Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Pedagogická fakulta / SJ

svetová 2 (svetova_2.doc)

Svetová 2

19.2.2009? Literárna moderna 1850s – 1900

1857 vyšiel Baudelaire – kultová zbierka Kvety zla – začiatok moderny.

Prekliaty básnici boli výraz ne elitársky – umelci sa vyčleňujú, nie je to tvrba pre masy, ale intelektuálov. Všetci boli z veľmi dobrých rodín, hmotne zabezpečení.

Obrazné, symbolické texty. Je viacvýznamový, nejednoznačný. Niektoré symboly sú však pevné. Albatros – umelec. Transformácia symbolov, ktoré existujú v ľudskom vedomí. Vplyv psychológie – Freudova psychoanalýza – prúd vedomia (tento termín sedí ako šerbel na riť). Absolútna revolúcia – šok. Viditeľný vplyv absintu (palina) a ópia. Psychologizácia sa objavila aj v realizme. William James – psychológ a jeho brat Henry James – spisovateľ Portrét dámy (nie je to Baudelairovský štýl).

Impresionizmus – stretávanie rôznych umelcov (maliarov, básnikov a podobne). Moderna je výrazne syntesetické (prelínanie zmyslov). Zachycovanie prchavých dojmov.

Dekadencia – šokovať meštianstvo, stednú vrstvu a jej pokrytectvo (ich akože hodnoty) a priemernosť. Šokovať spracovaním tradičných prtrifikovaných tém. Tradičné klišé je úplne otočené.

Individualizmus, subjektivity – ja rozprávač.

Ovplyvnení filozofiou Schoppenhauera – Svet ako vôľa a predstava. V prírode sú všetci proti všetkým. Voľa k moci. Človek je zlý a sebecký. Život je násilie a bolesť. Prostriedok ako nepodľahnúť je askéza. Hinduizmus z Indie, lebo kresťanstvo nefunguje a je posolstvom pretvárky. Ďalší prostriedok je schopnosť tvoriť a vnímať, ale boj bude pokračovať, lebo umenie je len pre elitu. Filozofia Nietzscheho – filozof kladiva, lebo všetko rozbúral. Zavrhuje vieru v Boha a svoju predstavu človeka vtelil do silného a tvorivého indivídua, ktoré opovrhuje priemernosťou (strednou vrstvou) a nenechá so sebou manipulovať v dave – Nadčlovek. Evolúcia pokračuje.

Prekliatych básnikov pomenoval Verlaine. Prekliaty boli Rimbaud, Malarme, Kristián Morgenstern (Veľká lalula). Revolúcia jazykom, šokuje. Ďalej rus Alexander Blok, Amík Walt Whitman – jediná optimistická moderna. A žena Emily Dickensonová.

Každý má svoju chiméru

Synkretizmus, opisy, vymenúvanie – enumerácia, detailizácia. Vizualizácia. Všetko je šedé. Žiaden trávnik – ani ničovaté nič. Najväčšia pustatina. Zhrbení – pokorení, nešťastní. Chiméra – to, čo človek so sebou nesie. Vždy je tam niečo, čo tam nemá byť?. Krvavina – chiméra sa zadrapuje do hrude. Chiméra má nad nami nadvládu. Ja rozprávanie – individualizovaný lyrický subjekt. Sme stále v pohybe, ideme, ideme, aj keby sme sa plazili. Potreba kráčať. Sme poháňaní, túžbou, silou, njakou vôľou. Tí ľudia nie sú nahnevaní, nebojujú, zvykli si na chiméru na chrbte. Le Fin de siede – koniec storočia. My však stále dúfame. Baudelaire používa mnoho umeleckých prostriedkov.

Mačka – sonet.

Nie je tu otázka ani odpoveď ako býva zvykom. Charakteristika mačky však akosi sedí aj na ženu. Symbol zimy – depresia, samota, vek. Achát – polodrahokam zelenej farby. Achát vs dýka – ukrýva jedno aj druhé. Krása vs nebezpečenstvo (a on nebol nebezpečný s tím svojím syfilisom?). Samé vizuálne charakteristiky. Spájajú sa vlastnosti mačky a ženy. Hroziva vôňa v jemnom ovzduší – oxymoron. Provokácia. Nakoniec to končí s mačkou.

