Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška6 (6._europsky_system_ochrany_prav_obcanov.doc)

6.  EURÓPSKY SYSTÉM OCHRANY  PRÁV  OBČANOV

Vymedzenie:

Ľudské práva  sú určitým súborom zákona, princípov a požiadaviek, ktoré vyjadrujú postavenie človeka v spoločnosti.

        V. Korim: Základy politológie

Kľúčové slová:

prirodzené práva. občianske práva, systém ochrany práv občana, Rada Európy, Dohovor o ľudských právach, Európska sociálna charta

1. Človek a ľudské práva

Jedným zo základných atribútov demokracie  je i garantovanie základných ľudských práv a slobôd. Uznanie, rešpektovanie a ochrana práv a slobôd človeka znamenajú vždy obmedzenie moci štátu voči spoločnosti. V histórii k nemu dochádza v situáciách, keď si podstatná časť spoločnosti uvedomuje nevyhnutnosť i možnosť stanoviť hranice vládnúcej moci vytýčením a zabezpečením vlastných pozícií, požiadaviek a práv. Tie sa spravidla v počiatkoch vzťahovali iba na príslušníkov vrstiev, ktoré slúžili ako opora centra moci. Ale už v tejto fáze boli niektoré požiadavky či výdobytky formulované ako patriace spoločnosti, národu a dokonca „ľudu“, i keď vylučovali  neplnoprávnych, neslobodných členov danej spoločnosti.

Výsledkom pokusov formulovať a vymedziť ľudské práva je existencia niekoľkých teoretických prístupov a koncepcií.

Historicky prvou bola prirodzenoprávnna koncepcia pôvodu ľudských práv, ktorá preferovala prirodzené práva človeka ako večné, majúce axiomatický charakter. Východiskovým princípom tohoto prístupu je nezávislosť ľudských práv od štátnej moci.

Ďalším pohľadom na ľudské práva je koncepcia, ktorá ich prezentuje ako mravné práva. Tieto patria všetkým ľuďom  za všetkých čias a všetkých okolností. Mravné práva predstavujú morálny nárok jednotlivca voči štátu a niekedy sú interpretované aj ako práva svedomia.

Tretia koncepcia poníma ľudské práva ako pozitívne práva, ktoré vymedzuje zákonodarstvo konkrétneho štátu. Ľudské práva vznikajú z pozitívneho práva nejakého štátu, nemajú preto univerzálny charakter a sú scudziteľné.

6.2  Historická genéza ľudských práv a slobôd

        Vývoj ľudských práv a slobod bol z historického hľadiska otázkou vzťahu jednotlivca a štátnej (kráľovskej, náboženskej ) moci. Prvým dokumentom bola Magna charta liberatatum (Veľká listina slobôd) v Anglicku z roku 1215, ktorou si baróni vymohli odmedzenie právomocí kráľa.

        Na začiatku novoveku sa v rámci reformačného hnutia objavila požiadavka na slobodný výklad Písma a neskôr aj na slobodu náboženského vyznania a svedomia. Z týchto slobôd sa postupne sformovalo právo na odpor voči panovníkovi, keď sa tento spreneverí Bohu. Takto sa postupne zrodila  myšlienka nescudziteľnossti prirodzených práv, ktoré prináležia všetkým ľuďom a sú nezávislé na panovníkovi i na platnom práve a svojou podstatou vznikli už pred štátom (J. Locke).

        Uvažovanie a používanie pojmov „ľudské a a občianske práva“ sa stáva frekventovanejším až v súvislosti so zápasom buržoázie proti absolutistickému štátu. Takto vznikli významné historické dokumenty, ako anglická Listina práv (Bill of Rights) z roku 1689, americká Deklarácia nezávislosti  a Listina práv z roku 1776 ( v roku 1791 ju vo forme desiatich dodatkov doplnili do Ústavy USA z roku 1787) a francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789. Kým anglická Listina práv hovorí o petičnom práve, náboženskej slobode protestantov, slobodných voľbách, o zárukách súdnej ochrany a podobne, v základnom diele americkej revolúcie v deklarácii nezávislosti sa nachádzajú dva ťažiskové princípy:

1. právo na sebaurčenie,
2. zásady demokratického štátneho zriadenia.

Deklarovaná rovnoprávnosť všetkých ľudí sa však v tomto dokumente nedotýkala pôvodného indiánskeho obyvateľstva, ani obyvateľsatva čiernej pleti vlastne až do jeho zrovnoprávnenia  v polovici 20. storočia.

Pre Európu mala podstatný význam francúzska Deklarácia práv človeka a občana (od roku 1789 súčasťou francúzskej ústavy), ktorá obsahuje zásadu slobody a rovnosti v právach, právo na vlastníctvo, bezpečnosť a odpor proti útlaku, prezumpciu neviny, slobodu vyznania, prejavu, tlače a podobne. Praktická realizácia týchto práv však bola limitovaná sociálnym statusom konkrétneho občana (platcovia daní, bohatší voliči boli priorizovaní).

