Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška5 (5._demokracia_a_diktatura.doc)

5. Demokracia a diktatúra

Vymedzenie:

Demokracia, z gréc. demos - ľud, kratein - vládnuť alebo kratos - vládnutie,  znamená doslova vládu ľudu. Pôvodne starogrécke označenie  politického zriadenia mestských štátov (polis) predovšetkým v Aténach v období 6. - 4. storočia p.n.l.

                                                                      Encyklopedický slovník

Kľúčové slová:

demokracia, formy demokracie, demokratické princípy, mandát, diktatúra, totalita, ideológia

5.1 Demokracia

        Každý, kto dnes otvorí noviny, alebo prepadne vplyvu niektorého z elektronických médií, je konfrontovaný s narastajúcou frekventovanosťou používania slova demokracia vo všetkých tvaroch a s tými najrozmanitejšími prívlastkami. S pojmom demokracia je to tak, ako s mnohými ďalšími pojmami, ktoré sa stali súčasťou nášho každodenného slovníka: máme dojem, že im rozumieme, ale pri hlbšom zamyslení sa máme značné problémy bližšie ich charakterizovať. O pojme demokracia to platí zvlášť výrazne.  

Slovo demokracia má mnoho významov, jednotlivci a skupiny používali toto slovo v rôznych dobách  v rozdielnom pojmovom kontexte a dodnes panuje pri jeho používaní značný relativizmus a mnohoznačnosť.

        Často sa všetky úvahy na tému demokracia začínajú práve v antickom Grécku, predovšetkým v Aténach, ktoré sa považujú za kolísku vzniku demokracie. Je však dokázateľné, že dokonca ani v jednej krajine - Grécku, ani v jednom meste - Aténach, a teda ani  v tom istom období - 5. storočie p.n.l., neprevládali jednotné názory na obsah a hodnotenie pojmu demokracia.

        Jedna z koncepcií demokracie, nadobúdajúca svoje základné rysy práve v Aténach, však získala zvláštny status, ktorý nám dnes dovoľuje hovoriť o nej ako o tradícii tzv. klasickej demokracie. Rozvoj tejto formy demokracie sa stal hlavným inšpiračným zdrojom pre ďalšie, predovšetkým moderné politické myslenie v Európe.

5.2 Demokracia v Aténach

        Vzhľadom na zlomkovitý charakter písomného dedičstva z obdobia gréckych dejín, je veľmi ťažké zistiť, čo si Gréci mysleli o demokracii pred tým, ako boli publikované  prvé práce Platóna a Aristotela na túto tému. Podľa zistení už Solón, v jednom zo svojich prehlásení naznačil a vymedzil jedno z najstarších chápaní pojmu demokracia, keď povedal, že „základom demokracie je mať jedného pána a tým je zákon“.  

        O niečo neskôr sa grécky štátnik Kleón vyznal Aténčanom, že on je zástancom demokracie, ktorá „musí byť demokratická, musí pochádzať z ľudu, byť uskutočňovaná ľudom a určená pre ľud“. Jedná sa o formuláciu, ktorej autorstvo je často pripisované americkému prezidentovi A. Lincolnovi, ktorý v roku 1863 použil túto definíciu vo svojom gettysburgskom prejave.

        Konkrétne názory samotných velikánov gréckej kultúry, Platóna a Aristotela, sme bližšie analyzovali v kapitole o dejinách politického myslenia. Tu sa obmedzíme len na konštatovanie, že už antická kultúra, aj ústami týchto jej reprezentantov, zanechala svojím nasledovníkom kontroverzný pohľad na podstatu demokracie, nakoľko ju často spájala so spochybňovaním úlohy a úrovne más, ľudu. Dehonestovala tieto kategórie až do roviny hodnotenia demokracie ako „vlády hlúpeho a nehodného davu“ (Herodotos), či „násilnej a hlúpej nadvlády bezcennej masy“ (Megabusus).

        O tej doby sa množia definície a výroky týkajúce sa vymedzenia demokracie. V najvšeobecnejšej rovine je demokracia obyčajne stavaná do protikladu k tyranii a despotizmu a väčšinou je vnímaná ako pozitívna hodnota, aj keď jej predchádza negatívne vymedzenie u niektorých antických mysliteľov.

        O základných ideáloch a hodnotách Aténskej demokracie sa v najkoncentrovanejšej podobe dozvedáme zo slávnej pohrebnej reči Perikla (431 p.n.l.), ktorý bol podľa všetkého veľmi pyšný na politické zriadenie v Aténach a označoval ho ako demokratické preto, lebo:

1. moc bola v rukách celého národa,
2. všetci občania si boli pred zákonom rovní,
3. dôležité pre politickú kariéru boli schopnosti a nie majetok,
4. politický život bol otvorený a slobodný,
5. ľudia sa spontánne zaujímali o verejné záležitosti polis,
6. schopnosť diskutovať na verejnosti bola vysoko cenená.

Za základné charakteristické znaky Aténskej demokracie potom môžeme považovať tieto:

1. Politická rovnoprávnosť

        Tento základný princíp bol princípom ľudovej zvrchovanosti. Každý dospelý muž narodený v Aténach mal právo zúčastňovať sa verejného života na zhromaždeniach (ekklésiá), súdoch a úradoch.

2. Priama účasť

        Politický systém bol systémom priamej účasti. Neexistovali tu volené reprezentatívne orgány. Všetky dôležité otázky (nariadenia, rozhodnutia o dodržiavaní verejného poriadku, financie, dane, zahraničná politika a pod.) sa prejednávali v zhromaždení, kde sa o nich zároveň rozhodovalo.

3. Metódy pre výber kandidátov do verejných funkcií

        Pokiaľ nenastala jednomyseľná zhoda (ako ideálne riešenie), pristúpilo sa k voľbe. Avšak do verejných funkcií sa občania nevolili hlasovaním. Boli vyberaní losom alebo sa  pravidelne striedali, pretože sa predpokladalo, že tieto funkcie je schopný zastávať každý. Volení boli len vojenskí hodnostári, od ktorých sa vyžadovali zvláštne schopnosti a skúsenosti.

4. Krátkodobosť funkčného obdobia

        Obvykle bolo funkčné obdobie jednoročné, v niektorých prípadoch ešte kratšie, napríklad predseda rady päťdesiatich bol vo svojej funkcii len jeden deň.

