Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv, Alžbety / Fakulta sociálnej práce / základy sociológie

Sociológia (sociologia__word.doc)

deviácie

1. konformita:je stav dodržiavania platných sociálnych noriem v sociálnom zoskupení
2. nonkonformita: je také správanie, ktoré nedodržiava, alebo porušuje platné normy a pravidlá. (nonkonformita je relatívny pojem)

Druhy nonkonformného správania:

Nonkonformita a deviácia sú významovo veľmi podobné, rozdiel je v tom, že :

1. Nonkonformé správanie  je také ktoré nedodržiava druhy noriem so slabšími sankciami, t.j. najmä obyčaje, módu a mravy.
2. Deviantné správanie je také, ktoré nedodržiava druhy noriem so silnejšími sankciami zákon, tabu. Takýto druh teda môžeme označiť aj za kriminálne správanie.

Druhy deviantného spávania(z teórie štruktúrneho napätia od Mertona)

akceptovanie cieľov + akceptovanie povolených spôsobov ich dosahovania

Sociologické teórie sociálnej deviácie

Teória anómie

1. E.Durkheim. Nonkonformita je dôsledkom frustrujúcich faktorov – zúfalstva a beznádeje, ktoré pramenia z úbohých sociálnych podmienok. Anómia je stav bezzákonnosti, ktorý sa prejavuje v čase veľkých zmien, kedy starý poriadok už neplatí a nový ešte neexistuje.

Teórie štruktúrneho napätia

1. R.K.Merton, nonkonformita je dôsledok zablokovaných ašpirácii ľudí. Je dôsledkom napätia rozporu medzi odporúčanými prostriedkami na  jednej strane a spoločensky odporučenými cieľmi na strane druhej,

Teória kultúrneho prenosu

1. E.H.Sunderland: človek nemá prirodzené dispozície pre deviantné správanie, ale učí sa ho v interakcií s inými. Priamoúmerne záleží na miere kontaktu s deviantmi.

Teória označenia (Labeling) spoločnosť označí určitých ľudí za deviantov. Za dôležité sa v nej preto rozlišovať medzi primárnou a sekundárnou deviáciou. Primárnou deviáciou je, keď spoločnosť označí jedinca deviantom a on tú rolu prijme. Sekundárnou  deviáciu  je akékoľvek správanie sa jednotlivca ktoré je reakciou na jeho označenie deviata.

Kolektívne správanie

1. sa týka „relatívne“ neusporiadaného a neštruktúrovaného spolužitia –  napriek tomu i pre tento jav sú charakteristické určité prvky usporiadanosti,  ide však o nižšiu úroveň usporiadanosti.

2. je akékoľvek spoločné správanie ľudí, reagovanie ľudí na spoločný predmet. Je väčšinou spontánne, nestabilné, emotívne, nekonvenčné. Často prekračuje sociálne normy a tak je zdrojom sociálnej zmeny.
3. sa odlišuje od bežného správania tým, že neprebieha v stabilných skupinách, ale vo väčších agregátoch, - t.j. medzi ľuďmi, ktorí na seba pôsobia len na kratší čas, povrchnejšie bez hlbších väzieb.

Kolektívne správanie - druhy

1. Dav
2. Masa
3. Verejnosť

Dav

        Súbor väčšieho počtu ľudí v tesnej blízkosti, na určitom mieste so spoločným záujmom, v mene ktorého konajú.

        Funguje len na krátky čas (pár hodín. Ľudia, ktorí sa ho zúčastňujú majú pocit anonymity, sú ovplyvniteľnejší, impulzívnejší, spontánnejší. Charakteristický je pre nich aj pocit istoty, nezraniteľnosti, vzájomná interakcia je slabá.

1. Náhodný dav (náhodne - spontánne zoskupený agregát, príčinou je udalosť, ktorej sú ľudia svedkami – automobilová nehoda)
2. Konvenčný dav (zoskupenie ľudí, ktorí sa zišli na určitom mieste z dôvodu nejakej udalosti, napríklad futbal...)
3. Expresívny dav ( vzniká z potreby ľudí byť spolu, spoločné prejavenie pocitov, postojov - napr.rockeri...Môže sa vytvoriť aj z konvenčného davu, ale je menej organizovaný)
4. Aktívny dav (taký v ktorom ľudia nekonajú  v súlade s platnými normami, agresívny, násilný, deštrukčný. Ľuďom však nestačí, že len niečo vyjadrujú, ale chcú aj čosi vykonať proti niekomu, alebo niečomu – násilní fanúšikovia športových zápasov, lynčujúca skupina)
5. Protestný dav (prvky konvenčného a aktívneho davu ale s cieľom protestovať –pokojná demonštrácia, pochod)

Teórie davového správania

1. Teória nápodoby  (G.le Bon, Jednotlivec sa v dave správa odlišne ako keď je sám. Davové správanie je výsledkom straty individuálnej identity, presadzuje iracionálne myslenie, príčina je v anonymite a emocionalite. V dave sa človek stane manipulovateľným.
2. Konvergenčná teória davového správania (F.H.Allport, spontánna činnosť ľudí s rovnakými sklonmi,  pričom dav je len katalizátor t.j., že prirodzené správanie ľudí sa v dave nemení, len  sa vyhrocuje pomocou emócií.)
3. Teória postupného preberania noriem (Turner, dav je usporiadaná činnosť, ktorá preberá normy vyhranených jedincov, t.j., že dav sám o sebe má normy a nie je spontánny, je len emocionálnym obrazom určitých typov)
4. Teória pridanej hodnoty (Smelser, 6 faktorov pre vznik davového správania  - šturktúrne predpoklady, – riešenie napätia,  - spoločné presvedčenie,  - zahajovací impulz, - mobilizácia účastníkov, - nefungovanie sociálnej kontroly)

Masa

5. Súbor väčšieho počtu ľudí rozptýleného v určitom čase na viacerých miestach, ktorých spája rovnaký záujem a konajú  jeho mne. Masové správanie sa vyskytuje vo veľkých spoločnostiach, kde nemôže dochádzať ku kontaktu každého tvárou tvár s každým, ale napriek tomu dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa. Podnetom masového správania môže byť všetko, čo vyvolá spoločne simultánnu reakciu  väčšieho počtu ľudí. (nap. diváci správ na Markíze sú v masou „zhrozených“ katastrofou SK...) Masu  ľudí teda možno vytvoriť (sledovaním TV programu, podliehaním móde.

6. Masové správanie – šírenie zvestí (neformálny spôsob šírenia pravdivej resp. nepravdivej informácie v čase, keď je ešte jej nedostatok (ohováranie, klebetenie).Zvesť a jej podoba  sa môže meniť, ťažko sa zastavuje, môže vyvolať paniku. Zvesť môže legitimovať, aj keď je nepravdivá.
7. Masové správanie – tzv. módne, konjukturálne (uprednostňuje ho väčší počet ľudí v určitom časovom úseku, napríklad móda. S módnym správaním kalkuluje súčasná spoločnosť, pomáha zvyšovať odbyt atď. Módne správanie môže vyvolať aj ašpirácia ľudí na určitý status.

Verejnosť, verejná mienka a propaganda

Verejnosť

Je osobitným druhom masy. Sú ňou

6. a) všetci ľudia spoločnosti, ktorí prejavujú dlhodobejší záujem o určitý problém, tému. Napr. športová verejnosť, filmová verejnosť...
7. b) všetci ľudia spoločnosti, ktorí prejavujú dlhodobejší záujem o určitú oblasť sociálneho života, pričom názory na tento problém  sú kontroverzné, snažia sa ovplyvňovať štruktúry .... Napríklad trest smrti,

Ide tu o neorganizované a značne individualistické správanie sa jej členov. Pre jej vznik je nevyhnutné pravidelné informovanie jej členov o danej oblasti záujmu.

Šírenie informácii

8. a) médiami, (noviny, TV, radio, internet)
9. b)zhromaždením členov verejnosti (konferencia, seminár)
10. c)prostredníctvom zvestí...

