Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Ústavné právo

33 otazok (up_33.doc)

1.Ústavný vývoj na území SR pred rokom 1920

Slovensko ako územno-politický celok, ako krajina, sa formovalo veľmi pomaly a postupne. Základnou príčinou tohto pomalého vývoja bola dlhá absencia vlastného štátneho útvaru.

Prvým štátnym útvarom na území dnešného Slovenska bolo koncom 8. storočia  Pribinovo kniežatstvo, ktoré malo svoje centrum v Nitre a neskôr sa stalo súčasťou Veľkomoravského štátu. Veľkomoravská ríša bola dobre organizovaným ranofeudálnym štátnym útvarom, a mala veľký politický, hospodársky a národný význam.

Rozpad Veľkomoravskej ríše pod tlakom Franskej ríše v roku 906 vytvoril podmienky pre vznik českého kráľovstva a uhorského štátu. Uhorský štát neumožňoval Slovákom formovať vlastnú štátnosť a slovenskému národu ani pod vplyvom myšlienok Štefana Verboczyho a jeho  diela Opus Tripartitum, neposkytol autonómiu.

Od roku 1526 sa Uhorsko, a tým aj Slovensko stáva súčasťou habsburskej monarchie. Pod vplyvom tureckej anexie sa Uhorsko rozdelilo na habsburské Uhorsko, Budínsky pašalík a Sedmohradské kniežatstvo, vazalský štát tureckých sultánov. Centrum politického života sa presúva na tzv. Horné Uhorsko, na územie dnešného Slovenska. Bratislava sa stala korunovačným mestom uhorských kráľov  a sídlom uhorského snemu. V Trnave bola v roku 1635 založená  univerzita.

V 15. a 16. storočí si Slováci čoraz väčšmi uvedomujú svoju národnú identitu. V rokoch 1609-1610 uhorský snem vydal zákony aspoň formálnej jazykovej rovnosti slovenského, maďarského a nemeckého etnika.

Rok 1848 bol pokusom o politické uplatnenie slovenských návrhov vo forme petícií a formulácie vlastných politických a najmä národnostných požiadaviek. Vedúcou osobnosťou tohto procesu bol Ľudovít Štúr, hlavný predstaviteľ mladej slovenskej inteligencie, v rokoch 1847-1848 poslanec uhorského snemu, v roku 1845 založil Slovenskje národnje noviny. V marci 1848 prijali poslanci uhorského parlamentu ústavu i ďalšie  požiadavky smerujúce k politickej samostatnosti Uhorska, a keď tieto boli zamietnuté, nasledovali ozbrojené zrážky, v ktorých boli Košútove vojská potlačené. Po vyhlásení Stadionovej ríšskej ústavy uhorské národné zhromaždenie na Košútov návrh prijalo 14.4. 1849 vyhlásenie nezávislosti.

Zhromaždenie slovenských politických predstaviteľov prijalo 10.5. 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši Žiadosti slovenského národa. Tu boli v 14 bodoch sformulované základné politické požiadavky Slovákov. Mal sa zriadiť národný snem Slovenska, malo sa uplatniť demokratické volebné právo, sloboda slova, tlače, prejavu, zhromažďovania, cestovania, zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka v slovenských župách a obciach (autonómia pre Slovákov). Súčasne sú prvým štátoprávnym programom Slovákov v ich histórii. Slovenské požiadavky však nenašli porozumenie u uhorskej revolučnej vlády, a to napriek tomu, že neboli namierené proti integrite Uhorska.

V júni 1848 na Slovanskom zjazde v Prahe hľadali slovenskí vodcovia Štúr, Hurban a Hodža spojencov na uskutočnenie svojich cieľov. Tu vznikol návrh na vytvorenie spoločného štátneho celku Čiech, Moravy a Slovenska v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska.

16.9. 1848 sa vo Viedni konštituovala Slovenská národná rada ako najvyšší národný orgán vojenského a politického charakteru a o 3 dni vyhlásila na Myjave slovenskú samostatnosť, vypovedala štátny zväzok s Maďarmi a poslušnosť maďarskej vláde. Počas 3 slovenských výprav, ktoré boli neúspešné, pôsobila ako najvyšší revolučný orgán.

7.6.1861 na národnom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine bolo prijaté Memorandum slovenského národa, ktoré koncipoval Štefan Marko Daxner. V oboch dokumentoch sa vychádzalo z požiadavky, aby sa v rámci hraníc Uhorska vymedzilo územie Slovenska ako územie slobodného slovenského národa. Návrh žiadal vytvorenie národného snemu, výkonných orgánov i súdov. Viedenská vláda postúpila tento návrh uhorskému miestodržiteľstvu, ktoré ho vyhlásilo za protiústavné. Jediným výdobytkom z tohto obdobia bolo zavedenie vyučovania slovenčiny na gymnáziách v Prešove, Nitre, Levoči, Banskej Štiavnici, Skalici a Trenčíne a založenie Matice slovenskej v roku 1863 v Turčianskom Svätom Martine. Podobné požiadavky boli obsiahnuté v Prosbopise, ktorý bol 12.12. 1861 odovzdaný cisárskemu dvoru vo Viedni.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 obdobie potláčania všetkých nemaďarských národov v Uhorsku. Všetci obyvatelia Uhorska mali tvoriť politicky uhorský národ.

1879 bolo zavedené povinné vyučovanie maďarčiny na všetkých školách, a zavŕšením tejto politiky bolo prijatie Apponyiho školského zákona z roku 1907, ktorý jednoznačne preferoval maďarčinu ako vyučovací jazyk na všetkých školách. Boli rozpustené slovenské gymnáziá a zatvorili aj Maticu slovenskú a o majetku Matice slovenskej sa ministerský predseda vyjadril, že ho nemožno vrátiť vlastníkovi určenému v stanovách (slovenskému národu) lebo slovenský národ v Uhorsku neexistuje.

V období 1. svetovej vojny vznikla koncepcia česko-slovenského štátu, ktorá predovšetkým zásluhou Masaryka, Beneša a Štefánika našla podporu aj na medzinárodnom fóre. Slovenská liga v USA  v septembri 1914 prijala Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských, v ktorom nastoľuje požiadavku úplnej samosprávy a myšlienky spoločného štátu Čechov a Slovákov. Americkí Česi a Slováci uzavreli v Clevelande dohodu 22-23.10. 1915, kde v kontexte myšlienok o rovnoprávnosti v štátnom spolužití uvažovali o federatívnom usporiadaní ako o vhodnej forme spolužitia oboch národov. Táto dohoda vytyčovala program samostatnosti českých krajín a Slovenska a ich federatívne spojenie s úplnou autonómiou Slovenska, štát by mal mať demokratickú povahu, vlastný snem, štátna správa, kultúrna sloboda, štátny jazyk slovenský.

Pittsburská dohoda z 30.5. 1918, ktorú možno hodnotiť ako ústupok idey čechoslovakizmu, ktorý dostal podobu fikcie jednotného československého národa ako štátotvorného činiteľa.

Deklarácia slovenského národa prijatá v Martine 30.10. 1918 podstate akceptovala masarykovské predstavy o jednotnom československom národe, v ktorom Slováci sú jeho mladšou vetvou.

1.sv. vojna, ruská revolúcia z februára 1917 vytvorili predpoklady na zánik Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nového štátu.

Národný výbor prijal 28.10. 1918 zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu, ktorý bol potom publikovaný ako zákon č. 11/1918 a označujeme ho ako prvé ústavné provizórium. Tento dokument fixoval vznik nového štátneho útvaru – československého štátu. Čechoslovakizmus mal však už od začiatku existencie spoločného štátu negatívny dopad na Slovensko.

Zákon č. 11/1918 SB. Zák. a nař. = recepčný zákon obsahoval úvod a 5 článkov. Konštatoval vznik samostatného československého štátu s tým, že jeho forma bude určená Národným zhromaždením po dohode s Národnou radou v Paríži.

Dočasná ústava prijatá 13.11. 1918 ako zákon č. 37/1918 Sb. Zák. a nař nepredstavovala úplnú ústavu, ale upravovala iba formu vlády. Upravoval štruktúru najvyšších štátnych orgánov nového štátu, ich utváranie, štruktúru a vzťahy. Štát mal republikánsku formu a uplatnili sa v ňom princípy parlamentarizmu. Najvyšším orgánom štátnej moci sa stalo Národné zhromaždenie, hlavou štátu bol Národným zhromaždením  volený prezident (ústavné postavenie slabé) a vláda bola najvyšším výkonným a nariaďovacím orgánom. Vládu tiež volilo Národné zhromaždenie.

2.Vznik ČSR a Ústava ČSR z r. 1920

K historickému vyhláseniu samostatného, spoločného štátu Čechov a Slovákov došlo 28. 10. 1918 na schôdzi Národného výboru v Prahe.

Prvým zákonom tohto štátu bol zákon č. 11/1918 Zb. zákonov a nariadení samostatného štátu ČS, pri ktorého prípade zohral významnú úlohu vtedajší politik Alois Rašín. Označoval sa ako 1. ústavné provizórium, vzhľadom na svoj prvoradý význam a súčasne za  recepčný zákon, pretože formálne zakotvoval právnu kontinuitu s doterajšou rakúsko – uhorskou monarchiou, nakoľko prevzal rakúsky a uhorský právny poriadok a zakotvil tiež kontinuity rakúskej a uhorskej verejnej správy, vrátane diskontinuity s habsburskou centrálou mocou.  Vzhľadom na nemalé rozdiely vo vývoji rakúskeho a uhorského právneho systému a admistratívneho usporiadania bol zákonom  prevzatý aj právny a správny dualizmus, ktorý sa nepodarilo prekonať za celé obdobie trvania predmníchovskej republiky.

Na Slovensku sa 30. 10. 1918 ustanovila v Turčianskom sv. Martine SNR, zložená zo všetkých vtedajších politických strán slovenského národa. SNR a jej výkonný výbor sa stal najvyšším národným orgánom slovenského národa. Historickým politicko-štátnym aktom SNR sa stala Deklarácia slovenského národa / Martinská deklarácia/, schválená účastníkmi slávnostného zhromaždenia v Turč. Sv. Martine 30. 10. 1918 a to nezávisle na politických udalostiach, ktoré súviseli s vyhlásením československého štátu 28.10.1918 v Prahe.

Dočasná ústava ČSR označovaná aj ako druhé ústavné provizórium / zákon č. 37/1918 Zb.z./ vznikla po skončení vlády národného výboru, keď sa tento premenil na Národné zhromaždenie, rozšírené na 256 členov, ktoré dočasnú ústavu schválili. Rozšírenie Národného zhromaždenia sa realizovalo taktiež podľa výsledkov volieb do ríšskej rady v r. 1911. Pre zástupcov  Slovenska vzhľadom na nepoužiteľnosť tohto kľúča, bolo stanovených 40 miest a v dôsledku námietok zástupcov Slovenska bol počet poslancov zvýšený na 270. V národnom zhromaždení však neboli zastúpení predstavitelia národnostných menšín.  Dočasná ústava sústreďovala pozornosť na úpravu postavenia Národného zhromaždenia, vlády a prezidenta. Tým bola prvý krát upravená parlamentná forma vlády .

Ústavným základom nového štátu sa po prijatí prvého ústavného provizória a Dočasnej ústave ČSR spolu s týmito dokumentmi stala definitívna ústava pozostávajúca zo zákona z 29.2.1920, ktorým sa uvádza ústavná listina Československá z 121/1920 Zb. z. a z vlastnej ústavnej listiny. Ústava ČSR ako základný zákon bol prijatý nevoleným parlamentom- Národným zhromaždením, ktoré vzniklo v novembri 1918 z Národného výboru Československého.

Východiskovými základmi ústavy bol na prvom mieste princíp suverenity ľudu a na jeho základe vytvorený systém zastupiteľskej demokracie reprezentovaný Národným zhromaždením a miestnymi orgánmi samosprávy. Dôraz položila na parlamentnú republiku, ktorú predstavovala volená individuálna hlava štátu, vláda zodpovedá Národnému zhromaždeniu a celá sústava obecných zastupiteľstiev volených v obciach a mestách priamo ľudom. Ústava poznala aj formu priameho uskutočňovania suverenity ľudu – referendum na celoštátnej úrovni, ktoré však malo špecifickú podobu. Bolo možné len z iniciatívy vlády v prípade, že NZ zamietlo vládny návrh zákona.

Štruktúra ústavy – zákon č. 121/1920 Sb. Z. a n.

Charakter ústavy- bola ústavou vo formálnom zmysle, išlo o tuhú ústavu, právnu, písanú, fiktívnu.

Štruktúra ústavy:

Preambula – slávnostné politické vyhlásenie koncipované podľa vzoru americkej ústavy, ktorá nemalo charakter právnej normy, nebolo právne záväzné.

Uvodzovací zákon – mal 10 článkov, ktoré po obsahovej stránke vymedzili pomer zákona a ústavného zákona, spôsob zmeny ústavy ústavným zákonom, ďalej obsahoval ustanovenia prechodnej pôsobnosti dočasného NZ a prezidenta republiky a vymedzoval postavenia ústavného súdu ČSR.

6 hláv:

hlava – všeobecné ustanovenia

hlava – o zákonodarnej moci

hlava – o vládnej a výkonnej moci

hlava  o sudcovskej moci

hlava – o právach a slobodách občanov

hlava – o ochrane národnostných , náboženských a rasových menšín

Najvyššie štátne orgány:

národné zhromaždenie – jeho štruktúru a kompetencie upravuje 2. Hlava Išlo o najvyšší orgán štátnej moci. Dvojkomorová štruktúra – obe komory boli formálne rovnocenné. Rozdiel medzi obidvoma komorami spočíval predovšetkým vo vymedzení aktívneho a pasívneho volebného práva a v rozsahu právomocí. Prvá komora tzv. poslanecká snemovňa mala 300 členov volených na 6 rokov, pričom aktívne volebné právo – vek 21 rokov, pasívne volebné právo – vek 26 rokov. Druhou komorou bol senát tvorený 150 členmi volenými na 8 rokov, tak, aby zapadal do teórie bŕzd a protiváh. Obidve komory NZ sa volili podľa všeobecného, rovného , priameho a tajného hlasovacieho práva a podľa zásady pomerného zastúpenia. Pokiaľ išlo o kompetencie poslaneckej snemovne boli uznané širšie právomoci ako senátu. Iba poslanecká snemovňa mohla vysloviť dôveru, resp. nedôveru vláde a vo všetkých zákonodarných veciach bolo rozhodné konečné uznesenie poslaneckej snemovne, aj keď senát nesúhlasil. Na základe rokovacieho poriadku poslaneckej snemovne sa taxatívne vymedzilo, ktoré predpisy sa budú môcť meniť uznesením príslušnej snemovne. Kompetencie – zákonodarný a kreačný orgán, voľba prezidenta spoločným zasadaním oboch snemovní, zákonodarná právomoc nebolo obmedzená vecne, ani teritoriálne, -  kontrolná právomoc -  kontrola štátneho finančného hospodárenia, schvaľovania štátneho rozpočtu, interpelačné právo, činnosť osobitných kontrolných výborov, udeľovanie štátneho občianstva a pod, - správne právomoci – uplatňovanie politickej zodpovednosti vlády, oprávnenia týkajúce sa medzinárodných vzťahov, právo zúčastňovať sa na právoplatnom vzniku niektorých medzinárodných zmlúv a udeľovaní súhlasu s nimi, rozhodovanie o vypovedaní vojny a súhlas k mieru, - autonómna funkcia – volila si predsedníctvo a ostatných funkcionárov, - sudcovská funkcia – v prípade trestného stíhania prezidenta pre vlastizradu, súdil ho senát na základe obžaloby poslaneckej snemovne.

Prezident republiky -  nositeľ časti vládnej výkonnej moci. Bol volený 3/5 väčšinou NZ za prítomnosti nadpolovičnej väčšiny úhrnného počtu členov poslaneckej snemovne a senátu. Svoj úrad vykonával po zložení sľubu 7 rokov. Nikto nemohol byť zvolený za prezidenta viac ako dvakrát za sebou, s výnimkou prvého prezidenta  T.G.Masaryka.  Kompetencie -  boli vymedzené veľmi široko podľa francúzskeho vzoru. Vzťah k NZ – mal právo podávať ústne alebo písomne správu o stave republiky a odporúčať mu opatrenia, ktoré pokladá za nutné a účelné.  

Právo prezidenta rozpustiť NZ, rozpustiť obidve snemovne a vyhlasovať ich zasadnutia za skončené, prípadne ich odročovať.  Bez ohľadu na parlamentnú väčšinu mohol vymenúvať novú vládu a rozpustiť kvôli nej parlament. Vzťah k vláde – mal široké oprávnenia, vymenúval a odvolával predsedu a členov vlády, mal právo byť prítomný a predsedať schôdzam vlády, mohol žiadať od vlády alebo jej členov písomné správy, nebol zodpovedný za výkon svojho úradu, za jeho prejavy súvisiace s jeho úradom zodpovedala vláda. Prezident aktívne zasahoval do vnútornej a zahraničnej politiky ako hlavný veliteľ brannej moci a ako hlava štátu.

Vláda – najdôležitejšia zložka štátneho aparátu. Išlo o kolektívny orgán, predstavujúci zbor ministrov na čele s predsedom vlády, zostavený podľa rakúskeho vzoru. Jednotlivé rezorty obsadzoval predseda vlády. Predsedom vlády sa zásadne stával vedúci činiteľ najsilnejšej politickej strany. Prislúchalo mu dohodnúť, resp. zostaviť vládny program a dbať o jeho realizáciu, podpisoval zákony za prezidenta, ak bol zaneprázdnený. Prípadný konflikt predsedu vlády s ostatným členmi vlády znamenal demisiu celej vlády. Kompetencie – rozhodovala v zbore za účasti nadpolovičnej väčšiny jej členov o vládnych návrhoch pre NZ, o vládnych ustanoveniach na vykonávanie zákonov a o všetkých veciach politickej povahy. Vymenúvala vyšších štátnych úradníkov , mala právo zákonodarnej iniciatívy – predmetom rokovania NZ boli takmer výlučne vládne návrhy zákonov.  Právomoci vlády sa rozšírili tzv. zmocňovacím zákonodarstvom, ktorým sa na vlády prenieslo právo upravovať niektoré otázky, úprava ktorých patrila do kompetencie parlamentu. Za existencie prvej ČSR sa objavili rôzne formy vlád. Okre koaličných vláda s vyskytli aj úradnícke vlády.

