Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška1 (1._uvod_do_politologie.doc)

1. Úvod do politológie

Vymedzenie:  

Politológia, politické vedy - spoločenská veda o politike. Jej predmetom je fungovanie štátu, politických systémov, mocenských a vládnych organizácií, vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, politické správanie ľudí, moc a autorita, vzťahy medzi štátmi. Skúmanie politiky má počiatky v antickom Grécku a značne sa prehĺbilo v renesancii. Ako veda sa politológia inštitucionalizovala  koncom 19. storočia  v USA.

                 Encyklopedický slovník

Kľúčové slová:  

politológia, predmet, metódy a disciplíny politológie, pozitívna   a normatívna politológia, politika, štruktúra politiky, politický život spoločnosti

Názov politológia sa skladá zo  samostatných lexikálnych jednotiek, ktoré majú svoj etymologický pôvod v starej gréčtine. Slovo „polis“ označovalo pôvodne konkrétny grécky mestský štát, neskôr štát všeobecne, „politikos“ by sme mohli preložiť ako záujem o veci verejné, či službu verejnosti a konečne „logos“ znamená v prenesenom slova zmysle rozum, zákon až veda.

        Samotný pojem politológia prechádzal mnohými významovými zmenami. Veda o politike sa vo svete označuje spravidla dvoma výrazmi. V krajinách s angloamerickým vplyvom je zaužívaný termín politické vedy  (angl. political sciences) a tam, kde prevláda nemecký a francúzsky vplyv, teda aj v krajinách strednej a východnej Európy sa používa pojem politológia.

        Všade vo svete však politológiu tvorí systém viacerých vied o politike. Vyplýva to zo samotnej povahy tejto vedy, či skôr zo zložitosti objektu jej skúmania. Stručne môžeme povedať, že objektom politológie je politika, ako spoločenský fenomén, ako jedna zo sfér spoločenského života. Z uvedeného je zrejmé, že ani politológia sa nemôže zaoberať každým jednotlivým politickým javom a procesom, každým politickým rozhodnutím, udalosťou či konfliktom. Preto je pre každú spoločnosť typické, že uvedené javy a problémy skúma ešte celý rad ďalších vedných disciplín, ktoré tvoria integrálnu súčasť politológie.

        Politológia ako veda o politike potom zovšeobecňuje získané poznatky parciálnych politologických disciplín a vyjadruje sa k trvalým, opakujúcim sa tendenciám v politickom živote spoločnosti, odhaľuje princípy fungovania politiky a jej mocenských štruktúr. Skúma odraz sociálnych a politických záujmov jednotlivcov i celých skupín, činnosť štátu a politických inštitúcií v bežnom i vedeckom myslení, v prevládajúcich ideách a politických teóriách.

1. Vznik politickej vedy v USA

        Politická veda má svoju bohatú historickú tradíciu, ktorá siaha až k najstarším prameňom európskej vzdelanosti a kultúrnosti. Hlasnejšie sa však o „politike“ začalo hovoriť v súvislosti s kontroverznými názormi na ňu u renesančného mysliteľa N. Machiavelliho. Ako prvý hovoril o „sciences politiques“ J. Bodin (1530 - 1596). Tento pojem bol začiatkom 19. storočia  upresnený W. Goldwinom a J. Benthamom.

        Politológia sa ako samostatná disciplína  teda formovala postupne. K jej inštitucionalizácii ako akademickej disciplíny dochádza v polovici 19. storočia v USA. Tam bola v roku 1857 vytvorená prvá Katedra histórie a politickej vedy na Kolumbijskej univerzite. Dôležitým medzníkom bol potom rok 1903, kedy vzniká Asociácia politických vied.

        Od začiatku  nášho storočia, ale najmä po prvej svetovej vojne, vznikol v USA celý rad progresívnych politologických pracovísk v podobe univerzitných katedier, výskumných ústavov a špecializovaných centier, ktoré boli veľmi úzko prepojené s praxou. Práve prítomnosť pragmatickej filozofickej tradície v USA má za následok charakteristickú orientáciu a dôraz amerických politológov na empirickú politológiu, ktorá sa stavia do polohy hodnotovej neutrality, vylučujúcej normatívne aspekty. V tomto smere je dôležité spomenúť Chicagskú školu predstavovanú predovšetkým Ch. E. Merriamom a H. Lasswellom. Už  v prvej polovici nášho storočia Merriam obhajoval nový prístup k politickej analýze, ktorá by podľa neho mala byť založená na empirickom pozorovaní a plnšom využití štatistických metód. Lasswell sa okrem empirických výskumov venoval psychologickým otázkam moci, ktoré sú pre túto školu charakteristické.