Verejná mienka

11. Všeobecný stav presvedčenia verejnosti, alebo súbor názorov na tému verejného záujmu. Často sa za verejnú mienku označuje rozloženie názorov v určitej populácií.

Propaganda

12. Špecifická forma informovania verejnosti. Napríklad reklama, publicita, prejav, kampaň.
13. Cieľom propagandy je ovplyvniť alebo vytvoriť verejnú mienku. Prezentácia informácií je tu často jednostranná, pôsobí viac na emóciu ako intelekt. Asociačný prístup znamená spájanie toho čo sa chce presadiť s dobrými vecami a vlastnosťami.
14. Osobitý druh je volebná kampaň. Cieľom je získať voličov, prebieha u viacerých kandidátov paralelne, ide nielen o prezentáciu vlastných  informácií ale aj o reagovanie na informácie súpera

Postindustriálna spoločnosť
Klasifikácia vývojových typov spoločností

4. Tradičná  

(pospolitosť, tradičné spoločenstvá, predindustriálna spoločnosť)

5. Moderná

(priemyselná, industriálna)

6. Postmoderná

(postindustriálna)

Postmoderná spoločnosť

15. nastupuje po modernej spoločnosti, je sklamaná z modernizmu, (post.spoločnosť nedôveruje už „konštruktívnemu racionalizmu, odmieta ideu pokroku, predvídateľnej a plánovanej budúcnosti),
16. postmodernita nastupuje a nahrádza koncept modernity, zástancovia hovoria že: ľudia strácajú ich vieru vo vedu a technológie, nastáva u nich odklon viac od vedy a  racionalizmu, sú viac skeptickí voči racionálnemu plánovaniu, viac  sa začali zaujímať o nebezpečenstvá ktoré vytvorili, teda:
17. Spoločnosť je tu ohrozená rôznymi katastrofami – napr. ekologickými, bezpečnostnými,
18. je to spoločnosť bez univerzálneho hodnotového systému, je proti uniformite, často i proti všetkým fungujúcim nástrojom spoločenskej kontroly. Odmieta absolútno v akejkoľvek oblasti –(v umení, politike, medziľudských vzťahoch). Kladie dôraz na imaginatívne pocity, v ktorých sa prelínajú heterogénne svety, ktoré smerujú k podporovaniu mnohorakosti súčasných životných kultúrnych a vedeckých koncepcií i sociálnych vzťahov.
19. charakterizuje aktuálny typ, sociálnu, ekonomickú, politickú a duchovnú konšteláciu v súčasných vyspelých krajinách

Postmoderná spoločnosť

        Politické a mocenské znaky:

20. nárast spoločenských nerovností
21. triumf liberálnej demokracie
22. kríza národných štátov – následne prehlbovanie medzinárodnej integrácie (EU, rôzne typy politických spoločenstiev)

Ekonomické znaky:

23. Silný konzumizmus,
24. deregulácia národnej ekonomiky, nástup nadnárodných spoločností  (lietajúci kapitál bez záväzkov voči jednotlivcovi a krajine, kde pôsobí)
25. internacionalizácia výrobných síl, pracovná mobilita, vysoko technologické výrobky

Ideové, hodnotové a socio-kulúrne znaky

26. individualizmus,
27. globalizácia,
28. masová kultúra,
29. móda,
30. názorová pluralita
31. a multikulturalizmus  hovoria o vytváraní nového svetového poriadok

Postmoderná spoločnosť

32. A. Giddens hovorí, že nastupuje nový typ rizika – zväzok hrozieb a   nebezpečenstiev, ktoré sú charakteristické pre moderný sociálny život. Nazýva sa aj kruh rizík ide o zlyhanie  mechanizmov ekonomického rastu, z čoho môžu úplne jednoducho vzniknúť javy ako: rast totalitnej moci,  jadrový konflikt,  úpadok životného prostredia alebo ekologická katastrofa

33. Daniel Bell tvrdí, že v postindustriálnej spoločnosti informačné technológie nahrádzajú prácu, poznanie nahrádza kapitál a vlastníctvo informácií znamená moc. Dominantnou hospodárskou sférou sú služby (predtým to boli poľnohospodárska a továrenská výroba). Z tohto tvrdenia niektorí autori  neoprávnene vyvodzujú, že v informačnej spoločnosti dôjde k utlmovaniu materiálnej výroby (a spotreby). Nie je to (žiaľ?) pravda, rozdiel je len v tom, že materiálna výroba sa zinformatizuje.

34. Ulrich Back  hovorí o „globálnej rizikovej spoločnosti“, začína sa meniť kvalita spoločenstva a jeho hodnotové systémy. Základným prvkom  a hybnou silou je a zostane bezpečnosť. Existencia skrytého permanentného rizika, ktoré sme stvorili ľudskou činnosťou.

Postmoderná spoločnosť

35. Alvin Toffler:  

hovorí, že existovali tri vývojové megatrendy civilizačného rozvoja:

36. vlna poľnohospodárskej civilizácie,
37. vlna priemyselnej civilizácie,  /industrializácia/
38. a tretia je vlna informačnej civilizácie – čo je jedna z koncepcií post- industriálnej  spoločnosti. Táto koncepcia sa snaží reinterpretovať úlohu informácií (hlavne vedeckých poznatkov) v spoločenskom vývoji a tiež o výklad toho, aký vplyv majú nové technológie na životy ľudí. V informačnej spoločnosti je kľúčovou hodnotou, ktorá prináša dlhodobo zisk a ktorá zabezpečuje vývoj je vzdelanie. Tieto zmeny sa uplatňujú pomocou informačných technológií, ktoré umožňujú preklenúť čas a priestor. Neskôr pomocou aplikácie umelej inteligencie. Odkláňame sa od štandardizmu a prikláňame sa k univerzalizmu.Informácia a poznanie –hlavný faktor produktivity práce.
39. Robert K. Merton :jeho Koncepcia nezamýšľaných dôsledkov: upozorňuje, že nikdy nemáme toľko poznatkov, aby sme mohli bezpečne všetko úplne predpokladať, a tak sa nám stáva, že naša doterajšia zameranosť na racionalitu  (tak typická pre modernú spoločnosť) spôsobila, že sme nevenovali pozornosť dôsledkom toho, čo sme vykonali.  (hlavne tým negatívnym)
40. Menej extrémne formy postmodernizmu vyžadujú aby sme minimálne prehodnotili kriticky  vzťah medzi našim myslením  (poznaním) a poznávanou spoločenskou realitou. Upozorňujú na prekážky, obmedzenia a  hranice nášho poznania. Žiadajú prehodnotiť  vedecké poznanie a jeho metódy.

Sociológia sídielUrbanizácia

41. je proces narastania podielu mestského obyvateľstva v populácií (spôsobený sťahovaním dedinského obyvateľstva do miest a nárastom miest), spojený so sústreďovaním ekonomickej, politickej, administratívnej a inej činnosti do miest, ako aj vytváraním špecifického mestského spôsobu života, odlišného od života na dedine. Ide o celosvetový trend - proces narastania koncentrácie ľudí v mestách a v metropolitných oblastiach, čo má deštruktívny charakter na mestá ako aj ich okolie.

        Modernizácia, industrializácia a urbanizácia sa najčastejšie vyskytujú v spoločnej kombinácií. Prvé mestá vznikli už pred 6.tisíc rokmi (v Indii a Mezopotámii a je rozdiel ak hovoríme  prvotne o urbanizácií v tradičnej a následne o urbanizácií v modernej spoločnosti, ktorú priniesol proces modernizácie a industrializácie).

Urbanizácia v tradičnej spoločnosti: má veľa charakteristík, ktorými sa mestá vyznačujú až dodnes:

1. zložitejšia deľba práce, ako aj zložitejšia stratifikácia v porovnaní s dedinou
2. iný charakter osídlenia, budov i celkového usporiadania
3. prevaha nepoľnohospodárskych činností (priemysel, služby a koncentrácia politiky, hospodárstva, náboženstva a kultúry.

