Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška4 (4._politicky_system.doc)

4. Politický systém

Vymedzenie:

Politický systém, z gréc. systéma, zložený, usporiadaný celok. Štrukturovaná sústava prvkov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú alebo riadia rovnakými pravidlami.

 Encyklopedický slovník

Kľúčové slová:

politický systém, prvky politického systému, politická strana, opozícia, koalícia, skupiny nátlaku, nový pluralizmus, právny štát, orgány štátnej správy, sociálny štát

4.1 Vymedzenie politického systému

Spoločnosť ako celok môžeme rozdeliť do troch základných subsystémov: ekonomický systém, duchovný systém a politický systém. Politický systém teda považujeme za jeden zo základných pilierov spoločenskej formy organizácie života. Poznať štruktúru, základné znaky, prvky a tendencie vývoja politického systému má mimoriadny význam z hľadiska hlbšieho pochopenia podstaty politiky. Zároveň sa v konkrétnom politickom systéme toho ktorého štátu odvíja samotný výkon politickej moci. Politický systém potom považujeme za priestor, v ktorom  funguje a ulatňuje sa  politická moc.

Politický systém sa nepretržite vyvíjal a zdokonaľoval, pričom najprudšie zmeny zaznamenal v našom storočí. Za najtypickejšiu a najefektívnejšiu podobu politického systému sa dnes považuje tá jeho forma, ktorá sa uplatňuje v krajinách západnej Európy a v USA. Súčasná podoba politického systému v týchto krajinách sa postupne kryštalizovala a vytvárala na základe konkrétno - historických predstáv o fungovaní a úlohách, ktoré mal politický systém plniť. Pôvodné prístupy, v počiatočnom štádiu vzniku politického systému, značne obmedzovali a okliešťovali jeho sféru pôsobnosti. Samotnej buržoázii totiž nešlo o závažnejšie zasahovanie politickej moci do ekonomikcých procesov. Politická moc, realizovaná a uplatňovaná v rámci politického systému, sa skôr chápala ako akýsi „strážca“ nerušeného fungovania a rozvoja kapitálu. Mechanizmus politického systému sa mal orientovať predovšetkým na:

1. realizáciu politických rozhodnutí,
2. vypracovanie a zabezpečenie funkčnosti zákonodárstva.

        Zo sociálneho hľadiska tento politický systém predpokladal vytváranie takej spoločenskej štruktúry, v rámci ktorej bude veľká väčšina, alebo prinajmenšom najširšie vrstvy obyvateľstva drobnými, ale predsa len vlastníkmi výrobných prostriedkov. Následne sa predpokladalo, že aktivita občanov v spoločenskom a politickom živote bude nízka. To boli základné predpoklady pre to, aby riešenie politických otázok zostávalo v rukách privilegovaných členov spoločnosti. Skutočne sa v tomto období riešenie problémov vyplývajúcich z výkonu politickej moci stáva výsadou vzdelaných (múdrych) a urodzených občanov - politikov. V súlade s týmto trendom aj prvé politické strany vznikajúce v tomto období ako  „kluby mocných a urodzených“. Samotný parlament sa spočiatku považoval len za „zbor notáblov“ (zhromaždenie vznešených, vplyvných a urodzených osobností spoločnosti).

        Takto vymedzené a chápané princípy fungovania politického systému prešli od tých čias značnou transformáciou. Udialo sa tak predovšetkým pod vplyvom zásadného posunu smerom k občianskej spoločnosti, čo si vyžiadalo principiálnu modifikáciu nástrojov, foriem a metód realizácie politickej moci. Jej priamym vyústením sa stala aj teória politického systému, ktorá sa začala formovať v USA v 50. rokoch. Pri jej zrode stál americký politológ a sociológ D. Easton, ktorý vypracoval tzv. model politického systému s dynamickou odpoveďou. Tento model implicitne zahŕňa systém spätnej väzby, ktorý prostredníctvom vzťahov medzi intrasociálnym a extrasociálnym prostredím zabezpečuje dosahovanie efektívnosti presadzovaných politických záujmov.

        Graficky môžeme základnú štruktúru a väzby medzi jednotlivými prvkami tohoto typu politického systému znázorniť nasledovne:

Ekologický

systém

Intrasociálne prostredie

Politický systém

Informačná

spätná väzba

Autorita

Informačná

spätná väzba

   Premena

požiadaviek

Biologický

systém

Sociálne

systémy

Osobnostné

systémy

Požiadavky

Podpora

Medzinárodný

politický systém

Extrasociálne

prostredie

Medzinárodný

ekologický systém

Medzinárodné

sociálne systémy

Medzinárodné

politické inštitúcie

Výstupy

                                                    Spätná väzba

        Aj z naznačeného modelu je zrejmé, že politický systém je naozaj mnohoúrovňový, rôznorodý a polyfunkčný. Do politického systému vstupuje široké spektrum prvkov, ktoré sú navzájom prepojené a previazané a vytvárajú tak zložitú spleť vzťahov a súvislostí, ktoré spoločne charakterizujú politický systém ako skutočne špecifický podsystém spoločnosti.

Funkčnosť politického systému potom podmieňujú tieto prvky:

1. prvky inštitucionálne (rôzne organizácie, úrady, štátne ustanovizne),
2. prvky funkcionálne (zabezpečujú prostredníctvom špeciálnych činností            prepojenosť jednotlivých prvkov),
3. prvky komunikatívne (vytvárajú komunikačný kanál medzi jednotlivými úrovňami  a zabezpečujú ich vzájomný kontakt),
4. prvky politické (politické strany, hnutia, nátlakové skupiny, záujmové združenia),
5. občania (jednotlivci so svojimi právami, záujmami, politickým statusom).

        Vzhľadom na naznačenú štrukturovanosť a zložitosť fungovania politického systému preto neprekvapuje značná názorová rôznorodosť a nejednotnosť pri jeho vymedzovaní. Aj napriek tomu môžeme vo všeobecnosti definovať politický systém ako sústavu štátnych a neštátnych organizácií a inštitúcií a funkčných vzťahov medzi nimi. Jedná sa teda o komplex navzájom prepojených politických vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi štátnymi orgánmi a organizáciami, politickými organizáciami a inštitúciami (predovšetkým politickými stranami) a ostatnými záujmovými (ako aj nátlakovými) skupinami a ľuďmi.

4.2 Štruktúra politického systému

Pojmom štruktúra obyčajne rozumieme vnútornú usporiadanosť súčastí skúmaného systému. Štruktúrou vymedzujeme rozmiestnenie a organizačné väzby medzi jednotlivými súčasťami, zložkami systému tak, aby zaručovali fungovanie systému ako celku. V prípade politického systému potom vyčleňujeme v rámci štruktúry jeho základné zložky na základe toho, akú plnia úlohu a funkcie. Medzi základné zložky (prvky) politického systému patria:

3. štátne orgány (inštitúcie),
4. politické strany,
5. záujmové združenia (skupiny nátlaku),
6. politická ideológia,
7. politická kultúra,
8. jednotlivci, ako politicky angažovaní občania.

        Štátne orgány zohrávajú už tradične prioritnú úlohu v rámci politického systému. Preto ich považujeme za jeho základnú a najdôležitejšiu súčasť. Štátne orgány majú rôzne úlohy, postavenie a význam v rámci štátu jako aj celého mechanizmu politickeého systému. V prvom rade by mali prispievať k zachovaniu daného systému, čo znamená, že by mali plniť tzv. eufunkčnú úlohu (pozitívnu). Znamená to, že zásadná reorganizácia štátnych orgánov a štátneho aparátu, prípadné personálne zmeny, sú predovšetkým v situáciách po voľbách, signálom pre zabezpečenie plnenia eufunkčnej úlohy týchto reorganizovaných inštitúcií. Zároveň však nemožno vylúčiť stav, kedy niektoré zložky  štátneho aparátu začnú za istých okolností pôsobiť disfunkčne (negatívne) a narúšať tak stabilitu existujúceho politického systému.

        Politické strany sú druhou významnou zložkou politického systému. Majú rôznu veľkosť ale aj význam v politickom systéme. Ich dominantná úloha však spočíva v získavaní, upevňovaní alebo udržaní politickej moci. Rovnako ako štátne orgány aj politické strany môžu pôsobiť tak eufunkčne ako aj disfunkčne. Jednoznačné priraďovanie disfunkčnej úlohy opozícii je skreslené a častokrát nezodpovedá reálnej skutočnosti. Aj opozičné politické strany môžu práve vďaka svojmu kritickému postoju voči politike vládnúcich strán zohrávať eufunkčnú úlohu. A naopak. Politické strany disponujúce politickou mocou môžu svojou nekvalifikovanosťou, konfrontačnou politikou a politickými chybami z nej vyplývajúcimi, pôsobiť disfunkčne.