Päťka – mimoústavný faktický orgán – osobitný zbor vodcov najdôležitejších politických strán bez ohľadu  na to, či všetky tieto strany tvorili vládnu koalíciu alebo či niektorá z nich bola v opozícii. Vznikla v decembri 1920, keď nastúpila prvá úradnícka vláda  a fungovala až do kocna prvej ČSR, pričom v priebehu svojej existencie sa jej počet menil. Tento orgán vystupoval ak reprezentant poslaneckých klubov v parlamente, zabezpečoval styk koaličných strán s vládou. V skutočnosti však určoval  politickú líniu vlády, a stanovoval aj prácu NZ.

3.Ústava Slovenskej republiky z r. 1939

Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o ústave SR

Hlava prvá

Informuje o všeobecných ustanoveniach:

SR je republikou na čele s voleným prezidentom

Štátna moc je  rukách orgánov, ktoré sú určené ústavou

Občianstvo je jediné a jednotné a podmienky na jeho získanie stanovuje ústavný zákon

Hlavné mesto: Bratislava

Osobitný zákon určuje štátne symboly a farbami republiky sú biela, belasá a červená

Hlava druhá

Snem:

má zákonodarnú moc, 80 poslancom, ktorí sú volení na 5 rokov

pasívne od 21. roku, aktívne od 30. roku (ak vyhovuje podmienkam volebného poriadku)

o platnosti volieb rozhoduje volebný senát,

poslanec je zástupcom občanov celého štátu, vykonáva svoj mandát osobne a po zvolení skladá v sneme sľub, o pozbavení mandátu pre neplnenie svojej funkcie rozhoduje štátna rada na návrh predsedníctva snemu)

poslanec nemôže byť stíhaný za hlasovanie, podlieha disciplinárnej moci snemu

netýka sa trestnej zodpovednosti

poslanec zadržaný pri trestnej činnosti je zadržaný a ak predseda senátu do 14 dní nesúhlasí s väzením, je poslanec prepustený

prezident republiky zvoláva snem 2-krát ročne na riadne zasadanie: v marci a októbri

na žiadosť väčšiny poslancov je povinný vyhlásiť mimoriadny snem, ak to neurobí do 14 dní, zvolá ho predseda snemu

snem je uznášaniaschopný v prítomnosti aspoň 1/3 všetkých poslancov a k platnosti uznesenia je potrebná väčšina prítomných

prítomnosť 2/3 a 3/5 väčšina prítomných pri: ústave, ústavných zákonoch a ich zmene, o zmene štátneho územia, vypovedaní vojny, uzavretí mieru a o obžalobe prezidenta

člen vlády má právo zúčastniť sa zasadania snemu a má právo sa aj vyjadriť

právomoci snemu: voľba prezidenta, uznášanie sa o ústave, ústavných zákonoch a ich zmene, ustálenie štátneho rozpočtu, vydávanie zákonov o obrannej povinnosti, uznášanie sa o zákonoch ukladajúcich občanom nové trvalé finančné bremená, vydávanie zákonov o organizácií a pôsobnosti súdov, udeľovanie súhlasu s mierovými, medzinárodnými a inými zmluvami, ktoré udeľujú štátu/občanom bremená,

zákonodarná iniciatíva: vláda, štátna rada,, členovia snemu – je nutné je pripojiť odôvodnenie a návrh na úhradu

prezident je povinný do 15 dní odhlasovaný zákon podpísať alebo ho vrátiť snemu s pripomienkami

signácia zákona: prezident, predseda snemu, predseda vlády a poverený minister,

zákon musí byť vyhlásený 8 dní po signovaní prezidentom

Hlava tretia

Prezident:

volený snemom – každý občan, ktorý je voliteľný do snemu a v deň volieb má min. 40 rokov

maximálne dvakrát za sebou,

funkčné obdobie: 7 rokov, začína dňom zloženia prísahy,

prezident nemôže byť členom snemu

ak umrie/vzdá sa funkcie/nemôže je trvale plniť, snem do 30 dní zvolí nového prezidenta,

reprezentuje štát navonok, prijíma a poveruje diplomatických zástupcov, uzaviera medzinárodné zmluvy, vypovedá vojnu/vyhlasuje mier – so súhlasom snemu, zvoláva/rozpúšťa snem, vracia snemu odhlasované zákony s pripomienkami, podpisuje zákony a nariadenia s mocou zákona, vymenúva vysokoškolských profesorov, sudcov, štátnych úradníkov, je najvyšším veliteľom armády, vymenúva a odvoláva ministrov, udeľuje rády, vyznamenania, dary a penzie z milosti...

nikomu sa nezodpovedá, je možné ho stíhať len za vlastizradu,

na platnosť vládneho aktu sa vyžaduje podpis príslušného ministra.

Hlava štvrtá

Vláda:

je zložená z predsedu a ministrov – menuje ich prezident

členovia vlády skladajú do rúk prezidenta prísahu

vláda rozhoduje v zbore, ktorý sa môže uznášať, ak okrem predsedu je prítomná väčšina jej členov,

vládne nariadenie podpisuje predseda vlády a príslušný minister

snem môže vysloviť vláde alebo niektorému z jej členov nedôveru

člen vlády nesmie byť členom zárobkových spoločností

Hlava piata

Štátna rada:

6 členov je menovaných prezidentom, 10 členov je menovaných HSĽS, jedného člena menuje každá registrovaná strana národnostných skupín a stavov + predseda snemu a predseda vlády

právomoci: trestne stíhať prezidenta, predsedu a členov vlády, zostavovať kandidátku pre voľby do snemu, rozhodovať o strate poslaneckého mandátu na návrh predsedíctva snemu, podávať snemu návrhy zákonov...

funkčné obdobie rady je trojročné

členovia majú imunitu ako poslanci

rada rozhoduje v zbore, ktorý sa môže uznášať, ak okrem predsedu je prítomná väčšina jej členov

Hlava šiesta

Politické strany:

štátnej moci sa slovenský národ zúčastňuje prostredníctvom HSĽS – totalitné znaky

podrobnosti o zložení a orgánoch určuje osobitný zákon

národnostné skupiny sa zúčastňujú štátnej moci prostredníctvom svojej registrovanej politickej strany

Hlava siedma

Stavovské zriadenie:

občania podľa povolania sa zoskupujú do týchto stavov: poľnohospodárstvo, priemysel, obchod a živnosti, peňažníctvo a poisťovníctvo, slobodné povolania, verejní zamestnanci a osvetoví pracovníci,

každý občan musí byť organizovaný v nejakom stave

stavy sa starajú o hospodárskej, sociálne a kultúrne záujmy, o zvýšenie výkonnosti, životnej úrovne a pod.,

organizácia stavov je na samosprávnom princípe, vedúce pozície len tí, čo sú organizovaní v HSĽS

Hlava ôsma

Územná samospráva:

občania sa na správe štátu zúčastňujú prostredníctvom orgánov územnej a stavovskej samosprávy,

je nutné dbať aj na záujmy inonárodných skupín,

Hlava deviata

Súdnictvo:

existencia štátnych a osobitných súdov,

nik nesmie byť zbavený svojho zákonného sudcu

súdnictvo je oddelené od správy, osobitné zákony určujú súdnu moc tých-ktorých správnych úradov vo veciach pre pokračovanie trestné, policajné alebo finančné

vojenské súdy majú právomoc nad civilným obyvateľstvom len počas vojnového stavu a na činy v tejto dobe spáchané

vo svojej funkcii sú sudcovia nezávislí a podliehajú len zákonom

sudcovia z povolania sú na svoje miesta ustanovení vždy trvale

rozsudky sú vynášané menom REPUBLIKY

rozvité je Zákonom č. 112/1942, ktorým sa vytvorila sústava súdov (riadne – okresný, krajský a mimoriadne – počas výnimočného stavu/štatária, osobitné – burzové, vojenské...)

najvyšší súd, hlavný poisťovací súd

Hlava desiata

Práva a povinnosti občanov:

povinnosti – každý mužský občan sa podrobuje vojenskej službe a je povinný mať účasť na obrane štátu/každý občan bez rozdielu pohlavia je podrobený pomocnej službe na obranu štátu/povinnosť pomáhať verejným orgánom pri ich výkone/občianska povinnosť duševnej alebo telesnej práce od 18. – 60. roku/povinnosť občanov starať sa o výchovu a vzdelanie svojich detí/platenie dávok, daní a poplatkov,

práva – každý občan bez rozdielu má právo na ochranu majetku, života a slobody/zaistenie osobnej slobody a domáceho pokoja/zabezpečenie práva zhromažďovania, združovania, sloboda vyznania, prejavu, bádania a umenia.../právny poriadok ochraňuje manželstvo, rodinu a materstvo/práca je chránená, výška mzdy je primeraná výkonu a prihliada sa na rodinné pomery,

vlastníctvo ako sociálna funkcia a zaväzuje majiteľa k narábaniu s ním v rámci všeobecného dobra, súkromné vlastníctvo je možné obmedziť len na základe zákona, obmedzenie listového tajomstva môže byť len vyplývajúce zo zákona, zákaz vykorisťovania soc. slabších

Hlava jedenásta

Úprava cirkví:

právo slobodného plnenia náboženských povinností pre každého

cirkvi a náboženské spoločenstvá sú verejnoprávne korporácie s vlastnou správou a majetkom

výučba náboženstva na ľudových a stredných školách je povinná

Hlava dvanásta

Národnostné skupiny:

voľné hlásenie sa občanom v svojej národnosti,

činnosti smerujúce k odnárodneniu sú trestné

majú právo organizovať sa pod vlastným vedením, nadväzovať a pestovať kultúrne styky s materským národom a právo používať v školách a verejnom živote svoj jazyk,

Hlava trinásta

Rozličné ustanovenia

4.Ústavný vývoj po roku 1945 a Ústava 9.mája 1948

V r. 1945 prezident E. Beneš odcestoval do Moskvy na rozhovory o vytvorení novej vlády so zástupcami komunistického centra odboja a na prípravu nového programu tejto vlády. Oficiálne vymenovanie tejto prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov sa uskutočnilo 4.4.1945 v Košiciach a 5.4.1945 bol na zasadaní tejto vlády schválený jej prvý program označovaný ako Košický vládny program. Vyjadroval nový pomer politických síl ešte pred skončením 2. Sv. vojny a bol programom národnej a demokratickej revolúcie. Sústreďoval pozornosť na tieto hlavné úlohy:

postavenie národných výborov ako nových miestnych orgánov štátnej moci a správy

prípravu volieb do ústavodarného  národného zhromaždenia, ktoré malo vypracovať a schváliť novú ústavu

nový prístup k riešeniu národnostnej otázky na základe uznania národnej samobytnosti slovenského národa, jeho rovnoprávnosti s národom českým, ako aj uznanie SNR

novú orientáciu zahraničnej politiky a spoluprácu so ZSSR a ostatnými demokratickými štátmi

výstavbu nových orgánov štátnej a verejnej správy v obciach, okresoch a krajoch – národných výborov

zriadenie mimoriadnych ľudových súdov a Národného súdu v českých krajinách a na Slovensku

KVP inšpiroval významné demokratické a sociálne opatrenia, preto mal charakter programu národnej a demokratickej revolúcie.

Novou ústavnou skutočnosťou bola existencia a činnosť SNR, ktorá svoje postavenie potvrdila svojím nariadením o zákonodarnej moci na Slovensku. Túto vykonávala buď priamo SNR, alebo ju vykonával prezident republiky formou dekrétov, vydanými pod dohode SNR. Vymedzenie zákonodarnej, výkonnej a vládnej moci medzi ČS a S orgánmi bolo upravené v tzv. pražských dohodách:

pražská dohoda z 2.6.1945 upravovala vymedzenie pôsobnosti medzi SNR a vládou a prezidentom ČSR.

Pražská dohoda z 11.4.1946 upravovala niektoré prezidentské kompetencie najmä vo vzťahu so Slovenskom. Ďalšie zmeny a doplnky pražskej dohody sa týkali postavenia Najvyšších súdov v Brne a BA ako súčasti Jednotného Najvyššieho súdu, pôsobnosti Najvyššieho úradu cenového na Slovensku, postavenie Štátneho plánovacieho a štatistického úradu v BA a pod.

Pražská dohoda z 28.6.1946 bola dohodou politických strán združených v NF Čechov a Slovákov.

Ústava z roku 1948

5.Ústava ČSSR 1960

V ústavnom vývoji po roku 1960 vystúpila do popredia predovšetkým byrokratická a centralistická deformácia národnostnej otázky, ktorá stupňovala politické napätie v národnostných vzťahoch. To viedlo nakoniec k premene unitárnej formy štátneho zriadenie ČSSr na federatívnu formu štátneho zriadenia. Ústava z roku 1960 platila v pôvodnej forme 8 rokov.

Úvodná deklarácia vychádzala z vôle oboch národov žiť  v spoločnom štáte, z 50–ročných skúseností spoločného života a pozitívnych výsledkov rozvoja oboch národov, z uznania práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektovania suverenity každého národa a jeho práva utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života, ako aj z dobrovoľnosti federatívneho štátneho spojenia, ktoré je takisto vyjadrením práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť. V základných ustanoveniach boli stanovené východiskové princípy čs. federácie:

ČSSR bola federatívnym štátom dvoch rovnoprávnych národov, dobrovoľným zväzkom rovnoprávnych národných štátov

ČSR a SSR rešpektovali vzájomne svoju suverenitu i suverenitu ČSSR, rovnako ČSSR rešpektovala suverenitu národných štátov

Hranice ČSSR a hranice ČSR a SSR mohli byť menené len so súhlasom príslušnej národne rady formou ústavného zákona

Hospodárstvo bolo jednotné a rozvíjalo sa na základe socialistickej hospodárskej sústavy, jednotného plánovania, jednotnej úpravy spoločenského vlastníctva, jednej meny a jednotnej hospodárskej politiky.

Každý ČS štátny občan bol súčasne občanom ČSR alebo SSr a mal na území ČSSR rovnaké práva i povinnosti

Český a slovenský jazyk sa využíval rovnoprávne pri vyhlasovaní zákonov iných právnych noriem, pri rokovaní orgánov, v styku orgánov s občanmi.

Pôsobnosť ČS federácie bola rozdelená do 3 skupín:

do výlučnej pôsobnosti ČSSR, taxatívne stanovenej patrili:

zahraničná politika, uzavieranie medzinárodných zmlúv, zastupovanie ČSSR , rozhodovanie o otázkach vojny a mieru

obrana ČSSR

mena

federálne hmotné rezervy

federálne zákonodarstva a správa, kontrola činnosti federálnych orgánov

ochrana federálne zákonnosti.

V týchto oblastiach pôsobili výlučne zákonodarné a výkonné orgány, ako aj súdne orgány ČSSR.

do spoločnej pôsobnosti ČSSr a republík /ČSR a SSR/ patrili:

plánovanie, financie, bankovníctvo, cenové veci

zahraničné hospodárske vzťahy, priemysel, poľnohospodárstva a výživa

doprava, pošty a telekomunikácie, rozvoj vedy a techniky a investičná činnosť

práca, mzdy a sociálna politika, sociálno – ekonomické informácie

právna úprava socialistického podnikania a hospodárska arbitráž, normalizácia, veci mier, váh, priemyselné práva, štátne skúšobníctvo

vnútorný poriadok a bezpečnosť štátu, veci tlače a iných informačných prostriedkov, kontrola

Tu pôsobili v taxatívne vymedzených veciach orgány ČSSR a v ostatných veciach orgány ČSR a SSR.

výlučná pôsobnosť obidvoch republík bola tzv. negatívne vymedzená:

- veci, ktoré neboli taxatívne zverené do pôsobnosti ČSSR , patrili do výlučnej pôsobnosti ČSR a SSR – napr. zdravotníctvo, kultúra, školstvo, riadenie národných výborov

Orgány na úrovni ČSSR:

Federálne zhromaždenie

Vláda ČSSR

Prezident ČSSR

Ústavný súd ČSSR

Ministerstvá a ďalšie ústredné orgány štátnej správy ČSSR

Generálny prokurátor ČSSr

Najvyšší súd ČSSR

Ťažisko zákonodarnej činnosti malo spočívať v pôsobnosti Federálneho zhromaždenia, ktoré sa skladalo z dvoch snemovní – Snemovne ľudu a Snemovne národov, ktoré mali rovnoprávne postavenie. Pre prijatie niektorých zákonov a štátneho rozpočtu platil v SN tzv. zákaz majorizácie.

Postavenie prezidenta bolo prevzaté z ústavy z r. 1960 bezo zmeny. Nezmenilo sa ani postavenie vlády. Boli popri nej vytvorené aj vlády ČSR a SSr. Ich predsedníctva sa stali v určitom slova zmysle kolektívnou hlavou republík.

Orgány na úrovni republík:

Česká národná rada, Slovenská národná rada

Vláda ČSRa a vláda SSr

Ministerstvá a iné ústredné orgány ČSr a SSR

Generálny prokurátor ČSR a SSR

Najvyšší súd ČSR a SSR a ďalšie orgány.

