Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Sociálna psychológia pre právnikov

Vypracované testove otazky soc. psychologia. (socialna_psychologia-odpovede.doc)

1. Definície psychológie, jej predmet a základné pojmy.

Všeobecná psychológia – zákl. psychologická veda, vytvárajúca teoretický základ systému psychologických vied. Prezentuje celkový psych. obraz človeka. Rozoberá psychofyziologické základy psychiky, psychické procesy a stav. Vo všeobecnej rovine sa dotýka aj psychických vlastností človeka.

Sociálna psychológia – zaoberá sa psychologickým aspektom sociálnej interakcie a všeobecnejšie psychologickou analýzou sociálnych javov. Študuje človeka ako osobnosť vo vzájomných zložitých vzťahoch k druhým ľuďom. Zaoberá sa psychologickými javmi, ktoré vznikajú vo vzájomnom pôsobení vo vnútri skupín, ak aj v interakcii medzi samotnými skupinami.

Vzťah sociológie a soc. psychológie – sociológia zaujíma správanie jednotlivca v skupinovej situácii. Soc. psychológia skúma cestu k tomu, ako sa javí jednotlivec členom skupiny a ako v nej pôsobí, aké interacie si vytvára.

2. Význam psychológie pre právnickú profesiu.

Teoretický význam psychológie je v tom, že rozpracovanie psych. aspektov právnickej profesie môže prispieť k obohateniu teórie práva a predmetov forenzných disciplín v systéme právnych vied. Toto poznanie dotuje celý systém psych. vied o nové poznatky, ktoré umožňujú zvyšovať efektívnosť ich prof. činnosti, formovať a rozvíjať vysokú kultúru kontaktu s klientom a voliť a využívať psych. premyslené účinné postupy v rôznorodých rolách práv. Profesie. Pozitívne vplýva na rozvoj osobnosti samotného právnika a zároveň umožňuje posilňovať komunitu právnikov v rôznych druhoch činnosti.

Praktický význam psychológie  - stala sa nástrojom poznávania seba samého i druhých ľudí. Poznanie zákonitosti psychického života uľahčuje právnikom pochopiť príčiny jeho prežívania a správania, umožňuje ľahšie prenikať zložitou sieťou jeho názorov, postojov, hodnotovej orientácie, poskytuje vysvetlenie jeho správania v styku s inými ľuďmi. Umožňuje vecné poznanie príčin správania iných jedincov a spôsobov, ako s nimi zaobchádzať.

Psychológia pre právnika predstavuje zdroj obohatenia a psych. činnosť, ktorá mu môže poskytnúť rôzne druhy psych. služieb. Dôležitú úlohu tu zohráva priestor súdnoznaleckej činnosti, osobitne schopnosť právnika sformulovať zmysluplné zadanie pre znalca, vrátane znalcov z psych. odborov /forenzná psych./.

Etický kódex psych. činnosti obsahuje tieto požiadavky: kompetencia, získanie súhlasu, dôvera, osobné správanie.

3. Sociálna interakcia právnika v triede základných pojmov sociálnej psychológie.

Ide o proces vzájomných kontaktov medzi jednotlivcami, s ktorým má súvis aj vnímanie, sociálna komunikácia a prejav sociálneho správania .

4. Rozbor definícií sociálnej psychológie a problémy naplňujúce jej predmet.

Sociálna psychológia – zaoberá sa psychologickým aspektom sociálnej interakcie a všeobecnejšie psychologickou analýzou sociálnych javov. Študuje človeka ako osobnosť vo vzájomných zložitých vzťahoch k druhým ľuďom. Zaoberá sa psychologickými javmi, ktoré vznikajú vo vzájomnom pôsobení vo vnútri skupín, ak aj v interakcii medzi samotnými skupinami.

Špecifickosť SP skúma tú časť prežívania a správanie, ktorá nastáva v dôsledku interakcie jednotlivca s ostatnými ľuďmi, predstavuje efektívny nástroj „riadenia“ spoločenského života a predchádzania konfliktom.

Poznáva zákonitosti spolužitia, vzájomnej interakcie a vzťahov.

Ide o psychologickú analýzu života spoločnosti.

