Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Právnická fakulta / Rímske právo

Rímsky právny poriadok (rp-rimsky_pravny_poriadok.doc)

RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK

§ 6. Rímsky právny poriadok - všeobecný pohľad

S rozvojom rímskeho štátu z mestského až na absolútnu monarchiu (dominát) rozvíjal sa aj jeho právny poriadok. Právnym poriadkom sa ro zumie súhrn právnych noriem (príkazov) daných v rôznych formách silou ovládajúcou spoločnosť (spoločenskou triedou alebo inou spoločenskou skupinou), ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, čo im je dovolené a čo pod hrozbou zakázané. Právny poriadok je teda niečím vonkajším, objektívnym vzhľadom na členov spoločnosti, v dôsled ku čoho sa tiež hovorí o objektívnom práve.

Tak ako počiatky rímskeho štátu, ani počiatky rímskeho právneho po riadku nie sú jednoznačne objasnené a chápané. Faktom je, že aj v antic kom Ríme sa súbežne rozvíjali štátne zriadenie a právny poriadok, že štátne zriadenie vplývalo na formovanie právneho poriadku a jeho obsa hu. Lenže obsah právneho poriadku nezávisí mechanicky len od štátneho zriadenia. Štát a právo sa síce spoločne rozvíjajú, najmä v čase a priesto re - rozvíjajú sa však relatívne samostatne, sčasti nezávisle.

Pre plnšie a prehľadnejšie pochopenie vývoja rímskeho štátu rozdelili sme ho do štyroch období, ktoré odzrkadľujú určité podstatné črty v rím skom štátnom zriadení. Podľa toho by sa mohol aj rozvoj rímskeho práv neho poriadku rozčleniť do rovnakých období podľa kritéria charakteru štátneho zriadenia. Tým by sa však do úzadia dostávali osobitné črty rela tívne samostatného vývoja rímskeho právneho poriadku. Preto neraz pri členení, periodizácii vývoja rímskeho právneho poriadku sa zohľadňujú predovšetkým tieto osobitosti. Tým sa získava skutočne najprimeranejšia periodizácia vývoja rímskeho práva. Pritom si treba uvedomiť, že otázka periodizácie býva sporná najmä preto, lebo pri jej ustaľovaní sa nemožno vyhnúť subjektívnym prvkom v postojoch autorov.

Vývoj rímskeho právneho poriadku - najmä ak ide o rímske právo súkromné - býva so zreteľom na okolnosti spoločenské, kultúrno-ideové a hospodárske najvhodnejšie členený do týchto období:

a) starorímske obdobie: od počiatkov Ríma až do púnskych vojen; ty pický je preň poľnohospodársky charakter spoločnosti a výroby, v podsta te aj primitívne právne úpravy;

b) predklasické obdobie: v podstate obdobie troch púnskych vojen (r. 264 - 146 pred Kr.); položili sa aj územné základy rozsiahlej Rímskej ríše, nastal rozvoj výroby a obchodu, vyrovnávanie sa s gréckou a východ nou kultúrou, kládli sa základy svetskej (laickej) právnej vedy;

c) klasické obdobie: približne od konca 1. storočia pred Kr. do polovi ce 3. storočia po Kr.; vrcholí územná expanzia Ríma, nastáva úpadok štát neho zriadenia po pomerne dlhom období relatívneho mieru, keď výroba a obchod v ríši dosiahli najväčší rozmach, v oblasti právneho poriadku vy vrcholil rozkvet právnej vedy (jurisprudencie);

d) poklasické obdobie: od polovice 3. storočia po Kr. do rozpadu Západorímskej ríše roku 476; nastal rozklad hospodársko-spoločenského zriade nia, nastúpil absolutizmus (dominát) i úpadok štátneho zriadenia, rozdelenie ríše na západnú a východnú časť, výroba a obchod upadli, pod vplyvom pro vinčných prvkov nastupovala vulgarizácia práva a právnej kultúry;

e) justiniánske obdobie: roky 527 - 565; kodifikačné podujatie východorímskeho cisára Justiniána L, feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva.

Na tieto obdobia spravidla nadväzujú stručné informácie o ďalších osu doch rímskeho práva. Podrobnejšie výklady sú spravidla zahrnuté do de jín európskych národných práv.

