Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita sv. Cyrila a Metoda / Fakulta masmediálnej komunikácie / Estetika

estetika poznamky (estetika_-_poznamky.doc)

                                        ESTETIKA  

                                     DEJINY STAROVEKEJ ESTETIKY

Prvotný význam v estetike sa spája s uvedomelým vnímaním, so schopnosťou odhaľovať významy.

1. Dejiny archaického Grécka – rozdeľujú sa tu 2 vetvy:

1. KATHARSIS (KATARZIA) – očista duší, vyjadrenie citov, spája sa to so spôsobom života
2. NIMÉSIS súvisí s napodobňovaním, je to takisto vyjadrenie citov, avšak nehľadá hlboký vnútorný prežitok, zážitok.

Umenie sa takisto rozdeľuje na konštruktívne (sochárstvo, maliarstvo, architektúra) a expresívne (poézia, tanec, hudba).

TECHNÉ sa už tu chápe ako zručnosť.

2. Estetika klasického Grécka – rozvíjali sa kánonické formy.

Kánon je norma, pravidlo, na základe ktorého bolo možné vytvárať umelecké dielo. Existuje tu istá proporcionálnosť, mali úctu k materiálu a dbali na rovnováhu materiálu a formy. Vytvárali tzv. organické formy a tvrdili, že najväčšia krása sa nachádza v prírode. Existuje tu silná tragickosť – osudovosť. Rozvíja sa tiež estetika psychofyzickej krásy. Vychádza z jednoty tela a duše, harmónie. 3 hlavné kategórie sú harmónia, primeranosť, neprimeranosť.

                                ESTETIKA A FILOZOFIA

1. ESTETIKA PYTAGOROVCOV

Dôležité je u nich proporcia a miera. Harmónia, ktorá z toho vzniká, je výsledkom proporcie. Všetko mali rozložené cez čísla, 10 bola ideálne číslo. Pytagorejci sú dôležití preto, že postrehli rozmanitosť sveta. Zaviedli niečo také ako kontemplácia – spája sa s aktívnym prežívaním objektívnej skutočnosti.

2. ESTETIKA DEMOKRITA

Stretávame sa tu s pojmom nimésis – napodobňovanie prírody, hovorí o radosti z umenia a pracuje s pojmom inšpirácie.

3. SOFISTI A SOKRATES (ICH ESTETIKA)

- opäť riešia problém príroda, umenie. Spochybňujú univerzálnu existenciu krásy (s týmto estetika často narába, či môže existovať krása ako niečo objektívne, čo môžeme všetci poznať). Začali uvažovať o pojme primeranosti, relativizovali skutočnosť. Každá pekná vec má podľa nich svoju vlastnú formu, každá je krásna svojím vlastným spôsobom -> z toho vyplýva ich relativizácia objektívnej krásy. Sokrates vystupoval proti sofistom – odporca relativizmu. „Umenie nezobrazuje len telá, ale aj duše“. Ide o psychickú krásu.

4. PLATÓN

Jeho názory sú roztrúsené v dialógoch. Vytvára myšlienku 2 svetov a krása sa nachádza v ideálnom svete a našou úlohou je túto krásu poznať. Krásu poznávame cez rozpamätávanie, čím dlhšie bola naša duša vo svete ideí, tým viac krásy sme schopní poznať. Platón hovorí o triáde pravda, dobro, krása. Krása je podľa neho primeranosťou. Kritériom zostáva spoločný zmysel pre krásu, istá objektivita, ktorá leží v druhom svete a my sme schopní ju všetci rovnako poznať. Platón veľmi často hovorí tiež o láske a tvrdí, že len morálne vzdelaný človek je schopný poznať lásku a pozná jej pravý zmysel, pozná jej ideál. Na toto všetko treba mať nejaký vrodený zmysel.

