Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška2 (2._dejiny_politickych_teorii.doc)

2. Dejiny politických teórií

Vymedzenie:

Dejiny politického myslenia - časť politológie, sústreďuje sa na poznanie genézy politického myslenia, ako prostriedku k lepšej dejinnej orientácii v transformačných procesoch modernej civilizácie. Zároveň je predpokladom identifikácie a pochopenia súčasných trendov v politickovednom bádaní.

                                P. Kulašik: Dejiny politického myslenia

Kľúčové slová:

správne a zdegenerované formy vlády, helenizmus, pozemský a boží štát, machiavellizmus, prirodzenoprávna teória, prirodzený stav, deľba moci,

1.  Antické Grécko

Prvé elementárne predstavy týkajúce sa spoločenskej organizácie života človeka a jej rôznych foriem  nachádzame už v orientálnych impériách staroveku - Egypt, Čína a India. Na konci druhého tisícročia pred Kristom boli tieto veľké ríše Blízkeho Východu na úpadku. V dôsledku nezáujmu o spoločenské záležitosti prebiehal proces zmien v týchto prevažne teokratických monarchiách pomaly a spôsoboval postupnú strnulosť sociálnych štruktúr.

        Nové civilizačné centrum začali vytvárať grécke kmene, najprv Achájci a neskôr Dórovia, ktorí sa usadili na Peloponézskom  polostrove, výbežkoch Egejského mora a brehoch Malej Ázie. Početné grécke osady vznikali aj v južnom Taliansku a na Sicílii. Tieto kmene prejavili schopnosť rýchlej adaptácie na území, kde už existovala vyspelá minojská ( predgrécki obyvatelia Kréty) kultúra.  Medzi rozhodujúce faktory pomerne rýchleho vzostupu Grékov patrilo aj nadviazanie tesných kontaktov  s ďalšími staršími civilizovanejšími národmi a ich kultúrami (Grécko obklopovala fénická kultúra s centrom v Kartágu, etruská kultúra, na severovýchode to bola kultúra skýtska, vo východnej oblasti zase perzsko - asýrska a na juhovýchode egyptská kultúra). Gréci ich síce nazývali barbarmi, ale pôvodne nemalo toto označenie neskorší pejoratívny význam: barbarom bol človek, hovoriaci cudzím, nezrozumiteľným jazykom. Stret týchto kultúr možno z historického hľadiska hodnotiť vysoko pozitívne, čo sa tak často nestáva. Práve táto skutočnosť podnietila vznik tzv. helénskej kultúry, ktorá sa zvykne označovať ako grécky zázrak.

        Antické Grécko sa aj preto považuje za kolísku európskej kultúry. Do tohoto obdobia spadajú  prvé zárodky vedy o politike, základy vlastnej politickej teórie ako ideovej sústavy určitého politického zriadenia. Politika sa tu začala skúmať predovšetkým v súvislosti s činnosťou a pôsobením štátu ako špecifickej formy zjednocovania ľudí. Pod vplyvom stále sa rozširujúcej deľby práce, narastania komplikovanosti a diferenciácie spoločenského života dochádza k  potrebe reflexie tejto novej kvality ľudskej organizácie spoločenského života.

        Za pomerne významnú možno považovať skutočnosť, že po rozpade rodového zriadenia nevznikla v Grécku  jednotná centralizovaná ríša s despotickou vládou orientálneho typu. Politický život Grékov sa naopak, z hľadiska inštitucionálnej formy, začal organizovať v štáte, ktorý mal svojráznu podobu polis. Tvorilo ho mesto a priľahlé osady, ktoré ho uznávali za svoje spoločenské, politické ale aj náboženské centrum. Na čele každého mestského štátu stál totiž boh - ochranca polis (Aténa chránila Atény, Afrodita Korint a podobne). Takto vznikol Milét, Atény, Sparta či Efez.  Počet obyvateľstva zriedka presahoval desať tisíc (okrem Aténskej polis,  ktorá boli svojou rozlohou omnoho väčšia ako ostatné mestské štáty). Každá polis však mala všetky atribúty nezávislosti a suverenity a jej obyvatelia boli plnoprávnymi občanmi - polités.  

2.2 Vznik politických ideí

O spoločenskej organizácii  a politických ideách najstaršieho obdobia gréckych dejín (11. - 10. stor. p.n.l.), v ktorom ešte prevládajú patriarchálne a rodové vzťahy, sa dozvedáme z rôznych básní a eposov. Najznámejšie z nich sa viažu k menu Homéra - Iliada a Odysea. Obidva eposy sú oslavou kráľa a šľachty. Vládu kráľov však nemôžeme považovať za vyloženú despociu. Išlo skôr o akúsi „obmedzenú monarchiu“. Samotný kráľ sa hlavne v čase veľkých vojenských výprav obracal na otrokárov, šľachtu  pre súhlas s jeho rozhodnutím. Neskoršie (od konca 8. stor. p.n.l.) začali tieto monarchie upadať a vytvára sa vláda šľachtická. Moc šľachty už bola založená na pozemkovom vlastníctve a na výlučnom práve vykonávať  niektoré náboženské úkony.

Medzi ďalšie formy vlády, ktoré nachádzali svoje uplatnenie práve v tomto období boli aj najstaršie samovlády, tzv. tyranie. Pojem „tyran“ nemal spočiatku pejoratívny zmysel. Ambiciózni aristokrati sa stávali tyranmi tak, že vystupovali v úlohe ochrancov ľudu (demos) proti iným šľachticom. V týchto prípadoch konala tyrania v záujme ľudu, prispievala k všeobecnému rozvoju obcí. Nemožno ich preto považovať za krutovlády. Až neskôr, keď sa ochrana ľudu stáva len zámienkou sa tyrania mení na formu osobnej vlády, často krát opretej o násilie. Tyranie, ktoré spravidla nemali dlhšie trvanie ako jednu generáciu sa tak zvrhávajú na násilnícke a despotické formy vlády.