V tejto súvislosti treba zároveň upozorniť, že rímske právo, najmä súk romné, vykazuje niektoré charakteristické črty, ktoré - napriek tomu, že európske právne myslenie a európske právne poriadky boli výrazne ovplyvnené rímskym právom a jeho kultúrou - sa rozchádzajú s koncep ciami nielen európskych právnych poriadkov, ale aj s predstavami európ skej právnej vedy. Tieto odlišnosti spočívajú v tom, že moderné európske práva vychádzajú z koncepcie právneho poriadku ako uzavretého právne ho systému, obsahového logického celku, z ktorého pri aplikácii možno vyvodiť odpoveď na každú právnu otázku. Tým väčšmi treba obdivovať právny cit a um Rimanov, že pri tomto zdanlivom nedostatku pri aplikácii práva prakticky dosahovali obsahovú a logickú jednotu.

Vyplýva to z toho, že rímske právo oveľa menej než právo moderné spočívalo v komplexných zákonoch a kodifikáciách, v súboroch právnych noriem, ale oveľa viac v právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov, teda malo kazuistický charakter. V rímskom právnom poriadku sa spravidla nestretávame so všeobecne formulovanými normami, príkazmi a zákazmi, ale skôr len s právnymi prostriedkami, ako riešiť konkrétne sporné situácie, tj. so žalobami, námietkami, rôznymi opatreniami atď. Rozhodnutia týchto sporných prípadov a situácií však neboli rozhodnutia mi súdu, precedentmi, ale dobrozdaniami a vyjadreniami právnikov vyslo venými v spojitosti s konkrétnym sporom alebo ako teoretická úvaha (responsum alebo consilium). Rímsky právny poriadok nebol koncipovaný a vybudovaný ako obsahovo jednotná pyramída, keď sa z ústavného zákona odvodzujú stále početnejšie vrstvy podzákonných noriem až po konkrétne právne úkony, rozhodnutia a rozsudky.

Stavebnými kameňmi najmä rímskeho práva súkromného boli predo všetkým pojmy, pravidlá (reguly) a definície.

Pojmy sa pomocou dialektiky vytvárali rozdeľovaním (analýzou) na právne podstatné a nepodstatné a spájaním (syntézou) podstatného. Práv nici sa touto činnosťou zaoberali len do takej miery, do akej si to prax vyža dovala, prípadne potrebovala. Preto všeobecným teoretickým pojmom a úvahám venovali malú pozornosť.

Z pojmov právnici konštruovali reguly, ale časom k regulám zachová vali zdržanlivosť. Naznačuje to Paulov výrok (D. 50, 17, 1): „Nech sa z regu ly nevyvodzuje právo, ale z práva, ktoré je, nech sa robí regula" (Non ex regula ius summatur, sed ex iure quod est regula fiat).

K rovnakej zdržanlivosti došli rímski právnici, pokiaľ ide o definície, ako to vyslovil Iavolenus (D. 50, 17, 202): „Každá definícia v civilnom prá ve je nebezpečná, lebo len zriedkaju nemožno vyvrátiť" (Omnis definitio in iure periculosa est, parum est enim ut non subverti possit); ľahko totiž možno uviesť príklad, ktorý nieje krytý definíciou.

V rímskom právnom poriadku sa stretávame s delením práva na verej né a súkromné. Toto delenie je pre rímsky právny poriadok charakteris tické. V zmiernenej forme sa s ním stretávame - aj keď nie celkom v rímskom zmysle - dodnes.

Rímsky právny poriadok bol právom rímskej starovekej spoločnosti. Preto jeho výrazným poslaním a funkciou bolo presadzovať vôľu a záujmy rímskych otrokárov proti širokým masám otrokov a drobných slobodných chudákov. Tento otrokársky charakter rímskeho právneho poriadku sa usilovala zastierať trieda otrokárov a predkladať ho v zjemnenej, až nadtriednej a ušľachtilej podobe a podstate. Stačí poukázať na niektoré prí značné výroky o rímskom práve. Napríklad právnik Celsus (D. 1, 1, 1, 1) hlásal, že „právo je umenie dobrého a spravodlivého" (Ius est ars boni et aequi) alebo Hermogenianus (D. 1, 5, 2), že „všetko právo je ustanovené pre ľudí"(Hominum causa omne ius constitutum est), alebo Ulpianus (D. 1, 1, 10, 1): „Právne pravidlá sú tieto: čestne žiť, druhému neubližovať, každému dať, čo je jeho" (Honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere - iu-ris praecepta sunt). Rímska otrokárska realita úplne protirečila týmto ušl'achtilým výrokom.

