zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Mateja Bela / Ekonomická fakulta / Politológia

 

Prednaška10 (10._socialna_prognostika.doc)

 

 

135

 

 

10. Sociálna prognostika

                                                                                                                             

 

Vymedzenie:

Prognostika, teória vypracovávania hypotéz, veda o skúmaní vývojových perspektív rôznych javov. Zaoberá sa predvídaním vývoja spoločnosti (sociálna prognostika), alebo určitej spoločenskej oblasti (ekonomiky, kultúry, populácie).

                                                                                                                   

                                                              Encyklopedický slovník

 

Kľúčové slová:

vedecká predikcia, trendy pohybu, sociálna prognostika, futurológia, super - symbolická spoločnosť, megatrendy, faktory diskontinuity

 

 

  1. Vedecká prognostika

 

Človek vždy túžil poznať budúcnosť a v rôznych historických epochách používal na tento účel rozličné dostupné prostriedky. Problematika „prognózovania“ ako hľadania  budúcich osudov sa zrodila ešte v staroveku.  Už egyptskí kňazi vedeli predvídať astronomické úkazy a vypočítať obdobia rozvodňovania Nílu. Pomerne známou ustanovizňou, ktorá sa prioritne venovala predpovedaniu budúcich stavov vývoja gréckej  antickej spoločnosti bola aj známa Delfská veštiareň. Pri tom je treba zdôrazniť, že rozlišujeme:

  1. veštenie  

Ide  o  predpovedanie  konkrétnych  udalostí a procesov. Toto ale nie je založené  na vedeckých procedúrach. Detailné  predpovede  budúcich  stavov  vedecká prognostika  formulovať nedokáže.

  1. prognózovanie

V tomto prípade ide o predpoveď základných vývojových tendencií s istým stupňom pravdepodobnosti. Hodnovernosť je teda zaručená len do určitej miery. Tieto projekcie nemajú podobu detailných predpovedí. Podľa odborníkov, nie  je možné vytvárať spoľahlivé prognózy  na obdobie presahujúce časový horizont 20 rokov.

Historický exkurz dopĺňa významný staroveký lekár Hippokratos, ktorý  okolo roku 4OO p.n.l. vydal spis, pod názvom „Prognostika“. Pod týmto označením chápal umenie formulovania diagnóz a prognóz budúcich procesov a javov, súvisiacich so zdravým liečeného  pacienta.

Opis budúcnosti vyvoláva aktívne túžby, posilňuje predsavzatia na premenu spoločnosti v duchu stanovených ideálov. Predvídanie, ako sa problematika opisu budúcnosti nazýva, však možno chápať v širokom slova zmysle. Možno sem zaradiť:

  1. intuitívne predvídanie - založené na predtuche či tušení,
  2. empirické predvídanie - vychádza  z  bezprostredného    pozorovania  súvislostí medzi javmi. Na základe  zovšeobecňovania    analogických  procesov  formuluje  pomerne presné,  ale  na   malý  okruh    pôsobnosti  sa  vzťahujúce  predpovede,
  1. vedecká predikcia - stanovuje   významné   trendy    budúcich    stavov  na  základe   využitia  dostupných vedeckých procedúr.

Práve vedecká prognostika patrí svojou hodnotou a úrovňou medzi najefektívnejšie a zároveň najvedeckejšie spôsoby predikcie budúcnosti. Jej hodnota nespočíva na jednoznačnej predpovedi konkrétnych čŕt prognózovaného javu alebo procesu, ale na hlbokej analýze všetkých okolností jeho výskytu v budúcnosti. Pri aplikácií týchto kritérií a požiadaviek smerom na spoločnosť, hovoríme o sociálnej prognostike.

Rozlišujeme tieto typy vedeckých prognóz:

  1. krátkodobé prognózy (tzv. štatistické tendencie),
  2. strednodobé prognózy,
  3. dlhodobé prognózy (trendy pohybu).

        Základný rozdiel medzi nimi spočíva vo vymedzení časového horizontu, ktorým rozumieme obdobie, na ktoré sa prognóza vzťahuje. Pri krátkodobých prognózach hovoríme o najjednoduchšom spôsobe vedeckého prognózovania. Tento sa totiž výrazne opiera o štatistické faktory prítomnosti. Na základe ich spracovania a vyhodnotenia sa dá určiť predpokladaný stav  v budúcnosti. Časový horizont tohoto typu prognóz sa pohybuje v rozpätí od 10 - 15 rokov. K dlhodobým prognózam patria tie, ktoré sa vzťahujú na dlhší časový horizont 50 - 60 rokov. Z hľadiska stupňa hodnovernosti hovoríme o neurčitej prognóze, pri ktorej rastie stupeň nepravdepodobnosti verifikácie prognózy. Z vedeckého hľadiska sa javia ako najoptimálnejšie strednodobé prognózy. Časový horizont sa tu pohybuje okolo 20 rokov.

        Vedecká prognostika pracuje s pojmom „Oidipov efekt“, ktorým sa označuje proces sebarealizácie alebo sebadeštrukcie prognózy, ktorá sa realizuje tým, že sa uskutoční.

        Vypracúvať sociálne prognózy a postihovať tak trendy spoločenského pohybu, nemusí len veda. Svoju nie nepodstatnú úlohu v tomto smere svojho času zohrala utopická literatúra, vedecká fantastika,  ale aj umenie. Františkánsky mních Roger Bacon (1214 - 1294), načrtol na svoju dobu fantastický obraz sveta, ktorý vytvorí veda a technika s cieľom, zväčšovať moc človeka nad prírodou. Písal o sklách, sústreďujúcich slnko v jednom bode, predpovedal motorové lode, aeroplány a alchymickú vedu,  ktorá dokáže predĺžiť ľudský život. Významný anglický filozof Francis Bacon (1561 - 1626) píše o 300 rokov neskôr svoju slávnu utópiu nová Atlantída. Popisuje v nej spoločenstvo, ktoré zakladá svoj blahobyt a vývoj na vynálezoch. Vládcom tohoto ideálneho štátu je prírodovedec, ústrednou inštitúciou Bensalemu nie je kostol, ale Šalamúnov dom, akási dobová predstava výskumného ústavu - pravzor novovekých vedeckých spoločnosti a akadémií. Spolu so svojím mladším súčasníkom J.A. Komenským sníval Bacon o nástrojoch, ktoré umožnia priateľom spolu hovoriť na veľkú vzdialenosť, a o prístroji, čo umožní všetko vidieť ako v skutočnosti.