Urbanizácia

Urbanizácia v modernej spoločnosti:

spustil ju proces modernizácie a industrializácie, ktorý spôsobil sťahovanie ľudí do miest, hlavne do  priemyselných centier, rast týchto centier spôsobil aj vzrast životnej úrovne ich obyvateľov

4. masové sťahovanie ľudí do miest spôsobilo niekedy až vyľudnenie dedín a celých regiónov, odchod mladých, šikovných a vzdelaných ľudí z vidieckeho priestoru, a následnú hospodársku, sociálnu a kultúrnu degradáciu vidieka
5. v krajinách Afriky a Ameriky a Ázie, však urbanizácie prebehla aj bez industrializácie. Sťahovanie miestnych spôsobili: populačná explózia, bieda a nemožnosť uživiť sa na vidieku, alebo hľadanie lepšieho uplatnenia sa, či snaha o pohodlnejší život. Urbanizácia v rozvojových krajinách  prebieha búrlivo, nekoordinovane a má  katastrofálne následky (africké slumy – slamy časti mesta bez akejkoľvek  infraštruktúry, s obrovskou koncentráciou chudobných ľudí, provizórnymi obytnými podmienkami, zdroje infekcií, kriminality )
6. miera urbanizácie je v rôznych častiach sveta rôzna, ale dnes už však väčšina obyvateľov Zeme žije v mestách. (Ale líši sa to napríklad 80%nú urbanizáciu majú napríklad Belgičania, Austrálčania, ale len 10%tnú majú napríklad v Jemene, Afganistane.)

7. Dnes dochádza k zmenšovaniu rozdielov medzi mestom a dedinou (dedina sa urbanizuje, mestský spôsob života preniká na dedinu) (EU)Vidiek stráca agrárny charakter a  stáva sa viac polyfunkčným územím s priemyslom a s službami v oblasti  rekreácie, turistiky, ekológie a športu.

Územné komunity - mesto

8. Sociológovia analyzujú územné komunity : mesto, dedina, mestečko, mestská štvrť a spôsoby života v nich ako aj ich následky na ľudské konanie.

Mesto:

9. je väčšie, alebo veľké zoskupenie ľudí, čo vedie k značnému priestorovému sústredeniu a vysokej hustote stavieb a obyvateľstva
10. Obyvateľstvo  je sociálne a kultúrne veľmi rôznorodé, zväčša sa nezaoberá poľnohospodárstvom, typická je rozvinutá deľba práce.  Prioritná orientácia na priemysel a služby.
11. V mestách zanikajú prvotné  a priame osobné vzťahy, ktoré boli charakteristické pre menšie spoločenstvá malých miest. Tento model zdôrazňuje: špeciálnosť, formálnosť a anonymnosť  - prevaha takýchto vzťahov bola medzi ľuďmi považovaná za živnú pôdu pre vznik inštrumentálnych vzťahov t.j. takých vzťahov, vtedy ak jedna osoba sa stáva nástrojom na dosiahnutia cieľa  druhej osoby.
12. Mesto sa vyznačuje prevahou formálnej sociálne kontroly nad neformálnou. – čím sa zoslabuje spoločenská  väzba, tak typická pre mieste komunity. Dochádza aj k prejavom spoločenskej dezorganizácie, kriminality,  čo súvisí s javom charakteristickými  pre veľkú spoločnosť t. j. – neúplná integrácia: to je vedomé si uvedomenie rozdielov medzi súkromnou a vernou sférou.

Územné komunity - mesto

42. Centrum namáhavejšej duševnej práce, intelektuálneho a  umeleckého života (technicky ,vedecky, kultúrne poskytuje množstvo podnetov ako aj bohatú sieť služieb)

43. Typický je pocit nedostatku času a  rýchlosť života, rast miery stresu u ľudí

44. Veľká heterogénnosť spôsobuje neexistenciu spoločných hodnôt a tak sa peniaze stávajú jediným meradlom všetkého. Závislosť jednotlivca na iných ľuďoch je malá, je tu menej osobných vzťahov ale rastie pocit odcudzenosti.

45. Ľudia v mestách majú silnejší pocit individualizmu, stávajú sa svetskejšími, a vytrhnutí z osobných vzťahov rodiny či komunity sú viac ohrozovaní nebezpečenstvami (prehustenie ľudské, priestorové, rast nervozity, agresie, masy, davu, psychických chorôb)

46. Takéto mesto zničilo charakteristiky tradičnej komunity, ale vyprodukovalo odlišné typy komunít (ľudia sa stretajú na základe záujmov, príslušnosti k subkultúre...)

47. Urbanizácia v rozvojových krajinách  prebieha búrlivo, nekoordinovane a má  katastrofálne následky (africké slumy – slamy časti mesta bez akejkoľvek  infraštruktúry, s obrovskou koncentráciou chudobných ľudí, provizórnymi obytnými podmienkami, zdroje infekcií, kriminality )

Kritériá vymedzovania miest

1. Štatistické (veľkostné) kritériá

48.         - počet obyvateľov > 5000
49.         - max. 10% EAO pracujúcich v poľnohospodárstve
50.         - hustota obyvateľstva > 100 ob./ha zastavanej plochy
51.         - min. 15% domov s 3 a viac bytmi
52.         - stredná škola alebo gymnázium
53.         - poliklinika alebo 5 stálych lekárskych miest
54.         - hotel s min. 20 lôžkami
55.         - časť obce odkanalizovaná
56.         - distribučná sieť vyššieho typu

2. Administratívno-správne kritérium

3. Fyziognómia

4. Funkcia

5. Kritérium mestského života

Územné komunity - dedina

Dedina:

13. Je sídelná komunita menej spoločensky diferencovaná, je teda sociálne rovnorodejšia
14. s menšou hustotou obyvateľstva a následne väčšou vnútornou spätosťou závislou na prevahe osobných stykov a na účinne fungujúcich mechanizmoch neformálnej spoločenskej kontroly. Štruktúra dedinskej spoločnosti zahŕňa predovšetkým rodinu, susedov, skupinu rodín, spojenú  vzťahmi vzájomnej pomoci. Susedská komunita je tu silnejšie ako v meste. Nie je tu veľa zábavných inštitúcií, možnosti vzdelávania, pracovných príležitostí či možností využívania služieb.
15. väčšia spätosť dediny s prírodou,
16. dedina tvorí uzavretejšie prostredie, existuje tu iný systém hodnôt a autorít,

Najvýznamnejšie črty urbanizácie

1. Vznik veľkomiest:

57. Metropola (z gr. metera = matka a polis = mesto) je dôležité mesto, obyčajne s vyše 1 miliónom obyvateľov v urbanizovanej oblasti alebo minimálne pol miliónom obyvateľov v samotnom meste. Musí ísť o významné ekonomické, politické a kultúrne centrum danej krajiny, alebo oblasti a obyčajne slúži ako križovatka medzinárodných dopravných liniek.

2. Vznik novodobých priestorových útvarov:

58. Megalopolis je rozsiahla metropolitná oblasť - dlhá reťaz súvislých metropolitných oblastí. Príklad oblasti pozdĺž východného pobrežia Spojených štátov od Bostonu po Washington, D.C, sa označuje ako Bos-Wash, alebo Chi-Pits medzi mestami Chicago a Pittsburgh.

59. Aglomerácia: mesto so svojim okolím, napríklad predmestiami a satelitnými mestami alebo niekoľko miest spojených do jednej súvislej zastavanej plochy. Väčšinou sa vyznačuje spoločnou hromadnou dopravou, previazanosťou ekonomiky a zástavbou, spoločnou administratívou alebo veľmi blízkou polohou. Časté sú aglomerácie husto koncentrovaných miest v priemyselných centrách západnej Európy, napríklad Londýn.