Pri uvažovaní o rímskom práve súkromnom by však nebolo správne sústreďovať sa len na skutočnosť, že je to právo starovekej spoločnosti. Treba si uvedomiť aj druhú stránku, a to, že to zároveň bolo právo, kto ré upravovalo vzťahy medzi slobodnými občanmi, a to dokonca v pre važnom rozsahu i v prevažnom obsahovom zameraní. Tento moment azda najviac prispel k historickej životnosti i upotrebiteľnosti rímskeho práva.

§ 7. Verejné právo (ius publicum)

Protiklad verejného a súkromného práva sa objavuje už v poslednom storočí pred Kr. Už Ciceró verejným právom rozumel predovšetkým prá vo, ktoré vychádzalo od štátu alebo ním bolo uznané a malo zaväzovať všetkých príslušníkov spoločnosti (tzv. ius cogens).

Neskôr prvok záväznosti ustúpil do pozadia, lebo o záväznosti štátom daného práva sa nepochybovalo; preto sa dôraz položil na právom chráne ný záujem. Toto poňatie prevážilo a v jeho zmysle sa u Ulpiána (D. 1, 1, 1, 2) stretávame s vymedzením, že „verejné právo je to, ktoré sa vzťahuje na rímsky štát..., lebo niečo je verejne užitočné ..., verejné právo má miesto v sakrálnych veciach, v kňazskom stave a magistrátoch".

Nachádzame však aj zmienky, podľa ktorých verejné právo sa vzťahuje aj na súkromné veci, napríklad na otázku spôsobilosti urobiť závet. Papi-nianus napísal (D. 28, 1, 3): „Spôsobilosť urobiť závet je vecou nie súkrom ného, ale verejného práva" (Testamenti factio non privati, sed publici iuris est). Ak sa vychádza z koncepcie prospešnosti, neraz sa môžu dostať do ob lasti verejného práva otázky, ktoré sa bežne považujú za súkromné. Hrani ca medzi verejným a súkromným je značne pružná.

Za verejné právo sa v rímskom právnom poriadku považovali oblasti ústavného, administratívneho a trestného práva.

§ 8. Súkromne právo (ius privatum)

Pojem súkromné právo bol v rámci rímskeho právneho poriadku oveľa zložitejší, nezje to v modernej dobe. Zložitejší predovšetkým v tom zmys le, že zahŕňal viaceré relatívne samostatné zložky, ktoré sa v niečom dopl ňovali, v niečom si protirečili alebo sa rozchádzali. Práve v tom bola spomenutá osobitosť rímskeho právneho poriadku. Takýmito zložkami boli: civilné právo, úradnícke (honorárne) právo, prirodzené právo, cudzi necké právo (ius gentium) a domáce právo provinčného obyvateľstva.

Ako protiklad verejného práva sa spočiatku za súkromné právo pova žovali úpravy vyplývajúce z právnych úkonov (najmä zo zmlúv), ktorými si jednotliví občania usporadúvali vzájomné vzťahy v rámci priznanej voľnos ti, súkromnej autonómie (pozri ďalej § 30). Kedze občania neboli nútení do úpravy vzájomných vzťahov, nepriznával sa tejto úprave donucovací, ale voľný, obsahovo pestrý a samými občanmi formovateľný charakter. Hovorí sa tu o dispozitívnom práve (ius dispositivum), v protiklade k verej nému právu ako donucovaciemu (ius cogens).

Keď sa neskôr pri vzťahu verejného a súkromného práva kládol dôraz na prospech, užitočnosť (utilitas), komu toktoré právo slúžilo a ako a komu po skytovalo ochranu, dostal aj pojem súkromného práva prospechový obsah.

Právnik Ulpián to na uvedenom mieste (D. 1,1,1, 2) vyjadril komplex ne takto: „Táto veda (totiž o práve) má dve časti: verejnú a súkromnú. Ve rejné právo sa vzťahuje na rímsky štát, zatiaľ čo súkromné právo na záujem jednotlivcov: sú totiž veci, ktoré sú prospešné verejnosti a veci prospešné súkromným osobám" (Huius studii duae sunt positiones, publicum et priva tum. Publicum ius est quod ad statum rei Romanae spectat, privatum quod ad singulorum utilitatem: sunt enim quaedam publice utilia, quaedam privatim).