6.Ústavný vývoj po roku 1989 a Ústava SR 1992

Proces prípravy novej ústavy, ktorá mala nahradiť Ústavu ČSSR z roku 1960 a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. Prípravné práce na tejto ústave sa začali v roku 1987. Koncepcia bola založená na jej trojjedinosti, t.j. že mala plniť funkciu federálnej ústavy a súčasne funkciu ústav republík. Tento návrh však pri svojom prerokúvaní v októbri 1989 najmä v SNR narazil na nečakaný odpor aj u poslancov za komunistickú stranu, a tak sa predmetom diskusií stal len návrh federálnej ústavy, ktorý bol prakticky totožný s predchádzajúcim, s tým základným rozdielom, že už nebol súčasne návrhom ústav republík. Tento projekt zachovával kontinuitu socialistického ústavného vývoja v Československu, spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, formálna zásada suverenity ľudu a vedúca úloha komunistickej strany. Nová ústava mala byť širšia ako doterajšia – obsahovala ustanovenia o spoločenskom zriadení, základných právach a povinnostiach občanov, pričom mali výrazne deklaratórny charakter, neboli tým, čo má plniť ústava.

November 1989 a zmeny spoločensko-politického systému v ČSFR otvorili priestor pre nastolenie otázky hľadania novej kvality federácie, vzťahov medzi republikami a federálnym centrom. Okrem zásadných zmien ústavy (zrušenie čl.4 o vedúcej úlohe KSČ, zmena názvu štátu, nové štátne symboly...), boli prijaté mimoriadne významné právne normy, ako Listina základných práv a slobôd, petičný zákon, zákon o združovaní, zákon o politických stranách a ďalšie, ktorými sa kládli základy demokratického zriadenia.

Ústavný zákon č. 556/1990 Zb., ktorý novým spôsobom vymedzil rozdelenie kompetencií medzi federáciu a republiky. Posilnil postavenie národných republík, pretože do ich rozhodovania zveril významné hospodárske odvetvia, i keď kľúčové otázky stále zostali v rukách federálnych orgánov. Silnela kritika mechanizmu fungovania federácie. Boli predložené mnohé koncepcie usporiadania, od úplne unitaristických na jednej strane, cez federalistické, spolkové a konfederalistické, až po koncepcie úplnej suverenity republík.. Zložitosť a rozpornosť názorov na tieto otázky plne potvrdili dlhodobé rokovania v súvislosti s prípravami ústav, ktoré vyústili v Milove do návrhu zmluvy (február 1992) o zásadách štátoprávneho usporiadania, ktorú Predsedníctvo SNR v predloženej podobe odmietlo. Týmto sa vyčerpali politické možnosti hľadania konsenzu o spolužití Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Výsledky volieb v júni 1992 uvedené smerovanie len potvrdili. Novozvolená SNR prijala 17.7. 1992 Deklaráciu zvrchovanosti SR, v ktorej  zvýraznila princíp práva národa na sebaurčenie. Tento proces vyústil 1.9. 1992 prijatím Ústavy SR a jej slávnostným podpísaním na Bratislavskom hrade 3.9. 1992. Ústava SR bola publikovaná v Zbierke zákonov dňa 1.10. 1992, a týmto dňom sa stala účinnou. Konštituovanie samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky sa stalo dňa 1.1. 1993, a týmto dňom do povedomia Európy a sveta vstúpil nový štátny útvar.

Ústava SR 1992: preambula; 9 hláv; 156 článkov.

Preambula- vyjadruje základné myšlienkové zdroje, ciele, hodnoty, ktoré sa štát usiluje získať.

Ústava vychádza z republikánskej parlamentnej vládnej formy, z demokratického vzťahu štátu a občana vyjadreného v právach a slobodách a ich ochrane. Moc je rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

1.hlava= Základné ustanovenia-

1.oddiel-základné ustanovenia  2.oddiel- štátne symboly 3.oddiel- hlavné mesto SR.

2.hlava= Základné práva a slobody. 1.oddiel- všeobecné ustanovenia  2.oddiel- základné ľudské práva a slobody 3.oddiel- politické práva
4.oddiel- práva národnostných menšín a etnických skupín   5.oddiel- hospodárske, sociálne a kultúrne práva   6.oddiel- právo na ochranu ŽP a kultúrneho dedičstva. 7.oddiel- právo na súdnu a inú právnu ochranu. 8.oddiel- spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave3.hlava.=1.oddiel- hospodárstvo SR. 2.oddiel- najvyšší kontrolný úrad SR.

4.hlava= Územná samospráva

5.hlava=  Zákonodarná moc. 1.oddiel- národná rada SR. 2.oddiel- referendum

6.hlava= Výkonná moc. 1.oddiel- prezident SR.  2.oddiel- vláda SR

7.hlava= Súdna moc. 1.oddiel- ústavný súd SR. 2.oddiel- súdy SR

8.hlava= Prokuratúra SR a verejný ochranca práv. 1.oddiel- prokuratúra SR.  2.oddiel- verejný ochranca práv

9.hlava= Prechodné a záverečné ustanovenia

7. Listina základných práv a  slobôd a jej premietnutie do Ústavy SR z r. 1992

Česká národná rada a Slovenská národná rada prerokovali a schválili návrh na vydanie ústavného zákona, ktorým sa vyhlasuje Listina základných práv a slobôd. Federálne zhromaždenie ČSFR 9.1. 1991 schválilo ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa vyhlasuje Listina základných práv a slobôd. Touto Listinou dosiahla ČSFR európsky štandard úpravy práv a slobôd a bol položený základ novej kvality tohto inštitútu.

Základné práva a slobody (ďalej ako ZPaS) sú upravené v 2. hlave Ústavy SR z roku 1992 v čl.11 až 54. Táto hlava ústavy je jej najobsiahlejšou časťou, čo potvrdzuje aj mimoriadny význam tohto inštitútu v ústavnom systéme SR. Ústavná úprava ZPaS vychádza z medzinárodných zmlúv a dohôd o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej ĽPaS), ku ktorým sa pripojila a ktoré ratifikovala ČSFR, a ktorých záväzky preberá i SR. Ústava preberá a ďalej rozvíja úpravu ZPaS obsiahnutú v Listine.

Naša ústavnoprávna úprava ĽP a občianskych S musí zodpovedať európskemu štandardu, ktorý je vyjadrený v ústavách jednotlivých štátov Európy.

Ústava SR vychádza z nedotknuteľnosti a univerzálneho charakteru prirodzených práv, a to najmä tých, ktoré charakterizujú človeka ako ľudskú bytosť. Tieto práva sú neodňateľné, nescudziteľné a neporušiteľné a nie sú oktrojované štátom. Naša republika, tieto ZPaS uznáva, vyhlasuje a potvrdzuje. Ich kvalita a platnosť závisí od hraníc štátu.

Z hľadiska ústavnosti a realizácie ústavnej úpravy ZPaS má mimoriadny význam princíp vychádzajúci z toho, že ústavné zákony, zákony a ďalšie právne predpisy musia byť v súlade s ústavou, jej zmyslom a obsahom. Ich ochrana pred porušením prostredníctvom Ústavného súdu SR a prípadne sa možno dovolávať ochrany na medzinárodnej úrovni prostredníctvom Európskej komisie ľudských práv a Európskeho súdu ľudských práv. Základ pre tento spôsob ochrany je daný v čl.11 ústavy a naším členstvom v Rade Európy.

Klasifikácia ZPaS

I. práva tzv. 1. prirodzenoprávnej povahy – v 1. a 2. oddiele

                   2. práva a slobody, ktoré štát v ústavnej norme vyhlasuje, resp. priznáva

II. práva osobne, politické, hospodárske, sociálne, kultúrne a práva národnostných menšín a etnických skupín.

III. z hľadiska právneho významu a priamosti pôsobenia ústavných noriem:

    1. práva a slobody pôsobiace priamo a bezprostredne

    2. práva a slobody, ktoré predpokladajú úpravu alebo určenie hraníc uplatnenia prostredníctvom zákonov

IV. podľa subjektov týchto práv a slobôd:

1.práva a slobody, ktorých nositeľom, resp. subjektom je fyzická osoba – tieto práva patria občanom, cudzím štátnym príslušníkom, osobám bez štátnej príslušnosti

2.práva a slobody viazané na štátne občianstvo – subjektom týchto práv sú na našom území výlučne naši štátni občania

3.práva a slobody, ktorých nositeľom sú subjekty, ktoré musia mať ďalšie vlastnosti, tzv. špeciálne subjekty – sú to deti, mladiství, ženy, rodičia, osoby zdravotne postihnuté, zamestnanci...

4.práva, ktorých subjektom môže byť aj kolektív, napr. subjektom petičného práva môže byť spolok, združenie...

5.subjektom práva azylu môže byť len cudzinec

Úprava inštitútu práv a slobôd v 2. hlave Ústavy SR je rozdelená do 8 oddielov:

1. oddiel: od čl.12 po čl.13

2. oddiel : od čl. 14 po čl. 25

3. oddiel: Politické práva od čl. 26 po čl. 32

4. oddiel: Práva národnostných menšín a etnických skupín od čl. 33 po čl. 34

5. oddiel: Hospodárske, sociálne a kultúrne práva: od čl. 35 po čl. 43

6. oddiel: právo na ochranu ŽP a kultúrneho dedičstva: od čl. 44 po čl. 45

7. oddiel: právo na súdnu a inú právnu ochranu: od čl. 46 po čl. 50  

8.oddiel- spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave: od čl. 51 po čl. 54

9.Ústavný zákon č. 90/2001 Zz

ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. Doterajší text čl. 1 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie: "(2) Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky." 2. V čl. 4 sa za slovo "bohatstvo" vkladá čiarka a slovo "jaskyne".

3. Čl. 7 znie:

(1) Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. O vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom.

(2) Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

(3) Slovenská republika sa môže s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.

(4) Na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.
(5) Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.".

Za čl. 7 sa vkladá čl. 7a, ktorý znie:

Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou.".

5. Čl. 11 sa vypúšťa.

6. V čl. 13 odsek 1 znie:

"(1) Povinnosti možno ukladať

a)zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.".

7. V čl. 17 odseky 3 a 4 znejú:

"(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.".
8. V čl. 18 sa odsek 2 dopĺňa písmenom e), ktoré znie:

"e) menšie obecné služby na základe zákona.".

9. V čl. 23 ods. 4 druhá veta znie:

"Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.".

10. V čl. 25 odsek 1 znie:

"(1) Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti.".

11. V čl. 26 ods. 5 prvej vete sa slová "Štátne orgány a orgány územnej samosprávy" nahrádzajú slovami "Orgány verejnej moci".

12. V čl. 30 ods. 1 sa na konci pripája táto veta:

"Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.".

13. V čl. 37 ods. 4 sa slová "príslušníci Zboru požiarnej ochrany" nahrádzajú slovami "príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov".
14. V čl. 44 odsek 4 znie:

"(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.".

15. Čl. 44 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie:

"(5) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.".

16. Doterajší text čl. 51 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie:

"(2) Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.".

17. Čl. 56 znie:

(1) Národná banka Slovenska je nezávislá centrálna banka Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska môže v rámci svojej pôsobnosti vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak je na to splnomocnená zákonom.

(2) Najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je Banková rada Národnej banky Slovenska.

(3) Podrobnosti podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.".

18. Čl. 60 znie:

(1) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je nezávislý orgán kontroly hospodárenia s

a) prostriedkami rozpočtov, ktoré podľa zákona schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky alebo vláda,

b) majetkom, záväzkami, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami štátu, verejnoprávnych inštitúcií a Fondu národného majetku Slovenskej republiky,

c) majetkom, finančnými prostriedkami a majetkovými právami obcí a vyšších územných celkov, ktoré získali na úhradu nákladov na prenesený výkon štátnej správy,

d) majetkom, záväzkami, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami, za ktoré Slovenská republika prevzala záruku,
e) majetkom, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami a finančnými prostriedkami, ktoré sa poskytli Slovenskej republike, právnickým osobám alebo fyzickým osobám hospodáriacim s prostriedkami štátneho rozpočtu alebo nakladajúcim so štátnym majetkom v rámci rozvojových programov alebo z iných obdobných dôvodov zo zahraničia.

(2) Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu uvedenom v odseku 1 na

a) vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené,
b) štátne orgány, ako aj právnické osoby, u ktorých vykonávajú funkciu zakladateľa alebo zriaďovateľa ústredné orgány štátnej správy alebo iné štátne orgány,

c) obce a vyššie územné celky, právnické osoby zriadené obcami a na právnické osoby zriadené vyššími územnými celkami,
d) štátne účelové fondy, verejnoprávne inštitúcie zriadené zákonom, právnické osoby, v ktorých majú majetkovú účasť verejnoprávne inštitúcie, na

právnické osoby s majetkovou účasťou štátu,

e) Fond národného majetku Slovenskej republiky, právnické osoby s určenou majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky,
f) fyzické osoby a právnické osoby.".

19. V čl. 61 ods. 2 sa za slovo "predsedu" vkladajú slová "a podpredsedu".

20. V čl. 61 ods. 3 sa za slovo "predsedu" vkladajú slová "a podpredsedu" a slovo "päťročných" sa nahrádza slovom "sedemročných".
21. V čl. 61 odsek 4 znie:

"(4) Funkcia predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu sú nezlučiteľné s výkonom funkcie v inom orgáne verejnej moci, s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.".

22. Čl. 63 znie:

Postavenie, pôsobnosť, vnútorné organizačné členenie a základné pravidlá kontrolnej činnosti najvyššieho kontrolného úradu ustanoví zákon.".
23. Čl. 64 znie:

Základom územnej samosprávy je obec. Územnú samosprávu tvorí obec a vyšší územný celok.".

24. Za čl. 64 sa vkladá čl. 64a, ktorý znie:

Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné samosprávne a správne celky Slovenskej republiky združujúce osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt. Podrobnosti ustanoví zákon.".

25. Čl. 65 znie:

1) Obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

(2) Obec a vyšší územný celok financujú svoje potreby predovšetkým z vlastných príjmov, ako aj zo štátnych dotácií. Zákon ustanoví, ktoré dane a poplatky sú príjmom obce a ktoré dane a poplatky sú príjmom vyššieho územného celku. Štátnych dotácií sa možno domáhať len v medziach zákona.".
26. Čl. 66 znie:

(1) Obec má právo združovať sa s inými obcami na zabezpečenie vecí spoločného záujmu; rovnaké právo združovať sa s inými vyššími územnými celkami má aj vyšší územný celok. Podmienky ustanoví zákon.

(2) Zlúčenie, rozdelenie alebo zrušenie obce upraví zákon.".

27. Čl. 67 znie:

(1) Územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku. Spôsob vykonania miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon.
(2) Povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.

(3) Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.".

28. Čl. 68 znie:

Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.".

29. V čl. 69 odseky 2 a 3 znejú:

"(2) Obecné zastupiteľstvo tvoria poslanci obecného zastupiteľstva. Poslancov volia na štvorročné obdobie obyvatelia obce, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Voľby poslancov sa uskutočňujú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním.
(3) Starostu obce volia obyvatelia obce, ktorí majú na jej území trvalý pobyt, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie. Starosta obce je výkonným orgánom obce; vykonáva správu obce a zastupuje obec navonok. Dôvody a spôsob odvolania starostu pred uplynutím volebného obdobia ustanoví zákon.".

30. Čl. 69 sa dopĺňa odsekmi 4 až 6, ktoré znejú:

"(4) Orgány vyššieho územného celku sú

a) zastupiteľstvo vyššieho územného celku,

b) predseda vyššieho územného celku.

(5) Zastupiteľstvo vyššieho územného celku tvoria poslanci zastupiteľstva vyššieho územného celku. Poslancov volia obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v územnom obvode vyššieho územného celku, na štvorročné obdobie. Voľby poslancov sa uskutočňujú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním.

(6) Predsedu vyššieho územného celku volia obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v územnom obvode vyššieho územného celku, na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním na štvorročné obdobie. Dôvody a spôsob odvolania predsedu vyššieho územného celku pred uplynutím volebného obdobia ustanoví zákon. Predseda vyššieho územného celku je výkonným orgánom vyššieho územného celku, vykonáva správu vyššieho územného celku a zastupuje vyšší územný celok navonok.".

31. V čl. 71 ods. 1 sa za slovo "obec" vkladajú slová "a vyšší územný celok".

32. V čl. 71 odsek 2 znie:

"(2) Pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.".

33. V čl. 77 odsek 1 znie:

"(1) Funkcia poslanca je nezlučiteľná s výkonom funkcie sudcu, prokurátora, verejného ochrancu práv, príslušníka ozbrojených síl a príslušníka ozbrojeného zboru.".

34. Čl. 78 znie:

(1) Za hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu.
(2) Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky. Občianskoprávna zodpovednosť poslanca tým nie je dotknutá.

(3) Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani vziať ho do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené. V takom prípade počas ďalšieho výkonu poslaneckého mandátu premlčacia doba neplynie.

(4) Ak bol poslanec pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine, príslušný orgán je povinný to ihneď oznámiť predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky. Ak mandátový a imunitný výbor Národnej rady Slovenskej republiky následný súhlas na zadržanie nedá, poslanec musí byť ihneď prepustený.
(5) Ak je poslanec vo výkone väzby, jeho mandát nezaniká, iba sa neuplatňuje.".

35. Čl. 81 znie:

Poslanec sa môže svojho mandátu vzdať osobným vyhlásením na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Ak mu v tom bránia vážne okolnosti, môže tak urobiť písomne do rúk predsedu Národnej rady Slovenskej republiky; v takom prípade mandát poslanca zaniká dňom doručenia písomného rozhodnutia o vzdaní sa mandátu poslanca predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.".

6. Za čl. 81 sa vkladá čl. 81a, ktorý znie:

Mandát poslanca zaniká

a) uplynutím volebného obdobia,

b) vzdaním sa mandátu,

c) stratou voliteľnosti,

d) rozpustením Národnej rady Slovenskej republiky,

e) vznikom nezlučiteľnosti podľa čl. 77 ods. 1,

f) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol poslanec odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody.".

