Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / základy jazykovedy

základy jazykovedy (zaklady_jazykovedy.doc)

Základy jazykovedy

Jazykoveda = lingvistika

1. skúma jazyk
2. treba však od nej odlišovať filológiu – tá sa zaoberá rozborom lit. textov aj z jazykového hľadiska = jazyk + literatúra
3. člení sa na VŠEOBECNÚ – skúma problémy, kt. sú spoločné pre všetky jazyky (čo je jazyk, fonémy, slov.druhy)

                       ŠPECIÁLNU – skúma problémy,  kt. sú charakteristické pre      konkrétny jazyk alebo skupinu jazykov (vták v=f)

Jazykoveda slovenského jazyka=SLOVAKISTIKA

                    Poľského jazyka=POLONISTIKA

                       Českého jazyka=BOHEMISTIKA

                      Maďarského jazyka=HUNGARISTIKA

                      Slovinského jazyka=SLOVENISTIKA

Jazykoveda slovanských jazykov=SLAVISTIKA

                    Románskych jazykov=ROMANISTIKA

                    Anglic.+Nem=GERMANISTIKA

Jazyk je nástroj na dorozumievanie. Švajčiarsky jazykovedec Ferdinand de Saussure definuje jazyk v 3 častiach: LANGUE – systém jazykových prostriedkov, kt. je uložený vo vedomí istého jazyk. spoločenstva

                              PAROLE – použitie systému jazyk. prostriedkov na konkrétne dorozumievanie – reč

                              LANGAGE – abstraktnejší termín, rečová činnosť vo všeobecnosti

Systém a štruktúra

Systém je množina prvkov istým spôsobom usporiadaných.

1. umelý – utvára človek
2. prirodzený – v spoločnosti, prírode existuje, úlohou vedcov je odhaliť ho

Jazyk je prirodzený systém. Úlohou vedy je odhaliť jeho zmeny.

Jazyk je štruktúra – sieť vzťahov medzi prvkami v systéme

Funkcie jazyka

PRIMÁRNE: - poznávacia

4. komunikatívna

Bükler (1934) vytvoril 3 funkcie jazyka: 1. oznamovacia – referenčná = hovoriaci chce sprostredkovať informácie počúvajúcemu

                                                                 2. výzvová – apelová = hovoriaci očakáva od počúvajúceho reakciu v podobe slova, činu

                                                                3. výrazová – expresívna = hovoriaci nepočíta s poč.

Jakobson pridal 2 funkcie jazyka: 1. kontaktová = hovoriacemu nechce sprostredkovať inf., ale chce nadviazať kontakt (pozdravy)

                                                      2. metajazyková  = jazyk o jazyku ( definície, slovníky)

SEKUNDÁRNE – estetická = forma je dôležitejšia než obsah

        -  reprezentatívna: 1. kultúrnoreprezentatívna = zachovanie starej kultúry

                                                         2. národnoreprezentatívna = jeden národ sa ňou reprezentuje pred iným národom

Znak – jazykový znak

Znak je niečo, čím sa označuje niečo iné

ZNAK = spojenie predmetu s jeho označením

Vlastnosti:

1. materiálna povaha vnímateľná zmyslami
2. je záväzný k systému, kt. súčasť tvorí – odlišné farby na semafore
3. záväzný k svojim používateľom
4. forma znaku je arbitrérna – ľubovoľná k jeho obsahu ( s t ô l nevyjadruje vlastnosti predmetu)

Veda skúmajúca znaky je semiotika. Jej zakladateľom je Peirce, kt. vytvoril 3 skupiny znakov:

1. IKÓNY: verný odraz okolitého sveta – fotografia
2. INDEXY/SYMPTÓMY : znaky, kt. význam poznáme na základe predchádzajúcich skúseností
3. SYMBOLY: znaky, kt. sú dané konvenciou (dohodou), patria sem aj jazykové znaky

Jazykový znak má svoje špecifiká:

1. arbitrérnosť narúšajú onomatopoické slová – tik – tak, kikirikí...
2. je  súčasťou OTVORENÉHO SYSTÉMU – pribúdajú nové slová, staré zanikajú
3. je racionálnej povahy a má aj emocionálnu zložku

Vzťah medzi znakom a jeho pomenovaním vyjadruje sémantický trojuholník.

        2. Význam - designát

        signifikácia          designácia

forma - designátor          3.                            1. predmet, kt. chceme pomenovať – denotát

s t ô l        denotácia

Predmety nepomenúvame priamo, ale abstrahujeme ich vlastnosti (stôl je vyvýšená prac. plocha).