Aj v rímskom právnom poriadku sa v zásade uznávala prednosť spolo čenského záujmu a prospechu pred záujmom jednotlivcov, súkromným. Právnik Papinián (D. 2, 14, 38) to pre oblasť právneho poriadku vyjadril výrokom, že „pravidlá verejného práva nemôžu byť zmenené dohodou súkromných osôb" (ius publicum privatorum pactis mutari non potest). Obča nia si mohli v rámci priznanej voľnosti upravovať svoje vzájomné súkrom né vzťahy, nemohli však meniť úpravy o ľudových zhromaždeniach, o magistrátoch atď.

Podľa Ulpiána (D. 1, 1, 1, 2) „súkromné právo je trojdielne: skladá sa totiž z prirodzených pravidiel alebo z pravidiel národov alebo pravidiel občianskych" (privatum ius tripertitum est: collectum etenim est ex naturalibus praeceptis aut gentium aut civilibus). Kritérium tohto rozdelenia sa opiera o dôvod platnosti jednotlivých zložiek súkromného práva.

I. Občianske právo (ius civile)

Názov naznačuje, že rímske občianske právo platilo pôvodne len pre rímskych občanov. Aj v modernej dobe si tento výraz zachováva v podstate pôvodný zmysel. V antickom svete právne úpravy platili výlučne pre obča nov príslušného štátu (tzv. princíp personality). Túto zásadu neskôr dopl nila zásada územnosti (tzv. princíp teritoriality), podľa ktorej právo platilo pre všetkých, ktorí sa nachádzali na štátnom území. V modernej dobe platia v zosúladenej forme oba tieto princípy, teda právo platí pre občanov, prípadne aj pre cudzincov, pokiaľ sa nachádzajú na území cu dzieho štátu.

Rímske občianske právo upravovalo vzťahy medzi rímskymi občanmi na vzájom, ako aj medzi občanmi a štátom. Právnik Gaius to vyjadril vo svojej učebnici (Inst. 1,1) takto: „Všetky národy, ktoré sa riadia zákonmi a obyčaj-mi, užívajú sčasti svoje vlastné, sčasti právo spoločné všetkým ľuďom, lebo právo, ktoré si ktorýkoľvek národ sám pre seba ustanovil, to sa nazýva jeho vlastným občianskym právom, akoby vlastným právom obce" (Omnes populi, qui legibus et moribus reguntur, partim suo proprio partim communi omnium homi-num iure utuntur: nam quod quisque populus ipse sibi ius constituit, id ipsius prop-rium est vocaturque ius civile, quasi ius proprium ávitatis). Civilné právo bolo obsiahnuté v zákonoch a iných im na roveň postavených prameňoch, naprí klad v uzneseniach plebsu a senátu, v cisárskych nariadeniach a i.

Zmluvou o spojenectve sa Latínom en bloc alebo aj jednotlivo (Latini coloniarii) priznalo právo obchodovať a uzavierať manželstvá (ius commercii a ius conubii) s rímskymi občanmi, teda podľa rímskeho občianskeho prá va. Táto tendencia zrovnoprávňovať cudzincov, najmä provinčné obyva teľstvo s rímskymi občanmi, vyvrcholila roku 212 po Kr. všeobecným priznaním rímskeho občianstva všetkému obyvateľstvu Rímskej ríše (constitutio Antoniniana). V súvislosti s tým vznikol problém vzťahu rímske ho občianskeho práva k domácim provinčným občianskym právam, naj mä na gréckom východe, kde pre asimiláciu Rímom panovala nechuť. Východné provincie naopak podliehali gréckemu vplyvu, helenizácii. Veľ kú zásluhu na rozvoji rímskeho občianskeho práva mali právnici (§ 12, VII) a prétori (§ 12, VI).