4.3  Vznik a vývoj politických strán

        Medzi najvýznamnejšie subjekty politického pluralizmu teda zaraďujeme politické strany. Existuje mnoho definícií, vymedzujúcich čo to politická strana je, respektíve, čo by mala byť. Priblížime preto niekoľko štandardných prístupov  vymedzenia politických strán:

1. politické strany sú dobrovoľné zoskupenia ľudí, ktorých spája úsilie o dosiahnutie vznešených ideálov,
2. podľa iného prístupu, sú to organizácie ľudí s rovnakými politickými názormi a cieľmi, ktoré sa snažia získať politickú moc,
3. podľa ďalšieho názoru, sú politické strany sprostredkujúcimi článkami medzi vôľou národa a vôľou štátu.

        Výchádzajúc z najrôznejších názorov môžeme konštatovať, že je to predovšetkým boj o moc ako fundamentálny prvok od ktorého sa odvíja reálne chápanie politickej strany. V demokratickej spoločnosti je potom práve politická strana tým nástrojom, pomocou ktorého možno legálne získať moc, uskutočniť výmenu politickej reprezentácie a zahájiť formovanie novej politickej línie.

        Vznik moderných politických strán sa spravidla datuje od polovice 19. storočia. Súdobé politické strany sa začínajú utvárať ako elitné politické organizácie. Vyznačujú sa organizačnou nevyhranenosťou, nestabilitou a regionálnou roztrieštenosťou. Program týchto strán je orientovaný len na úzku vrstvu preferovaných voličov. Nesnaží sa osloviť širokú masovú základňu. V pôvodných elitných stranách neexistoval ani stranícky aparát. Všetci členovia mali približne rovnaké postavenie. Súčasnú podobu masových politických zoskupení nadobúdajú až po prvej svetovej vojne.

        Príčiny, prečo formovanie moderných politických strán rámcuje práve 19. storočie, môžeme zhrnúť do podoby dvoch  zložitých problémov, ktorých riešenie bližšie objasnilo zmysel vzniku a existencie politických strán v modernej spoločnosti, práve  v tomto období:

1. prvým problémom bola potreba emancipácie pracujúcich más v spoločnosti,
2. druhý problém nadobudol podobu nevyhnutnosti emancipácie človeka v spoločnosti.

        Tieto problémy bolo možné riešiť jedine cestou získania občianskych práv a slobôd a zrušením politických a ekonomických privilégií majetných vrstiev spoločnosti. Zároveň tento pohyb hodnotíme ako prvý významný krok, ktorý stál na začiatku zrodu občianskej spoločnosti.

        Podľa spôsobu prístupu k riešeniu uvedených problémov, môžeme klasifikovať vzniknuté politické strany nasledovne:

4. sociálnodemokratické strany

        Tieto sa zasadzovali za emancipáciu najmä robotníctva. Vytýčili si za cieľ, uzákoniť združovacie práva, vrátane vzniku politických strán a získať zastúpenie v parlamente. Úspešnosť splnenia týchto cieľov však závisela od uzákonenia občianskych slobôd, čiže zrovnoprávnenia všetkých občanov.

5. liberálne strany

Práve boj za uzákonenie občianskych práv a slobôd, teda boj za emancipáciu všetkých ľudí v spoločnosti, si ako základný cieľ vytýčili formujúce sa liberálne strany. Ich ústredným cieľom sa stalo volebné právo, sloboda slova ale aj sloboda združovania. Liberáli boli spoločnosťou hodnotení a prijímaní ako politickí radikáli, pretože ich ciele naozaj radikálne menili dovtedajší politický život v spoločnosti.

6. konzervatívne strany

        Charakteristickou črtou vznikajúcich politických strán, ktoré dostali označenie konzervatívne, bolo zotrvávanie na existujúcich hodnotách a obhajovanie tradičného rozdelenia spoločnosti. Ich vzťah k ohlasovaným zmenám a teda k pokroku možno označiť za pesimistický. Táto ich myšlienková pozícia im spôsobila koncom 19. storočia značné problémy, nakoľko konzervatívne strany už v tomto období neboli schopné čeliť tlaku príťažlivosti myšlienky politickej emancipácie.

7. extrémne politické strany

        Na začiatku 20. storočia sa od sociálnej demokracie a konzervatívnej strany oddelili extrémne politické strany a založili si vlastné politické subjekty:

1. extrémna ľavica sa postupne sformovala do komunistických revolučných strán,
2. extrémna pravica nadobudla podobu fašistických revolučných strán.

Cieľom obidvoch línií extrémizmu bolo odstrániť hlavný výdobytok demokratického vývoja na prelome 19. a 20. storočia ktorým bol politický pluralizmus, a postaviť politický systém na fungovaní jednej dominantnej politickej strany.

4.4  Klasifikácia politických strán

        Vzhľadom na doteraz uvedené skutočnosti je evidentné, že odlišnosť jednotlivých politických strán je značná. Tento fakt zohľadňuje v plnej miere aj rozdielnosť a početnosť klasifikačných prístupov, z ktorých každý pristupuje ku klasifikácii politických strán z hľadiska iného kritéria. Pokúsime sa preto sprehľadniť ponúkané alternatívy vymedzovania jednotlivých typov politických strán. Budeme rozlišovať nasledujúce kritériá:

8. podľa miesta politickej strany na politickom spektre,
9. podľa priorít alebo základnej politickej orientácie,
10. podľa politického vplyvu,
11. podľa politického správania,
12. podľa spôsobu výberu a počtu členov.

        Podľa miesta politickej strany na politickom spektre rozlišujeme politické strany:

1. pravicové politické strany,
2. ľavicové politické strany,
3. strany stredu.

        Toto delenie politických strán sa vo vedomí občana zafixovalo najvýraznejšie. Málokto však vie, že pôvodný význam pojmov „pravica - ľavica“ vôbec nesúvisel s obsahom programového zamerania príslušnej politickej strany. Tradícia tohoto vymedzenia totiž súvisí s činnosťou a zasadnutiami francúzskeho parlamentu, kde po pravej strane predsedníckeho stola sedeli konzervatívci a na ľavej strane zaujímali svoje kreslá liberáli.

        Pravicovo orientované strany opierajúce sa o konzervatívnu doktrínu presadzujú princípy, ktoré môžeme zhrnúť do podoby týchto bodov:

13. sloboda jednotlivca,
14. preferencia súkromného vlastníctva,
15. dôraz na trhovú alokáciu,
16. minimalizácia štátnych zásahov do ekonomiky.

        Aj ľavicovo orientované strany v demokratických spoločnostiach uznávajú dominantnú úlohu trhového mechanizmu. Ich prístup je však modifikovaný presadzovaním princípov sociálnej spravodlivosti. Charakteristické princípy takto orientovaných politických strán sú potom tieto:

17. sociálne spravodlivá spoločnosť,
18. rôznorodosť foriem vlastníctva,
19. podpora štátnych zásahov do ekonomiky.

        Strany stredu sa vo svojich princípoch pohybujú medzi týmito dvomi prístupmi. Súčasný trend vývoja programovej orientácie jednotlivých strán je taký, že dochádza k zbližovaniu ľavice a pravice práve okolo pomyselného stredu politického spektra. V dôsledku toho sa dnes už bežne stretávame s pozíciami -  pravý stred, ľavý stred.

        Aj napriek týmto trendom ostáva pravo - ľavá polarizácia politického spektra naďalej dôležitá a smerodatná, pre posudzovanie charakteru politických programov jednotlivých strán. Prehľadný rámec ich základných priorít a hodnotových preferencií ponúkame spracovaný v tabuľke na konci kapitoly.

Ďalšie kritérium klasifikácie politických strán, podľa priorít alebo základnej politickej orientácie, nám umožňuje deliť politické strany na:

1. konzervatívne,
2. liberálne,
3. sociálne.

        Konzervatívne strany preferujú pri tvorbe politiky politické a kultúrne tradície. Ide o tradičné hodnoty, akými sú rodina, náboženstvo, národ, individuálne šance, tradičné rozdelenie štátnej moci, tradičná sociálna diferenciácia spoločnosti, ako aj názor, že v záujme zachovania tradičných hodnôt je prípustné použiť aj násilie. Základom politického programu konzervatívnych strán je ekonomika, rozmach súkromného podnikania a definovanie národných záujmov, najmä v ekonomických vzťahoch.

