Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Rímske právo

Pramene práva v Rímskom práve (rp-pramene_prava.doc)

PRAMENE PRÁVA

§ 12. Pramene vzniku rímskeho práva súkromného

I. Pojem pramene vzniku práva

Prameň vzniku práva je široký, a preto neraz aj nejednotný pojem. Naj častejšie sa možno stretnúť s delením prameňov na pramene poznania práva (§ 11) a na pramene vzniku práva. Prameň vzniku práva zasa sa ro zumie v zmysle materiálnom a formálnom.

Materiálnym prameňom vzniku práva sú všetky sociálne javy a potre by, ktoré formujú a podmieňujú podstatu právneho poriadku ako celku alebo jeho jednotlivých noriem.

Z právno technického hľadiska oveľa dôležitejšie sú formálne pramene vzniku práva. Rozumejú sa nimi formy, ktorými vládnuca spoločenská sila (trieda, skupina) prejavuje svoju vôľu; forma prejavuje aj bezprostredným dôvodom vzniku práva, resp. jednotlivej právnej normy. Aká forma preja vu vládnucej spoločenskej sily je v tom-ktorom období a v tej-ktorej spo ločnosti rozhodujúca, závisí od toho, ako je uspôsobený a organizovaný výkon štátnej moci v spoločnosti. To zasa závisí od formy štátu, od formy vlády a od formy štátneho zriadenia. V I. kapitole sme uviedli, ktoré orgá ny v rímskom štáte mali právotvornú moc.

Už Rimania, podobne ako Gréci, robili rozdiel medzi právom nepísa ným (ius non seriptum) a právom písaným (ius seriptum) podľa toho, či na jeho vznik bolo nevyhnutne potrebné písomné vypracovanie alebo nie. Druhom nepísaného práva, známym aj v Ríme, bolo obyčajové právo a mravy predkov.

G a i u s vo svojej učebnici (Inst. 1, 2) spomína tieto pramene vzniku rímskeho civilného práva: „Občianske právo národa rímskeho pozostáva zo zákonov, z uznesení plebsu, z uznesení senátu, z cisárskych nariadení, z ediktov tých, ktorí majú právo vydávať edikty, a z dobrozdaní právnikov" (Constant autem iura populi Románi ex legibus, plebiscitis, senatus consultis, constitutionibus principum, edictis eorum, qui ius edicendi habent, responsis prudentium). Vo výpočte chýba obyčajové právo (consuetudo) a mravy predkov (mores maiorum), čo v podstate bolo to isté.

II. Ius Papírianum

Nezachovali sa priame doklady o zákonodarnej činnosti kráľov, prí padne kuriátnych zhromaždení. Niektorí autori pripúšťajú, že medzi 3. a 2. storočím pred Kr. istýpontifex maximus P a p i r i u s skompiloval zbier ku kráľovských zákonov (leges regiae), ktorá azda poslúžila neskorším spi sovateľom. Uvádza sa však aj to, že podrobnejšie preskúmanie obsahu zbierky ukazuje, že úpravy sa vzťahovali na primitívnu organizáciu spoloč nosti: na rodinu, na moc hlavy rodiny, na primitívne trestanie, ale oveľa viac na oblasť náboženskú a obradnú. Nejde teda o zákony - aj keď zmien ky nachádzame u klasických právnikov - ale skôr o kňazské komentáre a záznamy dávnych náboženských zásad, úprav a tradícií.

III. Obyčajové právo (consuetudo)

Obyčajové právo predstavuje najstarší prameň rímskeho práva súk romného. Rozumie sa ním právo, ktoré sa právom stalo tým spôsobom, že sa dlho jednoznačne a s presvedčením o jeho záväznosti (opinio necessitatis) zachovávalo. V Ríme ho pomerne skoro zatlačili do úzadia zákony a naria denia magistrátov.

Problém vzťahu medzi obyčajovým právom a právom písaným vznikol po roku 212 po Kr., keď sa všetkým obyvateľom ríše priznalo rímske štátne občianstvo. Občania provincií sa aj naďalej pridržiavali svojho skoršieho práva, a nie rímskeho práva. Rímski juristi riešili túto rozpornú situáciu tak, že platnosť domácich provinčných práv prijali pod kepienkom obyča-jového práva.

Právnik Julián (D. 1, 3, 32, 1) to zdôvodnil takto: „Stará obyčaj sa nie neprávom zachováva ako zákon, a to je právo, ktoré nazývame ustanovené mravmi. Lebo keď nás zákony zaväzujú len preto, že boli prijaté rozhodnu tím národa, oprávnene aj to, čo národ schválil bez každého písma, bude zaväzovať všetkých: lebo čo na tom záleží, či národ prejaví svoju vôľu hlaso vaním alebo samými vecami a faktmi? Preto veľmi správne aj to sa prijalo, aby sa zákony rušili nielen hlasovaním zákonodarcu, ale aj tichým hlasova ním všetkých" (Inveterata consuetudo pro lége non immerito custoditur, et hoc est ius quod dicitur moribus constitutum. Nam cum ipsae leges nulla alia ex cau-sa nos teneant, quam quod iudicio populi receptae sunt, merito et ea, quae sine ullo scripto populusprobavit, tenebunt omnes: nam interest suffragio populus vo-luntatem suam declaret an rébus ipsis etfactis? Quare rectissime etiam illud recep-tum est, ut leges non solum suffragio legis latoris, sed etiam tacito consensu omnium per desuetudinem abrogentur).

Týmto zdôvodnením Julián priznal domácemu provinčnému právu prednosť pred rímskym právom, teda platnosť obyčaje proti zákonu (con-tra legem). Tak ako Julián, aj iní právnici priznávali obyčajovemu právu de-rogačnú moc oproti zákonu. Napríklad Ulpián (D. 9, 2, 27, 4) vyslovil, že „druhá hlava tohto zákona bola zrušená nezachovávaním" (huius legis se-cundum quidem capitulum in desuetudinem abiit). Podobne Callistratus (D. 11, 1, 1, 1) „a tak menej sa vyskytovali a upadli do nezachovávania" (ideolo-que minusfrequentantur et in desuetudinem abierunt). Paulus (D. 1, 3, 37) zdô raznil aj interpretačnú silu obyčaje: „Najlepšou vykladateľkou zákonov je obyčaj" (Optima enim est legum interpres consuetudo).

Absolútni cisári už roku 319 a po nich aj Justinián (Cod. Iust. 8, 52, 2) naopak pripustili obyčajové právo len vtedy, keď nebolo v tej veci zá konného ustanovenia, teda len popri zákone (praeter legem), ale nie proti výslovnému nariadeniu zákona.

IV. Zákony (leges a plebiscita)

Zákonom sa rozumie všeobecný rozkaz zhromaždenia národa (lex) ale bo ľudu - plebsu - prijatý na návrh magistráta (plebiscitum). Navrhujúcim magistrátom mohli byť len úradníci s impériom, teda konzuli, prétori, ple bejský tribún a neskôr cisár. Len týmto úradníkom bolo vyhradené právo rokovať s národom na comitia centuriata, resp. s plebsom na concilia plebis.

Na rozdiel od modernej doby tieto zhromaždenia mohli predložený návrh magistráta (zákon navrhnutý - lex rogata) len schváliť alebo zamiet nuť, ale nemohli na ňom nič meniť, ani nemohli predložiť vlastný návrh. Mohli však splnomocniť magistráta na jednostranné vydanie zákona (zá kon daný - lex dáta). Návrh zákona sa musel aspoň 24 hodín pred hlasova ním zverejniť (tzv. vyhlásenie zákona - promulgatio legis).

Zachovali sa správy o množstve zákonov a plebiscitov. Najvýznamnejší z nich je Zákon XII tabúl' (Lex duodecim tabularum), prijatý roku 450 pred Kr. na podnet tribúna plebis  C.  T e r e n t i a   Arsu. Stabilizovalo a spresnilo sa ním dovtedy platné obyčajové právo, ktoré patricijovia často spochybňovali. Formulácie jeho ustanovení sú stručné a výrazne presné. Zákon XII tabúľsa pokladal za prameň všetkého verejného a súk romného práva (fons omnispubliciprivatique iuris) a právnici ho neskôr lite rárne spracovali v mnohých dielach.

Na priblíženie jeho formulácií ako príklad uvedieme:

Tab. IV, 2: „Ak otec trikrát predá syna, syn nech je oslobodený spod otcovskej moci" (Si páterfilium ter venumduit, Jilius apatre Uber esto).

Tab. VIII, 2: „Ak zlomil úd a s ním sa nezmieril, nech je odveta" (Si membrum rupsit, ni cum eo pacit, talio esto).

Tab. VIII, 12: „Ak spáchal krádež v noci, ak ho zabil, nech je zabitý po dľa práva" (Si nox furtum faxit, si eum occisit, iure caesus esto).

V. Uznesenia senátu (senatus consulta)

Senát bol v zásade poradným orgánom kráľa alebo neskôr, za republi ky, magistrátov. Cenzori ho dopĺňali z radov zaslúžilých a bezúhonných občanov. Okrem iného senát sa spravidla vyjadroval k návrhu zákona, kto rý chcel magistrát alebo tribún ľudu predložiť komíciám, resp. koncíliám (§ 4 a 5). Postupom času senát na základe tejto poradnej činnosti vykoná vanej pre magistrátov nadobudol aj politický význam a napokon aj preva hu nad magistrátmi. V takomto období uznesenie senátu (senatus consultum) malo moc zákona. S normatívnymi uzneseniami sa stretávame aj v oblasti súkromného práva. Na rozdiel od komícií, senát mohol urobiť na predložených návrhoch zákonov zmeny. Platnosť uznesenia senátu vy žadovala jeho verejné vyhlásenie.

Za principátu po odstránení ľudových zhromaždení sa senát vyjadro val k návrhom a podnetom cisára, ale prakticky si nedovolil na nich niečo meniť, alebo ich neschváliť. Uznesenie senátu bolo vlastne stanoviskom cisára, a malo tak záväznú moc. Potvrdzuje to aj Gaius (Inst. 1, 4): „Uzne senie senátu je, čo senát rozkazuje alebo ustanovuje; a to aj dostáva silu zá kona, hoci sa o tej veci diskutovalo" (Senatus consultum est, quod senatus iubet atque constituit; idque legis vicem optinet, quamvis de ea refuerit quaesi-tum). Gaius mal zrejme na mysli pochybovačov na počiatku principátu, ktorí si zrejme neuvedomili zmenu v postavení senátu voči princepsovi.

VI. Nariadenia úradníkov (edicta magistratuum)

V rámci štátnych orgánov sme už uviedli úradníkov (magistrátov), kto rí boli vybavení nariaďovacou mocou (ius edicendi). Boli to úradníci, ktorí mali na starosti výkon celého súdnictva alebo len určitého jeho okruhu. Takými úradníkmi boli: mestský prétor, cudzinecký prétor, kurulský edil, v provinciách miestodržiteľ a správca financií. Zostáva tu objasniť si for mu, v ktorej túto právotvornú činnosť vykonávali.

Najvýznamnejším prostriedkom stáleho výkonu súdnej starostlivosti boli edikty (edictum) súdnych magistrátov. Ediktom sa rozumela vyhláška alebo oznámenie úradníka národu. Robilo sa pôvodne len ústne, neskôr spravidla písomne, napísané bolo na bielej tabuľke (album) a vyvesené na verejne prístupnom mieste, spravidla na fóre, kde sa súdilo.

