Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

Prednaška8 (8._medzinarodne_vztahy.doc)

8. Medzinárodné vzťahy

Vymedzenie:

Medzinárodné vzťahy, akademická disciplína, ktorá sa snaží hľadať bezpečnejšie a efektívnejšie prostriedky organizácie vzťahov medzi ľuďmi, spoločnosťami, vládami a ekonomikami.

                                                                               R. David: Politologie

Kľúčové slová:

medzinárodné vzťahy, druhy medzinárodných vzťahov, deklarácia, atašé, systém kolektívnej bezpečnosti, represálie, embargo, hospodárska integrácia, inštitúcie EÚ

8.1 Teória medzinárodných vzťahov

        Medzinárodné vzťahy tvoria neodmysliteľnú súčasť politickej vedy. Sú objektívnou historickou  kategóriou, obsah ktorej sa menil a rozširoval v závislosti od zdokonaľovania politických systémov jednotlivých štátov. Rámec chápania medzinárodných vzťahov sa neustále obohacoval a dnes predstavuje skutočne širokú sféru existujúcich vzájomných medzištátnych vzťahov ale aj vzťahov presahujúcich tento rámec, v podobe vzťahov medzi národmi, jednotlivými územnými kultúrami, spoločnosťami a ich inštitúciami. Medzinárodné vzťahy však zďaleka nemajú len charakter pozitívnych kontaktov a väzieb, samozrejmou súčasťou ich fungovania sú aj konflikty a krízové situácie. Úroveň medzinárodných vzťahov potom posudzujeme podľa schopnosti týmto kontroverzným situáciám predchádzať alebo ich riešiť pokojnou, diplomatickou cestou.

        Opodstatnenosť existencie takejto samostatnej vednej disciplíny je daná skutočnosťou, že na dnešnej úrovni rozvoja civilizácie sa už žiaden štát nemôže vyvíjať izolovanie a autarkne (samostatne), bez vonkajších väzieb na okolité, susedské štáty. Práve forma vzájomnej komunikácie, koordinácie a spolupráce tvorí základ vzniku vzťahov, ktoré sú predmetom skúmania odboru medzinárodné vzťahy.

        Ich adekvátne reflexia a na ňu nadväzujúca primeraná reakcia, ako odpoveď na existujúce alebo vznikajúce problémy, je v dnešnej dobe nevyhnutnou samozrejmosťou, nakoľko dynamika, tempo a rozsah vzťahov, väzieb, udalostí, konfliktov a problémov, ktoré sa odohrávajú a kulminujú na medzinárodnej scéne, je skutočne prudký a nebývalý. Umocňuje ho nastupujúci proces globalizácie všetkých stránok nášho života, ktorý obmedzuje zóny izolacionistických a nacionalistických vášní v prospech otvoreného dialógu o podobe a zodpovednosti za osud planetárnej kultúry v budúcnosti.

        Slovné  spojenie   „medzinárodné vzťahy“  vzniklo  v západnej  Európe v

18. - 19. storočí, kedy dlhý proces formovania novodobých národov dospel do svojej politickej, to znamená štátotvornej podoby. „Štátny národ sa stal suverénom a vzájomné vzťahy suverénov sa stali medzinárodnými“ poznamenáva k tomu J. Liďák. Ako vedný odbor potom medzinárodné vzťahy vznikli až v dvadsiatych  rokoch  20. storočia.

        Keďže predmet skúmania medzinárodných vzťahov nie je statický a  nemenný, dynamike jeho vývoja v plnom rozsahu zodpovedá aj tempo a početnosť prístupov k vymedzeniu ich samotnej podstaty. Vzorka,  reprezentujúca  niekoľko typov definícií medzinárodných vzťahov môže mať túto podobu:

1. medzinárodné vzťahy sú oblasťou spolupráce a konfrontácií presahujúce štátne hranice (Braillard - Djalili),
2. vyjadrujú vzťah presahujúci rámec jednej štátnej moci (Virally),
3. medzinárodné vzťahy sú vedou o medzinárodnom spoločenstve (Schwarzenberger),
4. alebo vedou o medzinárodnom živote (Huntzinger).

        Takto vymedzovaný predmet skúmania by však bol dosť nejednoznačný. Preto sa postupne z tejto obsiahlej skutočnosti medzinárodných vzťahov vydelilo ich akési jadro, ktorým sa stali otázky týkajúce sa vojny a mieru, či diplomacie.  Cez postupné  sústredenie sa na problémy príčin a vzniku týchto procesov došlo nakoniec k výraznej redukcii celého komplexu medzinárodných vzťahov na ich politickú zložku, ktorú väčšina teoretikov považuje za rozhodujúcu. Predmetom vedného odboru medzinárodné vzťahy sa teda stali politické vzťahy medzi štátmi.

        Aj keď sú vzťahy medzi štátmi rozhodujúcimi faktormi pôsobiacimi v medzinárodnom prostredí, len ony samé zďaleka nevyčerpávajú celú jeho zložitosť. V rámci medzinárodného života pôsobia sily rôzneho charakteru a rozsahu, cez politické, ekonomické, kultúrne, právne alebo vojenské. Z uvedeného vyplýva že pod pojmom medzinárodné vzťahy  budeme rozumieť celý súhrn medzinárodného diania, ktorý je rámcovaný jednak zahranično - politickými aktivitami jednotlivých štátov, ale zároveň aj činnosťou medzinárodných a nadnárodných inštitúcií, organizácií.

        Dospeli sme teda k poznaniu, že medzinárodné vzťahy nie sú iba zahraničné vzťahy medzi štátmi, vzťahy spolupráce, súťaživosti, indiferencie alebo konfliktov. Tie síce tvoria ich základ ale sú napĺňané celým spektrom ďalších vzťahov rôznej úrovne. Ak teda chceme vymedziť základné subjekty medzinárodných vzťahov, musíme túto skutočnosť brať do úvahy. Za subjekty medzinárodných vzťahov potom považujeme:

5. suverénne štáty, t.j. krajiny, ktoré majú zvrchovanú moc nad obyvateľmi svojho územia, politickú nezávislosť na iných štátoch, právo vytvárať samostatnú nezávislú politiku a nadväzovať diplomatické styky s inými štátmi,
6. zvláštne subjekty sú veľmoci, ktoré síce formálne neexistujú, pretože spoločenstvo štátov je založené na princípe rovnosti, ale aj napriek tomu hrajú reálne veľmoci významnú úlohu predovšetkým v ekonomických organizáciách (napr. Medzinárodný menový fond),
7. za subjekty medzinárodných vzťahov považujeme aj celý systém medzinárodných organizácií, a to tak vládnych, ako aj nevládnych organizácií, občianskych združení, politických strán a hnutí, podnikov a firiem.

8.2 Druhy medzinárodných vzťahov

        V najvšeobecnejšom slova zmysle považujeme za základné druhy medzinárodných vzťahov tieto: politické, ekonomické, kultúrne, právne a vojenské. Vyznačujú sa relatívnou samostatnosťou, čo znamená, že nikdy nepôsobia izolovane.

        Z hľadiska dôležitosti v rámci systému medzinárodných vzťahov vystupujú do popredia politické vzťahy, ktoré niekedy zvyknú byť označované aj pojmom medzinárodná politika. Zapojenie každého štátu do medzinárodných vzťahov sa deje prostredníctvom zahraničnej politiky daného štátu. Zahraničná politika môže byť orientovaná dvomi smermi:

1. izolacionistická zahraničná politika, ktorá sa snaží vyhnúť sporu s ostatnými štátmi a tomu prispôsobuje svoje aktivity na medzinárodnej scéne, pričom pri súčasnej úrovni prepojenosti väzieb medzi štátmi je táto pozícia vlastne nerealistická

2. otvorená zahraničná politika, pre ktorú je charakteristické združovanie sa štátov v najrozmanitejších spojenectvách alebo spoločenstvách, vzniknutých na základe obojstranných dohôd

        Medzinárodné dohody môžeme rozdeliť na:

8. deklarácie - nemajú právne záväzný charakter, ide len o vyjadrenie zámeru,
9. zmluvy - jedná sa o dvoj alebo viacstranný prejav spoločnej vôle.

        Zmluvy považujeme za najdôležitejší zdroj medzinárodného práva, pričom právo ich uzatvárania majú len jeho subjekty. Podľa rôznych kritérií rozlišujeme niekoľko typov zmlúv:

10. podľa počtu signatárov: bilaterálne a multilaterálne,
11. podľa dosahu pôsobnosti: globálne a regionálne,
12. podľa možnosti účasti: otvorené a uzatvorené,
13. podľa časového hľadiska: časovo obmedzené a neobmedzené,
14. podľa možnosti odstúpenia: vypovedateľné a nevypovedateľné.

        Procedúra vytvárania a podpisovania medzinárodných zmlúv má svoju presnú následnosť krokov:

15. vyjednávanie splnomocnených odborníkov, ktoré je obvykle ukončené parafou, t.j. predbežným skráteným podpisom zmluvy alebo jej časti,
16. provizórne prijatie zástupcov strán, ktorí zmluvu podpíšu,
17. ratifikácia alebo definitívne schválenie zmluvy parlamentom alebo prezidentom (podľa ústavného poriadku štátu),
18. nadobudnutie platnosti zmluvy do určitej doby po výmene listín.