        Sociálne programy týchto strán vychádzajú z myšlienky prerozdeľovania bohatstva medzi občanmi, pričom nejde o sociálnu, ale o národnú solidaritu.

        Konzervatívne politické strany používajú najčastejšie názvy ako konzervatívna či  kresťanská strana, ľudová strana, republikánska alebo národná strana.

        Liberálne strany naopak, preferujú občiansky základ spoločnosti. Základom politických programov takto orientovaných strán sú občianske práva a slobody, ochrana občana a teda aj pacifizmus. Liberáli preto odmietajú akékoľvek formy individuálneho, skupinového a štátneho násilia. Svojím zameraním nepreferujú ani ekonomické záujmy, ani žiadnu sociálnu vrstvu či národ, čo im prináša zvláštne politické postavenie. Akceptujú ich všetky demokratické strany.

        Najčastejšie názvy strán tohoto zamerania sú liberálna, demokratická strana alebo strana stredu,

        Sociálne strany preferujú záujmy niektorého väčšieho sociálneho celku v spoločnosti - väčšej sociálnej vrstvy, viacerých sociálnych vrstiev alebo spoločenskej triedy. Historicky sa tieto strany označujú ako sociálnodemokratické. Orientujú sa na pracujúce vrstvy, podnikateľské aktivity nevynímajúc.

        Obhajujú hodnotu sociálneho humanizmu ako zodpovednosti štátu za zachovanie dôstojného života každého svojho občana. Tejto hodnote podriaďujú aj svoj ekonomický program. Ekonomický rozvoj má podľa nich vytvoriť prostriedky na odstránenie príčin sociálnych konfliktov.

        Sociálne strany nájdeme pod označením sociálnodemokratická alebo socialistická strana, strana práce (labouristická), ľavicová či komunistická strana.

Podľa politického vplyvu rozlišujeme strany na:

1. parlamentné,
2. neparlamentné.

        Už z ich názvu vyplýva, že rozhodujúcim kritériom je podiel na tvorbe štátnej politiky.

        Parlamentné strany majú možnosť podieľať sa na realizácii politickej moci tým, že sú priamo zastúpené v zákonodarnom zbore. Prijímaním zákonov, ústavy a vládneho programu vytvárajú hranice, v ktorých sa má pohybovať nielen činnosť vlády, ale celého vertikálneho členenia štátneho mechanizmu až po obce. Na druhej strane však nemajú rovnaký politický vplyv. Jeho veľkosť závisí od toho, či ide o vládnúce strany alebo opozičné strany.

        Najväčší politický vplyv majú samozrejme vládnúce politické strany. Ich vládnúce postavenie môže byť jedinečné alebo delené, podľa toho, či má strana v parlamente väčšinu, alebo je odkázaná na tvorbu vládnej koalície, to znamená, musí sa rozdeliť o politický vplyv.

        Aj politický vplyv opozičných politických strán je rozdielny. Závisí predovšetkým od počtu získaných poslaneckých kresiel a od vzťahu k vládnúcej strane. Súčasne musíme prihliadať na skutočnosť, či ide o strany pôsobiace v parlamente jednotlivo, alebo o strany tvoriace tzv. opozičnú koalíciu. Základný zámerom jej vzniku je vyvíjať väčší a účinnejší tlak na vládnúcu stranu.

        Neparlamentné strany sú vylúčené z podielu na politickej moci a ich politický vplyv je len nepriamy. Vyjadrujú sa k politike štátu prostredníctvom brífingov (tlačová konferencia), mítingov, pochodov, petícií alebo nátlakových akcií. Ich jedinou šancou a zmyslom činnosti je presvedčiť voličov a nerozhodnutú časť populácie, aby im v najbližších parlamentných voľbách dala svojím hlasom šancu na zmenu doterajšieho kurzu štátnej politiky v duchu ich predstáv a programovej orientácie.

        Jedným z ďalších kritérií klasifikácie politických strán je hľadisko politického správania. Podľa tohoto kritéria rozdeľujeme politické strany na:

1. ústavné,
2. revolučné.

        Ústavné politické strany považujú ústavu a politické tradície za základ svojej politickej aktivity bez ohľadu na svoju mocenskú pozíciu. Ústavné strany sa prezentujú dvoma základnými prístupmi: liberálnym a radikálnym. Liberálny prístup akceptuje existujúci stav bez vážnych výhrad. Tieto strany sa neusilujú o zásadné ústavné zmeny. Naproti tomu radikálne strany vyžadujú zásadnú korekciu ústavy, alebo dokonca prichádzajú s vlastným projektom novej ústavy. Takýto politický pohyb nie je v demokratických systémoch považovaný za výnimočný či mimo

riadny.

        Revolučné strany neuznávajú ústavný charakter spoločnosti. Presadzujú jeho zmenu akýmikoľvek prostriedkami, v závislosti od efektívnosti použitia. Revolučné metódy získania moci hodnotíme jako neústavné. Tieto strany sa obyčajne odvolávajú na sociálne, politické alebo etnické záujmy občanov. V rámci politického spektra vystupujú ako extrémne ľavicové, extrémne pravicové alebo extrémne nacionálne strany. Môžu byť legálne alebo ilegálne.

        Posledné uvádzané kritérium klasifikácie strán je podľa spôsobu výberu a počtu členov. Podľa tohoto hľadiska delíme politické strana na:

1. masové,
2. výberové.

        Do masovej strany môže vstúpiť ktorýkoľvek občan. Tento princíp masovosti strany volia vtedy, ak ašpirujú na to, stať sa všeľudovými stranami. To zároveň determinuje preferenciu najvšeobecnejších cieľov, akými často sú občianstvo, národné záujmy, spravodlivosť, mier, solidarita a podobne.

        Princíp výberovosti sa na strane druhej vždy spája s požiadavkou špeciálnej vlastnosti alebo prejavu u členov strany. Príčinou preferovania tohoto princípu báva obyčajne charakter politického prostredia, v ktorom sa strana nachádza, a ktoré jej nedovoľuje naplno rozvinúť svoju činnosť na masovom základe. Druhou príčinou môže byť ideologická podstata strany.

4.5  Stranícke systémy

Termínom stranícke systémy označujeme sústavu všetkých, legálne aj nelegálne pôsobiacich politických strán v spoločnosti, súperiacich alebo spolupracujúcich v období volebného boja o získanie alebo spravovanie štátnej moci. Vo všeobecnosti rozlišujeme tri základné druhy straníckych systémov:

20. systém jednej strany,
21. systém dvoch politických strán,
22. systém viacerých politických strán.

        Politické systémy, v ktorých existuje len jedna politická strana s výsadným a dominantným postavením v rámci mocenských kompetencií v spoločnosti, sú typické predovšetkým pre autoritatívne režimy. Jedná sa o nedemokratický politický systém, v ktorom ostatné strany nesmú vyvíjať svoju politickú činnosť alebo je táto paralyzovaná a kontrolovaná zo strany vládnúcej politickej elity. Vyskytujú sa však aj prípady, kedy stranícky systém založený na výhradnej činnosti jednej strany nemusí mať represívny charakter - Mexiko, Nigéria alebo Egypt.

        Systém dvoch silných politických strán sa vyznačuje existenciou  a vplyvom dvoch súperiacich politických rivalov, z ktorých každý reprezentuje široké vrstvy obyvateľstva a ktoré pravidelne vo všeobecných demokratických voľbách súperia o politickú a štátnu moc. Takýto politický systém funguje napríklad v USA či Veľkej Británii.

        Pre systém viacerých politických strán je príznačné, že šancu získať politickú moc, respektíve podieľať sa na nej, majú viacej ako len dve politické strany. Ani jedna z ašpirujúcich politických strán nedisponuje dlhodobo parlamentnou väčšinou, ktorá by jej umožňovala vytvoriť pevnú a stabilnú vládu. Pre tento systém je typická tvorba vládnych koalícií. Typickým príkladom je Slovenská republika a rovnako aj Česká republika.

4.6  Činnosť politických strán

        Z uvedených charakteristík a vymedzení politických strán je zrejmé, že účasť na ich činnosti môže byť rôzna a môže preto zahŕňať skutočne široký okruh občanov.