        Iným príkladom vývoja politickej organizácie spoločnosti je štátne zriadenie v Sparte. Bolo kombináciou rodových prvkov, monarchie, aristokracie a vojenskej organizácie. Toto zriadenie bolo založené na osobnej slobode a rovnosti obyvateľov, ktoré boli dosiahnuté za cenu vykorisťovania otrokov. Život obyvateľov podliehal prísnym zákonom pod ochranou štátu. Ten vlastnil aj hlavné bohatstvo krajiny - pôdu. Militarizácia života a trvalý stav izolácie  bola cena, ktorú bolo treba zaplatiť za despotickú vládu. Politické a vojenské zriadenie Sparty síce mnohí filozofi vysoko hodnotili pre jeho stabilitu, ale ako poznamenal Xenofón, žiadna polis ho nechcela nasledovať.

        Vo vývoji gréckych polis však všeobecne začala prevládať tendencia k demokratizácii spoločenského zriadenia. Príkladom sú práve Atény, ktoré túto formu začali uplatňovať od konca 6. stor. p.n.l. Monarchia tu bola zrušená už v 8. stor. p.n.l., kráľovská funkcia sa stala formálnou a neskôr sa na čelo štátu dostáva najvyšší úradník - archon. Okrem toho existoval senát - areopág, ktorý riadil správu najdôležitejších štátnych záležitostí a dbal na dodržiavanie zákonov. Pre demokraticky sa rozvíjajúce mestské štáty bolo v tom období  charakteristické, že ľudové zhromaždenie všetkých slobodných občanov bezprostredne rozhodovalo o všetkých základných otázkach verejného (politického) života. Bola to jedna z prvých foriem vládnutia, ktoré prinieslo realizáciu princípu podriadenia sa menšiny väčšine a uznanie slobody a rovnoprávnosti všetkých slobodných občanov. Vznikla a rozvinila sa tak tzv. klasická forma priamej demokracie. Zavedenie Kleisthénovej (507 - 508 p.n.l.) ústavy do politickej praxe v Aténach sa stalo dôležitým predpokladom aj  pre rozkvet neskorších aténskych demokracií za čias Perikla (500 - 429 p.n.l.).

         Dynamika spoločenského a politického života gréckych polis viedla k tomu, že sa začala vytvárať vhodná pôda pre diskusiu o politike a boli tak položené základy dejín politiky či politickej filozofie. Jednu z najhodnotnejších etáp vývoja politického myslenia tohoto obdobia predstavujú názory Platóna a Aristotela, ktorého mnohí považujú za skutočného predchodcu politickej vedy.

2.3 Platón (427 - 347 p.n.l.)

        Sokratov žiak Platón je jeden z najvýznamnejších filozofov v dejinách ľudstva. Svoje názory na politiku rozpracoval v dvoch spisoch - v Ústave a v Zákonoch.

        Obraz svojho politického ideálu vykreslil Platón vo svojom spise Ústava. Toto dielo je preto zároveň považované za jednu z prvých politických utópií v dejinách európskej kultúry. Jeho ideálne zriadenie je ale úplným protikladom demokratických Atén (Platón bol svedkom  odsúdenia Sokrata na smrť za demokratickej vlády v tejto polis). Hlavným princípom jeho ideálneho zriadenia je hierarchia, nerovnosť tried.

Podstatné myšlienky tejto  utopickej konštrukcie možno zhrnúť nasledovne:

1. Najnižší článok spoločenskej hierarchie patrí výrobcom - to sú hlavne remeselníci a roľníci. Ich prvoradou úlohou je zabezpečovať materiálnu existenciu štátu

1. Druhou triedou sú strážcovia. Ich prácu považuje Platón za „najdôležitejšiu“ preto  ich  podľa  neho  treba  zbaviť  materiálnych  starostí a upevňovať v nich výnimočné schopnosti. Ich úlohou je chrániť nedotknuteľnosť občanov a štátu.

1. Tretiu, najvýznamnejšiu triedu tvoria filozofi - vládcovia štátu. Ich úlohou je  

   spravodlivo a múdro spravovať štát.

              Charakteristickým znakom Ústavy sa tak stáva sofokracia - vláda jedného alebo niekoľkých filozofov. V Platónovom  ideálnom štáte neexistuje ani snem ani zákony, je tu len vláda rozumu. Sám poznamenáva: „kto chce činiť dobro, musí ho poznať, a toho je schopný len človek múdri, filozof“. Platón ďalej predpokladá, že zdrojom zla u vládcov a strážcov je bohatstvo. Preto títo podľa neho nesmú byť zaťažení hmotnými starosťami a citovými záujmami. Z tohoto dôvodu nesmú mať nijaký majetok, ani rodinu, majú žiť v spoločných domoch a jesť pri spoločnom stole. Tieto predstavy viedli k zavedeniu pojmu Platónov komunizmus.

        Druhý štátovedný spis Zákony je už  presiaknutý pocitmi sklamania a znechutenia, ktoré pramenia z pochopenia utopickosti svojich predstáv o ideálnej polis. Medzi najpodstatnejšie názorové ústupky Platóna možno zaradiť zmenu v nazeraní na štát. Platón už netrvá na neobmedzenej sofokracii. Nadvládu v obci už nemá individuálny ale kolektívny rozum, ktorý sa prejavuje v zákonoch. Zákony, ktoré sa získavajú skúsenosťou, sa stávajú normou práva a najlepší členovia obce sú len ich strážcami.

        V Zákonoch sa Platón vyslovuje aj k otázke foriem vlády. Za najlepšiu formu štátu považoval aristokraciu (vládu niekoľkých najlepších) a monarchiu (vládu jedného najlepšieho). Rozhodujúcou zásadou reálnych štátov však nie je rozum. Sú to morálne hodnoty, či etické vlastnosti, ktoré charakterizujú jeho podobu. Tak Platón dospieva k nasledujúcej klasifikácii jednotlivých foriem zriadenia:

        Ide tu teda o hierarchiu, kde sa rozdelenie podľa počtu vládnúcich kombinuje s etickou otázkou, či sa vládne v súlade so zákonmi. Takto vytvára Platón obraz postupnej degradácie ústav. Vláda odvážnych a ctižiadostivých, timokracia je potom najmenej zlé zriadenie. Timokracia sa však môže zvrhnúť do podoby oligarchie, vlády bohatých. Demokracia, ako horšia forma vlády vzniká vtedy, keď sa uskutoční vzbura chudobných proti bohatým. Je to podľa Platóna najmenej stabilné zriadenie. Charakterizuje ho nedostatkom spoločenskej disciplíny, rešpektu k vláde, neschopnosťou vládcov a absenciou občianskych cností. Takáto nekontrolovaná sloboda v demokracii zákonite nastoľuje najhoršiu zo všetkých ústav - tyraniu. Túto formu vlády Platón spája so zánikom slobody ako aj likvidáciou ostatných hodnôt života.