        Za hlavný prostriedok zahraničnopolitickej činnosti každého štátu je označovaná diplomacia. Býva považovaná  za umenie, či vedu o schopnostiach jednania medzi zástupcami rôznych štátov. Ide o praktickú činnosť štátu, ktorá smeruje k uskutočňovaniu jeho zahraničnej politiky a orientácie, k hájeniu jeho práv a záujmov v zahraničí. Funkciou diplomata je potom vyjednávať, reprezentovať, informovať o svojej hostiteľskej krajine, dohliadať na záujmy svojich občanov nachádzajúcich sa alebo pôsobiacich na jej území, ako aj starať sa o správne záležitosti.         

        Najvyššími diplomatickými hodnosťami sú veľvyslanec a vyslanec, ktorí sú poverovaní hlavou štátu (veľvyslanec Vatikánu je tzv. nuncius, ktorý dostáva poverenie od pápeža). Vysielací štát má aktívne právo vyslanca vyslať, pričom hosťujúci štát má pasívne právo ho odmietnuť, ak ho považuje za nežiadúcu osobu (persona non grata). Na nižších stupňoch stojí rezident a chargé d´affaires (dočasný zástupca), ktorí sú poverení ministrom zahraničia. Súčasťou diplomatickej misie sú aj tzv. atašé, odborníci pre určitú oblasť (napr. vojenský, kultúrny či obchodný atašé).

        Nadviazanie diplomatických stykov medzi dvomi štátmi je možné až po vzájomnom uznaní de iure. Uznaním podľa práva štát nadobúda medzinárodnú právnu subjektivitu. Uznanie de facto znamená, že vznik a existencia štátu je zobratá na vedomie. Uznanie štátu nesmieme stotožňovať s uznaním vlády. Príkladom je neuznanie niektorých neligitímnych teroristických revolučných vlád rozvojových krajín zo strany vyspelých demokracií sveta.

        V rámci medzinárodných vzťahov majú stále väčší a rastúci význam ekonomické vzťahy. Ich konkrétno - historický charakter vždy zodpovedal dosiahnutej úrovni špecializácie, ktorá nachádzala svoj odraz v medzinárodnej deľbe práce. Na základe nej dochádza aj dnes medzi štátmi k nevyhnutným ekonomickým stykom.

        V medzinárodnom obchode hovoríme v tejto súvislosti o výhodnosti vzájomnej spolupráce, v podobe tzv. absolútnych  alebo komparatívnych výhod. Spôsoby prístupu k rozvoju medzinárodného obchodu musí stanoviť každý štát za seba, buď vo forme odstraňovania bariér medzinárodného obchodu alebo vo forme protekcionizmu alebo ochranárskej hospodárskej politiky. Štátny protekcionizmus znamená chránenie národnej ekonomiky pred zahraničnými výrobkami a investíciami. Najčastejšími prostriedkami uplatňovanými v tejto oblasti sú clá, ako dane vymerané za dovoz výrobku, alebo kvóty, ako kvantitatívne obmedzenie dovozu.

        Práve tendencia k odstraňovaniu obchodných prekážok sa stáva prevládajúcim mechanizmom rozvoja ekonomických medzinárodných vzťahov. Príkladom je Všeobecná dohoda o clách a obchode GATT (od 1.1. 1995 Svetová obchodná organizácia, WTO), ktorá dnes združuje 92 krajín, ktoré  predstavujú 85 % svetového obchodu (Samuelson).

Medzinárodná  ekonomická spolupráca sa netýka len liberalizácie zahraničného obchodu, ale aj koordinácie v oblasti menových kurzov a makroekonomického vývoja. V tomto smere uplatňuje svoje aktivity Medzinárodný menový fond (IMF), ktorý hrá rolu centrálnej banky, s cieľom prerozdeľovať peniaze členských krajín pre potreby riešenia problémov zadĺženosti, platobnej bilancie alebo poskytovania tzv. prekleňovacieho úveru.

        Výsledkom rastúceho vplyvu ekonomických medzinárodných vzťahov je výrazné zosilňovanie tendencií k internacionalizácii ekonomiky a z toho vyplývajúcich integračných procesov. Výraznejší posun v tomto smere  nastal od skončenia druhej svetovej vojny a dnes je jeho vyvrcholením iniciatíva vyspelých krajín západnej Európy - Európska únia alebo NAFTA na americkom kontinente.

        V tejto súvislosti sa v medzinárodnom prostredí objavuje úplne nový jav, ktorý dostal označenie mondializácia ekonomiky. Ide o vnútorne previazaný komplex procesov a väzieb, ktoré umožňujú produkovať, distribuovať a konzumovať produkty i služby, zhodnocovať materiálnu a nemateriálnu produkciu vo svetovom meradle na všetkých trhoch, ktoré vznikli na medzinárodnom základe a sú strategicky otvorené celosvetovému pôsobeniu (vo sfére služieb sú typickým príkladom kreditné karty).

        Dôležitú úlohu pri skúmaní medzinárodných vzťahov zohrávajú kultúrne vzťahy. Aj tu pôsobí globalizačný efekt, ktorý napomáha medzinárodnej výmene kultúrnych hodnôt, zbližovaniu národov a ich zvyklostí ale na strane druhej podnecuje proces, ktorému hovoríme stieranie kultúrnej diverzity. Ide o protirečivé dôsledky unifikácie životného štýlu a masového konzumu modernej spotrebnej spoločnosti.

        Medzinárodné právne vzťahy sú formalizované prostredníctvom subjektov medzinárodných vzťahov v podobe príslušných právnych dokumentov. Regulujú vzťahy medzi účastníkmi medzinárodného spoločenstva na základe prijatých princípov a ustanovení, ktoré v prípade kontroverznosti výkladu  akejkoľvek aktivity garantujú právnu cestu riešenia vzniknutých sporov a konfliktov.

        Veľmi dôležitou súčasťou medzinárodných vzťahov sú vojenské vzťahy.

Tieto chápeme ako súhrn vojenskopolitických, vojenskohospodárskych a vojenskotechnických vzťahov. Aj po rozpade dvoch súperiacich svetových sústav (socializmu a kapitalizmu) či blokov, ostávajú vojenské vzťahy základom zahraničnopolitickej stratégie každého štátu.

8.3 Medzinárodné usporiadanie ozbrojených síl

        Existuje niekoľko možností a prístupov ako navrhnúť určité usporiadanie ozbrojených zložiek jednotlivých krajín:

1. Decentralizovaný spôsob riadenia „balance of power“

Táto koncepcia je založená na myšlienke mocenskej rovnováhy, a zvykne byť označovaná aj ako rovnováha síl. V rámci tohoto prístupu štáty nemajú spoločný politický orgán riadenia a dozoru. Tento model predpokladá, že stabilita vyžaduje rovnováhu a protiváha moci je moc. Ak sa niektorý štát začne vyzbrojovať a ohrozovať ostatné štáty, tieto reagujú buď individuálne alebo skupinovo rovnako zvyšovaním svojej sily. Zástancovia mocenskej rovnováhy sú toho názoru, že prispieva k udržiavaniu mieru a odrádza štáty od použitia sily.

2. Systém kolektívnej bezpečnosti.

        Vychádza z predstavy, že celá medzinárodná komunita dokáže brať na zodpovednosť potenciálneho agresora. Táto koncepcia požaduje, na rozdiel od prístupu založeného na mocenskej rovnováhe síl, angažovanosť nie niekoľkých štátov, ale podstatnej väčšiny krajín, ktoré by zaručovali mier na celom svete.

        Na tomto princípe je založená spoločná bezpečnosť krajín OSN. Zodpovednosť za operácie kolektívnej bezpečnosti sa sústreďuje predovšetkým na stálych členov Rady Bezpečnosti.

3. Koncepcia odzbrojenia a kontroly.

        Je považovaná za alternatívu k systému mocenskej rovnováhy. Predpokladá, že čím väčší je zbrojný potenciál a možnosť jeho využitia, tým väčšie škody môžu vzniknúť. V decentralizovanom systéme je každé zbrojenie zdrojom nestability a možnou príčinou vojny. Takéto preteky v zbrojení vyvolávajú potrebu zaútočenia s cieľom získať výhodu, predovšetkým v prípade momentálne horšej situácie štátu, čo zvyšuje riziko vzniku ozbrojeného konfliktu.

4. Systém kolektívnej sebaobrany.

        Jedná sa o špecifický spôsob riadenia medzinárodných vojenských vzťahov, ktorý prípadný útok na jedného člena spoločenstva považuje za útok na všetkých. Na tomto princípe dnes funguje Organizácia severoatlantického paktu (NATO).

        V prípade vzniku sporného momentu medzi dvoma štátmi, existuje niekoľko spôsobov jeho riešenia pokojnou cestou. Tieto opatrenia delíme na záväzné a nezáväzné.

Medzi nezáväzné opatrenia patria tieto:

19. diplomatické vyjednávanie - riešenie pomocou tretej strany, kedy sa sprostredkovateľ konfliktu snaží priviesť strany k jednaciemu stolu za účelom prerokovania predídenia ozbrojenému konfliktu,
20. sprostredkovanie - kedy tretia strana pri jednaní vystupuje aktívne, prostredníctvom argumentov, prísľubov pomoci alebo aj hrozbami sankcií (v tejto pozícii najčastejšie vystupujú USA),
21. vyšetrovacia komisia - ktorá posudzuje len praktické nie právne otázky konfliktu,
22. zmierovacia komisia - kedy je sporný prípad vyšetrovaný viacerými stranami a následne je navrhnuté jeho riešenie.