Edikt vydával magistrát na začiatku, pri nástupe svojej ročnej úradnej funkcie. Edikt nebol zbierkou predpisov hmotného práva; jeho obsah sa mohol vzťahovať na správu alebo súdnictvo a mohli v ňom byť príkazy a zá kazy, odporúčania alebo sľuby, mohli tam byť úpravy najvšeobecnejšieho charakteru i týkajúce sa len jednotlivých prípadov, ale najmä tam bol uve rejnený ročný program úradnej činnosti, ktorý bol pre magistráta záväz ný. Takéto edikty vydávali v Ríme mestský prétor, cudzinecký prétor, s obmedzenou pôsobnosťou kurulský edil a v provinciách miestodržiteľ.

Podľa správy v Ulpiánovom komentári k prétorskému ediktu (D. 3, 1, 1, 4) pomoc prétora bola široká. Sám prétor hovorí: „Ak nebudú mať ad vokáta, ja ho dám nielen tým (ktorí o spore nevedeli, a pod.) osobám, kto rým zvykne prétor preukázať túto láskavosť, ale aj nechje to ktokoľvek, kto z určitých príčin alebo horlivosti odporcu alebo strachu nenachádza ob hajcu" (Ait praetor: Si non habebunt advocatum, ego dabo nec non solum his per-sonis hanc humanitatem praetor solet exhibere, verum etsi quis aliussit, qui certis es causis vel ambitione adversarii vel metu patronum non invenit).

Každý magistrát prichádzal so svojím ediktom, so svojou predstavou o výkone súdneho úradu, a bol ním viazaný počas celého úradného obdo bia. Ak magistrát prevzal od svojho predchodcu niektoré osvedčené usta novenia - a bolo to často - hovorilo sa o prenosnom edikte (edictum tralatitium). Ak sa ukázala potreba, mohol magistrát svoj pôvodný edikt zmeniť alebo doplniť, ba počas úradného roka mohol vydať aj nový edikt, tzv. náhly edikt (edictum repentinum). Ukázalo sa, že to umožňovalo súdnu právomoc aj zneužiť a rozhodne to vnášalo do právneho života neistotu a nedôveru v nezaujatosť magistráta. Preto Kornéliov zákon (lex Cornelia) z roku 67 pred Kr. prikázal magistrátom pridržiavať sa svojho pôvodného ediktu (ut praetores ex edictis suis perpetuis ius dicerent), ktorý sa tak stal trva lým, večným ediktom (edictum perpetuum). Mohli však priznať z prípadu na prípad actio infactum.

Edikt sa nedržal nijakej právnickej systematiky. Z obsahovej stránky za hŕňal tieto úseky: súdnictvo všeobecne, riadnu právnu pomoc, urýchlenú právnu pomoc, výkon rozhodnutí a prostriedky mimosúdnej ochrany.

Najdôležitejším obsahom súdneho (justičného) ediktu bol prísľub všetkých právnych prostriedkov, ktoré magistrát na návrh zainteresované ho sľuboval poskytnúť, ďalej oznámenie, akými zásadami sa bude riadiť pri výkone svojho úradu. Týmito právnymi prostriedkami neboli len pro striedky procesnoprávne (žaloby, námietky), ale aj za akých súkromnopráv-nych predpokladov sa budú poskytovať. Hmotné súkromnoprávne úpra vy sa dostávali do ediktu len ako predpoklady procesných právnych prostriedkov.

Edikt zahŕňal nároky z civilného práva, ako aj z prétorského práva. Kde išlo o civilné nároky, tam prétor v edikte oznámil vzor žalobnej for muly. Kde sa však prétor mienil odchýliť, alebo chcel doplniť civilné právo na základe svojej úradnej moci, tam sa musel vyjadriť presnejšie. V prípa de týchto prétorských nárokov v edikte podrobne oznámil, za akých pred pokladov žalobu prizná (iudicium dabo), alebo ju odmietne (iudicium non dabo), alebo v inom prípade sľuboval, že vec uvedie do pôvodného stavu (in integrum restituam), alebo inokedy, že bude rešpektovať uzavreté doho dy (pacta conventa servabo), alebo že ich neuzná za platné (ratum non habe-bo), alebo že uvedie do držby (missio in possessionem) atď.

Treba vyzdvihnúť, že právne vyjadrovanie pri žalobných formulách bolo a stále sa považuje za majstrovské, každému slovu sa dáva presný vý znam a vyznačuje sa istotou, stručnosťou, obsažnosťou a výraznosťou.

Za principátu cisárska moc neznášala obmedzenia vyplývajúce z naria-ďovacej moci preto rov. Preto cisár H a d r i á n okolo roku 129 po Kr. po veril právnika Šalvia Juliána, aby všetky platné a osvedčené justičné prétorské edikty systematicky spracoval do jednotného a stáleho ediktu, ktorý bude záväzný pre všetkých nastupujúcich magistrátov, tzv. edictum perpetuum Salvi Iuliani. Juliánov večný edikt mal asi tieto oddiely: edikt mestského prétora, edikt cudzineckého prétora, edikt kurulských edilov a provinčný edikt. Akékoľvek zmeny alebo doplnky v ňom mohli magistráti robiť len so súhlasom cisára.

VII. Právna veda (iurisprudentia)

Rímska právna veda sa veľmi zaslúžila o rozvoj rímskeho súkromného práva. Možno povedať, že práve ona mu v značnej miere zabezpečila ten ďalekosiahly vplyv na európsku i svetovú právnu kultúru. Treba hneď po znamenať, že rímska právna veda nielen právo rozpracovala, ale v určitom štádiu právo priamo vytvárala a stala sa formálnym prameňom vzniku prá va. V tejto spojitosti ju aj rozoberáme.

V rozvoji rímskej jurisprudencie rozoznávame dve obdobia. Najskôr je to pontifikálna, potom laická jurisprudencia.

Až do 3. storočia pred Kr. prevládala v právnom živote pontifikálna (kňazská) jurisprudencia. Súviselo to s náboženským zameraním rímskej spoločnosti. Pontifikovia viedli kalendár, totiž evidenciu dní, v ktorých sa podľa vôle bohov mohli robiť zmluvy alebo viesť spory (tzv. dies fasti), a kedy to bohovia nedovoľovali (tzv. dies nefasti). Takýto právny život pred pokladal spoluprácu s pontifikmi, ak občan nemal riskovať, že upadne do nepriazne bohov. Navyše primitívne nazeranie na právo spravidla sa zaha ľovalo do extrémneho formalizmu. V tom sa zasa vyznali len kňazi, ktorí si viedli archív najmä najrozmanitejších formulárov právnych úkonov (zmlúv, testamentov) a žalôb. Pontifikovia mali v istom zmysle monopol na právne vedomosti, čo bolo zo sociálneho hľadiska o to významnejšie, že pontifikmi boli len patricijovia.

Pontifikálny monopol narušili dve skutočnosti. Bolo to jednak odcudze nie a zverejnenie súdneho kalendára a zbierky formulárov, ktoré urobil pi sár G n a e u s Flavius okolo 3. storočia pred Kr., ajednak skutočnosť, že plebejský pontifex Maximus Tiberius Coruncanius začal dávať právne dobrozdania verejne na fóre. Takýmto spôsobom sa posluchá či vlastne mohli učiť. To boli prvé začiatky vyučovania práva, ale zároveň aj začiatok laickej právnej vedy, ktorej rozvoj celkom zatlačil pontifikálnu ju-risprudenciu.

Podľa zachovaných správ činnosť laických právnikov možno vystihnúť slovami žalovať (agere), ochraňovať (cavere), odpovedať (respondere) a ne skôr aj písať (seribere).

Agere bola pomoc pri zostavovaní žaloby, žalobnej formuly na použitie pred súdom; znamenala radiť, čo a ako má žalobca pred súdom robiť. Právnik, to nebol dnešný advokát; právnik dal len radu a na súde za stranu vystupoval rečník so svojou výrečnosťou.

Cavere znamená pomoc pri uzavieraní zmlúv a vôbec pri právnych úko noch, aby strana mala v prípadnom spore jasnú právnu pozíciu. Preto sa hovorí aj o preventívnej jurisprudencii alebo aj o kauterálnejjurispruden-cii.

Právnici poskytovali predovšetkým dobrozdania (responsum). Poskyto vali ich spravidla verejne, ústne alebo písomne a len na základe svojich schopností a vedomostí. Preto si mohli dobrozdania rôznych juristov aj protirečiť.

Scribere znamenalo literárnu odbornú činnosť a práve z nej vznikala právnická literatúra. Spočiatku to boli zbierky komentárov k zákonom (prétorským alebo provinčným) a ediktom, zbierky formulárov na rôzne právne úkony a neskoršie aj systematické a teoretické traktáty a učebnice. Tak sa začalo klasické obdobie rímskej právovedy a rímskeho práva. V tomto období vynikli právnici, ako boli Cato st., Q. M u c i u s S c a e -vola, Servius Sulpicius Rufus, Alfenus Varus a iní.

Keď sa uvažuje o význame rímskej právnej vedy, právom sa obyčajne spomína jej najdôležitejšia časť, výklad, interpretácia. Výraz bol aj v sta rom Ríme mnohoznačný, prevzatý z gréckej rétoriky, a po dlhšom čase na trvalo zakotvil v oblasti právnej vedy ako právna interpretácia. Interpretáciou (od interpretari - tlmočiť, prekladať, vyjasňovať, vykladať) sa rozumie tá rozumová činnosť právnika, ktorou sa usiluje dopátrať prav divého zmyslu použitého slova v zákone, nariadení, v zmluve a pod. Je to činnosť azda najdôležitejšia v oblasti práva. Súvisí to s tým, že aj v oblasti práva sa dorozumievame slovami tak v súčasnosti, ako aj v antickom svete. Aby sme sa riadne dorozumeli, musíme používať slová v rovnakom zmysle a význame. Takmer každé slovo má širokú škálu významov. Avšak aj tak mer každé slovo sa používa prevažne a stabilne v určitom zmysle. Okrem tohto bežného zmyslu ho možno používať aj v širšom alebo užšom vý zname. Za hranicou možného širšieho významu slova prichádza do úvahy len obdoba, analógia. Z tohto stavu vyšla najzákladnejšia náuka o inter pretácii slova a v spojitosti s tým o spôsoboch interpretácie. Ak sa berie zmysel slova podľa bežného užívania, hovorí sa o deklaratornom výklade (interpretácii). Ak však vykladajúci berie za základ rozsah zmyslu slova z priestoru medzi bežným zmyslom a hranicou možného užšieho zmyslu, hovorí sa o rozširujúcom (extenzívnom) výklade slova. Ak naopak náplň zmyslu slova sa berie z priestoru medzi bežným zmyslom slova a hranicou možného užšieho zmyslu, hovorí sa o zužujúcom (reštriktívnom) výklade.

Rímski právnici si vypracovali tieto základné spôsoby výkladu; naprí klad lex Aelia Sentia zakazovala prepustenie otroka infraudem creditorum. V praxi sa nastolila otázka, či 3.jfideicommissarius, odkazovník, mal byť po važovaný za veriteľa v zmysle uvedeného zákona. Hermogenián odpove dal (D. 40, 9, 29 pr.), so zreteľom na bežný zmysel slova veriteľ, že aj fideikomisária (druh odkazovníka) treba považovať za veriteľa. Použil sa tu deklaratórny výklad.

Rovnako pri deklaratórnom výklade dotálny pozemok zostával dotál-nym aj po rozlúčení manželstva (Papinián, D. 23, 5, 12 pr.) a bolo naň tre ba uplatniť Júliov zákon o cudzoložstvách.

