zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Pedagogická fakulta / Teória literatúry

 

TL - dokončenie (tl_prezentacia.doc)

Fikčný svet a text

  1. Fikčné svety literatúry sú výsledkom textotvornej činnosti.
  2. Pred textotvorným aktom nebol fikčný svet k dispozícii
  3. Textotvornným procesom vznikajú fikčné ríše,ktorých štruktúra, vlastnosti a spôsob jestvovania sú nezávislé na štruktúrach a vlastnostiach aktuálneho sveta

 

Zobrazujúce texty

  1. Z – texty znázorňujú aktuálny svet (svet jestvujúci pred aktom zobrazenia), poskytujú o ňom informácie v podobe správ, popisov, hypotéz a p. Podliehajú pravdivostným podmienkam aktuálneho sveta, ich tvrdenia sa posudzujú ako pravdivé alebo nepravdivé.

 

Konštruujúce texty

  1. K – texty konštruujú fikčné svety (nejestvovali pred textovou konštrukciou), jestvujú mimo pravdivostných podmienok, ich vety nie sú z hľadiska aktuálneho sveta ani pravdivé ani nepravdivé.
  2. Fikčné texty sú médiom pre tvorbu,uchovanie a komunikovanie fikčných svetov.
  3. Fikčný svet je svet skonštruovaný autorom.
  4. Úlohou čitateľa je rekonštrukcia fikčného sveta v podobe mentálneho obrazu. Čitateľ si prisvojuje fikčný svet ako zážitok, vedomosti, objekt napodobovania – včleňuje ho do svojej skúsenosti.

 

Fikčný svet ako naratívny svet

  1. Fikčný svet literatúry je rozprávaný príbeh, ktorý sa odohráva v určitom možnom svete. Ten je charakterizovaný predmetmi, prírodnými silami a postavami, ktoré ho obývajú. Zodpovednosť za podobu fikčného sveta a všetko dianie v ňom nesie autor textu.

 

Narácia

  1. proces uskutočňovaný rozprávačom, v ktorom rozoznávame:

 

  1. A./ modelujúce okolnosti
  2. B./ rozprávača
  3. C./ konkrétnu slovesnú realizáciu celého procesu narácie

 

Modelujúce okolnosti epickej narácie

  1. 1.GRAMATICKÉ FORMY, v ktorých sa narácia uskutočňuje.
  2. Najrozšírenejšia je gramatická forma tretej osoby singuláru - Er – Erzählung;  
  3. Zriedkavejšia a vývinovo mladšia je forma prvej osoby singuláru - Ich – Erzählung.
  4. 2. NARAČNÁ PERSPEKTÍVA  =  konkrétnejšie časové a priestorové súradnice rozprávača vzhľadom na predmet rozprávania.
  5. Naračná perspektíva môže byť v základe dvojaká: blízka či vzdialená v priestore a čase.
  6. 3.NOETICKÝ ŠTATÚT ROZPRÁVAČA,  resp. voľba noetického horizontu rozprávača.
  7. zaberá širokú škálu, pričom na jednom konci stojí vševediaci rozprávač, na druhom konci extrémne úzky – introspektívny rozprávač (rozpráva o svojich stavoch a vnútornych „udalostiach“).
  8. Konkrétna voľba gramatickej osoby, naračnej perspektívy a noetického horizontu rozprávača utvára - JEDNOTNÝ MODELUJÚCI SYSTÉM EPICKEJ NARÁCIE.

 

Rozprávač

  1. – substanciálna zložka (podmet) narácie.
  2. V súvislosti s voľbami modelujúcich okolností ho autor buduje ako rozprávača:

Auktoriálneho, Personálneho

Auktoriálny rozprávač

  1. je umiestnený mimo rozprávaného a zobrazeného diania. Rozpráva zo vzdialenejšej perspektívy a jeho pohľad charakterizuje široký zorný uhol. Spravidla nezastupuje nijaké vyhranenejšie hodnotové stanovisko, je „neosobný“ a tým akoby „objektívny“.  