Jazykový znak má UNILATERÁRNE CHÁPANIE – JZ je len tá forma

                             BILATERÁRNE CHÁPANIE – JZ je forma a význam znaku

Jazyk je hierarchický systém. Má viacero rovín:

1. FONICKÁ ROVINA – ZVUKOVÁ – Fonetika, fonológia

1. segmentálny systém
2. suprasegmentálny systém

2. VÝZNAMOVÁ ROVINA

1. lexikálny systém - Lexikológia
2. gramatický systém – Gramatika,

5. morfologický systém -  Morfológia
6. syntaktický systém – syntax

Nad týmito rovinami je strešná jazyk. disciplína – ŠTYLISTIKA, kt. využíva všetky roviny.

1. Zvuková rovina jazyka

Segmentálny systém                                                                    Suprasegmentálny systém

- segment = hlásky                                                                       - nad textom (intonácia)

FONETIKA

- skúma znaky ľud. reči z: fyziologicko – artikulačného hľadiska: ktoré artikulačné orgány a ako používame

                                         akusticko – optického hľadiska: pozorujeme, ako niekto otvára ústa

- skúma materiálnu povahu znaku

- základnou jednotkou je hláska

FONOLÓGIA

- skúma znaky ľud. reči z funkčného hľadiska – akú funkciu daný zvuk má

- základnou jednotkou je fonéma – abstraktovzťahová jednotka, kt. má schopnosť meniť význam slova alebo tvaru(mama, kam, dať – fyzicky merateľná je iná).

Hláska je realizáciou fonémy – realizujeme ju inak, ovplyvňuje ju únava (múka – už pri výslovnosti m si pripravujeme ústa na ú), teda hláska ≠ fonéma

Hlásky

1. fonémy – zvuk, kt. má schopnosť meniť význam slova alebo tvaru
2. alofóna = variant -  nemá túto schopnosť

7. kombinatórny – závisí od hláskového okolia

mäkkopodnebné n – špongia ŋ

        n s neúplným záverom – konský ȵ

                         - hanba, klenba – prečiarknuté n

                  -    fakultatívny – závisí od jednotlivca alebo skupiny – ráčkanie

Hlásky delíme na :

Samohlásky – dutiny sú otvorené, pričom zvuk prechádza cez rezonátor

8. javia sa ako tóny

Spoluhlásky – do cesty vzduchu sa  postaví prekážka

9. javia sa ako šum (zzz)

Dvojhlásky – pohybové hlásky

10. artikulačné orgány v priebehu artikulácie menia svoju polohu

Artikulačné orgány: - dýchacie – respiračné: pľúca, priedušky, priedušničky = dostávajú          vzduch

            -  hlasové – fonačné: hlasivky(pri hovorení sú zavreté, vzduch z pľúc ich rozráža), dutiny(hrdelná, nosová, ústna) = vytvoriť hlas

           -  upravujúce – modelujúce: - pevné: horná čeľusť(zuby, ďasná, predné podnebie) = tvoria jednotlivé zvuky

                                                          - pohyblivé: pery, dolná čeľusť, jazyk,                       čapík(uzatvára vchod do nos. dutiny)

SAMOHLÁSKY - VOKÁLY

Podľa veľkosti čeľustného uhla:

1. otvorené – a, ä
2. stredne otvorené – e, o
3. zatvorené – i, u

Podľa zdvihnutia jazyka k hornému podnebiu:

1. nízke a, ä
2. stredne vysoké – e, o
3. vysoké – i, u

Podľa pohybu jazyka spredu dozadu:

1. predné – i, e
2. stredné – a, ä
3. zadné – o, u

Podľa kvantity:

1. krátke – 6
2. dlhé – 5

samohláskové skupiny: realizujú sa v rámci dvoch slabík

5. domáce slová – predpona + koreň slova  - v morfematickej hranici
6. priabstraktný
7. ktovieaký, modrooký – na hranici zložených slov
8. prevzaté slová – akcia, Kórea

Znakom zdomácňovania prevzatých slov je to, že samohlásková skupina i a i e sa mení na dvojhlásku ia, ie a táto dvojhláska spätne pôsobí na tvrdé spoluhlásky d, t, n, l a mení ich na mäkké ď, ť, ň, ľ.