Definuje sa aj ako základnú psychologickú vedu o psychickej regulácii správania človeka v sociálnej interakcii uskutočňujúcej sa v priestore skupinovej a medziskupinovej štrukúry a dynamiky.

5. Etapy vývoja sociálnej psychológie (historický kontext).

Na jej formovaní sa podieľa samotný život, životná skúsenosť ľudí so sociálno-psychologickými javmi. Socius – sociálny – spoločenský

Smeri psychologie: :

neobehaviorizmus,

kognitivizmus,

neopsychoanalýza  

interakcionizmus.

Etapy rozvoja SP podľa Kollárika:

1. Spontánny rozvoj sociálno-psychologických myšlienok v praktickom živote spoločnosti a v práci filozofov /do r. 1850/
2. Obdobie zákl. zdrojov SP /1860-1908/
3. Obdobie stabilizácie pojmu SP a rozvoj skúmania malých skupín /1908-1945/
4. Obdobie sformovania smerov SP /dodnes/

     Etapy rozvoja SP podľa Výrosta, Slameníka a Boroša:

1. Základy SP a vedecké štúdium soc. postojov /1908-1945/
2. Rozšírenie výskumných problémov a získanie „puncu vedeckosti“ /1946-1969/
3. Vzťahy jednotlivca a jeho soc. prostredia /1970-dodnes/

6. Sociálna psychológia v súčasnom systéme psychologických vied a rozdiely medzi psychológiou a právom ako zdroj (ne)dorozumenia.

V súčasnosti sa delí na Teoretickú psychológiu a základné psychologické vedy.

7. Prepojenie sociálnej psychológie s inými vedami.

Sociológia – veda o spoločnosti, sociálnom zložení spoločnosti, o vnútornom rozvrstvení spoločenských tried,  

     skupín, o vplyve spoločnosti na jednotlivca a o postoji jednotlivca k spoločnosti.

Kultúrna antropológia – veda, ktorá študuje pôvod a históriu ľudských skupín, ich vývoj a štruktúru  a fungovanie v čase a priestore.

Všeobecná psychológia – zákl. psychologická veda, vytvárajúca teoretický základ systému psychologických vied. Prezentuje celkový psych. obraz človeka. Rozoberá psychofyziologické základy psychiky, psychické procesy a stav. Vo všeobecnej rovine sa dotýka aj psychických vlastností človeka.

8. Sociálnopsychologické javy ako súčasť sociálneho systému.

Javy su dôležitým činiteľom socializácie jednotlivca.

Ide o systémove prvky:

Individuálny systém – vzťahy medzi znakmi jednotlivej osoby,

Mikrosystém – vzťahy medzi členmi malej skupiny cca do 40 osob,

Metosystém – organizované spolupôsobenie viacerých osob na v určitej skupine /škole, klube, združení,

Makrosystém – spolupôsobenie osôb za účelom dosiahnutia spoločného ciela,

Celá spoločnosť – normy a obyčaje soc. Spravania jednotlivcov v rámci celej spoločnosti,

V tomto priestore pôsobia socialnopsychologické javy – ako napr.

Predsudky, stereotypy, skupinove zvyky, tradicie a obyčaje....

9. Metódy psychológie a špecifické metódy sociálnej psychológie.

Výskum sociálnopsychologických javov a získavanie relevantných sociálnopsychologických poznatkov umožňujú metódy SP /metóda sa považuje za vedeckú cestu – spôsob, nástroj získavania a vyhodnocovania údajov, z ktorých veda vyvodzuje svoje teórie/:

1. Ako všeobecne v psychológii – pozorovanie, experiment, obsahová analýza dokumentov, psych. testy, dotazníky, ankety
2. Sociometria – test na zisťovanie sympatií a antipatií medzi členmi malej sociálnej skupiny – výsledky pomocou sociogramu, ktorý znázorňuje vzájomné vzťahy, pozíciu jednotlivcov v malej skupine na báze sympatií a antipatií
3. Psychodráma – spočíva v získavaní psychologických informácii priamo v činnosti. Je improvizovaná dramatizácia deja /udalosti/, ktorá má nejaký vzťah ku skúmanému jednotlivcovi alebo malej sociálnej skupine.  Prejaví sa v nej osobnosť účastníka v interpesonálnych vzťahoch.
4. Sociodráma – patrí k inscenačným technikám. Ide o improvizovanú dramatizáciu deja, ktorá sa zameriava na malú soc. skupinu ako celok, dotýka sa skupinovej činnosti.
5. Analýza kultúrneho prostredia a produktov kultúry – ide o spolupráciu soc. psychológov s kultúrnymi antropológmi

Kazuistická metóda – podrobný popis životného príbehu, jeho anamnéza. Slúži na poznávanie tých problémov, ktoré sa dotýkajú procesu socializácie a motivácie pochádzajúcej z soc. prostredia.