        Mnoho amerických politológov dodnes rieši  pretrvávajúci „spor“ medzi pluralistami (R.A. Dahl) a elitistami (Ch.W. Mills), niektorí sa zameriavajú na výskum politického správania ľudí (predstavitelia behaviorizmu), či komparatívnu analýzu politických systémov (M. Needler, S. Huntington). Zároveň dochádza k posilňovaniu európskeho vplyvu v oblasti politického myslenia. Predstavitelia tejto orientácie sa sústreďujú napríklad na vzťah demokracie a kapitalizmu (M. Novak, P.L. Berger), alebo vznikajú úplne nové koncepcie typu zmluvnej teórie štátu a spravodlivosti (J. Rawls, R. Nozick, J. Buchanan).

1. Vznik a vývoj politológie v Európe

        Európska myšlienková tradícia  neostala v tejto oblasti pozadu, čo je vzhľadom na búrlivý a plodný vývoj politických ideí od čias antického Grécka až po buržoázne revolúcie  pochopiteľné. V roku 1871 vznikla vo Francúzsku Škola slobodných politických vied.

        Už predtým však Alexis de Tocqueville (1805 - 1859) svojou knihou Americká demokracia, položil základy nielen francúzskej, ale i svetovej politológie ako takej. Výraznou postavou francúzskej politológie bol P. Janet, ktorého Dejiny vedy politickej vyšli v roku 1896 aj v Čechách. Medzi najvýznamnejších politických filozofov 2O. storočia patrí R. Aron (1905 - 1983), ktorý je autorom známej knihy Demokracia a totalitarizmus.

        V Anglicku vzniká v roku 1895 Londýnska škola ekonomiky a politických vied  a prvé oddelenie pre politickú vedu na Harwardskej univerzite bolo zriadené v roku 1909. Medzi najvýznamnejších súčasných predstaviteľov politickej vedy patrí H. Laski, S. Finer, R. Scruton.

        Súčasnú nemeckú politológiu reprezentujú v oblasti komparatívnej politológie a politickej teórie Klaus von Beyme (* 1934), v oblasti teórie hier a racionálnej voľby F. Scharpf (* 1935). V Nemecku sa tiež narodili predstavitelia politického myslenia svetového významu: Leo Strauss (1899 - 1973) a Hannah Arendtová (1906 - 1975), ktorí boli pre svoj židovský pôvod nútení emigrovať do USA. Svoje rodisko má v Nemecku aj predstaviteľ novomarxistickej frankfurtskej školy J. Habermas ale aj Ralf Dahrendorf.

        Do dejín politického myslenia sa zapísali aj myslitelia rakúskeho pôvodu: F.A. Hayek (1899 - 1992) knihami Cesta do otroctva a Právo zákonodárstva a sloboda a K.R. Popper (1902 - 1994) svojou prácou Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Medzi významné osobnosti svetovej politickej a ekonomickej teórie patrí aj rodák z moravskej časti Rakúsko - Uhorska  J.A. Schumpeter (1883 - 1950).

        Na Slovensku došlo k určitému rozvoju politilogických výskumov v druhej polovici 60. rokov. Skutočný rozmach tak vo výskumnej ako aj v publikačnej oblasti však nastal až po roku 1989. Po celom Slovensku začali vznikať špecializované katedry na vysokých školách a univerzitách a zároveň došlo k zriadeniu Politologického ústavu SAV.

        V súčasnosti sa percento štúdia politických vied vo vyspelých krajinách (Francúzsko, Švédsko, Nemecko) pohybuje od 7 - 20%. V USA takmer 1/4 poslucháčov vysokých škôl študuje politológiu ako predmet svojej budúcej praxe. Vysokoškolské programy sú zamerané na analýzu súčasných politických, sociálnych, hospodárskych pomerov jednotlivých krajín. Ich základným cieľom je naučiť sa orientovať v politike, poznať základné demokratizačné procesy vo svete, osvojiť si základy štátu a práva, preniknúť k mechanizmom fungovania politického systému a jeho jednotlivým prvkom.