Artur Rimbaud – První večírek

Indiskrétne stromy nazizujú dnu – personifikácia. Opisy prírody, ktorá je aktívna. „Pokrýc pažemi tělo své,“ hanbí sa. Básnik pozerá ako mesiac lúčom chytá jeho známosť. Zase ja rozprávač – individualizmus. „Sladce zněl její tvrdý smích,“ oxymoron. Rýchlo a decentne preskočí akt.

3.3.2009 Alfréd Žáry (nie Štefan Žáry a jeho Slniečko septembra!)

Zasiahol do dejín moderného divadla. Bol to bohém a cyklista (?). Zakladateľ prapodivných odborov. Šiši. Žil modernou.

Hra Kráľ Ubu

Vznik počas strednej. Bábkové divadlo. Ubu = inšpirovaný jeho porfesorom fyziky... Hra uvedená v roku 1896. Premiéra škandalózna. Predznamenáva absurdné divadlo. Hra je založená na paródií. Šokuje slovníkom (plný fekálií). Kráľ a kráľovná by mali byť vznešení, ale majú redukovaný slovník (= mentálna úroveň panovníka). Paródia Macbetha (žena je ambiciózna núti muža zabiť kráľa). Kráľ je „odvážny“. Paródia rytierskeho románu – samí antihrdinovia. Veľa vrážd. To Shakespearovské ostáva. Primitívny prejav, jednoduché gestá, vulgárny slovník. Dej v porovnaní s originálom zjednodušený.

Ubu spútaný

No žeby Prométeus? Súčasťou bola aj „Píseň o kuchání mozkú: Koukej, koukej mašina se točí, koukej, koukej jak mozek vyskočí.“ Zapojil aj zbor, lebo žárymu neni nič sväté. Pripomína jarmočnú pieseň. Chvíľami detinské (však niektorí chlapy sa k dospelosti nedostanú nikdy...). Nedeľa, príťažlivé aktrakcie (IQ prudko klesá), opovrhuje davom meštiakov.

Oscar Wilde – Salome (dráma)

Z Dublinu (Írsko), bohém, fešák, bi, ironik, kriti, esejista. Vydal 2 knihy rozprávok nie len pre deti. Brilantný dramatik. Ideálny manžel (to je hra, nie žeby bol taký ideálny, keď bol bi). Majster konverzačnej komédie. Na paškál si berie britskú aristokraciu. Lekár+divoška=Oscar. Súdny proces – dva roky väzenia (obvinený z obscesie a sodomie – homosexuality). Demonštratívne odišiel do FR. Bol taký inteligent, že Salome napísal vo francúzštine. Do sj to preložil Štefan Krčméry. Salome bola v Ang zakázaná. Zákaz hier, ktoré útočia na Bibliu. Hrané v Paríži, Berlíne. Dekadencia – niečo klasické podané úplne iným spôsobom.

Ján Krstiteľ, Herodes, Herodias, Salome.

Nijaká psychologizácia v prototexte (Biblii). V Oscarovi dôraz na individualizáciu, psychologizáciu, subjektivizáciu. Salome je zrazu plnokrvá postava. Femme Fatale.

Zatiahol tam Orient: jej šaty, tanec 7 závojov. Európa vtedy spoznávala Orient. Orientálne reálie.

Symboly: Salome – živel, posadnutá, pudová (stretnete ju a vidíte sa na miske).Chce ho pobozkať na pery, nie je ako Antigona-robot. Zahryzne sa doňho s chuťou. V próze v tom čase naturalizmus. Salome už nie je matkyným nástrojom. Chce muža fyzicky. Nechce byť manželka a matka, to by bolo klišé. Je to symbol novej ženy. Emancipácia sa objavuje aj v realite.

Synekdochický a synestézicky symbolizmus. Tanec – vizuálnosť. Mesiac – žena. Biely – smrť, lebo mŕtvoly sú biele. Zvuk: Herodes počul krídla anjela smrti – Salominej (bol už z nej na nervy a preto ju zabil). Prírodná metaforika – ňadrá mora. Belosť symbolizuje čistotu.

Ale rešpektuje sa prototext – smrť Jána K. Text aj jazyk je tiež biblický (Ján k je verklík) – v permantentnom napätí. Občas veľmi pripomína Pieseň piesní – jednoducho Oscar zneužíva všetko a Bibliu pozná veľmi dobre. Spieva pieseň lásky, no keď ju odmieta – zavraždí ho.