K záväzným opatreniam radíme:

23. arbitráž - tzv. zmierovací súd, ktorý sa koná vtedy, ak sa zúčastnené strany nedohodnú na medzinárodnom súde a ako arbitra si zvolia tretí subjekt,
24. medzinárodný súd - je jedným z orgánov OSN a sídli v Haagu, je skôr cieľom ako realitou v rámci súčasného medzinárodného práva. Jednanie pred ním totiž môže začať len vtedy, ak sa znepriatelené strany vopred dohodnú, že budú akceptovať a rešpektovať rozhodnutie medzinárodného súdu.

V prípade, že boli vyčerpané všetky mierové cesty riešenia konfliktu, pristupujú štáty obyčajne k tvrdším odvetným opatreniam. Ku konkrétnym formám represálií potom patrí:

25. nedodržanie zmlúv,
26. konfiškácia majetku na území štátu, ktorý represálie vykonáva,
27. manévre v blízkosti hraníc,
28. sankcie, ktoré môžu mať podobu embarga, bojkotu alebo blokády,
29. krajná forma v podobe leteckých útokov alebo vojenskej okupácie.

        Sankcie sa v minulosti používali len na zadržiavanie lodí, od 30. rokov sa však vzťahujú na všetky obchodné a finančné styky. Uvaľovanie sankcií je veľmi problematické a diskutabilné, nakoľko jeho dôsledkami trpí predovšetkým civilné obyvateľstvo danej krajiny.

        Embargo (špan., zabavenie majetku) vyhlasuje vláda a jedná sa o pozastavenie obchodu s určitým tovarom do niektorej krajiny alebo o úplnú ekonomickú izoláciu.

        Bojkot je záležitosťou verejnej mienky a znamená dobrovoľné odmietnutie výrobkov verejnosťou niektorej krajiny s cieľom poškodiť jeho výrobcu.

        Blokáda (tal., uzatvorenie) má za cieľ izoláciu štátu v diplomatickej oblasti prerušením diplomatických stykov, v oblasti vojenskej pacifickou (mierovou) alebo vojnovou blokádou lodí danej krajiny. Už pacifická blokáda sa považuje za nelegálnu a označuje sa ako forma agresie. K uplatňovaniu takýchto postupov je nevyhnutný súhlas Bezpečnostnej rady OSN.

         Najradikálnejším spôsobom riešenia medzinárodného konfliktu je vojna. S vojnami sa stretávame v priebehu celých dejín ľudskej civilizácie a prostriedky vyvíjané a zdokonaľované za účelom použitia v ozbrojenom konflikte nás nemôžu nechať ľahostajnými. V roku 1973 schválilo Valné zhromaždenie OSN definíciu vojenskej agresie (lat. aggressio, útok, výpad) v zmysle akéhokoľvek ozbrojeného jednania proti suverenite, územnej  integrite alebo politickej nezávislosti druhého štátu alebo aj iného spôsobu nezlučiteľného s Chartou OSN.

        Formou agresie môže byť anexia (lat. ad-necto, naviazať, pripojiť) ako získanie určitého územia a jeho násilné pripojenie k inému štátu, okupácia, v prípade ktorej okupujúci štát necháva miestnym úradom isté kompetencie alebo vojna. Vojnu definujeme ako konflikt s použitím násilia za účelom porážky druhej strany. Samotné vyhlásenie vojny ešte neznamená agresiu, nakoľko môže ísť o ultimátum. Do úvahy pripadá aj deklarácia, ako oficiálne oznámenie svetu o začiatku vojny. Spôsoby ukončenia vojny sú tiež rôzne. Môže ísť o kapituláciu (zloženie zbraní), podrobenie (pričlenenie porazeného štátu) alebo mierovú zmluvu.

        Najväčším problémom v rámci vojenských medzinárodných vzťahov je nebezpečenstvo použitia zbraní hromadného ničenia. Z tohoto dôvodu je vytvorená kategória tzv. zakázaných zbraní, na ktoré sa vzťahujú prísne obmedzenia alebo priamo zákaz ich použitia. Medzi zakázané zbrane patria:

30. jedovaté plyny, na ktoré sa vzťahuje zákaz použitia nie však výroby,
31. atómové zbrane, pre ktoré platí zákaz pokusov,
32. bakteriologické zbrane, ktorých sa týka totálny zákaz,
33. chemické zbrane, na ktoré sa vzťahuje zákaz prvého použitia.

        Vážne problémy v súčasnosti vznikajú s nedodržiavaním zákazu uskutočňovania jadrových výbuchov  predovšetkým v krajinách, ktoré nie sú považované za jadrové veľmoci (India, Pakistan). Aktuálnosť tohoto problému sa však týka aj vyspelých krajín sveta.

8.4 Inštitucionalizácia medzinárodných vzťahov

        Medzinárodné vzťahy dnes neexistujú len ako vzťahy medzištátne, ale aj ako vzťahy inštitúcií a organizácií, ktoré založili štáty na základe vzájomnej dohody.

        Za medzinárodné organizácie považujeme tie, ktoré vznikli na základe medzinárodnej zmluvy uzatvorenej najmenej troma štátmi, majú medzinárodne právnu subjektivitu, trvalý charakter, disponujú vlastnými orgánmi a usilujú sa o dosahovanie cieľov, ktoré majú vytýčené v zakladajúcej listine členskými štátmi. Takýchto organizácií pôsobí dnes vo svete viac ako 230. Okrem nich pôsobia v medzinárodných vzťahoch aj nevládne medzinárodné organizácie, ktorých je podstatne viacej (okolo 2190). Medzi ďalšiu skupinu tzv. zmiešaných medzinárodných organizácií patrí napríklad aj Červený kríž.

8.5 Medzinárodné politické organizácie

Najdôležitejšou medzinárodnou organizáciou univerzálneho charakteru je Organizácia spojených národov (OSN), ktorá vznikla 24. apríla 1945 na základe podpisu Charty OSN a jej sídlo je v New Yorku. Cieľom OSN je udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, rozvíjanie vzťahov medzi národmi a  rozvoj medzinárodnej hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráce. Predchodkyňou OSN bola Spoločnosť národov, ktorá vznikla 28. 4. 1919 v Paríži a sídlila v Ženeve. Jej cieľom bolo udržanie mieru vo svete a prehlbovanie medzinárodnej spolupráce. Svoje predsavzatia však nesplnila, pretože sa jej nepodarilo zabrániť rozpútaniu druhej svetovej vojny. De facto zanikla v roku 1939, de iure v 1946 roku.

        Členmi OSN sú zvrchované štáty, ktoré organizáciu založili alebo boli do nej prijaté neskôr. Medzi zakladajúcimi členmi bola aj Československá republika. Dnes má OSN približne 189 členov. Slovenská republika sa v roku 1993 stala jej 183. členom.

        OSN má šesť hlavných orgánov :

34. Valné zhromaždenie,
35. Rada bezpečnosti,
36. Hospodárska a sociálna rada,
37. Poručenská rada,
38. Medzinárodný súdny dvor,
39. Sekretariát.

        Valné zhromaždenie, je jediný orgán, v ktorom sú zastúpené všetky členské štáty, ktoré majú rovnaké právne postavenie bez ohľadu na rôznu veľkosť, moc alebo význam. Každá krajina má jeden hlas a riadi sa inštrukciami svojej vlády. K prijatiu rozhodnutia je potrebná nadpolovičná väčšina hlasov prítomných členov, pričom v dôležitých otázkach sa vyžaduje dvojtretinová väčšina.

        Valné zhromaždenie má právo diskutovať, vyslovovať všeobecné a konkrétne odporúčania a zisťovať pomocou pozorovateľov a vyšetrovacích komisií potrebné skutočnosti. Uznesenia Valného zhromaždenia však majú len doporučovací, právne nezáväzný charakter. Pravidelné zasadnutia sa konajú raz ročne a trvajú spravidla tri mesiace.

        Bezpečnostná rada je výkonným orgánom OSN. Od roku 1965 má 15 členov, z ktorých je päť stálych - Čína, Francúzsko, Rusko, Veľká Británia a USA a desať  členov volených na dva roky. Tento orgán nesie hlavnú zodpovednosť za dodržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti a pre tento účel disponuje zvláštnymi právomocami. Má právo prijímať rezolúcie a rozhodnutia, ktoré sú pre ostatné štáty záväzné. Môže požiadať strany, aby riešili konflikt pokojnou cestou alebo môže vykonávať šetrenia o každom spore.

        Hospodárska a sociálna rada plní pod vedením Valného zhromaždenia rozsiahle úlohy v oblasti hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráce medzi členskými štátmi OSN. Tvorí ju 27 členov OSN volených Valným zhromaždením na tri roky. Hospodárska a sociálna rada vypracúva štúdie a správy o medzinárodných hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, zdravotníckych a iných otázkach a schvaľuje pre ne príslušné odporúčania.

        Medzinárodný súdny dvor je hlavným súdnym orgánom OSN. Sídli v Haagu a je zložený z 15 sudcov, ktorí sú volení nezávisle Valným zhromaždením a Radou bezpečnosti. K jeho hlavným právomociam patrí rozhodovať medzinárodnoprávne spory, nie však medzinárodnopolitické otázky.