2.4. Aristoteles (384 - 322 p.n.l.)

        Za skutočného zakladateľa politickej vedy je však považovaný až Platónov žiak Aristoteles. Tento grécky mysliteľ podrobil politické myšlienky svojho učiteľa ostrej kritike. Svoje vlastné politické teórie koncentroval v diele Politika.

Odmietol Platónovu ideálnu schému ústavy pre jej špekulatívnosť a ahistorickosť. Svoju pozornosť sústredil na skúmanie  konkrétno - historických podmienok existencie spoločnosti, za ktorých určité zriadenie vzniká a zaniká. Na základe toho je potom jeho klasifikácia vládnych foriem pomerne jednoduchá a prehľadná, aj keď sa ani on nevyhol  ich morálno - politickému hodnoteniu. V závislosti od toho kto vládne (jednotlivec, skupiny alebo všetci) vymedzuje tri správne formy vlády (vláda pre všeobecné blaho) - monarchiu, aristokraciu a politeiu a tri zdegenerované formy (vláda v záujme vládnúcich) - tyrania, oligarchia a demokracia. Za najlepšie zriadenie pokladal Aristoteles politeiu - akúsi umiernenú (obmedzenú) demokraciu. Táto podľa neho obsahuje prvky oligarchie a demokracie, pričom treba dbať na správnu kombináciu oboch zriadení. Politeia je tak pre neho oligarchiou na širokej spoločenskej základni.

        Pri analýze úlohy štátu vychádzal Aristoteles z predpokladu, že štát je útvarom prirodzeným a nutným. Na základe tohoto stanoviska ho radíme medzi predstaviteľov tzv. prirodzenej teórie o pôvode vzniku štátu, podľa ktorej spoločnosť vzniká na základe inštinktu združovania. Vyslovil myšlienku, že človek je tvor spoločenský - zoon politikon. Štát potom radí medzi organizácie, ktoré nie sú založené na moci ale na spolupráci. Cieľom štátu teda nemá byť zväčšovanie slávy a bohatstva, ale šťastie občanov.

Rovnako sa zaoberal rozdelením jednotlivých orgánov vo vnútri štátu. Podľa tradície sa v jeho škole  napísalo a analyzovalo 158 štúdií o ústavách jednotlivých gréckych  štátov. Zachovala sa však len Aristotelova Aténska ústava. V nej nachádzame myšlienku, ktorá neskôr dostane označenie „koncepcia deľby moci“, a ktorá zásadným spôsobom ovplyvní podobu moderných centralizovaných demokracií. Aj v tomto ohľade je teda Aristotelovo dielo veľmi inšpiratívne. Aristoteles uvádzal, že v každej ústave nachádzame tri stránky:

1. jedna je o obecných záležitostiach,
2. druhá pojednáva o úradoch,
3. tretia sa dotýka súdnictva.

        Aristoteles často zdôrazňoval, že vláda by mala byť obmedzovaná zákonmi a mala by vládnuť v záujme obyvateľov obce. V jednotlivých úradoch by sa mali striedať všetci občania, pretože občanom je ten, kto má účasť na vláde. Preto nikdy nesmie vládnuť ľubovôľa vládcov ale - zákon.

Zhrnutie:

        Platón a Aristoteles vyvinuli typológiu ústav - politických režimov, ktorá sa stala základom mnohých politologických diskusií.

        Táto typológia má dve dimenzie:

1. počet vládcov,

1. charakter režimu, t.j. o aké druhy záujmov sa stará.

(1) Podľa počtu vládcov rozlišuje Platón a Aristoteles vládu jedného človeka, vládu niekoľkých a vládu mnohých - alebo vládu celého ľudu.

(2)  Podľa ústavnosti režimov rozlišujú medzi tými, ktoré jednajú v súlade so zákonom a berú ohľad na záujmy celého spoločenstva - to sú dobré režimy - a tými, ktoré nedodržiavajú zákony a starajú sa len alebo predovšetkým o záujmy svojich vládcov - to sú zlé režimy.

        Ak skombinujeme tieto dve dimenzie (aká vláda a vláda pre koho) a uvedené charakteristiky, získame klasifikáciu šiestich hlavných politických foriem, o ktorých Platón a  Aristoteles uvažovali. Túto klasifikáciu po prvýkrát formuloval Platón vo svojom dialógu „Politikos“ a neskôr ju prevzal aj Aristoteles:

        Grécka kultúra zanechala hlboké stopy v celej európskej vzdelanosti. Prevažuje v nej viera v možnosti ľudského rozumu ako bezpečného vodcu poznania a konania. Život zhodný s prírodou je to isté ako život zhodný s rozumom. Moment mravný, náboženský a politický splývajú: všetko božské a nebeské je poľudštené, prenesené na zem. Tu má počiatky myšlienkový prúd, dovolávajúci sa človeka ako najvyššej hodnoty - humanizmus.

        Dobre žiť, dobro konať a dobre umierať, to sú tri veci, v ktorých Gréci nachádzali blaženosť.

        Základnou podmienkou dobrého života bol život v štáte, v obci. Človek je platný len ako člen štátnej spoločnosti, ako občan - zoon politikon. Polis bola občianskym kolektívom, ktorý dokázal nasledujúcim pokoleniam odovzdať ideu občianstva a demokracie. Štát teda na prahu európskych dejín nevystupuje ako mocenská organizácia, ale ako iný názov pre poriadok, ktorý umožňuje, aby ľudia žili cnostne, a tak naplnili svoje poslanie.

        Gréci prví uvažovali o ideálnom štáte a formách jeho vlády. Do základu štátu postavili zmluvu a sociálny inštinkt človeka. Jeho legitimitu hľadali v tom, že slúži všeobecnému dobru. Tu má svoje korene aj idea vlády práva.