II. Úradnícke právo (ius honorarium)

Postupom času a najmä s územným rozvojom Rímskej ríše sa ako vý znamný nedostatok rímskeho občianskeho práva prejavili dve jeho črty. Predovšetkým princíp personality brzdil styky Rimanov s ostatným oby vateľstvom, najprv len s italským a neskôr aj provinčným. Pochopiteľne, že na stykoch vôbec, ale najmä na hospodárskych a obchodných, mali osobit ný záujem nielen rímski občania ako súkromníci, ale aj obyvateľstvo celej ríše. Druhým brzdiacim nedostatkom sa ukázala priveľká formálnosť rím skeho občianskeho práva a v spojitosti s tým aj nepružnosť v styku rím skych občanov s ostatným obyvateľstvom ríše. Bolo životne dôležité tieto nedostatky odstrániť. Prostriedok sa našiel v právomoci rímskych magis trátov, najmä prétorov.

Rímski magistráti boli pochopiteľne viazaní civilným zákonom, ale v rámci vládnej a správnej právomoci im patrilo významné nariaďovacie právo (ius edicendi), ktoré mohli vyjadriť ústne (coram) alebo písomne (edic-tum). Z hľadiska rozvoja súkromného práva boli významné predovšetkým písomné súdne (justičné) edikty, ktoré sa týkali výkonu súdnej právomoci (jurisdikcie), teda riešenia právnych sporov medzi občanmi. Takúto súdnu právomoc mali len niektorí úradníci, konkrétne mestský prétor, cudzinec ký prétor, kurulský edil, v provinciách miestodržiteľ a finančný kvestor.

Právotvorná činnosť prétora sa odlišovala od zákonodarnej činnosti oprávnených orgánov (zhromaždení ľudu, senátu a cisára). Prísne vzaté, prétor nemohol tvoriť občianske právo (praetor iusfacere non potest), lebo jeho právomoc sa obmedzovala len na výkon súdnictva (jurisdikcie). Pred sa však svojimi pomocnými prostriedkami, ktoré nastupujúci prétor kaž doročne publikoval vo svojom edikte - aj keď to nebolo vždy v súlade s riadnou civilnoprávnou súdnou cestou - v skutočnosti (de facto) vý znamne prispieval k tvorbe práva. Prétor na ochranu majetkových záuj mov rímskych občanov vytvoril také formy pomocných prostriedkov, ktoré nespočívali na strnulých pravidlách civilného práva, ale na magis trátnej právomoci. Týmto spôsobom prétor podporil v mimoriadnej mie re tú časť občianskeho práva, ktorá upravovala tovarovovýmenné vzťahy. Napríklad prétor uviedol občana do držby cudzieho pozemku, keď sa ten to dostal do situácie, z ktorej mu hrozila škoda, alebo prétorov príkaz nie komu upustiť od určitej právo porušujúcej činnosti atď. Hovorí sa tu o prétorskom práve (ius praetorium) alebo všeobecnejšie o úradníckom práve (ius honorarium) alebo aj o magistrátnom práve.

Papinián (D. 1, 1, 7,1) ho definuje ako „právo, ktoré zaviedli prétori vo verejnom záujme s cieľom podporiť alebo doplniť alebo opraviť civilné právo" (ius praetorium est, quod praetores introduxerunt adiuvandi vel supplen-di vel corrigendi gratia propter utilitatem publicam). Tým sa dosiahla nespor ná pružnosť v rozhodovaní sporov medzi rímskymi občanmi.

III. Cudzinecké právo (ius gentium)

Ak sa výmena tovarov v ríši nemala brzdiť, bolo treba riešiť nevýhodu princípu personality. Ak totiž išlo o spor cudzincov, nerímskych obyvate ľov (peregrini), alebo rímskeho občana s cudzincom, v dôsledku zásady personality nebolo naň možné aplikovať ani rímske občianske právo, ani cudzie peregrínske právo. Pritom išlo práve o spory z obchodného styku: z kúpy, z prevodu vlastníckeho práva, z rôznych zmlúv o poskytnutí služby atď. Bolo v záujme bezpečnosti obchodného styku a vzájomnej dôvery po zitívne riešiť túto otázku.