Personálny rozprávač

  1. je spravidla umiestnený za niektorú z konajúcich postáv, ktorá naráciu sprostredkúva;
  2. svet nazerá zo stanoviska na dianí zúčastnenej postavy.
  3. je zväčša postavou, má aj iné ako naratívne funkcie a prejavuje sa aj dialogicky. Vtedy sa prezentuje najmä vo funkcii a pozícii literárnej postavy

Osobitný typ personálneho rozprávača

  1. je ním autorský rozprávač v prvej osobe.
  2. rozprávanie sa odvíja v ja – forme, avšak rozprávač vystupuje ako nezúčastnený svedok istých udalostí, ako TEN,KTORÝ SA DÍVA, avšak nezasahuje.

 

Konkrétna slovesná podoba epickej narácie

  1. Má štyri úrovne:

 

  1. Lexikálna
  2. rytmicko – temporálna
  3. sujetovo – kompozičná
  4. žánrová

 

PREDMET EPICKEJ NARÁCIE

  1. Jeho definitívne ustálenie trvá tak dlho, ako trvá sám naratívny akt- rozprávanie.
  2. Až sa o predmete všetko vypovie, až už niet čo podstatné, či len ozdobné dodať, je predmet rozprávania „hotový“ a rozprávanie sa končí.

 

Téma rozprávania

  1. Užším cieľom narácie je rozvíjanie témy alebo tém.

  1. Téma je faktor mimoestetický, mimoumelecký: ak by to tak nebolo, nebola by téma spracúvaná, rozvíjaná v umeleckom texte
  2. Téma je z jazykového hľadiska východiskom výpovede, niečím, čo je, minimálne z aspektu hovoriaceho, vopred známe.
  3. Rozvinutie témy je potom najmä jej problematizovaním.
  4. Na konci tohto procesu je téma iná ako na jej začiatku – je významovo bohatšia.
  5. Téma – je to predmet (jav), o ktorom sa v rečovom akte vypovedá
  6. Rozvíjanie témy – spôsob, akým o predmete vypovedáme, ako naň pôsobíme, aké prostriedky používame  
  7. Cieľom rozvíjania témy je rozšíriť ju, ako predmet výpovede, o novú – INFORMÁCIU.
  8. Voľba témy je kompetenciou autora. Ide o subjektívnu voľbu na základe vlastného rozhodnutia alebo spoločenskej objednávky.
  9. V základnej podobe možno tému formulovať substantívom, prípadne slovesným podstatným menom: láska, zločin a trest, samota, vojna, dobíjanie zámku, zvádzanie, milovanie a pod

 

Epické spracovanie témy

  1. Začína voľbou konkrétneho modelujúceho systému narácie

 

  1. Pokračuje voľbou motívov a ich sukcesívnym usporadúvaním.

 

Motív

  1. Naratívna mikroštruktúra -  najmenšia konštrukčná jednotka zobrazovanej skutočnosti, ktorú nemožno ďalej rozkladať.
  2. Na jazykovej úrovni ide o syntagmu, ktorá obsahuje subjekt a predikát.

 

Téma                       Motív

––––––––––––––––––––––––––––––

stretnutie     Jerguš Lapin stretol...

 

milovanie     Anna Karenina miluje...

 

zabitie         Raskoľnikov zabil starenu

 

  1. Téma sa realizuje prostredníctvom motívov.

 

  1. Problematika témy má  v tvorivom procese dve dominantné hľadiská:
  1. hľadisko tvorby motívov
  2. hľadisko ich usporadúvania.
  1. Predikátová časť rozhoduje o tom, či pôjde o motív statický alebo dynamický.
  2. Predikát statických motívov tvoria spravidla stavové slovesá;
  3. Predikát dynamických motívov akčné slovesá.
  4. V epickom texte však hlavným kritériom na posúdenie statickosti a dynamickosti je funkčné hľadisko, funkčná pozícia motívu, vyrastajúca z kontextu, v ktorom sa motív vyskytuje.
  5. dynamické motívy posúvajú vývin rozprávaných akcií v čase, statické motívy pôsobia retardačne  

 

Os postáv a os predmetného sveta

  1. Subjektová časť motívu pochádza buď z ľudskej vrstvy sveta alebo z predmetnej vrstvy sveta.
  2. Všetky motívy uplatnené v literárnom diele možno zoradiť okolo osi postáv a okolo osi predmetného sveta.

