Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Svetové dejiny práva

Prednasky (sdp_-_prednasky.doc)

Všeobecný prehľadový úvod do problematiky dejín štátu a práva obdobia feudalizmu a obdobia občianskeho štátu na území Európy

1. Obdobie feudálneho štátu:

1. ranostredoveká patrimoniálna a centralizovaná monarchia (obdobie stredoveku),
2. stavovská monarchia (obdobie stredoveku),
3. absolutistická monarchia (obdobie novoveku).

2. Obdobie občianskeho štátu:  občianske (= buržoázne) revolúcie zamerané proti feudalizmu, presnejšie povedané, proti feudálnemu absolutizmu, ktoré v jednotlivých krajinách Európy prebiehali od 16. do 19. st., umožnili postupný prechod od feudálneho k občianskemu a konštitučnému (ústavnému) štátu.      

        Táto periodizácia je predovšetkým periodizáciou dejín štátu; pre dejiny práva je použiteľná len do určitej miery.

Patrimoniálna centralizovaná monarchia – obdobie raného stredoveku

Sociálna štruktúra:

1. panovnícky rod a feudalita – duchovná + svetská;
2. radové obyvateľstvo – prevažná časť príslušníkov radového obyvateľstva bola spočiatku osobne slobodná, neskôr sa však dostala do rôznych foriem ekonomickej i osobnej závislosti od feudálov;
3. otroci – postupne splynuli so závislým obyvateľstvom.

Usporiadanie štátu:

1. Forma štátu: patrimoniálna monarchia (= panovníci sa pokladali za vlastníkov územia monarchie, t.j. celého štátneho územia) s centralizovanou štátnou správou.
2. Nástupnícky poriadok nebol ustálený (právne fixovaný), v dôsledku čoho dochádzalo k častým bojom o trón. Hodnosť panovníka sa spočiatku v zásade dedila podľa princípu seniorátu (= na uprázdnený trón nastúpil najstarší / najschopnejší člen panovníckeho rodu), neskôr podľa princípu primogenitúry; kandidátmi na panovnícku hodnosť boli prevažne len muži.  
3. Panovník: v podstate neobmedzená zákonodarná moc, riadil celú štátnu správu, najvyšší sudca, najvyšší vojenský veliteľ, podliehala mu cirkev, ktorej efektívna organizácia a osobitne vzdelaní cirkevní hodnostári predstavovali vlastne súčasť štátneho aparátu.
4. Panovníci svoje rozsiahle právomoci vykonávali prostredníctvom ústredných i miestnych štátnych orgánov, t.j. určitého štátneho aparátu. Spočiatku štátnu správu i súdnictvo vykonávali nesústavne resp. nesystematicky, tým, že súkromné osoby zo svojho okolia (dvora) (t.j. členov svojej družiny či šľachticov) príležitostne poverovali vykonaním konkrétnych, jednorázových úloh. Neskôr však niektoré osoby žijúce na panovníckych dvoroch začali vykonávať určité úlohy štátnej správy alebo súdnictvo nielen z času na čas, resp. len vtedy, keď ich o to panovník požiadal, ale sústavne, čím sa z nich stali skutoční úradníci. V zásade ich môžeme rozdeliť na úradných hodnostárov, ktorí panovníkom preukazovali osobné služby, a na ústredných štátnych úradníkov.
5. Zaujímavou súčasťou štátneho aparátu boli zhromaždenia predákov celej krajiny (monarchie), ktoré spolurozhodovali s panovníkom o dôležitých veciach a mali poradnú ako aj súdnu funkciu. Týchto zhromaždení sa zúčastňovali príslušníci panovníckeho rodu, úradní hodnostári žijúci na panovníkovom dvore, predstavitelia významných šľachtických rodov, cirkevní hodnostári a pod. Za ich priamych predchodcov možno považovať ľudové zhromaždenia, ktorých sa zúčastňovali všetci slobodní muži resp. bojovníci.      
6. Vzhľadom na to, že hranice ranostredovekých monarchií neboli ustálené a štátna moc nebola na všetkých častiach št. územia vykonávaná rovnako efektívne, bola miestna správa nedostatočne rozvinutá. Vykonávali ju panovníkmi menovaní úradníci s právomocami vojenskými, finančnými (vyberali dane), policajnými i súdnymi.  

Vývoj ranostredovekých monarchií (v podstate s výnimkou Anglicka) vyústil do situácie označovanej ako feudálna (politická) rozdrobenosť (= zásadné oslabenie moci panovníka v prospech feudálov, ktorí na svojich často značne rozsiahlych a ekonomicky sebestačných panstvách vykonávali funkcie štátnej moci viac-menej nezávisle na panovníkovi a jeho orgánoch). Táto situácia, ako sa postupom času ukázalo, všeobecne nepriaznivá, bola prekonaná vytvorením tzv. stavovskej monarchie, t.j. režimu určitej spoluvlády panovníka a stavov.

Stavovská monarchia

Pojem. Stavovské monarchie boli štátmi považovanými za samostatné právnické osoby (označovali sa ako koruny). Panovník už nebol „stelesnením“ štátu, ale reprezentantom štátu. Povedľa panovníka reprezentovali štát (monarchiu) aj zhromaždenia (snemy) zástupcov jednotlivých stavov.

Sociálna štruktúra:

Stav = spoločenská vrstva, ktorej príslušníci boli navzájom spätí určitým samostatným právnym poriadkom, ktorý platil len vo vzťahu k nim (napr. príslušníci meštianskeho stavu sa spravovali mestskými právami, ktoré boli záväzné len pre príslušníkov tohto stavu). Pre každý zo stavov teda platil iný právny poriadok.

        Stavy boli tri: šľachta + duchovenstvo + mešťania. Iba stavy, ktoré však nepredstavovali celé obyvateľstvo stavovskej monarchie (mimo stavov existovalo najmä závislé – v rôznych formách poddané obyvateľstvo, ktoré počtom svojich príslušníkov značne prevyšovalo počet príslušníkov jednotlivých stavov), mali právo spolurozhodovať s panovníkom o štátnych záležitostiach, t.j. mali určité politické práva.

        Ako prvý sa spomedzi stavov sformovalo duchovenstvo (príčiny: cirkev sa spravovala relatívne vyspelým právnym poriadkom– kánonickým právom; efektívna hierarchická organizácia cirkvi; efektívna administratívno-teritoriálna organizácia cirkvi; cirkev mala rozsiahly pozemkový a iný majetok, ktorý z nej robil hospodársky viac-menej sebestačnú organizáciu; cirkevní hodnostári predstavovali úzky okruh vzdelancov a pod.).

Privilégia duchovenstva:

4. vyňatie duchovných spod pôsobnosti štátneho (svetského) súdnictva a ich podriadenie výlučne cirkevnému súdnictvu, v zásade nezávislému od štátu (panovníka),
5. oslobodenie cirkvi od poskytovania rôznych dávok či platenia daní,
6. zásada, že majetok, ktorý raz pripadol cirkvi, má zostať jej majetkom navždy,  
7. nezasahovanie svetskej moci do obsadzovania cirkevných úradov – toto však často nebolo dodržiavané,
8. právo vysokých cirkev. hodnostárov zastávať niektoré ústredné štátne úrady, ako aj zúčastňovať sa procedúry, ktorou sa volil panovník, atď.  

Ako druhý v poradí sa sformoval šľachtický stav. Šľachtu možno všeobecne rozdeliť na vyššiu a nižšiu.  

Privilégia šľachty (v plnom rozsahu patrili len šľachte vyššej):

9. právo zastávať väčšinu štátnych úradov,
10. právo zúčastňovať sa voľby panovníka,
11. právo byť súdený len súdom seberovných,
12. oslobodenie šľachtických panstiev od platenia daní štátu (panovníkovi),
13. podrobenie sa osobitnému, šľachtickému (krajinskému) právu,
14. právomoc šľachticov súdiť osoby žijúce na ich panstvách,
15. právo branného odporu voči panovníkovi porušujúcemu privilégia šľachty, atď.

Ako tretí v poradí sa sformoval mestský stav. Mnohé mestá mali samosprávu a ich zástupcovia bývali pozývaní na stavovské zhromaždenia, prípadne tiež mohli zastávať daktoré štátne úrady a pod.

Závislé obyvateľstvo – poľnohospodársky vidiek  

        Závislí obyvatelia boli podriadení vrchnostenskej právomoci feudálov-zemepánov, ako svetských, tak aj cirkevných, v obvodoch panstiev ktorých žili a na ktorých pôde hospodárili. Feudáli vo vzťahu k obyvateľom svojich panstiev vlastne vykonávali funkcie štátnej moci.

        Závislé obyvateľstvo možno s istou dávkou zjednodušenia rozdeliť na:

1. ekonomicky závislých obyvateľov– zemepánovi za hospodárenie na jeho pôde poskytovali rôzne dávky či služby; všeobecne: poddaní;
2. ekonomicky aj osobne závislých obyvateľov – zemepáni obmedzovali ich osobnú slobodu (napr. zákaz odsťahovať sa na iné panstvo či do mesta) a zasahovali do ich súkromných záležitostí (napr. im dávali súhlas na uzavretie manželstva, kt. prípadne mohli odoprieť, rozhodovali o osude ich detí a pod.); všeobecne: nevoľníci.  

Závislí roľníci hospodárili na pôde, ktorú im prepožičal zemepán – tzv. rustikál. Za toto prepožičanie pôdy zemepánovi pravidelne odvádzali určité dávky (naturálne, neskôr peňažné) resp. mu poskytovali určité služby. V určitých časových intervaloch chodievali pracovať na pôdu označovanú ako dominikál (= pôda zemepána, ktorú zemepán neprepožičal svojim poddaným, ale obhospodaroval vo vlastnej réžii). K povinnostiam poddaných patrilo tiež platenie tzv. desiatku cirkvi a.i.

Organizácia správy a súdnictva v stavovských monarchiach:

1. Ústredná úroveň: panovník (jeho postavenie bolo oslabené privilégiami a imunitami stavov, ako aj pôsobením stavovského reprezentatívneho orgánu, avšak niekedy si panovníci aj napriek tomu vedeli získať silné mocenské postavenie) + stavovský reprezentatívny orgán + ústredné úrady, zastávané šľachticmi (príslušníkmi vysokej šľachty), ale aj vzdelanými osobami nešľachtického pôvodu (právnikmi).

2. Miestna úroveň: povedľa orgánov miestnej správy, ktoré pretrvali z obdobia ranofeudálnej monarchie, sa ako nový fenomén objavila mestská a šľachtická samospráva.    

3. Súdnictvo: nebolo dostatočne oddelené od štátnej správy, v dôsledku čoho na čele súdnych orgánov často stáli správni úradníci; v zásade pre každú vrstvu obyvateľstva bol príslušný iný súd či sústava súdov  

Absolutistická monarchia

        Zásadné, všestranné posilnenie politickej moci panovníkov absolutistických monarchií vyplývalo z koncentrácie štátnej moci v rukách panovníkov a ich orgánov (výrazná centralizácia štátnej správy + vybudovanie profesionálnych byrokratických aparátov podriadených panovníkom), resp. z oslabenia vplyvu vysokej šľachty na obsadzovanie a výkon štátnych funkcií a z oslabenia postavenia stavovských reprezentatívnych orgánov.  

        Trón sa dedil v panovníckom rode, t.j. stavy nemali priamy vplyv na nástupníctvo. Absolutistickí panovníci mali zákonodarnú právomoc, pričom svojimi právnymi aktami regulovali početné verejno- i súkromnoprávne záležitosti. Bol im podriadený rozsiahly št. aparát (ústredné + miestne štátne orgány),  ktorý obmezoval činnosť rôznych samosprávnych orgánov vzniknuvších v období stavovskej monarchie. Stáli na čele súdnej sústavy, súdili v poslednej inštancii. Velili vojsku. Tiež zasahovali do náboženských pomerov.

        Osobitnú zmienku si zasluhuje št. aparát absolutistických monarchií. Kým v období stavovských monarchií (resp. v celom stredoveku) bol štátny aparát tvorený nesúrodým konglomerátom štátnych orgánov s len približne určenými právomocami a ovládaných šľachtou, v obd. absolutistických monarchií vznikla jednotná, hierarchicky usporiadaná sústava št. orgánov s presne stanovenými kompetenciami. Úradnícke funkcie sa na rozdiel od predchádzaj. obd. nezískavali automaticky na základe šľachtického pôvodu uchádzača, ale menovaním panovníkom, ktorý tiež mohol vymenovaného úradníka, ktorým často nebol šľachtic, ale vzdelaný nešľachtic - mešťan (so znalosťami z práva či ekonómie a pod.), kedykoľvek odvolať. Úradníci museli bezpodmienečne poslúchať príkazy vyššie postavených úradníkov, resp. panovníka. Dostávali plat, ktorý spravidla predstavoval jediný zdroj ich príjmov, a v starobe penziu, čo ich, samozrejme, motivovalo oddane slúžiť panovníkom (takáto oddanosť u stredovekých úradníkov – šľachticov často neexistovala, keďže títo mali vlastné zdroje príjmov a neboli tak po hmotnej stránke odkázaní na panovníka). V prípade riadneho plnenia si povinností mali úradníci zaručený kariérny postup.

        Absolutizmus nemal v európskych krajinách rovnakú podobu. Napr. v habsburskej monarchii sa prejavil ako tzv. osvietenský absolutizmus, vo Svätej ríši rímskej národa nemeckého zas ako tzv. kniežací absolutizmus.