10. Charakteristika socializácie, činitelia socializácie. Socializácia a humanizácia.

Socializácia je celoživotný proces. Z hľadiska obsahového ide o proces, keď človek získava špecificky ľudské spôsoby reagovania, myslenia, cítenia a snaženia. Proces socializácie sa uskutočňuje dvoma cestami:

spontánne  

inštitucionálne, ktoré sa vzájomne doplňujú. Výsledkom súhry socializácie a individualizácie je humanizácia. Za čiastkové procesy humanizácie sa považujú:

1. Personalizácia
2. Akulturácia
3. Profesionalizácia
4. Osvojenie sociálnej roly

    Činitele socializácie:

1. Sociálne učenie
2. Rodina
3. Užší kruh osobne významných ľudí
4. Sociálne inštitúcie
5. Sociálne rituály
6. Skupinová atmosféra

11. Zložky a znaky postojov. Formovanie a zmena postojov.

Postoje sú relatívne trvalé sústavy hodnotenia, cítenia a sklonov konať určitým spôsobom vzhľadom na určitý predmet. Postoje posilňujú predispozíciu človeka relatívne stabilne reagovať na podnety, ktoré na neho v jeho okolí pôsobia.

Pri využívaní zaujímavej a dôležitej úlohy postojov, treba si všimnúť 3 zložky:

1. Poznávacia /kognitívna/ zložka – zahrňuje znalosť predmteu či javu, ku ktorému zaujímam postoj
2. Citová /afektívna/ zložka – vyjadrujúca náš citový vzťah
3. Motivujúca -  motivuje konanie na základe znalosti a citového vzťahu

12. Charakteristika osobnosti v psychológii osobnosti a jej štruktúra.

Štrukturu osobnosti tvoria tieto osobnostné vlastnosti:

Motivacia a zameranosť,

Charakter,

Schopnosti

Temperament

13. Psychické determinanty sociálneho zlyhania osobnosti.

Globálne funkcie: vedomie

                             vnímanie  

                            pozornosť

Kognitívne funkcie: intelekt –

                                      pamäť –

                                myslenie – najvyšší a najzložitejší psychický proces zabezpečujúci sprostredkovaný obraz objektívnej skutočnosti. Obsahuje dynamickú zložku, formálno-obsahovú stránku a obsahovú zložku. Zložky sa môžu dostať do nerovnováhy a spôsobiť tak poruchy myslenia.

Osobnostné faktory: konštitúcia – zloženie, stavba, usporiadanie, zákl. vlastnosti živého organizmu a spôsob jeho reagovania na vplyvy vonkajšieho prostredia. V súvislosti s človekom zdôrazňujeme jeho telesnú stavbu, podieľajúcu sa na formovaní jeho osobnosti.

                                dynamika osobnosti – opiera sa o vývinový aspekt a aspekt intrapsychického determinizmu. Správanie je aktivované a usmerňované prevažne nevedomými motívmi, sila aktivizácie je pudová sféra.

                                psychopatológia – do problematiky patria globálne aj špeciálne poruchy osobnosti.

Motivácia správania: emotivita – psychické procesy, ktoré vyjadrujú subjektívny vzťah k vonkajšiemu svetu i subjektívnej realite. City sa prezentujú osobitnými vlastnosťami, ktorú sú dynamické a často protirečivé.  K poruchám patrí emočná labilita a celý rad aspektov: vystupňovaný, patický afekt, patická nálada, poruchy soc. a etických citov.

                                      pudy, inštinkty, potreby – motivačné činitele, prejavujúce sa v aktivizačnej rovine motivačného procesu.