        Sekretariát je tvorený Generálnym tajomníkom a potrebným počtom zamestnancov. Generálny tajomník je najvyšším správnym úradníkom, ktorý je na základe doporučenia Rady bezpečnosti menovaný Valným zhromaždením na dobu 5 rokov s možnosťou znovuzvolenia. Generálny tajomník po dobu výkonu svojej funkcie nesmie  riadiť politiku svojej krajiny.

        Výdavky OSN sa hradia z rozpočtu schváleného Valným zhromaždením. Na pôde misie OSN možno hovoriť piatimi oficiálnymi jazykmi - anglicky, čínsky, francúzsky, rusky a španielsky. Do sústavy OSN patria aj špecializované organizácie, z ktorých najznámejšie sú:

UNESCO - Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru,

UNICEF - Detský fond OSN,

WHO - Svetová zdravotnícka organizácia,

ILO - Medzinárodná organizácia práce,

IMF - Medzinárodný menový fond,

UNEP - Program OSN pre životné prostredie.

        Medzi najstaršie a v súčasnosti najdôležitejšie inštitúcie v Európe patrí Rada Európy, ktorá bola založená v roku 1949 desiatimi štátmi západnej Európy. Mnohé postsocialistické krajiny východnej a strednej Európy prejavili záujem o členstvo v tejto organizácii v dôsledku čoho sa počet jej členov rozšíril na súčasných 39, keď v roku 1996 bolo prijaté aj Rusko.

        Rada vystupuje ako obhajkyňa demokracie a ľudských práv. Jej členmi z tohoto pohľadu môžu byť len krajiny, ktoré dodržiavajú princípy parlamentnej demokracie a základné ľudské práva. Bývalá ČSFR sa stala riadnym členom Rady Európy v roku 1991. Ako jedna z prvých východoeurópskych krajín podpísala zmluvu o ľudských právach a ratifikovala aj ďalšie dokumenty, medzi ktoré patrí dohoda o vydávaní stíhaných osôb, európska dohoda o vzájomnej súdnej pomoci pri trestnom konaní, európska dohoda proti terorizmu a podobne.

        Po zániku federácie a vytvorení dvoch samostatných republík v roku 1993 získali oba štátne útvary - Česká republika a Slovenská republika - štatút zvláštneho hosťa Rady Európy. Udelenie členstva SR bolo viazané na splnenie určitých podmienok, ktoré sa týkali predovšetkým problému vodného diela Gabčíkovo a poskytnutia garancií rovnoprávneho postavenia maďarskej menšiny na Slovensku. V júni 1993 sa potom stala Slovenská republika 31. riadnym členom Rady Európy.

        Hlavnou organizáciou európskej bezpečnosti je Organizácia severoatlantického paktu (NATO). Je to vojenskopolitická organizácia, ktorá má 16 členov z radov krajín západnej Európy a Severnej Ameriky. Vznikla 4. 4. 1949 vo Washingtone a k jej zakladajúcim 12 členom patrili tieto štáty: Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, USA, Veľká Británia. V roku 1952 sa pričlenilo Grécko a Turecko, v roku 1955 SRN a v roku 1982 Španielsko. Hlavným poslaním aliancie je zachovanie medzinárodného mieru a zaistenie bezpečnosti členských krajín vychádzajúc z cieľov Charty OSN.

        Vrcholným orgánom organizácie je Rada NATO na úrovni ministrov zahraničia. Zasdá pravidelne dvakrát ročne v niektorom z hlavných miest členských krajín alebo v sídle NATO v Bruseli. Ďalšie dôležité orgány v rámci štruktúry NATO sú zachytené v grafe:        

Rada NATO

(ministri zahraničia)

Vojenský výbor

Výbor pre plánovanie obrany

(ministri obrany)

Generálny tajomník

Medzinárodný vojenský štáb

Výbor pre otázky jadrovej obrany

Medzinárodný

sekretariát

Skupina pre jadrové plánovanie

        Krajiny Visegrádskej štvorky (V-4), medzi ktoré patrí Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko prejavili záujem o vstup do NATO a spoločným úsilím sa snažili v čo najkratšom čase tento cieľ dosiahnuť. Po prípravných rokovaniach bolo schválené zásadné stanovisko na summite NATO v Bruseli v januári 1994. Najvyšší predstavitelia aliancie rozhodli, že bezprostredný vstup týchto krajín do NATO zatiaľ neprichádza do úvahy a bola prijatá iniciatíva pod názvom Partnerstvo za mier, členmi ktorej sa po splnení istých podmienok môže stať každá krajina, ktorá má záujem na ochrane ľudských práv a slobôd, spravodlivosti a mieru v duchu Charty OSN, Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Záverečného aktu Helsinskej konferencie a ďalších dokumentov  OBSE.

        Slovenská republika sa pripojila k Partnerstvu za mier ako siedma krajina v poradí vo februári 1994.. Účasť v tejto iniciatíve možno chápať ako začiatok cesty plného členstva Slovenskej republiky v NATO.

        Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) je najvýznamnejšou celoeurópskou organizáciou z hľadiska budovania systému európskej bezpečnosti. Pod názvom Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe vznikla v roku 1975 v Helsinkách za účasti 33 európskych štátov, USA a Kanady.

        Od roku 1992 sa začali vytvárať nové inštitúcie a orgány a bol zahájený proces premeny KBSE na medzinárodnú organizáciu „tretej generácie“ , ktorý bol zavŕšený v roku 1995 vytvorením OBSE. Týmto sa mení na regionálnu vládnu organizáciu s bezpečnostnými kompetenciami.

        Ďalšou medzinárodnou organizáciou bezpečnostného charakteru je Západoeurópska únia (ZEU), ktorá je obranným paktom Európskej únie a jej členmi sú všetky štáty EU okrem Grécka, Dánska Írska, ktoré majú štatút pozorovateľa. Štatút pridruženého člena majú Island, Nórsko a Turecko.

8.6 Medzinárodné hospodárske organizácie

Popri vojenskopolitických organizáciách majú v rámci medzinárodných vzťahov svoje nezastupiteľné miesto aj medzinárodné hospodárske organizácie. Medzi najvýznamnejšie patrí Medzinárodný menový fond (IMF), ktorý vznikol v roku 1944 spolu s Medzinárodnou bankou pre obnovu a rozvoj.

Jeho základnou úlohou je podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu, byť strediskom pre konzultáciu a spoluprácu v medzinárodných menových problémoch, uľahčovať rozmach a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu, podporovať stabilitu mien, udržiavať dohodnuté devízové vzťahy ako aj zabraňovať znehodnocovaniu meny.

Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD), nazývaná tiež aj Svetová banka, má za úlohu napomáhať hospodárskej obnove a rozvoju členských krajín, podporovať súkromnú zahraničnú činnosť zárukami alebo účasťou na pôžičkách  a iných investíciách medzinárodného obchodu. Je odbornou organizáciou OSN na základe dohody o pridružení z roku 1947 a sídli vo Washingtone.

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) bola založená v súvislosti s Marshallovým plánom, s cieľom hospodárskeho posilnenia Európy.

Ako sme uviedli, v Európe existuje niekoľko integračných zoskupení, ktorých cieľom je tak ekonomická ako aj bezpečnostná integrácia. Integračné ideály získali svoju organizačnú platformu ešte v období vzniku Európskych spoločenstiev (ES), ktoré vznikli v roku 1967 na báze troch ekonomických organizácií: Európske spoločenstvo uhlia a ocele (1952), Európske hospodárske spoločenstvo (1958) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (1958) a dnes ich tvorí 15 štátov.

Najaktuálnejšou a zároveň najdôležitejšou  aktivitou v integračnom procese Európskych krajín je skutočnosť, že 1. 1. 1992 vstúpila do platnosti zmluva o Európskej únii a dňa 1. 11. 1993, keď nadobudli platnosť maastrichtské zmluvy, sa Európske spoločenstvá premenovali na Európsku úniu (EU).

8.7.  Inštitucionálna základňa Európskej únie

Za hlavný cieľ EÚ môžeme považovať vytvorenie európskej politickej únie, z ktorej vyplýva uplatňovanie spoločnej zahraničnej a obrannej politiky ako aj hospodárskej a monetárnej únie. Členské štáty únie sa na jednej strane vzdávajú podstatnej časti svojej suverenity, na strane druhej si však zabezpečujú zmluvné predpoklady pre dosiahnutie vyšších efektov všetkého druhu vrátane dynamiky rozvoja.

Hlavnými orgánmi Európskej únie, ktoré svojou činnosťou  prispievajú k plneniu hlavného cieľa tohto integračného zoskupenia, sú:

1. Európska rada,
2. Rada Európskej únie (Rada ministrov EÚ),
3. Komisia Európskej únie (Európska komisia),
4. Európsky parlament,
5. Súdny dvor ES,
6. Dvor audítorov ES,
7. Hospodársky a sociálny výbor,
8. Výbor regiónov.

Európska únia má ako celok viac právomocí než ktorákoľvek iná medzinárodná organizácia. Ak by sme chceli dodržať princíp trojdelenia moci na legislatívu, exekutívu a súdnu moc (toto delenie je v rámci orgánov EÚ len približné a nezodpovedá plne činnosti obdobných mocenských orgánov v jednotlivých krajinách), musíme povedať, že nesporná je súdna moc, ktorú v rámci vymedzených právomocí vykonáva Súdny dvor. Pokiaľ ide o legislatívnu činnosť, túto vykonáva v rámci EÚ Európska rada  a Rada EÚ a činnosť Európskej komisie by bolo možné označiť za činnosť výkonnú. Európsky parlament doposiaľ vykonával činnosť predovšetkým kontrolnú, ale v súčasnosti, a hlavne perspektívne, sa počíta s posilňovaním jeho legislatívnych právomocí.

