Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Sociológia

Spoločnosť, spoločenské javy, spoločenský život (spolocnost,_spolocenske_javy,_spolocensky_zivot.doc)

Externé štúdium – Ke 2008

Spoločnosť, spoločenské javy, spoločenský život

    Sociológia je komplexná veda orientujúca sa na poznávanie súvislostí ľudských činností, na vývoj spoločnosti, na odhaľovanie príčin, zmien ku ktorým v spoločnosti dochádza, na poznávanie charakteru spoločnosti ako celku, ako i na isté predpokladanie smeru vývoja spoločnosti Aby sme sa bližšie dopracovali k  podstate sociológie, mali by sme si vymedziť  základné kategórie späté s jej predmetnou oblasťou:

     Spoločnosť v sociologickom chápaní je systém, v ktorom dochádza vždy k určitému historickému spôsobu interakcie – vzájomného pôsobenia medzi jednotlivcami a skupinami, ktoré tento systém vytvárajú. V širokom globálnom systéme sa však nevytvárajú predpoklady pre jediný spôsob interakcie, spravidla ide o taký sociálny systém , ktorý sa skladá z množstva sociálnych štruktúr pomocou, ktorých jednotlivci a skupiny vstupujú do vzájomných vzťahov.

     Sociálne interakcie medzi ľuďmi a sociálnymi skupinami nie sú však nikdy samoúčelné. Sociálne interakcie vznikali a vznikajú preto, aby ľudia  uspokojili v spolupráci s inými ľuďmi, inými sociálnymi skupinami uspokojili nejaké svoje potreby. Tieto potreby ľudí sa neustáli vyvíjajú, menia, narastajú v závislosti od toho, ako sa vyvíja a stáva čoraz zložitejšou štruktúra ľudskej spoločnosti.

     V súvislosti predmetnou oblasťou sociológie je treba vymedziť aj pojem spoločenský jav Pod pojmom spoločenský jav, rozumieme všetky javy a procesy, ktoré sa v spoločnosti vyskytujú a ktoré sú priamo, alebo nepriamo podmienené vzájomným pôsobením ľudí. Určitá dvojznačnosť tohto termínu vyplýva z toho, že sa za spoločenský pokladá jednak vlastný aspekt interakcie, jednak akýkoľvek aspekt procesu ktorý interakciu ľudí zahrňuje a je ňou teda podmienený. V tomto druhom význame má spoločenský charakter, napr. pôsobenie človeka na prírodu a to aj vtedy, keď bezprostredne v sebe nezahŕňa interakčný aspekt t.j. aspekt vzájomného pôsobenia ľudí. Toto pôsobenie na prírodu  spoločenským javom z toho dôvodu, že v tomto pôsobení sa odráža  skúsenosť predchádzajúcich generácii, nástroje ktorými pôsobí vyrobili iní ľudia, ale i preto, že  človek pôsobí na prírodu  aby uspokojil nielen svoje potreby ale aj potreby iných ľudí. Takže takmer všetko čím žijeme v súčasnosti, je podmienené spoločensky a j to možné považovať za spoločenský jav.

      Prečo vznikol spoločenský život, čo podmienilo samotnú kvalitu spoločenského života, či je spoločenský život vlastný len človeku, alebo môžeme o spoločenskom živote hovoriť aj vo zvieracích spoločenstvách a ak môžeme hovoriť o spoločenskom živote zvieracích spoločenstvách, aký je rozdiel medzi spoločenským životom zvierat a spoločenským životom ľudí?

Formy spoločenského života vo zvieracích spoločenstvách

       Skúmanie zvieracích spoločenstiev je pre sociológiu zaujímavé a to z toho dôvodu, že medzi zvieratami sa objavujú trvalé zväzky opreté o pudovú väzbu podobne ako sa prejavujú u ľudí. Vo svete zvierat existujú rôzne typy zoskupení. Pojmom spoločenstvo, však budeme  nazývať iba také typy zoskupení, ktorých členovia vzájomne ovplyvňujú svoje správanie napr. roj hmyzu krúžiaci okolo lampy, ešte nie je takýmto spoločenstvom, ale iba zoskupením jedincov prilákaných k lampe neodolateľným tropizmom pôsobiacim individuálne na každého jednotlivca. O zvieracom spoločenstve môžeme hovoriť iba vtedy, keď zoskupenie je výsledkom uspokojovanie potrieb a keď spoločenský život je zároveň podmienkou nervovej rovnováhy druhu

       Zvieracie spoločenstvá delíme na spoločenstvá hmyzu a spoločenstvá stavovcov.

Rozoznávame  4 základné typy zoskupení hmyzu:

1. neskoordinované zoskupenia, v nich určité množstvo meniacich sa jednotlivcov prijíma stále nových členov a je stále zviazané s určitým miestom, tento typ zoskupení je charakteristický pre hmyz  vytvárajúci niekedy roje i keď jednotliví členovia môžu žiť i izolovane t.j.,  uspokojovanie základných potrieb nie je viazané na existenciu spoločenstva,
2. jednoduché skoordinované zoskupenia od predchádzajúceho sa líšia tým, že jednotlivci v nich sústredene vykonávajú skoordinovanú činnosť, patrí sem napr. spoločné putovanie húseníc, alebo svrčkovitého hmyzu jedným smerom, i keď medzi nimi niet vodcu a ich činnosť nieje vzájomne spätá,
3. nižšie spoločenstvá, tieto sú charakterizované tým, že zoskupenie jedincov vykonáva spoločnú činnosť, napr. tkanie spoločnej pavúčej siete                                                                                              
4. vyššie pospolitosti, tieto tvoria termity, osy, včely, mravce,  vykonávajú stále dobre skoordinované činnosti, jedinci nemôžu žiť izolovane, existuje tu deľba práce a zároveň je vytvorený aj istý systém komunikácie, ktorý napomáha koordináciu činnosti  jednotlivých zložiek takýchto spoločenstiev (včela, ktorá nájde kvety, tancuje v smere slnka a ostatným ukazuje kde sú kvety).

U stavovcov rozoznávame 3 základné typy:

1. sú to rodinné zoskupenie monogamných stavovcov žijúcich samostatne, napr.: niektoré druhy vtákov
2. sú to spoločenstvá monogamných stavovcov žijúcich v stádach
3. sú to spoločenstvá polygamných stavovcov, tieto sa pomerne často vyskytujú najmä u cicavcov akými sú napr.: jelene, kone, opice

     Sociologické skúmanie zvieracích spoločenstiev sa zameriava na poznanie spoločenskej biológie hmyzu a sociálnu psychológiu stavovcov. Už v týchto spoločenstvách už nachádzame niektoré znaky správania sa, s ktorými sa potom v rozvinutejšej podobe stretávame  i u ľudí. Už vo zvieracích spoločenstvách sa objavuje diferenciácia a deľba funkcií, hierarchizácia rolí vo vnútri týchto spoločenstiev, napr. vodca, jeho zástupcovia atď.

Existuje v nich spoločenská regulácia správania sa jednotlivcov, stretávame sa tu s istými formami výchovy, s rozdielmi vo výžive jednotlivcov, stretávame sa tu zo  zaujatím určitého teritória na ktorom zvieratá žijú,  s obranou teritória, s javmi pohlavnej vernosti, apod.

Na príkladoch zo života  zvieracích spoločenstiev sa dá poukázať, že mnoho javov vyskytujúcich sa v pospolitom živote ľudí, sa vyskytuje i v spoločenskom živote zvierat a má svoje základy konštitúcii organizmu, vo fyziologických procesoch, pudoch, a biologických potrebách. Výsledky skúmania spoločenského  života zvierat nám môžu niečo napovedať aj pri skúmaní spoločenského života šudí. Zvieratá sú schopné spolupracovať pri uspokojovaní svojich potrieb, samozrejme čo sa týka spolupráce u hmyzu táto spolupráca je možná vďaka existujúcim inštinktom. Čo sa týka spolupráce pri uspokojovaní potrieb u stavovcov tu možno konštatovať,  že  stavovce sú do istej miery schopné prispôsobiť sa neustále sa meniacim podmienkam pri  uspokojovaní svojich potrieb. Ako príklad môže poslúžiť svorka vlkov na love, ktorí sú schopní spolupracovať, sú schopní prispôsobiť s podmienkam a sú schopní aj učiť sa.

       Podstatný rozdiel medzi človekom a ostatnou živočíšnou ríšou tu predsa len je, a ten rozdiel zrejme spočíva najmä v tom, že kým zvieratá sú súčasťou prírody, človek sa z nej v priebehu evolúcie vyčlenil. Toto vyčlenenie mu umožnili aj určité biologické osobitosti..

BIOLOGICKÉ  ZÁKLADY SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA ĽUDÍ

   Medzi biologické základy spoločenského života ľudí, zaraďujeme vlastnosti ľudského organizmu, vlastnosti fyziologických procesov, ktoré v ňom prebiehajú, mechanizmy  dedičnosti, pudy, sklony a potreby vyplývajúce z vlastností organizmu a fyziologických procesov. Človek aby uchoval svoju existenciu musí uspokojovať pud hladu a smädu, pohlavný pud, atď. Vzniká tu otázka, ktoré zo životných procesov, a aké potreby človeka majú vplyv na spoločenský život, každý ľudský organizmus disponuje určitými vlastnosťami, ktoré vplývajú na spoločenský život, k týmto vlastnostiam patrí:

1. vzpriamená postava, táto anatomická vlastnosť umožňuje človeku zrakom lepšie ovládať okolie, uvoľňuje mu horné končatiny, čo mu umožňuje pracovať,
2. ruky majú pohyblivé prsty a ohybný palec, čo človeku umožňuje vykonávať komplikované a jemné činnosti,
3. zrak smerujúci dopredu umožňuje človeku trojrozmerné videnie a tým i lepšiu organizáciu v priestore
4. veľký mozog a zložitý nervový systém umožňujú človeku rozvoj intelektu,
5. dlhá závislosť detí na rodičoch, spätá s dlhým biologickým dozrievaním vedie k dlhej dobe socializácie a učeniu, čím je spoločnosť zložitejšia, čím je spoločenský život zložitejší tým viac sa  doba socializácie predlžuje,
6. zložitý hlasový mechanizmus, štruktúra hrtana a pery umožňujú rozvoj reči,
7. plastickosť vrodených pudov a potrieb, vytvára možnosť prispôsobiť potreby prostriedkom, ktoré sú k dispozícii to znamená. – že človek môže prežiť  za severným polárnym kruhom, ale  i na rovníku, toto umožňuje človeku  prispôsobiť sa rôznym druhom prostredí
8. trvalosť sexuálneho pudu  ovplyvňuje formy rodiny a celý rad iných spoločenských javov – o čo ide, človek v podstate ako jediný živočích, disponuje  trvalým sexuálnym pudom t.z. – že sexuálne aktivity neuskutočňuje len za účelom rozmnožovania sa, ale sex sa stal u človeka prirodzenou súčasťou života  a do značnej miery predurčuje jeho formy rodinného života.

     Vlastnosti organizmu sú potomstvu odovzdávané biologický dedením podľa zákonov dedičnosti. Ešte do nedávna bol aktuálny spor o tom, či aj rozumové vlastnosti a schopnosti sú dedičné podľa rovnakých zásad ako vlastnosti fyzické, a či zdedené vlastnosti môžu byť  zmenené prostredím a výchovou. Tento problém bol do istej miery objasnený výskumom  jednobunkových dvojčiat, ktoré majú rovnaké zdedené dispozície a žili v rôznych sociálnych prostrediach t.j., že boli vychovávané v rôznych rodinách. Na základe výskumov sa dospelo k záveru, že u  dvojčiat sa pod vplyvom prostredia rozvinuli rôzne vlastnosti.  To však ešte samo o sebe neznamená, že  vlohy a schopnosti  sa človeku neodovzdávajú dedením.  Dedením sa odovzdávajú,  avšak rozvinúť sa môžu len v prípade keď sa prostredníctvom socializácia, prostredníctvom výchovy rozvíjajú.

     Táto skutočnosť potvrdzuje, že pre človeka je nevyhnutný spoločenský život, že človek sa bez spoločnosti nestáva ľudskou osobnosťou Potvrdzujú i skúseností  detí, ktoré vychovávali zvieratá, resp.  detí žijúcich v úplnej izolácii, ktoré boli nájdené, ale neboli schopné plne rozvinúť svoje ľudské vlastnosti.

Geografické základy spoločenského života

     Prírodné prostredie je pre človeka základným zdrojom uspokojovania potrieb nevyhnutných pre jeho existenciu. Vychádzajúc z tejto podstaty prírodného prostredia, musíme dospieť k záveru, že vlastnosti geografického prostredia sa významne podieľali na charaktere ľudského spoločenstva. Bezprostredné okolie človeka ovplyvňuje hospodársky život, poskytuje nevyhnutné suroviny pre rozvoj priemyslu. Podnebie má vplyv na aktivitu človeka, napr. príliš horúce podnebie ochromuje aktivitu človeka, chladné núti venovať príliš veľa energie boju o púhu záchranu existencie Vieme tiež, že také fakty ako tlak vzduchu, trvanie slnečného svitu, sú dôležitými faktormi podmieňujúce zdravie.

     Geografické podmienky majú vplyv na rozmiestnenie ľudstva na zemskom povrchu, často plnia i ochrannú úlohu napr. Švajčiarsko. Vzhľadom na tieto skutočnosti je aktuálna otázka, do akej miery siaha vplyv geografického prostredia na charakter spoločenstva a či môžeme hovoriť o jednoznačnej geografickej determinácii  teda o jednosmernej závislosti medzi geografickým prostredím a psychickými vlastnosťami  ľudí,  procesmi ich spoločenského života a ich kultúrnej tvorivosti. Krajinný determinizmus predpokladá, že psychika človeka prichádzajúca na svet je schopná verne kopírovať a registrovať všetky podnety z fyzického prostredia a takto vybavený človek žije vždy v stave spoločenskej izolácie. Skutočnosť je však iná, človek disponuje tvorivými schopnosťami, ktoré mu umožňujú pretvárať dané prostredie a to v súlade s jeho potrebami. Okrem toho je človek v kontakte s inými spoločenstvami a kultúrami, ktoré sa vyvíjajú v rôznych prostrediach a teda cestou výmeny vnášajú ľudia do svojho života kultúrne elementy nezávislé od vlastného bezprostredného okolia

      Geografické podmienky aj pri súčastnom stupni rozvoja civilizácie, spojeného predovšetkým s vedecko-technickým pokrokom, naďalej pôsobia na spoločnosť v daných podmienkach v ktorých žije. Geografické podmienky nútia človeka prekonávať ťažkosti, alebo mu uľahčujú prácu a rozvoj hospodárstva

Príliš vhodné geografické podmienky sa napr. môžu stať zdrojom záhaľčivosti a brzdou  spoločenského vývoja. Podmienky menej vhodné nútia prekonávať problémy a tým i posúvať dopredu  stupeň civilizačného vývoja, menej vhodné prostredie núti  človeka výraznejšie na sebe pracovať ako prostredie optimálne. Človek sa v priebehu svojho vývoja do značnej miery osamostatnil od prírodného prostredia. Tento proces osamostatňovania ovplyvnil charakter spoločenského života. Nepriaznivé podmienky viedli často k rozvoju nových originálnych kultúr. Geofyzikálne prostredie tvorí prirodzení základ spoločenského života, ale neurčuje jednoznačne jeho priebeh. Môžeme potvrdiť na prípade Japonska, existuje v nepriaznivom prírodnom podnebí bez dostatku prírodných surovín, ľudia sú neustále ohrozovaní zemetraseniami, je tu vysoká preľudnenosť a napriek tomu táto krajina dosahuje jednu z najvyšších životných úrovní na svete. Na druhej strane sú krajiny, kde majú optimálne prírodné podmienky, bohaté surovinové zdroje a ich obyvatelia žijú v chudobe.

Demografické základy spoločenského života

         Ďalším významným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu spoločenského života sú  demografické základy spoločenského života. Patria sem také javy ako je plodnosť, prirodzený prírastok obyvateľstva, rastúca úloha zaľudnenia, veková skladba obyvateľstva, úmrtnosť a pod. Tieto faktory majú vplyv na celý rad ekonomických a spoločenských procesov – výrobu, ponuku pracovnej sily, štruktúru zamestnanosti, môžu spôsobovať migráciu obyvateľstva. Hustota osídlenia istého priestoru môže viesť k vojnám i k zmenám  foriem využívania pôdy. Môže posilňovať konkurenciu, núti k častejším kontaktom medzi jednotlivcami a skupinami. Priaznivo ovplyvňujú obeh ideí, zintenzívňujú vynaliezavosť a sú faktorom kultúrneho rozvoja Na druhej strane sa ukazuje, že nadmerný prírastok obyvateľstva udržiava hospodársku zaostalosť a sťažuje rast životnej úrovne.

         Demografické faktory teda pomerne významne spolu určujú spoločenský život. V súčasnosti najmä Európa, predchádza  demografickou krízou. Napriek tomu, že obyvateľstvo Západnej Európy dosahuje značne vysokú životnú úroveň, zaznamenáva sa výrazný pokles natality. V západnej Európe aj v bývalých socialistických krajinách klesá zložka ekonomicky aktívneho obyvateľstva, spoločnosť starne. Ohrozený je trvalo udržateľný ekonomický rast.  Na jednoduchú reprodukciu obyvateľstva je potrebná pôrodnosť 2,1 dieťaťa na jednu ženu. U nás je to v súčasnosti  len 1,2 dieťaťa.

ZÁVER

1. spoločenský život je v poslednej dištancii utváraný zložitým súborom síl, v ktorom prírodné javy a procesy predstavujú iba východiskový prvok na základe podmienok utváraných prírodou sa uplatňujú ďalšie sily a faktory, z nich rozhodujúcu úlohu rozohráva predovšetkým stupeň, ekonomického a  kultúrneho rozvoja daného spoločenstva
2. stupeň civilizačného rozvoja daného spoločenstva v rozhodujúcej miere môže ovplyvniť aj pôsobenie prírodných a demografických podmienok na spoločenský život.

Ekonomické základy spoločenského života

   Človek a výroba

   Rozdiel medzi človekom a ostatnými predstaviteľmi živočíšnej ríše je možné vidieť v existencii vedomia, náboženstva ako i v celom rade ďalších vecí. Z genetického hľadiska sa však ľudia začali odlišovať od zvierat akonáhle začali vyrábať prostriedky k svojmu životu. Kým medzi zvieraťom a prírodou existuje bezprostredná výmena látok a zviera je včlenené do prírodného prostredia. Medzi človeka a prírodu  sa dostal sprostredkujúci článok ktorým je výrobný proces, čiže pretváranie prírody podľa ľudských potrieb. Vonkajšie prostredie človeka stráca svoj čisto prírodný charakter a je postupne pretvárané výrobou.

    Ľudia však pri pretváraní prírody menili zároveň i seba. Bolo to podmienené tým, že novovytvorené prostredie formovalo ľudské vlastnosti ako i tým, že zavádzali nový spôsob života v oblasti vzájomných stykov vznikajúcich vo výrobe. Výrobným procesom teda človek: a/mení prírodu; b/ poznáva prírodu; c/ nadväzuje základné spoločenské vzťahy; d/ uvedomuje si svoju spoločenskú odlišnosť; e/ uvedomuje si svoju závislosť na prírode.