Zasa na pomoc v podstatnej miere prišiel úrad prétora, a to tým spôso bom, že okrem mestského prétora bol roku 242 pred Kr. uvedený do živo ta úrad cudzineckého prétora (praetor peregrinus). Jeho úlohou a právomocou bolo rozhodovať právne spory medzi Rimanmi a cudzinca mi, zriedkavejšie len medzi cudzincami, pokiaľ v Ríme bývali alebo sa v ňom prechodne zdržiavali. Cudzinecký prétor nebol pri rozhodovaní viazaný rímskym civilným právom ani civilným procesom. Rozhodoval cel kom voľne, opierajúc sa o svoje impérium. Pochopiteľne, bral do úvahy domáce právo cudzincov, a ak sa mu to zdalo vhodné, aj svoje rímskopráv-ne nazeranie. Aj v rímskej verejnosti sa prejavovali tendencie tolerantnos ti voči cudzincom latinského a postupne aj provinčného pôvodu. Takto, opierajúc sa o verejnú mienku, cudzinecký prétor upúšťal od formálnosti rímskeho civilného práva a svojou súdnou praxou vytváral celý rad práv nych úprav a inštitúcií, ktoré platili bez ohľadu na občianstvo zúčastne ných sporových strán. Od dôb Ciceróna sa pre súhrn právnych pravidiel, ktoré cudzinecký prétor vytvoril a vo svojej súdnej praxi uplatňoval, vžil názov ius gentium, cudzinecké právo.

Tento názov, ktorý sa používa dosť často aj v modernej dobe, nevysti hoval podstatu ani pre obdobie jeho vyslovenia, lebo v skutočnosti nejde ani o právo, ktoré upravovalo vzťahy medzi národmi alebo medzi štátmi, ani o právo spoločne nimi vypracované, aleje to právo rímske, vypracova né a uplatňované rímskym orgánom, cudzineckým prétorom. Ius gentium však podstatne prispelo k pokrokovému rozvoju rímskeho práva súkrom ného, najmä na poli obchodného a peňažného styku s cudzincami.

IV. Prirodzené právo (ius naturale)

V oblasti rímskeho civilného práva sa stretávame s kategóriou priro dzeného práva (ius naturale). Prijíma sa názor, že táto kategória má svoje korene v gréckej filozofii.

Právnik Ulpián (D. 1, 1, 1,3) ňou rozumel právo, ktoré „príroda nauči la všetky tvory" (ius naturale est, quod nátura omnia animalia docuit), teda ľudí i zvieratá.

Neskoršie Paulus (D. 1, 1, 11), zrejme pod vplyvom gréckej filozofie o dobrom a spravodlivom a pod vplyvom používaného výrazu „kalon kai dikaion" (rímske bonum et aequum, čo znamená „dobré a spravodlivé"), vy slovil, že „právo sa vyjadruje viacerými spôsobmi: jedným z nich je ten, keď to, čo je vždy spravodlivé a dobré, sa nazýva právom, ako je to pri pri rodzenom práve" (ius pluribus modis dicitur: uno modo, cum id quod semper aequum et bonum est, ius dicitur, ut est ius naturale).

Celý rad podobných formulácií o prirodzenom práve nachádzame v prameňoch rímskeho civilného práva z obdobia cisárstva až do justinián-skej kodifikácie. Prevažuje názor, že spočiatku dovolávanie sa prirodzené ho práva malo význam len rečnícky, neskôr aj sociálny a pod vplyvom kresťanstva náboženský a že až zaj ustiniána sa pojem prirodzené prá vo stal právnou kategóriou v tom zmysle, že v duchu etického zamerania, dobrého a spravodlivého, sa mala uberať zákonodarná a administratívna činnosť i súdna prax.

Poukazov na prirodzené právo pri riešení konkrétnych prípadovje po merne poskromne, najmä však v spojitosti s pokrvným príbuzenstvom, prepustením na slobodu, s uprednostňovaním stavu slobody, s niektorý mi spôsobmi (dedenie a okupácia) nadobudnutia vlastníckeho práva, s podstatou naturálneho záväzku, so sebaobranou, so zmierňujúcimi okol nosťami pri trestných činoch, s bezdôvodným obohatením sa na škodu druhého. Pritom neraz právnici prirodzené právo stotožňovali s ius gen tium alebo s bonum et aequum. V porovnaní s bonum et aequum, ktorého sa právnici dovolávali v záujme zdôvodnenia tradičnej sociálnej rovnováhy a vyrovnania, prirodzené právo sa predstavovalo ako prostriedok vyššej spravodlivosti. Prirodzené právo sa neraz zneužívalo ako kultúrna záster ka alebo ideologická ozdoba, ktorou sa mnohé slávnostne deklarovalo, ale na činy nepremieňalo vôbec alebo len nepatrne. Bolo viac nadpozitívnym, nadskutočným než pozitívnym, skutočným právom.

