Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška7 (7._volebne_systemy.doc)

7. Volebné systémy

Vymedzenie:

Volebný systém, ústavou alebo zákonom stanovený spôsob volieb do   zákonodarného zboru. Voľby, akt pri ktorom právoplatní voliči volia svojich zástupcov do určitých funkcií alebo orgánov.

                                                                          Encyklopedický slovník

Kľúčové slová:    

voľby, volebné princípy, typy volebných systémov, volebné právo, referendum, typy politického správania, stratum

7.1 Voľby

        Teória volieb ako organická súčasť politickej vedy sa začala utvárať v súvislosti s nástupom parlamentarizmu. Teoretickým východiskom volieb je teória volebnej reprezentácie. Jej základy položili a vypracovali takí velikáni dejín európskeho politického myslenia akými nesporne boli J.J. Rousseau vo Francúzsku, a J. Locke v Anglicku.

        Samotné voľby riešia problematickú dilemu, ktorá spočíva v tom, že všetka moc pochádza od ľudu, avšak jej výkon v mene ľudu zabezpečuje zvolená politické reprezentácia. Slobodné voľby tak patria k najdôležitejším atribútom demokratického politického systému a sú optimálnym spôsobom výberu kandidátov do tých funkcií a úradov, ktoré slúžia k reprezentácii, zastupovaniu ľudu. Voľby zároveň garantujú základné demokratické prejavy v rovine demokratickej kontroly, všeobecnej účasti, politickej rovnosti a väčšinovej vlády. Podstatnou otázkou volebného procesu je potom realizovanie výsledkov hlasovania rozdelením poslaneckých mandátov.

Medzi zásadné otázky, ktoré súvisia bezprostredne s voľbami patria:

1. kto a akým spôsobom navrhuje kandidátov,
2. kto je kandidátom,
3. kto sú voliči,
4. aký volebný systém sa uplatňuje,
5. aký je spôsob sčítania hlasov.

        Pre občanov daného štátu bývajú najdôležitejšími voľby do zákonodarného zboru. Voľby však nie sú jedinou cestou určovania toho, kto bude zastávať úrady a vykonávať zverené funkcie. Existujú aj ďalšie spôsoby:

6. menovanie (napr. vlády vo väčšine krajín),
7. rotácia (napr. predsedajúce krajiny Európskej únie),
8. losovanie (uplatňuje sa napr. pri rovnosti hlasov),
9. dedičstvo (napr. mandát v Snemovni lordov v britskom parlamente).

        Základné charakteristiky volieb. Voľby v demokratickej spoločnosti sú:

10. všeobecné, rovné, priame, tajné,
11. musia byť uskutočňované v predpísaných lehotách (permanentnosť volieb),
12. verejnosť má mať možnosť výberu medzi jednotlivými kandidátmi a politickými stranami,
13. žiadnej skupine nesmie byť upreté  právo vytvoriť stranu a mať svojho kandidáta, pokiaľ jej program nie je v rozpore s ústavou.

        Medzi základné volebné princípy patrí:

Princíp výberu, ktorý je dynamickou súčasťou volebného procesu a umožňuje variabilitu vlastnej volebnej činnosti. Akceptuje psychologicko - subjektívnu stránku voľby. Možnosť výberu predpokladá viac potenciálnych alternatív. Práve táto alternatívnosť je v moderných demokratických politických systémoch základnou platformou konkurencie jednotlivých politických strán.

Princíp väčšiny. Tento princíp vytvára funkčný algoritmus výberu väčšiny a legálnu formu tvorby menšiny v zastupiteľskom zbore, ako aj v miestnych orgánoch samosprávy. Princíp väčšiny patrí k základným demokratickým princípom, pomocou ktorého je možné riešiť politické konfrontácie pokojnou cestou. Jeho hlavným prínosom je to, že vedie k vytváraniu konsenzu a k legitímnemu politickému rozhodovaniu. Z iného zorného uhla pohľadu môžeme princíp väčšiny charakterizovať ako formálno - matematické  pravidlo, ktoré rieši problém dosiahnutia absolútneho konsenzu všetkých. Tento je totiž v praktickej rovine nereálny a málo pravdepodobný. Princíp väčšiny  (nad 50 %) tak plní úlohu základného nástroja na dosiahnutie minimálneho konsenzu. Na strane druhej, však tento princíp neznamená monopol väčšiny. Jeho dôležitou stránkou je i princíp ochrany menšiny. Pojmy „väčšina“ a „menšina“ totiž nie sú identické s pojmami „správne“ a „nesprávne“. Väčšinový princíp určuje síce kto vládne, ale zďaleka nezabezpečuje kvalitu výkonu vládnutia. Jednoducho povedané, v demokratickej spoločnosti treba zohľadňovať aj názor menšiny, ktorá nesmie byť pre svoje postoje diskriminovaná.

