Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška3 (3._politicka_moc.doc)

3. Politická moc

Vymedzenie:

Moc - schopnosť   vnútiť  svoju  vôľu,  presadiť  ciele,  primäť  k dodržiavaniu pravidiel, dokonca   proti   vôli  niekoho,  s    prípadným    použitím  represívnych   (donucovacích) prostriedkov (sankcií, hrozbou, použitím fyzickej sily).

                         C.D. Echaudemaison: Slovník ekonómie a sociálnych vied

Kľúčové slová:

moc, štátna moc, politická moc, horizontálna deľba moci, vertikálna deľba moci, formy štátu, formy vlády, autorita, vodca, politická elita

3.1. Pojem moci

        Pojem moci patrí ku kľúčovým pojmom politológie. Jeho správne pochopenie, pokus o čo najpresnejšie vymedzenie je kľúčom k rozboru a sprístupneniu zložitých problémov politického života spoločnosti. Moc ako taká, môže mať rôzne podoby, formy a obsah. Pôsobí aj ako nepolitická moc, moc ľudu, moc inštitúcií, vládcov. Ale rovnako sa stretneme s vymedzením: moc rozumu či moc demokracie.

        Už z tohoto prvého priblíženia je zrejmé, že tento pojem treba bližšie špecifikovať. Na základe toho vyčleňujeme dve základné roviny používania pojmu moc:

1. vedecky chápaný pojem moci - ako sa ním zaoberá politická veda, štátoveda.

2. bežne vymedzovaný pojem moci - v každodennom hovorovom jazyku. Potom existuje otcovská moc, moc slova, moc argumentov, ... .

        Nás bude zaujímať bližšie ozrejmenie prvého uvádzaného významu moci. V súčasnej politologickej literatúre sa stretneme s veľkým množstvom definícií pojmu moc (je ich vyše 100). V najvšeobecnejšej rovine ide o sociálny fenomén, ktorý je prítomný na všetkých stupňoch a oblastiach sociálnej a politickej organizácie spoločnosti. Moc je potom jeden z najrozšírenejších spoločenských vzťahov. Ide o vôľový vzťah medzi ľuďmi, pri ktorom použitie zvláštneho systému a metód jej nositeľov zabezpečuje prejavenie a nadvládu autoritatívnej vôle, s cieľom riadiť a zachovať spoločenské normy na základe princípu spoločenskej zodpovednosti.

        Bližšie je daný zvláštny systém a metódy jeho uplatňovania objasnený vo vymedzení moci ako schopnosti človeka, sociálnej skupiny, organizácie či iného spoločenského subjektu, dosahovať zamýšľaných cieľov a účinkov aj cez odpor ostatných subjektov, prinútiť ich k požadovanému postoju alebo jednaniu, v prípade potreby aj za pomoci fyzickej a psychickej sily.

Pre dokreslenie existujúceho názorového a pojmového pluralizmu týkajúceho sa vymedzenia pojmu moc, uvádzame najčastejšie sa vyskytujúce definície v dostupnej politologickej literatúre:

moc  -  schopnosť (realizovaná aj nerealizovaná) dosiahnuť určitý efekt,

moc  -  vplyv,   ktorý  uskutočňuje   jednotlivec  alebo  skupina akýmikoľvek        

           prostriedkami, na  iných ľudí, aby sa správali želateľným spôsobom,

moc  -  možnosť realizovať určité cielené konanie,

moc  -  schopnosť,  ktorú  jednotlivec   alebo   skupina  má  k  tomu,  aby  vytvárali také vzťahy s inými ľuďmi a skupinami, ktoré zodpovedajú ich záujmom a želaniam.

        Pojem moci je dnes systematicky študovaný predovšetkým v rámci politickej sociológie. Jeden u jej predstaviteľov Z. Bauman ju definuje ako možnosť subjektu záväzne rozhodovať o činnosti objektu. Zároveň tento autor vypracoval typológiu existujúcich definícií moci. Podľa neho môžeme existujúce definície zhrnúť do piatich základných skupín:

A. Behaviorálne

        Moc je tu chápaná ako určitý zvláštny spôsob správania (v zmysle psychologického správania sa ľudí)  korelovaný so správaním iných osôb alebo skupín. Moc potom môžeme definovať,  ako schopnosť jednotlivca alebo skupiny osôb, modifikovať správanie iných osôb alebo skupín žiadúcim spôsobom. (Tawney)    

B. Teleologické

        Fenomén moci u tohoto typu definícií je podriadený analýze vo funkcionálnej rovine. Tu sa chápe moc ako vytváranie plánovaných následkov. (Russell)

C. Inštrumentálne

        Moc je definovaná prostredníctvom prostriedkov, ktoré používa. Najčastejšie pomocou násilia. Moc tu vystupuje ako možnosť uplatnenia sily. (Bierstedt)

D. Štrukturálne

        V tomto prípade je moc považovaná za spoločenský vzťah medzi dvoma skupinami ľudí. Definície tohoto typu argumentujú faktom, že v základoch mocenského javu leží rozlíšenie na vládnúcich a ovládaných. (Duverger)

E. Moc ako vplyv

        V tomto prípade definícií moci je táto najčastejšie stotožňovaná s vplyvom.

Potom sa moc chápe ako usmernený vplyv alebo jeho  možnosť. (Mueller)

Spracovaný prehľad uzatvoríme  názorom M. Webera, ktorý definuje moc ako možnosť človeka alebo skupiny ľudí, realizovať svoju vôľu i proti vôli tých, koho sa týka.

        Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že moc je reálna schopnosť uskutočniť svoju vôľu v spoločenskom živote, a  v  prípade nutnosti aj prostriedkami donútenia. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť ešte na jeden aspekt celého problému. Ide o rozlíšenie pojmu moc a panstvo. Všeobecne prevláda názor, že o panstve hovoríme vtedy, ak absentuje presvedčenie a viera ovládaných, že ich podriadenie sa je spravodlivé, zákonné a uznaniaschopné.

        Medzi základné znaky (atribúty) moci, pomocou ktorých sa najčastejšie prejavuje, môžeme zaradiť tieto:

1. prevahu a vplyv
2. vedenie a poslušnosť
3. nadradenosť a podriadenosť
4. prestíž a autorita

        Charakter konkrétneho mocenského vzťahu závisí predovšetkým od toho, kto je jeho nositeľom, v akej oblasti spoločenského života je uplatňovaný, s akým cieľom je využívaný a akými prostriedkami sú tieto ciele dosahované. Podľa subjektu moci potom rozlišujeme: moc osobnú, rodinnú, skupinovú, stranícku, štátnu, cirkevnú, ... . Ak vezmeme ako základné kritérium rozlíšenia oblasť spoločenského života, vymedzujeme moc: ekonomickú, politickú, vojenskú, ideologickú (duchovnú), ... .