60. Konurbácia – súmestie je komplex niekoľkých miest alebo aglomerácií zrastených do jednej súvisle zastavanej plochy. Na rozdiel od aglomerácie existujú jednotlivé mestá ako samostatné celky a nemusia mať nevyhnutne spoločné zázemie ani jednotné centrum. Takémuto modelu sa hovorí aj polycentrická forma aglomerácie

Najvýznamnejšie črty urbanizácie

61. Satelitné mestá sú menšie obce, ktoré susedia s významným mestom, ktoré je jadrom metropolitnej oblasti. Líšia sa od obyčajných predmestí, pod jednotiek a hlavne od "nocľahární" v tom, že majú obecné zastupiteľstvo nezávislé od hlavnej metropoly a zamestnaneckú základňu dostatočnú na to, aby dokázali podporovať svoje obyvateľstvo.
62. Ekumenopolis (z gr. svetové mesto) je  skôr víziou, že v budúcnosti by sa mohli urbanizované oblasti a súmestia spojiť a vytvoriť tak jedno celosvetové mesto ako dôsledok súčasných trendov urbanizácie a rastu populácie. Scenár založený na trende urbánneho vývoja zo súčasnosti, predpovedá prvý európsky eperopolis (konetinentálne mesto), ktoré by malo byť založené na oblasti Londyn –Paríž – Amsterdam.

3. Novodobé urbanizačné procesy:

63.         Citizácia
64.         Suburbanizácia
65.         Metropolizácia
66.         Rurbanizácia

Sociológia výchovy a vzdelávania

Výchova a vzdelávanie

67. sa v sociológií  považujú za súčasť resp. za jeden aspekt procesu socializácie, čiže celoživotného procesu osvojovania si kultúry jednotlivcami a ich formovania sa ako sociálnych bytostí i ako individuálnych osobností.
68. V angličtine máme len jeden pojem – education (obsahuje naše oba pojmy  - vzdelávanie aj výchovu)
69. Do pojmu výchova patria rôzne spôsoby prenosu poznatkov (faktických informácií, teoretických poznatkov, schopností, zručností, kultúrnych hodnôt) medzi členmi spoločnosti. Výchova je potom proces v ktorom spoločnosť v súlade so svojimi reprodukčnými potrebami, záujmami a cieľmi pôsobí na jednotlivcov a vytvárajú tak individuálne predpoklady na získavanie  sociálnych pozícií a vykonávanie sociálnych rol ďalšou generáciou, a pripravujú ju tiež na využívanie a rozvíjanie kultúry svojej spoločnosti
70. Vzdelávanie je potom  druhom výchovy, formálneho vyučovania či učenia, ktoré uskutočňujú naň osobitne pripravení učitelia. Je to proces získavania vedomostí vo forme poznatkov, schopností,  a zručností, spojený s úsilím o integráciu do svojej  spoločnosti a úsilím o aktívne prispievanie k jej rozvoju.
71. V sg. sa výchov teda chápe ako „zámerná socializácia“ ako cieľavedomá a riadená  socializácia. Vzdelávanie je v psychologickom zmysle typom učenia, v sociologickom zmysle je to súčasť výchovy a socializácie.

Výchova a vzdelávanie (V a VZ)

72. Sú jednými zo základných inštitúcií modernej spoločnosti, existovali aj v tradičnej spoločnosti, samozrejme v špecifických podobách. V sociologickom zmysle je cieľom výchovy a vzdelávania vytvorenie autonómnych subjektov, plnohodnotných členov spoločnosti schopných reprodukovať jej kultúru.
73. Cieľ výchovy a vzdelávania v pedagogickom zmysle  je  vychovávať telesne, mentálne a mravne vyspelé osobnosti. Pričom podľa Komenského ide o celoživotný proces.
74. Ciele V a VZ (následne aj typ osobnosti aká má byť výsledkom týchto procesov) ako aj metódy a prostriedky boli a aj dnes sú, v rôznych historických obdobiach a rôznych spoločnostiach odlišné (antika – kalokagatia, stedovek – memorovanie textov,  renesancia – harmónia...)
75. Existujú 3. názory na otázku: “Do akej miery môže výchova formovať osobnosť človeka?“
76. Biologická podmienenosť – genetická podmienenosť sa nedá výchovou zmeniť
77. Podmienenosť výchovou a vzdelávaním – dôležitosť vplyvu vonkajších faktorov na formovanie osobnosti
78. Komplementárna podmienenosť – odmieta jednostrannosť predchádzajúcich a hovorí že ide o vzájomný vzťah medzi genetickou podmienenosťou a vonkajšími faktormi.

Výchova a vzdelávanie (V a VZ)

79. Realizácia V a VZ: sa uskutočňuje prostredníctvom školy, ako aj rôznymi formami  sebavzdelávania – médiá, rodina, rovesnícke skupiny, pracovné skupiny. V moderných spoločnostiach je proces výchovy – hlavne teda vzdelávania formalizovaný, legislatívne stanovený, uskutočňuje ho sústava osobitných organizácií  (rôznych typov škôl, ktoré tvoria hierarchický systém). Ukončenie jednotlivých etáp v procese vzdelávania sa spája s udelením certifikátov, alebo zaradením do klasifikačných stupníc.  Formálne vzdelávanie buď priamo poskytuje kvalifikáciu na uskutočňovanie určitej  profesie, alebo  je nevyhnutným predpokladom získania  a zastávania určitej pracovno-profesnej pozície. S touto pozíciou sa spája určitá prestíž, sociálny status, i možnosti ďalšej mobility.

Existujú rôzne sociologické pohľady na výchovu a vzdelávanie

80. Funkcionalisti – zdôrazňujú aspekty V a VZ, ktoré sú dôležité pre prenos  kultúry, úloha výchovy pri sociálnej kontrole
81. Konfliktualisti – si všímajú ako V a VZ reprodukujú sociálne nerovnosti
82. Interakcionisti – si všímajú mikroúroveň – napríklad interakcie učiteľa so žiakmi

Sociológia výchovy a vzdelávania

Sociológia výchovy

83. Je subdisciplínou sociológie, zaoberá sa sociálnymi aspektmi  výchovy a jej úlohou v procese socializácie a reprodukcie spoločnosti.  Môže sa zaoberať troma celkami

- miestom a úlohou výchovy v spoločnosti

- vzťahmi medzi objektmi a subjektmi výchovy

- štruktúrou, funkciami a organizáciou výchovných inštitúcií, sociálnymi podmienkami a jej dôsledkami.

Sociológia vzdelávania

84. Sa zaoberá sociologickými aspektmi vzdelávania a učenia sa  a v mnohom sa prekrýva so soc. výchovy. Venuje sa skúmaniu  vzdelávacích inštitúcií, vzdelávacích sústav, cieľov, metód. Skúmaním školských tried, osobitých skupín v školách, efektmi vzdelávania. Skúma javy ako autorita učiteľa, disciplína žiakov,  neformálne vzťahy v triede, vzťahy rodiny a školy. Zaoberá sa aj mimoškolským vzdelávaním.

Prínosy rôznych sociologických pohľadov na výchovu a vzdelávanie

17. Funkcionalistický prístup:
18. Konfliktualistický prístup:
19. Interakcionistický prístup:

Funkcionalistický prístup

Skúma spôsoby akými formálna výchova napomáha zabezpečiť integrovanosť a stabilitu spoločnosti. Výchova ako súčasť procesu socializácie pomáha udržiavať  sociálny poriadok a  harmonické fungovanie spoločnosti. Výchova podľa nich má

85. manifestné (zjavné) prejavy. Základná manifestná funkcia je prenos – odovzdávanie poznatkov. V školách sa žiaci učia, odovzdávajú sa im poznatky, nadobúdajú vedomosti, schopnosti a zručnosti. Iná manifestná funkcia je  poskytovanie sociálneho statusu.
86. a latentné  (skryté) prejavy. Latentnými funkciami sú: prenos kultúry, zabezpečovanie sociálnej a politickej  integrovanosti, kontroly, starostlivosť o deti (dozor, stravovanie, pomoc).