5. ARISTOTELES

Do centra sa dostáva vzťah látky a formy, hovorí o estetike ako o napodobňovaní. Je to prvý antický filozof, ktorý venuje estetike samostatné dielo. Za umenie treba považovať takú činnosť, ktorá je vedomá. Pri tvorbe mu ide o znalosti, zručnosti – ide vlastne o nejaké novodobé techné.

                                ŠTRUKTURALIZMUS A UMENIE

Štrukturalizmus ako taký pochádza z Francúzska, foucault. Francúzsky štrukturalizmus hovorí (tvrdí), že naše myslenie prebieha v slepej bunke a venujeme sa istým činnostiam nie preto, že by nás to extra zaujímalo, ale preto, že v danom historickom období dokážeme zvládnuť techniku. Je to istá analógia s antickým nimésis – napodobňovanie. V štrukturalizme sa rozpadá pojem autora – tvrdia, že autor je raz zviazaný morálnymi, inokedy náboženskými, inokedy metafyzickými pravdami a vždy hovorí v kontexte doby, napr. podľa českého štrukturalistu Jana Mukařovského je vlastne umelec neslobodný v tom čo chce povedať. Štrukturalizmus zavádza myšlienky, že autor je pri vytváraní svojho diela ovplyvňovaný svojim budúcim divákom. Z celého potom vyplýva, že autor sa silne prispôsobuje tomu, čo chce recipient počuť.

                                STREDOVEKÁ ESTETIKA

V stredoveku je autor zviazaný s náboženstvom, príklad: autor nemôže napísať skladbu bez použitia liturgického textu. Prebieha zosvetštenie. V tomto období sa do značnej miery rozvinula farebnosť na maľbách. Stredovek bol výhodným umením preto, lebo mali systém, ktorý neponúkal alternatívy, a to zapríčinilo, že sa rozvíjala vnútorná forma.

                                NEMECKÝ KLASICKÝ IDEALIZMUS

- existoval Baumgarden, ktorý započal novodobé dejiny estetiky (r. 1750). Nevymyká sa z antického chápania, ide o schopnosť uvedomelého vnímania.

SCHILLER:

Hovorí o umení ako o hre, rieši najvšeobecnejšie otázky vzťahu prírody a kultúry. „Len človek, ktorý je schopný vnímať a cítiť krásy prírody, je morálne vzdelaný človek.“ Zavádza myšlienku krásy každodennosti. Jeho umením ako hrou máme nájsť slobodu a vnútorný pokoj. Hrou prekonáva dualizmus rozumu a citu.

SCHELLING:

Hovorí o prírode ako o objektívnom bytí a o človeku ako o subjektívnom bytí. Je významným predchodcom Heglových myšlienok a má idealistické ponímanie.

KANT:

Zavádza subjektivistickú fundáciu. Vo svojej Kritike súdnosti hovorí o kráse a vlastne on má pocit, že krása je pre všetkých pekná.

Kant zavádza kopernikovský obrat vo filozofii, čím prispieva k budúcim polemikám o výstavbe reality.

písmeno O v krúžku – znamená, že objekt je raz daný a našou úlohou je poznať ho presne taký aký je. Objekt je vlastne predmet, akákoľvek myšlienka, ktorá nás formuje, ovplyvňuje, čokoľvek, čo existuje v realite a my sme schopní to vnímať (sú to spôsoby pociťovania, cítenia). Táto metóda by plne zodpovedala stredovekému spôsobu chápania, kedy všetko myslenie je vopred nalinkované.

písmeno S v krúžku – Kant tvrdí po tom, čo dôkladne rozoberie celú realitu, že subjekt vlastne konštruuje svet, že myšlienky kultúry, spôsoby vnímania a pociťovania, že to všetko je na nás. Človek má potom aktívnu účasť na svete. V prvom prípade by sa dalo hovoriť o tom, že zmysel života je niečo čo máme nájsť a v druhom prípade, že zmysel života je niečo, čo sami môžeme svojmu životu dať. Kopernikovský obrat je to teda preto, lebo zastavuje sa jedno a pohýna sa druhé.