    Výroba a spoločenské vzťahy

     Ľudia pri výrobe nevytvárajú iba umelý materiálny svet, ale i svet vzťahov. Každý výrobný proces má totiž 2 stránky: a/ vzťah človeka k prírode, tvoriacej predmet jeho výrobnej činnosti  b/ určitý vzťah medzi ľuďmi, účastníkmi výrobného procesu, ktorý vždy v tej najjednoduchšej podobe vyžaduje nejakú kooperáciu a diferenciáciu úloh. Musí ísť pritom o takú deľbu, pri ktorej sa úlohy vzájomne dopĺňajú a spoločne vytvárajú účelný výrobný proces. Prvý vzťah patrí do oblasti techniky a technológie. Druhý vzťah patrí do oblasti sociológie a ekonómie.

    Diferenciácia práce, bez ktorej nemôžu vzniknúť trvalé vzťahy, sa objavuje v dôsledku rozvoja výroby, to znamená, že v dôsledku vzrastajúcej komplikovanosti nástrojov, ktorá na druhej strane umožňuje vyššiu produktivitu práce, ale zároveň vyžaduje vyššiu špecializáciu a diferenciáciu úloh plnených vo výrobnom procese.

    Narastajúca produktivita práce vedie k vytváraniu nadproduktu, ktorý spoločenstvo už nespotrebúva a vtedy sa objavujú prvky výmeny. Objavujú sa špecializované prvky slúžiace tejto výmene, kupci. Nakoniec sa objavuje vzťah podriadenosti a nadriadenosti, na základe ktorého vzniká skupina ľudí, ktorí plnia vedúce a organizátorské funkcie a dostávajú za to od priamych výrobcov časti nadproduktu.

    Ďalšia špecializácia a deľba práce a rozvoj výroby tovarov viedli k rozvoju osobného života jednotlivcova k osamostatňovaniu celých úsekov spoločenského života, ktoré neboli priamo späté s výrobou.. To potom umožnilo diferenciáciu a špecializáciu vedúcich kruhov, ale i vytvorenie skupín, ktoré sa nezaoberali ani vedením, ani výrobou, ale špecializovali sa na duševnú prácu.

    Zmeny vo výrobných vzťahoch chápeme ako funkciu zmien vo výrobných silách. Neustále sa rozvíjajúci spôsob výroby vystupuje ako sústava, ktorá sa snaží o rovnováhu medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, pričom sa však táto rovnováha neustále porušuje.

    Významnú úlohu v rozvoji výrobného spôsobu zohrávajú vlastnícke vzťahy. Súkromné vlastníctvo vzniklo ako dôsledok zvyšovania produktivity práce a vytvárania nadhodnoty, pri narastajúcej špecializácii a deľbe práce.. K jeho diferenciácii a upevňovaniu dochádzalo dedením. Majetková diferenciácia, umožnila diferenciáciu sociálnych pozícií.

    Súkromné vlastníctvo prešlo od čias svojho vzniku početnými premenami. Jeho konkrétny historický typ vždy rozhodoval o základných spoločenských vzťahoch. Vo všetkých spoločensko-ekonomických formáciách sa charakter spoločenských vzťahov  odvíjal od výrobných vzťahov a tieto zase od spôsobu výroby. Ľudia sa teda vždy pohybujú v okruhu objektívnych javov, to znamená takých, ktoré existujú nezávisle od toho, že by si ich ľudia nutne uvedomovali. Každý konkrétny nástroj mal síce svojho tvorcu, ale žiaden človek nikdy nebol autorom aktuálnych výrobných síl a tým menej výrobných vzťahov medzi ľuďmi. Každá generácia ľudí vždy nachádzala a nachádza určitý výrobný spôsob, ktorý voči nim vystupuje ako vonkajšia objektívna skutočnosť, z ktorého musí vychádzať vo svojom konaní nezávisle na tom, či si prajú tento spôsob uchovať, resp. zmeniť.

    Keď zoberieme ako kritérium pre členenie spoločnosti vlastníctvo výrobných prostriedkov, možno konštatovať, prakticky až do ½ 20. storočia bol pre jednotlivé spoločensko-ekonomické formácie charakteristický dvojpólový model triednej štruktúry, ktorý vyjadroval základný spoločenský vzťah medzi hlavnými spoločenskými triedami a vytváral tak spojovací článok medzi analýzou výrobného spôsobu a analýzou reálneho pôsobenia skutočných spoločenských síl. Pochopiteľne, že tento model nezahŕňa  celú konkrétnu štruktúru danej spoločnosti, pretože v každej rozvinutej spoločnosti existovali sociálne vrstvy, ktoré spolu určovali spoločenské dianie a ktoré sa krížili so spoločenskými skupinami odvodenými od hospodárskych aktivít.

     Súčasný demokratický kapitalizmus  

     Model 2 základných protikladných tried stojacich na protiľahlých póloch, je modelom objektívneho konfliktu danej spoločensko-ekonomickej formácie. Tento protipólový vzťah sa podarilo eliminovať až v rozvinutom období kapitalizmu, v ktorom došlo k inštitucionalizácii pluralizmu. Dôsledky tohto kroku sa začali premietať do všetkých oblastí spoločenského života. Keď jednotlivci dostali možnosť slobodného rozhodovania, nekráčali už všetci v stopách svojich  rodičov, nevolili si už rovnaké povolania a záľuby a ani nevyhnutne nezastávali rovnaké politické presvedčenie, či rovnaké náboženstvo. Tieto mnohotvárne prejavy pluralizmu v každodennom živote majú svoj pôvod v pevnom trojjedinom rámci – vo vzájomnej separácii politického a morálno-kultúrneho systému a v separácii ekonomického systému od obidvoch predchádzajúcich.

    Je pravda, že ekonomický systém stavia ostatným dvom systémom do cesty vážne problémy. Charakteristickým rysom kapitalizmu je však i skutočnosť, že celý rad dôležitých funkcií ktoré je potrebné v spoločnosti zaistiť, napr. zásobovanie obyvateľov potravinami, zabezpečenie bývania, dodávka energie, atď., nie sú v právomoci vládnych činiteľov, ale v rukách istej spoločenskej skupiny, nazývanej podnikateľmi. Rozdelenie politickej a ekonomickej moci je celkom zámerné a zodpovedá rozdeleniu problémov, s ktorými sa v spoločnosti stretávame. Pravda je však i to, že táto separácia nemôže byť nikdy dokonalá, je neustále fluidná a jej oprávnenosť býva často spochybňovaná.

    Pokiaľ ide o vzťah ekonomického systému k systému morálno-kultúrnemu, niektorí vedci tvrdia, že ekonomický systém je ovládaný funkčnou racionalitou, ktorej os má úplne iný smer, ako osy okolo ktorých sa sústreďujú politické záujmy a racionalita morálky. Do istej miery je samozrejme pravda. Ak sa rozhodujú manažéri uzavrieť nevýnosný podnik, môžu si síce uvedomovať politické a morálne tlaky ktorým sú vystavení, ale napriek tomu sa nakoniec budú riadiť výlučne ekonomickou racionalitou, ktorá im nedáva žiadnu inú alternatívu. Zdôvodňujú to skutočnosťou. Že dôvera v takto chápanú racionalitu predstavuje v širšom pohľade tiež istý druh zdravého a morálneho úsudku. Majú k tomu pádny argument. V prípade ak podporuje štát stratové, resp. nezárobkové poškodzuje tým ostatných občanov, podkopáva svoju vlastnú ekonomickú budúcnosť a v celej spoločnosti uvoľňuje  tlaky pôsobiace v prospech nie práve morálnych cieľov.

   Existujú však ešte i závažnejšie argumenty. Ekonomický systém kapitalizmu možno charakterizovať pomocou pojmov ktoré sa javia ako morálne neutrálne a čisto aritmetické: presnosť a včasnosť, bezchybná účtovná evidencia, poctivá práca, spravodlivé ceny a pod. Sú to cnosti od ktorých závisí úspešná obchodná a priemyselná prax. Tieto cnosti sú v značnom súlade s prirodzenou morálkou. Bez aristotelovskej striedmosti, šetrnosti a spravodlivosti, nemôže ekonomická racionalita v ľudskom charaktere zapustiť korene.

   Ekonomická racionalita sa nezískava ľahko, je potrebné sa jej učiť. Proces tohto učenia si vyžaduje osobitnú disciplínu – manažéri a robotníci musia chodiť do prác včas a pravidelne a musia svojej práci venovať plnú pozornosť. Nie bezdôvodne na západe rozbehli špeciálne vzdelávacie programy tzv. „Job corps,“ pre vzdelávanie momentálne nezamestnaných robotníkov. Ich cieľom ani tak nie je získanie kvalifikácie, ale skôr získanie správnych pracovných návykov, teda toho čo práve v našej spoločnosti  ešte stále výrazne chýba. Podobne i školenia manažérov majú skôr morálny charakter. Toto by malo byť i naše smerovanie. V našej spoločnosti musíme prekonať vývojové chyby. Podstata týchto chýb spočíva v prvom rade zrejme v tom, že socializmus ktorý nám bol nanútený, nebol súborom politických ani ekonomických programov. Bol súborom politických a ekonomických ideálov. Tieto sa mylne stotožňovali s programami, s poňatiami dobra a zla ktoré boli príliš zjednodušené a s unáhlene formulovanými a nedostatočne realistickými ideálmi.  Vzhľadom na svoje zlyhávanie v oblasti ekonomiky, bol  socializmus donútený  počas svojej existencie obmedziť svoju pôsobnosť na oblasti politiky a morálky, avšak i v týchto oblastiach sklamal, až sa nakoniec ako spoločenský systém zrútil. Dôsledky pôsobenia tohto systému si zrejme ešte ponesieme dosť dlho a to nielen v ekonomickej, ale i v morálnej a kultúrnej oblasti.

Sociologická koncepcia kultúry ako základu spoločenského života

Definícia kultúry

    V sociológii sa kategória kultúra, chápe v podstatne širších súvislostiach  ako v každodennom živote. Kultúrou rozumieme, súhrn výtvorov ľudskej činnosti, materiálnych i nemateriálnych, súhrn hodnôt a uznávaných spôsobov konania, zobjektivizovaných a prijatých v nejakej spoločnosti a odovzdávaných iným spoločenstvám a nasledujúcim pokoleniam. V tejto definícii je zdôraznené, že kultúra sa skladá ako z materiálnych výtvorov, tak isto zo systémov hodnôt a zo vzorov správania, ako i zo systémov činností. Pod kultúrou teda rozumieme značne široký okruh otázok, preto je potrebné, aby sme si načrtli vnútornú štruktúru kultúry.

Vnútorná štruktúra kultúry

    Kultúra je vždy lokalizovaná v nejakom priestore a môže existovať len v nejakej spoločnosti. Musíme však uskutočniť niekoľko rozlíšení, napr. odlíšiť osobnú kultúru jednotlivca od kultúry nejakej pospolitosti. Osobná kultúra jednotlivca, je súborom jeho osobných vzorov spávania, jeho metód práce a výtvorov jeho činnosti, jeho ideí a myšlienok. Osobná  kultúra musí byť súčasťou kultúry spoločenstva, ale každá spoločnosť dovoľuje určitej hranici originálnosť a odchýlky od všeobecne prijímaných a uznávaných vzorov. Táto hranica môže byť širšia alebo užšia, podľa spoločenskej role a spoločenskej pozície jednotlivca.

   Kultúra pospolitosti však nie je súčtom osobných kultúr svojich členov. Je to súhrn výtvorov, hodnôt a spôsobov správania, ktoré boli prijaté a uznané spoločnosťou za dôležité, ktoré sú uznávané ako záväzné, napr. vzory spolužitia, normy slušnosti atď. To znamená, že nie všetko z osobnej kultúry členov spoločnosti, sa stane súčasťou kultúry spoločnosti.

   Kultúru je potrebné tak isto odlíšiť od kultúrneho dedičstva, ktoré je odovzdávané nasledujúcim generáciám. Kultúra spoločnosti je súborom živých, aktuálnych výtvorov a vzorov zohrávajúcich významnú rolu v živote spoločnosti. Kultúrne dedičstvo, je iba tá časť systému, ktorá bola odovzdaná nasledujúcim pokoleniam, teda tá časť, ktorá sa historicky osvedčila.

   V každej kultúre, v každom jej úseku, existujú určité funkčné jednotky, ktoré predstavujú základné prvky kultúrnych systémov. Tieto základné prvky označujeme ako elementy, alebo znaky kultúry. Môžu byť nimi predmety materiálneho úžitku, alebo i idey zohrávajúce v jednej alebo viacerých oblastiach spoločenského života určujúcu úlohu. Ide spravidla o výtvory a  idey, okolo ktorých sa koncentrujú  iné s nimi funkčne spojené výtvory, resp. iné idey. Napr. v niektorých prvotnopospolných pospolitostiach, boli takými elementmi organizujúcimi činnosti motyka, resp. bumerang. V Pôvodných amerických spoločenstvách nepoznali napr. koleso, preto sa tu rozvinul úplne iný systém dopravy a transportu, ako v tých spoločenstvách v ktorých boli konštruované vozy na kolesách. Elementom kultúry sú i idey, okolo ktorých sa sústreďujú celé vedecké a filozofické systémy, napr. evolučná teória, teória relativity, resp. marxizmus ako filozofický systém.

   Širší systém predmetov, zariadení, predstáv, ideí, vzorov postupov, funkčne zoskupený okolo určitého elementu, nazývame kultúrnym komplexom. Ak teda napr.  považujeme za  zvláštny kultúrny element automobil, potom všetky výtvory, zariadenia, inštitúcie, činnosti, vzory správania, právne, prevádzkové a hospodárske predpisy, spojené s jeho výrobou, prevádzkou, predajom, používaním a opravami, tvoria rozľahlý kultúrny komplex. Kultúrne komplexy predstavujú charakteristickú tvár spoločnosti. Ich existencia, či neexistencia rozhoduje o stupni jej vývoja.

   Rad kultúrny komplexov sa spravidla spája do širších celkov, ktoré voláme kultúrnymi konfiguráciami.  Takouto kultúrnou konfiguráciou je napr. strojová, resp. informačná civilizácia, ktorá sa neustále vyvíja špirálovitým spôsobom. Podstata tohto vývoja je zjednodušene vyjadrené nasledovná: Vývoj určitých strojov, technológií vedie k novým metódam práce, tieto vyžadujú nové zákonné opatrenia, nový typ vzdelania, nové druhy vedeckých výskumov, ktorými sa zase rozvíjajú nové stroje technológie, tieto si opäť vyžadujú nové zákonné normy atď., atď. .......

   Vplyv kultúry na spoločenský život

   Vplyv kultúry na život spoločnosti sa uskutočňuje štyrmi základnými cestami:

1. socializáciou a formovaním osobnosti jedinca;
2. vytváraním a určovaním hodnôt;
3. prostredníctvom vzorov činnosti a správania;
4. vytváraním modelov spoločenských inštitúcií a systémov.

A/  V úvode sme si uviedli, že kultúra je výtvor ľudskej činnosti. Okamžite ako sa človek narodí, nachádza sa pod vplyvom existujúcich zariadení, predmetov, názorov, viery, ustálených spôsobov výchovy apod. Kultúra je pre neho už daným svetom do ktorého vstupuje, ktorý ho bude formovať. Kultúra pôsobí prostredníctvom ľudí, ktorí ju prijímajú a ktorí sa prispôsobujú jej vzorom, príkazom, hodnotám a modelom. Proces formovania osobnosti človeka a jeho prispôsobovanie životu spoločnosti, proces spočívajúci v učení a uvádzaní človeka do kultúry, proces umožňujúci mu dorozumenie a inteligentné správanie v jej rámci , nazývame socializáciou. Socializáciou formuje kultúra nových členov spoločnosti, učí ich ako sa treba správať aby obstáli a dosiahli zásadné životné ciele.

B/  Vo vplyve kultúry na spoločnosť, je osobitne dôležité to, že kultúra určí systémy hodnôt a kritéria  určujúce hodnoty. To znamená, že konanie človeka je určená predovšetkým jeho biologickými potrebami a ďalšími potrebami rozvinutými na základe biologických potrieb.

       Potrebami nazývame všetky požiadavky organizmu, vrodené alebo získané, vyvolávajúce pocit nejakého nedostatku a nútiace k činnosti. Na základe potrieb jednotlivci i skupiny rozvíjajú svoje záujmy, to znamená, že určitým potrebám prikladajú väčší význam.

       Záujmy môžu byť rôzneho druhu, ekonomické, politické, estetické, náboženské a pod. V spoločnosti však platí zákonitosť, že tak jednotlivci ako i skupiny, nemôžu nikdy uspokojiť všetky svoje potreby a záujmy, musia si medzi nimi vyberať a dávať prednosť jedným pred druhými. V týchto prípadoch sa začínajú uplatňovať hodnoty a kritériá určujúce stupeň hodnôt.  

       Pod hodnotami budeme rozumieť ľubovoľný materiálny alebo ideálny objekt, ku ktorému jednotlivci alebo skupiny zaujímajú hodnotiaci postoj, pripisujú mu významnú úlohu vo svojom živote a snahu po jeho dosiahnutí pociťujú ako nutnosť.

C/  Systém hodnôt určuje i výber prostriedkov k uspokojovaniu potrieb a záujmov. O tom ako sa jednotlivec zachová v určitej situácii, ako rieši jednotlivé situácie tak aby sa nedostal do konfliktu s inými, o tom ako rieši konflikty keď boli narušené jeho záujmy, rozhodujú ustálené vzory správania.

      Pod vzormi správania rozumieme určité schémy, používané v určitých situáciách.  Každý jednotlivec predtým ako použije patričný vzor konania si musí najprv zadefinovať situáciu v ktorej sa nachádza a až potom použije patričný, adekvátny vzor konania. Vzorom je spôsob konania, ktorý sa považuje za normálny pre danú situáciu. Vzory správania ustálené v danej kultúre umožňujú vzájomné dorozumenie, robia správanie iných zrozumiteľným a dovoľujú účinne pôsobiť na iných ľudí. Ustálené vzory vytvárajú regulárnosť spoločenského života, jeho poriadok a umožňujú vzájomné prispôsobenie, keď vieme dopredu v akých hraniciach sa môže pohybovať správanie jednotlivých osôb v konkrétnych situáciách.

D/   Kultúra pôsobí na spoločenský život i prostredníctvom modelov správania, modelov inštitúcií, modelov predmetov, modelov umeleckých diel, architektúry apod. Model je určitým  obrazom, alebo symbolickým zobrazením žiaduceho, pozitívne hodnoteného stavu veci a slúži k ohodnoteniu skutočného stavu. Model je žiaducou schémou, smeruje teda našu činnosť k istému cieľu. Prijaté modely určujú slohy v architektúre, umení, rozhodujú však i o organizácii rôznych inštitúcií, ale napr. i o cieľoch výchovy, organizácii práce apod. Tvoria teda základ pre porovnanie, oceňovanie, ale i smerovanie ľudskej činnosti.

       Z uvedeného teda vyplýva, že socializáciou, ustálenými hodnotami, vzormi a modelmi, kultúra výrazne pôsobí na priebeh spoločenského života.

FORMY SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA. SOCIÁLNA ŚTRUKTÚRA ZÁKLADNÁ FORMA SPOLOČENSKÉHO ŽIVOTA

   Základy spoločenského života  tvoria biologické predpoklady pre spoločenský život, demografické podmienky, geografické podmienky, kultúra a ekonomika, resp.  hospodárstvo ako základ spoločenského života

    Formy spoločenského života predstavujú rôzne sociálne skupiny,  sociálne inštitúcie a sociálne procesy.

    Vzťah základov života spoločnosti a foriem spoločenského života nemožno chápať, len ako jednosmernú kauzalitu – t.j. príčinnosť,  v ktorej  A  základy života spoločnosti sú príčinou  B  foriem spoločenského života - tento vzťah chápeme ako početné vzájomné spôsoby determinácie. Poznanie a rešpektovanie tejto determinácie je jedným z gnozeologických princípov, ktoré je nutné neustále overovať v konkrétnej  sociologickej výskumnej práci.