 

Motivické línie

  1. Motívy s tým istým subjektom tvoria viac či menej markantnú motivickú líniu, ktorá sa rozvíja v epickom čase.
  2. Motivická línia tvorí syntézu významovo protikladných základných prvkov (motívov) s jedným a tým istým subjektom a reprezentuje časové (vertikálne, diachronické) prepojenie týchto motívov

 

 

Motivické kontexty

  1. Motivické línie na osi postáv tvoria tzv. motivický kontext postáv;
  2. Motivické línie na osi predmetného sveta motivický kontext vonkajšieho sveta.
  3. Tieto kontexty sa označujú ako plány tematickej výstavby, tematické plány diela a členia sa kvantitatívne a kvalitatívne.

Kvantitatívne členenie

  1. Motivické línie, z ktorý sa utvárajú tematické plány nebývajú rovnako dlhé.
  2. Spravidla najdlhšia býva línia hlavnej postavy, kratšie sú línie ostatných postáv (vedľajších a epizodických).

Kvalitatívne členenie

  1. je najmä funkčné a súvisí s otázkami sujetovej a kompozičnej výstavby epického textu.
  2. Významová kvalita motívu nezávisí od jeho kvantitatívnej stránky, aj veľmi krátke a chudobné línie môžu mať veľmi dôležitú rolu v sujete (napr. kriminálny román)

Súhra oboch motivických kontextov  je v kompetencii rozprávača a je základom sujetovej výstavby epického diela.  

Proporcie oboch kontextov sú v kompetencii autora. Rozloženie týchto proporcií je funkciou kompozičnej výstavby diela a je riadené žánrovými pravidlami a ideovým zámerom tvorcu.

 

Literárna postava

  1. je základná kategória epickej prózy, hlavným predpokladom jej existencie.
  2. Je to semiotický, znakový objekt, a preto ju nemožno zamieňať alebo stotožňovať s pojmom človek

Podmienky vzniku:

  1. a./ objekt je personifikovaný

 

  1. b/ v literárnom texte má dajakú funkčnú rolu, v ktorej trvalo alebo až do konca rozprávania pôsobí ako účastník epického diania

Dve stránky  literárnej postavy

Charakter - zlučuje všeobecné a jedinečné vlastnosti literárnej postavy, ktoré sa viac alebo menej menia v epickom čase.

Funkcia - označuje miesto, ktoré postava svojimi základnými vlastnosťami zaujíma v tematizovanom svete diela.

Sujetové funkcie

  1. je niekoľko štandardizovaných sujetových funkcií, na ktoré možno dosádzať jednotlivé postavy:
  2. hrdina – pomocník – odporca – škodca – darca a pod., pričom tá istá postava sa môže vyskytovať vo viacerých funkčných pozíciách.
  3. (V.Propp:Morfológia rozprávky)

Naratívne funkcie postavy

  1. A/. Funkcia popredia narácie – postava je v popredí rozprávania, na prvom pláne zobrazenia.

 

  1. B./ Funkcia pozadia narácie – postava je v pozadí

 

 

 

Epická situácia

  1. - časovo a významovo relatívne uzavretý segment (epizódy, scény, výjavy).
  2. Každá epická situácia okrem záverečnej je východiskom nového rozhodovacieho procesu, v ktorom autor volí, či danú situáciu prekoná verbálne alebo non-verbálne, teda buď dialógom, monológom, alebo takým opisom, v ktorom budú mať rozhodujúci podiel akčné slovesá, vzbudzujúce u príjemcu predstavy pohybu postavy.

 

Kolízia

  1. Toto prekonávanie situácie sa teda uskutočňuje slovnou alebo mimoslovnou akciou, ktorej krátkodobým výsledkom môže byť – kolízia.
  2. Kolízia – vyhrotenie situácie akciou zobrazených postáv, ktoré v danom rámci už nemožno ďalej stupňovať, ale ktoré možno prekonať len novou konfiguráciou a novou situáciou.

Konfigurácia motívov, epická situácia a kolízia sú najnižšími stupňami sujetovo – kompozičnej výstavby témy epického diela a spoločne utvárajú jednu významovú a dejovú sekvenciu.