2.5. Politické myslenie v Ríme

        Korintským kongresom (337 p.n.l.) sa končia dejiny klasického Grécka. Nezávislosť gréckych mestských štátov zanikla, ich obyvatelia sa stali poddanými. Strata politickej slobody a zánik politického myslenia sa stali sprievodnými znakmi nastupujúceho obdobia - helenizmu. Helenistická kultúra predstavuje etapu postupného zmiešavania kultúr v celej vtedajšej oblasti stredomorskej civilizácie - v Egypte, Sýrii, Perzii a Mezopotámii sa postupne syntetizuje orientálna a grécka kultúra. Trvalým prvkom tejto novej epochy  sa stala ideológia monarchizmu, ktorá vystriedala demokratické koncepcie zanikajúcej doby.

        Najväčší ohlas v helenistickom svete nadobudla stoická filozofia, ktorá vzniká na prelome  4. - 3. stor. p.n.l. Podľa stoickej filozofie je celý vesmír riadený najvyšším zákonom prírody, ktorý je pre všetkých ľudí rovnaký. Stoická koncepcia rovnosti všetkých ľudí  odkazovala na ich základnú etickú zásadu: žiť v zhode s prírodou, čo zároveň znamenalo žiť cnostne.

        Politická doktrína stoikov je implicitne obsiahnutá v ich etike. Vychádzajú z názoru, že človek má uskutočňovať múdrosť nielen v sebe samom, ale aj vo svojom konaní navonok. Vzhľadom na to, že nie je izolovanou bytosťou , ale je mu vrodený zmysel pre spojenie s inými ľuďmi, dostáva sa prirodzený pud sebazáchovy na úroveň starostlivosti nielen o rodinu či obec, ale aj na úroveň starostlivosti o blaho štátu, ba až povinnosti k svetovému celku. Preto podľa stoikov múdry človek stavia blaho štátu nad osobné blaho. Medzi najznámejších predstaviteľov stoicizmu možno zaradiť Zénona z Kitia na Kypre. Rímsku stou reprezentujú mená ako Seneca či Marcus Aurelius.

        Rím sa od polovice 2. stor. p.n.l. stáva vedúcou mocnosťou v stredomorí. Sem začínajú v tomto období prenikať niektoré myšlienky helenistických škôl, predovšetkým svojou praktickou zakotvenosťou a zdôrazňovaním mravnosti blízky stoicizmus.

        Ústredným aspektom politickej ideológie Ríma sa stala idea magistrátu, úradov vybavených mocou (imperium). Nešlo tu o helenistický ideál božskej vlády, ale zriadenie silne zdôrazňujúce povinnosti úradníkov voči celku. Štát (res publica) sa chápal ako vec slúžiaca ľudu (res populi). Zaujímavým elementom rímskeho politického myslenia bolo presvedčenie, že vôľa vládcu je právom, z titulu vôle ľudu. Ľud, ktorý je primárnym zdrojom moci, ju preniesol na panovníka. Panovník tak vyjadruje vôľu ľudu prostredníctvom práva.

        Medzi najvýznamnejších rímskych politických mysliteľov možno zaradiť Gréka  Polybia, ktorý sa stal nadšeným obdivovateľom veľkosti a úspechov rímskeho impéria. Vo svojich Dejinách analyzuje faktory a okolnosti vytvorenia stability Rímskej republiky. Podľa neho je na príčine zmiešané zriadenie, pozostávajúce z elementov monarchie (dvaja konzuli), aristokracie (senát) a demokracie (ľudové zhromaždenie). Všetky činitele pritom tvoria systém ideálnej rovnováhy.

        Ďalším významným rímskym politickým mysliteľom bol Marcus Tillius Cicero. Cicero žil naopak v dobe, kedy Rímom otriasali nepokoje  a politické zápasy. Bol jedným z tých mysliteľov, u ktorých sa prejavil vplyv stoickej filozofie - štát považoval za produkt prirodzeného inštinktu, a zároveň platonizmu - predstava, že základom štátu musí byť spravodlivosť.

Zhrnutie:

        Rímska kultúra bola neopakovateľným vkladom do duchovnej výbavy ľudstva. Ak možno filozofiu považovať za výsledok veľkej invencie Grékov, právna veda, emancipovaná od ekonómie, politiky či morálky, je plodom rímskeho intelektu. Rimanov však postupne zachvátila nevyliečiteľná  choroba monarchizmu a imperializmu. Samovláda cisárov, podporovaná vojskom, nedávala veľa možností na ovplyvňovanie verejného života. V takýchto podmienkach nemohla byť spoločnosť optimisticky naladená, začala sa utiekať k otázkam etiky a náboženstva.

2.6. Vplyv kresťanstva na politické myslenie

        Vznik stredoveku môžeme z politického hľadiska ohraničiť rozkladom a zánikom západnej časti Rímskej ríše (čím zároveň datujeme koniec staroveku), zo sociálno - ekonomického hľadiska je tento proces sprevádzaný rozpadom a zánikom otrokárskej spoločnosti a pozvoľným nástupom feudálnych výrobných vzťahov. Za najtypickejší znak stredoveku však určite možno označiť dominantný vplyv rímskej katolíckej cirkvi.

        Postupne s rozširujúcim sa vplyvom a mocou  tejto organizácie nadobúda svoje jasné kontúry aj najvýznamnejší politický konflikt tohoto obdobia, ktorý zároveň určuje hlavnú problematiku politických teórií stredoveku: zápas medzi duchovnou a svetskou mocou. Pôvodné kresťanské učenie bolo učením eschatologickým, preto ani vzťah k štátu, ako k pozemskej inštitúcii nebol považovaný za dôležitý, nakoľko všetko svetské bolo považované za dočasné, pominuteľné a preto nepodstatné.

2.7. Aurelius Augustinus  (354 - 43O n.l.)

        Za tvorcu katolíckej politickej teológie, dogmatickej filozofie dejín sa považuje Aurelius Augustinus. Aj napriek nezáujmu kresťanskej dogmatiky o svetské záležitosti, podujal sa analyzovať otázky súvisiace s politikou a štátom. Sv. Augustín pociťoval potrebu čo najjasnejšie vymedziť hranice medzi cirkvou a svetským štátom. Výklad svojich názorov zhrnul v diele O štáte božom (De civitate Dei).