Najvšeobecnejšiu formu, v ktorej prebieha život spoločnosti, voláme v sociológii „SOCIÁLNOU ŠTRUKTÚROV“

     Sociálna štruktúra vytvára rámec a predpoklad určitého druhu interakcií to znamená vzájomných pôsobení do ktorých vstupujú sociálne skupiny, triedy a jednotlivci. Podstatnou stránkou sociálnej štruktúry je diferencovanosť spoločnosti na rozličné sociálne zoskupenia prípadne skupiny. Sociálne skupiny vznikajú na základe objektívnej rozdielnosti životných podmienok a zodpovedajúcej  im deľby činností, funkcií. Kritéria na základe ktorých sa vytvára sociálna štruktúra spoločnosti možno vyčleniť nasledovne:

1. teritoriálno-geografická diferenciácia – pod ktorou rozumieme vplyv vonkajšieho životného prostredia, ktoré si vynucuje určitú diferenciáciu ľudských činností
2. biologická diferenciácia – ktorou rozumieme vplyv vnútornej podmienenosti človeka, ktorá tiež diferencuje ľudské činnosti
3. etnická diferenciácia –  ktorá je výsledkom zložitej súhry oboch predošlých prírodných podmienenosti a komplexného spoločensko-historického vývoja, ktoré diferencujú ľudské činnosti, napr. podľa určitej kultúrnej svojbytnosti a pod.,
4. diferenciácia na základe účasti v práci ako základnej ľudskej činnosti - ktorá člení obyvateľstvo na pracujúcich, ekonomicky aktívnych a ostatných
5. diferenciácia na základe postavenie človeka v reprodukčnom procese - ktorá delí obyvateľstvo na výrobcov a spotrebiteľov
6. diferenciácia na základe charakteru práce - ktorého diferenciácia je spätá s deľbou  práce ako základnou ľudskou činnosťou
7. diferenciácia na základe charakteru činností v mimo pracovnom čase, ktorý považujeme za pokračovanie základných životných procesov mimo oblastí práce
8. diferenciácia na základe vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré vystupuje ako syntetický ekonomický vzťah, spájajúci oblasť deľby práce a jej organizácie a riadenia s oblasťou distribúcie a spotreby
9. diferenciácia na základe rozdeľovania spotrebných prostriedkov - ktoré diferencuje ľudí najmä podľa dôchodkov a životnej úrovne
10. diferenciácia podľa účasť na organizácii a riadení spoločností
11. diferenciácia podľa  účasti na vytváraní duchovného života spoločnosti

    Sociálna štruktúra spoločnosti sa teda vytvára na základe deľby činností vo vnútri spoločnosti. Táto deľba je podmienená objektívnymi podmienkami, z ktorých spoločenské zoskupenia žijú zahŕňa v sebe vzájomné vzťahy horizontálne a vertikálne diferencovaných skupín ako i aspekty začlenenosti jednotlivca do systému spoločenských vzťahov.

     Sociálna štruktúra každej spoločnosti  sa kvantitatívne aj kvalitatívne mení. Pohyb, alebo mobilita ku ktorej v štruktúre spoločnosti dochádza, smeruje k  riešeniu protirečivých vzťahov v živote spoločnosti – to znamená., že  tým ako každá spoločnosť napreduje mení sa forma tejto spoločnosti. V prípade, že by sa forma nemenila, spoločnosť by začala zaostávať napr.: spoločnosť kastovníckeho typu, príkladom môže slúžiť indická spoločnosť, ktorá v dôsledku toho, že prestala meniť svoje formy, že  kasty boli statické, prestala sa vyvíjať a kedysi  jednu z najvyspelejších kultúr sveta predbehli iné kultúry.

     V Európe existujúci stavovský systém nebol až tak striktne viazaný, bol podstatne priepustnejší, preto Európa svojim spôsobom predbehla ostatné  spoločenstvá, to umožnilo o.i. i to, že feudalizmus tu bol ako prvý vystriedaný kapitalizmom. Európa totiž bola schopná pomerne pružne meniť  základné formy, z ktorých pozostával jej spoločenský systém.

     S napredovaním spoločenského vývoja sa spoločnosť stáva čoraz štruktúrovanejšou,  a zložitejšou. Spoločnosť je však v dôsledku takéhoto vývoja i menej ovládateľná. Čoraz  viac sa tým napĺňa Spencerova téza o samoregulačných procesoch vývoja spoločnosti. Akékoľvek zásahy do prirodzených procesov prebiehajúcich v spoločnosti, umelé zásahy do spoločenských systémov viedli k tomu, že takto zasiahnuté spoločenské systémy začali zaostávať  za tými spoločenskými systémami, v ktorých vývoji dominovali samoregulačné mechanizmy, príznačné pre liberálno-demokratické systémy. Príkladom takéhoto negatívneho vývoja nie sú len krajiny socialistického spoločenstva, ale i iné diktátorské režimy prakticky po celom svete.

MECHANIZMY  VZNIKU  FORIEM  SPOLOČENSKÉHO  ŽIVOTA

1. Prvým predpokladom preto, aby vznikla akákoľvek forma spoločenské života je styk v priestore a v čase. O čo tu ide? – všetky vzťahy medzi ľuďmi sa musia začínať stykom, kontaktom v nejakom  v priestore a v čase. Pod stykom v priestore v sociologickom chápaní však nerozumieme len bezprostredný kontakt, ale aj sprostredkovaný. Či už ide o bezprostredný alebo sprostredkovaný styk, ktorý sa odohráva v určitom priestore a čase, tento styk vedie k vzájomnému zisteniu vlastností a tvorí prvú podmienku  v procese vzniku spoločenskej väzby, pod ktorou rozumieme súhrn vzťahov a závislosti medzi ľuďmi v konkrétnych spoločenských súboroch. Samozrejme, že nie každý styk v priestore a čase nutne vedie k ďalším etapám vzniku sociálnej väzby

1. Následnou etapou po styku v priestore je utvorenie takzvanej psychickej väzby. Pod kategóriou psychická väzba  rozumieme zistenie určitých vlastností, toto zistenie vlastností, ktorými aktéri disponujú  môže prebudiť záujem  o tieto vlastnosti. Tento záujem vzniká na základe už existujúcich potrieb u toho kto tieto vlastnosti postrehol, keď jednotlivec, alebo skupina postrehne tieto vlastnosti u inej osoby, alebo skupiny osôb a keď si uvedomí, že tieto vlastnosti by mohli uspokojiť niektoré jeho, alebo ich potreby a to je jedno aké či už biologické, ekonomické alebo kultúrne. Vtedy sa rodí sa záujem o túto osobu alebo skupinu osôb. Záujem môže byť vzájomný, nie však v každom prípade, môže vzniknúť i záujem  jednostranný. Vlastnosťami, ktoré vzbudzujú záujem môžu byť vzhľad, zručnosti, predmety, ktoré osoba vlastní, atď., Vzbudenie záujmu zainteresovanie je teda prvým elementom takzvanej psychickej väzby, druhým prvkom je dorozumenie, to spočíva v tom, že postrehnutá osoba, alebo skupina osôb, si uvedomí záujem druhej osoby, resp. skupiny osôb a príčiny tohto záujmu ak druhý subjekt jedinec, či skupina uzná tento záujem za prípustný a zaujímavý a vyjadrí určitú pripravenosť ku vzniku záujmu zo svojej strany (dvaja mladý ľudia sa stretnú v určitom priestore  a čase, napr. v autobuse  a nejakým spôsobom zistia  vlastnosti  ktoré ich k sebe priťahujú.
2. Po psychickej väzbe nasleduje spoločenský styk - psychický styk je možné zmeniť na  spoločenský styk vtedy ak sa  napr. osoby A a B stretnú a začnú na seba pôsobiť za účelom vzájomnej výmeny hodnôt, ktorými disponujú, týmito hodnotami môžu byť iba láskavé slová, alebo nejaké predmety, ktoré osoby vlastnia, aj peniaze, ale môžu to však byť aj situácie –  napr. situačné spojenectvo politických strán. Spoločenský styk je teda určitým systémom v ktorom sa zúčastnia najmenej dve osoby, nejaká hodnota, ktorá sa stáva podkladom styku a nejaké vzájomné pôsobenie týkajúce sa nejakej hodnoty. Styky môžu byť dočasné, alebo trvalé podľa frekvencie ich výskytu a podľa času ich trvania. Styku môžu byť súkromné a verejné, osobné (vznikajú zo záujmu o osobné vlastnosti alebo o stav osobnosti partnera) a vecné (vznikajú zo záujmu o vec), ďalej môže byť styk bezprostredný ( je stretnutie tvárou v tvár) a sprostredkovaný (je styk prostredníctvom komunikačných prostriedkov). Spoločenský styk je významným faktorom spoločenského života a to zvlášť osobný styk, osamelosť. Obmedzenie  spoločenských stykov je príčinou mnohých závažných porúch vnútornej integrácie ľudskej osobnosti – nasleduje.
3. Ďalšou etapou, ktorá nasleduje po spoločenskom styku je vzájomné pôsobenie –  uskutočňuje sa na základe vzájomných stykov. Vzájomné pôsobenie je systematicky trvalý výkon činností smerujúci k vyvolaniu  snahám zodpovedajúcej reakcie partnera. Je pôsobením na samotného partnera pričom vyvolaná reakcia vyvolá opäť reakciu pôsobiaceho. Dalo by sa  povedať, že bez spoločenského pôsobenia by neexistoval žiaden spoločenský život. Vzájomné pôsobenie je potrebné odlíšiť od  tzv. spoločenskej činnosti, ktorá je činnosťou jednotlivca, alebo skupiny smerujúcou vyvolaním zmien, postojov v snahách, alebo činnosť iného jedinca, resp inej skupiny. Nie všetky spoločenské činnosti  však musia viesť ku vzájomnej interakcii, vzájomné pôsobenie môže byť tak isto ako spoločenský styk bezprostredné a sprostredkované Vzájomným pôsobením rozumieme vymieňaním hodnôt, ktorými aktéri disponujú, čím si ony vlastne uspokojujú svoje potreby už realizácia už v podstate uspokojovania tých potrieb
4. Spoločenská činnosť  Spoločenskými činnosťami nazývame iba niektoré správania a to tie, ktoré sú zámernými rozumovými súbormi aktivít realizovanými pre dosiahnutie určitého cieľa a ktoré využívajú prostriedky, ktoré podľa presvedčenia konajúceho zaistia dosiahnutie cieľa Spoločenská činnosť smeruje k modifikácii cudzích postojov v správaní, ktoré by viedli k uspokojeniu určitých potrieb, prianí, alebo záujmov osoby, resp. skupiny osôb, ktoré spoločenskú činnosť iniciujú. Činnosť smerujúci k modifikácii správania možno zaradiť do nasledujúcich kategórii.      

1. negatívne prinútenie (najčastejšie sa prejavuje vo forme príkazov a zákazov, ktorých podstatou je represia voči nežiadúcim správaniam )
2. pozitívne získanie (spočíva v pôsobení prostredníctvom podnetov vyvolávajúcich žiadúce správanie a neopiera sa o žiadnu formu represie)

     Skúmanie spoločenskej činnosti (vzájomného ovplyvňovania) je  dôležitou úlohou sociológie, pretože takýmto spôsobom jednotlivci i spoločenské  skupiny vstupujú do rôznych foriem spoločenských vzťahov

6.          Spoločenské vzťahy – existujú 2 základné významy tohto pojmu:

1. Názvom vzťah označujeme určitý vzťah subjektu A a subjektu B, ktorými môžu byť jednotlivci, alebo skupiny, stav vzájomnej závislosti, ktorý vznikol  bez účasti a vedomých snáh jednotlivých aktérov (napr.: výrobné vzťahy ).
2. Týmto termínom označujeme vedomé a subjektívne definované pôsobenie subjektu A voči subjektu B spočívajúce na uvedomelej a subjektívne definovanej závislosti (napr.: priateľský vzťah)

     Na spoločenských vzťahoch sa podieľajú obidva druhy vzťahov. Pod spoločenskými vzťahmi teda rozumieme: určitý trvalý systém, zahrňujúci dvoch partnerov, jednotlivcov alebo skupiny, spojku alebo väzbu – t.j. nejaký predmet záujmu, postoj, spoločnú hodnotu, ktoré predstavujú platformu vzťahu, určitú sústavu záväzkov a povinností, alebo normovaných činností, ktoré partneri s povinnosti voči sebe musia vykonávať.

     Vzťahy sú základným elementom, ktorý zoskupuje ľudí do rôznych spoločenských pospolitosti, sú podstatnou zložkou skupín, alebo iných  spoločenských súborov. V spoločnosti nemôže existovať žiadna spoločenská skupina bez toho, aby v nej  neexistovali vyššie uvedené vzťahy. Žiadna skupina nemôže existovať, bez určenia záväzkov jednotlivých členov k sebe navzájom. Len výkon činností vymedzených normami však vedie k tomu, že jednotliví členovia v rámci  danej skupiny, sú schopní uspokojiť svoje potreby.

     Spoločenský život nie je možný ani bez existencie vyššie uvedených vzťahov aj medzi jednotlivými skupinami a inštitúciami. Dôvodom je v spoločnosti existujúca vysoká deľba práce. Ani spoločenské skupiny a inštitúcie, by nemohli plniť svoje funkcie a  uspokojovať potreby svojich členov bez interakcie s inými skupinami a inštitúciami. Spoločenský život sa skladá z obrovského množstva spoločenských vzťahov. Súčasná spoločnosť je bohato štruktúrovaná. Ako regulátor spoločenského života, vystupujú spoločenské inštitúcie.

Spoločenské inštitúcie, spoločenská kontrola, spoločenská organizácia

Spoločenské inštitúcie

   Základným elementom spoločenskej väzby, ktorá podmieňuje trvalosť a vnútornú spojitosť skupín a celej spoločnosti sú spoločenské vzťahy. Každý  spoločenský vzťah trvá tak dlho, pokiaľ partneri vykonávajú navzájom svoje záväzky a pokiaľ vykonávajú činnosť vyplývajúcu z charakteru spoločenskej väzby. Na zaistenie trvania vzťahov, na ktorých závisí trvanie spoločenstva, vytvára toto spoločenstvo systém zariadení, ktoré kontrolujú konanie svojich členov. V tomto systéme pripadá dôležitá úloha sociálnym inštitúciám. Americký sociológ poľského pôvodu F.W. Znanieczki definoval  kategóriu inštitúcie v 3 významoch:

1. stále skupiny integrované do spoločnosti,
2. najdôležitejšie skupiny uznané v spoločnosti,
3. skupiny s neosobnými funkciami.

    Medzi sociologickými pohľadmi, resp. prístupmi k sociálnym inštitúciám, dnes dominuje  funkcionalistický prístup, ktorý považuje sociálne inštitúcie za vzory konania, ktoré sú funkčné z hľadiska uspokojovania potrieb spoločnosti. Tento prístup zdôrazňuje, že sociálne inštitúcie sú štandardnými, spoločensky schválenými a dokonca vynucovanými spôsobmi konania. Takýmito sú napr. inštitúcie ako  manželstvo, školstvo, zdravotníctvo a pod. Neplatí to však na 100%, pretože v spoločnosti sa stretávame aj s inštitúciami  súvisiacimi napr. so zločinom, korupciou a pod., proti ktorým treba bojovať.

   Všetky spoločnosti musia v záujme svojho prežitia, fungovania a vývoja zabezpečovať určité základné spoločenské potreby, napr. potrebu svojej biologickej a kultúrnej reprodukcie (zabezpečujú ich rodinné, výchovno-vzdelávacie a zdravotnícke inštitúcie), alebo potrebu poznania i sebapoznania i potrebu vlastnej kultivácie zabezpečujú vedecké a vzdelávacie inštitúcie. Tieto a ďalšie inštitúcie vo svojom súhrne a vo svojej súčinnosti vlastne zabezpečujú pretrvanie spoločnosti, jej fungovanie a vývoj. Podľa názoru amerického sociológa W. Levina, každá spoločnosť musí zabezpečovať plnenie nasledovných úloh, resp. funkcií: reprodukcia, starostlivosť o deti a mládež, socializácia, výchova a vzdelávanie, náboženský život, rozdelenie a vykonávanie moci, výroba, rozdeľovanie a spotreba tovarov, sociálna kontrola.

  Aj z uvedeného vyplýva, že používanie termínu inštitúcia, nie je vždy jednoznačné. V dnešnej sociológii sa  s týmto  termínom  najčastejšie  stretávame v týchto významoch:

1. pojem inštitúcia sa vzťahuje na isté skupiny osôb, ktoré plnia významné funkcie, resp  riešia významné otázky spoločenské života,
2. pod pojmom inštitúcia označujeme určité organizačné formy súboru činností, ktoré vykonávajú niektorí členovia v mene celej skupiny,
3. niekedy sa tento pojem používa na označenie súboru zariadení materiálnej povahy a prostriedkov činností, ktoré umožňujú niektorým povereným jedincom výkon verejných inpersonálnych – neosobných funkcií, ktorých cieľom je uspokojovať potreby členov skupiny, alebo regulovať správanie týchto členov,
4. niekedy nazývame inštitúciami niektoré spoločenské role, špeciálne významné skupiny.

    Uvedené funkcie inštitúcie si môžeme rozanalyzovať na príklade súdu. Keď súd chápeme ako spoločenskú inštitúciu, budeme pod ním rozumieť:

1. rozumieť skupinu ľudí, ktorí na súde pracujú;

2.organizačné formy, činností vykonávané súdom;

3.zariadenia a prostriedky, ktorými disponuje, aby mohol vykonávať činnosť, ktorou ho spoločnosť poverila,   

4. úloha sudcu alebo prokurátora.

    Keď si zhrnieme chápanie  pojmov spoločenská inštitúcia, môžeme si spoločenskú inštitúciu zadefinovať ako súbor zariadení, v ktorých určitý konkrétny ľudia dostávajú poverenie k vykonávaniu verejných a neosobných činností, ktoré sú potrebné k uspokojovaniu existujúcich potrieb jednotlivcov, alebo spoločenstiev ľudí, prípadne pre reguláciu správania sa ľudí.

    Inštitúcie z hľadiska  svojich funkcii:

1. vytvárajú pre členov spoločnosti možnosť uspokojovať potreby rôzneho druhu ( napr. súd uspokojuje  potreby bezpečnosti, dodržiavania právnych noriem,  a pod.),
2. regulujú činnosť členov skupiny v rámci spoločenských vzťahov, zabezpečujú vykonávanie žiaducich činností a zároveň vykonávajú represiu voči nežiaducim činnostiam,
3. zaisťujú plynulosť spoločenského života, nepretržitým vykonávaním impersonálnych činností,
4. uskutočňujú integráciu snáh činností a vzťahov jednotlivcov a upevňujú vnútornú spätosť jednotlivých spoločenských skupín i spoločnosti ako celku.