        V roku 1638 napísal anglický biskup F. Godvin fantastické dielo Človek na mesiaci, ktoré sa stalo vo svojej dobe veľmi populárne. Hlavný hrdina v ňom počas cesty po vesmíre pociťuje, ako sa postupne zmenšuje jeho váha a stáva sa ľahším ako na Zemi. I. Newton sa narodí štyri roky po vydaní tohoto spisu. I. Erenburg vkladá začiatkom  20. storočia  do úst hrdinu svojej knihy Julio Jurenito (1921) zlovestné proroctvo, o použití nového prostriedku masového ničenia proti Japoncom. Toľko zo žánra utopickej a vedeckofantastickej literatúry, ktorá v niektorých odhadoch vývoja vedy predstihla mnohé očakávania.

        Čo sa týka vedeckého prognózovania, prvé koncepcie typu úvah o budúcnosti sa začali objavovať v Západnej Európe a USA v dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov nášho storočia. V tomto období bolo myslenie vo vyspelých krajinách najviac ovplyvňované filozoficko - historickými koncepciami O. Spenglera, P. Sorokina, K. Manheima či H. G. Wellsa. Táto klíma nastolila potrebu pomenovať novo sa rodiacu vednú disciplín. V roku 1943 tak urobil nemecký sociológ O.K. Flechtheim, ktorý počas svojej emigrácie v USA navrhol jej označenie futurológia - veda o budúcnosti. za jednu z najdôležitejších úloh futurológie považoval „rekonštrukciu civilizácie na základe racionálnej adaptácie a kompromisov“.

 

 

 

10.2  Sociálna prognostika A. Tofflera

 

        Najväčší rozmach potom zaznamenali futurologické koncepcie v 60. - 70. rokoch,  predovšetkým vďaka prudkému rozvoju oblasti sociálnej prognostiky. Medzi najvýraznejších a zároveň najpopulárnejších predstaviteľov súčasnej americkej sociálnej prognostiky patrí riaditeľ Inštitútu pre alternatívnu budúcnosť Alvin Toffler. Jeho prvé práce týkajúce sa analýzy základných trendov vývoja spoločnosti začali vychádzať v 70. rokoch v USA. Je autorom ucelenej trilógie o zmene, o radikálnom posune, premene doterajšej spoločnosti na jej vývojovo novú, vyššiu kvalitu, ohraničenú miléniom 21. storočia:

  1. Šok z budúcnosti,
  2. Tretia vlna,
  3. Posun moci.

        V Šoku z budúcnosti si Toffler kládol za cieľ opísať vzrastajúci stres a dezorientáciu, dopadajúcu na jednotlivcov, ktorí sú vystavení „vplyvu príliš veľkých zmien v príliš krátkom čase“. Koncepcia „šoku z budúcnosti“ a z nej odvodené teórie adaptácie, vyžadujú veľmi striktne rovnováhu, a to nielen medzi tempom zmien v rozličných odvetviach, ale aj medzi rýchlosťou zmien prostredia  a obmedzenou schopnosťou ľudskej reakcie. Toffler už v tejto práci formuluje myšlienku odhadujúcu vznik tzv. superindustriálnej spoločnosti, v ktorej  ľudia nebudú trpieť nedostatkom výberu, ale paralyzujúcim nadbytkom lacných, neopraviteľných výrobkov.

        Kým v práci Šok z budúcnosti sa autor viac orientoval na procesy zmeny, než na jej smer, v Tretej vlne sústreďuje svoju pozornosť na cieľ cesty, ku ktorému nás zmena, ako proces,  ktorým budúcnosť vstupuje do našich životov, privádza. Toffler analyzuje nový efektívny prístup, ktorý nazýva „sociálnymi vlnami“. Pozerá sa na históriu ako na striedanie jednotlivých vĺn zmien a pýta sa, kam nás unáša hlavný prúd každej vlny. Pozornosť nesústreďuje ani tak na kontinuitu dejín, ako na ich diskontinuitu. Identifikuje kľúčové obrysy zmien tak, ako sa objavujú, s cieľom ovplyvňovať ich. Tento prístup sa začína jednoduchou ideou, že vznik poľnohospodárstva bol prvým prevratným bodom v spoločenskom vývoji ľudstva, a že priemyselná revolúcia bola druhým veľkým prevratom. Na každý z týchto prevratov sa Toffler pozerá ako na vlnu zmien, pohybujúcu sa určitou rýchlosťou.

        Pred Prvou vlnou zmien žila väčšina ľudí v malých, často migrujúcich skupinách a živila sa lovom, zberom a rybolovom alebo pastierstvom. V určitom bode, podľa Tofflera zhruba pred 10 000 rokmi, sa začala agrárna revolúcia (neolitická revolúcia) a postupne sa rozšírila na celú planétu, prinášajúc:

  1. zakladanie osád, dedín,
  2. kultiváciu pôdy,
  3. domestikáciu zvierat,  
  4. nový spôsob života.

        Táto prvá vlna ešte nebola vyčerpaná, keď sa koncom  17. storočia Európou prehnala  priemyselná revolúcia a rozpútala Druhú vlnu zmien na celej planéte. Tento nový proces zachvátil národy a kontinenty rýchlejšie. Takto začali na Zemi pôsobiť dva odlišné a samostatné procesy zmien súčasne, ale každý inou rýchlosťou. Dnes už prvá vlna fakticky doznela. Iba pre niekoľko malých pred - agrárnych národov, napríklad v Južnej Amerike alebo na Papue - Novej Guinei, je ešte stále určujúce poľnohospodárstvo. Sila tejto obrovskej Prvej vlny sa však prakticky vyčerpala.  Medzitým Druhá vlna iba za obdobie necelých dvoch storočí dokázala zrevolucionalizovať nielen Európu ale aj Severnú Ameriku a mnohé ďalšie časti sveta, náchylné budovať oceliarne, automobilky, textilné továrne, železnice a potravinárske závody. Energiu industrializácie cítime stále. Druhá vlna teda pokračuje. V jej lone sa však zrodil nový ešte dôležitejší proces.