        Vychádzajúc z Platónskeho dualizmu sveta ideí a sveta zmyslovej skutočnosti, vytvára obraz dvoch štátov: štátu božieho a štátu pozemského. Boží štát v jeho učení je jediný pravý, dokonalý a večný. Tento neviditeľný štát má svojho pozemského predstaviteľa, svoje zákony a vládu, ktorou je cirkev. Oproti tomu svetský štát, pozemská obec, neorganizuje ľudí na základe viery ako boží štát, ale na základe ľudskej prirodzenosti a pudov smrteľníkov. Je to preto vláda zla a hriechu. V ich ustavičnom zápase musí podľa sv. Augustína zvíťaziť dobro - cirkev, ako reprezentant božieho štátu. Sv. Augustín tak vypracoval koncepciu o teokratickom kresťanskom štáte, ktorá akceptuje existenciu štátu pozemského ako nutného zla, potrebného na výchovu a krotenie hriešneho človeka.

2.8. Tomáš Akvinský (1225 - 1274 n.l.)

        Najvýznamnejším kresťanským mysliteľom stredoveku bol Tomáš Akvinský. Pokúsil sa vypracovať primeranú syntézu myšlienok Aristotela a  Sv. Augustína s cieľom prispôsobiť katolícke učenie pokroku vedy.

        Na rozdiel od sv. Augustína už nepovažuje štát za nutné zlo. Vníma ho ako  prostriedok, zaisťujúci človeku základné potreby. Štát je teda v jeho ponímaní pozemskou inštitúciou, ktorá má poskytnúť ľuďom všetko potrebné pre ich dočasný pozemský život. Svetské záležitosti však pre neho ostávajú podriadené veciam nadpozemským, náboženským.

        Vo svojej práci O vláde kniežat preberá Tomáš Akvinský  Aristotelovu klasifikáciu foriem vlády na správne a zdegenerované, podľa pôvodného kritéria, či štát slúži všeobecnému blahu alebo blahu vládnúcich. Na rozdiel od Aristotela však neskrýva svoje sympatie k monarchistickej forme štátu. Monarcha, ktorý sa „stará o ľud a reprezentuje ho“, je najlepšou zárukou jednoty štátu, mieru a všeobecného blaha. Zároveň vystupuje ako odporca demokracie, v súvislosti s ktorou dodáva, že tu existuje potencionálna hrozba zdegenerovania na tyraniu, „ale tá je všade tam, kde vládne väčšina“. Tyraniu pritom považuje za najškodlivejšiu formu vlády.

Zhrnutie:

Sv. Augustín a Tomáš Akvinský reprezentujú najvýznamnejšie postavy stredovekého sociálneho, ale zároveň aj politického myslenia. Augustínova politická teológia mala aj napriek jej dogmatickosti pozitívny vplyv na civilizačné procesy prenikajúce do Európy. Jednoznačnú nadradenosť cirkevných záležitostí nad svetskými sa pokúsil korigovať Tomáš Akvinský, keď do prevládajúcej stredovekej politickej filozofie zaviedol celý rad realistických momentov. Priznal štátu vlastnú sféru pôsobenia i vlastné prostriedky konania. Do značnej miery rehabilitoval prirodzené potreby ľudí i význam dočasných ľudských inštitúcií. Napriek týmto „svetským“ stránkam svojho učenia ostal Tomáš Akvinský vždy verným apologétom stredovekej teokracie a katolíckej cirkvi, záujmy ktorej boli nakoniec aj pre neho rozhodujúce.           

2.9. Politické učenia renesancie

Keď uvažujeme o renesancii, máme na mysli obdobie vo vývoji európskej spoločnosti od 14. až do 16. storočia. Jej korene však siahajú oveľa hlbšie. Už v 12. storočí zasiahli do spoločenského života Európy veľké zmeny, spojené s ekonomickými pohybmi, obrodením antického myšlienkového bohatstva, hlásením sa k životu novej, protifeudálne ladenej zložky spoločnosti i osamostatňovaním talianskych miest. Postupne s rozvojom  námornej plavby a priemyslu, zároveň s rozširovaním vnútorného trhu, dochádza k posilňovaniu tendencie vzniku národných štátov. Všetky tieto okolnosti do značnej miery pomáhali rozšíriť aj oblasť pôsobenia politiky. Toto búrlivé obdobie dostalo primerané pomenovanie: obdobie humanizmu a renesancie.

        Najvýznamnejší vplyv, ktorý mal humanizmus na myšlienkový rozvoj Európy, spočíval v obnovení záujmu o svetské záležitosti. Humanizmus vyzdvihol predovšetkým všetko ľudské (humanum). Znamená to, že do centra pozornosti sa dostáva človek. Nie však ako súčasť celku, ale ako jedinec, individualita. Teoretické koncepcie tejto doby sú zamerané na štúdium povahy človeka, jeho potrieb a záujmov. Čerpajú z odkazov antickej literatúry ako kultúrnej protiváhy tradičného scholastického učenia stredoveku. Humanizmus sa tak stáva predovšetkým veľkým vyznaním viery v dôstojnosť, silu, poznávacie schopnosti a perspektívy človeka. Ohlasuje nevídanú renesanciu všetkého, čo súvisí s ľudskou existenciou na tomto svete.

        Renesancia prispela zároveň ku zrodu nemenej významnej udalosti v dejinách Európy - reformácie. Humanistická a renesančná orientácia začlenila vieru a náboženstvo do svojho svetonázoru, t.j. zracionalizovala a posvetštila ich. Pohľad na cirkev ako sprostredkovateľku záujmov božích na Zemi začal byť o to kritickejší a realistickejší. Čím viac si cirkev upevňovala svoju moc, čím väčšou nádherou a bohatstvom sa obklopovala, tým menej bolo lásky k blížnemu, a takmer sa zabudlo na posolstvo evanjelia prvých kresťanov. Náboženstvo sa stalo vonkajším, priam politickým prvkom, viera v Krista sa šírila mečom a krviprelievaním. V týchto pohnutých dobách Machiavelli vo svojich Discorsoch vyhlásil: „My Taliani ďakujeme cirkvi za to, že sme sa stali bezbožnými a pokazenými“.