V. Cudzie národne práva

Obyvateľstvo rímskych provincií pred podrobením Rimanmi žilo po dľa svojho vlastného, národného práva. So stratou nezávislosti v zásade stratili aj svoj národný právny poriadok. Záležalo na víťazovi, na Ríme, aby určil, podľa akého práva alebo právnych predstáv sa majú rozvíjať ich vzá jomné životné vzťahy. Rimania podriadenému obyvateľstvu spravidla po nechávali pôvodnú samosprávu vrátane právneho poriadku alebo im ju natrvalo vrátili. Obyvateľstvu obcí, ktoré bolo v boji donútené vzdať sa (de-diticii), sa spravidla ponechávalo ich právo s tým, že sa im mohlo kedykoľ vek odňať. Rozhodlo sa o tom v provinčnom poriadku. Obyvateľstvu, prípadne obciam, ktorým bolo ponechané ich vlastné právo, bolo toto právo rešpektované nielen vlastnými súdnymi orgánmi, ale aj provinčný mi súdnymi orgánmi pri rozhodovaní ich spornosti, spravidla v odvolacej inštancii. Nie je jednoznačne jasné, či provinčné o; "ány prihliadali na ius gentium, na prax cudzineckého prétora v Ríme.

Po priznaní rímskeho občianstva všetkému obyvateľstvu ríše r. 212 po Kr. malo aj pre týchto nových rímskych občanov platiť rímske právo civil né. To však nebolo vhodné a možné presadiť. Na to bolo treba vziať na ve domie, že v západných provinciách sa v praxi už bežne používalo pomiešané primitívne domáce právo s rímskym právom, tzv. vulgárne právo. Naopak, vo východných provinciách sa zachovávalo právo cestou obyčaje (§ 12, III) a rímske právo sa rešpektovalo len obmedzene.

Napokon treba spomenúť, že sa vytváralo aj osobitné provinčné právo na základe daného provinčného poriadku. Boli to spory medzi rímskymi občanmi bývajúcimi v provincii alebo medzi občanmi a cudzincami alebo len medzi cudzincami, ak sa provinčný orgán rozhodol ich riešiť. Treba pripustiť, že miestne národné práva v praxi do istej miery vplývali na rím ske ríšske právo a naopak.

§ 9. Význam rímskeho práva súkromného v dejinách právnej kultúry

Rímske právo súkromné ako jediné stelesňuje ucelený vývoj dlhých stá ročí, čím dospelo k vysokej dokonalosti. Tak ho hodnotia v mnohých svo jich úvahách nielen jeho obdivovatelia, ale aj jeho kritici.

Právna veda vidí túto dokonalosť vo viacerých smeroch. Predovšetkým je to organizácia výkonu súdnictva založeného na zásade zákonnosti, sys tém zmlúv a žalôb, ktorý veľmi pružne a bezpečne uspokojoval potreby obchodu, ďalej dôkladná rozpracovanosť právnych pojmov a inštitútov, jasnosť a presnosť pojmov a vyjadrovania, napokon aj metódy právneho myslenia. Nemožno prehliadať, že rímskoprávna terminológia sa stala prevažne medzinárodnou právnou terminológiou a že až dodnes sa v právnickej literatúre a vyjadrovaní používajú ako odborná výzbroj rôzne rimskopravne definície, maximy, sentencie a aforizmy.

Faktom je aj to, že nejeden pojem z rímskeho práva sa stal súčasťou eu rópskej právnej kultúry, dokonca aj právnych poriadkov, ktorých výlučným základom nieje individuálne vlastníctvo. V ľudskej spoločnosti sa predsa vy rába a s vyrobeným tovarom sa obchoduje na peňažnej základni, v podstate bez ohľadu na charakter vlastníctva. Dejinná skúsenosť ukázala, že po istom prispôsobení danej sociálnej štruktúre sú použiteľné mnohé rimsko-právne inštitúty, najmä tie, ktoré sú zamerané na výmenu tovarov a služieb.