 

  1. Každá dejová sekvencie je orientovaná v čase  a priestore.
  2. Táto orientovanosť sa môže vyjadriť buď absolútnymi alebo relatívnymi údajmi.

 

 

Absolútny spôsob

  1. Autor používa konkrétne časové a priestorové dáta (historický čas, ročné obdobie, týždenné či denné datovanie, denné obdobie, vek postavy a pod.
  2. V priestorovom odkazovaní ide o fiktívne priestory so znakmi skutočného alebo neskutočného sveta.

Relatívny spôsob

  1. Príslovkami sa udávajú ukazovatele časovej následnosti a priestorových vzťahov:

 (predtým – potom, kedysi – teraz, skôr – neskôr, včera – dnes, tu – inde, hore – dolu, vyššie – nižšie, pred – za a pod.).

 

každá postava má svoj vlastný priestor, v ktorom je doma a svoj vlastný epický čas (priestoročas -chronotop), a to spoluurčuje jej aktuálnu funkciu v tej – ktorej dejovej sekvencii.

 

absolútny epický čas – udáva časové rozpätie diania od jednej konfigurácie deja po ďalšiu, a môže byť vyjadrený priamo (explicitne), alebo ho možno z implicitných údajov vydedukovať

 

čas narácie – vyjadruje celkovú spotrebu času na rozprávanie udalostí, na charakteristiky, opisy, úvahy a pod. Je relatívne dlhší ako čas epický, v skutočnosti je však kratší, než reálny historický čas, ktorý v epickom diele podlieha kondenzácii (zhusteniu).

 

Usporiadanie dejových sekvencii z hľadiska časových dát

  1. A/. Následne – zachováva sa lineárna postupnosť: predtým - potom
  2. B/. Inverzne – postupnosť je prehodená: potom – najprv/predtým
  3. C/. Paralelne  - sugeruje sa súbežnosť sekvencií (zároveň), hoci reálne jedna textová sekvencia musí predchádzať ďalšej.

 

 

Sujetové makrosegmenty

  1. Tradične sa takýchto makrosegmentov rozlišuje päť:
  2. expozícia
  3. zauzlenie
  4. konflikt
  5. peripetia (obrat)
  6. rozuzlenie
  7. V makrosegmentoch treba vidieť jednotlivé fázy spájania sa epických situácií do vyššieho epického celku.
  8. Jednotlivé situácie sa tu ukazujú ako stavebné prvky celkovej situácie postáv diela a kolízie sa ukazujú ako výstavbové prvky celkového konfliktu.
  9. Vo formulácii epického konfliktu sa prezentuje hodnotové a záujmové napätie medzi dajakými predmetnými silami.
  10. Epickými znakmi týchto síl sú literárne postavy, ich osud je epickým znakom stretnutia, porážky či víťazstva niektorej z predmetných síl a ideí, do ktorých tieto sily sformovali svoje hodnotové predstavy.

 

epické žánre

 

  1. Hlavným  kritériom členenia textov na žánre je funkčné zameranie textu.
  2. Jedným zo základných rozlišovacích kritérií je opozícia subjektívnosť – dejovosť.
  3. Texty s prevahou subjektívneho prvku tendujú k lyrickosti
  4. Texty s prevahou dejového prvku sú textami epickými.

 

žánrová povaha diela:

=  funkčne diferencovaný literárny obraz, v ktorom  určité vlastnosti spôsobujú, že dielo patrí práve do toho – ktorého žánru.

  1. Stabilné, zakladajúce vlastnosti žánru = žánrový invariant
  2. Literárny text je vždy variantom žánrového invariantu.
  3. Žáner = súhrnný pojem, ktorý označuje skupinu textov s určitými invariantnými znakmi.
  4. Na základe týchto invariantných (spoločných, nemenných, zakladajúcich) znakov tvoria triedu, skupinu kategóriu.
  5. Základným princípom usporiadania lyrických žánrov je stav a jeho diferenciácia.
  6. Základným princípom usporiadania epických žánrov je dej a jeho diferenciácia.
  7. Stav sa vždy viaže na tematický subjekt – stav postavy alebo stav prostredia,
  8. Dej sa vždy viaže na interakciu subjektov a vecných okolností. Ide o dianie medzi postavou a prostredím, či medzi postavami
  1. - jednoduché žánre:    anekdota, exemplum, bájka, povesť,       rozprávka, legenda

 

  1. - integrálne žánre:      poviedka, novela, román, epos

  Poviedka – základná charakteristika:  simplexný, jednomomentový rozmer jednej epickej situácie.

