Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Správne právo hmotné

SPH a SPP - učebnica (spravne_pravo-ucebnica.doc)

SPRÁVNE PRÁVO HMOTNÉ A PROCESNÉ                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              

I. VŠEOBECNÁ ČASŤ

SPRÁVNE PRÁVO AKO PRÁVNE ODVETVIE

Právny poriadok každého štátu sa člení na jednotlivé právne odvetvia, ktoré upravujú relatívne samostatné skupiny spoločenských vzťahov, pričom sa jednotlivé odvetvia vymedzujú na základe rôznych kritérií. V slovenskej právnej teórii sa najčastejšie používa vymedzenie prostredníctvom predmetu alebo obsahu noriem, ktoré upravujú spoločenské vzťahy v určitej oblasti. V tejto kapitole sa zameriavame na:

1. vymedzenie pojmu správneho práva,
2. spoločenské vzťahy, ktoré toto právne odvetvie upravuje a systematicky triedime  normy správneho práva.
3. pramene správneho práva, ktoré uvádzame v ich hierarchickej postupnosti.

1. Pojem správne právo

Skôr ako pristúpime k definícii správneho práva ako právneho odvetvia, je potrebné aspoň rámcovo vysvetliť pojem verejnej správy, keďže správne právo reguluje práve tú skupinu spoločenských vzťahov, ktoré vznikajú vo verejnej správe.

Verejnú správu možno chápať ako trojfunkcionálnu inštitúciu. Predovšetkým ako nástroj realizácie jedného zo základných práv občanov – práva účasti občana na správe vecí verejných, čo predstavuje právny rozmer verejnej správy. Ďalej ako inštitúciu, prostredníctvom ktorej sa občania bezprostredne zúčastňujú na upevňovaní občianskej spoločnosti, čím sa verejná správa stáva aj významným prvkom politického systému. Napokon ako inštitúciu, ktorou možno racionálne a efektívne ovplyvňovať riadenie istej sféry ekonomicko – sociálnych procesov v spoločnosti, čím nadobúda rozmer sociálny. Vychádzajúc z takéhoto poňatia, môže sa moderná verejná správa úspešne rozvíjať len pri komplexnom zohľadňovaní všetkých troch funkcií.

Verejná správa  predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Na Slovensku je zabezpečovaná v troch úrovniach: štát (úroveň Slovenskej republiky ako celku),vyšší územný celok a obec.

Všetky tri úrovne verejnej správy sú celkami, ktoré sa pri výkone svojich úloh riadia verejným a súkromným právom. Pri zabezpečovaní verejných úloh sú povinné realizovať tie kompetencie, ktoré boli zákonom zverené. Verejnej správe sa bližšie venujeme v osobitnej kapitole.

Správne právo je odvetvie slovenského právneho poriadku, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, a to  tie, ktoré vznikajú :

1. medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami.

Účastníkom týchto vzťahov sú vždy na jednej strane správne orgány a na druhej strane môžu byť občania, cudzinci, ale aj bezdomovci, teda všetky fyzické osoby, ktoré sú spôsobilé konať vo svojom mene.

1. medzi správnymi orgánmi a právnickými osobami.

Právnickými osobami môžu byť súkromnoprávne spoločnosti, ale aj verejnoprávne korporácie alebo inštitúcie. Súkromnoprávnymi  myslíme najmä tie, ktoré vznikajú a pôsobia podľa súkromného práva, či už úplne alebo aspoň sčasti. Typickým príkladom je napr. spoločnosť s ručením obmedzeným. Verejnoprávnymi korporáciami alebo inštitúciami rozumieme  tie, ktoré  vznikajú a pôsobia  podľa verejného práva, tiež úplne, alebo čiastočne. Jednou z prvých verejnoprávnych inštitúcií v Slovenskej republike je Slovenská televízia.

1. medzi správnymi orgánmi navzájom.

V tomto prípade môže ísť o vzťahy medzi správnymi orgánmi, ktoré nie sú vzťahmi vzájomnej subordinácie, ale môže ísť aj o vzťahy medzi orgánmi, ktoré sú vo vzťahu vzájomnej podriadenosti, resp. nadriadenosti. V prvom prípade pôjde o kvalitatívne  iné vzťahy a budú založené najmä na súčinnosti a spolupráci. V druhom prípade budú vzťahy determinované subordináciou.

Správnym právom rozumieme odvetvie slovenského práva, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, a to  tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom.

1.2 Systém správneho práva

Súbor právnych noriem, ktoré upravujú  spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, tvorí jeden celok, ktorý je vnútorne diferencovaný . Jeho diferenciácia je závislá od rovnorodých  znakov, ktoré sa vzťahujú na ten - ktorý konkrétny jav alebo skupinu javov v oblasti verejnej správy. Sám systém je ďalej ovplyvňovaný a motivovaný aj možnosťami a potrebami spoločnosti a jej jednotlivých subjektov.

Systém správneho práva zodpovedá členeniu noriem správneho práva podľa ich obsahu.

Základné delenie noriem správneho práva  podľa obsahu je delenie na všeobecné a osobitné normy. V tomto duchu sa člení aj správne právo na všeobecnú a osobitnú časť.

Všeobecná časť obsahuje tie inštitúty, ktoré platia pre celú verejnú správu. Osobitná časť zahrňuje naopak tie inštitúty, ktoré sú charakteristické len pre niektorú sféru verejnej správy.

Do všeobecnej časti predovšetkým patrí :  

1. systém správneho práva
2. štruktúra a podstata správnych orgánov
3. subjekty správneho práva
4. výkon verejnej správy
5. správny proces
6. metódy a formy činnosti správy
7. vlastná kontrola verejnej správy
8. zodpovednosť vo verejnej správe.

Osobitnú časť správneho práva tvoria normy správneho práva, ktoré upravujú spoločenské vzťahy v oblasti :

9. administratívnej,
10. hospodárskej,
11. kultúrno-sociálnej.

Ďalším možným členením noriem správneho práva je ich delenie podľa toho, či obsahujú práva a povinnosti alebo procesný postup pri uplatňovaní práv a povinností. Prvú skupinu predstavujú hmotnoprávne normy, druhú procesnoprávne.

V súlade s touto klasifikáciou sa člení aj správne právo na :

12. správne právo hmotné,
13. správne právo procesné.

Správne právo hmotné, inak nazývané aj materiálne správne právo,  obsahuje také administratívnoprávne normy, obsahom ktorých sú práva, právom chránené záujmy a povinnosti subjektov, ktoré vstupujú do právnych vzťahov.

Správne právo procesné , niekedy nazývané aj formálne správne právo, obsahuje procesný postup subjektov, ktorý sa aplikuje pri uplatňovaní  práv a povinností  za účelom ktorých subjekty vstupujú do právnych vzťahov.

1.3  Pramene správneho  práva

Pod prameňmi sa všeobecne rozumejú špecifické vonkajšie formy, v ktorých sa právne normy  prejavujú, a v ktorých ich ako také spoznávame.

Teória práva pod pojmom  pramene práva chápe predovšetkým pramene práva vo formálnom zmysle slova. Týmito formálnymi prameňmi sú štátom stanovené alebo uznané formy práva, ktoré obsahujú normy jednotlivých právnych odvetví.

V zmysle takto ponímaných prameňov práva môžeme pojem prameňov správneho práva vymedziť ako súbor všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných štátnymi orgánmi alebo inými orgánmi, ktoré sú štátom na tieto akty splnomocnené.

Na  rozdiel od iných odvetví slovenského práva, správne právo nie je obsiahnuté v jednom, resp. niekoľkých právnych predpisoch.

Správne právo je zahrnuté do množstva zákonov, ale najmä podzákonných predpisov, v dôsledku čoho potom hovoríme o tomto právnom odvetví, že je nekodifikované. Čiastočná kodifikácia bola urobená tak v hmotnom ako aj procesnom správnom práve. V správnom práve hmotnom je napríklad urobená čiastková kodifikácia školského práva, zdravotníckeho práva, banského práva, stavebného práva, colného práva a ďalších. V správnom práve procesnom čiastkovú kodifikáciu predstavuje správne konanie uskutočnené správnym  poriadkom (zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní).

Napriek uvedeným výnimkám správne právo ako celok nie je kodifikované. Jeho nekodifikovanosť ovplyvňuje niekoľko činiteľov. Prvým je početnosť noriem, ktorá je determinovaná početnosťou vzťahov, ktoré sú predmetom úpravy správneho práva. Druhým je rôznorodosť vzťahov, ktoré sú upravené správnym právom. Tretím, nie  posledným v poradí je dynamika rozvoja spoločenských vzťahov, ktoré sú obsiahnuté v administratívnoprávnych normách.

V slovenskom právnom systéme, ako súčasti kontinentálneho právneho systému, rozoznávame niekoľko druhov prameňov práv. Všetky však nie sú skutočnými formálnymi prameňmi nášho práva. V zásade môžeme tieto pramene rozčleniť na štyri základné druhy prameňov práva , a to podľa vzniku právnych noriem a záväznej formy, v ktorej sú organizované a vyjadrené. Sú to :

1. normatívne právne akty,
2. právna obyčaj,
3. právotvorný precedens,
4. normatívna zmluva.

Normatívne právne akty  sú  v systéme kontinentálneho práva nejfrekventovanejším prameňom práva. V plnom rozsahu to platí aj o správnom práve, ibaže v podmienkach správneho práva rozširujeme tieto pramene aj o akty tých orgánov, ktoré nie sú zákonodarnými zbormi, a na spoločné označenie týchto aktov používame pojem správne akty.

Sústavu právnych aktov vrátane správnych aktov Slovenskej republiky tvoria :

-     ústava,

14. ústavné zákony,
15. zákony,
16. nariadenia vlády,
17. všeobecné záväzné právne predpisy ústredných orgánov štátnej správy,
18. všeobecné záväzné nariadenia obcí ,miest a samosprávnych krajov
19. všeobecne záväzné vyhlášky krajských a okresných úradov.

Základnými prameňmi správneho  práva sú ústava, ústavné zákony a zákony. Ide o právne akty, ktoré prijíma iba zákonodarný zbor.

Nariadenia vlády sú ďalším prameňom správneho práva. Svojou podstatou sú to normatívne správne akty, teda odvodené všeobecne záväzné a podzákonné predpisy. Špecifikum v činnosti vlády je, že môže vydávať nariadenia na výkon zákonov, ak ide o taký okruh otázok, ktoré spadajú do jej pôsobnosti bez toho, aby bola na takéto oprávnenie vyslovene splnomocnená v zákone.

        Od nariadení vlády je potrebné odlišovať uznesenia vlády, ktoré správne právo nepovažuje za svoje pramene. Teória správneho práva tieto akty označuje ako interné normatívnej akty, t.j. také, ktoré nemajú všeobecnú  záväznosť, ale zaväzujú len podriadené subjekty.

Všeobecne záväzné právne predpisy ústredných orgánov štátnej správy predstavujú veľmi početnú skupinu prameňov správneho práva. Vydávajú ich ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy. Svojím charakterom sú to normatívne správne akty, ktoré sú všeobecne záväzné. Na ich označenie sa v praxi najčastejšie používajú pojmy vyhláška, opatrenie a výnos. V súlade s legislatívnymi pravidlami vlády by vyhlášky mali byť publikované a výnosy registrované v Zbierka zákonov.

        Podobne ako nariadenia vlády, aj tieto správne akty sa používajú na vykonanie zákonov. Vzhľadom na to, že svojim charakterom sú podzákonnými, nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré by šli nad rámec zákona, resp. proti zákonu, na vykonanie ktorého boli vydané.

        Od všeobecne záväzných právnych predpisov ústredných orgánov štátnej správy je potrebné odlišovať interné normatívne inštrukcie, ktoré tieto orgány tiež vydávajú, tieto sú však záväzné len pre podriadené subjekty. (Takými sú napr. rôzne zákazy, príkazy, rozkazy či smernice).

Všeobecne záväzné nariadenia obcí ( miest) a samosprávnych krajov sú tiež normatívnymi správnymi aktmi, ktoré vydávajú samosprávne orgány obcí, miest a samosprávnych krajov, a to vo veciach, v ktorých tieto samosprávne orgány buď plnia úlohy správnych orgánov na základe splnomocňujúcich ustanovení zákona, alebo plnia úlohy samosprávy v zmysle ustanovení príslušného zákona. Spôsob ich prijímania a zverejňovania upravuje osobitný právny predpis.

Všeobecne záväzné  vyhlášky krajských a okresných úradov sú normatívne správne akty krajských a okresných úradov ako miestnych orgánov štátnej správy môžu v rozsahu svojej pôsobnosti vydávať (abstraktné akty), ktoré sú v platnom právnom predpise označené ako všeobecne záväzné vyhlášky krajských a okresných úradov.

Právna obyčaj

Slovenské správne právo nepovažuje právnu obyčaj za prameň správneho práva, no orgány verejnej správy ju v niektorých prípadoch zohľadňujú, a to najmä vtedy, keď správny orgán má pri svojom postupe možnosť výberu z viacerých alternatív, samozrejme, za predpokladu, že mu to normatívny akt dovoľuje. Charakteristickým príkladom je  posudzovanie obsahu pojmu verejný poriadok.

Právotvorný precedens

Podobne  ako právna obyčaj, ani precedens nie je prameňom správneho práva. V tejto súvislosti však je potrebné uviesť, že odborné stanoviská, ktoré sa zverejňujú v odbornej literatúre a tlači ( na prvom mieste sú to rozhodnutia najvyšších súdov), prispievajú výkladu práva a k stabilite judikatúry.

Normatívna zmluva

Ako prameň správneho práva normatívna zmluva najčastejšie vzniká v oblasti medzinárodného verejného práva, a to za predpokladu, že obsahuje normy správneho práva.

        Osobitným  problémom je však jej transformácia do slovenského právneho poriadku, a to najmä v tých prípadoch, ak by zasahovala, resp. obmedzovala súkromnoprávne subjekty v ich právach.

        Dôsledné rozlíšenie prameňov správneho práva má svoj význam pedagogický, ale je nevyhnutné najmä z hľadiska aplikácie i realizácie práva, a to z dôvodu stabilizácie nášho právneho poriadku, ale predovšetkým, aby boli zachované práva a právom chránené záujmy   všetkých subjektov správneho práva.