Štúdiom rímskeho práva a poznaním jeho osudov sa právnik učí kon krétne poznať relatívnosť a dočasnosť právnych úprav a inštitúcií, obozna muje sa s ich sociálnym zmyslom a poslaním, s ich podmienenosťou hospodársko-spoločenským životom, ako sa overovali v rôznych situá ciách a podmienkach. Takéto poznávanie prispieva aj k formovaniu mys lenia každého právnika, a aj preto sa štúdium rímskeho práva súkromného zaraďuje do študijných poriadkov právnických fakúlt v eu rópskych, ale aj mimoeurópskych krajinách.

V  období Francúzskej  revolúcie jej  stúpenec A. J.   B o u c h e r d ' A r g i s * v kritike štúdia práva vo Francúzsku napísal, že „rímske prá vo je najlepší prameň, z ktorého sa má čerpať znalosť zákonov; ak by sa niektorý právnik obmedzil len na štúdium zákonov svojej krajiny bez toho, aby to spojil so znalosťou rímskeho práva (ba inde by pridal aj zna losť logiky, morálky, politiky i skúsenosti revolúcie), navždy by zostal po vrchným človekom; skôr povieme, že by si vôbec nezaslúžil meno znalca práva, jurisconsulta, ba čo viac, bol by len priemerným praktikom".

S týmto Boucherovým záverom netreba v plnom rozsahu súhlasiť, aspoň nie v súčasnosti. Pre dnešok je skôr príznačné všeobecné uznávanie prínosu znalosti rímskeho práva pre rozvoj hospodárskych, právnych a kultúrnych stykov medzi štátmi, pre vzájomné ľahšie dorozumievanie sa právnikov rôznych krajín, pre lepšiu orientáciu v práve a v právnej vede.

§ 10. System výkladu

Nepokladali sme za vhodné pridržiavať sa pri výklade rímskeho práva súkromného doterajších systémov. Pre rímske právo súkromné by zaiste bol naj priliehavej ši Gaiov systém, ktorý tento rímsky právnik použil vo svojej učebnici (Inst. 1, 8) a ktorý prevzal ajjustinián (Inst. 1, 2, 12). Pre tento systém je charakteristické rozdelenie celej matérie do troch čas tí: osoby (personae), veci (res) a žaloby (actiones). V súčasnosti sa tento sys tém zdá už málo prehľadný. Preto sme brali do úvahy predovšetkým pedagogické hľadisko.

Naopak, pandektový systém, ktorý zaviedli nemeckí pandektisti na pre lome 18. a 19. storočia, priveľmi berie zreteľná praktické potreby obdobia, keď rímske právo platilo a nahrádzalo nemecké občianske právo (do roku 1900). Pandektisti zo systému vyčlenili procesné právo a osamostatnili ho a do systému zaradili novú, tzv. všeobecnú časť (osoby, právne skutočnosti a veci). Ostatnú matériu ako osobitnú časť vyhradili rodinnému, vecnému, dedičskému a obligačnému právu. Tento systém v súčasnej civilistike pretr váva. Vytrhnutie procesného práva z rímskeho práva súkromného skresľuje a deformuje rímskoprávne chápanie a z pedagogického hľadiska ani nieje účelné vynechať problematiku ochrany subjektívnych práv. Istou prednos ťou pandektového systému, najmä na pedagogické systémy, je zaradenie všeobecnej časti.

Zvolili sme netradičný systém výkladu, pričom sme mali na zreteli rím-skoprávnu koncepciu a zároveň poslanie výučby rímskeho práva súkrom ného v našich podmienkach i rozsah vymedzený študijným poriadkom. Tieto okolnosti sme sa usilovali brať do úvahy pri celkovom výklade maté rie, pričom menej aktuálne a menej charakteristické inštitúcie a úprav)' sme zredukovali. Vynechali sme aj poznámkový aparát. Záujemca o hlbšie štúdium a podrobnejšie poznatky ľahko nájde potrebnú matériu v iných príručkách a v odbornej literatúre a napokon aj v prácach, ktoré sa len v nevyhnutnej miere uvádzajú v bibliografii (§ 11).

Pozri WOLODKIEWICZ, W.: Nota di lettura de A. J. Boucher d'Argis, Lettres d'un ma gistrát de Paris a un magistrát de province, sur le droit romain et la maniere dont on ľenseigne en France. Genéve - Paris 1782, v zbierke „Antiqua", vol. 25, Napoli 1984, s. XVI a nasl.