Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Sociálna politika

6. prednáška (6._prednaska_sp.doc)

6. prednáška SP                                                                        25. marca 2009

Liberalisti:

Adam Smith – položil základy politickej ekonómie ranného kapitalizmu.

Jeremy Bentham – zakladateľ tzv. utilitarizmu, predstaviteľ krajného liberalizmu. V 19. storočí obhajoval  ideál absolútnej slobody a rovnosti.

Thomas Robert Malthus a John Hobbson diskutovali o vplyve rozdeľovania a príjmov na agregovanú spotrebu.

Anarchisti a socialisti – Goodwin, Pakunin, Krokotkin, Proughton.

O ľudských právach:

Až v 20. storočí štáty uznali, že občan má právo na ľudský a dôstojný život. Nová kvalita je v tom, že namiesto definovania formy a obsahu povinností štátu sa vychádza z prirodzeného práva človeka, ktoré štát musí uspokojovať.

Za prvú deklaráciu ľudských práv možno považovať biblické desatoro a v prehlásení imperatívu „nezabiješ!“ bolo uznané právo človeka na život. Mravné príkazy museli postupom času získať podobu práva, a to objektívneho aj subjektívneho.

Objektívnym právom sú zákony a nariadenia – právny poriadok.

Subjektívnym právom sú označované práva a povinnosti, ktoré právo vymáha a sankcionuje.

Vyhlásenia Henricha I. o ľudských právach boli základom pre Magnu Chartu Libertatum – 1215. Vyhlasovala princíp zvrchovanosti práva tým, že nadradila zákon  vôli panovníka a stala sa prvým krokom k uznaniu prirodzených práv človeka a k obmedzeniu kráľovského absolutizmu. Pre ďalší vývoj sú dôležité výroky traktáty holandského Huga Grotia, ktorý prvý formuloval prirodzené práva človeka vo svojich spisoch Mare Liberum - 1609 a De Iure Beli ac Pacis – 1625. Aj tieto spisy prispeli k tomu, aby si panovník nemohol robiť čo chce.

Hobbes  a J. Lock prví formulovali právo človeka na slobodu.

J. J. Rosseau formuloval ideu o spoločenskej zmluve, teda prirodzené práva a slobody človeka.

I. Kant – hovorí o spravodlivosti, slobode a rovnosti pred zákonom.

Ďalším míľnikom bol Habeas Corpus Act – 1679 – chránil osobnú slobodu občanov pred súdom, hlavne pred svojvoľným uväznením. Vymedzil hranice medzi despotickou vládou a slobodným režimom.  

William Oranžský – Bill of Rights – 1689.

Tolerančný zákon- 1689.

Virginská deklarácia – 1775 v USA – G. Washington vyhlásil právo človeka zúčastňovať sa na správe vecí verejných. Táto deklarácia sa stala základom prirodzených práv politických a bola významným príspevkom k Vyhláseniu nezávislosti amerických osád – 1776.

1789 – národné zhromaždenie vo Francúzsku vyhlásilo Deklaráciu ľudských práv. Jakobínsky konvent doplnil tieto práva o práva sociálne v roku 1794.  Trvalo 150 rokov, kým OSN vyhlásilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv – 1948. 1961 - Európska sociálna charta. VDĽP bola len politickým dokumentom. K vytvoreniu sústavy medzinárodno-právnych záväzkov na poli ľudských práv došlo až v roku 1966. Vtedy OSN prijala dva pakty o ľudských právach, ktoré sú ratifikovateľné a majú teda podobu záväzného medzinárodného dokumentu vymáhateľného obvyklými medzinárodno-právnymi sankciami. Pod tlakom predovšetkým ZSSR boli prijaté dva pakty: Pakt o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach a Pakt o občianskych a politických právach. Tým bola umožnená ratifikácia oboch paktov. Vtedajšia ČSSR ratifikovala oba fakty a uverejnila ich v Zbierke zákonov č. 120/1976. Podľa ústavnej listiny základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá Federálnym zhromaždením  sa stali súčasťou nášho právneho poriadku. S myšlienkou písomného vyjadrenia ľudských práv, ktorá vyjadruje vzťah človek, občan, štát prišiel americký prezident F. Rooswelt, ktorý ju vyslovil v roku 1944 v Atlante. Po jeho smrti sa realizácie písomného prijatia ľudských práv ujala jeho manželka Eleanor, ktorá ju dotiahla k prijatiu VĽDP v roku 1948. Proces medzinárodno-právnej kodifikácie ľudských práv dovŕšilo množstvo ďalších dokumentov. OSN prijala Deklaráciu o právach dieťaťa, Zmluvu o právach dieťaťa....