        Na základe predchádzajúcich konštatovaní môžeme pristúpiť k definovaniu samotných volieb. V tomto smere však panuje istá nejednoznačnosť v interpretácii úloh a funkcií volieb. Preto uvádzame niekoľko najčastejších vymedzení:

14. Voľby sú prostriedkom legitimizácie politického systému na základe reprezentácie názorov a záujmov voličov, formou prenesenia ich dôvery na strany a osoby.
15. Voľby sú prijateľným prostriedkom výberu politickej elity (reprezentácie).
16. Voľby sú mechanizmom pokojného riešenia politických konfliktov v spoločnosti, ktorá umožňuje realizovať konkurenčný boj o politickú moc na základe presne stanovených pravidiel hry.
17. Voľby sú legálnym prostriedkom, ktorý aktivizuje možnosť mocenských zmien.
18. Voľby sú prostriedkom mobilizácie voličov pre určité hodnoty, ciele a programy a tiež nástrojom upevňovania občianskeho vedomia a účasti ľudu na politickom živote.

7.2 Volebný výber

        Súčasná politológia venuje pozornosť aj otázkam volebného výberu a motívom, ktoré podmieňujú rozhodovanie voličov. Ide o zložitú oblasť skúmania, nakoľko existuje množstvo faktorov ovplyvňujúcich v konečnom dôsledku rozhodnutie voličov. Samozrejme ich intenzita a poradie sa značne menia v závislosti od zmien vo vnútorných a vonkajších pomeroch spoločnosti. V predvolebnom období si v podstate každý potenciálny volič kladie dve základné otázky:

19. ako voliť,
20. a koho voliť.

        Najviditeľnejším produktom zodpovedania týchto otázok sú nakoniec volebné výsledky. Im však predchádza, z politologického hľadiska, analýza príčin volebného správania. V súčasnosti hovoríme o troch prístupoch ku skúmaniu príčin volebného správania:

Štrukturálny prístup

Tento prístup sa uplatňuje tak na európskom ako aj americkom kontinente. Jeho základom je snaha sociológov identifikovať spoločné znaky, ktoré podmieňujú skupinové správanie voličov. Medzi tieto základné determinanty potom patria:

21. sociálna predurčenosť volebného správania,
22. náboženská predurčenosť volebného správania,
23. etnická predurčenosť volebného správania,
24. jazykové determinanty volebného správania,
25. lokálne (mesto, dedina) determinanty volebného správania.

Sociálno - psychologický prístup

        V prípade tohoto prístupu sa jedná o skúmanie volebného správania ako výsledku záverečného hodnotenia kandidátov, strán a skupín. Tu sa uplatňujú predovšetkým psychologické analýzy. Prostredníctvom nich dochádza k podrobnému skúmaniu faktorov, ktoré ovplyvňujú individuálne rozhodovanie voliča , príčiny jeho „vernosti“ určitej strane alebo kandidátovi, ale zároveň sa skúmajú aj príčiny averzie voči volebnému výberu, ktorá má za následok rastúcu mieru občianskej pasivity, prejavujúcu sa aj neúčasťou vo voľbách. Základ tohoto prístupu spočíva v presvedčení, že každý volič je ovplyvniteľný. Kto ho objaví a získa, vyhrá voľby.

Racionalistický prístup

        Tento prístup k volebnému správaniu sa niekedy zvykne označovať ako ekonomizmus voliča. Volebná účasť sa tu posudzuje ako obeť zo strany voliča, ktorú je ochotný zaplatiť. Ak sa už teda rozhodne zúčastniť sa volieb, tak sa rozhoduje, kde čo najefektívnejšie umiestni svoj hlas. Voľby teda posudzuje z hľadiska racionálno - ekonomického. Svoje rozhodnutie motivuje snahou niečo z volieb získať.

        Okrem sledovania príčin volebného správania sa v rámci politológie venuje opodstatnená pozornosť aj problematike stability volebného správania, od faktorov ktorej do značnej miera závisí podoba volebného výsledku. V stabilných demokraciách sa voliči orientujú na určité politické strany v podstate dlhodobo, čo znamená, že percento nerozhodných voličov je nízke (okolo 20 %).  Na   druhej   strane  úplne  rozhodnutých  voličov je len asi okolo 40 % . Zvyšok voličskej základne je teda naďalej ovplyvniteľný argumentami a politickými programami jednotlivých politických strán.

        Medzi faktory, ktoré dlhodobo stabilizujú volebné správanie patria:

26. sociálna štruktúra spoločnosti,
27. stotožnenie sa voliča so stranou,
28. stranícka vernosť.

        Faktory, ktoré prispievajú ku zmene volebného správania možno vymedziť nasledovne:

29. najvýraznejším faktorom, ktorý spôsobuje zmeny volebného správania je zmena v spoločnosti  (napr. hospodárska kríza, hrozba vojny, prevrat režimu a pod.),
30. príchod a odchod silných osobností,
31. stranícka propaganda.

        V súčasnosti už majú svoje nezastupiteľné miesto v predvolebných kampaniach kvalifikované volebné manažerské skupiny, ktoré využívajú informácie o výsledkoch a poradí určujúcich motívov a faktorov volebných preferencií z predchádzajúcich volieb i v medzivolebnom období. Na základe politologických odhadov a  analýz  prognózujú  alternatívy výsledkov nových volieb, určujú taktiku i stratégiu volebnej kampane.