3.2. Štátna moc

        Štátnou mocou nazývame zvrchovaný mechanizmus, ktorý spravuje vývoj na danom území. V demokratickom režime majú pojmy štátna moc a politická moc rovnaký význam, sú identické. V nedemokratickom režime má štátna moc nielen moc politickú, ale aj ekonomickú a duchovnú (najčastejšie prostredníctvom prevládajúcej ideológie).

        Za najdôležitejší spoločenský prejav moci považujeme politickú moc. Definujeme ju ako reálnu schopnosť určitej skupiny alebo jednotlivca realizovať svoju vôľu prostredníctvom politiky a právnych foriem. Pre súčasné obdobie vývoja modernej spoločnosti je typické, že moc nadobúda čím ďalej tým viac inštitucionálny charakter. Moc jednotlivca (alebo skupiny ľudí) nad iným človekom sa už nevykonáva priamo, ako to bolo kedysi. Dnes vykonáva moc nad človekom fakticky inštitúcia, čo znamená, že ľudia sú ovládaní inými ľuďmi sprostredkovane, cez rôzne inštitúcie. Moc je v dnešnej spoločnosti zároveň hlbšie spojená s právom, so zákonmi ako aj s ďalšími nástrojmi, ktorými inštitúcie disponujú. Inštitucionalizácia znamená, že už nerozhodujú osobné kvality toho kto ovláda, ale atribúty, ktoré sú vlastné príslušnej inštitúcii (danému úradu, štátnemu orgánu alebo inej organizácii). Inštitúcia tak vystupuje ako základný spoločenský sprostredkovateľ moci.

3.3 Deľba moci

        Už Aristoteles vo svojej Politike upozornil na potrebu deľby moci v spoločnosti, keď hovoril, že dobrá ústava má pojednávať o obecných záležitostiach, o úradoch a o súdnictve. Predznamenal tak jeden z centrálnych problémov európskej politickej vedy, ktorá sa s otázkou deľby moci v spoločnosti vyrovnáva od čias Locka či Montesquieuho, až dodnes. Nevyhnutnosť deľby moci dnes už síce nespochybňuje nikto, problémom však naďalej ostáva otázka kompetencií jednotlivých foriem moci.

        Všeobecne možno povedať, že princíp deľby moci zabezpečuje nemožnosť zneužitia  štátnej moci proti občanom. Preto musí byť rozdelená na tri zložky, do troch úradov, právomoci ktorých musia byť od seba oddelené. Tak rozlišujeme moc zákonodarnú (legislatívu), ktorá je v rukách parlamentu, moc výkonnú (exekutívu), ktorá prináleží vláde a prezidentovi a moc súdnu (jurisdikciu), ktorej najvyššia moc patrí ústavnému (prípadne najvyššiemu) súdu. Týmto trom zložkám moci sú zverené tri najdôležitejšie právomoci:

1. legislatíve - právomoc vydávať zákony
2. exekutíve - právomoc tieto zákony vykonávať
3. jurisdikcii - právomoc zákony interpretovať

        Deľba štátnej moci sa tak týka dôsledného oddelenia všetkých kompetencií jednotlivých orgánov. Rovnako zakazuje kumuláciu funkcií v jedných rukách, takže napríklad člen zákonodarného zboru nemôže byť členom ústavného súdu a podobne. (V niektorých ústavách  ale kreslo vo vláde nie je nezlúčiteľné s členstvom v parlamente, niekde je naopak podmienkou.) Základným cieľom deľby moci je zefektívniť jej činnosť. V demokratickom politickom systéme navyše prináša možnosť vzájomnej kontroly jednotlivých zložiek štátnej moci, čím zabraňuje jej kumulácii v jednom zdroji.

Princíp deľby štátnej  moci a princíp bŕzd a vyváženia, teda mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa jednotlivé kompetencie upravujú, je zachytený v nasledujúcej tabuľke:

Poznámka:

právo suspenzívneho veta - právo exekutívy odmietnuť parlamentom schválený zákon. Aby však exekutíva  nemohla  zablokovať celý legislatívny proces, môže parlament vrátený zákon znovu odhlasovať, ale už vyšším počtom hlasom.

3.4. Horizontálna deľba štátnej moci

        Patrí medzi najprepracovanejšie mechanizmy fungovania štátnej moci v spoločnosti. Jej úlohou je presne definovať kompetencie, zaručiť efektívny výkon štátu a vzájomnú kontrolu, zabraňovať kumulácii a zneužitiu moci. Súčasný systém horizontálneho rozdelenia moci pochádza z tvorby francúzskeho politizujúceho sociológa Alexisa de Tocqueville z konca 18. storočia. Prvýkrát bola táto koncepcia prakticky uplatnená pri vzniku Spojených štátov amerických ako teória bŕzd a vyváženia amerických federalistov Adamsa, Hamiltona a Madisona.

        Princíp bŕzd a vyváženia znamená, že jednotlivé zložky štátnej moci sa svojimi právomocami a kompetenciami navzájom vyvažujú a obmedzujú. Rozhodnutia každého jedného z troch základných ústavných orgánov môžu byť ostatnými orgánmi korigované, prípadne celkom zrušené. Deje sa tak preto, aby sa znížilo nebezpečenstvo zneužitia moci ako aj negatívnych dôsledkov nejakého rozhodnutia.

        Podstatou horizontálnej deľby moci je rozdelenie centra moci štátu na tri zložky:

1. zákonodarnú (legislatívu)
2. výkonnú (exekutívu)
3. súdnu

Zákonodarná moc

(parlament)

Súdna moc

Výkonná moc

(vláda)

Toto rozdelenie vytvára systém tzv. „triumvirátu“, v ktorom sa jednotlivé zložky moci dopĺňajú a kontrolujú. Navzájom sa odlišujú nielen úlohami, aké plnia v systéme štátnej moci, ale spravidla aj vznikom. Vo vyspelých demokratických režimoch je dnes už klasický triumvirát obyčajne dopĺňaný štvrtou zložkou moci, ktorou je moc mediálna. Plní úlohu verejnej kontroly fungovania moci v spoločnosti.