        Aj napriek jednoznačne vyznievajúcim pozitívam a prednostiam Aténskej demokracie, nesmieme zabúdať na skutočnosť, že táto bola uskutočňovaná za špecifických podmienok. Atény boli mestským štátom na obmedzenom území, s pomerne malým počtom obyvateľov. Občianstvo bolo viazané len na malý počet z nich. Jednalo sa predovšetkým o mužov, synov aténskych rodičov, starších ako 20 rokov. Z občianstva boli vylúčené všetky ženy, rovnako aj otroci a slobodní cudzinci. V konkrétnych číslach to potom vyzeralo tak že z 300 000 tisíc obyvateľov Atén bolo 100 000 tisíc otrokov, 200 000 tisíc slobodných občanov, z toho polovicu tvorili ženy deti a cudzinci. Potom vlastne len okolo 40 000 tisíc slobodných aténskych mužov malo občianske práva, ktoré im umožňovali zabezpečovať fungovanie klasickej aténskej demokracie. Nakoľko hospodárstvo bolo založené na práci otrokov a žien, aténski občania mali dosť voľného času venovať sa politickému životu.

5.3 Historický vývoj ideálov demokracie

        Z historického hľadiska môžeme povedať, že až do konca 18. storočia prevládalo chápanie demokracie ako priamej vlády ľudu, ktorá bola spájaná s vládou davu. V dôsledku toho bola chápaná prevažne negatívne, hlavne u vzdelaných vrstiev súdobého obyvateľstva. Od konca 18. storočia, hlavne po Americkej  a Francúzskej revolúcii sa význam slova demokracia začína meniť. Zo systému priamej účasti sa mení na systém zastupiteľský, zo systému pre chudobných sa mení na systém pre všetkých, zo systému, v ktorom mala prospech väčšina sa mení na systém, ktorý sa stará o všeobecné blaho, vrátane ochrany záujmov menšín v spoločnosti.

        Celú historickú perspektívu demokracie môžeme zhrnúť do podoby jej zásadných transformácií, ktoré uvádza a bližšie charakterizuje R. A. Dahl vo svojej knihe „Demokracia a jej kritici“ (1989). Podľa neho sa jedná o tri trasformačné procesy:

1. Prvá transformácia

        Došlo k nej v starom Grécku v gréckej polis v 5. storočí p.n.l. V tomto období boli tradičné formy vlády, aristokracia a oligarchia na jednej strane a monarchia a tyrania na strane druhej, nahradené demokratickými formami vlády. Typickým príkladom ja spomínaná klasická forma priamej demokracie v Aténach.

2. Druhá transformácia

        Táto nastala zhruba v období 18. - 19. storočia, kedy novo vznikajúce národné štáty prijímali demokratické formy vlády. Zatiaľ čo sa klasická demokracia rozvíjala v podmienkach malej a homogénnej antickej spoločnosti, moderné národné štáty vznikajúce v Amerike a v Európe v tomto období, boli rozsiahle, v dôsledku čoho prestávalo byť fyzicky možné zabezpečovať priamu účasť rozmáhajúcej sa populácie na rozhodovaní o verejných záležitostiach.

        Preto dochádza k radikálnym zmenám v základných predpokladoch demokratického spôsobu vládnutia smerom k posilňovaniu foriem zastupiteľskej demokracie. Táto strata priamej účasti na rozhodovaní však zákonite musela byť kompenzovaná inými výhodami. Tou najpodstatnejšou sa stáva rozšírenie volebného práva až po jeho všeobecný charakter, ktorý nadobudlo začiatkom 20. storočia. Paradoxne potom dochádza k situácii, kedy sa nová forma demokracie stáva prístupnejšia pre väčší počet ľudí, ako tomu bolo napríklad v gréckej polis, kde v tomto smere platili prísne obmedzenia.

3. Tretia transformácia

        Táto transformačná vlna sa dotýka problémov a zmien, ktorým je demokracia vystavená v súčasnej dobe. Ideálny demokratický systém totiž dodnes nie je realizovaný nikde na svete. Jej ďalšie perspektívy sú ohrozované mnohými nebezpečenstvami. Patrí k nim potrebná korekcia predpokladov demokracie zapríčinená vznikom supranacionálnych alebo transnacionálnych zoskupení. S rozvojom vedecko-technického pokroku, rozširovaním vplyvu hromadných oznamovacích prostriedkov, intenzifikáciou medzinárodných vzťahov, sa svet v určitom zmysle zmenšil, tak z hľadiska vojenského, ekonomického, obchodného ako aj z hľadiska problematiky životného prostredia. Táto nová historická situácia ľudstva vytvára novú úroveň zodpovednosti za prijímané politické rozhodnutia a ich vplyv na život obyvateľov nielen v jednej krajine, či štáte, ale v globalizujúcej sa svetovej sieti spoločenstiev. Pre túto kvalitu spoločenských, politických a ekonomických vzťahov sa adekvátna podoba a forma demokracie ešte len vytvára.

5.4 Podstata demokracie

        V súčasnej politológii rozlišujeme demokraciu v troch významoch:

7. demokracia v najužšom zmysle slova ako vláda ľudu, zodpovedajúca historicky obdobiu gréckych polis,
8. demokracia v širšom zmysle slova ako politický systém alebo jedna z foriem vlády,
9. demokracia v najširšom zmysle slova ako názor človeka na život a na svet.

        Poukážeme na niektoré problémy súvisiace s adekvátnym vymedzením podstaty  demokracie v jednotlivých prístupoch.

        Pôvodné chápanie demokracie ako vlády ľudu naráža hneď na začiatku na vážny problém, súvisiaci s vymedzením samotného pojmu „ľud“. G. Sartori, taliansky politológ v tejto súvislosti poznamenáva, že existuje prinajmenšom šesť rôznych interpretácií tohoto termínu.

1. ľud v doslovnom význame každého,
2. ľud, označujúci nejakú neurčenú veľkú časť, veľmi mnohých,
3. ľud vo význame nižšej triedy (negatívne vymedzenie),
4. ľud ako nedeliteľná entita, ako organický celok,
5. ľud vo význame väčšej časti vyjadrenej princípom absolútnej väčšiny,
6. ľud vo význame väčšej časti vyjadrenej princípom obmedzenej väčšiny.