7.3 Typy volebných systémov

        Volebný systém je legislatívnym základom spôsobu volieb. Prostredníctvom ústavy a zákonov určuje ako voliť, akým spôsobom preniesť volebné výsledky do zastupiteľskej sústavy. Spôsob voľby môže byť dvojaký:

32. priamy,
33. nepriamy.

        Priama voľba znamená, že volič volí štátnych reprezentantov svojím hlasom. Tento druh voľby sa uplatňuje najmä pri voľbe do zákonodarnej komory parlamentu a do miestnych orgánov štátnej správy. Obsadenie najvyšších štátnych funkcií je teda výsledkom volebného vyjadrenia voličov. V niektorých krajinách sa takýmto spôsobom volí aj hlava štátu - Francúzsko, Rakúsko.

        Nepriame voľby znamenajú, že občan sa už priamo nezúčastňuje na volebnom výbere osoby do štátnej funkcie. Občan - volič môže byť zastúpený dvoma spôsobmi. Buď poverí osobu, ktorá bude v jeho mene voliť. Týmto spôsobom sa napríklad volí americký prezident. Volia ho tzv. volitelia (elektori), ktorí reprezentujú určité množstvo voličov - občanov. Druhým spôsobom nepriamej voľby je zastúpenie občana orgánom štátnej moci, ktorý si už predtým zvolil. Takto napríklad volia členovia vlád jednotlivých krajín Nemecka členov Spolkovej rady nemeckého parlamentu. Nepriamym spôsobom možno voliť aj prezidenta štátu, keď voliča zastupujú zvolení členovia parlamentu, napr. v Nemecku, Slovensku, Taliansku.

        Starostov obcí môžu priamo voliť voliči alebo nepriamo členovia miestneho zastupiteľského orgánu.

        Základné typy volebných systémov sa profilujú na základe spôsobu prenesenia volebných výsledkov do zloženia zastupiteľskej sústavy. V demokratických krajinách sa dnes používajú rôzne volebné systémy, z ktorých každý má svoje rozdielne dôsledky pre demokratické fungovanie štátu. Základné typy volebných systémov sú v podstate dva:

1. väčšinový volebný systém,

2. systém pomerného zastúpenia (kandidátskych listín),

        Každý z týchto základných typov volebných systémov existuje v rade variant, ktoré sa usilujú o tlmenie a korekciu nedostatkov a naopak, o vyzdvihovanie predností. Kombináciou týchto dvoch volebných systémov sa vytvoril:

3. zmiešaný volebný systém.

         Pokúsime sa bližšie analyzovať jednotlivé typy volebných systémov a poukázať na ich prednosti a nedostatky.

        Väčšinový volebný systém je na prvý pohľad jednoduchý a prehľadný. Jeho graf môžeme zjednodušene znázorniť takto:

       VÍŤAZ

  C

 B

  A

       súperiaci kandidáti

        V prípade tohoto typu volebného systému je štát rozdelený na toľko obvodov, koľko je miest v parlamente, pričom v každom obvode sa volí jeden poslanec Kandidátov môžu navrhovať strany, ale často sa vyskytujú aj nezávislí kandidáti. Mechanizmus voľby je veľmi jednoduchý - každý volič hlasuje za jedného kandidáta a zvolený je ten, kto získal najviac hlasov. V prípade súperenia len dvoch kandidátov, je zvolený ten, kto získal absolútnu väčšinu hlasov. Inak je to však pri troch alebo viacerých kandidátoch. Spravidla platí, že pre zvolenie kandidáta stačí relatívna väčšina hlasov. Pre tieto prípady je typický jednokolový systém hlasovania, pričom zvolený je ten, kto získa najväčší počet hlasov.

        V niektorých krajinách je však požadovaná k zvoleniu absolútna väčšina hlasov. Na tento účel sa obyčajne zavádza dvojkolové hlasovanie. Ak žiaden z kandidátov nezíska v prvom kole potrebnú absolútnu väčšinu hlasov, koná sa po krátkej dobe nové kolo hlasovania, v ktorom už postačí na zvolenie len relatívna väčšina hlasov. Vo volebnom medziobdobí, ktoré trvá i viac týždňov obyčajne dôjde k preskupeniu voličských hlasov. Tak to býva v parlamentných a prezidentských voľbách vo Francúzsku.

        Väčšinový volebný systém je založený na cieli zvíťaziť a poraziť protivníka. Nie je tu rozhodujúce získať istý podiel hlasov ale väčšinu odovzdaných hlasov. Vo volebnom obvode sa teda určí víťaz, ktorý postúpi do zastupiteľského orgánu. Takýto systém sa uplatňuje vo Veľkej Británii a v USA.