        Podstatou reformácie bolo očistiť kresťanstvo od nánosov, zbibličtiť ho, vrátiť cirkev k jej zdravým a jednoduchým začiatkom. Išlo o nové chápanie kresťanstva, ktoré sa usilovalo o priamy vzťah človeka k Bohu bez sprostredkujúceho poslania cirkvi. Každý musí hľadať Boha svojou vlastnou cestou. Už žiadne uctievanie svätých, žiadne pohŕdanie pozemským životom, pretože svet je výtvor boží.

        V dôsledku šírenia týchto myšlienok dochádzalo postupne aj k úpadku pápežskej autority. Rástol odpor voči pápežskému zasahovaniu do politiky. K významným predstaviteľom reformácie patril  John Wickliff (1324 - 1384). Ostro odsudzoval cirkevnú hierarchiu a najmä jej bohatstvo, ktoré odporuje zásadám Písma svätého. Žiadal, aby sa duchovenstvo vzdalo pozemských statkov. Rovnako Ján Hus (1368 - 1415) odsúdil vo svojom učení hriešnosť tohoto sveta a nápravu hľadal v morálnom zdokonalení ľudstva. Najvýznamnejším predstaviteľom reformácie v Nemecku bol Martin Luther (1483 - 1546). Dospel k novému poňatiu kresťanstva, v ktorom stavia do centra pozornosti osobný vzťah k Bohu a spasenie pomocou pravej viery. Medzi ďalších predstaviteľov reformácie patrili aj Thomas Munzer (1490 -1525), vodca nemeckej sedliackej vojny a švajčiarsky reformátor Ján Kalvín (1509 - 1564).

        Náboženské a kultúrne zmeny v 16. storočí boli umocnené nemenej významným faktorom, ktorým bol rast národných štátov a ich rivalita. Univerzalizmus kresťanského sveta, reprezentovaný pápežstvom a cisárstvom, bol nahradený politickým nacionalizmom. Národy ako ekonomické, sociálne a kultúrne spoločenstvá sa dožadujú suverénnych národných štátov a silnej centralizovanej moci. Táto moc sa opiera o mestá, ktoré sa dožadujú silného panovníka. Panovníka, ktorý by bol arbitrom medzi šľachtou a buržoáziou, oficiálnym a suverénnym reprezentantom spoločnosti.

        Politické učenia tohoto obdobia sú utopické a naivné (T. More, T. Campanella, E. Rotterdamský, M. de Montaigne).

        Skutočne hodnotnú výnimku predstavuje v tomto ohľade N. Machiavelli (1469 - 1527). Patrí medzi najväčších teoretikov štátu obdobia renesancie a zároveň medzi najspornejších politických mysliteľov vôbec. Obraz tohoto florenťana  už v polovici 16. storočia   symbolicky spálili na hranici. Pápež Pavol IV. sa rozhodol dať jeho diela na index. Veľké politické zločiny, akým bola napr. Bartolomejská noc, sa pripisovali vplyvu jeho učenia.

        Do dnešných dní sa „machiavellizmus“ označuje ako politika, ktorá dosahuje ciele bez ohľadu na prostriedky - účel svätí prostriedky.

        Pre Machiavelliho politickú teóriu je charakteristické úsilie objasniť základné princípy fungovania politiky a hybné sily politickej činnosti. Vo svojom Vladárovi (v čase svojej diplomatickej činnosti v roku 1502 sa Machiavelli prvý raz stretol s Cesare Borgiom, ktorý sa stal hlavnou postavou jeho spisu Vladár) formuluje základné východiská svojej praktickej náuky o politike. Spoločným menovateľom jeho odporúčaní ako najlepšie vládnuť je zásada, že totiž politika nie je viazaná  zákonmi morálky. Na dosiahnutie praktických politických cieľov je podľa Machiavelliho dovolené používať  aj mravne pochybné prostriedky. Podľa neho sú politika a morálka dva úplne odlišné spôsoby ľudského správania. Každý z týchto spôsobov sa má uplatňovať v inej sfére ľudskej činnosti: zásady morálky sa majú uplatňovať tam, kde ide o dobro  a záujmy jednotlivcov a zásady politiky zasa tam, kde ide o záujmy a prospech štátu. Preto ten, kto sa usiluje o mravnú dokonalosť, sa nemá púšťať do politiky a politik sa zasa musí pripraviť na to, že bude často nútený „ konať proti vernosti, proti milosrdenstvu, proti ľudskosti, proti náboženstvu“. Len preto, aby udržal moc. Jediným kritériom politika je podľa Machiavelliho účinnosť.

        Na základe svojich analýz dospel k poznaniu, že politika je určitý súbor pravidiel manipulácie s ľuďmi. Je v podstate bojom o moc. Toto poznanie mu prinieslo viac zatratenia ako uznania. Machiavelli svojou cynickou strohosťou zničil mýtus moci a  prestíž autority. Machiavelli je nenávidený, pretože vyzradil tajomstvo vladárskeho umenia. To, čo napísal Machiavelli sa nehovorí, ale robí... Krajne nepriaznivé hodnotenie Machiavelliho v 2O. storočí sa prehĺbilo zistením, že ho obdivovali a čerpali z neho talianski a nemeckí fašisti.

Zhrnutie:

Pre politické myslenie obdobia humanizmu a renesancie je charakteristický voluntarizmus, individualizmus, subjektivizmus, oslava veľkosti a jedinečnosti človeka. Cesta k tomuto individuálnemu  sebavedomiu je sprevádzaná revoltou voči stredovekej scholastike a návratom k helenistickej antike. Univerzalita kresťanského sveta je čím ďalej tým viac vytláčaná suverénnymi národnými štátmi, ktoré zápasia s cirkvou o nadvládu. Tendenciu k silnému, národnému, centralizovanému štátu najvýstižnejšie vyjadril vo svojej koncepcii N. Machiavelli.          