Pudy – biologicky podmienené podnety, pochádzajúce z vnútorného prostredia organizmu vedúce k uspokojeniu biogických potrieb

Inštinkty – okrem impulzu na konanie obsahujú schémy vrodeného, druhovo špecifického správania

Potreby – definujeme ho ako subjektívny stav nedostatku alebo nadbytku niečoho. Je uvedomením si nerovnováhy z hľadiska biologického i spoločenského prostredia človeka. Členenie: primárne biologické a sekundárne špecificky ľudské.

                                     vôľa – psychický proces smerujúci k dosahovaniu cieľov pri prekonávaní určitých prekážok. Dôležitý motivačný činiteľ zabezpečujúci cieľavedomosť ľudského správania. Poruchy: abúlia, hypobúlia, hyperbúlia. Globálne poruchy: hypoaktivita, hyperaktivita.

Vôlové konanie má 4 fázy: uvedomenie si pohnútky,

                                           posúdenie, rozhodovanie, boj motívov

                                           rozhodnutie

                                           realizácia rozhodnutia v správaní vôlový akt        

                                    motivácia trestného činu

14. Významné psychické poruchy osobnosti.

Sú predmetom záujmu psychopatológie a súdnej psychiatrie. A. Heretík rozdeli forenzne významné psychické poruchy na 4 skupiny:

1. Psychoreaktívne stavy
2. Poruchy osobnosti /psychopatie/
3. Psychózy
4. Mentálna retardácia

15. Pozícia, status, rola a právnik. Vzťah osobnosti a roly.

Sociálna pozícia – je miesto, ktoré jednotlivec zaujíma v skupine.

Sociálny status – vyjadruje spoločenskú hodnotu sociálnej pozície. Je vyjadrením prestíže, významu a hodnoty pre skupinu.  Podstatu statusu tvorí predovšetkým odbornosť, kompetentnosť právnika, symbolom právnika môže byť odev právnika /klasický elegantný štýl tmavšej farby, zhotovený z kvalitných látok/.

Sociálna rola – predstavuje očakávaný spôsob správania jednotlivca nachádzajúceho sa v určitej sociálnej pozícii.

Status predstavuje spoločenskú hodnotu pozície právnika, rola vyjadruje jeho povinnosti, ktoré z jeho pozície vyplývajú. Rola a status sú prepojené.

Norma – pravidlo, súbor pravidiel, zásad, predpisov záväzných pre určitú oblasť ľudskej činnosti /právna, mravná, estetická norma/. Rešpektovanie právnych noriem, ich výklad a uplatňovanie patrí k základu právnickej činnosti.

16. Sociálnopsychologické vlastnosti osobnosti a modely sociálneho správania.

Sociálna inteligencia

Extroverzia – introverzia

Dominancia

Submisivita

Konformita

Nonkonformita

Modely sociálneho správania.

Kooperácia,

Súperenie

17. Sociálnopsychologická charakteristika osobnosti právnika.

Mal by byť mierne dominantný extrover, mal by mať schopnosť empatie – vcítiť sa do socialneho rozpoloženia klienta, mal by byť asertívny, mal by mať schopnosť počúvať, schopnosť tvorivosti a analitiky. Mal by uplatňovať a dodržiavať stavovskú česť , pravidlá a platné normy spoločnosti, sebaovládanie, mal by si sám veriť,

18. Požiadavky na vlastnosti právnika ako profesionála.

Kompetentnosť, dôveryhodnosť, , dôkladnosť

19. Sociálnopsychologické javy ovplyvňujúce prácu právnika na začiatku 21. storočia.

Do popredia v budúcnosti aj u právnikov môže vystúpiť rozhodovanie na základe súvislosti a intuície. Tvorivé myslenie právnikov bude stále viac predstavovať významnú konkurenčnú výhodu. Pridružuje sa k tomu schopnosť správneho odhadu možného rizika ich rozhodnutí a nárast potreby ich korekcie. Status nezískava právnik len vymenovaním do funkcie, ale taktiež kvalitou svojej práce. Prílišnú konformitu /lojalitu/ v budúcnosti nahradí zaujatie pre vec či problém. Postupne sa bude stále viac uplatňovať práca v tíme.

20. Osobnosť právnika v záťažových situáciách.

Záťažove situácie delime na

Bežná záťaž, zvýšená záťaž, hraničná záťž, extremná záťaž.