        Charakteristické znaky, výhody a nevýhody väčšinového volebného systému:

34. tento volebný systém zvykne byť označovaný aj ako väčšinová voľba kandidátov či osôb (Heidler),
35. k negatívam tohoto systému patrí fakt, že relatívnou väčšinou zvolený kandidát nemusí reprezentovať názorovú väčšinu vo svojom obvode,
36. následne môže dôjsť k tomu, že vytvorený parlament nebude percentuálne odrážať zloženie voličov,
37. dochádza zároveň  k tomu, že značný počet voličských hlasov nie je reprezentovaný v zastupiteľskom zbore,
38. hlava štátu volená obyvateľstvom, či už priamo alebo nepriamo, môže reprezentovať menšinu voličov v krajine,
39. tento systém znevýhodňuje politické menšiny v prospech silnejšieho zastúpenia väčších strán,
40. zabraňuje štiepeniu strán a vedie tak k vytvoreniu dvoch veľkých silných strán, ktoré sa striedajú vo vláde (V USA sa jedná o tábor demokratov a republikánov. Niekde však môžu existovať dočasne tri veľké politické strany. Príkladom je Anglicko, kde koexistovali dva klasické  politické subjekty - konzervatívci a liberáli, ale len do vzniku tzv. Labour Party, ktorá postupne s podporou odborov rástla na úkor liberálov.),
41. veľkou výhodou tohoto volebného systému je, že umožňuje vytvorenie pevnej, homogénnej a preto pohotovej vlády, ktorá má stálu podporu väčšiny v parlamente,
42. tento systém uľahčuje kandidatúru nezávislých poslancov (osobností),
43. znižuje závislosť poslancov na príslušných straníckych aparátoch, všeobecne prináša vyššiu úroveň poslancov zvolených do parlamentu,
44. umožňuje priamy osôb a až prostredníctvom nich výber politických strán,
45. uľahčuje priamy styk poslanca s voličmi vzhľadom na prijateľnú veľkosť volebných obvodov,
46. zároveň prináša priamu zodpovednosť poslanca jeho voličom,
47. všeobecne tlmí extrémistické tendencie a ich vplyv na politický život krajiny.

        Systém pomerného zastúpenia (kandidátskych listín). Tento volebný systém prevláda v európskych krajinách. Je charakterizovaný vytváraním veľkých volebných obvodov, v ktorých volič rozhoduje o zvolení či nezvolení všetkých poslancov za daný obvod. Poslanecké mandáty sa rozdeľujú medzi jednotlivé politické strany, teda medzi kandidátske listiny proporcionálne podľa počtu získaných hlasov. Kandidátske listiny predkladajú jednotlivé politické strany a volič potom volí politickú stranu a nie jednotlivých kandidátov, ako to bolo v prípade väčšinového volebného systému. Isté zohľadnenie politických osobností alebo lídrov jednotlivých kandidujúcich politických subjektov je možné prostredníctvom tzv. preferenčných hlasov, ktorými je možné ich poradie do určitej miery ovplyvniť. V prípade Slovenskej republiky, ktorá tento typ volebného systému uplatňuje, je možné určiť poradie najviac štyroch preferenčných hlasov.

                20% 10%

                30%    40%

              20%  10%

              30%    40%

        Volebný systém pomerného zastúpenia je v princípe jednoduchý. Je založený na tom, koľko percent hlasov získa daná politická strana vo voľbách, toľko percent poslancov má zastúpených v parlamente. Pre adekvátne prerozdelenie získaných hlasov je preto nevyhnutné stanoviť tzv. volebný kvocient alebo tzv. volebné číslo. Volebným číslom chápeme taký počet hlasov odovzdaných pre niektorú politickú stranu z kandidátnych listín, aký vytvára nárok na jeden mandát.

        Pre tento typ volebného systému sú typické tieto znaky, výhody a nevýhody:

48. tento volebný systém má vlastne len jednu výhodu - zloženie parlamentu odráža viac menej presne zloženie voličskej základne,
49. princíp proporcionality je tak vlastne princípom volebnej spravodlivosti,
50. k negatívam tohoto volebného systému patrí, že podporuje tvorbu malých strán a štiepenie veľkých politických subjektov,
51. vyžaduje nevyhnutnosť vytvorenia koaličnej vlády, za neistej podpory v členitom parlamente,
52. tento systém prakticky znemožňuje voľbu nezávislých kandidátov,
53. proporcionálny systém podriaďuje poslancov straníckym aparátom a umožňuje dostať sa do parlamentu aj neschopným ale strane oddaným ľuďom (Heidler),
54. dôrazom na voľbu politických programov a listín strán sa vylučuje presonalizovaná voľba, čím vzniká nebezpečenstvo, že poslanci sa cítia byť zodpovední viac strane ako voličom,
55. umožňuje preniknutie extrémistických skupín do zákonodarného zboru.

        Zmiešaný volebný systém. Tento volebný systém je typický pre krajiny, kde sa časť poslancov zastupiteľského zboru volí väčšinovým volebným systémom a časť proporcionálnym. Uplatňuje sa napríklad v Nemecku, Írsku či Taliansku.

        V Nemecku funguje tento systém od roku 1945. Samotný mechanizmus voľby je potom značne neprehľadný. Časť poslancov do Spolkového snemu sa volí v jednomandátových volebných obvodoch na základe väčšinového volebného systému. Ku zvoleniu kandidáta stačí relatívna väčšina získaných hlasov. Druhá časť poslancov sa volí na základe volebného systému pomerného zastúpenia prostredníctvom kandidátskych listín v rámci jednotlivých spolkových krajín a slobodných miest. To znamená, že každý volič má vlastne dva hlasy. Jeden pre voľbu individuálneho kandidáta (personalizovaná voľba), druhý pre voľbu politickej strany.