Európska rada

Žiadna iná inštitúcia neovplyvnila proces západoeurópskej integrácie 70. – 90. rokov v takom rozsahu ako práve Európska rada. Bola založená v roku 1974 a znamená pravidelné stretnutia najvyšších predstaviteľov štátov alebo vlád členských štátov, ktoré sa konajú zvyčajne trikrát ročne v hlavnom meste štátu, ktorý je predsedníckym štátom. Je nadriadeným orgánom Rade ministrov EÚ.

Úlohy a kompetencie Európskej rady sú veľmi významné. Podľa Zmluvy o Európskej únii má tento orgán:

1. dávať Európskej únii nevyhnutné podnety pre jej rozvoj a určovať všeobecnú politickú líniu,
2. prerokúvať závery k hlavným smerom hospodárskej politiky členských štátov spoločenstva,
3. vymedzovať zásady a všeobecné smery spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Škála skutočných aktivít Európskej rady je však oveľa širšia a diferencovanejšia. Predovšetkým plní úlohu ústavného architekta. V 70. rokoch sa táto funkcia, z ktorej vyplýva dávať všeobecné politické podnety pri budovaní Európy a poskytovať rady v otázkach týkajúcich sa Európskej únie, prijímala len veľmi zdržanlivo. Až v 80. rokoch pristúpila Európska rada k takým zásadným iniciatívam, akými boli zvolanie medzinárodných konferencií o Jednotnom európskom akte, hospodárskej a menovej únii (Štrasburg, 1989) a politickej únii (Dublin, 1990), a schválenie Zmluvy o Európskej únii v Maastrichte v roku 1991.

Týmito rozhodnutiami šéfovia štátov alebo vlád značne rozšírili okruh spoločných aktivít. Pri rôznych príležitostiach definovali problémy západnej Európy ako spoločné úlohy pre celé spoločenstvo a pre nové formy spolupráce, a špecifikovali spôsoby a nástroje riešenia týchto problémov.

Ďalšou funkciou Európskej rady je schvaľovanie všeobecných smerníc pre riešenie problémov hospodárskej a  sociálnej politiky a prijímanie zvlášť dôležitých zahraničnopolitických vyhlásení. V posledných rokoch výrazne vzrástlo zasahovanie Európskej rady do zahraničných záležitostí. V období 70. – 90. rokov vydávala  vyhlásenia ku každej medzinárodnej kríze (napr. Južná Amerika, Stredný Východ či rozpad Sovietskeho zväzu).

Čo sa týka vplyvu Európskej rady na ostatné inštitúcie Európskej únie treba povedať, že skutočne existovali oprávnené obavy z toho, že takýto orgán bude trvalo narušovať pôvodnú inštitucionálnu rovnováhu spoločenstva. Z mnohých strán sa očakávalo, že šéfovia štátov alebo vlád ochromia výsadné právo Komisie na iniciatívu, premenia Radu ministrov na podradnú inštitúciu a ďalej zredukujú i to málo práv, ktorými disponuje Európsky parlament. V skutočnosti sa však vplyv Európskej rady často menil. V oblastiach, ktorými sa šéfovia štátov alebo vlád zaoberali priamo, prijímali svoje rozhodnutia de facto vopred a často tým redukovali význam zmluvne stanovených rozhodovacích procesov na formálne ratifikačné procedúry. V mnohých iných oblastiach však mala Európska rada malý alebo žiadny vplyv na normálny proces spolupráce medzi inštitúciami.

Všeobecne možno vplyv a úlohu Európskej rady, ako vrcholného orgánu Európskej únie, hodnotiť z hľadiska jej príspevku k integračnému procesu pozitívne. Európska rada počas svojej existencie dokazuje, že podporuje integračný proces.  Svojimi právnymi zásahmi sú (a budú aj naďalej) šéfovia štátov alebo vlád priamo zodpovední za stabilitu, efektívnosť a smer vývoja Európskej únie. Jej vznik je preto potvrdením toho, že vývoj v západnej Európe smeruje k spoločnému využívaniu štátnych nástrojov, a tým aj k súbežnému splývaniu inštitúcií.

Rada Európskej únie

        Rada Európskej únie, známa tiež ako Rada ministrov ES,  je orgán, ktorý reprezentuje členské štáty. Plní legislatívnu funkciu ale má aj výkonnú moc. Členmi Rady sú ministri, zodpovední za oblasť, ktorá je predmetom rokovania, zástupcovia členských štátov. O niektorých problémoch sa rozhoduje väčšinovým hlasovaním, iné rozhodnutia podliehajú jednomyseľnému schváleniu. V prípade väčšinového hlasovania ide o princíp tzv. kvalifikovanej väčšiny čo znamená, že každý členský štát únie získava na základe zmluvy určitý počet hlasov, ktorý závisí od jeho relatívneho postavenia (napríklad Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko majú po desať hlasov, kým Luxembursko iba dva hlasy). Ak má byť určité uznesenie prijaté, musí byť schválené najmenej 62 hlasmi. V predsedníctve Rady ministrov prebieha od 1. júla 1996 rotácia každých šesť mesiacov v nasledujúcom poradí: Írsko, Holandsko, Luxembursko, Veľká Británia, Rakúsko, Nemecko, Fínsko, Portugalsko, Francúzsko, Švédsko, Belgicko, Španielsko, Dánsko, Grécko a Taliansko. Význam predsedníctva sa rozširuje a prehlbuje zároveň s rastúcou dôležitosťou a právomocami únie. Jeho povinnosťou je zorganizovať zasadnutia Rady ministrov a predsedať im, nájsť prijateľné kompromisy a praktické riešenia problémov, ktoré podliehajú rokovaniam Rady, zabezpečiť dôslednosť a kontinuitu pri prijímaní rozhodnutí.  Miestom zasadnutí je Brusel, okrem apríla, júna a októbra, keď sa všetky zasadnutia Rady Európskej únie konajú v Luxemburgu.

Hlavnou funkciou Rady je reprezentovať záujmy členských štátov na úrovni EÚ. Skutočnosť, že Rada zároveň disponuje všeobecnými rozhodovacími kompetenciami, svedčí o tom, že záujmy členských štátov  sú rozhodujúcim faktorom, ktorý určuje politiku EÚ a že tieto záujmy dominujú nad záujmami spoločenstva ako celku presadzovanými Európskou komisiou a Európskym parlamentom. Činnosť Rady ministrov sa podobá, bez ohľadu na použitý spôsob hlasovania, mechanizmu hľadania spoločného postoja členských štátov.  

        Základné kompetencie Rady Európskej únie môžeme zhrnúť do oblastí, za ktoré je zodpovedná:

1. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika,
2. spolupráca v oblasti justície a vnútorných záležitostí,
3. koordinácia a multilaterálny dohľad nad národnou rozpočtovou politikou v oblasti hospodárskej a menovej únie (na základe odporučenia Komisie).

Zasadnutia Rady patria k významným udalostiam aj preto, že ministrov sprevádzajú odborní poradcovia, pričom celkom môže ísť o viac ako sto osôb. Rada sa čoraz častejšie stretáva na tzv. neformálnych zasadnutiach, na ktorých sa zúčastňujú len ministri. Pri riešení zvlášť obiažnych problémov Rada niekedy rokuje v tzv. zložení Jumbo (Jumbo-Council meetings) za účasti dvoch alebo viacerých rezortných ministrov z každého členského štátu. V dôsledku debaty o transparentnosti vyvolanej v pomaastrichtskom období  sa v roku 1993 uskutočnili prvé verejné zasadnutia Rady.

Komisia Európskej únie

        Pôvodný názov Komisia Európskych spoločenstiev bol v novembri 1993 pre zjednodušenie nahradený súčasným pomenovaním tohoto orgánu Európska komisia.

Prezidenta komisie volia hlavy štátov alebo vlád na zasadnutí Európskej rady po konzultáciách v Európskom parlamente. Ostatných členov komisie menuje 15 vlád členských štátov po konzultáciách s nastupujúcim prezidentom na štvorročné funkčné obdobie. Európsky parlament potom schvaľuje zloženie komisie hlasovaním. V konečnej podobe ide o 20 európskych komisárov, ktorí prijímajú kolektívne rozhodnutia. Európska komisia sídli v Bruseli.

Medzi základné ciele Komisie patrí zabezpečiť hladké fungovanie a rozvoj spoločného trhu a vyjadrovanie spoločných záujmov Európskej únie vnútri i novonok. Komisia je jedným z hlavných protagonistov pri príprave, formulácii, implementácii a kontrole záväzných rozhodnutí prijímaných Európskou úniou. Pokiaľ ide o prípravu rozhodnutí, vo väčšine oblastí môže Rada EÚ pristúpiť k legislatívnemu rozhodnutiu len na základe návrhu Európskej komisie. Návrhy sa pripravujú v špecializovaných výboroch a pracovných skupinách zložených z nezávislých expertov, zástupcov záujmových skupín, úradníkov z nečlenských krajín ako aj pracovníkov samotnej komisie.  Odporúčania, stanoviská a iné formálne názory, ktoré Európska komisia predkladá (napríklad tzv. Biele alebo Zelené knihy), majú charakter neformálneho vyjadrenia postojov komisie a nie sú pre Radu formálnymi legislatívnymi návrhmi. Často však môžu byť pre nasledujúcu legislatívu podnetom. V oblasti  vonkajších vzťahov môže Rada v presne vymedzenom rozsahu poveriť Komisiu Európskej únie, aby začala rokovania s nečlenskými krajinami alebo medzinárodnými organizáciami (napríklad s krajinami strednej a východnej Európy alebo s GATT/WTO).

