Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Stredoeurópska vysoká škola v Skalici / Životné prostredie / Marketing

Regionalizácia (regionalizacia.doc)

Regionalizácia

Regionalizácia alebo tzv. vyhraničenie regiónu je tradičná neodmysliteľná metóda regionálnej geografie. Regionálna geografia si najprv skúmaním regiónu vyhraničí a potom ho rozdelí na menšie územné jednotky čiže robí regionalizáciu.

Regionalizáciou sa zaoberalo veľmi veľa geografov. V ich definíciách sa vyskytuje zhoda v tom, že regionalizácia je proces vydelenia územných jednotiek, ktoré majú určitý znak alebo znaky a ich oddelenie od území, ktoré tento znak alebo znaky nemajú.

U nás na SR sa regionalizáciou zaoberali viacerí autori prevažne geografi, ktorí stanovili všeobecné atribúty regionalizácie.

Podľa Mičiana (1986) sa podľa obsahu rozlišuje:

1. Odvetvová regionalizácia – jej príkladom je napríklad pedogeografická, klimageografická alebo fytogeografická. Kritéria sa vyberajú len z jedného komponentu.

2. Čiastočne-komplexná  regionalizácia – môže byť fyzicko-geografická, socio-ekonomická (humánno-geografická). Príkladom môže byť fyziogeografická regionalizácia SR, pri ktorej sa ako kritérium použili: typ reliéfu, klimatické oblasti a vegetačné stupne.

3. Komplexná (totálna) regionalizácia – vyberá znaky z fyzicko-geografickej a humánno-geografickej sféry. Z hľadiska regionálnej geografie sa táto geografia pokladá za ťažisko geografie.

Formy regionalizácie

Podľa foriem (modusov) sa rozlišuje niekoľko dvojíc regionalizácií – Rodoman (1965):

- individuálna a typologická regionalizácia, pri individuálnej regionalizácii sa vyčleňujú individuálne regióny a pri typologickej regionalizácii typy regiónov. (pozri nižšie typy regiónov).

Individuálnu regionalizáciu možno premeniť na typologickú a opačne. Niektorí autory pod regionalizáciou rozumia, iba individuálnu regionalizáciu a typologickú regionalizáciu nazývajú typizáciou.

- jednostupňová a mnohostupňová regionalizácia, pri jednostupňovej regionalizácii sa rozdeľuje územie na regióny v rámci jedného stupňa, čiže jednej hierarchickej úrovne. Pri viacstupňovej regionalizácii vyčleňujeme regióny prvého rádu, sa delia na ďalšie jednotky tzv. druhého rádu (subregióny), tie sa môžu znovu deliť na tretieho, štvrtého, piateho rádu atď.

Viacstupňovou regionalizáciou je napríklad geomorfologické členenie reliéfu SR v atlase SR (2004).

Autori v nej na jednotlivých hierarchických úrovniach rozlišujú sústavy, podsústavy, provincie, subprovincie, oblasti, celky a 2 stupne podcelkov.

- jednoduchá a zložená regionalizácia, jednoduchá regionalizácia vzniká použitím jednej schémy napríklad zonálnej, azonálnej alebo nodálnej.

Zložená regionalizácia vzniká použitím viacerých schém a ich zlúčením do jedného systému, v ktorom dôsledku presekania sa hraníc napríklad (homogénna a nodálna regionalizácia) vznikajú nové tzv. hybridné regióny.

V praxi možno regionalizáciu uskutočniť 2 základnými spôsobmi:

- deduktívnym a induktívnym, pri deduktívnom postupe smerom zhora nadol sa rozdelia väčšie územné celky na menšie.

Pri induktívnom postupe smerom zdola nahor zoskupujeme menšie územné jednotky do väčších jednotiek na základe spoločných znakov. Oba postupy možno kombinovať, čo závisí od podkladových materiálov.

Druhy regiónov

Región je objektom štúdia regionálnej geografie. Chápanie pojmu región je nejednotné a v odborných prácach je používané v rôznych významoch. Jednou z najvýstižnejších definícií podával Lauko (1982), podľa ktorého je región zložitý, dynamický a priestorový systém, ktorý vznikol na zemskom povrchu na základe interakcie prírodných a humánno-geografických javov.

Najvšeobecnejšie definície regiónu sú:

- regióny sú navzájom sa líšiace časti zemského povrchu,

- región je časť zemského povrchu vyčlenená podľa zvoleného kritéria,

- región je areál platnosti podľa zvoleného kritéria

V realite sú regióny 3-rozmerné segmenty, výrezy z krajinnej sféry, respektíve 4-rozmerné, keď berieme do úvahy čas – časopriestorové útvary.

Regióny majú svoju dĺžku, šírku a hrúbku čiže mocnosť. Na mape sa javia ako 2-rozmerné, teda plošné areály jasne ohraničené plošnou čiarou alebo prechodným pásom.