        Súčasťou budovania absolutistických monarchií boli snahy o prekonanie závažných nedostatkov stredovekého práva (miestny právny partikularizmus; stavovský právny partikularizmus – krajinské resp. šľachtické práva + mestské práva + kánonické právo, ktoré však nebolo len právom duchovenstva, ale ovplyvnilo aj právne poriadky ostatných skupín obyvateľstva; rôzne vplyvy rímskeho práva; osobitné právo platilo pre závislé obyvateľstvo; realizácia resp. aplikácia práva bola často neefektívna a pod.) vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov ucelene upravujúcich určité okruhy spoloč. vzťahov a platiacich na celom území štátu pre všetkých jeho obyvateľov.

Buržoázne revolúcie – prechod k občianskemu a konštitučnému štátu

        Boli to revolúcie zamerané proti ekonomickým a politickým formám feudálnemu absolutizmu, usilujúce sa o odstránenie poddanstva resp. nevoľníctva, o odstránenie rôznych obmedzení obchodu, o nahradenie absolutistickej monarchie monarchiou konštitučnou, alebo republikou, a to na báze vydania ústavy zakotvujúcej progresívne politické princípy ako princíp suverenity ľudu a trojdelenie štátnej moci, o zavedenie náboženskej slobody, o zavedenie rovnosti občanov pred zákonom a v súvislosti s tým o odstránenie rôznych privilégií niektorých spoločenských vrstiev (napr. nezdaniteľnosť šľachty) a pod.  

****

Anglicko – prehľad dejín štátu a práva

(s dôrazom na vývoj formy štátu resp. ústavný vývoj)

OBDOBIE OD ZÁNIKU RÍMSKEHO PANSTVA V BRITÁNII DO VPÁDU NORMANOV

začiatok 5. st. – 1066

- krátko po zániku rímskeho panstva v Británii (t.j. na hlavnom britskom ostrove; 407) začali na jej územie z kontinentu prenikať germánske kmene, ktoré si postupne podmanili značnú časť teritória domáceho obyvateľstva Británie (romanizovaných Keltov) a založili vlastné kmeňové kráľovstvá (tzv. anglosaské kráľovstvá)

- zač. 7. st. sa sformovala tzv. heptarchia – sústava 7 najvýznamnejších anglosaských kráľovstiev, v rámci ktorej mali niektoré kráľovstvá dočasne vedúcu mocenskú pozíciu

- v 1. 1/2 9. st. sa anglosaské kráľovstvá pod vedením kráľovstva Wessex zjednotili do jedného  štátu, nazývaného Anglicko; jeho ďalší vývoj skomplikovala invázia Dánov, ktorí obsadili časť jeho územia  

- v 1. 1/2 11. st. bol anglický štát spojený s Dánskom personálnou úniou  

- 1066 – dobytie Anglicka Normanmi (Viliam Dobyvateľ)

Štátna organizácia

Ústredné štátne orgány: kráľ + rada

Kráľ – pôvodne bol volený, neskôr sa jeho hodnosť stala dedičnou; patrili mu všetky vrcholné vládne právomoci: riadil štátnu správu, bol najvyšším veliteľom vojska, sudcom i zákonodarcom

Rada (zhromaždenie múdrych) – bola poradným orgánom kráľa s rozsiahlou kompetenciou. Skladala sa z vysokých cirkevných hodnostárov, najvyšších hodnostárov kráľovského dvora a predstaviteľov vyšších územných jednotiek - grófstiev

Miestna správa:  

Základná územno-správna jednotka: grófstvo (shire). Grófstva vznikli z území bývalých anglosaských kráľovstiev po ich spojení do jedného štátu. Na čele grófstva stál ealdorman, volený v grófstve, ktorého neskôr nahradil šerif (shire – reeve), menovaný kráľom.  Grófstva sa delili na stotiny, tie na občiny.  

Na úrovni grófstva i nižších (menších) územno-správnych jednotiek sa schádzali zhromaždenia so súdnou funkciou: na úrovni občiny sa schádzali zhromaždenia, kt. sa zúčastňovalo všetko slobodné obyvateľstvo žijúce v občine, na úrovni stotiny zhromaždenia, kt. sa zúčastňovali zástupcovia občín danej stotiny a na úrovni grófstva zhromaždenia zložené z najvplyvnejších osobností grófstva; príslušnosť jednotlivých zhromaždení bola daná významom konkrétneho prípadu.

Postupom času začali nad obyvateľstvom občín – slobodnými roľníkmi vykonávať vrchnostenské (t.j. správne a súdne) právomoci príslušníci tzv. vojenskej šľachty (ktorá sa utvorila v súvislosti s bojmi medzi anglosaskými kráľovstvami, ako aj bojmi proti severským nájazdníkom, a s ktorou sčasti splynula staršia anglosaská šľachta, t.j. rodová šľachta - statkári), ktorí od kráľov obdržali časti občinovej pôdy spolu s tzv. imunitou, t.j. zárukou, že kráľovská = štátna moc nebude zasahovať do vnútorných pomerov na ich panstvách; napriek svojmu podriadeniu sa jurisdikcii miestnych šľachticov (zemepánov, veľkostatkárov, lordov) zostávali roľníci osobne slobodní (!).  

Právo  

- malo obyčajový charakter

- podobne ako v iných včasnostredovekých krajinách bol wergeld podstatne vyšší v prípade, ak bol usmrtený šľachtic, ako v prípade, ak bol usmrtený nešľachtic

- procesné právo sa vyznačovalo používaním iracionálnych dôkazných prostriedkov (prísahy, božie súdy)

OBDOBIE OD NORMANSKÉHO VPÁDU PO VZNIK STAVOVSKEJ MONARCHIE

druhá polovica 11. st. -  druhá polovica 13. st.

Viliam Dobyvateľ

- v priebehu niekoľkých rokov nasledujúcich po r. 1066 si podmanil celé Anglicko

- postupne skonfiškoval takmer všetku pôdu v štáte, čím zbavil hospodárskej základne domácu šľachtu

- skonfiškovanú pôdu rozdelil prevažne medzi cudzích (normanských a francúzskych) šľachticov, pričom zaviedol špecifický režim pozemkovej držby, resp. špecifický systém lénnych vzťahov, spravujúci sa zásadou „vazal môjho vazala je aj mojím vazalom“, ktorou sa v Anglicku predišlo javu známemu ako feudálna rozdrobenosť; zavedenie nových pozemkovoprávnych vzťahov viedlo k znevoľneniu väčšej časti slobodného roľníctva

- vytvoril efektívnu štátnu správu

- všetkým držiteľom pôdy uložil povinnosť posielať do kráľovskej armády mužov z ich panstiev, a to v počte, ktorý závisel od rozlohy pôdy, ktorú títo držali

- zaviedol tzv. skrátené súdnictvo: spočívalo v tom, že zistené neuposlúchnutia kráľovských príkazov, resp. prekročenia kráľovských zákazov, boli bez ďalšieho, teda bez predchádzajúceho súdneho konania, bezprostredne potrestané; skrátene sa trestalo napr. poskytnutie pomoci kráľovým nepriateľom, uväznenie kráľových sluhov či odmietnutie pracovať na stavbe kráľovských hradov

- uvedenými opatreniami V. D. položil základy centralizovaného štátu.

Štátna organizácia:

Ústredné št. orgány :  kráľ + curia regis + Sieň šachovej dosky + kráľovskí úradníci (sudca, kancelár, komorník)

Kráľ – podobne ako v predchádzajúcom období bola hodnosť kráľa dedičnou a kráľom patrili vrcholné vládne právomoci; na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa kráľovská moc dokázala presadiť na celom území štátu a uplatňovať centralizovaný mechnizmus jeho správy  

Curia regis – bola to rada zložená z najvyšších svetských i cirkevných feudálov, ako aj z kráľovských úradných hodnostárov, s ktorou sa kráľ radil, resp. spolurozhodoval o dôležitejších štátnych záležitostiach; podľa druhu záležitostí, ktoré mala prejednať, sa curia regis schádzala v trojakom zložení:

1. keď mala riešiť najzávažnejšie štátne záležitosti, schádzali sa všetci jej členovia (feudálny zjazd),
2. ak vykonávala súdnictvo v najvyššom stupni (plnila funkciu najvyššieho súdu krajiny) alebo riešila finančné záležitosti v spolupráci s tzv. Sieňou šachovej dosky, čiže stálym finančným orgánom, schádzal sa iba užší okruh jej členov,
3. ak sa zaoberala správou štátu (plnila funkciu najvyššieho administratívneho orgánu krajiny), skladala sa z radcov (úradných hodnostárov) kráľa  

Miestna správa: územno-správne jednotky z predchádzajúceho obdobia sa zachovali; úrad šerifa sa kupoval – králi ho predávali osobám im oddaným    

Organizácia súdnictva:

- súdy jestvovali na úrovni stotín aj grófstiev, neboli však oddelené od orgánov ich správy    

- manoriálne kúrie (súd. orgány pôsobiace na feudálnych veľkostatkoch) – boli príslušné pre  poddaných

- feudálne kúrie – prejednávali záležitosti feudálov

- ďalej sa uplatňovalo už spomenuté skrátené súdnictvo

- Henrich II. obmedzil súdnu právomoc feudálnych súdov v prospech kráľovskej kúrie a zaviedol súdenie slobodných ľudí pred porotou

Právo

- po normanskom vpáde začal ustupovať partikularizmus práva a začalo sa utvárať právo platné pre celú krajinu, tzv. common law

Vecné právo:

- Viliam Dobyvateľ vyhlásil všetku pôdu za vlastníctvo koruny = štátu; časti pôdy pridelil vyšším aj nižším feudálom / šľachticom (barónom aj rytierom), ktorí sa stali priamymi vazalmi kráľa; priamy vazal kráľa mohol časť držanej pôdy poskytnúť inej osobe, ktorá sa stala jeho vazalom a zároveň vazalom kráľa; táto osoba (podvazal) nemala právo poskytovať časti držanej pôdy ďalším osobám  

- vecnoprávna inštitúcia trust: táto inštitúcia spočívala v tom, že s určitou vecou nakladal nie jej skutočný, ale fiktívny vlastník, ktorý však navonok (formálne) vystupoval ako jej skutočný vlastník; fiktívny vlastník s vecou nakladal podľa pokynov resp. v záujme jej skutočného vlastníka; účelom tejto inštitúcie bolo napr. spravovanie majetku osôb nespôsobilých na právne úkony

Trestné právo:

- v období po normanskom vpáde sa nesystematicky až chaoticky a celkom ľubovoľne uplatňovali rôzne anglosaské aj normanské trestnoprávne úpravy

- o prehĺbení sociálnej stratifikácie svedčí skutočnosť, že svetskí feudáli i duchovné osoby mali možnosť predísť svojmu potrestaniu vykúpením sa, a to aj vtedy, ak spáchali závažnejšie trestné činy, za ktoré ostatným kategóriam obyvateľstva hrozil trest smrti alebo telesný trest

- od 12. st. sa tresty vyznačovali veľkou krutosťou; zároveň sa zaviedol princíp posudzovania trestnej zodpovednosti páchateľa na základe zavinenia, ktorý nahradil predchádzajúci princíp, podľa ktorého bola základom trestnej zodpovednosti objektívna škoda

Procesné právo:

- procesy sa vyznačovali prísnym formalizmom, používaním iracionálnych dôkazných prostriedkov a od čias Henricha II. aktívnou účasťou poroty na súdnych vyšetrovaniach či konaniach  

STAVOVSKÁ MONARCHIA

druhá polovica 13. st. - 1485

Vytvoreniu stavovskej monarchie v Anglicku v 2. 1/2 13. st. predchádzalo a zároveň podstatným spôsobom napomohlo vydanie Veľkej listiny slobôd v r. 1215.

Veľká listina slobôd (Magna Charta Libertatum; Great Charter of Liberties)  

Od čias Viliama Dobyvateľa mali anglickí králi v štáte dominantné mocenské postavenie. Feudálom sa naskytla príležitosť oslabiť silnú kráľovskú moc až za vlády kráľa Jána Bezzemka (1199-1216), ktorého neúspešná zahraničná politika, ako aj svojvoľné, násilné opatrenia vo vnútri krajiny, predovšetkým nadmerné vymáhanie rôznych daní a poplatkov, vyvolali rozhodný odpor feudálov, cirkvi i miest, v dôsledku ktorého bol Ján napokon nútený súhlasiť s obmedzením kráľovskej moci v zmysle ustanovení Veľkej listiny slobôd, kt. mu predložili na podpis zástupcovia šľachty a cirkvi. Ján odprisahal, že bude ustanovenia Listiny dodržiavať, pápež ho však neskôr tejto prísahy zbavil, a Ján tak začal obnovovať svoju niekdajšiu moc v krajine vojenskými akciami proti feudálom, ktorí sa mu stavali na odpor. Pri tom dosiahol určité úspechy, v r. 1216 však zomrel.