Inak Herodes a Herodias napísal aj Hviezdoslav.

10.3. hodina nebola.

17.3.2009

Virginia Woolfová

Plná odbočení – degresia. James Joyce (Ulysses) to dotiahil ešte ďalej. Prúd vedomia – zaznamenávať nepretržitý tok myšlienok, ktoré sú rozbiehavé. Vnútorné monológy. Reflexia vonkajšieho sveta cez jednu postavu. Keďže postava je zamyslená – máme oveľa menej z vonkajšieho diania. James a Woolfová  - solipsizmus (keď niečo nevnímame, tak to nie je; reálnosť závisí od subjektu). Realita je v úzadí. Opak realizmu. Elitárskosť (nie je to pre každého), komplikovanosť. Cez JA sa hodnotí realita. Ja rozprávanie bolo populárne hlavne v romantizmue (individualita) a v osvietenstve (Robinson, Guliver).

Pani Dallowayová

Využíva sa 3. osoba s ilúziou prieniku do mysle (také intímne, akoby to bola v prvej osobe). Nadbytočné uvádzacie vety (opýtala sa seba, rozmýšľala, a iné si, sebe, sama). Netradičná a protitradičná. Nešťasná, schyzofrenická, chorľavá, nervovo otrasená. Rozhľadená v umení – kritčka. Dobrá vo všetkom. Zanechala korešpondenciu a denníky. Londýnčanka. Nie všetko sa hovorí, iba sa to myslí. Vpád rovno do textu – in medias res. Text je iracionálny, aj keď sa môže tváriť racionálne. Nedôležité detaily: chlapi od Rumpelmeyera.

Veľká voľnosť v čase a priestore – rozbiehavé myslenie. Plné prudko básnických pasážií.Zapája všetky zmysly – Synestézia.

Fragmentarizácia – zátvorky, trojbodky, rozbíjanie textu. Často krát sú práve najdôležitejšie veci v zátvorke – môže tým vyvolať šok.

Vnútorný monológ má podobu autentického rozprávania.

Idylka – „hľadela na kvety, stromy, opar nad nimi“ Evokuje Edgara Allana Poea, tam kdesi boli totiž aj havrany. Všetko to odkukala „že sa stane čosi strašné“ – havrany sú predzvesť smrti.

„Rozjímate v zelenine?“ 2 neutrálne slová, ktorých spojením vzniká absurdita. Cynickosť, ktorá nás znesie späť na zem.

Detaily – enumerácia – vypočítavanie. V jednom odstavci sme na terase v následujúcom na obrubníku. Evidentný ženský jazyk. Pochybnosti, otázniky. Moderna objavila tri bodky, zátvorky a otáznik. Dynamizovanie výpovede. Pani Dallowayová si dokonca predstavuje dušu Londýna. Irónia: „Pani F sa večer na vyslanectve umárala od žiaľu, lebo zomrel jej milovaný syn a starý kaštieľ zdedí bratranec.“ Vlastne už sarkazmus.

Podvedomie – bežné 15 riadkové vety. Intertextualita – citovanie z iných kníh. Presycovanie informáciami, ktoré nám netreba.

24.3.2009 Naturalizmus 1860s (rovnako ako básnická moderna)

Vyslovene prozaický smer. Rozvoj biológie (viz nechutné detaily), fyziológie, neurológie a genetiky - podiel dedičnosti a inštinktov na charaktere človeka („matka ho mala v 15 a pol rokoch a to bol už druhý,“ nejaká predispozícia do budúcnosti). Zase vplyv Schoppenhauera. Otrasenie kresťanstva. Názor, že človek v sebe zabíja kultúrnosť, keď ide do tuhého. Realizmus – Comte – pozitivizmus – človek je determinovaný prostredím, v ktorom žije.

Podľa naturalizmu je človek súčasť ľudského spoločenstva, ale je jedinečný zložitý objekt, ktorý je biologicky determinovaný (individualizmus je spoločný s modernou). Človek je podmienený dedičnými znakmi ako je rasa, spoločnosť, prostredie. Postavy pochádzajú z nižších spoločenských vrstiev a podliehajú neovládateľným vášňam, agresivite a pudom. Autori podrobujú svoje postavy dôkladným experimentom a ich psychické a fyzické stavy sú  vedecky zaznamenávané. Spolu s vykreslením prostredia vytvárajú fotografické opisy.

