Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Rímske právo

Zriadenie a právny poriadok ant.Ríma (rp-zriadenie_a_pravny_poriadok_antickeho_rima.doc)

ŠTÁTNE ZRIADENIE A PRÁVNY PORIADOK ANTICKÉHO RÍMA

1. kapitola

RÍMSKE ŠTÁTNE ZRIADENIE

§ 1. Antický Rím - všeobecný pohľad

Počiatky starovekého Ríma sú zatiaľ v mnohom nejasné zo stránky et nickej, spoločenskej, politickej i štátnej. Isté je, že územie Ríma bolo osíd lené už na začiatku prvého tisícročia pred Kr. rôznymi kmeňmi, najmä Latínmi a Sabínmi, neskôr aj Etruskami. Tieto kmene žili v terajšom stred nom Taliansku, Etruskovia severovýchodne od Ríma. V odbornej spisbe sa prijíma názor, že z obyvateľov Ríma (Rimanov) sa vytvoril malý osobitný národ zmiešaním obyvateľstva latinského a sabínskeho; spájal ho spoločný latinský jazyk.

Kedy konkrétne Rimania založili osadu alebo obec Rím, je aj medzi sta rovekými spisovateľmi sporné. Vergílius udáva rok 848 pred Kr., Diony-sius z Halikarnasu rok 748 pred Kr., Terentius Varro a s ním Titus Livius v diele Od založenia Ríma (Ab urbe condita) uznávajú za výročie založenia mesta Ríma (urbs Róma) rok 753 pred Kr. Podľa legendy ho založili R o -mulus a Remus, potomkovia kráľovského rodu Latínov. Romulus vytý čil jeho hranice a jeho stred určil na kopci Palatíne. Postupne sa Rím rozširoval na kopce Kapitol, Kvirinál a ďalšie. Romulus sa stal prvým rím skym kráľom. Máme správy o ďalších šiestich kráľoch, potomkoch Romu-la. Neskôr sa však Ríma zmocnili Etruskovia a vládli mu svojím rodom Tarquiniovcov až do roku 510 pred Kr.

Z pôvodne malej roľníckej obce sa Rím v priebehu nasledujúcich storo čí rozvinul v mestský štát, až v metropolu veľkej ríše. Na vrchole svojho ríš skeho rozvoja v prvých storočiach nášho letopočtu dosahoval Rím vyše jeden a pol milióna obyvateľov. V 5. a 6. storočí po Kr. Rím upadal jednak pod útokmi Vizigótov (r. 410), neskôr ho vyplienili Vandali (r. 455), osla bovali ho neustále nájazdy Ostrogótov, Hunov, Germánov, až ho napokon celkom zruinovali (r. 546). Sídlo ríše sa prenieslo do Konštantínopolu (r. 330) a smrť cisára Justiniána (r. 565) sa zároveň považuje za zánik Rím skej ríše ako celku.

V priebehu tohto vyše tisícročného rozvoja rímskeho štátu došlo, pri rodzene, k podstatným zmenám v jeho štátnom zriadení. So zreteľom na charakter týchto zmien aj pre prehľadnosť celého vývoja a rozvoja rímske ho štátu bývajú jeho dejiny rozdelené na určité ucelené obdobia, periódy; odvtedy sa hovorí o periodizácii dejín rímskeho štátneho zriadenia. V od bornej spisbe nachádzame zväčša túto periodizáciu vývoja rímskeho štát neho zriadenia:

1. obdobie kráľovstva (od r. 753 do r. 510 pred Kr.),

2. obdobie republiky (od r. 510 do r. 27 pred Kr.),

3.  obdobie principátu, niekedy nazývané republikánskym cisárstvom (od r. 27 pred Kr. do r. 284 po Kr.),

4. obdobie absolútneho cisárstva - dominátu (od r. 284 do r. 565 po Kr.), uvedomujúc si, že v tomto období došlo k rozdeleniu Rímskej ríše medzi dvoch rovnoprávnych cisárov na časť západnú a východnú (r. 395 po Kr.), pritom však v snahe udržať j ej jednotu.

Objasnenie si periodizácie dejín rímskeho štátu má význam nielen pre ľahšiu orientáciu v rozsiahlej dejinnej matérii, ale aj pre plnšie pochope nie závislosti právotvornej činnosti, najmä tzv. prameňov vzniku práva a v našom prípade najmä práva súkromného, ktoré boli závislé od štruktúry štátneho zriadenia a od deľby právotvornej moci medzi štátnymi orgánmi (pozri II. a III. kapitolu).

§ 2. Obdobie kráľovstva

Najvyššími štátnymi činiteľmi v období kráľovstva boli: kráí(rex), senát (senaíus) a zhromaždenia ľudu vo forme jednak zhromaždení kúrií (comi tia euriata), jednak neskôr aj zhromaždení centúrií (comitia centuriata).

Kráľbol držiteľom a vykonávateľom štátnej moci. Volili ho zhromažde nia kúrií (comitia euriata). Niet presných správ, či funkcia kráľa bola nieke dy dedičná. Po jeho smrti alebo po jeho odstránení právomoc kráľa vykonával dočasne senát prostredníctvom povereného dočasného kráľa (interrex). Volbou, spravidla formou aklamácie, zvolený získaval len hod nosť, ale skutočnú moc spojenú s touto hodnosťou dostával až po priazni vom vykonaní veštby zákonom zhromaždenia kúrií o priznaní plnej vládnej moci (tzv. lex curiata de imperio). Vládna moc (impérium) obsahova la najvyššiu veliteľskú moc nad vojskom, ďalej správnu a súdnu moc aj hodnosť najvyššieho kňaza (pontifex maximus). O vypovedaní vojny alebo uzavretí mieru, ako aj o zákonodarných záležitostiach sa kráľ radil s ľudom na zhromaždeniach.

Vonkajšími znakmi postavenia kráľa - čo potom sčasti prešlo aj na re publikánskych úradníkov - boli: kráľovské obydlie (curia regia), purpurom lemovaný plášť (tóga praetexta), berla s orlom (scipio), kreslo zdobené slo novou kosťou (sella curulis) a sprevádzanie dvanástimi úradnými sluhami (lictores) nesúcimi zväzky prútov, v ktorých boli zastrčené sekery (fasces et secures).

Poradným orgánom kráľa bol senát, pôvodne zhromaždenie hláv pa tricijských rodov.

Zhromaždenia kúrií zahŕňali pôvodne len patricijov, z vojenských dô vodov rozdelených do 30 kúrií (odtiaľ ich názov).

Ústavná reforma údajne kráľa Servia Tullia (r. 574 - 534 pred Kr.) rozdelila občanov podľa majetku do centúrií a podľa bydliska do územ ných okresov (tribus). Počet centúrií i tribuí sa časom menil, zväčšoval. Týmto majetkovým a územným útvarom zodpovedali príslušné zhromaž denia ľudu, t.j. comitia centuriata a comitia tributa. Posledné neskôr splynuli so zhromaždením plebsu (concilia plebis).

O zákonodarnej činnosti kráľov máme len nepriame správy od pontifi-ka Papiria (pozri ďalej § 12, II). Významná úloha v oblasti právnej úpravy pripadala mravom predkov (mores maiorum) a obyčaji (consuetudo - pozri ďalej § 12, III).

Z hospodárskej stránky bola pre obdobie kráľovstva charakteristická roľnícka výroba. V spoločenskej skladbe sa začala prejavovať diferenciácia na bohatých patricijov a chudobných plebejcov. V 5. storočí pred Kr. sa už stretávame aj s veľkostatkármi, otrokmi a slobodnou chudobou, osožnou štátu len svojím potomstvom (proles - proletári).

§ 3. Obdobie republiky

Podľa rímskej tradície po vyhnaní Tarquiniovcov Rimania zrušili mo narchiu a kráľa nahradili dvoma na jeden rok volenými úradníkmi (magis-tratus). Tých počas úradného roka nebolo možné volať na zodpovednosť za ich rozhodovanie. Mali vojenské i občianske právomoci. Spočiatku ich nazývali prétormi - praetores (prae - itores oáprae - ire - ísť vpredu ako voj vodcovia, vojenskí velitelia), neskôr konzulmi - consules (od consulere - ra diť sa, uzniesť sa). V novšej dobe sa väčšina právnych romanistov zhoduje v názore, že prechod od monarchie k republikánskej organizácii sa udial postupne. Opodstatnenosť tohto chápania potvrdzuje proces rozvoja re publikánskeho vládneho a administratívneho aparátu.

Prirodzene, v republikánskom zriadení naďalej zostali zhromaždenia ľudu. Ak už v období kráľovstva, tým viac v období republiky kuriátne zhromaždenia strácali vplyv na zákonodarstvo a politický vplyv získavali centuriátne zhromaždenia, upevnilo sa tým aj postavenie majetných. Do ich kompetencie patrila predovšetkým volba najvyšších úradníkov (magis trátov, najmä konzulov, prétora a cenzora), rozhodovanie o vojne a mieri, zákonodarná moc a trestné stíhanie politických zločincov.

Naďalej sa udržali aj comitia tributa s tým rozdielom, že ich počet sa v dôsledku rastu Ríma zväčšil.

Povstaním v podobe vysťahovania sa na Svätú horu údajne r. 494 pred Kr. (secessio plebis in montem sacrum) si plebejci vynútili významné ústupky od patricijov; predovšetkým konať osobitné zhromaždenia plebsu a na nich sa uznášať o vlastných nariadeniach (plebiscita) a o volbe vlastných plebejských úradníkov, t.j. tribúnov (tribuni plebis) a edilov (aediles plebis). Uznesenia plebejských zhromaždení zaväzovali len plebejcov, neskôr na základe Hortensiovho zákona z r. 287 pred Kr. platili po schválení sená tom pre celý rímsky národ.

Naďalej pôsobil senát (senatus), ktorý mal 300 členov vymenovaných na doživotie z magistrátov. Od r. 312 pred Kr. (lex Ovinia) ich vymenúvali cenzori (lectio senatus) na obdobie piatich rokov. Od 4. storočia pred Kr. členmi senátu sa mohli stať aj plebejci. Senát dočasne vykonával vládnu moc v období interregna, t.j. ak aspoň jeden z konzulov zomrel alebo ne mohol vykonávať svoj úrad. Senát mal tiež rozhodujúci vplyv na zahranič nú politiku, vyjednával s vyslancami iných štátov, rozhodoval o vojne a mieri, volil vojvodcu, rozhodoval o štátnych financiách a o celom štátnom majetku, ktorý výbojmi ohromne narástol. Senát bol fakticky predstavite ľom aristokracie a celkom ovládal vedenie štátu.

Rímski úradníci boli v zásade vykonávateľmi zákonov, plebiscitov, príp. uznesení senátu. Niektorí z nich, spravidla vyšší, však boli obdarení aj právotvornou pôsobnosťou. Vcelku úradnícky aparát rímskeho štátu možno rozdeliť podľa právomoci na úradníkov vyšších (magistratus maiores): konzul, prétor, cenzor a diktátor, a na nižších úradníkov (magistratus minores): kvestor (quaestor), edil (aedilis) a tzv. dvadsaťšesť mužov. Vyšších úradníkov volili centuriátne zhromaždenia, nižších tribútske zhromažde nia. Niektorí úradníci, spravidla vyšší, mohli byť len z patricijov (magistra tus patricii, nazývaní tiež curules) a ako znak hodnosti im patrila sella curulis, iní úradníci boli plebejskí. Rozdiel bol tiež medzi riadnymi a mi moriadnymi úradníkmi, akými boli predovšetkým diktátor a neskôr aj vo jenskí velitelia s konzulskou mocou (tribuni militum consulari potestate).