Stručná charakteristika obsahu Veľkej listiny slobôd:

1. kráľ Ján sa Listinou zaviazal za seba i za svojich nástupcov v kráľovskom úrade, že anglickí králi budú dodržiavať ustanovenia Listiny; tým začal výkon kráľovskej moci podliehať určitej kontrole, spočiatku len zo strany vyšších svetských feudálov (barónov, presnejšie veľkých/väčších barónov) a duchovných feudálov (cirkevných hodnostárov), neskôr aj nižších feudálov (rytierov al. tzv. malých/menších barónov) a zástupcov miest, ktorí spolu vytvorili stavovské zhromaždenie.
2. Listina potvrdila slobodu, nedotknuteľnosť a práva cirkvi v Anglicku (kráľovská moc nesmela  zasahovať do ustanovovania osôb do cirkevných úradov), ako aj práva resp. výsady mesta Londýn a iných miest.
3. Listinou kráľ natrvalo poskytol (prepožičal) všetkým slobodným mužom Anglicka – pod týmto označením sa najskôr rozumeli len šľachtici, čoskoro však už aj nešľachtici - viaceré dôležité slobody a práva, napr.:

1. slobodný muž mohol byť pozbavený osobnej slobody alebo majetku len na základe zákonného rozhodnutia vydaného osobami, ktoré mu boli spoločensky rovné
2. kráľovský úradník mohol voči slobodnému mužovi úradne zakročiť (napr. zhabať niečo z jeho majetku alebo ho odovzdať súdu) len za splnenia určitých podmienok
3. kráľovská moc nesmela slobodným mužom upierať či odnímať ich práva a mala im zaručiť riadny súdny proces

4. moc kráľa resp. orgánov kráľovskej moci obmedzila Listina vo viacerých smeroch:

1. ak kráľ hodlal uskutočniť určité finančné opatrenia, bol povinný zvolať tzv. veľkú radu / všeobecnú radu kráľovstva, čiže svojich vazalov, a žiadať od nich súhlas
2. ak kráľ alebo kráľovskí úradníci konali v rozpore s ustanoveniami Listiny, výbor 25 barónov, ktorý mal podľa Listiny dozerať na dodržiavanie jej ustanovení, mal právo požadovať od kráľa nápravu; ak kráľ nápravu neuskutočnil v 40dňovej lehote, baróni naňho mohli vyvíjať nátlak vojenskými akciami, a to až dovtedy, kým požadovanú nápravu nevykonal
3. kráľovská moc nemohla zasahovať do vykonávania súdnictva feudálmi  

Štátna organizácia

Stavovská monarchia ako špecifická forma štátu vznikla transformáciou všeobecnej rady kráľovstva na stavovské zhromaždenie, ktorá prebehla nasledovne:

4. 1258 – Oxfordské provízie: pre všeobecnú radu kráľovstva zaviedli označenie parlament (parliament) a zakotvili jeho zloženie (27 vazalov kráľa - barónov a cirkev. feudálov)
5. v ďalšom období došlo k bojom medzi parlamentom a kráľom; na stranu parlamentu sa postavila nižšia šľachta i mestá, na základe čoho boli po skončení bojov (porážke kráľa), r. 1265, z iniciatívy člena parlamentu S. de Montfort, pozvaní do parlamentu aj rytieri a zástupcovia miest založených kráľovskou listinou (za každé grófstvo 2 rytieri, za každé mesto 2 zástupcovia); parlament tak nadobudol charakter stavovského zhromaždenia;
6. stavovské usporiadanie parlamentu sa dotvorilo v r. 1295; od tohto roku boli v parlamente zastúpené 3 stavy: vysokí cirkevní hodnostári + baróni + commons (zástupcovia rytierov a slobodných obyvateľov miest a grófstiev)

Parlament počas stavovskej monarchie:

- 1352 – parlament sa rozdelil na hornú a dolnú snemovňu:

horná snemovňa – členmi boli tzv. duchovní a svetskí lordi; členstvo svetských lordov bolo od 14. st. dedičné (začali sa označovať ako peers)

dolná snemovňa – členmi boli volení zástupcovia grófstiev a miest (aktívne i pasívne volebné právo bolo obmedzené majetkovým cenzom a patrilo len slobodným obyvateľom grófstiev a miest, pasívne navyše len slobodným od narodenia)

- v 13. + 14. st. viedol parlament s kráľmi boje, v ktorých si vymohol celý rad dôležitých výsad obmedzujúcich kráľovskú moc, napr.:

7. kráľovi sa zakázalo zavádzať nové dane a vymáhať finančné podpory bez súhlasu parlamentu (1297)
8. parlament sa začal uznášať na zákonoch nezávisle od kráľa  
9. členovia parlamentu požívali imunitu

Ďalšie ústredné štátne orgány počas stavovskej monarchie:

Kráľ – v súvislosti s rozvojom parlamentarizmu sa jeho postavenie výrazne obmedzilo

Kráľovská kúria (curia regis) – rozdelila sa na:

5. kráľovskú radu – poradný a výkonný orgán kráľa
6. súd kráľovskej stolice (najvyšší súdny orgán pre trestné veci)
7. súd verejných občianskych vecí (najvyšší súd pre občianskoprávne veci)
8. súd siene šachovej dosky (súdny orgán pre finančné záležitosti)

Miestna správa:

- v grófstvach i mestách sa vytvorila samospráva

Organizácia súdnictva:  

9. mierové a štvrťročné súdy – konali prostredníctvom tzv. veľkej a malej poroty
10. 3 najvyššie súdne orgány, ktoré vznikli z kráľovskej kúrie
11. horná snemovňa (snemovňa lordov) – o.i. bola príslušná súdiť svojich členov
12. súd spravodlivosti / kancelársky súd

Právo

Formy / systémy práva:

13. common law  
14. Statutes – zákony, kt. kráľ vydával spoločne s parlamentom
15. Ordonances – zákony, kt. kráľ vydával spoločne s hornou snemovňou, resp. s kráľovskou radou (nesmeli odporovať Statutes)
16. Equity = „spravodlivosť“ – judikatúra kancelárskeho súdu; išlo o rozhodnutia vo veciach, pre ktoré neexistovala právna úprava alebo súdne precedenty

Trestné právo:

17. rozšíril sa počet skutkových podstát trestných činov
18. v 13. st. sa objavuje pojem ťažkého trestného činu = felony; felony bolo pôvodne označením pre porušenie vazalskej vernosti voči lénnemu pánovi, ktoré malo za následok stratu léna (pôdy); neskôr sa výrazom felony označovali trestné činy, ktoré sa trestali odňatím pôdy (či iného majetku) a napokon ťažké trestné činy vôbec ako zrada, vražda, podvod, znásilnenie, lúpež a niektoré druhy krádeže; zrada sa v 14. st. stala trestným činom osobitnej kategórie, pričom sa rozlišovala tzv. veľká zrada (útok na kráľa) a malá zrada (útok na feudála)

OBDOBIE  ABSOLUTISTICKEJ  MONARCHIE

1485 – 1640

Dynastia Tudorovcov (1485 – 1603) : ... Henrich VIII. (1509 - 47) ... Alžbeta (1558 - 1603)

Dynastia Stuartovcov (1603 – 1649) : Jakub I. (1603 - 25), Karol I. (1625 - 49)

Kým v stavovskej monarchii parlament vo viacerých smeroch obmedzoval kráľovskú moc, v obd. absolutistickej monarchie sa jeho postavenie oslabilo, keďže králi začali do jeho činnosti a rozhodovania výrazne zasahovať. Treba však zdôrazniť, že absolutistická forma vlády sa v Anglicku rozvinula do určitej miery odlišne a zároveň v menšom rozsahu ako v iných krajinách, čo bolo dané:  

1. tým, že parlament ako vrcholný št. orgán zastupujúci široké vrstvy obyvateľstva ostal zachovaný
2. tým, že parlament podporoval budovanie pevnej kráľovskej moci, nakoľko kráľovská moc napomáhala presadzovanie spoloč. ekonomických záujmov dvoch vedúcich zložiek obyvateľstva silne zastúpených v parlamente, ktorými boli tzv. nová šľachta (gentry) a buržoázia
3. tým, že sa nevytvorila úplne centralizovaná št. správa, resp. tým, že pretrvávala miestna (oblastná) samospráva    

Štátna organizácia

Ústredné štátne orgány: kráľ + parlament + Tajná rada + Vysoká komisia + Hviezdna komora

Kráľ

- všetka politická moc bola sústredená v rukách kráľa, ktorý ju aj skutočne vykonával; pritom však formálne platila ústavná zásada, v zmysle ktorej vrcholným predstaviteľom štátnej moci nebol kráľ, no nebol ním ani parlament, ale kráľ spolu s parlamentom (doslova: the King in Parliament)    

- kráľove akty (ordonancie) boli postavené na roveň uzneseniam parlamentu

- králi svojvoľne zasahovali do činnosti parlamentu

- kráľ stál na čele (neskôr sa stál tzv. správcom) štátnej tzv. anglikánskej cirkvi, ktorá vznikla za vlády Henricha VIII.

Parlament

- za vlády dyn. Tudorovcov bol v područí kráľovskej moci

- po nástupe dyn. Stuartovcov na anglický trón (t.j. po r. 1603) sa parlament usiloval posilniť svoje postavenie, resp. obmedziť kráľovskú moc; obaja stuartovskí králi však dokázali vládnuť prevažne bez spolupráce s parlamentom; parlament tak až do obdobia revolúcie nezaznamenal v zápase s kráľovskou mocou žiaden výraznejší politický úspech, pričom aj odsúhlasenie Petition of Rights kráľom (r. 1628) nemalo praktický význam, pretože kráľ čoskoro po svojom súhlase s týmto dokumentom, obmedzujúcim kráľovskú moc v prospech parlamentu, parlament rozpustil a vládol ako samovládca (tzv. obdobie bezparlamentnej vlády 1629 - 1640)  

Tajná rada – vznikla z kráľovskej rady; skladala sa z vysokých štátnych hodnostárov (lord kancelár, lord pokladník, kráľov tajomník); bola poradným orgánom kráľa najmä pre záležitosti zahraničnej politiky; pri Tajnej rade pôsobila neskôr užšia rada zložená z 20-tich osôb

Vysoká komisia – orgán vrcholnej správy anglikánskej cirkvi

Hviezdna komora – mimoriadny kráľovský súd stíhajúci rôzne protištátne činy, a to podľa Equity, čo prakticky umožňovalo účelovo sa vysporiadať s politicky nepohodlnými osobami

Miestna správa:

- územná samospráva síce pretrvávala, dostala sa však pod určitú kontrolu ústrednej moci:

1. vznikli nové územno-správne jednotky – cirkevné obce - štátna cirkev začala vykonávať úlohy miestnej štátnej správy
2. kráľovská moc mala v grófstvach svojich predstaviteľov - sg. lord lieutenant
3. odbojné grófstva bol postavené pod dozor Tajnej rady  

Organizácia súdnictva:

- zriadenie Hviezdnej komory

- mierové súdy sa stali príslušnými súdiť všetky trestné činy, mohli obvinených prepúšťať na kauciu a vykonávať isté policajné funkcie; ich činnosť riadili lordi lieutenanti, čo svedčí o snahe ústrednej moci dostať pod svoju kontrolu nielen miestnu samosprávu, ale aj miestne súdne orgány

Právo

Formy práva ako v predchádzajúcom období, vzrástol však význam kráľovských ordonancií.

Trestné právo:

- tri kategórie trestných činov:

1. treason (zrada)
2. felony (akýkoľvek ťažký trestný čin okrem zrady)
3. misdemeanour (priestupok)

Procesné právo:

- výrazné obmedzenie procesných práv účastníkov trestných i občianskych konaní

REVOLUČNÉ  OBDOBIE (do reštaurácie Stuartovcov)

1640 – 1660

Pod pojmom anglická revolúcia možno vo všeobecnosti rozumieť politické zápasy i vojenské boje medzi kráľom Karolom I. a parlamentom, ktoré vyústili do zrušenia monarchie a vyhlásenia republiky.  

Hlavnou príčinou vypuknutia revolúcie bolo kráľovo svojvoľné, absolutistické vládnutie, ktorým si proti sebe popudil nielen členov parlamentu (ktorý navyše v dôsledku kráľovho účelového opatrenia od r. 1629 vôbec nefungoval), ale aj prívržencov rôznych nábožensko-politických hnutí a napokon aj krajiny spojené s Anglickom personálnou úniou – Škótsko + Írsko.  

Kráľove snahy vnútiť Škótsku anglikánsku cirkev vyvolali ozbrojený odpor Škótov. Keďže kráľ nemal dostatok fin. prostriedkov na potlačenie škótskeho povstania, zvolal v apríli 1640 parlament, aby si od neho nechal schváliť vyrúbenie mimoriadnych daní. Parlament však svoj súhlas s kráľovým zámerom podmienil potrestaním vysokých kráľovských hodnostárov, zodpovedných za dovtedajšiu kráľovskú politiku, čo kráľ odmietol a parlament rozpustil (odtiaľ názov:  krátky parlament).    

Vojenský neúspech v boji proti Škótom kráľa prinútil znovu zvolať parlament v novembri r. 1640. Tento parlament zasadal od r. 1640 do r. 1653 (odtiaľ názov: dlhý parlament) a predstavoval vrcholný riadiaci orgán revolučného hnutia.

Krátko po zvolaní dlhého parlamentu došlo medzi ním a kráľom k závážnym konfliktom, ktoré napokon primäli kráľa k rozhodnutiu podriadiť si parlament vojenskou cestou. Medzi kráľom, podporovaným šľachtou a anglikánskou cirkvou, a parlamentom vypukla r. 1642 vojna (s prestávkami trvala do r. 1648), ktorá sa skončila víťazstvom armády parlamentu, resp. tzv. independentov, vedených O. Cromwellom.    