Vznik Tretej vlny Toffler časovo lokalizuje do obdobia desaťročia začínajúceho okolo roku 1955 a umiestňuje ho na územie USA. Išlo o desaťročie, ktoré prvýkrát zaznamenalo prevahu „bielych golierov“ nad „modrými goliermi“. Bolo to  isté desaťročie, ktoré bolo svedkom:

  1. širokého zavádzania počítačov,
  2. komerčného využívania prúdových lietadiel,
  3. antikoncepčných piluliek,
  4. iných vysoko účinných inovácií.

        Práve v tomto desaťročí naberala Tretia vlna v USA na sile. Odvtedy začala postupne pôsobiť aj vo väčšine ďalších priemyselných krajín. Dnes sú všetky technologicky rozvinuté krajiny zasiahnuté zrážkou medzi Treťou vlnou a zastaralými, skostnatelými ekonomikami a inštitúciami Druhej vlny. Toffler odhaduje, že obdobie rokov 1955 - 2025 bude najdôležitejšie v doterajšej histórii ľudstva. Vymedzuje tak časový horizont uplatnenia Tretej vlny, obdobie zániku „civilizácie dymiacich komínov“ a nástupu novej podoby civilizačného vývoja.

        Rodiaca sa nová civilizácia ustanoví nový kód správania  ľudí a prekoná šesť hlavných dehumanizačných čŕt Druhej vlny:

  1. štandardizáciu,
  2. špecializáciu,
  3. synchronizáciu ako princíp rytmu práce,
  4. koncentráciu ekonomiky a trhu,
  5. maximalizáciu - kult veľkosti,
  6. centralizáciu financií a organizácií.

Tretiu vlnu tak Toffler chápe ako istú výzvu starej civilizácii na čele s byrokraciou, ktorá si bude vyžadovať jednoduchšie, efektívnejšie ale predovšetkým demokratickejšie vlády ako v súčasnosti. Východiskom z „politického mauzólea“ by mala byť demokracia 21. storočia založená na troch princípoch:

  1. rešpektovanie názorov menšín,
  2. neschopnosť volenej demokracie má nahradiť sama priama účasť obyvateľov na rozhodovaní pomocou informačných sietí,
  3. presun riešenia problémov  z národnej na miestnu a regionálnu úroveň.

 

 

 

Etapizácia hlavných civilizačných vĺn

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

    sociálna vlna                obdobie                        hlavné znaky

 

  1. prechod na usadlý spôsob života
  2. kultivácia rastlín
  3. domestikácia zvierat

 

 

 

 

10000 p.n.l. - 1650

 

 

 

 Prvá vlna

 

 

 

 

 

 

  1. nástup priemyselnej revolúcie
  2. industrializácia
  3. civilizácia dymiacich komínov

 

 

1650 - 1955

 

 

 Druhá vlna

 

 

 

 

 

  1. komputerizácia
  2. informačná revolúcia
  3. posun moci

 

 

 

 

1955 - 2025

 

 

Tretia vlna

 

 

 

 

 

 

 

        O tretej Tofflerovej práci Posun moci možno povedať, že je vyvrcholením jeho dvadsaťročného úsilia, pochopiť ohromujúce zmeny, ktoré nás sprevádzajú pri vstupe do 21. storočia. Vychádza z konštatovania zániku bipolárnej koncepcie sveta (9. november 1989 - pád berlínskeho múru). Zrútenie sovietskej moci prispelo k zažehnaniu nebezpečenstva vplyvu totalitarizmu.

        Toffler tvrdí, že socialistické režimy sa nezrútili v dôsledku sprisahania CIA, kapitalistického obkľúčenia alebo vonkajšieho ekonomického tlaku. Počítače a nové komunikačné médiá, znemožnili, aby Moskva kontrolovala myslenie v satelitných štátoch. Kapitalizmus na báze počítačov a nie socializmus dymiacich komínov uskutočnil Marxov predpovedaný „kvalitatívny skok“. Kým vo vysoko technických krajinách nastala skutočná revolúcia, socialistické štáty predstavovali hlboko reakčný blok a jeho vodcami boli prestarnutí ľudia, vyznávajúci teológiu 19. storočia. Boj o súkromné vlastníctvo medzi socialistami a obrancami kapitalizmu prestáva byť aktuálny. Najdôležitejšia forma majetku - informácia - je totiž nehmotnej povahy.

        Posun moci obsahuje aj analýzu kvality moci, uplatňovanej západnou kultúrou. Podľa Tofflera sme odchovaní (antické mýty, westerny) na myšlienke, že násilie, bohatstvo a vedenie sú konečnými zdrojmi sociálnej moci. V rámci západnej kultúry sa moc považuje za vec kvantity. Účinnosť násilia je síce vysoká a viditeľná, lenže násilie zvyšuje riziko pre všetkých a vyvoláva odpor. Jeho hlavnou nevýhodou je nepružnosť. Dá sa využiť len na potrestanie, preto ide o moc nízkej kvality. Bohatstvo je oveľa väčším nástrojom moci, lebo môže ponúknuť aj odmenu, je pružnejšie než sila a predstavuje moc strednej kvality. Najkvalitnejšia moc ale, podľa Tofflera, vzniká až využívaním vedenia. Vedenie neznamená len usmerňovanie konania. Znamená zároveň výkonnosť, použitie čo najmenšieho zdroja moci na dosiahnutie cieľa. Spomedzi troch spomenutých prostriedkov sociálnej kontroly je vedenie najúčinnejšie.         Okrem toho má skutočne „revolučný“ charakter. Môžu ho používať slabí aj chudobní, je teda najdemokratickejším zdrojom moci.