Konzulom a prétorom patrila v zásade neobmedzená a neohraničená moc (impérium). Bola širšia ako impérium kráľa. Prakticky zahŕňala vrch nú vojenskú moc (impérium militare), administratívnu disciplinárnu moc (coercitio) s tým, že prétori mohli použiť ako disciplinárny prostriedok súd ne zhabanie majetku (pignoris capio), peňažnú pokutu (multa), uvrhnutie do okov (vincula), zbicovanie (verberatio) a pod ich dohľadom sa vykonával trest smrti. Patrilo im ďalej právo rozhodovať spory a vôbec usmerňovať a vykonávať súdnictvo (iurisdictio), zvolávať zhromaždenia ľudu a predkla dať návrhy zákonov (ius agendi cum populo), zvolávať senát a predkladať ná vrhy (ius agendi cum senátu, príp. ius referendi ad senatum) a najmä vydávať všeobecne i osobitne platné nariadenia (ius edicendi - pozri ďalej § 12, VI). Ich vonkajším znakom boli: sella curulis, purpurový plášť a sprevádzanie liktormi. Konzuli a prétori boli volení na jeden rok, mali právne rovnaké postavenie, teda rozhodovali kolegiátne, a preto im navzájom patrilo prá vo zakročiť proti rozhodnutiu alebo počinu druhého, zakázať ho (ius inter-cedendi) a priroďzene tým skôr zakročovať proti rozhoďnutiam nižších úradníkov. Úradníci neboli platení, bol to čestný úrad (honor). Po skonče ní úradného roka mohol byť vyšší úradník vzatý na zodpovednosť za roz hodovanie v občianskych a trestných sporoch.

Od roku 367 pred Kr. v zmysle liciniovsko-sextiovských zákonov (leges Liciniae Sextiae) bol výkon spravodlivosti vyhradený prétorovi ako ústav nému zástupcovi konzulov (minor collega consulum), bol im teda podriade ný a právomoc prétora bola menšia (impérium minus).

Ostatní republikánski úradníci neboli nositeľmi impéria, patrila im prí slušná úradná právomoc (potestas) nadobudnutá voľbou bez moci vojvod-covskej a súdnej; napríklad kvestori (quaestores) boli správcovia štátnych financií (aerarium populi Románi). Podobne impérium a v dôsledku toho ani právotvornú moc nemali ani cenzori (censores - odhadcovia daní, ma jetku). Asi v roku 443 pred Kr. bola však z právomoci konzulov vyňatá a na zvláštny úrad osamostatnená starostlivosť o štátne príjmy, správu štátneho majetku, najmä banského a pozemkového, výrub daní, dohľad nad mrav mi, zaraďovanie občanov podľa majetku, veku a stavu do centúrií a tribuí a napokon zostavovanie zoznamu senátorov. Na čele tohto úradu stáli cen zori, a kedze to bol významný úrad, patrila im sella curulLs a tóga praetexta ako vonkajší znak vážnosti. Podobne nemali impérium ani edilovia (spo čiatku od r. 494 pred Kr. plebejskí, neskôr od r. 367 pred Kr. aj kurulskí). Plebejskí edilovia boli pomocníkmi tribúnov ľudu, kurulskými edilmi mohli byť tak patricijovia i plebejci s pôsobnosťou starostlivosti o poria dok v meste (stavby, bezpečnosť, mravy), o obchodovanie v meste (s obi lím, otrokmi), o hry a slávnosti. V rámci svojej kompetencie neraz vykonávali jurisdikciu v spojitosti s prípadnými spormi z kúpnych zmlúv alebo zo spôsobenia škôd verejne držanými nebezpečnými zvieratami. Ne mali síce impérium, ale v rámci kárnej moci mohli ukladať peňažné poku ty aj zhabať majetok.

V situáciách, keď štátu hrozilo nebezpečenstvo znútra alebo zvonku, bol vymenovaný jeden z konzulov za mimoriadneho úradníka nazývaného dictator s impérium maius na polroka (na ten čas právomoc druhého konzu la spočívala). Proti rozhodnutiam diktátora nebolo možné ani intercedo-vať zo strany tribúnov, ani sa odvolať k ľudu (provocatio adpopulum), ani ho nebolo možné brať na zodpovednosť. Diktátor si vymenoval zástupcu, kto rým býval veliteľ jazdy (magister equitum). Diktatúra fakticky zanikla na konci 3. storočia pred Kr. Diktatúra Sullu a Caesara bola doživotná a mala iný charakter.

Ako pomocné sily boli úradníkom k dispozícii verejní sluhovia (appari-tores), pisári (scribae), liktori (lictores), pošli (viators), vyvolávatelia na draž bách (praecones) a iní.

Táto štruktúra najvyšších úradníkov (magistrátov) bola z hľadiska roz voja rímskeho súkromného práva významne doplnená roku 243 pred Kr. ustanovením úradu cudzineckého prétora (praetor peregrinus) popri už existujúcom úrade mestského prétora (praetor urbanus). Jeho voľba bola podložená územným rozširovaním Rímskej ríše, z toho vyplývajúcim bo hatým obchodným stykom a s tým súvisiacimi častými spormi medzi rím skymi občanmi a cudzincami, prípadne medzi cudzincami navzájom. Rozhodovanie týchto sporov bolo zverené do právomoci cudzineckého prétora. Vďaka svojmu impériu mínus cudzinecký prétor svojimi nariadeniami (ediktmi) a praxou pomáhal rozvíjať súkromné právo (pozri ďalej § 12, VI).

Posledné storočie republiky bolo poznačené veľmi zložitou situáciou tak z politického, ako aj štátoprávneho hľadiska. Stručne sa o tomto obdo bí hovorí ako o období občianskej vojny. Charakteristické pre toto obdo bie boli spory o výkon štátnej moci medzi zástancami a odporcami republiky a v spojitosti s tým objavenie sa diktatúry, duumvirátov, triumvi rátov a pod. Všetko to malo zložité sociálne pozadie a vyústilo do zániku republiky.

Obraz života za republiky nám vhodne doplní aj letmý pohľad na hos podársky a spoločenský vývoj. Konštatujeme, že obec Rím sa stala mest ským štátom a ten prerástol vo svetovú ríšu.

Spočiatku sa Rimania usilovali územne rozšíriť do bezprostredného su sedstva. V rokoch 509 až 265 pred Kr. postupne ovládli obce a mestečká na území strednej Itálie (Latium). Dialo sa tak jednak rovnými, jednak ne rovnými spojeneckými zmluvami, jednak vojenskou silou. Dobrovoľným spojencom Rimania priznávali viaceré práva rímskych občanov, najmä vzájomné uzavieranie manželstiev (ius conubii), možnosť obchodovania (ius commercii) a právo prisťahovania sa do Ríma {ius migrationis). Zároveň však spojencov zaťažovali daňami a vojenskou povinnosťou. V rokoch 340 až 304 pred Kr. Rimania posunuli svoje hranice na sever až na rieku Pád. V nasledujúcich rokoch 280 - 265 pred Kr. dobyli celú južnú Itáliu, ktorú dovtedy ovládali grécke mestá.

Po ovládnutí Itálie hegemonistické ambície viedli Rimanov do zámor ských oblastí, predovšetkým do severnej Afriky, lebo tam sa ukazoval ich najväčší súper v podobe Kartága. S ním mali Rimania dlhší čas dve ob chodné a jednu spojeneckú zmluvu, ale napokon sa stali nezmieriteľnými súpermi v západnom Stredomorí. Došlo k trom púnskym vojnám v ro koch 264 - 241, 218 - 201 a 149 - 146 pred Kr., v ktorých Rimania nielen zvíťazili a celkom zničili Kartágo, ale zároveň sa zmocnili rozsiahlych úze mí, z ktorých vytvorili provincie.

Prvými provinciami pred Kr. boli Sicília (r. 241), Sardínia s Korzikou (r. 237), ku ktorým potom pribudli Macedónia (r. 148), Afrika (r. 146), Hispá nia (r. 197), Asia (r. 133), Gallia Narbonensis (r. 121) a v storočí občianskej vojny na sklonku republiky Cilicia (r. 102), Cyrenaica (r. 74), Kréta a Cyréna (r. 66), Sýria (r. 64), Cyprus (r. 58), Gallia Comata (r. 51, dnešné Francúzsko, západné Švajčiarsko a Belgicko), Egypt (r. 30), Bitýnia a Pontus (r. 64).

Vývojom Ríma z mestského štátu na svetovú ríšu sa mimoriadne rozší rilo hospodárske územie a zväčšil sa hospodársky styk a obchod medzi Ri manmi a ostatným obyvateľstvom ríše. Zároveň vojenské rozbroje a zápasy, ako aj priaznivé výrobné podmienky v provinciách viedli k ďalšie mu rozkladu a úpadku drobného roľníctva. Na jeho miesto nastupovali veľkostatkári, ktorí pomocou lacnej pracovnej sily, t.j. vojnou získaných otrokov, hospodárili na rozsiahlych plochách, pestovali úžitkové rastliny a chovali úžitkový dobytok. Okrem toho pomocou otrokov rozvinuli roz siahlu manufaktúrnu výrobu, najmä textílií, kovového a keramického to varu. Prekvitajúci obchod viedol k rozvoju peňažníctva.

V spoločenskom živote po preklenutí rozporu medzi patricijmi a plebejcami vznikli nové rozpory a napätia medzi pozvoľne narastajúcou úrad níckou (senátorské rodiny) a peňažnou (jazdci - ordo equester) šľachtou na jednej strane a proletármi a početnými otrokmi na druhej strane. Reform né pokusy, napríklad bratov Gracchovcov (r. 133 a 122 pred Kr.) stros kotali, podobne aj povstania otrokov (napr. na Sicílii v r. 136 - 132, 104-101 pred Kr., potom Spartakovo povstanie v Itálii v r. 73 - 71 pred Kr.).

Rozširovanie Ríma z mestského štátu na svetovú ríšu nastolilo otázku územného členenia ríše, Itálie a provincií a zabezpečenia ich pružnej ad ministratívy.

Pokiaľ ide o Itáliu, Rimania v zásade prevzali už existujúce zriadenie miest a obcí (municípiá, oppidá), pritom sa však prejavila tendencia udr žať určité privilegované postavenie Itálie oproti provinciám. Spočiatku sa táto tendencia zameriavala na postupnú asimiláciu Itálie Rímom.

Prednostné postavenie Itálie spočívalo vo viacerých okolnostiach: pre dovšetkým v tom, že všetci obyvatelia Itálie boli už rímskymi občanmi, že italská pôda (solum italicum) bola oslobodená od pozemkovej dane (tribu-tum soli), bola teda predmetom rímskeho vlastníctva (dominium ex iure Quiritium), že rôzne druhy mestskej organizácie (municípiá, kolónie atď.) mali už pomerne silne zjednotený administratívny režim so širokou samo správou, že italské obyvateľstvo bolo postupne fakticky oslobodzované od vojenskej služby v rímskych légiách.

Toto výhodné postavenie Itálie bolo výsledkom spojeneckej vojny v r. 91 - 88 pred Kr., keď na podnet konzula Gaia Iulia Caesara bol prijatý zákon o rímskom občianstve (lex Iulia de Civitate), ktorým sa priznalo rímske občianstvo všetkým obciam v Itálii mimo okruhu Ríma. Takto sa asi 150 italských miest stalo mestami rímskych občanov (munici-pia civium Romanorum). Roku 45 pred Kr. Gaius Iulius Caesar ako diktátor zákonom o mestách (lex Iulia municipalis) jednotne upravil samosprávu miest. Na čele municípia stáli dvaja muži (duoviri), obdoba konzulov, municipálna rada (ordo decurionum), obdoba senátu, a zhromaždenie občanov (contiones curiatae), obdoba rímskych komícií.

Napriek tendencii zjednotiť administratívu miest, čo sa aj podarilo, predsa zostali niektoré odlišnosti. Boli jednak mestá a kolónie rímske (municipia et coloniae Romanae) a jednak mestá latinské podľa obsahu pri znaného italského práva (ius Italicum). Činnosti, ktoré nepatrili do prizna nej samosprávy miest, patrili do právomoci rímskeho senátu.