V dlhom parlamente mali prevahu tzv. presbyteriáni, ktorí sa opakovane pokúšali dohodnúť s kráľom. Mimo parlamentu však prevažovali independenti. Independenti ovládali armádu parlamentu a s jej pomocou - po potlačení hnutia tzv. levellerov a po tom, čo definitívne porazili kráľovské vojská -, obsadili Londýn a vyhnali z parlamentu presbyteriánov, čím sa zmocnili vlády v štáte. Parlament, v ktorom zostali len zástupcovia independentov, čoskoro zrušil monarchickú a zaviedol republikánsku formu vlády.  

Činnosť dlhého parlamentu

Zasadal 1640 – 1653. V r. 1649 sa po odchode presbyteriánov počet jeho členov znížil (odtiaľ názov: parlamentný chvost).

Do začatia vojny s kráľom (t.j. do augusta 1642) parlament uskutočnil tieto opatrenia:

1. presadil zrušenie mimoriadnych súdov Hviezdna komora a Vysoká komisia
2. presadil zrušenie trestnej i civilnej jurisdikcie Tajnej rady
3. presadil zásady výrazne posiľňujúce politické postavenie a právomoci, ako aj samosprávu parlamentu (parl. nadobudol výlučné právo zákonodarnej inciatívy, ktoré mohli vykonávať obe jeho snemovne; kráľ mohol rozpustiť parlament len s jeho súhlasom; obdobie, počas kt. parlament nebol zvolaný, nesmelo presiahnuť 3 roky; parl. nadobudol právomoc rozhodovať o zahraničnej i vnútornej politike, armáde či cirkevných záležitostiach; ministri sa stali zodpovednými voči parlamentu).

Po ukončení vojny s kráľom parlament (zmenšený o presbyteriánov) uskutočnil tieto opatrenia:

4. odsúhlasil popravu kráľa
5. vydal uznesenie, podľa kt. zdrojom (nositeľom) najvyššej moci je ľud, ktorý ju vykonáva prostredníctvom ním volených zástupcov = Dolná snemovňa
6. zrušil Hornú snemovňu
7. 19. mája 1649 vyhlásil Anglicko za slobodný štát a republiku

1649 – 1653 OBDOBIE REPUBLIKY

- výkonná moc patrila rade armády (štátnej rade), ktorá sa zodpovedala parlamentu, skutočná moc však patrila Cromwellovi ako vedúcej osobnosti v rade  

- r. 1653 Cromwell s pomocou armády rozpustil parlamentný chvost a postavil sa na čelo štátu ako tzv. lord – protektor, čím sa začalo obdobie Cromwellovej vojenskej diktatúry známe ako protektorát

1653 – 1660 PROTEKTORÁT  

Usporiadanie štátu za protektorátu bolo obsiahnuté v ústavnom akte Instrument of Government (1653):

8. na čele štátu stál lord – protektor ako najvyšší výkonný orgán, ktorý svoje vládne právomoci vykonával v spolupráci so štátnou radou, ktorej členov (hlavne vysokí armádni dôstojníci) menoval doživotne protektor na návrh parlamentu; št. rada mala právo určiť Cromwellovho nástupcu
9. zákonodarná moc patrila jednokomorovému parlamentu, ktorého existencia mala vyvolávať zdanie ústavnosti (o jeho skôr len formálnom postavení svedčí napr. to, že lord – protektor mohol vetovať zákony, ktoré parlament schválil)    

Usporiadanie štátu zakotvené ústavou I. of G. sa r. 1657 zmenilo na základe ústavného dokumentu Humble Petition and Advice:  

1. došlo k oslabeniu vplyvu armády a naopak k posilneniu postavenia parlamentu
2. funkcia lorda – protektora sa stala doživotnou, pričom lord – protektor získal právo vybrať svojho nástupcu
3. mala sa obnoviť Horná snemovňa (jej členov mal vymenovať lord - protektor a potvrdiť Dolná snemovňa)

Vývoj práva počas revolúcie  

- počas revolúcie parlament vyvíjal aj určitú zákonodar. činnosť, zameranú na úpravu pomerov týkajúcich sa pôdy (agrárne zákonodárstvo) a na úpravu záležitostí súvisiacich s rozvojom priemyslu a obchodu.

OBDOBIE  REŠTAUROVANEJ  VLÁDY  STUARTOVCOV

1660 – 1688

V r. 1660 sa v Anglicku obnovila monarchia, pričom na kráľovský trón bola povolaná dyn. Stuart:

1. Karol II. (1660 - 85)
2. Jakub II. (1685 - 88)

Obaja králi, výraznejšie však Jakub II., sa pokúšali vládnuť absolutisticky, resp. oslabiť postavenie parlamentu.

S vládou Karola II. sa spája:  

19. prijatie Bredskej deklarácie (1660)
20. pôsobenie tzv. Druhého dlhého parlamentu (1661 – 1679), počas ktorého došlo k obnoveniu grófstiev a volebného systému spred revolúcie, predstavitelia anglikánskej cirkvi sa vrátili do Hornej snemovne a bol prijatý významný predpis Habeas Corpus Act (1679)

1660 - Bredská deklarácia (The Declaration of Breda)

21. kráľ všetkým, ktorí sa v priebehu revolúcie zúčastňovali akcií smerujúcich proti kráľovskej moci, zaručil beztrestnosť za podmienky, že do 40-tich dní od vydania Deklarácie verejne vyhlásili svoju poslušnosť a vernosť kráľovi; parlament však mal právomoc rozhodnúť, že na niektoré konkrétne osoby sa beztrestnosť nebude vzťahovať.
22. umožnila slobodne prejavovať rozdielne názory na náboženské otázky
23. príslušníkom buržoázie a novej šľachty zachovala vlastníctvo pôdy, ktorú títo získali počas revolúcie konfiškáciou pôdy Koruny, rojalistov a cirkvi.

1679 - Habeas Corpus Act

„Zákon na lepšie zabezpečenie slobody poddaných a na ochranu pred uväznením v zámorí“

24. k prijatiu tohto zákona viedlo svojvoľné obmedzovanie osobnej slobody niektorých členov Dolnej snemovne kráľom, ktorý sa aj takto pokúšal oslabiť oponentov svojej politiky
25. osoby, ktoré boli zatknuté orgánmi zabezpečujúcimi trestné stíhanie (napr. šerifovia), museli byť spravidla do 3 dní po tom, ako bol týmto orgánom doručený súdny príkaz Habeas Corpus, predvedené v zmysle tohto príkazu pred príslušného sudcu, ktorý preveril dôvody zaistenia a rozhodol o ďalšom postupe: alebo zaistenú osobu prepustil na slobodu, alebo ju ponechal vo väzbe. Osoba, ktorá bola stíhaná pre určitý skutok, avšak súd ju oslobodil, nemohla byť neskôr znovu stíhaná pre ten istý skutok.
26. úradné osoby, ktoré nezaobchádzali so zadržiavanými osobami v zmysle Habeas Corpus Act, boli v prípade prvého pochybenia potrestané pokutou, v prípade druhého pochybenia až dvojnásobnou pokutou a zároveň zbavením úradu
27. parlament mohol účinnosť zákona HCA pozastaviť v čase ohrozenia verejnej bezpečnosti a poriadku (napr. počas vojny).

Vláda Jakuba II. vyvolala rozhodný odpor širokých vrstiev obyvateľstva, ktorý ho napokon primäl opustiť Anglicko.

1688 – tzv. Slávna / Veľká revolúcia – na anglický trón, ktorý sa de facto uprázdnil odchodom Jakuba II. z Anglicka, zasadli so súhlasom parlamentu Vilam III. Oranžský a jeho manželka Maria Stuart, ktorí boli ochotní rešpektovať požiadavky parlamentu. Počnúc vládou tohto kráľovského páru sa začal proces výrazného obmedzovania kráľovskej moci v prospech parlamentu, t.j. budovanie konštitučnej resp. parlamentnej monarchie.  

OBD. BUDOVANIA A ROZVÍJANIA KONŠTITUČNEJ A PARLAMENTNEJ MONARCHIE

1689 –- súčasnosť  

Základy konštitučnej resp. parlamentnej monarchie boli položené ústavným dokumentom Bill of Rights z r. 1689.  

1689 - Bill of Rights

„Zákon vyhlasujúci základné práva a slobody poddaných a ustanovujúci následníctvo na trón“

28. anglickí králi mali vládnuť v súlade s ústavnými zvyklosťami, zákonmi a vôbec právom Anglicka, rešpektovať práva a oprávnené požiadavky parlamentu, podporovať protestantské náboženstvo, t.j. anglikánsku cirkev, a stavať sa proti katolicizmu a vplyvu pápeža
29. kráľ nesmel bez súhlasu parlamentu pozastavovať účinnosť zákonov alebo brániť ich uplatňovaniu v praxi, ani nijak dopĺňať zákony vydané parlamentom
30. parlament nadobudol právo riadiť a kontrolovať celú verejnú resp. štátnu správu
31. stanovilo sa, že voľba osôb do parlamentu má prebiehať slobodne
32. stanovila sa úplná sloboda prejavu v parlamente (t.j. členovia parlamentu nemohli byť za svoje výroky na pôde parlamentu súdne stíhaní) a sloboda hlasovania  
33. zakázalo sa vyberanie fin. prostriedkov pre potreby Koruny bez súhlasu parlamentu
34. zakázalo sa zvolávanie a udržiavanie vojska na území kráľovstva v čase mieru bez súhlasu parlamentu
35. obyvatelia kráľovstva získali právo posielať kráľovi petície
36. zakázalo sa vyžadovať nadmerné kaucie a ukladať neúmerne vysoké peňažné tresty, ako aj kruté a neobvyklé tresty
37. zákon stanovil, že kráľovskú moc bude vykonávať vo svojom i manželkinom mene výlučne Viliam O.
38. zákon tiež upravil otázku nástupníctva na trón

Ďalšími ústavnými aktami spojenými s budovaním konštitučnej (parlamentnej) monarchie boli Act of Settlement (1701) a The Treaty (Act) of Union (1707)

1701 - Act of Settlement

39. úprava nástupníckeho poriadku
40. dopĺňal niektoré ustanovenia Bill of Rights, napr.: stanovil, že členstvo v Dolnej snemovni je nezlučiteľné so zastávaním platenej funkcie kráľovského úradníka; zaviedol doživotné zastávanie sudcovských funkcií, ale aj možnosť odvolania sudcu z jeho funkcie, ak k tomu dali súhlas obe snemovne parlamentu.

1707 - The Treaty (Act) of Union

- týmto zákonom sa zmenila únia medzi Anglickom a Škótskom z personálnej na reálnu, pričom pre obe takto spojené krajiny sa začal používať oficiálny názov Veľká Británia

Vývin vrcholných (najvyšších, ústredných) štátnych orgánov v 18. st.

KRÁĽ

Kráľ zostal hlavou štátou, avšak jeho právomoci boli výrazne obmedzené, navyše, mohol ich vykonávať iba prostredníctvom vlády a s jej súhlasom; členovia vlády (všeobecne: ministri) boli priamo zodpovední hlavnému (najvýznamnejšiemu) štátnemu orgánu = parlamentu, pričom niesli zodpovednosť nielen za svoje počiny, ale na základe uplatňovania inštitútu ministerskej kontrasignácie aj za kráľove akty. Z uvedeného vyplýva, že nositeľom všetkej výkonnej moci bola výlučne vláda, pričom kráľ sa z ústavnoprávneho hľadiska mohol iba formálne a v obmedzenom rozsahu spolupodieľať na vykonávaní moci, nie však samostatne vykonávať moc. Politické postavenie anglického kráľa možno vystihnúť formuláciou „kráľ panuje, ale nevládne“.

VLÁDA – KABINET

Kabinet sa sformoval z niektorých členov Tajnej rady (= vládny orgán pretrvávajúci z obdobia absolutistickej monarchie). Pôsobil popri Tajnej rade. Jeho predsedom bol kráľ.

Kráľ Viliam Oranžský r. 1696 obsadil všetky posty v kabinete whigami, * ktorí v tom čase mali väčšinu v parlamente. Na základe tohto počinu kráľa vznikla ústavná zvyklosť, podľa ktorej kráľ vyberal členov kabinetu spomedzi vedúcich príslušníkov politickej skupiny (neskôr politickej strany), kt. mala v parlamente  - v Dolnej snemovni väčšinu.    

Kráľ Juraj I. (1714-27) a rovnako aj jeho nástupca Juraj II. (1727-60) nepredsedali zasadaniam kabinetu (dôvod ich neúčasti na zasadaniach kabinetu bol celkom prozaický - nevedeli po anglicky). Namiesto kráľa tak začal zasadaniam kabinetu predsedať tzv. prvý minister. Anglickí králi takto stratili možnosť aktívne sa podieľať na rozhodovaní o štátnych záležitostiach, zachovali si však istý vplyv na riadenie štátu, nakoľko medzi vládou a kráľom fungovala určitá spolupráca, sprostredkovaná prvým ministrom: vláda bola povinná kráľa informovať o svojich opatreniach, kráľ jej zas mohol dávať odporúčania či rady (ak ministri konali v zmysle týchto odporúčaní, niesli za to zodpovednosť oni, nie kráľ).