V Akvíliovom zákone boli skutkové podstaty poškodenia cudzej veci vymedzené slovami: spáliť - urere, rozbiť -frangere a zlomiť - rumpere. Ich význam mohol byť vykladaný rôzne. Rumpere (zlomiť, rozlomiť) znamena lo pôvodne násilné zranenie otroka a živočícha, ale v neskoršej dobe sa ním extenzívnym výkladom rozumelo aj corrumpere (poškodiť), teda každý druh zhoršenia veci, aj nenásilného, napríklad aj spôsobenie potratu sla bým úderom, bodnutím (Ulp. D. 9, 2, 27, 17; Ulp. D. 9, 2, 27, 22).

V 1. kapitole Akvíliovho zákona sa hovorilo o protiprávnom zabití cu dzieho otroka alebo štvornohého stádového zvieraťa „quadrupedem velpe-cudem". Nesporné bolo, že tam patrili ovce, kozy, kone, voly, muly a somáre. Diskutovalo sa o tom, čo s ostatnými v domácnostiach chovanými štvornohými zvieratami, najmä ošípanými. Proti ošípaným viacerí namie tali, že nedávajú trvalý úžitok. Napokon sa presadil rozširujúci výklad La-beona, že aj ošípané treba zahrnúť pod pecudes.

Júliov zákon de maritandis ordinibus dovoľoval patrónovi zaviazať si pre-pustenku prísahou, že sa nevydá. Neskorší právnici vykladali túto prísahu v tom zmysle, že platila len po určitý čas (napr. pokiaľ nedospelé deti ne-odrástli), nie však natrvalo (Ter. Clem. D. 40, 9, 31; Ulp. D. 28, 16, 3, 5).

Príklad reštriktívneho výkladu umožnila lex Voconia. Podľa tohto záko na mohol občan, ktorý bol zaevidovaný do cenzorského súpisu s majet kom 100 000 asov, ustanoviť ženu za testamentnú dedičku. Došlo však k zmene valuty a do cenzorskej listiny 1. triedy sa žiadalo 100 000 sester-ciov. Medzitým sa asy rozlišovali na ťažké a ľahké. Jeden sestercius sa rov nal približne jednému ťažkému asu. Prax reštriktívne vykladala, že pre zápis do cenzorského zoznamu treba 100 000 ťažkých asov.

Júliov zákon de maritandis ordinibus mal ustanovenia o neschopnosti nadobudnúť dedičstvo a legáty osobami bezdetnými alebo neženatými. Pri výklade ustanovenia vznikla otázka, či sa tento zákaz vzťahoval aj na prétorskú bonorum possessio. Paulus (D. 50, 16, 138) odpovedal áno, lebo v bežnej reči pod hereditas sa rozumelo aj bonorum possessio.

Zužujúco boli vykladané predpisy Júliovho zákona de maritandis ordini-bus o manželských prekážkach medzi senátormi a prepustenkami.

O striktnej interpretácii hovoríme vtedy, keď formálne dôvody nedo voľujú uvažovať o analógii alebo reštriktívnom alebo extenzívnom výkla de. Napríklad v spojitosti s ručením. Apulejov zákon (r. 241 pred Kr.) dovoľoval regresný nárok ručiteľov proti hlavnému dlžníkovi len pri spon-sio ■a.fideipromissio. Keď sa neskôr používala zjfideiussio, prax nepripúšťala vztiahnuť regresný nárok aj v prospech fideiussora (Gai Inst. 3, 127; 3, 122).

Ustanovenia Júniovho zákona, ktorý zakázal Latínom nadobúdať ex tes-tamento, sa nevzťahovali analógiou ani rozširujúcim výkladom nz.fideico-mis; právnici trvali na striktnom výklade.

Striktný výklad, ktorý nepripúšťa rozšírenie alebo zúženie významu bežnej (obvyklej) reči, sa vlastne obmedzuje na deklaratórny výklad.

Dôkaz opakom (argumentum a contrario) označuje len prípady, v kto rých sa odmieta analógia, lebo tu niet prirovnateľnej skutkovej podstaty. Niekedy sa analógia zahŕňa do extenzívnej interpretácie.

Mimoriadne významnú rolu hrala interpretácia týkajúca sa vzťahu ver-ba - voluntas, čiže vôľa ajej prejav - vôľa poručiteľa oproti jeho slovám (pre javu) v testamente. Presadila sa vôľa (voluntas).

Interpretácia mala značný praktický význam. Právo vykladali najvyšší úradníci, cisári, sudcovia, ale najmä právnici.

Zákon XII tabúl'obsahoval len niekoľko jadrných viet, ktoré vystačili pomerom malého poľnohospodárskeho štátu. Veľký pokrok v politickom, hospodárskom a spoločenskom živote na začiatku republiky si vyžadoval hlboké zmeny v civilnom hmotnom i procesnom práve v záujme rozvíjajú ceho sa obchodu a úveru. Tomu práve vynikajúco okrem prétorov po mohli aj právnici. Výbornou pomocou im boli práve spôsoby spočiatku pontifikálnej, neskôr laickej interpretácie. Bez tejto interpretačnej zruč nosti si vôbec nemožno vysvetliť, že Rimania vystačili s takým malým poč tom zákonov a že Zákon XII tabúľ platil - hoci vo velkej miere len formálne - takmer celé tisícročie.

Interpretácia sa stala organickou časťou civilného práva. Právnik Pom-ponius to priliehavo vyjadril (D. 1, 2, 2, 12), že „civilné právo alebo je usta novené zákonom, alebo spočíva v samej interpretácii znalcov". Principát ešte napomáhal interpretáciu, ktorá sa týkala najmä prétorského ediktu. Za dominátu si však absolútny cisár vyhradil všetku tvorbu práva a dokon ca aj jeho interpretáciu. Justinián to v konštitúcii Tanta (21) vyjadril, že „len jemu je dovolené zákony dávať aj vykladať" (cui soli concessum est leges et condere et interpretari). Pomocou interpretácie viaceré inštitúcie archaic kého práva (najmä Zákon XII tabúl), napríklad formálny úkon per aes lib-ram alebo mancipatio alebo manumissio et emancipatio, boli interpretáciou tak spružnené a prispôsobené životu a jeho potrebám, že poskytovali plat nú službu ešte celé ďalšie storočia.

Napriek všetkému prínosu interpretácie treba konštatovať, že Rima nia nevypracovali komplexnú teóriu výkladu práva. Okrem spomenu tých spôsobov výkladu v prameňoch rímskeho súkromného práva nachádzame celý rad príkladov a zásad, pravidiel interpretácie práva. Roz trúsené sú po celých justiniánskych Digestách, ale najmä v ich posledných dvoch tituloch (D. 50, 16: o význame slov - de verborum significatione a D. 50, 17: o rôznych regulách starého práva - de diversis regulis iuris antiqui; žiada sa uviesť aspoň niektoré: Celsus (D. 1, 3, 17): „Poznať zákony, to nie je len pamätať si ich slová, ale ich silu a moc" (Scire leges non hoc est verba ea-rum tenere, sed vim ac potestatem); Celsus (D. 1, 8, 19) sa tiež prihováral „za dobrosrdečnejší výklad zákonov, aby sa ich zmysel - vôľa zákonodarcu za chovali" (benignius leges interpretandae sunt, quo voluntas earum conservetur), alebo stanovisko Paula (D. 1, 3, 23), že „nemá sa meniť ustálený výklad" (minime sunt mutanda, quae interpretationem certam semper habuerunt).

Pri výklade sa mal brať zreteľ na rovnosť (aequitas). Paulus (D. 50, 17, 90) to vyjadril slovami: „Vo všetkom, ale predovšetkým v práve má sa brať zreteľ na rovnosť a spravodlivosť" (In omnibus quidem, maxime tamen in iure aequitas spectanta est).

Veľmi významná bola zásada, že „rozhodovať alebo dobrozdanie dávať treba len pri zohľadnení celého zákona, a nie nejakej jeho vybranej časti" (Celsus D. 1, 3, 24: incivile est nisi tota légeperspecta una aliqua particula eius proposita iudicare vel respondere).

Podobne Marcellus: „V pochybných prípadoch držať sa dobrosrdeč-nejšieho výkladu nieje menej spravodlivé, ako bezpečné" (D. 28, 4, 3 pr.: Sed in re dubia benigniorem interpretationem sequi non minus iustius est, quam tutius).

Ulpián, majúc na zreteli výklad dôkazom od väčšieho k menšiemu (ar-gumentum a maiori ad minus), vyslovil, že „sa nemá dovoliť menej, komu je dovolené viac" (D. 50, 17, 21: non debet, cuiplus licet, quod minus est non lice-re).

K rozvoju klasickej rímskej jurisprudencie prispeli styky s veľmi rozvi nutou gréckou vedou a kultúrou. Rímski právnici 2. a najmä 1. storočia pred Kr. si osvojili vymoženosti gréckej filozofie, gramatiky a rétoriky a použili ich znalosti na spracovanie právneho materiálu, vytvárajúc pojmy a definície, spájajúc podobné a oddeľujúc rôzne, analyzujúc a syntetizu-júc. Týmto spôsobom sa vtedajšia právna zručnosť dostávala na úroveň vedy. V tomto období vynikli niektorí právnici.

Marcus Porcius C a t o (r. 234 - 149 pred Kr.) zastával mnohé štátne funkcie, vyznamenal sa ako štátnik, všestranný spisovateľ a rečník. Veľmi známe je jeho zachované dielo o poľnohospodárstve De agri cultura. Roz viedol v ňom svoje názory na rentabilitu rozvíjajúceho sa otrokárskeho hospodárenia na veľkostatkoch (sám bol latifundista). Jeho názory tiež pri speli k úpadku stredných a drobných roľníkov. V uvedenej práci predložil aj rad právnych formulárov a pre syna napísal príručku práva.

Quintus Mucius S c a e v o 1 a, pontifex maximus, žil na prelome 2. a 1. storočia pred Kr. Napísal učebnicu o občianskom práve De iure civili v 18 knihách. Zachovali sa z nej niektoré výňatky. Komentoval ju Gaius a Pom-ponius vo svojom komentári sa o ňom zmieňuje, že v učebnici prvý vyložil civilné právo podľa kategórií (generatim). Naňho sa tiež viažu cautio Mucia-na (§ 74, III) a praesumptio Muciana (§ 25, VII).

Servius Sulpicius R u f u s, priateľ Ciceróna, ideový protivník Scaevolu, bol výborným právnikom a respondentom, vynikol v právnej dialektike a prvý komentoval prétorský edikt. Prejavil sa aj ako úspešný učiteľ a jeho početní žiaci pôsobili ešte aj za princepsa Augusta.

V rozvoji právnej vedy nastali za principiátu dve významné zmeny. Pre dovšetkým cisári začali udeľovať významným právnikom tzv. právo verej ne dávať dobrozdania v mene cisára (ius publice respondenti ex auctoritate principis). Pochopiteľne, takéto dobrozdania mali v praxi väčší význam. Ci sár Hadrián šiel v tomto smere ešte ďalej a ustanovil, že zhodné dobrozda nia (responsa) autorizovaných právnikov majú silu zákona; ak by sa rozchádzali, mohol sudca rozhodnúť podľa svojho uváženia. Takto právna veda postupne nadobudla právotvornú silu.