        Voliči. Tvoria najširší okruh účasti na činnosti politickej strany aj keď je miera ich vplyvu a aktivity koncentrovaná len do určitého časového obdobia, obyčajne pred všeobecnými parlamentnými voľbami alebo komunálnymi voľbami. Sú to občania, ktorý hlasujú pre danú konkrétnu politickú stranu a týmto svojím postojom vyjadrujú spokojnosť s jej politickým programom,  orientáciou a navrhovanými kandidátmi. Práve široká voličská základňa je stredobodom pozornosti a záujmu každej politickej strany. To si vyžaduje sústavnú prácu v podobe analýz skladby potenciálnych voličov a politických preferencií, aby strana mohla voči jednotlivým skupinám pristupovať diferencovane a tak čo najlepšie vyjadrovať ich záujmy vo svojom programe.

        Sympatizujúci. Spravidla tvoria užšiu skupinu občanov ako voliči. Aj napriek tomu tvoria významný, relatívne stály okruh s pomerne veľkými možnosťami ovplyvňovania. Pre jednotlivé politické strany sú permanentne potenciálnou základňou voličov.

        Členovia. Tvoria najužší okruh účasti na činnosti politických strán. Členstvo strany môže mať trojakú podobu:

23. individuálne,
24. skupinové,
25. profesionálne.

        Moderné politické strany pri svojom zrode v polovici 19. storočia preferovali skupinové (kolektívne) členstvo. Uzákonením občianskych práv a zvýšením vzdelanostnej úrovne obyvateľstva sa na začiatku 20. storočia presadil princíp individuálneho členstva, kde o svojom členstve rozhoduje každý človek sám za seba.

        Profesionálne členstvo sa vyskytuje najmä v USA. Prejavuje sa vytvorením straníckej hierarchie bez radových členov. Cieľom takéhoto postupu je príprava strany na volebné súperenie.

        Členstvo v rôznych stranách môže mať tiež rôznu náplň. Sú strany, kde stačí len podpis prihlášky pre členstvo v strane. V iných stranách je zavedené aj povinné platenie členského príspevku, ako podmienky členstva v strane. V prípade niektorých extrémnych politických strán, tak pravicových ako aj ľavicových, sa vyžaduje úplné osobné podriadenie sa záujmom strany. Povinnosti strany sú v tomto prípade nadradené osobným záujmom.

Aktivisti. Sú dôležitou zložkou, zabezpečujúcou akcieschopnosť strany. Buď ide o platených funkcionárov strany, ktorí svoju činnosť vykonávajú profesionálne, alebo ide o tzv. dobrovoľných aktivistov, ktorí sú špeciálne pripravovaní na účely služby strane. Skúsenosti z činnosti súčasných politických strán poukazujú na trend nárastu a posilňovania moci profesionálnych straníckych štábov a kádrov na úkor radových členov strany.

Lídri politických strán. Títo ľudia tvoria najužšiu zložku, ktorá sa podieľa na činnosti politickej strany. Je to skupina ľudí, ktorí stoja na kľúčových pozíciách v straníckej hierarchii. Ako vodcovia rozhodujú o činnosti strany, pre široké masy voličov zosobňujú jej záujmy, pôsobia ako autorita. V prípade prílišnej ambicióznosti a sklonom k diktátorským metódam rozhodovania, tu  hrozí riziko manipulácie a zneužitia politického vplyvu na občanov. Toto nebezpečenstvo je čím ďalej tým viac odbúravané stúpajúcimi nárokmi na profesionalizáciu výkonu politickej činnosti aj na týchto úrovniach jej prejavu.

4.7  Iné subjekty politiského systému

        Špecifickú úlohu v politickom systéme plnia záujmové združenia. Vzhľadom ku skutočnosti, že práve ich existencia a vplyv v modernej demokratickej spoločnosti narastá, budeme sa im venovať podrobnejšie.

        Záujmové združenia (dobrovoľné záujmové organizácie) sú organizácie, ktoré pôsobia v rôznych oblastiach spoločenského života. V občianskej spoločnosti majú občania možnosti združovať sa v politických stranách, za účelom podielu na moci, alebo vytvárajú dobrovoľné združenia, na základe spoločného záujmu členov, ktoré na rozdiel od angažovania sa v politických stranách nesmerujú k priamemu podielu na vláde. Skromné počiatky dobrovoľného združovania sa datujú u nás od 18. storočia, výraznejších rozmerov dosahujú od polovice 19. storočia a začiatkom 20. storočia. V roku 1862  existovalo  v  Uhorsku   565 spolkov, v  roku  1878 sa ich počet zvýšil na

3 995. Po vzniku Československej republiky bol počet združení medzi dvoma svetovými vojnami na Slovensku 16 tisíc. Jednalo sa o rôzne podporné, charitatívne, svojpomocné, výchovnovzdelávacie, hospodárske, obchodné, hasičské, abstinentské, telovýchovné a spoločenské organizácie. Počas Slovenského štátu boli aktivity dobrovoľných záujmových združení obmedzené vládnymi nariadeniami. Po druhej svetovej vojne svoju činnosť obnovilo približne 10 tisíc spolkov. V ďalšom období po februári 1948 boli tieto združenia pohltené organizáciami fungujúcimi v rámci Národného frontu, čím boli podriadené štátnej kontrole a vedúcej úlohe komunistickej strany. V tomto období ich počet poklesol zo 16 tisíc na asi 12 tisíc.

        Po roku 1989 nastávajú nové možnosti pre opätovný vznik týchto združení. Odrazilo sa to aj v oficiálnych údajoch Štatistického úradu SR, kde bolo v roku 1993 registrovaných takmer 6 000 a v roku 1994 skoro 9 800 záujmových združení.

        Paralelné procesy ekonomickej a politickej transformácie u nás majú za následok približovanie sa ku svetovému trendu postupnej premeny záujmových združení na tzv. nátlakové skupiny. Deje sa tak preto, že doterajší spôsob „mimopolitického“ uspokojovania potrieb členov záujmoých združení sa čím ďalej tým viac začína dotýkať politiky a doteraz nepolitické združenia vstupujú do procesu jej tvorby v podobe nátlakových združení s konkrétnym zámerom,  ktorý chcú práve prostredníctvom politiky dosiahnuť. Sem radíme aj skupiny nátlaku tzv. lobby, organizované aj neorganizované, ktorých úlohou je získať a udržať si politický monopol.

        Nátlakové skupiny potom bližšie klasifikujeme podľa dvoch základných kritérií:

9. z hľadiska príčin vstupu do politiky,
10. na základe miery tlaku na politiku.

Na základe toho potom rozlišujeme:

1. Ekonomické nátlakové skupiny

Sú tie, ktoré vznikajú na báze spoločných ekonomicko - existenčných záujmov členov. V politike sa potom najvýraznejšie presadzujú:

11. výrobné združenia,
12. pracovné organizácie,
13. obchodná komora,
14. poľnohospodárske združenia,
15. profesné združenia.

2. Neekonomické nátlakové skupiny

Základný dôvod ich integrácie sa nenachádza vo sfére politiky. Občianske záujmy neekonomického charakteru sú rôznorodé, preto je počet týchto skupín nátlaku spravidla väčší jako ekonomických nátlakových skupín.

Medzi najznámejšie patria:

16. organizácie žien,
17. organizácie mládeže,
18. rasové organizácie,
19. náboženské organizácie,
20. mierové oganizácie,
21. ekologické organizácie,
22. združenia miest a obcí – ZMOS.

Jednotlivci (ľudia) reprezentujú v poradí poslednú zložku politického systému. Rozhodne to však neplatí v reálnom politickom živote spoločnosti. Svojimi záujmami a potrebami vytvárajú podobu sociálnej stratifikácie (rozvrstvenosti) spoločnosti. Môžu byť objektom politiky ale v určitých situáciách sa stávajú rozhodujúcim subjektom politického systému (voľby, referendum).

4.8  Typy politických systémov

        V prípade delenia politických systémov sa stretávame s rozdielnosťou prístupov, ktoré uprednostňujú odlišné typologické a klasifikačné kritériá. Najčastejšie potom na základe kritéria - hlavy štátu, delíme politické systémy na dve skupiny:

23. monarchistické,
24. republikánske politické systémy.

Na základe ďalšieho kritéria - formy štátu, hovoríme o politických systémoch fungujúcich v rámci:

25. federácie,
26. konfederácie,
27. centralizovaného štátu.

Niektoré politické systémy sa vyznačujú existenciou a činnosťou:

28. viacerých politických strán v parlamente (Slovensko, Taliansko, Francúzsko),
29. dvoch silných politických strán (USA, Anglicko).