V poradí prvým prvým ministrom bol R. Walpole (1721-42), za pôsobenia kt. vznikla dôležitá ústavná zvyklosť: kabinet, ktorý nemá v Dolnej snemovni väčšinovú podporu, musí odstúpiť (podať demisiu).

PARLAMENT

18. st. bolo obdobím, v kt. sa parlament stal definitívne nositeľom štátnej moci, a preto hlavným či najdôležitejším štátnym orgánom. Z hľadiska teórie štátu resp. ústavného práva možno konštatovať, že ústavná doktrína „suverenita monarchu“ bola nahradená ústavnou doktrínou „suverenita parlamentu“ resp. že bola zavedená tzv. parlamentná forma vlády (parlamentná monarchia).

Parlament mal úplnú legislatívnu právomoc, riadil a kontroloval celú štátnu správu a mal aj viaceré špecifické právomoci: upravoval nástupníctvo na anglický trón, rozhodoval o záležitostiach spojených s verejnými financiami (o ukladaní a vyberaní daní a pod.), menil právne pomery súkromných osôb (napr. mohol legitimovať nemanželské deti), ako aj vlastnícke pomery, určoval štátne náboženstvo, riešil sporné právne otázky, pre ktoré neexistovala právna úprava resp. súdny precedens atď.  

Vývin volebného práva po revolúcii v 17. st. ako aj v 18. a 19. st.

Máme na mysli volebné právo týkajúce sa ustanovovania Dolnej snemovne parlamentu.

Ako už bolo spomenuté, po revolúcii, v čase pôsobenia Druhého dlhého parlamentu, bol obnovený volebný systém spred revolúcie, ktorý bol počas revolúcie zrušený. Podľa tohto systému bola možnosť vykonávať volebné právo v rámci grófstiev obmedzená vysokým majetkovým cenzom (voliť smeli iba tzv. freeholderi, ktorí mali z pôdy, ktorú držali v režime slobodnej držby, ročný príjem aspoň 40 libier; z volebného práva tak boli vylúčení všetci tí, ktorí žili na cudzej pôde podľa práva závislej držby =  copyhold). V mestách volebné právo nebolo upravené jednotne: v daktorých mestách mali volebné právo, tí ktorí platili mestskú daň, v iných tí, ktorí vlastnili na území mesta nehnuteľnosti, v ďalších zas patrilo volebné právo iba priviligovaným obyvateľom mesta (tzv. slobodným pánom) alebo korporáciam. Pasívne volebné právo bolo viazané na ročný príjem aspoň 300 libier.  

V dôsledku výrazných obmedzení volebného práva, ako aj skutočnosti, že kým „rotten boroughs“ (= „hnilé“, t.j. zaniknuté mestá či mestečká) mali svojich zástupcov v Dolnej snemovni, nové veľké mestá v nej neboli vôbec zastúpené, bola Dolná snemovňa orgánom, ktorý reprezentoval iba malú časť obyvateľstva, predovšetkým novú šľachtu. Táto nepriaznivá situácia viedla v priebehu 19. st. k trom reformám volebného práva:    

3. 1832 - prvá reforma volebného práva: spočívala v prerozdelení mandátov: 56 „hnilých“ miest stratilo zastúpenie v Dolnej snemovni, 32 ďalších malo len po jednom zástupcovi namiesto dvoch; zastúpenie získali nové veľké priemyselné mestá; mandáty boli rozdelené medzi grófstva a mestá vzhľadom na počet ich obyvateľov; volebné právo získali ďalšie kategórie obyvateľstva.  
4. 1867 – druhá reforma volebného práva: volebné právo sa rozšírilo na príslušníkov drobnej buržoázie, remeselníkov a robotníkov žijúcich vo veľkých priemyselných centrách.  
5. 1884 – tretia reforma volebného práva: spočívala v tom, že podmienky, za ktorých dostali r. 1867 volebné právo obyvatelia miest, sa uplatnili aj vo vzťahu k obyvateľom vidieka.  

Aj po týchto reformách však zostávalo volebné právo obmedzené: voliť nesmeli ženy či osoby bývajúce v podnájme. Naproti tomu príslušníci viacerých kategórií obyvateľstva mali výhodu tzv. virilného hlasu, t.j. mohli hlasovať dvakrát (mali dva volebné hlasy).  

Organizácia ústrednej štátnej správy, ktorá sa vytvorila v priebehu druhej polovici 19. st.

KABINET – rozdeľoval sa 5 štátnych sekretariátov:

1. sekretariát vnútorných záležitostí
2. sekretariát zahraničných vecí
3. sekretariát kolónií
4. sekretariát vojny
5. sekretariát pre Indiu

Právomoc jednotlivých sekretariátov nebola presne vymedzená, a preto bolo možné, aby jeden štátny sekretár konal za iného štátneho sekretára.

BOARDS = správy, ministerstvá. Na ich čele stáli členovia kabinetu. (Ministerstvo obchodu, ministerstvo poľnohospodárstva, ministerstvo pre miestnu samosprávu a ministerstvo školstva.)

Organizácia britskej koloniálnej ríše

Podľa zákonnej úpravy z r. 1889 sa za kolóniu považovalo každé britské panstvo ležiace mimo Veľkej Británie okrem Indie a Kanálových ostrovov.

Kolónie možno kategorizovať podľa toho, akým spôsobom boli spravované, resp. podľa toho, v akom rozsahu mali samosprávu (o tom pozri bližšie v učebnici !).

Osobitnú formu správy mala India: India sa rozdeľovala na Britskú Indiu a na tzv. protektoráty. Na čele správy celej Indie stál generálny guvernér = miestokráľ, ktorý bol miestnym predstaviteľom britského monarchu (konkrétne kráľovnej Viktórie, kt. mala od r. 1876 titul cisárovna Indie). Generálny guvernér bol najvyšším úradníkom civilnej správy a súčasne najvyšším vojenským veliteľom, svoje právomoci vykonával spolu s radou, ktorej členov menovala londýnska vláda a ktorá mala tak zák., ako aj výk. právomoc. Britská India sa rozdeľovala na provincie s vlastnými guvernérmi a radami

Jednou z foriem britskej expanzie bol aj tzv. protektorát. V podstate išlo o čiastočné obmedzenie suverenity pôvodne samostatných štátov v prospech V. Británie, ktoré sa však časom zmenilo na ich úplnú podriadenosť V. Británii.

Úprava vzťahu medzi Hornou a Dolnou snemovňou parlamentu z r. 1911  

Spočívala v zásadnom obmedzení právomoci Hornej snemovne odmietnuť zákon, ktorý prijala Dolná snemovňa:

1. Pred reformou mohla Horná snemovňa zamietnuť zákony prijaté Dolnou snemovňou a tak vlastne zabrániť, aby boli vyhlásené. Po reforme však ak Dol. snemovňa schválila nejaký zákon, ale Horná snemovňa ho zamietla, zákon sa vrátil do Dolnej snemovne, ktorá ak ho na troch po sebe idúcich zasadaniach opätovne schválila, zákon sa stal platným.
2. Ak Dolná snemovňa schválila finančný zákon, a Horná snemovňa s ním nesúhlasila, tento zákon sa stal platným aj bez opätovného hlasovania o ňom v Dolnej snemovni.

Charakter anglickej ústavy

Anglická ústava má charakter nepísanej ústavy, t.j. nie je ucelene obsiahnutá v jedinom  ústavnom predpise so špecifickými obsahovými a formálnymi znakmi (prípadne v súbore predpisov obsahovo na seba nadväzujúcich a vyznačujúcich sa rovnakými formál. znakmi, typicky napr. najvyšším postavením v hierarchii právnych noriem), ale sa skladá z čiastkových, navzájom bezprostredne nesúviacich (na seba obsahovo nenadväzujúcich) zložiek, pochádzajúcich z rôznych dejinných období. Ide predovšetkým o tieto zložky:

1. normatívne akty (statutary law, legislation) vydané parlamentom, monarchom alebo členmi exekutívy,
2. súdne rozhodnutia – precedenty (case law),
3. ústavné zvyklosti (constitutional conventions),
4. teoretické práce o anglickom ústavnom (politickom) systéme (works of authority).

Dejiny štátu a práva Francúzska (vybrané problémy)

Dejiny štátu a práva Francúzska v období feudalizmu sa z časových dôvodov nebudú prednášať. (Túto problematiku naštuduj z učebnice !). Na tejto prednáške sa zmienime iba o základnej periodizácii politických dejín Francúzska v období feudalizmu. Následne sa budeme podrobnejšie zaoberať pofeudálnym vývojom francúzskeho štátu i práva.

RÁMCOVÁ PERIODIZÁCIA FRANCÚZSKYCH POLITICKÝCH DEJÍN OBDOBIA FEUDALIZMU:

10. - 13. st.  Obdobie roztrieštenosti / rozdrobenosti a jej čiastočného prekonania v priebehu 13. st.

dynastia Capetovcov:  Hugo ... Filip II. August ...  Ľudovít IX. Svätý  ...

14. st.  -  2. 1/2 15. st.  Obdobie stavovskej monarchie

dynastia Capetovcov: ... Filip IV. Pekný (počiatky stavovskej monarchie) ... ; dynastia Valois

záver 15. st.  –  1789  Obdobie absolutistickej monarchie

dynastia Valois: ... Ľudovít XI. (počiatky absolutistickej monarchie) ...; dynastia Valois-Orléans; dynastia  Bourbonovcov: Henrich IV., Ľudovítovia XIII., XIV., XV. ... a XVI.

Dve fázy absolutizmu:  

1. postupné zavádzanie absolutistickej formy vlády (2. 1/2  15. st. – koniec 16. st.)

2. vrcholný rozvoj absolutistickej formy vlády (začiatok 17. st. – 1789)

ÚSTAVNÝ  VÝVOJ  FRANCÚZSKA 1789 – 1814

1789 – 1792  OBDOBIE PRETRVÁVANIA MONARCHIE PO ZAČATÍ REVOLÚCIE  

5. mája 1789 – začiatok rokovania Generálnych stavov zvolaných kráľom do Versailles

17. júna 1789 – tretí stav sa prehlásil za Národné zhromaždenie

9. júla 1789 – Národné zhromaždenie sa po prijatí poslancov z ostatných dvoch stavov prehlásilo Ústavodarným (Národným) zhromaždením  

Činnosť Ústavodarného zhromaždenia:

1. vydanie augustových dekrétov (august 1789) – zrušenie oslobodení od platenia daní + zrušenie dávok a robôt pre feudálne vrchnosti
2. 26. augusta 1789 – prijatie Deklarácie práv človeka a občana (o Deklarácii pozri v učebnici !)
3. vydanie volebného zákona (22. decembra 1789), podľa kt. volebné právo patrilo len tzv. aktívnym občanom (pojem „aktívny občan“ pozri v učebnici !)
4. uskutočnenie určitých opatrení v cirkevnej oblasti (1789-90)
5. 3. septembra 1791 - prijatie ústavy,  ktorou sa zavŕšila premena absolutistickej monarchie na konštitučnú  

ÚSTAVA z roku 1791:

41. štátna moc ako celok patrí ľudu / národu
42. dôsledné oddelenie zložiek štátnej moci:

6. zákonodarná moc: Zákonodarné národné zhromaždenie (jednokomorový orgán; členovia zhr. – poslanci boli volení na 2 roky aktívnymi občanmi) – legislatívna činnosť, povoľovanie daní, vyhlasovanie vojny, ratifikácia medzinárodných zmlúv, atď.
7. výkonná moc: kráľ s titulom „Kráľ Francúzov“ + ministri menovaní kráľom (nie spomedzi poslancov)

kráľ – vydávanie nariadení na vykonanie zákonov, menovanie štátnych funkcionárov, vrchné vojenské velenie, riadenie zahraničnej politiky; nemohol rozpustiť Zák. nár. zhr.; nemal zákonodárnu iniciatívu, ale patrilo mu suspenzívne veto k zákonom prijatým Zák. nár. zhr.; každý jeho akt si vyžadoval kontrasignáciu príslušného ministra    

ministri – zodpovední Zák. nár. zhr.

8. súdna moc: vytvorenie hierarchickej sústavy súdnych orgánov; sudcovia – právnické vzdelanie, volení ľudom

43. ústava tiež potvrdila novú decentralizovanú organizáciu miestnej správy, kt. sa zaviedla ešte koncom r. 1789 (územno-správne jednotky: departementy /83/  distrikty    kantóny  obce)

10. augusta 1792 – tzv. augustová revolúcia (vyvolaná predchádzajúcimi udalosťami svedčiacimi o nefunkčnosti monarchickej ústavy z r. 1791) viedla k tomu, že Zák. nár. zhr. rozhodlo o zosadení kráľa a o svojom nahradení novým orgánom – Národným konventom, ktorý mal prijať novú ústavu. Konvent sa čoskoro utvoril všeobecnými (!) voľbami. Jeho prvým počinom bolo zrušenie monarchie, resp. vyhlásenie republiky (21. septembra 1792)

1792 – 1799  PRVÁ  REPUBLIKA

20. septembra 1792 – 2. júna 1793 Obdobie girondistického Konventu (Konvent ovládali tzv. girondisti)  

2. júna 1793 – jakobíni (= opozícia girondistov v Konvente) s podporou ľudu úplne ovládli Konvent

2. júna 1793 – 27. júla 1794 Obdobie jakobínskeho Konventu

Činnosť Konventu v tomto období:

1. zrušenie feudálnych povinností bez náhrady, rozdelenie pozemkov emigrantov a obecných pozemkov ľudu
2. 24. júna 1793 – prijatie ústavy – nikdy nebola uvedená do života ! ! !