Druhou podnetnou novotou bol vznik protichodných smerov teore tických škôl - prokuliánov (pôvodca Antistius Labeo - republikán) a sabi-niánov (pôvodca Atteius Capito, stúpenec cisárstva), ktoré sa rozchádzali v riešení určitých právnych otázok (napr. v otázke vlastníctva spracovaním cudzej veci alebo v otázke určovania dospelosti a i.).

Aj Juliánov večný edikt podnietil systematické spracovanie prétorské-ho práva.

Spomedzi klasických právnikov z obdobia cisárstva vynikli: Labe o, Sabinus, Papianus, Gaius, Ulpianus, Modestinus, Cels u s, Iulianus a Paulus.

Marcus Antistius L a b e o žil na prelome starej a našej éry. V politic kých názoroch bol konzervatívny, totiž verný stúpenec republiky. Nebolo mu priznané právo dávať dobrozdania (ius respondendi). Vo vedeckej práci bol naopak pokrokový. Mal široké vzdelanie, a nielen právnické. Nemal záujem o politickú kariéru, venoval sa len právnej vede. Zanechal po sebe bohatú spisbu, okolo 400 kníh, z ktorých sa zachovali len zlomky. V jus-tiniánskych Digestách je citovaný asi 500-krát. Z jeho diel sa žiada uviesť aspoň: K Zákonu XII tabúľ (Ad legem XII tabularum), komentár K prétorskému ediktu (Ad edictum), Listy (Epistulae), Dobrozdania (Responsa), Zrej-mosti (Pithana), výklad sakrálneho práva (De iure pontificio). Po celé generácie zostal vo veľkej vážnosti pre žiarivú bystrosť svojho ducha.

Massurius Sabinus žil v prvej polovici 1. storočia po Kr. a bol žia kom tvorivého C. Ateia Capitona, od ktorého sa rát jú počiatky školy sabi-niánov. Pochádzal zo skromných pomerov a ako prvému jazdcovi mu cisár Tiberius udelil ius respondendi. Jeho hlavné dielo o občianskom práve (Ius civile) pokračovalo v systéme Mučia Scaevolu a ešte aj v 3. storočí po Kr. napísali k nemu komentáre známi právnici ako Pomponius, Ulpianus a Paulus. Z ďalších Sabinových spisov treba uviesť: Ad Vitellium, Ad edic tum, Accessorium, Defurtis, Fasti, Memoralia, Responsa.

Gaius, právnik, o osobe ktorého zostáva mnoho hmlistého, preto po známe len jeho krstné meno. Dáta narodenia a smrti sú neznáme. Žil v 2. storočí za vlády Antónia Pia a Marka Aurélia. Nezastával verejné fun kcie, ani mu nebolo udelené ius respondendi. Venoval sa učiteľskej a vedec kej práci. Písal komentáre k zákonom (napr. k Zákonu XII tabúľ) a k ediktom (aj k provinciálnemu ediktu), tiež učebné príručky a mono grafie. Celý súbor jeho prác zahŕňa 120 až 150 kníh.

Spomedzi jeho prác mu trvalú slávu zabezpečila jeho učebnica známa pod názvom Institutiones (Základy). Gaius ju napísal okolo r. 160 po Kr. a obsahuje základný výklad rímskeho súkromného práva. Matéria je rozde lená do troch častí: osoby (personae), veci (res) a žaloby (actiones). Podanie látky svedčí o autorovom didaktickom nadaní; dielo je dobre rozčlenené, stručné a pritom jasné a zrozumiteľné.

Zatiaľ čo medzi súčasníkmi a neskoršími právnikmi bol Gaius celkom neznámy, v ďalších storočiach ho uznávali. V citačnom zákone z r. 426 je už uznávaný za právnickú autoritu, v odbornej spisbe ho často používajú a pre Justiniánove Inštitúcie bol predlohou; v Digestách je z jeho diel pre vzatých viac než 500 fragmentov. Inak po stáročia bol text Gaiových Inšti túcií zabudnutý.

V roku 1816 sa čírou náhodou našiel jeden exemplár Inštitúcií v kapi tulskej knižnici vo Verone. Gaiov text bol pôvodne napísaný na pergame ne, ten bol potom zatretý a naň bol napísaný text listov sv. Hieronyma niekedy v 9. storočí. V rokoch 1927 a 1933 sa našli dva papyrusy s textom Gaiových Inštitúcií v Egypte. Už od prvého objavu a publikovania textu v roku 1820 dostali romanisti neoceniteľný podklad pre štúdium rímske ho klasického práva, najmä procesného. Gaiove Inštitúcie v súčasnosti predstavujú jedno z najpopulárnejších právnických diel na svete.

Publius Iuventius C e 1 s u s žil na sklonku 1. storočia po Kr. a na začiat ku 2. storočia; patril ku škole prokuliánov. Zastával vysoké verejné funkcie a za Hadriána bol členom štátnej rady. Medzi rímskymi právnikmi vynikal ako veľmi originálny duch, veľmi svojský vo formulovaní myšlienok. Jeho spisy sa vyznačujú vynikajúcim ostrovtipom; napríklad slávna definícia práva ako „ars boni et aequi" a mnohé iné presné reguly. Jeho hlavným die lom sú Digesta v 39 knihách a ďalšie kazuistické spisy Epistulae a Quaestio-nes.

Salvius I u 1 i a n u s zastával postupne všetky vysoké štátne funkcie za vlády cisárov Trajána, Antonína Pia a Marka Aurélia. Pochádzal z africké ho Hadruméta z italskej rodiny. Hadrián ho viackrát vyznamenal a „pre vynikajúcu učenosť" (propter insignem doctrinam) mu ako kvestorovi povo lil dvojitý plat. Predovšetkým mu však zveril konečnú redakciu prétorské-ho ediktu (pozri § 12, VI). Jeho životné dielo dokazuje, že uznanie bolo zaslúžené. V literárnej tvorbe nebol taký svojský ako Celsus, vynikal však nad ním myšlienkovou bohatosťou a umením podania. Právnickou intuí ciou a dokonalosťou spracovania súdnych prípadov predstihol všetkých predchádzajúcich právnikov a z neskorších okrem Papiniána sa mu nikto celkom nevyrovnal. Vo svojich prácach Iulianus rozhodol mnoho pred chádzajúcich pochybností a sporov, a tým ovplyvnil ďalší vývoj, napríklad v sporoch medzi prokuliánmi a sabiniánmi (sám bol posledným sabiniánom). V poklasickej spisbe bol najviac citovaný. Aj produktivitou preko nal Celsa.

Hlavným dielom Iuliana boli Digesta v 90 knihách, ktoré sa hodnotia ako vrchol rímskej právnej vedy a jeho autor ako najvynikajúcejší z klasi kov. Vydal aj rad komentárov a výkladov starších právnikov.

Aemilius Papinianus pochádzal zo Sýrie alebo z Afriky. Bol najvý znamnejším právnikom na sklonku obdobia klasickej jurisprudencie. Kje-ho vážnosti prispel aj jeho tragický osud. Bol zošvagrený s cisárom Septimom Severom a za jeho vlády bol prednostom kancelárie a libellis a od r. 203 praefectus praetorio. Cisár Caracalla ho nechal r. 213 popraviť, údajne z toho dôvodu, že pred senátom odmietol ospravedlniť cisárom spáchanú (r. 212) vraždu brata a spoluvládcu Geta. Vo svojich spisoch sa zaoberal riešením praktických prípadov. Najvýznamnejšími jeho prácami sú: Otázky (Quaestiones) v 37 knihách a Dobrozdania (Responsa) v 19 kni hách, ďalej monografia O cudzoložstvách (De adulteriis) a malý spis Definí cie (Definitiones). Práce vynikajú hĺbkou myšlienok, sústredením sa na právnu podstatu a presnosťou; neraz sú však ťažko zrozumiteľné. Stojí v popredí medzi Celsom, Labeom a Iulianom.

Iulius P a u 1 u s bol neznámeho pôvodu. Za vlády cisárov Septima Se-vera, Caracallu a Alexandra Severa zastával postupne rad najvyšších štát nych funkcií vedľa Papiniána a Ulpiána (napr. člena cisárovej rady a prefekta praetorio) a pôsobil aj ako učiteľ práva.

Vedecky bol mimoriadne plodný (vyše 300 kníh). Vydal obšírne ko mentáre civilného i prétorského práva, ale literárnu pozornosť venoval všetkým právnym odborom. Svoje výklady vtesnal takmer do všetkých druhov právnoliterárneho prejavu (komentárov, myšlienok, učebníc, pra vidiel, rozhodnutí, poznámok).

Paulus bol v citačnom zákone uvedený ako autorizovaný právnik. Celá šestina (2 081) fragmentov v justiniánskych Digestách pochádza z Paulo-vých spisov.

Domitius U 1 p i a n u s bol právnikom fenického pôvodu a takmer vrstovníkom Paula; v štátnych funkciách sa stretol aj s Papiniánom. Bol členom cisárskeho konzília, prefektom praetorio a dôverným radcom mla dého cisára Alexandra Severa. Ako veliteľ bol pretoriánom nepohodlný a r. 223 sa proti nemu vzbúrili a pred očami Alexandra Severa ho zabili.

Ulpiánova odborná činnosť bola veľmi bohatá. Napísal okolo 280 kníh. Spracúval najrozmanitejšie témy, vynikal širokým právnym rozhľadom a jasným, ľahko zrozumiteľným spôsobom podania. Jeho najvýznamnejšie diela boli: komentáre k prétorskému ediktu (81 kníh) a k Sabínovi (51 kníh), učebnice (2 knihy), Pravidlá (Regulae - 7 kníh) a celý rad ďalších spi sov, poznámok, dobrozdaní, rozpráv, digest a i.

Bol jedným z najvýznamnejších rímskych právnikov. Vjustiniánskych Digestách sa nachádza vyše 2 500 fragmentov z jeho tvorby.

Herennius Modestinus sa uvádza ako posledný predstaviteľ klasic kej jurisprudencie. Bol žiakom Ulpiána. V rokoch 224 a 244 zastával úrad prefekta vigilum. Písal viac pre prax, a to rovnako v latinčine, ako aj v gréč tine. Napísal rad diel rôzneho obsahu: Diferentiae (9 kníh), Regulae (10 kníh), Pandectae (12 kníh), Responsa (19 kníh); zo všetkých sa však zachova li len fragmenty.

Od 3. storočia úroveň právnej vedy tak upadla, že „právnickú anar chiu", ktorá nastala, sa cisári Theodosios II. a Valentinianus III. rozhodli roku 426 riešiť tzv. citačným zákonom. Podľa tohto zákona bolo možné odvolávať sa len na mienku Papiniána, Paula, Ulpiána, Modestina a Gaia (tzv. senát mŕtvych). Sudca mal rozhodovať podľa mienky väčšiny týchto právnikov. Pri rovnosti hlasov rozhodujúci bol hlas Papiniána, a ak by sa v spornej otázke nebol vyslovil, sudca mohol rozhodnúť voľne. Nesporne je to doklad o veľmi zdržanlivom postoji k právnikom a právnej vede. U Jusliniána to vyvrcholilo zákazom skúmať a vykladaťjeho Corpus iuris ci-vilis.