Pokiaľ ide o správu provincií, situácia bola odlišná. Pôda provincií pat rila ako vojnová korisť rímskemu štátu (ager publicus). Obyvatelia stratili svoje pôvodné občianstvo a svoj právny poriadok, stali sa poddanými (de-diticii). Fakticky zostávali spravidla v dovtedajšom postavení (občianstvo, samospráva obce, časť pôdy), ktoré sa im mohlo kedykoľvek zmeniť alebo celkom odňať. Za užívanie pôdy (possessio ad usufructus) platili pozemkovú daň (štipendium, tributum soli). Podľa postoja provinčného obyvateľstva k Rímu bolo neraz ich postavenie zvýhodňované, obdobne ako postavenie spojeneckých obcí v Itálii (coloniae Latinae, civitates foederatae, civitates liberae, civitates immunes, civitates stipendiariae). V provinciách sa núkali výhod né existenčné možnosti rímskym občanom bez ohľadu na to, akým spôsobom získali rímske občianstvo. Zakladali osady rímskych občanov (coloniae civium Romanorum), či už to boli rímski bezzemkovia, či schudob není roľníci, či vojnoví vyslúžilci a pod. Prirodzene, tieto osady boli slo bodné, oslobodené od daní a nepodliehali dozoru miestodržiteľa.

Právne postavenie provincie určoval vojvodca, ktorý ju dobyl, a spolu s komisiou desiatich senátorov vydal provinčný poriadok (lex provinciae). V tomto poriadku mohol zohľadniť rôzny postoj k provinčnému obyvateľ stvu, priznať mu najmä výhody.

Správu provincií obstarávali senátom spravidla na jeden rok vymenova ní miestodržitelia (praesesprovinciae). Nad miestodržiteľmi vykonával dozor senát. Miestodržiteľ mal poruke na pomoc mnohých úradníkov. Skúsenosť ukázala, že miestodržitelia a ich aparát veľmi často a bezohľadne zneužívali svoje postavenie na obohacovanie sa. Rovnaké skúsenosti boli s publikánmi, ktorým sa verejnou dražbou podľa zásady väčšej ponuky dávalo do nájmu vyberanie daní a verejných príjmov. Snahy senátu zabrániť tomuto vykorisťovaniu a drancovaniu provincií, ukázali sa vcelku málo účinnými.

§ 4. Obdobie prirvcipátu

Občianska vojna vyústila do štátoprávneho kompromisu, pre ktorý bola charakteristická samovláda. Jej počiatky možno zaznamenať už v r. 31 pred Kr., keď O k t a v i á n (Octavianus) - adoptívny syn a dedič zavraž deného Gaia Iulia Caesara - pri Actiu (v strednom Grécku) porazil Marca Antónia a egyptskú kráľovnú Kleopatru. V r. 27 pred Kr. získal titul Impe rátor. Ďalej Augustus (Vznešený) a v novom zozname senátorov bol uvede ný na prvom mieste (princeps senatus). Odtiaľ pochádza preňho zaužívaný titul princeps Augustus a odtiaľ sa odvodzuje principát ako pomenovanie ním postupne vytvorenej formy štátneho zriadenia.

V priebehu niekoľkých rokov okrem radu ďalších titulov (otec vlasti -páterpatriae, cenzor, najvyšší kňaz - pontifex maximus) princeps sústredil vo svojej osobe najmä štátnomocenské funkcie konzula, tribúna ľudu a pro-konzula a s týmito funkciami spojenú moc (impérium consulis, impérium proconsulis a tribunicia potestas). Tieto pôvodne len dočasné funkcie sa zmenili v prospech princepsa na doživotné. Vedľa princepsa naďalej podľa republikánskej ústavy pôsobili konzuli, prokonzuli a tribúni ľudu, avšak princepsovo postavenie bolo nad nimi nadriadené, lebo ich rozhodnutia a počiny princeps mohol zakázať (intercedere). Naopak princeps mohol rozho dovať a nariaďovať voľne, lebo ho neobmedzoval ani princíp kolegiality (spolupôsobenia), ani princíp anuity (jednoročnosti), ani zákaz hromade nia funkcií. Princeps ako tribún mohol kedykoľvek zvolávať zhromaždenia ľudu a mal právo intercesie (veta), ako konzul a imperátor bol najvyšším ve liteľom vojska a ako prokonzul vládol v provinciách. Princeps v republikán skom rúchu nebol jedným z riadnych magistrátov, ale v skutočnosti bol samovládcom. Republikánske zvyšky boli aspoň pre prvé dve storočia podradného významu.

Naďalej pretrvávajúce republikánske úrady (magistratus) spravidla postupne zmenili náplň svojej funkcie. Tak konzuli plnili reprezentačnú funkciu v senáte. Kvestori sa stali administratívnymi pomocníkmi cisára a miestodržiteľov v provinciách. Funkcie tribúna ľudu a cenzora precho dom na princepsa prakticky zanikli.

Republikánske magistratúry stratili za principiátu svoju politickú moc a prevažne aj svoje administratívne funkcie. Boli však titulom na vstup do senátu k vedúcemu postaveniu v provinciách, v armáde a k novým hod nostiam vytvorených cisárom, princepsom.

Nové úrady (hodnosti), ktoré vytvoril princeps, neniesli so sebou žiadne črty republikánskych úradov. Všetky bolí poznačené menovaním cisára a pravidelným odmeňovaním. Možno ich rozdeliť do týchto kategórií:

1. legáti: miestodržitelia cisára v provinčnej vláde a vo veliteľstve légií vyberaní zo senátorov;

2. prefekti: verejní predstavitelia vyšších úradov postavení na čelo urči tého okruhu činností príkazom (mandátom) cisára, ktorým vymedzil aj ich právomoc; pochádzali z radu jazdcov;

3. prokurátori: ich činnosť sa rozvíjala predovšetkým na administratív nom a finančnom poli; z pôvodne súkromných pomocníkov cisára sa stali verejnými funkcionármi; spočiatku sa regrutovali aj z prepustencov, po tom z jazdcov; mali titul procuratores Augusti, a tým sa približovali k prefek tom;

4. menšie úrady (officia minora): išlo o skupinu tajomníkov, priamych nástrojov cisárskej činnosti, bez akéhokoľvek titulu; boli označení predlož kou „a" pred ich úradom, napríklad „a libellis", „ab epistulis", „a rationibus" atď. spočiatku boli vyberaní z prepustencov, neskôr so zreteľom na verej nosť úradu z radu jazdcov;

5.  kurátori: mali dvojakú pozíciu, lebo, hoci boli menovaní cisárom, patrili životným uplatnením k senátorom a boli pokračovateľmi funkcií, ktoré predtým patrili cenzorom: správcovia verejných ciest (curatores via-rum publicarum), verejných vôd (aquarum publicarum), verejných stavieb a verejných diel (aedium publicarum et operám publicorum), brehov a koryta Tiberu (riparum et alyei Tiberis).

Výška platu závisela od hodnosti úradníka. Vymenovanie sa robilo ale bo slávnostným uvedením (codicillus), alebo prostým listom (epistula). Smrťou cisára strácali platnosť menovania úradníkov; nový cisár ich však mohol potvrdiť. V ríšskom aparáte za principiátu bola prevaha jazdcov.

Početné úlohy a povinnosti cisára si vyžadovali širokú organizáciu úra dov a hodností, ktoré mali uskutočňovať cisárovu vôľu. Takouto komplex nou organizáciou bola predovšetkým cisárska kancelária, ktorá zahŕňala tieto oddelenia:

Ab epistulis. Obstarávalo odoslanie všetkých rozhodnutí princepsa, kto ré bolo treba napísať vo forme listu, napríklad menovania úradníkov a dôstojníkov, udelenia privilégií, odpovede na otázky funkcionárov, in štrukcie vojenským veliteľom atď. Vybavovalo zahraničné posolstvá. Oddelenie sa delilo na dve sekcie, latinskú (ab epistulis latinis) a grécku (ab epistulis graecis) a disponovalo značným počtom pomocného perso nálu (adiutores, tabularii, scriniarii proximi atd'.). Kancelár latinskej sek cie poberal vysoký plat (300 000 sesterciov) a patril mu titul „najdokonalejší muž" (vir perfectissimus).

A libellis. Toto oddelenie vyhotovovalo odpovede cisára na žiadosti a sťažnosti (preces, libelli), ktorými sa súkromníci obracali na cisára; od povede boli spravidla napísané na spodnom okraji žiadosti ako pripísa nie (subscriptio). Takéto sťažnosti veľmi často nastoľovali právne otázky a odpoveďami cisári v značnej miere vplývali na rozvoj práva. Preto ve dúcimi tohto oddelenia, v rangu vedúceho ab epistulis, často bývali právnici, napríklad Papinián a Ulpián.

A cognitionibus. V tomto oddelení sa vykonávali cisárske súdne prešet renia, neskôr sa vedúci tohto oddelenia stal akoby radcom cisára pri vybavovaní týchto sporov (možno len civilných), ktoré sa končili cisár skym rozhodnutím (decretum) bez účasti rady (consilium). Časom agen du tohto oddelenia preniesli na oddelenie a libellis. A memoria. Spočiatku malo toto oddelenie len archivovať cisárove pre javy a rozhodnutia (možno ich aj pripraviť). Preto vedúci úradník tohto oddelenia bol stále po cisárovom boku. Potom mu zverili aj redakciu cisárových záznamov a poznámok (adnotationes), ďalej kodicilov a dip lomov (poverenia užívať cisársku poštu), čím oddelenie nadobudlo taký význam, že sa považovalo za najvyššie v cisárskej kancelárii. A rationibus. Toto oddelenie spravovalo príjmy cisárskeho domu, ne skôr to obstarával prokurátor.

Consilium principis. Podobne ako republikánsky magistrát, aj princeps využíval pomoc rady (consilium) najmä v správe súdnictva. Táto rada sa schádzala podľa potreby jednotlivých prípadov a skladala sa z vhod ných osôb z okruhu cisárových priateľov. Od Hadriána sa táto rada sta la stálym orgánom a jej členmi boli jednak vysokí funkcionári a osobnosti spomedzi senátorov a jazdcov, ako veliteľ prétoriánov (prae-fectus praetorio) a vedúci oddelení cisárskej kancelárie, jednak stáli a platení radcovia, ktorí boli vybraní z osôb vzdelaných v práve.

Konzíliu predsedal cisár, niekedy ho zastupoval praefectus praetorio. Účasť konzília bola poradná, rozhodoval princeps. Právomoc konzília nebola obmedzená, vzťahovala sa okrem otázok súdnictva aj na legisla tívu, neskôr aj na politické otázky, ba za dominátu celkom nahradila se nát.

- Praefectus praetorio. Išlo o funkciu veliteľa cisárovej osobnej stráže (co-hortes praetorianae). So zreteľom na nebezpečenstvo, že efektívny veliteľ (podľa práva veliteľom je sám cisár) by sa pokúsil zaujať protikladnú pozíciu voči princepsovi, tj. že by sa pokúsil o štátny prevrat, bývali spravidla menovaní dvaja prefekti (za Kommoda dokonca traja), ktorí vykonávali svoje funkcie kolegiátne. Dĺžka funkcie závisela od vôle cisá ra.

Napriek tejto kolegiátnosti a odvolateľnosti prefekti praetorio nadobú dali stále väčší a neraz rozhodujúci vplyv na život štátu. Postupne rozširo vali svoj vplyv aj na ostatné vojenské jednotky v Itálii a neraz v celej ríši. Okrem toho sa im zákonom zverilo trestné súdnictvo v Itálii okrem Ríma, kde bol kompetentný policajný veliteľ mesta. Zverilo sa im tiež zastupova nie cisára (vice sacra) ako apelačného sudcu pri odvolaniach proti civilným a trestným rozsudkom správcov provincií. Od začiatku 3. storočia mohli vydávať aj všeobecné nariadenia, pokiaľ neboli v rozpore so zákonmi ale bo cisárskymi konštitúciami. Mohli zastupovať cisára na zasadnutiach cisá rovho konzília. Napriek uvedeným zábezpekam velitelia spolu alebo jednotlivo neraz zneužili svoje postavenie proti cisárovi.