JAKOBÍNSKA ÚSTAVA z roku 1793:

44. postavenie ľudu: ľud mal právo priamo hlasovať o zmenách ústavy a o dôležitých zákonoch, právo + povinnosť (!) povstať proti vládnemu útlaku (bezpráviam štátnej moci); priame a všeobecné volebné právo od 21. roku veku (volenie poslancov, úradníkov, sudcov); rozšírená verzia Deklarácie práv človeka a občana ako súčasť ústavy zavádzala sociálne práva ľudu
45. koncentrácia zákonodárnej a výkonnej moci v jedinom štátnom orgáne - jednokomorovom Národnom zhromaždení, volenom v priamych a všeobecných voľbách; výkonná moc (predstavovaná Výkonným výborom, kt. členov volilo Nár. zhr. spomedzi kandidátov zvolených v jednotlivých departementoch) podliehala (zodpovedala sa) Nár. zhr.  

1. september 1793 – nastolenie teroru (extrémne tvrdých opatrení) v politickej, hospodárskej a náboženskej oblasti (bližšie pozri v učebnici !)
2. 4. decembra 1793 – prijatie provizórnej (dočasnej) ústavy

PROVIZÓRNA ÚSTAVA = Dekrét zo 4. decembra 1793

46. Konvent – najvyšší št. orgán, patrila mu zákonodarná, výkonná i súdna moc; vládol pomocou svojich výkonných výborov, spomedzi ktorých dva mali najväčšiu moc - Výbor pre verejné blaho + Výbor pre verejnú bezpečnosť, Revolučného tribunálu, komisárov pôsobiacich v departementoch a v armáde, ako aj miestnych revolučných výborov (bližšie pozri v učebnici !)

27. júla 1794 = 9. thermidor II. roku republiky – pád jakobínskej diktatúry

27. júla 1794 – 9. novembra 1799  Obdobie thermidoriánskeho Konventu a vlády Direktória

22. augusta 1795 Konvent prijal novú ústavu.

ÚSTAVA z r. 1795 = Ústava z III. roku republiky = Ústava Direktória :

- postavenie ľudu: vypustil sa článok Deklarácie práv človeka a občana, podľa ktorého „ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní pred zákonom“, zaviedlo sa výrazne obmedzené (aktívne aj pasívne) volebné právo, obnovila sa hospodárska sloboda

- zákonodarná moc: 2 snemovne : Rada 500 + Rada starších (250 členov; len potvrdzovanie / zamietanie uznesení Rady 500)

- výkonná moc: Direktórium – malo 5 členov, vyberaných Radou starších spomedzi kandidátov navrhnutých Radou 500; počas svojho funkčného obdobia direktori neboli politicky zodpovední snemovniam a nemohli byť nimi odvolaní; na druhej strane, direktori nemohli snemovne rozpustiť, ani nijak zasahovať do ich činnosti

9. – 10. novembra 1799 – štátny prevrat uskutočnený Napoleonom B.            

1799 – 1804  OBDOBIE  KONZULÁTU (prvá fáza Napoleonovej diktatúry)

13. decembra 1799 – vydanie novej ústavy (potvrdená plebiscitom)

ÚSTAVA z r. 1799 = Ústava z VIII. roku republiky = Konzulská ústava:  

- výkonná moc: ústava ustanovila tri konkrétne osoby do funkcie konzulov na obdobie 10 rokov; tzv. prvý konzul = Napoleon mohol neobmedzene menovať funkcionárov štátnej správy, armádnych veliteľov i sudcov, mal výhradné právo zákonodarnej iniciatívy a právo  vydávať nariadenia so silou zákona; ostatní dvaja konzuli boli v podstate len poradcami prvého konzula

- zákonodarná moc: legislatívny proces bol zložitý; podieľali sa na ňom až 4 št. orgány (Štátna rada, Tribunát, Zákonodarný zbor a Senát), spomedzi ktorých mal významné postavenie Senát (Ochranný senát), kt. mohol vydávať tzv. senatuskonzulty

SENATUSKONZULTUM z r. 1802: Napoleon bol ustanovený za doživotného prvého konzula a bolo mu dané právo menovať svojho nástupcu (schválené plebiscitom)

SENATUSKONZULTUM z r. 1804: Napoleon bol ustanovený do hodnosti cisára a cisárska hodnosť sa stala dedičnou v rámci Napoleonovej rodiny (schválené plebiscitom)  

1804 – 1814  OBDOBIE PRVÉHO CISÁRSTVA (druhá fáza Napoleonovej diktatúry)

Správu štátu fakticky riadil Napoleon, št. aparát sa podriaďoval jeho rozhodnutiam či príkazom. S určitými úpravami zostal zachovaný systém štátnych orgánov z obdobia konzulátu; hlavné št. orgány: Štátna rada + Senát. Správa departementov bola podriadená prefektom menovaným vládou.      

ÚSTAVNÝ VÝVOJ FRANCÚZSKA  1814  –  1940

6. apríla 1814 – abdikácia Napoleona

1814 – 1848  OBDOBIE  KONŠTITUČNEJ  MONARCHIE

1814 – 1830 Obdobie legitímnej monarchie (obdobie reštaurovanej vlády Bourbonovcov)

14. júna 1814 – vydanie Konštitučnej charty, ako oktrojovanej ústavy, Ľudovítom XVIII.

KONŠTITUČNÁ CHARTA = ÚSTAVNÁ LISTINA (1814):

- vymedzenie podstaty (zdroja) št. moci: zakotvenie princípu suverenity kráľa z Božej milosti = kráľ je z Božej milosti nositeľom všetkej moci v štáte, avšak určité zložky tejto svojej moci natrvalo odovzdáva iným ústavným (štátnym) orgánom – zákonodarnému orgánu a súdom

- výkonná moc: kráľ + ministri menovaní kráľom a jemu zodpovední  

- zákonodárna moc: dvojkomorový zákonodarný orgán – Panská snemovňa (členovia menovaní kráľom) + Snemovňa zástupcov departementov (členovia volení; volebné právo bolo obmedzené vysokým majetkovým cenzom); výhradné právo zákonodarnej iniciatívy patrilo kráľovi

- práva občanov uzákonené v revolučnom a napoleonskom období zostali z väčšej časti zachované  

27. – 29. júla 1830 – júlová revolúcia  zmena panovníka + revízia Konštitučnej charty (7. augusta 1830)

1830 – 1848  Obdobie júlovej monarchie

REVIDOVANÁ KONŠTITUČNÁ CHARTA (1830):

- obnovenie princípu suverenity ľudu : kráľ ustanovený z vôle ľudu (titul: Kráľ Francúzov)

24. februára 1848 – februárová revolúcia   obnovenie republikánskeho zriadenia

1848 – 1852  DRUHÁ  REPUBLIKA

4. novembra 1848 – prijatie Ústavy druhej republiky (schválená Ústavodarným zhromaždením, ktoré sa utvorilo všeobecnými voľbami v apríli 1848)

ÚSTAVA DRUHEJ REPUBLIKY (1848):

- výrazné oddelenie štátnych mocí

- zákonodarná moc: jednokomorové Zákonodarné národné zhromaždenie, volené vo všeobecných voľbách  

- výkonná moc: prezident, volený vo všeobecných voľbách + vláda menovaná prezidentom

2. decembra 1851– prezident Ľudovít Napoleon uskutočnil prevrat, ktorým fakticky odstránil ústavný režim druhej republiky; následným plebiscitom získal mimoriadne oprávnenia na vypracovanie novej ústavy; tá bola vydaná 14. januára 1852

ÚSTAVA z r. 1852 :

- výkonná moc: prezident, volený vo všeobecných voľbách na 10 rokov + ministri menovaní prezidentom a jemu zodpovední

- zákonodarná moc: prezident + Štátna rada + Zákonodarný zbor + Senát      

prezident – výhradné právo zákonodarnej iniciatívy + na definitívne prijatie zákona bol potrebný jeho súhlas

Štátna rada – pripravovala návrhy zákonov

Zákonodarný zbor (volený vo všeobecných voľbách) – prejednával a schvaľoval návrhy zákonov

Senát – vykladal a dopĺňal ústavu + dohliadal na súlad zákonov s ústavou

2. decembra 1852 – prezident Ľudovít Napoleon bol vyhlásený za cisára (predtým schválené Senátom aj plebiscitom)

1852 – 1870  OBDOBIE  DRUHÉHO  CISÁRSTVA

Formálne platila Ústava z r. 1852.

V priebehu 60. rr. 19. st. – postupná demokratizácia cisárskeho politického režimu smerujúca k parlamentnej monarchii

2. septembra 1870 – porážka Francúzska vo vojne proti Prusku   pád cisárskeho režimu  

4. septembra 1870– vyhlásenie republiky v Paríži ľudovým hnutím (Paríž v tom čase ešte nebol pod pruskou kontrolou)

1870 – 1940  TRETIA  REPUBLIKA

V Paríži obliehanom pruským vojskom sa utvorila dočasná vláda (vláda národnej obrany), ktorá vyhlásila jeho kapituláciu (28. januára 1871). Po kapitulácii bolo zvolené Národné zhromaždenie ako reprezentatívny orgán Francúzska, kt. prvoradou úlohou malo byť uzavretie mieru s Nemeckou ríšou (mierová zmluva bola podpísaná 10. mája 1871).

18. marca – 28. mája 1871 – vláda nemala kontrolu nad Parížom, nakoľko ho ovládali radikálni socialisti - parížska komúna

Po porážke komúny sa obnovila činnosť Nár. zhr. ako vrcholného štátneho orgánu. V priebehu r. 1875 Nár. zhr. prijalo Ústavu tretej francúzskej republiky. (O politickej situácii, ktorá predchádzala prijatiu tejto ústavy, si prečítaj v učebnici !)    

ÚSTAVA TRETEJ FRANCÚZSKEJ REPUBLIKY (1875) = Zákon o organizácii senátu + Zákon o organizácii verejnej moci + Zákon o pomere verejných mocí

- absentovala úprava základných občianskych práv a slobôd

- zákonodarná moc: dvojkomorové Národné zhromaždenie – Poslanecká snemovňa + Senát; obe komory rokovali oddelene, spoločne len ak volili prezidenta alebo ak revidovali ústavu; ich zákonodarná právomoc bola rovnaká s výnimkou prijímania finančných zákonov, na ktorých sa mohla uznášať výlučne Poslanecká snemovňa

Poslanecká snemovňa – 600 poslancov; boli volení vo všeobecných + priamych + rovných voľbách na 4 roky

Senát – 300 senátorov; boli volení na 9 rokov, každé 3 roky sa 1/3 senátorov obmieňala nepriamymi voľbami (senátorov volili osobitné zbory utvárané v departementoch); Senát nebolo možné rozpustiť !

- výkonná moc:  prezident + vláda zodpovedná Nár. zhr. = ministri vyberaní spomedzi poslancov a senátorov ministerským predsedom

Prezident – volený na 7 rokov Nár. zhr. (jeho oboma komorami); každý prezidentov akt musel byť kontrasignovaný prísluš. ministrom  prezident sa nikomu nezodpovedal za výkon svojej funkcie (zodpovedal sa iba v prípade velezrady); po demisii vlády vyberal predsedu novej vlády=ministerského predsedu (resp. vyzval niekoho spomedzi vedúcich poslancov / senátorov, aby zostavil, ak bude mať podporu zo strany parlamentu, novú vládu a postavil sa na jej čelo), mohol dávať ministrom rady a vyžadovať od nich informácie o štátnych záležitostiach, predsedal schôdzam ministrov (tzv. ministerská rada), na kt. sa riešili štátne záležitosti, podával návrhy zákonov, so súhlasom Senátu mohol rozpustiť Poslaneckú snemovňu, ...

1875 – 1940 – štyri ústavné novelizácie (ani jedna nebola zásadná)

1873 – 1879 – prezidentom bol Mac Mahon – podporoval snahy o obnovenie monarchickej formy vlády, avšak neuspel  (po voľbách do Poslaneckej snemovne /1877/ a do Senátu /1879/ totiž získali v oboch komorách prevahu republikáni) a musel odstúpiť

1884 – republikánska forma vlády bola zakotvená ako nezmeniteľná (definitívna) !

Vlády, ktoré sa vystriedali do konca tretej rep., boli nestabilné (resp. mali krátke trvanie), čo bolo dané:

1. veľkým počtom politických strán, kt. znemožňoval vytvorenie pevnejších väčšinových koalícií, ktoré by dlhodobejšie podporovali vlády,
2. faktickou prevahou legislatívy nad exekutívou (to, či vznikla / nevznikla nová vláda, alebo to, či sa vláda, ktorá už nejaký čas vládla, udržala / neudržala, záviselo na tom, či jej parlament vyslovil / nevyslovil dôveru)

1905 – vydanie zákona o oddelení cirkvi od štátu

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami: Parlament umožnil vláde vydávať nariadenia so silou zákona, kt. počet výrazne stúpol v 2. 1/2 30. rr.  

KODIFIKÁCIA PRÁVA VO FRANCÚZSKU NA ZAČIATKU 19. STOROČIA

Procesné právo

Aby sme ďalej mohli hovoriť o francúzskom procesnom práve zo zač. 19. st., bude užitočné najskôr sa zmieniť o organizácii francúzskeho súdnictva v krátkom historickom priereze.