Zákonodarná moc. Najdôležitejším pilierom demokratického politického systému je legislatíva, ktorú tvorí parlament (názov pochádza z franc. parler,     hovoriť).  Jej cieľom je určovať normy správania všetkého, čo sa nachádza na území daného štátu (obyvateľov, inštitúcií, organizácií, skupín, ale aj samotného štátu). Vo vzťahu k dvom ďalším zložkám štátnej moci má tieto kompetencie:

5. právo ustanovovať, kontrolovať a odvolávať exekutívu,
6. právo ustanovovať súdnu moc.

Najvyšším článkom zákonodarnej moci je parlament. V demokratických režimoch vzniká tak, že ho zostavujú všetci občania svojím volebným výberom pri rešpektovaní zásad politického pluralizmu (konkurencia viacerých politických strán respektíve politikov). Funkčné obdobie parlamentu je spravidla od 2 do 5 rokov. Z dôvodu čo najlepšieho preniknutia záujmov občanov, strán a regiónov do parlamentu, pre vykrytie a reprezentáciu čo najširšej sociálnej a geografickej základne,  vznikla tradícia dvojkomorového parlamentu. Komory parlamentu tvorí: poslanecká snemovňa (snemovňa reprezentantov, dolná snemovňa) a senát (horná snemovňa). Prvá komora parlamentu je volená priamo voličmi a má úplnú zákonodarnú moc. Druhá komora zohľadňuje rozdielnosť regiónov. Úlohou tejto je kontrolovať prvú komoru, aby pri tvorbe zákonov nepoškodila žiadnu časť štátu. Najviditeľnejšie sa táto kontrolná úloha odráža pri analýze a schvaľovaní štátneho rozpočtu. Druhú komoru spravidla volia územné orgány štátnej moci a nemá zákonodarnú moc (výnimku tvorí Snemovňa lordov vo veľkej Británii). Druhá komora obyčajne slúži ako legislatívny filter chybných rozhodnutí prvej komory.

        Členovia zákonodarnej komory sú za svoju činnosť zodpovední voličom, členovia druhej komory územiam, ktoré zastupujú.

Parlamenty niektorých krajín a ich komory

   USA

     Snemovňa reprezentantov

                     Kongres

                        Senát

      Francúzsko

          Národné zhromaždenie

                   Parlament

                      Senát

      Nemecko

                Spolkový snem

                   Parlament

                Spolková rada

      Veľká Británia

              Dolná snemovňa

                    Parlament

            Horná snemovňa

      Česká republika

          Poslanecká snemovňa

                   Parlament

                       Senát

        Pri vzniku  Slovenskej republiky sa táto tradícia neuplatnila. Slovensko má preto jednokomorový parlament - Národnú radu. Okrem Slovenska majú dnes jednokomorový parlament napr. vo Švédsku a Dánsku.

        Parlament je kolektívnym orgánom štátnej moci. Jednotlivci v ňom nemajú rozhodovacie právomoci. Najdôležitejšou právomocou parlamentu je zákonodarná činnosť. K prijatiu zákona býva potrebná nadpolovičná väčšina (prítomných) jeho členov. V prípade ústavného zákona je tento počet vyšší ako polovica. Hovoríme preto o  názore väčšiny, a to buď nadpolovičnej, dvojtretinovej alebo trojpätinovej (tzv. kvalifikovaná väčšina). Ani samotný predseda parlamentu nie je samostatná politická funkcia. Jeho úlohou je riadiť zasadnutia parlamentu a pripravovať harmonogram činnosti tohto orgánu. Charakteristickým znakom parlamentu je skutočnosť, že je zložený z laikov.

        Za hlavné úlohy parlamentu môžeme považovať to, že:

7. prijíma ústavu,
8. prijíma zákony a zákonné nariadenia,
9. schvaľuje štátny rozpočet,
10. schvaľuje program vlády,
11. schvaľuje a ratifikuje medzinárodné bilaterálne a multilaterálne zmluvy a dohody,
12. posudzuje činnosť vlády,
13. volí sudcov najvyššieho (ústavného) súdu,
14. v niektorých krajinách má parlament hlavný podiel na voľbe prezidenta (Taliansko, ČR).

Výhody Senátu prevažujú a vo väčšine krajín dvojkomorový parlament spoľahlivo funguje. V Českej republike, kde po vytvorení samostatnej republiky v roku 1993 (po rozpade ČSFR)  obnovili funkciu Senátu v parlamente, môžeme občas registrovať hlasy volajúce po zmene Ústavy a zrušení Senátu. V tabuľke, ktorá je zobrazená na konci kapitoly, sú zachytené niektoré najčastejšie uvádzané argumenty pre a proti existencii Senátu (platné pre pomery ČR ale zároveň ich môžeme  zovšeobecniť a konfrontovať so situáciou na Slovensku).

Výkonná moc. Tvorí najdynamickejšiu zložku štátnej moci. Je predstavovaná  vládou a v prevažnej väčšine aj prezidentom (prípadne panovníkom). Túto skutočnosť významne ovplyvňuje rozsah a charakter ústavne formulovaných právomocí hlavy štátu vo vzťahu k výkonnej moci (napr. Španielsko). Najvyšším orgánom výkonnej moci je vláda. Podľa toho, či má prezident (prípadne panovník) výkonnú alebo len ceremoniálnu právomoc rozlišujeme hlavu štátu reálnu (USA, Francúzsko, Poľsko) alebo nominálnu (SRN, Taliansko, Maďarsko, Slovensko, väčšina konštitučných monarchií).

Úlohou vlády je:

15. realizovať rozhodnutia parlamentu (ústavu, zákony, atď.),
16. realizovať schválené programové vyhlásenie v medzivolebnom období,
17. vytvárať vhodné organizačné podmienky na realizáciu všetkých občianskych práv a slobôd,
18. ochraňovať ústavnosť režimu,
19. vytvárať na to vhodné medzinárodné prostredie.

        V demokratickom zriadení vláda vzniká dvoma spôsobmi:

1. ako výsledok všeobecných parlamentných volieb (na európskom kontinente),
2. ako výsledok priamych volieb hlavy štátu - prezidenta, ktorý sa zároveň stáva šéfom exekutívy (USA).

        Vo vláde existujú dva spôsoby rozhodovania: kolektívne a individuálne. Vláda je zborom ministrov, v ktorom má rozhodujúce postavenie jej predseda. Jednotliví členovia vlády majú pridelené kompetencie (ministerstvá), ktoré priamo riadia. Vláda je na rozdiel od parlamentu zložená z odborníkov v príslušnom odbore. Počet členov vlády určuje premiér (Veľká Británia) alebo parlament (Slovensko, Nemecko, Rakúsko). Členovia vlády sú za svoju činnosť zodpovední svojmu predsedovi, parlamentu ako aj politickej strane, ktorej vládnuce postavenie reprezentujú. Medzi najdôležitejšie funkcie vo vláde patrí funkcia premiéra, ministra zahraničných vecí, ministra hospodárstva a ministra financií.