        V súvislosti s naznačenými základnými zdrojmi moci:

  1. sila (násilie),
  2. bohatstvo (peniaze),
  3. vedenie (informácie).

vymedzuje Toffler pojem  super-symbolická spoločnosť. Tvrdí, že nový systém tvorby bohatstva závisí od bezprostrednej komunikácie a rozširovania dát, ideí a symbolov. Tak vzniká super-symbolická ekonomika, založená na novom systéme výroby, kde moc závisí viac od informácií než od kapitálu. Na určitej úrovni  je totiž ľahšie získať peniaze než príslušný know-how. Vedenie je teda skutočnou silou. Na prechode k super-symbolickej spoločnosti tak dochádza k zásadnej zmene v samotnej podstate moci, t.j. mení sa pomer medzi troma základnými zdrojmi moci: silou, bohatstvom a vedením v prospech posledne menovaného.

 

 

10.3  Model superindustrializmu

 

V tejto koncepcii analyzuje Toffler  model superindustriálnej spoločnosti západného typu. Podľa neho bude zásadný obrat, pred ktorým táto spoločnosť stojí, sprevádzaný  troma ďalekosiahlymi  zmenami:

  1. pluralizáciou spoločnosti,
  2. rozpadom systémov na parciálne podsystémy,
  3. rozpadom jednotného hodnotového systému.

Na základe týchto transformácií, Toffler ozrejmuje bližšie dôsledky a podáva charakteristiky týchto zmien na jednotlivých úrovniach spoločenského života. Odhaduje veľké tlaky na politickú decentralizáciu a regionálnu autonómiu. Zároveň bude podľa neho dochádzať k prehlbovaniu procesov pokračujúcej demasifikácie (nemasovosť) produkcie, spotreby, komunikácie a rodinného života. Jeho prognóza potvrdzuje trend rozvoja rozdielnosti na úkor uniformity.

 

Oblasť organizácie a výroby.

Byrokracia bude postupne nahrádzaná tzv. ad hoc - kraciou. Ide o tvorbu rastúceho počtu dočasných organizácií, účelovo vzniknutých pracovných skupín a projektových tímov. Táto organizácia zajtrajška bude vyžadovať ľudí pružných, schopných sa rýchlo učiť a  jednorázovo riešiť problémy. Zároveň predpokladá vytváranie vlastných telekomunikačných kanálov takýchto pracovných skupín.

V oblasti výroby možno očakávať rozpad industriálnej továrne (typické kolosy 19. storočia), ktoré koncentrovali suroviny, prácu a kapitál na jednom mieste. Takto organizovanej továrni bol podriadený aj spôsob života, fungovanie úradov (pracovný čas, stránkové dni, ...) harmonogram hromadnej dopravy, obchodná sieť, poskytovanie služieb. Sprievodným  znakom  naznačeného procesu zmien bude aj vzrastanie rozptýlenosti výroby od centrálnych tovární, v dôsledku čoho dochádza k vytváraniu  tzv. decentralizovaných nemestských lokalít. Zároveň s týmto procesom pokračuje rozptyl práce domov.

 

Oblasť rodiny.

Pre industriálnu spoločnosť bol charakteristický  jeden štandardný model rodiny, tzv. nukleárna rodina,  kde žili spolu rodičia s deťmi. Dnes sa spájajú viaceré vplyvy, smerujúce k zvrhnutiu dominancie nukleárnej rodiny a k jej nahradeniu multiformálnym rodinným systémom. Najsilnejší z týchto faktorov vzniká ako dôsledok pokroku v reprodukčnej technológii. Podľa Tofflera bude sociálny dopad antikoncepčnej tabletky malý v porovnaní s dopadom objavov, ktoré umožňujú implantovať oplodnené vajíčko do nositeliek, pestovať embryá mimo maternice, programovať určité genetické charakteristiky ľudí, predurčovať pohlavie dieťaťa či dokonca klonovať ľudí.

        Takýto vývoj nemôže spôsobovať nič iné, len urýchlenie rozpadu tradičných rodinných štruktúr a objavenie sa sociálneho systému, ktorý je založený na spoločenskej akceptácii mnohých alternatívnych rodinných foriem, siahajúcich od známej nukleárnej rodiny cez komunálnu, agregačnú rodinu, cez homosexuálne zväzky vychovávajúce deti, a možno až po profesionálne rodičovstvo.

 

Národné štáty

        Toffler ďalej v tejto súvislosti analyzuje dva tlaky, ktoré sa spájajú v smere zmeny distribúcie politickej moci v technicky vyspelých národoch ale aj v celom svete. Industrializmus sa vyznačuje koncentráciou moci v národných štátoch, či skôr v ich hlavných mestách. V dnešnej dobe sú Washington, Tokio, Londýn, Paríž či Moskva centrami svetovej moci.

        Silné deštandardizačné tlaky, vytvárajúce sa v bohatých krajinách, vyžadujú základnú redistribúciu, hlavne smerom nadol, k subnárodným jednotkám. Súčasne však pôsobia rovnako silné tlaky opačnej orientácie. Ako moc začína prúdiť smerom nadol k subnárodným celkom, tak začína prúdiť aj nahor, od národov k supranárodným celkom. Objavenie sa medzinárodných ekologických problémov, napríklad fakt, že švajčiarske chemické odpady tečú do Rýna, a pôsobia na území Nemecka, zatiaľ čo nemecké odpady vtekajúce do Rýna, prúdia do Holandska, vyžaduje reguláciu na nadnárodnej úrovni. Samotné hnutie k europeizácii odráža túto tendenciu. Vznik medzinárodných korporácií, vplyv ktorých presahuje národné hranice, urýchli toto prúdenie politickej moci smerom nahor.

        V dôsledku týchto zdanlivo paradoxných tlakov sa v najbližších dvadsiatich rokoch uskutoční, podľa Tofflera, značný presun moci z národných štátov a ich hlavných miest.