VIII. Cisárske nariadenia (constitutiones principum)

Od čias panovania cisára Augusta sa zmenil charakter štátneho zriade nia. Formálne platila republikánska ústava, ale cisár (princeps) vo svojej osobe natrvalo sústreďoval funkcie najvýznamnejších magistrátov; bol no siteľom impéria, teda mal kompetenciu prétora vydávať edikty. Od 3. sto ročia po Kr. sa principát postupne zmenil na absolútnu dedičnú monarchiu (dominát). Absolútny cisár (dominus) bol vyňatý spod platnosti zákonov, kým princeps bol viazaný zákonom. Mal sa pohybovať len v me dziach zákona, ale jeho nariadenia (constitutiones) platili ako zákon.

Vytvorili sa štyri formy cisárskych nariadení. Edikty mali všeobecnú platnosť v celej ríši. Reskripty boli akýmsi záväzným dobrozdaním na žia dosť dopytujúceho sa úradníka (sudcu) alebo sporovej strany. Dekréty boli cisárske rozsudky v prvej alebo odvolacej inštancii a boli záväzné aj v iných podobných prípadoch. A napokon mandáty boli cisárske smernice úradníkom a správcom v provinciách a administratívnych i sporových veciach.

Za dominátu absolútny cisár zatlačil do úzadia všetky druhy formál nych prameňov vzniku práva a výhradným prameňom sa stali cisárske edikty (zákony - nariadenia - leges edictales) spravidla s platnosťou pre obe časti ríše.

IX. Predjustiniánske zbierky rímskeho práva

Ani citačný zákon nebol schopný odstrániť všetky nedostatky spojené s úpadkom jurisprudencie. Pociťovala sa najmä potreba vydať systematic ký prehl'ad aj platného cisárskeho práva. A tak vznikli viaceré zbierky cisár skych nariadení. Spomedzi nich treba spomenúť: Codex Gregorianus približne z roku 291 po Kr., ktorý obsahuje cisárske reskripty asi od roku 196 po Kr., lebo reskripty sa vzťahovali na oblasť súkromného práva. Co dex Hermogenianus zo začiatku 4. storočia po Kr. obsahoval cisárske konšti túcie asi od roku 293 po Kr. Ani jeden z týchto kódexov sa nezachoval, poznáme len fragmenty z nich v iných právnych zbierkach. Codex Theodo-sianus platný od roku 439 po Kr. obsahuje predovšetkým cisárske edikty, a teda má skôr verejnoprávny charakter. Aj ten sa zachoval iba v úryvkoch. Pôvodne mal 16 kníh usporiadaných podľa systematiky Digest (tituly, zá kony, paragrafy).

V tomto období úpadku nejestvovala prakticky samostatná právnická tvorba napriek tomu, že pôsobili právnické školy v Ríme, Beryte, Alexan drii, Antiochii a v Konštantínopole.

Objavili sa len zbierky s výňatkami z prác starších právnikov, prípadne s komentármi k nim, i zbierky, ktoré obsahovali výňatky zo spisov klasic kých právnikov, a zákony - nariadenia (leges - edictales) absolútnych cisá rov. Boli to najmä Fragmenta Vaticana - zbierka výňatkov z Papiána, Ulpiána a Paula, ako aj z Gregoriánskeho a Hermogeniánskeho kódexu. Rukopis zbierky sa našiel roku 1821 vo Vatikáne. Ďalej to bola zbierka Collatio legum Mosaicarum et Romanorum. Obsahuje židovské a rímske trestné a dedičské právo. V západnej časti ríše sa v 5. až 6. storočí objavili kompilácie z predchádzajúcich kódexov a zo spisov starších právnikov vo forme tzv. Lex Romana Burgundiorum pre germánskych vládcov východné ho Francúzska a tzv. Lex Romana Visigothorum (Breviarium Alarici), ktorá čerpala z iných kódexov aj z Gaiových a Paulových Sentencií. Bola určená pre germánskych vládcov západného Francúzska a Španielska.

Všetky tieto zbierky rímskeho práva prevýšila neskoršia kodifikácia rímskeho práva, ktorú uskutočnil cisár Justinián.

§ 13. Justiniánska kodifikácia

I. Ciele kodifikácie

Rímska ríša sa roku 395 rozdelila na dve časti a roku 476 sa ako celok rozpadla. Západnú časť ríše ovládli „barbari" a východná žila vlastným ži votom ako dedič niekdajšej svetovej Rímskej ríše.

Za takejto situácie nastúpil roku 527 na trón vo východnej časti Rím skej ríše cisár Flavius Justinián. Len čo sa ujal moci, zaujala ho myšlienka obnoviť slávu a veľkosť niekdajšej Rímskej ríše. Mal však len skromné vojenské úspechy, a preto dúfal, že tieto ciele dosiahne skôr ob novením duchovnej jednoty jednak pomocou kresťanstva, jednak práva. Preto upevňoval pozície cirkvi a rozhodol sa obnoviť aj jednotu práva. Po kial'ide o jednotu práva, predpokladal, že treba predovšetkým vypracovať zbierky platného práva a upevniť jeho niekdajšiu vážnosť. V tejto oblasti Justinián nedosiahol nijaké prenikavé úspechy. Pokiaľ ide o jeho politické ciele, ukázali sa ako nerealizovateľné, lebo im chýbala vhodná hospodár-sko-spoločenská základňa. Inštitút otroctva bol v rozklade a medzi západ nou a východnou časťou ríše boli v každom smere veľké rozdiely. Avšak napriek týmto nezrovnalostiam i neúspechu kodifikácia rímskeho práva predsa Justiniánovi zabezpečila trvalé miesto v dejinách rozvoja práva a právnej kultúry.

II. Kodifikačné práce

Poukázali sme na úsilie, ktoré sa v predjustiniánskom období vynaloži lo na zhrnutie platného práva do prehľadných zbierok. Toto úsilie sa však celkovo koncentrovalo len na cisárske právo, aj to prevažne z obdobia do-minátu. Justinián si vytýčil cieľ s oveľa širším záberom. Chcel zhrnúť celé rímske právo, nielen cisárske, ale aj právo klasickej rímskej jurisprudencie. Na tú dobu to bolo takmer nepredstaviteľné podujatie a pracovný plán.

Za ústredného koordinátora tejto práce si J u s t i n i á n vybral pred nostu cisárskych ústredných úradov (magister officiorum), osvedčeného právnika Triboniána. Kodifikačných úloh bolo niekoľko a Justinián ich zveril osobitným komisiám. Členom týchto komisií a niekedy aj ich predsedom bol Tribonián. Členmi komisií boli poprední profesori z práv nických škôl v Beryte a Konštantínopole a významní konštantínopolskí ad vokáti.

III. Codex Iustíniarvus

Prvou kodifikačnou úlohou bolo vypracovať zbierku cisárskych naria dení (constitutiones principum - pozri § 12, VIII). Roku 528 poveril Justi nián desaťčlennú komisiu nariadením Haec quae necessario, aby zbierku cisárskych nariadení spracovala z Gregoriánskeho, Hermogeniánskeho a Teodoziánskeho kódexu a neskorších cisárskych nariadení. Do zbierky mala pritom prevziať iba aktuálne nariadenia a prípadné rozpory v nich mala odstrániť. Komisia bola s prácou rýchlo hotová a už roku 529 naria dením Summa rei publicae nadobudla nová zbierka platnosť, a tak nahradi la predchádzajúce zbierky. Zbierka nesie názov Codex Iustinianus. Pomerne skoro ju však prepracovali.

IV. Digesta

Po skončení uvedených prác sa prikročilo k najdôležitejšej úlohe celej kodifikácie, a to k ucelenému a systematickému spracovaniu práva vytvo reného rímskou jurisprudenciou do jednej zbierky (Constitutio Deo auctore z roku 530). Tribonián ako predseda zostavil 16-člennú komisiu, ktorá mala prácu urobiť za 10 rokov. Boli v nej štyria profesori práv, jedenásti advokáti a prednosta cisárskej kancelárie. Komisia mala zhrnúť všetko právo obsiahnuté v spisoch autorizovaných právnikov, ale prihliadala aj na práce neautorizovaných právnikov. Tak ako pri Kódexe mala vybrať len to, čo bolo ešte aktuálne, a cieľom aktualizácie mohla prispôsobiť for muláciu výňatkov (interpolationes). Zdá sa, že zásahov, ktorými komisia pri spôsobovala formulácie, bolo pomerne veľa. O niektorých takýchto zmenách rozhodol sám cisár nariadením a dokonca o päťdesiatich prípadoch sa rozhodlo roku 530, skôr, než sa začali práce na Digestách (tzv. Quinquaginta decisiones). Odhaduje sa, že komisia preštudovala okolo 1 500 kníh od 39 autorov - právnikov, spolu asi tri milióny riadkov. Už po troch rokoch komisia predložila výsledok a zbierka nadobudla platnosť 30. decembra 533 (konštitúcia Tanta) a dostala názov Digesta alebo po grécky Pandectae (t.j. všetko obsahujúca).

Digesta sa delia na 50 kníh, tie sa delia na tituly, okrem 30., 31. a 32. kni hy, tituly sa delia na fragmenty alebo leges a fragmenty na paragrafy, kto rých číslovanie sa začína nultým paragrafom, tzv. principium. Každý fragment je výňatkom len zjedného diela a na začiatku sa uvádza, z akého diela a od ktorého právnika pochádza. Cituje sa bežne, napríklad D. 19, 1, 45, 2 alebo presnejšie Paul. D. 19, 1, 45, 2, kde označenie Paul. znamená meno právnika Paula, z diela ktorého fragment pochádza. Takmer tretinu celých Digest tvoria výňatky z Ulpiána, po ňom nasleduje šestina z Paula, osemnástina z Papiniána atď. Po uzákonení Digest prestali sa v právnej praxi používať spisy jednotlivých právnikov. Smerodajný bol text v Diges tách; ba Justinián zakázal Digesta voľne vykladať.

V Digestách sa nám zachovalo dedičstvo klasickej jurisprudencie. Bez nich by sme nemali jasnú predstavu o úrovni rímskej právovedy a rímske ho práva v klasickom období. Zachytávajú vývoj od 1. storočia pred Kr. až po justiniánsku kodifikáciu. Predstavujú taký nesmierne bohatý zdroj, že v ktorejkoľvek dobe sa po ňom siahlo, vždy sa v Digestách našli užitočné podnety na riešenie problémov, podnety na rozvoj a cibrenie právnického myslenia. Napriek všetkým nedostatkom, ktoré v nich sú, alebo výhradám, ktoré k nim tá-ktorá spoločnosť môže mať, Digesta majú svetodejinný vý znam a patria k pokladom svetovej literatúry i právnej kultúry.

V. Irvstitutiones

Už počas práce na Digestách vypracovali profesori Theophilus a Do-rotheus pod Triboniánovým vedením učebnicu práva pod názvom Institu-tiones sen Elementa (Základy). Opierali sa o staršie učebnice, najmä o Gaiovu. Učebnica platila ako zákon (constitutio Imperatoriam z 21. no vembra 533). Venovaná bola „mládeži túžiacej po znalosti práva" (cupidae legum iuventuti). Delí sa na 4 knihy, tie na tituly a ďalej na paragrafy. Cituje sa Iust. Inst. 2, 22, 1 alebo Inst. I, 2, 22, 1).

VI. Codex Iustíníanus repetitae praelectionis

Pomerne skoro, už pri spracúvaní Digest, sa ukázalo, že Codex Iustinia-nusje prekonaný v dôsledku zmien vo výňatkoch zo spisov právnikov. Tri-bonián ho preto v spolupráci s profesorom Dorotheom a tromi advokátmi prepracoval a roku 534 vyhlásil jeho platnosť. Obsahuje cisárske nariadenie spracované v dvanástich knihách, ktoré sa delia na tituly, cisárske nariade nia a paragrafy. Cituje sa napríklad Cod. 6, 1, 4, 2 alebo C. 6, 1, 4, 2.