2. NORMY SPRÁVNEHO PRÁVA

Normy správneho práva  sú základným  prvkom správneho práva.  Spájajú všetky všeobecné, základné a podstatné znaky, ktoré sú typické pre všetky právne normy a súčasne aj osobitosti, ktoré charakterizujú správne právo. V tejto kapitole vysvetľujeme :

1. pojem a predmet regulácie noriem správneho práva  
2. základné kritériá členenia noriem správneho práva

2.1. Pojem  normy správneho práva

Právna norma je podľa všeobecnej teórie práva  pravidlom správania ľudí a osobitným druhom spoločenských noriem. Od ostatných spoločenských noriem sa líši najmä týmito špecifickými znakmi :

1. ide o pravidlo správania ustanovené alebo aspoň uznané štátom
2. ustanovené je v štátom uznanej vonkajšej forme, vo forme všeobecne záväzného normatívneho aktu, vo forme uznaného prameňa práva,
3. jeho zachovávanie, dodržiavanie je zabezpečené možnosťou  štátneho donútenia orgánom štátu alebo štátom splnomocneným subjektom.

Osobitosti noriem správneho práva sú dané viacerými skutočnosťami, ktoré sa vo vzťahu k právnym normám iných právnych odvetví viac alebo menej výrazne prejavujú.

        Predovšetkým sú to osobitosti predmetu regulácie. Do systému správneho práva sa zaraďujú iba tie právne normy, ktoré upravujú spoločenské vzťahy  spravovacieho charakteru vo verejnej správe. Normy správneho práva  nie sú jedinými normami, ktoré upravujú spoločenské vzťahy vo verejnej správe. Vzťahy, ktoré nemajú bezprostredne spravovací charakter, upravujú aj normy iných právnych odvetví (pracovného práva, finančného práva, obchodného práva, občianskeho práva).

                Oproti  iným právnym odvetviam je do normotvorných procesov v odvetví správneho práva zapojená širšia škála subjektov. Primárna kompetencia je daná zákonodarnému orgánu  štátnej moci. Vo veciach územnej samosprávy má však aj obec originálnu, primárnu kompetenciu ustanoviť právne normy. Významnú úlohu v normotvorných procesoch hrajú výkonné orgány verejnej správy, správne orgány. Početne veľký rozsah noriem správneho práva sa vydáva z iniciatívy správnych orgánov. Aktívne pôsobia v procese konštruovania obsahu týchto noriem a často dotvárajú obsah vo forme sekundárnych, vykonávacích normatívnych správnych aktov, všeobecne záväzných. Zanedbateľné nie sú v tomto  zmysle ani aktivity správnych orgánov pri interpretácii a aplikácii noriem správneho práva, čím sa tiež svojím spôsobom dotvárajú.

        Správne právo , tak ako slovenské právo vôbec, je právom písaným. Normy správneho práva sú z hľadiska svojej vonkajšej formy sprostredkované, konkretizované vo všeobecne záväzných normatívnych právnych aktov. Slovne sú vyjadrené v písomnej forme v právnych predpisoch, prameňoch práva vo formálnom zmysle. Pre vzťah noriem správneho     práva a predpisov správneho práva platí vzťah vzájomnej podmienenosti a dialektickej jednoty. Nie je však možné normu správneho práva stotožňovať  s konkrétnym právnym predpisom, ani s niektorým prvkom jeho vnútornej štruktúry (časťou, hlavou, oddielom, paragrafom, článkom alebo odsekom).

2.2   Členenie noriem správneho práva

Normy správneho práva možno členiť z viacerých hľadísk, najčastejšími kritériami sú:

1. charakter upravovaných vzťahov
2. vnútorná štruktúra noriem správneho práva
3. právny charakter noriem správneho práva
4. subjekt noriem správneho práva
5. pôsobnosť noriem správneho práva

Podľa charakteru upravovaných vzťahov členíme normy správneho práva na normy hmotnoprávne a procesnoprávne. K normám správneho práva hmotného sa zaraďujú normy, ktoré ustanovujú  obsah oprávnené alebo povinností konkrétnych subjektov ( napríklad oprávnenie občana na vydanie cestovného pasu, ak ho nevylučujú zákonné dôvody, povinnosť  každého uposlúchnuť výzvu danú policajtom). K procesným normám sa zaraďujú tie, ktoré upravujú procedurálnu stránku uloženia hmotnoprávnej povinnosti alebo priznania subjektívneho práva, ak všeobecne priznané nie je (napr. procesný postup pri podaní žiadosti o vydanie cestovného pasu a pri rozhodovaní o nej).

Podľa vnútornej štruktúry noriem správneho práva delíme normy správneho práva na dve skupiny. Do prvej skupiny sa začleňujú normy regulatívne,  ktoré pozostávajú z hypotézy a dispozície. Do druhej skupiny patria normy ochranné  s dispozíciou a sankciou. Možno zovšeobecniť, že  všetky právne normy (regulatívne i ochranné) majú svoju vnútornú štruktúru vyjadrenú hypotézou a dispozíciou . Sankcia potom vystupuje ako obsah dispozície ochrannej normy. Hypotéza ochrannej normy vždy určitým spôsobom vyjadruje stav a okolnosti porušenia dispozície porušenej regulatívnej normy.

                Právne normy pôsobia na systém spoločenských vzťahov účelovo vykonávanou reguláciou sociálne významných vzťahov. V tom sa  prejavuje ich funkcia regulatívna i funkcia hodnotového kritéria. Ďalej plnia funkciu informatívneho prostriedku o sociálne žiadúcom správaná. Zabezpečujú v jednote stabilitu i dynamiku spoločenských vzťahov. Ochranný aspekt sa prejavuje v tom, že ochrana je spôsob zabezpečujúci upevnenie i rozvoj spoločenských vzťahov. Právo zabezpečuje aj jednotu celospoločenských , lokálnych a individuálnych záujmov.   Ochranná funkcia každej právnej normy spočíva v tom, že je vydaná orgánom štátu alebo ním splnomocneným subjektom a štát zabezpečuje jej plnenie možnosťou uplatnenia prostriedkov štátnomocenského donútenia ( niekedy tieto prostriedky deleguje na samosprávne orgány).

Podľa právneho charakteru sa normy správneho práva  členia imperatívne a na druhú skupinu noriem s prívlastkom dispozitívne . Do prvej skupiny potom treba zahrnúť normy správneho práva, ktoré majú dispozíciu vyjadrenú ako nutnosť, imperatívne (príkaz, zákaz). Do druhej skupiny tie normy správneho práva, ktoré majú dispozíciu vyjadrenú v predpisoch správneho práva ako možnosť určitého normou ustanoveného správania subjektu (splnomocnenie, oprávnenie).

        Normy správneho práva je možné ďalej klasifikovať podľa toho, ku ktorým subjektom bezprostredne smerujú a vymedzujú ich právne postavenie.

        Prvý druh predstavujú normy, ktorých priamym adresátom sú spravujúce   subjekty. Upravujú ich právne postavenie. Sem je možné začleniť normy, ktoré právne konštitujú jednotlivé spravujúce subjekty, normy upravujúce ich organizáciu a riadenie, vzájomné vzťahy k ostatným spravujúcim subjektom, kompetenciu (vecnú, priestorovú, osobnú, prípadne funkčnú ) a právomoc (metódy a formy pôsobenia na spravované objekty). V rámci tohto druhu je subklasifikáciou možné vyčleniť skupinu noriem, ktoré upravujú  právne postavenie správnych orgánov s podskupinami noriem upravujúcich právne postavenie orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy a orgánov ostatnej (záujmovej) samosprávy. Druhú, svojim spôsobom špecifickú skupinu predstavujú normy upravujúce verejnosprávne aktivity (výkonného a nariaďovacieho charakteru) iných štátnych orgánov. Napríklad Národnej rady SR, prezidenta ( na úseku zahraničných veci, školstva, obrany, atď.), prokuratúry (všeobecný dozor prokuratúry), súdov (správne súdnictvo), ale aj Najvyššieho kontrolného úradu SR.

        K druhému druhu  podľa už uvedeného hľadiska začleňujeme normy správneho práva, ktoré bezprostredne smerujú k spravovaným subjektom (fyzickým a právnickým osobám). Vymedzujú ich právne postavenie  v systéme verejnej správy. V rámci tohto druhu je možné vyčleniť skupinu noriem správneho práva, ktoré spravovaným subjektom ukladajú priamo určité povinnosti (napríklad brannú povinnosť, mať občiansky preukaz a pod.). Na druhej strane normy, ktoré vymedzujú podmienky na priznanie určitých oprávnení , subjektívnych práv, Pri konštrukcii týchto noriem sa vychádza z ústavne zakotvenej premisy, že občanovi je dovolené konať všetko, čo nie je zákonom  zakázané. Ide tu o také normy, ktoré ustanovujú právne podmienky ( hmotnoprávneho i procesnoprávneho charakteru) na priznanie oprávnení na konanie, ktoré všeobecne dovolené nie je bez splnenia ustanovených  podmienok alebo pre výnimočné priznanie oprávnení na konanie, ktoré je všeobecne výslovne zakázané.

        V teórii správneho práva sa niekedy ako klasifikačné kritérium uvádza tiež pôsobnosť noriem správneho práva, inokedy sa táto problematika rozpracováva v samostatnej časti textov. Pôsobnosť je určite významná vlastnosť noriem správneho práva a ako taká môže slúžiť aj ako klasifikačné kritérium. Pod pôsobnosťou právnych noriem sa všeobecne rozumie vymedzenie rozsahu, v akom sa má norma uplatňovať v praxi na ktoré konkrétne prípady sa norma vzťahuje.

        K pôsobnosti sa viažu najmä pojmy záväznosť, platnosť, účinnosť a normatívnosť normatívneho právneho aktu, v ktorom je norma vyjadrená. Vymedzuje sa vecná, časová, priestorová a osobná pôsobnosť. Pre normy správneho práva je z hľadiska ich pôsobnosti do istej miery zvláštne, že nestačí len zbežne posúdiť platnosť a účinnosť normatívneho alebo normatívnych aktov, v ktorých je norma vyjadrená ako celku, ale že je potrebné pozorne skúmať i obsah hypotézy a dispozície jednotlivej normy. Právny predpis ako celok je platný a účinný, právna norma v ňom vyjadrená môže mať však pôsobnosť špecifikovanú v hypotéze i dispozícii.

3. SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA

Správne právo upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, a to  tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom. V predchádzajúcej kapitole sme uviedli normy správneho práva, ktoré regulujú tieto spoločenské vzťahy a v tejto kapitole podrobnejšie rozoberáme subjekty správneho práva. Zameriavame sa na:

1. ústredné orgány štátnej správy
2. miestne orgány štátnej správy

1. subjekty samosprávy (rámcovo)
2. fyzické a právnické osoby ako subjekty správneho práva

Subjekty územnej samosprávy uvádzame v tejto kapitole z dôvodu komplexného prehľadu subjektov správneho práva, ale vzhľadom na ich význam a nové kompetencie im venujeme osobitnú kapitolu.

Vzhľadom k tomu, že subjektami  správneho práva sú aj orgány štátnej správy, aj samosprávy,  považujeme za potrebné uviesť ich začlenenie do verejnej správy.

Verejná správa  predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte. Pre túto výkonnú moc je charakteristické, že ide predovšetkým o verejnú moc, ktorou nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty, ktoré vykonávajú správu verejných záležitostí.

Verejná správa na Slovensku je zabezpečovaná na troch úrovniach:

1.štát (úroveň Slovenskej republiky ako celku),

2.vyšší územný celok,

3.obec.

        Všetky tri úrovne verejnej správy sú celkami, ktoré sa pri výkone svojich úloh riadia verejným a súkromným právom. Pri zabezpečovaní verejných úloh sú povinné realizovať tie kompetencie, ktoré boli zákonom zverené. Zároveň môžu konať úkony vyplývajúce z dohody predstaviteľov obce, mesta, vyššieho územného celku a ich obyvateľov.

Verejnú správu možno členiť z viacerých hľadísk.  Z hľadiska jej organizácie a centralizácie rozlišujeme :

1. Štátnu správu
2. Samosprávu (obce, samosprávne kraje)

Štátna správa je organizačná činnosť štátu, ktorá má nariaďovací a výkonný charakter, uskutočňuje sa v mene štátu  a za pomoci jeho donucovacej moci. Štátnu správu zabezpečujú:

1. ministerstvá a  ústredné orgány štátnej správy
2. orgány miestnej  štátnej správy.

        Vo výnimočných prípadoch úlohy štátu zabezpečujú orgány miestnej samosprávy v tzv. prenesených kompetenciách zo štátnej správy na samosprávu, t.j. obce a samosprávne kraje.

1. Pojem subjekt správneho práva

Subjekt správneho práva musí mať právnu subjektivitu, t.j. spôsobilosť byť subjektom právneho vzťahu   a  mať práva a povinnosti v rozsahu určenom v normách správneho práva.

        Typickými prejavmi právnej subjektivity v správnom práve sú:

-     spôsobilosť  mať práva a povinnosti ustanovené normami správneho práva,

20. spôsobilosť na právne úkony, t.j. spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti vlastnými právnymi úkonmi,
21. deliktuálna spôsobilosť, t.j. mať právnu zodpovednosť za protiprávne konanie,
22. procesná spôsobilosť, t.j. spôsobilosť byť účastníkom a vstupovať samostatne v konaní.

Medzi subjekty správneho práva  začleňujeme predovšetkým :

1. orgány štátnej správy,
2. orgány územnej samosprávy,
3. fyzické, právnické osoby .

        Subjektivita orgánov štátnej správy je vymedzená spravidla právomocou týchto orgánov, t.j vymedzením oprávnení a povinností týchto orgánov určitým spôsobom konať a vstupovať do právnych vzťahov. Vymedzenie práv a povinností je určené v právnych normách. Obdobne je ustanovená aj subjektivita orgánov územnej samosprávy.