        Prvá interpretácia už na prvý pohľad pôsobí nerealisticky. Demokracia nemôže zahŕňať doslova každého. Aj v gréckych demokraciách „demos“ vylučoval nielen ženy, deti, ale aj tých, ktorí sa nenarodili ako slobodní, teda otrokov. Aj v súčasnosti sa obmedzenia vzťahujú na mladistvých, mentálne postihnutých, ako aj ľudí odsúdených za kriminálne delikty a podobne. V rámci doteraz fungujúcich foriem demokracie sa ešte nikto nepokúsil o úplné zahrnutie do pojmu „ľud“ všetkých bez výnimky.

        Ďalšie kritériá, vymedzujúce ľud v zmysle „veľké množstvo“ alebo „väčšina“ vyvolávajú viac problémov ako ich dokážu riešiť, minimálne v súvislosti s otázkou vymedzenia väčšiny k čomu, k akému celku ? Ich použiteľnosť a funkčnosť je preto diskutabilná.

        Identifikácia ľudu s „nižšou triedou“ je rovnako problematická. V Aristotelovej dobe a ešte veľmi dlhé obdobie potom, totiž do nižšej triedy patrili nemajetní, ktorí však počtom prevyšovali bohatých členov spoločnosti. Požiadavka zaradenia do nižšej triedy zároveň pôsobí nedemokraticky, nakoľko navždy vylučuje každého, kto sem nepatrí.

        Ak budeme vychádzať z interpretácie ľudu ako „organického celku“, môžeme dospieť k tomu, že indivídum sa za týmto celkom úplne stratí alebo ním bude pohltené. V tomto prístupe je hodnota celku nadradená individuálnej hodnote človeka. Za týmto postojom môžeme tušiť skôr tendencie zdôvodňujúce totalitnú autokraciu ako demokraciu.

        Čo sa týka posledných  dvoch  prístupov. Absolútna väčšina znamená, že rozhoduje iba väčšina, to znamená, že väčší počet akejkoľvek populácie zastupuje všetkých a má neobmedzené práva za všetkých rozhodovať. Princíp obmedzenej väčšiny naopak znamená, že žiadne právo akejkoľvek väčšiny nemôže byť absolútne. Prvé kritérium potom vedie k demokracii definovanej ako systém čistej a jednoduchej vlády väčšiny, zatiaľ čo druhé kritérium definuje demokraciu ako systém vlády väčšiny obmedzenej právami menšín.

        Interpretácia ľudu ako absolútnej vlády väčšiny je principiálne v rozpore so samotnou podstatou demokracie, nakoľko vylučuje jej základný atribút, ktorým je zameniteľnosť väčšín za menšiny a naopak. Vlastným princípom demokracie teda je princíp obmedzenej väčšiny.

        Diskutabilné je aj širšie vymedzenie demokracie ako len politického systému. Problém je v tom, že žiadny systém pozostávajúci len s formálnych pravidiel nie je schopný zabezpečiť demokraciu. Ak by tomu tak bolo, mohla by reálnu demokraciu budovať každá krajina, ktorá by do svojho ústavného a právneho poriadku zakomponovala základné demokratické zásady a princípy. Politický systém je síce nevyhnutnou, nie však dostatočnou podmienkou demokracie. Základom skutočnej demokracie je totiž človek ako občan, demokrat.

        V najširšom slova zmysle teda demokracia zahŕňa aj postoje a názory ľudí, občanov ku svetu, k ostatným ľuďom, k spoločnosti. Zohľadňuje tak kultúrnu dimenziu vlastných základov, v podobe náboženských, mravných a  historických predpokladov, ktoré tieto postoje spoluvytvárajú.

        Vo svojej reálnej podobe musí byť demokracia založená na určitých zásadných princípoch, ktoré ju jednoznačne odlišujú od ostatných foriem vlády. Medzi základné demokratické princípy potom patria tieto:

10. štátna moc je odvodená od suverenity ľudu,
11. vláda väčšiny pri dodržaní práv menšín,
12. pravidelné slobodné voľby,
13. cieľom štátnej moci je služba ľudu, štát slúži ľuďom a nie naopak,
14. dodržiavanie všetkých základných ľudských práv a slobôd,
15. právny štát,
16. rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu,
17. nezávislosť súdnej moci,
18. politický pluralizmus,
19. fungujúca občianska spoločnosť,
20. decentralizovaná štátna správa a samospráva,
21. ekonomický systém založený na slobodnom podnikaní,
22. právo na súkromné vlastníctvo,
23. sociálna spravodlivosť,
24. nezávislá verejná mienka.

         Z uvedeného vyplýva, že požiadavky kladené na výkon demokratickej formy vlády v spoločnosti sú značné a náročné. Každá spoločnosť, prezentujúca sa ako demokratická krajina sa však musí v maximálnej miere usilovať o napĺňanie a dodržiavanie týchto základných demokratických princípov.

5.5  Formy demokracie

        Súčasná politológia rozlišuje dve základné formy demokracie:

25. priama demokracia,
26. nepriama demokracia,

        V poslednej dobe sa predovšetkým v súvislosti s konkrétnymi spoločensko - politickými pohybmi v najvyspelejších krajinách sveta (USA, Nemecko, Francúzsko), ako aj  s odhadmi trendov vývoja modernej spoločnosti v budúcnosti, v rámci sociálnej prognostiky, častejšie objavuje  pojem, ktorý bližšie vymedzuje novo vznikajúcu a uplatňujúcu sa formu demokracie. Táto sa označuje ako:

27. participatívna demokracia.

        Priama demokracia vychádza z identity vládnúcich a ovládaných. Teóriu priamej demokracie rozpracoval francúzsky mysliteľ J. J. Rousseau. Podľa jeho predstavy je nositeľom zvrchovanej moci ľud, ktorý túto moc neodovzdáva iným orgánom. Reprezentantom celku je všeobecné zhromaždenie všetkých jednotlivcov. Rousseauova demokracia sa opiera o priame, verejné hlasovanie ľudu o zákonoch a dôležitých rozhodnutiach ako aj o priamy výkon týchto rozhodnutí. Rousseau odmieta pojem politickej reprezentácie ako sprostredkovateľa záujmov a vôle ľudu.