 

Hodnoty

Rovnako dôležitým znakom superindustrializmu je odhadovaná zmena tradičného hodnotového systému industriálnej spoločnosti. Obzvlášť významným bude nastávajúci zlom hodnotovej štruktúry utvorenej na materiálnych cieľoch. Revolta mládeže, hippiesovský fenomén, ekologické hnutie, narastajúci záujme o okultizmus, neochota mladých ľudí zo strednej vrstvy akceptovať prácu, ktorá im prináša len finančnú odmenu, a namiesto toho ich nástojenie na práci, ktorá je „zmysluplná“, to všetko sú dôkazy o silnej vlne odvádzajúcej nás od materialistického hodnotového systému príznačného pre ustupujúci industrializmus.

        S poklesom významu ekonomického úspechu ako primárnej a zásadnej osobnostnej hodnoty  je tesne spätá otázka ekonomického a spoločenského rastu vôbec. Verejná diskusia o správe Rímskeho klubu Limity rastu, ktorá zdôrazňuje konflikt medzi limitovanými zdrojmi, ekologickými napätiami a rastom populácie, odráža stratu verejnej dôvery v rast ako cieľ.

        Nový hodnotový systém, ktorý sa objavil a ktorý implicitne spochyvňuje ekonomický rast, je prítomný v takých vyhláseniach, ako je napríklad myšlienka Nixona o tom, že „ako sa zdá, národ asi nemal nikdy viac - a nikdy sa z toho menej netešil“. Toto spochybňovanie podľa Tofflera ešte zosilnie.

        Najväčší rozdiel medzi industriálnymi (materiálnymi) a postindustriálnymi (postekonomickými) hodnotami nespočíva v odklone od jedných k druhým. Tento rozdiel spočíva vo fragmentácii hodnôt, sprevádzajúcej sociálnu deštandardizáciu. Podniky nebudú môcť považovať verejný súhlas za čosi samozrejmé, ale budú nútené konať v prostredí, ktoré bude charakterizované rastúcim  hodnotovým konfliktom medzi jednotlivými časťami verejnosti. Stručne povedané, nová technológia nás nevedie v ústrety orwellovskému svetu robotizovaných, štandardizovaných, monotónnych spoločností, ale v ústrety doposiaľ v dejinách ešte nikdy tak vysoko diferencovaným sociálnym štruktúram. Korporácie sa budú musieť prispôsobiť malým, krátkodobým subkultúrnym zoskupeniam, ktoré budú presadzovať, vyjadrovať a propagovať svoje jedinečné súbory hodnôt.

 

 

10.4  Megatrendy 2000

 

Nemenej zaujímavým príspevkom do analyzovanej problematiky sociálnej prognostiky je práca renomovaných amerických prognostikov J. Naisbitta a P. Aburdenovej  Megatrendy 2000. Autori využili jedinečnosť monumentálneho a zároveň symbolického časového predelu, roku 2000, k tomu, aby spracovaním ohromného množstva faktografického a štatistického materiálu spracovali súhrnnú prognózu vývoja planetárnej kultúry na obdobie poslednej dekády 2O. storočia. Tieto miléniové trendy deväťdesiatych rokov  ovplyvnia v budúcnosti dôležité súčasti ľudského života - rozhodnutia o životnej a pracovnej kariére, cestovanie po svete, výber bydliska a prípravu detí na budúce povolania.

        Medzi kandidátov na najdôležitejšie, rozhodujúce trendy pri vstupe do 21. storočia považujú:

  1. prosperujúcu globálnu ekonomiku,
  2. renesanciu umenia,
  3. výskyt trhového socializmu,
  4. globálny životný štýl,
  5. kultúrny nacionalizmus,
  6. privatizáciu štátu všeobecného blaha,
  7. desaťročie žien vo vedúcom postavení,
  8. vek biológie,
  9. oživenie náboženstva,
  10. triumf  jednotlivca.

        Vďaka prosperujúcej svetovej ekonomike, prioritne medzinárodnému obchodu, globálnym telekomunikáciám a vzrastajúcej mobilite obyvateľov (či už súkromnej - turistickej,  alebo pracovnej) proces globalizácie postupuje míľovými krokmi. Jeho hodnotenie však ani zďaleka nie je jednoznačné a všeobecne akceptované. V prípade globalizácie životného štýlu sa najdrastickejšie prejavuje mocný protitrend - odpor proti uniformite, túžba presadiť jedinečnosť národnej kultúry a jazyka, odmietanie cudzích vplyvov až po výbuchy nacionalizmu. Medzi rizikové oblasti v tomto smere patrí predovšetkým Kanada, Tichomorská oblasť (napr. Singapur orientoval svoje obyvateľstvo dvadsať rokov na intenzívnu výučbu angličtiny, aby sa lepšie prispôsobilo svetovej ekonomike. Dnes sa pokúša oživiť staré hodnoty a podporuje široké sprístupňovanie výučby klasickej čínštiny.), ale požiadavky kultúrnej a náboženskej identity sú vysoko aktuálne aj v Egypte a Turecku. Vyzerá to tak, že čím väčšmi sa náš životný štýl zjednocuje, tým tvrdošijnejšie sa pridŕžame starých hodnôt - náboženstva, jazyka, umenia a literatúry.

        Novú globálnu ekonomiku sotva pochopíme, ak za ňu pokladáme iba rastúcu obchodnú výmenu medzi jednotlivými krajinami. Podľa prognostikov ju musíme posudzovať z hľadiska toho, že svet prechádza do obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami v jednej ekonomike. To je podľa odhadov najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie. Na začiatku boli ekonomicky sebestačné (autarkné) dediny, po nich prišli sebestačné mestské štáty, ktoré obchodovali iba málo. Celé stáročia sme sa stretávali s množstvom makroekonomických národných štátov, zväčša tiež ekonomicky sebestačných alebo len čiastočne závislých od iných zdrojov. V rámci národných štátov existovala deľba hospodárskych úloh. Dnes sa nachádzame uprostred procesu, keď sa ekonomické úlohy znova rozdeľujú medzi národmi a smerujú k vzájomnej ekonomickej závislosti, ktorá z toho vyplýva. V globálnej ekonomike preto možno predpokladať ústup politických hľadísk před ekonomickými.