        Právna subjektivita fyzických osôb vzniká spravila narodením a zaniká smrťou. Je predpokladom na to, aby mohli mať spôsobilosť na právne úkony. Pojem právna subjektivita občanov nie je identická s pojmom spôsobilosť na právne úkony. Právne úkony sú prejavom vôle smerujúce k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Musí ísť o taký prejav vôle, ktorý smeruje k vytvoreniu a zániku právneho vzťahu. Právny úkon je teda právnou skutočnosťou spočívajúcou v ľudskom správaní, ktoré je právom dovolené.

        Subjektom správneho práva sú tiež právnické osoby, ktoré podľa noriem správneho práva majú spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností. Na rozdiel od fyzických osôb sa právna subjektivita právnických osôb chápe ako celok, právne úkony v mene právnických osôb vykonávajú jej jednotlivé orgány.

Verejná správa

Každá moderná demokratická spoločnosť má vytvorený svoj vlastný systém riadenia – regulácie individuálnych a skupinových záujmov. Pojem verejná správa obsahuje problematiku organizácie a riadenia vecí verejných.

        Verejná správa má významné miesto v sústave všetkých zložiek rozvoja spoločnosti. Verejný sektor je neodmysliteľnou časťou hospodárskeho systému a jednotlivé krajiny sa odlišujú len jeho rozsahom, spôsobom organizácie a kvalitou fungovania. Toto je dané okrem iného systémom fungovania verejnej správy a verejných financií, ako aj systémom hospodárskej politiky a nástrojmi jej realizácie.

Charakteristika verejnej  správy

Verejná správa predstavuje základný nástroj štátu. Je prísne organizovaná, predovšetkým jej zložka štátna správa, ktorej činnosť zabezpečuje existencia represívnych zložiek štátu.

Moderná verejná správa by mala plniť všeobecne platné kritériá, predovšetkým by pre ňu mala byť charakteristická:

1. jasná deľba pôsobnosti, právomoci a zodpovednosti medzi inštitúciami verejnej správy a vo vzťahu k občanovi,
2. kvalitná legislatíva,
3. dodržanie a schopnosť vynucovacieho práva,
4. vysoká profesionalita a etika zamestnancov verejnej správy.

Verejnú správu  možno členiť z viacerých hľadísk. Základné členenie zahŕňa :

1. štátnu správu

1. samosprávu – územnú (obce, samosprávne kraje)

                                  - záujmovú (komory, združenia, odbory a pod., sú samostatné, majú svoje stanovy, organizačné poriadky,)

2. verejnoprávne korporácie – (STV, SRo, Všeobecná zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa , fondy,)

Na základe členenia môžeme povedať, že od roku 1990 funguje na Slovensku tzv. duálny (oddelený) model verejnej správy. Jeho podstata spočíva v predstave, že jej dve základné zložky, štátna správa a samospráva, fungujú organizačne, kompetenčne a finančne oddelene a relatívne samostatne. Vývoj jednej zložky je však podmieňovaný a ovplyvňovaný druhou. Inštitucionálny základ tohto modelu položili dva zákony: zákon SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákon  SNR č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy.

Modely verejnej správy

Takmer v každej krajine vykazuje verejná správa určité zvláštnosti, špecifické znaky, s ktorými sa zase nestretávame v iných krajinách. Poznanie rozdielov v usporiadaní verejnej správy nie je samoúčelné. Je užitočné jednak pri bežných kontaktoch s predstaviteľmi verejnej správy zo zahraničia jednak pri hľadaní inšpirácie pre zdokonaľovanie verejnej správy u nás. Najmä ten druhý dôvod nás vedie k systematickému poznávaniu a porovnávaniu modelov verejnej správy. V Európskych krajinách sa najčastejšie uplatňujú tri modely verejno – správnych systémov, a to integrovaný ( spojitý ) model, duálny ( oddelený ) model a kombinovaný model ( rozštiepený model ).

Integrovaný ( spojitý ) model  

Integrovaný model preferuje podstatne citeľnejší vplyv štátnej správy v území z čoho vyplýva dominancia štátu a jeho orgánov pri riešení úloh verejného záujmu. Jeho základnou vlastnosťou je snaha o prepojenie, až integráciu štátnej správy a samosprávy.  Jeho uplatnenie znamená:

1. previazanie územnej štátnej správy a územnej samosprávy,
2. minimálne odovzdanie kompetencií štátu samospráve,
3. prenesený výkon štátnej správy na "poverené" mestá, obce a regióny, pri zohľadnení vzťahu medzi veľkosťou územnej a správnej jednotky a efektívnosťou zabezpečovania úlohy,
4. presun výkonu kompetencií z centrálnej úrovne na jej nižšie stupne,
5. zachovanie vplyvu štátu na výkon väčšiny kompetencií.

Duálny ( oddelený ) model

Charakteristická črta duálneho modelu je v organizačnom oddelení štátnej správy a samosprávy. Pojem duálny svojím obsahom predstavuje také usporiadanie verejnej správy, v ktorom sú jej systémy, t.j. štátna správa  a samospráva oddelene funkčne, inštitucionálne a finančne. Tento model preferuje posilnenie samosprávneho prvku pri zabezpečovaní verejných úloh. Jeho uplatnenie znamená:

1. inštitucionálne oddelenie výkonu štátnej správy a samosprávy,
2. výrazný presun kompetencií zo štátnej správy na samosprávu vyšších územných celkov a na miestnu samosprávu (decentralizácia),
3. presun kompetencií z centrálnej vlády na jej nižšie stupne,
4. výrazne zníženie pôsobnosti štátu v území, redukcia úradov miestnej štátnej správy,
5. vytvorenie mechanizmov kooperácie štátnej správy a samosprávy v území.

Kombinovaný ( rozštiepený ) model

Kombinovaný model predstavuje určitý kompromis medzi integrovaným a duálnym modelom. Vláda výrazne ovplyvňuje pôsobenie verejnej správy na regionálnej úrovni, pričom na miestnej úrovni sú vytvorené podmienky pre rozhodovanie o veciach verejných pre zastupiteľstvo.

Reformy verejnej správy v SR

Reforma verejnej správy je proces, ktorý na jednej strane musí rešpektovať históriu vývoja na území štátu, jeho charakter a potenciál, momentálne podmienky. Rovnako sa však musí prispôsobovať predpokladaným európskym a celosvetovým zmenám a trendom vývoja spoločnosti. Nerešpektovanie týchto trendov, môže znamenať zaostávanie, rýchlejšie prehlbovanie rozdielov kvality životnej úroveň občanov, čo postupne môže prerásť do straty nezávislosti krajiny s vážnymi dopadmi na uchovanie národnej identity.

Reforma verejnej správy v rokoch 1990-1996

Reformný proces  verejnej správy v Slovenskej republike začal už v roku 1990 a  sústredil sa najmä na decentralizáciu, administratívnu reformu a reformu územného a správneho členenia.

Základným cieľom tejto reformy verejnej správy bolo skvalitňovanie služby občanom a posun od „vládnutia“ ku „starostlivosti“ a presun viac kompetencií samosprávam .

V septembri 1990 prijala Slovenská národná rada zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý možno pokladať za jeden z najvýznamnejších krokov determinujúcich nielen charakter územnej samosprávy, ale aj celkový charakter nastávajúceho usporiadania verejnej správy v SR. Tak bolo rozhodnuté o revitalizácii miestnej samosprávy, o oddelení štátnej správy od samosprávy, o zrušení krajských úradov (národných výborov), čo dokumentuje aj zákon upravujúci tak postavenie územnej samosprávy ako aj územnej štátnej správy – zákon SNR č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy. V podsystéme štátnej správy došlo k dekoncentrácii jej výkonu, o čom svedčí vytvorenie 121 obvodov a obvodných úradov – inštitúcií reprezentujúcich základný stupeň štátnej správy, na druhom stupni vykonávalo štátnu správu 38 okresných úradov pôsobiacich v územných obvodoch pôvodných okresov a krajská štruktúra štátnej správy bola zrušená. Po obnovení miestnej samosprávy sa zvýšil počet obcí. Zatiaľ čo v roku 1989 existovalo na území Slovenska 2694 obcí, v roku 1991 ich už bolo 2825.

„V prvej polovici roka 1992 začala vláda uvažovať, v rámci pokračovania reformy verejnej správy o vytvorení regionálnej – druhej úrovne samosprávy. Bol vypracovaný tzv. župný model územného členenia Slovenskej republiky a nová štruktúra vzťahov v rámci decentralizovanej verejnej správy. v súlade s „Európskou chartou miestnej samosprávy“,  vláda však odsunula vytvorenie vyšších územných celkov a najskôr pristúpila k novému administratívnemu  členeniu územia SR.

Reforma verejnej správy v rokoch 1996 – 2000

V roku 1996 sa uskutočnil druhý krok reformy verejnej správy. Bolo zrušených 121 obvodov a 38 okresov . Zákonom NR SR č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky bolo rozhodnuté o symetrickom usporiadaní miestnej štátnej správy a druhej úrovne miestnej samosprávy na úrovni kraja. Podľa tohto zákona sa Slovenská republika člení na kraje, kraje sa členia na okresy a okresy na obce a vojenské obvody. Organizácia miestnej štátnej správy bola reprezentovaná krajskými a okresnými úradmi tak, ako to upravoval zákon NR SR č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Vzniklo 8 krajských a 79 okresných úradov. Krajské úrady boli samostatnými rozpočtovými kapitolami, boli druhostupňovými odvolacími orgánmi štátnej správy a mali tiež koordinovať plnenie spoločných úloh s inými orgánmi štátnej správy a samosprávy pri zabezpečovaní úloh ekonomického a sociálneho rozvoja príslušného územia. V súvislosti s týmto krokom reformy verejnej správy boli predmetom diskusie zriadenie krajov a ich počet (posudzoval sa počet 12, ale aj 16), integrácia štátnej správy a jej efektívnosť, počet a veľkosť okresov z hľadiska počtu obyvateľov.

Prijatím cit. zákona o územnom a správnom usporiadaní bolo Slovensko rozdelené na:  

1. 8 krajských úradov v Bratislave, Trnave, Trenčíne, Nitre, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach – regionálna úroveň štátnej správy,
2. 79 okresných úradov troch veľkostných typov – stupňom s počtom obyvateľov nad 90 tisíc, od 60 do 90 tisíc a do 30 tisíc,
3. 2883 obcí, kde sa vykonávala samospráva na miestnej úrovni.

Charakteristika zmien v 2. etape reformy:

Reforma verejnej správy v rokoch 2000 – doteraz

Vláda SR v r. 2000 schválila „Koncepciu decentralizácie a modernizácie verejnej správy“, ktorá je chápaná komplexne a systémovo.

Zároveň bol schválený aj vznik a zahájenie fungovania orgánov samosprávy vyšších. Samospráva vyšších územných celkov zahájila svoju činnosť k 1.januáru 2002. V súlade so zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z miestnej štátnej správy na obce a samosprávne kraje prebiehalo odovzdávanie kompetencií v oblasti zriaďovateľských úloh, ale aj niektorých administratívno-správnych úloh. Väčšinu úloh vykonávali orgány samosprávy vyššieho územného celku v režime samosprávnej pôsobnosti, časť úloh v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Doterajší priebeh procesu decentralizácie poukazoval na potrebu uskutočnenia niektorých systémových zmien, vrátane legislatívnych úprav. Systémové zmeny sa týkali najmä financovania samosprávnej pôsobnosti vyšších územných celkov (vrátane regionálneho rozvoja) a majetku vyšších územných celkov. Okrem toho bolo potrebné vykonať viaceré čiastkové úpravy jestvujúcich zákonov, na základe poznatkov z praxe. Tieto boli vykonané v rámci novelizácie zákonov, resp. prípravy nových zákonov.

Vláda v rámci uvedeného uznesenia schválila aj decentralizáciu pôsobností na obecnú samosprávu a samosprávu vyšších územných celkov a zrušenie okresných úradov a krajských úradov a začiatok činnosti novej štruktúry miestnej štátnej správy k 1.1.2004.

Vláda sa vrátila k modelu špecializovanej štátnej správy, opätovne sa vytvorili špecializované obvodné úrady a kompetencie existujúcich krajských úradov sa prerozdelili. Zrušením všetkých okresných úradov a transformáciou krajských úradov k 1. 1. 2004 integrovaná štátna správa zanikla. Vytvorilo sa 9 samostatných systémov orgánov špecializovanej štátnej správy organizovaných poväčšine na dvoch stupňoch riadených príslušnými odvetvovými ministerstvami.

Zákonom 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov a o zmene a doplnení zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch došlo k zrušeniu krajských úradov od 1. októbra 2007. Pôsobnosť krajských úradov prechádza na obvodné úrady a ministerstvá podľa osobitných zákonov čo znamená, že od 1.októbra 2007 v SR miestnu štátnu správu tvoria len obvodné úrady. Krajské špecializované úrady zostali zatiaľ zachované.

Súčasná štátna správa na Slovensku

Orgánmi štátnej správy SR sú:

1. ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy
2. miestne orgány štátnej správy (krajské a obvodné úrady)

Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy republiky sa zriaďujú zákonom NR SR č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa tohto zákona v platnom znení pôsobí v SR 14 ministerstiev, na ktorých čele je člen vlády a 10 ústredných orgánov štátnej správy, na čele ktorých je predseda, resp. riaditeľ – títo nie sú členmi vlády.

V Slovenskej republike pôsobia tieto ministerstvá:

1. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky,
2. Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
3. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky,
4. Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky,
5. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,
6. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
7. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky,
8. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
9. Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky,
10. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
11. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
12. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky,
13. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky,
14. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky.

V Slovenskej republike pôsobia aj tieto ústredné orgány štátnej správy:

Úrad vlády Slovenskej republiky

5. je ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy, kontrolu plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností,
6. kontroluje plnenie úloh z uznesení vlády,
7. plní úlohy spojené s vykonávaním nominačnej skúšky štátnymi zamestnancami podľa osobitného predpisu,
8. je osobný úrad vedúceho služobného úradu vymenovaného vládou podľa osobitného predpisu.

Protimonopolný úrad Slovenskej republiky

9. je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže.

Štatistický úrad Slovenskej republiky

10. je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť štátnej štatistiky.

Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky

11. je ústredným orgánom štátnej správy pre geodéziu, kartografiu a kataster nehnuteľností.

Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky

12. je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť jadrového dozoru,
13. zabezpečuje výkon štátneho dozoru nad jadrovou bezpečnosťou jadrových zariadení vrátane nakladania s rádioaktívnymi odpadmi a vyhoretým palivom a ďalšími fázami palivového cyklu, ako aj nad jadrovými materiálmi vrátane ich kontroly a evidencie. Zabezpečuje posudzovanie zámerov programu využitia jadrovej energie a kvality vybraných zariadení a prístrojov jadrovej techniky a záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv týkajúce sa jadrovej bezpečnosti jadrových zariadení a nakladania s jadrovými materiálmi.

Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky

14. je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť technickej normalizácie, metrológie, kvality a posudzovania zhody,
15. vypracúva koncepciu štátnej politiky, vykonáva metodickú činnosť a dozerá na plnenie úloh v oblasti normalizácie, metrológie, kvality a posudzovania zhody.

Úrad pre verejné obstarávanie

16. je ústredným orgánom štátnej správy pre verejné obstarávanie.

Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky

17. je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť priemyselného vlastníctva,
18. vykonáva ústrednú štátnu správu v oblasti ochrany vynálezu, úžitkového vzoru, dizajnu, topografie polovodičového výrobku, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobku a zemepisného označenia výrobku,
19. vedie ústredný fond patentovej literatúry a zabezpečuje výmenu a sprístupňovanie informácií v oblasti priemyselných práv.

Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky

20. je ústredným orgánom štátnej správy pre štátne hmotné rezervy a pre koordináciu a metodické usmerňovanie opatrení na riešenie stavu ropnej núdze.

Národný bezpečnostný úrad

21. je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu utajovaných skutočností, šifrovú službu a elektronický podpis.

Miestne orgány štátnej správy

        Miestnu štátnu správu vykonávajú krajské a obvodné úrady. Iným orgánom štátnej správy, obciam alebo iným právnickým osobám môže výkon miestnej štátnej správy zveriť len osobitný zákon.

Miestna štátna správa je po decentralizácii racionálnejšia a efektívnejšia. Štruktúra úradov miestnej štátnej správy zodpovedá nižšiemu rozsahu kompetencií, ktoré štátu po decentralizácii verejnej správy zostali. Zrušené boli integrované okresné a krajské úrady, miestnu štátnu správu dnes tvoria obvodné a krajské úrady všeobecnej a špecializovanej štátnej správy. Týmto spôsobom prišlo k výraznejšiemu prepojeniu vecnej a politickej zodpovednosti ministrov a ministerstiev, k zníženiu počtu úradov a úradníkov a tým pádom aj k efektívnejšej prevádzke celej štátnej správy na úrovni regiónov, miest a obcí.

        V roku 2003 schválila vláda Analýzu činnosti a financovania okresných a krajských úradov, Návrh koncepcie usporiadania miestnej štátnej správy a Projekt decentralizácie verejnej správy. Realizovaním navrhovaných zmien v príslušných oblastiach verejnej správy sa mala vytvoriť nová štruktúra verejnej správy a naplnenie cieľov decentralizácie a efektívnosti. Integrovaný systém organizácie miestnej štátnej správy bol nahradený sústavou špecializovaných úradov podriadených jednotlivým ministerstvám. Realizácia zámerov sa uskutočnila k 1. 1. 2004 sériou zákonov, vzťahujúcich sa na reformu štátnej správy, ktoré Národná rada Slovenskej republiky prijala v novembri 2003. Špeciálnymi  zákonmi boli upravené činnosti, ktoré boli vyčlenené z pôsobnosti krajských a obvodných úradov a vykonávajú ich nové úrady špecializovanej štátnej správy. Sú to:

1. krajské a obvodné úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR
2. krajské a obvodné pozemkové úrady, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo pôdohospodárstva SR
3. krajské a obvodné lesné úrady, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo pôdohospodárstva SR
4. krajské a obvodné úrady životného prostredia, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo životného prostredia SR
5. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a jeho územné úrady, ktorých ústredným orgánom je Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo zdravotníctva SR
6. obvodné úrady, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo vnútra SR,
7. krajské stavebné úrady, ktorých ústredným orgánom je Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja

4. ÚZEMNÁ SAMOSPRÁVA

V tejto kapitole sa podrobnejšie venujeme  postaveniu a funkciám samosprávy vzhľadom na  skutočnosť, že Slovenská republika sa v rámci aproximácie svojho právneho poriadku k právu EÚ zriadením vyšších územných celkov priblížila k modelu samospráv fungujúcich vo väčšine demokratických európskych štátov.

        Zriadenie vyšších územných celkov zákonom č. 302/2001 Zz. o samospráve vyšších územných celkov bolo nevyhnutným krokom na dovŕšenie systému a organizácie samosprávy v  Slovenskej republike. Skúsenosti z praktického fungovania  a uplatňovania správy verejných vecí na miestnej  a regionálnej úrovni od roku 1990, kedy sa položili právne základy obecného zriadenia zákonom Slovenskej národnej rady č.369/1990 Zb. potvrdili, že bez vyššej úrovne  územnej samosprávy v podobe vyšších územných celkom je územná samospráva nekompletná.

        Bez vyššieho článku územnej samosprávy sa obecné zriadenie  často dostáva vo vzťahu k miestnej štátnej správe do postavenia slabšieho partnera, ktorý je neraz ekonomicky a finančne závislý na štátnom rozpočte. Takýto stav  bol neudržateľný v rozvíjajúcom sa demokratickom režime. Zotrvanie takéhoto stavu by bolo v rozpore aj s Európskou chartou miestnej samosprávy, ktorá pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 1. júna 2000 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.336/2000 Z.z., o podpísaní Európskej charty miestnej samosprávy). V tejto kapitole charakterizujeme :

1. úrovne územnej samosprávy
2. obce a ich orgány
3. samosprávne kraje a ich orgány
4. porovnávame postavenie obcí a samosprávnych krajov
5. presuny kompetencií medzi štátnou správou a samosprávou

4.1  Obecná samospráva

Základom územnej samosprávy je obec, ktorá tvorí  samo statný právny celok. Obec združuje občanov, ktorí majú na jej  území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou. Ukladať obci povinnosti alebo zasahovať do jej oprávnení možno len záko nom a na základe medzinárodnej zmluvy.

Obyvateľ obce sa zúčastňuje na samospráve obce. Má právo najmä:

23. voliť orgány samosprávy obce a byť zvolený do orgánu samosprávy obce,
24. hlasovať o dôležitých otázkach života a rozvoja obce (miestne referen dum),
25. zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, na verejných zhromaždeniach obyvateľov obce a vyjadrovať na nich svoje názory,
26. používať obvyklým spôsobom obecné zariadenia a ostatný majetok obce,
27. obracať sa so svojimi podnetmi a sťažnosťami na orgány obce,
28. požadovať  pomoc v čase náhlej núdze.

Obce samostatne rozhodujú a uskutočňujú všetky úkony súvisiace so sprá vou obce a jej majetku, ak osobitný právny predpis takéto úkony nezveruje štátu alebo inej právnickej alebo   fyzickej osobe.  

Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce prostredníctvom orgánov obce hlasovaním obyvateľov obce a verejných zhromaždení obyvateľov  obce.

Základnými orgánmi obce sú :

1. obecné zastupiteľstvo
2. starosta obce.

Obecné zastupiteľstvo zriaďuje podľa  potreby, alebo ustanovuje osobitný zákon, ďalšie  svoje orgány, najmä obecnú radu, komisie, obecnú políciu, obec ný požiarny zbor a iné stále alebo dočasné výkonné a kontrolné orgány a urču je im náplň práce.

Obecné zastupiteľstvo

Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov  zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce.

Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä:

29. určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majet kom štátu dočasne

     prenechaným do hospodárenia obce,

-    schvaľuje rozpočet obce,

-    určuje organizáciu obecného úradu  a určuje poriadok odmeňovania zamestnancov obce,

-    zakladá, zriaďuje a kontroluje obchodné spoločnosti a iné právnické osoby, rozpočtové a príspevkové organizácie,

30. uznáša sa na nariadeniach obce
31. určuje miestne dane a poplatky
32. rozhoduje o prijatí úveru alebo pôžičky

Na plnenie úloh samosprávy obce, alebo ak to ustanovuje zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenia. Nariadenie nesmie od porovať ústave ani zákonu ani medzinárodnej zmluve. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže vydať nariadenie  len na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach.

Nariadenie sa musí vyhlásiť. Vyhlásenie sa vykoná vyvesením nariade nia na úradnej tabuli v obci najmenej na  15 dní, účinnosť  nadobúda  pätnás tym dňom od vyvesenia, ak v ňom nie je ustanovený neskorší začiatok účin nosti. V prípade živelnej pohromy alebo všeobecného ohrozenia, ak je to potrebné na odstraňovanie následkov živelnej pohromy alebo na zabránenie škodám na majetku, možno určiť skorší začiatok účinnosti nariadenia.

Obecné zastupiteľstvo sa schádza podľa potreby, najmenej však raz za dva mesiace. Jeho zasadnutia zvoláva a vedie starosta obce. Urobí tak aj v prípa de, ak o to požiada aspoň tretina poslancov obecného zastupiteľstva. Program rokovania sa oznamuje a zverejňuje na úradnej tabuli aspoň tri dni pred za sadnutím obecného zastupiteľstva.

Obecné zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore. Je spôsobilé rokovať a uznášať sa vtedy, keď je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na prija tie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, na prijatie nariadenia je potrebný súhlas  trojpätinovej  väčšiny prítomných poslancov.

Starosta

Predstaviteľom obce a najvyšším  výkonným orgánom obce je starosta.. Volia ho obyvatelia obce v priamych voľbách.

Starosta je štatutárnym orgánom obce v majetkových   vzťahoch, v pracovnoprávnych vzťahoch je zamestnancom obce a v administratívno právnych vzťahoch je správnym orgánom.

Starosta predovšetkým zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľ stva a obecnej rady a zároveň podpisuje ich uznesenia.

Starosta môže  pozastaviť  výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je pre obec nevýhodné. Ak je zriadená obecná rada, starosta prerokuje uznesenie obecného zastupiteľstva pred po zastavením jeho výkonu v obecnej rade. Ak starosta výkon uznesenia obec ného zastupiteľstva pozastavil z dôvodu, že je pre obec zjavne nevýhodné, môže ho potvrdiť obecné zastupiteľstvo trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých  po slancov . Ak obecné zastupiteľstvo uznesenie nepotvrdí do 2 mesiacov, uznesenie stráca platnosť.

Obecná rada

Obecné zastupiteľstvo môže zriadiť obecnú  radu. Obecná rada pozostáva z poslancov obecného zastupiteľstva, ktorý volí obecné zastupiteľstvo  celé funkčné obdobie. Obecnú radu a jej členov môže obecné zastupiteľstvo ke dykoľvek  odvolať. Spôsob volieb upravuje rokovací poriadok obecného zastu piteľstva.

Počet členov obecnej rady tvorí najviac tretinu počtu poslancov obecného zastupiteľstva. Obecná rada je iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgá nom obecného zastupiteľstva. Zároveň plní funkciu poradného orgánu staros tu. Schádza sa podľa potreby, najmenej 1 krát za mesiac.

Komisie

Obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať komisie ako svoje stále alebo do časné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Komisie sú zložené z poslancov obecného zastupiteľstva a obyvateľov obce zvolených obecným zastupiteľ stvom.

Obecný úrad

Výkonným orgánom  obecného zastupiteľstva a starostu je obecný úrad. Zabezpečuje administratívne a organizačné veci obecného zastupiteľstva a starostu, ako aj ďalších zriadených orgánov obecného zastupiteľstva.

Obecný úrad najmä:

- zabezpečuje písomnú agendu všetkých orgánov obce,

- zabezpečuje odborné podklady a iné písomnosti na rokovanie obecného zastupiteľstva a obecnej rady,

- vypracúva písomné vyhotovenia všetkých rozhodnutí starostu vydaných v správnom konaní,

33. vykonáva nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia starostu.

Hlavný kontrolór

Obecné    zastupiteľstvo    zriaďuje    funkciu   hlavného kontrolóra.   Hlavného   kontrolóra   volí   a   odvoláva   obecné zastupiteľstvo na šesť  rokov a po uplynutí tohto  obdobia sa jeho

pracovnoprávny   vzťah  k   obci  skončí.   Hlavný  kontrolór   je zamestnancom   obce  a   za  svoju   činnosť  zodpovedá   obecnému zastupiteľstvu. Obec môže zriadiť útvar hlavného kontrolóra. Hlavný kontrolór vykonáva  najmä kontrolu   príjmov   a   výdavkov   rozpočtu   obce a hospodárenia   s   majetkom   obce,   ako   aj  hospodárenia rozpočtových  organizácií  obce  a  príspevkových  organizácií obce a predkladá výsledky kontroly priamo obecnému zastupiteľstvu.

Funkcia hlavného kontrolóra je nezlučiteľná s funkciou :

a) poslanca obecného zastupiteľstva,

b) starostu,

c) člena orgánu právnickej osoby založenej alebo zriadenej obcou,

d) iného zamestnanca obce,

e) podľa osobitného zákona.

Hlavný kontrolór môže vykonávať  kontrolnú činnosť pre viaceré obce podľa osobitného zákona.

Obec môže zriadiť ako svoj poriadkový útvar obecnú po líciu. Určí jej organizáciu, objem mzdových prostriedkov a rozsah technických prostriedkov potrebných na jej činnosť. Obecnú políciu vedie jej náčelník, kto rého na návrh  starostu obce vymenúva a odvoláva obecné zastupiteľstvo.

4.2. Samospráva vyšších územných celkov

        Samospráva vyšších územných celkov má na území Slovenska dávne historické korene.  Už od 13. a14. storočia vykonávali miestnu verejnú správu samosprávne korporácie, ktorými boli stolice a neskôr župy so stavovskou samosprávou šľachticov a volených zástupcov zemianstva, ako aj mestá s municipálnym  právom so samosprávou meštianskou. Od vzniku stolíc sa takmer stále uplatňovala územná samospráva nielen na úrovni obcí a miest, ale aj na úrovni vyšších celkov. I v zahraničí, najmä vo vyspelých krajinách sú veľmi zriedkavé jednoúrovňové systémy územnej samosprávy.