        Obmedzenosť vlastných predstáv a praktickú nerealizovateľnosť svojej teoretickej konštrukcie si nakoniec aj sám uvedomoval. V moderných geograficky a populačne rozsiahlych štátoch je aplikácia priamej demokracie z technických a organizačných dôvodov skutočne nemožná. Jedným z dôvodov je aj nedostatočná informovanosť občanov o všetkých dôležitých otázkach verejného rozhodovania. Táto skutočnosť zároveň odkazuje na rovnako vážny problém nekompetentnosti občanov vyjadrovať sa k nim.

Priama demokracia však aj napriek tomu nachádza svoje miesto pri ovplyvňovaní výkonu moci a správe vecí verejných a to vo forme referenda alebo plebiscitu. Tejto otázke je väčšia  pozornosť venovaná v kapitole o volebných systémoch.

V moderných demokratických štátoch sa nakoniec presadila druhá forma demokracie - reprezentatívna alebo zastupiteľská demokracia. Etymologický pôvod slova reprezentovať pochádza z latinčiny, kde „representare“ znamená predstaviť ako prítomné to, čo prítomné nie je. Myšlienka politickej reprezentácia stojí na predpoklade, že ľud, ktorý je jediným zdrojom štátnej moci, a túto z technických dôvodov nemôže vykonávať a realizovať priamo, si vytvára prostredníctvom všeobecných volieb k tomuto účelu zodpovedajúcu sústavu orgánov, ktoré ho zastupujú a ktorým deleguje časť svojich právomocí. Akonáhle dôjde k tomuto preneseniu tejto zodpovednosti na parlament, tento začína plniť zverené úlohy autonómne, za vylúčenia priamych zásahov ľudu.

Funkčnosť reprezentatívnej demokracie je nemysliteľná bez vypracovania základných pravidiel a stanovenia charakteru vzťahov medzi voličmi a ich zástupcami - poslancami. Tento problém rieši zavedenie tzv. mandátu. Mandát predstavuje  vyjadrenie permanentného vzťahu medzi činnosťou reprezentantov a vôľou voličov. Pričom rozlišujeme:

a.) imperatívny mandát

Jeho podstata je v delegovaní moci z voliča na poslanca pri stanovení takých podmienok, ktoré poslanca zaväzujú byť tlmočníkom vôle svojich voličov, čím tento stráca vlastnú individualitu. Samotným problémom sa však stávajú aj voličské pokyny poslancom, ktoré kladú veľké nároky na ich schopnosti .

b.) neviazaný mandát

Vzhľadom na problematickosť uplatňovania imperatívneho mandátu sa od neho upustilo a bol sformulovaný tzv. neviazaný, slobodný alebo voľný mandát. Tento predpokladá, že poslanec po zvolení koná na vlastnú zodpovednosť, rozhoduje sa sám a pred voličmi sa zodpovedá len v konečnom dôsledku. Inak povedané, zodpovedá sa počas trvania mandátu sám svojmu vlastnému svedomiu.

        Významné miesto v súčasných diskusiách o modernej pluralitnej demokracii, zaujímajú teórie a koncepcie tzv. participatívnej demokracie, ktoré v podstate zviditeľňujú klasický problém reálnej účasti občanov na tvorbe politickej vôle.

Participatívne teórie, ktorých je už dnes skutočne dosť (medzi významných autorov v tejto oblasti patrí Habermas, Bachrach, Lipset, hnutie tzv. novej ľavice, a pod.), sa vyjadrujú za podporu rozširujúcej sa účasti (participácii) občanov na riadení štátu a spoločnosti. Medzi najčastejšie uvádzané argumenty v prospech tohoto trendu potom patria tieto:

28. ľud má dvojaký politický záujem, a to nielen na konečných výsledkoch ale aj na samotnom procese participácie (Bachrach),
29. participácia je považovaná za kritérium stability demokratického politického systému (Lipset),
30. systém demokracie individuálnej participácie sleduje dva základné ciele , a to podieľanie sa jednotlivca na spoločenských rozhodnutiach, ktoré určujú kvalitu a smer jeho života, a zároveň také organizovanie spoločnosti, ktoré podnecuje v ľuďoch nezávislosť a poskytuje im prostriedky k spoločenskej participácii, s cieľom vytvoriť systém osobných vzťahov človeka k človeku (hnutie novej ľavice),
31. právo participácie občanov na riadení štátu a spoločnosti treba považovať za základné politické právo (Goodman),
32. formou participatívnej demokracie má byť tzv. Computer demokracia, ktorá považuje vládu za efektívnu len vtedy, ak je neustále informovaná o celom dianí, a zároveň za demokratickú len ak je neustále kontrolovaná informovanými voličmi, čo možno dosiahnuť len pomocou moderných komunikačných sietí a kanálov (Zworykin),
33. parlamentný systém s väčšinovým právom je typický pre politický systém industriálnej spoločnosti, zatiaľ čo systém participatívnej demokracie bude charakterizovať  rodiacu sa informačnú spoločnosť, kde bude realizovaný ako forma vlády, prostredníctvom participácie radových občanov (Masuda, Toffler),

        Silnejúce signály z radov odborníkov o tom, že reprezentatívna forma demokracie naráža na svoje vlastné historické obmedzenia a hranice, konštatovania upozorňujúce na tzv. krízu parlamentarizmu, sú zreteľným a jasným poukázaním na fakt, že sa nachádzame v etape zásadnej modifikácie  našich doterajších predstáv a korekcií skúseností s existujúcimi formami demokracie. Z historického hľadiska nie sú transformácie tohoto typu ničím výnimočným. Skôr naopak. Samozrejme, ako všetko nové aj model participatívnej demokracie sa bude musieť vysporiadať s mnohými sprievodnými problémami a nejasnosťami.

Medzi zásadné napríklad patrí stanovenie participatívneho optima, to znamená, miery najvhodnejšej politickej účasti  zo strany širokého spektra občanov s cieľom udržania rovnováhy politického systému. Niektorí autori (Milbrath, Almond, Verba) odporúčajú dodržiavať „striedmu“, „priemernú“ politickú účasť, pretože pri širokej participácii by mohli občania presadiť aj požiadavky kolidujúce s demokratickými zásadami vládnutia. Na strane druhej, prílišná pasivita, otáľanie, apatia, môžu byť rovnako nebezpečné pre kodifikujúci sa systém. Lipset v tejto súvislosti poznamenáva, že „spoločnosť, v ktorej sa väčšia časť obyvateľov nachádza mimo politickej arény, je potenciálne explozívnejšia ako spoločnosť, v ktorej občania svojou činnosťou pravidelne zasahujú do rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú ich život“.