8. Socializácia  a prenos kultúry: V každej spoločnosti existuje v a vz systém. V tradičných spoločnostiach to zabezpečovala rodina, rod, kmeň, (išlo o neformálne, prirodzené učenie sa). Len niektorí členovia mali právo vykonávať iniciačné obrady pre dospievajúcich (dokázanie toho, čo vtedy bolo dôležité – šikovnosť, smelosť, zniesť utrpenie, loviť postarať sa o seba) Oddelenie výchovy od socializácie však nastalo až v modernej spoločnosti. Výchova sa stáva formalizovaná, užšie zameraná na určitú generáciu s cieľom ich cieľavedome a systematicky pripravovať na život v budúcnosti. Sem patrí aj odovzdávanie dominantnej kultúry nasledovným generáciám (rôzne podoby, rôzne vzdelávacie a výchovné systémy).

9. Sociálna integrácia:  v a vz pomáha pri integrácií (spájaní) homogénnych a heterogénnych prvkov (t.j. jednotlivcov, skupín). Robí to tak prostredníctvom vštepovania rovnakých vzorov, hodnôt a noriem.

Funkcionalistický prístup

10. Poskytovanie statusu / umiestňovanie jednotlivcov:  formálne vzdelávanie je prostriedok ako rozmiestniť  mladých ľudí do existujúceho systému sociálnych statusov, a tiež pripravuje na výkon rolí.  Identifikujú sa predpoklady ľudí, ich schopnosti a ideálne by bolo ak by tí najtalentovanejší boli povzbudzovaní k ďalšiemu štúdiu. Menej nadaní jedinci by si mali potom zvoliť menej náročný vzdelávací program, na ktorý kapacitami stačia. Toto je pravidlo meritokracie: -t.j. spájanie sociálnej pozície s osobitými zásluhami a schopnosťami jedinca. Vzdelanie je v otvorenom stratifikačnom systéme rozhodujúcim mobilitným kanálom, pomocou ktorého sa dá ovplyvniť profesiová  ako aj vzostupná sociálna mobilita.

11. Pomoc pri zabezpečení sociálnej kontroly žiaci si osvojujú aj vhodné spôsoby správania sa, normy, hodnoty, informuje o sankciách za nedodržanie. Výchovno vzdelávací systém tiež ľudí učí  poslúchať,  učí disciplíne a autorite.

12. Činiteľ sociálnej zmeny a inovácie: v a vz sa kultúra nielen prenáša ale aj vytvára. Vz rozvíja intelektové schopnosti, kritické myslenie, vedecké bádanie, čo následne vedie k  vzniku nových myšlienok. Teda vzdelávanie prináša aj inovácie a zmeny (vedecké tímy, akademická pôda).

Konfliktualistický prístup

Nahliada na inštitúciu výchovy a vzdelávania  tak, že ich vidí ako nástroje slúžiace na vytváranie a prehlbovanie sociálnych nerovností, dominancie elít nad zvyškom spoločnosti, ako nástroje na uchovanie  existujúceho (podľa nich nespravodlivého) usporiadania spoločnosti. Tvrdia, že mladí si musia osvojiť normy a hodnoty, ktoré diktujú tí mocnejší – elita spoločnosti a že takíto systém potláča kreativitu ľudí v mene zachovania existujúceho poriadku, teda že inovácie nie sú dostatočné.

87. Sociálna kontrola: V a VZ sú používané ako prostriedok kontroly, a vedú k tomu, aby sa akceptoval existujúci spoločenský poriadok. Na školách vedľa oficiálnych kurikúl existujú aj „skryté“ kurikulá, podľa ktorých sa  vedie celý proces. Tie sú podľa konfliktualistov nastavené tak, aby prioritne učili ľudí disciplíne, poslušnosti, plneniu príkazov, dodržiavaniu noriem atď, pričom tvorivosť a rozvíjanie poznatkov zanechané niekde až ďaleko za tým.
88. Certifikácia: ide o označenie takého procesu, kedy narastajú nároky na úroveň vzdelania, dosiahnutie ktorej je potrebné, aby človek mohol vykonávať určité druhy práce, alebo povolania. Certifikáty, vysvedčenia, diplomy potvrdzujú výšku  dosiahnutého vzdelania a kvalifikácie. Nárast špecializácie vo výrobných procesoch si vyžiadal takýto postup. Konfliktualisti tvrdia, že ide prioritne o proces, ktorým sa z trhu práce vyselektujú  uchádzači o prácu, ktorí sú z nižších sociálnych vrstiev, čím sa len prehlbujú nerovnosti.

Konfliktualistický prístup

89. negatívne hodnotí  zvedečťovanie  vyučovacích metód ako aj pokusy o exaktné  hodnotenie študentov, používanie IQ testov, pretože podľa nich, tieto postupy môžu byť nevalidné a následne tak môžu žiaka ovplyvňovať – napríklad namiesto inteligencie študenta môžu naznačovať skôr fakt, že mal nedostatočnú školskú prípravu, spôsobenú zlými pedagógmi, alebo nižšiu úroveň absolvovanej školy, bez toho, aby si to hodnotiaci uvedomili. Tradičné typy hodnotení taktiež nerešpektovali to, že existuje viacero druhov inteligencie a že životný úspech jedinca závisí skôr od ich optimálnej kombinácie ako od miery IQ.

90. Taktiež upozorňuje na fakt, ktorý sa stáva, že študenti  pochádzajúci z nevyhovujúcich sociálnych podmienok, (nižších sociálnych vrstiev) vykazujú horšie výsledky práve kvôli týmto (rodinným, materiálnym podmienkam) Deti vyrastajúce vo vyššej vrstve majú viacero možností a sú zvýhodnené voči deťom vyrastajúcim v málo podnetnom prostredí.

91. Problém nerovností rôznych typov škôl – to je jav, ktorý sme doteraz vídavali na západe, že existuje široká škála  diplomov z rôznych škôl, ktoré majú odlišnú váhu a prestíž.  Čo je dané prestížou, kvalitou či povesťou týchto škôl. Štúdium na najprestížnejších školách je oveľa drahšie, preto si ho prioritne môžu dovoliť tí najbohatší. Následne sú absolventi elitných škôl prioritne obsadzovaní do najlepších spoločenských pozícií. Systémy štipendií pre deti nemajetných, ako aj možnosť pracovať popri zamestnaní tento problém riešiť nevedia.

Interakcionistický prístup

1. sa zameriava na  mikro-úroveň analýzy V a VZ, čiže na  dynamiku týchto procesov  na  úrovni školských tried, pričom ich zaujíma otázka,  či je  skutočne možné meniť spávanie ľudí určitým zaobchádzaním s nimi, určitým výchovným pôsobením a vzdelávacími činnosťami.

Teórie

2. - etiketizačná teória
3. - teória sebanaplňujúceho sa proroctva : Obe hovoria, že ak sa zaobchádza s ľuďmi  vhodným spôsobom, môžu splniť naše očakávania a možno ich „vyformovať“ do akejkoľvek podoby. Z detí vychovávaných ako problémových jednotlivcov  napríklad pravdepodobne vyrastú delikventi – ak ich označujú ako zlých a aj tak s nimi zaobchádzajú, budú sa tieto deti aj samy takto chápať a primerane sa k tomu správať.
4. „efekt učiteľovho očakávania“ – očakávania učiteľa od žiakov, reps. Očakávania ich výkonov a prospechu  ovplyvňujú  úspešnosť žiakov v štúdiu. ( keď učiteľ očakáva od žiakov veľa,  žiaci dosahujú lepšie výsledky, ako keď sa od nich očakáva málo).  Takisto platí aj sebanaplňujúce sa proroctvo – ak žiaka, alebo triedu učiteľ definuje ako dobrú (zlú) s veľkou pravdepodobnosťou to ovplyvní výsledky, ktoré so žiakom, či triedou dosiahne.

5. Interakcionisti skúmajú tiež: problém byrokratizácie škôl,  rolu žiaka a učiteľa,  študentské subkultúry, problematiku celoživotného vzdelávania, problémy disciplíny žiakov, kriminality mládeže, zapájanie postihnutých do vyučovacieho procesu, otázky spolupráce rodiny a školy

Sociológia zdravia

Zdravie a choroba

        definovať čo je zdravie a čo je choroba nie je vôbec jednoduchá záležitosť !