        Tento typ územnej samosprávy  má normotvornú právomoc, rozhodovaciu právomoc, ako aj kreačnú, sankčnú, exekučnú a kontrolnú právomoc, kompetencie sa postupne decentralizujú z krajských úradov, z okresných úradov, ako aj z príslušných ústredných orgánov štátnej správy.

Samosprávny   kraj  je   samostatný   územný  samosprávny a správny celok Slovenskej republiky. Zákonom  302/2001 Zz. bolo zriadených 8 samosprávnych krajov :

a) Bratislavský samosprávny kraj so sídlom v Bratislave,

b) Trnavský samosprávny kraj so sídlom v Trnave,

c) Trenčiansky samosprávny kraj so sídlom v Trenčíne,

d) Nitriansky samosprávny kraj so sídlom v Nitre,

e) Žilinský samosprávny kraj so sídlom v Žiline,

f) Banskobystrický samosprávny kraj so sídlom v Banskej Bystrici,

g) Košický samosprávny kraj so sídlom v Košiciach,

h) Prešovský samosprávny kraj so sídlom v Prešove.

Samosprávny kraj verejnoprávna korporácia odlišná od štátu; je samostatným právnym subjektom, právnickou osobou verejného práva, ale i súkromného práva. Z toho vyplýva, že samosprávny kraj samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť môže vstupovať do spoločenských vzťahov upravených právnymi normami, napríklad administratívnoprávnych, majetkovoprávnych, pracovnoprávnych a iných vzťahov.    

        Sídla samosprávnych krajov spĺňajú  kritéria relatívnej dostupnosti centier, modality regiónov a urbanizácie, funkčnej homogenity a sociálno-ekonomickej vyváženosti, pretože vybrané mestá sú pomerne rovnomerne  rozmiestnené na území Slovenskej republiky. Mesto, podľa ktorého je samosprávny  kraj pomenovaný, je sídlom orgánov samosprávneho kraja.

        Zákon v súlade s § 2 ods.2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z.z. zvýrazňuje zásadu totožnosti územného obvodu, správnejšie územia samosprávneho kraja s územným obvodom kraja ako správneho celku. Táto územná zhoda (symetria) sa uplatnila z dôvodu, aby štátne inštitúcie, ako aj orgány územnej samosprávy pôsobili na rozvoj rovnakého územia. Môžu na to síce používať rôzne ekonomické nástroje, ktoré však na tom istom území majú za cieľ ekonomicky homogénne územné celky. Územia samosprávnych krajov sú teda vymedzené pomocou správnych celkov – krajov  ( § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z.z.), kraje sa členia na menšie správne celky – okresy ( § 9 zákona NR SR č.221/1996Z.z. ) a okresy sú tvorené jednotlivými obcami a vojenskými obvodmi  podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č.258/1996 Z.z., ktorým sa vydáva zoznam obcí a vojenských obvodov tvoriacich jednotlivé okresy v znení neskorších predpisov.

Orgány samosprávneho kraja sú :

1. zastupiteľstvo     samosprávneho      kraja ,
2. predseda samosprávneho kraja

Pri kreovaní uvedených orgánov sa uplatňuje princíp priamej demokracie – voľby.

Každý samosprávny kraj musí mať ustanovené svoje orgány. Zastupiteľstvo samosprávneho kraja a predseda samosprávneho kraja majú prvotnú (originárnu) pôsobnosť a právomoc . Iné orgány zariadené na výkon samosprávy odvodzujú svoju činnosť od orgánov samosprávneho kraja.

Zastupiteľstvo samosprávneho kraja

Zastupiteľstvo je  zbor zložený z  poslancov samosprávneho kraja  zvolených  v  priamych   voľbách.  Spôsob  voľby  poslancov zastupiteľstva ustanovuje osobitný  zákon. Zastupiteľstvo určí  počet poslancov na celé volebné obdobie  v pomere 12 000 až 15 000 obyvateľov  na  jedného  poslanca  a  určí  volebné  obvody  podľa osobitného  zákona.  

Zastupiteľstvu   je  vyhradené   rozhodovať  o základných otázkach samosprávneho kraja, najmä :

a) uznášať sa na nariadeniach,

b) určovať   zásady   hospodárenia   a   nakladania   s  majetkom   samosprávneho  kraja  a  s  

    majetkom  prenechaným  do užívania

   samosprávnemu kraju,

1. voliť a odvolávať na návrh predsedu z poslancov zastupiteľstva podpredsedu                

samosprávneho  kraja ,

j) voliť   na  šesť   rokov  a   odvolávať  hlavného   kontrolóra  samosprávneho kraja  (ďalej

   len "hlavný  kontrolór") a určovať  jeho plat a odmenu,

l) určovať odmenu poslancom ,

m) určovať odmenu členom komisií, ktorí nie sú poslancami,

Zastupiteľstvo rokuje  vždy v zbore.  Je spôsobilé rokovať a uznášať  sa,  ak  je   prítomná  nadpolovičná  väčšina  všetkých poslancov. Na prijatie uznesenia zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.

Funkciu  poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja    vykonávajú poslanci  spravidla  bez prerušenia pracovného  pomeru  alebo  obdobného  pracovného  vzťahu. Poslanec nesmie  byť pre  výkon svojej  funkcie ukrátený  na právach ani na nárokoch  vyplývajúcich  z  pracovného  pomeru  alebo  z obdobného pracovného vzťahu. Zamestnávateľ umožní svojmu zamestnancovi výkon funkcie poslanca podľa osobitných  predpisov. Poslancovi, ktorý je na výkon funkcie dlhodobo  uvoľnený zo zamestnania, patrí namiesto mzdy alebo inej odmeny v zamestnaní odmena od samosprávneho kraja.

Predseda samosprávneho kraja

Predsedu   volia  obyvatelia   samosprávneho  kraja    v  priamych  voľbách.  Spôsob  voľby  predsedu ustanovuje osobitný zákon.

Predseda     zastupuje    samosprávny     kraj    navonok. V majetkovoprávnych vzťahoch, pracovnoprávnych  vzťahoch a v iných vzťahoch  je   štatutárnym  orgánom;  rozhoduje   aj  vo  veciach, v ktorých zákon zveruje samosprávnemu kraju rozhodovanie o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb.

Funkcia predsedu  je verejná funkcia a nevykonáva sa v pracovnom pomere. Doterajší pracovnoprávny vzťah alebo obdobný pracovný vzťah zostáva zachovaný.

Predseda je výkonným orgánom samosprávneho kraja, vykonáva správu samosprávneho kraja a zastupuje samosprávny kraj navonok.

Zákon viaže priamo na osobu predsedu oprávnenia,   ktoré sú významné smerom dovnútra samosprávneho kraja i mimo neho. Predseda je štatutárnym orgánom  právnickej osoby – samosprávneho kraja, z čoho vyplýva, že zastupuje samosprávny kraj vo vzťahu k právnym subjektom (právnickým osobám a fyzickým osobám) v právnych vzťahoch, ktorých účastníkom je samosprávny kraj. Ide o rôzne druhy  právnych vzťahov, predovšetkým majetkovoprávne, pracovnoprávne i správne, keďže predseda má postavenie správneho orgánu.

Predseda disponuje tiež sankčnou právomocou voči právnickým osobám a fyzickým osobám oprávneným podnikať za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, a to porušenia všeobecne záväzného nariadenia samosprávneho kraja. V uvedenom prípade predseda môže, ale nemusí sankciu vo forme pokuty až do výšky 500 000,- Sk zodpovednému subjektu uložiť. Ide o zodpovednosť porušiteľa práva založenú na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti, teda bez ohľadu na zavinenie. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť, pretože zákon neustanovuje nijaké liberačné dôvody.

Konanie o právach  a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb je upravené tak, že na rozhodovanie predsedu samosprávneho kraja sa vzťahujú procesné pravidlá ustanovené v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ak zákon neurčuje inak. Osobitosť konania a rozhodovania predsedu samosprávneho kraja vyžaduje aj určitú odchylnú úpravu od všeobecného predpisu  o správnom konaní vo veci subjektu, ktorý je príslušný preskúmať prvostupňové rozhodnutie predsedu samosprávneho kraja v odvolacom konaní. Pri riešení tejto problematiky zákon o samosprávnych krajoch striktne zohľadňuje okolnosť, či predseda samosprávneho kraja rozhoduje vo veciach územnej samosprávy alebo výkonu štátnej správy.

        Proti neprávoplatnému rozhodnutie predsedu samosprávneho kraja vo veciach územnej samosprávy možno podať opravný prostriedok priamo na správny súd, ktorý napadnuté rozhodnutie preskúma podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.  

        V prípadoch, v ktorých predseda samosprávneho kraja rozhoduje vo veciach výkonu štátnej správy zvereného zákonom samosprávnemu kraju, je odvolacím orgánom vecne príslušné ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy. Toto riešenie je v súlade s čl.71 ods.2 ústavy, ktorý ustanovuje, že výkon štátnej správy prenesený na vyšší územný celok riadi a kontroluje vláda. Ústredný orgán štátnej správy ako odvolací orgán sa teda určil najmä z dôvodu, aby v prvom stupni ako aj v odvolacom konaní  nerozhodovali orgány v podstate na rovnakej úrovni verejnej správy, čo by nastalo, ak preskúmacím orgánom by bol napríklad  krajský úrad. Právoplatné rozhodnutie  predsedu samosprávneho kraja možno na základe žaloby občana preskúmať správnym súdom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Hlavný kontrolór

Dôležitou súčasťou systému vnútornej kontroly činnosti samosprávneho kraja je inštitút hlavného kontrolóra samosprávneho kraja. Každý samosprávny kraj je povinný zriadiť funkciu hlavného kontrolóra.

        Konštrukcia tohto paragrafu je založená na určitej miere nezávislosti funkcie hlavného kontrolóra na orgánoch samosprávneho kraja, ale aj iných orgánoch a subjektoch v záujme objektívneho výkonu kontroly. Zastupiteľstvu zákon ukladá povinnosť sústavne utvárať hlavnému kontrolórovi podmienky na nezávislý výkon kontrolnej činnosti.

        Hlavný kontrolór je zamestnanec samosprávneho kraja, ktorého volí na obdobie šiestich rokov zastupiteľstvo. V kompetencii hlavného kontrolóra je všeobecne kontrola plnenia úloh samosprávneho kraja, predovšetkým však finančná kontrola (príjmy a výdavky rozpočtu samosprávneho kraja ) a majetková kontrola  (hospodárenia a nakladanie s majetkom samosprávneho kraja). Hlavný kontrolór sa riadi plánom kontrolnej činnosti, avšak je tiež povinný vykonať kontrolnú akciu  na požiadanie zastupiteľstva.

Komisie

Komisie sú orgánmi zastupiteľstva  samosprávneho kraja; zriaďujú sa na neurčitý čas alebo len príležitostne (ad hoc) ako poradné, iniciatívne a kontrolné orgány pre jednotlivé úseky činnosti samosprávneho kraja.

Komisie nemajú samostatnú rozhodovaciu právomoc. Schádzajú sa operatívne podľa potreby, spravidla raz za mesiac. Zasadnutia komisií sú neverejné.

Úrad  zabezpečuje  administratívne a organizačné záležitosti predsedu, zastupiteľstva a ním zriadených orgánov. Zamestnanci aparátu úradu sú zamestnancami samosprávneho kraja.  

Na čele úradu je riaditeľ úradu, ktorý riadi úrad a zodpovedá za jeho činnosť; riaditeľ úradu je tiež zamestnanec samosprávneho kraja.

        Obyvateľom samosprávneho kraja je nielen štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt v obci na jeho území, ale zákon priznáva tento status tiež cudzincovi, ktorý má v obci  patriacej do územia samosprávneho kraja trvalý pobyt podľa zákona NR SR č.48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Toto riešenie korešponduje s čl.30 ods.1 druhou vetou ústavy, ktorý ustanovuje, že cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Obyvateľ  samosprávneho kraja  je osoba,  ktorá má  trvalý pobyt v obci na jeho území.

Obyvateľ  samosprávneho   kraja  sa  zúčastňuje   na  jeho samospráve. Je oprávnený najmä :

a) voliť zastupiteľstvo a byť volený do zastupiteľstva,

b) voliť predsedu a byť volený za predsedu,

c) hlasovať   v  referende   samosprávneho  kraja   za  podmienok    ustanovených týmto

    zákonom (ďalej len "referendum"),

d) zúčastňovať sa na zasadnutiach zastupiteľstva,

e) obracať sa so svojimi  podnetmi, sťažnosťami a inými podaniami

   na predsedu, zastupiteľstvo a orgány ním zriadené.

Na výkone  samosprávy sa môže  s výnimkou oprávnení pod a)-c)   podieľať  aj  ten,   kto  na  území samosprávneho kraja :

a) má nehnuteľný majetok,

b) je prihlásený na prechodný pobyt.

4.2.1 Pôsobnosť samosprávneho kraja

Pôsobnosť samosprávneho kraja je zákonom ustanovený rozsah úloh, ktoré je povinné zabezpečovať na svojom území.

        Pôsobnosť samosprávneho kraja sa rozdeľuje na samostatnú (vlastnú, originárnu) a prenesenú pôsobnosť.

        Možno konštatovať, že do samostatnej pôsobnosti samosprávneho  kraja zákon zveruje také záležitosti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú rozvoj samosprávneho kraja a utvárajú nevyhnutné predpoklady na riadne uspokojovanie potrieb jeho obyvateľov v hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti.