        Automaticky sú zvolení kandidáti, ktorí zvíťazili vo väčšinovom kole a zvyšok počtu mandátov získaných jednotlivými politickými stranami je rozdelený podľa výsledkov pomerného kola. Aby sa však obmedzil počet strán v parlamente, je potrebné rešpektovať určité pravidlo, tzv. uzatváraciu klauzulu volebného zákona. Čo znamená, že z účasti na rozdeľovaní mandátov sú vylúčené   tie   politické  strany,  ktoré v celoštátnom meradle získali menej  ako 5 % hlasov, alebo menej ako 3 mandáty v personalizovanej voľbe.

        Charakteristické znaky zmiešaného volebného systému:

56. jeho snahou je eliminovať negatívne stránky predchádzajúcich dvoch volebných systémov,
57. spája princíp proporcionality zastúpenia v parlamente (voľbou systémom pomerného zastúpenia),
58. zároveň zamedzuje prílišnej atomizácii, triešteniu politických síl,
59. umožňuje voliť aj konkrétne politické osobnosti (väčšinovou voľbou),
60. podporuje zvolenie nezávislých osobností,
61. ponecháva možnosť pôsobenia extrémistických strán v zastupiteľských orgánoch.

        Z historického hľadiska môžeme konštatovať, že demokracia sa narodila s väčšinovou voľbou osôb. Tento typ volebného systému prevládal do prevej svetovej vojny. Vzhľadom k výčitkám mnohých politológov, že parlament by mal odrážať zloženie voličskej základe, a teda zodpovedať väčšine voličov, dochádza postupne k prechodu na volebný systém pomerného zastúpenia.  

Dobré skúsenosti s týmto typom volebného systému majú vo väčšine škandinávskych a západoeurópskych krajín. Nevyhnutnosť tvorby koaličnej vlády však aj tu spôsobuje značné problémy so zostavovaním vlády, čo trvá niekedy aj mesiace (napr. v Belgicku alebo Holandsku).

Aby mohla vláda pracovať tak energicky, dlhodobo a kľudne ako to potrebuje, musí mať v parlamente:

1. na jednej strane väčšinu, ktorá jej to umožní,
2. táto väčšina musí byť dostatočne veľká, stála a homogénna aby návrhy vládnych opatrení prechádzali bez prílišných úprav a zdržiavaní,
3. zároveň musí mať natoľko rozumnú opozíciu, aby vláda nebola paralyzovaná obavami z demagogických útokov proti nevyhnutným, aj keď nepopulárnym opatreniam.

        Tieto konštatovania sa v plnej miere vzťahujú na tie krajiny, v ktorých demokratizačné transformačné procesy ešte len prebiehajú.

7.4 Volebné právo

        Neodmysliteľnou súčasťou tematiky o volebných systémoch sú aj otázky súvisiace s volebným právom. Už sme naznačili, že až začiatkom nášho storočia, zhruba v 20. rokoch, sa v krajinách liberálnej demokracie, teda krajinách, ktoré uznávali občianske slobody, volebné právo rozšírilo na celú dospelú populáciu.

        Poznáme tieto druhy volebného práva:

1. aktívne volebné právo - právo voliť

        V súvislosti s aktívnym volebným právom sa postupne ustálila predstava, že právo voliť majú všetci svojprávni občania nad 18 rokov veku. Vyskytujú sa však aj názory, že niektorým zložkám obyvateľstva je potrebné volebné právo obmedziť. Týka sa to predovšetkým predstaviteľov ozbrojených zložiek štátu, nakoľko títo môžu byť zmanipulovaní.

1. pasívne volebné právo - právo byť volený

        Právo byť volený sa už neuplatňuje a nevzťahuje  na všetkých občanov rovnako. Vo väčšine demokratických krajín možno do parlamentu voliť občana, ktorý dosiahol 21 až 23 rokov veku. Výrazné rozdiely sú v uplatňovaní pasívneho volebného práva v USA. Kandidát do Snemovne reprezentantov musí mať minimálne 25 rokov a 7 rokov občianstva v trvalom bydlisku na území daného štátu, do Senátu 30 rokov a je aspoň 9 rokov občanom USA. Do prezidentského úradu môže kandidovať každý občan, ktorý dovŕšil 35 rokov veku života. Zároveň musí spĺňať aj ďalšie požiadavky: v prípade najvyššej štátnej funkcie (prezident) musí byť rodeným občanom USA a prežiť minimálne 14 rokov na území Spojených štátov.

        Okrem týchto obmedzení, ktoré sú v každej krajine špecifické a zakotvené v ústave daného štátu, sa na pasívne volebné právo vzťahujú aj ďalšie výnimky. Právo byť volený možno odobrať za týchto okolností:

62. občanovi vo väzení,
63. občanovi, ktorý sa zúčastnil na volebných podvodoch,
64. občanovi, ktorý už je členom inej snemovne,
65. občanovi, ktorý zastáva funkciu hlavy štátu,
66. občanovi, ktorý trvalo nežije na území daného štátu.