Zároveň sa  jednotlivé politické systémy delia podľa typov volebných systémov, ktoré uplatňujú. V literatúre sa stretneme aj deľbou politických systémov podľa kritéria miery vplyvu na dianie vo svete (superveľmoci, veľmoci, Vatikán).

        Najčastejšie však delíme politické systémy podľa rozhodujúceho podielu na moci na:

30. demokratický politický systém (pluralitný),
31. nedemokratický politický systém (totalitný).

Demokratický politický systém

        Je to systém, v ktorom sa jeho jednotlivé prvky môžu realizovať v plnom rozsahu, čo znamená, že môžu v plnej miere prejavovať svoju individualitu a politický záujem. Súčasní politológovia hovoria o dvoch základných modeloch demokracie:

1. Majoritný vládny systém

        Je to učebnicový model demokracie. Vládna schopnosť reagovať na ľudové požiadavky sa uskutočňuje prostredníctvom masovej občianskej účasti na politike. Hlavným ústavným mechanizmom na uskutočňovanie kontroly verejných činiteľov sú demokratické voľby. Model majoritného vládneho systému preto predpokladá:

32. pomerne vysoký stupeň vedomostí časti obyvateľstva o politike,
33. veľkú politickú účasť občanov,
34. racionálne správanie občanov,
35. zdôrazňuje zásadu väčšiny nad právami menšiny.

        Reálne naplnenie požadovaných podmienok sa však stáva čím ďalej tým väčším problémom. Skúsenosti tohoto charakteru majú aj v USA. Americkí politológovia upozorňujú na fakt, že americká politika často nereaguje na nálady väčšiny, jako ich zaznamenáva verejná mienka. Preto sa prikláňajú k vytvoreniu tzv. pluralistického modelu demokracie (menšinového). Jeho základom nie je požiadavka reagovať na mienku väčšiny, ale myšlienka schopnosti reagovať na súperiace požiadavky rozličných záujmov skupín spoločnosti.

        Princíp pluralizmu v rámci modernej spoločnosti akceptuje rôznorodosť inštitúcií a organizácií, ako aj heterogénnosť náboženských, ekonomických, etnických a kultúrnych záujmov, ktoré sú prostredníctvom nich tlmočené. V politickej oblasti sú tieto záujmy často presadzované práve skupinami nátlaku.

        Hodnotový základ pluralizmu môžeme identifikovať v troch oblastiach:

36. liberálny presadzuje hodnotu rovnosti,
37. konzervatívny vyzdvihuje hodnotu slobody,
38. pluralistický podporuje hodnotový relativizmus.

        Následne potom môžeme konštatovať, že „pluralistický relativizmus“ pripúšťa oprávnenosť protichodných hodnotových požiadaviek zainteresovaných skupín, zdôrazňuje otvorenosť politického systému voči konfliktom požiadaviek medzi súperiacimi skupinami, podporuje individualizmus v podobe slobody slova, slobody voľby, občianskych práv a slobôd. Pluralistická demokracia rozdeľuje vládnu právomoc medzi početné inštitúcie, ktoré majú konkurujúcu, až prekrývajúcu sa právomoc.

2. Nový pluralizmus

        Tento druhý model demokracie odráža aktuálne trendy vývoja moderného politického systému a výkonu politickej moci. Podľa uznávaných politológov R. Dahla, P. F. Druckera, sa súčasný vývojový trend bezprostredne dotýka procesu postupného prerozďeľovania moci, presunu jej ťažiska od ústrednej vlády k záujmovým skupinám, čo má logicky za následok vznik nových typov pluralizmu.

        Nový spoločenský pluralizmus je pluralizmom záujmových skupín a individuálnych organizácií so svojimi špecifickými cieľmi (osveta, ochrana zdravia, ochrana prírody a pod.) Špecifickým znakom takéhoto pluralizmu je jeho nepolitickosť. Tá však zároveň so sebou prináša nový problém - absenciu zodpovednosti. Žiadna zo záujmových skupín  či „masových hnutí“ totiž nerealizuje svoje aktivity s ohľadom zodpovednosti za celú spoločnosť. Berie do úvahy presadzovanie a splnenie svojich parciálnych, čiastkových záujmov a cieľov. Svojimi aktivitami však paralizuje činnosť vlády, ktorá zodpovedá ľudu za činnosť tvoriacich sa pluralistických inštitúcií (školstvo, zdravotníctvo). Dochádza tak k paradoxnej situácii, kedy vláde ostáva zodpovednosť ale minimalizuje sa jej výkonná moc.

        Pre potreby komparácie jednotlivých politických systémov v rôznych krajinách bolo vypracovaných osem základných kritérií, poradie ktorých je priamo závislé od konkrétnej spoločensko - politickej klímy v danej krajine:

39. národnostná otázka a národnostná politika,
40. rasová politika,
41. vzťah centrálnej a miestnej vlády,
42. zahraničná politika - princípy a prax,
43. politická kultúra,
44. postavenie štátu v spoločnosti,
45. vlastnícke vzťahy,
46. demokratický elitizmus (úloha významných osobností).

Nedemokratický politický systém

        Je to taký politický systém, v ktorom má jedna jeho zložka také významné postavenie, že všetky ostatné zložky sú jej viac menej podriadené. Väčšinou ide o typ politického systému, kde vládnúca zložka vyjadruje záujmy len menšiny spoločnosti. V konečnom dôsledku potom ani ciele vládnúcej menšiny neslúžia spoločnosti ako celku.

        Ďalšiu klasifikáciu typov politických systémov môžeme previesť z hľadiska deľby moci.

        Klasická parlamentná demokracia sa potom vyznačuje existenciou väčšieho počtu politických strán. Táto skutočnosť sa odráža v členitejšom obsadení parlamentu. V závislosti od uplatňovaného typu volebného systému (napr. pomerného zastúpenia) dochádza k častejšej výmene a úprave zloženia parlamentnej väčšiny. Na jednej strane je tým posilený demokratický prvok, ale na strane druhej tu hrozí riziko labilnej exekutívy. V tomto modele demokratického politického systému plní hlava štátu len reprezentačné úlohy.

        Kabinetná demokracia je naopak charakterizovaná malým počtom existujúcich politických strán zastúpených v parlamente. Vláda má v tomto politickom systéme výrazné postavenie.  V prípade monarchie, ako formy štátu, je funkcia monarchu len reprezentatívna a v jeho neprítomnosti zastupiteľná premiérom a nie predsedom parlamentu.

        Kancelárska demokracia. Tento model je typický pre Nemeckú spolokovú republiku. Vyznačuje sa menším počtom politických strán v parlamente, čo je dosahované určením 5 % hranice získanej vo voľbách, ktorú musia strany prekonať, aby získali poslanecké kreslá. Charakteristické pre tento model demokratického politického systému je, že za výkonnú moc plne a adresne zodpovedá kancelár a nie celá exekutíva. Prezident aj tu plní len reprezentatívnu úlohu.

        Direktoriálna demokracia. S týmto typom politického systému sa stretneme vo Švajčiarsku. Výkonná moc má pevne stanovený počet ministerstiev a neskladá sa len z predstaviteľov víťaznej strany, alebo koalície. Špecifickou črtou tohoto modelu je značná stranícka, náboženská, regionálna a kultúrna tolerantnosť a znášanlivosť.

        Prezidentský model. Tento typ demokratického politického systému sa ďalej rozdeľuje na:

1. francúzsky model (tzv. novoprezidentský), v ktorom má prezident nielen reprezentatívne ale aj značné výkonné právomoci a rozhodovacie kompetencie.
2. americký model (tzv. klasický), ktorý sa tiež vyznačuje silnými právomocami prezidenta. Na rozdiel od francúzskeho modelu  v americkom chýba post predsedu vlády a členovia vládneho kabinetu sú fakticky prezidentovi spolupracovníci.

        Všetky uvedené typy a druhy politických systémov majú prirodzene svoje pozitíva aj negatíva. Ani jeden z nich nemôžeme jednostranne absolutizovať a nekriticky preberať. Každý politický systém musí síce rešpektovať určité všeobecne platné princípy, ale zároveň musí zohľadňovať konkrétno - historickú úroveň dosiahnutého rozvoja spoločnosti a celý rad podmieňujúcich kultúrno - politických faktorov.

4.9  Štát v politickom systéme

        Štát považujeme za hlavný a najviac inštitucionalizovaný orgán moci v politickom systéme spoločnosti. Jeho vzniku však predchádzalo relatívne dlhé obdobie vývoja rôznych foriem sociálnej organizácie života ľudí a regulácie vzťahov medzi nimi, ktoré neboli podopreté existenciou štátu.