Jednou z ďalších kategórií u Kanta je vznešenosť. Súvisí to s kategóriou ľudského génia, t. j. niečoho výnimočného, čo nás dojíma a dráždi.

Kant hovorí o slobodnej a závislej kráse, slobodná sa neviaže na žiadne pojmy, je spontánna. Príroda ňou nesleduje žiaden účel. Slobodná krása a vznešenosť majú k sebe veľmi blízko. Krása u Kanta existuje sama osebe. Estetika a vnímanie krásy nám umožňuje stať sa dobrým človekom -> u Kanta sa z estetiky stáva až etika. Kategória vznešenosti nám bude slúžiť na sebaurčenie človeka, na jeho uvedomenie si seba vo svete.

HEGEL:

U Hegla prichádza k syntéze, syntetizuje poznatky, ktoré sa za posledné dekády udiali. Hovorí o špirále dejín a hovorí tiež o konci dejín. Túto istú myšlienku prebrali viacerí v 20. storočí, kedy hovoria o konci umenia. V jeho fenomenológii ducha sú metafyzicky zachytené skoro všetky vývojové stupne ako myslenia jednotlivca tak i spoločnosti. Hovorí, že krásne je to, čo dospieva k zhode obsahu a formy. Predmetom jeho estetiky je krásne umenie, jeho systém je dynamický a založený na vývoji. Hegel tvrdí, že každý jednotlivec je súčasťou absolútneho ducha a tým pádom je každý z nás schopný zasiahnuť do dejín. Človeku tak zostáva aktívna úloha, možnosť.

Estetika je podľa neho teoreticky empirická veda, to znamená, skúsenosť aj racio spolu. Umenie chápe ako jednu z etáp uvedomovania si ľudského ducha. Na najvyššom stupni procesu stojí umenie, náboženstvo, filozofia. Filozofia náboženstva a umenie sú myšlienky nezavážené hmotou.

Hegel delí umenie na 3 štádiá:

1. symbolické, napr. Stonehenge, pyramídy, je to podľa neho primitívne umenie, kde hmota prevyšuje nad duchom a idea je neurčitá.
2. klasické – tu už je zvládnutá rovnováha formy a obsahu a idea tu ovláda formu.
3. romantické – tu je vložený všetok vývoj a všetky idey ľudského ducha.

Umenie je podľa Hegla nositeľ idey, ktorá je jeho obsahom a preto je umenie nadčasové a zmyslová stránka je len zdanie. Krásu v prírode považuje za nedokonalý druh, príroda nás len inšpiruje k vyšším formám.

                                RUSKÁ FORMALISTICKÁ ŠKOLA

BACHTIN MICHAIL

- bol to sovietsky estetik a literárny vedec, zaoberal sa otázkami všeobecnej estetiky, metodológie, filozofie jazyka. Má až vedecký postoj a zavádza tzv. materiálovú estetiku. Tvrdí: „Neexistuje umenie, existujú len jednotlivé umelecké druhy“. Hlása primát materiálu v umeleckej tvorbe, pretože práve materiál je to, čo jednotlivé druhy umenia odlišuje.

Ďalšou stránkou jeho záujmu bola koncepcia cítenia, vžívanie sa do hrdinu, napr. do Terminátora II, do Brucea Willisa, do Kate Winslet, do Harryho Pottera. Splynutie s hrdinom, to môže zasahovať do života jednotlivca, preto Bachtin hovorí o zodpovednosti umení. Tvrdí, že umenie je zodpovedné za život ľudí, že zasahuje do toho, čo chceme prežiť, napr. aj básnik by si mal podľa neho uvedomovať, k čomu vlastne inšpiruje svojho čitateľa.