Súdnictvo absolutistickej monarchie sa v dobe osvietenského myslenia stalo predmetom ostrej kritiky (prečo ?  predávanie a dedičnosť sudcovského úradu, zdĺhavosť súdnych konaní, nerovné postavenie príslušníkov rôznych stavov pred súdom a pod.) a vyvolávalo všeobecnú nespokojnosť. Niet preto divu, že už v počiatočnom obd. revolúcie Ústavodarné národné zhromaždenie zrušilo súdnictvo absolut. mon. a zaviedlo pre celú krajinu jednotnú, prehľadnú sústavu súdov so všeobecnou pôsobnosťou (pozri Ústavu z roku 1791), oddelenú od orgánov výkonnej moci (od štátnej správy):  

47. v civilných záležitostiach bolo zavedené dvojstupňové, v trestných trojstupňové súdne konanie.
48. najvyššou súdnou ustanovizňou bol tzv. Kasačný súd, ktorý rozhodnutie iného (nižšieho) súdu, napadnuté opravným prostriedkom, skúmal iba z hľadiska, či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými procesnoprávnymi pravidlami, alebo nie; ak zistil, že nie, rozhodnutie zrušil a inému súdu prikázal vec znova prejednať a rozhodnúť (Kasačný súd teda nevydával meritórne rozhodnutia)
49. trestné konanie sa viedlo za prítomnosti občanmi volenej laickej poroty, ktorá rozhodovala, či je obžalovaný vinný / nevinný; o druhu a výške prípadného trestu však nerozhodovala porota, ale senát zložený z troch profesionálnych sudcov
50. sudcovia všetkých súdov boli volení občanmi a s výnimkou zmierovacích sudcov museli mať právnické vzdelanie  

Do tejto súdnej organizácie zasiahol Napoleon, ktorý najmä:

51. zrušil volenie sudcov občanmi a zaviedol menovanie sudcov hlavou štátu
52. zaviedol neodvolateľnosť sudcov z ich funkcie a
53. položil základy moderného procesného práva.

Základ Napoleonom reorganizovanej súdnej organizácie pretrval aj v neskorších obdobiach.  

A. Občianske právo procesné (civilný proces):

Bolo kodifikované v r. 1806 - Code de la procédure civil = Občiansky súdny poriadok. Z ustanovení tohto predpisu možno vyvodiť charakteristické znaky resp. všeobecné zásady občianskeho konania:  

1. rovnosť procesných strán,
2. predloženiu sporu pred súd mal predchádzať pokus o mimosúdny zmier strán,  
3. konanie sa začínalo na návrh žalujúcej strany, z jej vôle (= zásada dispozitívnosti),
4. strany mohli byť v konaní zastúpené advokátmi,
5. konanie malo ústny charakter a bolo verejné,
6. konanie malo kontradiktórny charakter - dôkazy predkladali sporové strany, sudcovia si však v prípade potreby mohli sami obstarávať určité dôkazy  
7. zásada koncentrácie procesnej matérie – priebeh konania bol presne určený (bolo stanovené, ktoré procesné úkony sa majú vykonať v ktorej fáze procesu), čím sa dosahovala určitá plynulosť konania a predchádzalo sa tak jeho zbytočnému „naťahovaniu“,
8. zásada voľného hodnotenia dôkazov – sudcovia slobodne a podľa vlastného uváženia hodnotili dôkazy, ktoré im boli predložené sporovými stranami (a prípadne aj tie, ktoré si sami obstarali),
9. rozhodnutie súdu bolo možné napadnúť riadnym i mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

Nie je bez zaujímavosti, že Občiansky súdny poriadok z r. 1806 bol s len čiastkovými zmenami jeho ustanovení používaný až po rr. 1975 - 1981, kedy bolo celé občianske právo procesné rekodifikované.

B. Trestné právo procesné (trestný proces):  

Bolo kodifikované v r. 1808 – Code d´instruction criminelle = Trestný poriadok. (Tento predpis sa stal účinným až 1.1. 1811 spolu s Trestným zákonníkom.)

Trestné právo hmotné

Francúzske trestné právo hmotné bolo modernizované a humanizované Trestným zákonníkom z r. 1791, ktorý sa však v praxi príliš neosvedčil. V rr. 1793 až 1794 boli vydané mimoriadne trestné zákony (tzv. zákony o podozrivých), namierené proti kontrarevolúcii (t.j. proti osobám stavajúcim sa proti revolúcii), ktoré boli neslávne známym nástrojom jakobínskeho teroru.

Trestné právo hmotné bolo kodifikované v r. 1810 – Code pénal = Trestný zákonník:

54. zakotvuje zásadu nullum crimen et nulla poena sine lege: trestným činom je len také konanie/nekonanie, ktoré za trestný čin považuje zákon; za spáchanie daného trestného činu možno uložiť len trest, ktorý za spáchanie tohto trestného činu stanovuje zákon – podľa Trestného zákonníka z r. 1810 však sudcovia nemali zákonom predpísané tresty ukladať mechanicky, ale so zohľadnením špecifických okolností individuálnych prípadov (napr. pri existencii poľahčujúcich okolností mohli znížiť výšku trestu).
55. zavádza tripartíciu trestných činov: zločiny – prečiny – priestupky
56. za spáchanie až 36-tich trestných činov predpisuje uložiť trest smrti,
57. zvláštnosť: upravuje aj telesné resp. zmrzačujúce tresty

(viac o zákonníku pozri v učebnici !)

Súkromné právo

A. Občianske právo  

Bolo kodifikované r. 1804 – Code civil (des Franc,ais) = Občiansky zákonník (Francúzov).

Charakteristické črty Občianskeho zákonníka:

58. upravuje pôsobnosť svojich ustanovení, nepripúšťa ich spätnú účinnosť (zákaz retroaktivity),
59. zakazuje denegatio iustitiae = odopretie spravodlivosti sudcom (sudca z nejakého dôvodu nevydá v danej veci rozhodnutie, hoci podľa zákona je povinný ho vydať),
60. stanovuje kogentný charakter právnych noriem, ktoré sú významné z hľadiska verejného poriadku a dobrých mravov (tieto normy nemôžu byť menené dohodami súkromných osôb; ak boli takéto dohody uzavreté, sú neplatné),  
61. ustanovenia zákonníka sú formulované jasne, presne a zároveň všeobecne, pričom sudcovia ich môžu nielen mechanicky aplikovať, ale aj v určitom rozsahu vykladať, s čím súvisí skutočnosť, že sudca musí rozhodnúť aj vo veci, pre ktorú neexistuje právna úprava (ak by to nespravil, dopustil by sa vyššie spomenutého odopretia spravodlivosti),
62. zakotvuje trojakú slobodu: osobnú, vlastnícku a zmluvnú, ďalej rovnosť občanov pred zákonom, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a istotu pre účastníkov právnych vzťahov,
63. v oblasti rodinného práva stanovuje obligatórny civilný sobáš, nerovnoprávnosť manželských partnerov (podriadenosť ženy mužovi) prejavujúcu sa v ich osobných i majetkových vzťahoch, komplikovanosť rozvodu manželstva a.i.  

Nie je bez zaujímavosti, že Občiansky zákonník, hoci mnohokrát novelizovaný, pretrval až do súčasnosti.        

B. Obchodné právo

Bolo kodifikované v r. 1807 – Code de commerce = Obchodný zákonník. (Účinnosť: 1.1.1808)  

Obchodný zákonník dopĺňa základnú súkromnoprávnu úpravu (Code civil) o úpravu otázok špecifických pre obchodné právo. Upravuje najmä: postavenie obchodníkov, obchodné spoločnosti, burzy, zmenky, námorný obchod, insolventnosť obchodníka resp. obchodnej spoločnosti (rozlišuje úpadok – platobná neschopnosť obchodníka, a bankrot – úpadok spôsobený hrubou nedbanlivosťou, alebo podvodom, stíhaný ako trestný čin) a obchodné súdne konanie.    

Dejiny štátu a práva Nemecka (vybrané problémy)

Dejiny štátu a práva Nemecka v období feudalizmu, ako aj v 19. st. do definitívneho zjednotenia Nemecka (1871) sa z časových dôvodov nebudú prednášať. (Túto problematiku naštuduj z učebnice !). Na dnešnej prednáške sa zmienime iba o periodizácii obdobia feudalizmu a obdobia 19. st. do r. 1871. Následne sa budeme podrobnejšie zaoberať vývinom nemeckého štátu i práva v rr. 1871 – 1945.

FEUDÁLNE OBDOBIE:

Obdobie od 10. do 13. st.

Obdobie od 13. do 17. st.

Obdobie od 2. 1/2 17. st. do 1806 = obdobie kniežacieho absolutizmu

ALEBO:

962 – 1254 / 1273  Rímsko-nemecká ríša

saská dyn.; sálska dyn.; štaufská dyn.

1273 – 1519  Svätá ríša rímska

dyn. Habsburgovcov; dyn. Luxemburgovcov; dyn. Habsburgovcov

1519 – 1806  Svätá ríša rímska národa nemeckého

dyn. Habsburgovcov; bavorská dyn.; habsbursko-lotrinská dyn.

OBDOBIE OD ZAČ. 19. ST. DO R. 1945:

1804 – vyhlásenie Rakúskeho cisárstva

1806 – rakúsky cisár sa vzdal hodnosti nemeckého cisára; definitívny zánik Svätej ríše rímskej národa nemeckého

1806 – 1813 Rýnsky spolok

1814 – 1815 – rokovania Viedenského kongresu

1815 – 1866 Nemecký spolok

1848 – 1849 – faktický rozpad Nemeckého spolku v dôsledku revolučných udalostí

po r. 1850 – obnovenie Nemeckého spolku

1866 – 1870 Severonemecký spolok

1871 – 1918 Nemecká ríša (= druhá nemecká ríša, Nemecké cisárstvo)

1918 – 1933 Weimarská republika; oficiálny názov štátu: Nemecká ríša

1933 – 1945  nacistická tretia ríša

NEMECKÁ RÍŠA 1871 – 1918

ÚSTAVA z r. 1871:

- absentovala úprava základných občianskych práv a slobôd (úprava základných práv a slobôd bola totiž prenechaná jednotlivým krajinám tvoriacim Nemeckú ríšu)

- Nemecko bolo podľa ústavy spolkovým (federatívnym) štátom (25 spolkových krajín + Alsasko-Lotrinsko s osobitným postavením); ríša mala najvyššiu suverenitu, suverenita spolkových krajín bola čiastočná; právomoci v oblasti zákonodarnej, výkonnej a súdnej sa delili medzi orgány celoštátne = ríšske a orgány jednotlivých spolkových krajín; spolkové krajiny vykonávali svoju bežnú vnútornú správu samostatne (mali vlastných panovníkov, vlády i zákonodarné zbory) a mohli vydávať vlastné právne predpisy, avšak platili tu dve obmedzujúce ústavné pravidlá:

a) Kompetenz – Kompetenz: ríša mohla rozšíriť svoju právomoc na úkor právomocí krajín, ktoré ju tvorili, a to na podklade ríšskeho zákona, ktorým sa menila ústava;

b) Reichsrecht bricht Landrecht (= ríšske právo láme krajinské právo): ríšske (celoštátne) zákony (prijaté Ríšskym snemom a Spolkovou radou) predchádzali zákonom jednotlivých spolkových krajín.  

- ústredné (ríšske) štátne orgány: cisár + ríšsky kancelár + Spolková rada + Ríšsky snem:    

Cisár - bol zároveň pruským kráľom, zastupoval štát smerom navonok, stál na čele výkonnej moci a armády, o niektorých otázkach vnútornej i vonkajšej politiky mohol rozhodovať len spolu  (resp. so súhlasom) Spolkovej rady.  

Ríšsky kancelár – bol zároveň pruským ministerským predsedom, menoval / odvolával ho cisár, riadil  postupne sa rozvíjajúci, jemu podriadený centrálny administratívny aparát, pomocou ktorého vykonával funkcie ústavou nevytvorenej ústrednej (celoríšskej) vlády, bol zodpovedný výlučne cisárovi (tzn., že kancelár ako predstaviteľ vládnej moci sa za výkon svojej funkcie nezodpovedal parlamentu – Ríšskemu snemu), stál na čele Spolkovej rady a kontrasignoval najdôležitejšie akty cisára.  

Spolková rada – skladala sa zo zástupcov vlád všetkých spolkových krajín, ale: počet zástupcov (hlasov) jednotlivých krajín nebol rovnaký. Predkladala návrhy zákonov Ríšskemu snemu a prejednávala zákony ním prijaté, vydávala nariadenia na vykonanie ríšskych zákonov, o dôležitých politických otázkach rozhodovala spolu s cisárom (o rozpustení Ríšskeho snemu, o vyhlásení vojny, ...) a riešila spory medzi spolkovými krajinami.    

Ríšsky snem – jednokomorový orgán, kt. členovia boli volení na základe obmedzeného volebného práva. Zákony ním prijaté nadobúdali platnosť až po schválení Spolkovou radou.

Sociálno-politický a právny vývoj Nemecka do r. 1918 pozri v učebnici !