SPOLUHLÁSKY – KONSONANTY

Podľa miesta artikulácie:

1. labiálne (perné)

11. bilabiálne – perno perné p, m, b
12. labiodentálne – v,f

2. alveolárne(ďasnové)

13. predalveolárne – d, t
14. postalveolárne – č, ž

3. palatálne(predno tvrdo podnebné) – š,č
4. velárne(mäkkopodnebné) – k, g, ch
5. laringálne – h

Podľa spôsobu artikulácie:

a) okluzívne(záverové): b, k – nepočujem ich, pokiaľ neotvorím pery

b) semiokluzívne(plozáverové) – najskôr vytvoríme záver a ten prechádza do úžiny – c

c) konstriktívne(úžinové) – v, s, z

d) laterálne(bokové) – jazykom na ďasná – l, ľ, ĺ

e) dibrantné – r, ŕ

Podľa účasti hlasiviek na artikulácii:

1. sonórne (zvučné, nepárové) – m, n, ň, j, l, r
2. šumové (párové)

15. znelé
16. neznelé

Podľa artikulujúceho orgánu:

1. labiálne

17. bilabiálne
18. lebiodentálne

2. lingválne (jazyčné)

19. artikulované koncom jazyka – apikálne – t
20. chrbtom jazyka – dorzálne – š, ľ

                 - predorzálne, postdorzálne - k

Podľa cesty vzduch. prúdu:

1. ústne – orálne
2. nosové – nazálne: m, n, ň

Podľa sluch. dojmu:

1. výbuchové – explozívne: b, p
2. trené – frikatívne: j, f, v
3. sikavé – sibilanty

Podľa kvantity:

1. krátke
2. dlhé: ŕ, ĺ

DVOJHLÁSKY – DIFTONGY

- spojenie semivokálu a vokálu v rámci jednej slabiky

Suprasegmentálny systém

- prozodické vlastnosti reči

Slabičná dĺžka

Treba odlišovať dĺžku samohláska, kt. je fonologickou vlastnosťou, teda mení význam slova

(vila, víla), od dĺžky slabiky, kt. je prozodickou vlastnosťou a nemá túto schopnosť

( o ženÁch, o lúkAch).

Rytmické krátenie:  v rámci jedného slova v slovenčine nemôžu nasledovať za sebou dve dlhé slabiky- ak sa to však stane, druhá slabika sa kráti. (mestá, miesta)

PRÍZVUK

1. Podľa spôsobu realizácie prízvuku:

a) dynamický – silový: prízvučná slabika sa vyslovuje silnejšie ako neprízvučná

b) melodický – intonačný (praslovančina) – prízvučná slabika v rámci slabiky

2. Podľa stálosti:

a) stály – na 1. slabike v slove

b) pohyblivý (južné jazyky, ruština)

Máme aj neprízvučné slová: Enklitiky: príklonky: si, ťa, ti, som, by...

                                             Proklitiky: odklonky: keď, ak, aj...

3. Podľa sily, akou ho realizujeme:

a) hlavný – realizujeme ho silnejšie, je na 1. slabike

b) vedľajší – 3. a každá nepárna slabika, v 5 slabič. Slovách na 4. slabike (univerzita)

Emfáza – silný, citovo podfarbený prízvuk, dôraz

DôRAZ

- silnejšie vyslovené slová, kt. pokladáme za dôležité

MELÓDIA VETY

1. Kadencia: uspokojivo ukončená klesajúca melódia – oznam. Vete
2. Semikadencia: hovoriaci naznačuje, že bude vo výpovedi ešte pokračovať
3. Antikadencia: stúpavá melódia, kt. sa vyskytuje v opyt. vetách, v zisťovacích otázkach – nezačínajú sa opyt. zámenom

Ak sa veta začína opyt. zámenom, ide o kadenciu.

TEMPO REČI

21. Objektívne: závisí od druhu prejavu ( šport. prenos, smútoč. prejav)
22. Subjektívne: závisí od temperamentu

PAUZA

23. fyziologická: na nádych
24. logická: logicky člení text

Pri správnom hovorení sa musia prekrývať.

SILA HLASU

Závisí od prostredia, v ktorom hovoríme.

FARBA HLASU

Závisí od stavby artikulačných orgánov.