1. Predmet a metódy politológie

Vymedzenie predmetu vedy patrí medzi základné kritériá vedeckosti. Nie vždy je to však jednoduché. Určité problémy tohoto charakteru vznikajú  aj pri definovaní predmetu skúmania politológie ako vedy. Príčinou je skutočnosť, že samotný objekt skúmania -  politický rozmer spoločenského života, je veľmi rôznorodý a mnohodimenzionálny. Sám predmet politológie sa postupne utváral, vyvíjal a menil. Doterajšia teória a prax však potvrdili, že kľúčovým a centrálnym problémom ostáva aj naďalej chápanie politiky. Preto v závislosti od vymedzenia politiky nadobúda primeranú podobu aj definovanie  samotného predmetu politológie.

        Bez nároku na univerzálnu platnosť a jednoznačnosť vymedzenia, môžeme definovať predmet politológie nasledovne: predmetom politológie sú zákonitosti vzniku a vývoja politickej moci, fungovanie štátu, politických systémov, činnosť politických strán, organizácií a záujmových skupín, politických ideí a inštitúcií, analýza politických ideológií a politického správania ľudí, ako aj tvorba a realizácia základných princípov sociálnej politiky.

        Záujem politológie ako vedy je orientovaný do dvoch základných oblastí, ktoré zároveň vymedzujú dve formy politológie:

1. Pozitívna politológia

Zaoberá sa popisom politickej (sociálnej) reality. Niekedy sa zvykne označovať ako empirická alebo deskriptívna politológia, pretože vychádza z výskumov a pozorovaní, ktoré potom zovšeobecňuje. Takýto charakter majú predovšetkým rôzne smery politickej vedy v USA. Napr. Chicagská škola a na ňu nadväzujúci behaviorizmus, ktorý sa sústreďujú na štúdium prejavov správania v politickej oblasti, ďalej smery zaoberajúce sa analýzou politického systému ako celku. Proti tejto  vedeckej,  hodnotovo neutrálnej (value - free) a objektívnej politológii sa hlavne koncom 60. rokov zdvihla vlna ostrej kritiky. Bol jej vytýkaný prílišný determinizmus, prehnaná racionalizácia a na strane druhej zanedbaný a nedocenený  priestor pre jedinečnosť, spontánnosť a prirodzenosť človeka.          

2. Normatívna politológia

        Označuje sa ako protiklad predchádzajúcej. Často vychádza z filozofie. Aplikuje niektoré jej metódy a teórie na politickú realitu. Uplatňuje skôr deduktívny prístup - od všeobecného ku konkrétnemu. Znakom jej normativity je fakt, že v sebe zahŕňa hodnotové súdy a hľadiská súvisiace so zaujatím postoja, s hodnotením, nielen poznaním. Pokúša sa stanovovať normy, určuje rozmer „čo má byť“ (napr. spoločnosť by mala byť založená na princípe rovnosti, humanizmu a podobne). Do normatívnej politológie patria predovšetkým politické školy a prúdy politickej teórie, ktoré sa vyvíjali v Európe.

        Každá veda je okrem svojho predmetu charakterizovaná aj základnými metódami ako vedeckými postupmi, ktorými môže získavať nové poznatky a prehlbovať tak poznanie svojho predmetu skúmania. Treba poznamenať, že politológia ako veda nemá výhradne svoje metódy výskumu. Väčšina z nich je využívaná aj ostatnými spoločenskými vedami. Tento fakt len potvrdzuje opodstatnenosť interdisciplinárneho prístupu pri skúmaní javov a procesov spoločenského života, ktorý sa takto prejavuje aj pri  vzájomnom využívaní rôznych metód.

        Logická metóda, je sústavou logických prostriedkov, ktorými sa analyzuje štruktúra politických javov a procesov. Pomocou nej sa hľadajú súvislosti medzi ich rôznymi zložkami a odhaľujú sa kauzálne a dialektické súvislosti. Logická analýza sa zaoberá myšlienkovými (racionálnymi) dannosťami, ako sú politické pojmy, výroky, teórie, atď.

        Historická metóda, vedie k poznaniu širších vývojových súvislostí a vyžaduje, aby bol každý politický jav skúmaný v procese svojho vzniku, vývoja a zmeny. Zároveň sa tu prihliada na súvislosti s inými javmi a podmienkami danej epochy, v spojitosti s konkrétnou skúsenosťou dejín.