        To čo sa považuje za zdravie a čo za chorobu je premenlivé medzi jednotlivcami, sociálnymi skupinami, medzi ženami, mužmi.

        Pohľady na tieto dva pojmy sa však menili aj v priebehu historického vývoja (nap.: v dávnych dobách sa dokonca aj mentálna choroba mohla považovať za posadnutie zlým duchom a viac sa tým zaoberali kňazi ako lekári. Podobne aj to čo  dávno ľudia označovali ako „osobný problém jednotlivca “ napríklad s alkoholom, sa len prednedávnom stalo medicínskym problémom: alkoholizmom)

92. Zdravie:

        by sme asi najjednoduchšie definovali ako „schopnosť jednotlivca konať normálne v svojej každodennej rutine“. Bežní ľudia definujú zdravie ako stav funkčnej spôsobilosti.

        Svetová zdravotnícka organizácia – WHO - zdravie = stav plnej psychickej, duševnej, fyzickej a sociálnej pohody a neprítomnosť choroby

Zdravie a choroba

93. Choroba:

– desease – nás odkazuje na biologický alebo duševný stav, [ako napríklad vysoký krvný tlak, poruchy srdcového rytmu] ktorý väčšinou zahŕňa medicínsky diagnostikované symptómy/ príznaky.

– illness – nás odkazuje na subjektívny pocit kedy sa necítime dobre,  alebo keď sa cítime chorý.

-  sickness - porucha schopnosti plniť spoločnosťou očakávané sociálne úlohy a role.

Je možné mať všetky kombinácie: chorobu a zároveň aj pocit, že som chorý ako aj cítiť sa choro a nemať pritom žiadnu chorobu.

No nie je to jednoduché: (existujú tiež subjektívne vplyvy na zdravie, niektorí ľudia vedia zniesť viac bolesti ako druhí, niektorí ju vedia viac ignorovať, niektorí ju nemusia cítiť vôbec. Pravdepodobne aj každý z nás má inú predstavu o tom čo znamená cítiť sa nie veľmi dobre. Takisto starší ľudia budú asi pod pojmom „dobré zdravie“ vyjadrovať stav kedy necítia bolesti, ale mladí ľudia pod pojmom dobré zdravie myslia viac na stav  v ktorom si  môžu napríklad ísť zašportovať.)

94. René Duboa – označuje pojmom zdravie = schopnosť byť činný, schopnosť fungovať, to teda neznamená, že ľudia nemôžu mať žiadne zdravotné problémy, ale že môžu robiť to, čo chcú.
95. Zdravie je relatívny koncept,  ktorý sa mení v závislosti od veku, životného štýlu, personálnych okolností, kultúry a prostredia, kde ľudia žijú.  

Je to výsledok individuálneho, sociálneho a kultúrneho vnímania a interpretácie.

Zdravotné postihnutie

        narušuje rutinu každodenného života človeka, spôsobuje v rozličnej miere utrpenie, ohrozuje a obmedzuje možnosti plánovať budúcnosť a usmerňovať aktivity človeka.

        Rozoznávame 2 druhy stavov:

96. Akútne ochorenie, ktoré obvykle náhle vypukne, dostaví sa náhla bolesť, človek sa necíti dobre, tieto ochorenia sa aj po kratšom čase strácajú, patria sem infekčné choroby.
97. Chronické ochorenia – tieto pomalšie prichádzajú, pomalšie sa rozvíjajú, ich zdroje sa týkajú jednotlivcov, dlho pretrvávajú a sú neliečiteľné, obvykle to nie sú infekčné choroby, ale sú aj výnimky (aids), spájajú sa s genetickými faktormi, s vplyvmi životného prostredia a so životným štýlom.

1. Akútne a chronické ochorenia poškodzujú to ako človek vníma sám seba, akú predstavu má o sebe, choroby zasahujú do všetkých sfér života, osobitne to platí pri chronických chorobách a pri chorobách, ktoré sú nekontrolovateľné, nepredvídateľné, ktoré paralyzujú schopnosť človeka vykonávať v živote riadne činnosti.
2. Veľmi chorí ľudia majú často pocit odcudzenosti voči svojmu telu, dochádza k psychickému oddeleniu sa od svojho tela. Často sa vyhýbajú iným ľudom a nie sú schopní udržiavať normálne sociálne vzťahy
3. Ľudia, ktorí sú fyzicky poškodení tak musia navyše čeliť ďalším problémom medzi, ktoré patrí: obmedzená mobilita, negatívny telesný vzhľad, stigma. Problémy, ktorým čelia zdravotne postihnutí nie sú len medicínske, ale je to aj problém sociálnej adjustácie, prispôsobovanie postojov a ekonomické prispôsobenie sa.
4. Výskumy ukazujú, že s pribúdajúcim vekom sa oslabuje schopnosť týchto ľudí riadiť, ovládať svoj život, čoraz viac sú sociálne izolovaný a majú pocit, že sú pre druhých bremenom. Ich hlavným problémom nie je len prežitie, sledovanie a kontrola symptómov, ale žiť normálne pokiaľ je to len možné.

Zdravotné postihnutie

Pre popísanie týchto javov sa používajú názvy: zdravotné postihnutie, disabilita, handicap, dnes sa však od toho opúšťa.

WHO-2001 zostavila medzinárodnú klasifikáciu funkčnej schopnosti disability a zdravia.

        Táto klasifikácia poskytuje jednotný a štandardný rámec pre popis zdravotného stavu a stavu súvisiaceho so zdravím, definuje komponenty zdravia. Štandardný rámec a komponenty súvisiace s pokojným životom, zavádzajú domény, ktoré sú obsiahnuté v klasifikácii, je možné ich ponímať ako zdravotné domény a domény súvisiace s pokojným životom

        Doména – praktický a zmysluplný súbor príbuzných fyziologických funkcii, znakov štruktúr, činností, úloh alebo oblastí života. Tieto domény sú opísané z telesného hľadiska jednotlivca a spoločnosti v 2 základných smeroch. 1. telesné funkcie a štruktúry, 2. aktivity a participácia.

        Táto klasifikácia systémovo zastupuje domény pre určitú osobu za daného zdravotného stavu, napr. čo robí určitá osoba s určitou chorobou alebo poruchou, alebo čo je táto osoba schopná urobiť, funkčná spôsobnosť sa chápe ako zastrešujúci pojem, ktorý zahrňuje všetky telesné funkcie, aktivity a participáciu, podobne pojem spôsobilosti zastrešuje poruchy a obmedzenia v činnostiach a v participácii.

Modely zdravia

7. 1. bio-medicínsky model zdravia
8. 2. sociálny model zdravia

1. bio-medicínsky model zdravia

20. Tento model zdravia súvisí úzko s  rozvojom západnej medicíny, vníma zdravie ako absenciu choroby, pričom choroba má svoju identifikovateľnú biologickú alebo fyziologickú príčinu. Hlavným cieľom medicíny ako aj celého zdravotného systému je diagnostikovať a bojovať s príznakmi choroby.

21. Hlavné znaky

1. ...choroba je spôsobená hlavne biologickými faktormi, s dôrazom na osobné faktory ako napríklad fajčenie. Zdravie sa tu chápe ako neprítomnosť choroby.
2. Ľudské telo pracuje podľa tejto predstavy ako stroj s určitými občasnými poruchami. V tom prípade musia nastúpiť lekári, ktorí so svojimi medicínskymi vedomosťami a identifikujú biologický alebo chemický proces, ktorý je príčinou choroby. Lekári liečia choroby, ktoré identifikujú pomocou medicínskej alebo chirurgickej liečby v klinických situáciách v nemocniciach.
3. Príčiny ochorení sa tu vnímajú ako napríklad zlyhanie indivídua (veľa fajčí, je veľa mastných jedál...)alebo z náhodných záchvatov, či chorôb. Zodpovednosť za stav sa pripisuje jednotlivcovi za neudržiavanie svojho tela v kondícií, alebo na „zlyhanie časti tela“ alebo na nešťastie.
4. Vedecká medicína je cesta ako riešiť zdravotné problémy. Navodzuje to dojem, že zdravie závisí na prítomnosti trénovaného personálu, medicínskej technológií, operačnej liečbe, liekoch atď.