        Súdna moc. Všeobecne môžeme štát chápať ako politicky organizovanú spoločnosť. Všetky organizácie, na všetkých úrovniach riadenia, majú svoje pravidlá, prostredníctvom ktorých regulujú správanie svojich členov. V politickej organizácii spoločnosti, v štáte, sa tieto pravidlá nazývajú zákony. Štátnej moci preto prináleží tieto zákony vydávať, realizovať a interpretovať. Princíp, akým sú tieto tri funkcie štátnej moci zverené trom úradom a ako sú uplatňované vzhľadom k občanom v spoločnosti, stanovuje ústava. Jej legitimita sa odvíja zo suverenity ľudu.

        Každá demokratická ústava by mala smerovať k určitým, spoločensky želateľným, cieľom. Mala by zabezpečovať sociálny mier, chrániť individuálne práva, ochraňovať tradície, štátnosť a svojbytnosť. Spôsoby uplatňovania týchto cieľov sú však podľa typov ústav rozdielne.

        Jedným zo základných kritérií rozlišovania ústav je ich rozdelenie na:

1. písané,  

2. nepísané.

Všeobecne sa písanou ústavou rozumie dokument, ktorý má špeciálne uzákonenie (schválenie). Za takýto typ ústavy považujeme Ústavu USA. Ako nepísaná ústava je chápaná taká ústava, ktorá sa vyvinula na základe zvyku. Príkladom nepísanej ústavy je Ústava Veľkej Británie, ale aj tu existujú určité písané zákony a štatúty, ktoré ju významne modifikujú, ako napríklad Listina práv z roku 1689.

        Ústavy môžeme ďalej rozdeliť na:

1. flexibilné (pružné),

2. rigidné (tuhé).

K zmene flexibilnej ústavy stačí obyčajný zákon, zatiaľ čo zmena rigidnej ústavy vyžaduje najčastejšie ústavný zákon, teda súhlas ústavnej väčšiny členov parlamentu.

Úlohou súdnej moci  je kontrolovať legislatívu (zákonodarnú moc) a exekutívu (výkonnú moc), vykladať zákony vrátane ústavy. Politicky najdôležitejšou časťou súdnej moci je najvyšší súd, v niektorých krajinách ústavný súd (napr. Slovensko).

Ústavný súd  SR

Ústava SR charakterizuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný demokratický právny štát. Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov, čo je najvyšším prejavom zastupiteľskej demokracie. Ústava SR predpokladá aj možnosť výkonu priamej demokracie prostredníctvom referenda za presne zákonom určených podmienok.

        Pri analýze  vzájomných vzťahov medzi najvyššími štátnymi orgánmi (parlament, vláda, prezident) môžeme konštatovať fakt, že SR je z hľadiska uplatňovania foriem moci parlamentná republika.

        Ústava SR dôsledne vychádza z princípu trojdelenia štátnej moci, a to:

20. na moc zákonodarnú,
21. na moc výkonnú,
22. na moc súdnu.

        Ústava je základný zákon štátu. Z toho vyplýva, že všetky ostatné zákony a právne predpisy musia z nej vychádzať a byť s ňou v súlade. Tento stav je nevyhnutným predpokladom vytvárania právneho štátu.

        Pojem právny štát nesie v sebe veľa atribútov. Podstatou všetkých znakov je „vláda práva“, diktát zákona. Za základný imperatív vymedzenia právneho štátu teda môžeme považovať skutočnosť, že ide o vládu práva a nie vládu ľudí (government of laws not men). To znamená, že občan i štátny orgán aj keď prípadne subjektívne  s obsahom zákona nesúhlasia, právo a zákon je najvyššou silou, ktorú musia rešpektovať. V tom spočíva obrovská zodpovednosť zákonodarcu, aby zákony čo najviac vychádzali z „prirodzeného práva“, aby zákon vytváral čo najmenej trecích plôch medzi potrebami jednotlivca a spoločnosti.

Pri vykladaní zákonov, pri zabezpečovaní ich súladu so „základným zákonom“ pôsobí ako nezávislý strážca ústavnosti Ústavný súd SR. Podstata tejto inštitúcie tkvie v tom , že je to:

23. nezávislý orgán,
24. súdny orgán.

        Ústavný súd zákony netvorí, ale ich vykladá, porovnáva s normami vyššej právnej sily. Činnosť Ústavného súdu SR však nemôžeme zužovať len na výklad ústavy a súlad ústavy a zákonov.

        Podľa ústavného zákona č. 7/1992 Zb. a ústavného zákona č. 38/1993 Zb. zákonov o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním, o postavení jeho sudcov, možno činnosť ústavného súdu rozdeliť do týchto oblastí:

25. konanie o súlade právnych predpisov,
26. konanie vo veciach sporov o príslušnosť,
27. výklad ústavných zákonov,
28. konanie o ústavných sťažnostiach,
29. konanie vo volebných veciach,
30. konanie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo hnutia,
31. konanie o sťažnostiach proti výsledku referenda,
32. konanie o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca NR SR
33. konanie o obžalobe prezidenta republiky.

        Z výpočtu uvedených právomocí je zrejmé, že ústavný súd je oprávnený konať v tých najdôležitejších oblastiach, ktoré charakterizujú postavenie Slovenska ako  demokratického právneho štátu.

        Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti má rovnako oprávnenie vydávať tzv. nález ústavného súdu. Orgány, ktorých sa vynesený nález dotýka, sú povinné do 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu uviesť sporné predpisy do súladu s ústavou, prípadne inými zákonnými alebo medzinárodnými zmluvami. Proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok

        Nezávislosť je „alfou a omegou“ ústavného súdnictva. Zákony vykladať, vysvetľovať a porovnávať nemôže žiadna politická strana, či hnutie. Táto úloha môže byť zverená len odborníkom, ktorí nepodliehajú imperatívu žiadnej politickej strany ani záujmovej skupiny. Aj preto sú jeho členovia spravidla menovaní  alebo volení na obdobie presahujúce volebné obdobie parlamentu, alebo ide o doživotnú funkciu. Sudcov možno odvolať len vo výnimočných prípadoch (duševná choroba, protiústavná aktivita sudcu, spáchanie ťažkého zločinu).         