7.5 Referendum

        Referendum považujeme za výrazný prejav priamej demokracie, to znamená, priameho spôsobu voľby. Definujeme ho ako občianske hlasovanie o probléme, ktorý vo forme otázky občanovi predloží príslušný inštitút (parlament, prezident, a pod.) a žiada od neho, aby sa vyslovil za, alebo proti.

Predmetom referenda nemôžu byť:

67. základné práva a slobody,
68. dane,
69. odvody,
70. štátny rozpočet.

Každý občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, má právo zúčastniť sa na referende. Referendum vyhlasuje prezident republiky - ak ide o petíciu podpísanú aspoň 350 000 tisíc  občanmi, alebo ak sa na tom uznesie Národná rada Slovenskej republiky. Referendum musí byť vypísané do 30 dní od prijatia petície občanov a  vykonané musí byť do 90 dní od vyhlásenia prezidentom republiky. Zároveň sa referendum nemôže konať v období kratšom ako 90 dní pred voľbami do Národnej rady  Slovenskej republiky.

Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina právoplatných voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda. Výsledok referenda môže Národná rada Slovenakej republiky zrušiť alebo zmeniť svojím ústavným zákonom po uplynutí 3 rokov od jeho účinnosti. Naša ústava súčasne vymedzuje, že referendum v tej istej veci možno opakovať najskôr po uplynutí 3 rokov od jeho vykonania.

Politický vplyv referenda. Tento stanovuje ústava štátu, prípadne jeho vyhlasovateľ, ktorý by mal vopred oznámiť, k čomu ho výsledok referenda zaväzuje. Výsledky referenda totiž nenadobúdajú automaticky vyššiu váhu ako má rozhodnutie parlamentu, vlády či hlavy štátu. Politická úloha referenda sa zvyšuje v období parlamentnej alebo ústavnej krízy.

Morálny vplyv referenda je nemenej dôležitý. Spočíva v tom, že za „víťaznú odpoveď“ (za alebo proti) obyčajne hlasuje viac voličov ako za víťaznú stranu v parlamentných voľbách. Preto by vláda mala brať do úvahy takto vyjadrenú „vôľu ľudu“, získanú formou občianskeho hlasovania.

Na druhej strane sa často stáva, že referendum, lepšie povedané odpovede na referendové otázky, môžu rozdeliť celú spoločnosť na dva tábory. Takáto polarizácia obyvateľstva vzniká pri rozhodovaní o dôležitých otázkach, ktoré značne ovplyvnia ďalší život obyvateľov krajiny. Príkladom je Taliansko kde sa v 60. rokoch rozvinulo hnutie za uzákonenie práva na rozvod, ktorý bol v tejto krajine dovtedy zakázaný. Referendum konané v 70. rokoch vyriešilo problém polarizácie spoločnosti k tejto otázke v prospech prijatia zákona o rozvode. Podobná situácia sa opakovala pri hlasovaní o vstupe Veľkej Británie  do Európskeho spoločenstva, kde sa dosiahol pozitívny výsledok a o práve na interrupciu v Írskej republike, kde bolo na základe výsledku referenda toto právo zamietnuté.

        Názory na referendum sa značne rozchádzajú. Na jednej strane prevládajú tie, ktoré podporujú konanie referenda v dôležitých otázkach ďalšieho postupu krajiny v rámci medzinárodných integračných procesov (vstup do NATO, EÚ, a pod.) a referendum považujú za legitímny prostriedok uplatnenia formy priamej demokracie,  na strane druhej sa vyskytujú názory, že referendum hrá rolu akéhosi „politického alibi“ pre tých politikov, ktorí už raz svoj mandát na rozhodovanie o otázkach smerovania a chodu spoločnosti dostali vo všeobecných demokratických voľbách.

        V Európe referendum najčastejšie využívalo Francúzsko v čase, keď úrad prezidenta zastával Charles de Gaulle (1959 - 1969). De Gaulle využíval referendum ako „palicu proti parlamentu“, teda vtedy, keď sa s ním nevedel dohodnúť. Výsledok ľudového hlasovania považoval za dôležitejší ako rozhodnutie Národného zhromaždenia.

        Na americkom kontinente, predovšetkým vo vyspelých demokraciách, sa referendum častejšie využíva na miestnej úrovni vlády. Má to samozrejme svoje príčiny a opodstatnenie. Argumenty podporujúce tento trend sa opierajú o konštatovania, že obyvateľstvo obce, mesta, je podstatne rovnorodejšie ako obyvateľstvo celej krajiny. Zároveň oveľa lepšie pozná reálne problémy svojej lokality, disponuje konkrétnymi informáciami, poznatkami o stave problému a dokáže zaujať v rozporuplných otázkach kvalifikovanejšie stanovisko. Jedná sa napríklad o problémy vytvorenia skládky v katastri obce, výstavby autostrády alebo chemickej továrne v meste, zlúčenie dvoch obcí, zriadenie predškolského zariadenia v obci s malým počtom obyvateľstva a podobne. Nezanedbateľným prínosom referenda uskutočňovaného na tejto úrovni je pomoc mestskej správe riadiť obec a zároveň zaviazanie sa magistrátu k výkonu určitého druhu politiky.