 Epická situácia sa tu utvára ako synekdochický moment výseku „výrezom“, „detailom“ namiesto celého komplexu vzťahov. V tomto detaile sa odhaľuje podstatná črta celej situácie

    Novela - základná charakteristika:  simplexnosť a zároveň viacmomentovosť jednej       situácie, viacero okolností či vlastností jednej základnej situačnej interakcie.

Román – základná charakteristika:  komplexnosť a mnohomomentovosť situácie s viacerými interakciami, prípadne prítomnosť viacerých komplexných situácií.

 

  1. Každý epický žáner má viacero konkrétnych historických podôb.

           Tie označujeme ako žánrové formy alebo žánrové varianty

            Napr. pastiersky román, idylický román, pikareskný román, dobrodružný, kriminálny,            hororový román a pod.

 

DRÁMA

  1. Dráma – dórkey - pôvod slova (draó = konať). Jeden z troch literárnych druhov.

 

  1. Dramatický text je určený na predvádzanie v iných umeleckých systémoch.
  2. Zväčša primárne nie je určený na čítanie čitateľom, ale na  inscenovanie v podobe javiskovej inscenácie.
  3. Spojivo s epikou - sujetovosť dramatického textu.
  4. Epika od drámy  preberá dialóg, ktorý je príznačnou a dominantnou formou jazykovej realizácie dramatického deja.
  5. V dramatických textoch dominuje aktuálny prítomný čas.
  6. Dejstvo (akt) – relatívne uzatvorená časť dramatického diela,  kompozičný celok, ktorý má svoju čiastkovú expozíciu, zápletku i jej čiastkové rozuzlenie.
  7. Doriešenie centrálneho dramatického konfliktu sa prenecháva poslednému dejstvu hry.  
  8. Dejstvo možno členiť aj na menšie časti – obrazy, scény, dialógy, monológy postáv a pod.
  9. Dráma môže obsahovať viacej dejstiev, ale jedno dejstvo môže tvoriť celú hru – jednoaktovka.
  10. Dejstvá sú medzi sebou oddelené tzv. medziaktmi.  
  11. V antickom divadle ich tvorili spevy a tance divadelného   zboru – chóru.
  12. V modernom divadle jednotlivé dejstvá oddeľuje spustenie opony.
  13. Dejstvá sú časti dramatického diela oddelené spúšťaním a dvíhaním opony

 

Scéna

  1. Časť divadelnej hry nazývaná aj obraz. Je to uzavretá, príbehovo rozvedená časť dramatického deja, je rozsiahlejšia ako výstup, ale užšia než dejstvo.
  2. V poetike drámy sa objavuje až od obdobia renesancie, v stredovekom divadle sa pojem scéna v tomto zmysle nepoužíva.

Výstup

  1. pôvodne sa týmto pojmom označovalo vystúpenie herca na vyvýšené javisko, neskôr sa ním začala pomenúvať najmenšia dejová jednotka dramatického textu, vymedzená príchodom alebo odchodom niektorej z konajúcich postáv, teda po výstupe sa mení počet postáv na javisku. Výstup je už možné ďalej segmentovať len na repliky konajúcich postáv.

Replika

  1. základná jednotka významovej stavby dramatického textu (ako v poézii verš alebo v próze veta).
  2. Ide o prehovor postavy v dramatickom texte. Sled všetkých replík jednej postavy v dráme tvorí významový kontext postavy alebo to, čo sa označuje pojmom – rola.
  3. Prostredníctvom replík vstupujú dramatické postavy do vzájomných dialogických vzťahov, takže platí: rečovou realizáciou dramatického textu je – dialóg. Je to rozhovor postáv v aktuálnom prítomnom čase.
  4. Dialóg rozvíja dramatickú konfliktnú situáciu.