Okrem práve uvedených nových úradníkov na cisárskom dvore vytvo rili princepsovia nové úrady aj pre mesto Rím a fakticky nimi nahradili re publikánske magistratúry.

Najvýznamnejšou takou hodnosťou bol úrad policajného veliteľa mes ta (praefectus urbi). Jeho úlohou bolo starať sa o poriadok a bezpečnosť v Ríme; ale s policajnou mocou bola spojená aj jurisdikcia. Tá však nebola presne vymedzená, mala sa vykonávať proti všetkým osobám a proti všet kým činom, ktoré by rušili poriadok a pokoj. Teda rozsah právomoci závi sel od voľnej úvahy policajného veliteľa, ako aj od vôle princepsa, ktorej bol nástrojom. Praefectus urbi dočasne uzurpoval aj právomoc v oblasti trestného súdnictva a okrem toho sa mu priznala aj čiastočná civilná juris dikcia vo veciach, ktoré, hoci nepriamo, súviseli s jeho policajnou mocou. Túto jurisdikciu vykonával vždy mimoriadnou cestou (cognitio extra ordi-nem), takže nebol viazaný zachovávať zásady riadneho procesu ani normy platného hmotného práva. Trestnú právomoc mohol praefectus urbi vyko návať len v okruhu sto míľ od Ríma. Neskôr sa jeho právomoc cisárskym splnomocnením rozšírila o právomoc rozhodovať o odvolaniach proti roz hodnutiam podriadených mestských funkcionárov, niekedy aj proti roz sudkom vyneseným v Itálii a dokonca v provinciách. Proti rozsudkom policajného veliteľa mesta bolo možné odvolať sa k cisárovi.

Zásobovanie obyvateľstva Ríma bolo také dôležité, že princeps Augus-tus, keď vzal na seba stálu starostlivosť (cura annonae), musel ju zveriť vlast nému hlavnému zásobovateľovi (praefectus annonae) vybranému z jazdcov. Veľmi dôležitou úlohou hlavného zásobovatela bolo starať sa o dodávky pšenice a oleja, o ich uskladnenie, udržať spravodlivú cenu pšenice, zabra ňovať špekuláciám s potravinami a špekulačným nákupom v provinciách, dozerať na dopravu a na dopravné spoločnosti (navicularii, caudicarii, men-sores frumentarii, pistores).

Okrem toho hlavnému zásobovateľovi patrila jurisdikcia v oblasti čin nosti jeho právomoci; prijímal oznámenia a udania o zásobovateľských trestných činoch, rozsudzoval spory vzťahujúce sa na obchod s obilím, na jeho dopravu atď. Aj praefectus annonae dodržiaval mimoriadnu cestu (cogni-tio extra ordinem); proti jeho rozsudkom bolo možné odvolať sa k cisárovi.

Veľké a naliehavé boli problémy podpaľačov a nočnej bezpečnosti. Au-gustus zriadil zbor strážcov (vigiles), zložený zo siedmich kohort po tisíc mužov, každá pod velením tribúna a všetky podriadené jednému hlavné mu veliteľovi protipožiarnej služby a nočnej polície (praefectus vigilum). Prefekta vymenoval cisár z radu jazdcov. Kohorty boli rozdelené do štr nástich rímskych obvodov.

Praefectus vigilum mal za povinnosť pomocou svojich kohort predchá dzať požiarom a ak sa vyskytli, účinne ich hasiť; okrem toho obstarával aj službu nočnej polície. V tejto funkcii súdil aj trestné činy podpaľačstva, krádeže, lúpeže, vlámania, priekupníctva a tiež civilné spory v spojitosti s týmito trestnými činmi a najmä nájmom bytov, pokiaľ sa žiadal zákrok po lície.

Nemenej významný bol úrad na zabezpečovanie dopravy pošty. Na jeho čele stál poštový riaditeľ (praefectus vehiculorum). Pôvodne poštovú službu vydržiavali municípiá pri vojenských cestách, od čias Hadriána znášal náklady štát. Praefectus mal k dispozícii štáb úradníkov a zriadencov s potrebným technickým a materiálnym vybavením (napr. poslov - bežcov, jazdeckých poslov, konské a volské záprahy, stále stanice, prepriahacie stanice, dostavníky, vozy atď.).

Okrem toho rad prokurátorov a kurátorov obstarával presne vymedze né úlohy. Tak prokurátori boli pre správu financií, pre loďstvo, pre sociál nu starostlivosť a kurátori vodovodov, brehov a koryta Tiberu, mestskej kanalizácie, stavby a udržiavania ciest, rozdeľovania obilia, verejných sta vieb atď.

Rímsky senát prakticky stratil politický význam v prospech princepsa. Senát bol činný len na priamy alebo nepriamy podnet princepsa. Aby sa kompenzovali tieto straty na právomoci, priznali sa senátu niektoré funk cie, ktoré patrili komíciám; ale aj tieto senát rozvíjal pod priamym vply vom princepsa.

Na poli volebnej právomoci boli volby magistrátov postupne, a nie bez váhania, zverené senátu, ale jeho sloboda rozhodovania bola obmedzená menovacím právom (nominatio) a navrhovacím právom (commendatio) princepsa, ktorý každé rozhodnutie poznačil svojou autoritou a svojou mocou.

Na normatívnom poli senát v prvých dvoch storočiach principátu účin ne pôsobil svojimi uzneseniami (senatus consulta) na celé súkromné právo. Nepochybne magistrát zohľadňoval uznesenia senátu v praxi pri výkone svojich funkcií; toto zohľadňovanie však malo všeobecný charakter, podob ne ich zohľadňovali aj sami občania. V období principátu vplyv princepsa na senát stále silnel až do tej miery, že uznesenia senátu boli viac-menej spontánnym schválením princepsových prejavov (orationes), ktoré v senáte prečítali jeho kvestori. V tejto spojitosti treba chápať Gaiov výrok (Inst. I, 4), že uznesenie senátu dostáva silu zákona (senatus consultum legis vicem obti-net).

Naopak, zdá sa, že za principátu senát dostal sudcovskú právomoc v niektorých trestných prípadoch, konkrétne vo veciach trestných činov politického charakteru, ale sčasti aj vo veciach iných všeobecných trest ných činov, či už sa ich dopustili osoby senátorského rangu, alebo iné. Jeho rozhodovanie (cognitio) bolo však výnimočné aj v tom zmysle, že nie kedy postihoval činy, ktoré žiadny zákon nevyhlásil za trestné. Senát však mohol rozhodovať len s výslovným alebo tichým súhlasom cisára, čím sa vlastne senát zmenil na poverený orgán cisára.

Vďaka týmto zvyškom činnosti počas celého principátu senát aspoň formálne udeľoval moc určenému princepsovi prostredníctvom návrhu zákona o impériu (lex de imperio), ktorý bol potom predložený zhromaždeniu ľudu. Senát počas niekoľkých storočí udržiaval určitú životnosť, ktorá zakrývala radikálnu ústavnú zmenu.

Počas principátu udržal sa senátorský stav so svojimi povinnosťami, prednostnými právami a vážnosťou. Popri senátoroch bol stav jazdcov, v ktorom sa grupovali veľkí boháči a neraz aj prepustenci. Zo senátorov, ale najmä z jazdcov brali cisári funkcionárov pre cisársku administratívu, ktorá potrebovala množstvo zamestnancov. Bolo to však pre život štátu nevyhnutné a užitočné.

Pokiaľ ide o správu Itálie a provincií, možno konštatovať, že prvšia tendencia asimilácie Itálie Rímu bola neskôr, za principátu, nahradzovaná tendenciou vyrovnať provincie s Itáliou. Dialo sa to podporovaním koloni zácie v provinciách a poskytovaním občianstva provinčnému obyvateľstvu; zároveň sa Itália podrobovala cisárskej administrácii primerane k tomu, čo sa dialo v provinciách.

Itália naďalej požívala prednostné postavenie, aké sa vytvorilo na konci republiky.

Významné zmeny však nastali v správe súdnictva. Uviedli sme už, že trestná právomoc policajného veliteľa mesta siahala až do stého míľnika od Ríma a pre ostatné italské územie bol príslušný preafectus preatorio. Túto právomoc získali cisárski funkcionári na úkor porotných súdov (quaestiones). Tým nebola dotknutá trestná právomoc miestnych (munici-pálnych) orgánov, ktoré naďalej súdili trestné činy otrokov a prepusten-cov nespadajúce pod quaestiones perpetuae. Ale už v prvom storočí principátu táto kompetencia municípií bola zredukovaná. V civilných spo roch municipálni magistráti neboli príslušní od určitej výšky hodnoty spo ru, v sporoch o prepustenie, v žalobách utrhačských, v sporoch, v ktorých sa použili legis actiones, alebo pri opatreniach na základe impéria (restitutio in integrum, missio inpossessionem atď). Všetky takéto prípady boli vyhrade né mestskému alebo cudzineckému prétorovi alebo konzulovi.

V druhom storočí sa však v principáte prejavovala tendencia prevziať riadenie celého súdnictva. Objavujú sa štyria sudcovia (consulares, iuridici) menovaní princepsom v rangu prétora s právomocou rozhodovať spory po celej Itálii. Územný okruh ich pôsobnosti určil princeps vo vymenova-com doklade. Súdna pôsobnosť municipálnych funkcionárov tým nebola dotknutá.

Zväčšilo sa aj zasahovanie cisára do finančnej správy aj z dôvodu od stránenia neporiadkov. Traján menoval najprv dočasných, potom stálych funkcionárov (curatores rei publicae) na dohľad a kontrolu municipálnej ad ministratívy. Neskôr, za Caracallu, sa funkcia juridika a kurátora spojila do funkcie opravovateľa (corrector), ktorý bol prideľovaný do každého diš triktu, na ktoré bola Itália rozdelená. Touto reformou a podriadením ital skej pôdy pozemkovej dani bola Itália postavená na roveň provinciám.

Pre italské municípiá aj za principátu zostával platný Iuliov zákon o municípiách v zásade s rovnakou štruktúrou administratívy a právomo cou ich samosprávy. Možno však aj u nich pozorovať postupné zasahova nie cisára svojimi úradníkmi do administratívnej ajurisdikčnej pôsobnosti najmä formou dohľadu a kontroly. Aj tu možno pozorovať snahu cisárov odstraňovať rozdiely medzi municípiami a kolóniami, medzi rímskymi a italskými komunitami.

Principát aj v správe provincií prinášal obdobie pokoja a rozkvetu jed nak v dôsledku účinných opatrení proti zneužívaniu a vykorisťovaniu pro vincií, jednak vztiahnutím na ne niektorých výhod predtým rezervovaných pre Itáliu.

Už Augustus rozdelil správu provincií medzi senát a cisára. Senátu podliehali provincie spacifikované (provinciae populi Románi), kým cisáro vi (provinciae caesaris) provincie pohraničné, v ktorých bolo treba udržia vať vojenské posádky na odrážanie ozbrojených nájazdov rôznych barbarských kmeňov, najmä na európskej pevnine. Mocenské aj ústavné postavenie princepsa postupne zatláčalo do úzadia tento rozdiel medzi se-nátorskými a cisárskymi provinciami, až ho celkom odstránilo v prospech cisára.

Na čele senátorskej provincie stál miestodržiteľ (praeses provinciae), ktorého menoval senát na obdobie jedného roka. V rámci správy provin cie vykonával aj súdnu právomoc v civilných i trestných veciach. Nemal však vojenskú právomoc, lebo v provincii nebolo vojsko. K dispozícii mal potrebný personál. Miestodržiteľ ani jeho personál neboli platení, ale za principátu aj tu prenikala tendencia pevného odmeňovania. Pri rozhodo vaní sporov sa miestodržiteľ v podstate pridŕžal zásad riadneho rímskeho procesu, podľa ktorého najmä spory rozhodovali dosadení rozhodcovia (recuperatores). Neraz sa ukazovalo praktickejším, aby spor preskúmali a rozhodli provinční úradníci (cognitio extra ordinem). Miestodržiteľ sa staral o vyberanie daní, ktoré išli do štátnej pokladnice (aerarium populi Romá ni). Pokladnicou disponoval senát. Senát dohliadal aj na účinkovanie celej provinčnej správy. V skutočnosti však cisár nepúšťal celkom z dohľadu senátorské provincie.