Z hľadiska novodobých dejín je za najdôležitejší dokument tohoto charakteru označovaná Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN 10. decembra 1948. Medzi  významné ľudské a občianske  práva zakotvené v deklarácii môžeme označiť tieto:

1. právo na život,
2. právo na osobnú bezpečnosť,
3. rovnosť pred zákonom,
4. právo pohybu a pobytu,
5. vlastnícke právo,
6. právo na slobodu myslenia  a svedomia,
7. právo na slobodu náboženského vyznania,
8. právo na slobodu prejavu,
9. volebné právo,
10. zákaz otroctva, krutého trestania a nedôstojného zaobchádzania.

        Na počesť prijatia tohoto dokumentu je 10. december  Svetovým dňom ľudských práv. Z právneho hľadiska nebola deklarácia pre signatárov záväzná, ale aj tak sa hlasovania za jej prijatie zdržalo osem štátov, medzi nimi ZSSR, ČSSR, Juhoslávia a iné.

        Deklarácia sa stala východiskom pre prijatie ďalších významných  medzinárodných dokumentov, z ktorých zásadný význam majú predovšetkým Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (obidva z roku 1966 nadobudli platnosť až v roku 1976), Dohovor o politických právach žien (1952), Deklarácia práv dieťaťa (1959), Deklarácia OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1967), Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu  zaobchádzaniu alebo trestu (1987), Dohovor o právach dieťaťa (1989).

        Významná etapa v oblasti dodržiavania ľudských práv a slobôd nastala po podpísaní Záverečného aktu Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe vo fínskych Helsinkách v roku 1975. Článok o ľudských právach mal v dokumente rovnocenné postavenie s ostatnými a text vyhlásenia podpísali a zaviazali sa ho dodržiavať aj východoeurópske štáty. Následné schôdze KBSE (Belehrad, Viedeň, Paríž, Kodaň, Moskva) prebiehali už v atmosfére skončenia obdobia studenej vojnya v novembri 1990 sa na najvýznamnejšej schôdzke od Helsínk prijala Parížska charta pre novú Európu, podľa ktorej sa za základ demokracie považuje rešoektovanie ľudskej osobnosti a právny štát. V roku 1995 sa KBSE premenila na Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, čím sa helsinský proces premenil na medzinárodnú regionálnu vládnu organizáciu. (Korim, 2000)

6.3  Klasifikácia prirodzených a občianskch práv

Z naznačeného historického prehľadu vyplýva, že problematika úplnej emancipácie človeka v spoločnosti prostredníctvom akceptovania jeho ľudských a občianskych práv bola v permanentnej  pozornosti. Na základe zdokumentovaného vývoja preto môžeme urobiť klasifikáciu základných prirodzených práv človeka,   medzi ktoré radíme:

1. právo na život,
2. právo na slobodu,
3. právo na materiálne podmienky vlastnej existencie.

Ľudia sa rodia úplne rovní, niet medzi nimi rozdielu v „kvalite“. Tieto práva sa nazývajú prirodzené preto, lebo ich odňatím sa mení sama podstata človeka, môže dôjsť až k jeho zániku, a to je dôvod, aby sa prirodzené práva označovali ako neodňateľné. Človek žijúci v určitom štátnom útvare potrebuje, aby štát vymedzil a v súlade s historickým obdobím interpretoval jeho prirodzené práva.

Občianske slobody sú potom realizáciou prirodzených práv človeka na základe jeho osobnej slobody a rovnosti jednotlivcov v spoločnosti. Za občianske slobody pokladáme:

1. slobodu prejavu (jej základom je sloboda myslenia),
2. slobodu zhromažďovania,
3. slobodu združovania sa,
4. slobodu osobnosti.

Občianske slobody neodmysliteľne patria k občanovi. Ich realizáciu v súčasnej spoločnosti garantuje štát najmä prostredníctvom zákonov a ústavy. Takto sa predstava o slobodnom občanovi mení na nárok (právo) občana voči štátu.  

Základné občianske práva môžeme rozdeliť do troch skupín:

1. práva na osobnú dôstojnosť

1. právo na právnu rovnosť,
2. právo na rovnaké zaobchádzanie,
3. právo na spravodlivý trest,
4. právo na súkromie a individuálny prejav,
5. právo byť oslobodený od nespravodlivého trestu.

2. politické práva

1. oblasť občianstva,
2. práva menšín.
3. ekologické práva

3. ekonomické práva

1. právo na majetok.