WEIMARSKÁ REPUBLIKA 1918 – 1933

Porážka Nemecka vo vojne a vnútorné nepokoje (akcie revolučných skupín) viedli k abdikácii cisára a odstúpeniu ríšskej vlády. Následne sa v Berline vytvorila tzv. Rada ľudových zmocnencov = centrálna Robotnícka a vojenská rada, ktorú zjazd orgánov revolučného hnutia = miestnych robotníckych a vojenských rád v dec. 1918 dočasne poveril výkonom vlády. Tento zjazd ďalej rozhodol o vytvorení Ústavodarného národného zhromaždenia. Toto zhromaždnie po svojom vzniku prevzalo všetku moc od centrálnej Robotníckej a vojenskej rady a 31. júla 1919 prijalo v meste Weimar ústavu (účinná od 14. septembra 1919).

WEIMARSKÁ ÚSTAVA (1919) = Ústava nemeckej ríše

- 2 časti:

1. Výstavba a úlohy ríše
2. Základné práva a povinnosti Nemcov

- predchádzajúci oficiálny názov štátu – Nemecká ríša - sa nezmenil

- ústava zaviedla: republikánsku formu vlády (tzv. spolkovú republiku), trojdelenie štátnej moci, dominantné postavenie ríšskeho prezidenta, výraznejšie obmedzenia právomocí spolkových krajín (bolo ich 18) a garancie základných občianskych práv (sloboda vyznania a spolčovania, všeobecné + priame + tajné volebné právo, ...)    

- ústredné štátne orgány: ríšsky prezident + Ríšsky snem + Ríšska rada + Ríšska vláda + Ríšsky súd

Ríšsky prezident – ustanovovaný vo všeobecných voľbách na 7 rokov, zastupoval štát smerom navonok, vyhlasoval zákony, zvolával / rozpúšťal Ríšsky snem, menoval / odvolával ríšskeho kancelára, ministrov, úradníkov, dôstojníkov; mohol zakročiť silou voči spolkovej krajine, bol najvyšším vojenským veliteľom, počas vážneho ohrozenia verejnej bezpečnosti a poriadku mu patrila mimoriadna právomoc – celá zákonodarná i výkonná moc sa mu vtedy podriadila.  

Ríšsky snem – ustanovovaný všeobecnými voľbami na 4 roky.

Ríšska rada – pozostávala zo stálych zástupcov vlád jednotlivých krajín, mala zákonodarnú iniciatívu a právo veta voči zákonom prijatým Ríšskym snemom (Ale: Ak snem vetovaný zákon opätovne schválil, rada ho nemohla znovu vetovať.).

Ríšska vláda – zostavoval ju a na jej čele stál ríšsky kancelár, menovaný prezidentom; vláda bola závislá od dôvery ako snemu, tak aj prezidenta !

Ríšsky súd – rozhodoval spory medzi krajinami navzájom a medzi ríšou a krajinami + preskúmaval ústavnosť zákonov prijatých snemom.

Celé obdobie Weimarskej republiky je charakteristické pretrvávaním závažných ekonomických a sociálnych problémov, ako aj značnou nestabilnosťou politického systému.

Určitá konsolidácia pomerov v Nemecku sa začala v polovici 20. rr. (oživenie ekonomiky, zlepšenie sociálnej situácie obyvateľstva, prehĺbenie demokratického charakteru politického režimu, Nemecko sa stalo prakticky plnoprávnym členom medzinárodného spoločenstva a.i.). Stabilitu politického systému Weimarskej republiky však výrazne narušovalo oslabenie politických strán, ktoré stáli pri jeho zrode a dôsledne sa hlásili k pokrokovým princípom demokratickej parlamentnej republiky (išlo najmä o sociálnych demokratov, stranu Centrum či Nemeckú demokratickú stranu), a naopak posilnenie strán, ktoré odmietali princípy parlamentnej demokracie (išlo najmä o hitlerovu NSDAP a komunistov). Dôsledkom tejto situácie bolo (v 20. rr.) časté striedanie sa nepevných, menšinových vlád, ako aj nedostatočný rozvoj kultivovaného demokratického politického prostredia. Pomery v Nemecku neskôr skomplikovala veľká hospodárska kríza, ktorá viedla k tomu, že čoraz širšie vrstvy obyvateľstva začali podporovať extrémistické politické hnutia, ktoré volali po radikálnych, neústavných riešeniach situácie v Nemecku (išlo predovšetkým o nacistov). Výrazom tejto novej situácie bolo aj obchádzanie Ríšskeho snemu pri ustanovovaní nových vlád: prezident (von Hindenburg) r. 1930 vymenoval ríšskeho kancelára bez spoluúčasti Ríšskeho snemu (a poveril ho zostavením úradníckej vlády) a rovnako postupoval aj pri vymenúvaní nasledujúcich kancelárov.    

NACISTICKÁ TRETIA RÍŠA 1933 – 1945

30.1. 1933 bol hitler vymenovaný za ríšskeho kancelára. Zakrátko po nástupe do funkcie začal likvidovať  ústavný systém Weimarskej republiky:

Február 1933 – prezident pod vplyvom nacistov:

1. vydal núdzové opatrenie, ktorým umožnil, aby policajné orgány podľa vlastného uváženia zakazovali politické zhromaždenia či demonštrácie;
2. tzv. nariadením na ochranu národa a štátu suspendoval ustanovenia ústavy, ktoré občanom zabezpečovali celú škálu osobných a politických práv (osobnú slobodu, slobodu prejavu, slobodu tlače, spolčovaciu a zhromažďovaciu slobodu, domovú slobodu, ochranu vlastníctva, listové tajomstvo a.i.); zámienkou na vydanie tohto nariadenia bol (zrejme) zinscenovaný požiar Ríšskeho snemu    

Marec 1933 – presadenie zákona na odstránenie núdze národa a štátu (splnomocňovací zákon). Podľa tohto zákona mala ríšska vláda právo uznášať sa na zákonoch vrátane tých, ktorými sa menila ústava (Ríšsky snem sa schválením tohto zákona vlastne sám vyradil z normotvornej činnosti.) Normotvorná právomoc vlády však bola len formálna, keďže vláda sa postupne stala len pomocným orgánom kancelára ako jediného skutočného zákonodarcu, navyše už od r. 1933 bola ovládaná zástupcami nacistickej strany.  Zákonom sa oslabilo aj postavenie prezidenta, pretože vládne zákony podpisoval namiesto neho kancelár.

Leto 1933 – zrušenie politických strán (Komunistická strana bola zrušená už v marci 1933)

1. august 1934 – zákon o hlave štátu – podľa tohto zákona prešli právomoci prezidenta okamihom jeho smrti na hitlera

Súčasťou politiky nacistov bolo aj výrazné centralizovanie štátu: zač. r. 1934 boli zákonom zrušené snemy jednotlivých nemeckých krajín (ich právomoci prešli na Ríšsku vládu) a zanikla Ríšska rada.  

Organizácia nacistického štátu:  

Opatrenia z rr. 1933 a 1934 zlikvidovali parlamentný systém a nahradili ho diktatúrou, budovanou na tzv. vodcovskom princípe. V osobe hitlera ako vodcu a ríšskeho kancelára sa skoncentrovala všetka moc (bol zákonodarcom, s konečnou platnosťou rozhodoval o všetkých otázkach vnútornej i zahraničnej politiky, bol najvyšším vojenským veliteľom, mohol zasiahnuť do ktorejkoľvek súdnej záležitosti, všetky inštitúcie štátneho aparátu a všetci funkcionári, úradníci i vojenskí hodnostári mu boli podriadení a zodpovední). hitlerovu mocenskú pozíciu zásadne posiľňovalo to, že bol vodcom nacistickej strany, resp. od dec. 1933 (zákon o zabezpečení jednoty strany a štátu) štátostrany, ktorej štruktúry prenikli do štruktúr štátneho aparátu a do určitej miery s nimi splynuli.

Naďalej fungovali Ríšsky snem (zložený výlučne zo zástupcov NSDAP, keďže ostatné politické strany boli zakázané), Ríšska vláda (úplne podriadená hitlerovi) i Ríšsky súd. Zanikol úrad prezidenta (resp. sa spojil s funkciou kancelára) a zanikla tiež Ríšska rada. Vznikli nové ústredné orgány na riadenie hospodárstva.

V podstate sa zachovala sústava riadnych (všeobecných) súdov z predchádzajúceho obdobia, ich príslušnosť však nacisti zásadne obmedzili, a to:

64. zriaďovaním mimoriadnych súdnych orgánov, ktorých príslušnosť sa postupne rozširovala,
65. vyňatím príslušníkov NSDAP spod právomoci všeobecných súdov v trestných veciach,
66. prenášaním trestnoprávnych funkcií na policajné orgány a
67. výrazným oslabením nezávislosti súdnej moci, jej podriadením výkonným orgánom.

Súdne konania boli charakteristické posilnenou pozíciou sudcov (sudcovia mali možnosť širokého výkladu právnych predpisov, ako aj voľnosť pri rozhodovaní o pripustení dôkazov), obmedzenosťou  oprávnení procesných práv strán a.i.

Neslávne známou súčasťou nacistického štátneho aparátu boli efektívne organizované represívne zložky so široko a pritom (zámerne) nejednoznačne vymedzenými pávomocami (napr. Gestapo mohlo už od r. 1933 preventívne zatýkať politicky nepohodlné osoby, ktoré boli často umiestňované na dlhý čas do koncentračných táborov).

Nacistické „právo“

        Nacistické „právne“ myslenie opovrhlo pokrokovými princípmi, ku ktorým dospel prednacistický právny vývoj a ktoré sú z nášho pohľadu synonymom práva samého. Fašistickí zákonodarcovia a právni teoretici popreli najmä princíp rovnosti občanov pred zákonom a tvorbu i aplikáciu právnych noriem chápali celkom účelovo. Tento postup lapidárne vyjadril „vodca“ nacistického zväzu právnikov H. Frank, podľa kt. právom bolo to, čo prospievalo nemeckému národu. Ďalej popreli základné zásady trestného práva ako zásadu zákonnosti (nullum crimen sine lege et nulla poena sine lege), t.j. pripustili (od r. 1935) používanie analógie v trestnom práve, prezumpciu neviny, právo na obhajobu či právo na riadny súdny proces (aplikácia trestných postihov výkonnými resp. správnymi orgánmi, a nie súdmi) a.i.  

Mimoriadne postavenie vo vzťahu k právu mal hitler. Na základe uznesenia Ríšskeho snemu z r. 1942 nebol viazaný žiadnymi právnymi predpismi a mohol každému straníckemu funkcionárovi, úradníkovi či vojakovi uložiť akúkoľvek povinnosť a v prípade jej nesplnenia dotyčného podľa vlastného uváženia potrestať. Nacistická „právna teória“ vyhlásila hitlerove názory, ciele či úlohy, prezentované v Mein Kampf či v príležitostných prejavoch, za prameň práva nadradený práv. predpisom, v dôsledku čoho bolo napr. možné, aby sa hitlerovým výrokom účelovo interpretoval zákon alebo zdôvodnil postup, ktorý nemal oporu v platnom zákone.

        Neslávne známou súčasťou nacistického „práva“ sú Norimberské zákony (1935):

Zákon o ríšskom občianstve. Potvrdzoval už existujúcu právnu nerovnosť nemeckého obyvateľstva „vyššej rasy“ („árijci a osoby druhovo príbuznej krvi“) a „nižšej rasy“. Iba obyvateľ patriaci do prvej skupiny, ktorý svojím správaním dokazoval vernosť a ochotu poslušne slúžiť nemeckému národu a Ríši, sa stal ríšskym občanom a nositeľom všetkých politických práv, ktoré poskytovali platné zákony. Ostatní štátni príslušníci (napr. mladí muži, ktorí ešte nemali možnosť preukázať vernosť Ríši) požívali štátnu ochranu, avšak nemali politické práva. Úplne mimo ochrany štátu stáli Židia, príslušníci iných „menejcenných“ rás a cudzinci. Určovanie rasovej príslušnosti sa riadilo formálnymi, umelo vytvorenými kritériami a neskôr aj politickými záujmami.

Zákon o ochrane nemeckej krvi a nemeckej cti. Tvrdo zasiahol predovšetkým do oblasti manželského práva. Zakázal uzavierať manželstvá medzi ríšskymi občanmi a osobami „neárijského“ pôvodu, ako aj voľné sexuálne styky medzi árijcami a neárijcami.

        Na ustanovenia norimberských zákonov nadväzovali ďalšie predpisy, ktoré „neárijcom“ zakázali pôsobiť vo verejných inštitúciach, štátnej službe, vzdelávacích a vedeckých inštitúciach, hospodárskych organizáciach a.i.

        Charakteristickou súčasťou nac. „práva“ boli aj predpisy, ktoré mali obmedziť nezamestnanosť a mobilizovať pracovné sily pre potreby hospodárstva a ktoré zároveň obmedzovali osobnú slobodu i slobodu pohybu pracujúcich. Na základe týchto predpisov sa napr. roľníci, kt. sa presťahovali do miest,  museli vrátiť na vidiek, robotníci boli pripútaní k podnikom, v ktorých pracovali, a úrady mali možnosť kedykoľvek kohokoľvek kamkoľvek premiestniť za účelom vykonávania akejkoľvek práce. Zákonom z r. 1935 sa zaviedla pracovná povinnosť pre mládež vo veku 19 až 25 rokov. Viacero predpisov i súdna prax obmedzovali práva vlastníkov. Do obligačných vzťahov sa premietlo štátne zasahovanie do hospodárstva v podobe núteného uzavierania zmlúv a direktívneho určovania ich obsahu.