Cisárske provincie spravovali miestodržitelia, splnomocnenci cisára (le gáti Augusti), vybavení ako splnomocnenci impéria. Menovaní boli cisárom na neurčitý čas. Na výkon súdnictva mali k dispozícii platených pomocní kov (comites) ako prísediacich alebo poradcov; pokiaľ išlo o velenie vojsku, mali poruke spravidla viacerých veliteľov (legáti legionis). Okrem toho im pomáhalprocurator Caesaris pri vyberaní daní a vo finančnej administratíve.

Cisári zamietli republikánsku prax prenajímať publikánom vyberanie daní, ciel, rôznych iných príjmov atď. Platení úradníci vyberali pozemko vú daň (tributum soli), daň z hlavy (tributum capitis), daň z prepustenia otro ka, poplatky za odber vody, užívanie kanálov, z prenajatých baní, dovozné a vývozné clá, príjmy z vojnovej koristi a povinnej kontribúcie porazených, dedičskú daň z verejných dražieb. Cisári prenášali vyberanie daní na mu-nicípiá a za ich vymoženie zodpovedali municipálni radcovia (decuriones). Výnos daní, poplatkov a iných dôchodkov šiel do cisárskej pokladnice (fis-cus). V rozhodovaní sporov vystupovali rozhodcovia, ale častejšie sami ci sárski úradníci (cognitio extra ordinem).

Okrem senátorských a cisárskych provincií existovali územia zahrnuté do rímskeho vlastníctva, ktoré však neboli povýšené na provincie a boli aspoň na prechodnú dobu považované za pripojené štáty, napríklad Ré-cia, Norikum, Trácia, Mauretánia, Judea, Egypt atď. Spravoval ich cisár ako nástupca predchádzajúcej dynastie, kráľa alebo kniežat. Cisár tu vyko nával svoju moc prostredníctvom prefektov alebo prokurátorov.

Politický, strategický a hospodársky význam Egypta vynútil si pre svoju správu osobitný režim. Spravoval ho cisárom spomedzi jazdcov vymeno vaný miestodržiteľ (praefectus Aegypti). Egypt nebol vtelený do Rímskej ríše, bol s ňou zviazaný personálnou úniou ako nástupca ptolemajských kráľov. Ako pomocníci prefekta fungovali iuridicus pre správu súdnictva a idologos pre finančnú správu.

Prirodzene, aj v provinciách existovali miestne spoločenstvá rôzneho rozsahu a pestrého zriadenia. Už sme spomenuli, že sa tam nachádzali rímske alebo italské (latinské) osídlenia, municípiá a kolónie riadiace sa rímskym alebo italským právom, zaťažené daňami alebo poplatkami, ale bo nezaťažené.

V provinciách sa, prirodzene, nachádzali aj komunity domáce, peregrínske mestá, či už zmluvne spojenecké, alebo slobodné, neviazané zmluvou s Rimanmi (sine foedere liberae), niektoré nezaťažené (immunes), niektoré zaťažené daňou. Zriadenie miest a sídlisk bolo veľmi pestré, závis lé od tradície, kraja, rímskej politiky voči nim, od kráľovstva, v ktorom sa nachádzali, od ochranného postavenia voči Rímu. Už v prvom storočí principátu sa prejavovala snaha odstrániť, prípadne odstraňovať existujú ce rozdielnosti v samosprávach miest atď. Slobodné mestá sa stále viac do stávali pod kontrolu vyslaných správcov alebo komisárov (correctores civitatum liberarum), ktorí mali dozerať na financie slobodných miest. Čo sa dialo, pokiaľ išlo o administratívu, rovnako sa dialo, pokiaľ išlo o súd nictvo.

Možno konštatovať, že v provinciách sa v územnom zriadení sledoval podobný zjednocovací proces, aký sa presadil v Itálii.

Vytvárali sa zhromaždenia ľudu, obdoba tribútnych a kuriátnych komí-cií. Mestá mali štyroch magistrátov, totiž dve dvojice, jednu duoviri iure di-cundo (obdoba konzulov) a druhú duoviri aediles. Duoviri iure dicundo ■vykonávali civilné aj určité trestné súdnictvo, ďalej správu mestských fi nancií, svojím majetkom ručili za škody spôsobené ich úradnou činnos ťou. Duoviri aediles vykonávali policajné funkcie, ukladali pokuty, disciplinárne tresty nižším vrstvám občianstva, ale neručili svojím majet kom. Mestám, ktoré mali kvestorov, bola zverená mestská kasa. Zhromaž denie dekúrionov (ordo decurionum) predstavovalo vôľu občianstva. Dekúria počítala sto občanov, jej zvolený vedúci bol dekúrio, pokiaľ boli dekúrioni menovaní, platili za vymenovanie taxu. Požívali výhody, ale za ťažovali ich také bremená, že sa vyhýbali byť dekúrionmi. Zhromaždenie dekúrionov dohliadalo na všetku administráciu mesta, menovalo mestských úradníkov a kňazov, bolo odvolacím súdom proti rozhodnu tiam duovirov a edilov v civilnej i administratívnej oblasti.

Každé organizované mesto malo vlastné územie, neraz veľmi rozsiahle. Mnohé sídliská na území miest nepožívali vlastnú samosprávu, ale boli podriadené mestu (municipium, civitas), a to z finančného a súdneho hľa diska.

Napokon nezávislé zriadenie od miest mali saltus, pod ktorými sa rozu meli široké oblasti v niektorých provinciách, najmä v Afrike, ktoré boli vo vlastníctve súkromníkov, avšak najčastejšie cisára. Cisárske saltus spravo vali prokurátori, ktorí ich dávali do nájmu veľkým nájomníkom; tí určitú časť sami priamo obrábali a zvyšok v malých parcelách dávali do podnáj mu kolónom. Kolóni nájomné neplatili v peniazoch, ale určitou časťou plodov (colonia partiaria) a boli viazaní pracovať aj na tej časti územia, kto rú obrábal sám nájomník. Kolóni podliehali jurisdikcii prokurátora a pro ti jeho rozhodnutiam sa mohli sťažovať u cisára.

Principát neprinášal novoty len v politicko-štátnej oblasti, ale prirodze ne, aj na poli hospodárskom a sociálnom. Principát prevzal predchádzajú ci mestský štát Ríma, ktorý sa však medzitým rozšíril o celú Itáliu a ďalších 25 rozsiahlych provincií na stredomorskom pobreží. Napriek varovaniu cisára Augusta pokračovalo sa vo výbojoch. V priebehu 1. a na začiatku 2. storočia po Kr. bolo výbojmi pripojených ďalších 20 provincií. Za vlády ci sára Trajána (r. 98 - 117 po Kr.) Rímska ríša mala rozlohu asi 6 mil. km2, asi 130 miliónov obyvateľov a 45 provincií, medzi nimi aj provincie s hra nicami na Dunaji (Panónia, Norikum, Dácia), Rýne (Germánia) a na brit ských ostrovoch (Británia). Napriek stálym vojenským zápasom na veľmi vzdialených hraniciach žilo sa v Ríme a vcelku aj na území Itálie v pomer ne stálom „zlatom mieri".

Pre Itáliu naďalej zostávalo charakteristické veľkostatkárske hospodá renie a popri ňom zvyšky drobného roľníctva, schudobneného v dôsledku vojen a bezohľadnosti rímskych veľkostatkárov. Niektorí cisári sa usilovali zmierniť túto situáciu osídľovaním provincií drobným roľníctvom a vojno vými veteránmi. Toto úsilie však neprinieslo významnejšie výsledky. Je pravda, že napriek tomu možno v Ríme a Itálii zaznamenať rozvoj v hospo dárskom a kultúrnom živote. Treba si však uvedomiť, že Rím a Itália boli oslobodené od pozemkovej dane, že platili len určité nepriame dane a osobitné dávky (z prepustenia na slobodu a z dedičstva). Aj toto sčasti zvý hodnené postavenie Ríma a Itálie prispelo k tomu, že v prvom období principátu Rím a Itália dosiahli vrchol tovarovej výroby a všestranný roz kvet. V jeho tieni však na italskom vidieku zostávalo dosť chudoby, ktorá nebola schopná zabezpečiť potrebný rast rímsko-italskej populácie, nevy hnutnej na udržanie etnického charakteru ríše. Inak postupujúci nezáu jem otrokov o efektivitu práce sa prejavoval aj v Itálii.

Veľmi sa zlepšili životné podmienky obyvateľstva provincií. Cisári mali veľký záujem na prosperite provincií, veď tie sa stali hlavným prameňom príjmov cisárskej pokladnice. A cisári potrebovali peniaze stále vo väčšej miere nielen na udržiavanie nádherného dvora a rozsiahle podnikanie, ale predovšetkým na výdavky na platené úradníctvo a vojsko. Preto prin-cepsovia odstránili republikánsky systém ďrancovania provincií úradníc-tvom   a   publikánmi,   rovnomernejšie   rozvrhli   daňové   zaťaženie   a napomáhali hospodársky život provincií. V provinciách sa rozmáhala re meselná a poľnohospodárska výroba, budovali sa obce (mestá) a cesty, or ganizovala sa námorná doprava. Štát pritom získaval výnosné zdroje surovín a obchodné odbytiská z vlastného podnikania. V provinciách sa zakladali nové osady podľa rímskeho alebo italského práva, ktoré boli po tom správnymi a hospodárskymi centrami, ale zároveň aj centrami preni kania rímskej civilizácie. Cisári zámerne podporovali prenikanie a osvojovanie si rímskej kultúry provinčným obyvateľstvom. Táto snaha ci sárov sa stretávala často s veľkým záujmom o asimiláciu a romanizáciu pro vinčného obyvateľstva, viac v západnej časti ríše, než vo východnej so silným gréckym elementom. Nastúpenie Severovcov znamenalo zamera nie cisárskej pozornosti viac na východnú časť ríše a jej helenizáciu.

Prenikanie romanizácie sa prejavovalo v postupujúcom šírení rímske ho občianstva či už zaslúžilým jednotlivcom, alebo celým skupinám, a rov nako priznávaním italského právneho postavenia spravidla veteránom -žoldnierom pochádzajúcim z provincií. V snahe tesnejšie pripútať provin cie k ríši a zabrániť prípadnej vnútornej kríze ohrozujúcej jednotu ríše, ci sár Caracalla v roku 212 po Kr. priznal rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom provincií (constitutio Antoniniana de civitate). Uká zalo sa, že ani toto zrovnoprávnenie celkom nezabránilo niektorým sepa ratistickým tendenciám a spájaniu sa nižších vrstiev provinčného obyvateľstva s otrokmi na podvracanie štátu. Niekedy medzi motívmi Ca-racallovej úpravy sa uvádza aj cisárov fiskálny záujem rozšíriť príjmy z urči tých daní a dávok, ktoré zaťažovali len rímskych občanov.

Hospodársky rozmach sprevádzali aj niektoré negatívne javy. Na otrockej práci spočívajúci hospodársky systém nedával možnosti na rozvoj produktívnych síl, malá zainteresovanosť otrokov prispievala predovšet kým ku kvantitatívnemu rastu výroby. V dôsledku toho, ako aj v dôsledku malej hmotnej zainteresovanosti otrokov na latifundiách sa čoskoro uká zal nedostatok produktívnych síl. Preto sa hospodárenie zameriavalo na chov dobytka na pastvinách. Zvýšiť rastlinnú výrobu sa ukazovalo výhod nejšie na malých hospodárstvách a začalo ustupovať hospodárenie na lati fundiách s otrockou prácou. Prechádzalo sa na rodinné hospodárenie malých árendátorov (kolónov) na veľkostatkoch popri hospodárení po mocou otrockej práce. Nastúpil tak dlhý proces prechodu od otrokárstva ku kolonátu. Úbytok prílevu otrokov spočíval aj v skutočnosti, že dobyvač ných vojen bolo menej a okrem toho boli zamerané na východné oblasti Stredomoria. Ani kolonátom sa cisárom nepodarilo zastaviť úpadok otro kárskej spoločnosti.