3.5 Vertikálna deľba moci

        Okrem horizontálnej deľby existuje menej rozpracovaná koncepcia vertikálnej deľby moci. Jej podstatou je určiť kompetencie štátnych orgánov vo vertikálnej štruktúre. Teda určiť, kto je komu podriadený alebo nadriadený, kto o čom môže rozhodovať. Na rozdiel od tocquevilleovského horizontálneho delenia, ktoré je všeobecne prijímané, pre vertikálnu deľbu moci toto neplatí. Pri jej analýze sa môžeme stretnúť s troma najčastejšie používanými pojmami: centralizovaný model, federalizmus a konfederácia.

                                               Vertikálna deľba štátnej moci

Miestna vláda

Regionálna vláda

Ústredná vláda

                                                                                                                                                                          Rozdelenie moci                                                                                              Rozdelenie moci

a zodpovednosti                                                                                               a zodpovednosti

v unitárnom štáte                                                                                             vo federácii                                        

1. centralizovaný štát

        Rozhodovacie právomoci v prípade tohoto modelu štátu ostávajú sústredené v rukách  centrálnych štátnych orgánov. Táto skutočnosť však vôbec nemusí ovplyvniť funkčnosť horizontálnej deľby moci. Centralizovaný model sa  môže uplatňovať aj v demokratickom režime.

        V zákonodarnej sfére sa prejavuje tendenciou prerokúvať všetky aspekty života krajiny výlučne parlamentom. Parlament sa tak vlastne stáva absolútnym normotvorným centrom štátu. Čo sa týka výkonnej moci, v centralistickom modeli štátu vytvára vláda politiku nielen pre štát ako celok, ale aj pre všetky územné celky a regióny. Vzhľadom na sústredenie rozhodujúcich právomocí do centra, dochádza medzi ním a regiónmi, ktoré reprezentujú rôzne občianske združenia, k častejším konfliktom. Krajiny s týmto modelom štátu inklinujú ku vzniku sociálnych, etnických, náboženských a politických konfliktov. Centralizovaný model na európskom kontinente reprezentuje napr. Francúzsko.

B. Federácia

        Rozdelenie štátu na členské jednotky, ktoré majú vlastnú štátnu moc, pričom naďalej rešpektujú spoločnú ústavu ako základ štátnosti, nazývame federáciou. Federácia je spoločný štát, v ktorom         základnú štátnu subjektivitu má centrum (spoločný parlament, vláda, ústava a súdnictvo). Štát je rozdelený na členské jednotky (napr. v Nemecku krajiny, v USA štáty), ktoré majú vlastné orgány štátnej moci (parlamenty, vlády, ústavy, súdnictvo). Spoločným základom je federálna ústava. Členovia federácie musia na základe dohodnutého rozsahu právomocí centra, toto rešpektovať.

        Členské jednotky federácie majú spoločný záujem v oblasti:

34. základnej legislatívy,
35. zahraničných aktivít,
36. obranyschopnosti,
37. vnútornej bezpečnosti,
38. hospodárskeho priestoru,
39. financií,
40. energetiky,
41. dopravy.

        Spoločný hospodársky priestor v demokratickej spoločnosti znamená, že centrum len koordinuje činnosť ekonomických subjektov, neriadi ich. Členské jednotky federácie sú ekonomicky autonómne.

        Špeciálne záujmy členských jednotiek federácie sa prejavujú v oblasti vlastnej školskej, zdravotníckej, kultúrnej a ekonomickej politiky ako aj  vo vytváraní vlastného právneho systému, ktorý spomedzi spoločných zákonov akceptuje iba základný zákon federácie - ústavu.

C. Konfederácia.

        Konfederáciou označujeme zväzok suverénnych štátov. Takýto zväzok vznikne deklaráciou o súžití a vytvorení spoločných orgánov štátnej moci. Vznikne vláda a štátny orgán s funkciami parlamentu. Ústavu môže nahradiť spoločná deklarácia.

        Základné legislatívne, exekutívne a súdne právomoci majú štáty, centrum má iba tie, na ktorých sa štáty dohodnú. Centrum má teda iba právomoci prenesené a odvodené.

        Typickým príkladom konfederácie je Švajčiarsko. V tejto krajine žije 6,5 milióna obyvateľov v 26 kantónoch (najväčší Zurich má 1,1 milióna obyvateľov, a najmenší Innerrhoden iba 13 tisíc obyvateľov).

3.6. Formy štátu

        Okrem foriem štátu závisiacich od vertikálnej deľby moci (unitárny - centralizovaný štát, federácia a konfederácia) vymedzujeme aj ďalšie formy štátu. Všeobecne teda rozlišujeme existujúce formy štátu na základe nasledujúcich kritérií:

1. podľa vertikálneho delenia moci (pozri časť 3.5.),
2. podľa hlavy štátu a jej vplyvu,
3. podľa stupňa vplyvu občanov na politický život.

        Podľa hlavy štátu a jej vplyvu delíme štáty na monarchie a republiky. V súčasnosti prevládajú dve podoby monarchie: dedičná a konštitučná (obmedzená).

        Konštitučná monarchia ako model štátu je prakticky uplatňovaná asi v 1/3 európskych krajín. Charakteristickou črtou tohoto typu štátu je skutočnosť, že monarcha je síce oficiálnou hlavou štátu, ale jeho vplyv je obmedzený volenou časťou štátnej štruktúry. Preto platí konštatovanie, že monarcha je akýmsi symbolom štátnosti, oficiálne reprezentuje štát v medzinárodných vzťahoch a poveruje politika zostavením vlády po voľbách (vo Veľkej Británii je navyše hlavou anglikánskej cirkvi a menuje nových členov Hornej snemovne).

        Naproti tomu je dedičná monarchia založená na iných tradíciách a funguje na odlišných princípoch. Tu si monarcha zachováva svoj politický vplyv na vývoj krajiny. Má právo formovať vládu, dokonca stáť v jej čele, určovať termíny volieb a tvoriť politiku štátu. Štát je v tomto prípade dedičným majetkom monarchu. Typickým prostredím, kde sa zachovala tradícia dedičnej monarchie je oblasť Ázie a Afriky.

        V súčasnosti je však vo svete prevládajúcou formou štátu republika. Hlavou štátu  je v tomto prípade prezident. Prezident môže byť volený troma známymi spôsobmi:

1. priamo voličmi (Slovensko, Rakúsko, Francúzsko),
2. voliteľmi - zborom tzv. elektorov  (USA),
3. parlamentom ( ČR, Taliansko).