Podľa Zmluvy o EÚ je Komisia Európskej únie zodpovedá za:

1. implementáciu rozpočtu EÚ,
2. vydávanie smerníc a nariadení v otázkach týkajúcich sa jednotného trhu a spoločnej poľnohospodárskej politiky,
3. predkladanie záverov kontroly realizácie rozhodnutí Európskemu súdnemu dvoru,
4. rozhodovanie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky,
5. spoluprácu v oblasti justície a vnútorných záležitostí.

O Komisii Európskej únie existuje rozšírená predstava, že je to technokracia vedená „eurokratmi“. Menej známe už je, že zásadné rozhodnutia sa pripravujú v úzkej spolupráci so záujmovými skupinami, zväzmi, regiónmi a národnými vládami. Toto jej prepojenie s rozličnými organizáciami a jej schopnosť využívať znalosti expertov a rýchlo spracúvať komplexné návrhy na riešenie problémov jej vtláčajú charakter továrne na myslenie. Je však zrejmé, že Komisia Európskej únie sa predovšetkým pod vedením Jacquesa Delorsa výraznejšie politicky profilovala a prenikla do oblastí, ktoré zodpovedajú činnosti klasickej vlády (napríklad znižovanie nezamestnanosti, aktivita v oblasti zahraničnej politiky).

Úloha Komisie Európskej únie bude v budúcnosti závisieť od miery, v ktorej bude táto schopná účinne prispievať k riešeniu konkrétnych ekonomických, politických a sociálnych problémov, pred ktorými Európska únia stojí.

Európsky parlament

Európsky parlament je parlamentnou inštitúciou Európskej únie a od roku 1979 sa volí v priamych voľbách. Priamo volený Európsky parlament je demokratickým výrazom politickej vôle národov zlúčených v Európskej únii. Reprezentuje 373 miliónov občanov únie. Jeho úloha sa pôvodne obmedzovala na poradnú činnosť pre Radu Európskej únie a na monitorovanie aktivít Európskej komisie. Jeho právomoci sa postupne rozšírili v niekoľkých štádiách, avšak dosiaľ nezískal moc, ktorá by bola porovnateľná s právomocami národných parlamentov. Tento fakt okrem iného vyplýva aj zo skutočnosti, že Európska únia nemá žiadnu vládu, ktorú by  zostavil a kontroloval parlament, ako je to v prípade národných štátov.

Európsky parlament má v súčasnosti 626 členov z 15 členských štátov únie volených na päťročné obdobie. Počet členov v parlamente z určitej krajiny neodráža vždy počet jej obyvateľstva (napríklad každý člen parlamentu z Nemecka zastupuje zhruba 800 000 občanov, kým ich luxemburskí kolegovia iba asi 60 000 obyvateľov). Závisí to od prerozdelenia kresiel v parlamente, ktoré je nasledujúce: Nemecko 99, Francúzsko 87, Taliansko 87, Veľká Británia 87, Španielsko 64, Holandsko 31, Belgicko 25, Grécko 25, Portugalsko 25, Švédsko 22, Rakúsko 21, Dánsko 16, Fínsko 16, Írsko 15, Luxembursko 6. Plenárne mesačné stretnutia Európskeho parlamentu sa konajú v Štrasburgu, schôdze komisií a mimoriadne schôdze sa uskutočňujú v Bruseli a generálny sekretariát Európskeho parlamentu sídli v Luxemburgu.

Parlament volí svojho prezidenta spomedzi členov. Prezident zastupuje Európsky  parlament  na medzinárodnej úrovni a pri rokovaniach s inými inštitúciami, pričom tieto právomoci môže delegovať. Parlament prijíma rozhodnutia na svojich plenárnych zasadnutiach a jeho priebežnú činnosť vykonáva 20 výborov:

1. Výbor pre zahraničné veci, bezpečnosť a obrannú politiku,
2. Výbor pre poľnohospodárstvo a regionálny rozvoj,
3. Výbor pre rozpočet,
4. Výbor pre ekonomické a menové záležitosti a priemyselnú výrobu,
5. Výbor pre výskum, technologický rozvoj a energiu,
6. Výbor pre vonkajšie ekonomické vzťahy,
7. Výbor pre právne záležitosti a práva občanov,
8. Výbor pre sociálne záležitosti a zamestnanosť,
9. Výbor pre regionálnu politiku,
10. Výbor pre dopravu a cestovný ruch,
11. Výbor pre životné prostredie, zdravie obyvateľstva a ochranu spotrebiteľov,
12. Výbor pre kultúru, mládež, vzdelanie a médiá,
13. Výbor pre rozvoj a spoluprácu,
14. Výbor pre občiansku slobodu a vnútorné záležitosti,
15. Výbor pre kontrolu rozpočtu,
16. Výbor pre inštitucionálne záležitosti,
17. Výbor pre rybolov,
18. Výbor pre procedurálne pravidlá, overovanie osobných dokladov a imunity,
19. Výbor pre práva žien,
20. Petičný výbor.

Parlament v zásade koná na základe väčšinového rozhodnutia svojich členov, v prípade dôležitých rozhodnutí však ustanovenia Zmluvy o Európskej únii vyžadujú dvojtretinovú väčšinu oprávnených hlasov.

Úlohy Európskeho parlamentu môžeme definovať takto:

1. formovať politiku, ktorá pozostáva zo všetkých parlamentných aktivít, ktorých zámerom je ovplyvniť existujúce politiky EÚ (vyvíjanie vlastnej iniciatívy, účasť v rámci legislatívy a monitorovanie samotných politík),
2. formovať systém EÚ iniciovaním zmien v rozhodovacích procedúrach a prerozdeliť právomoci  medzi EÚ a členskými štátmi,
3. vytvárať spojenie medzi členmi parlamentu a voličmi, vrátane hlasovania v súlade so záujmami voličov,
4. urovnať protichodné stanoviská,
5. v dôležitých prípadoch mobilizovať verejnosť.

Od prvých európskych volieb v roku 1979 vykonal Európsky parlament veľa práce vo všetkých oblastiach, ktoré rámcujú jeho základné úlohy. Určitá nespokojnosť s dosiahnutými výsledkami sa prejavila v oblasti vzťahov s voličmi. Napriek mnohým snahám má parlament stále veľké ťažkosti s tým, aby si občania EÚ uvedomili jeho úlohu a dosiahnuté výsledky. Podľa prieskumu reprezentatívnej vzorky, ktorý uskutočnila Európska komisia na jar 1994, iba 52 % európskej populácie v poslednom období počulo alebo čítalo niečo o Európskom parlamente. Iba 44 % opýtaných vyjadrilo nádej, že sa pozícia parlamentu posilní. Uvedené skutočnosti naznačujú, že Európsky parlament dosiaľ neuspel pri vyjasňovaní svojho inštitucionálneho postavenia pre tých, ktorí ho volili.

V súčasnom období fungovania, sa Európsky parlament v inštitucionálnom rámci spoločenstva teší pozícii, ktorá značne prevyšuje tú, ktorá mu bola pridelená v pôvodnom znení Zmluvy o EÚ. Má jasne zreteľný vplyv na formovanie legislatívy jednotného trhu, môže využiť svoju právomoc v otázkach rozpočtu a ovplyvniť hlavné aktivity únie.

Súdny dvor Európskeho spoločenstva

Európsky súdny dvor je jednou z hlavných inštitúcií spoločenstva a jeho cieľom je zabezpečovať dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy o Európskom spoločenstve a Zmluvy o Európskej únii.

Súdny dvor je zložený z 15 sudcov a 9 generálnych právnych zástupcov, ktorí sú ustanovení na základe spoločnej dohody vlád členských štátov na dobu šiestich rokov (s možnosťou predĺženia). Sudcovia volia zo svojho stredu predsedu Súdneho dvora na obdobie troch rokov. Sídlom Súdneho dvora je Luxemburg.

Hlavná úloha Súdneho dvora v systéme spoločenstva ako hlavného orgánu, ktorý interpretuje  a uplatňuje právo, sa odvodzuje hlavne od skutočnosti, že pristupuje k rozhodnutiam väčšinovým hlasovaním a že sa spolieha výhradne na svoje chápanie práva a spravodlivosti. V tomto zmysle je skutočne nadnárodnou inštitúciou a nie je ovplyvňovaný záujmami členských  štátov.