        Komparatívna metóda. Jej využitie je skutočne široké a preto aj časté. Umožňuje porovnávanie podstatných znakov skúmaného politického javu alebo procesu. Pri jej využívaní však nesmieme zabúdať na to, že porovnávať sa dá len to, čo je porovnateľné. Výsledná komparácia má preto mať tvorivý a koncepčný charakter. Má slúžiť pri formulovaní záverov daného výskumu.

        Behavioristická metóda, je metodologickou orientáciou, ktorej cieľom je analýza všetkých skutočností politického života z aspektu pozorovateľného správania ľudí. Východiskom je predpoklad, že na základe štúdia faktického správania môžeme stanoviť politické úmysly a motiváciu tak jednotlivcov, ako aj skupín a organizovaných zoskupení.

        Geografická metóda, je spojená s teóriou a praxou geopolitiky. Zohľadňuje skutočnosť geografickej podmienenosti správania sa politických subjektov na danom území.

        Kybernetická metóda, má čím ďalej tým širšie uplatnenie najmä v oblasti modelovania politických procesov, pri analýze informácií získaných v politologickom výskume ako aj pri analýze rôznych kvantitatívnych postupov.

        Politológia využíva samozrejme aj celý rad ďalších metód. Patrí medzi ne metóda matematického modelovania, metóda funkcionálnej analýzy a kvantitatívno-štatistického rozboru, metódy politického riadenia, sociologické metódy ako aj metódy experimentálne.

        Najrozšírenejšou metódou požívanou v politológii však nesporne ostáva porovnávacia analýza politických systémov.

1.   Politologické disciplíny

        Medzi základné politologické disciplíny patria:

A. Teória politiky (politická teória)

            Hoci vo  vede  je  prirodzeným  javom pojmový a výrazový pluralizmus, čo znamená, že rôzne vedecké  školy  používajú  rôzne  definície, vymedzenia,  kategórie a základné  pojmy, musí  existovať  istá   miera   dohovoru,  aby   sa  vedci   mohli   medzi   sebou  dorozumieť. Práve túto stránku tvorby pojmového konsenzu má na starosti časť politológie, ktorá dostala označenie teória politiky.

B. Dejiny politického myslenia

            Ich  úlohou  je  zhrnúť  a  zovšeobecniť  názory  na  politiku,  politické  inštitúcie, deľbu politickej moci  čiže  na  proces  tvorby   usporiadania   spoločnosti. Už   v  staroveku Platón uvažoval o potrebe  a  dôležitosti  existencie  ústavy,  ale  až  po  dvoch   tisícročiach  vývoja Európskej  kultúry  začali  vznikať  ústavné  systémy. Staroveký Rím mal vlastný parlament - Senát, parlamentarizmus  sa  však  mohol  v plnej  miere  uplatniť  až  po  uzákonení všeobecného volebného  práva  začiatkom  20. storočia.  

Myšlienky  deľby  moci, jej kontroly sa objavujú v  priebehu  celých  ľudských  dejín. Jednotlivé politické režimy ich však napĺňali vlastným obsahom a odlišne ich vysvetľovali a obhajovali. Vedieť zhodnotiť a využiť pozitívne prvky  a myšlienky našej tradície politického myslenia  patrí do kompetencie tejto časti politológie.

C. Komparatívna (porovnávacia) politológia

Už sám názov hovorí, že ide o tú časť politológie, ktorá skúma rôzne politické systémy tým, že ich porovnáva. Napríklad politické strany vo Francúzsku môžeme skúmať izolovanie od politických subjektov rovnakého zamerania v iných krajinách. Malo by to význam v tom prípade, keby vládla medzinárodná izolácia. Zložitosť celého spektra politických strán, ich orientáciu, programovú zameranosť, mocenskú angažovanosť, pochopíme lepšie, ak porovnáme strany s podobnou orientáciou napríklad v Nemecku, Taliansku či vo Veľkej Británii. Ten istý postup môžeme uplatniť pri skúmaní funkčnosti parlamentov, výkonnosti prezidentov, vlád, miestnych orgánov štátnej správy, ústav a volebných systémov. Tieto podsystémy sú totiž navzájom veľmi úzko prepojené a determinované. Spolupôsobia tak na koordináciu všetkých sfér spoločenského života, teda nielen politického.

            Dôležitou súčasťou komparatívnej politológie je skúmanie medzinárodných vzťahov, ktoré v súčasnom procese globalizácie všetkých stránok spoločenského života nadobúda čoraz väčší význam.