Mal by zvládať stres, mal by mať schopnosť aj v strese konať uvážene a cielene. Mal by mať schopnosť aj v strese riešiť veci podľa osved. postupu  postupne.

21. Pojem, ciele, normy skupín, ich členenie a charakteristické znaky malých skupín.

Malá sociálna skupina ma kvantitatívnu charakteristiku, predstavuje súbor 2 až 30 /max. 40/ členov. Medzi charakteristické znaky patrí vzájomná znalosť členov skupiny, medziosobná komunikácia, spoločná činnosť a pod.

Primárne skupiny – sa vyznačujú bezprostrednými a dôvernými vzťahmi, ktoré sú silne emocionálne podfarbené. Prototypom je rodina, jej typické znaky:

1. Interakcia tváre v tvár
2. Difúzna a neurčená či nevymedzená interakcia
3. Relatívna stálosť
4. Sympatie a vzájomná identifikácia
5. Malý počet členov
6. Intenzívny zásadný a komplexný vplyv na člena rodiny

      Funkcie rodiny:

1. Regulácia sexuálneho správania
2. Zabezpečovaie reprodukcie spoločnosti
3. Socializácia členov skupiny
4. Poskytovanie starostlivosti, ochrany, citovej opory
5. Sprostredkovanie zaradenia členov rodiny do spoločnosti
6. Zabezpečenie ekon. spolupráce s rodinnými príslušníkmi

Sekundárne skupiny – vyznačujú sa menej pevnými, náhodnejšími vzťahmi /napr. rozličné kluby, kultúrne či športové krúžky či organizácie, učebné skupiny v rozmanitých formách vzdelávania apod/.

Formálne skupiny – s organizované na vonkajší popud, na základe vonkajšieho cieľa, ktorý stojí mimo skupiny. Hlavnou úlohou je na základe cieľa splniť danú úlohu. Aj právnici sa organizujú do form. skupín, aby mohli vykonať nejakú prácu, ktorú nemôžu vykonávať ako jednotlivci.

Neformálne skupiny – kde sa ľudia chcú stretnúť. Ide o spontánny, nenútený počin, ktorý umožňuje uspokojiť ich potrebu soc. kontatku.

Členské skupiny - je tá, ktorej je človek faktickým členom /pracovná skupina, advokátska komora/

Referenčná skupina – vyvoláva v človeku túžbu stať sa jej členom. Táto túžba je u dotyčného človeka manifestovaná preferovaním takého systému noriem a hodnôt, ktoré sú typické pre členov referenčnej skupiny, ako aj napodobňovaním spôsobov soc. komunikácie a soc. správania.

Vlastná skupina – chápaná ako my

Cudzia skupina – chápaná ako oni. Vzťah ku skupine vlastná – cudzia, sa výrazne odráža v situáciach súperenia. Členom vlastnej skupiny sa spravidla prispisujú lepšie vlastnosti ako členom cudzej skupiny.

Situačné skupiny – vznikajú iba v určitých situáciach, spravidla na splnenie nejakej úlohy

Stále /trvalé/ skupiny – fungujú dlhodobo

Objavuje sa kritérium psychologickej spätosti. Podľa  tohto kritéria existujú psychologické skupiny a spoločenské organizácie. Ide skôr o sociologický pohľad na členenie skupín, upozorňujúcich na silu a osobotsti vnútorných a vonkajších atribútov skupín.

Charakteristické znaky malých skupín.

1. Súdržnosť – vyjadruje prináležitosť ku skupine
2. Homogenita – tvorená rovnakými charakteristikami členov skupiny /napr. pohlavie, vek.../
3. Pevnosť – vyjadruje ochotu prijímať nových členov skupiny
4. Stabilita – daná dĺžkou trvania členstva
5. Autonómia – vyjadruje nezávislosť od iných skupín
6. Polarizácia – súvisí splnením určitého cieľa
7. Intimita – vyjadruje citové vzťahy vo vnútri skupín a charakter komunikácie vyžadujúcej nezneužívanie intímnych informácií a ich šírenie mimo skupiny

22. Členenie skupín podľa miery sprostredkovanosti medziosobných skupín skupinovou činnosťou (popis, využitie).