Všetky tri zbierky: Codex, Digesta a Institutiones platili ako jedno dielo a od 16. storočia nesú názov Corpus iuris civilis alebo aj Corpus iuris Iustiniani.

VII. Novellae

Vydaním uvedených zbierok sa reformná zákonodarná činnosťjustiniá-na neskončila. Ukázala sa potreba zmeniť niektoré ustanovenia. Tieto zme ny robil cisár novými zákonmi, akoby dodatkami ku Corpus iuris, tzv. Novellae (leges novellae - nové zákony, novely), z ktorých mnohé sa týkali súk romného práva, najmä rodinného a dedičského. V zmysle zásady „neskorší zákon ruší prvší zákon" (lex posterior derogat legi priori) mali tieto novely prednosť pred zbierkami Corpus iuris. Poznáme ich len zo súkromných a ne kompletných zbierok a vydaní.

I. Rímske právo vo východnej Európe

Justiniánska kodifikácia nezodpovedala pomerom a potrebám v oboch častiach niekdajšej Rímskej ríše. Preto prax musela prispôsobiť právne úpravy v justiniánskych zbierkach skutočným potrebám v oblastiach, kde sa mali aplikovať. Úsilie o takéto prispôsobenie sa však muselo vyrovnať s postojmi, ktoré Justinián I. normatívne vyslovil v konštitúcii Deo auctore (§ 12) a v konštitúcii Tanta (§ 21 - 22). Tam v záujme právnej istoty, vyhnu tiu sa nejednostnosti výkladu a vzniku kontroverzií zakázal vypracúvať ko mentáre k celej svojej kompilácii. Výslovne dovolil len preklady slovo za slovom, krátke výňatky (indices) a odvolania na paralelné miesta v záujme doplnenia obsahu vjednotlivých tituloch (paratitla). Vtedajšia právna spis-ba dokazuje, že zákazy sa nedodržiavali.

Z prác, ktoré vznikli proti uvedenému zákazu, treba predovšetkým uviesť grécku parafrázu Inštitúcií (Institutionum Graeca) od Teofila, ktorý spolupracoval na justiniánskej kompilácii. Podobne Teofil spracoval časť Digest a iní autori iné časti; Dorotheus vydal krátke výňatky z Digest s po známkami, neskôr aj z Kódexu. Pomerne zriedka vyšli monografické prá ce. Ako súkromné vyšli monografie z práva agrárneho, námorného (rodského) a vojenského.

V období bezprostredne po Justiniánovi venovala sa pozornosť cirkev nému zákonodarstvu, spracúvané boli aj zmiešané zbierky laického a cir kevného práva, tzv. Nomokánon, okrem osobitných zbierok cirkevných noriem, Collectio constitutionum ecdesiasticarum. Významný bol Nomoká non asi z r. 629 - 640 v 14 tituloch, v ďalších troch prepracovaniach z r. 883, 1090 a z 12. storočia.

Justiniánska kodifikácia bola obsiahlym dielom v latinskom jazyku. Vo východných gréckych oblastiach bola len málo využiteľná.

V dôsledku tejto nevýhody objavovali sa od 8. storočia mnohé praktic ky zamerané práce v gréckomjazyku. Tak v roku 740 bola na príkaz Leva Izaurického  spracovaná praktická pomôcka v gréčtine Ekloga privata (lat. Ecloga), ktorá bola neskôr viackrát prepracovaná ako Ecloga aucta ale bo ako Ecloga ad Prochiron mutata, obe v 12. storočí.

Basilius Macedónsky (r. 867 - 886) nahradil Eklogu dvoma inými zbierkami, príručkami, jednak Prochironom v 60 knihách, jednak Epanagogem v 40 knihách, niesli aj spoločné meno Basilika (cisárske záko ny). Obsahovo vychádzali z celého justiniánskeho zákonodarstva - z Di gest, Kódexu, Inštitúcií i Noviel a zohľadňovali spoločensko-hospodárske pomery byzantskej ríše v 9. storočí. Basilika boli dokončené za Leva Filo zofa (886 - 911). Uvedené zbierky prichádzajú do úvahy aj v spojitosti s činnosťou solúnskych bratov Cyrila a Metoda na Veľkej Morave.

V 12. a 13. storočí boli viackrát prepracúvané staršie príručky ako Pro chiron, Ekloga a Epanagoge.

Napokon v roku 1345 solúnsky sudca Konštantín H e r m e n o -p u 1 o s prišiel s novou príručkou v 6 knihách (odtiaľ meno Sesťknihová) Hexabiblos, v ktorých zhrnul zásady rímskeho práva platného na východe. Táto zbierka sa v Grécku používala až do nového gréckeho občianskeho zákonníka z roku 1946.

II. Rímske právo v západnej Európe

Z justiniánskej kodifikácie sa len v Itálii presadili niektoré časti z Kóde xu, Noviel a Inštitúcií; sporné je, či aj z Digest. Na západe prevládlo zápa-dorímske vulgárne právo obsiahnuté v spomínanej zbierke Lex Romana Visigothorum.

Aj keď naň značne pôsobil germánsky vplyv, predsa sa v tejto zbierke prejavilo rímske vulgárne právo. To isté platilo aj o zbierke Lex Romana Curiensis. Cirkev podstatne prispela k odovzdávaniu rímskeho práva stre doveku. Našlo miesto v mnohých kanonických zbierkach, jedna z nich bola ako Rímsky zákon kanonicky upravený (lex Romana canonice compta) z 9. storočia. Boli to všetko praktické príručky, nie učebnice ako na gréc kom východe. Na západe neboli samostatné právnické školy, ak sa študo valo právo, tak najskôr len pre praktické potreby. Študovať sa mohlo na komunálnych školách, ktoré obnovil Gregor Veľký (590 - 605) a potom v r. 829 pápež Eugenius II. spoločne s Franskou ríšou. V rámci výučby artem liberales bolo právo zahrnuté do rétoriky. So zreteľom na to za pravdivú sa uznáva správa Odofredova, podľa ktorej Irnerius predtým, ako sa oddal rímskemu právu, vyučoval artes liberales. V týchto spojitostiach treba hľa dať rímske stopy na Veľkej Morave na západe.

a) Záujem o rímske právo podnietil od 11. storočia rozkvet hospodár skeho života v talianskych stredovekých mestách. Zaslúžil sa o to bolonský profesor Irnerius. Podľa vzoru východorímskych právnických škôl vy kladal rímske právo exegeticky, kriticky vecne, vychádzajúc z predpokla du,  že  Corpus  iuris  a  najmä  Digesta  predstavujú  logický celok bez protirečení. Jednotlivé ustanovenia alebo slová rozvádzal a dopĺňal výstiž nými okrajovými alebo medziriadkovými poznámkami (glosami,). Tak sa vytvorili nové formy literárneho spracovania, napríklad summy, casus, dis-tinctiones, monografie a pod.

Glosátori však chápali text ustanovení dogmaticky, jeho historický zmysel im celkom unikal, a preto ani nebrali zreteľná potreby praxe. V po lovici 13. storočia bolonský profesor Accursius zhrnul všetky glosy k jednotlivým častiam Corpus iuris civilis do tzv. Glossa ordinaria. Pre tento smer sa udomácnil názov škola glosátorov.

b) Nedostatky glosátorov sa usilovali odstrániť tzv. postglosátori alebo komentátori.  Kedze mestské štatúty nemali dosť súkromnoprávnych úprav na zložitejšie prípady obchodného styku, siahli najmä po rímskom práve obligačnom ako po subsidiárnom prameni. Komentátori vytvorili na tento cieľ aj nový súdny proces (štatutárny proces) a spôsob, ako riešiť kolíziu jednotlivých štatutárnych práv. Tým dali základ modernému me dzinárodnému súkromnému právu. Takto vytvorené právo malo akúsi všeobecnú platnosť, akési nové ius gentium, ktoré preklenulo právny parti-kularizmus talianskych miest. Toto všeobecné právo talianskych miest sa nazýva ius commune.

Komentátori teda prispôsobili rímske právo novým potrebám, pritom pracovali deduktívnou metódou, výkladom rozširujúcim (extenzívnym) a zužujúcim (reštriktívnym) a s celým novým systémom pojmov. Bola to síce scholastika, ale veľmi užitočná. Dejiny potvrdili, že tým spôsobom komen tátori otvorili prepracovanému rímskemu právu (ius commune) cestu do sveta. Preto sa z celej Európy hrnuli záujemcovia na bolonskú právnickú fakultu. Komentátori dostali meno podľa komentárov, ktoré písali pre po treby praxe. Z nich vynikli najmä Bartolus de Saxoferrato (r. 1314 - 1357) ajeho žiak Baldus de Ubaldis (r. 1327 - 1400).

V12. až 14. storočí cirkev nadobudla veľký vplyv a ustálil sa aj systém jej kanonického práva, tzv. Corpus iuris canonici, platný až do roku 1917. Ká-nonisti neraz používali vedeckú výzbroj rímskeho práva. Cirkev sama -napriek jej viacerým zákazom vyučovania rímskeho práva - napokon uznalajeho užitočnosť pre seba „cirkev žije rímskym právom" (ecdesia vivit lége romána), ale aj to, že rímske právo je základom a doplnkom práva ka nonického (ius romanum est principium et complementum iuris canonici).

Na severotalianskych univerzitách sa popri kanonickom práve vyučo valo aj longobardské lénne (feudálne) právo, v ktorom boli zapracované aj významné prvky rímskeho práva.

V ius commune sa teda stretli na rímskoprávnom základe prvky feudál ne, kanonické i domáce. Aj tu možno konštatovať, že napriek nedo statkom v metóde trvalou zásluhou komentátorov zostáva, že rímske právo prispôsobili súvekým potrebám, že v ius commune dali základ medzi národnému právu súkromnému a obchodnému, základným právnym in štitútom peňažného styku, modernému občianskemu procesu a okrem toho preklenuli právny partikularizmus s výnimkou anglosaskej oblasti. Ale aj v anglosaskom práve nachádzame mnohé prvky klasického rímske ho práva.