2.10 Novoveké politické teórie        

Vplyv renesančných a reformačných koncepcií na zmenu horizontov európskeho myslenia bol naozaj veľký. Aj vďaka nim pokračujú v 17. storočí objaviteľské cesty a európsky svet sa rozširuje o nové obzory. Hoci priemyselná revolúcia ohlási svoj príchod až o storočie neskôr, dochádza k prudkému rozvoju obchodu, nových technológií a tovarovej výroby. Politická realita tohoto obdobia má podobu absolutizmu.

        Politická moc bola síce v rukách monarchov, ale „absolútna“ moc európskych panovníkov mala relatívny charakter: spoločnosť bola štrukturovaná na množstvo korporácií, skupín, čiastkových mocí a nedovoľovala centrálnej moci preniknúť do nej a ovládať ju. Aj naďalej v nej platili staré obyčaje, chrániace feudálne práva. Výraz „absolutizmus“ viažúci sa k tomuto obdobiu plnému protikladov, nemožno v žiadnom prípade považovať za začiatok totalitarizmu, teda formy vlády, ktorá teoreticky nepripúšťa žiadnu slobodu jedinca a snaží sa ho vo všetkých smeroch podriadiť moci.

        Práve 17. storočie prináša v spoločenskom živote západnej Európy zásadnú zmenu. Zvyšuje sa význam neustále mocnejúcej buržoázie, ktorá sa  v najrozvinutejších krajinách, v Anglicku, Holandsku, Francúzsku a Taliansku, už naďalej nechce zmieriť so stavovskými privilégiami šľachty a kléru a s feudálnym absolutizmom. Nové stredné vrstvy rannokapitalistickej spoločnosti hľadajú odpoveď na otázku, akým spôsobom možno organizovať verejný život tak, aby zodpovedal určitým charakteristickým črtám ľudskej prirodzenosti a zároveň zaisťoval slobodu a bezpečnosť osobnosti. Odpoveďou na túto otázku sa stala prirodzenoprávna teória rozvinutá v prácach Grotiusa, Hobbesa, Spinozu, Locka, a mnohých iných.

        Prirodzenoprávne teórie si do určitej miery zachovali svetskú orientáciu renesančného myslenia, jej individualizmus a zaujatie problémami moci a suverenity. Na rozdiel od predchádzajúcich koncepcií, jej autori odmietli názor Machiavelliho, podľa ktorého právo vytvára iba vláda (t.j. existuje len právo pozitívne). Podľa teoretikov prirodzeného práva, právo vzniká skôr ako vláda a je na nej nezávislé.

        Za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov teórie prirodzeného práva sa považuje prvý plebejský filozof Anglicka Thomas Hobbes (1588 - 1679) autor Leviathana. Ťažisko jeho práce je v hľadaní zákonov, ktoré ovládajú ľudskú spoločnosť. Podľa neho, pre sféru ľudského individuálneho života platí ako najsilnejší zákon sebazáchovy. Každý jednotlivec, ovládaný týmto zákonom si počína krajne egoisticky. Hobbes, na rozdiel od Aristotela a mnohých mysliteľov po ňom, vychádza z tézy, že človek je v pôvodnej podobe nepolitický, a teda aj nespoločenský tvor, pretože to, čo obyčajne uspokojuje jeho ego býva v rozpore s právom a spravodlivosťou.

        V tzv. prirodzenom stave má každý rovnaké práva, či skôr, každý má toľko práv, koľko má sily. Je úplne slobodný. Všetko v tomto stave patrí všetkým a tak nikto nemá nič isté ani zabezpečené. Je to bezprávna situácia. Každý si sám bráni a uplatňuje svoje práva a preto je medzi ľuďmi ustavičný boj, vojna všetkých proti všetkým a človek človeku je vlkom (homo homini lupus). Vládne násilie, klam a neistota. „Je očividné“, píše Hobbes, „že pokiaľ ľudia žijú bez všeobecnej moci, ktorá ich všetkých drží v strachu z násilnej smrti, sú vo vojnovom stave“. Prirodzený stav je preto pre ľudí neúnosný, prináša im len utrpenie a biedu. Nevyhnutne preto musí ustanoviť, vytvoriť spoločnú moc. Dochádza k uzatvoreniu tzv. spoločenskej zmluvy. Kvôli trvalému mieru, ktorý urobí koniec prirodzenému stavu, postúpia členovia spoločnosti všetky práva jedinej vôli, ktorá sa stane suverénnou. Spoločenskú zmluvu chápe Hobbes ako pakt každého s každým. Štát teda nevznikol podľa neho na základe spoločenského  inštinktu ľudí, ako to svojho času tvrdil Aristoteles, ale z číreho egoizmu, zo strachu. Jeho vznikom síce zanikli prirodzené slobody ľudí, ale vznikol spoločenský život, zákony, právna ochrana občana, jeho života, slobody, vlastníctva a majetku.

        Takto Hobbesova doktrína štátneho absolutizmu, stelesneného do podoby monarchistického režimu s koncentrovanou mocou v pevných rukách, vyvrcholila nielen v osobe vladára - monarchu, ale stala sa aj podkladom neskoršieho výroku  Ľudovíta XIV: „Štát som ja“.          

        Ďalším teoretikom prirodzenoprávnej teórie bol John Locke (1632 - 1704). Autor práce Dve pojednania o vláde, ktorá sa stala ideovým zdôvodnením základu nového zriadenia, tzv. Listiny práv (Bill of Rights z roku 1689) a zároveň inšpiračným zdrojom základných zásad liberalizmu.

        Prirodzený stav, na rozdiel od Hobbesa, nie je u Locka stavom všeobecnej vojny a strachu. Naopak, je to podľa neho stav slobody, rovnosti a svornosti. V tomto stave boli ľudia naklonení počúvať prirodzené zákony. Prirodzené práva dostáva človek od prírody vo chvíli svojho zrodenia. Človek sa preto nemôže týchto práv vzdať, a nikto mu ich nemôže odobrať násilím. Locke dokazoval, že vlastníctvo vzniklo už v prirodzenom stave. Prechod od prirodzeného stavu k štátnej (občianskej) spoločnosti vysvetľuje Locke dobovou teóriou spoločenskej zmluvy. Túto zmluvu uzatvárajú ľudia preto, lebo prirodzený stav bol neistý a neľahký. Jej predpokladom ale ostáva historická priorita jednotlivca pred štátom. Ľudia sa v spoločenskej zmluve vzdávajú len práva represie voči porušovateľom prirodzených práv. Monopol na donútenie má štát. Štát pretvára prirodzené právo na systém práva pozitívneho. Kompetencie štátu však zasahujú len do oblasti ochrany občianskej spoločnosti ako celku a jej vlastníctva, zatiaľ čo do sféry individuálnej a ekonomickej slobody štát nemá právo podľa Locka zasahovať.