7.6 Politické správanie

        Pod pojmom politické správanie chápeme reakciu rôznych subjektov na spoločensko - politickú realitu a možnosti jej ovplyvňovania. Politickým subjektom môže byť občan, štát, politická strana, nátlaková skupina, občianske združenie či medzinárodná organizácia. Najdôležitejšími politickými subjektami v modernej občianskej spoločnosti sú nesporne občan a štát.

        Politické správania občanov posudzuje štát a verejnosť. Štát v tejto súvislosti vytvára určitý „model“, ako sa majú občania správať, a očakáva, že ho budú akceptovať. Tento rámec očakávaného správania sa je prirodzene podmienený  ústavou a konkrétnym znením príslušných zákonov.

        Z hľadiska štátu potom rozlišujeme tieto druhy politického správania voličov:

71. očakávané politické správanie,
72. akceptovateľné politické správanie,
73. sankcionované politické správanie.

        V občianskej spoločnosti štát poskytuje svojím občanom určité práva. Zároveň od občanov očakáva, že spôsoby, akými využívajú svoje práva, budú podporovať existujúci politický systém. Podporou systému rozumieme podporu ústavnosti vývoja, prejavy občianskej aktivity, odmietnutie radikálnych spôsobov riešenia vzniknutých problémov. Za očakávané správanie sa potom pokladá vytváranie politických strán a občianskych združení, ktoré vzájomne súperia o podiel na formovaní politiky, pri plnom rešpektovaní zásad politického pluralizmu.

        Akceptovateľné politické správanie súvisí s vyjadrením určitého kritického postoja voči fungujúcemu politickému systému a jeho spôsobu výkonu moci. Kritika sa môže dotýkať politiky štátu, jednotlivého politického aktu, pôsobenia konkrétneho politika, ale aj systému ako celku. Miera akceptovateľnosti (prijateľnosti) kritického politického správania občanov závisí od stupňa jeho zovšeobecnenia.  Potom platí, že čím je kritika všeobecnejšia, tým je menej akceptovateľná.

Miera akceptovateľnosti sa vzťahuje aj na problémy súvisiace so združovaním sa občanov. Na združovanie sa majú občania právo. Vytváranie istých špecifických skupín, napr. ekologické združenia, mierové organizácie, skupiny netradičných náboženských siekt, nátlakové skupiny, však spôsobujú v spoločnosti isté napätie. Spôsob a druh organizovanosti týchto prejavov občianskych aktivít je rôzny. Demokratický štát musí tolerovať demonštrácie, manifestácie, mítingy, podpisové akcie, a zároveň musí na ne primerane reagovať. Primeranosť reakcie je závislá od znenia zákonov vymedzujúcich tento druh činnosti a miery ich prekročenia.

Sankcionované správanie je potom také, ktoré túto mieru akceptovateľnosti a zákonnosti prekročilo. Štát nemôže tolerovať správanie, ktoré paralyzuje jeho činnosť alebo znemožňuje funkčnosť politického systému. Na hranicu akceptovateľnosti a sankcionovania radíme prejavy anarchizmu a politického radikalizmu. V najkrajnejšej podobe sa potom vyskytujú prejavy politického terorizmu, ktorý je dnes rozšírený hlavne v krajinách Latinskej Ameriky, v niektorých ázijských krajinách, okrem Japonska a na európskom kontinente najmä v Taliansku, Španielsku a Nemecku.  Vo všeobecnosti môžeme povedať, že sankcionované politické správanie má protivládny, protirežimový a ilegálny charakter. Prekračuje rámec ústavnosti, to znamená legálnosti. Okrem spomínaných druhov tohoto politického správania sem patria aj volebné podvody a politická korupcia.

V demokratickej spoločnosti je okrem posudzovania politického správania občanov rovnako dôležité aj hodnotenie politického správania štátu. Toto vykonávajú samotní občania, ich združenia, opozičné politické strany a masmédiá. Druhy politického správania štátu sú podobné ako druhy politického správania občanov: očakávané, akceptovateľné a neakceptovateľné.

Medzi základné determinanty očakávaného správania štátu patria:

74. schopnosť štátu ochraňovať občana a vytvárať mu priestor na individuálne perspektívy,
75. poskytované možnosti slobody prejavu,
76. zabezpečenie občana proti vplyvom kriminality rôzneho druhu,
77. stupeň individuálneho blahobytu občanov,
78. úroveň zdravotníckej starostlivosti,
79. šance na vzdelanie,
80. miera medzinárodnej autority štátu.

        Za akceptovateľné správanie štátu považujú občania také správanie, ktoré síce nepredchádza vytváraniu konfliktov, čo prakticky ani nie je možné, ale tieto dokáže adekvátne zvládnuť.

        Neakceptovateľné správanie štátu potom súvisí predovšetkým s potláčaním základných občianskych práv a nerešpektovaním národných záujmov.

7.7 Sociálna stratifikácia        

V každej spoločnosti existuje určitá prirodzená hierarchizácia. Ľudia si nie sú navzájom rovní v mnohých ohľadoch. Ich biologické rozdiely môžu vyvolávať rozdiely spoločenské. Z ekonomických rozdielov zase môžeme odvodzovať rôzny politický vplyv. Ľudia podobného postavenia potom tvoria jednotlivé spoločenské vrstvy.