D. Politická sociológia

            V tejto časti politológie sa pozornosť sústreďuje na oblasť politického správania. Dôležitosť tejto vednej disciplíny rastie s rozširovaním občianskeho charakteru spoločnosti. Ako občania sme rôzne orientovaní, zaujímame rôzne sociálne pozície, máme odlišné ambície, profesie, vzdelanie, vierovyznanie. V rovnakej politickej situácii sa správame rozdielne. Spoločnosť nemôže existovať bez konfliktov, môže však svoje vnútorné aj medzinárodné problémy harmonizovať. Nemalou mierou k tomu prispievajú aj výsledky dosiahnuté v oblasti pôsobenia politologickej sociológie. Táto časť politológie neskúma len reakcie občanov na politiku, ale aj reakcie politikov na záujmy občanov. Ide o vzťah spätnej väzby. Správanie sa politických vodcov, politickej elity, profesionálneho aparátu, teda byrokracie, má vždy určitú logiku  a pochopiteľne, aj dopad na občana. V našich podmienkach bol pojem politickej elity dlho tabuizovaný. O to väčší záujem vzbudzuje táto téma v našej transformujúcej sa spoločnosti dnes.

E. Politologická prognostika

        Zmysluplnosť politológie ako vedy spočíva nielen v schopnosti opisovať a analyzovať súčasné javy spoločenského života. Apologetika nerobí vedu vedou. Jednou zo základných funkcií každej vedy je totiž aj funkcia prognostická. Schopnosť anticipovať (predvídať), či prognózovať budúce stavy, trendy vývoja, prípadne správania sa, patrí k nevyhnutnej výbave aj politológie ako vedy. Americký politológ Zbigniew Brzezinski predvídal rozpad sovietskeho bloku a pád komunistického režimu s predstihom 10 rokov. Dnes sa politologická prognostika sústreďuje na  možné varianty vývoja v súvislosti s blížiacim sa miléniom. Ústami A. Tofflera, D.I. Meadowsa a ďalších významných súčasných prognostikov sa pokúša odhadnúť základné vývojové trendy planetárnej civilizácie ako celku, ale aj jasnejšie kontúry procesu globalizácie, či nových  foriem demokracie 21. storočia.

        Uvedené politologické disciplíny nám pomohli bližšie vymedziť a pochopiť zmysluplnosť a užitočnosť samotnej politológie ako vedy. Ide  však o užitočnosť v najširšom slova zmysle (v neosobnej rovine). Na druhej strane však môžeme pozorovať, že politológia je užitočná aj v užšom zmysle, pri formovaní perspektív jednotlivca, pri utváraní  a rozvíjaní úrovne jeho politického vedomia. Vo vyspelom  svete býva dobrým zvykom, že významní ekonómovia, žurnalisti, lingvisti, osobnosti verejného života študovali okrem odborov svojej prefesijnej orientácie aj „politické vedy“. Faktom totiž ostáva skutočnosť, že lepšie pochopíme spletité súvislosti medzi ekonomickými zmenami a politickým vývojom, ak poznáme logiku politického procesu a mechanizmus uplatňovania moci v ňom.

2.  Základné funkcie politológie a jej vzťah k ostatným vedám

Politológia ako spoločenská veda nevyhnutne plní konkrétne spoločenské funkcie.

1. Poznávacia funkcia. Vyplýva zo skutočnosti, že kategórie, pojmy, teórie a princípy rozpracované politológiou umožňujú hlbšie a dôkladnejšie poznávať politický život spoločnosti, presnejšie zhodnotiť politickú realitu a kvalifikovanejšie sa orientovať v spletitosti politických javov a procesov.

2. Expertízna funkcia. Prekrýva sa s predchádzajúcou funkciou. Poukazuje na fakt, že politológia svojimi kvalifikovanými stanoviskami  pomáha diagnostikovať aktuálnu politickú skutočnosť.

3. Výchovná funkcia. Je založená predovšetkým na tom, že politologické poznatky, ako aj vlastné politické aktivity a skúsenosti formujú politické myslenia a ovplyvňujú politické správanie. Prispieva tak k aktívnej ochrane človeka - občana pred manipuláciou a inými spôsobmi uplatňovania moci.  Táto funkcia politológie sa výrazne podieľa na formovaní zodpovedajúcej úrovne politickej kultúry jednotlivca ale aj spoločnosti ako celku.