37. V čl. 84 sa za odsek 2 vkladá nový odsek 3, ktorý znie:

"(3) Na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 3 a 4 a na prijatie zákona vráteného prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. o) je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.".

Doterajší odsek 3 sa označuje ako odsek 4.

38. V čl. 84 ods. 4 sa za slová "ústavného zákona" vkladajú slová "na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, ".

39. V čl. 86 písmeno d) znie:

"d) pred ratifikáciou vyslovovať súhlas s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, s medzinárodnými politickými zmluvami, s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy, s medzinárodnými zmluvami, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, s medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, s medzinárodnými zmluvami, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a zároveň rozhodovať o tom, či ide o medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5, ".

40. V čl. 86 písmeno i) znie:

"i) voliť a odvolávať predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, ".

41. V čl. 86 písm. j) sa na konci pripájajú tieto slová: "a po skončení vojny o uzavretí mieru, ".

42. V čl. 86 písm. k) sa na konci bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: "ak nejde o prípad uvedený v čl. 119 písm. p), ".

43. Čl. 86 sa dopĺňa písmenom l), ktoré znie:

"l) vysloviť súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky.".

44. V čl. 87 odseky 2 až 4 znejú:

"(2) Ak prezident Slovenskej republiky vráti zákon s pripomienkami, Národná rada Slovenskej republiky zákon opätovne prerokuje a v prípade jeho

schválenia musí byť taký zákon vyhlásený.

(3) Zákon podpisuje prezident Slovenskej republiky, predseda Národnej rady Slovenskej republiky a predseda vlády Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní schváli zákon aj napriek pripomienkam prezidenta Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky zákon nepodpíše, zákon sa vyhlási aj bez podpisu prezidenta Slovenskej republiky.

(4) Zákon nadobúda platnosť vyhlásením. Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov, medzinárodných zmlúv a právne záväzných aktov medzinárodnej organizácie podľa čl. 7 ods. 2 ustanoví zákon.".

45. V čl. 87 sa vypúšťa odsek 5.

46. V čl. 89 ods. 2 sa vypúšťa písmeno d).

Doterajšie písmená e) a f) sa označujú ako písmená d) a e).

47. V čl. 89 sa odsek 2 dopĺňa písmenom f), ktoré znie:

"f) vykonáva ďalšie úlohy, ak tak ustanoví zákon.".

48. Doterajší text čl. 95 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie:

"(2) Prezident Slovenskej republiky môže pred vyhlásením referenda podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ak prezident Slovenskej republiky podá na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, od podania návrhu prezidenta Slovenskej republiky do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky lehota podľa odseku 1 neplynie.".

49. V čl. 102 ods. 1 písmeno a) znie:

"a) zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov, ".

50. V čl. 102 ods. 1 sa za písmeno a) vkladá nové písmeno b), ktoré znie:

"b) môže podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom, ".

Doterajšie písmená b) až p) sa označujú ako písmená c) až r).

51. V čl. 102 ods. 1 písmeno c) znie:

"c) prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií, ".

52. V čl. 102 ods. 1 písm. e) v druhej vete sa na konci bodka nahrádza čiarkou a pripájajú sa tieto slová: "počas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu.".

53. V čl. 102 ods. 1 písmeno h) znie:

"h) vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon; vymenúva a odvoláva rektorov vysokých škôl, vymenúva vysokoškolských profesorov, vymenúva a povyšuje generálov, ".

54. V čl. 102 ods. 1 písm. i) sa slovo "zapožičiava" nahrádza slovom "udeľuje".

55. V čl. 102 ods. 1 písmeno j) znie:

"j) odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie, ".

56. V čl. 102 ods. 1 písmeno l) znie:

"l) vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier, ".

57. V čl. 102 ods. 1 písmeno m) znie:

"m) môže na návrh vlády Slovenskej republiky nariadiť mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlásiť vojnový stav alebo vyhlásiť výnimočný stav a ich skončenie, ".

58. V čl. 102 ods. 1 písmeno o) znie:

"o) môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona, ".
59. V čl. 102 sa odsek 1 dopĺňa písmenami s) a t), ktoré znejú:

"s) vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora,

t) vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov.".

60. V čl. 102 odsek 2 znie:

"(2) Rozhodnutie prezidenta vydané podľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a podľa písmena j), ak ide o udelenie amnestie, a podľa písmena k) je platné, ak ho

podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.".
61. Čl. 102 sa dopĺňa odsekmi 3 a 4, ktoré znejú:

"(3) Podmienky vypovedania vojny, vyhlásenia vojnového stavu, vyhlásenia výnimočného stavu, vyhlásenia núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu ustanoví ústavný zákon.

(4) Podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon.".

62. V čl. 105 odsek 1 znie:

"(1) Ak nie je prezident zvolený alebo ak sa funkcia prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. a), b), c), n) a o) prechádzajú na vládu Slovenskej republiky. Vláda môže v tom čase poveriť svojho predsedu vykonávaním niektorých právomocí prezidenta. Na predsedu vlády prechádza v tom čase hlavné velenie ozbrojených síl. Oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. d), g), h), l), m), s) a t) prechádzajú v tom čase na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.".

63. V čl. 108 sa slovo "najvyšším" nahrádza slovom "vrcholným".

64. V čl. 109 odsek 2 znie:

"(2) Výkon funkcie člena vlády je nezlučiteľný s výkonom poslaneckého mandátu, s výkonom funkcie v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, alebo s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.".

65. V čl. 109 sa vypúšťa odsek 3.

66. V čl. 119 písmená f) až l) znejú:

"f) o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky,
g) o súhlase s prenesením dojednávania medzinárodných zmlúv podľa čl. 102 ods. 1 písm. a) na jej jednotlivých členov,
h) o podaní návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou a s ústavným zákonom,

i) o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky,

j) o podaní návrhu zákona alebo iného závažného opatrenia na verejnú diskusiu,

k) o tom, že požiada o vyslovenie dôvery,

l) o udelení amnestie vo veciach priestupkov, ".

67. Čl. 119 sa dopĺňa písmenami m) až r), ktoré znejú:

"m) o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky,
n) o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu,

o) o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky,
p) o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a to najdlhšie na čas 60 dní; toto rozhodnutie vláda bezodkladne oznámi Národnej rade Slovenskej republiky,

r) o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.".

68. V čl. 120 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie:

"(2) Ak tak ustanoví zákon, vláda je oprávnená vydávať nariadenia aj na vykonanie Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane druhej a na vykonanie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 2.".

Doterajšie odseky 2 a 3 sa označujú ako odseky 3 a 4.

69. Čl. 125 znie:

(1) Ústavný súd rozhoduje o súlade

a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi,

c) všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,
d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.
2) Ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
(3) Ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

(4) Ústavný súd nerozhoduje o súlade návrhu zákona alebo návrhu iného všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, s medzinárodnou zmluvou, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo s ústavným zákonom.

(5) Platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení zaniká vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, ak rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu ústavný súd už predtým nezrušil, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.

(6) Rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné."

70. Za čl. 125 sa vkladajú čl. 125a a 125b, ktoré znejú:

(1) Ústavný súd rozhoduje o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom.

2) Návrh na rozhodnutie podľa odseku 1 môže podať ústavnému súdu prezident Slovenskej republiky alebo vláda pred tým, ako predloží dojednanú medzinárodnú zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky.

(3) Ústavný súd rozhodne o návrhu podľa odseku 2 do lehoty ustanovenej zákonom; ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzinárodná zmluva nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, takú medzinárodnú zmluvu nemožno ratifikovať.

Čl. 125b

(1) Ústavný súd rozhoduje o tom, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(2) Návrh na rozhodnutie podľa odseku 1 môže podať ústavnému súdu prezident Slovenskej republiky pred vyhlásením referenda, ak má pochybnosti, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(3) Ústavný súd rozhodne o návrhu podľa odseku 2 do 60 dní odo dňa jeho doručenia; ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, referendum nemožno vyhlásiť.".

71. Čl. 127 znie:

(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

(2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

(3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
(4) Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.".
72. Za čl. 127 sa vkladá čl. 127a, ktorý znie:

(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

(2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti orgánu územnej samosprávy, vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, aký ústavný zákon alebo zákon bol porušený a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie zruší, alebo ak porušenie práva spočívalo v inom zásahu, než je rozhodnutie, zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením.".

73. Čl. 128 znie:

Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.".

74. V čl. 129 ods. 2 sa vypúšťajú slová "a odvolávaní".

75. V čl. 129 ods. 5 sa slovo "a" nahrádza slovom "alebo".

76. Čl. 129 sa dopĺňa odsekmi 6 a 7, ktoré znejú:

"(6) Ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

(7) Rozhodnutia ústavného súdu podľa predchádzajúcich odsekov sú záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán verejnej moci je povinný bez zbytočného odkladu zabezpečiť ich vykonanie. Podrobnosti ustanoví zákon.".
77. V čl. 130 ods. 1 písmeno f) znie: "f) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a.".

78. V čl. 130 sa vypúšťa odsek 3.

79. Čl. 131 znie:

(1) Ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených v čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 ods. 1 písm. a) a b), čl. 125a ods. 1, čl. 125b ods. 1, čl. 128, čl. 129 ods. 2 až 6, čl. 136 ods. 2 a 3, čl. 138 ods. 2 písm. b) a c), o zjednocovaní právnych názorov senátov, o úprave svojich vnútorných pomerov a o návrhu rozpočtu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
(2) O ostatných veciach rozhoduje ústavný súd v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.".
80. Čl. 132 sa vypúšťa.

81. V čl. 134 odseky 1 a 2 znejú:"(1) Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.

(2) Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.".
82. V čl. 134 ods. 3 sa na konci pripája táto veta: "Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.".
83. V čl. 134 ods. 4 sa za slovom "ústavou" slovo "a" nahrádza čiarkou a za slovami "ústavnými zákonmi" sa vkladajú slová "a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ".

84. V čl. 136 odsek 3 znie:

"(3) Ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu a generálneho prokurátora. Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie voči predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podpredsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi.".
85. Čl. 136 sa dopĺňa odsekom 4, ktorý znie:

"(4) Ak ústavný súd súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania funkcie sudcu ústavného súdu, funkcie sudcu alebo funkcie generálneho prokurátora vylúčené.".

86. V čl. 137 odsek 2 znie:

"(2) Sudcovia ústavného súdu vykonávajú funkciu ako svoje povolanie. Výkon tejto funkcie je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.".

87. Čl. 138 znie:

(1) Sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením predsedovi ústavného súdu. Jeho funkcia v takom prípade zaniká

uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.

(2) Prezident Slovenskej republiky sudcu ústavného súdu odvolá

a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,

b) na základe disciplinárneho rozhodnutia ústavného súdu za čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu,

c) ak ústavný súd oznámil, že sudca sa nezúčastňuje na konaní ústavného súdu dlhšie ako jeden rok alebo

d) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.".

88. Za čl. 141 sa vkladá čl. 141a, ktorý vrátane nadpisu znie:

Súdna rada Slovenskej republiky

(1) Predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jej ďalšími členmi sú

a) ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky,

b) traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,

c) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,

d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.

(2) Za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 písm. b) až d) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná a má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe.

(3) Funkčné obdobie členov Súdnej rady Slovenskej republiky je päť rokov. Tú istú osobu možno zvoliť alebo vymenovať za člena Súdnej rady Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.

(4) Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí

a) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,

b) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,

c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie,

d) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,
e) voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov disciplinárnych senátov,

f) vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu,

g) ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.

(5) Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.
(6) Podrobnosti o spôsobe ustanovenia členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej pôsobnosti, o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy ustanoví zákon.".

89. V čl. 142 ods. 1 sa slová "správnych orgánov" nahrádzajú slovami "orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon".

90. V čl. 142 odsek 2 znie:

"(2) Súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.".

91. Čl. 143 sa dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:

"(3) V rozsahu ustanovenom zákonom sa na riadení a správe súdov podieľajú aj orgány sudcovskej samosprávy.".
92. Čl. 144 znie:

(1) Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

(2) Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.".

93. Čl. 145 znie:

(1) Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia.
(2) Za sudcu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 30 rokov a má vysokoškolské právnické vzdelanie. Ďalšie predpoklady na vymenovanie za sudcu a jeho funkčný postup, ako aj rozsah imunity sudcov ustanoví zákon.
(3) Predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vymenúva na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky zo sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezident Slovenskej republiky na päť rokov. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo za podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Pred uplynutím funkčného obdobia môže prezident Slovenskej republiky odvolať predsedu Najvyššieho súdu SR alebo podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dôvodov ustanovených v čl. 147.

(4) Sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.

(5) Zložením sľubu sa sudca ujíma svojej funkcie.".

94. Za čl. 145 sa vkladá čl. 145a, ktorý znie:

(1) Ak je vymenovaný sudca členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva v nich ešte pred zložením sľubu.
(2) Sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade Slovenskej republiky.".
95. Čl. 146 znie:

Sudca sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením prezidentovi Slovenskej republiky. Jeho funkcia v takom prípade zaniká uplynutím kalendárneho mesiaca, v ktorom bolo písomné oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené.".

96. Čl. 147 znie:

(1) Prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu, alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

(2) Prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne vykonávať sudcovské povinnosti,
b) ak dosiahol vek 65 rokov.".

97. Čl. 148 znie:

(1)Sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu.
(2) Dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

(3) Spôsob ustanovenia prísediacich sudcov ustanoví zákon.".

98. Názov ôsmej hlavy znie:

"PROKURATÚRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY A VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV".

Doterajší text ôsmej hlavy sa označí nadpisom "Prvý oddiel".

99. Za čl. 151 sa vkladá čl. 151a, ktorý vrátane nadpisu znie: "Druhý oddiel

VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV

Čl. 151a

(1) Verejný ochranca práv je nezávislý orgán, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom alebo s princípmi demokratického a právneho štátu.

(2) Verejného ochrancu práv volí Národná rada Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov z kandidátov, ktorých jej navrhne najmenej 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Za verejného ochrancu práv možno zvoliť občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 35 rokov. Verejný ochranca práv nemôže byť členom politickej strany ani politického hnutia.
(3) Funkcia verejného ochrancu práv zaniká dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol verejný ochranca práv odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ktorým bol odsúdený za trestný čin, a súd nerozhodol v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, alebo stratou voliteľnosti.

(4) Národná rada Slovenskej republiky môže verejného ochrancu práv odvolať, ak mu zdravotný stav dlhodobo, najmenej však počas troch mesiacov, nedovoľuje riadne vykonávať povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie.

(5) Podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb ustanoví zákon.".

100. Za čl. 154a sa vkladajú čl. 154b a 154c, ktoré znejú:

(1) Sudcu zvoleného na štyri roky pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona vymenuje po uplynutí jeho volebného obdobia prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky za sudcu bez časového obmedzenia aj vtedy, ak v deň vymenovania nedosiahol vek 30 rokov.
(2) Sudcovia zvolení podľa doterajších predpisov bez časového obmedzenia sa pokladajú za sudcov vymenovaných podľa tohto ústavného zákona.
(3) Na sudcov ústavného súdu vymenovaných pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona sa ustanovenie čl. 134 ods. 2 prvej vety a ods. 3 druhej vety nevzťahuje.

Čl. 154c

(1) Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

(2) Iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon.".

Čl. III

Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2001 okrem čl. 125a, čl. 127, čl. 127a, čl. 134 ods. 1 a 3 a čl. 151a, ktoré nadobudnú účinnosť 1. januára 2002.

10.Pojem ústavy a klasifikácia ústav

Jedným z najzákladnejších a najcharakteristickejších znakov ústavy ak normatívneho základu právneho poriadku v štáte je, že ústava má najvyššiu právnu silu. Táto skutočnosť sa konkrétne prejavuje v :

spôsobe prijímania a zmeny ústavy

nadradenosti ústavy v právnom poriadku

osobitnom názve

zárukách ústavnosti

aplikácii ústavy

Najvyššia právna moc ústavy v právnom poriadku znamená :

absolútne derogačné práva ústavy k iným právnym predpisom

zákaz vydávania iných právnych aktov, či už normatívnych alebo individuálnych v rozpore s ústavou

povinnosť dodržiavať ustanovenia ústavy všetkými, vrátane tých, ktorí majú rôzne formy imunity.

Záruky ústavnosti spočívajú nielen v oblasti práva, ale sú výsledkom celého množstva faktorov ako je úroveň politickej kultúry, občianskej spoločnosti, materiálnych možnosti krajiny.

Funkcie ústavy:

Ústava plní v každom štáte nezastupiteľné funkcie, ktoré sa odvíjajú od je postavenia ako základu celého právneho poriadku. Pod funkciu ústavy sa rozumie konkrétna úloha, ktorú ústava musím mať a má v spoločensko-politickej realite. Konkrétne funkcie ústavy pritom závisia nielen od konkrétneho obsahu ústavy, ale najmä od jej postavenia v živote štátu a spoločnosti a rešpektovania a dodržiavania jej ustanovení štátnymi orgánmi i občanmi.  Najdôležitejšou funkciou je právna funkcia. Znamená, že ústava predstavuje základný zákon štátu, predpoklad a základné požiadavky pre celú oblasť tvorby práva v štáte, zdroj legitimity štátnej moci. Medzi ďalšie funkcie ústavy patrí:

integračná funkcia – vyjadruje určitý celospoločenský konsenzus týkajúci sa tak obsahu ústavy ak aj vôle každého subjektu ju rešpektovať a dodržiavať.

Stabilizujúca funkcia- trvalosť a nemennosť obsahového textu ústavy, ktorého zárukou je aj osobitný legislatívny proces prijímania zmien ústavy v porovnaní s prijímaním iných právnych predpisov.