Bez ohľadu na možné kontúry vznikajúcej novej formy demokracie, ktoré sa v tomto štádiu jej etablovania dajú len veľmi ťažko predpovedať  a odhadnúť, nesmieme stratiť zo zreteľa ten fakt, že posun k väčšej demokratizácii spoločnosti, ktorý by mala participatívna demokracia zosobňovať, musí byť sprevádzaný optimalizáciou využívaných občianskych práv a mierou zodpovednosti za ich realizáciu.

5.6 Diktatúra

        Pojem diktatúra vznikol v starom Ríme. Pôvodný význam slova diktatúra pochádza z latinčiny a označuje samovládu alebo  neobmedzenú moc jednotlivca. Táto formu vlády býva hodnotená pozitívne v prípade, ak bola nastolená v štáte, kde vládol chaos, vnútorné rozbroje či korupcia. Pre väčšinu súčasných ľudí však tento pojem vyvoláva negatívne asociácie a postoje. Diktatúra sa vo všeobecnosti chápe ako protiklad  demokracie. Jej základným znakom, na rozdiel od demokracie, je jediný nositeľ moci, a to v podobe konkrétnej osoby (diktátor), skupiny, výboru alebo politickej strany. V tomto systéme neexistujú žiadne ostatné na ňom nezávislé rozhodovacie centrá alebo zdroje moci. Zároveň tu absentuje účinná, ústavou zakotvená kontrola výkonu moci.

Politologická klasifikácia jednotlivých foriem diktatúry rozlišuje:

1. totalitnú diktatúru,
2. autoritatívnu diktatúru.

Totalitná diktatúra

Forma totalitnej diktatúry sa všeobecne skúma na príkladoch ZSSR za vlády Stalina, fašistického Talianska a  nacistického  Nemecka. Pojem totalitná diktatúra alebo totalitarizmus, z lat. totaliter, čo znamená celkom, úplne, potom označuje systém, v ktorom sa nástroje výkonu politickej moci neobmedzene využívajú jediným nositeľom moci.

C. J. Friedrich rozpracoval model, v ktorom sa pokúsil zovšeobecniť najpodstatnejšie znaky totalitných diktatúr, ako ich poznáme z doterajšieho historického vývoja modernej spoločnosti. Klasický model totalitnej diktatúry sa na základe jeho analýz vyznačuje týmito znakmi:

34. ideológia,
35. jedna strana,
36. tajná polícia (čistky, koncentračné tábory),
37. monopol oznamovacích prostriedkov  (propaganda, teror, cenzúra),
38. centrálne riadené hospodárstvo,
39. zbrojný monopol.

        V totalitnej diktatúre plní ideológia úlohu zbrane v boji medzi triedami a národmi a zároveň funkciu nástroja na dosiahnutie cieľa, ktorým je uzurpácia moci. Systém totalitnej diktatúry predpokladá, že na čele spoločnosti stojí diktátor (Hitler, Mussolini, Stalin), ktorý má absolútnu moc. Je obklopený masovou, oddanou stranou, členovia ktorej nemajú v podstate žiaden vplyv na rozhodovanie, aj keď sa zúčastňujú formálneho hlasovania alebo volia stranícke vedenie.

        Medzi základné prostriedky ovplyvňovania más v totalitnej diktatúre patrí propaganda a teror, ktoré sú veľmi úzko prepojené. Teror ako taký umožňuje monopol na ovplyvňovanie más a vytvára tak priestor pre šírenie totalitnej propagandy. Táto je ústredne riadená, takže prestáva byť rozhodujúce, či štát vlastní oznamovacie prostriedky alebo sú naďalej v súkromnom vlastníctve. V oboch prípadoch ide o vládny monopol, s cieľom, udržania moci strany.

        K najradikálnejšiemu spôsobu vládnutia totalitnej diktatúry patrí využívanie „služieb“ tajnej polície, organizovanie tzv. „čistiek“ a budovanie „koncentračných táborov“. Všetky tieto prostriedky sú zamerané na „obranu ľudu“ proti vnútornému ale aj vonkajšiemu nepriateľovi. Smerujú cez vyhľadávanie podozrivých osôb, ich izoláciu do pracovných koncentračných táborov, až po ich fyzickú likvidáciu.

        Totalitná diktatúra sa v oblasti zbrojného priemyslu vyznačuje jeho monopolným vlastnením, čo vylučuje každý ozbrojený odpor.

        Posledným charakteristickým znakom tohoto typu diktatúry je centrálne riadené hospodárstvo. Strana a štát tu ovládajú a riadia celú hospodársku sféru pomocou administratívno - direktívnych metód riadenia, čím znemožňujú, či skôr principiálne nepripúšťajú, fungovanie trhového mechanizmu a výskyt konkurencie.

Autoritárna diktatúra

Pod pojmom autoritatívna diktatúra alebo  autoritarizmus  rozumieme taký

politický systém, kde jediný nositeľ moci sústreďuje všetku politickú moc za vylúčenia podriadených. Uchopenie moci v tomto type politického systému nie je podmienené založením vlastnej  masovej strany. Predpokladom je skôr vysoká funkcia v armáde alebo vo vláde. Väčšinou sa autoritárne režimy uspokojujú s politickou kontrolou štátu. Nejde tu teda o duchovnú, ideologickú prestavbu spoločnosti ako v prípade totalitných diktatúr. Systém vládnutia je zabezpečený tak, že opozícia je úzko obmedzená. Veľmi často býva v týchto režimoch zaručené právo na život, slobodu a vlastníctvo. Najrozšírenejšou ideológiou autoritárnych režimov je nacionalizmus.

Poznáme tieto modely autoritárnych diktatúr:

40. neoprezidentská diktatúra

Jedná sa o politický systém, v ktorom prezident disponuje väčšou politickou mocou ako iné štátne orgány. Jednotlivé zložky deľby moci (parlament, vláda súdy) sú úplne podriadené prezidentovi. Funguje tu  obmedzené volebné právo, čím je obyvateľstvo vylúčené z politického rozhodovania. Historickými príkladmi tohoto typu diktatúry sú diktatúra Horthyho v Maďarsku, režim Pinocheta v Chile, režim Saddáma Husajna v Iraku alebo režim Háfiza Asáda v Sýrii. Táto forma diktatúry sa často objavuje v bývalých koloniálnych oblastiach Afriky či  Ázie. Vojenské diktatúry majú zase úspech v rozvojových krajinách.