 

 

Dialóg

  1. Je základným stavebným princípom drámy.
  2. Všetko, čo sa odohráva v dramatickom texte vyrastá z dialógu.
  3. Dialóg je hybnou silou dramatického deja
  4. V dramatickom texte sa stretávame aj s monológom postavy, teda s replikou v podobe monológu.
  5. Ide akoby o „monologickú“  súčasť dialógov s ostatnými postavami alebo o monológ ako formu dialógu so sebou samým.

Monológy sú v dramatických textoch vyhradené hlavnej postave a zvyknú sa zaraďovať tesne pred vrcholovú scénu, sú akoby prípravou rozuzlenia zápletky, teda prípravou jej konečného riešenia

 

 

Dramatické žánre

  1. Tragédia – vznikla v grécku z piesní spievaných na počesť boha Dionýza.
  2. Išlo o monologické piesne dopĺňané výkladom textu v záujme jeho širšej zrozumiteľnosti. Postupne sa tieto piesne dialogizovali a vznikol základ pre dramatický text.  
  3. Tragédia predvádza vážny dej, ktorý končí smrťou protagonistu.

 

Záväzné časti antickej tragédie

  1. prológ (expozícia),
  2. po ňom prichádzal na javisko chór, ktorý spieval piesne, vypĺňajúce medzery medzi scénami - epizodami.
  3. Piesne chóru sa nazývali stasimon.
  4. Záverečná pieseň zboru sa nazýva - exodos
  5. Aristoteles vo svojej poetike pokladá za základnú funkciu tragédie katharsis – „očistu vášní“.
  6. Prostriedkom malo byť práve predvádzanie deja, ktorý vyvoláva „súcit a strach“.
  7. Pojem katarzie - základný pojem, ktorým grécki filozofi vyjadrovali charakter estetického pôsobenia na človeka.
  1. Očistný charakter súvisiaci s umeleckým textom je v Aristotelovom chápaní spojený s premenou neznalosti na poznanie, nepriateľstva na priateľstvo.

 

  1. Toto poznanie sa v duchu antickej tradície nazýva – anagnoríza.

 

 

Komédia

  1. Jej vznik sa spája s Dionýzovským kultom, v podobe posmešných scénok predvádzaných hercami v maskách zvierat
  1. prológ - tvorila ho vstupná pieseň – parodos

 

  1. epizóda,

 

  1. stasimon

 

  1. exodos.
  2. Významnú pozíciu má chór – zbor:  tlmočil aj autorov postoj a názory k predvádzanému deju, resp. prostredníctvom neho autor kritizoval dobové spoločenské a politické pomery.
  3. Takáto pasáž v zborovom texte sa nazývala – parabáza.
  4. konfliktný dialóg voči sebe opozitne postavených postáv – ágon (zápas, rozprava), v ktorom sa koncentrovala dominantná myšlienka komédie.
  1. Komické = centrálna estetická kategória v komédii, je to forma porovnania ideálneho a reálneho.

 

  1. Ide o zdôraznenie deficitu reálneho voči ideálnemu, ktoré vyvoláva smiech
  2. Ak sa znázorňuje jav alebo predmet smiešny zo svojej samej podstaty, hovoríme o humore.
  3. Ak sa zvýrazňuje kritický postoj voči sociálne či mravne nežiaducim javom hovoríme o satire.
  4. Ak zdrojom komického sú zveličené neprirodzené javy, zvrátené javy, ktoré stoja na hranici sociálnej kontroly alebo sa tejto kontrole už vymkli, hovoríme o – groteske.
  5. Ak v centre pozornosti komického spôsobu konštruovania sveta stoja javy bez akéhokoľvek logického zmyslu, hovoríme o absurdite.
  6. Ak sa komicky konštruujú vážne a vznešené témy, hovoríme o – travestii.
  7. Ak je predmetom zosmiešňovania dajaká konkrétna predloha a tvorivý postup dramatika túto predlohu deštruuje komickým spôsobom, hovoríme - o paródii (text o texte

Komickí hrdinovia

  1. Priemerní, resp. mravne podpriemerní - divák pociťuje na nimi svoju mravnú prevahu.

 

  1. Aristoteles:  „komédia je zobrazovanie tých špatných stránok človeka, ktoré vyvolávajú komický efekt – teda - smiech.“