Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Teória literatúry

TL - umelecký štýl, trópy a figúry (umelecky_styl.doc)

Umelecký štýl

1. literárne vyjadrenie opierajúce sa o zážitkovú ikonickosť, kontrast a mieru výrazu
2. využíva výrazové prostriedky:

1. založené na opakovaní = FIGÚRY
2. založené na prenášaní významu = TRÓPY

FIGÚRY

3. zoskupenie slov, ktoré sa dá popísať a ktoré sa používa vo zvýšenej miere, takže je pociťované ako opakujúce sa vo viacerých textoch
4. syntaktické
5. vynikajúce hromadením

Syntaktické figúry :

1. vetná perióda – dvojdielne súvetie rozdelené :

Protazis – prvá časť = predvetie  a apodazis je závetie a v ňom prichádza k významovej syntéze výpovede. Ide o rétorický syntaktický prostriedok, kt. v staroveku, humanizme a renesancii, baroku, klasicizme  bol znakom vysokého štýlu. Ak dnes natrafíme na tento prostriedok, ide o príznakové vyjadrenie smerujúce k zámernej archaizácii výrazu.

2. paralelizmus – opakovanie rovnakých alebo podobných konštrukcií, ktoré vo vete alebo verši nasledujú za sebou
3. parentéza – syntaktická vsuvka do základnej vetnej konštrukcie. Je nositeľom doplnkovej informácie k základnej vete a vsunutím ruší jej významový prúd a tým na seba upozorňuje. je oddelená čiarkami, pomlčkami a môže byť aj v úvodzovkách.
4. elipsa – náprotivok parentézy. Je to vypúšťanie, vynechávanie výrazov a slov, ktorých význam možno z textu odvodiť. Vynechávanie slova dáva textu gnómickú podobu, a preto je elipsa častá v prísloviach a porekadlách ako znak jazyka ľudových múdrostí: „ Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“
5. apoziopéza – zámlka, z objektívnych alebo subjektívnych príčin neukončená výpoveď
6. inverzia – narušenie obvyklého poradia slov vo vete, so zámerom upozorniť tým na význam inverzne použitého slova
7. rečnícka otázka a odpoveď – znak patetického štýlu, kt. v sebe často implicitne zahŕňa aj odpoveď. Niekedy odpovedá sám subjekt výpovede.
8. asyndeton- vynechanie spojok, je funkčne zameraný na tezívnu stránku výpovede, je prostriedkom zvyšovania dynamiky a napätia v texte
9. polysendeton – hromadenie spojok, je zameraný na zvýraznenie rôznorodosti, hĺbky či šírky tematizovaného predmetu, osoby, javu.

Figúry vynikajúce hromadením:

A) hromadením hlások: vznikajú tým, že výber slov v texte sa riadi eufonickým hľadiskom, zámerne sa vyberajú slová, v kt. sú zvukosledne usporiadané hlásky.  

1. zvukosled – zámerne usporiadané hlásky na princípe opakovania (duní Dunaj...)
2. kokofónia  nefunkčné, neľúbozvučné, ťažko sa vyslovujúce hromadenie hlások   (a o akej)
3. onomatopoja – hromadenie zvukov tak, aby sme sa priblížili k zneniu zvukov v prírode: citoslovcia – buch, bác; slovesá – brnkať, čľapotať; substantíva – kukučka.
4. alieterácia – figúra, v kt. sa opakujú hlásky na začiatku za sebou nasledujúcich alebo blízko seba stojacich slov
5. paronomázia – opakujú sa začiatočné morfémy, resp. korene slov ( slávu slávnych slávne slávme) = figura etymologia
6. derivácia – odvodzovanie slov z toho istého základu: stokrásky, sedmokrásky
7. kalambúr – slovná hračka založená na: a) spojení 2 významne rozličných slov s rovnakým alebo podobným znením ( kladne o Kladne, prevažne vážne)  

                                                                          b) zámerne podobne znejúcich slov – známe výrazy sa nahrádzajú fantazijne vytvorenými slovami ( panpulovali – papuľovali)

B) povaha opakovania rovnakých slov :

1. epizeuxa – opakovanie slove alebo skupín slov v bezprostrednej blízkosti ( dobre dobre)
2. anafora – slová sa opakujú na začiatku susedných celkov ( možno mi....možno mi)
3. epifora – opak anafory – na konci susedných celkov
4. epanastrofa – na konci 1 celku a na začiatku nasledujúceho

1. symploké – zlúčenie anafory a epifory: tie isté slová sa opakujú na začiatku a na konci viet, veršov ( čas babuliek ............ zemežlče čas)
2. chaizmus – skrížené opakovanie, jeden vetný celok má iný slovosled ako druhý celok ( bol máj, lásky čas)
3. polyptoton – opakovanie slova v rôznych pádoch

C) opakovanie väčších celkov – textových štruktúr:

1. refrén – návratnosť väčšieho segmentu textu, resp. výpovede v pravidelných celkoch menej pravidelných intervaloch
2. paralelizmus – gramatický -  opakujú sa celé gram. konštrukcie, podobne stavané syntagmy či celé vety

D) hromadenie významov sémantických figúr:

1. pleonazmus – hromadenie slov, v kt. pociťujeme významovú nadbytočnosť( počúvať ušami, vidieť týmito očami)
2. tautológia – hromadenie synoným (zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli)
3. amplifikácia – rozširovanie výpovede tým, že sa vec opakuje z viacerých hľadísk, najmä použitím väčšieho počtu detailov a jednotlivostí: stôl, stolička, pec i dlážky – celý dom
4. kumulácia – na pomenovanie toho istého javu či veci sa používajú viaceré pomenovania ( ty si priepasť, výmoľ a tma)
5. matafráza – opakuje sa totožný pojem ( neľúbiš ma, nemiluješ ma, nemáš ma už rada)
6. perifráza – namiesto bežného pomenovania sa použije opis, ktorý vec charakterizuje. Zámerom je obohatenie štýlu, predchádzanie jednotvárnosti: Krajina tisícich jazier                        

4. adynaton – typ perifrázy ako opis nemožnosti ( skôr nájdeš ihlu v kope sena, než jeho)

1. klimax – gradácia: nasledujúci nahromadený význam vždy označuje väčšiu kvantitu. Medzi významom je vzťah stupňovania ( krik, rev)
2. antiklimax – znižovanie kvantity ( Z tisícich krikov, spevov, šepotov)

TRÓPY

6. predstavujú oblasť tzv. „ťažkých dôb“ – ornatus difficilis a v antickej poetike charakterizovali vysoký sloh.
7. umelecké trópy patria medzi nepriame pomenovania, teda medzi pomenovania založené na významovej príbuznosti

1. metafora – z gréckeho prenesenie – je založená na významoch, ktoré sú založené na vzťahoch vzájomnej podobnosti
2. metonýmia – z gréckeho premenovanie – založená na vecnej súvislosti vecí a javov