    Každý človek sa pohybuje v sústave rôznych inštitúcii a to z toho dôvodu, aby uspokojil svoje rôznorodé  potreby, materiálneho i duchovného charakteru. Inštitúcie umožňujú ľuďom ich prostredníctvom vstúpiť do regulovaných spoločenských vzťahov. Každá inštitúcia, aby plnila svoje funkcie, musí mať v sebe viac či menej významne obsiahnuté určité prvky, týmito prvkami sú:

1. cieľ, ktorý inštitúcia plní – to znamená, že musia  byť jasné funkcie inštitúcie,
2. okruh problémov, ktoré inštitúcia rieši,
3. disponuje určitými prostriedkami zariadeniami na plnenie týchto funkcii, tieto môžu mať materiálnu, symbolickú, resp. ideovú podobu (Napr. v prípade cirkvi, ktorá je tiež inštitúciou, materiálnu podobu predstavuje budova - teda kostol, symbolickú podobu predstavuje kríž, obraz, ideový prostriedok tvorí viera v niečo, alebo niekoho.),
4. každá inštitúcia disponuje určitými sankciami, ktoré sa vzťahujú jednak na osoby, ktoré inštitucionalizované činností vykonávajú, ako i na osoby ktoré sú objektom týchto činností  (Napr. v prípade súdu, súd disponuje  sankciami vo vzťahu k občanom spadajúcim pod jeho jurisdikciu, ale  musia existovať aj sankcie, ktoré sa vzťahujú k členom danej inštitúcie, t.j. napr. k sudcom, prokurátorom a pod. Ak by tieto sankcie neboli, tak  by došlo k deformáciám činnosti tejto inštitúcie.).

Keď  však chceme bližšie poznať činnosti, formy a  funkcie  sociálnych inštitúcií, nemôžeme k nim pristupovať len abstraktne. Musíme si ich nejakým spôsobom rozčleniť.

A. Z formálneho hľadiska delíme inštitúcie na formálne a neformálne:

1. formálne – o formálnej inštitúcii hovoríme vtedy ak, napr.  národ si zvolí parlament,  vtedy rozsah jeho funkcií, prostriedkov a metód činností sú podrobne určené právnymi predpismi
2. neformálne – o neformálnych inštitúciách hovoríme vtedy ak ich funkcie, t.j.- ciele a ani prostriedky a metódy činností nemajú formalizované predpisy, ktoré by zaručovali trvalú organizáciu širšej skupiny ľudí, (napr.: takou inštitúciou je vodca neformálnej skupiny chlapcov, ktorý sa schádzajú v parku).

1. Z pohľadu úloh, ktoré meritórne plnia, delíme spoločenské inštitúcie podľa obsahu ich činností na:

1. ekonomické – tieto sa zaoberajú výrobou a distribúciou tovarov a služieb, regulovaním obehu peňazí, organizovaním práce a uskutočňovaním jej deľby,
2. politické – ich činnosť spočíva v získavaní, vykonávaní a udržiavaní moci
3. výchovné a kultúrne – ich úlohou je udržiavanie tvorba a rozvoj kultúry ako i socializácia, nie však len mladej generácie ale i dospelých
4. sociálne – považujeme za ne tie inštitúcie, ktoré existujú vo forme dobrovoľných združení, lokálnych spoločenstiev, klubov ako i ostatných zariadení pre spoločenské vyžitie – tieto inštitúcie regulujú každodenné styky medzi ľuďmi, zaisťujú svojim spôsobom hladký priebeh každodenného života
5. náboženské – úlohou týchto inštitúcii je to, že upravujú vzťah človeka v transcendentných silám, stojacim mimo empirickú  kontrolu človeka a riadia vzťah človeka k božským silám

   Tieto hlavné typy inštitúcii existujú vo všetkých typoch civilizácii. Činnosť inštitúcii, je založená na v spoločnosti existujúcej deľbe práce. V záujme fungovania spoločnosti  musí dochádzať k  vzájomnej integrácii  spoločenských. To znamená, že musí medzi nimi existovať nejaká väzba. Táto väzba sa utvára buď:

1. na základe štruktúry ľudskej osobnosti, na základe jednotlivých  potrieb ľudí (Ak človek chce uspokojovať svoje  jednotlivé potreby, musí vstupovať do interakcie, do vzájomných vzťahov, s inštitúciami rôzneho typu. Napr. musí chodiť do práce, kontaktovať sa s inštitúciami verejnej správy, navštevovať zdravotnícke zariadenia ...),
2. na základe deľby práce, na základe vecnej väzby realizovaných činností (spolupráca súd -polícia; parlament - vláda),
3. na základe dominancie inštitúcie určitého typu, ktorá zaisťuje integráciu s ostatnými inštitúciami ( napr. rektorát univerzity riadi a integruje činnosť jemu podriadených inštitúcii, fakúlt,  študentských domovov, knižnice, ostatných zariadení...)

ZÁVER

    Navzájom spojené  sústavy inštitúcii tvoria v každej spoločnosti súvislý systém, ktorý zaisťuje uspokojovanie potrieb jednotlivých členov spoločnosti ako i sociálnych útvarov z ktorých sa spoločnosť skladá.

SPOLOČENSKÁ KONTROLA

   Pri inštitúciách sme uviedli, že predstavujú základný element spoločenskej kontroly. Čo je to spoločenská kontrola a ako spoločenská kontrola súvisí so spoločenskou väzbou?  Spoločnosť ako celok, ale i jednotlivé spoločenské skupiny, si určia celý rad meradiel, pomocou ktorých je vedené riadenie skupín, podskupín i jednotlivcov k tomu, aby bolo v zhode s prijatými  vzorcami konania, aby bolo  v zhode s rešpektovanými hodnotami skrátka ide o to, že každá spoločnosť si určí nejaký systém, za pomoci ktorého sa vytvára konformizmus členov spoločnosti i jednotlivých spoločenských skupín. Konformné správanie je také správanie, ktoré je v súlade s cieľmi, s funkciami spoločnosti i jednotlivých skupín,  nejde proti spoločenským, resp. skupinovým záujmom. Tento systém voláme systémom spoločenskej kontroly.

    V súčasnej sociológii používaný význam termínu sociálna kontrola pochádza od amerického sociológa E.A. Rossa. Ross chápe sociálnu kontrolu ako sociálnu nadvládu (prevahu), ktorá je zameraná (určená) a plní funkcie v spoločnosti. Vlastný význam sociálnej kontroly by podľa neho mal spočívať vo vyrovnávaní odporujúcich si činností, v stmeľovaní jednotlivcov do jednej veľkej skupiny – spoločnosti.

   Zakladateľ štrukturálneho funkcionalizmu T. Parsons zaraďuje sociálnu kontrolu do jeho  teórie  sociálneho systému,  systému konania, modelových premenných, orientácie hodnotovej a motivačnej. Považuje ju z hľadiska sociálneho systému, za komplex síl sústredených k nastoleniu opätovnej rovnováhy systému a z hľadiska jednotlivca za jeho motiváciu, pôsobiacu proti deviantnému správaniu.

   Predstaviteľ konfliktualistického smeru v sociológii L.A. Coser, pod spoločenskou kontrolou chápe  procesy, ktorými skupina vykonáva  nátlak na svojich členov.  Opiera sa pritom od ovplyvňovania rôzneho druhu, akými sú prehováranie, sľubovanie, zosmiešňovanie, sankcie, diskrimináciu apod. až po jednoduché násilie.

   Spoločenská kontrola predstavuje konfrontáciu reálneho správania jednotlivca alebo skupiny, s kolektívne akceptovanými hodnotami a normami tohto správania. Priebežne ju   uskutočňujú účastníci sociálnej interakcie. Zisťuje deviáciu od štandardov spoločenského spolužitia a  ako regulatívny mechanizmus smeruje k ich odstráneniu.

   Nie všetky  konania ľudí  podliehajú dozoru spoločnosti na rovnakom stupni, alebo v rovnakej miere. Platí tu  zásada, že čím viac sa určité konanie dotýka spoločnosti, resp. skupiny ako celku, čím viacej ohrozuje fungovanie, či až existenciu  spoločnosti, resp. skupiny, alebo čím viacej je konanie nutné a potrebné pre spoločenský život tým viac ho spoločnosť, ale i jednotlivé skupiny kontrolujú.

   Činnosť tohto kontrolného systému spočíva na niekoľkých základoch:

1. Na kultúre uznávanej v konkrétnej spoločnosti a kritériách hodnôt, ktoré sú danej kultúre vlastné. Uznanie spoločných hodnôt, ktoré je podmienené kultúrou, vyvoláva podobnosť či zhodnosť v správaní členov spoločnosti.
2. Na vzoroch konania  a na vzoroch reagovania na konanie prípustným spôsobom. Tieto spôsoby sú v danej spoločnosti uznané za prípustné. Človek je k týmto vzorom vedený výchovou, uskutočňujúcou sa v sociálnom prostredí v ktorom sa pohybuje.
3. Na vnútorných mechanizmoch osobnosti človeka, ktoré spôsobujú, že každý túži po uznaní a pocite bezpečia. Uznanie je nevyhnutné pre zachovanie vnútornej rovnováhy ľudskej osobnosti. U človeka, ktorý je systematicky a dlhodobo zbavený spoločenského uznania, dochádza k narušeniu rovnováhy osobnosti a k jej dezintegrácii. Podobne negatívne pôsobí na osobnosť stály pocit ohrozenia.
4. Na základe systému neformálnych a formálnych inštitúcii, ktoré vytvárajú  systém bariér, v hraniciach  ktorých sa jednotlivec môže pohybovať.

   Na uvedených základoch teda spočíva systém spoločenskej kontroly. Tento systém pozostáva z týchto prvkov:

A.  Zvyk – je ustálený spôsob správania v určitých situáciách, taký aký sa nestretáva s negatívnymi reakciami skupiny v prípade jeho nedodržiavania. Zvyky vznikajú navykaním, upevňujú sa tradíciou ctia sa, alebo sa tolerujú. Narúšanie zvykov sa obyčajne nestretáva s negatívnymi sankciami

B.  Obyčaj – jedná sa o ustálený spôsob konania, s ktorým skupina spája určité morálne hodnotenie a ktorého narušenie vyvoláva negatívne sankcie. Obyčaj predpokladá určité prinútenie k uznávaniu hodnôt v definovaných  situáciách. Obyčaje sú späté so systémom hodnôt a so vzormi správania uznávaných  spoločnosťou, resp. skupinou do ktorej jednotlivec patrí. Obyčaj napr. vyžaduje aby sme pomohli telesne postihnutému človeku, správali sa podľa nejakého ceremoniálu k vysoko postaveným osobám,  ak toto nesplníme vtedy sa stretávame s negatívnymi sankciami

C.   Systém sankcií - sú to reakcie spoločnosti, resp. konkrétnej skupiny, či inštitúcie na konanie jednotlivcov i skupín v určitých situáciách, pre spoločnosť, resp konkrétnu   skupinu dôležitých. Sankcie poznáme negatívne (tresty) a pozitívne (odmeny). Ďalej delíme sankcie na formálne, t.j. reakcie formálnych (oficiálnych) inštitúcií a na neformálne, to znamená na reakcie ktorých zdrojom je verejná mienka, napr. susedov, kolegov a pod., t.j. neformálnych inštitúcií.

   Podľa obsahu nátlaku delíme sankcie na:        

1. právne - systém odmien a trestov za určité činy vyjadrené právnymi predpismi,

1. etické - systém vyznamenaní alebo pokarhaní, založený na uznaných morálnych zásadách, ktoré  sú pre spoločnosť dôležité, ale nie až do takej miery, že by ich bolo potrebné zapisovať do systému právnych noriem,
2. satirické - systém zosmiešnení, výsmechu, znevažovania človeka, ktorý sa správa ináč ako je prípustné, nastupujú najmä tam a vtedy, kde  z hľadiska dopadu uplatnenia prvé 2 typy sankcii sa míňajú cieľom,
3. náboženské – pod nimi rozumieme odmeny a tresty určované systémom dogiem a viery nejakého náboženstva, ktoré sa vzťahujú na správanie  dodržiavajúce alebo narúšajúce príkazy, alebo zákazy toho ktorého náboženstva

Ak pôsobia jednotlivé systémy sankcií súbežne, rastie nádej, že sa dosiahne vysoký stupeň konformity v správaní členov spoločnosti, resp. skupiny, zhodný s cieľmi  spoločnosti, resp. skupiny. Ak sú medzi týmito systémami rozpory, ak sú napríklad právne normy v rozpore s mravným cítením a obyčajami,  potom je stupeň účinnosti sankcií nízky ( uviesť príklady) .

DELENIE SANKCIÍ

1. Neformálne negatívne sankcie – znamenajú morálne odsúdenie (ich prejavmi sú napr.  údiv, pohoršenie, nespokojnosť, výsmech, odmietnutie podanej ruky).
2. Formálne negatívne sankcie – predstavujú množstvo trestov určované právnymi predpismi (výstrahy, pokarhania, pokuty, väzenie, zbavenie občianskych práv, konfiškácia majetku, niekde trest smrti, exkomunikácia z cirkvi) Tieto tresty neslúžia len na potrestanie tých ktorí nejednali v súlade napr. s právnymi normami. Pôsobia aj odstrašením i ako výstraha pred tým, čo hrozí za uskutočnenie asociálnych činov, alebo iných činov, ktoré nie sú v súlade s akceptovanými spoločenskými normami a hodnotami. To znamená, že nie sú namierené len proti tým, ktorí sa dopustili nejakého napr. asociálneho správania, ale plnia aj istú informačnú funkciu, vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti („Ak sa toho dopustíš, dopadneš ako on!“).
3. Neformálne pozitívne sankcie – sú reakciami spoločenského prostredia na pozitívne správanie, zhodné s prijatými vzormi správania a systémami hodnôt. Sú to reakcie na konania výhodné pre konkrétnu spoločenskú skupinu. Ich podstata spočíva na uznaní a odmene. Ich zdrojom sú neformálne inštitúcie.
4. Formálne pozitívne sankcie – môžu byť vyjadrené vo forme pochvaly, diplomu, ale aj i peňažnej odmeny. Ich zdrojom sú formálne inštitúcie

Z povahy sankcií teda vyplýva, že sú reakciami na konania, činy, ktoré sa prejavili. Ide  o také činy o ktorých ostatný členovia skupiny vedia. Každé spoločenstvo preto rozvíja určitý systém pozorovania, do ktorého patria formalizované, neformalizované spôsoby odhaľovania nežiaducich, ale i žiaducich činov v správaní. Patria sem nielen organizované inštitúcie, ako je napríklad polícia, ale i denný záujem a pozorovanie jedinca  jeho okolím (Napr. okolie si všíma akým spôsobom si plní svoje funkcie ľubovoľná rodina.). Celý mechanizmus spoločenskej kontroly teda slúži na udržiavanie a posilňovanie pozitívnych spoločenských vzťahov.

SPOLOČENSKÁ ORGANIZÁCIA

    Pod pojmom spoločenská organizáciou rozumieme istý  reťazec, ktorý spája do jedného systému jednotlivcov a spoločenské skupiny.

    Tento termín má niekoľko významov:

1. Označujeme ním ucelenú skupinu, združenie smerujúce k organizovanej realizácie určitých cieľov
2. Pod týmto pojmom rozumieme spôsob manipulovania s ľuďmi a rôznymi prostriedkami činností, smerujúce k  harmonizovaniu úsilí, overovaniu výsledkov čiastkových skupín z hľadiska určitého cieľa – organizácia práce, dopravy, ...
3. Ak hovoríme o spoločenskej organizácii v komplexnom sociologickom chápaní, myslíme pod spoločenskou organizáciou systém vzorov činností jednotlivcov, podskupín a inštitúcii, systém prostriedkov spoločenskej kontroly, systém spoločenských rolí, systém hodnôt, ktoré zaisťujú súžitie členov spoločenstva, harmonizujú ich vzťahy a činnosti určujú prípustné spôsoby uspokojovania potrieb, riešia problémy a konflikty, vznikajúce počas spolužitia. Jednoducho  upevňujú poriadok spoločenského života. Spoločenská organizácia je teda systém prvkov spoločenskej väzby, ktorý zaisťuje integritu o fungovanie spoločenských skupín a spoločnosti ako celku.

   V sociológii sa rozlišuje:        

1. Formálna  organizácia  - rozumieme všetky spoločenské role, ktoré sú výrazne inštitucionalizované –  napr.  právne fixované
2. Neformálna organizácia –  taký systém spoločenských rolí, neformálnych inštitúcii,  neformálnych sankcií a vzorov činností, odovzdávaných obyčajami a tradíciami, ktorý vzniká spontánne v procese každodenného vzájomného ovplyvňovania sa ľudí.

   Formálna i neformálna spoločenská organizácia, zaisťujú pre skupiny i spoločnosť spoločenský súlad, t.j. určitý stav rovnováhy v procese spoločenského života.

ZÁVER

   Spoločenský súlad teda spočíva v realizácii určitého okruhu očakávania každého člena skupiny, či spoločnosti, že jeho potreby a záujmy budú uspokojené v hraniciach určených systémom inštitúcii, systémom sankcii, systémom hodnôt prijímaných v danej kultúre.

SOCIÁLNE NORMY

   Sociálne normy sú neoddeliteľným prvkom spoločenského zriadenia, prostriedkom orientácie pre správanie sa jednotlivcov, alebo spoločenských skupín v určitých podmienkach, ako i prostriedkom kontroly ich správania v spoločnosti. Pomocou sociálnych noriem sa uskutočňuje normatívna regulácia správania ľudí a činností skupín. Normami sú dané určité spôsoby správania, charakter vzťahov a sú historicky premenné. Sociálne normy regulujú iba také správanie, ktoré má spoločenský charakter – t.j. ktoré je spojené so vzájomnými vzťahmi medzi indivíduami a skupinami. Tým sa  sociálne normy líšia do noriem technických, lekárskych a pod., ktoré určujú pravidlá zaobchádzania s prírodnými alebo umelými objektmi.

    Normy určujú základné ciele, hranice, podmienky a formy správania v oblastiach života, ktoré sú pre spoločnosť, alebo skupinu považované za dôležité. Možno ich chápať ako vzorce a modely reálneho správania ľudí, ako programy ich praktickej činnosti v súvislosti s jednotlivými, konkrétnymi situáciami. Sociálna norma väčšinou fixuje také správanie, ktoré vyjadruje typické sociálne väzby a vzťahy, je charakteristické pre väčšinu  členov danej skupiny, resp. spoločnosti, je nimi schvaľované aj je najfrekventovanejšie

    Pomerne často sa sociálna norma vymedzuje ako pravidlo, požiadavka spoločnosti voči osobnosti v ktorej je presne vymedzený rozsah, charakter a hranice prípustného správania. Tieto pravidlá môžu byť fixované v písomných prameňoch, ale i vo vedomí ľudí, v ich názoroch a mienke, vo vzoroch správania, ktoré sa opakujú s pokolenia na pokolenie, napríklad ako je to v prípade tradícii, alebo obyčají, ktoré sú tiež svojím spôsobom normami, alebo sa reprodukujú v masovom meradle i keď sa objavili pomerne nedávno. To sa týka napríklad normy politického pluralizmu, ktorý ešte bol pred 16 rokmi pre našu spoločnosť úplne neznámou normou

    Každú normu charakterizujú nasledovné vlastnosti:

1. užitočnosť – ako vlastnosť sociálnych noriem je vlastnosťou relatívnou a to z toho dôvodu, že norma môže byť užitočná z hľadiska jednej sociálnej skupiny ale môže byť neutrálna, alebo škodlivá z hľadiska inej sociálnej skupiny, zároveň je premenlivá v priestore a čase
2. záväznosť
3. faktická realizácia v správaní ľudí

   Každá norma ak chce účinne pôsobiť, musí sa meniť v súlade so zmenami spoločenských podmienok života ľudí. Ak nieje norma spoločensky užitočná potom i keby ostávala záväznou, v dôsledku pôsobenia morálnych alebo právnych noriem a dokonca i keby bola dodržiavaná obyvateľstvom, výsledok jej pôsobenia by bol negatívny, alebo aspoň neutrálny.