Programová funkcia- ústava nie je len právnou normou reflektujúcou dosiahnutý stav spoločenského vývoja, ale aj politickou víziou umožňujúcou progresívny civilizačný vývoj

Organizátorská funkcia – stanovenie základných zásad fungovania štátnej moci, a to tak v oblasti konštituovania štátnych orgánov ako aj vzájomných vzťahov medzi nimi a ich aplikáciou práva vo vzťahu k iným právnym subjektom štátu.

Obmedzovacia funkcia- vzťahuje sa najmä na štátne orgány, keď im určuje hranicu možných zásahov do ľudských práv vykonávaných v záujme spoločnosti, ale dotýka sa j samých občanov, tým, že tzv. pozitívne vymedzenie základných práv a slobôd musí rešpektovať každý člen spoločnosti

Výchovná funkcia – pevný systém  základných a zásadných hodnôt spoločnosti zakotvený v  ústave je zdrojom pravidiel konania všetkých občanov a títo sú preto povinní ich poznať a rešpektovať.

Delenie ústav:

Pri delení ústav možno vziať do úvahy viacero kritérií, ktoré vychádzajú tak z obsahových ako aj formálno-právnych znakov ústavy. V našej kultúrno-právnej tradícii je pomerne rozšírené rozlišovanie ústav na :

A/ ústavy v materiálnom a formálnom zmysle

ústavy v materiálnom zmysle – chápe sa ňou právny predpis, ktorého predmetom úpravy je určitá oblasť tvoriaca obsahu ústavného práva.

Ústavou vo formálnom zmysle je taký právny predpis, ktorý z hľadiska formálnych znakov napĺňa požiadavky kladené na ústavný text, ide najmä o osobitný spôsob prijímania noriem tohto právneho predpisu a o jeho osobitné označenie. Vzhľadom na kvantitatívny rozsah právnych predpisov sa preto niekedy ústave v materiálno slova zmysle hovorí aj ústava v širšom slova zmysle a ústave vo formálnom zmysle aj ústava v užšom zmysle.

B/ písané a nepísané ústavy

Písané ústavy – písomná forma ústavy je typická pre veľkú väčšinu ústav demokratických krajín a v zásade možno tieto písomné ústavy ešte rozlišovať podľa toho, či ústavu tvorí jeden písaný právny akt alebo viac písaných právnych aktov.

Nepísané ústavy – táto forma je typická pre Veľkú Britániu, ktorá nemá k dispozícii právny predpis spĺňajúci formálno-právne znaky ústavy v zmysle ich chápania kontinentálnou právnou tradíciou.

C/  reálne a fiktívne ústavy

Reálna ústava – v praxi dodržiavaná

Fiktívna ústava – nemá veľký praktický význam

D/moderné delenie ústav podľa Loewensteina:

Normatívne ústavy – ako zdroj ich vzniku je charakteristická suverenita ľudu a obsahujú všetky náležitosti reálnej ústavy, vrátane širokého katalógu ľudských práv a systému záruk ich dodržiavania

Nominálne ústavy – obsahovo síce spĺňajú  všetky náležitosti demokratických ústav, ale konkrétne spoločensko – politické podmienky krajiny neumožňujú ich plnú realizáciu

Sémantické ústavy – nespĺňajú ani základné obsahové požiadavky

E/ delenie podľa kritéria úpravy

Úplné ústavy – sem patria tie, ktoré obsahujú aspoň minimum vecnej úpravy základných obsahových zložiek ústavy a to najmä zdroj moci suveréna v štáte, ľudské práva a systém záruk ich dodržiavania, zásady organizácie a činnosti štátu a štátnych orgánov, zásadné formálne znaky najmä spôsob zmien samej ústavy.V prípade, že ústava neobsahuje jeden alebo viaceré z týchto minimálnych požiadaviek na rozsah, potom je ústavou neúplnou alebo malou.

Neúplné - malé

F/ delenie podľa spôsobu zmeny ústavy

Tuhé – rigidné ústavy – na prijatie zmien ústavy kladú oveľa prísnejšie podmienky ako na novelu zákona, aj tuje však možný rôzny stupeň rigidnosti ústavy. Čím prísnejšie podmienky sú kladené na prijatie zmeny ústavy, tým má štát rigidnejšiu ústavu a naopak.

Pružné – flexibilné ústavy – pri ich zmenách sú podmienky identické s tými, ktoré sú kladené na zmenu zákona.

G/ delenie z hľadiska podmienok vzniku ústav

Oktrojované ústavy – ich vznik sa spájal s vôľou panovníka, ktorý ju nanútil občanom svojho štátu

Neoktrojované ústavy – svoj pôvod majú v suverenite ľudu

H/ delenie z hľadiska podmienok vzniku ústav

Revolučné ústavy – vznikajú ako výsledok náhlej spoločenskej zmeny v štáte, ktorá sa odrazila aj na zmene politickomocenských pomerov.

Dohodnuté ústavy – sú výsledkom konsenzu väčšiny politických síl v spoločnosti

I/delenie podľa historické skúsenosti

Prenesené ústavy – vznikli tak, že platnosť a účinnosť ústavy jedného štátu sa preniesla aj na územie druhého štátu.

Originálne ústavy – pôvod vzniku je totožný s miestom ich platnosti a účinnosti.

J/ delenie z hľadiska formy vlády

Ústavy monarchistické a republikánske

Ústavy parlamentné a prezidentské

K/  z hľadiska štátneho zriadenia

Konfederatívne ústavy

Federatívne ústavy

Unitárne ústavy

L/ z hľadiska štátneho režimu – ústavy štátov

Demokratických

Autoritatívnych

Totalitných

11.SR ako právny štát

Ústava: prvý oddiel- základné ustanovenia, čl.1, odsek 1

„ Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Koncepcie právneho štátu sa prekrývajú  s koncepciami ústavného štátu. Teórie právneho štátu sú základom ústavného statusu, ktorého obsahom je najmä:

právo na ústavu ako rozhodujúce ľudské právo

zakotvenie základných ľudských práv do moderných ústav aspoň v minimálnom rozsahu garantovanom medzinárodnými dokumentmi

rigidita ústavy

zabezpečenie ústavnosti politického a štátoprávneho  života kontrolou nezávislým súdnictvom.

Charakter Slovenska ako právneho štátu je zakotvený v čl. 1 ods.1 ústavy SR. Medzi základné obsahové prvky právneho štátu patrí predovšetkým chápanie ústavy ako právneho základu štátu, ktorý je základným atribútom štátu. Ústava má najvyššiu právnu silu, ktorou je viazaná všetka štátna moc. Preto aj čl. 2 ods.2 zdôrazňuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy“ a ak Ústavný súd SR svojím rozhodnutím vysloví nesúlad zákona či iného všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou /čl. 125 ods.3/, strácajú tieto právne predpisy účinnosť.

Idey právneho štátu boli od počiatku späté s ľudskými a základnými právami, a najmä základnými slobodami, ktoré sa stali súčasťou systému zabraňujúcemu koncentrácii a prípadnému zneužívaniu moci. Rovnaký zmysel majú aj v ústave zakotvené ustanovenia  o deľbe moci. Rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu vytvára systém vzájomných bŕzd a kontrol, a kým základné práva a slobody sú základom právneho štátu, potom princíp deľby moci je základnou zásadou jeho organizačnej výstavby. Ústava tento princíp reflektuje v úprave jednotlivých mocí v osobitných hlavách.

Pre právny štát znamená právo základnú podmienku celého fungovania štátu, ale súčasne  aj podmienku individuálneho a spoločenského konania. Preto aj ústava v čl. 2 ods.2 konštatuje, že „štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Odsek 3 zasa ustanovuje, že „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal  čo zákon neukladá.“

Právny štát by nemohol jestvovať bez súdnictva, čiže bez inštitúcie, ktorej úlohou je presadzovať panstvo ústavy a práva. Ústava v rámci ustanovení svojej 7. hlavy rozlišuje nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti – Ústavný súd SR, ako aj nezávislé a nestranné súdy, ktoré vykonávajú súdnictvo. Výkon súdnictva je zverený výlučne sudcom, pričom ju na všetkých stupňoch vykonávajú oddelene od iných štátnych orgánov. Taktiež, ústava presne formuluje podmienky ustanovenia za sudcu, viackrát je zdôraznená zásada nezávislosti sudcov a veľmi široko je určená inkompatibilita sudcov.

12.Štátne územie a štátne hranice SR

Ústava SR – prvý oddiel – základné ustanovenia, čl. 3, odsek 1 a 2

„ Územie slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné.“

„Hranice Slovenskej republiky sa môžu meniť len ústavným zákonom.“

Každý štát vykonáva svoju zvrchovanú štátnu moc na vymedzenom teritóriu a nad osobami, ktoré dané teritórium obývajú alebo sa na ňom nachádzajú.  Z hľadiska právneho chápania je štátne územie presne vymedzený priestor medzinárodnými zmluvami, v ktorom štát vykonáva suverénnu štátnu moc.  Štátna moc, štátne územie a štátne občianstvo sa považujú za základné znaky každého štátu.

Štátne územie SR je trojrozmerné, vytvára ho zemský povrch ohraničený štátnymi hranicami, vzdušný priestor nad takto ohraničeným štátnym územím a priestor pod povrchom zeme až do stredu zeme. Štátu hranicu vzdušného priestoru vytvára pomyselná kolmica a pozemnú hranicu.

Právna úprava štátnych hraníc od r. 1918 do r. 1992

Právna úprava hraníc dostala podobu a mierovej konferencii zvolanej do Paríža v januári 1919 do januára 120.

Zmluvné určenie hraníc podľa Verssailských mierových zmlúv:

trasa hraníc s Nemeckom – Verssailská mierová zmluva, 28. 6. 1919, ČSR pripadlo Hlučínsko,

trasa hraníc s Rakúskom – vymedzená Saint- germainskou mierovou zmluvou, 10. 9. 1919 , ČSR pripadlo Vitorazsko, Valticko

trasa hraníc s Maďarskom – vymedzená Trianonskou mierovou zmluvou, 4.6.1920, pripojenie územia na pravom brehu Dunaja

trasa hraníc s Rumunskom – vymedzila ju neratifikovaná Séverská zmluva , 10.8.1920, ktorú prijali mocnosti Poľsko, Rumunsko, Srbo-Chorvatsko-Slovinsko a ČSR.

Trasa hraníc s Poľskom – podstatnú časť vymedzila Séverská zmluva, krátky úsek určovala Verssailská zmluva.

Právna úprava hraníc SR

Ústavný zákon Federálneho zhromaždenia č. 542/19992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky stanovil, že nástupníckymi štátmi ČSFR sú Česká republika a Slovenská republika, ďalej ich pôsobnosť. Zároveň aj ústava SR stanovuje, že všetky práva a povinnosti z medz. Zmlúv, ktorými je Česká a SR viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom ČSFR, alebo v rozsahu dohodnutom medzi SR a ČR, prechádzajú na SR.  Právnym dôsledkom  vzniku samostatných štátnych útvarov rozdelením ČSFR bola potreba vytvorenia a právneho zakotvenia spoločných hraníc.  Dovtedy existujúca hranica mala len administratívno-právny charakter.  V Prahe bola podpísaná zmluva medzi ČR a SR o generálnom vymedzení spoločných štátnych hraníc a zároveň s touto zmluvou bola prijatá aj zmluva o úprave režimu a o spolupráci na spoločných štátnych hraniciach.  Zmluva o vymedzení spoločných štátnych hraníc za základ hraničnej línie určila dovtedajšiu administratívno-správnu hranicu medzi oboma republikami. Takáto právna úprava platí dodnes až na malé výnimky.

13.Štátne symboly SR

Ústava SR: druhý oddiel – štátne symboly, čl.8, čl. 3 ods.7 – 5

„Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna.“

„Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvŕšia.“

„Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov – bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.“

„Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.“

„Štátnou hymnou Slovenskej republiky sú prvé dve slohy piesne Nad Tatrou sa blýska.“

štátny znak – vychádza z historických a heraldických tradícií. Používa ho NRSR, vláda SR, prezident SR, Kancelária NRSR, Úrad vlády SR, ministerstvá a iné orgány štátnej správy SR, obecné a mestské zastupiteľstvá, súdy a prokuratúra.  Jeho používanie upravuje zákon č. 63/1993 Z.z. o štátnych symboloch SR a ich používaní

štátna vlajka – štátna vlajka sa vztyčuje na vlajkový stožiar, na stožiara sa nesmú umiestniť žiadne ozdoby, nápisy, stuhy a pod.  Pri štátnom smútku sa vlajka spúšťa na pol žrde. Štátna vlajka sa používa pri slávnostných príležitostiach. Ak sa vlajka používa spolu s vlajkami iných štátov, jej používanie podlieha pravidlám medzinárodných zvyklostí.

Štátna pečať – pečatidlo štátnej pečate uchováva prezident SR.  Listiny, pečate a úradné pečiatky so štátnym znakom sa používajú vtedy, keď listina obsahuje uznesenia alebo rozhodnutia štátnych orgánov, alebo ak ide o listinu, ktorou sa osvedčujú dôležité skutočnosti alebo oprávnenia.

Štátna hymna -  vznikla v roku 1844 pri odchode študentov z Prešporského lýcea do Levoče na protest proti perzekúciám ich učiteľa.

14.Vznik a nadobúdanie občianstva SR

Štátne občianstvo je trvalý politicko–právny zväzok medzi fyzickou osobou a štátom, z ktorého vyplýva komplex vzájomných práv, slobôd a povinností občana aj štátu určených a  zabezpečovaných štátom, ktoré mu poskytujú aktívnu účasť na štátnom, politickom, ekonomickom a kultúrnom dianí spoločnosti a štátu. Subjektom vystupujúcim v tomto zväzku môže byť len fyzická osoba, nie právnická osoba.

Tento zväzok sa vyznačuje charakteristickými znakmi:

z hľadiska subjektov je to vždy vzťah medzi fyzickou osobou na jednej strane a štátom na strane druhej

je vždy konkrétnym zväzkom určitej fyzickej osoby a určitého štátu

jeho vznik a zánik je upravený vnútroštátnym zákonodarstvom

je relatívne stabilným zväzkom, ktorý nie je ohraničený časovo ani priestorovo.  Pri svojom vzniku sa neustanovuje na konkrétnu dobu.

Na osoby, ktoré sa nachádzajú v štátoobčianskom zväzku s týmto štátom, sa právny poriadok vzťahuje v plnom rozsahu.

Zákonná úprava pozná tieto spôsoby nadobúdania štátneho občianstva:

narodením – občianstvo SR nadobúda dieťa, ktorého aspoň jeden z rodičov je štátnym občanom SR, dieťa nasleduje občianstvo rodičov, uplatňuje sa princíp ius sanguinis t.j. princíp práva krvi , alebo sa použije princíp ius soli t.j. práva teritória, podľa ktorého nadobúda št. obč. SR dieťa:

narodené na území SR, ktorého rodičia sú bez štátnej príslušnosti

narodené na území SR, ktorého rodičia sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením nenadobúda občianstvo žiadneho z nich

narodení na území SR, ak sa nepreukáže cudzie štátne občianstvo

bolo nájdené na území SR a jeho rodičia nie sú známi a pokiaľ sa nepreukáže, že nadobudlo narodením št. obč. iného štátu.

osvojením- nadobúda št. obč. dieťa, ktoré nie je štátnym občanom SR, ale bolo nezrušiteľné osvojené osvojiteľom alebo osvojiteľmi, z ktorých aspoň jeden je štátnym občanom SR.

Udelením – tento spôsob sa neviaže na splnenie podmienky straty doterajšieho občianstva žiadateľa. Takto je de facto umožnená existenciu bipolitizmu – dvojitého štátneho občianstva.  Štátne občianstvo možno udeliť na žiadosť osobe, ktorá nie je štátnym občanom a ktorá spĺňa zákonom taxatívne vymedzené podmienky a to:

má nepretržitý trvalý pobyt na území SR aspoň 5 rokov

ovláda slovenský jazyk

nebola za uplynulých 5 rokov právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin.

Platná právna úprava  pripúšťa výnimky – udelenie štátneho občianstva bez splnenia zákonných podmienok a to v prípadoch, ak:

žiadateľ uzavrel manželstvo so štátnym občanom SR alebo

ide o osobu, ktorá sa významne zaslúžila o prínos pre SR v oblasti ekonomickej, vedeckej, kultúrnej a technickej alebo

ide o osobu, ktorej bolo priznané postavenie zahraničného Slováka

Nadobudnutie št. občianstva určením – osobami, ktoré boli ku dňu 31. 12. 1992 štátnymi občanmi SR podľa zákona SNR č. 206/1968 Zb.

Na základe voľby št. občianstva osobami, ktoré boli ku dňu 31. 12. 1992 štátnymi občanmi ČSFR, ale neboli štátnymi občanmi SR. Voľbu št. obč. bolo možné vykonať len do 31. 12. 1992 písomným vyhlásením.

Nadobúdanie št. obč. maloletých. Maloleté deti sledujú občianstvo rodičov v prípade, že obidvaja rodičia sú štátnymi občanmi, ak žije len jeden z rodičom, sleduje dieťa jeho štátne občianstvo.

Štátne občianstvo SR je rovnocenné a to bez ohľadu na právny titul jeho nadobudnutia.

15.Spôsoby zániku štátneho občianstva

Ústavná úprava vylučuje možnosť odňať štátne občianstvo SR proti vôli občana. Za jeden zo spôsobov zániku štátneho občianstva je možné považovať smrť fyzickej osoby – prirodzený spôsob zániku.

Zákonná úprava – zákon č. 40/1993 Z.z. – pozná len jeden spôsob straty štátneho občianstva a to len prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. Osobu možno prepustiť zo št. zväzku vtedy, ak preukáže, že má štátne občianstvo iného štátu alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku alebo ak možno dôvodne predpokladať jeho nadobudnutie v prípade jej prepustenia zo štátneho zväzku. Zo štátneho zväzku však nie je možné prepustiť osobu:

proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, je vo výkone trestu alebo nemá vykonaný rozsudkom súdu uložený trest

ktorá má nedoplatky na daniach a verejných dávkach v SR.