Základnou súčasťou prípravy pre život v pluralitnej demokratickej  spoločnosti  je „výchova  k ľudským právam ako výchova k morálnej gramotnosti a občianskej statočnosti„ (M. Stobart). Pritom štúdium ľudských práv a odovzdávanie ich odkazu iným je jedna z ciest, ako prispieť k ich uznávaniu. V duchu najlepších humanistických a demokratických tradícií je budovaný a ďalej precizovaný aj súčasný systém ochrany ľudských práv v  Európe.

6.4  Európsky systém ochrany ľudských práv

        Na zabezpečenie ochrany ľudských práv a demokracie v Európe vznikla Rada Európy, ako prvá politická organizácia. Štatút Rady Európy bol podpísaný 5. 5. 1949 v Ríme a nadobudol platnosť 3. 8. 1949. Politická vôľa zakladajúcich štátov dosiahnuť jednotu medzi jej členmi sa sústredila na cieľ, „chrániť a podporovať spoločné ideály a princípy a povzbudzovať sociálny a ekonomický pokrok“.  (článok 1 štatútu)

         Štatút organizácie explicitne vychádza z dodržiavania ľudských práv a vlády zákona. Znamená ochranu a podporu dôstojnosti a slobody jednotlivca v rámci právneho štátu, ktoré sa musia neprestajne posilňovať. Štatút ide ešte ďalej a ustanovuje, že závažné porušenia ľudských práv, ktorých by sa dopustili členské štáty organizácie, sú dôvodom  na pozastavenie členstva alebo na ich vylúčenie.

        Historický krok bol dosiahnutý  už v roku 1948, kedy bola prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, vyhlasujúca univerzálnosť a neodňateľnosť ľudských práv. Rada Európy svoju zaangažovanosť v oblasti ľudských práv prejavila prijatím Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v roku 1950. Odvtedy sa ratifikácia dohovoru stala podmienkou pre získanie členstva v organizácii. V roku 1961 bol prijatý obdobný dohovor pre oblasť hospodárskych a sociálnych práv – Európska sociálna charta.

        Rada Európy plní svoje pôvodné poslanie aj dnes. Možno dokonca povedať, že význam tohto poslania ešte vzrástol po prevratných zmenách, ktoré sa od konca osemdesiatych rokov udiali v strednej a východnej Európe. Podpora počas prechodného obdobia, pomoc pri demokratickej konsolidácii nových členských štátov a štátov uchádzajúcich sa o členstvo, to sú aktuálne úlohy Rady Európy v súčasnosti. V roku 1999 mala táto celoeurópska organizácia už 41 členských štátov, a ostáva naďalej otvorená pre nových členov pod podmienkou, že budú spĺňať kritériá demokratického štátu. K 1. júnu 1999 boli členmi Rady Európy tieto štáty: Albánsko, Andora, Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Írsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Macedónsko, Maďarsko, Malta, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko, San Marino, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Turecko, Ukrajina, Veľká Británia.

        V oblasti ľudských práv sa Rada Európy, na základe dohovorov alebo inými spôsobmi, aktívne zasadzuje o tieto ciele:

1. ochranu občianskych a politických práv prostredníctvom mechanizmu konania o individuálnych sťažnostiach, ktorý umožňuje prejednať údajné porušenie pred Európskym súdnym dvorom,
2. ochranu sociálnych a hospodárskych práv prostredníctvom mechanizmu Európskej sociálnej charty,
3. ochranu práv národnostných menšín prostredníctvom Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín,
4. podporu rovnosti medzi mužmi a ženami,
5. prijímanie opatrení proti rasizmu, xenofóbii, antisemitizmu a intolerancii,
6. posilňovanie slobody prejavu a informácií v médiách, voľný pohyb myšlienok a komunikácie cez hranice štátov.

Na prešetrenie priestupkov proti ľudským právam a zjednanie nápravy alebo odškodnenie boli v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv zriadené tieto orgány:

1. Európska komisia pre ľudské práva,
2. Európsky súd pre ľudské práva,
3. Výbor ministrov Rady Európy.

Ochranný mechanizmus Rady Európy môže byť použitý proti ktorémukoľvek signatárskemu štátu. Umožňuje jednému členskému štátu vzniesť sťažnosť proti inému členskému štátu Rady Európy. Sťažnosť však môže podať i každá osoba, mimovládna organizácia alebo skupina osôb považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných  dohovorom jednou zo zmluvných strán.

Uvedené subjekty môžu podať sťažnosť za predpokladu, že štát, ktorý porušil ľudské práva a slobody, vyhlásil, že uznáva právomoc Komisie prijímať sťažnosti. Väčšina štátov využila možnosť uznať právo na individuálnu sťažnosť iba na určitý čas, avšak tieto štáty svoje vyhlásenie pravidelne obnovujú. Doteraz iba Fínsko, Írsko, Island, Holandsko a Švédsko uznali právo na individuálnu sťažnosť na neobmedzený čas.