Na fonickú rovinu sa tiež viažu:

ORTOEPIA: náuka o správnej výslovnosti

ORTOFÓNIA: náuka o tvorení zvuku, hlasu

ORTOGRAFIA: náuka o správnom pravopise

2. Významová rovina jazyka

Lexikálny systém

25. lexikológia – náuka o lexikálnej zásobe (predmety pomenúvame slovami a skupinami slov)
26. základnou jednotkou je LEXÉMA
27. disciplíny: 1. SEMAZIOLÓGIA – SÉMANTIKA: skúma význam slova, postupuje od formy k obsahu. Základnou jednotkou je senéma – slovo, so všetkými svojimi tvarmi

                       2. ONOMAZIOLÓGIA – postupuje od obsahu k forme, základnou jednotkou je pomenovanie, pomenovacia jednotka – pomenúva obsah

                       3. DERIVATOLÓGIA – náuka o tvorení nových lex. jednotiek

                       4. FRAZEOLÓGIA – náuka o frazémach, frazeologických jednotkách

                       5. ETYMOLÓGIA – náuka o pôvode slova

                                       - Onomastika- náuka o pôvode vlastných mien

                                          a) antroponomastika – pôvod krstných mien a priezvísk

                                          b) toponomastika – pôvod zemepis. názvov

SLOVOTVORBA – binaristická koncepcia tvorby slov v slovenčine

Z hľadiska slovotvorného sa nové slovo skladá z 2 častí: slovotvorná báza a slovotvorný formant(predpona, prípona).

Napr. žen ský                                pri kúpiť

         B   f                                     f     b  

Formant – prefix – predpona

              - sufix - prípona

Univerbizácia:  z viacslovného pomenovania tvoríme jednoslovné

Multiverbizácia – z jednoslovného pomenovania tvoríme viacslovné

SEMAZIOLÓGIA

Každé pomenovanie sa skladá zo sém (zloženie významu)

Pohyb – pohyb vzduchom – pohyb pomocou niečoho – samostatný pohyb

Slová delíme na – jednovýznamové - monosémantické

                         - mnohovýznamové - polysémantické

Zo štylistického hľadiska sú slová:

1. štylisticky neutrálne  - v akomkoľvek štýle
2. štylisticky príznakové

1. citové podfarbenie: + význam majú DEMINUTÍVA – zdrobneniny

                                                       - význam majú AUGMENTATÍVA – zveličujúci význam

                 2. časové zaradenie: HISTORIZMY – javy, ktoré dnes neexistujú

                                                  ARCHAIZMY – dnes máme nové pomenovanie

                                                  NEOLOGIZMY – nové slová

                                                        - z hľadiska pôvodu: cudzie, zdomácnené,  internacionalizmy

zlepšujúci význam majú MELIORATÍVA – mamičky

zhoršujúci význam majú PEJORATÍVA – psisko

Hláskové zmeny

1. Kombinatórne – závisia od hláskového okolia – ASIMILÁCIE
2. Nekombinatórne – z hľadiska súčas.  jazyka ich nevieme vysvetliť – ALTERNÁCIE

Asimilácie

1. znelostná asimilácia: nasledujúce písmeno pôsobí na predchádzajúce

dub padol znelá + neznelá = neznelá

     b) dotýka sa spoluhlásky n

Hana, Hanka: pod vplyvom: k, g je n velárne

                                             m je labiálne hanba – hamba

      c) n

kuchynský – záver sa oslabuje, bronchitída, amfiteáter

Alternácie

a) vokalické - samohlásky

1. kvalitatívne – jedna samohl. v koreni slova sa nahrádza inou( kvEt – kvItnúť)

2. kvantitatívne

a – á: býva po tvrdej a pôvodne tvrdej spoluhl. ( káva – kaviareň)

   - ia: býva po mäkkej a pôvodne mäkkej spoluhl.

ä – ia

e – ie: čelo - čielko

  - é: galantéria – prevzaté slovo

         pekného – príd. meno

o – ô: noha – nôh, osa – ôs

  - ó: pedagóg – pedagogika

i – í: sila – síl

u – ú: čuť - počúvať

  - iu: datív: k vysvedčeniu, akuzatív: paniu, datív: cudziu

3. nulové – striedanie samohlásky s  0( samohl. zaniká)

Obec – obce

Vrabec – vrabce

Otec – otca

b) konzonantické - spoluhlásky

1. alternácie korelovaných konzonantov

- sú v pároch (h, m)

    Žena – žene

    Teta – o tete

    Škola – škole

2. alternácie nekorelovaných konzonantov

    h/c/č

    robotník / robotníci / robotnička

    ch/s/š

    valach / valasi / valaška

    h/z/ž

    striehol / striezť / strežiem

Gramatický systém

A) Morfologický

- morfológia – tvaroslovie

Náuka o ohýbaní slov, opise slovných druhov a ich funkcií vo vete  a o gramatických kategóriách