Sociálna diferenciácia si vcelku zachovala svoj charakter z obdobia re publiky. V senáte zasadala veľkostatkárska aristokracia doplnená boháčmi z municípií. Predstaviteľom senátu bol v podstate stále cisár, napriek ob časným napätým vzťahom a proticisárskym sprisahaniam. Republikánsky jazdecký stav sa rozmnožil o vyšších cisárskych úradníkov, zbohatnutých členov italských municípií a aj o zámožných prepustencov. Za principátu jazdecký stav zaznamenal výrazný sociálny i politický vzostup. Jazdci už ne boli nájomníkmi vyberania daní, ale vysokými funkcionármi v cisárskej ad ministratíve, miestodržiteľmi a cisárskymi úradníkmi finančnej správy v provinciách a najmä vysokými dôstojníkmi v armáde. Príslušníci jazdec kého stavu spravovali cisárske financie a veľkostatky a zastávali funkcie už spomínaných prefektov. V mestách (v počte asi 150) sa z boháčov vytvorila municipiálna šľachta, z ktorej sa doplňoval jazdecký stav i rímsky senát.

Medzi vykorisťovaných treba rátať slobodný plebs v mestách a na vidie ku vrátane otrokov. Plebs tvorili drobní remeselníci, obchodníci a náden níci v meste a drobní a strední roľníci na vidieku. V Ríme však bolo množstvo celkom nemajetných plebejcov, ktorí žili na štátne trovy (dostá vali chlieb a hry - panem et circenses). Množstvo otrokov pracovalo v poľno hospodárstve, v baniach, remeslách, obchode a v rôznych službách.

Akokoľvek sa principát ukázal úspešným pre rozvoj Rímskej ríše, po stupom času sa vynorili problémy, ktoré sa spočiatku zdali prekonané. Bol to predovšetkým vzťah cisára (princeps) a nového ústavného zriadenia k prežívajúcim republikánskym orgánom. Ďalšie problémy vyrastali z roz dielnosti postavenia Ríma, Itálie a provincií, ktoré bolo treba zjednotiť v záujme pevnosti a účinnosti administratívy ríše.

V otázke nástupníctva sa viac než cisári so svojimi dynastickými zámer mi a viac než senát stávalo rozhodujúcim vojsko zložené prevažne z bar barských elementov. Vojsko však z hľadiska ríše bolo skôr anarchistickým než konštruktívnym činiteľom. Senát spravidla len schvaľoval cisárov, kto rých vyhlásilo vojsko.

Bolo treba prehlbovať univerzalistickú koncepciu ríše, ako ju nastolil Caracalla svojou úpravou rímskeho štátneho občianstva. V spojitosti s tým sa dopredu dostával helenistický východ pred západnými časťami ríše. Zá važným ideologickým a spoločenským činiteľom sa stávalo aj šíriace sa kresťanstvo.

§ 5. Obdobie absolútneho cisárstva

Prvý, kto sa rozhodol radikálne a energicky riešiť práve spomenuté ži votné problémy Rímskej ríše, bol cisár Dioklecián (C. Aurelius Vale-rius Diodetianus - pôvodne menom C. Valerio Diocle). Pochádzal z Dalmácie, bol synom prepustenca a dosiahol funkciu veliteľa osobnej stráže cisára Numeriana. Po zavraždení Numeriana (17. novembra 284) nechal sa Dioklecián svojimi prétoriánmi vyhlásiť za cisára. Hneď v roku 285 začal riešiť naliehavé ústavné a administratívne problémy ríše.

Nástupníctvo mienil riešiť potlačením samovlády a vplyvu vojska ko lektívnou vládou, konkrétne dvoch cisárov (augusti) a ich dvoch nástup cov ako spoluvládcov (caesares). Títo štyria vládcovia (tetrarchia -štvorvláda) mali vykonávať štátnu moc v ríši kolektívne a rovnoprávne. Len v záujme správy si rozdelili právomoci, ale už pri Diokleciánovi sa ten to nástupnícky systém ukázal ako celkom nevhodný.

Najzákladnejšou Diokleciánovou novotou v riešení ústavného vzťahu medzi cisárom a senátom bolo zdôvodnenie zákonnosti mocenského postavenia cisára. Celé stáročia od republiky cez principát odvodzovali nositelia a vykonávatelia štátnej moci, totiž najvyšší magistráti a cisári, svo je mocenské postavenie z vôle ľudu a senátu. Aj za principátu cisári dbali, aby boli vo svojom postavení hoci len formálne potvrdení ľudom a sená tom ako konzuli, prokonzuli a tribúni. Neraz dosiahnutie potvrdenia se nátom viedlo ku krízovým situáciám. Vyhnúť sa tomu bolo možné len odstránením požiadavky súhlasu senátu a ľudu s novonastupujúcim cisá rom.

Dioklecián prišiel s koncepciou, podľa ktorej moc cisára nezávisela od vôle ľudu alebo senátu, ale bola božského pôvodu. Aj preňho bol tento pô vod mystický, ale spoliehal sa, že sa poddaných podarí presvedčiť, že po stavenie cisára pramení z božej vôle. Na predsavzatie a upevňovanie presvedčenia o božskom pôvode cisárovej autority mala slúžiť vonkajšia okázalosť, ktorá by ľahko a nenútene pôsobila na ľudovú fantáziu - zlatom pretkávané a vzácnymi kameňmi zdobené purpurové šaty, perlami vyzdo bená čelenka alebo koruna (diadém), tajomnosť cisárskeho paláca a ťažko prístupných miestností, obrady (ceremónie) a praktiky v perzskom štýle, kľačanie (adorácia - psie hodenie sa k nohám), pobozkanie rúcha tými, ktorí boli pripustení do cisárovej blízkosti, prívlastky „božský" (Iovius - od Jupiter, Herculius - od Hercules atd'.).

Toto velebenie cisára „sanctissimus dominus" zároveň ponižovalo a de gradovalo staré republikánske orgány a najmä senát. Všetka pôsobnosť, zákonodarná a správna činnosť podľa tejto božskej koncepcie patrila ci sárovi a výlučne len jemu. Cisárom zostavená cisárska rada (consistorium sacrum) bola jeho poradným orgánom. Republikánsky senát zakrpatel v mestskú radu mesta Ríma. V tejto koncepcii cisár (princeps) už nebol pr vým medzi občanmi, ale ozajstný „pán a boh" (dominus et deus), ktorý stál nad ústavou ako jediný a pôvodný nositeľ všetkej zvrchovanej moci a všet ci civilní a vojenskí funkcionári boli ním vymenúvaní, od neho odvodzova li svoju moc a jemu boli v stupňovitej hierarchii podriadení.

Dioklecián oddelil civilnú a vojenskú správu. Vojsko bolo úplne zbar-barizované, zložené výlučne z barbarov alebo vidiečanov, ktorých povinne dodali vlastníci pôdy v počte pomernom k rozlohe vlastnených pozemkov, alebo aj ľudí získaných na vojenskú službu od vlastníkov. Dokonca aj vo vyšších hodnostiach mali zastúpenie barbari. Ľahko si možno predstaviť, aký duch vládol vo vojsku v poslednom období cisárstva.

Politické zmätky 3. storočia negatívne ovplyvnili hospodársky život. Pritom stále rastúce finančné potreby štátu pri zníženej výrobe tovarov viedli k úpadku meny. Dioklecián v snahe zabrániť alebo zmenšiť tento úpadok, siahal rázne po donucovacích prostriedkoch.

Tak siahol po reforme zdanenia obyvateľstva. V rámci priamych daní zameral sa predovšetkým na pozemkovú daň (annona), ktorej podriadil aj Itáliu. Základom zdanenia bola daňovájednotka (iugum, capui) a medzi se bou mali byť tieto jednotky rovnakej hodnoty so zreteľom na povahu pôdy, druh kultúry, zariadenie a inventár, rozdielnu rozlohu, teda zdane nie podľa výnosnosti pôdy a ľudskej pracovnej sily. Od r. 297 sa každých päť rokov určovala výška daňového zaťaženia a každých pätnásť rokov sa kontrolovala primeranosť zdanenia. Udržala sa osobná daň ako prirážka k dani pozemkovej, ktorú platili funkcionári (clarissimi a curiales) ako prí spevok na zlatý veniec (aurum coronarium), na dar provincie víťaznému voj vodcovi. Osobná daň (capitatio plebeia) postihovala nevlastníkov pôdy a vo zvýšenej miere obchodníkov a remeselníkov. Na druhej strane zaviedol daňové privilégiá v prospech kňazov a vojakov.

Z nepriamych daní boli zrušené poplatky z prepustenia a z dedičstva, zostali však poplatky z predaja otrokov a z dražieb, ako aj prístavné dovoz né a vývozné clo (portorium).

Medzi prostriedkami pomoci hospodárskemu životu treba aj za Dio-kleciána rátať dedičnosť verejných bremien (curiales), ako aj dedičskú via zanosť árendátorov (coloni) na užívanú usadlosť.

Stav hospodárstva ukázal, že tieto daňové reformy mu významnejšie nepomohli.

Dioklecián sa pokúsil o reformu meny. Znovu začal raziť zlaté (aureus), strieborné aj bronzové mince. Výsledkom reformy bolo mimoriadé zvýše nie cien, čo viedlo k nespokojnosti a nepokojom ľudu a vojska. Dioklecián sa preto r. 301 rozhodol maximalizovať ceny vydaním ediktu o cenách (edictum de pretiis rerum venalium), v ktorom boli fixované ceny každého predmetu a výkonu. Nedodržiavanie ediktu sa prísne trestalo. Edikt nespl nil očakávanie, brzdil obchod a prehĺbil krízu výroby.

Ešte neúspešnejšia bola Diokleciánova politika týkajúca sa kresťan stva, ktoré už značne preniklo do vojska, do administratívy, ba aj do samé ho cisárskeho domu. Dioklecián bol spočiatku ku kresťanstvu znášanlivý, ale od r. 302 začal proti kresťanom čistky vo verejných úradoch a zavádzal rôzne obmedzenia, čo v r. 304 vyústilo do uzákonenia trestu smrti pre kaž dého, kto by neobetoval štátnemu božstvu. Prenasledovanie odvtedy zúri lo najmä na východe ríše, zatiaľ čo na západe sa zmierňovalo. Po Diokleciánovej smrti sa kresťanstvo prejavovalo ešte silnejšie ako pred tým.

Po abdikácii Diokleciána a jeho spoluvládcu Maximiána sa viedli roz horčené následníčke občianske vojny (r. 305 - 314). Cisár Konštantín, keď sa zbavil svojich rivalov, znovu zjednotil štátnu moc.

Konštantín sledoval inú politiku voči kresťanstvu. Milánsky edikt (r. 313) znamenal zvrat v pomere štátu k cirkvi. Okrem toho nie ktoré ďalšie zásahy do vieroučných otázok (koncil v Arles r. 314 proti do-natistom a v Nicei r. 325 proti arianizmu) prakticky znamenali začlenenie cirkvi do cisárskeho organizmu a umožnili jej prevziať funkciu ochranky ne a udržiavateľky tých podstatných hodnôt antickej civilizácie, ktoré ne bolo možné ochrániť zbraňami.