Pojem sociálna stratifikácia (stratum znamená vrstva) potom vystihuje  istú štruktúru spoločnosti, to znamená jej rozvrstvenie. Ide o vertikálne rozčlenenie spoločnosti na skupiny ľudí, ktorí majú približne rovnaké postavenie (status) a ktorí sú si podľa určitých kritérií rovní. Význam sledovania sociálnej stratifikácie spočíva nielen v lepšom poznaní občianskej základne spoločnosti, ale aj v možnosti vedieť vysvetliť príčiny sociálnych zmien, prípadne odhadnúť najbližšie trendy spoločenského vývoja.

        V súvislosti s rozvrstvením spoločnosti sa používa pojem sociálna mobilita. Zjednodušene povedané znamená možnosť zmeniť svoje miesto v spoločnosti. Sociálna mobilita môže byť horizontálna - osoba sa môže voľne pohybovať a sťahovať, pričom jej sociálne postavenie sa nemení, alebo vertikálna - odrážajúca spoločenský vzostup alebo zostup.

        V rôznych dobách boli rôzne spoločenské vrstvy samozrejme hodnotené rozdielne. Najstarší systém sociálneho rozvrstvenia je známy z Indie. Spoločnosť tu bola rozdelená na niekoľko kást:

81. brahmani – kňazi,
82. kšátriovia – bojovníci,
83. vaišiovia - hospodári a obchodníci,
84. šúdrovia – pracovníci.

Príslušnosť ku kaste bola dedičná, čo znamenalo, že ľudia nemohli svoje postavenie meniť ani uzatvárať manželské zväzky s partnermi z iných kást. Takéto prísne regulatívy vzájomných vzťahov sú dodnes funkčné na indickom vidieku. O takejto spoločnosti hovoríme, že je z hľadiska sociálnej mobility uzatvorená.

Pre európsky kultúrny okruh je typická iná forma sociálnej stratifikácie. Obdobie tzv. tradičnej spoločnosti (do nástupu industriálnej fázy spoločenského rozvoja) je známe stavovskou stratifikáciou, to znamená rozdelením spoločnosti   na tri stavy. Stavom bola označovaná skupina ľudí, ktorý mali rovnaký spoločenský status. Tento bol vymedzený súborom privilégií, práv a povinností, ktoré uznávala verejnosť aj právny systém. Stavy ako také zanikli v období, kedy mechanizmus trhu, typický pre rodiacu sa modernú spoločnosť, začal sám tieto privilégiá a výsady rozdeľovať.  

S nástupom kapitalizmu a rozvojom trhu sa začína hovoriť o rozdelení spoločnosti na triedy. Takéto rozdelenie spoločnosti teoreticky rozpracoval a zdôvodňoval predovšetkým K. Marx (19. storočie). Podľa neho existujú v kapitalizme dve základné triedy, medzi ktorými prevláda antagonistický vzťah. Príslušnosť človeka ku triede je podmienená tým, aký výrobný faktor môže ponúknuť na trhu, či kapitál alebo prácu.

Súčasné, predovšetkým sociologické teórie, rozdeľujú moderné spoločnosti 20. storočia obyčajne do 5 - 7 vrstiev, najčastejšie podľa ekonomických kritérií. Jedná sa predovšetkým o kritérium výšky príjmu a veľkosti majetku, ktoré majú najväčší vplyv na určitú životnú úroveň a využívanie voľného času. Uplatňujú sa však aj iné kritériá, napríklad podľa veku, vzdelania, náboženského vyznania. Všeobecne môžeme konštatovať, že väčšina súčasných vyspelých demokratických spoločností je z hľadiska sociálnej mobility otvorených.

Dnes už klasické rozdelenie modernej spoločnosti na jednotlivé vrstvy má potom nasledujúcu podobu: horné, stredné a spodné spoločenské vrstvy.

Medzi horné spoločenské vrstvy patria:

85. veľmi majetní vlastníci,
86. horná časť štátnej administratívy,
87. špičkoví politici, právnici, lekári,
88. v konštitučných monarchiách aj panovnícky rod.

        Stredné spoločenské vrstvy vo všeobecnosti tvoria:

89. strední vlastníci,
90. najširšie skupiny manažérov,
91. učitelia, zdravotníci, technici, administratíva,
92. kvalifikovaní robotníci.

        Dolné spoločenské vrstvy potom predstavujú:

93. pomocný personál v administratíve,
94. nekvalifikovaní pracovníci,
95. sezónni zamestnanci,
96. manuálni robotníci,
97. nezamestnaní.

        Okrem tohoto vymedzenia dolných vrstiev sa v sociológii používa aj druhý spôsob ich identifikácie, ktorý rozdeľuje dolné vrstvy na dve časti podľa miery zabezpečenia životného minima. Potom sa z dolných vrstiev vyčleňuje osobitná vrstva nazývaná triedou chudoby. Táto klasifikácia našla svoje uplatnenie aj v oficiálnych štátnych dokumentoch priemyselne vyspelých krajín sveta. Napríklad v USA sa tento prístup uplatňuje zhruba od 70. rokov a štatistiky radia do tejto skupiny obyvateľstva  až 10 % americkej populácie.