        Politológia má medzi ostatnými vedami skutočne zvláštne postavenie. Súvisí totiž viac menej so všetkými spoločenskovednými disciplínami. Vďaka tejto skutočnosti, býva niekedy s niektorou z nich dokonca stotožňovaná , čo ju oberá o jej špecifické črty a vlastnosti, inokedy sa jej prisudzuje interdisciplinárny charakter, alebo sa chápe ako úplne samostatná vedná disciplína.

Medzi vedné disciplíny s ktorými najčastejšie spolupracuje patria:

A. Filozofia

Predovšetkým politická filozofia. Veda o politike bola totiž pôvodne, ako väčšina spoločenských vied, súčasťou filozofie. Mnohí filozofi boli zároveň vynikajúcimi politickými teoretikmi (Platón, Aristoteles, Hobbes, Rousseau, Popper a ďalší). Filozofia poskytuje politológii niektoré všeobecné metódy, napr. dialektiku ale aj konkrétne teórie, napr. teórie vzniku štátu. Nezanedbateľná je súvislosť medzi politológiou a niektorými filozofickými disciplínami - etikou, logikou alebo estetikou. Medzi predstaviteľov politickej filozofie by sme dnes vo svete mohli zaradiť také mená ako J. Rawls či H. Arendtová.

B. Štátoveda

Predmetom záujmu štátovedy je štúdium štátu, jeho vzniku, podstaty a fungovania. Ide teda o oblasti, ktoré spadajú aj do „kompetencie“ politológie. Významná je v tomto ohľade spolupráca oboch disciplín, týkajúca sa tvorby terminológie. Zároveň však treba upozorniť na skutočnosť, že aj napriek svojej dôležitosti netreba túto spoluprácu preceňovať. Politika je totiž  oveľa zložitejší a širší fenomén ako veda o štáte a práve.

C. História

        Zrod politických myšlienok a konkrétnych politických udalostí býva  spravidla podmienený rôznymi historickými udalosťami. Komparatívnej analýze (napr. revolúcií) musí preto predchádzať zhromažďovanie podstatných  historických faktov. Historická metóda sa preto výrazne uplatňuje aj v politológii. Historické udalosti hrali významnú úlohu už v politických teóriách Aristotela alebo Machiavelliho.

D. Sociológia

Týka sa to hlavne sociológie politickej. Stredobodom záujmu oboch disciplín je moc, jej delenie a štruktúra, rovnako politické strany, volebné správanie. Práve sociológia poskytuje obraz o sociálnej základni politiky, o sociálnej štruktúre spoločnosti, o dynamike jej vývoja. Realizuje výskum otázok fungovania politických inštitúcií, prejavov politického správania, verejnej mienky, záujmov občanov, záujmových skupín. Prostredníctvom svojich zistení tlmočí potreby, túžby a motivácie občanov. Za zakladateľa svetovej politickej sociológie je považovaný  M. Weber, významným súčasným sociológom je R. Dahrendorf.

E. Ekonómia

Jedná sa predovšetkým o ekonómiu svetovú a politickú. Ekonomika a politika, ako dve oblasti spoločenského života ovplyvňujú ľudí ako máloktoré iné sféry. Politické rozhodnutia ovplyvňujú ekonomický rast, od ekonomickej úrovne sa odvíjajú preferencie voličov a jednanie politikov. Tieto vzájomné súvislosti sa snažil  postihnúť už rakúsky ekonóm J.A. Schumpeter, prepojenie ekonomického a politického poriadku obhajovali F.A. Hayek, P. Berger či M. Novak.

F. Psychológia

V tomto prípade ide o sociálnu psychológiu. Analyzuje vedomie, poznanie a myslenie jednotlivcov, skupín, profesií, vodcov. Pri výskumoch politického správania ľudí sa často uplatňujú teórie ako napr. psychoanalýza, ktorú s obľubou používa Freudov žiak E. Fromm. Práve on sa snažil vysvetliť, prečo majú ľudia niekedy tendenciu podriaďovať sa autoritám a totalitným režimom. Rovnako sa často využíva behaviorizmus, napr. u H. Laeewella. Pomocou psychológie môžeme zároveň lepšie analyzovať problém masových a davových psychóz, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú optimálne fungovanie spoločnosti.

G. Právo

Bez základných znalostí medzinárodného, ústavného alebo správneho práva a volebných zákonov by dnes politológia nemohla existovať. Zaujímavý vzťah medzi týmito disciplínami by sme našli vo Francúzsku, kde bola na začiatku storočia politológia považovaná za metódu skúmania ústavného práva. Jednoducho, zložitosť spoločenského a zvlášť politického života si nevyhnutne vyžaduje elementárnu právnu erudíciu.