Zola

Veľmi plodný. Postavy restupujú z románu do románu ako aj u Balzaca.  V 1867 vyšla Tereza Raquinová – manifest naturalizmu. TR je mulatka (zase rasa). Na začiatku je kultivovaná, ale vnútri v nej je živelnosť.

Veľmi podrobné opisy mŕtvoly.

Kamil – (neskôr mŕtvola) typický francúzsky intelektuál, dengľavý, chorľavý. Žije z dedičstva – parazit. Výborná nepriama charakteristika.

Laurent – spoločenský bohém príťažlivý pre TR. Má svalnatý krk a je to úplný opak Kamila. Fyzický zdatný (mienec). V strede medzi nimi je TR.  Román obsahuje len náznaky mileneckých scén. Žiadna explicitnosť. Kamil je nazvyš. S nápadom jeho vraždy prišiel Laurent. K nečaká úskok, nemá žiadne podozrenie. Autor nám ukazuje, že ľudia majú dar inteligencie a môžu ho využiť napríklad na plánovanie vraždy. Keď sa Kamil topí, ešte aj v takom mľandravcovi ako je on sa nájde trocha sily a pudu, aby sa zahryzol L do krku ako také zviera. Fest, že premena. Silnejší vyhráva. „Kamil mohol povedať: „Odpúšťam ti L!“ a strčiť hlavu do vody.“ Ale neurobil to lebo, má pud sebazáchovy.

Napriek všetkému sa v nich ozýva svedomie. K ich straší a zase sú tam traja.Tak idú hľadať jeho mŕtvolu, aby sa presvedčili, či je fakt mŕtvy, lebo ho všade vidia a už ani netušia kde je sever. Nasleduje monumentálne hnudný opis K mŕtvoly – fotografická presnosť („nevľúdna mŕtvola“). Akonáhle prestúpime istú hranicu, ideme ďalej a ďalej a už niet cesty späť – a tak sa oni rozhodnú ešte zavraždiť aj jeden druhého, aby to už nemal kto prezradiť. Ženy sú obvykle travičky, ale T chce L  bodnúť nožom. Muži sú hrdlorezy, ale L chce T otráviť. Nakoniec sú nešťastní a spolu spáchajú samovraždu.

V Bruchu Paríža (tržnica s bruchatou kupolou) ide tak ďaleko k ohyzdnosti, až sa to blíži k impresionizmu. Ľudské mravenisko.

Zabijak – neskúma dušu, lebo sa nedá zmerať objektívne, rekonštruuje základné ľudské správanie.

Nana – dcéra Žervésy. Mstí sa, infukuje mužov, ničí rodiny, nenávidí svet a celý svoj život. Nenašla satisfakciu, umiera nešťastná na kiahne.

Žerminál – banícka vzbura.

31.3.2009 Existencializmus

20s 30stor. Nem a Fr. Najprv vo filozofií (Kirkegaard a Heideger).

2 prúdy: teistický(Ne) a ateistický(Fr).

Fr: Jean Paul Sartre

Poviedky, romány (Hnus), eseje, dramatik (S vylúčením verejnosti), filozofické state. V dielach konkretizuje svoje filozofické názory. Študoval Heidegera aj Hegla (čo sa dosť vylučuje). EXISTENCIA! Alebo aj bytie je podstatou, vychádza zo subjektivity. Existencia človeka je iná ako vecí. Náš svet je bez boha. Najprv ja ako človek existujem a cez existenciu sa vymedzujem. Najprv nie som ničím a potom sa stanem a budem takým, akým sa urobím. Ľudksá podstata nie je vopred daná ako na napríklad v kresťanstve alebo naturalizme.

Dôležitá je zodpovednosť – sme za seba sami zodpovední. JA Ja Ja furt len ja. Človek je slobodný, žiaden fatalistický Oidipus. Ale zodpovednosť je ťažká a obrovská – úzkosť.  „človek je odsúdený na slobodu.“ Musíme znášať dôsledky náško rozhodnutia.

Autori pracujú s výrazne ohraničeným priestorom (Múr, Hnus, mor).