Druhou podmienkou preskúmania sťažnosti Komisiou je vyčerpanie všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov sťažovateľom predtým, než predložil sťažnosť medzinárodnému kontrolnému orgánu. Sťažnosť možno podať najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa vydania konečného vnútroštátneho rozhodnutia vo veci sťažnosti. Doba šiestich mesiacov má charakter premlčacej lehoty.

Individuálna sťažnosť nesmie byť anonymná a taktiež musí byť dodržaný princíp, podľa ktorého tá istá vec sa nemôže prerokúvať viac ako jeden raz (res iudicata). To znamená, že nesmie ísť o rovnakú sťažnosť, ktorú Komisia už prerokovala predtým, alebo o takú sťažnosť, ktorú už prejednala iná medzinárodná inštitúcia.

Všetky dohovory prijaté Radou Európy týkajúce sa ľudských práv predstavujú nedeliteľné a vzájomne sa doplňujúce právne inštrumentárium založené na princípe ochranných mechanizmov.

6.5   Európsky dohovor o ľudských právach

        Dohovor, ktorý je z hľadiska svojho obsahu jedným z najdôslednejších, si v období svojho vzniku vytýčil priekopnícky a odvážny cieľ, vytvoriť prvý medzinárodný systém ochrany, ktorý zabezpečuje účinné uplatňovanie ľudských práv.

        Týmto dohovorom, ktorý nadobudol platnosť v roku 1953, štáty, zmluvné strany, zaručujú základné občianske a politické práva, ktoré sú súčasťou právneho štátu, nielen svojím občanom, ale všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii. Nevyžaduje sa však nevyhnutné zapracovanie dohovoru do vnútroštátneho právneho poriadku.

        Takýmto spôsobom sa v praxi uplatňuje teória medzinárodného práva, podľa ktorej majú ľudské práva povahu základných práv a ako také sú nadradené legislatíve a praxi zvrchovaných štátov.

        Medzi základné zaručené práva, ktoré vyplývajú z dohovoru, patria tieto:

1. Právo na život.

Článok 2 chráni jednotlivca pred tým, aby ho štát mohol svojvoľne zbaviť života, nevylučuje však použitie trestu smrti, pokiaľ je vykonaný v súlade so zákonom. Protokol č. 6, ktorým bol zrušený trest smrti, bol prijatý v roku 1985.

1. Právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Článok 5 zaručuje fyzickú slobodu človeka prostredníctvom ochrany pred svojvoľným zatknutím alebo zbavením slobody a zabezpečuje niektoré základné procesné práva. Jeho ustanovenia rozširuje článok 1 protokolu č. 4, ktorý zakazuje uväznenie pre dlh.

1. Právo na spravodlivé súdne konanie v občianskoprávnych a trestných veciach.

Toto právo ďalej dopĺňa článok 13, ktorý zaručuje právo na účinný opravný prostriedok podaný na vnútroštátny orgán. Zároveň obsahuje aj podmienku, že vec musí byť prejednaná v primeranej lehote. Sťažnosti namietajúce porušenie tohoto ustanovenia sa podávajú najčastejšie. Inštitút spravodlivého súdneho konania dopĺňa zásada, že trestné právo by nemalo mať spätnú účinnosť. Zároveň umožňuje právo na odvolanie sa v trestných veciach, právo na odškodnenie v prípade justičného omylu a právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný za ten istý trestný čin.

1. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

S týmto článkom dohovoru možno spojiť aj právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu.

1. Rovnosť práv a povinností medzi manželmi počas manželstva.
2. Právo na slobodu prejavu (vrátane slobody tlače).

Požiadavky tohoto základného práva sú logickým rozvinutím práv zaručených článkom 9, ktorý garantuje slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.

1. Sloboda pokojného zhromažďovania a združovania sa,
2. Právo na pokojné užívanie majetku,
3. Právo na vzdelanie,
4. Právo na slobodné voľby,
5. Sloboda pohybu a sloboda zvoliť si miesto pobytu.

Zároveň z jednotlivých článkov dohovoru vyplýva, že je zakázané:

1. Mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie,
2. Otroctvo, nevoľníctvo a nútené práce,
3. Diskriminácia pri užívaní práv a slobôd zaručených dohovorom,
4. Vyhostenie osôb zo štátu, ktorého sú občanmi alebo pozbavenie práva vstúpiť na územie štátu, ktorého sú občanmi a hromadné vyhostenie.