Konštantín však urobil aj ďalší krok v snahe posilniť ríšu, ale možno ju ním oslabil a urýchlil jej koniec. Tým krokom bolo založenie Konštantínopolu (r. 324 - 330) z dôvodov strategických a hospodárskych, pričom sám podporoval jeho súťaživosť s Rímom. Konštantínopol dostal italské právo (ius Italicum), senát, starostlivosť o plebs a iné výhody, ale jeho pro stredie bolo grécko-orientálneho a kresťanského rázu. Založenie Konštantínopolu pripravilo rozdelenie nielen ríše, ale aj kresťanstva na dve časti. Konštantín v skutočnosti len pokračoval v Diokleciánovej politike v oblas ti organizácie ríše a administratívy. Dbal tiež na prestíž a autoritu cisára, na upevnenie presvedčenia o božskom dosadení monarchu, na posilnenie hierarchie aparátu, na organizáciu centrálnych úradov a na vyhnutie sa ri ziku mocenskej prevahy vojska.

Rovnako ako Dioklecián aj Konštantín si osvojil sklon k okázalosti. Po užíval všetky spomenuté spôsoby až barokovej prezentácie a správania a pridal k nim osobitný orgán pre správu cisárskej spálne (sacrum cubicu-lum), ktorého prefekt - spravidla eunuch - sa stal jednou z najvplyvnejších osobností dvora.

Konštantín zreorganizoval consistorium v tom zmysle, že sa skladalo zo stálych členov, a na jeho čelo postavil vedúceho (quaestor sacri palatii), kto rý riadil consistorium a v spolupráci so scrinia pripravoval zákony a odpove dal na žiadosti a odvolania.

Diokleciánovu koncepciu rozdelenia vlády na územne vymedzených častiach ríše medzi dvoch spoluvládcov (augustov) si osvojil aj Konštantín. Dokonca od r. 395 sa stalo toto rozdelenie konečným. Pritom západná časť bola celkom rímsko-latinského rázu, kým východná rázu gréckeho a bola na vyššej kultúrnej i hospodárskej (výrobnej i obchodnej) úrovni. Za niklo rozdelenie na Rím, Itáliu a senátorské a cisárske provincie a namies to nich vznikli štyri prefektúry, štrnásť diecéz a neskôr až stodvadsať provincií (vrátane italských). Správa bola vybudovaná prísne hierarchicky. Nadriadený mal nad podriadenými nariaďovaciu a kontrolnú moc. Admi nistratívny aparát bol síce platený, ale nedostačujúco, čo sa zmierňovalo podielom na správnych poplatkoch. Tento stav prakticky podnecoval úplatkárstvo.

Ústredná správa ríše bola na cisárskom dvore v podobe niekoľkých administratívnych úsekov (odborov) na čele s vedúcim cisárskym úradní kom. Pritom záležitosti civilné boli oddelené od vojenských. V civilnej správe bola vlastná všeobecná správa oddelená od súdnictva. Správa územných jednotiek bola podriadená ústrednej správe. V ústrednej sprá ve neboli presne od seba oddelené úrady dvorské (cisárske) a ríšske.

Treba konštatovať, že v absolutistickom zriadení antické republikán ske magistratúry celkom stratili existenčné opodstatnenie. Kvestúra a pretúra sa zmenili na mestské úrady hlavných miest Ríma a Konštantínopolu s poslaním organizovať hry. Edilita a tribunát zanikli koncom principátu.

Svoju prestíž si udržal len konzulát. Boli menovaní dvaja konzuli, po jednom pre Rím a Konštantínopol, vždy na jeden rok, a podľa mien kon zulov sa datovali úradné akty a zákony. Od r. 567 cisár Orientu mal aj titul večný konzul (consul perpetuus).

Senát si zachoval aj za absolútneho cisárstva svoju dôstojnosť, ale cel kom stratil účasť na riadení života ríše. Na veci nič nemenili niektoré nezá vislé postoje senátu. V zákonodarstve bol celkom pasívnym orgánom.

Oproti principátu sa zmenila skladba senátu, lebo teraz boli riadni a čestní senátori. Vytvoril sa senát aj pre Konštantínopol.

Sústava ústredných úradov, tak ako sa ustálila za Konštantína, pretrvá vala v podstate až po Justiniána. Pokiaľ však po rozdelení ríše každá z dvoch častí mala svojho vládcu, mala aj svoje ústredné úrady. O sústave úradníkov y období absolútneho cisárstva nás podrobne informuje zacho vaný, veľmi cenný zoznam celého administratívneho aparátu ríše z r. 425, tzv. Zoznam všetkých hodností tak civilných, ako aj vojenských v čas tiach Východu a Západu (text dokumentu sa stratil, avšak predtým ho v r. 1593 publikoval Panciroli, potom s komentárom v r. 1839 - 1853 Bócking a naposledy v r. 1876 Seeck).

Ústrednými úradmi treba rozumieť priamych spolupracovníkov cisá ra aj s potrebným personálom pre rôzne odvetvia správy a hmotným vyba vením, ktoré pre podriadené nižšie orgány vydávajú rôzne nariadenia, menovania, úpravy (dispozície), inštrukcie, zákony a od nich dostávajú správy, referáty, žiadosti, sťažnosti, posolstvá atď. Takýmito ústrednými úradmi (ministerstvami) boli: magister officiorum, quaestor sacri palatii, comes sacrarum largitionum, comes rerum privatarum a rad dvorských úradov, napríklad praepositus sacri cubiculi, primicerius notariorum, scrinia a pod.

Magister officiorum. Jeho činnosť zahŕňala rôzne funkcie a nemožno v nich vidieť organický celok. Napríklad dohliadal na cisárske kancelárie, na ceremónie, na oddiely bezpečnostnej polície, správnych inšpektorov poverených rôznymi úlohami dohľadu a kontroly nad verejnými službami, napríklad na poštu; ďalej mu podliehali zbrojné fabriky, zememerači, uby tovatelia pre cisára počas jeho ciest, nosiči fakieľpred cisárom a cisárovnou, tajomník pre audiencie u cisára, hlavný dohľad nad ríšskymi hranicami a hraničnými pevnosťami spolu s jurisdikciou nad veliteľmi po hraničníkov všetkého druhu, dokonca mal aj civilnú i trestnú jurisdikciu nad celým personálom dvora, ktorý mu bol k dispozícii.

Quaestor sacri palatii. Tento úrad vytvoril Konštantín a hodnosťou sa vyrovnal magistrovi officiorum. Zoznam hodností ajeho právomocí hovorí, že sa má starať podľa vôle a mysle cisára o napísanie zákonov a nariadení, ako aj o odpovede na prosby. Bol najvyšším poradcom cisára v právnych otázkach. Musel teda poznať staré i nové právo, ovládať legislatívnu tech niku a zároveň byť literárne vzdelaný alebo nadaný, aby dal cisárske roz hodnutia do „vkusného rúcha". Literárny vkus a štýl tej doby bol pod východným vplyvom nafúknutý a vyumelkovaný a udúšal každú myšlien ku. Preto výklad zákonov zo 4. a 5. storočia je často obťažný.

Napriek tomu, že quaestor sacri palatii predstavoval takú významnú funkciu, nemal vlastnú kanceláriu, a preto si pomocných spolupracovní kov bral z troch kancelárskych oddelení: a memoria, a libellis, ab epistulis, ktoré podliehali magistrovi officiorum, ale pracovali podľa príkazov quaesto-ra sacri palatii.

Okrem toho quaestor sacri palatii mal pre vlastnú dispozíciu jedného pobočníka (laterculensis) z oddelenia a memoria, ktorého povinnosťou bolo držať v presnom dennom poriadku zoznam nižších úradníkov ríše (latercu-lum minus).

Spomínané kancelárske oddelenia boli prevzaté ešte z obdobia principátu ako časti cisárskej kancelárie. Každé z týchto troch oddelení malo svojho prednostu (magister). Zdá sa, že ich právomoc nebola presne vyme dzená.

Zoznam hodností uvádza, že magister memoriae „diktuje a posiela po známky a odpovedá na prosby" - išlo zaiste o poznámky, ktoré cisár urobil in margo došlého podania týkajúceho sa administratívy a udelenia milosti alebo privilégia. Magister epistolarum naopak mal za úlohu vybavovať po solstvá a záležitosti obcí, dávať rady a dobrozdania na dotazy, odpoveď na prosby. Magister libellorum sa zoznamoval a preskúmaval súdne spory predostrené cisárskemu súdu a odpovedal na prosby týkajúce sa súdnych spo rov pred nižšími súdnymi inštanciami.

Z uvedeného vidieť, že právomoc prednostov (magistri) kancelárskych oddelení nebola presne vymedzená. Je však tiež zrejmé, že o všetkom roz hodoval priamo alebo nepriamo cisár.

Okrem týchto troch oddelení bolo činné aj kancelárske oddelenie (scri-nium dispositionum), ktoré cisárovi pripravovalo návrhy na pracovný poria dok, na program ciest, na chod ceremónií a pod.

Do ústrednej správy patril aj úrad notárov. Notári alebo stenografi boli v každom úrade, avšak osobitné postavenie mali notári, ktorí boli poverení vybavovať písomnosti konzistória, teda najdôležitejšie rozhodnu tia. Boli viazaní absolútnou mlčanlivosťou. Na čele tohto úradu stál primicerius notariorum (prednosta notárov). Okrem toho mu bola zverená starostlivosť o zoznam vyšších hodnostárov (laterculum maius). V tomto zo zname boli aj schémy menovacích aktov, význačné hodnosti, služobné in štrukcie (mandata), vojenské jednotky a ich posádky, ako aj jednotky (scholae), ktoré mali službu v cisárskom paláci.

Spomedzi ďalších ústredných úradov, z hľadiska zákonodarstva a súd nictva takmer bezvýznamných, treba uviesť: comes sacrarum largitionum, co mes rerum privatarum a praepositus sacri cubiculi, consistorium.

Funkciu comes sacrarum largitionum možno prirovnať dnešnému minis trovi financií, lebo mu patrila starostlivosť o celý finančný život ríše. Ná zov pripomína, že platby funkcionárom, zamestnancom a vojsku všeobecne treba považovať za cisársku štedrosť. Dohliadal na vyberanie daní a od r. 385 na najvyššie súdnictvo v oblasti daní. Zverená mu bola aj ríšska pokladnica, najmä cennosti (zlato, striebro a pod.). Okrem toho mu podliehali sklady (thesauri) v provinciách, v ktorých sa zhromažďovali a chránili vybrané dane a vyrobený tovar v cisárskych dielňach, pokiaľ nebo li poslané do ústredia. Na čele provinčných skladov boli prednostovia (praepositus thesaurorum). Podliehali mu ďalej cisárske mincovne, rôzne dielne na plátno, súkno, farbiarne, ktoré svoje výrobky dávali do štátnych skladísk, a rovnako remeselnícke spolky, napríklad zlatníkov, špeditérov atď., a napokon mal dohľad nad zahraničným obchodom.

Úrad ministra súkromných vecí cisára (comes rerum privatarum) súvisí s oddelením korunného majetku (resprivata principis) od cisárovho majetku (patrimonium principis). Správu korunného majetku už od Konštantína ob starávali rôzni funkcionári. Podobne aj správu cisárovho majetku, dokiaľ sa preň ustálilo osobitné ministerstvo hospodárstva (comes patrimonii). Zajustiniána sa stretávame s odlišnou správou cisárovho majetku (domus nostra), korunného majetku (res privata principis) a štátneho majetku (fiscus).

Úrad ministra súkromných vecí spravoval veľké korunné lesné a poľno hospodárske majetky (saltus et fundi). Nešlo len o výber nájomného, ale neraz o riadne obhospodarovanie, zveľaďovanie, ochranu. Patrila mu aj jurisdikcia nad zamestnancami.

Consistorium principis bolo poradným orgánom cisára, v ktorom boli zhromaždení najvyšší, ústrední funkcionári, neskôr aj predstaviteľ notá rov a oddelení cisárskej kancelárie.