Pablo Ibieta – jediná hlavná postava v Múre. Demonštruje, že je slobodný, vovedený do hraničnej situácie. Má na výber zo zlého a zlého a nezachránia sa ani tak ani tak.Rozprávač v prvej osobe – individualita. Vymedzujeme sa cez našu existenciu.

In medias res. Nevysvetľuje, iba akýsi záznam. Neexplicitne, ale evokuje možnosti. Žiadne fotografické opisy stolu. Dokument, záznam, bez emócií (o psychických pochodoch sa dozvedáme cez vonkajšie opisy – nadmerné potenie), pripomína oko kamery (opisy mimiky a gestiky). Mätie nás. Krátke veci sú dynamickejšie. Žiadne odpovede, iba otázky. Slová hrdina a existencia nejdú dohromady. Emócie tu už boli, ďalšia fáza je flegmatizmus. Výsluch iba naoko – fraška. Sabotáž so strelivom – indícia na občiansku vojnu. Všetko je zbytočné.

Absencia prídavných mien. Stručnosť. Ale text toho dosť prezrádza. Inšpirácia pre absurdné divadlo. Jazyk neprimeraný – sme nahratí. Také mrazivé – až nás to skoro rozosmeje.

„Vidíte nejakého velkoritníka cvičiť a nepomyslíte si, keby začal s dietou,“ ale ako ním preletia náboje. Sú nasiaknutí smrťou a stále na ňu myslia. Absurdita, svet naruby. Žiadna hodnota ľudkého života.

7.4.2009 Absurdné divadlo (alebo tiež čdp divadlo)

Tiež absurdná, nová dráma. Koniec 40s a 50s a 60s. Vo Francúzsku fungoval antiromán (nový román). Dráma je len text, ale divadlo je všetko od textu cez kulisy po hudbu.

Kulisy nič moc, kostýmy zjednodušené, mimika a gestá sú hyperbolizované (ako na plávaní), hudba a intenzívna práca so zvukom a tichom tichovytým. Práca so svetlom a tmou.Herci kričia.

Odkazuje nás na existencializmus. Alfréd Járry – kráľ Ubu – predzvesť absurdného divadla, prvky grotesky, čierny humor, celková atmosféra je pesimistická, situácie tragické, vyznenie tragikomické. Množstvo otázok, žiadne klišé odpovede, odpovedz si sám!

Nerešpektuje tradičnú kompozíciu drámy – je to antidráma. Voľný sled scén, občas jemný náznak poriadku. Scény často integrujú stereotypné opakovanie (do bezvedomá; ako pre osobitnú školu), variovanie motívov.

V jazyku hyperbola, žiadny zmysel pre mieru, klišé, frázy, repliky sa môžu doslovne opakovať, imitácia detskej reči (dada) – nonsense = demonštrovanie faktu, že jazyk neplní komunikačnú funkciu – osamelosť človeka, odcudzenosť sveta, v ktorom nie sme schopní nájsť oporu. Poznanie ľudského života je skeptické. Nezmyselný zmechanizovaný životný stereotyp. Chýba súvislý dej, zápletka, motivácia konania, rozuzlenie.

Hry mali politický podtón (a preto v bývalom ČSR nebola skoro žiadne absurné divadlo, my sme ho žili, ale taký Václav Havel – zahradní slavnost; my sme mali paródiu absurného divadla – Lasica a Satinský – nečakanie na Godota).

Ionesco Rumun.

Ionescove divadlo – divadlo paradoxu. Stoličky sa pôvodne mali volať Rečník. Je to tragikomická fraška. Scéna veľmi dôležitá. Málo postáv – návrat k antike. Na to, že sú hlavný protagonisti starí, sú dosť čiperní. Účinkujú: starenka, starček, rečník a mnoho ďalších postáv... (to sa nerobí). Rečníkove posolstvo svetu znie. „He, Hme mm mm. Ju gu hu hu. O o gy gu go.“ Starenka aktívny element.

Na scéne je mnoho dverí – bludisko, izolácia, únik. Je tam aj školská tabuľa (trošku čudné). Prázdne stoličky – niekto tam chýba. Rozhovory oničom, zlatko už len zo zvyku, úplné bláboly ako príhovor riaditeľa ku začiatku nového školského roka.