        Predštátna forma organizácie zodpovedala prvotným kultúrnym a výrobným pomerom divošstva a barbarstva. Až na pomerne vysokom stupni vývoja dochádza postupne k vytváraniu prvých tzv. ranných foriem štátu a im zodpovedajúcej štruktúre spoločenského života, ktorá bola závislá od rozvoja špecializovaného aparátu výkonu moci (Etruskovia a Grécka spoločnosť dosiahli túto úroveň rozvoja spoločenských vzťahov okolo 12. - 9. storočia p.n.l.).

        S moderným termínom „štát“ sa prvýkrát stretávame v 15. Storočí v Taliansku, kde podobne ako v antike výraz „stato“ znamenal status, ústavu, poriadok. V politickej teórii potom pojem „štát“ začal používať od 16. storočia N. Machiavelli.

        Názory týkajúce sa vzniku štátu, jeho podstaty, úlohy a funkcie v spoločnosti sa rôznia. Všetky tieto teórie a názory od staroveku až po súčasnosť však tvoria dôležitú súčasť politológie. Medzi najstaršie a najzaujímavejšie koncepcie považujeme tieto:

1. Náboženské (teologické) koncepcie vzniku štátu.

Korene jej vzniku siahajú až do obdobia teokratických monarchií antického sveta. Toto učenie vychádza z božského pôvodu štátu, alebo panovníka, ktorý v ňom vládol. Štát je tu chápaný ako odraz božej dokonalosti. V súčasnosti tieto myšlienkové pozície pretrvávajú u niektorých prestaviteľov novotomizmu.

2. Patriarchálne teórie.

Ich vznik rovnako spadá do obdobia staroveku. Vychádzajú z predstavy, že štát historicky vznikol z rodiny, jej postupným rozširovaním. K tomuto procesu prirovnávali aj štátnu moc a právomoc monarchu, ktorého stavali do polohy otca rodiny. V období stredoveku práve tieto teórie slúžili k obhajobe a upevneniu moci kráľov (monarchov) a teda v konečnom dôsledku ospravedlňovali absolútny štát.

3. Teórie násilia (mocenské teórie).

Mocenské chápanie príčin vzniku štátu je inšpirované prírodou a chápe štát ako vládu silnejšieho nad slabšími. Štát je potom z hľadiska tejto koncepcie produktom uplatňovania sily, a to najmä ozbrojenej. Štát ako organizácia nie je vlastne ničím iným, ako organizáciou nadvády menšiny nad väčšinou. Tieto koncepcie vychádzajú z predpokladu, že už od detstva sú ľudia náchylní k vládnutiu alebo ovládaniu. Toto vzájomné rozdelenie rolí potom umožňuje vytvorenie a trvanie autority. K prívržencom tejto koncepcie by sme mohli v novovekých dejinách zaradiť T. Hobbesa a N. Machiavelliho.

4. Teória zmluvného pôvodu vzniku štátu.

Patrí medzi najznámejšie a zároveň najpopulárnejšie. Podľa tejto koncepcie je štát výsledkom zmluvy medzi ľuďmi, je inštitúciou, ktorá prekonáva prirodzený stav a vytvára spoločenský rozmer ľudskej existencie. Mení neorganizovanú masu na jednotný ľud. Tieto teórie sú známe už od staroveku, v novoveku je ich prvým predstaviteľom  H. Grotius, ale do podoby ucelenej koncepcie boli rozpracované až Hobbesom, Lockom a Rousseauem. Zmluvná teória priznáva každému človeku suverenitu, ktorej sa spoločne s ostatnými ľuďmi sčasti zriekne v prospech celku - spoločnosti. Takto dobrovoľne vytvorený štát musí zaistiť svojím členom, t.j. občanom, bezpečnosť, istotu života a právo na vlastníctvo.

4.10 Podstata štátu

        Štát môžeme definovať a chápať ako politickú organizáciu spoločnosti. Súčasné moderné západné politické myslenie spája ideu štátu s označením neosobného legálneho alebo ústavného poriadku a jeho schopnosťou spravovať a kontrolovať dianie na danom území. Každý štát je preto zložený z niekoľkých prvkov, medzi ktoré patria:

3. územie,
4. obyvateľstvo,
5. štátna organizácia (vláda, štátna moc, právny systém).

        Územie štátu zahŕňa suchozemský priestor, plochu vnútorných aj pobrežných vôd, priestor pod nimi a vzdušný priestor nad nimi. Obyvateľstvo štátu tvoria všetky osoby, ktoré obývajú dané územie a spadajú pod štátnu moc. Štátny aparát tvorí niekoľko zložiek a je hierarchicky usporiadaný. Najvyššou zložkou sú orgány štátnej moci (parlament, vláda, súdy), ktorých najdôležitejšou úlohou je vydávať, realizovať a interpretovať zákony. Tieto orgány majú pod sebou administratívny a správny aparát, armádu, políciu a iné zložky. Bez existencie donucovacej moci by žiaden štát nemohol existovať a fungovať.

        Pre väčšiu názornosť budeme uvedené charakteristiky týkajúce sa  vymedzenia podstaty štátu aplikovať na podmienky Slovenskej republiky. Konkrétne si budeme bližšie všímať organizáciu štátnej správy.

        Vláda SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy patria, ako to už vyplýva z ich názvu, do skupiny orgánov štátnej správy. Pritom pojem“sústava orgánov štátnej správy“ nie je vhodné zamieňať s pojmom „správny aparát“, pretože do pojmu správny aparát patrí oveľa početnejší okruh subjektov, ako len sústava orgánov štátnej správy.

        Medzi konkrétne subjekty orgánov štátnej správy patria:

1. najvyššie a ústredné orgány štátnej správy (vláda SR, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy),
2. miestne orgány štátnej správy (okresné úrady a rôzne špecializované miestne orgány štátnej správy).

        Okrem vlády SR a jej jednotlivých ministerstiev pôsobia pri nej aj tzv. poradné orgány:

1. Legislatívna rada,
2. Rada vlády pre verejnú správu,
3. Rada vlády pre boj s protispoločenskou činnosťou,
4. Transformačná rada,
5. Rada vlády pre integráciu SR do EÚ,
6. Rada vlády pre masmédiá,
7. Rada vlády pre národnosti,
8. Koordinačný výbor pre otázky zdravotne postihnutých občanov,
9. Koordinačná rada na ochranu a podporu zdravia,
10. Rada vlády pre podporu exportu,
11. Výbor ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog.

        Čo sa týka ostatných ústredných orgánov štátnej správy, v Slovenskej republike pôsobia tieto:

1. Úrad vlády SR,
2. Štatistický úrad SR,
3. Úrad jadrového dozoru SR,
4. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR,
5. Protimonopolný úrad SR,
6. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR,
7. Úrad priemyselného vlastníctva SR,
8. Správa štátnych hmotných rezerv,
9. Úrad bezpečnosti práce SR.

        Ďalšie, nemenej dôležité subjekty verejnej správy, ktorá pozostáva z celého súhrnu miestnej a územnej samosprávy, štátnej správy a verejných korporácií, predstavujú práve miestne orgány štátnej správy v podobe  miestnych správ a samospráv. Štátna moc a štátna správa zďaleka nie je predstavovaná len najvyššími štátnymi orgánmi, ale tvorí ju aj členitá spleť vzťahov a väzieb od centrálnych orgánov až po miestnu správu a samosprávu.

        Samospráva predstavuje mechanizmus riadenia spoločenských a štátnych záležitosí a súčasne je výrazom nezávislosti a autonómnosti určitých územných celkov a záujmových združení vo vzťahu k centru. Územná samospráva často vystupuje ako samospráva komunálna, obecná. Jej základom je obec, jako samostatný správny celok združujúci občanov podľa územného pobytu. Je právnym subjektom s vlastným majetkom, vlastnými príjmami, finančnými zdrojmi a so samostatnou ekonomickou a správnou pôsobnosťou.

        Miestna správa je špecifickým priesečníkom vzťahu medzi štátom a občanom, vzťahov medzi štátnou správou a prvkami miestnych samospráv v rámci územno - správneho členenia štátu. Rozvoj miestnej správy patrí k dôležitým prioritám rozvoja každého štátu. Jej úroveň a mechanizmus fungovania v konečnom dôsledku ovplyvňuje každého občana, je výrazom a garantom jeho práv a neoddeliteľnou súčasťou existujúceho demokratického politického systému.