        Aj pri tejto forme štátu ostáva prezident predovšetkým symbolom štátnosti. V porovnaní s monarchom je však pevnejšie spojený s niektorou politickou stranou, ktorú obyčajne reprezentuje aj po úspešných prezidentských voľbách (USA, Francúzsko). Podľa možnosti ovplyvňovať politiku štátu hovoríme o silnom a slabom prezidentovi. Táto pozícia najčastejšie súvisí s uplatňovanou formou vlády v danej krajine. Príkladom silného prezidenta  je americký prezident. Nie je iba symbolom štátnosti, ale aj šéfom exekutívy (na rozdiel napr. od francúzskeho prezidenta). Navyše má právo veta, čo znamená, že môže vetovať zákony schválené kongresom a menovať členov Najvyššieho súdu vrátane jeho predsedu.

        Kritérium stupňa vplyvu občanov na politický život vymedzuje zároveň mieru demokracie v danom štáte. Na základe toho rozlišujeme dva typy štátov, ktoré uplatňujú protikladnú mieru vplyvu občanov na tvorbu politiky. Ide o štát pluralitný, ktorý akceptuje princípy politického pluralizmu a z neho vyplývajúce zásady zastupiteľskej demokracie. Protipól v tomto prípade reprezentuje štát totalitný, ktorý naopak nepripúšťa demokratické súperenie o moc a jeho základným cieľom je likvidácia prejavov politického pluralizmu. (Bližšie vymedzenie charakteristických znakov demokratického a totalitného politického systému bude predmetov výkladu v ďalšej časti textu).

                                      Prehľad základných foriem štátu

                          A. Z hľadiska vzniku politických elít

Konštitučná monarchia

Republika

Dedičná monarchia

B. Z hľadiska vertikálnej deľby moci

Unitárny štát

Federácia

Konfederácia

C. Z hľadiska vplyvu občanov

Totalitný štát

Pluralitný štát

3.7 Formy vlády

        Popri základných formách štátu, ktoré sme bližšie vymedzili v predchádzajúcej časti, rozlišujeme ďalej jednotlivé formy vlády. Základné hľadisko, ktoré sa uplatňuje pri tejto klasifikácii je charakter prevládajúcich vzťahov medzi najvyššími orgánmi zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, z hľadiska miery ich vzájomnej konkurencie či kooperácie. Podporným kritériom   pre určenie realizovanej formy vlády je autonómia jednotlivých zložiek štátnej moci. Už v súvislosti s pozíciou silný - slabý prezident, sme naznačili istú závislosť tohoto postavenia, od konkrétneho rozdelenia  kompetencií jednotlivých zložiek triumvirátu v spoločnosti.         

        Faktom ostáva skutočnosť, že ideálne prerozdelenie štátnej moci medzi jej základné zložky zákonodarnú - výkonnú - súdnu je prakticky neuskutočniteľné. Preto podľa toho, ktorá z nich dominuje, rozlišujeme tri formy vlády:

42. parlamentnú,
43. kabinetnú,
44. prezidentskú.

Parlamentná forma vlády

Túto formu vlády charakterizuje prevaha zákonodarnej moci nad výkonnou. Prejavuje sa mocenským postavením parlamentu, ktorý určuje konkrétne zloženie vlády a jej politiku. Prakticky to znamená, že po voľbách parlament na svojom zasadnutí zostaví vládu a ustanoví jednotlivých ministrov do funkcie. V prípade potreby ich aj odvoláva. Parlament ďalej schvaľuje vládny program a posudzuje jednotlivé kroky vlády. Keďže politická scéna vo väčšine pluralitných demokracií nie je homogénna, parlamentná forma vlády vlastne kolíše na hranici permanentnej vládnej krízy. Heterogénnosť politických záujmov v zastupiteľskom zbore obmedzuje akcieschopnosť vlády. Preto dochádza k jej častým zmenám aj bez parlamentných volieb (nezhoda v parlamente, vyslovovanie nedôvery, poverenie iného politika zostavením novej vlády). Typickým predstaviteľom takejto formy vlády je dnes Holandsko.

Kabinetná forma vlády

        Kabinetná forma vlády vzniká vtedy, keď dominantné postavenie medzi jednotlivými zložkami štátnej moci získava vláda (zbor ministrov). O tom, kto bude zostavovať vládu, rozhodnú výsledky volieb. Parlament prostredníctvom zákonov ohraničuje priestor, v ktorom sa má vládna politika pohybovať.

        Hlavným predstaviteľom štátu, pokiaľ ide o štátnu politiku, sa stáva šéf exekutívy - predseda vlády, premiér, kancelár alebo prezident vo funkcii šéfa vlády. Typickým  predstaviteľom tejto formy vlády je Nemecko a Veľká Británia.

        V porovnaní s parlamentnou formou vlády, kabinetnú môžeme hodnotiť ako stabilnejšiu a efektívnejšiu. Vzhľadom k tejto skutočnosti, sú štáty uplatňujúce túto formu deľby štátnej moci vyššie akceptované aj na úrovni medzinárodných vzťahov. Ministri, vláda ale vo väčšine prípadoch sám premiér (kancelár) doslova reprezentujú štát navonok.

Prezidentská forma vlády

        Najmenej rozšírenou formou vlády je prezidentská forma presadzovania štátnej moci. Jednoznačne totiž znamená výnimočné postavenie prezidenta v politickom systéme danej krajiny. Ústavným základom takéhoto postavenia je voľba prezidenta mimo parlament - voliteľmi v USA, voličmi vo Francúzsku. Keďže ho nevolí parlament, nemôže ho ani odvolať. Zároveň dochádza k prideleniu výnimočných právomocí prezidenta na úkor vlády a parlamentu. V prípade USA je americký prezident jediným ústavným nositeľom právomocí exekutívy, na rozdiel od Francúzska.

        Výhodou prezidentskej formy vlády je jasná osobná politická zodpovednosť. Na strane druhej, sa však v jedných rukách kumuluje veľká rozhodovacia právomoc, čím sa zmenšuje možnosť jej zodpovedajúcej kontroly. Je preto zriedkavé, aby takýto „silný“ prezident sám odstúpil z funkcie. Výnimku potvrdzuje francúzsky prezident Ch. de Gaulle, ktorý odstúpil po prehratom referende. Skôr môžeme pozorovať skutočnosť, že silní prezidenti sa často stávajú obeťami atentátov (Ch. de Gaullea sa pokúšali zavraždiť minimálne raz do roka, J.F. Kennedyho zavraždili v roku 1963, R. Reagana zranili, čílskeho prezidenta S. Allendeho zavraždili pri vojenskom prevrate v roku 1973).