   V prípade ak norma stratí záväznosť, potom i objektívne užitočné pravidlo správania nebude dodržiavané ani tými ku ktorým sa vzťahuje. Vedie to k zníženiu účinnosti normy a jej postupnému  vytláčaniu zo spoločenského života.

   Norma úplne stráca svoj význam ak jej pri existencii prvých dvoch vlastností chýba tretia, jej faktické uskutočňovanie a to prostredníctvom realizácie v správaní sa ľudí, v činnostiach rôznych sociálnych zoskupení.

   Z troch uvedených vlastností normy je primárna jej spoločenská užitočnosť, ktorá je podmienená objektívnymi sociálnymi procesmi Zákonitosti spoločenského života sú ľuďmi vnímané a nadobúdajú formu záujmov, cieľov, motivácie konania, vyjadrujú vôľu skupín a menia sa návyky, pravidlá správania a tým sa stávajú sociálnymi normami. Uvedené sa týka celospoločenských noriem akými sú právo, morálka, politika, ale ku skupinovým noriem - miestny obyčaj

DRUHY SOCIÁLNYCH NORIEM

    Pre každú sociálnu normu sú charakteristické konkrétnosť obsahu a abstraktnosť adresáta – t.j., že adresát na ktorého je pôsobenie normy  namierené nie je bezprostredne personifikovaný. Sociálne normy obyčajne  delíme na:        

                                               právo

morálku

politické normy

obyčaje

tradície

estetické normy  

náboženské normy,

    V tomto prípade sú normy rozdelené podľa predmetu a metódy regulácie a tiež podľa charakteru sankcií – t.j., že podľa moci autority, ktorá ich ochraňuje

Právo

    Najznámejšia norma a v súčasnosti aj najzávažnejšia, predstavuje súhrn noriem vyjadrujúci jednotu vôle vládnucich tried, skupín prípadne celej spoločnosti. Právo buď odráža a fixuje vzťahy konkrétnej spoločnosti, alebo uvádza  sociálne prípustné, spoločensky užitočné varianty správania, ktoré nemá hromadný charakter. Pre právne normy je charakteristické, že sú obyčajne textovo fixované, sú vydávané a rušené kompetentnými orgánmi, oficiálnou zákonom stanovenou určenou formou. Presne a jednoznačne  popisujú varianty správania a to v imperatívnych formách, alebo presne popisujú hranice správania v tzv. dispozičných formách

    V právnych normách je prítomná a jasne určená  sankcia, ich dodržiavanie je zabezpečené štátnou mocou. Právo je objektívne vo vzťahu k indivíduu. Právne požiadavky sú vždy nejakým spôsobom  spojené vonkajšou autoritou – t.j., že sú nejakým spôsobom spojené so štátom, ktorý reprezentuje presadzovanie daného zákona, danej právnej normy.

Morálka

   Tento normatívny systém nie je rovnorodý, delí sa na niekoľko častí. Väčšiu časť tvoria  všeobecne prijaté normy. Menšiu časť tvorí morálka určitých vrstiev, skupín obyvateľstva. Morálka vyrastá z rozporu všeobecných a súkromných záujmov, determinovaných väčšinou materiálne, z protikladu medzi existujúcim a žiadaným. Podobne ako právo fixuje už existujúce a potvrdzuje nové pravidlá a hodnoty spoločnosti. Na rozdiel od práva je v morálke obsiahnutý hodnotiaci aspekt – t.j., že  je v nej obsiahnuté vyjadrenie či dané konanie je dobré – zlé,  správne – nesprávne, spravodlivé – nespravodlivé. Morálne normy pôsobia predovšetkým ako vnútorné psychické mechanizmy – t.j., že morálne normy by mali byť interiorizované jedincom. Stretávame sa pri nich s pojmami česť, spravodlivosť, povinnosť, svedomie, atď., - o tomto  všetkom vypovedajú morálne normy

     Morálne normy, pravidlá majú tieto charakteristiky – obyčajne nie sú textovo fixované, veľký význam pri ich dodržiavaní má vnútorná motivácia človeka, ich dodržiavanie je zaisťované spoločenskou autoritou skupiny, ktorá sa danými morálnymi normami riadi. Nedodržiavanie morálnych noriem sa sankcionuje prostredníctvom spoločenského odsúdenia.   Sankcia  môže byť aj pozitívna a to v tom prípade, keď jedinec jedná v záujme tej skupiny, ktorá sa riadi daným normatívnym systémom.

Obyčaje a tradície

    Fixujú v sebe historicky vzniknuté a obyčajne vhodné a preto zvykové vzorce správania, predovšetkým v oblasti vzájomného spolužitia ľudí. Na rozdiel od morálnych noriem je ich možné presne popísať.

Na jednotlivca pôsobia silou spoločenskej autority, ich podstata spočíva v morálnych ale i pragmatických faktoroch – demografických, ekonomických a sociálnych (napr.: pri svadbe sa zvykne manželská pár obdarúvať, čo má nielen kultúrne ale aj sociálne zázemie a to z toho dôvodu, že pre mladých sa vytvára isté materiálne východisko, aby mohli začať svoj rodinný život).

Estetické normy

    Fixujú sa v nich predstavy o krásnom a škaredom v umeleckej tvorbe, ale aj v správaní ľudí,  vo výrobe, životnom spôsobe, prírode a pod. Čiastočne sú textovo fixované, napr. v technicko-estetickej požiadavke pri tvorbe spotrebných predmetov, umeleckých diel a pod. Nemožno  ich však vždy jednoznačne určiť. Estetické normy sa  v priebehu historického vývoja pomerne výrazne menia.    Ich hlavná zvláštnosť spočíva v tom, že majú subjektívny charakter. Ich rozdielnosť je spätá zo sociálnymi, vekovými a psychickými osobitosťami ľudí.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                            Politické normy

Regulujú správanie subjektov politického života, vzťahy medzi veľkými sociálnymi skupinami, stranami a štátmi. Majú 2 zvláštnosti:

1. spočíva v tom, že sú z väčšej časti sú vyjadrené v iných normách – t.j. napr., právnych –ústava, organizačných normách – zasadací priadok parlamentu, normách medzinárodného práva, sčasti i v normách morálnych,
2. spočíva v ich  premenlivej významnosti a možnosti rýchlej aplikácie

    Politické normy najmä tie, ktoré fixujú vzťahy medzi rôznymi sociálnymi skupinami a stranami, sú často diktované strategickými a taktickými úvahami a záujmami. Veľký politický význam majú normy medzištátnych vzťahov. Základné normy vzájomného správania sa štátov by mali zodpovedať rezolúciami OSN a medzinárodným dohodám, svojou podstatou zahŕňajú právne tvrdenia ako i mravné princípy a obyčaje

Náboženské normy

    V ich obsahu je mnoho noriem právnych, mravných, estetických ako i tradícii. V náboženstve sa spája pôsobenie na city morálnej povinnosti veriaceho, s hrozbou trestu zo  strany vonkajšej sily, teda boha. Náboženské normy rozsialo využívajú stimuly - napr. raj a pôsobenie obyčajou a tradícii, aby umocnili svoje pôsobenie na ľudí, ktorí sa týmito normami riadia, respektíve sú ochotní týmito normami sa riadiť. Náboženské normy nie sú podoprené iba vnútornými sankciami ako v morálke, ale i vonkajšími sankciami podobne ako je to v práve – t.j., že ak sa niekto nebude správať podľa náboženských noriem, tak môže byť napríklad vylúčený z cirkvi a to znamená., že tu  pôsobí vonkajšia sankcia.

     Každý z popísaných normatívnych systémov sa líši obsahom, metódou, reguláciou správania. Vo vzájomnom pôsobení normy rôznych druhov, vytvárajú efektívny regulatív ľudských činov, ktorý pôsobí rozmanitými spôsobmi a cestami. Sú tu obsiahnuté pochvala, hrozba, prinútenie, odvolanie na svedomie, povinnosť, trest, odmena morálna alebo materiálna. V historickom vývoji ľudstva význam jednotlivých noriem sa postupne  mení, kým v súčasnosti pociťujeme najzáväznejšie právne normy, nebolo to tak vždy. Právne normy svoj význam pri regulácii, spoločenských javov a procesov nadobudli až nástupom kapitalizmu. Pred tým na reguláciu spoločenských vzťahov stačili zvyky, obyčaje, tradície, morálne normy a náboženské normy: Ako náhle však  tieto  normy prestali byť pociťované spoločenstvom ako záväzné, museli nastúpiť iné technológie regulácie ľudského správania, ktoré záväznosť dodržiavali viac, mohli ju poslniť aj prostredníctvom iných nástrojov – t.j. prostredníctvom nástrojov, ktorými disponuje štát a týmito normami sa stali právne normy od ktorých sa v súčasnosti v rozhodujúcej miere sa odvíja spoločenský život. Život v menších skupinách, život v rôznych spoločenských subkultúrach sa naďalej  skôr riadi prostredníctvom morálnych noriem, zvykov, obyčajou, tradícii  atď. ...

POSOBENIE SOCIÁLNYCH NORIEM AKO REGULATÍVOU SPRÁVANIA

    Vo vzťahu k jednotlivcovi, alebo skupine plní norma 3 základné funkcie

1. orientačnú
2. programovú
3. prograstickú

Konkrétne  normy:

1. umožňuje určiť ciele, alebo ciele už určené meniť
2. informujú o optimálnych, teda najvhodnejších spôsoboch dosahovania pozitívnych cieľov v daných podmienkach
3. obsahuje informáciu o variantoch správania, ktoré pred tým subjekt nepoznal
4. informuje o možných  následkoch, pozitívnych i negatívnych rôznych činov konajúcich subjektov
5. obsahujú hodnotenie, ktoré štát, skupina, alebo spoločnosť prepisujú danému činu, alebo skutku
6. informuje o možnej zodpovednosti, jej charaktere, rozsahu a pravdepodobnosti, že bude vyžadovaná.

Všetky sociálne normy disponujú 3 základnými spôsobmi regulácie, ktoré najmarkantnejšie h možno vidieť v práve - sú to:  

1. povolenie – je informácia o variantoch správania, ktoré nie sú zakázané, sú často spoločensky užitočné nie sú však záväzné
2. predpis – je informácia o činoch, ktoré sú od konajúceho subjektu konkrétnej situácii požadované
3. zákaz – je informácia o činoch, ktoré nie je dovolené uskutočniť, charakterizovať  ho možno ako to čo je spoločensky škodlivé, zlé nečestné, nespravodlivé a pod.

    Právne a často i morálne  zákazy sú späté so sankciami. Hlavná funkcia noriem spočíva v pozitívnej regulácii spoločenských vzťahov. Pre ľudí s pozitívnymi sociálnymi postojmi, sú normy dôležitým faktorom orientácie v spoločenskom živote, vo vzájomných vzťahoch, netreba však zabúdať na existujúci paradox. Normy naozaj informujú a orientujú ľudí, ak je však norma opatrená sankciou, potom to predpokladá jej porušenie a navyše samotná skutočnosť, že normy popisujú práva a povinnosti rôznych osôb a fakt existencie zvláštnych procesuálnych noriem, ktoré okrem iného regulujú dodržiavanie práva, vedie k myšlienke konfliktnej predurčenosti noriem. Z toho vyplýva,  že keby neboli v spoločnosti kritické situácie, neboli by v spoločnosti potrebné ani všeobecné záväzné pravidlá správania.

    Rozhodujúcim kritériom stupňa progresívnosti sociálnych noriem a im zodpovedajúcim správaniam, je ich sociálna orientácia a dosahované spoločenské výsledky – t.j., že progresívna orientácia noriem je otázkou spätou buď so spoločenským vývojom, alebo spoločenským regresom. Normy sa teda musia  prispôsobovať spoločenskému vývoju.

    Platí tu však jedna spoločenská zákonitosť. Jej podstata spočíva v tom, že rôzne spoločenské skupiny majú istú tendenciu brzdiť vývoj v oblasti zmien normatívneho systému, ktorý narúša pohldlné stereotypy každodenného života. Preto v podstate v každej spoločnosti musia byť aj tí ľudia ktorých nazývame pozitívnymi deviantmi – t.j. takí ľudia, ktorí v záujme ďalšieho spoločenského vývoja, pokroku, porušujú staré platné normy, snažia sa vytvoriť nové normy, nové  meniacim sa podmienkam zodpovedajúce regulátory spoločenského správania. Keby nebolo týchto tzv. pozitívnych deviantov, spoločenský život  by ani nemohol ísť dopredu, pretože nemenný normatívny systém je brzdou spoločenských procesov, spoločenského vývoja. To platí tak v oblasti práva, náboženských noriem , morálnych noriem  ale i všetkých ostatných druhov sociálnych noriem.

SPOLOČENSKÉ SKUPINY.  SKUPINOVÁ ŠTRUKTÚRA A DYNAMIKA.

DRUHY SPOLOČENSKÝCH SKUPÍN

   Každý z nás patrí do nejakého spoločenstva, rodiny, skupiny susedov, do nejakej lokálnej skupiny, účelových  organizácii atď. Sociológia má vo svojom predmete klasifikáciu týchto foriem pospolitého života, popisuje ich súčasti, výstavbu a procesy, ktoré v nich prebiehajú. Nie o každej forme ľudského zoskupenia hovoríme ako o sociálnej skupine, preto je potrebné urobiť si niekoľko rozlíšení pred tým ako bude hovoriť o samotných spoločenských skupinách

  Najprv by sme si mali povedať o kategórii súbor ľudí. Súborom ľudí budeme volať také spoločenstvo ľudí, ktorí majú určitú spoločnú vlastnosť, rozoznateľnú vonkajším pozorovateľom, bez ohľadu na to, či si príslušníci súboru uvedomujú, že túto vlastnosť majú. Napr. súbor ľudí vykonávajúci rovnaké povolanie voláme profesionálne skupiny, súbor ľudí patriacich do rovnakej vekovej kategórie voláme vekové skupiny.  Z uvedeného vyplýva, že každý súbor odlíšený na základe určitých vlastností predstavuje nejaký spoločenský súbor.

  Na základe spoločných vlastností môžu spoločenské zoskupenia vytvárať vnútornú väzbu, môžu sa nejakým spôsobom inštitucionalizovať – t. j., že môžu vytvárať vlastné spoločné inštitúcie, ktoré reprezentujú ich záujmy, ktoré vznikajú kvôli tomu, aby boli lepšie napĺňané, alebo uspokojované ich potreby

  Ak vytvára súbor ľudí akýkoľvek druh väzby hovoríme, že sa pretvára do pospolitosti. Termín pospolitosť používame vo veľmi širokom zmysle, zahrnieme do neho všetky zoskupenia ľudí, ktoré vznikli a udržiavajú  hoci len na krátky čas, určitá spoločenskú väzbu. Z uvedeného vyplýva, že ľudská spoločnosť je diferencovaná na rôzne pospolitosti, rôznej kvality, a preto je potrebné uskutočniť aj vymedzenie ďalších kategórií.

   Predovšetkým si musíme vymedziť kategóriu spoločenská skupina. Skupinou voláme určité množstvo osôb, najmenej 3, spojených systémoch vzťahov, ktoré sú regulované inštitúciami a zároveň toto spoločenstvo má určité spoločné hodnoty a je oddelené od ostatných pospolitosti určitým princípom odlišnosti.  Pre vznik skupiny je nevyhnutná určitá vnútorná organizácia, preto  nenazývame skupinami voľné útvary opierajúce sa iba o styky, o kontakty, ktoré nemajú vlastnú organizáciu. Môžu však existovať neformalizované skupiny, v ktorých nie sú formálne inštitúcie, ani formálne organizácie, ale ktoré fungujú na základe neformálnej organizácie. Útvary, ktoré nemajú vnútornú organizáciu nebudeme za skupiny považovať. Skupina ďalej musí mať svoje hodnoty, akési stredisko zoskupenia, symboly, heslá, idey, materiálne predmety a podmienky. Toto je nevyhnutné preto, aby sa v skupine rozvinul pocit spolupatričnosti – t.j. pocit príslušnosti ku skupine. Na základe týchto skutočností je možné rozvíjať skupinový život. Podstatná vlastnosť každej skupiny, na ktorú nesmieme zabudnúť, je existencia princípu odlišnosti – t.j. niečoho čo ju odlišuje od iných pospolitosti a čo členovia definujú ako to čo ich odlišuje od iných skupín a na základe čoho iný ľudia nepatriacu do skupiny sú označovaní ako oni, ako cudzí.

Každá skupina teda musí mať 3 základné znaky:

1. sociálnu interakciu  - rozumieme vzájomné pôsobenie členov spoločenstva podľa určitých pravidiel, typ sociálnej interakcie je závislý od charakteru skupiny
2. pocit spolupatričnosti ku skupine  - znamená to, že skupina sa stotožní s cieľmi kvôli ktorým skupina vznikla, kvôli ktorým existuje a  tieto ciele je ochotná sa presadzovať aj navonok
3. skupinovú identitu – je to miera stotožnenia, miera konformity skupiny s jej cieľmi a jednotlivými členmi

    V procesoch formovania sa skupiny a jej činnostiach sa formuje štruktúra skupiny. Pod štruktúrou skupiny rozumieme sústavu sociálnych interakcií a vzájomných vzťahov členov skupiny a pozície jednotlivých členov  v rámci skupiny. Čím je skupina väčšia, tým má zložitejšiu štruktúru. Dôležitá rola v každej v každej skupine je spätá s vodcovstvom v skupine. V skupinách, najmä veľkých sa často súbežne vyskytujú 2 typy vodcov a to:

1. inštrumentálny  - plní v skupine rolu organizátora pri zabezpečovaní jej úloh a dosahovaní cieľov skupiny
2. expresívny vodca – utvára v skupine pohodu, dobré vzťahy medzi členmi, dobrú náladu atď. ...

DRUHY SOCIÁLNYCH SKUPÍN

   Existujú rôzne druhy triedenia sociálnych skupín. Podľa typu väzby medzi členmi rozoznávame:

1. primárne skupiny – v nich prevládajú osobné a emocionálne vzťahy a väzby založené na bezprostredných interakciách členov skupiny, Typickou primárnou skupinou je rodina, skupina priateľov a pod.;
2. sekundárne skupiny – majú zvyčajne väčší počet členov, preto v nich nemôžu vzniknúť osobné vzťahy a interakcie medzi všetkými členmi skupiny, prevahu v sekundárnych skupinách majú neosobné sprostredkované vzťahy.

   Deleniu skupín na primárne a sekundárne je blízke delenie na:

1. formálne skupiny – existuje tu väčšinou systém inštitucionálnych formalizovaných vzťahov, tieto skupiny sa zvyknú riadiť formálnymi normami, existuje v nich autoritatívny typ vodcovstva;
2. neformálne skupiny – sú skupiny, ktoré sa riadia na základe neformalizovaných vzťahov, existuje v nich neformálny typ vodcovstva.

    Ďalej delíme skupiny na veľké a malé – tu sa tak isto prihliada na spôsob interakcie. Niektorí sociológovia hovoria, že existujú takzvané stredné skupiny. Za veľké skupiny sú považované skupiny nad 40 ľudí, malé do 20 ľudí a skupiny medzi 20 - 40 ľuďmi sú považované za stredné skupiny.

   Podľa stupňa solidarity sa skupiny delia na:

1. vnútorné – in group skupiny – sú  skupiny   do ktorých  patríme;
2. vonkajšie – out group skupiny –  sú to skupiny do ktorých nepatríme.