Kolektív je najvyššia kvalita skupiny, orientovanej na spoločensky prospešné ciele spoločnosti a založenej na vysokej kvalite medziosobných vzťahov vytvárajúcich v rámci skupinovej činnosti. Nie každá skupina sa stala kolektívom. Základom sú vzťahy vo vnútri, členíme ich na 4 vrstvy:

1. Centrálna nepsychologická vrstva – predmetná činnosť skupiny
2. 1.psychologická vrstva – utvorená mierou motivácie k predmetnej činnosti skupiny
3. 2.psychologická vrstva – vyjadruje sprostredkovanosť medziosobných vzťahov obsahom skup. činnosti
4. 3.psychologická vrstva – povrchová, fixuje medziosobné vzťahy sprostredkované úzko osobnými záujmami

      Táto hierarchická štruktúra má 2 zákl. dimenzie:

1. Obsah skup. činnosti, ktorý môže byť spoločensky žiadúci alebo nežiadúci
2. Mieru sprostredkovateľnosti medziosobných vzťahov touto predmetnou činnosťou skupiny.

Základné typy skupín:

Skupina 1: prospoločensky rozvinutá skupina – kolektív, medziosobné vzťahy sa v max. miere sprostredkovávajú spoločensky významnou činnosťou skupiny /kolektív katedry/

Skupina 2: predmetná činnosť skupiny je spoločensky žiaduca, ale nevystupuje ako sprostredkujúci faktor medziosobných vzťahov /študenti 1.roč.VŠ/

Skupina 3: vysoko rozvinutá, organizovaná a fungujúca protispoločenská skupina /mafia/

Skupina 4: jej činnosť je protispoločenská, ale doteraz nevystupuje ako sprostredkujúci faktor medziosobných vzťahov /začínajúci zlodeji/

Skupina 5: difúzna skupina, v ktorej skup. ciele a hodnoty sú spoločensky indiferentné a bezprostredné vzťahy majú úzko individuálny charakter /cestujúci/

23. Psychoterapeutické skupiny ( charakteristika veľkých skupín (davu).

Ide predovšetkým o anonymitu, vládu emócií, úbytok inteligencie, stratu záujmov a zníženie osobnej zodpovednosti. Sugestivita davu spôsobuje, že jedinec si nedostatočne uvedomuje svoje činy, či dôsledky správania.

Ďalšie vlastnosti davu: popudlivosť, premenlivosť, dráždivosť, ľahkovážnosť a sugestibilita, prehnanie a zjednodušenie citov v dave, neznášanlivosť, autoritatívnosť a konzervatívnosť, mravnosť davu.

24. Formálny a neformálny vedúci skupiny.

Vodca, vedúci riadi skupinu, pričom uplatňuje určitú prevahu, determinovanú osobnostnými vlastnosťami a soc. zázemím.

Formálny vedúci sú do svojich funkcií vymenovaní a sú na čele formálnych štruktúr /skupín/. Majú spravidla presne vymedzenú, písomne potvrdenú mieru právomoci a zodpovednosti.

Neformálny vedúci /vodcovia/ sú tí, ktorí majú na skupinu najväčší vplyv a dokážu spontánne vyjadrovať jej potreby, záujmy a ciele.  Týto su veľmi nebezpeční v prostredi extremistov.

25. Štýly a medzištýly vedenia ľudí.

    Autoritatívny štýl –

Medzištýly: striktný autokrat

Demokratický štýl

Medzištýly – pravý demokrat .

Liberálny štýl .

Medzištýl

26. Zásady práce v skupine a formovanie dobrých vzťahov členov skupiny.

Zásady práce v skupine:

1. Buď presný
2. Hovor o všetkom úprimne a otvorene
3. Neizoluj sa v skupine
4. Máš právo klásť otázky každému
5. Máš právo neodpovedať na otázku
6. Snaž sa sústrediť na konkrétne problémy
7. Nevynášaj informácie o problémoch mimo skupinu
8. Vypočuj si rady, ale rozhodni sa sám
9. Daj druhému priestor na vyslovenie názoru /neskáč do reči/
10. Počas skup. stretnutí nepi alkohol.

Dohadovanie: ide o akúsi prelomovú fázu už nadviazaného kontaktu. Je to proces, v ktorom prebieha bližšie vzájomné poznávanie právnika a klienta. Pravidlá: hovorte o problémoch, zabudnite na svoje ego, nepredvádzajte sa, neodmietajte netradičné riešenia.