21.4.2009 Magický realizmus

Vznikol v latinskej amerike. Hlavne vo výtvarnom umení. U nás Albín Brunovský – knižný ilustrátor.

Charatkeristika – próza, román, novela; nedá sa odlíšiť neskutočné od skutočného, konfrontácia s realizmom, inšpirácia z ich mytológie, absorbcia folklóru, hybrid, tradičné realistické videnie skutočnosti, skoro naturalizmus – zmysel pre fotografický detail, pôsobí to kronikársky, príroda, živelnosť, ľudská sexualita („to nebude iba cmuk pri ucho.“), umieranie na 103%, hrdina už nie je hrdina, ale iba protagonista alebo postava, neexistuje typizácia, ale individualizácia, dôležité vnútro človeka, kde je neopakovateľný a vždy zmietaný citmi a vášňami, aj keď navonok môže vyzerať pasívne, miešanie tragického s komickým a drsné s poetickým.

Magický realizmus je oxymoron. Niektorí tvrdia, že sa má volať nový barok (kvôli práci s jazykom). Základný stavebný prvok je zázračnosť. Nadprirodzené nevysvetliteľné javy, dynamizmus transformácií, akoby rozsiahle, ale na rozdiel od kroniky (ktorá je lineárna) sú texty cyklické.

Antonio Orlando Rodrigéz – Melancholické zvieratká

Zavádzajúci názov, ktorý nám vôbec nepomáha a neplní svoju funkciu (charakteristické pre postmodernu). Je to rozvláčne – naťahuje sa to, problematizácia pochopenia, nie je určený čas ani priestor, nedôležité fotografické detaily, ale dôležité informácie nikde – rozprávkovosť. Priestor akoby živý – plaziace sa tiene. Hlavná postava je nazvaná cudzinec (nepoznáme meno, nezapadá do prostredia je iný). Nepriama charakteristika (nevytiahol ruky z vreciek – vizualizácia). Občas skoro až oko kamery, inak autorský rozprávač. Kľukaté ulice ako črevá obetného baránka – naturalizmus. Samé metafory (napríklad personifikácie). „Okrem niekoľkých výnimiek po sobote nasleduje nedeľa.“ Nepitve/nevysvetľuje sa v ničom. Všetko je neisté. Enumerácia. Mesto je maternica (symbol materstva). Samé náhody. Stratenosť (obchod, antikvariát). Dojem osudovosti. „Ak vidíte starca s fľašou, bude táto fľaša divotvorná?“ Démonizácia, bezprostredná reakcia je pudová. Kadejaké transformácie. Majiteľ starožitníctva ho zmenšil zázračným nápojom a zrazu je aj cudzinec vo fľaši. Netypický nepralesný text.

28.4.2009 Postmoderna/postmodernizmus

Je to nemožné definovať. Náš teoretik – Tibor žilka – p-a označuje celý súbor kultúrnohistorických fenoménov. P-s – literárny smer.

Vzpiera sa všetkým izmom a totalitarizmu, manifestácia pluralizmu.

Vznik koniec 50s a 60s – Usa. V architektúre a výtvarnom umení. Reflexia, zrkadlenie, odhalenie (strata intimity). Angl – Orwell – 1984 (totalitná mocenská mašinéria). Grafická a obsahová diferenciácia. Maximálna komunikatívnosť. Umberto Ecco – otvorené dielo. Čitateľ je najdôležitejší, lebo uzatvára text. Neurčitosť (dedičstvo moderny). Fragmentácia – text sa rozpadá. Obľúbené montáže a koláže. Texty sú zlepence, hybridy. Hybridnosť sa odborne nazýva eklekticizmus (spájanie nesúrodého).

Odkanonizovanie – negácia všetkých autorít a konvencií. Wintersonová atakuje náboženský fatalizmus (a tuším teraz píse súčasnú lesbickú literatúru). Ja-rozprávanie -  (dedičstvo moderny) manipulatívnosť – autentickosť textu. Stratila sa ľuská osobnostná identita. Vznik literárne nečistých foriem – synkretizmus – miešanie všetkého. Mnohokrát gýč – paródia. Intertextualita – metatextovosť. Paródia sentimentálnosti a romance. Hyperbolizovanie sexu.

Palimpsestovosť – viacúrovňovosť.