1. bio-medicínsky model zdravia

98.  
99. Kritika modelu a jej hlavné znaky:

1. Predpokladá jednoduchú rovnicu zdravie je neprítomnosť choroby, pričom potiera  že definícia zdravia je sociálne konštruovaná.
2. Zameranie na liečbu pomocou medicíny a jej vedomostí, liekov a chirurgie  následne potiera širšie sociálne kontexty, ktoré môžu navodzovať vznik tejto choroby (napríklad jedlo nízkej kvality, chudoba, znečistené prostredie)
3. Tento pohľad dáva veľkú „moc“ do rúk doktorom. Majú monopol na liečenie, iné alternatívne smery liečenia sa potláčajú.
4. Všetok záujem sa koncentruje na medicínsku vedu,  nové lieky a technológie, zdravotná výchova a preventívna medicína majú nízku dôležitosť
5. Problém : „iatrogenesis“ – medicínskeho zásahu, po ktorý má viac poškodzujúci efekt ako stav, ktorý sa pôvodne pred zásahom mal liečiť.
6. MEDICINIZÁCIA posilňuje postavenie lekárov. Predstavuje proces, ktorým sa sociálne problémy alebo problémy každodenného života transformujú, premieňajú na medicínsky problém. Potom sa riešenia týchto problémov dostávajú pod právomoc lekárov a adekvátnym spôsobom riešenia je potom liečba alebo nejaká medicínska intervencia. Pr.: je pôrod v nemocnici.
7. Nárast nových (neinfekčných) degeneratívnych ochorení ako napríklad  rakovina alebo srdcové ochorenia sú hlavnými príčinami smrti v 21. storočí.
8. Táto teória neberie do úvahy, že najväčšie zlepšenia nastali po zlepšeniach sociálnych podmienok – kanalizácia a čistá voda

2. sociálny model zdravia

100. Znázorňuje spôsob akým sociálne faktory sú prítomné  v oboch definícií zdravia aj v príčinách zdravia
101. Hlavné znaky:

zdravia a choroba nie sú videné jednoducho ako iba vedecké fakty. Zdravie je relatívny stav. Za zdravé sa považuje to, čo sa označuje pojmom normálne v spoločnosti, toto sa však stále mení.

9. Na výber je aj to, či niekto považuje seba za chorého, alebo nie. Tí ktorí majú moc – lekári, alebo iné zdravotní experti určujú kto je chorý a kto nie.
10. V tomto prípade sa nejde len o liečbu  biologickej choroby, ale aj o uznanie  vplyvu širších ekonomických a sociálnych faktorov. Teda: silný dôraz sa kladie na pochopenie  prostredia kde sa choroba vyskytuje. Tu nejde len o výber jednotlivca, ala aj o to z akej sociálnej vrstvy pochádza, akého je pohlavia, alebo etnickej skupiny, pretože prostredie môže urobiť určité skupiny ľudí viac zraniteľnými.

Limitácie sociálneho modelu:

11. Je dôležité rozpoznať sociálne dimenzie zdravia a toho ako sa vytvárajú tieto koncepty, ale treba si dať pozor na  precenenie takéhoto aspektu na úkor medicínskeho prístupu. Medicína predsa stále prispieva k zlepšeniu zdravia, hoci možno až nie tak, ako nám to niektorí lekári tvrdia.

Medicína a sociálna kontrola: rola chorého

102. Sociálna kontrola je vždy spätá s udržiavaním poriadku a stability v spoločnosti.
103. Parsons (štruktúrny funkcionalista)  sa domnieva, že choroba je skutočne formou deviácie, ktorá ohrozuje stabilitu spoločnosti. Spoločnosť by skolabovala, ak by ľudia nechodili do práce, školy...Ak sú chorí, tak v takomto stave nevykonávajú svoje záväzky voči spoločnosti. Choroba je spoločenské zlo, ktoré bráni človeku plniť si svoje role a tým ohrozuje spoločnosť, preto je nevyhnutné držať  ju v limitoch a vyhnúť sa nabúraniu regulárneho chodu spoločnosti. Toto sa deje prostredníctvom tzv. role chorého - to je také správanie sa človeka, ktoré umožňuje:
104. Práva:

12. 1.je oslobodený od zodpovednosti za plnenie si bežných povinností, kľúčovú rolu tu hrá lekár,
13. 2. nie je za to obviňovaný za svoj stav a nepredpokladá sa, že by to mohol zmeniť svojou vôľou, čiže je to nezavinená deviácia

105. Povinnosti:

14. Človek si musí byť vedomý, že  jeho choroba je neželateľným stavom  a musí chcieť vyzdravieť, takže jeho stav je len krátkodobý. Očakáva sa od neho, že  vyhľadá profesionálnu pomoc
15. Musí vyhľadať lekársku pomoc a spolupracovať na svojom uzdravení s lekármi

106. Kritika  takejto role spočíva v tom, že sa nehodí na chronické, stigmatizujúce choroby alebo choroby, ktoré si sami vyliečime. Hodí sa to skôr na choroby typu ako je zápal pľúc. I napriek tomu je to ohromný prínos

Rola lekára – medicínska profesia

107. Doktori a iní medicínsky profesionáli  hrajú kľúčovú úlohu pri sociálnej kontrole  tým, že vykonávajú „strážnikov“ povoľujúcich vstup do takejto role. Lekári legitimizujú choroby pomocou profesionálnej klasifikácie.
108. Úlohou lekárov je  liečiť chorých a prinavrátiť im pôvodný stav zdravia a oddeliť tých, ktorí sú len leniví – ulievači.
109. Pacienti lekára sú veľmi zraniteľní, čelia nepríjemným vyšetrenia, preto lekár musí chrániť záujem pacienta – dôvera vo vzťahu garantuje kvalitu liečby:

16. Medicína a jej špecializácie vyžadujú dlhé štúdium
17. Lekári potrebujú špeciálne povolenie na výkon povolania.
18. Doktor sa má prioritne orientovať na starostlivosť o pacienta a nie na osobný záujem
19. Lekár musí dodržiavať kódex profesionálnej etiky, pacient sa totiž neskôr môže sťažovať
20. Lekárom sa dáva vysoký status v spoločnosti s vyšším platom

Rola lekára – medicínska profesia

ŽENY – LEKÁRKY

110. Výskumy poukazujú na to, že Ž-L majú u pacientov nižšiu autoritu ako muži – lekári a aj M-L inak chápu svoje kolegyne, nedoceňujú ich.
111. Za posledné desaťročia narastá počet lekárok, v Amerike je ich takmer 50% no v niektorých odboroch je ich stále málo – chirurgia, najvyššie posty akademickej hierarchie, sú často pediatričky, psychiatričky....
112. Problém zladenia role matky a profesie je veľmi vyhrotený. Sú viac empatické, egalitárne, viac si všímajú psych. - soc. problémy pacientov, viac zdôrazňujú pomoc a starostlivosť, muži viacej zdôrazňujú technické aspekty liečby.

BUDÚCNOSŤ VZŤAHU LEKÁR – PACIENT

113. Najsilnejšiu pozíciu mali lekári v 50. a 60. rokoch 20. storočia, odvtedy to ide dole, ľudia majú stále viac poznatkov, vyrovnávajú sa lekárom v poznatkoch, k tomu sa pridáva i to, že ľudia nedôverujú autoritám, rozširuje sa konzumizmus – pacient je spotrebiteľom, chce robiť rozhodnutia i na základe vedomostí, ktoré má.