Medziosobné vzťahy patria ku kľúčovým javom sociálnej psychológie a sú významnou determinantou soc. správania a výkonu malej skupiny.

27. Riešenie konfliktov v skupine (prejavy, dôsledky, prevencia).

Konflikty sú prirodzeným dôsledkom skupinovej dynamiky a samy sa dynamizujú. Môžu vzniknúť aj v dôsledku utvárania podskupín s protikladnou, hodnotovo normatívnou orientáciou. Reakcia na konfliktovú situáciu sa vo všeobecnosti prejavuje nevhodným správaním. Je to dôsledok rozvoja emocionálneho napätia. Napätie v psychike sa pripravuje v akčnej zložke. Znižuje sa schopnosť plnohodnotne využiť rozum, objektívne premýšľať o aktuálnej situácii. Konfliktná situácia sa prejavuje:

1. Neprimeraným vystupňovaním aktivity
2. Stratou sebakontroly
3. Prevládnutím citovo podfarbenej argumentácie
4. Skreslenou interpretáciou udalostí
5. Zásahom ďalších osôb do sporu
6. Prechodom od slovného angažovania sa k činom
7. Vznikom podskupín s vedom protirečivým správaním

28. Charakteristika sociálnej percepcie a možnosti (metódy) objektívnejšieho vnímania samého seba.

Ide o  pozorovanie, skúmanie a zisťovanie prítomnosti, polohy a tvaru predmetu zmyslovými orgánmi. Je prvou základnou fázou soc. interakcie. Ide o proces vnímania človeka človekom na pozadí soc.vzťahov a jeho soc. správania. Umožňuje nám vnímať a pochopiť druhého človeka, jeho motiváciu, v jej rámci hierarchiu dominujúcich motívov. Predmetom SP sú jednotliví ľudia alebo ľudské zoskupenia, ktorých vnímanie na pozadí soc. vzťahov a ich soc. správania, či skupinovej činnosti. Naše vnímanie druhého človeka je ovplyvnené naším očakávaním.

Afektívna zložka – súbežne s poznávaním emocionálne prežívame a reagujeme, aj táto reakcia spoluvytvára obraz o druhom človeku.

Atribučná zložka – v tomto procese pripisujeme rozličné podstatné črty, motívy, vlastnosti iným ľuďom.

Zdroje: 1. Skúsenosť z vlastného sebapoznávania

            2. poznanie človeka druhými ľuďmi

29. Chyby interpersonálnej percepcie a možnosti jej rozvoja.

Chyby interpersonálnej percepcie:

1. Haló efekt – vypočúvajúci vníma jednu dominujúcu charakteristiku vypočúvaného /veľký nos/
2. Prvý dojem – vypočúvajúci si utvára percepčný úsudok v prvých minútach výsluchu a potom na nich zotrváva
3. Kognitívny /referenčný/ rámec – opakovaná dlhodobá skúsenosť nevdojak vedie k fixácii určitých poznávacích schém
4. Idiosykráza – precitlivenosť až neznášanlivosť, môže ju vyprovokovať tón hlasu, slová, pohyby, či zvuky
5. Protiprenos – do prof. vzťahu začínajú nevedomky prenikať privátne vzťahové polohy
6. Sociálne stereotypy – ustálené schématické súdy, ktoré mnohokrát dosahujú stupeň iracionálnych predsudkov, ktoré sa šíria v rámci procesov socializácie
7. Pygmalion efekt – sociálnopsych. jav, keď konajúci jedinec svojimi predstavami o druhom jedincovi ovplyvňuje jeho faktické správanie

     Chyby môže spôsobiť:

1. Momentálny psychický stav
2. Vplyv skupiny, ku ktorej patríme

30. Charakteristika sociálnej komunikácie a jej štruktúra.

SK sa sústreďuje na oznamovanie a prijímanie významov v soc. správaní a v soc. vzťahoch. Komunikácia je dorozumievanie, oznámenie, sprostredkovanie či rečový dorozumievací styk. Ide o odovzdávanie správ medzi komunikátorom a komunikantami.