Štátne občianstvo sa stráca dňom doručenia listiny o prepustení zo štátneho zväzku SR.

16.Medzinárodnoprávny aspekt základných práv a slobôd

Základné ľudské práva a slobody majú svoje medzinárodnoprávne dimenzie, ktoré nachádzajú vyjadrenie v celom rade dokumentov medzinárodnoprávnej povahy celosvetového charakteru alebo aj európskeho charakteru.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a vyhlásila, majú na našom území všeobecnú záväznosť a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd. Vnútroštátna úprava týchto otázok musí byť v súlade s týmito medzinárodnými zmluvami, pretože v opačnom prípade prednosť majú medzinárodné zmluvy.

V oblasti ĽPaS dôležité miesto patrí OSN a dokumentom, ktoré v tejto oblasti prijala. Spomedzi nich treba uviesť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorú OSN vyhlásila 10.12. 1948. Všeobecná deklarácia ľudských práv vlastne vytvára medzinárodnoprávny inštitút ĽPaS a predstavuje ich minimálny štandard. ČSFR pristúpila a ratifikovala Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach – ich platnosť od roku 1976. ČSFR pristúpila i k Opčnému protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach, to znamená, že Výbor pre ľudské práva sa môže zaoberať individuálnymi sťažnosťami jednotlivcov na porušenie práv.

SR po svojom prijatí za člena OSN 18.1. 1993 do týchto dokumentov sukcesovala svoju nótu, ako termín sukcesie sa považuje 1.1.1993. Od tohto dňa vzniká teda pre určené subjekty možnosť obrátiť sa so svojím oznámením na Výbor pre ľudské práva OSN so sídlom v Ženeve. Podmienkou na úspešné uplatnenie oznámenie je využitie vnútroštátnych opravných prostriedkov proti rozhodnutiu štátneho orgánu, ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho ZPaleboS. Vecná príslušnosť Výboru pre ľudské práva je daná úpravou práv a slobôd obsiahnutých v čl.6 až 27 Paktu o občianskych a politických právach z roku 1966. Výbor sa zaoberá len oznámeniami jednotlivcov a výsledkom posúdenia oznámenia je vyslovenie upozornenia Výboru, či namietaným konaním žalovaného štátu boli porušené ustanovenia Paktu. Tento názor nie je pre štát právne záväzný, pritom však Výbor môže tento štát požiadať, aby prijal opatrenia, ktoré v budúcnosti zabránia porušeniu Paktu, prípadne, aby nahradil škodu, ktorá vznikla sťažovateľovi porušením jeho práva. Znamená to teda, že Výbor nemôže zrušiť či zmeniť napadnuté rozhodnutie, teda sa nedotýka vnútroštátneho právneho poriadku žalovaného štátu. Navyše konanie pred Výborom trvá pomerne dlho vzhľadom na veľké množstvo podaní i charakter matérie, neraz 5 i viac rokov.

Po prijatí SR do Rady Európy dňa 30.6.1993 sa aj na jej území uplatňuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 vrátane uznania právomoci Európskej komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Oba tieto orgány majú sídlo v Štrasburgu. Rozhodnutie tohto súdu je pre zmluvné strany záväzné. SR tak na svojom území uplatňuje úplný európsky štandard ochrany ĽPaS obsiahnutý spomínaným Dohovorom.

Až v prípade vyčerpania účinných opravných prostriedkov majú jednotlivci, skupiny osôb či nevládne organizácie možnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva. Rozsudok súdu smeruje priamo proti žalovanému štátu, a štát musí rozhodnúť akým spôsobom zabezpečí odstránenie stavu, ktorý viedol ku konštatovanému porušeniu ĽPaS. To znamená, že toto rozhodnutie nemôže priamo zrušiť rozhodnutie konkrétneho štátneho orgánu či orgánu územnej samosprávy.

17.Základné práva a slobody- všeobecná úprava

Obsahom týchto práv a slobôd je konkrétna činnosť alebo správanie, ktoré smeruje k uspokojeniu potrieb a záujmov človeka. Patria sem:

právna subjektivita – spôsobilosť na práva, ktorá vzniká narodením,

právo na život – ústava zakazuje trest smrti, avšak nemožno považovať za porušenie tohto práva, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné

ochrana telesnej integrity – nedotknuteľnosť osoby a súkromia, ktorá môže byť obmedzená v súlade so zákonom

právo na osobnú slobodu – môže byť obmedzené len na základe zákona, pričom možnosti zásahu do osobnej slobody zo strany polície, sú napr. predvolanie, predvedenie, zaistenie, zadržanie, zatknutie, väzba

ochrana osobnosti každej fyzickej osoby – ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť, ochrana mena

vlastnícke právo

nedotknuteľnosť obydlia

právo na prenos správa, ktoré je viazané na osobné a súkromné vzťahy fyzických osôb

sloboda pohybu a pobytu

sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery.

Subjektom  práv a slobôd tejto kategórie je v prevažnej väčšine prípadov človek – ľudská bytosť. Tieto práva, ktoré sú ústavou garantované a zo strany ostatných subjektov rešpektované, nie sú právami absolútnymi. Pri niektorých ústavná úprava priamo vymedzuje ich obmedzenie alebo predpokladá prijatie zákona, ktorý upresní spôsob zásahov do týchto práv.

Ústavné zákony,  iné zákony a ďalšie  právne predpisy, ich výklad a používanie  musí byť v súlade s  Listinou základných práv a slobôd.  Základné práva a slobody uvedené v Listine základných práv a slobôd sú pod ochranou ústavného súdu.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ratifikované   a  vyhlásené   SR, sú na jej území všeobecne záväzné a majú prednosť pred zákonom.

V ústave SR možno  základné  práva  a  slobody  rozšíriť  nad  mieru  upravenú Listinou základných práv a slobôd.

18.Základné ľudské práva a slobody

Prameň – 23/1991 Zb. LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD

PRVÁ HLAVA

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Ľudia sú slobodní a rovní  v dôstojnosti i v právach. Základné práva  a  slobody  sú  neodňateľné,  nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Štát je  založený na demokratických  hodnotách a nesmie  sa viazať ani na výlučnú ideológiu ani na náboženské vyznanie.

Štátnu moc  možno uplatňovať iba v  prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

Každý  môže konať,  čo nie  je zákonom  zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné práva a slobody  sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia,  rasy,   farby  pleti,  jazyka,   viery  a  náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo  etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Každý  má právo  slobodne rozhodovať  o svojej národnosti. Zakazuje  sa akékoľvek  ovplyvňovanie tohto  rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.

Nikomu nemožno  spôsobiť ujmu na  právach pre uplatňovanie jeho základných práv a slobôd.

Povinnosti možno  ukladať iba na  základe zákona a  v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.

Medze  základných   práv  a  slobôd   možno  za  podmienok ustanovených  Listinou   základných  práv  a   slobôd  upraviť iba zákonom.

Zákonné obmedzenia  základných práv a  slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Pri  používaní  ustanovení   o  medziach  základných  práv a slobôd musí  sa dbať na  ich podstatu a  zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

DRUHÁ HLAVA

ĽUDSKÉ PRÁVA A ZÁKLADNÉ SLOBODY

Prvý oddiel

Základné ľudské práva a slobody

Každý má spôsobilosť na práva.

Každý má právo na život.  Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

Nikoho nemožno zbaviť života.

Trest smrti sa nepripúšťa.

Porušením práv  podľa tohto článku  nie je, ak  bol niekto zbavený života v  súvislosti s konaním, ktoré podľa  zákona nie je trestné.

Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Nikoho  nemožno  mučiť  ani  podrobiť  krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Osobná sloboda je zaručená.

Nikoho  nemožno  stíhať  alebo  pozbaviť  slobody inak než z dôvodov  a  spôsobom,  ktorý   ustanoví  zákon.  Nikoho  nemožno pozbaviť  slobody len  preto, že  nie je  schopný dodržať  zmluvný záväzok.

Obvineného  alebo  podozrivého   z  trestného  činu  možno zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi  zadržania, vypočutá a najneskôr do 24 hodín  prepustená na slobodu  alebo odovzdaná súdu.  Sudca musí

zadržanú  osobu  do  24  hodín  od  prevzatia  vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Zatknúť obvineného možno iba  na písomný odôvodnený príkaz sudcu. Zatknutá osoba  musí byť do 24 hodín  odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu  do 24 hodín od prevzatia  vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo ju prepustiť na slobodu.

Do väzby  možno vziať iba  z dôvodov a  na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Zákon ustanoví,  v ktorých prípadoch  možno osobu prevziať alebo  držať  v  ústavnej  zdravotníckej  starostlivosti  bez  jej súhlasu. Také opatrenie musí byť  do 24 hodín oznámené súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do 7 dní.

Nikoho nemožno podrobiť núteným prácam alebo službám.

Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na:

a) práce ukladané  podľa zákona osobám  vo výkone trestu  odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, ktorý nahradzuje trest odňatia slobody,

b) vojenskú službu  alebo inú službu  ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,

c) službu  vyžadovanú  na  základe  zákona  v  prípade  živelných pohrôm,  nehôd  alebo  iného  nebezpečenstva,  ktoré  ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,

d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia, alebo práv iných.

Každý má  právo na zachovanie  svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Každý    má   právo    na   ochranu    pred   neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním  alebo   iným  zneužívaním  údajov o svojej osobe.

Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov  má  rovnaký  zákonný   obsah  a  ochranu.  Dedenie  sa zaručuje.

Zákon ustanoví,  ktorý majetok nevyhnutný  na zabezpečenie potrieb   celej   spoločnosti,   rozvoja   národného  hospodárstva a verejného záujmu  smie byť iba vo  vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických  osôb; zákon môže ďalej  ustanoviť, že určité veci môžu byť len vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom SR.

Vlastníctvo  zaväzuje.  Nemožno  ho  zneužiť  na ujmu práv iných alebo v rozpore  so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Jeho výkon  nesmie poškodzovať ľudské  zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.

Obydlie je nedotknuteľné. Nie  je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Domová  prehliadka  je  prípustná  len  na účely trestného konania, a  to na písomný  odôvodnený príkaz sudcu.  Spôsob výkonu domovej prehliadky ustanoví zákon.

Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia môže zákon dovoliť, len  ak je  to v  demokratickej spoločnosti  nevyhnutné na ochranu života a  zdravia osôb, na  ochranu práv a  slobôd iných alebo  na odvrátenie  závažného ohrozenia  verejnej bezpečnosti  a poriadku. Pokiaľ sa obydlie používa aj  na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, môže zákon dovoliť také zásahy aj vtedy, ak je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Nikto  nesmie porušiť  listové tajomstvo  ani tajomstvo  iných písomností  a  záznamov,  či   už  uchovávaných  v  súkromí  alebo zasielaných  poštou  alebo  iným  spôsobom,  s  výnimkou  prípadov a spôsobom,  ktoré ustanoví  zákon. Rovnako  sa zaručuje tajomstvo

správ  podávaných   telefónom,  telegrafom  alebo   iným  podobným zariadením.

Sloboda pohybu a pobytu je zaručená.

Každý,   kto  sa   oprávnene  zdržiava   na  území  SR, má právo slobodne ho opustiť.

Tieto slobody možno obmedziť  zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo  ochranu práv  a slobôd  iných a  na vymedzených územiach aj z dôvodu ochrany prírody.

Každý občan  má právo na  slobodný vstup na  územie SR.  Občana  nemožno nútiť, aby opustil svoju vlasť.

Cudzinca  možno  vyhostiť  iba  v  prípadoch  ustanovených zákonom.

Sloboda  myslenia,  svedomia  a  náboženského  vyznania je zaručená.  Každý má  právo  zmeniť  svoje náboženstvo  alebo vieru alebo byť bez náboženského vyznania.

Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby je zaručená.

Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v  rozpore s jeho  svedomím alebo s  jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti

ustanoví zákon.

Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru  buď sám,  alebo spoločne  s inými  súkromne alebo  verejne, bohoslužbou,  vyučovaním, náboženskými  úkonmi alebo  zachovávaním obradu.

Cirkvi    a   náboženské    spoločnosti   spravujú   svoje záležitosti,  najmä  zriaďujú  svoje  orgány,  ustanovujú  svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

Zákon   ustanoví  podmienky   vyučovania  náboženstva   na štátnych školách.

Výkon   týchto  práv   možno  obmedziť   zákonom,  ak  ide o opatrenia,  ktoré sú  v demokratickej  spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Druhý oddiel

Politické práva

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý  má právo  vyjadrovať svoje  názory slovom,  písmom, tlačou, obrazom  alebo iným spôsobom, ako  aj slobodne vyhľadávať, prijímať  a rozširovať  idey a  informácie bez  ohľadu na  hranice štátu.

Cenzúra je neprípustná.

Slobodu  prejavu  a  právo  vyhľadávať  a šíriť informácie možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia,  ktoré  sú v demokratickej  spoločnosti nevyhnutné  na ochranu  práv a slobôd iných,  bezpečnosť  štátu,  verejnú  bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Štátne  orgány  a  orgány  územnej  samosprávy  sú povinné primeraným  spôsobom  poskytovať  informácie  o  svojej  činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.

Petičné  právo  je  zaručené;  každý  má  právo  sám alebo s inými  obracať sa  vo veciach  verejného alebo  iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu.

Petíciami nemožno  vyzývať na porušovanie  základných práva slobôd zaručených Listinou.

Právo pokojne sa zhromažďovať je zaručené.

Toto právo možno obmedziť  zákonom v prípadoch zhromaždení na   verejných   miestach,   ak   ide   o   opatrenia,   ktoré  sú v demokratickej  spoločnosti nevyhnutné  na ochranu  práv a slobôd iných,  ochranu  verejného  poriadku,  zdravia, mravnosti, majetku

alebo pre bezpečnosť štátu.  Zhromaždenie však nemožno podmieňovať

povolením orgánu verejnej správy.

Právo slobodne  sa združovať je  zaručené. Každý má  právo spolu  s inými  združovať sa  v spolkoch,  spoločnostiach a iných združeniach.

Občania   majú   právo   zakladať   aj   politické  strany a politické hnutia a združovať sa v nich.

Výkon   týchto  práv   možno  obmedziť   len  v prípadoch ustanovených  zákonom,  ak  je   to  v  demokratickej  spoločnosti nevyhnutné  pre  bezpečnosť  štátu,  ochranu  verejnej bezpečnosti a verejného  poriadku,  predchádzanie   trestným  činom  alebo  na ochranu práv a slobôd iných.

Politické strany a politické  hnutia, ako aj iné združenia sú oddelené od štátu.

Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Voľby  sa  musia  konať   v  lehotách,  ktoré  nepresahujú pravidelné volebné obdobia ustanovené zákonom.

Volebné právo  je všeobecné a  rovné a vykonáva  sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. Občania  majú  za  rovnakých  podmienok  prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a požívanie musí umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

Občania majú právo postaviť sa  na odpor proti každému, kto by odstraňoval  demokratický  poriadok  ľudských  práv  a základných slobôd,  založený  Listinou,  ak  je  znemožnená činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov.

TRETIA HLAVA

PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH A ETNICKÝCH MENŠÍN

Príslušnosť   ku  ktorejkoľvek   národnostnej  alebo  etnickej menšine nesmie byť nikomu na ujmu.

Občanom  tvoriacim  národnostné  alebo  etnické menšiny sa zaručuje   všestranný  rozvoj,   najmä  právo   spoločne  s inými príslušníkmi  menšiny rozvíjať  vlastnú kultúru,  právo rozširovať a prijímať  informácie v  ich  materinskom  jazyku a  združovať sa v národnostných združeniach. Podrobnosti ustanoví zákon. Občanom, ktorí patria k  národnostným a etnickým menšinám, sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje aj

a) právo na vzdelanie v ich jazyku,

b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,

c) právo   zúčastňovať   sa   na   riešení   vecí  týkajúcich  sa

národnostných a etnických menšín.

ŠTVRTÁ HLAVA

HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA

Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť. Zákon  môže  ustanoviť  podmienky  a  obmedzenia  na výkon určitých povolaní alebo činností.

Každý  má  právo  získavať  prostriedky  na  svoje životné potreby prácou. Občanov, ktorí toto právo nemôžu bez vlastnej viny vykonávať, štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje; podmienky ustanoví zákon.  Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu pre cudzincov.

Každý má  právo slobodne sa  združovať s inými  na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

Odborové   organizácie   vznikajú   nezávisle   od  štátu. Obmedzovať  počet odborových  organizácií je  neprípustné, rovnako ako zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví.

Činnosť  odborových organizácií  a vznik  a činnosť  iných združení na  ochranu hospodárskych a  sociálnych záujmov môžu  byť obmedzené zákonom,  ak ide o  opatrenia, ktoré sú  v demokratickej spoločnosti  nevyhnutné  na  ochranu  bezpečnosti štátu, verejného

poriadku alebo práv a slobôd iných.

Právo  na  štrajk  je  zaručené  za podmienok ustanovených zákonom; toto právo neprislúcha sudcom, prokurátorom, príslušníkom ozbrojených síl a príslušníkom bezpečnostných zborov.

Zamestnanci  majú právo  na spravodlivú  odmenu za  prácu a na uspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.

Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú  ochranu   zdravia  pri  práci  a   na  osobitné  pracovné podmienky. Mladiství  a  osoby  zdravotne  postihnuté  majú  právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch  a na pomoc pri príprave na

Povolanie Podrobnosti ustanoví zákon.

Občania  majú  právo   na  primerané  hmotné  zabezpečenie v starobe  a  pri  nespôsobilosti  na  prácu,  ako  aj  pri strate živiteľa. Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, aká je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Podrobnosti ustanoví zákon.

Každý  má právo  na ochranu  zdravia. Občania  majú na základe verejného poistenia právo  na bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Rodičovstvo  a  rodina  sú  pod  ochranou zákona. Osobitná ochrana detí a mladistvých je zaručená. Žene  v  tehotenstve  je  zaručená osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.

Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo  na rodičovskú výchovu  a starostlivosť. Práva  rodičov možno obmedziť a maloleté deti  možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona. Rodičia,  ktorí sa  starajú o  deti, majú  právo na  pomoc štátu. Podrobnosti ustanoví zákon.

Každý má právo na  vzdelanie. Školská dochádzka je povinná po dobu, ktorú ustanoví zákon.

Občania  majú právo  na bezplatné  vzdelanie v základných a stredných   školách,   podľa   schopností   občana   a možností spoločnosti aj na vysokých školách. Zriaďovať iné  školy než štátne  a vyučovať na  nich možno len  za podmienok  ustanovených zákonom;  na takých  školách možno poskytovať vzdelanie za odplatu. Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu.

Práva na  výsledky tvorivej duševnej  činnosti sú chránené zákonom.

Právo na  prístup ku kultúrnemu  bohatstvu je zaručené  za podmienok ustanovených zákonom.

Každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Každý  má  právo  na  včasné  a  úplné  informácie o stave životného prostredia a prírodných zdrojov. Nikto  nesmie  pri  výkone   svojich  práv  ohrozovať  ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje, druhové bohatstvo prírody a kultúrne pamiatky nad mieru ustanovenú zákonom.

PIATA HLAVA

PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU

Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom  a  nestrannom  súde  a  v  určených  prípadoch na inom orgáne.

Kto tvrdí, že bol  ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu  verejnej správy,  môže sa  obrátiť na  súd, aby  preskúmal zákonnosť   takého   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví  inak. Z právomoci  súdu  však  nemožno  vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny. Každý  má  právo  na  náhradu  škody,  ktorú  mu spôsobilo nezákonné  rozhodnutie  súdu,  iného  štátneho  orgánu  či  orgánu

verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Každý  má  právo  odoprieť  výpoveď,  ak  by  ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Každý má právo na právnu  pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi  alebo orgánmi verejnej správy,  a to od začiatku

konania. Všetci účastníci sú si v konaní rovní. Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka.

Nikoho nemožno  odňať jeho zákonnému  sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon. Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho  prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku  všetkým  vykonávaným  dôkazom.  Verejnosť   možno  vylúčiť  iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Iba  zákon ustanoví,  ktoré konanie  je trestným  činom a aký trest, prípadne  iné ujmy na  právach alebo majetku  možno za jeho spáchanie uložiť.

Iba súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Každý, proti komu sa vedie  trestné konanie, sa pokladá za nevinného,  kým   sa  právoplatným  odsudzujúcim   rozsudkom  súdu nevysloví jeho vina.

Obvinený má právo, aby mu  bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu   obhajoby   a   aby   sa   mohol   obhajovať  sám  alebo prostredníctvom  obhajcu. Ak  si  obhajcu  nezvolí, hoci  ho podľa zákona  musí mať,  ustanoví mu  ho súd.  Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu. Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.

Nikoho  nemožno trestne  stíhať za  čin, pre  ktorý bol už právoplatne odsúdený  alebo oslobodený spod  obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol  čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

19.Právo na život

Prameň- oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl.2 – právo na život

Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest. Za zbavenie života sa nepovažuje činnosť, ktorá je nevyhnutná pri:

-obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu

vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej

zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury

čl. 3 – zákaz mučenia

Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Protokol č. 6. Čl. 1 – Zrušenie trestu smrti

Trest smrti sa zrušuje, Nikoho nemožno na taký trest odsúdiť ani popraviť.

Protokol č.6. čl.2 – Trest smrti v čase vojny

Štát môže zákonom ustanoviť trest smrti za činy spáchané v čas vojny alebo bezprostrednej hrozby vojny, tento trest sa uloží iba v prípadoch, ktoré predvída zákon ,a  v súlade s jeho ustanoveniami. Štát oznámi generálnemu tajomníkovi Rady Európy príslušné ustanovenia tohto zákona.

20.Právo na osobnú slobodu

Prameň - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 4 – zákaz otroctva a nútenej práce

Nikoho nemožno držať v otroctve alebo nevoľníctve

Od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce okrem výnimiek ustanovených v dohovore.

Čl. 5 – právo na slobodu a bezpečnosť

Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov uvedených v dohovore. Každý kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Každý kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iný spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, a k ej pozbavenie slobody nezákonné.

Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku má nárok na odškodnenie.

Čl. 8 – Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života

Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Protokol č. 4, čl. 2 – Sloboda pohybu

Každý, kto sa  právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu.

Každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú.

Žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, ...

Čl. 3 – zákaz vyhostenia občanov

Nikto nebude, či už individuálne alebo hromadne, vyhostený z územia štátu, ktorého je štátnym občanom.

Nikto nebude pozbavený práva vstúpiť na územie štátu, ktorého je štátnym občanom.

Čl. 4 – zákaz hromadného vyhostenia cudzincov

Hromadné vyhostenie cudzincov je zakázané.

21.Právo vlastniť majetok

Prameň - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – dodatkový protokol

Čl. 1 – ochrana majetku

Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecná zásady medzinárodného práva.

22.Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery

Prameň - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 9 – Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva

Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodou prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

23.Sloboda prejavu a právo na informácie

Prameň - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 10 – Sloboda prejavu

Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu  úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

24.Politické práva – čl. 27 – 29 ústavy

Čl. 27 – petičné právo

Čl. 28 – zhromažďovacie právo

Čl. 29 – združovacie právo

Ústavná úprava politických práva je vyjadrení dosiahnutého stupňa možnosti účasti občanov na štátnej moci a odráža reálny stav demokracie v spoločnosti.

Jedným z najstarších práv je právo petičné. Práve prostredníctvom petícií sa ľudia už v dávnej minulosti dovolávali splnenia práv, ktoré im štátna moc odoprela. Podľa ústavy sú však neprípustné petície, ktoré by svojím obsahom vyzývali k porušovaniu základných práv a slobôd alebo zasahovali do nezávislosti súdov. Náležitosti petície a realizácia petičného práva je podrobnejšie upravená v zákone č. 85/ 1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov.

Právo pokojne sa zhromažďovať integruje aj právo zvolávať zhromaždenia, či už na verejnosti alebo v súkromí. Zákonná úprava – zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov sa podrobnejšie zaoberá výkonom  práv na verejných priestranstvách. Pri realizácii tohto práva zohráva svoju úlohu ministerstvo vnútra a to prostredníctvom jemu podriadených orgánov – Policajného zboru SR. Ako ozbrojený bezpečnostný zbor plní úlohy vo veciach verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku a ochrany ústavného režimu,  a preto môže zvolávateľ zhromaždenia z dôvodu jeho nerušeného priebehu požiadať príslušný policajný útvar o poskytnutie ochrany.

V čl. 29 je zakotvené tzv. združovacie právo, ktoré sa prejavuje v dvoch formách a to ako:

právo každého slobodne sa združovať, čím sa poskytuje možnosť utvárať rôzne organizačné spolky, spoločnosti, zväzy a iné záujmové združenia, ktoré upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.

Právo občanov združovať sa v politických stranách a hnutiach, právo zakladať ich s cieľom účasti na politickej štátnej moci. Vykonávacím zákonom tohto práva je zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a hnutiach v znení neskorších zmien a doplnkov.

Podobne ako pri realizácii zhromažďovacieho práva, aj pri združovacom práve vykonáva ministerstvo vnútra svoju pôsobnosť, avšak priamo. Ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý vykonáva registráciu združenia, ktorému predchádza konanie o návrhu registrácie združenia, a vykonáva aj registráciu politických strán a hnutí. Registrácia je podmienkou vzniku združenia aj vzniku politickej strany alebo hnutia. Medzi ďalšie oprávnenia ministerstva vnútra patrí aj právo rozpustiť združenie za podmienok ustanovených zákonom.

Prameň - - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 11 – sloboda zhromažďovania a združovania

Každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

Na výkon týchto práv sa nemôže uvaliť žiadne obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti a pod.

Prameň – zákon č.84/1990 Zb o zhromažďovacom práve

Občania majú právo pokojne sa zhromažďovať.

Výkon  tohto  práva  slúži  občanom  na využívanie slobody prejavu a  ďalších ústavných práv  a slobôd, na  výmenu informácií a názorov  a  na  účasť  na  riešení  verejných a iných spoločných záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk.

Za zhromaždenie sa podľa tohto zákona považujú aj pouličné sprievody a manifestácie.

Na zhromaždenie  nie je potrebné  predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

Sú  zakázané   zhromaždenia  v  okruhu  100   m  od  budov zákonodarných zborov alebo od miest, kde tieto zbory rokujú.

Za zhromaždenie podľa tohto zákona sa nepovažujú:

a) zhromaždenia  osôb  súvisiace  s  činnosťou  štátnych  orgánov

   upravené inými právnymi predpismi;

b) zhromaždenia súvisiace s poskytovaním služieb;

c) iné zhromaždenia neslúžiace účelu uvedenému vyššie.

Zvolanie zhromaždenia

Zhromaždenie  môže  zvolať  občan  starší  ako  18 rokov alebo slovenská  právnická  osoba  alebo  skupina  osôb.

Na  zhromaždenie, ktoré  podlieha oznamovacej  povinnosti, môže obec  vyslať svojho zástupcu,  ktorému je zvolávateľ  povinný vytvoriť podmienky  na riadne plnenie jeho  úloh, najmä mu umožniť sledovanie priebehu  zhromaždenia a vykonanie  úkonov nevyhnutných

na prípadné rozpustenie zhromaždenia.

Obec   môže  určiť   miesto  v   obci,  kde   možno  konať zhromaždenie bez  oznámenia. Pritom môže určiť dobu, v ktorej sa také zhromaždenia nesmú konať.

Zvolávateľ  je povinný  zhromaždenie písomne  oznámiť obci tak,  aby obec  oznámenie dostala  aspoň 5  dní vopred.  Obec môže v odôvodnených prípadoch prijať oznámenie  aj v kratšej lehote. Za právnickú  osobu  predloží  oznámenie  ten,  kto  je  v tejto veci splnomocnený  konať v  jej mene.  Oznámenie sa  môže predložiť  aj osobne v pracovný deň v dobe medzi ôsmou a pätnástou hodinou. Obec vytvorí podmienky, aby sa oznámenia mohli riadne prijímať.

V oznámení musí zvolávateľ uviesť:

a) účel zhromaždenia, deň a miesto jeho konania a čas začatia; ak  ide o zhromaždenie na verejnom priestranstve, aj predpokladaný čas jeho ukončenia;

b) predpokladaný počet účastníkov zhromaždenia;

c) opatrenia, ktoré urobí, aby sa zhromaždenie konalo v súlade so zákonom,  najmä počet  usporiadateľov, ktorých  na organizáciu zhromaždenia určí, a spôsob ich označenia;

d) ak  má ísť  o  pouličný  sprievod, východiskové  miesto, cestu a miesto ukončenia;

e) meno,   priezvisko,  rodné   číslo  a   bydlisko  zvolávateľa, u právnickej  osoby  jej  názov  a  sídlo  a  meno, priezvisko a bydlisko toho, kto je splnomocnený  v tejto veci konať v jej

   mene;

f) meno, priezvisko  a bydlisko toho,  kto je splnomocnený  konať v zastúpení zvolávateľa.

Ak sa má zhromaždenie konať pod šírym nebom mimo verejných priestranstiev, je zvolávateľ povinný  k oznámeniu priložiť súhlas toho, kto je vlastníkom, prípadne užívateľom pozemku.

Ak  sa oznámenie  predloží osobne,  obec to  zvolávateľovi písomne  potvrdí s  uvedením dňa  a hodiny,  keď bola  oznamovacia povinnosť splnená.

Oprávnenia a povinnosti zvolávateľa

Zvolávateľ je oprávnený robiť všetky opatrenia na zvolanie zhromaždenia.  Najmä  je  oprávnený  v  súlade  s oznámeným účelom zhromaždenia osobne  alebo písomne alebo inak  pozývať na účasť na ňom. Zvolávateľ  má tiež právo, aby  pozvanie na zhromaždenie bolo

vo vhodnom čase vyhlásené miestnym rozhlasom. Obce a štátne orgány a organizácie podľa  možností a okolností  poskytujú zvolávateľovi pomoc.

Vyššie uvedené oprávnenie  zvolávateľa zaniká, ak nebola platne  splnená  oznamovacia  povinnosť alebo ak bolo zhromaždenie zakázané.

Ak  je dôvodná  obava, že  zhromaždenie bude  rušené, môže zvolávateľ požiadať obec alebo  príslušný útvar Policajného zboru, aby sa zhromaždeniu poskytla ochrana.

Zvolávateľ  je oprávnený  vydávať priamo  alebo s pomocou usporiadateľov účastníkom pokyny na zabezpečenie riadneho priebehu zhromaždenia.

Zvolávateľ je povinný

a) poskytnúť  obci   na  jej  žiadosť   súčinnosť  nevyhnutnú  na zabezpečenie   riadneho   priebehu   zhromaždenia   a   splniť povinnosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi;

b) zabezpečiť potrebný počet  spôsobilých usporiadateľov starších ako 18 rokov;

c) riadiť   priebeh   zhromaždenia    tak,   aby   sa   podstatne neodchyľovalo od účelu zhromaždenia uvedeného v oznámení;

d) dávať záväzné pokyny usporiadateľom;

e) dbať o pokojný priebeh zhromaždenia  a robiť opatrenia, aby sa nenarušoval;

f) zhromaždenie ukončiť.

Ak   sa  zvolávateľovi   po  narušení  pokojného  priebehu zhromaždenia  nepodarí zaistiť  nápravu, požiada  o potrebnú pomoc obec alebo  útvar Policajného zboru.  Môže tak urobiť  tiež, ak sa účastníci po ukončení zhromaždenia pokojne nerozídu.

Povinnosti účastníkov zhromaždenia

Účastníci   zhromaždenia   sú   povinní   dbať  na  pokyny zvolávateľa a usporiadateľov a zdržať sa všetkého, čo by narušilo riadny a pokojný priebeh zhromaždenia.

Po ukončení zhromaždenia sú jeho účastníci povinní pokojne sa rozísť. Ak je zhromaždenie  rozpustené, sú povinní bez meškania opustiť  miesto  zhromaždenia.  V  rozchode  sa  im nesmie žiadnym spôsobom brániť.

Účastníci zhromaždenia  nesmú mať pri  sebe strelné zbrane alebo výbušniny. Takisto nesmú mať  pri sebe iné predmety, ktorými možno ublížiť na  zdraví, ak možno z okolností  alebo zo správania účastníkov usudzovať,  že sa majú  použiť na násilie  alebo hrozbu násilím.

Úlohy obce

Obec  môže s  ohľadom na  miestne podmienky  alebo na  verejný poriadok  navrhnúť zvolávateľovi,  aby sa  zhromaždenie konalo  na inom mieste alebo v iný čas.

Obec  môže zvolávateľovi  uložiť, aby  zhromaždenie konané  vo večerných hodinách bolo ukončené  tak, aby nedošlo k neprimeranému rušeniu nočného pokoja.

Obec, ktorej  sa zhromaždenie oznámilo,  ho zakáže, ak  by oznámený účel zhromaždenia smeroval k výzve:

a) popierať  alebo obmedzovať  osobné, politické  alebo iné práva občanov  pre ich  národnosť, pohlavie,  rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, náboženské vyznanie a sociálne postavenie alebo  na roznecovanie  nenávisti a  neznášanlivosti z  týchto dôvodov;

b) dopúšťať sa násilia alebo hrubej neslušnosti;

c) inak porušovať ústavu a zákony.

O  zákaze zhromaždenia  alebo čase  jeho ukončenia rozhodne  obec bezodkladne, najneskôr  však do troch  dní od okamihu, keď dostala platné oznámenie.

Ak sa zhromaždenie koná, hoci bolo zakázané, zástupca obce vyzve zvolávateľa,  aby zhromaždenie bez  meškania ukončil. Pokiaľ zvolávateľ  neurobí  účinné  opatrenia,  aby  sa účastníci pokojne rozišli,  oznámi  zástupca  obce  účastníkom,  že  zhromaždenie je

rozpustené, a  vyzve ich, aby  sa pokojne rozišli.  Oznámenie musí obsahovať  dôvody   na  rozpustenie  a   upozornenie  na  následky neuposlúchnutia tejto  výzvy a musí sa  urobiť takým spôsobom, aby bolo účastníkom  zhromaždenia zrozumiteľné a  aby sa s  ním všetci

účastníci zhromaždenia mohli oboznámiť.

Proti rozpusteniu zhromaždenia  môže zvolávateľ alebo účastník zhromaždenia do  15 dní podať  námietky na súde.

prameň – zákon č. 83/1990 Zb o združovaní občanov

Občania majú právo slobodne sa združovať.

Na výkon  tohto práva nie  je potrebné povolenie  štátneho orgánu.

Tento zákon sa nevzťahuje na združovanie občanov

a) v politických stranách a politických hnutiach,

b) na  zárobkovú činnosť  alebo na  zabezpečenie  riadneho výkonu  určitých povolaní,

c) v cirkvách a náboženských spoločnostiach.

Občania môžu zakladať  spolky, spoločnosti, zväzy, hnutia, kluby  a  iné  občianske  združenia,  ako  aj odborové organizácie  a združovať sa v nich.

Členmi združení môžu byť aj právnické osoby.

Združenia  sú  právnickými  osobami.  Do  ich postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona.

Vojaci   v   činnej   službe   nemôžu   vytvárať  odborové organizácie  a združovať  sa v  nich. Rozsah  oprávnení odborových organizácií združujúcich príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a zborov nápravnej výchovy pri  uplatňovaní a ochrane ich sociálnych

záujmov ustanoví osobitný zákon.

Nikto  nesmie  byť  nútený  k  združovaniu,  k  členstvu v združeniach ani k účasti na  ich činnosti. Zo združenia môže každý slobodne vystúpiť.