Dohovor je právny dokument, ktorý má svoj vlastný orgán na kontrolu dodržiavania ustanovení jednotlivých článkov, ktorým je už uvedený Európsky súd pre ľudské práva. Tento nemôže konať z vlastnej vôle, ale len na základe žiadosti jednotlivca (vrátane skupiny jednotlivcov alebo mimovládnych organizácií), v tomto prípade hovoríme o individuálnej sťažnosti, alebo na základe žiadosti štátu, kedy ide o medzištátnu žiadosť. Súd je nezávislý od súdnych orgánov štátu, ktoré sú stranami dohovoru. Nie je odvolacím súdom poslednej inštancie ale tribunálom, ktorý podáva výklad sporného zákona alebo vnútroštátnej praxe výhradne z hľadiska súladu s Dohovorom. Overuje, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k porušeniu ustanovení Dohovoru. Štáty majú povinnosť riadiť sa podľa jeho rozsudkov.

Od obdobia, kedy dohovor nadobudol platnosť sa počet jeho zmluvných strán takmer strojnásobil. Aby bolo možné zvládnuť s tým súvisiaci nárast pracovnej záťaže, bolo nutné znížiť počet prejednávaných prípadov a skrátiť dĺžku konania pred orgánmi dohovoru. Prijali sa potrebné racionalizačné opatrenia s cieľom zachovať vysokú úroveň ochrany jednotlivcov a zároveň zabezpečiť ich prístup k spravodlivosti. Reforma dovtedajšieho systému sa zaviedla prostredníctvom Dodatkového protokolu č. 11 k dohovoru, ktorý nadobudol platnosť 1. novembra 1998.

Dohovor v znení uvedeného protokolu ustanovuje zriadenie nového stáleho súdu, ktorý vznikol zlúčením dvoch bývalých orgánov na kontrolu jeho dodržiavania  - bývalej Európskej komisie  pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Právo podávať individuálne sťažnosti je odteraz automatické a všetky zmluvné štáty musia prijať rozsudok súdu. Výbor ministrov si ponecháva úlohu monitorovať vykonávanie rozsudkov súdu, ale na rozdiel od minulosti nemá právomoc rozhodovať o tom, či v konkrétnych prípadoch došlo k porušeniu. Štáty, ktoré boli uznané vinnými z porušenia sú povinné prijať potrebné opatrenia na jeho nápravu. Ak vnútroštátny právny poriadok štátu neumožňuje úplnú nápravu dôsledkov porušenia, súd môže rozhodnúť, že štát musí poškodenému zaplatiť finančnú náhradu. Navyše, aby sa predišlo opakovanému porušeniu a jeho dôsledkom, štát môže byť požiadaný o zmenu legislatívy a postupov s cieľom zaručiť rešpektovanie práva v budúcnosti. Účinok rozsudkov preto presahuje rámec konkrétnych prípadov, ktoré súd prejednáva. Jeho rozhodnutia majú vďaka svojej kontinuite a ucelenosti preventívny účinok a pod hrozbou prípadných medzinárodných sankcií odrádzajú vnútroštátne orgány od konania, ktoré by bolo v rozpore s ustanoveniami dohovoru.

6.6   Európska sociálna charta

        V súlade s presvedčením, že občianske a politické práva sú navzájom prepojené s hospodárskymi a sociálnymi právami a že tvoria nedeliteľný súbor zásad, na ktorých sa musia zakladať európske demokracie, Rada Európy prijala v roku 1961 Európsku sociálnu chartu.

        Charta a dodatkový protokol z roku 1988 zaručujú súbor základných práv, z ktorých štáty musia prijať minimálne tieto práva:

podmienky  zamestnania

1. zákaz diskriminácie v zamestnaní,
2. zákaz nútených prác,
3. právo organizovať sa, právo na kolektívne vyjednávanie,
4. právo na spravodlivé pracovné podmienky a na spravodlivé odmeňovanie vrátane práva žien a mužov na rovnakú mzdu za prácu rovnakej hodnoty,
5. začleňovanie zdravotne postihnutých osôb do pracovného procesu,
6. právo na poradenstvo pri voľbe povolania a na odbornú prípravu,
7. zákaz práce detí mladších ako 15 rokov a osobitná ochrana mládeže vo veku od 15 do 18 rokov,
8. ochrana  v materstve,
9. rovnaké zaobchádzanie s migrujúcimi pracovníkmi.

sociálna súdržnosť

1. právo na zdravie, na sociálne zabezpečenie, na lekársku a sociálnu pomoc a právo využívať služby sociálnej starostlivosti,
2. právo detí a mládeže na ochranu pred telesným a mravným ohrozením,
3. právo rodín a jednotlivých členov rodiny na právnu, sociálnu a hospodársku ochranu,
4. právo migrujúcich pracovníkov a ich rodín na ochranu a pomoc,
5. právo starších osôb na ochranu.