Samosprávny kraj  pri výkone samosprávy sa  stará o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov. Pritom najmä :

a)   zabezpečuje tvorbu a plnenie programu sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja

územia samosprávneho kraja,

b)   vykonáva plánovacie činnosti  týkajúce sa územia samosprávneho    kraja,

c )  obstaráva,  prerokúva  a  schvaľuje  územnoplánovacie podklady  samosprávneho kraja a

územné plány regiónov,

e) vykonáva  vlastnú investičnú  činnosť a  podnikateľskú činnosť v záujme  zabezpečenia

    potrieb  obyvateľov samosprávneho kraja   a rozvoja samosprávneho kraja,

f) zakladá,  zriaďuje,  zrušuje  a  kontroluje  svoje  rozpočtové  a príspevkové   organizácie  a  

    iné  právnické   osoby  podľa osobitných predpisov,

g) podieľa sa na tvorbe a ochrane životného prostredia,

i) utvára  podmienky  na  rozvoj  výchovy  a  vzdelávania,  najmä v stredných školách, a na

    rozvoj ďalšieho vzdelávania,

j) utvára  podmienky na  tvorbu, prezentáciu  a rozvoj kultúrnych hodnôt a kultúrnych aktivít        

   a  stará sa o ochranu pamiatkového  fondu,

k) koordinuje rozvoj cestovného ruchu,

l) koordinuje  rozvoj  telesnej  kultúry  a  starostlivosť o deti   a mládež,

m) spolupracuje   s  obcami   pri  tvorbe   programov  sociálneho  a ekonomického rozvoja

     obcí,

n) podieľa  sa na  riešení problémov,  ktoré sa  týkajú viacerých obcí na území

    samosprávneho kraja,

o) rozvíja  spoluprácu  s  územnými  celkami  a  s  orgánmi iných

   štátov,

Samosprávny   kraj  môže   v  rozsahu   svojej  pôsobnosti spolupracovať s územnými a správnymi  celkami alebo s úradmi iných štátov vykonávajúcimi regionálne funkcie.  Má právo stať sa členom medzinárodného združenia územných celkov alebo územných orgánov.

Samosprávny kraj zasiela rovnopis uzatvorenej dohody o spolupráci alebo dokladu o členstve v medzinárodnom združení územných celkov alebo územných orgánov krajskému úradu, v ktorého územnom obvode má sídlo. Krajský úrad vedie evidenciu uzatvorených zmlúv o spolupráci a o členstve samosprávnych krajov v medzinárodných združeniach územných celkov alebo územných orgánov.

        Právna úprava problematiky vychádza predovšetkým z Európskeho rámcového dohovoru o cezhraničnej spolupráci medzi územnými celkami alebo orgánmi (oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.78/2001 Z.z.), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 1.mája 2000 vrátane jeho doplnkového protokolu (oznámenie Ministerstva  zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   č.  79/2001   Z.z. ) a protokolu  č.2

( oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č.116/2001 Z.z.)

        Samosprávny kraj ako právnická osoba môže teda vo vlastnom mene vstupovať do vzťahov medzinárodnej spolupráce, a to od jej jednoduchých foriem až po zložitejšie formy; napríklad členstvo samosprávneho kraja v medzinárodnom združení.

        Dohody o spolupráci je potrebné rozlišovať od medzištátnych dohôd, v ktorých zmluvné strany – štát môžu ustanoviť obsah, formy a rozsah rozvíjania medzinárodnej spolupráce územných celkov alebo orgánov. Napríklad možno uviesť Dohodu medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Poľskej republiky o cezhraničnej spolupráci (oznámenie Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky č. 44/1995 Z.z.).

Všeobecne záväzné nariadenia samosprávneho kraja

Samosprávny  kraj  môže   vo  veciach  územnej  samosprávy vydávať  všeobecne  záväzné  nariadenie  (ďalej len "nariadenie");

Vo veciach, v ktorých  samosprávny kraj plní úlohy štátnej správy,  môže  vydávať  nariadenie  len  na  základe splnomocnenia zákonom a  v jeho medziach.

Ak   je  vláda   Slovenskej  republiky   toho  názoru,  že nariadenie je v rozpore s národnými záujmami  alebo so  záujmami iných  vyšších územných  celkov alebo obcí, vráti  ho zastupiteľstvu prostredníctvom  prednostu v lehote určenej  na  podpísanie.  Ak  nariadenie  zastupiteľstvo  opätovne schváli v znení námietok vlády,  nadobudne účinnosť v lehote do 15 dní.  V  opačnom  prípade  nariadenie  stráca  platnosť,  ak o tom rozhodne krajský súd na návrh vlády.

Nariadenie sa  vyhlasuje vyvesením jeho  úplného znenia na úradnej tabuli  samosprávneho kraja najmenej  na 30 dní;  účinnosť nadobúda  30. dňom  od  vyvesenia,  ak  v  ňom  nie  je ustanovený neskorší  začiatok  účinnosti.  Ak  je  to  odôvodnené  naliehavým verejným záujmom,  môže sa v nariadení  výnimočne ustanoviť skorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia. Vyhlásenie  nariadenia podľa   je podmienkou jeho platnosti; okrem toho sa nariadenie  zverejní aj v mieste obvyklým spôsobom.

Zákon  rozlišuje dva druhy nariadení samosprávneho kraja, a to :

1. na naplnenie úloh vo veciach územnej samosprávy,
2. vo veciach, v ktorých samosprávny kraj plní úlohy štátnej správy.

V prvom prípade ide o normatívne právne akty; sú výrazom suverenity tohto typu samosprávy. Samosprávny kraj nimi zrejme môže upravovať aj spoločenské vzťahy, že vždy ide o plnenie jeho úloh vo veciach územnej samosprávy; na ich vydávanie sa nevyžaduje osobitné zákonné splnomocnenie.

Z formálnoprávnych náležitostí nariadenia je dôležité, aby samosprávny kraj  vedel preukázať nadobudnutie platnosti a účinnosti nariadenia, keďže ide o právny predpis, a teda o prameň slovenského práva. Za týmto účelom je vhodné vyznačiť na nariadení prvý a posledný deň (dĺžku) vyvesenia, prípadne uviesť tieto skutočnosti v osobitnom oznámení na úradnej tabuli a doklad o tom  uchovávať. V opačnom prípade môže dojsť k spochybneniu platnosti nariadenia.

Financovanie samosprávneho kraja

Základom  finančného hospodárenia  samosprávneho kraja  je rozpočet, ktorý sa zostavuje na obdobie jedného kalendárneho roka.

Samosprávny  kraj  financuje  svoje  potreby  predovšetkým z vlastných príjmov,  ako aj zo  štátnych dotácií. Vlastné  príjmy samosprávneho kraja sú v rozsahu podľa osobitných predpisov :

1. príjmy  z  majetku  samosprávneho  kraja  a  z  majetku  štátu prenechaného

samosprávnemu kraju do užívania,

b)   príjmy z miestnych daní a poplatkov,

c)   výnosy z pokút,

1. výnosy  z dobrovoľných  zbierok, dobrovoľné  príspevky a dary právnických osôb a

fyzických osôb,

e)   iné príjmy.

4.3 Presun právomocí zo štátnej správy na územnú samosprávu

Na samosprávny kraj možno  zákonom preniesť niektoré úlohy  štátnej správy.

S  prenesením  úloh  na  samosprávny  kraj  štát poskytne  samosprávnemu kraju  potrebné finančné  a iné materiálne prostriedky.

Štátne  orgány  podporujú  spoluprácu  samosprávneho kraja s územnými  a správnymi  celkami alebo  s orgánmi,  alebo s úradmi iných štátov  vykonávajúcimi regionálne funkcie; dbajú  na to, aby samosprávny kraj bol informovaný o možnostiach tejto spolupráce.

Samosprávny kraj ako neštátny subjekt môže teda plniť aj úlohy štátnej správy, ak sú splnené zákonné podmienky, a to, že tieto úlohy môže štát zveriť do pôsobnosti samosprávneho kraja výlučne iba formou zákona a zároveň musí samospráve poskytnúť zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky; prípadne aj iné prostriedky na riadne plnenie úloh v prenesenej pôsobnosti.

        Vzťah samosprávneho kraja k štátnym orgánom, obciam a iným právnickým osobám, sa zakladá na zásade vzájomnej súčinnosti a výhodnosti. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že vzťah medzi samosprávnym krajom a jednotlivými obcami na jeho území nie je vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Ide o dve relatívne navzájom nezávislé úrovne územnej samosprávy.

        Súčasťou vzťahov medzi samosprávnym krajom a inými právnymi subjektami je aj úprava dozoru a kontroly štátu nad činnosťou samosprávneho kraja.

        Napríklad  podľa § 4 písm.c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení zákona č.458/2000 Z.z. kontrolná pôsobnosť úradu sa vzťahuje aj na obce, verejnoprávne inštitúcie a iné právnické osoby, pokiaľ hospodária s prostriedkami štátneho rozpočtu a hospodária alebo nakladajú so štátnym majetkom.

Vytvorenie vyšších územných celkov ako aj presun niektorých kompetencií štátnej správy na samosprávu je výsledkom prebiehajúceho procesu decentralizácie. Cieľom tohto procesu je oslabenie centralizovaného spravovania vecí verejných a posilnenie právomocí na miestnej (obec) a regionálnej úrovni (VÚC), čím sa dokáže lepšie mobilizovať a využiť ľudský, výrobný a prírodný potenciál v rámci jednotlivých regiónoch Slovenska, posilní sa ochrana práv menšín a verejnú samosprávu budú permanentne kontrolovať volení zástupcovia občanov. Právnou normou, ktorá upravuje presun právomocí štátnej správy na samosprávu je zákon NR SR č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky. Prijatím tohto zákona prechádzajú niektoré kompetencie štátnej správy (krajské a okresné úrady) na samosprávu (obce a VÚC) v nasledovnom časovom slede  :

Od 1. januára 2002                                     Štátna správa                    Samospráva

1. na úseku matrík                                             OÚ                                   obec
2. na úseku vodného hospodárstva                     OÚ                                   obec      
3. na úseku ochrany prírody                               OÚ                                   obec
4. na úseku civilnej ochrany obyvateľstva          KÚ                                   VÚC
5. na úseku dráh                                                 KÚ                                   VÚC

Od 1. apríla 2002

1. na úseku cestnej dopravy                                KÚ                                   VÚC

1. na úseku sociálnych vecí                                OÚ                                    obec

                                                                           KÚ                                   VÚC

1. na úseku kultúry (zriaďovateľské kompetencie)                          príspevkové a                  

                                                                                         rozpočtové organizácie

Od 1. júla 2002

1. na úseku zdravotníctva                                    OÚ                                  obec

                                                                            KÚ                                 VÚC

1. na úseku školstva a telesnej kultúry                 OÚ                                  obec

                                                                            KÚ                                 VÚC

Od 1. januára 2003

1. na úseku územného plánovania         OÚ (stavebný úrad)                        obec

    a stavebného poriadku                       KÚ (vybrané činnosti)                   VÚC

1. na úseku pozemných komunikácií                        obec (špeciálny stavebný úrad)

II. OSOBITNÁ ČASŤ

Na začiatku všeobecnej časti skrípt sme sformulovali definíciu správneho práva  : Správne právo je   odvetvie slovenského právneho poriadku, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej správy, a to  tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom. Uviedli sme, že správne právo možno členiť z viacerých hľadísk.

Podľa toho, či normy správneho práva obsahujú práva a povinnosti,  alebo procesný postup pri uplatňovaní práv a povinností, členíme správne právo na :

1. správne právo hmotné,

1. správne právo procesné.

V tejto časti skrípt sa venujeme správnemu právu hmotnému, ktoré sa inak nazýva aj materiálne správne právo. Správne právo hmotné obsahuje také administratívnoprávne normy, obsahom ktorých sú práva, právom chránené záujmy a povinnosti subjektov, ktoré vstupujú do právnych vzťahov. V jednotlivých kapitolách uvádzame výkon správy  v jednotlivých oblastiach verejnej správy, pričom  sa sústreďujeme na  práva a povinnosti subjektov vstupujúcich do administratívnoprávnych vzťahov.

1. VNÚTORNÁ SPRÁVA

Súčasný stav právnej úpravy vnútornej správy ovplyvňujú nové politické a spoločensko-ekonomické podmienky po r. roku 1993, ako aj požiadavky kompability slovenského právneho poriadku s právom európskej únie.

Zákonná a podzákonná reglementácia spoločenských vzťahov v spomenutej oblasti vychádza jednak z ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, jednak z Ústavy Slovenskej republiky č.460/1992 Zb. v znení neskorších zmien, úplné znenie č.135/2001 Z.z.

V tejto kapitole sa zameriame na objasnenie jednotlivých okruhov aktivít, ktoré zahŕňame do pojmu vnútorná správa, a to:

1. zabezpečovanie osobného stavu občanov- matriky, zmena mena a priezviska, evidencia obyvateľstva
2. štátne občianstvo, pobyt cudzincov

1.1 Meno a priezvisko

Základná právna úprava :

Zákon NR SR č.300/1993 Z.z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov

Každá osoba, t.j. občan Slovenskej republiky, cudzinec, utečenec, presídlenec  alebo osoba bez štátnej príslušnosti (bezdomovec) má meno, pod ktorým vystupuje v právnych vzťahoch a ktoré udáva jeho totožnosť.

        Je potrebné zdôrazniť, že pojem meno zahŕňa  jednak osobné (rodné) meno, jednak priezvisko, teda meno po rodičoch (rodové meno). Užívanie mena a priezviska, ich zmenu a ochranu upravujú  právne normy, a to administratívnoprávne a občianskoprávne. Spomenutými normami sa utvára právna garancia zabezpečovania ústavného práva každej osoby na ochranu mena.

        Meno osoby,  ktorá sa narodila na území Slovenskej republiky, sa určuje

1. dohodou,
2. rozhodnutím súdu, ak nedošlo k dohode rodičov,
3. vyhlásením jedného z rodičov, ak druhý rodič nie je známy,
4. rozhodnutím súdu na podnet okresného úradu, ak nie je známy ani jeden z rodičov.

Osobe narodenej na území Slovenskej republiky možno určiť aj viac mien, a to aj cudzojazyčných, najviac však tri mená. Právna úprava nepripúšťa určenie mena výstredného, hanlivého, zdrobneného, ak sa ich nová forma neosamostatnila tak, že sa chápu ako vžité samostatné mená. Osobe ženského pohlavia nemožno určiť mužské meno a naopak, ani určiť totožné meno súrodencom.