3.  Politika

        Doba v ktorej žijeme, dynamika akou sa prejavuje, nás dennodenne vystavuje obrovskému tlaku predovšetkým zo strany elektronických médií. Obyčajný človek má problém primerane sa orientovať v neprehľadnej spleti informácií a poznatkov. Frekvencia používania niektorých pojmov a označení sa stupňuje. Jednotlivci sa dostávajú do paradoxnej situácie: nedostatok času spôsobuje, že isté pojmy požívajú bez toho, aby  porozumeli ich skutočnému obsahu. Sú predsa tak notoricky známe ...

        Medzi takéto pojmy patrí aj jedna zo základných politologických kategórií akou je politika. Akonáhle totiž položíme otázku: Čo je to politika ?, zistíme, že existuje minimálne toľko odpovedí, koľko je opýtaných.    

Ak sa však chceme pokúsiť o adekvátne a podrobnejšie zodpovedanie nastolenej otázky, musíme pri odpovedi na ňu siahnuť hlboko do dejín európskej kultúry. Konkrétne až do dejín antického Grécka, do obdobia existencie polis. Práve stará gréčtina nám zachovala pojem „politikos“, ktorý v pôvodnom význame predstavoval službu verejnosti, správu vecí verejných. Politika v tomto období predstavovala verejnú činnosť, ku ktorej sa pravidelne schádzali a na ktorej sa podieľali všetci slobodní občania mestského štátu. Každý slobodný občan bol v antickom grécku neoddeliteľne spojený s politikou.

        Politika, ale predovšetkým ňou vyjadrovaný konkrétny skupinový politický záujem, sa od svojho počiatku čoraz výraznejšie inštitucionalizoval do rôznych foriem štátu. Tieto sa v dôsledku sociálno - politických stretov vývojovo značne transformovali: v rámci nášho kultúrneho okruhu sa striedali monarchie s tyraniami, aristokracie s oligarchiami. Najčastejšími formami boli tie, ktoré boli založené na vláde jednotlivca, alebo malých skupín ľudí (elít). Hoci terminologicky pojem politika pôvodne označoval záujem o veci verejné, službu verejnosti, stávala sa politika postupne v uvedených mocenských formách, de facto činnosťou zameranou proti verejnosti. Stále viac a citeľnejšie sa vyhraňoval mocenský charakter politiky. Jeho sprievodným znakom bolo  sústavnejšie a energickejšie používanie organizovaného násilia. Nakoniec už nielen voči nepriateľovi, ale aj proti vlastným, pokiaľ nepostupovali v súlade s potrebami a požiadavkami konkrétnej formy moci.

        Tak sa postupne politika z činnosti verejnej stáva činnosťou moci. Vo vedomí prostých ľudí sa udomácňuje predstava politiky ako niečoho „vyššieho“, „špinavého“. Na základe naznačeného vývoja môžeme konštatovať skutočnosť, že toto nepriaznivé hodnotenie politiky pretrváva u veľkej časti obyvateľov dodnes. Dôvera v politiku sa skutočne získava oveľa ťažšie ako sa stráca. Pasivitou v tejto oblasti, ignoráciou tohoto negatívneho vzťahu človek - politika sa však vzťah ako taký neupraví. V tomto prípade platí myšlienka G.W. Millsa, že totiž „ak sa ľudia nepodieľajú na vytváraní dejín, stávajú sa stále viac nástrojom v rukách tvorcov dejín“.

        Je preto potrebné hlbšie sa zamyslieť a pokúšať sa  v rámci elementárnej občianskej angažovanosti hľadať konštruktívne riešenie na prekonanie tohoto negativizmu. Ak dnes pozorujeme stav odcudzenia od politiky, nezáujmu, tak je to voči politike v tejto, Aristotelovsky povedané, vývojovo zdegradovanej podobe založenej výlučne na moci. Podľa všetkého pravdepodobne odumiera určitý historický typ politiky, nakoľko vyčerpal arzenál  mocenských prostriedkov na svoje presadzovanie. Politika založená výlučne na moci, na manipulácii s ľuďmi, na likvidácii svojich politických odporcov, s množstvom zákulisných a kabinetných hier, sa začína ukazovať ako brzda spoločenského  vývoja.