V roku 1996 bola prijatá Revidovaná európska sociálna charta, ktorá prispôsobila obsah pôvodnej charty zásadným sociálnym zmenám, ktoré nastali od jej prijatia. Revidovaná charta, ktorá má za úlohu postupne nahradiť chartu z roku 1961, zakotvuje niektoré  nové práva:

1. posilnenie rovnosti mužov a žien,
2. právo zdravotne postihnutých osôb na začlenenie do spoločnosti a osobnú samostatnosť,
3. posilnenie práva detí a mládeže na sociálnu, právnu a hospodársku ochranu,
4. právo na ochranu v prípade straty zamestnania,
5. právo zamestnanca na ochranu dôstojnosti,
6. právo pracovníkov, ktorí majú zodpovednosť za rodinu, na rovnaké príležitosti a podmienky,
7. právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením,
8. právo na slušné bývanie,
9. rozšírenie zákazu diskriminácie.

Mechanizmus kontroly novelizovaný protokolom z roku 1991 sa zakladá na správach o uplatňovaní ustanovení charty, ktoré vlády predkladajú Európskemu výboru pre sociálne práva. Dodatkový protokol, ktorý nadobudol platnosť v júli 1998, dopĺňa procedúru predkladania národných správ o plnení charty systémom kolektívnych sťažností. Na jeho základe majú niektoré odbory, organizácie zamestnávateľov a mimovládne organizácie možnosť podávať sťažnosti namietajúce údajné porušenie charty priamo Európskemu výboru pre sociálne práva.

6.7   Európsky dohovor na zabránenie mučenia

        Úsilie Rady Európy zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv sa v posledných rokoch čoraz viac zameriava na predchádzanie porušeniam Európskeho dohovoru o ľudských právach. Aj preto bol v roku 1987 vypracovaný Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania.

        Dohovor ustanovuje mechanizmus, ktorý vychádza zo systému návštev výboru nezávislých expertov z rôznych oblastí – Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT). Výbor navštevuje miesta, kde sa nachádzajú osoby zbavené slobody na základe rozhodnutia orgánu verejnej správy: väzenské zariadenia, nápravnovýchovné ústavy pre mladistvých, policajné stanice, vojenské kasárne, psychiatrické liečebne a atď.                  

        Cieľom týchto návštev je hodnotiť spôsob zaobchádzania so zadržanými osobami a navrhovať zlepšenia tam, kde je to žiadúce. Existujú dva druhy návštev:

1. periodické návštevy – časovo naplánované tak, aby sa rovnomerne navštívili jednotlivé štáty,
2. návštevy ad hoc – v prípadoch, kde si to vyžaduje naliehavosť situácie.

Výbor musí dotknutému štátu oznámiť svoj úmysel uskutočniť návštevu, nemusí však presne stanoviť jej termín. Právo vlády podať námietky voči termínu alebo miestu návštevy je prísne obmedzené.

        Delegácia CPT môže podľa vlastného želania navštíviť ktorékoľvek miesto, kde sa nachádzajú osoby zbavené slobody, a bez obmedzenia sa v ňom pohybovať. Môže sa stretnúť s osobami zbavenými slobody bez prítomnosti svedkov a voľne sa stýkať s každým, kto by jej mohol poskytnúť informácie.

        Pri plnení svojej úlohy výbor CPT rešpektuje zásady spolupráce a dôvernosti. Po skončení každej návštevy vypracuje správu, ktorá je východiskovým bodom pre dialóg s dotknutým štátom zameraný na hľadanie takého prístupu a metód, ktoré by mohli najpravdepodobnejšie vyústiť do prijateľných noriem zaobchádzania s osobami zbavenými slobody. Dotknutý štát môže výbor požiadať o uverejnenie správy spolu s jeho pripomienkami. Doteraz bolo takto uverejnených okolo 50 správ.

        Európsky dohovor na zabránenie mučenia bude v najbližšom období otvorený na podpis štátom, ktoré nie sú členskými štátmi Rady Európy. Rastúci počet štátov, ktoré sú viazané dohovorom bude v nadchádzajúcich rokoch veľkou výzvou pre výbor CPT, ktorého pôsobnosť sa takto rozšíri na celú strednú a východnú Európu.

6.8  Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín

        Rámcový dokument nadobudol platnosť v roku 1998 ako prvý zmluvný dokument zameraný na ochranu práv osôb patriacich k národnostným menšinám, ktorá je dnes, veľmi aktuálnym problémom. Po rozpade komunistických režimov sa v kontinentálnej Európe znova objavilo etnické napätie často sprevádzané násilím.        

Ochrana národnostných menšín má zásadný význam pre stabilitu, demokratickú bezpečnosť a mier v Európe. Vychádzajúc z tejto zásady, rámcový dohovor vytýčil za svoj hlavný cieľ potrebu zaručiť úplnú a účinnú rovnosť osôb patriacich k menšinám a vytvoriť podmienky, ktoré im umožnia prejavovať, zachovávať a rozvíjať svoju identitu v kontexte dodržiavania zásad právneho štátu, územnej celistvosti a národnej zvrchovanosti.