41. vývojová diktatúra

Chápe sa ako zvláštny typ autoritárnej diktatúry. Jej charakteristickým znakom potom je predstieranie demokratického poriadku, ktorého fungovanie sa však vyznačuje absenciou zásad demokratického rozhodovania. K tomuto typu diktatúry radíme typy „základnej demokracie“ (Pakistan), „ohybnej demokracie“ (Indonézia) či „neodemokracie“ (Haiti).

5.7 Politické ideológie a doktríny

        V najvšeobecnejšej rovine pod ideológiou rozumieme sústavu ideí, teórií a názorov, ktoré sa obvykle sústreďujú na problematiku spoločnosti, jej cieľov ale aj konfliktov. Ako prvý tento toto označenie použil v roku 1795 francúzsky filozof A. D. de Tracy. Samotný vývoj pojmu ideológia prešiel dvomi základnými vývojovými etapami. Pôvodne sa tento pojem stal súčasťou učenia o ideách, ako neodmysliteľnom základe pre vytvorenie systému politiky, morálneho a právneho poriadku. V tomto význame bol pojem ideológie chápaný pozitívne. Neskôr, nadobudol pejoratívny význam odtrhnutého, falošného vedomia (predstáv) o reálnom svete.

        Politická ideológia v neutrálnom význame sa usiluje o všeobecný a ucelený výklad človeka a spoločnosti, ktorý by bolo možné považovať za východisko programu politického konania určitej skupiny. Ideológia má v takomto chápaní širší rámec reflektovania problematiky ako doktrína.

        Doktrína doslova znamená učenie, sústavu vedeckých poučiek či systém princípov a názorov na konkrétny problém. Politická doktrína potom podľa Scrutona znamená  „akýkoľvek pokus usporiadať politické ideály a praktické politické postupy do systému“. Doktrína môže vychádzať z ideológie alebo byť jej súčasťou. Ideológiou môže byť napríklad liberalizmus a jeho doktrínou v ekonomickej oblasti koncepcia „laissez - faire“, rovnako ideológiu socializmu môže v kultúrnej a estetickej sfére reprezentovať napríklad socialistický realizmus.

        Už sme naznačili, že pojem ideológie vznikol v období francúzskeho osvietenstva. Poplatný dobe svojho vzniku mal v duchu racionalizmu, ako vlády rozumu, skvalitniť verejné myslenie. Presvedčenie o možnosti zlepšenia životných podmienok vlastnej existencie, viera v neobmedzené ľudské možnosti podložená schopnosťami rozumu a zároveň vymanenie sa spod tlaku náboženských autorít, vytvorili priestor pre potrebu definovania nového duchovného zakotvenia človeka. Tým sa vytvorila reálna šanca pre pôsobenie ideológie.

        Jednotlivé ideológie, potom pre tých, ktorí s nimi súhlasia, plnia štyri zásadné funkcie:

42. pomáhajú vysvetľovať politické udalosti (príčiny kríz, konfliktov, vojen),
43. poskytujú kritériá a hodnotové rebríčky dôležité pre vymedzenie dobra a zla (charakter súkromného vlastníctva, problém ekonomickej rovnosti),
44. orientujú svojich stúpencov v smere nachádzania vlastnej identity a príslušnosti k určitej sociálnej skupine (národ, trieda, vrstva),
45. ponúkajú svojím stúpencom základné rysy politického programu.

        Politická ideológia je teda viac či, menej systematický súbor ideí, ktoré plnia štyri funkcie: vysvetľovaciu, hotnotiacu, orientačnú a programovú.

        Negatívne chápanie ideológie súvisí predovšetkým s historickými skúsenosťami tzv. totalitnej ideológie, ktorú v našom kultúrnom okruhu reprezentuje práve marxistická ideológia. Totalitné ideológie všeobecne, si robia nárok na neomylnosť, čím podnecujú nebezpečenstvo intolerancie voči ostatným názorovým pozíciám v spoločnosti. Obyčajne ašpirujú na to, aby sa stali výlučným oficiálnym štátnym učením. Ich nositelia chcú prostredníctvom štátu ovládať celú integritu človeka a spoločnosti.

        Demokratická spoločnosť vytvára priestor a podnecuje pluralitu názorov, doktrín a ideológií. Podporuje tak koexistenciu rôznych názorových postojov a myšlienok. Tento názorový pluralizmus však môže skĺznuť do roviny nekritického obdivu a nadšenia pre tú, ktorú ideologickú platformu. Preto je potrebné vedieť sa vyhýbať manipulačným tlakom a nezaujato hodnotiť prednosti a nedostatky týchto teoretických konštrukcií.

        Sledujúc tento cieľ, sa pokúsime bližšie popísať a charakterizovať  niektoré základné typy politických ideológií, ktoré sa dnes vo svete prezentujú.

Liberalizmus

        Liberalizmus (z lat. libertas, angl. liberty, sloboda)  je ideológia, ktorá vznikla a rozvíjala sa predovšetkým v Anglicku v 17. storočí.  Centrálnou hodnotou tohoto smeru je sloboda jednotlivca a otvorená spoločnosť slobodných indivíduí. Medzi prvých predstaviteľov liberalizmu patrili T. Hobbes a J. Locke. Ich prirodzenoprávne teórie poslúžili ako základ pre prijatie rôznych listín ľudských opráv.

        Vo svojej klasickej podobe bol liberalizmus charakterizovaný ekonomickou doktrínou laissez - faire (nechať robiť, nechať prebiehať), ktorá znamenala maximálne obmedzenie právomocí vlády v prospech slobody podnikania. Štát plnil len rolu „nočného strážcu“ a ochrancu slobody a majetku občanov proti vonkajšiemu nepriateľovi. Za zakladateľa týchto myšlienok je považovaný v politickej oblasti J. Benthem a v ekonomickej oblasti A. Smith. K súčasným predstaviteľom tohoto smeru môžeme zaradiť M. Friedmana a F. A. Hayeka.