Štrukturálne prvky:

1. Komunikátor – jedinec, ktorý informáciu rozširuje
2. Komunikant – jedinec, ktorému je informácia určená
3. Komuniké – obsah informácie
4. Komunikačný kanál – cesta alebo spôsob šírenia informácie

31. Osobitosti verbálnej a neverbálnej komunikácie.

verbálnej /reč, slovo/ a neverbálnej /reč tela/ komunikácie.

32. Možnosti   rozvoja   sociálnej   komunikácie   (manažérska   komunikácia   a typy komunikačných schém).

33. Osobitosti komunikácie s vybranými typmi osobnosti a možnosti prekonávania komunikačných bariér.

SK sa uskutočňuje pomocou verbálnej /reč, slovo/ a neverbálnej /reč tela/ komunikácie. Kvalita právnikovej SK je v prepojenosti jej verbálnej a neverbálnej formy a vo vyváženosti jej obsahu a formy. Paralingvistická rovina komunikácie predstavuje všetko, čo prevádza reč /hlasitosť, sfarbenie hlasu, spôsob vyjadrovania, intonácia apod/. Neverbálna komunikácia je veľmi dôležitá, niekedy povie človek telom ešte viac predtým, ako čokoľvek povie. NK dopĺňa a podporuje VK a robí ju zrozumiteľnejšou

34. Fázy úspešného rozhovoru.

Začatie, vzostupná fáza, vyvrcholenie rozhovoru, záverečná fáza.

35. Efektívnosť sociálnej komunikácie: Typy na poskytovanie informácií, typy na príjem informácií.

Efektívnosť sociálnej komunikácie je výsledkom spolupráce a dôvery oboch strán.

Prv treba objasniť celkový obraz napr. výsledku – ako bude vyzerať konečná verzia,

Potom treba odôvodniť prečo bude úloha splnená určeným postupom,

Zistiť znalosť problematiky počúvajúcich,

Informacie poskytnuť v primeranom množstve a tak aby ich boli schopný prijať,

Pozorovať reakcie prijemcov.

36. Charakteristika sociálneho správania a jeho druhy.

Prosociálne a hostilné.

1. Kooperácia – SS 2 alebo viac členov skupiny, orientované na dosiahnutie spoločného cieľa. Bez nej sa nemôžu úspešne upevňovať pozitívne interpersonálne vzťahy. Právnik by si mal uvedomiť, že priebeh a kvalita kooperácie je podmienená viacerými faktormi.
2. Súperenie – určitý protipól kooperácie, snaha jednotlivcov alebo skupín byť lepší ako tí druhí.

37. Prosociálne a hostilné správanie.

Prosociálne, altruistické /priateľské/ správanie

Hostilné /nepriateľské správanie/ -

38. Charakteristika asertívneho, submisívneho a agresívneho správania.

submisívne /vyhýbanie sa problémom, konfliktom/,

asertívne /človek obhajuje, presadzuje svoje práva, pričom neútočí na iných a rešpektuje ich práva/,

agresívne /charakteristické nepriateľstvom, agresiou, podozrievaním a nedôverou/ správanie.

39. Desať najobvyklejších asertívnych práv a ich rozbor.

1. Mám právo sám posudzovať svoje vlastné správanie, myšlienky a city a byť za ne a ich dôsledky zodpovedný
2. Mám právo neponúkať žiadne výhovorky, vysvetlenia ani ospravedlnenia svojho správania
3. Mám právo posúdiť, či a nakoľko som zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí
4. Mám právo zmeniť svoj názor
5. Mám právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný
6. Mám právo povedať ja neviem
7. Mám právo byť nezávislí od dobrej vôle iných ľudí
8. Mám právo robiť nelogické rozhodnutia
9. Mám právo povedať ja ti nerozumiem
10. Mám právo povedať je mi to jedno

40. Techniky výcviku asertívneho správania a konkrétne príklady ich realizácie.

Napr. pokazená platňa – stále dookola priatelsky bez zvýšenia hlasu opakovať prečo nie,

Otvorené dvere – je taký, že nepopierame kritiku a neodpovedame na ňu kritikou,

Metoda priznania svojej viny,

Negatívne opytovanie – je také, že v rozhovore nepopierame svoje negativa ale uisťujeme sa, či kritik vnima aj naše pozitíva.....