3.8 Spôsoby uplatňovania politickej moci

        Doteraz sme sa sústredili na výklad jednotlivých zložiek moci, foriem jej existencie a mechanizmov jej fungovania. V nasledujúcej časti zameriame svoju pozornosť na jednotlivé spôsoby uplatňovania politickej moci. Jedná sa o dôležitý problém, nakoľko nám ukazuje, ako môžeme dosiahnuť záväznosť rozhodnutia v procesoch uplatňovania politickej moci. V súvislosti s tým, hovoríme o týchto základných spôsoboch uplatňovania politickej moci:

Politický vplyv

Rozumieme ním schopnosť presvedčiť ostatných, aby prijali a realizovali vôľu nositeľa moci. Presvedčenie sa pritom môže realizovať:

1. formou racionálnych argumentov, ktoré sa uvádzajú buď v prospech nositeľa politickej moci, alebo v prospech všeobecného záujmu,
2. druhým spôsobom je uplatnenia presvedčenia prostredníctvom emocionálneho pôsobenia, čo znamená, že argumentami sa intenzívne a cielene útočí na city, priateľstvo, na lásku, náklonnosť k moci. Výsledkom politického vplyvu, realizovaného oboma formami, je v konečnom dôsledku to, že občan cíti svoje rozhodnutie ako niečo, k čomu sa sám a dobrovoľne rozhodol. Tento typ uplatňovania politickej moci sa veľmi intenzívne využíva vo vzťahu k voličom.

Prinútenie

Tento spôsob uplatňovania politickej moci znamená, že sa človek vedome podriaďuje cudzej vôli z dôvodu hrozby nejakým zlom, napríklad materiálnou ujmou, úrazom, stratou cti, spoločenskej prestíže,  ku ktorej by došlo, ak by sa odmietol tejto vôli podriadiť. Rozlišujeme tieto základné formy prinútenia (donútenia):

1. fyzické prinútenie čiže násilie, obyčajne uskutočňované formou obmedzovania osobnej slobody,
2. ekonomické prinútenie, spojené s hrozbou materiálnych strát,
3. tlak verejnej mienky, súvisí s hrozbou straty osobnej alebo inštitucionálnej prestíže.

Autorita

Je forma uplatňovania politickej moci, pri ktorej sa občania podriaďujú nie preto, že sú presvedčení o správnosti daných rozhodnutí, alebo že sa boja následkov, ale k podriadeniu dochádza preto, že uznávajú zdroj príkazov ako autoritu. Môžeme vymedziť niekoľko druhov autority:

45. formálna autorita (opiera sa o autoritu funkcie alebo zastávaného úradu),
46. neformálna autorita (opiera sa o silu a kvalitu osobnosti),
47. autorita pozície,
48. autorita funkcie,
49. autorita politického činiteľa,
50. autorita profesionálna (dnes nadobúda čoraz väčší význam).

        Pre demokratický politický systém, je viditeľný posun v spôsoboch uplatňovania politickej moci smerom k autorite neformálnej a predovšetkým profesionálnej. Metódy prinútenia tak logicky ustupujú do úzadia.

        Problém autority, ktorú niektorí autori chápu ako legitímnu moc (David), svojho času zaujal aj nemeckého sociológa M. Webera. Klasifikoval tieto typy autority:

1. Tradičná autorita. Spočíva na sile tradícií. Obyčajne je spájaná s prirodzeným alebo božským poriadkom.
2. Racionálna alebo legálna autorita. Je založená na súbore legálnych, logicky usporiadaných pravidiel, ktoré sú považované za platné. Jedná sa napríklad o formu dohody medzi vládnúcimi a ovládanými v demokracii, ktorá je zakotvená v právnom poriadku. Táto je typická pre moderné spoločnosti. Rolu nadriadeného (vládnúceho) tu totiž čím ďalej tým viac, preberá na seba inštitúcia ako autorita.
3. Charismatická autorita. Etymologický pôvod tohoto slova nachádzame v gréckom charis, čo pôvodne znamenalo vďačnosť, láskavosť, priazeň. Tento typ autority podľa Webera spočíva na súbore mimoriadnych vlastností osobnosti, ktoré ju predurčujú k vládnutiu. Osobnosťou tohto typu môže byť prorok, vojvodca či politik.

Manipulácia

Tento zvláštny spôsob uplatňovania politickej moci sa nachádza na rozhraní medzi dobrovoľným podriadením sa cudzej vôli a prinútením. Je založený na zámernom poskytovaní zavádzajúcich informácií, s cieľom, skreslenia orientácie manipulovaného

3.9 Teórie vodcovstva

        Zvyšovanie štruktúrnej zložitosti deľby moci a rozširovanie demokracie na celú  spoločnosť, si vynútili vznik systému zastupiteľnosti občana pri  politických rozhodnutiach. V súvislosti s týmto vývojom paralelne prebiehal  proces vydeľovania časti občanov, ktorí majú mimoriadny vplyv na politický proces. Formuje sa skupina politikov, lídrov politických strán, ktorých úlohou je tlmočiť a presadzovať politické záujmy občanov. Vytvára sa jednak rola vodcu ako vplyvnej  vedúcej osobnosti v oblasti politického života, ako aj  politická elita, charakteristická istou mocenskou ambíciou.  

Problém vodcovstva, osobitne politického patrí v súčasnosti medzi ústredné otázky modernej  politológie. Ide o skúmanie procesu vzájomného pôsobenia  medzi politikmi a  masami. Medzi základné pojmy v tejto oblasti patrí vodcovstvo a vedenie. V americkej literatúre sa spravidla používajú ako synonymá. V angličtine sa totiž oba označujú tým istým slovom - leadership. Aj napriek tomu pojmy vodcovstvo a vedenie majú zásadne odlišný spoločenský, politický  a psychologický význam.

1. vodca - sa vždy presadzuje zdola, viac menej demokraticky,
2. vedúci - je naopak menovaný zhora.

        Pojem vodca je do značnej miery sprofanovaný jeho používaním v nedemokratických politických súvislostiach (predovšetkým v spojitosti s menami A. Hitlera a J.V. Stalina). Na občana tak pôsobí určitý predsudok spôsobený historickou skúsenosťou. Pre potreby základnej orientácie v problematike postavenia a úlohy vodcu v demokratickom a nedemokratickom politickom systéme, uvádzame nasledujúce prehľadné rozlíšenie procesu výberu politického vodcu.