        Cieľom všetkých liberálnych a neoliberálnych koncepcií je dodnes dôraz na individuálnu slobodu a ochranu spoločnosti, ako aj ekonomického systému pred vonkajšími zásahmi vlády.

Charakteristickým rysom liberalizmu sú spoločensko - zmluvné koncepcie, v ktorých tento prúd nadväzuje na myšlienky Hobbesa, Locka či Rousseaua. Do tejto línie radíme od sedemdesiatych rokov 20. storočia J. Buchanana. R. Nozicka a J. Rawlsa, ktorých stredobodom pozornosti je teória spravodlivosti.

Rozlišujeme dva základné smery tejto ideológie:

46. klasický (ekonomický) liberalizmus,
47. moderný (sociálny) liberalizmus.

        Obe ideové frakcie stoja proti sebe v mnohých ohľadoch. Klasický liberalizmus zdôrazňuje rovnosť príležitostí pred rovnosťou výsledkov, prirodzené práva pred pozitívnymi a záujmy jednotlivca pred rastúcimi záujmami skupín. Na štát sa klasický liberál díva s nedôverou a preto sa ho snaží obmedzovať, zatiaľ čo stúpenec moderného liberalizmu v ňom vidí hlavný nástroj na odstraňovanie spoločenských nerovností.

        Liberalizmus dnes ešte stále patrí k najvplyvnejším ideológiám aj keď sa v poslednej dobe začínajú objavovať úvahy o vyčerpanosti liberalizmu, ktoré súvisia s poklesom preferencií liberálno demokratických strán vo svete.

Konzervatizmus

        Názov tejto ideológie pochádza z lat. conservare, čo znamená zachovávať. Konzervatívci sa sústreďujú na zachovanie tradičných hodnôt a osvedčených princípov   života  spoločnosti.  Nepopierajú nevyhnutnosť spoločenského vývoja, ako by to na prvý pohľad vyzeralo, ale odmietajú radikálne a hlavne rýchle zmeny v podobe revolúcií, reforiem. Proti chaosu v tejto podobe obhajujú stabilitu a poriadok. Konzervatizmus vzniká pôvodne ako negatívna reakcia na osvietenstvo. Je teda skeptický k racionalizmu. Základnou sociálnou inštitúciou je rodina, ochrankyňa klasických hodnôt, ako sú láska, spravodlivosť, úcta, dôvera, istota. Za zakladateľa tejto myšlienkovej tradície môžeme považovať anglického filozofa E. Burkeho.          

        V opozícii voči liberalizmu mu vyčíta prílišný dôraz na slobodu, ktorá je hrozbou spoločenského poriadku, nakoľko znamená sebecké jednanie jednotlivca na úkor celku. V demokracii potom konzervatívci vidia ohrozenie politickej stability, odmietajú masový konzumný hedonizmus a spochybňujú možnosť funkčnej vlády v takto orientovanej spoločnosti. Na týchto pozíciách stoja napríklad S. T. Coleridge ale aj známy španielsky filozof J. O. y Gasset.

        V 20. storočí sa konzervatizmus rozdeľuje na dva prúdy:

Tradičný konzervatizmus, ktorý v praxi reprezentuje napríklad nemecká Kresťanskodemokratická únia (CDU) a jeho základné ciele a hodnoty môžeme zhrnúť nasledovne:

48. sociálne trhové hospodárstvo,
49. sociálne istoty,
50. znižovanie nezamestnanosti,
51. zachovanie sociálneho poriadku a hierarchie.

Libertariánsky konzervatizmus, ktorý je výrazne orientovaný na trhovú  

ekonomiku. Sú preň charakteristické tieto pozície:

52. obhajoba Smithovej tradície slobodného trhu,
53. syntéza liberálnych názorov na ekonomiku a konzervatívnych politických teórií v podobe tzv. thatcherizmu a reaganomiky 80. rokov,
54. stabilný politický systém a právny poriadok,
55. rešpekt k demokracii, súkromnému vlastníctvu a slobode jednotlivca.

Socializmus        

        Je to politická ideológia, ktorej stúpenci sa dnes usilujú o postupnú premenu spoločnosti tak, aby zodpovedala základným zásadám sociálnej spravodlivosti, rovnosti príležitostí a reálnych slobôd. Reformná cesta k socializmu, rovnako ako cieľová vízia spoločnosti však musí byť zlučiteľná s demokratickým politickým systémom. Práve toto je potom podstatná odlišnosť od komunistickej ideológie.

        V súčasnosti je táto pozícia reprezentovaná tzv. moderným socializmom, do ktorého môžeme zahrnúť aj smery sociálno demokratické a sociálno liberálne. Východiskom socialistickej ideológie je kritika kapitalistického ekonomického systému, ktorý prostredníctvom trhu nespravodlivo rozdeľuje spoločenské bohatstvo. To má za následok rast sociálnych nerovností a rozdielov. Tieto by mali byť odstránené, nie však cestou úplného znárodnenia súkromného vlastníctva ako požaduje komunizmus, ale formou ich zmierňovania, napríklad progresívnym zdanením, dedickou daňou a podobne.

        Preto je sociálno demokratický program tohoto prúdu myslenia orientovaný na humanizáciu trhového systému cestou podpory zamestnanosti, sociálnych istôt, vo forme minimálnej mzdy, sociálnych dávok a zabezpečenia, rovným prístupom ku vzdelaniu, rozširovaním hospodárskych a sociálnych práv.

Fašizmus

        Názov tejto ideológie pochádza z lat. fascio, fascis, čo znamená zjednotenie alebo zväzok prútov. Fašizmus začal vznikať po prvej svetovej vojne v Taliansku. Pôvodne sa jedná o antidemokratické politické hnutie, ktoré založil  B. Mussolini v roku 1919. V širšom slova zmysle ide o politické hnutia a režimy extrémnej pravice po druhej svetovej vojne.

Historická genéza genéza fašizmu však spadá do obdobia 19. storočia,  kedy sa prezentovala odmietaním  demokratických premien a liberálnych myšlienok  francúzskej revolúcie a filozofie osvietencov. Živnou pôdou fašizmu bola neskôr kríza  v 30. rokoch. Z Talianska sa tento prúd rozšíril do iných krajín predovšetkým v podobe nemeckého nacizmu, ktorý sa vyznačuje  rasizmom a  antisemitizmom a španielskeho frankizmu.