Existujú problémy horných a dolných hraníc regiónov, veľké regióny (kontinenty, klimatické pásma) môžu mať hornú a dolnú hranicu s veľkou mocnosťou a často sú totožné s hornou a dolnou hranicou krajinnej sféry.

Veľmi malé regióny sú v podstate menej mocné napríklad horná hranica môže prebiehať tesne vo výške nad úrovňou lesa a dolná hranica pod pôdotvorným substrátom.

Región možno chápať dvojako Mičian (1986):

1. Individuálne regióny (neopakovateľné) – sú výsledkom individuálnej regionalizácie

2. Typologické regióny (ako súčasti daného typu)

Pri skúmaní individuálnych regiónov sa vyzdvihujú predovšetkým ich individuálne neopakujúce sa vlastnosti.

Individuálny región tým, že sa neopakuje má obvykle vlastné meno alebo znak (Kopaničiarsky región Myjavskej pahorkatiny, Malé Karpaty, Záhorie).

Každý vyznačený individuálny región má na mape svoju značku.

Má presne súradnicami vyznačenú polohu. Pri skúmaní typologických regiónov sa vyzdvihujú

Najmä ich všeobecné vlastnosti, spoločné znaky, ktoré sa opakujú v mnohých vyčlenených územiach. Ich názvy vystihujú spoločensky sledované znaky:

Príklady – vysoko položená kotlina SR, vinohradnícke oblasti SR.

Podľa obsahu vyčleňujeme v geografii 2 kategórie regiónov:

1. Fyzicko-geografické regióny, ktorých obsahom sú časti fyzicko-geografickej sféry a sú objektom výskumu fyzickej geografie.

2. Humánno-geografické regióny, ktorých obsahom sú časti humánno-geografickej sféry a sú objektom výskumu humánnej geografie.

Veľa autorov ešte uznáva existenciu geografických čiže komplexných (totálnych) regiónov, ktoré sú zamerané na interakciu medzi fyzicko-geografickými komplexami a humánno-geografickými komplexami.

Región je tu chápaný ako komplexný región.

Podľa štruktúry možno vyčleniť 3 základné druhy regiónov:

- Homogénne regióny, v ktorých platí regionalizačné kritérium (znak, podľa ktorého sa vyčleňujú regióny) rovnomerne na celom území. V skutočnosti to sú len relatívne homogénne regióny, priestorovo vyčlenené. Z hľadiska daného kritéria ich možno považovať za rovnorodé (homogénne). Prevládajú v nich vertikálne väzby a členia sa na:

1. Homogénne fyzicko-geografické regióny

2. Nodálne regióny – nazývané aj ako uzlové, spádové, funkčné sa zakladajú na väzbách medzi nodálnym centrom (uzlom, strediskom) a jeho zázemím a perifériou, ktoré sa na centrum viaže dráhami a plochami.

Prevládajú v nich horizontálne väzby, ktoré spájajú prvky do jedného systému, ktorý tvorí prúd hmoty, energie a informácií.

Kritériom vymedzenia takéhoto regiónu je sila (intenzita väzieb medzi prvkami, najmä medzi uzlom a zázemím.

3. Kontrastné (paradynamické) regióny – sú chápané ako systémy priestorov susedných kontrastov spätých jednoduchými horizontálnymi väzbami reálnym tokom látok a energie.

Rozhodujúcu úlohu majú hranice procesov, ktoré spájajú do jedného celku časti veľmi rozdielnych tzv. kontrastných regiónov.

Okraj kontinentu a oceánu, časť pohoria priľahlá časti nížiny.

Nodálne regióny sú charakteristické pre humánnu geografiu, paradigmatické a fyzické sú charakteristické pre fyzickú geografiu.

Mnohí geografi rozoznávajú v regionalizácii jadro alebo tzv. ohniskovú časť. Je to územie v regióne, v ktorom sú charakteristické črty daného regiónu najcharakteristickejšie.

Jadro každého regiónu sa výrazne odlišuje od jadier susedných regiónov.

V jadre je región najtypickejší. Smerom od jadra k hraniciam narastajú vlastné susedné regióny. V jadre sú najlepšie sústredené vlastnosti regiónu, preto možno región charakterizovať na základe jadra.

V niektorých prípadoch zaberá jadro celé územie regiónu. Vtedy sú hranice so susednými regiónmi ostré a výrazné. Všetky druhy regiónov majú jadrá, najlepšie ich možno rozoznať na príkladoch homogénnych regiónov.

Napríklad región pestovania kukurice má najtypickejšie znaky vo svojom jadre.

Tam sú najlepšie pôdne, klimatické a iné podmienky a tým aj najlepšie úrody.

Smerom k okrajom regiónu sa podmienky i úrodnosť zhoršujú.

V nodálnych regiónoch sa centrum (uzol) nachádza v hraniciach jadra regiónu.