Výber politického vodcu v nedemokratickom politickom systéme

       Vojenská

           junta

    Politická

   oligarchia

    Vodca

       Volebný

         rituál

 Sebanominácia

     (Hitler)

        Výber politického vodcu v demokratickom politickom systéme

    Vodca

                                            volebný výber

                       Občania - voliči (akceptovanie)

           nominácia                                                     podpora

     Masmédiá

Politické strany

Základná klasifikácia teórií vodcovstva

Súčasná politologická literatúra pracuje s týmito základnými teóriami vodcovstva:

1. Teórie čŕt - osobnostné teórie (zameriavajú sa na výskum čŕt osobnosti vodcu),
2. Situatívne teórie,
3. Situatívno - osobnostné teórie.

Teórie čŕt

Vznikli pod vplyvom výskumu anglického psychológa sira Francisa Galtona. Už na začiatku storočia sa pokúšal vysvetliť fenomén vodcovstva na báze dedičnosti. Skúmal kráľovské dynastie a analyzoval manželstvá medzi panovníkmi. Tvrdil, že ak má vodca isté dedičné kvality, tieto sa musia dať identifikovať. Nepodarilo sa mu však vypracovať zoznam podobných typických čŕt vodcu.  Až v roku l94O zostavil americký psychológ C. Bird zoznam 79 vodcovských čŕt. Zaradil medzi ne:

51. iniciatívnosť,
52. komunikatívnosť,
53. zmysel pre humor,
54. nadšenie,
55. sebadôvera,
56. priateľskosť.

Naproti tomu v  americkej politickej kultúre patria medzi vodcovské črty v prvom rade:

57. čestnosť a iné morálne vlastnosti,
58. schopnosť získať si dôveru más.

Situačné teórie

Podľa teórií rozpracovaných na tomto základe, je fenomén vodcu skôr výsledkom súčasného pôsobenia nasledujúcich faktorov:

59. miesta,
60. času,
61. okolností.                                                                                                                              

V tomto smere je zaujímavý výrok amerického bádateľa J. Schneidera, ktorý tvrdil, že počet  vojvodov  v Anglicku je priamo úmerný počtu konfliktov, do ktorých sa krajina zapojila.

Táto teória tvrdí, že črty typické pre vodcu sú len relatívne. Podľa nej, kvalitatívne odlišné okolnosti si vyžadujú kvalitatívne odlišných vodcov. Zásadné výčitky voči tejto teórii smerujú k výhradám voči jej stúpencom, ktorí pokladajú osobnosť vodcu len za bábku, plne závislú od náhodnej súhry uvádzaných faktorov miesta, času a okolností.

Osobnostno - situačné teórie

Vznikli  viac  menej ako kompromisný variant k dvom predchádzajúcim. V roku l952 identifikovali H. Gerth a C. Mills štyri základné faktory vodcovstva:

1. črty a motívy vodcu ako človeka,
2. obrazy vodcu vo vedomí jeho stúpencov,
3. charakteristiky úlohy vodcu,
4. inštitucionálne a právne pozadie konania vodcu.

Dnes    sa   prakticky  všetky  výskumy  tohoto  charakteru  zaraďujú  medzi   situačno - osobnostné teórie.  Nie je totiž možné ignorovať ani jeden z dvoch predchádzajúcich prístupov. Obyvatelia   tej   ktorej  krajiny  majú  zafixované  určité  stereotypy  politických  vodcov, ktoré sa formovali v procese vývoja politickej kultúry danej spoločnosti. Zaujímavý je v tejto súvislosti postoj obyvateľov USA k inštitúcii prezidenta. Výstižne to formuloval L. Paper autor knihy o J.F.Kennedym: „Američania majú tendenciu milovať prezidenta a nemilovať ľudí, čo  sú v opozícii proti nemu. Prezident je jedna z mála súčasných amerických  inštitúcií, ktorú si vážia a podporujú všetci slušní  a triezvo uvažujúci občania. Niektoré krajiny majú kult osobnosti. My máme kult prezidentstva. Nemusím mať rád dotyčného človeka ani všetko, čo robí, ale vážim si jeho post.“

        Ďalšia z významných politologických kategórií súvisiaca s problematikou moci,  je politická elita. Názory na jej úlohu a mieru vplyvu v spoločnosti sa rôznia. V najvšeobecnejšom význame môžeme elitu definovať, ako početne obmedzenú kategóriu jedincov, uznávaných pre svoje výnimočné vlastnosti, svoju schopnosť, dať sa do služieb spoločnosti. Potom hovoríme o elite národa, intelektuálnej elite či športovej elite. Kategória politická elita špecifikuje pôsobenie takýchto výnimočných osobností v oblasti politického života spoločnosti.

        Pareto, jeden z významných predstaviteľov neoklasickej školy začiatku storočia, autor teórie optima, chápe elitu ako „spoločnosť ľudí, ktorým sa vo vysokej miere dostalo inteligencie, charakteru, dôvtipu a najrôznejších schopností“. Sociológia, ústami svojho predstaviteľa Moscu deklaruje chápanie elity ako „organizovanej menšiny, postavenej na úroveň vládnúcej triedy“. Politológ W. Mills k tomu dodáva svoje vymedzenie: „mocenskú elitu v USA predstavuje súbor elít (politické, vojenské, hospodárske), ktoré spájajú svoje úsilie a tvoria mocenskú jednotku, ovládajúcu spoločnosť“.

Prehľad základných mocenských systémov

Z gréc. aristos, najlepší, kratos, moc, vláda

vláda najlepších, urodzených

Aristokracia

Z gréc. autos, sám

autoritatívna monokracia blízka despotizmu

Autokracia

Prebujnelý administratívny aparát

Byrokracia

Z gréc. démos, ľud

vláda vykonávaná zástupcami ľudu, ľudovláda

Demokracia

Z gréc. monos, jediný

         dedičná, nedeliteľná moc (kráľovstvo, cisárstvo,      

                                    kniežactvo)

Monarchia

Z gréc. oligos, nemnohý, arché, vedenie, riadenie

                moc malého počtu jedincov  

                      (finančná, vojenská)

Oligarchia

Z gréc. plútos, bohatstvo

vláda najbohatších

Plutokracia

Umiernená demokracia (Aristoteles)

Politea

Z gréc. sophia, múdrosť

vláda najmúdrejších (Sokrates)

Sofokracia

Z gréc. techné, remeslo, umenie, kratos, moc

vláda vedúcich riadiacich pracovníkov

Technokracia

Najstaršia formy samovlády (Grécko)

Tyrania

Postavenie senátu v zastupiteľskom zbore