NOVÉ TECHNOLÓGIE

114. Internet – informácie sú doma, nemusíme chodiť k lekárovi. Pacienti majú informácie, ktoré mali predtým len lekári. Komunikácia s lekárom je možná cez net, vypísanie tabletiek, ich doručenie. Tí, ktorí používajú internet lekárom menej dôverujú, aj sa menej podriaďujú medicínskemu režimu.

Stres
8 dimenzií – sociálnych faktorov chorobnosti

1.do akej miery sme vystavení rizikovému prostrediu v práci a mimo nej (využívanie chemikálii vo výrobe....)

2.do akej miery je vyčerpávajúca práca, ktorú vykonávanie v zamestnaní i doma a aký priestor máme na zotavenie a na spánok

3.do akej miery máme dostatok či nedostatok peňazí v domácnosti, ako sa to snažíme riešiť. Poukazuje sa na to, že nadčasy a priveľká vyčerpanosť, môže byť aj dôsledkom snahy získať viac finančných prostriedkov pre domácnosť.

4.starosti a problémy, ktorým musí človek čeliť a závažnosť týchto problémov, (starosti v práci, starosti spojené so stratou zamestnania, problémy so zaplatením účtov a pod).

5. pocit beznádeje. Ak máme optimistický pohľad do budúcnosti, je predpoklad, že sa budeme starať o naše zdravie, stravovanie, pohyb a pohodu. Ak máme veľa problémov potom je zdravie na poslednom mieste.

6. pocit bezmocnosti – či dokážeme riadiť si svoje vlastné záležitosti, či ich máme pod kontrolou. Do akej miery svoj vlastný život ovplyvňujeme sami alebo do akej miery náš život ovplyvňujú vonkajšie sily.

7. pocit odcudzenosti – čí máme možnosť urobiť niečo, na čo by sme mohli byť hrdí.

8. pocit osamelosti – strata niekoho blízkeho.

Stres

Životné udalosti a choroba - sú 2 teórie o roli životných udalostí, akými sú napr. úmrtie blízkej osoby, strata zamestnania, opustenie domova a iné.

115. teórie, ktoré zdôrazňujú rolu spúšťacieho mechanizmu týchto udalostí na vznik ochorenia. Podľa týchto teórií by k ochoreniu došlo tak či tak, t. z., že choroba je tak povediac už v človeku, zrejme prenesená geneticky a životná udalosť ten spôsobuje to, že tá choroba vypukne.
116. teória o formatívnej roli životných udalostí. Životné udalosti dlhodobo plnia formatívnu rolu a postupne robia človeka predisponovaným na chorobu.

Zrejme platia obe teórie, ale keďže je viac sociálnych tried, to podporuje skôr tú 2. teóriu.

Tieto udalosti sa tiež vysvetľujú prostredníctvom mechanizmu stresu, hovorí sa o 4 komponentoch stresu:   -potencionálne stresory,  -reakcie,  -dôsledky,  -mediátory = sprostredkujúce činitele

117. Potencionálne stresory – rozličné udalosti a podmienky života, ktoré môžu byť zdrojom fyzic. alebo psychosoc. reakcií, napr. dlhodobá nezamestnanosť.
118. Reakcie - individuálne odozvy na stresory, biologické alebo psychosoc. odozvy na stresory. Mnohé reakcie sú len chvíľkové a nemajú dlhodobé účinky. Iné napr. zmeny zdravotného stavu sú dostatočne intenzívne.
119. Dlhodobé účinky nazývame dôsledkami.
120. Mediátory - sú filtrami a modifikáciami, ktoré môžu ovplyvniť individuálne a skupinové odchýlky v stresoroch, reakciách a dôsledkoch. Tieto modifikátory môžu byť genetické, psychologické, sociálne a fyzikálne.

Stres

Stres má úlohu pri všetkých chorobách – srdcovocievnych, rakovinových ale aj duševných. Rozlišuje sa akútny stres a chronický stres. Ukázalo sa vo výskumoch, že korelácie medzi životnými udalosťami a chorobami sú slabé. Začalo sa uvažovať, že nie životné udalosti ale straty a ohrozenia, ktoré oni so sebou prinášajú majú veľký vplyv. Teda aký význam má udalosť pre jednotlivca od toho závisela závažnosť stresu. Čiže napr. miera neželateľnosti, rozsah problému, nepredvídateľnosť, nahromadenie v čase a miera kontroly nad danou situáciou.

Stres môže mať aj pozitívne účinky. Stres môže ohroziť zdravie človeka no môže byť aj prospešný pre zdravie. Stresujúca udalosť môže totiž zvýšiť sebaúctu a rozvinúť silne prednosti človeka, ktoré ho lepšie vybavia pre to, aby sa v budúcnosti dokázal vyrovnať s podobnou situáciou. Tieto schopnosti môže využiť i v iných náročných situáciách a pod. Treba byť ale opatrný, lebo i keď to môže byť zdrojom uspokojenia, že sa dokázali vyrovnať s ťažkou udalosťou, môže to mať pre nich aj škodlivé účinky.

Sociálny kontext

121. Výskumy stále viac potvrdzujú, že sociálny status a rozličné role, ktoré človek plní sú dôležitými determinantmi výskytu stresu a vplyvu stresu na zdravie. Čo potvrdzujú výskumy miery nezamestnanosti, problémov v manželstve, rozvodov. Chorobnosť a úmrtnosť sú nepriamoúmerné k sociálnemu statusu, t.z., že čím nižší status, tým viac tých problémov.
122. =>teda, spoločenské usporiadanie môže byť zdrojom takýchto životných skúseností, ktoré sa rôznia z hľadiska kvality a druhu stresorov.
123. =>porovnateľné stresujúce udalosti majú silnejšie účinky na ľudí s nižším soc. ekonomickým statusom, ako na ľudí s vyšším sociálno-ekonomickým statusom.

Stres

Psycho-sociálne modifikátory, choroba nemusí byť nevyhnutným dôsledkom, stres nás môže ešte aj posilňovať. Čo je potom dôležité? Vystupujú tu 3 premenné, aspekty:

124. sociálne vzťahy a sociálna podpora
125. schopnosť vyrovnať sa so stresom
126. pocit, že máme veci po kontrolou

Sociálne vzťahy a sociálna podpora môžu napomáhať obmedzovať stres 3 spôsobmi:

127. priamo, tým, že sa prispieva k uspokojeniu základných ľudskej potreby, ktorou je náklonnosť iných ľudí, sociálne styky a sociálna istota
128. podporné sociálne vzťahy môžu zredukovať interpersonálne konflikty
129. sociálne vzťahy môžu byť nárazníkom, tým že sa aktivujú sociálne putá v stresových situáciách, čo chráni jednotlivca od patogénnych dôsledkov stresu (pr. ľudia, ktorí žijú v manželstve majú nižšiu úmrtnosť).
130. Sociálna podpora sa týka sociálnej sféry: 1. prejav záujmu o danú osobu, 2. poskytnutie informácií a 3. rovina praktickej pomoci, prejaví sa v citovej polohe -> to vedie sociológov ku skúmaniu sociálnej integrovanosti ľudí a výskum sociálnych sietí.

Schopnosť vyrovnať sa  so stresom – dosahuje sa cez modifikovanie situácie, cez modifikáciu významu stresorov, cez hľadanie emocionálnych reakcií na danú situáciu. Poukazuje sa na to, že ľudia, ktorí majú rovnaký status, majú sklon vyrovnávať sa so stresom rovnakým spôsobom. To hovorí proti konvenčnému chápaniu vyrovnávania sa so stresom ako s individuálnou reakciou, lebo je to skôr skupinová odpoveď.....

Životný štýl

5. kolektívne vzory správania, ktoré súvisia so zdravím a vyplývajú z voľby medzi možnosťami, ktoré má človek vo svojom živote, sú určené socio-ekonomickým statusom, vekom, pohlavím, rasou, etickou príslušnosťou

Faktory zdravého životného štýlu:

1. denne spať 7-8 hodín
2. každý deň mať raňajky
3. zriedka alebo nikdy nejesť fast food
4. dbať na svoju váhu
5. cvičiť
6. obmedzovať alkohol
7. Nefajčiť