Nikomu nesmie byť občiansky na ujmu, že sa združuje, že je členom  združenia,  že  sa  zúčastňuje  na  jeho činnosti alebo ho podporuje, alebo že stojí mimo neho

Práva  a  povinnosti   člena  združenia  upravujú  stanovy združenia.

Nie sú dovolené združenia

a) ktorých cieľom je popierať  alebo obmedzovať osobné, politické Alebo  iné práva  občanov pre  ich národnosť,  pohlavie, rasu, pôvod,  politické  alebo  iné  zmýšľanie,  náboženské vyznanie a  sociálne postavenie,  roznecovať nenávisť  a neznášanlivosť  z  týchto  dôvodov,  podporovať  násilie  alebo inak porušovať ústavu a zákony;

b) ktoré sledujú dosahovanie svojich  cieľov spôsobmi, ktoré sú v rozpore s ústavou a zákonmi;

c) ozbrojené alebo s ozbrojenými  zložkami; za také sa nepovažujú  združenia,  ktorých  členovia  držia  alebo  používajú strelné zbrane na športové účely alebo na výkon práva poľovníctva.

Združenia  nesmú  vykonávať  funkciu  štátnych orgánov, pokiaľ osobitný  zákon neustanovuje  inak. Nesmú  riadiť štátne  orgány a ukladať povinnosti občanom, ktorí nie sú ich členmi.

Registrácia a vznik združení

Združenie vzniká registráciou. Návrh na registráciu môžu  podávať najmenej traja občania,

z ktorých  aspoň jeden  musí byť  starší ako  18 rokov  (ďalej len "prípravný výbor").Návrh podpíšu členovia prípravného výboru a uvedú  svoje  mená  a  priezviská,  rodné  čísla a bydliská. Ďalej uvedú,  kto  z  členov  starších  ako  18  rokov je splnomocnencom oprávneným  konať  v  ich  mene.   K  návrhu  pripoja  stanovy  vo dvoch vyhotoveniach, v ktorých musia byť uvedené:

a) názov združenia,

b) sídlo,

c) cieľ jeho činnosti,

d) orgány združenia, spôsob ich  ustanovovania, určenie orgánov a

   funkcionárov oprávnených konať v mene združenia,

e) ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a

   pokiaľ budú konať vo svojom mene,

f) zásady hospodárenia.

Pokiaľ stanovy  neurčujú niečo iné, koná  v mene združenia až do vytvorenia  orgánov prípravný výbor.

Názov združenia  sa musí líšiť od  názvu právnickej osoby, ktorá  už vyvíja  činnosť na  území SR.

Návrh  na   registráciu  sa  podáva   Ministerstvu  vnútra SR. Ak návrh nemá  náležitosti,  ministerstvo  na to prípravný  výbor  bezodkladne,  najneskôr  do  5  dní od doručenia

návrhu, upozorní  s tým, že  dokiaľ tieto vady  nebudú odstránené, konanie o registrácii sa nezačne. Konanie  o  registrácii  sa  začne  dňom, keď ministerstvu došiel návrh,  ktorý nemá vady. O  dni začatia ministerstvo   bezodkladne  upovedomí   splnomocnenca  prípravného

výboru.

Proti rozhodnutiu  o odmietnutí registrácie  môžu členovia prípravného výboru podať  do 60 dní odo dňa,  keď rozhodnutie bolo ich splnomocnencovi doručení, opravný  prostriedok na najvyšší súd republiky.

Súd rozhodnutie ministerstva zruší,  ak neboli dané dôvody na odmietnutie registrácie.  Deň právoplatnosti takého rozhodnutia súdu  je  dňom  registrácie  združenia.

Pokiaľ   ministerstvo   nezistí   dôvod   na   odmietnutie registrácie, vykoná do  10 dní od začatia konania  registráciu a v tejto  lehote  zašle   splnomocnencovi  prípravného  výboru  jedno vyhotovenie stanov,  na ktorom vyznačí deň  registrácie, ktorým je deň odoslania.  O registrácii sa  nevydáva rozhodnutie v správnom konaní.

Vznik združenia, jeho názov a sídlo oznámi ministerstvo do 7 dní po registrácii štatistickému úradu, ktorý vedie evidenciu združení  vyvíjajúcich činnosť na  území SR;

Odborová  organizácia  a  organizácia  zamestnávateľov  sa stáva právnickou  osobou dňom nasledujúcim  potom, keď príslušnému ministerstvu  bol doručený návrh na jej evidenciu.

Pre   evidenciu   odborovej   organizácie   a organizácie zamestnávateľov platia obdobne ustanovenia  

Zmenu stanov  oznámi združenie písomne  ministerstvu do 15 dní od jej schválenia a pripojí vo dvoch vyhotoveniach text zmeny.

Ak zmena stanov nie je v súlade s ustanoveniami zákona alebo ak  sú uvedené údaje neúplné alebo  nepresné alebo ak sú dôvody na  odmietnutie registrácie, ministerstvo na to  združenie bezodkladne upozorní. Združenie  je povinné tieto závady odstrániť do 60 dní odo dňa doručenia tohto upozornenia a v lehote  ďalších  10  dní  o  tom  ministerstvo  upovedomiť. Ak tak neurobí,   ministerstvo  združenie   rozpustí;  proti  rozhodnutiu ministerstva možno podať opravný  prostriedok na US SR.

Ak  nie   je  dôvod  na  takýto postup,  zašle ministerstvo  združeniu do  10  dní  od doručenia  tohto oznámenia jedno vyhotovenie  zmeny stanov, na ktorom vyznačí, že berie zmenu na vedomie.

Zánik združenia

Združenie zaniká

a) dobrovoľným rozpustením alebo zlúčením s iným združením,

b) právoplatným rozhodnutím ministerstva o jeho rozpustení.

Pokiaľ  stanovy  združenia  neurčujú  spôsob  dobrovoľného rozpustenia alebo zlúčenia s iným  združením, rozhoduje o ňom jeho najvyšší  orgán.  Tento  orgán  oznámi  zánik  združenia do 15 dní príslušnému ministerstvu.

Ak ministerstvo zistí, že združenie vyvíja činnosť,

a) ktorá  je vyhradená  politickým stranám  a politickým hnutiach alebo  organizáciám združujúcim  občanov na  zárobkovú činnosť alebo  na  vykonávanie  náboženstva  alebo  viery  v cirkvách a náboženských spoločnostiach

b) ktorá porušuje zásady uvedené v zákone;

c) ktorá je v rozpore so zákonom;

bez meškania ho  na to upozorní a vyzve ho,  aby od takej činnosti upustilo. Ak združenie v tejto činnosti pokračuje, ministerstvo ho rozpustí. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd republiky.

Pri zániku združenia sa vykoná majetkové vyporiadanie.

Zánik združenia oznámi  ministerstvo štatistickému úradu do 7 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedelo.

Súdna ochrana

Ak člen  združenia považuje rozhodnutie  niektorého z jeho orgánov,  proti  ktorému  už  nemožno  podľa  stanov podať opravný prostriedok,  za nezákonné  alebo odporujúce  stanovám, môže do 30 dní odo dňa,  keď sa o ňom dozvedel, najneskôr  však do 6 mesiacov

od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie. Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť.

Zmluvy o súčinnosti

Združenia môžu  medzi sebou uzavierať  zmluvy o súčinnosti na  dosiahnutie  určitého  cieľa,  prípadne  na uplatňovanie iného spoločného záujmu. Na platnosť zmluvy treba písomnú formu. Zmluvou  o súčinnosti  sa vymedzí  účel súčinnosti, spôsob jej  vykonávania,  práva  a  povinnosti  zúčastnených  združení  a prostriedky,  ktorými na  súčinnosť prispievajú.  Pre zväz  platia obdobne  ustanovenia  tohto  zákona;  ak  ide  o  zväz  odborových organizácií alebo zväz  zamestnávateľov

Zmluvou o  súčinnosti sa môže ustanoviť,  že zmluva stratí účinnosť  dohodou  zúčastnených  združení,  dosiahnutím cieľa, pre ktorý bola uzavretá, alebo inou skutočnosťou v zmluve uvedenou.

Prameň – zákon č. 85/1990 Zb o petičnom práve

25.Politické práva – čl.30 – 32 ústavy

Ústava – čl. 30, 31, 32

Článok 30 zaručuje občanom zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov – zastupiteľská demokracia – výkon volebného práva.

Viaceré z týchto politických práv boli ústavne upravené aj v čase existencie spoločného štátu a to v Listene základných práv a slobôd. Avšak do nášho ústavného systému sa ako nový prvok dostáva „právo občanov postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval  demokratický poriadok ľudských práv a slobôd“ , ktoré je však viazané na podmienky ak „činnosť účastných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“. Z uvedeného vyplýva, že pre uplatnenie práva na odpor nestačí, aby došlo k porušeniu len niektorého ľudského práva alebo slobody, ale musí ísť o odstraňovanie demokratického poriadku ľudských práv a a slobôd ako celku.

Prameň - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – dodatkový protokol

Čl. 3 – právo na slobodné voľby

Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

26.Práva národnostných menším a etnických skupín

Ústava – 4. Oddiel – Práva národnostných menšín a etnických skupín,

čl. 33, 34

V súčasnosti sú práva národnostných menším a etnických skupín predmetom úpravy viacerých medzinárodných dohovorov, z ktorých veľkú väčšinu prijala aj SR. Osobitnú ústavnú ochranu venuje jazyku, kultúre a vzdelávaniu tých svojich občanov, ktorí sa hlásia k iným národnostiam alebo etnickej skupine. Ústava im zaručuje aj:

právo osvojiť si štátny jazyk

právo používať ich jazyk v úradnom styku za podmienok, ktoré upravuje zákon č. 184/1999 Z.z. o používaní jazykov národnostných menšín

právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menší a etnických skupín

Ústava nešpecifikuje, ktorých národnostných menším a etnických skupín sa úprava týka, čo zaručuje, že príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu. Týmto spôsobom je zabránené uprednostňovanie niektorej skupiny národnostnej menšiny a garantuje sa rovnoprávne postavenie všetkých národnostných menším a etnických skupín. Pre SR je typická existencia početne silnej maďarskej národnostnej menšiny a perspektívne aj rómskej. Občania ukrajinskej, rusínskej, nemeckej, českej a poľskej národnosti sú menej početní.

Z obsahu týchto práv vyplýva, že sú viazané na občanov, príslušníkov národnostných menšín  a etnických skupín a preto sú to práva individuálne a kolektívne.

27.Hospodárske práva podľa Ústavy SR

Ústava –

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva dotvárajú charakteristiku SR ako sociálneho štátu s trhovou ekonomickou.

28.Sociálne práva podľa Ústavy SR

Ústava SR články:

Čl. 35 – slobodná voľba povolania, právo na prácu

Čl. 36 – pracovné podmienky

Čl. 37 – združovanie občanov na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov

Čl. 38 – zvýšená ochrana zdravia pri práci

Čl. 39 – zabezpečenie v starobe, nespôsobilosti na prácu, strate živiteľa

Čl. 40 – právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť

Čl. 41 – ochrana rodiny

Čl. 42 – právo na vzdelanie

Vyhláška MZV č. 120/1976 – Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Čl.6, ods. 1 – právo na prácu, ktoré zahŕňa právo na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou, ktorú si slobodne vyberie alebo prijme, a urobí príslušné kroky na ochranu tohto práva.

Čl. 7. – právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä:

odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom:

a/ spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu

b/ slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu,

bezpečné a zdravotne nezávadné pracovné podmienky

rovnakú príležitosť pre všetkých dosiahnuť v zamestnaní povýšenie na zodpovedajúci vyšší stupeň, pričom sa nebudú uplatňovať iné kritériá, než dĺžka zamestnania a schopnosti

odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú platenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov

čl. 8. Ods.1 – Štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú zabezpečiť:

právo každého na zakladanie odborových organizácií a právo pristupovať do odborových organizácií podľa vlastného výberu, podliehajúce iba stanovám príslušnej odborovej organizácie na uplatňovanie a ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

Právo odborových organizácií a zakladanie národných federácií alebo konfederácií a ich právo vytvárať medzinárodné odborové organizácie alebo sa k nim pripojiť

Právo odborových organizácií na slobodnú činnosť, nepodliehajúcu žiadny obmedzeniam okrem tých, ktoré ustanovuje zákon

Právo na štrajk za predpokladu, že sa uskutočňuje v súlade so zákonmi príslušnej krajiny

Čl. 9- právo každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie

Čl. 10  - najširšia možná ochrana a pomoc by sa mala poskytnúť rodine, ktorá je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti, najmú na jej založenie a počas, keď zodpovedá za starostlivosť a výchovu maloletých detí. Manželstvo sa musí uzavrieť na základe slobodného súhlasu snúbencov.

osobitná ochrana by sa mala poskytovať matkám v priebehu primeraného obdobia pred narodením a po narodení dieťaťa. Počas tohto obdobia by sa pracujúcim matkám mala poskytnúť platená dovolenka alebo dovolenka so zodpovedajúcimi požitkami zo sociálneho zabezpečenia.

Osobitné opatrenia by sa mali robiť na ochranu a pomoc všetkým deťom a mládeži bez akejkoľvek diskriminácie na základe rodinného pôvodu alebo iných podmienok. Deti a mládež by sa mali ochraňovať pred hospodárskym a sociálnym vykorisťovaním. Ich zamestnávanie prácou, ktorá by škodila ich morálke alebo zdraviu alebo by bola nebezpečná ich životu alebo by mohla brzdiť ich normálny vývoj, by sa mali trestať podľa zákona. Štáty by mali tiež určiť vekovú hranicu, pod ktorou by detská námedzná práca mala byť zakázaná a trestaná podľa zákona.

Čl. 11 – právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok.

Čl.12 – právo každého na dosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia. Opatrenia za týmto účelom:

opatrenia na zníženie počtu potratov a dojčenskej úmrtnosti a opatrenia pre zdravý vývoj dieťaťa

zlepšenie všetkých stránok vonkajších životných podmienok a priemyselnej hygieny

prevenciu, liečenie a kontrolu epidemických, miestnych chorôb, chorôb z povolania a iných chorôb

vytvorenie podmienok, ktoré by každému zabezpečili lekársku pomoc a starostlivosť v prípade choroby.

Čl. 13 – právo každého na vzdelanie. Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a zmyslu je jej dôstojnosť a posilnenie úcty k ľudským právam a základným slobodám.  Vzdelanie má umožniť všetkým osobám účinnú účasť v slobodnej spoločnosti, napomáhať vzájomné porozumenie, znášanlivosť a priateľstvo medzi všetkými národmi a všetkými rasovými, etnickými a náboženskými skupinami, ako rozvoj činnosti   OSN na zachovanie mieru.

29.Kultúrne práva podľa Ústavy SR

Ústava SR články:

Čl. 43 – sloboda vedeckého bádania a umenia

Čl. 44 – právo na ochranu Žp a kultúrneho dedičstva

Vyhláška MZV č. 120/1976 – Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

Čl. 15 – právo každého :

zúčastniť sa na kultúrnom živote

užívať plody vedeckého  pokroku a jeho využitia

požívať ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho vedeckej, literárnej alebo umeleckej tvorby.

30.Právo na súdnu ochranu

Ide o atypické právo, ktorého obsahom nie je konkrétne hmotné právo, ale bez jeho existencie y sa nemohlo uplatniť žiaden iné, preto je nevyhnutnou súčasťou každého právneho štátu. Tento inštitút je v ústave zakotvený ako nový. Z jeho obsahu vyplýva, že je každému zaručené domáhať sa svojho práva zákonom určeným postup na nezávislom a nestrannom súde alebo inom orgán SR. Nezávislé a nestranné súdnictvo predstavuje jednak sústavu všeobecných riadnych súdov ako aj právo domáhať sa ochrany svojich práv na ústavnom súde. Po vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov má subjekt v prípade porušenia základného práva alebo slobody možnosť domáhať sa nápravy aj na medzinárodnej úrovni, na Európskom súde pre ľudské práva.

Ústava ďalej garantuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánov verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V čl. 47 a nasl. Sú zaručené významné procesné garancie, ktorých cieľom je zabezpečiť potrebnú ochranu  v súdnom a osobitne trestnom konaní a tak zabezpečiť spravodlivý súdny proces.

Prameň - oznámenie FMZV č. 209/1999 Z.z. – Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Čl. 6 – Právo na spravodlivé súdne konanie

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť v odôvodnených prípadoch uvedených v dohovore vylúčené buď po dobu celého procesu alebo jeho časti.

Každý kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, pokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu

mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby

obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne ,a k to záujmy spravodlivosti vyžadujú

vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ,ako svedkov proti sebe

mať  bezplatnú pomoc tlmočníka, ak  nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí

Čl. 7 – uloženie trestu výlučne na základe zákona

Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, neoblo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto  nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Tento článok nebráni  súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

Čl. 13 – právo na účinný prostriedok nápravy

Každý, komu práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Čl. 17 – zákaz zneužitia práv

Nič v tomto Dohovore sa  nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akýkoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zámerných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

Protokol č. 7 čl. 2 – Právo na odvolanie v trestných veciach

Každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

Protokol č. 7 čl. 3 – Odškodnenie v prípade justičného omylu

Ak sa konečný rozsudok v trestnej veci neskôr zruší alebo ak sa udelí milosť, pretože nová alebo novoodhalená skutočnosť  dokazuje, že došlo k justičnému omylu, je osoba, na ktorej bol vykonaný trest podľa tohto rozsudkom odškodnená podľa zákon alebo praxeplatných v príslušnom štáte, pokiaľ sa nepreukáže, že  k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti a nedošlo úplne alebo čiastočne vinou tejto osoby.

Protokol č. 7 čl. 4 – Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný

Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona  trestného poriadku tohto štátu.

To nebráni obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúco konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.