        Na historickú scénu sa dostáva nový, dobe zodpovedajúci typ politiky, pre ktorú budú charakteristické celkom odlišné atribúty. Mala by klásť väčší dôraz na podiel samotných občanov na správe vecí verejných, na tvorbe a kontrole politiky reprezentovanej stranami, hnutiami, ale čím ďalej tým viac aj korporáciami, zväzmi, asociáciami a záujmovými združeniami.

        Naznačený historický exkurz dejinami pojmu politika nebol samoúčelný. Chcel poukázať na skutočnosť, že s jej vymedzením  a definovaním to nikdy nebolo jednoduché. Mnohí tvrdia, že politika je iba teóriou o určitých spoločenských vzťahoch. Termín politika sa pritom používa v rôznych významoch:

1. vnútorná a zahraničná politika,
2. politika politických strán,
3. politika politických vodcov,
4. vojenská politika,
5. školská politika.

Práve v uvedených prípadoch sa politika chápe ako činnosť štátov, strán, koalícií, rôznych štátnych a iných inštitúcií a osobností.

        Definícií politiky je veľa. Medzi jej najčastejšie opakované vymedzenie patrí myšlienka nemeckého politika a vojvodcu 19. storočia  Bismarcka (1815 - 1898), že „politika nie je exaktná veda ... je to umenie možného“. Iní považujú politiku za plánovité, organizované, cieľavedomé sociálne konanie, ktoré je zamerané na vybudovanie, udržanie alebo zmenu spoločensko - politického poriadku. Ďalší prístup klasifikuje politiku ako umenie spravovať veci verejné, spravovať štát a realizovať jeho ciele. Podľa M. Webera je politika „úsilím o získanie moci, jej udržanie alebo participácie na moci“. Možno konštatovať, že v súčasnosti si stále viac prívržencov získava predstava politiky, ako aktivity zahrňujúcej uznanie a zmierovanie oponujúcich si strán (R. Scruton).

4.  Štruktúra politiky

Uviedli sme už, že jednoznačné vymedzenie politiky nie je možné. Najprijateľnejší konsenzus potom existuje len v rovine chápania politiky ako určitého spoločenského javu. Ako taký, musí mať svoju vlastnú štruktúru, ktorá vystihuje špecifické črty tohoto spoločenského fenoménu. Medzi základné štruktúrne prvky politiky potom patrí:

1. Sociálno - ekonomická základňa. Predstavuje reálnu zakotvenosť politiky. Tvoria ju sociálne skupiny, profesie, rôzne lokálne a regionálne skupiny, národy, národnosti, náboženstvá, politické strany a hnutia, nátlakové skupiny. Každá z týchto skupín sa usiluje presadzovať svoje vlastné záujmy. Miestom ich stretu je práve politika, ktorá tak vytvára zodpovedajúci rámec pre ich realizáciu.

1. Politické idey. Myšlienky sú obyčajne považované za produkt racionálneho ľudského myslenia. Väčšinu z nich môžeme dokonca hodnotiť vysoko pozitívne a podnetne. Nie každá hodnotná a správna idea má však svoj politický podtext. Politickými sa stávajú len tie idey, myšlienky, ktoré dokážu osloviť aj iných jednotlivcov. Musia teda mať akýsi nadindividuálny obsah.

2. Politické konanie (politická prax). Ani nadindividuálny obsah sebalepšej myšlienky nám nezaručí jej životnosť a úspech. Politickými v pravom slova zmysle sa preto stávajú idey až vtedy, keď na ich základe vzniká rámcový názorový konsenzus a realizujú sa prvé rozhodnutia. Začína sa tvoriť program, stanovujú sa  jeho základné ciele. To je už nevyhnutne spojené s kolektívnou činnosťou. Politika je teda, pri určitom zjednodušení, praktická kolektívna činnosť ľudí, zameraná na dosiahnutie politických cieľov, závislá v konečnom dôsledku od úspechu.

3. Politické inštitúcie. Sú ďalšou dôležitou a nenahraditeľnou súčasťou politiky. Moderné centralizované demokracie by sotva mohli existovať bez príslušnej miery inštitucionalizácie svojich základných podsystémov, medzi ktoré patrí aj politika. Medzi ne patrí predovšetkým štát, politické strany, odborové zväzy, záujmové združenia, korporácie a podobne.  

Politický život spoločnosti potom vyjadruje súhrn prejavov politických aktivít jadnotlivcov a najmä politických skupín s cieľom realizovať vlastné politické záujmy.