Európsky súdny dvor ako jediný kontrolný orgán EÚ, ktorý má právnu povahu, plní viaceré úlohy, ktoré presahujú jeho bežnú justičnú funkciu. Súdny dvor môže tiež vystupovať ako:

1. ústavný súd (vysvetľuje práva a povinnosti európskych inštitúcií v ich vzájomných vzťahoch, ako aj právne vzťahy medzi členskými štátmi a Európskou úniou),
2. strážca zákonnosti (overuje zlučiteľnosť sekundárnej legislatívy so všeobecnými právnymi princípmi),
3. správny súd (rozhoduje o žalobách predložených fyzickými alebo právnickými osobami proti opatreniam EÚ a o sťažnostiach podaných pracovníkmi európskych inštitúcií proti podmienkam, za ktorých sú zamestnaní),
4. občiansky súd (zisťuje mimozmluvné záväzky a skúma nároky na náhradu škody, najmä pri úradnom ručení),
5. arbitrážny súd (na základe dohody medzi stranami môže v určitých špecifických prípadoch pôsobiť ako arbitrážny orgán).

Pred Súdny dvor možno predložiť štyri druhy žalôb:

1. žiadosti inštitúcií EÚ, členských štátov alebo jednotlivcov o zrušenie právnych aktov prijatých inštitúciami spoločenstva,
2. žaloby podané Komisiou alebo členským štátom proti členskému štátu pre porušenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv zakladajúcich spoločenstvo a zo sekundárnej legislatívy prijatej európskymi inštitúciami alebo zmlúv uzatvorených Európskou úniou,
3. žaloby predložené inštitúciami EÚ alebo členskými štátmi proti Rade alebo Komisii v prípadoch, pokiaľ neprijímajú rozhodnutia vyplývajúce z platného práva únie,
4. spory medzi EÚ a jej zamestnancami.

Rozsudky Európskeho súdneho dvora zaväzujú predovšetkým všetkých účastníkov konania. Zverejňujú sa v European Court Reports, podstatné časti každého rozsudku sa tiež publikujú v Official Journal of the European Communities. Ak súd niektorý právny akt ES/EÚ vyhlási za neplatný, rozhodnutie platí pre všetkých. Moc Európskeho súdneho dvora   závisela od ochoty členských štátov podriadiť sa jeho rozsudku až do doby, než vstúpila v platnosť Zmluva o EÚ. Od roku  1993 však môže Európsky súdny dvor jednotlivým štátom uložiť peňažnú pokutu, ak jeho rozsudok nerešpektujú.

Dvor audítorov Európskeho spoločesntva

Dvor audítorov Európskeho spoločenstva  bol založený v roku 1975 a plne rozvinul svoju činnosť v roku 1977. Má 15 členov, po jednom zástupcovi z každého členského štátu Európskej únie. Jeho úlohou je kontrolovať vyúčtovanie príjmov a výdavkov spoločenstva. Preveruje tiež, či sa realizovali všetky príjmy a výdavky právoplatne a podľa plánu a či bolo finančné hospodárenie rozumné.

Dvor je povinný chrániť finančné záujmy spoločenstva pred podvodmi a nesprávnymi rozhodnutiami. Z Maastrichtskej zmluvy vyplynuli pre dvor nové úlohy, na základe ktorých je tento orgán únie povinný poskytnúť rade Európskej únie a Európskemu parlamentu správu potvrdzujúcu správnosť vyúčtovania, zákonnosť a regulárnosť akcií, ktoré s ním súvisia.

Amsterdamská zmluva poskytuje ďalšie záruky správneho rozpočtového hospodárenia tým, že zvyšuje právomoci Dvora audítorov ES v oblasti kontroly.

Napriek týmto opatreniam spočíva zodpovednosť za hospodárenie s finančnými prostriedkami na samotných členských štátoch. Tieto sú zodpovedné za znovurozdeľovanie asi 80 % európskeho rozpočtu a za kontrolu fondov, ktoré patria do rámca ich zodpovednosti.

Hospodársky a sociálny výbor

Hospodársky a sociálny výbor vznikol v roku 1957 na základe Rímskych zmlúv, aby vyjadroval záujmy rozličných hospodárskych a sociálnych skupín a tak im dal možnosť podieľať sa na dokončení jednotného trhu a zohrávať tak primeranú úlohu v integračnom procese v rámci Európskej únie. Takýmto spôsobom získali uvedené skupiny inštitucionálny nástroj na informovanie Európskej komisie a Rady Európskej únie o svojich zámeroch, (vo forme stanovísk) o všetkých otázkach, ktoré sú predmetom spoločenstva.

Výbor pozostáva z 222 členov 15 členských štátov, a to: po 24 z Francúzska, Nemecka, Talianska a Veľkej Británie, 21 zo Španielska, po 12 z Rakúska, Belgicka, Grécka, Holandska, Portugalska a Švédska, po 9 z Dánska, Fínska a Írska, a 6 z Luxemburska na funkčné obdobie štyroch rokov. Výbor volí spomedzi svojich členov Prezidenta a 30 členné Byro. Hospodársky a sociálny výbor sa stretáva raz mesačne v Bruseli.

Výbor môže byť vypočutý tam, kde sa to považuje za vhodné, Radou Európskej únie a Komisiou Európskej únie a tvoriť tak súčasť procedúr rozhodovania. V niektorých prípadoch sú uvedené orgány povinné vypočuť výbor ešte predtým, ako prijmú rozhodnutia, okrem iného v súvislosti s opatreniami týkajúcimi sa:

1. voľného pohybu pracovných síl,
2. slobody etablovať sa,
3. spolupráce v sociálnej oblasti, vzdelania, zdravia a ochrany spotrebiteľa,
4. spoločnej poľnohospodárskej politiky,
5. dopravnej politiky,
6. riadenia jednotného trhu,
7. priemyselnej politiky,
8. otázok ochrany  životného prostredia a regionálneho rozvoja.

Vzhľadom na poradný charakter má Hospodársky a sociálny výbor jeden reálny nástroj  a tým je stanovisko. Často má len obmedzený úspech pri zohľadňovaní záujmov rozličných hospodárskych a sociálnych skupín. Preto sa tieto skupiny v rastúcej miere sústreďujú na priame ovplyvňovanie Komisie, nakoľko takýto prístup môže byť pri dosahovaní ich cieľov úspešnejší. To je tiež príčina, prečo sa výbor usiluje zmeniť svoju pozíciu z vedľajšej inštitúcie v rámci inštitucionálneho mechanizmu EÚ na rovnoprávnu inštitúciu, ktorá môže legislatívny proces ovplyvňovať priamo.

Výbor regiónov

Úlohou  Výboru pre regióny, ktorý bol založený Zmluvou o Európskej únii, je vyjadrovať záujmy regionálnych a miestnych orgánov a zabezpečovať tak ich účasť na integračnom procese.

Výbor sa skladá z 222 nezávislých reprezentantov regionálnych a miestnych orgánov, ktorých ustanovuje na štyri roky jednomyseľným rozhodnutím Rada Európskej únie na základe návrhov členských štátov. Počty členov výboru za jednotlivé členské štáty sú nasledujúce: Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia po 24, Španielsko 21, Belgicko, Grécko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Švédsko po 12, Dánsko, Írsko a Fínsko po 9.  Zmluva neobsahuje žiadne ďalšie pravidlá o rozdelení miest vnútri členských štátov alebo o vnútornej organizácii výboru. Zasadnutia výboru sa konajú raz mesačne v Bruseli.

V organizačnej štruktúre Európskej únie má Výbor pre regióny postavenie poradného orgánu vo vzťahu k Rade Európskej únie i Európskej komisii. Jeho úlohou je sústreďovať sa na regionálne a miestne záujmy a premietať ich do procedúr rozhodovania, a predovšetkým monitorovať zlučiteľnosť legislatívy EÚ s regionálnymi a miestnymi problémami a administratívnou praxou. Výbor pre regióny sa preto zaoberá približovaním európskych rozhodnutí ľuďom a ich záujmom. Aby mohol plniť svoje úlohy, musí byť konzultovaný vo viacerých oblastiach typickej regionálnej politiky a môže byť okrem toho požiadaný o stanoviská ku všetkým otázka, alebo sa k nim môže vyjadriť z vlastnej iniciatívy. Stanoviská Výboru pre regióny nemajú odkladné účinky a pre rozhodovacie orgány nie sú vôbec záväzné. Výbor preto nemá žiadnu formálnu možnosť získať svojimi názormi nejaký vplyv a nemôže podniknúť žiadne právne kroky proti akémukoľvek porušeniu svojho práva na konzultáciu.

Medzi oblasti politiky, v ktorých musí Rada a Európska komisia konzultovať s Výborom pre regióny, patria tieto:

1. podpora všeobecného a odborného výcviku,
2. oblasť kultúry,
3. oblasť zdravotníctva,
4. rozvoj transeurópskych sietí,
5. oblasť štrukturálnej a regionálnej politiky.

Výbor pre regióny nepochybne začal svoju činnosť za veľmi zložitých podmienok. Napriek tomu sa mu v krátkom období podarilo vypracovať stanoviská k otázkam, ktoré sú niekedy mimoriadne dôležité z hľadiska perspektívy regionálnej politiky (napríklad k iniciatívam spoločenstva týkajúcim sa štrukturálnych fondov únie, právu občanov EÚ hlasovať v miestnych voľbách). V budúcnosti pôjde predovšetkým o to, aby sa výbor sústredil na tie otázky politiky EÚ, ktoré majú z regionálneho a miestneho hľadiska kľúčový význam. Za týchto podmienok môže Výbor pre regióny rozvinúť svoj vlastný inštitucionálny profil a stať sa fórom konsenzuálnej a občanom blízkej európskej politiky.