        Čo sa týka postavenia žien, ženy už dosiahli rozhodujúcu väčšinu vo všetkých úradníckych profesiách, najmä v podnikateľskej sfére. Podľa odborníkov, ženy majú väčšie predpoklady a postupujú predovšetkým v oblastiach, ktoré si vyžadujú presnosť, precíznosť. Sú loajálnejšie ako muži a obľúbenejšie ako v úlohe „šéfok.“  Ešte aj v Japonsku, s jeho tradičnou kultúrou,  kde slovo „žena“ znamená „medzi štyrmi stenami“, dochádza k prudkému rastu podielu zamestnaných žien. Tieto zmeny si v Japonsku vynútili vznik nového slova soto san znamenajúceho ženu, ktorá je aktívna mimo domova.

        Centrálnou myšlienkou Megatrendov  sa však paradoxne stáva konštatovanie autorov:

„ ...  najvzrušujúcejšie zvraty v 21. storočí  sa uskutočnia nie zásluhou techniky, ale zásluhou čoraz širšej predstavy o tom, čo znamená byť človekom“. Možno preto očakávať, skutočný triumf jednotlivca vo všetkých oblastiach spoločenského života.

 

 

10.5  Globálne myslenie

 

        Človek existuje na tejto planéte skoro pol milióna rokov, ale celostný rozmer Zeme objavil až na prelome 15. a 16. storočia. Totálny svet ponúkol národom európskej civilizácie najprv korisť v podobe drahých kovov a neskôr aj veľmi ziskových trhov. Práve tieto skutočnosti urýchlili proces kapitálovej akumulácie ich ekonomík, a tým aj štart priemyselnej revolúcie, ktorá túto civilizáciu dotvorila a zahájila modernú dobu, na konci ktorej práve žijeme. V priebehu tejto dejinnej etapy vývoja došlo nielen k revolučným sociálnym otrasom ale aj ku gigantickým vojnovým katastrofám. Novo vzniknuté imperiálne mocnosti však vytvorili aj svetový trh a akúsi historicky dočasnú vzájomnú politickú rovnováhu rozdeľujúcu svet na krajiny, ktoré dnes označujeme ako chudobný svetový juh.

        Dnes je už evidentné, že aj v tejto sfére svetovej periférie dochádza pod vplyvom technologických a civilizačných vĺn k zásadným transformáciám. Nastáva čas, kedy sa ľudstvo ako celok nachádza na rozhodujúcej historickej križovatke:

  1. buď sa premení v integrovaný ekonomicko - politický subjekt, zodpovedný za stabilný poriadok na našej planéte,
  2. alebo nevyužije prednosti globalizačného procesu a vystaví sa tak hrozbe chaosu, živelnosti a kríze.

        Vedomie tejto alternatívnosti a jej dôsledkov je prítomné v západnej technickej spoločnosti až v posledných desaťročiach, zvlášť po roku 1945, a dostalo priliehavé označenie globálne myslenie.

        Môžeme vyšpecifikovať niekoľko rozhodujúcich stimulov, ktoré podporujú jeho rozvoj:

  1. Na prvom mieste je potrebné uviesť tú skutočnosť, že v tomto období sa podarilo ustanoviť Organizáciu spojených národov. Na rozdiel od neúspešnej predvojnovej Spoločnosti národov poskytla táto organizácia nielen stále fórum pre konanie pravidelných mierových stretnutí národov, ale zároveň sa stala aj inštitucionálnym zdrojom garancie presadzovania a dodržiavania  medzinárodného práva.
  2. Druhým stimulom pre globálne myslenia a pre hľadanie medzinárodného konsenzu bolo poznanie, ktoré vzišlo z mrazivého pocitu, ktorý zasiahol svet v októbrových dňoch roku 1962, kedy v tzv. kubánskej kríze unikla naša planéta len o vlások jadrovému holocaustu. Vtedy nielen obidve superveľmoci, ale aj ďalšie krajiny sveta pochopili, že v dobe, kedy existujú raketové jadrové zbrane, nemôže byť svetová vojna „pokračovním politiky inými prostriedkami“. Práve vtedy dostala studená vojna obojstranne neprekročiteľné mantinely, ktoré nakoniec viedli v polovici osemdesiatych rokov k jej zmierneniu a neskôr k jej ukončeniu. Tým bol vytvorený základný konsenzus svetových veľmocí a s ním aj priestor pre nový politický rozmer globálneho myslenia.
  3. Tretí dôležitý podnet pre to, čo dnes označujeme ako idea globalizmu, sa začal presadzovať už na začiatku sedemdesiatych rokov. Svet bol konfrontovaný so skutočnosťou obrovskej demografickej explózie a jej negatívnymi dôsledkami. Boli to predovšetkým predstavitelia Rímskeho klubu, manželia Meadowsovci, ktorých správa Medze rastu (1972) upozornila  aj na to, že len za toto storočie vzrastie ľudská populácia z 1,5 miliardy v roku 1900 na 6 miliárd v roku 2000. Práve táto téma bola dominantne prejednávaná aj na svetovej konferencii  OSN v roku 1974 v Bukurešti, kde bol vypracovaný základný rámcový koncept možných preventívnych opatrení. Na základe uvedenej správy Rímskeho klubu a varovaní ďalších svetových vedcov z oblasti ekonómie, politiky, medicíny a iných oblastí, začali po celom svete vznikať početné ekologické hnutia a neskôr aj politické strany, ktoré sa svojou aktivitou a programom zasadzovali za zviditeľňovanie a riešenie  problémov znečisťovania životného prostredia ako aj ostatných globálnych problémov našej súčasnosti.
  4. Za ďalší zdroj rozvoja globálneho myslenia mnohí oprávnene považujú rozvoj počítačových technológií, ktorý nastal na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Ich využitie a vzájomné prepojenie umožnilo koordináciu výskumov jednotlivých centier spoločenských vied, čím vznikla možnosť rýchle, prehľadne a stále úplnejšie modelovať dynamickú spleť mnohých, nerovnomerne sa vyvíjajúcich faktorov a trendov globálneho vývoja. Tak bolo možné identifikovať rôzne scenáre prognóz budúcnosti a formulovať celkové závery.
  5. K novému doceneniu globálneho prístupu prispeli však aj nečakané ekonomické problémy, ktoré sprevádzali koniec studenej vojny a vyústili do hlbokej svetovej recesie rokov 1990 - 1993. Ich riešenie sa hľadalo v novom otvorení svetových trhov, ktoré vyvolalo problematické rokovania v Uruguayskom kole GATT. Nakoniec sa v roku 1994 k celosvetovo ekonomicky vyladenému kompromisu, ktorý rešpektoval nielen záujmy jednotlivých štátov a integračných zoskupení, ale aj globálnu mnohotvárnosť rovnováhy svetovej ekonomiky.