        Štátny občan SR po narodení nadobúda spoločné priezvisko rodičov. Ak majú rodičia rôzne priezviská, nadobúda priezvisko jedného z nich, a to na základe určenia dohodou pri uzavretí manželstva. Ak rodičia nie sú zosobášení a majú rôzne priezviská, nadobúda priezvisko podľa dohody rodičov. Dohodou rodičov možno určiť iba priezvisko, ktoré v čase, keď k dohode došlo, má jeden z rodičov. Právna úprava pamätá  aj na spôsob nadobudnutia priezviska

1. dieťaťa narodeného do 300 dní od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva (platí priezvisko, na ktorom sa rozvedení manželia dohodli pri uzavretí manželstva),
2. dieťaťa, ktorého otec nie je známy (platí priezvisko matky v čase jeho narodenia),
3. dieťaťa, ktorého ani jeden rodič nie je známy (platí priezvisko určené súdom na podnet matričného úradu).

Ženské priezvisko v slovenskom jazyku sa určuje a používa s náležitou koncovkou slovenského prechyľovania. Takéto priezvisko v inom ako slovenskom jazyku možno používať aj bez tejto koncovky.

Zmena mena alebo zmena priezviska podlieha povoleniu matričného úradu  príslušného podľa trvalého, prípadne posledného trvalého pobytu štátneho občana SR na území SR. Obvodný úrad Bratislava I povoľuje zmenu mena alebo priezviska, ak štátny občan SR nemal na území SR takýto pobyt. Na zápis zmeny mena alebo priezviska je príslušný okresný úrad, v ktorého matrike je  zapísané meno alebo priezvisko štátneho občana SR, ktorého sa návrh týka. Žiadosť o povolenie zmeny mena alebo zmeny priezviska musí byť písomná a musí obsahovať zákonom ustanovené náležitosti.

Osvojiteľovi sa umožňuje zvoliť pre osvojenca do 6 mesiacov od osvojenia iné meno, než ktoré má zapísané v matrike. Vyhlásenie o tom prijíma okresný úrad podľa miesta trvalého pobytu osvojiteľov (osvojiteľa, ak ide o osvojenie osamelou osobou). Vyhlásenie musí obsahovať zákonom ustanovené náležitosti.

        Dôvody zmeny mena alebo priezviska sú uvedené príkladmo v zákone (napr. ak ide o meno hanlivé, smiešne, výstredné a pod.). Zákon podrobne  upravuje aj otázky zmeny priezviska, ak majú manželia spoločné priezvisko, rôzne priezviská, o vrátení sa k pôvodnému priezvisku po rozvode manželstva a pod. Vždy sa pritom pamätá na záujmy maloletého. Ak sa zmena má dotknúť osoby staršej ako 15 rokov, vyžaduje sa aj jej súhlas.

1.2 Matrika

Základná právna úprava :

zákon NR SR č.154/1994 Z.z. o matrikách v znení neskorších zmien a doplnení

zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších zmien a doplnení

vyhláška MV SR č.302/1994 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o matrikách.

        Právne vzťahy vznikajúce pri vedení matrík a s tým súvisiace práva a povinnosti fyzických osôb a úlohy orgánov štátnej správy upravuje zákon o matrikách.

        Matrika je štátna evidencia o osobnom stave fyzických osôb, ktoré sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli na území SR, a štátnych občanov SR,  ktorí sa narodili, uzavreli manželstvo alebo zomreli v cudzine.

        Matriku tvoria kniha narodení, kniha manželstiev a kniha úmrtí.   Matrika je verejnou listinou.

        Do matriky sa zapisujú údaje o narodení, uzavretí manželstva a úmrtí i údaje o iných skutočnostiach rozhodných pre zistenie alebo overenie  osobného stavu, napr. o osvojení, rozvode, určení otcovstva (matričné udalosti).

        Verejnou listinou je popri matike tiež úradný výpis z nej, t.j. rodný, sobášny a úmrtný list, ale aj doslovný výpis z matriky a potvrdenie vyhotovené o údajoch zapísaných v matrike.

Matriku ako výkon štátnej správy vedie obec, v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košiciach mestská časť.

        Matričné udalosti   sa zapisujú do matriky vedenej matričným úradom, v obvode ktorého sa matričná udalosť stala.

        Matrika sa vedie v jednom vyhotovení. Zápisy sa vykonávajú na základe písomného oznámenia, do knihy narodení aj na základe ústneho oznámenia rodiča.

        Právna úprava matrík  počíta aj s iným spôsobom vedenia matriky, než len na zviazaných tlačivách, a to aj na iných nosičoch informácií s tým, že sa musí o.i. zabezpečiť ochrana informácií pred zneužitím. Na vedenie matrík ustanoví starosta obce matrikára a jeho zástupcu; ak je to potrebné vzhľadom na rozsah činností, ustanoví vedúceho matrikára a potrebný počet matrikárov. Matrikárom môže byť fyzická osoba, ktorá je plnoletá, bezúhonná, preukázala ovládanie vedenia matrík zložením skúšky a zložila sľub.

Do knihy narodení sa zapisuje

4. meno, priezvisko, pohlavie a rodné číslo dieťaťa,
5. deň, mesiac, rok a miesto narodenia dieťaťa  a ak ide o viacpočetný pôrod, aj časové poradie narodenia,
6. meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum a miesto narodenia, rodné číslo, štátne občianstvo a miesto trvalého pobytu rodičov dieťaťa,
7. dohoda rodičov o priezvisku dieťaťa, ak majú rôzne priezviská alebo nežijú v manželstve, prípadne rozhodnutie súdu o určení priezviska,
8. dátum zápisu (deň, mesiac a rok).

Do knihy manželstiev sa zapisuje

9. meno, priezvisko, rodné priezvisko, deň, mesiac, rok a miesto narodenia, rodné číslo a osobný stav muža a ženy, ktorí uzavreli manželstvo,
10. deň, mesiac, rok uzavretia manželstva a ak k uzavretiu manželstva  došlo mimo sídla matričného úradu, miesto uzavretia manželstva,
11. meno, priezvisko, rodné priezvisko, deň, mesiac, rok a miesto narodenia rodičov manželov,
12. dohoda manželov o priezvisku a dohoda o priezvisku detí, ak si  manželia ponechajú doterajšie priezviská, dohodnuté priezvisko sa uvedie v mužskom i ženskom tvare,
13. štátne občianstvo manželov, mená, priezviská a rodné čísla svedkov,
14. dátum zápisu (deň, mesiac a rok).

Do knihy úmrtí sa zapisuje

15. deň, mesiac, rok a miesto úmrtia,
16. meno, priezvisko, rodné priezvisko, miesto trvalého pobytu, deň, mesiac, rok a miesto narodenia, pohlavie, rodné číslo a štátne občianstvo zomrelého,
17. dátum zápisu (deň, mesiac a rok).

Do knihy úmrtí sa zapisuje aj rozhodnutie súdu o vyhlásení občana za mŕtveho. Narodenie mŕtveho dieťaťa sa nezapisuje do tejto knihy, ale do knihy narodení.

Zápisy do matriky sa vykonávajú v štátnom jazyku. Ženské priezvisko osoby inej ako slovenskej národnosti sa zapíše na požiadanie osoby, ktorej sa zápis týka, bez koncovky slovenského prechyľovania (§ 16 zákona o matrikách).

Do matrík možno nazerať a robiť z nej výpisy len za podmienok ustanovených v zákone .

Osobitnú matriku vedie Ministerstvo vnútra. Zapisujú sa do nej matričné udalosti štátnych občanov SR, ku ktorým došlo na

18. území cudzieho štátu,
19. zastupiteľskom úrade SR na území cudzieho štátu,
20. lodi alebo lietadle mimo územia SR,
21. území nepatriacom žiadnemu štátu.

Zápis sa vykoná na základe oznámenia občana zastupiteľskému úradu SR v cudzom štáte. Štátny občan SR však môže oznámenie urobiť aj na matričnom úrade, v ktorého obvode má trvalý pobyt. Súčasne je povinný predložiť zákonom ustanovené doklady na vykonanie zápisu v osobitnej matrike jednému z uvedených orgánov. Zápisy sa potom vykonajú na základe úradných oznámení  zastupiteľských úradov SR, výpisov zasielaných cudzími štátmi v rámci výmeny matrík alebo žiadostí na základe predložených cudzozemských verejných listín.

Uzavieranie manželstva

Manželstvo sa uzaviera súhlasným vyhlásením muža a ženy pred orgánom štátu alebo pred orgánom cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, že spolu vstupujú do manželstva, a to verejne a slávnostným spôsobom v prítomnosti dvoch svedkov.

Vyhlásenie o uzavretí manželstva urobia muž a žena

22. na orgáne poverenom viesť matriky pred obvod, v ktorom má jeden z nich trvalý pobyt, a to pred starostom (primátorom) alebo povereným poslancom obecného (mestského) zastupiteľstva za prítomnosti matrikára alebo z dôležitých dôvodov pred iným orgánom povereným viesť matriky alebo na ktoromkoľvek vhodnom mieste, alebo
23. pred príslušným orgánom cirkvi, a to pred osobou vykonávajúcou činnosť duchovného  registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Orgán cirkvi, pred ktorým došlo k uzavretiu manželstva, je povinný bezodkladne doručiť zápisnicu o uzavretí manželstva  do troch pracovných dní príslušnému matričnému úradu. . Matričný úrad vykoná zápis do knihy manželstiev .

        Štátny občan SR predloží matričnému úradu príslušnému podľa miesta uzavretia manželstva tieto doklady: rodný list, doklad o štátnom občianstve, potvrdenie o pobyte, úmrtný list zomrelého manžela, ak ide o vdovca alebo vdovu, alebo právoplatný rozsudok o rozvode manželstva, ak ide o rozvedeného alebo rozvedené, ako aj doklad o rodnom čísle, ak potrebné údaje neobsahuje občiansky preukaz alebo iné verejné listiny.

        Rozsah dokladov sa rozširuje a spresňuje podľa toho, či ide o štátneho občana SR s trvalým pobytom v cudzine, ktorý sa chce zosobášiť na našom území, alebo o osobu maloletú, avšak staršiu ako 16 rokov, alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, alebo o cudzinca. V odôvodnených prípadoch možno odpustiť predloženie niektorých dokladov.  

Umožňuje sa uzavrieť manželstvo prostredníctvom zástupcu (substitúta), ak sa predloží právoplatné rozhodnutie orgánu príslušného na povolenie uzavretia manželstva týmto spôsobom a písomné splnomocnenie pre zástupcu. Zákon o matrikách ustanovuje taxatívne náležitosti písomného splnomocnenia. Zástupcom môže byť iba osoba rovnakého pohlavia ako snúbenec, ktorého zastupuje.  

        Ak chce občan uzavrieť manželstvo v cudzine, vydá mu na jeho žiadosť matričný úrad osvedčenie o spôsobilosti na uzavretie manželstva v cudzine. Ak sa štátny občan SR zdržiava trvale v cudzine, vydá mu takého osvedčenie príslušný zastupiteľský úrad SR alebo príslušný matričný úrad po predložení potrebných dokladov vyhotovených orgánmi cudzieho štátu, v ktorom má trvalý pobyt žiadateľ.

1.3  Štátne občianstvo

Základná právna úprava :

Ústava SR – č.460/1992 Zb. (čl.5)

zákon NR SR č.40/1993 Z.z. o štátnom občianstve SR v znení neskorších zmien a doplnení

zákon NR SR č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov

zákon č.135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení neskorších zmien a doplnení

zákon NR SR č.162/1993 Z.z. o občianskych preukazoch v znení neskorších zmien a doplnení

zákon NR SR č.480/2002 Z.z. o azyle

Štátne občianstvo vyjadruje vzťah fyzickej osoby ku konkrétnemu štátu. So štátnym občianstvom sa spájajú niektoré práva a slobody (napr. volebné právo).

Štátne občianstvo SR je možné získať v zásade 3 spôsobmi:

1. narodením,
2. osvojením,
3. udelením.

Narodenie

Štátne občianstvo Slovenskej republiky narodením nadobúda dieťa,

1. ktorého aspoň jeden z rodičov je štátnym občanom SR, alebo
2. narodené na území SR, ktorého rodičia sú bez štátnej príslušnosti, alebo
3. narodené na území SR, ktorého rodičia sú cudzími štátnymi príslušníkmi a narodením nenadobúda štátne občianstvo žiadneho z nich.

Ak sa nepreukáže cudzie štátne občianstvo, považuje sa za štátneho občana SR dieťa, ktoré:

1. sa narodilo na území SR, alebo
2. bolo nájdené na území SR a ktorého rodičia nie sú známi, pokiaľ sa nepreukáže, že nadobudlo narodením štátne občianstvo iného štátu.

Štátnym občanom SR je dieťa cudzieho štátneho občana a štátneho občana SR aj vtedy, ak sa neskôr preukáže, že štátny občan SR nie je jeho rodičom.

Osvojenie

Ak bolo dieťa, ktoré nie je štátnym občanom SR, osvojené osvojiteľom alebo osvojiteľmi, z ktorých aspoň jeden je štátnym občanom SR, nadobúda osvojením štátne občianstvo SR.