Fašistická ideológia sa potom definuje ako reakcia :

56. proti slobode,
57. oproti prirodzeným právam jednotlivca  vyzdvihuje povinnosť voči národu, rodine, strane a vodcovi,
58. proti rozumu stavia inštinkt,
59. hlási legitímne násilie a právo silnejšieho,
60. proti demokratickej pluralite stavia jednoznačnosť,
61. zdôrazňuje uniformitu, jednotu.

        Extrémny radikalizmus a fanatizmus fašizmu v podaní A. Hitlera spôsobil počas druhej svetovej vojny smrť miliónom ľudí a natrvalo tak vpísal do dejín obrovský výkričník vystríhajúci proti nebezpečenstvu zneužitia moci.

Rasizmus

Ďalšou politickou ideológiou, ktorá má negatívne hodnotové podfarbenie je rasizmus (z arab. ras, čo znamená hlava), ktorý sa na základe biologických rozdielov medzi ľuďmi snaží  legitimizovať spoločenské nerovnosti. Jej dôsledkom je utláčanie jednej rasy druhou alebo dokonca likvidácia príslušníkov inej rasy. Nadradenosť rasy je argumentovaná jej biologickou čistotou, pocitom výlučnosti. Uplatňuje politiku rasovej segregácie (apartheid) alebo aj vyhladzovania (genocída  Židov).

        Ideovým zakladateľom rasovej teórie bol francúzsky filozof J. A. de Gobineau, ktorý vypracoval hierarchický model rozlišovania rás na bielu, žltú a čiernu. Uvedené rasy sa podľa neho odlišujú fyzicky, v kráse a sile, ale aj v duševných schopnostiach, teda v inteligencii. Medzi rasistické a nacionalistické teórie môžeme zaradiť aj tzv. sociálny darwinizmus, v rámci ktorého došlo k „aplikácii“ Darwinovho princípu evolučného vývoja aj na spoločnosť. Do krajnosti bol dovedený predovšetkým princíp selekcie a boja o prežitie, založenom na práve silnejšieho.

        Významným prelomom rasistickej ideológie sa stal dokumnet UNESCO, ktorý v roku 1951 vypracovali poprední genetici a antropológovia. Uvádza sa v ňom, že aj napriek niektorým vonkajším rozdielom patria všetci ľudia k rovnakému druhu „homo sapiens“ a pochádzajú z rovnakého predka. V biologickej oblasti sú tak rozdiely medzi ľuďmi nedokázané a v oblasti spoločenskej neopodstatnené.

        V roku 1965 prijalo Valné zhromaždenie OSN Dohodu o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a 21. marec bol vyhlásený ako medzinárodný deň boja proti rasizmu. Za najväčšie obete rasizmu, okrem genocídy Židov počas druhej svetovej vojny považujeme zavraždeného černošského kazateľa M. L. Kinga (Nobelova cena mieru za rok 1964) a N. Mandelu.

Nacionalizmus

        Táto politická ideológia sleduje a uprednostňuje politické, kultúrne a ekonomické záujmy určitého národa. Teoretické základy nacionalizmu boli položené v 18. storočí vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku. Ich výsledkom bolo dnes veľmi diskutované právo národa na sebaurčenie.

        Medzi základné nacionalistické idey patrí hľadanie historickej úlohy a vyššieho poslania národa, vydobytie národnej slobody, uznania a cti. Nacionalizmus odmieta individualizmus a stavia sa tak do opozície voči liberalizmu.

        Jeho zameranie sa prejavuje v troch oblastiach:

62. v politickej sfére sa usiluje o vytvorenie národného štátu,
63. v kultúrnych otázkach ide o emancipačné snahy a budovanie národného vedomia,
64. v ekonomickej oblasti býva zameraný proti zahraničnému kapitálu, cudzej konkurencii, vyslovuje sa za ochranu domáceho trhu.

        K teoretickým predstaviteľom tejto ideológie patrí nemecký mysliteľ J. G. Herder. Za predstaviteľov krajného nacionalizmu môžeme označiť množstvo predstaviteľov fašizmu.

Feminizmus

        Feminizmus je ideológia ženského hnutia, ktoré presadzuje spoločenské, politické a ekonomické zrovnoprávnenie žien s mužmi. Vychádza z tvrdenia, že biologické a intelektuálne rozdiely medzi pohlaviami neoprávňujú dominanciu muža.

        Prvé prejavy tejto ideológie nachádzame už v 18. storočí a to predovšetkým v osobe britskej spisovateľky M. Wollstonecraftovej. Na rozhraní 19. - 20. storočia bolo ženské hnutie zamerané na získanie volebného práva. Prvou krajinou na svete kde sa podarilo toto právo vybojovať bol Nový Zéland v roku 1893. A paradoxne poslednou krajinou, ktorá toto právo obmedzovala až do roku 1971 bolo Švajčiarsko.

        Dnešný feminuzmus je reprezentovaný francúzskou filozofkou S. de Beauvoirovou či americkou spisovateľkou K. Milletovou. Aktivita feministiek je dnes rôznorodá. Zakladajú združenia vzájomnej solidarity, organizujú kampane proti potratom, pornografii, domácemu násiliu voči ženám, za rovnaké mzdy a rovné príležitosti. Rovnako sa usilujú o dosiahnutie percentuálneho zastúpenia na kandidátnych listinách a v štátnych orgánoch.

Environmentalizmus

        Environmentálna (z angl. environment, prostredie) ideológia dnes predstavuje jedno z najaktuálnejších myšlienkových prúdov modernej spoločnosti. Predstavuje súbor ideí, názorov a teórií, ktoré sa usilujú presadiť zmenu spoločenských, ekonomických a politických regulatív vo vzťahu k životnému prostrediu, či prírode ako celku. Ideovo tak zastrešuje početné ekologické hnutia a organizácie.

        Jeho východiskové pozície sú založené na:

65. kritike liberalizmu a konzervatizmu ako ideológií expanznej industriálnej spoločnosti,
66. zdôrazňovaní individuálnej a kolektívnej (politickej) zodpovednosti,
67. podpore demokracie v podobe presadzovania jej decentralizovaných foriem a samosprávnych prvkov,
68. ekologizácii  ľudského vedomia (uznanie hodnoty prírody a všetkých foriem života).