        Na základe naznačených impulzov zrodu globálneho myslenia, či idey globalizmu, možno konštatovať, že túto nemožno považovať za formu novej ideológie. Globálne myslenie vznikalo skôr formou postupného poznávania vo sfére spoločenských a prírodných vied a zároveň vzišlo z novej politickej praxe, reagujúcej na zložité premeny na konci nášho storočia. Jeho hlavným cieľom je: uspôsobiť tok života našej i budúcich generácií k prijímaniu cieľavedomých opatrení, ktoré by predchádzali katastrofám.

        Vďaka svojej závažnosti preniká táto idea so stále väčším dôrazom na všetky nadnárodné fóra. Medzi najdôležitejšie patrí:

  1. už uvedená konferencia o populačných problémoch v Bukurešti v roku 1974 a o desať rokov jej pokračovanie v Mexiku,
  2. svetová konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji v roku 1992 v Riu de Janeiru, ktorá prijala tri základné rezolúcie: Chartu Zeme, Agendu 21, Deklaráciu o trvalo udržateľnom živote.

        Všetky tieto a mnohé ďalšie  roko.vania posunuli poznanie problémov nášho sveta do novej roviny a naznačili cesty obnovovania narušenej rovnováhy medzi zrýchľujúcim sa rozvojom našej civilizácie a potrebou humanizácie všeľudských vzťahov.

 

 

10.6   Faktory diskontinuity globálnej nerovnováhy         

 

        Úlohou našej doby a predovšetkým vedy je nielen identifikovať všetky faktory globálnej diskontinuity, ale zároveň aj rozpracovať evolučnú gradáciu ich vzájomných väzieb a na základe toho ponúknuť pravdepodobné scenáre prognóz budúcnosti, ktoré by umožnili účelnú globálnu politiku.

        Jeden z takýchto pokusov uskutočnil nedávno (1992) aj tím renomovaných odborníkov, prognostikov na čele s manželmi Meadowsovými a J. Randersom, ktorí sa po dvadsiatych rokoch podujali kriticky prehodnotiť prekročené hranice rastu v rovnomennej práci Za hranicami rastu. Naznačíme aspoň najpodstatnejšie dynamické faktory, ktoré autori zohľadňovali pri tvorbe počítačových modelových scenárov budúcnosti:

 

  1. Nezvládnutý vzostup počtu svetovej populácie, ktorý pri priemernom prírastku 1,7 % ročne vedie zhruba každých 40 rokov k jej  zdvojnásobeniu. Potom, ak  berieme do úvahy už pôsobiacu spomalenú tendenciu uvádzanú na káhirskej konferencii, dopracujeme sa k záveru, že v roku 2025 bude žiť na našej planéte okolo 8,5 miliardy ľudí, z čoho 6,65 miliardy  v najchudobnejších častiach sveta.

 

  1. Doterajší exponenciálny industriálny rast by pri ročnom priemernom prírastku 3-4 % pri súčasnej štruktúre spotreby neobnoviteľných zdrojov viedol ku koncu budúceho storočia k ich vyčerpaniu, a tým aj k zbedačeniu ešte nenarodených generácií.

 

  1. Takýto rast by spôsobil neúnosné znečistenie životného prostredia. Predovšetkým rozvoj automobilizmu (vzrast z 10,5 milióna registrovaných  automobilov v roku 1975 na 35 miliónov v roku 1990), rovnako rastúca spotreba fosílnych palív, má za následok gradáciu tzv. skleníkového efektu, ktorý za uplynulé storočie zvýšil priemernú teplotu našej planéty o 1,3 °C, čo následne spôsobilo nerovnováhu vodného kolobehu, urýchlené topenie polárnych ľadovcov atď.

 

  1. Ohrozenie bezpečných potravinových limitov svetovej výživy, ku ktorému dochádza v dôsledku znižovania rozsahu ornej pôdy, znižovania úrodnosti  v dôsledku chemizácie a intenzity rastlinnej a živočíšnej výroby, úbytok ornej pôdy v dôsledku vysychania vodných zdrojov. Prognóza FAO uvádza v tejto súvislosti, že v roku 2025 bude na svetových trhoch chýbať okolo 737 miliónov ton obilia.

 

Medzi ďalšie dynamické destabilizujúce faktory obsiahnuté v iných prácach súčasných prognostikov patria:

 