Právomoc konzistória bola rozmanitá, lebo sa vyjadrovalo o všetkých záležitostiach, ktoré mu cisár predložil; boli to návrhy zákonov, slávnostné prijatia vyslancov a preskúmania ich žiadostí, správy o rozložení vojen ských jednotiek na hraniciach a otázky obrany, správy o chode jednotli vých oblastí administratívy. Konzistórium sa zúčastňovalo aj na súdnych zasadaniach, ale rozsudok vynášal cisár. Členovia konzistória sa mohli vy jadrovať len na podnet cisára a v poradí ich hodnosti. Každé všeobecné vy hlásenie urobené cisárom v konzistóriu malo silu zákona; takéto výroky (dicta in consistorio) sa spomínajú v zbierkach konštitúcií. V neprítomnosti cisára nemohlo konzistórium prijať žiadne rozhodnutie, to bolo vždy len v právomoci cisára.

Za dominátu došlo k radikálnym zmenám v správe provincií. Správco via provincií boli pozbavení vojenského velenia a boli podriadení priamo ústrediu. Bolo to v spojitosti s Konštantínovým územným rozdelením na štyri prefektúry (Orient, Hýria, Itália a Galia). Postupne sa tieto prefektúry spájali a rozdeľovali, až sa konečne za Teodózia I. (r. 395) ustálilo rozdele nie ríše na dve časti: na západnú na čele s cisárom Honóriom a na východ nú s cisárom Arkádiom. Každá táto časť sa územne delila na prefektúry, tie na diecézy a tie zasa na provincie.

Na čele prefektúr stáli prefekti (praefedi praetorio), ale už nie ako ústredné orgány, a po strate vojenského velenia dostali sa do postavenia najvyšších správnych úradníkovjednej časti ríše. Z hľadiska práva mal však prefekt značný význam predovšetkým preto, lebo cisár ho poveroval pub likovať formou ediktu svoje (cisárske) všeobecné konštitúcie a ďalej preto, lebo prefekt mal možnosť vydávať vlastné edikty (alebo všeobecné naria denia) s výhradou, že neboli v rozpore s cisárskymi zákonmi a konštitúcia mi. Prefekt ďalej určoval dane a ich rozpis medzi provincie, dozeral na ich vyberanie, ako aj na vyberanie naturálnych dávok. Prefekt vykonával do zor nad správcami (rectores) provincií a im podriadeným personálom. Správcovia provincií mali každý polrok podávať prefektovi správu o všet kých vybavovaniach, najmä o sporoch. Prefektovi v plnom rozsahu patril výkon civilného a trestného súdnictva. V 5. storočí mu však bolo dovolené vybrať si na rozhodnutie ktorýkoľvek súdny spor.

Na čele diecéz stáli vikári (vicarii). Boli menovaní priamo cisárom s osobitne vymedzenou administratívnou právomocou, na ktorej cisárovi záležalo. Jednak priamo dohliadali na správcov provincií, jednak kon trolovali prácu prefektov. Podávali cisárovi, prípadne prefektovi správy o správaní správcov provincií, o prípadných sťažnostiach obyvateľov pro vincií, týkajúcich sa najmä vyberania daní a vybavovania súdnych sporov, mohli uložiť správcom provincií pokuty, v ich neprospech vykonať vyšet rovanie s predchádzajúcim vedomím prefekta. Pokiaľ išlo o súdnictvo, po dobne  ako  prefekti,   aj  vikári  boli   sudcami  druhej   inštancie  s   tým rozdielom, že proti rozsudku prefekta nebolo možné sa odvolať vyššie, kým proti rozsudku vikára sa bolo možné sťažovať u cisára ako u tretej in štancie.

Na čele provincií stáli miestodržitelia v rôznych hodnostiach (procon-sul, consul, corrector, preases, rector). Bez ohľadu na hodnosť vykonávali rov naké funkcie. Nemali k dispozícii vojenské jednotky, starali sa o poriadok a spokojnosť v provinciách, plnili povinnosti polície, vyberali dane, vyko návali civilné a trestné súdnictvo v prvej inštancii, okrem drobných bezvý znamných sporov, ktoré sa ponechali na rozhodovanie mestským a obecným orgánom. Trest smrti a konfiškáciu majetku mohli uložiť len so súhlasom cisára. Trestné spory proti osobám senátorského postavenia rozhodoval cisár po vykonaní vyšetrovania miestodržiteľom provincie. Všetku justičnú činnosť vykonával sám miestodržiteľ priamo vo svojom sídle a paláci. Súdnictvo totiž nebolo vybavené potrebnými budovami.

Pokiaľ ide o hlavné mestá, mali osobitné zriadenie a postavenie. Keď sa hovorí o Ríme, treba si pripomenúť, že Itália bola rozdelená na dva vi kariáty: jeden od Alp asi po Florenciu, tzv. Itália annonaria, lebo platila dávky in nátura, a druhý, tzv. rímsky vikariát, zahŕňal strednú a južnú Itá liu a ostrovy. Na správu rímskeho vikariátu však nebol osobitný vikár, ale ju vykonával prefekt mesta Ríma. Rím požíval najvyššie postavenie, aj keď cisári už sídlili inde, Rím bol vždy „večným Rímom" (Róma aeterna), lebo mal mocenské postavenie a prednosť priamo od cisára, a to sa vzťahovalo aj na jeho prefekta. Ten mal všetku právomoc civilnú i vojenskú, správnu

1 policajnú. Boli mu podriadení všetci mestskí funkcionári. Súdna právo moc sa vzťahovala na všetky civilné i trestné záležitosti. Výkon trestného súdnictva však musel vykonávať prostredníctvom päťčlenného kolégia (iu-dicium quinquevirale) zloženého z prvotriednych senátorov. Vykonával aj súdnictvo nad mužskými členmi senátorského stavu. Prefektovi patrilo aj právo rozhodovať o odvolaniach (apeláciách) v okruhu sto míľ okolo Ríma (intra centesimum urbis miliarium). Proti rozsudkom prefekta urbi bolo možné sa odvolať k cisárovi.

Ďalej prefektovi urbi podliehali ešte existujúci republikánski funkcio nári, ako aj noví, ktorí nahradili republikánskych (curatores). Treba spome núť najmä prefekta annonae, ktorý mal na starosti zásobovanie Ríma, a prefekta vigilum, ktorý mal na starosti hasičov a políciu.

Podobné zriadenie mal aj Konštantínopol ako druhý Rím (secunda Róma). Úrad prefekta urbi bol zavedený r. 359 a mal na starosti aj zásobo vanie.

Pokiaľ ide o základné územné celky, totiž ostatné mestá, väčšie či men šie obce, ďalej platili pre ne ustanovenia, ktoré obsahovala lex Iulia municipalis s tým rozdielom, že z niekdajších občanov sa stali poddaní, ktorí mali predovšetkým platiť dane, vykonávať služby, niesť rôzne bremená a pod. Ich poslaním bolo len prispievať ríši na chod veľkého byrokratického me chanizmu.

Vo vlastnom zriadení miest za dominátu nenastali významnejšie zme ny proti principátu. Ďalej trval zbor dekúriov (ordo decurionum), zostali funkcionári mestskí so starými názvami (duoviri, aediles, quaestores atď). Veľmi obmedzenú, Konštantínom len trochu rozšírenú, jurisdikciu vyko návali duovirovia (Konštantín im dovolil priznanie držby pozostalosti a Justinián menovanie tútorov). Mestským úradníkom sa dovolilo prijímať listiny (zápisy, akty) o právnych úkonoch. Mali aj veľmi obmedzenú poli cajnú moc na presadenie vlastných úprav a rozhodnutí.

Najvýznamnejšou reformou absolútneho cisárstva bolo zavedenie mestského obhajcu (defensor civitatis). Kurátori (curator rei republicae), kto rí mali z doby principátu na starosti miestne financie, sa postupne zdege nerovali a získali tie isté nedostatky, ktoré mali odstraňovať a naprávať. Preto od začiatku 4. storočia sa stretávame s obhajcom chudobného oby vateľstva (defensor civitatis), ktorého povinnosťou bolo chrániť ľud proti zneužívaniu úradnej moci úradníkmi. Spočiatku ho menoval prefekt prae-torio z osôb senátorského rangu, ktorí boli osvedčení vo funkciách a mali potrebnú autoritu držať na uzde mocnejších (potentiores). Obhajca mal vlastnú obmedzenú právomoc, a tak ako ostatní mestskí úradníci mal pro tokolovať doklady o právnych úkonoch, spolu s úradníkmi a biskupom menovať tútora, keď majetok nedospelca nepresahoval päťsto solidov, vy máhať dane od najchudobnejších a najmä mal ochraňovať ľud proti všet kému útlaku úradníkov, boháčov atď. Skúsenosť ukázala, aké ťažké bolo nájsť potrebný počet osôb schopných a čestných na túto funkciu. Vyskúša li sa rôzne spôsoby obsadzovania funkcie obhajcu. Napriek tomu inštitúcia obhajcu nesplnila určený cieľ a očakávanie. Ako inde, aj v tomto prípade možno konštatovať, že zlo bolo v ľuďoch, a nie v úpravách. Vhod nejším ochrancom biednych a utláčaných v mestách sa stal biskup, ktoré ho autorita stále rástla s rastom autority a vplyvu cirkvi. Cisári im napokon priznali právomoc aj na poli súdnictva a administratívy, najmä keď sa svet ské orgány ukázali ako neschopné.

Treba konštatovať, že ani za absolútneho cisárstva (dominátu) sa Rím skej ríši nepodarilo zabezpečiť cestu rozvoja a zastaviť ju na ceste k úpad ku. Bol to hneď neúspech v usporiadaní nástupníctva do najvyššej štátnej funkcie. Bol to ďalej neúspech na hospodárskom poli, v poľnohospodár skej i remeselnej a priemyselnej výrobe. Korene tohto neúspechu boli predovšetkým v tom, že nahradzovanie otrockej pracovnej sily poloslobod-nou prácou drobných nájomcov alebo roľníkov alebo v živnostiach drob ných remeselníkov nemohlo v želateľnej miere uspieť v dôsledku ich deďičnej viazanosti či už na obrábanú pôdu, alebo na vykonávané remes lo. Táto viazanosť im nevyhnutne uberala na pracovnom záujme a iniciatí ve tým viac, že daňové zaťaženie vcelku všetkých tried a vrstiev (s výnimkou privilegovaných príslušníkov vojska a cirkvi) rástlo. Okrem toho hodnota peňazí bola nestála a znehodnocovaná infláciou. Už za prin-cipátu prejavujúca sa tendencia zmenšovania sa rímskeho a italského ele mentu v zložení vojska (tak mužstva, ako aj veliteľov) prehlbovala a umocňovala vplyv gótskych, germánskych a vandalských kmeňov na poli tické a štátne záležitosti. V r. 429 Rímska ríša stratila celú severnú Afriku a Sardíniu v prospech germánskych Vandalov. Už predtým sa zmenšila v Noriku, Británii aj na Balkáne. V r. 476 žoldniersky vojvodca Odoaker zosadil západorímskeho cisára Romula Augustula, a tým sa celá západná časť ríše fakticky dostala do moci Germánov. Táto zmena sa považuje za zánik Rímskej ríše. Na tomto nič nezmenilo zničenie ríše Vandalov v r. 533 - 534 byzantským vojvodcom Belisarom a dočasné ovládanie se vernej Afriky, Itálie a ostrovov, lebo byzantskú moc vystriedali v severnej Afrike Arabi, Hispániu ovládli Vandali a Vizigóti, Galiu Germáni a potom Frankovia, Panóniu Huni; prevažne na území Západorímskej ríše vznikli germánske štáty.

Východorímska ríša (potom nazývaná byzantská) stále viac získavala grécky ráz a zaznamenala určitý rozvoj pod ilýrskym sedliackym synom Justiniánom (r. 527 - 565). Ba po porážke (r. 553 - 554) východných Gó-tov a Vandalov dočasne sa k nej prinavrátili aj niektoré západné územia. Byzantská ríša sa držala, aj keď v zmenšenom rozsahu, až do jej porážky a ovládnutia Konštantínopolu Turkami (r. 1453).