1.  Funkcie štátu

        Každá organizácia sleduje určitý cieľ, ktorý sa snaží dosiahnuť v rámci vymedzených pravidiel. Cieľom štátu ako politickej organizácie spoločnosti je vykonávať zverené funkcie a riadiť spoločenský život v méne všetkého ľudu a vo všetkých sférach spoločenského života. Množstvo funkcií, ktoré musí štát vykonávať obyčajne rozdeľujeme na vnútorné a vonkajšie. Všeobecne však platí, že čím viac má štát funkcií, tým viac rastie počet štátnych zásahov a tým viac bývajú obmedzované slobody  človeka, a naopak. Za základné funkcie štátu potom považujeme tieto:

        Hospodárska funkcia. Znamená, že štát viac, či menej zasahuje do hospodárskeho života, sústreďuje vo svojich rukách výrazné materiálne zdroje (finančné a investičmné prostriedky) a na základe týchto materiálnych prostriedkov uskutočňuje bezprostredné hodpodárske aktivity širokého rozsahu. Úverovou a daňovou politikou môže štát podporiť rozvoj tých odvetví národného hospodárstva, ktoré sú perspektívne a efektívne. Nezanedbateľné čiastky musí štát venovať na podporu nezamestnanosti, na vytváranie nových pracovných príležitostí, na pokrytie rôznych sociálnych programov, rekvalitikačných kurzov, na rozvoj školstva, zdravotníctva a pod.

        Riadiaca funkcia spočíva v zabezpečovaní fungovania demokracie, v reálnom uplatňovaní suverenity ľudu, v úsilí integrovať spoločnosť vo vnútri štátu. Konkrétne sa táto funkcia zabezpečuje uplatnením zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Úlohou štátu je tlmiť konflikty medzi spoločenskými skupinami a držať ich v medziach zákona a poriadku.

        Kultúrna funkcia patí k najdynamickejšie a najpružnejšie sa prejavujúcim funkciám štátu. Tento fakt vyplýva zo skutočnosti, že štát musí zabezpečovať prepojenie vnútornej a medzinárodnej akcelerácie vývoja investovaním do vzdelania, do rozvoja vedy, technických a spoločenských vied tak, aby nezaostávali za aktuálnymi trendmi rozvoja v tejto oblasti na medzinárodnej úrovni. Značné prostriedky si rovnako vyžaduje propaganda, osveta, umenie, film, divadlo ale tiež rozvoj informačných kanálov a komunikačných sietí.

        Obranná a integračná funkcia. Predovšetkým sú v rámci tejto funkcie štátu kladené vysoké nároky na zabezpečenie obrany územnej celistvosti pred vonkajším nepriateľom, angažovanie sa štátu při naplňovaní svetového mieru, medzinárodnej bezpečnosti, vzájomnej spolupráce a v prípade potreby aj pomoci. Okrem toho by štát mal umožniť, na základe dohôd a zmlúv s ostatnými štátmi, svojím občanom využívať výhody takejto spolupráce v oblasti ekonomiky, kultúry, vzdelávania, cestovného ruchu.

        Medzi ďalšie funkcie štátu patria reprodukčná, reprezentatívna a represívna.

4.12 Právny štát

        Už sme naznačili, že ľudia obývajúci určité územie boli v procese vývoja nútení vytvoriť si inštitúcie a organizácie koordinujúce ich vzájomné vzťahy a väzby. Zjednodušene môžeme povedať, že súhrn týchto oficiálnych inštitúcií tvorí štát. Štát sa tak stáva garantom sociálnej formy ľudskej existencie.

        Zvrchovanosť štátu (štátna suverenita) znamená, že štát je neobmedzeným pánom nad príslušným územím a ľuďmi, ktorí toto územie obývajú. Pre súčasné chápanie štátnej suverenity boli z historického hľadiska dôležité dva medzníky:

1. Proces oddeľovania štátu od cirkvi.

Prvý krok v tomto smere urobil v roku 1534 anglický kráľ Henrich VIII., ktorý politickým rozhodnutím osamostatnil anglickú cirkev od vplyvu Vatikánu. Umožnil tým vznik anglikánskej církvi, ktorej sa stal zároveň hlavou. Išlo o dôležitú udalosť, nakoľko katolícka cirkev mala dovtedy možnosti kreovať štáty, prostredníctvom korunovácie panovníkov, zákazu konania bohoslužieb a pod., čím Vatikán priamo zasahoval do ich politického života. Rozhodnutím Henricha VIII. sa anglická monarchia dostala spod tohoto vonkajšieho vplyvu a samotný panovník sa stal politickým suverénom - zvrchovaným panovníkom.

2. Oslobodenie štátu od kontroly panovníka.

Tento druhý medzník vytvoril reálne predpoklady pre to, aby štát prestal byť „vlastníctvom“ panovníka. Tento proces mal charakter postupnej deľby moci v spoločnosti na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Jeho začiatky môžeme hľadať už v období existencie gréckej polis či v Ríme. K úplnému funkčnému oddeleniu však dochádza až po revolúciách v Amerike a vo Francúzsku, po ktorých nastalo reálne obdobie vzniku ústavných republík a monarchií.

        Zvrchovanosť štátu sa potom prejavuje v úplnej a neobmedzenej právomoci štátu vytvárať, meniť a stabilizovať prostredie, v ktorom žijú jeho obyvatelia. Toto zvrchované právo realizuje štát na svojom teritóriu, a to aj vo vzťahu k iným štátom a medzinárodným organizáciám. Konkrétnu podobu štátnemu mechanizmu, prostredníctvom ktorého sa zvrchované právo realizuje,  dávajú až konkrétne politické subjekty - strany, svojou politikou. Najväčší vplyv majú samozrejme vládnúce politické strany.

4.13 Idea právneho štátu

Pojem právny štát dnes patrí k najfrekvetovanejším termínom. Zďaleka to však neznamená, že jeho zrod si vyvútila až moderná doba. Aktuálny bol tento pojem už v období antického Grécka, kde sa rodia základné črty a kontúry predstáv o právneom štáte. Ako sme už naznačili v kapitole o dejinách politického myslenia, o precizovanie tohoto pojmu sa pričinili predovšetkým takí myslitelia, akými boli Platón a Aristoteles. V ich klasických prácach nachádzame konštatovanie, že v spoločnosti musí vládnuť zákon ako neobmedzený vládca nad všetkými. Bolo pre nich nepredstaviteľné, aby sa ktokoľvek postavil nad právo, nad zákon a spravodlivosť. Podľa samotného Aristotela musí byť práve zákon akousi pevnou ochranou slabých pred svojvôľou silných.

        Čo sa týka historickej kontinuity idey právneho štátu, táto bola významne obohatená  predovšetkým koncepciou prirodzeného práva a teóriou spoločenskej zmluvy v období nástupu renesancie a osvietenstva. Až od tohoto obdobia nadobúda reálne kontúry proces ľudského a občianskeho uvedomovania sa a rodia sa základné štandardy práv a slobôd človeka a občana.

        Výraznú aktualizáciu získala idea právneho štátu na začiatku 20. storočia, predovšetkým v súvislosti s rozšírením volebného práva. Za týmto procesom třeba vidieť líniu politického liberalizmu a jeho prejavy v politike liberálnych a sociálnodemokratických strán. Liberálne strany videli človeka - občana ako základ štátu, a preto požadovali pre všetkých občanov rovnaké práva. Sociálnodemokratické strany hájili predovšetkým záujmy robotníctva, ktoré v čase ich zrodu nemalo volebné právo. Takto orientované politické strany nemali v dôsledku toho faktický vplyv na tvorbu štátnej politiky. Pragmaticky povedané, išlo o snahu sociálnych demokratov podstatným rozšírením volebného práva zvýšiť svoje šance na vstup do parlamentu s cieľom podieľať sa na moci.

        Až po skončení prvej svetovej vojny sa volebné právo rozšírilo na celú populáciu - hovoríme o všeobecnom volebnom práve. Tento nový politický stav spoločnosti vytvoril potrebu určiť vzťahy medzi občanom a štátom.

        Jedným z prvých teoretikov, ktorý sa tomuto problému venoval, bol anglický politológ H. Laski. Už v prvej tretine nášho storočia poukazoval na protirečivosť vo vzťahu medzi štátom a občanom:

47. občan na jednej strane vo voľbách určuje zloženie parlamentu a vlády,
48. štát na strane druhej zákonmi obmedzuje aktivity občana.