     Stupeň spätosti so skupinou, vyjadrujú aj tzv. referenčné (vzťahové)  skupiny, tieto delíme na:

1. referenčné skupiny pozitívne, to sú tie skupiny s ktorých normami a hodnotami jedinec súhlasí a ktorých príslušníkom sa chce stať;
2. referenčné skupiny negatívne, sú tie skupiny, ktorých normy a hodnoty jedinec odmieta a ktorých členom nechce byť;
3. imaginárne (pomyselné) referenčné skupiny, to sú tie skupiny, ktorých členom jedinec nie je, chce sa však stať ich členom, táto možnosť je však málo pravdepodobná, resp. úplne nemožná.

    Od skupín odlišujeme spoločenské okruhy. Pod okruhom rozumieme zoskupenie osôb udržiavajúcich stále osobné styky  s ktorými nie je spätý žiadny princíp odlišnosti. Okruh nemá vykryštalizovanú vnútornú organizáciu. Dôležitým rozdielom v porovnaní so skupinou, je nedostatok trvalých vzťahov a tým i nedostatok trvalých záväzkov členov okruhu voči sebe navzájom. Okruhu chýba výrazný systém kontroly ktorý je vlastný každej skupine.

    Tak ako v sociológii  i v bežnom živote, sa často stretávame s pojmom verejnosť. Týmto pojmom sa obyčajne označuje teritoriálna pospolitosť, v rámci ktorej jej členovia môžu uspokojovať svoje základné potreby. Jej členovia  majú isté identické znaky, podmienené spoločenským životom.

   Ostali nám ešte zoskupenia ako sú  dav a publikom, v ktorých existuje určitá voľná vnútorná väzba, ktorá má však ďaleko k plne rozvinutej väzbe. Najmä  u davov sa často stretávame i so sociálno-patologickými javmi. Preto považujem za  potrebné uviesť niekoľko jeho charakteristík.

   Dav je prechodným zhromaždením väčšieho množstva ľudí v priestore. Dovoľuje bezprostredný kontakt ľudí reagujúcich na rovnaké podnety, podobným alebo identickým spôsobom. Ľudia v dave sú spojený psychickou väzbou, skladajúcou sa s podobných alebo identických emócii a pudov, vyvolaných tými istými podnetmi. Dav nemá žiadne ustálene organizačné formy a ani nijaký súbor noriem, morálky, jeho vplyv na členov vyplýva z emocionálno-pudovej väzby. V dave sa uplatňujú primitívne ale silné pudy a emócie, nebrzdené žiadnymi etickými alebo organizačnými normami.

    Existujú rôzne druhy davov. Najčastejšie členíme davy na:

1. dav agresívny – objavuje sa v 2 formách:

1. dav lynčujúci – dav naháňajúci jedného človeka, alebo skupinu ľudí;
2. dav terorizujúci – známi z teroristických aktov, smerujúci proti určitej kategórii osôb, alebo proti skupine;

2. dav únikový – sprevádza ho spravidla panika zachvacujúca zhluk ľud,. napr. pri požiari, resp. zemetrasení, keď sa veľké množstvo ľudí vrhá slepo na útek vedený iba strachom a pudom sebazáchovy
3. dav získavací – tieto útočia na banky a obchody, rabujú sklady v chladnom období a pod,;
4. dav  vyjadrovací, resp. demonštrujúci – zhromažďuje sa aby oslavoval, aby schvaľoval   rôzne opatrenia, udalosti, resp aby proti nim protestoval – typické takéto davy sa vytvárajú napr. na oslavu športovcov, ale i politikov,  protestujúce proti vojne, resp. rozhodnutiam v oblasti sociálnej politiky.

   Vo všetkých týchto formách davu sa vyskytuje celý rad spoločných, alebo podobných prejavov  Sú to predovšetkým sociálno-psychologické prejavy, ktoré sa v jednotlivých typoch davov prejavujú viac, alebo menej výrazne.

V davoch sa stretávame sa predovšetkým s prejavmi dezindividualizácie, t.j. s javmi čiastočného zániku individuálnych rysov osobnosti. V dôsledku toho rastie sila napodobovania. Reakcia na vonkajšie podnety nie je riadená vonkajšou úvahou, ale prvým emocionálnym impulzom, alebo napodobovaním chovania iných ľudí. Potlačené uvažovanie a dezindividualizácia posilňujú pocit solidárnosti  s celým davom. Tieto skutočnosti tiež vedú k oslabeniu pôsobenia etických a právnych noriem. Dav vyvoláva silný pocit oprávnenosti realizovaných akcií. Emócie navodené  v dave zvyšujú pocit vlastnej moci a zmenšujú pocit zodpovednosti  za uskutočňované vlastné činy.

V dôsledku týchto skutočností, konajú členovia davu podobne ako ľudia, ktorý sú pod sugestívnym vplyvom. Existuje u nich istá davová sugestívna psychóza.

Vznik takejto sugescie podmieňujú tieto skutočnosti:

1. skôr existujúce trvalé presvedčenia, postoje;
2. často je to späté s mladým vekom, nedostatkom spoločenských skúseností;
3. nízka úroveň inteligencie a nedostatok intelektových prvkov v psychike;
4. nedostatok životných skúseností spojených s nedostatočnou analýzou  vlastného konania;
5. nedostatok  vlastnej pevnej vôle;
6.  nedostatok vlastných  názorov.

   Vplyv davu na jednotlivca je prechodný aj keď postoje v ňom vzniknuté sa často môžu udržiavať aj naďalej. Väzba spájajúca dav zaniká, keď nový podnet vyvolá nové emócie.

   Pod kategóriou publikum budeme  rozumieť agregát osôb, ktorých pozornosť je zameraná na spoločný objekt (väčšinou osobu alebo osoby) a jeho konanie. Publikum má niekoľko spoločných znakov:

1. spravidla nie je formálne usporiadané
2. jeho štruktúra je značne amorfná
3. členovia nie sú vo vzájomných sociálnych vzťahoch
4. bývajú spojení spoločným záujmom.

   Publikum sa vyskytuje  v rozmanitých  konkrétnych podobách, preto je potrebné ho vždy bližšie špecifikovať.

SPOLOČENSKÉ PROSTREDIE

   Tento termín si sociológia vypožičala z biológie. Zo sociologického hľadiska môžeme sociálne prostredie definovať ako súhrn jednotlivcov, spoločenských okruhov, skupín a iných pospolitostí s ktorými sa človek vo svojom živote stretáva a ktoré majú vplyv na jeho konanie. Je potrebné zdôrazniť, že človek je predovšetkým bytosť spoločenská. Človek ako spoločenská bytosť, žije a existuje v rôznych sociálnych zoskupeniach. Bez existencie v týchto sociálnych zoskupeniach,  by človek súčasnosti nebol schopný uspokojiť ani len svoje základné potreby.

   Spoločnosť sa skladá z množstva rôznych zoskupení, súhrn týchto zoskupení v rámci jednej spoločnosti nazývame sociálnou štruktúrou. Sociálna štruktúra je relatívne stabilný, podľa určitých pravidiel prebiehajúci súbor sociálnych  interakcií a systém sociálnych vzťahov ľudí v sociálnych skupinách i v celej spoločnosti. Sociálna štruktúra predurčuje sociálne správanie, interakcie a činnosti jednotlivcov, ovplyvňuje svojich jednotlivých členov, svoje jednotlivé subjekty, ktorými môžu byť jednotlivci, ale aj sociálne skupiny.

GLOBÁLNE SPOLOČENSKÉ SKUPINY

Stavy a kasty

   So stavmi sa stretávame prakticky už od staroveku Ich vznik bol podmienený potrebou obrany kmeňa. Vtedy vzniká takzvaná vojenská aristokracia, ktorá mala špecifické postavenie v porovnaní s ostatnými zložkami spoločnosti. Vojenská aristokracia získavala na základe svojho špecifického postavenia od vládcov majetok a to väčšinou vo forme vlastníctva pôdy. Po získaní vlastníctva sa teda vojenská aristokracia postupne stáva stavom šľachtickým. Léno ktoré  šľachta dostávala bolo odmenou za vojenské služby

   Druhým stavom už v staroveku bol stav „KŇAŽSKÝ“, ktorý bol menovaný, alebo ktorého osobitné postavenie vyplývalo z osobitných intelektuálnych schopností, ktorými títo ľudia disponovali.

   Proti týmto dvom základným stavom, bola postavená vrstva neslobodných otrokov, resp. čiastočne slobodných poddaných a široká masa tzv. slobodného ľudu, ktorý sa začal postupne diferencovať na remeselníkov,  obchodníkov a slobodných roľníkov. Najmä z prvých dvoch skupín sa vytvoril tzv. meštiansky stav

   V pravom slova zmysle však stavmi boli iba šľachtický a kňazský stav, ktoré sa ohradili určitou sociálnou dedičnosťou. Existovala u nich jednotná stavovská osobitosť, stavovská česť a stavovská psychológia, toto  boli základné rysy stavov. Stavy boli typické skôr pre Európsku spoločnosť, európske spoločenstvá.

   Kasty sú typické pre ázijské a pre africké spoločenstvá. Kastové zriadenie môžeme z nášho európskeho pohľadu považovať za úchylný útvar stavovského zriadenia. Pre kastovníctvo je charakteristická jeho súvislosť s náboženským predstavami spočívajúcimi na predstavách o čistom a nečistom, o vyššom a nižšom, a rituálmi, ktoré v kastovnom zriadení udržiavajú spoločenské rozdiely. Kasta predstavuje rituálne spoločenstvo. Ritualizácia je tak silná, že náboženský prvok často celkom zakrýva prvotné jednotiace puto,   puto spoločenstva pracovného.

   Indický autor Majundar  definoval kastu takto: „Kasta je skupina ľudí, majúcich rovnaké meno, oddávajúcich sa, alebo aspoň prehlasujúcich, , že sa oddávajú určitému, zvláštnemu zamestnaniu a zachovávajúcich jednotný kódex pravidiel týkajúcich sa sobášov, výživy a rituálneho očisťovania. V r. 1901 bolo v napr. len v Indii napočítaných okolo 501 hlavných kást.

   Rozdiel medzi kastami a stavmi spočíval v tom, že kým stavy boli relatívne priepustné a e dochádzalo v nich počas historického vývoja pomerne k výrazným zmenám, kasty boli nepriepustné, to znamená , že nepriberali nových členov, boli to uzavreté systémy.

   Na príklade kást sa potvrdilo, že čím je pospolitosť uzavretejšia, čím je rezistentnejšia  k zmenám, tým viac začína zaostávať. Dôkazom tejto skutočnosti môže byť komparácia civilizačného vývoja Európy a Indie. India v prvom tisícročí bola  podstatne vyspelejšia ako Európa, v dôsledku dodržiavania kastovníckeho  systému, však India začala výrazne zaostávať. Na druhej strane Európa, ktorej stavovský systém bol priepustnejší a  postupne sa menil si Indiu v istom období podmanila a bola schopná rýchlejšieho civilizačného napredovania.

   Stavy, s vývinom kapitalizmu postupne prerástli do spoločenských tried. K tomuto došlo v dôsledku toho, že stavy začali strácať svoj význam a normatívno-právny poriadok a väčšia mobilita spôsobili, že sa rámce stavovského poriadku začali uvoľňovať. Víťazstvo myšlienok liberalizmu, vďaka čomu sa spoločnosť atomizovala, viedlo k vzniku nových spoločenských útvarov, ktoré boli podstatne voľnejšie a pohyblivejšie ako predchádzajúce stavy. Tieto nové útvary boli organizované okolo sociálno-hospodárskych systémov, vytvorených kapitalistickým spoločenským poriadkom.

Spoločenská trieda

   Samotný pojem spoločenská trieda vytvorili francúzsky fyziokrati. Doplnený bol anglickými klasickými ekonómami a francúzskymi historikmi. V prvej tretine 19. storočia  tento pojem prijal a začal ho rozvíjať Karol Marx, ktorý z neho urobil ústrednú kategóriu svojho sociálno-ekonomického, sociálno-filozofického systému.

   Pojem trieda patrí do sociálno-hospodárskej oblasti. Príslušnosť ku triedam je daná deľbou práce v ľudskej spoločnosti,  vzťahom k vlastníctvu výrobných prostriedkov, miestom v procese výroby a podielom na distribúcii hmotných statkov. Trieda je kryštalizovaný sociálno-ekonomický útvar, ktorý sa organizoval na sociálno-ekonomickom princípe a ktorý spoločenská hospodárska situácia jeho členov priviedla k vedomiu záujmovej spolupatričnosti, formovanej v určitej ideológii a tendencii kooperovať za takým  hospodárskym účelom, aby bol zmenený. resp. udržaný hospodársky poriadok.

   V  kapitalizme podľa klasického učenia Karola Marxa a jeho spolupracovníka Fridricha Engelsa, rozoznávame 2 základné triedy a to na jednej strane triedu buržoázie (vlastníkov výrobných prostriedkov) a na druhej strane robotnícku triedu (nevlastnia výrobné prostriedky), vlastnia iba svoju pracovnú silu, ktorú kapitalistom predávajú. Okrem týchto 2 základných tried, ak vychádzame z Marxovej koncepcie, ešte v spoločnosti existujú aj pozostatky sociálnych vrstiev z predchádzajúceho spoločenského zriadenia – feudalizmu a zároveň sa vytvárajú spoločenské vrstvy nové. Tento Marxov model chápania tried však platil  pre ranné štádium kapitalizmu. Marxisticko-leninský ideológovia síce presviedčali o existencii tohto bipolárneho modelu tried i v nasledujúcich fázach tzv. kapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácie, čo však nezodpovedalo objektívnej realite.

   Súčasný anglický sociológ Anthony Gidens  triedu definuje ako rozsiahlu skupinu ľudí, ktorí majú obdobné ekonomické prostriedky, čo má veľký vplyv na ich spôsob života. Základom triednych rozdielov sú majetkové pomery a typ zamestnania. V spoločnosti tzv. západného typu možno podľa neho rozlíšiť tri hlavné triedy:

1. Vyššiu triedu, tvoria ju zamestnávatelia, bankári, priemyselníci a špičkoví manažéri – zámožní ľudia, ktorí vlastnia alebo priamo ovládajú výrobné prostriedky.
2. Strednú triedu, predstavujú tzv. „biele goliere,“ t.j. úradníci a odborníci.
3. Robotnícku triedu, tvoria ju manuálne pracujúci.

   V niektorých  priemyselných krajinách, napr. vo Francúzsku a v Japonsku, sa až do súčasnosti výrazne uplatňuje i štvrtá trieda a poľnohospodári.. Vo väčšine krajín tzv. Tretieho sveta sú poľnohospodári zďaleka najpočetnejšou triedou

   S vývojom kapitalizmu, s tým ako sa kapitalizmus liberalizoval, s tým ako sa začali stierať rozdiely medzi jednotlivými sociálnymi vrstvami obyvateľstva, tým ako začala rásť životná úroveň čoraz väčší význam začali pri sociálnej stratifikácii zohrávať povolania.

Povolania

   Vo všeobecnosti je povolanie taký druh pracovnej role v spoločenskej deľbe práce, ktorú vykonáva jednotlivec alebo jednotlivci, relatívne dlhší čas a za výkon, ktorej tento, títo, získavajú materiálne, prípadne finančné prostriedky na živobytie. Povolaní však existuje veľa druhov, jednotlivé povolania tvoria agregáty  konkrétnych pracovných rolí, respektíve pracovných miest, majúcich  rovnaké ciele, úlohy, obsah, a podmienky.

   Z takejto definície vyplýva, že pojem povolanie je systémom, ktorý zahŕňa 2 nasledujúce zložky:

1. agregát konkrétnych pracovných rolí, pracovných miest
2. osobu, súbor osôb vykonávajúcich tento konkrétny druh pracovných rolí

   Medzi najčastejšie používame kritéria na základe ktorých sa v súčasnosti klasifikujú jednotlivé povolania patria:

1. používaná suroviny, materiál, alebo výsledný produkt činnosti
2. používané pracovné postupy a metódy činnosti
3. používané pracovné nástroje, stroje a zariadenia
4. miesto povolania v horizontálnej štruktúre organizácie
5. miesto povolania vo vertikálnej štruktúre organizácie
6. pracovné prostredie povolania
7. hospodárske odvetvie povolania
8. status povolania
9. overované vzdelanie a kvalifikácia potrebné pre výkon povolania.

   Podľa týchto vymenovaných kritérií vidieť, že môže existovať značné množstvo odlišných klasifikácii povolaní, ktoré môžu byť jednoduchšie to znamená., že akceptujú jedno prípadne dve z uvedených kritérií, alebo zložitejšie – akceptujú viacero z uvedených kritérií. Väčšina existujúcich klasifikácii povolaní sa vytvorila pre potreby štatistického spracovania. Pri štatistických spracovania sa sleduje:

1. v ktorom zo sektorov národného hospodárstva sa povolania vykonávajú (súkromný, štátny, verejný, družstevný ...)
2. v druhom sa potom povolania členia do 6 skupín v závislosti od prostredia v ktorých sa povolania vykonávajú

a)  povolania v lesníctve, rastlinnej, živočíšnej výrobe a rybárstve

b)  povolania v baníctve a získavaní nerastných surovín

3. výrobné povolania v priemysle
4. technické povolania v priemysle
5. povolania v službách
6. ostatné povolania

   Veľký význam v spoločnosti má prestíž jednotlivých povolaní. Prestíž povolaní sa vymedzuje ako pripisovaná miera uznania úcty, vážnosti, obdivu, rešpektu jednotlivým povolaniam v určitej spoločnosti, alebo skupine. Iným slovom, je prestíž povolaní len relatívna hodnota, ktorú im pripisujú členovia určitej spoločnosti, alebo skupiny vo vzťahu k iným povolaniam.

  Prestíž povolaní sa môže merať prostredníctvom rôznych meradiel. Komparácia uskutočnených postupov ukazuje, že medzi najčastejšie vo výskumoch používané meradlá hodnotenia prestíže povolania patria:

1. miera mnohostrannosti, samostatnosti, zodpovednosti, zložitosti a tvorivosti práce
2. miera požiadaviek práce na kvalifikáciu a vzdelanie
3. miera moci a autority
4. výška  a druh odmien
5. kvalita  fyzického prostredia
6. kvantita a kvalita interpersonálnych interakcií
7. miera istoty existencie povolania
8. kvalita životnej úrovne, ktorú povolanie vykonávateľovi umožňuje.

   Prestíž je teda jav, ktorý môže významne ovplyvniť správanie ľudí, či už voči iným, alebo voči sebe samému. Môže tiež ovplyvniť pracovný výkon, komunikáciu na pracovisku i v súkromí, voľbu povolania atď. Celkový trend vývoja smeruje k tomu, že aj prestíže jednotlivých povolaní sa vzájomne približujú, súvisí to s narastaním zložitosti práce v čoraz väčšom množstve povolaní čo samo o sebe znamená požiadavku na zvyšovanie kvalifikácie a zvyšovanie vzdelanosti na jednej strane a na druhej malo by to malo znamenať, aspoň v normálnej spoločnosti,  aj zvyšovanie odmeny za takto vykonanú prácu

Etnické spoločenské skupiny

   Etnické formy spoločenských skupín delíme na primitívne formy, medzi ktoré zaraďujeme hordu, rod, kmeň a na rozvinuté formy, kam by sme mohli zaradiť národnosť a národ.

Primitívne formy etnických spoločenstiev

   Dnes všeobecne prevláda názor, že prvotnou formou ľudskej skupiny bola horda. Počet členov hordy sa zvyčajne pohyboval medzi 10-20 ľuďmi. V horde sa uskutočňovali všetky životné funkcie, od rozmnožovania až po zaobstarávanie životných potrieb a výchovu dorastu. Medzi jednotlivými hordami neexistoval pravidelný styk. Predpokladá sa, že v hordách vládla promiskuita, neexistovali oddelené rodiny.