Je to najvýraznejšia časť územia. Napríklad v regióne, ktorý predstavuje územie rozšírené jedného časopisu, jadro sa takmer zhoduje s územím, kde sa nachádzajú predplatitelia časopisu.

Príklady výberu a fungovania regionalizačných kritérií vo fyzicko-geografickej regionalizácii

Fyziogeografickú regionalizáciu možno vyčleniť na základe znakov, ktoré vyberáme z vlastností fyzicko-geografickej (prírodnej) sféry.

Napríklad možno vyčleniť fyzicko-geografický región na základe hustoty obyvateľstva, lebo toto kritérium nepatrí medzi vlastnosti fyzicko-geografického regiónu.

Fyzicko-geografický región predstavuje prírodný systém. Má obrovské množstvo znakov, ktoré možno vyberať z jeho jednotlivých zložiek alebo vlastností.

Príklady:

- z litosféry môžeme vybrať regionalizačné kritérium z hornín a ich vlastností a veku,

- atmosféry môžeme vybrať tieto regionalizačné kritéria: teplota, tlak, zrážky, vlhkosť vzduchu.

- hydrosféra, kritéria: povrchové a podzemné vody, teplé a studené jazerá,

- pedosféra poskytuje množstvo regionalizačných kritérií: zrnitosť, pôrovitosť, úrodnosť pôdy,

- biosféra: podľa rastlinných druhov, spoločenstiev, etáží regionálneho výskytu živočíšneho druhu, komplexné regióny.

Logické pravidlá regionalizácie              

Oblasť logiky, ktorá súvisí s regionalizáciou sa nazýva delenie objemu pojmov.

Na nej sa zakladajú princípy systémov a klasifikácie ľubovoľných predmetov a javov.

Klasifikácia sa rozumie rozdelenie predmetov na skupiny podľa určitého znaku.

Klasifikácia je horizontálne rozdelenie objektov, t.j. objektov rovnakého rádu.

Klasifikácie sú základom typologickej regionalizácie.

Klasifikácia musí spĺňať 4 logické pravidlá:

1. Suma vydelených druhov sa musí rovnať objemu klasifikácie rodového pojmu.

Príklad: klasifikácia morí na okrajové, stredozemné a medziostrovné, neprekračuje objem pojmu morí a zároveň zahŕňa všetky druhy morí.

2. V rámci jedného stupňa typizácie sa musí zachovať len jeden klasifikačný znak, jedno kritérium delenia.

Napríklad: uvedená klasifikácia morí je podľa jedného znaku, a to poloha morí vzhľadom na pevninu.

Chybou by bolo použiť aj iný znak, napríklad hĺbku, tým by sme mali okrajové, medziokrajové, medziostrovné a plytké moria.

Porušenie tohto logického pravidla môže nastať pri klasifikácii komplexných objektov krajinnej sféry, keď sa pri typizácii použilo viacej znakov.

3. Skupiny vydelené podľa rozdielu sa musia navzájom vylučovať, aby ani jeden klasifikačný objekt (región) nebolo možné priradiť jeden objekt do 2 skupín.

Porušenie tohto pravidla vzniká porušením 2 predchádzajúcich pravidiel.

4. V klasifikácii sa neodporúča vynechať logické stupne, dodržanie tohto pravidla nie je bezpodmienečne potrebné, ale pri jeho porušení stráca klasifikácia prehľad.

Príkladom môžu byť geomorfologicky vyčlenené územia.

Geomorfológia – náuka o povrchu Zeme.            

                                                                            Správne po úprave:                                                                            

1. terasový                                                            1. riečny

2. nivný                                                                1.1 terasový

3. morenový                                                         1.2 nivný

4. karový                                                               2. ľadovcový

                                                                            2.1 morenový

                                                                            2.2 karový

Toto druhé členenie je prehľadnejšie.

Pre blízkosť logických operácií sa časť logických pravidiel typologickej regionalizácie vzťahuje aj na individuálnu regionalizáciu.

Prvé pravidlo sa musí podľa Mičiana (1973) nasledovne:

Suma plôch vydelená regiónmi sa musí rovnať ploche územia, ktoré sa rozdelili.

Druhé pravidlo sa na individuálne regióny nevzťahuje, pretože celistvosť individuálneho regiónu vyžaduje jeho chápanie aj s cudzorodými jednotkami.

Tretie a štvrté pravidlo sa vzťahuje na individuálnu regionalizáciu.

Z hľadiska vzťahov individuálnej a typologickej regionalizácie sa žiada vysloviť ďalšie logické pravidlo:

Na jednom a tom istom stupni delenia sa nesmie kombinovať typologická regionalizácia s individuálnou regionalizáciou, to znamená, že chybné by bolo napríklad delenie:

1. Nízko položené kotliny

2. Stredne vysoko položené kotliny

3. Podtatranská, Oravská, Turčianska kotlina, Horehronské Podolie.