1.  Systém fungovania inštitúcií Európskej únie

Realita postupného zjednocovania európskych krajín a vyrovnávania rozdielov medzi nimi ako aj rozširovanie integračného procesu o nové krajiny, zaväzujú úniu k vytvoreniu systému, ktorý by dokázal efektívne fungovať a nájsť rovnováhu napriek prirodzeným rozdielom v záujmoch jednotlivých štátov. Úlohy, ktoré pripadajú jednotlivým inštitúciám spoločenstva preto vychádzajú zo súčasnej medzinárodnej situácie a dosiahnutého stupňa integrácie medzi členskými štátmi.

Európska komisia je hybnou silou integračného procesu, jedine ona má právo navrhovať novú legislatívu spoločenstva (tzv. právo iniciatívy), nemôže ju však definitívne prijať. O prijatí zákonov rozhodujú členské štáty na zasadnutí Rady Európskej únie hlasovaním podľa princípu kvalifikovanej väčšiny. V tomto procese hrá dôležitú úlohu aj Európsky parlament, ktorý môže preskúmať, pozmeniť alebo vetovať návrhy komisie podľa toho, v akom štádiu je legislatívny postup.

Komisia dozerá na základe svojej dozornej funkcie na integritu jednotného trhu. Podporuje rozvoj v oblasti poľnohospodárstva a politiku regionálneho vývoja v spolupráci s krajinami strednej a východnej Európy, Afriky, karibskej a tichomorskej oblasti, výskumu a technického vývoja, ktoré majú pre budúcnosť Európy zásadný význam.

Podľa zmluvy, podpísanej v roku 1957 v Ríme, mal Európsky parlament len konzultatívnu úlohu, pričom Európska komisia navrhovala legislatívu a Rada ministrov ES o nej rozhodovala. Nasledujúce zmluvy rozšírili právomoci parlamentu o možnosť pozmeniť a schváliť legislatívu, takže parlament a rada sa dnes podieľajú na rozhodovaní v početných oblastiach. Miera ich účasti na rozhodovaní závisí od predmetu rozhodovacieho procesu. V tejto súvislosti rozoznávame štyri základné legislatívne postupy:

1. konzultačný postup,
2. kooperačný postup,
3. spolurozhodovací postup,
4. schvaľovací postup.

V rámci konzultačného postupu sa od parlamentu vyžaduje názor predtým, než sa legislatívny návrh komisie predloží na schválenie rade. Využíva sa to napríklad pri revízii cien poľnohospodárskych produktov.

Kooperačný postup umožňuje parlamentu zdokonaliť navrhované legislatívne opatrenia novelizáciou (dodatkami). Počas dvoch čítaní v parlamente majú členovia možnosť posúdiť a pozmeniť návrhy komisie a predbežné postoje rady k týmto návrhom. Tento postup sa používa v mnohých oblastiach vrátane Európskeho regionálneho rozvojového fondu, výskumu, ochrany životného prostredia a vývoja medzikontinentálnej spolupráce a v iných oblastiach.

V rámci spolurozhodovacieho postupu sú rozhodovacie právomoci rovnomerne rozdelené medzi parlament a radu. Zmierovacia komisia – zložená z rovnakého počtu členov parlamentu a rady – hľadá kompromis pri formulovaní textu, ktorý by mohli následne obidve inštitúcie odsúhlasiť. Ak nedospejú k dohode, parlament môže návrh jednoznačne odmietnuť. Rozhodovací proces sa týka veľkého množstva problémov, ako sú voľný pohyb pracovných síl, ochrana spotrebiteľov, vzdelanie, kultúra, zdravotníctvo a transeurópske siete.

Schvaľovací postup sa vyžaduje v prípade dôležitých medzinárodných dohôd, ako je rozšírenie Európskej únie o ďalšie členské štáty, asociačné dohody s krajinami tretieho sveta, organizácie a cieľov štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu, ako aj úloh a právomocí budúcej Európskej centrálnej banky. Podľa tohto postupu môže parlament odsúhlasiť alebo zamietnuť predložený návrh, no nemôže ho pozmeniť.

Vďaka zmenám, ktoré priniesla Maastrichtská zmluva, sa stala Európska únia demokratickejšou. Komisia zostala naďalej východiskom rozhodovacieho procesu, zvýšili sa však právomoci Európskeho parlamentu zavedením spolurozhodovacieho procesu a schvaľovacích procesov. Väčšinové hlasovanie v rade sa v súlade s Maastrichtskou zmluvou rozšírilo na ďalšie oblasti. V záujme ďalšieho zjednodušenia a zosúladenia postupov sa plánuje podľa Amsterdamskej zmluvy rozšírenie spolurozhodovacieho postupu na väčšinu otázok, ktoré sú predmetom riešenia pri kooperačných postupoch.

Legislatívne predpisy navrhované spoločenstvom a prijímané radou, alebo parlamentom a radou v rámci spolurozhodovacieho procesu, majú nasledujúce formy:

1. stanovy,
2. smerinice,
3. rozhodnutia,
4. odporúčania.

Stanovy sa uvádzajú do praxe priamo bez konfrontácie s postojmi jednotlivých členských štátov.

Smernice definujú spoločné ciele, pričom ponechávajú zástupcom jednotlivých členských štátov právo aplikovať ich na úrovni daného štátu a vybrať si formu a prostriedky. Členské štáty sú viazané len termínmi, do ktorých je nevyhnutné dosiahnuť stanovené ciele.

Rozhodnutia sú viazané vo všetkých aspektoch na subjekt, ktorému sú určené. Rozhodnutie sa môže týkať všetkých členských štátov  alebo len niektorého z nich, určitej kauzy alebo dokonca určitých jednotlivcov.

Odporúčania a názory nemajú osobitné právne väzby. Vypovedajú len o postoji inštitúcie k danému problému.

Voľba jednej z uvedených foriem legislatívnych predpisov závisí od rozhodnutia inštitúcie, ktorá ju používa. Novo prijaté legislatívne predpisy sa zverejňujú v periodiku Official Journal of the European Communities v jedenástich oficiálnych jazykoch únie (španielčine, dánčine, nemčine, gréčtine, angličtine, francúzštine, taliančine, holandčine, portugalčine, fínčine a švédčine).

V prípade prípravy nových legislatívnych opatrení, sa systematicky skúmajú podmienky ich zavedenia, vrátane dosahu na kľúčové sektory, ako sú malé a stredné podniky a životné prostredie. Zvažujú sa variantné prístupy k legislatíve ak takou formou, kde napríklad dohody môžu byť schvaľované priamo na úrovni manažmentu alebo zamestnancov. Jedným z možných riešení je aj prevzatie, prípadne vzájomné uznanie zákonov platných v iných členských štátoch, čo môže účinne pomôcť odstrániť bariéry voľného pohybu ľudí a tovaru.

V prípade zavedenia novej legislatívy má na to potrebná iniciatíva primeranú publicitu. Jej úlohou je zapojiť do diskusie  všetky  zainteresované strany. Európska komisia iniciuje konzultácie najmä pravidelným vydávaním Zelenej knihy a Bielej knihy, ktoré majú stimulovať polemiku o aktuálnych otázkach. Obidva tieto dokumenty majú za úlohu prezentovať mienku komisie o danom probléme, a umožniť tak zainteresovaným stranám vyjadriť svoj názor ešte pred začatím nového legislatívneho procesu.

Zelená kniha publikuje prvé myšlienky, ktoré sú námetmi do diskusie o špecifickom probléme, a ten bude predmetom rokovania spoločenstva.

Biela kniha predstavuje podrobnejšie objasnenie iniciatívy spoločenstva. Práve jej prostredníctvom bol zavádzaný program jednotného trhu Cieľ 2000 a práve v tomto dokumente komisia publikovala svoje návrhy o stimulovaní zdravej hospodárskej súťaže, prosperity a zamestnanosti v Európe.

Európska komisia vydala výročnú správu pod názvom Účinnejšia legislatíva (Better law – making), v ktorej prezentuje aplikáciu princípu subsidiarity a publikuje svoje výsledky v procese zjednodušovania už existujúcej legislatívy spoločenstva. Informuje tiež o nových postupoch, zameraných na lepšie pochopenie a ľahšie uplatnenie legislatívy v členských štátoch. Poskytuje tiež prehľad o stave legislatívy, napríklad porovnávaním aplikácie zákonov v rozličnom čase a rozličných podmienkach alebo zrušením zákonov, ktoré sa považujú za zastaralé a boli novelizované. Z týchto dôvodov publikuje tiež rôznych sprievodcov objasňujúcich praktickú aplikácie legislatívy spoločenstva.

V predošlých rokoch sa inštitúcie spoločenstva zamerali na zvýšenie transparentnosti, takže verejnosť má dnes jednoduchší prístup k administratívnym dokumentom. Rada Európskej únie už pravidelne zverejňuje výsledky hlasovania v legislatívnej oblasti a podáva k nim vysvetlenie. Organizuje tiež televízne diskusie pre novinárov. Plenárne zasadnutia Európskeho parlamentu v Štrasburgu a Bruseli sú prístupné pre verejnosť.

Uvedený vývoj smerom k lepšej a aktuálnej informovanosti občanov únie o spôsoboch fungovania jej základných inštitúcií, otvára perspektívu zásadnej zmeny v prístupe k legislatíve celého spoločenstva.