Najväčší vplyv komentátorov sa prejavil v rozdrobenom Nemecku, kto ré prostredníctvom Ríšskeho komorného súdu (r. 1495) priamo prevzalo rímske právo.

c) Humanisti ostro odmietali glosátorov a komentátorov, vyčítajúc im, že sa neopreli o klasické rímske právo. Nedocenili, že v prispôsobení rím skeho práva vtedajšej dobe bola ich najväčšia prednosť a prínos. Táto kriti ka však podnietila záujem o rímske klasické právo v jeho pôvodnej podobe. Humanisti našli v tomto smere stúpencov najmä v Taliansku, Francúzsku a Holandsku; bola to tzv. elegantná jurisprudencia. Jej pred staviteľmi boli Andreas A1 c i a t u s (1429 -1540), Ulrich Z a s i u s (1461 -1535), Jacobus C u i a c i u s (1522 -1590) a Hugo D o n e 11 u s (1527 -1591).

d) Prirodzenoprávna škola. Aj humanisti mali kritikov a odporcov, a to hneď v holandskom právnikovi Hugo vi Grotiovi (1583- 1645). Vy čítal im najmä to, že vyzdvihovali dokonalosť klasického rímskeho práva, zvyčajne mu pripisovali až úroveň „napísaného rozumu a spravodlivosti" (scripta ratio et iustitia). Dokonalé a spravodlivé právo možno vraj odvodiť iba z rozumu a ľudskej prirodzenosti; v tejto spojitosti prirodzenoprávna škola zovšeobecnila predstavu subjektívneho práva. Pod vplyvom tohto postoja obrátila pozornosť na ius commune, ktoré sa skutočne používalo v súdnej praxi. Bol to tzv. usuš modernus Pandectarum, ako ho nazval Hei-neccius. Táto koncepcia rímskeho práva na prelome 18. a 19. storočia ovplyvnila občianske zákonníky, konkrétne Code civil z roku 1804 a aj ra kúsky Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811.

e) Historickoprávnu školu treba chápať ako reakciu na učenie priro-dzenoprávnej školy a na jej v tom čase pokrokové myšlienky, o ktoré sa opierali aj občianske revolúcie. Friedrich Carl von    S a v i g n y (1779 - 1861) ako neúprosný odporca buržoáznej revolúcie a racionálne odôvodnených revolučných zákonodarných zásahov chápal právo ako or ganický výtvor ducha národa. Ducha národa možno spoznať z dejín náro da. Odtiaľ pramení záujem Savignyho a jeho stúpencov o čisté rímske právo súkromné ako právo platné v nemeckej spoločnosti, tzv. právo pan-dektné. Historickoprávna škola sa zaslúžila o historické skúmanie rímske ho práva. Veľkou hnacou silou sa pre ňu stalo objavenie Gaiových Inštitúcií v kapitulskej knižnici vo Verone roku 1816. Na druhej strane však v oblasti vedy o štáte a práve sa v nej sústreďovala konzervatívna opo zícia proti vplyvom francúzskej buržoáznej revolúcie.

III. Rímskoprávne vplyvy na území bývalého Cesko-Slovenska

1. Veľká Morava

Veľká Morava predstavuje historicky prvý spoločný štát Cechov, Mora vanov a Slovákov (bez ohľadu na to, ako sa vtedy tieto slovanské kmene dife rencovali). Rozprestierala sa za hranicami Rímskej ríše na ľavej strane Dunaja. Predtým sa na jej území vystriedali rôzne etnické kmene, najprv Kelti, po nich Germáni a najmä Markomani a Kvádi. Zachované správy po tvrdzujú trvalé boje rímskych légií s nimi za cisára Marka Aurélia (výjav z bo jov na stĺpe Marka Aurélia v Ríme, nápis na trenčianskej skale z r. 179, zmienka Marka Aurélia o napísaní diela K sebe samému v údolí rieky Hron).

O slovanských kmeňoch na týchto územiach nachádzame správy až v ďal ších storočiach. V 7. storočí sa stretávame s prvým zväzom slovanských kme ňov, na čele ktorého stál franský kupec Samo. Od konca 7. storočia sa sformovala Veľká Morava, ktorá dosiahla najväčší rozkvet v druhej polovici 9. storočia za vlády Rastislava a Svätopluka z dynastie Mojmírovcov. V prvej polovici 10. storočia východní Frankovia ovládli územie Čiech a Moravy a Maďari ovládli Slovensko.

Velká Morava sa rozprestierala prevažne na území dnešnej Moravy a Slovenska. Najuhozápade susedila s Veľkofranskou ríšou a na juhovýcho de sa dostávala do priameho susedstva s vtedajším Bulharskom a priamo na juhu s Panóniou. Východofranská ríša bola organizačne mocnejšia a kultúrne rozvinutejšia. Bola v nej dobre rozvinutá aj rímska cirkev s arci biskupstvom v Salzburgu a biskupstvami v Passau a Regensburgu. Franská cirkev i štát sa usilovali rozšíriť svoj vplyv aj na Veľkú Moravu. Kniežatá Rastislav a Svätopluk sa snažili spod tohto vplyvu vymaniť.

Pokiaľ ide o rímskoprávne spojitosti a prípadné vplyvy, mohli to byť predovšetkým vplyvy Lex Romana Visigothorum a zbierky rímskej cirkvi Lex Romana Curiensis a Lex Romana canonice compta (§ 14,1), ktoré iste použí vala franská svetská i cirkevná vrchnosť.

Rastislav, chtiac sa dostať z tejto franskej štátnej a cirkevnej závislos ti, obrátil sa (r. 861) o pomoc do Ríma, a keď neuspel, do Konštantínopo-lu k cisárovi Michalovi III. so žiadosťou (r. 862), aby mu poslal „takého učiteľa, čo by nám v našej reči vysvetlil pravú kresťanskú vieru" a „ktorý nám usporiada celé právo". Cisár vyslal dvoch bratov, Cyrila (neskôr Konštantína), filozofa a teológa, a Metoda, právnika.

Medzi výsledkami Metodovej práce na poli práva sa uvádzajú mnohé právne zbierky zmiešaného charakteru, totiž svetsko-cirkevného. Tak naj mä Nomokánon, tzv. Zápovede svetych otcej, Adhortácia k sudcom -kniežatám a Zákon sudnyj ljudem.

Medzi odborníkmi zostáva mnoho otázok sporných, najmä čo z uvede ných prác je pôvodným prínosom Metoda, alebo jeho slovanským prekla dom, ďalej či to Metod robil pre Veľkú Moravu alebo už prv pre Bulharsko, či sám alebo v spolupráci s inými bulharskými odborníkmi, či tieto diela mali nejaký vplyv na súdnu prax a na právny život vo velkej Morave. Nech už by boli odpovede akékoľvek, v historickom pohľade tieto diela, najmä Zákon sudnyj ljudem a Nomokánon, predstavujú prvoradú kultúrnu hodnotu a do klad o značnom stupni právneho povedomia Slovanov.

2. Rímske právo v Čechách a na Morave

Počiatky prenikania rímskeho práva a vôbec rímskoprávnej kultúry do českých oblastí sú pomerne hmlisté. Výraznejšie stopy možno konštatovať u posledných Pfemyslovcov pri upevňovaní ich absolútnej moci oproti šľachte, keď sa opierali o rímskoprávne zásady o absolútnej moci panovníka a o bezvýnimočnej záväznosti jeho nariadení. Odpor šľachty k rímskemu právu prenikol celým šľachtickým (tzv. zemským) právom. Tým však neboli uzavreté všetky cesty rímskoprávnych vplyvov na český spoločenský život.

Takým popredným kanálom sa ukázala rímska cirkev s celou svojou organizáciou. Vo svojom pôsobení sa v mnohom opierala o rímske právo v duchu výroku, že cirkev žije rímskym právom. Používalo sa v cirkevnom súdnictve (rozhodovanie rôznych sporov pred cirkevnými vrchnosťami -rozšírená episeopalis audientia - pozri ďalej § 20, III, c), aj počiatky právnej výučby boli na cirkevných (kapitulárnych) školách.

Ale záujemcovia o rímske právo boli aj vo svetských kruhoch. Panovník po ňom siahal vo svojej súdnej a nariaďovacej právomoci. Domáci absol venti právnického štúdia v cudzine (Bologna a Paríž) i neskôr v Prahe boli činní v praxi. Veľmi sa uplatňovalo talianske notárske umenie (ars nota-ria), ktoré sa vyučovalo aj na pražskej právnickej fakulte. V spojitosti s tým sa značne rozšírila notárska spisba, najmä zbierky formulárov notárskych listín (zmluvy, testamenty atď.).

Rímske právo sa hojne objavovalo mimo oblasti šľachtického materiál neho práva v panovníckych štatútoch a nariadeniach najmä Konráda i Václava II., ale predovšetkým v procesnom práve, v tzv. rímskokánonic-kom procese.

Vďaka mestským notárom a tomu, že nešlo o oblasť šľachtického práva, rímske právo najvýraznejšie preniklo do mestského hmotného i procesného práva. Pre moravské i české mestá to výrazne dokladá Právna kniha brnen ská od pisára Jana z r. 1343. Je zároveň dokladom vážnosti talianskej práv nej vedy v českých oblastiach. Pražský a kutnohorský mestský pisár B r i c k í z Lieska zredigoval najprv zbierku Kniha mestských práv (r. 1536) a ne skôr (r. 1579) ako zákonník mestského práva pod názvom Práva mestské Kráľovstva českého. Konečnú prepracovanú a doplnenú formu dostal tento zákonník od kancelára Starého mesta pražského Pavla Kristiána z K o 1 d í n a . Pre mestá táto kodifikácia platila až do vydania Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811.

Buržoázna revolúcia v r. 1848 - 1849 prakticky otvorila rímskoprávnym vplyvom dvere dokorán. Prejavilo sa to plne aj v príprave právnického doras tu, kde rímske právo zaujalo popredné miesto. Od konca 19. storočia sa na právnickej fakulte Karlovej univerzity prednášalo v českom jazyku; malo vý znamných predstaviteľov (f. vančura, L. ŕieyrovs&ý, O. Sbmmer, j1, väžný, M Boháček, V. Budil, J. Cvetler aj. Klíma), ktorí rímske právo bohato rozvinuli vo vedeckej tvorbe.*

3. Rímske právo na Slovensku

Po rozpade Veľkej Moravy o rímskoprávnej kultúre na slovenskom území (podobne na maďarskom) je veľa nejasného, napriek tomu, že by sa z výroku Štefana Verbôczyho v úvode Tripartita (1514) mohol usu dzovať opak. Hovorí tam totiž o pôvode uhorského právneho poriadku, že „takmer všetky práva tohto kráľovstva sa od pôvodu rozvíjajú z prame ňov práva pápežského a cisárskeho (t.j. rímskeho)". O tom sa zmieňujú mnohí autori v ďalších storočiach až do novoveku. Treba konštatovať, že v Uhorsku, a teda ani na Slovensku, nie sú stopy rímskoprávnej kultúry také výrazné, ako v Čechách a na Morave. Predsa len možno povedať, že aj na Slovensku (Uhorsku) sa prejavovali podobné cesty prenikania rímske ho práva, aké sme videli v českých krajinách, len intenzita jeho prenikania bola slabšia.

Aj na Slovensku (ako v Uhorsku vôbec) sa šľachta bránila rímskopráv-nym vplyvom. Napriek opačnému názoru historikov domáceho práva, že uhorské právo vyjadrené v Tripartite zostalo celkom uchránené od rím-skoprávnych vplyvov, teba povedať, že to nebolo celkom tak; stačí pouká zať na gaiovské trojdelenie (de personis, de rébus, de actionibus) Tripartita; na všeobecné pojmy práva verejného, súkromného, civilného, prirodzeného a práva národov; na všeobecné právne zásady, napríklad ius est ars boni et aequi; na rímskoprávnu terminológiu, aj keď neraz používanú v inom vý zname; na niektoré inštitúcie práva rodinného a dedičského, napríklad poručníctvo, niektoré úpravy týkajúce sa testamentu atď.

Keby rímske právo nebolo vplývalo na rozvoj práva v Uhorsku, ťažko by bolo nájsť podložené vysvetlenie pre Verbôczyho konštatovanie v Tri partite, že „takmer všetky práva tohto kráľovstva sa pôvodne rozvíjali z prameňov práva pápežského a cisárskeho" (omniafere iura regni huius ori-ginaliter ex pontificii caesareique iuris fontibus progressum habeanť).