  1. Trend smerujúci k zosilneniu tzv. štrukturálnej alebo tiež organickej nezamestnanosti. Tento sa paradoxne týka  ekonomicky najvyspelejších krajín sveta od 80. rokov. Aj keď išlo o roky konjunktúry, kedy vzostup hrubého domáceho produktu neklesal pod priemer 3,2 %, zostávalo stále 7,7 % pracovných síl (35 miliónov ľudí) v krajinách OECD bez práce. Prepočty ukazujú, že štrukturálne nezamestnanosť v krajinách EÚ je ešte vyššia (11,4 %). Z toho vyplýva, že tento okruh ľudí, ktorí boli až doteraz tvorcami nových hodnôt, sa stáva natrvalo spotrebiteľmi štátnych sociálnych výdavkov. Bezprostrednou hrozbou je prehlbovanie sociálnej polarizácie spoločnosti, dehumanizujúca frustrácia, rast brutality, zločinnosti a drogových závislostí.
  2. Uvolňovanie kapitálových tokov od tokov tovarov. Táto okolnosť umožňuje rýchle presuny kapitálových prostriedkov do sfér s maximálnym výnosom (dnes predovšetkým do krajín východnej Ázie), vďaka čomu trend prehlbovania štrukturálnej nezamestnanosti opäť narastá.
  3. Potravinová kríza a kritická situácia v megacentrách Juhu zvyšujú aj nebezpečenstvo migračných pohybov. Migranti z takto postihnutých oblastí budú samozrejme smerovať do krajín s vyššou životnou úrovňou a hustejšou záchytnou sociálnou sieťou. Dnes sa z týchto dôvodov dostáva do pohybu okolo 30-40 miliónov ľudí ročne. Je preto pravdepodobné, že na prelome tisícročia sa tento počet ešte zvýši.
  4. Medzi významné faktory rovnako patrí vzostup zločinnosti, terorizmu a drogovej závislosti. Rozsah šedej a čiernej ekonomiky kolíše v ekonomicky vyspelých štátoch medzi 8 a 20% hrubého domáceho produktu, zatiaľ čo v rozvojových krajinách sú tieto čísla dvoj až trojnásobné. Odhaduje sa, že práve nárast „mestskej sféry biedy“ ešte urýchli tento negatívny trend.
  5. Naznačené determinanty povedú podľa prognostikov k oslabeniu demokratických štruktúr a tradíc ako aj k závažnej premene inštitúcií dnešného demokratického štátu. Vzrastie úloha policajných represívnych orgánov, vrátane armád, a naopak, bude oslabená úloha demokratických politických strán občianskej spoločnosti. Extrémistické smery a fundamentalistické ideológie zaznamenajú výrazný vzostup, čo otvorí priestor pre politickú demagógiu a intelektuálny primitivizmus.
  6. Predpokladá sa, že takýto obrat posilňujúci autoritatívne režimy oslabí aj stabilitu medzinárodných mierových vzťahov, predovšetkým rešpektovanie medzinárodného práva a jeho garantov - svetové organizácie OSN a iné.

 

 

10.7   Nová globálna spoločnosť

 

Práve globalizácia je podľa renomovaných odborníkov nastávajúcou veľkou témou zahranično - politického diskurzu. Čím viac sa však o globalizácii hovorí, čím detailnejšie diskusie sa vedú okolo jej hraníc, súvislostí a dôsledkov, tým nejednoznačnejšie stanoviská ekonómov, politikov a prognostikov zapĺňajú mediálnu sieť. Priblížme si  preto niektoré najotvorenejšie otázky, týkajúce sa procesu globalizácie.

        Problém štátu blahobytu alebo sociálneho štátu nadobúda práve  pod vplyvom procesov globalizácie kontroverzné podoby. Prognostici spracovali prehľad, podľa ktorého sme v povojnovom období boli svedkami dvoch protichodných trendov:

  1. nárastu medzinárodného obchodu,
  2. nárastu vplyvu štátu.

V období pred druhou svetovou vojnou predstavovali výdavky štátu v priemere okolo 20 % HDP dnešných priemyselne vyspelých krajín. V polovici 90. rokov sa toto číslo takmer zdvojnásobilo na 47 %. Posilnenie úlohy štátu je obzvlášť nápadné v takých krajinách ako sú Spojené štáty (nárast verejných výdavkov z 9 % na 34 %), Švédsko (z 10 % na 69 %) a Holandsko (z 19 % na 54 %). Hlavnou silou rastúcej úlohy štátu v tomto období je expanzia sociálnych výdavkov, ktorá sa zvykne pripisovať na vrub procesu ekonomickej  globalizácie.

        Globalizácia totiž výrazne zvyšuje šance uspieť na svetových trhoch pre tých, ktorí sú kvalifikovaní a mobilní. Podľa prognostických odhadov môže pomôcť chudobným krajinám zbaviť sa chudoby, aj preto, lebo neobmedzuje samostatnosť národných ekonomík do tej miery, ako sa často predpokladá vo verejných diskusiách na túto tému. Na strane druhej, ale práve tá istá globalizácia stláča mzdy nekvalifikovaných zamestnancov v priemyselne vyspelých štátoch, ohrozuje ekonomické istoty, spochybňuje existujúce sociálne dohody a oslabuje sociálnu sieť.

        Odborníci preto upozorňujú, že v prípade podcenenia sociálnych dôsledkov globalizácie existujú dve nebezpečenstvá:

  1. Nebezpečenstvo možného politického zásahu proti voľnému obchodu (napr. politický vplyv Žirinovského v Rusku alebo J.M. Le Pena vo Francúzsku).
  2. Hromadenie vedľajších dôsledkov globalizácie môže viesť k novým druhom triedneho rozdelenia - medzi tými, ktorí v jednotnej  svetovej ekonomike prosperujú, a tými, ktorí neprosperujú, medzi tými, ktorí si osvojili jej hodnoty, a tými, ktorí tak neurobili, medzi tými, ktorí sa vedia vyhnúť jej rizikám, a tými, ktorí to nedokážu. Táto perspektíva ale nie je lákavá ani pre tých, ktorí budú na strane víťazov, ani pre porazených. Prehlbovanie sociálnych rozdielov totiž škodí všetkým.

        Východiskom je nevyhnutnosť zachovania primeraných sociálnych sietí pre tých, ktorí majú najnižšie príjmy takým spôsobom, aby nedošlo k zruinovaniu štátu. Najnovšie prognózy túto alternatívu potvrdzujú. Globalizácia, ako široká výzva pre 21. storočie stojí a padá na úlohe zvládnuť načrtnuté problémy, vytvoriť novú rovnováhu medzi trhom a spoločnosťou, rovnováhu, ktorá by nebrzdila tvorivú energiu súkromného podnikania a zároveň nepodkopávala sociálnu bázu spolupráce.