Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Sociálna politika

5. prednáška (5._prednaska_sp.doc)

5. prednáška SP                                HISTÓRIA SOCIÁLNEJ POLITIKY                        18. marca 2009

Vyvíjala sa v 2 základných etapách. Líšia sa z hľadiska charakteru účasti štátu na SP.

1. pokiaľ v 1. etape štát nebol základným subjektom SP, tak v 2. etape bol. 2. etapa začína v 19. storočí.
2. pokiaľ v 1. vývojovej etape štát môže, v 2. musí plniť nejaké záležitosti v oblasti SP, je povinný starať sa o to, čo bude a ako bude.

Orientálni predchodcovia starovekých mysliteľov SP - Gréci vytvorili prvé koncepcie sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky sociálny vývoj. Tieto sociálne myšlienky sem prenikli z myslenia ázijských kultúr. Sociálne myšlienky starovekých mysliteľov z Ázie a severnej Afriky boli ukryté vo všeobecných filozofických, právnych, ideologických doktrínach. V týchto dobách sa od seba neoddeľovali. Ázijskí a severoafrickí myslitelia v tej dobe nevytvárali žiadne ucelené pojednania o vývoji sociálnych inštitúcií, lebo im v tom bránilo spoločenské prostredie.

Antické korene európskeho sociálneho myslenia (starovek)-  na rozdiel od ázijských a severoafrických despocií (kultúrnych myšlienok), antické Grécko vytvorilo sústavu usporiadaných polis. Tu bol slobodný občan spolupodieľnikom na SP – spoluvykonávateľom moci. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším v danom období za kladné hodnoty. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom SP v Antike. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi, a preto nepotreboval žiadne sociálne, ani iné garancie od štátu. Tento prístup je vyjadrený napríklad aj v diele – Tuquida – Dejiny peloponézskej vojny. Medzi hlavných mysliteľov v Antike zaraďujeme Platón, Sokrates (nič nenapísal!), Aristoteles urobil prvú systematizáciu politického systému,. Platón v diele Politea (Ústava) sníva o ideály dokonalého štátu – prvá utópia, vyjadruje sklamanie nad spoluobčanmi. Považuje Spartu za jedno z najdokonalejších miest.

Aristoteles na rozdiel od Platóna nevytvára model ideálneho štátu, ale hovorí, že to, čo existuje je dobré, len to treba modifikovať, hľadá účel v organizáciách, ktoré už existujú.

Sociálne učenie cirkvi – ( stredovek) – prvý ucelený koncepčný rámec pre SP v európskej civilizácií poskytli monoteistické cirkvi. Polyteistické náboženstvá nemali takéto učenie. Starý a Nový zákon a ďalšie knihy formovali pomoc blížnemu ako cnosť. Spracovali ich do sústavy pravidiel správania, ktorými jednotlivec môže dosiahnuť spasenie a večnú blaženosť. Vo svojich náboženských textoch položili základy filantropie. Štát je cirkvou v stredoveku.

Cirkev si uvedomila, že neovplyvní tok udalostí – panta rei (čas plynie).

Pápežské encykliky:

Lev XIII. (1891) – Rerum Novarum

Pius XI.(1931) – Quadrogesimo Anno

Pius XII. (1939) – Summi Pontificants

Ján XXIII.(1961) – Materet Magistra

Ján XXIII.(1963) – Pacemmterris

Pavol VI. (1967) – Populorum progressio

Utopisti – novovek:

- predchodcom utopistov bol Platón

Thomas Morus – ako prvý vo svojom diele Utópia – nechal ideálneho panovníka usporiadať štát tak, aby na základe zrušenia súkromného vlastníctva rozvíjal rovnosť, spravodlivé rozdeľovanie a harmonický život. Štát sa podľa neho musí starať o svojich chudobných. Jeho myšlienky inšpirovali tých, ktorí mali reálne v rukách moc – bol zriadený prvý chudobinec za bránami Londýna (1834).

Thomas Campanella – v diele Slnečný štát – ktorý je riadený pápežom, zveril úlohu spravodlivého rozdeľovania cirkevnej hierarchii. Vyjadril myšlienku, že iba filantropia nestačí. Rozdeľovanie musí byť podložené výrobou. Len, ak sú ľudia schopní vyrobiť dostatok, vtedy bude všetkého dostatok. Ako prvý poukázal na ekonomickú determinantu rovnosti a dobra.

Thomas Müntzer – volal po zrušení súkromného vlastníctva a feudálnej hierarchie. Svoje názory sa snažil zrealizovať počas svojej krátkej vlády v Durýnsku.

Claude Saint-Simon – chcel spoločnosť reformovať pokrokom vo vede, morálkou a náboženstvom. Nechcel odstrániť súkromné vlastníctvo, ale plánovaním organizácie spoločnosti chcel lepšie vyrábať a viac a lepšie, spravodlivejšie rozdeľovať.

Charles Foulier – veril, že prostredie má rozhodujúcu úlohu pri výchove človeka a snažil sa toto optimálne prostredie vytvoriť. Navrhoval tzv. organizáciu palangu, ktorá mala zmeniť spôsoby rozdeľovania výsledkov práce.

Osvietenectvo a ľudské práva – osvietenci sami neformulovali sociálno-politické platformy, avšak prispeli svojimi prirodzeno-právnymi a demokratickými teóriami k definovaniu hlavného cieľa SP v demokratickej spoločnosti k zabezpečeniu nescudziteľného ľudského práva, ktorým je život.

Montesquieu – vyslovil vo svojej knihe O duchu zákonov predstavu o nedespotickej vláde založenej na deľbe moci – zákonodarnej, výkonnej a súdnej, ktorých samostatnosť vytvára záruky proti despocii. Jeho myšlienky boli inšpirované dielom Johna Locka Dve pojednania o vláde.

Francois Voltaire – Rozprava o znášanlivosti -  požadoval reformu absolutizmu a vo svojej práci rozpráva o znášanlivosti, hlásal princíp tolerancie a odsudzoval despotizmus predovšetkým cirkvi. Pre svoje postoje sa stal najvýznamnejšou postavou osvietenstva.

Jean Jacques Rosseau – O spoločenskej zmluve – prvý formuloval prirodzené práva človeka a poprel feudálne výsady.