„Inšpirácia, ktorá ignoruje život a sama je životom ignorovaná, nie je inšpiráciou, ale bláznovstvom.“

Bachtin sa teda často zaoberá vzťahom autora a hrdinu, tvrdí teda, že autor hrdinu môže naštruktúrovať veľmi rôzne a tým ovplyvní aj dopad na toho diváka (recipienta).

Bachtin kritizuje aj redukciu životných hodnôt na materiál. Forma podľa neho nemôže byť pochopená nezávisle od obsahu, forma je totižto len usporiadanie materiálu bez hodnoty. Iba v umení subjekt prežíva všetko. (Jeho priťahovalo všetko, čo bolo nezakončené a išlo mu o dialóg.) Všetko leží v budúcnosti a estetikou môžeme rozvíjať našu emocionálnu danosť.

                                        SEMIOTIKA

Ako prvé nás bude zaujímať, čo je elementárnou podstatou kultúry. Týmto sa zaoberal Rus Vygotskij, ktorý sa zaoberal vývinovou psychológiou a pýtal, čo nás odlišuje od zvierat. Kultúru ako takú vytvára vždy len človek, pretože má na to iné schopnosti a tieto schopnosti Vygotskij nazýva vyššie psychické funkcie. Nimi človek vytvára kultúru a patrí k nim kultúrna vôľa, cit, myslenie, reč, tvorivá obrazotvornosť, zámerné zapamätávanie a tiež kultúrna aritmetika (schopnosť kalkulácie). Dovtedy sa všetko vysvetľovalo na základe stimulov a reakcií, proti čomu sa dá namietať, pretože vyššie psychické schopnosti nie sú len súhrnom naučených reakcií, napr. pes. Základom vyšších psychických funkcií je znak. Je to umelý podnet. Je to niečo, čo nám privádza veci na myseľ a ako by povedal Vygotskij, to hlavné, čo odlišuje človeka od zvieraťa, je nástroj – je to nástroj, ktorý je zameraný navonok a na ovládnutie prírody.

JÁN ŠMOK – prešli mu cez ruky takí ľudia, ako bol i FORMAN. Hovorí, že zviera je odkázané iba na objektívne existujúce podnety, ktoré sú mimo neho. Nevytvára sa nič subjektívne. Tieto podnety existujú aj v jeho tele. Zviera podľa nich koná alebo nie. Naproti tomu človek vytvára slovné obrazy reality, vytvára autonómne podnety, tzv. znaky, a toto všetko robí bez ohľadu na skutočnosť. Tým je daná možnosť uvádzať predmety reality do vzťahov, do ktorých by sa samé od seba nikdy nedostali. Tak vzniká program, podľa ktorého konáme. Zviera koná vždy iba fakticky, človek svoje konanie môže modelovať podľa svojho programu znakov. Môže vytvoriť množstvo programov a nakoniec si z nich aj vyberať. Reč jednoducho dovoľuje nahrádzať nám realitu znakom nezávisle od skutočnosti -> takto sa môžu vytvárať fantastické obsahy, ale aj pokrok (ľudstva).

CHARLES WILLIAM MORRIS – hovorí, že ľudská civilizácia je závislá na znakoch a ľudská myseľ je od nich neoddeliteľná (na základe toho, čo sme si pomenovali ako znak, môžeme ako ľudia hľadať významy, v tomto prípade najmä významy šifrované v umení).

JOHN STUART MILL hovorí:

1. o denotáte, ktorý zastupuje znak, reálny objekt, napr. denotátom červenej čiary na mape je železničná trať.
2. designát – je to to, čo sa nám vybaví pri vnímaní znaku v mysli bez ohľadu na to, či daný objekt existuje alebo nie, napr. drak, kentaur. V tomto ponímaní má každé umelecké dielo designát, nie denotát.
3. konotácia – súbežne označované a reaguje na vlastnosť. V estetike sa postupom času  význam pojmu konotácia rozšíril a označuje všetko, čo nám znak privádza na myseľ. Je to časť významu.