        Vzorom dobrej vlády je podľa neho umiernená monarchia, realizujúca deľbu moci. Locke ju rozdelil na zákonodárnu, výkonnú a federatívnu. Nositeľom zákonodárnej moci má byť parlament a nositeľom moci výkonnej monarcha. Pri vymedzovaní ich kompetencií zastával zásadu zvrchovanosti moci zákonodárnej.

        Epochu humanizmu a renesancie, obdobie rehabilitácie prirodzeného práva strieda v dejinách Európskej kultúry minimálne rovnako významné obdobie osvietenstva. Osvietenstvo je skutočne mnohostranným, širokým filozofickým prúdom 18. storočia , ktorý sa definitívne myšlienkovo, politicky, ekonomicky a kultúrne snažil vyrovnať s minulosťou. Osvietenským mysliteľom  sa už obdobie renesancie a reformácie začínalo javiť ako storočie bezduchej anarchie, nezmyselných občianskych a náboženských vojen a ľudského nerozumu. Chceli, aby sa Európa stala mysom  vzdelanosti v oceáne barbarstva a despotizmu.

        Ústrednými kategóriami politickej teórie osvietenstva sa stali: politické panstvo, právo a zákon, sloboda a vlastníctvo, zastupiteľstvo a parlamentná sústava, revolúcia, deľba moci. Zo spoločenskej zmluvy a koncepcie prirodzeného práva logicky vyplynula základná oblasť kritiky osvietencov - despotická moc.

        Najväčší záujem zo strany predstaviteľov politickej teórie bol preto sústredený na rozpracúvanie koncepcií obmedzujúcich absolutistickú moc panovníka. Medzi najvplyvnejšie a najrozpracovanejšie patrí teória deľby moci Charlesa Louisa Montesquieuho (1689 - 1755), ktorá sa stala základom neskoršieho parlamentarizmu. Tento autor Ducha zákonov dopracoval koncepciu deľby moci do podoby koexistencie s otázkou politickej slobody.

        Zavŕšiteľ teórie spoločenskej zmluvy, francúzsky filozof  J.J. Rousseau (1712 - 1778) vniesol do politickej filozofie demokratický nádych. Presadzoval myšlienku, že ľud má neodcudziteľnú suverenitu, ktorá je neoddeliteľná. Východiskovým bodom jeho úvah o spoločnosti a jednotlivcovi v nej však nesporne ostáva otázka nerovnosti medzi ľuďmi, ktorú spája so vznikom súkromného vlastníctva. Jeho vznik posúva do prirodzeného stavu, ktorý nebol ani plný biedy a strachu, ako u Hobbesa, ani relatívne znesiteľný, ako u Locka. Pre Rousseaua to bol nenávratne stratený stav šťastia. Obhajoval myšlienku buržoáznej demokracie, občianskych slobôd, rovnosť ľudí bez ohľadu na pôvod.

        Osvietenská ideológia sa však nerozvíjala len v Európe. Rozšírila sa aj na druhú stranu oceánu do britských kolónií, založených v 17. a 18. storočí  na Atlantickom pobreží  Severnej Ameriky. Americké politické myslenie neprinieslo nové, originálne teórie. Jeho význam pre dejiny politických ideí spočíva v úspešnej syntéze rozličných európskych myšlienkových tradícií a v ich praktickej realizácii v americkom prostredí.         

        Završujúcou udalosťou tohoto procesu bola Americká ústava zo 17. 9. 1787. V Deklarácii nezávislosti Spojených štátov, za autora ktorej je považovaný Thomas Jefferson (1743 - 1826), bola vlastne rešpektovaná teória spoločenskej zmluvy o vzniku štátu, rovnako tu našiel svoje uplatnenie základný princíp deľby moci, ako nevyhnutnej podmienky slobody občanov. Ďalším dôležitým a pozoruhodným výsledkom americkej revolúcie bolo prehlásenie občianskych a ľudských práv. Neskoršie vo Veľkej francúzskej revolúcii (1789) bola prijatá Deklarácia práv človeka a občana, ktorá právne akceptovala rovnosť pred zákonom , slobodu osoby, prejavu a vyznania.

Zhrnutie:

        Obdobie priblížených dvoch storočí vývoja európskeho ducha možno bez ostychu označiť za najproduktívnejšie a najhektickejšie obdobie vývoja našej kultúry. Atmosféra osvietenstva sa odrazila aj v politickej ideológii. Meštianstvo, ako hospodársky najzdatnejšia spoločenská vrstva, stále cieľavedomejšie pripravuje svoj nástup k moci, hľadá idey a koncepcie, ktoré by zdôvodnili obmedzenie moci panovníka.

        Teóriou spoločenskej zmluvy, prirodzeného práva  a prirodzeného stavu si rozväzuje ruky a otvára cestu k revolúcii. Základným tónom myslenia sa stáva sloboda. Rodí sa nové chápanie zodpovednosti štátnej moci pred spoločnosťou, presadzuje sa snaha kontrolovať účel, ktorému moc slúži, a tak nájsť základ pre jej legitimitu.

        V Anglicku J. Locke rozvinul  najlepšie tradície renesančného humanizmu smerom k základným liberalistickým princípom 18. a 19. storočia. K západnému politickému mysleniu prispel hlavne tým, že postavil fungovanie štátnej moci na právny základ a upozornil na nevyhnutnosť jej rozdelenia medzi rôzne štátne orgány.

        Montesquieu má zase nevyvrátiteľný podiel na tvorbe najucelenejšej koncepcii reformy štátneho zriadenia prostredníctvom koncepcie deľby moci v spoločnosti.

        A napokon, ideály tejto doby našli svoje uplatnenie a vyjadrenie v revolučno - demokratickom vystúpení Rouusseaua.

                         Najvýznamnejší predstavitelia dejín politickej vedy