   S postupným vývinom prechádzajú hordy do rodových skupín. Túto zmenu umožnil rozvoj foriem uspokojovania životných potrieb – prechod  zo zberateľského hospodárstva na hospodárstvo výrobné. Odhaduje sa, že k tomuto prechodu došlo v období mladšieho paleolitu, približne 20 000 rokov pred našim letopočtom.

   K akým zmenám došlo po prechode z hordy do rodovej organizácie:

1. Z prirodzenej deľby práce (medzi mužom a ženou, dospelými a deťmi), sa prechádza na spoločenskú deľbu práce (lov, poľnohospodárstvo, pastierstvo atď.).
2. Promiskuita bola vystriedaná skupinovým manželstvom. To znamená, že existoval zákaz sexuálnych vzťahov medzi príslušníkmi toho istého rodu. Ženy po zavŕšení pohlavnej dospelosti ostávali vo svojom pôvodnom rode, kým mužský potomkovia prechádzali do iného rodu. Toto obdobie  voláme  obdobím matriarchátu.

    V dôsledku deľby práce, keď postupne preberal rozhodujúcu úlohu pri zabezpečovaní základných potrieb muž, matriarchát postupne ustupuje patriarchátu. Výroba a spotreba v rodových organizáciách mala kolektívny charakter. Vzhľadom na to, že medzi rodmi existovalo príbuzenské prepojenie (po odchode mužov), dochádzalo medzi rodmi k vzájomné spolupráci a pomoci. Postupne sa rody vzájomne spájajú do zvláštnych skupín tzv. fratrií, resp. bratstiev. Tieto sa spájajú do kmeňov. Kmeň sa stáva sebestačnou spoločenskou skupinou. Prebiehajú v ňom všetky spoločenské procesy, plní všetky spoločenské funkcie potrebné pre každodenný život svojich členov, ktoré zodpovedajú patričnému stupňu spoločenského vývoja. Rody však ostávajú i naďalej výrobnými skupinami.. Medzi rodmi jedného kmeňa však prebieha proces výmeny.

   K určitým zmenám dochádza aj vo výchove. V kmeni sa prechádza na určité spoločné formy výchovy dorastu pre všetky rody patriace ku kmeňu. Kmeň si vytvára svoje náboženstvo a náboženské sviatky, ktoré ešte viac integrujú kmeňové spoločenstvo. Kmeň charakterizuje spoločná reč, ktorá je nevyhnutnou podmienkou vzájomnej komunikácie. Jej nevyhnutnosť umocňuje existujúca deľby práce. S deľbou práce  spätý rast produktivity práce, vytvárajú podmienky pre prechod zo skupinového manželstva do párového manželstva.

   S rozvojom produktivity práce a vznikom rodín vznikajú popri rodových organizáciách aj teritoriálne organizácie, čiže organizácie obyvateľstva podľa sídlisk. – obcí. Obyvatelia jedného sídliska  sú rozdelení podľa  na rodiny a občiny a tvoria obec. Tá sa spočiatku opiera o rodové, čiže pokrvné príbuzenstvo, ale do jednotlivých obcí postupne prenikajú aj osoby pochádzajúce z iných kmeňov.

   Diferenciácia práce vyvoláva neustále zvyšovanie jej produktivity, ale i diferenciáciu majetku. Dochádza aj k vyššej intenzite pri výmene tovarov. To podmieňuje potrebu spojiť kmene do väčších spoločenských skupín. Na druhej strane i potrebu rozčleniť spoločnosť na rôzne časti, ktoré z hľadiska majetku, prostriedkov ktorými disponujú a spoločenskej pozície majú nerovnaké postavenie.

   Kmeň ako spoločenská skupina sa stáva tesným, nestačí na zaobstaranie všetkých životných potrieb. Dochádza ku vzniku kmeňových zväzov, ktoré sa postupne transformujú do vyššieho typu spoločenských skupín do národností. Prvé národnosti vznikali v 4. tisícročí p. n .l.

Rozvinuté formy etnických spoločenstiev

   Národnosť ako zvláštna forma historickej sociálnej pospolitosti vznikla skôr ako národ. Jej vznik je spätý tak s rozkladom kmeňov, ako aj s ich zjednocovaním do väčších sociálnych spoločenstiev. Tento proces prebiehal v dejinách v dvoch celkom odlišných komplexoch. V oboch prípadoch však v procese rozpadu rodovo-kmeňových organizácií. V prvom prípade proces formovania národností sprevádzal prechod prvotnopospolnej spoločnosti do spoločnosti otrokárskej. V druhom prípade prechod rodovo-kmeňovej spoločnosti do spoločnosti feudálneho typu. Prvý prípad sa týka starovekých národov Mezopotámie, Egypta, Grékov, Rimanov atď., druhým prípadom sú románske, germánske, slovanské a iné etnické spoločenstvá.

   Základným činiteľom, ktorý bol nevyhnutnou podmienkou rozkladu rodovo-kmeňových skupín a ich spojenia do národnosti, sú nové formy spoločenskej deľby práce, ktoré si vyžadovali širšiu výmenu tovarov a tým i nový trh.. To všetko vyžadovalo aj inú kvalitu vzťahov medzi ľuďmi a zmenu vnútornej organizácie skupín. Ani otrokárskemu systému a ani feudalizmu sa vzhľadom na nerozvinuté výrobné sily (väčšinou išlo o naturálnu výrobu) a slabú výmenu tovarov, sa nepodarilo roztrieštené na málo početné lokálne skupiny a relatívne malé výrobné jednotky (feudálny statok) dostatočne integrovať. To sa podarilo až s nástupom kapitalizmu.

   Charakteristické znaky národnosti ako spoločenskej skupiny s[ nasledovné:

1. Nespája ju pokrvné príbuzenstvo, namiesto neho vzniká teritoriálne spojenie, vzájomná spätosť podľa územia na ktorom národnosť žije, ako i rôzne iné zväzky.
2. Hoci je národnosť predovšetkým etnickým celkom, do tejto skupiny prenikajú elementy kultúry z iných etnických zoskupení.
3. Národnostné spoločenstvo je charakterizované existenciou spoločného jazyka, čo sa vysvetľuje tým, že národnosť vznikla asimiláciou rovnakých, resp. príbuzných kmeňov, ktoré zase v priebehu svojho vývoja vznikali rozkladom rodov. Jazyk národností väčšinou nebol kodifikovaný. Ak  bol kodifikovaný, tak jeho kodifikovaná forma nebola dostatočne rozšírená. Rozdiely v používanom jazyku nachádzame, ešte aj dnes, v nárečiach súčasných národov.
4. U národností ako spoločenských skupín ešte neexistuje rozvinutý spoločný trh, ktorý sa vytvára až v národnej forme etnických spoločenstiev.

   Národnosť je teda zvláštne sociálne spoločenstvo, ktoré tvorí prechod medzi rodovo-kmeňovou pospolitosťou a národom. V tomto zmysle sa hovorí, že národnosť je potenciálnym národom, nie je však ešte národ.

   Súčasné moderné národy sa sformovali s nástupom  kapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácie. Pre moderné národy je charakteristický vyšší stupeň deľby práce, vyššia produktivita a vyššia miera výmeny tovarov ako tomu bolo v predchádzajúcej vývinovej etape. To všetko si vyžiadalo intenzifikáciu spoločenských vzťahov a rozvoj komunikácie. Preto aj so vznikom moderných národov sa spája kodifikácia spisovného jazyka a potreba jeho masového rozšírenia medzi príslušníkov národného spoločenstva.

   Pri formovaní moderných národov možno rozlíšiť 2 štandartné  typy: európsky a americký.. V Európe existencia kultúrnej povahy národa spravidla predchádzala jeho utváranie politické. V Amerike to bolo naopak. Zatiaľ čo v Európe mnohé národy opierajúce svoju existenciu o kultúrnu a psychologickú dimenziu ťažko zápasili o svoje politické sebaurčenie (vlastný štát či autonómiu) v Amerike, najmä v Latinskej Amerike, vznikli štáty bez vlastnej kultúrnej identity. V moderných európskych dejinách bolo kľúčovou otázkou vytváranie národných štátov, v Amerike išlo o vytváranie národov často z príslušníkov rôznej etnickej (národnej, národnostnej ale i kmeňovej) príslušnosti. Podobné je to i v Afrike, lenže tu štáty nevytvorili Európsky prisťahovalci (výnimkou boli  Juhoafrická republika a bývalá Rhodézia), ale viac či menej poeurópštená vrstva Afričanov, ktorá sa snaží v rámci jedného štátu zjednotiť rozdielne kmene do jedného štátneho útvaru.. Hranice týchto štátov bývajú dané bývalými koloniálnymi veľmocami, ktoré z nich museli odísť. Jazyk bývalých kolonizátorov však spravidla v týchto krajinách plní univerzálny dorozumievací prostriedok.

   Národ je teda, osobité a uvedomelé kultúrne a politické spoločenstvo. Na jeho utváranie majú najväčší vplyv spoločné dejiny a spoločné územie. Jednotlivé národy sa vymedzujú tromi hľadiskami a to kultúrnym, politickým a psychologickým.

1. Kultúrne sú jednotlivé národy najčastejšie identifikované spoločným spisovným jazykom, spoločným náboženstvom (najmä v Ázii), alebo spoločnou dejinnou skúsenosťou (najmä v Amerike a v Afrike).
2. Politická existencia národa je daná buď vlastným štátom, alebo federatívnym, či autonómnym statusom v rámci viacnárodného štátu.
3. Psychologický rozmer národa spočíva v subjektívnom vedomí jednotlivcov o ich príslušnosti k danému národu. Toto kritérium je rozhodujúce. Intenzita národného uvedomenia môže byť rôzna a to s ohľadom na jednotlivcov, tak i všeobecne v rôznych historických obdobiach, či v rôznych oblastiach krajiny. Silné národné uvedomenie, doložené zodpovedajúcim správaním sa spravidla volá vlastenectvo. O nacionalizme môžeme hovoriť vtedy, ak intenzita národného uvedomenia je do takej miery vyhranená, že je v konflikte s iným, spravidla so susednými národmi. Korene nacionalizmu sú väčšinou odvodené historicky.

POLITICKO PRÁVNE SPOLOČENSKÉ SKUPINY

    Sú skupiny u ktorých v osobných stykoch prevládajú neosobné vzťahy, zaraďujeme medzi ne štát, politické strany a spoločenské združenia.

Štát

   Je sociálny útvar, ktorý v dejinách ľudskej spoločnosti zohral jednu z najrozhodujúcejších úloh. Vznik a existenciu štátu rámcujú tieto dve základné skutočnosti:

1. Vznik štátu je podmienený takým stupňom vývinu výrobných síl, ktorý viedol k spoločenskej deľbe práce.
2. Vznik a rozvoj štátu sú založené na teritoriálnom princípe.

   Štát je osobitná ustanovizeň verejnej moci v rámci spoločnosti. Má vytvorené osobitné organizácie, zložky, ktoré mu túto moc pomáhajú uskutočňovať. Patria sem armáda, polícia, súdnictvo, daňové úrady a iné administratívno-byrokratické zložky štátnej správy. Úloha uvedených štátnych inštitúcii spočíva v schopnosti uskutočňovať rozhodnutia, ktoré sú spoločensky významné a záväzné – t.j., že orgány štátnej moci určujú normy, ktoré viac či menej regulujú rozsiahlu oblasť správania jednotlivcov a skupín a na ktoré sa vzťahuje štátna jurisdikcia. Táto regulácia je v živote každého ľudského spoločenstva nevyhnutná, bez nej nie je mysliteľná jeho existencia.

   Štát je organizovaný podľa takých noriem, ktoré chránia práva jednotlivých indivíduí ako i skupín. Štátna moc môže účinne plniť svoju spoločenskú funkciu, len v prípade že je univerzálna t.j., že pod jej jurisdikciu, pod jej právo, spadajú bez výnimky všetci jednotlivci a že nie je obmedzovaná a neutralizovaná akýmikoľvek zdrojmi moci, ktoré stoja voči štátu v konkurenčnom postavení. V autoritatívnych, alebo totalitných režimoch, kde stoja proti štátu v konkurenčnom postavení rôzne politické, resp. iné mocenské subjekty, štát nemôže v plnej miere plniť svoje úlohy. Nemôže teda spravodlivo a podľa zásluh uspokojovať potreby jednotlivcov a skupín obyvateľstva, vzhľadom na to, že tieto mocenské zložky zneužívajú svoje postavenie a viac menej žijú a uspokojujú svoje potreby na úkor ostatného obyvateľstva. Umožňuje im to ich osobitné mocenské  postavenie.

   So vznikom štátu sa objavuje inštitúcia daní. Dane sú formou redistribúcie spoločenského produktu. Dane vyberané štátom slúžia k uspokojovaniu dvoch druhov potrieb:

1. k plateniu funkcionárov, verejnej moci a k hradeniu výdajov spojených s procesmi vládnutia;
2. k financovaniu ekonomických akcií nevyhnutných pre existenciu spoločnosti - t.z. k plateniu vzdelania, zdravotníctva, armády, atď. ...

  Štát ako orgán moci funguje vo vnútri spoločnosti, v ktorej vykonáva svoju jurisdikciu, avšak štát funguje i navonok, to znamená, že chráni záujmy svojich občanov vo vzťahu k iným štátom a v iných štátoch.

   Z hľadiska vnútorného pôsobenia štátu, štát vykonáva nasledovné funkcie:

1. ochraňuje spoločenské podmienky, čo sa uskutočňuje zaisťovaním, rešpektovaného platného práva;
2. riadi procesy pri ktorých sú uskutočňované záväzné rozhodnutia regulujúce kolektívny život členov spoločnosti podľa základných spoločenských vzťahov;
3. zaisťuje rozšírenie systému hodnôt a noriem predovšetkým organizovaním sústavy školstva, výchovy a iných inštitúcii zabezpečujúcich integritu spoločenského vývoja;
4. administruje a organizuje hospodársku spoločenskú činnosť, reguluje ekonomiku a pôsobí proti dôsledkom živelných hospodárskych procesov;
5. zmierňuje, alebo odstraňuje antagonistické napätia medzi jednotlivými sociálnymi skupinami obyvateľstva, a to výstavbou inštitúcii sociálnej starostlivosti o najchudobnejších, alebo právnou arbitrážou - t.j., že štát má vo svojej kompetencii aj eliminovanie, alebo odstraňovanie konfliktov medzi jednotlivými subjektami, najmä hospodárskymi, ktoré  vo vnútri štátu pôsobia;
6. zabezpečovanie záväznosti a vykonávateľnosti práva;
7. štát  čiastočne, resp. v plnom rozsahu zabezpečuje sociálnu a zdravotnú starostlivosť obyvateľstva.

   Vonkajšie funkcie štátu spočívajú v tom, že štát organizuje styky medzi spoločnosťou, podliehajúcou jeho jurisdikcii a inými štátnymi organizáciami. K vonkajším funkciami  nepatrí nielen ochrana jeho územia, ochrana jeho suverenity, ale patrí k nim i ochrana záujmov jednotlivých občanov a sociálnych zoskupení patriacich pod jurisdikciu štátu  v iných štátnych útvaroch.

Politické strany a spoločenské združenia

   Dôležitú úlohu pri určovaní charakteru moci v štáte zohrávajú politické strany. Politickú stranu môžeme charakterizovať ako skupinu s vymedzenou organizačnou štruktúrou, ktorá sa snaží udržať, alebo získať moc v štáte. Politické strany, ktoré dnes vo svete existujú vznikli ako dôsledok toho, že si široké masy vybojovali volebné právo. Môžeme povedať, že politické strany, ktoré v súčasnosti vo svete existujú, sa  vyvinuli z rôznych spoločenstiev – t.j.  často spontánne vzniknutých skupín prívržencov určitej spoločenskej doktríny a tvoria dnes skupiny s jednotnou hierarchickou štruktúrou. Podľa typológie cieľov, štruktúry a funkcii, ktoré sa vyskytujú v  politických stranách je možné rozlíšiť tieto najdôležitejšie typy politických strán:

1. Pravicové strany, konzervatívneho typu - tieto hlásajú obyčajne apologetický program voči existujúcemu stavu, zdôrazňujú tradicionalizmus. Sú stúpenca slobodného trhového hospodárstva.
2. Pravicové strany liberálneho typu - takisto zdôrazňujú potrebu zachovania existujúceho systému, avšak sú prístupnejšie k rôznym reformám vrátane reforiem sociálnych

Funkcie v oboch typoch strán sú väčšinou čestné, okrem administratívneho personálu. Tento typ strán má pomerne malú členskú základňu.

3. Kresťansko-demokratické strany - tieto strany stoja na pozíciách kapitalistického systému. Hlásajú však pomerne široký program sociálneho zákonodarstva, smerujúceho k zoslabeniu triednych antagonizmov a k harmonickej spolupráci rôznych spoločenských skupín. Sú masovejšie ako predchádzajúce strany, snažia sa o popularizáciu náboženskej politickej doktríny, o utváranie postojov ľudí, ktorí sú pod ich vplyvom v rôznych oblastiach života – v zamestnaní, rodine, kultúre. Charakteristickým znakom kresťansko-demokratických strán je ich komplikovaná vnútorná štruktúra. Ich stranícky aparát je, často spojený s cirkevným aparátom. Existuje v nich inštitúcia nepriameho členstva – t.j., že strana pôsobí na ľudí aj prostredníctvom nepolitických organizácii ako sú rôzne misijné spolky, rôzne charitatívne a iné spoločnosti, ktoré často bývajú pod vplyvom strán kresťansko-demokratického typu. Čo sa týka sociálneho programu, vo svete nie je veľký rozdiel medzi stranami kresťansko-demokratickými  a stranami sociálno-demokratického typu. Isté rozdiely existujúce medzi kresťansko-demokratickými stranami, sú podmienené okrem iného aj tým,  či vychádzajú z katolíckej  alebo protestantskej teologickej doktríny.
4. Sociálno-demokratické strany – vznikli koncom 19. storočia ako prejav opozície proti kapitalizmu.  V priebehu vývoja však dospeli k jeho akceptovaniu. Ich program sa zameral na reformy, čím sa priblížili k liberálnym stranám. Ich členská základňa však pochádza väčšinou z robotníckeho prostredia. Majú charakter masových strán, mnohé z nich vznikli z odborárskych organizácii a z časti si uchovávajú tesné prepojenie s odborárskymi organizáciami
5. Fašistické a neofašistické strany – členov a prívržencov získavajú z radov ľudí na okraji spoločnosti. Svojou štruktúrou nie sú prispôsobené parlamentarizmu, ktorému vypovedávajú boj. Základným článkom fašistických a neofašistických strán sú obyčajne bojové skupiny paramilitárneho charakteru, ktoré sú skôr ochotné pristúpiť ozbrojenému boju ako boju politickému. Ich organizácia sa vyznačuje prísnou vojenskou disciplínou presnou hierarchizáciou straníckeho aparátu a princípov vodcovstva pri rozhodovaní o stanovisku strany a jej akciách
6. Služobné strany – nie sú typické pre Európu, sú skôr typické pre Ameriku. Ide o zvláštny typ strán, ktoré sú zväčša tvorené plateným straníckym aparátom, zaoberajúcim sa organizovaním volebných kampaní pre jednotlivých kandidátov na federálnej alebo miestnej úrovni. Štruktúrou a spôsobom fungovania pripomínajú inštitúcie biznisu s tým rozdielom, že pôsobia v oblasti politiky.
7. Komunistické strany – sú to zvláštne skupiny, ktoré svoje ciele nezužujú na získanie parlamentnej väčšiny, tradičné komunistické strany sa snažia vychovávať masy k likvidácii spoločenského poriadku kapitalizmu, vykonávajú rozsiahlu propagandistickú činnosť, od členov vyžadujú prísnu disciplínu. Komunistické strany v západnej Európe a aj tie ktoré prežili vo východnom bloku, čiastočne prešli na pozície sociálnej demokracie nie však v plnej miere. V krajinách kde si ešte komunizmus drží svoje pozície, tieto strany  neakceptujú  parlamentárny politický pluralizmus a pôsobia ako riadiace mocenské články spoločnosti.