        H. Laski chápal štát ako nástroj, ktorý si vytvárajú sami občania, aby jeho prostredníctvom stanovili pravidlá vzájomnej kordinácie správania. Štát, ako výraz koncentrovanej politickej moci, však disponuje represívnymi inštitúciami, ktorými sa snaží regulovať poriadok v spoločnosti. Ideu právneho štátu tak zdôvodnil nevyhnutnosťou existencie zákonov, ktoré majú občana pred štátom chrániť.

Popísané vzťahy medzi štátom a občanom môžeme graficky znázorniť takto:

Občania

Štát

                                       zákony, ústava, vládne rozhodnutia

                                          voľby, občianske združenia,

                                                individuálny prejav

        Právnym štátom potom nazývame taký štát, v ktorom zákony vychádzajú z vôle ľudu, prejavenej vo všeobecných demokratických voľbách. Na základe ich výsledku je vzťah medzi občanom a vzniknutou vládou vymedzený pomocou práva. Inak povedané, každý môže robiť, čo nie je zákonom zakázané, a zároveň nesmie byť nikto nútený robiť niečo, čo zákon neukladá. Štátna moc má slúžiť všetkým občanom a možno ju uplatňovať len v prípadoch, medziach a spôsobmi, ktoré stanovuje zákon. Pre právny štát je dôležitý samotný mechanizmus vzniku a zmeny zákonov:

1. kto aké zákony a predpisy môže vydávať (jednotlivé stupne zákonodarného systému, ale aj exekutívy),
2. ako možno zákony a ústavu meniť,
3. ako sa zákony vytvárajú (vymedzenie jednoduchej alebo absolútnej väčšiny).

        Pre zjednodušenie uvádzame podstatné charakteristické črty právneho štátu:

49. v právnom štáte vládne právo a nie ľudia,
50. právny štát sa opiera o účinný a fungujúci systém právnych a politických záruk proti porušovaniu práva a zneužitu politickej moci (formou deľby moci),
51. v právnom štáte musí jednoznačne a nezvratne platiť princíp zvrchovanosti ústavy a zákona,
52. nevyhnutnou zárukou fungovania právneho štátu je systém nezávislého súdnictva.

1.   Sociálny štát

        Okrem koncepcie právneho štátu sa v súvislosti s problematikou štátu a jeho postavenia v spoločnosti stretávame aj s teóriou tzv. sociálneho štátu. Jej vznik súvisí so skutočnosťou, že zhruba od polovice 19. storočia začali niektoré európske štáty preberať  aj funkcie v sociálnej oblasti. Do tohoto obdobia bola ochrana sociálne slabých vrstiev obyvateľstva obyčajne zverená cirkevnej charite alebo ponechaná na medziľudskú solidaritu.

        Sociálny štát býva niekedy označovaný aj ako štát sociálneho blahobytu (angl. „welfare state“) či sociálneho zabezpečenia, rovnako sa stretneme s pojmom zaopatrovací štát. Vzniká v polovici 19. storočia vo Francúzsku, od 70. rokov 19. storočia sa udomácňuje aj v Nemecku a zhruba v tom istom období aj vo Veľkej Británii.

        Základnou úlohou sociálneho štátu je zabezpečiť prijateľné existenčné minimum pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva:

53. odstránenie hladu,
54. pomoc zdravotne postihnutým, starým a nezamestnaným ľuďom,
55. podpora slabých sociálnych skupín a chudobných rodín,
56. zaistenie základnej zdravotnej starostlivosti a minimálneho vzdelania.

        Pre splnenie týchto úloh musí štát pomocou daní odčerpávať vyšším príjmovým skupinám a firmám finančné prostriedky, ktoré potom prostredníctvom štátneho rozpočtu prerozďeľuje. Štátne výdavky potom môžu mať priamy charakter - priame sociálne dávky, alebo nepriamy charakter - napr. financovanie programu verejných prác.

        Argumenty na podporu a rozvoj sociálneho štátu sú postavené na troch základných princípoch: solidarita, pragmatizmus a idea pokroku.

Princíp solidarity je založený na vzájomnej zodpovednosti medzi ľuďmi. V konečnom dôsledku odkazuje na altruizmus tých, ktorí môžu pomôcť slabším.

Z pragmatického uhla pohľadu je evidentné, že majetnejšie vrstvy spoločnosti podporujú výdavkovú politiku štátu preto, aby takýmto spôsobom zmierňovania chudoby predišli vážnejším sociálnym otrasom, a tým zachovali existujúci spoločenský poriadok a konsenzus.

Idea pokroku, ako tretí argument na podporu sociálneho štátu, nadväzuje na ideály z čias osvietenstva, kedy bola hodnota pokroku stotožňovaná s postupným stieraním sociálnych nerovností.

        V poslednom období sa však prax sociálneho štátu dostala do krízy. Ako typický príklad tohoto stavu sa obyčajne uvádza Švédsko, krajina, ktorá ako prvá prakticky aplikovala koncepciu štátu blahobytu. Vznik tohoto tzv. škandinávskeho modelu sa datuje od 30. rokov a najväčšieho rozkvetu dosiahol  v období po druhej svetovej vojne. Práve súčasná etapa švédskeho modelu, spadajúca do obdobia od polivice 70. rokov je už označovaná za etapu jeho krízy. Obdobná situácia je aj v ostatných krajinách, ktoré môžeme charakterizovať ako štáty blahobytu.

Existuje niekoľko jednoznačne identikovateľných faktorov tohoto nepriaznivého stavu:

1. Prvým problémom je skutočnosť, podľa ktorej je tempo rastu sociálnych výdavkov väčšie ako tempo ekonomického rastu. Znamená to, že sociálne potreby prekračujú ekonomické možnosti.
2. Druhý faktor súvisí s demografickými ukazovateľmi starnutia obyvateľstva. Stále viac ľudí sa práve vďaka zvyšujúcej sa zdravotnej starostlivosti a pokroku v medicíne dožíva vyššieho veku. Tento trend so sebou prináša rast výdavkov na dôchodkové zabezpečenie.
3. V nemalej miere sa pod vzniknutú krízu v hodnotení významu sociálneho štátu pripisujú rastúce výdavky na udržiavanie byrokratickej mašinérie, ktorá zabezpečuje distribúciu a adresnosť sociálnych dávok.
4. Štvrtou príčinou úpadku sociálneho štátu sú dôsledky v oblasti hodnotových preferencií ľudí. Stále viac ľudí totiž parazituje na poskytovaných sociálnych dávkach, namiesto aktívneho pracovného výkonu volí radšej podporu v nezamestnanosti, čím dochádza k zneužívaniu povinností štátu. Demotivačný charakter sa prejavuje aj na strane stredných a vyšších príjmových skupín, pretože pri progresívnom zdaňovaní už vynaložené náklady nezodpovedajú reálnej veľkosti príjmu či zisku.

        Najvyhranenejšie sa ku sociálnemu štátu stavajú socialistické, liberálne a environmentálne teórie. Socialisti naďalej obhajujú rozširovanie štátu blahobytu, predovšetkým v oblastiach zdravotníctva a školstva, pretože zdravá populácia a rozvinutá kvalifikačná sústava následne podporujú rozvoj ekonomiky. Ako k tomu poznamenáva súčasný český sociológ J. Keller, prípadné úspory v týchto oblastiach by vlastne úsporami neboli. Liberáli sa naopak orientujú na oblasti, v ktorých sa vytvára materiálne bohatstvo spoločnosti. Na ňom je totiž závislý objem poskytovaných dávok. Ich úsilie smeruje k znižovaniu miery štátneho prerozdeľovania - znižovanie sociálnych výdavkov je kompenzované znižovaním daní. Obhajujú názor, že trh dokáže najlepšie alokovať zdroje, preto navrhujú jeho čiastočné uplatňovanie aj o rezortoch školstva a zdravotnáctva. Environmentalisti poukazujú na ilúziu obidvoch predchádzajúcich prístupov, ktoré spočíva v neschopnosti a nepripravenosti uvedomiť si obmedzenosť zdrojov. Zvyšovať blahobyt doterajším spôsobom je naďalej neúnosné. Naviac, blahobyt vyspelých krajín stále viac kontrastuje s biedou zvyšku světa. Preto navrhujú zredukovať existujúcu mieru konzumu vo vnútri najblahobytnejších štátov.

Prehľad základných priorít a hodnotových preferencií politických strán

podľa ich zaradenia v rámci politického spektra