Opis slovných druhov

Ak chceme slovo zaradiť do slovného druhu, potrebujeme poznať jeho 3 druhy:

1. lexikálny význam – to, čo sa tým slovom označuje
2. morfologický význam – kategórie, kt. sa na slovo viažu
3. syntaktickú funkciu vo vete – akú funkciu môže slovo vo vete mať

Lexikálny význam:

Slovné druhy:

1. plnovýznamové – autosémantické

- podstatné mená(substantíva), prídavné mená(adjektíva), zámená(pronomina), číslovky(numeralia), slovesá(verbá), príslovky(adverbiá)

2. neplnovýznamové – synsémantické

28. predložky(prepozície), spojky(konjunkcie), častice(partikuly)

Citoslovcia(interekcie) stoja bokom.

1. Bývajú neplnovýznamové
2. Závisia od intonácie
3. Môžu mať aj plný lexikálny význam
4. Môžu mať vetnočlenskú platnosť

Morfologický význam:

Slovné druhy:

1. ohybné – 5
2. neohybné – 5

ohýbanie slov: SKLOŇOVANIE – deklinácia

                        ČASOVANIE – konjugácia

Syntaktická funkcia:

Slovné druhy:

1. autosyntagmatické – môžu byť vetným členom = autosémantické
2. synsyntagmatické – nemôžu byť vetným členom = synsémantické  

GRAMATICKÉ KATEGÓRIE

1. Menné

A) rod – genus: mužský, ženský, stredný

V slovenčine nie je jednoznačný = chrabrý hrdina                      zemiakové pyré – str. rod

                                                        Pôvabná žena                      kultúrny atašé – m . r.

                                                        Krásne dievča                     mládež, dorast

V mužskom rode treba odlišovať kategóriu životnosti a neživotnosti.

B) číslo – numerus

- jednotné(singulár): označuje jeden predmet

- množné(plurál): 2 a viac predmetov

Duálové tvary v češtine: sedí na kolenou. V slovenčine sa stratili, okrem číslovky 2.

Ak označujeme plurálom jeden predmet, ide o tzv. pomnožné podstatné mená – plurália tantum(nožnice, nohavice). Gramaticky sú v množnom čísle. Opakom sú singuláriá tantum(fazuľa, dorast). Tie sú gramaticky v jednotnom čísle, ale označujú viacero predmetov.

Viazaný plurál: predmet sa dá počítať, ale používame plurál ( podkolienky, topánky).

C) pád- kasus : N, G, D, A, L, I  = funkčné pády

Vokatív – oslovenie: pane, Bože, chlapče

Tvarovo je pádov menej = prípona sa vyskytuje vo viacerých pádoch ( - ovi)

A=N v slovan. jazykoch v neživotných.

2. Slovesné

- kategórie zhody

A) osoba

B) číslo : singulár, plurál pri slovesách   (robíme: ja + ty, ja + on, vy)

C) čas: prítomný – prázent

           Minulý – préteritum

           Budúci – futurum

Nie všetky slovesá majú všetky časy. Obe formy majú dokonavé slovesá.

Máme aj antepréteritum – predminulý čas, ale v slovenčine nie je funkčný (ona bola sedela na lavici). Využívajú sa ako štylistické prostriedky.

D) spôsob: modus

- indikatív – oznamovaci

- imperatív – rozkazovací: nie pre všetky osoby

- kondicionál – podmieňovací: - prítomný: urobil by som

                                                 - minulý: bol by som urobil

Z tretej osoby plurálu tvoríme imperatív: pijú – pi

E) slovesný rod: genus verbis

- činný – aktivum – podmet vykonáva činnosť

- trpný – pasívum – dej sa realizuje na podmete

       a) zvratný – zvratné sloveso, od nedokonavých slovies

       b) opisný – od dokonavých slovies ( dom je postavený)

F) slovesný vid

- dokonavý – činnosť skončila (predpony)

- nedokonavý - + budem

Čistovidové predpony: variť – uvariť

                                     Soľ – osoliť

Tieto menia význam slova: prepísať – prepisovať

                                            Dopísať – dopisovať

G) intencia slovesného deja

- spôsob realizácie slovesného deja: otec rúbe drevo = subjekt + objekt

                                                          Mama sa sánkuje = subjekt + 0