Funkcie  politických strán v demokratických spoločnostiach:

1. strany sú mechanizmami, ktoré dodávajú štátu vládnucu elitu,
2. strany sú orgánmi, ktoré formulujú politické doktríny a programy,  
3. strany predstavujú mechanizmy vytvárajúce verejnú mienku, alebo spoločensky rozšírené názory na otázky ktorými sa verejnosť zaoberá,
4. strany predstavujú články, ktoré spájajú štát zo spoločnosťou, vytvárajú svojou činnosťou autoritu na ktorej je založená účinnosť moci,
5. strany sú mechanizmami spoločenskej integrácie v oblasti politického života a spájajú rozdrobené lokálne stanoviská a záujmy malých zoskupení do širokej platformy.

Dobrovoľné združenia – základný princíp pochopenia fungovania dobrovoľných združení spočíva v rozlíšení 2 typov týchto združení. V spoločnosti pôsobia:

1. skupiny spoločenského vplyvu – ide o združenia s inštrumentálnou funkciou, ktoré sú zakladané preto, aby boli dosiahnuté ciele, ktoré ležia mimo združenia - patria k nim - odborárske organizácie, ochranárske organizácie a pod.
2. expresívne vyjadrovacie združenia, alebo skupiny – sú to združenia, ktoré vznikajú sami pre seba, aby manifestovali a inštitucionalizovali spoločné potreby, záujmy a záľuby určitej skupiny ľudí a aby organizovali kolektívne uspokojovanie týchto záujmov a potrieb – automobilové kluby, filatelistické kluby a pod.

Spoločenské procesy

   Pod procesmi budeme rozumieť relatívne stále série javov, vzájomne spojených kauzálnymi, alebo štrukturálno-funkčnými závislosťami (za proces môžeme považovať napr. aj rast organizmu, pretože nasledujúce stavy sú určitým spôsobom určované stavmi predchádzajúcimi). Série javov, ktoré tvoria proces je možné opisovať poznávacími aktmi.

   Za spoločenské procesy teda považujeme série vzájomného pôsobenia ľudí na seba, alebo série javov existujúcich v organizácii a štruktúre skupín. Súhrn procesov existujúcich v pospolitostiach a v spoločenských vzťahoch je možné previesť do niekoľkých základných procesov. Sériu spoločenských javov je možné považovať za proces ak si v čase zachováva identickosť, ktorá ho dovoľuje odlíšiť od iných procesov, napr. socializácia je vlastne dlhou sériou vzájomného pôsobenia medzi dieťaťom, jeho vychovávateľmi a spoločenským prostredím. Spoločenským procesom je i vývoj ľubovoľnej účelovej skupiny, ktorý predstavuje rad zmien v skladbe členov, zmeny inštitúcii, zavádzanie nových metód činností a podobne, pričom má tento rozvoj svoju identickosť, plynulosť javy sú späté štruktúrne funkčnými závislosťami

   Spoločenské procesy sú teda sériami zmien z hľadiska systému, v ktorom prebiehajú delíme ich na:

1. intrapersonálne procesy existujúce v osobnosti človeka, ako napr. proces sebavzdelávania
2. procesy existujúce vo vzťahoch medzi 2 jednotlivcami
3. procesy existujúce vo vzťahoch medzi jednotlivcom a skupinou
4. procesy meniace vnútornú organizáciu štruktúru pospolitosti
5. procesy meniace vzťahy medzi 2 pospolitosťami, respektíve skupinami
6. procesy meniace organizáciu, štruktúru danej spoločnosti

   Každý z týchto procesov sa delí na celý rad čiastkových procesov. Dnes väčšina sociologických škôl delí spoločenské procesy na procesy - prispôsobovania, spolupráce, súťaženia, konfliktu, dezorganizácie, spoločenského pohybu.

Prispôsobenie

   Procesy prispôsobenia sa objavujú všade tam, kde sa jednotlivec, alebo skupina ocitne v novej situácia, v novom prostredí, kde doteraz uznávané a používané vzory činností a vzájomného ovplyvňovania doterajších  kritérií hodnôt a systémy modelov nevedú k uspokojovaniu potrieb a nedávajú možnosť zúčastňovať sa  a udržať sa v spoločenskom živote.

   O prispôsobení hovoríme vtedy keď sa napr. skupina emigrantov ocitne v inom kultúrnom prostredí, s inou spoločenskou organizáciou, alebo vtedy, keď sa menia podmienky ekonomického, alebo politického systému, alebo napr. aj vtedy keď absolvent prechádza zo školy do práce apod.

   Rozlišujeme rôzne stupne prispôsobenia, prispôsobenie sa môže obmedziť na psychologickú preorientáciu, vtedy keď prispôsobujúca osoba vie ako má konať v novom prostredí, ale vnútorne vo svojom presvedčení to neuznáva a tak  odmieta nové systémy hodnôt a udržiava svoje predchádzajúce

   Prispôsobenie môže pokročiť ďalej a zastaviť sa v etape tolerancie. Ako nové prostredie tak i jedinec, ktorý do neho prišiel sa navzájom tolerujú uznávajú systémy hodnôt a vzory správania

   Najčastejšou etapou prispôsobenia je však akomodácia, ktorá vzniká na základe tolerancie, je spojená so vzájomnými ústupkami a spočíva v uznávaní a prijatí hodnôt novej situácie, pri súčasnom akceptovaní niektorých systémov

   Ďalším typom prispôsobenia je  prispôsobenie úplné – asimilácia, spočíva v úplnej rezignácii na doterajšie vzory a hodnoty v úplnom prijatí systémov hodnôt nového prostredia.

Spolupráca

   Predstavuje 2 závažný komplex procesov prebiehajúcich v ľudských pospolitostiach. Je to jav odvodený z deľby práce. Spočíva v harmonickom uskutočňovaní činností, čiastkových úloh smerujúcich  k dosiahnutiu spoločného cieľa.. Zmyslom spolupráce je  obojstranný úžitok, pričom to nemusí byť úžitok rovnakej hodnoty. Spolupráca je možná na základe vzájomného prispôsobenia. To znamená, že na základe rezignácie od určitých vlastných hodnôt  a znamená vždy obmedzovanie vlastnej samostatnosti ako i obmedzovanie okruhov vlastného rozhodovania.

Súťaženie

   Vzniká v rozdielnosti záujmov, alebo tiež zo snáh po uspokojení tých istých záujmov  za pomoci tých istých prostriedkov, ktorými iní jednotlivci alebo skupiny chcú uspokojovať svoje vlastné záujmy. Súťaženie môžeme opísať ako protikladné snaženie o získanie predmetov, alebo o dosiahnutie cieľov existujúcich v nedostatočnom množstve.

Konflikt

   Je to spoločenský proces v ktorom sa jednotlivec, alebo skupina snaží o dosiahnutie vlastných cieľov,  uspokojenie potrieb, realizáciu záujmov, eliminovaním, zničením, alebo podriadením si iného jednotlivca, alebo skupiny snažiacich sa o dosiahnutie podobných, alebo identických cieľov. Konflikt medzi jednotlivcami a skupinami môže vzniknúť tiež vtedy, keď sa snažia o dosiahnutie rôznych cieľov, ale v ich realizácii chcú požiť tie isté prostriedky. Konflikty vznikajú na základe antagonizmu, vzniknutého rozdielmi v definovaní vlastných systémov hodnôt a nevraživosti prameniacej z pocitu ohrozenia. Konflikty môžu existovať všade tam, kde existujú rozdielne záujmy, ciele, rôzne definície systému hodnôt, vzájomne sa vylučujúce vzory konania a kritéria hodnotenia. Rozoznávame konflikty triedne, ekonomické, politické, náboženské, morálne, ...

Dezorganizácia.

   Je súbor spoločenských procesov spôsobujúcich, že určitej pospolitosti sa správanie odchyľujúce  od normy. Správanie negatívne hodnotené prekračuje prípustné minimum a ohrozuje ustálený priebeh pospolitého života. Spočíva v dezintegrácii inštitúcii, ktoré neplnia svoje úlohy, v oslabení mechanizmov formálnej a neformálnej kontroly, kolísaní hodnotových kritérií, objavovaní sa vzorov správania rozdielnych od uznávaných za prípustné.

   Stav dezorganizácie sa vyznačuje zvýšeným výskytom nasledujúcich javov:

1. výskyt alkoholizmu a narkománie
2. zvýšený výskyt javov v sexuálnom správaní považovaných za neprípustné – t.j.. prostitúcia, nevera, znásilnenie
3. rastúca zločinnosť vo všetkých formách
4. zvýšený výskyt nervových zrútení a duševných  chorôb

   Procesy spoločenskej dezorganizácie môžu byť vyvolané rôznymi skupinami príčin a k týmto príčinám, ktoré vedú k dezorganizáciám patria:

1. živelné katastrofy
2. vojny, politické krízy, radikálne zmeny vo vládnom systéme
3. radikálne zmeny v jednej oblasti kultúry – vo vede, technike, ...
4. masová migrácia obyvateľstva.

Spoločenský pohyb

   Je ďalšou kategóriou, medzi procesmi spoločenského života, rozoznávame pohyb horizontálny a vertikálny. Za horizontálny pohyb považujeme presun v geografickom priestore a prechod z jednej skupiny do druhej, ktorý nie je spojený so zmenou spoločenskej pozície.

   Procesy vertikálneho pohybu sú prechodom hore, alebo dole po stupnici hierarchizovanej diferenciácie. Tieto dva smery vertikálneho pohybu označujeme ako sociálny vzostup a sociálny zostup teda sociálnu degradáciu. Procesy spoločenského pohybu môžu zahrňovať jednotlivcov, skupiny ako i celé triedy. V spoločnostiach v ktorých existujú ustálené cesty a kanály vertikálneho pohybu, vedúce ku vzniku pozícii vrstiev a tried vyšších označujeme ako spoločnosti s otvorenými triedami. Uzavretou triedou je napr.: kasta v ktorej je prechod z nižšej do vyššej skupiny znemožňovaný systémom zákazov. Ktorákoľvek spoločnosť, ktorá sa uzavrie do vnútra, ktorákoľvek spoločnosť, ktorá nepripúšťa formy vertikálneho pohybu, v konečnom dôsledku v ďalšom spoločenskom vývoji začne zaostávať.

  Prirodzené je keď  medzi jednotlivými spoločenskými skupinami, vrstvami existuje vertikálny pohyb, pretože pohyb medzi jednotlivými spoločenskými skupinami, medzi jednotlivými vrstvami je vlastne výrazom prispôsobovania sa   zmenám, ktoré prebehli predovšetkým v oblasti rozvoja deľby práce.

Procesy spoločenského vývoja

   Procesy spoločenského vývoja tvoria prípad procesov zmeny. Dochádza k nim vtedy, keď sa obohacujú , rozširujú prvky spoločenských systémov, respektíve vzťahy medzi nimi. Tieto zmeny sú podmienené zmenami v základoch spoločenského života, reorganizáciami v inštitúciách, reformátorskými, alebo revolučnými hnutiami. Faktory podmieňujúce spoločenský vývoj sú nasledovné:

1. zmeny v prírodných základoch spoločenského života
2. zmeny v metódach výroby,  podmienené technickými  vynálezmi v oblasti výrobných nástrojov v komunikácii, to potom vedie k rozvoju spoločenských vzťahov a v dôsledku toho k zmenám spoločenskej štruktúry
3. zmeny v kultúrnych základoch spoločenského života,  prenesené  z iných  spoločenstiev -  jedná sa o javy difúzie kultúrnych prvkov a komplexov z  jednej spoločnosti do druhej
4. zorganizované spoločenské hnutia, reformátorské, alebo revolučné
5. zavedenie nového zákonodarstva pod vplyvom rôznych síl a skupín nátlaku
6. kumulácia zmien vyvolaných rozdielmi medzi jednotlivcami

   V súčasnosti najviac k zmenám v spoločnosti a v spoločenskému životu prispievajú  v prvom rade  vedecké a technické objavy.

   Vedecké, technické objavy a vynálezy vznikajú obyčajne novou kombináciou existujúcich technických prvkov a ich modifikáciou. Vplyv technických vynálezov a vedeckých objavov na spoločenský život, sa realizuje prostredníctvom zmien vo výrobných prostriedkoch, vo vytváraní nových  výrobných prostriedkov, vo zvyšovaní efektívnosti, nahradzovaním ľudskej energie  energiou mechanickou.

   Využitie strojov zvyšuje množstvo vyrobených tovarov, urýchľuje transport, uľahčuje pohyb v priestore i odovzdávanie vedomostí. Zvýšenie produktivity práce vyvoláva nutnosť zmien v organizácii výroby, zmien vo vzťahoch medzi ľuďmi atď. Rozvoj výrobných prostriedkov vyvolaný rozvojom vedy a techniky mení teda všetky oblasti spoločenského života, štruktúru spoločnosti,  jej kultúru a uspokojovanie denných potrieb ľudí.

   Ďalším faktorom podmieňujúci spoločenský vývoj je prenikanie kultúr. Nerovnomerný rozvoj jednotlivých spoločností je historickým faktom. Tento vývoj podmieňuje difúziu kultúr to znamená výmenu kultúrnych elementov medzi rôznymi spoločnosťami. V procese difúzie, prenikajú prvky z rozvinutejších spoločností do menej rozvinutých a v nich ovplyvňujú potom vývinové procesy napr.: difúziou prvkov euro-americkej kultúry a japonskej kultúry sa v Japonsku vytvorila  kultúra, ktorá svojím spôsobom predčila euro-americkú kultúru predovšetkým v oblasti výrobných technológií.

   Na druhej strane spoločnosti ktoré sa uzavreli pred prijímaním prvkov z iných kultúr začali potom prudko zaostávať.  V každej spoločnosti však existuje  určitý mechanizmus odporu proti prijímaniu noviniek, ktorého zdrojom je mechanizmus vnútornej spojitosti systému inštitúcii, mechanizmus kontroly, nútiaci členov ku konformizmu a ďalej  je to odpor proti zmenám, zakotvený v spojitosti spoločenskej organizácie Proti novým prvkom bojujú tie spoločenské sily, ktoré v nich vidia ohrozenie svojich záujmov. Typické je to aj pre našu spoločnosť, ktorá sa nevie vyrovnať s niektorými prvkami, ktoré so sebou prináša nový spoločenský systém.

   Z uvedené vyplýva, že neflexibilnosť spoločenského systému, sa stáva faktorom skostnatelosti a spomalenia tempa spoločenských zmien, týka sa to všetkých stránok spoločenského života – t.j. aj prijímania technických vynálezov, vedeckých objavov, ale i bránenie sa zmenám v ostatných oblastiach spoločenského života. Zabrániť tejto stagnácii  by mali rôzne spoločenské hnutia, ktoré sa vytvárajú vo vnútri danej spoločnosti.

Spoločenské hnutia

    Vznikajú obyčajne na základe ekonomických a kultúrnych zmien, alebo na základe zmien prinesených z iných spoločenstiev. Sami o sebe, teda spoločenské hnutia nie sú základným faktorom spoločenského vývoja. V niektorých obdobiach však môžu byť závažnou silou meniacou spoločnosť. Spoločenským hnutím nazývame skupinové snaženie  o realizáciu spoločného cieľa.

   Mechanizmus vzniku spoločenských hnutí je obyčajne nasledujúci: Ak sa určité spoločenstvo, nejaké množstvo ľudí, dostane do situácie v ktorej nemôže uspokojovať svoje ekonomické, kultúrne politické, alebo iné potreby, vtedy neuspokojené potreby vyvolávajú nespokojnosť. Psychická energia zmobilizovaná dosiahnutím prostriedkov nevyhnutných k uspokojovaniu potrieb je transformovaná proti skutočným prekážkam, tak vzniká stav napätia, ktorý zasiahne väčší počet ľudí a dochádza k stavu spoločenského napätia.

   Rozlišujeme tri druhy spoločenských hnutí:

1. Hnutia reformátorské – vznikajú vtedy, keď stav spoločenského nepokoja ovládol určité ohraničené okruhy pospolitosti. Spoločenské snahy o zmenu existujúcej situácie, nie sú potlačené silou a vodcovia a pracovníci hnutia majú slobodu činnosti. Ak majú možnosť využívať kontakty v styku  s obyvateľstvom a ak sa neuspokojené potreby netýkajú základných životných procesov, inštitucionalizujú sa formou verejných združení. Tieto združenia sa snažia o dosiahnutie cieľov zákonitou cestou.

2. Hnutia revolučné –  od reformátorských hnutí líšia predovšetkým v cieľoch a metódach, akými chcú tieto ciele realizovať. Nie sú to hnutia smerujúce k reformám existujúceho stavu, ale hnutia usilujúce sa o zásadné zmeny, o zvrhnutie daného stavu silou. Typickými fázami revolučných hnutí sú:

1. obdobie spoločenského nepokoja, nespokojnosti, vrenia;

1. nepokoj zasahuje intelektuálne kruhy, ktoré formujú ideológiu potvrdzujúcu  víziu nového spoločenského poriadku;

1. vznikajú účelové organizácie pripravujúce revolúciu jej ekonomický, politický program, zameriavajú sa získavanie más;

1. vypuknutie revolúcie;

1. obdobie moci umiernených skupín;

1. mobilizácia, rozvoj extrémistických skupín, ktoré sa obávajú toho, že umiernené skupiny neobhája revolúciu a jej výsledky;

1. obdobie v ktorom preberajú moc extrémistické skupiny – obdobie spojené s terorom namiereným proti kontrarevolucionárom;
2. opadnutie teroru, stabilizácia nového poriadku, alebo reštaurácia – t.j. znovu obnova poriadku starého.

   Nie všetky revolúcie musia mať uvedený priebeh. Uvedená schéma bola rozpracovaná na základe priebehu veľkých svetových revolúcii. Dalo by sa však povedať, že táto schéma svojím spôsobom platila aj  pre našu revolúciu, ktorá u nás prebehla v roku 1989 a jej následný vývoj.

3. Hnutia expresívne – sú určité procesy, ktoré zahŕňajú veľmi široké okruhy pospolitosti ľudí, hľadajúcich  uspokojenie nejakej potreby, napr. náboženskej, alebo intelektuálnej. V súčasnosti sem patria rôzne náboženské hnutia, hnutia mládeže, ochrancov prírody a pod. Nebezpečné je ich pôsobenie vtedy, keď tieto hnutia prerastú do protispoločenských hnutí. Väčšinou však  expresívne hnutia zohrávajú pozitívnu spoločenskú úlohu.

    Aby sa spoločnosť vyhla rôznym revolučným zmenám a prípadnému spoločenskému regresu, je  dôležitá kontinuita spoločenského života. Ku kontinuite spoločenského života, môžu napomôcť predovšetkým zmeny sociálnych noriem,  najmä právnych noriem. Každá spoločnosť prechádza určitým spoločenským vývojom, ide o to aby tento spoločenský vývoj bol prospešný pre čo najširšie  spoločenské okruhy.