Rímskoprávne prvky do slovenského (uhorského) života prinášali absol venti z cudzích univerzít, na ktorých aj záujemcovia zo Slovenska dokázateľ ne študovali (Bologna, Paríž, Praha, Viedeň, Padova, Montpelier), aj z domácich právnických škôl, pokiaľ existovali (Pécs, Budín, neskôr Trna va), cirkevných kapitulárnych škôl, V rámci rétoriky na Academii Istropoli-tana. Absolventi týchto učebných zariadení pracovali v kráľovskej kancelárii, vo vysokých cirkevných funkciách, medzi nimi najmä na tzv. vie rohodných miestach (loca credibilia) ako náhrady za verejné notárstva, kto ré sa v Uhorsku nepresadili. Pred tureckou okupáciou fungovalo v Uhorsku (mnohé z nich na Slovensku) 47 vierohodných miest (24 kapitúl a 23 klášto rov).

Stretávame sa aj s právnickou literatúrou z rímskeho a kanonického práva. Mimoriadne významná z tohto hľadiska bola bratislavská kapitula so svojou knižnicou a archívom. Ale aj na iných miestach Slovenska (Csákyho knižnica v Levoči, v Jasove a i., mimoslovenské územia Uhorska boli obsadené Turkami a knižnice a archívy sa nezachovali) nachádzame právnickú spisbu od zahraničných i domácich autorov, najmä rôzne zbierky formulárov, populárnych traktátov, dokonca aj pokus o učebni cu.

Za prvú učebnicu rímskeho práva možno považovať rukopis Formulae Styli, niekedy aj uvádzaný pod názvom Formularium Posoniense (Brati slavský formulár), ktorý najpravdepodobnejšie napísal bratislavský ka nonik alebo vikár Imrich P a p ó c z y asi medzi rokmi 1532 - 1541. Autor najprv zoznamuje so základmi rímskeho práva súkromného, po tom nasledujú formuláre právnych úkonov z obligačného, vecného a de dičského práva s poznámkami. Obsah formulárov jednoznačne dokazuje, že boli prevzaté z praxe bratislavskej kapituly ako vierohodné ho miesta a týkali sa osôb a majetkov bratislavskej stolice. Autor čerpal predovšetkým z diel Rolandina Passageriho (13. storočie), konkrét ne z Aurora a Summa artis notariae, ktoré až do konca 19. storočia boli v kapitulskej knižnici, ďalej práce Angela ď A r e z z o (15. storočie), z Jodocusovho Vocabolarium utriusque iuris (asi z r. 1452). Autor sám určil Formulae Styli ako učebnú pomôcku mladým adeptom notár skeho umenia. Treba poznamenať, že sú správy aj o iných podobných formulároch v Uhorsku, napríklad od Jana Uzsaia (1351) alebo J. M a -gyiho   (15. storočie).

Zo 16. a 17. storočia máme viac prác publikovaných na Slovensku i mi mo neho, ktoré sa zaoberajú vzťahom práva rímskeho a kanonického k do mácemu uhorskému právu; vyznievajú v prednostnú platnosť práva domáceho.

Najotvorenejšou oblasťou pre vplyvy práva rímskeho boli kráľovské mestá, tzv. tavernikálne mestá (Bratislava, Trnava, Bardejov, Prešov) a sčasti banské mestá. Významným dokladom je Summa légam Raimundi, ktorej rukopisy z 15. storočia sú zachované vo viacerých slovenských mes tách s poznámkami o ich používaní v praxi. Summa obsahuje stručný vý klad rímskeho práva, najmä súkromného.

Doložené máme riadne štúdium rímskeho súkromného práva na právnickej fakulte Trnavskej univerzity od roku 1667 až do jej preloženia do Budapešti. Hlbšie prenikanie rímskoprávnej kultúry na Slovensko (Uhorsko) možno pozorovať od konca 18. storočia a najmä po buržoáznej revolúcii v r. 1848 - 1849 so silným záujmom o nemeckú pandektistiku.*

* Z najnovších prác o tejto problematike: BOHÁČEK, M.: Einflússe des rómischen Rechts in Bóhmen und Mähren. In: Ius Romanum Medii Aevi, V, 11, s. 1-162, Miláno 1975; VANÉČEK, V.: La penetrazione del diritto romano e canonico nel territorio delľ odierna Cecoslovacchia a partite delia seconda metá del IX secolo sino a prima metá del secolo XVI. In: Atti del Convegno internazionale di Studi Accursiani III. Miláno 1968, s. 1275 až 1291.

IV. Rímske právo v Anglicku

Niet jednotného pohľadu na právny vývoj v Anglicku a vplyv rímskeho práva v ňom. Jedni celkom takýto vplyv odmietajú, druhí sa usilujú ho do ložiť. Uznáva sa domáci pôvod čoskoro pod vplyvom franko-normanským; ďalší vývin bol, aj vďaka kresťanstvu, poznačený rímskym právom. Pouka zuje sa na duplicitnú obdobu rímskeho (ius civile - ius praetorium) a anglic kého {common law - equity) právneho poriadku. Common law bol založený na obyčajoch a súdnych rozsudkoch, kým equity bol chápaný ako zmierňo-vací činiteľ, bol spravodlivejší a dynamickejší. Obe tieto zložky právneho poriadku sú aplikované a záväzné ako zákon. Common law bol aplikovaný kráľovskými súdmi (Kings Bench, Common Pleas, Exchequer). Popri nich a nad nimi bol kráľovský kancelár (Lord Chancellor), ktorý' v mene kráľa písomne (writs) predvolával obžalovaných. V nich oznamoval podstatu ža loby, aby sa k nej vyjadrili. Pre mnohé žaloby už boli pripravené „writs" a žalobca si mohol vybrať na svoj prípad vhodné „writs1'. Boli však „writs" aj na nové situácie. Zákon z r. 1285 (Status of Westminsters), ktorý splnomocňoval Lorda Chancellora formulovať nové „writs" na nové prípady. Lord Chancellor hol spravidla biskupom a ako taký bol považovaný za stráž cu kráľovho svedomia a (the Keeper ofthe King's conscience).

Časom sa žalobcovia obracali priamo na Lorda Chancellora, aby roz hodol spor (episcopalis audientia). Spor bol prerokovaný pred Lordom Chancellorom iným postupom ako ten, ktorý sa v podobnom prípade po užíval na Kráľovskom súde a bol zvyčajne rozhodnutý prísahou (confessio in iuré). Lord Chancellor zaviedol novoty ako fiduciárny prevod vlastníc tva (truts uses), kedy fiduciár na rozdiel od common law mohol vec užívať. Z osobného postupu Lorda Chancellora sa utvoril stály súd, tzv. Court of Chancery a zo súboru jeho rozsudkov vznikol súbor noriem equity para lelne s normami používanými na právnych {common law) súdoch. Vznikol tak právny dualizmus podobne ako v Ríme. Tým aj v anglickom práve máme vlastníctvo a záväzok podľa common law {„in law") a podľa práva equity {„in equity"). V práve equity sa nachádzajú procesné námietky, naj mä exceptio doli a exceptio rei venditae ac traditae.

Presadenie právnej duplicity v Anglicku bolo v ďalšom vývoji sprevá dzané stálymi prestížnymi spormi, predovšetkým vzhľadom na prisluhova nie a spravodlivosť. Zlé skúsenosti vyústili v rokoch 1873 a 1875 v súdnu reformu, ktorá súdnictvo zjednotila a sudcom uložila uplatňovať „equity", ako sa sformulovala v priebehu storočí {aequitas constituta) a kde by bola v rozpore s common law, mala saj ej dať prednosť. Doteraz však k plnému zjednoteniu common law a equity nedošlo, napriek početným obnove niam unifikačných komisií.

Anglická právna veda vôbec, nielen civilistika, zaujímala k významu rímskeho práva vcelku kladný postoj a prispela k nemu dôstojnými pred staviteľmi.

Ako dejinné prvý sa uvádza bolonský romanista V a c a r i u s, ktorý pôsobil v 12. storočí dočasne v Oxforde. Preslávil sa populárnou právnou príručkou Liber Pauperum (Kniha chudobných), v ktorej sa účinne propa govalo rímske právo. To zakázali i feudálni králi, Štefan (1151), Henrich III. (1234) aj feudálny snem v Mertone (1236) s prísnym zdôraznením uplatňovať vlastné právne tradície.

Už v 13. storočí sa ako významný priaznivec rímskej právnej kultúry predstavil Henryof Bracton. V práci De legibus et consuetudinibus Angliae (1250 - O zákonoch a obyčajoch Anglicka) vykladá anglické ob čianske právo zohľadňujúc zároveň Justiniánov Kódex a Inštitúcie. Zdôraznil potrebu vypracovať pre anglické právo právnu gramatiku civilného práva podľa rímskeho vzoru. V tejto spisbe sa možno stretnúť s prevzatím niektorých noriem z justiniánskeho práva do anglického práva.

Matthew Halleje všeobecne uznávaný v anglickej právovede pre svoje historické ponímanie obyčajového práva. Zazlieva, že sa málo študu je rímske právo, najmä Digesta, v ktorých sú zásady jurisprudencie výbor ne vysvetlené.

V 19. storočí vynikol John Austin. Pandekty ho zaujali vysokou systematickou štruktúrou a prísnou analýzou zákonov a právnych noriem vôbec. Jeho spisy dosvedčujú, že v Pandektách našiel kategórie a prostriedky analýzy, ktorými skúmal vedeckú hodnotu práva.

Možno konštatovať, že v anglickej legislatíve a jurisprudencii rímske právo našlo a má užitočné miesto. Aj v Anglicku sú živé snahy - a vytvore né komisie to potvrdzujú - o zjednotenie písaného a nepísaného práva, a tým príprava občianskeho zákonníka.

* Z významnejšej spisby k problematike: BÓNIS, Gy.: Einflússe des rômischen Rechts in Ungarn. In: Ius romanum medii Aevi, V, 10, Miláno 1964; BÓNIS, Gy.: Formularium Posoniense un libro di testo ungherese di diritto romano del cinquecento. In: Studi E. Voltera. VI. Miláno 1969, s. 345-366; REBRO, K.: I manoseritti deliaSumma legum Rai-mondi Parthenopei in Slovacchia. In: Atti del Convegno internazionale di Studi Accur-siani. III. Miláno 1968, s. 953-978; REBRO, K.: La Grande Morava-gli inizii del cristianesimo a delľ ordine giuridico. In: Miscellanea Luigi Prosdocimi, II. Miláno 1989, s. 452-468; REBRO, K.: Právnická fakulta trnavskej univerzity. In: Trnavská uni verzita v slovenských dejinách. Bratislava 1987, s. 123-134; REBRO, K.: K dejinám Aca-demie Istropolitany. In: Slovenská archivistika 2. Bratislava 1967, s. 3-28; DECIUS-BAROVIUS, J.: Syntagma institutionum iuris imperialis sivéJustiniani et Hun-garici. Claudiopoli 1593; JÓNY, J.: Dissertatio de usu et authoritae iuris civilis in regno Hungariae circa doctrinam de partia potestate. Jenae 1717; FORIS-OTROK.ÓCZI, F.: Experimentum reductionis iuris Románi et Hungarici ad sous fontes. Tyrnaviae 1669; SZEGEDI, J.: Tripartitum iuris Ungarici tyrocinium, sacris canonibus accomodatum. Tyrnaviae 1734; BARTAL, G.: Commentarium ad históriám status iurisque publici Hungariae aevi medii libri XV, I-III. Posonii 1847; VÉCSEY, T.: A római jog tôrténete hazankban és befolyás a magyar jogra. Litrografované prednášky v školskom roku 1877-1878 zaznačené L. Szalayom a M. Orsóom.