        Rámcový dohovor vymedzuje právne normy v podobe zásad a ustanovení, ktoré majú charakter programu. Definuje ciele, ktoré sa zmluvné strany dohodli dosiahnuť prostredníctvom legislatívy a primeranej vládnej politiky. Keďže ustanovenia dohovoru nie sú spravidla priamo aplikovateľné na všetky štáty, tieto majú možnosť voľnej úvahy  a môžu prispôsobiť svoju legislatívu s prihliadnutím na špecifické postavenie v nich žijúcich menšín.

        Vzhľadom na neprekonateľné právne a politické prekážky v tejto veľmi citlivej oblasti sa rámcový dohovor nepokúša definovať pojem národnostná menšina. Napriek tomu navrhuje kritériá pre menšiny, ktoré možno identifikovať na základe náboženstva, jazyka, tradícií a kultúrneho dedičstva.

        Rámcový dohovor sa v prvom rade týka rovnosti, najmä rovnosti pred zákonom. Zmluvné strany sa zároveň zaväzujú, že tam, kde je to vhodné, budú prijímať opatrenia obsahujúce pozitívnu diskrimináciu.

        Medzi všeobecné zásady obsiahnuté v rámcovom dohovore patria:

1. zákaz diskriminácie,
2. podpora účinnej rovnosti medzi národnostnými menšinami a väčšinovým obyvateľstvom,
3. podpora podmienok, ktoré napomáhajú zachovávať a rozvíjať kultúru národnostných menšín spolu s ich náboženstvom, jazykom a tradíciami,
4. prístup k médiám a právo prijímať a vysielať programy,
5. sloboda vzdelávania,
6. cezhraničné kontakty a spolupráca,
7. účasť na hospodárskom, kultúrnom a spoločenskom živote.

Rámcový dohovor na druhej strane ukladá povinnosti aj národnostným menšinám s cieľom zachovať sociálnu súdržnosť. Je to napríklad zákaz odtrhnutia sa bez súhlasu štátu.

        Monitorovanie dodržiavania záväzkov, ktoré pre štáty vyplývajú z rámcového dohovoru, je úlohou Výboru ministrov Rady Európy. Štáty, zmluvné strany, majú povinnosť predkladať správy o opatreniach, ktoré prijali na splnenie záväzkov vymedzených rámcovým dohovorom. Výbor ministrov v súčinnosti s poradným výborom nezávislých expertov vyhodnocuje primeranosť opatrení uvedených v týchto správach a prijíma svoje závery prípadne vhodné odporúčania.

6.9  Ochrana ľudských práv v rámci Európskej  únie

        Jednou z podmienok plnoprávneho členstva v Európskej únii je okrem vytvorenia stabilných demokratických inštitúcií a existencie právneho štátu, aj dodržiavanie ľudských práv a rešpektovanie a ochrana menšín.

        I keď je nesporné, že ochrana základných ľudských práv je integrálnou súčasťou systému hodnôt všetkých členských štátov Európskej únie, doteraz nebol v rámci EÚ prijatý katalóg ľudských práv a základných slobôd, ktorý by predstavoval európsky štandard. Únia sa však zaväzuje rešpektovať základné práva, ktoré zabezpečuje Európsky dohovor o ľudských právach prijatý Radou Európy a práva, ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom ako všeobecné právne predpisy spoločenstva. Prioritným súdnym orgánom, ktorý je kompetentný garantovať ochranu základných ľudských práv a slobôd občanov Európskej únie je Európsky súdny dvor.

        Celá história európskej integrácie je poznačená hľadaním najefektívnejších nástrojov a mechanizmov pre mierovú koexistenciu štátov a ľudí, ktorí v nich žijú, najmä ak tu existuje konflikt záujmov. Myšlienka Európy občanov bola vyvolaná vytvorením Európskeho spoločenstva. Zjednodušený názor, že EHS bolo vytvorené, aby slúžilo predovšetkým svetu obchodu, ignoruje skutočnosť, že základný cieľ sa týkal dosiahnutia nepretržitého zdokonaľovania životných a pracovných podmienok bežného človeka. Keď boli dokončené prvé stupne integrácie, každá snaha smerovala k zabezpečeniu  kodifikovanej formy úsilia vytvoriť Európu občanov. Medzi dôležité míľniky na tejto ceste patria:

1. Tindemansova správa z roku 1974 , ktorá sa týkala zavedenia priamych volieb do Európskeho parlamentu (prvé sa uskutočnili až v roku 1979),
2. Adonninský výbor, ktorý vydláždil cestu Jednotnému európskemu aktu,
3. mnoho programov na podporu mobility a výmeny,
4. samotný pojem občianstva zakotvený v Maastrichtskej zmluve,
5. séria smerníc, na zaručenie určitej úrovne ochrany občana (napr. ochrna zdravia, ochrana spotrebiteľa).

Vzťah medzi občanom a Európskou úniou je procesom vzájomne závislým. Existuje tu celá smernica smerníc, ktoré definujú vzťah medzi úniou a jej občanmi. V snahe vytvoriť pravú Európu občanov Maastrichtská zmluva zracionalizovala existujúce smernice aj v oblasti problematiky občianstva a práv z neho vyplývajúcich a pridala niektoré nové aspekty. Na základe nej môžeme identifikovať tieto základné práva občana Európskej únie:

1. právo usadiť sa a žiť kdekoľvek na území EÚ,
2. právo voliť a kandidovať do Európskeho parlamentu a v municipálnych voľbách bez ohľadu na krajinu pobytu,
3. diplomatická alebo konzulárna ochrana v nečlenskej krajine iným členským štátom únie, ak vlastný štát tam nie je zastúpený,
4. právo podať petíciu Európskemu parlamentu v záležitostiach, ktoré sa týkajú aktivít spoločenstva,
5. možnosť podať sťažnosť ombudsmanovi, ktorého ustanovuje Európsky parlament v záležitostiach, týkajúcich sa administratívy únie.

        Ombudsman je podľa Maastrichtskej zmluvy osobou, ktorá prijíma sťažnosti v akejkoľvek veci patriacej do oblasti aktivít Európskej únie priamo od ktoréhokoľvek občana únie alebo prostredníctvom člena Európskeho parlamentu. Ombudsman má právo viesť vyšetrovanie z vlastnej iniciatívy, na základe sťažnosti alebo na žiadosť Európskeho parlamentu a orgány únie, ako aj administratívne orgány jednotlivých členských štátov, sú povinné poskytnúť mu požadované informácie.

        Zavedenie pojmu občianstva únie do zakladajúcej zmluvy o EÚ je snahou vytvoriť priamejšie spojenie medzi občanom a úniou. Tento pojem sa totiž ešte stále považuje za pomerne abstraktný a nekonkrétny. Za občana únie, preto podľa Maastrichtskej zmluvy, môžeme považovať toho, kto je občanom členského štátu.

        Problém lepšej transparentnosti politiky únie v jej snahe priblížiť ju občanovi spočíva v tom, že rozhodnutia európskej politiky sa doteraz zakladali na dualite jej legitimity – Európskom parlamente a národných parlamentoch. Európsky parlament, priamo volený občanmi únie od roku 1979, má iba obmedzené práva podieľať sa na rozhodovacom procese o zákonoch európskej legislatívy. Navyše sa členovia Európskeho parlamentu vyberajú na základe národných štruktúr a voľba tak odráža práve národné záujmy. Je tiež veľmi obtiažne organizovať väzby medzi členmi parlamentu s ich volebnými obvodmi a spätné väzby medzi predstaviteľmi európskych strán a národnými rozhodovacími procesmi, už vzhľadom na načasovanie stretnutí a zasadnutí výborov.

        V politických aktivitách Európskej únie v mnohých prípadoch stále dominuje Rada Európskej únie, druhá línia demokratickej legislatívy. Zvýšenie počtu oblastí, v ktorých sa  Radou EÚ prijímajú väčšinové rozhodnutia, ktoré môžu prevážiť hlasy zástupcov členských štátov a väčšia spolurozhodovacia právomoc udelená Európskemu  parlamentu v poslednom období, zviditeľnili problém demokratickej zákonnosti činnosti spoločenstva v procedúrach rozhodovania. Otázka, ako by mohli volení národní zástupcovia viac ovplyvniť legislatívu spoločenstva a spôsoby posilnenia právomocí Európskeho parlamentu sú preto naďalej aktuálnymi témami diskusií vedených v rámci súčasnej reformy činnosti Európskej únie.

        Aj napriek týmto reformným aktivitám možno konštatovať, že Európsky systém ochrany ľudských práv zahŕňa okrem všeobecných dohovorov o ochrane ľudských práv a slobôd i dohovory, ktoré detailnejšie rozpracovávajú niektoré špecifické otázky súvisiace s ochranou ľudských práv a slobôd, ako sú napríklad ochrana práv menšín, ochrana sociálnych práv, ochrana práv cudzincov a utečencov, ochrana práva migrujúcich pracovníkov a mnohé ďalšie. Európsky systém ochrany ľudských práv a slobôd predstavuje v súčasnej dobe jeden z najefektívnejších a najdokonalejšie prepracovaných medzinárodných regionálnych systémov ochrany ľudských práv.