Podmienky udelenia občianstva

Štátne občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a

1. má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň osem rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky,
2. je bezúhonný; za bezúhonného sa nepovažuje ten,
   1. kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov,
   2. koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo právoplatne podmienečne zastavené a od uplynutia skúšobnej doby neuplynulo päť rokov,
   3. koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo zastavené rozhodnutím súdu o schválení zmieru alebo rozhodnutím prokurátora o schválení zmieru a od právoplatnosti tohto rozhodnutia neuplynulo päť rokov,
3. ktorému nebol súdom uložený trest vyhostenia,
4. proti ktorému nie je vedené trestné stíhanie,
5. proti ktorému nie je vedené vydávacie konanie ani konanie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu,
6. proti ktorému nie je vedené konanie o administratívnom vyhostení,
7. proti ktorému nie je vedené konanie o odňatie azylu,
8. preukázal ovládanie slovenského jazyka slovom aj písmom a všeobecných znalostí o Slovenskej republike; to neplatí pre žiadateľa, ktorý sa významne zaslúžil o prínos pre Slovenskú republiku v oblasti ekonomickej, vedeckej, technickej, kultúrnej, sociálnej alebo športovej a pre žiadateľa, ktorý bol prepustený zo štátneho zväzku Slovenskej republiky a má na území Slovenskej republiky nepretržitý pobyt najmenej dva roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, pre ďalší zákonom stanovený okruh žiadateľov a pre žiadateľa, ktorý v čase podania žiadosti nedovŕšil 14 rokov,
9. plní si povinnosti vyplývajúce z ustanovení právnych predpisov upravujúcich pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky, verejné zdravotné poistenie, sociálne poistenie, starobné dôchodkové sporenie, dane, odvody, poplatky, zamestnávanie cudzincov a ďalšie povinnosti vyplývajúce pre cudzincov z právneho poriadku Slovenskej republiky.

Žiadateľovi, ktorý má na území Slovenskej republiky povolený pobyt, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky nepretržitého trvalého pobytu na území SR aspoň 8 rokov, ak

1. uzavrel manželstvo so štátnym občanom Slovenskej republiky, toto manželstvo trvá a žije v tomto manželstve v spoločnej domácnosti na území Slovenskej republiky najmenej počas piatich rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky,
2. ide o osobu, ktorá sa významne zaslúžila o prínos pre Slovenskú republiku v oblasti ekonomickej, vedeckej, technickej, kultúrnej, sociálnej alebo športovej, alebo je to z iného dôvodu v záujme Slovenskej republiky,
3. má na území Slovenskej republiky nepretržitý trvalý pobyt najmenej tri roky pred dosiahnutím 18 rokov veku,
4. je maloletým dieťaťom, ktorého zákonným zástupcom alebo poručníkom je štátny občan Slovenskej republiky alebo právnická osoba určená súdom Slovenskej republiky, a má nepretržitý pobyt na území Slovenskej republiky najmenej dva roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky; dĺžka pobytu sa nevzťahuje na maloleté deti do dvoch rokov,
5. sa narodil na území Slovenskej republiky a má tu trvalý pobyt najmenej tri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, aspoň štyri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky,
6. má na území Slovenskej republiky nepretržitý pobyt najmenej desať rokov a v čase podania žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky mu už bolo udelené povolenie na trvalý pobyt alebo
7. je bez štátnej príslušnosti a má na území Slovenskej republiky nepretržitý pobyt najmenej tri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky,
8. bol prepustený zo štátneho zväzku Slovenskej republiky a má na území Slovenskej republiky nepretržitý pobyt najmenej dva roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky,
9. jeden z jeho rodičov bol v čase jeho narodenia československým štátnym občanom a druhý cudzincom a podľa zákona č. 194/1949 Zb. o nadobúdaní a strácaní československého štátneho občianstva, rodič – československý štátny občan nepožiadal o vyslovenie súhlasu krajský národný výbor s nadobudnutím československého štátneho občianstva a má na území Slovenskej republiky nepretržitý pobyt najmenej dva roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Žiadateľovi, ktorému bolo vydané osvedčenie preukazujúce postavenie Slováka žijúceho v zahraničí, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky nepretržitého trvalého pobytu na území SR aspoň 5 rokov, ak má nepretržitý pobyt na území Slovenskej republiky najmenej tri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Štátne občianstvo Slovenskej republiky je rovnocenné bez ohľadu na právny titul jeho nadobudnutia.

Udelenie občianstva

Štátne občianstvo Slovenskej republiky udeľuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. Žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, ak ide o osobu, ktorá sa významne zaslúžila o prínos pre Slovenskú republiku v oblasti ekonomickej, vedeckej, technickej, kultúrnej, sociálnej alebo športovej, alebo je to z iného dôvodu v záujme Slovenskej republiky, posudzuje ministerstvo a predkladá ju ministrovi vnútra Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhoduje v súlade s podmienkami uvedenými v tomto zákone. Žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky sa podáva osobne na

1. obvodnom úrade v sídle kraja,
2. diplomatickej misii alebo
3. na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.

Miestna príslušnosť sa spravuje pobytom osoby, o ktorej štátne občianstvo ide. Ak osoba nemá pobyt na území Slovenskej republiky, spravuje sa miestna príslušnosť podľa jej posledného pobytu na území Slovenskej republiky.

Žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky obsahuje

1. meno, priezvisko, rodné priezvisko, rodné číslo, ak ho má pridelené, dátum a miesto narodenia žiadateľa,
2. adresu trvalého pobytu žiadateľa, ak tento zákon neustanovuje inak,
3. dôvody žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky a
4. dátum a podpis žiadateľa.

Žiadateľ predloží k žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky

1. stručný životopis,
2. doklad totožnosti,
3. rodný list,
4. doklad o osobnom stave, ktorým je sobášny list, právoplatný rozsudok alebo potvrdenie o rozvode manželstva, úmrtný list manžela, ak je žiadateľ ženatý muž alebo vydatá žena, rozvedený alebo ovdovený,
5. doklad o pobyte na území Slovenskej republiky, a ak ide o bývalého občana, doklad o poslednom trvalom pobyte na území Slovenskej republiky alebo čestné vyhlásenie o tomto pobyte,
6. doklad o bezúhonnosti nie starší ako šesť mesiacov, ktorým je odpis z registra trestov každého štátu, ktorého je alebo v minulosti bol štátnym občanom, a odpis z registra trestov každého štátu, v ktorom mal povolený pobyt v posledných 15 rokoch pred podaním žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, alebo iný doklad o bezúhonnosti vydaný príslušnými orgánmi týchto štátov,
7. listinu o prepustení zo štátneho zväzku Československej republiky, Československej socialistickej, republiky, Slovenskej socialistickej republiky alebo Slovenskej republiky alebo naturalizačný certifikát, alebo potvrdenie o nadobudnutí štátneho občianstva iného štátu, ak žiadateľ je bývalým občanom,
8. osvedčenie preukazujúce postavenie Slováka žijúceho v zahraničí, ak má toto postavenie,
9. ďalšie potvrdenia od daňového úradu, zdravotnej poisťovne, pracovnú zmluvu a pod.preukazujúce splnenie finančných záväzkov voči štátu

Žiadateľ, ktorý dovŕšil 14 rokov, pri podaní žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky vyplní aj dotazník žiadateľa o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, ktorý vydáva ministerstvo. Dotazník žiadateľa, ktorý nedovŕšil 18 rokov veku, podpisujú aj rodičia žiadateľa. Pri vypĺňaní dotazníka žiadateľa obvodný úrad v sídle kraja, diplomatická misia alebo konzulárny úrad Slovenskej republiky overuje ovládanie slovenského jazyka žiadateľom. Ovládanie slovenského jazyka sa overuje spôsobom, ktorý zodpovedá zdravotnému stavu žiadateľa.

Ovládanie slovenského jazyka žiadateľom podľa predchádzajúceho odseku sa overuje

1. pohovorom, v ktorom sa kladú žiadateľovi otázky týkajúce sa jeho osoby a jemu blízkych osôb a otázky všeobecného charakteru, najmä z histórie, geografie a spoločensko-politického vývoja Slovenskej republiky,
2. hlasným prečítaním náhodne vybraného článku z tlače v slovenskom jazyku obsahujúceho aspoň 500 slov, ktorý sa žiadateľovi odovzdá bezprostredne predtým, než ho prečíta,
3. napísaním obsahu prečítaného článku žiadateľom v časovom limite 30 minút.

Ovládanie slovenského jazyka žiadateľom overuje trojčlenná komisia, ktorú vymenúva prednosta obvodného úradu v sídle kraja, veľvyslanec alebo konzul. Na rozhodovanie komisie je potrebná účasť všetkých jej členov. Uznesenie komisie je prijaté, ak sa za jeho prijatie vyslovia najmenej dvaja členovia komisie. O priebehu a výsledku overovania ovládania slovenského jazyka žiadateľom sa vyhotovuje zápisnica v deň overovania.

Obvodný úrad v sídle kraja si vyžiada od príslušného útvaru Policajného zboru stanovisko k žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky a žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky s týmto stanoviskom pošle ministerstvu.

Ak o to žiadateľ požiada, obvodný úrad v sídle kraja, diplomatická misia alebo konzulárny úrad Slovenskej republiky mu vydá potvrdenie o podaní žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky.

Rodičia a ich maloleté deti, ktoré dovŕšili 14 rokov, žiadajú o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky v samostatných žiadostiach. Maloleté deti do 14 rokov, ktoré ich rodič uviedol vo svojej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, nadobúdajú štátne občianstvo Slovenskej republiky spolu s rodičom.

Žiadateľ predloží k žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky maloletému dieťaťu do 14 rokov

1. rodný list dieťaťa,
2. doklad o pobyte dieťaťa na území Slovenskej republiky, napríklad potvrdenie príslušného útvaru Policajného zboru, potvrdenie o návšteve školy,
3. potvrdenie zdravotnej poisťovne o zaplatení poistného na verejné zdravotné poistenie za dieťa a dĺžke trvania poistného vzťahu.

Postup pri rozhodovaní

Ministerstvo konanie zastaví, ak

1. žiadateľ nespĺňa podmienku nepretržitého trvalého pobytu na území SR aspoň 8 rokov, a zároveň nespĺňa niektorú z podmienok podľa § 7 ods. 2 až 6 zákona o štátnom občianstve SR.
2. žiadateľovi zaniklo povolenie na pobyt.

Rozhodnutie o zastavení konania sa vyznačí v spise a žiadateľ sa o zastavení konania upovedomí.

Ministerstvo rozhodne o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky najneskôr do 24 mesiacov od doručenia žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky ministerstvu.

Štátne občianstvo Slovenskej republiky sa nadobúda prevzatím listiny o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky. Listinu o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky odovzdáva obvodný úrad v sídle kraja, diplomatická misia alebo konzulárny úrad Slovenskej republiky žiadateľovi po zložení sľubu štátneho občana Slovenskej republiky. Zloženie sľubu je podmienkou nadobudnutia štátneho občianstva Slovenskej republiky. Sľub neskladajú deti mladšie ako 14 rokov, osoby, ktorým to ich zdravotný stav neumožňuje, a osoby, ktoré sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony. Obvodný úrad v sídle kraja, diplomatická misia alebo konzulárny úrad Slovenskej republiky urobí záznam o zložení sľubu, ktorý spolu s dokladom o prevzatí listiny o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky pošle ministerstvu a na listine uvedie dátum zloženia sľubu a prevzatia listiny.

Ak ministerstvo štátne občianstvo Slovenskej republiky neudelilo, žiadateľ môže podať novú žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky najskôr po uplynutí dvoch rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky.

2.  POLICAJNÁ SPRÁVA

Základná právna úprava :

zákon č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

zákon č. 564/1991 o obecnej polícii v znení neskorších predpisov

        Výkon policajnej správy zabezpečujú služby Policajného zboru Slovenskej republiky. Postavenie a kompetencie policajného zboru upravuje zákon č.171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Policajný zbor pozostáva zo služby kriminálnej polície., služby poriadkovej polície, služby ochrany  objektov, služby cudzineckej polície, služby hraničnej polície a služby osobitného určenia. tieto služby  pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré sú spravidla  organizované podľa správneho členenia Slovenskej republiky. Zvláštnymi službami Policajného zboru sú služby ochrany určených osôb, služba finančnej  polície a inšpekčná služba.

        Samostatnou organizačnou súčasťou  Policajného zboru sú úrady vyšetrovania. Úrady  vyšetrovania sú organizované spravila podľa  organizácie súdov.

        Policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní  úlohy vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti.

        Ústredným orgánom štátnej správy pri výkone policajnej správy  je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Minister vnútra zriaďuje  útvary Policajného zboru, útvary  zvláštnych služieb Policajného zboru a úrady  vyšetrovania Policajného zboru a určuje náplň ich činnosti i vnútornú organizáciu.

        Policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra SR. Služby  Policajného zboru a útvary riadi prezident Policajného zboru SR.

        Prezidenta Policajného zboru vymenúva a odvoláva minister vnútra Prezident Policajného zboru je zodpovedný ministrovi.

        Hlavými úlohami policajnej správy je zabezpečovať ochranu spoločnosti a jednotlivých osôb pred nebezpečenstvom, ktoré narúša verejnú  bezpečnosť a verejný poriadok.

        Pri vymedzení pojmu verejný poriadok v užšom zmysle sa vychádza v podstate z obyčajového práva. Pojem verejný poriadok vyjadruje súhrn  pravidiel správania ľudí na verejnosti, ktoré nie sú výslovne formulované v právnych normách, ale ich zachovávanie je podľa všeobecného názoru ľudí v určitom mieste a v čase nevyhnutnom podmienkou usporiadaného  spoločenského spolužitia a aj pravidlá správania, ktoré sú výslovne formulované v právnych normách, najmä v zákone  č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov.

        Policajt v službe je povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

        Policajt je aj v čase mimo služby povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, ktorým je bezprostredne ohrozený život, zdravie alebo majetok.

        Policajt je povinný pred služobným zákrokom preukázať svoju príslušnosť k Policajnému zboru, ak to povaha a okolnosti služobného zákroku dovoľujú.

        Policajt je oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočnosti dôležitých pre odhalenie trestného činu alebo priestupku a na zistenie páchateľa, ako aj na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb a veci.

        Ak osoba bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve nevyhovie, môže ju policajt predviesť na útvar Policajného zboru za účelom podania vysvetlenia. O predvedení spíše policajt úradný záznam.

        Policajt je tiež oprávnený požadovať preukázanie totožnosti. Namiesto dokladu totožnosti (občianskeho preukazu) môže osoba predložiť :

1. preukaz poslanca Národnej rady Slovenskej republiky,
2. preukaz člena vlády,
3. služobný preukaz sudcu,
4. služobný preukaz prokurátora,
5. služobný preukaz príslušníka ozbrojeného zboru,
6. potvrdenie o odovzdaní, strate, alebo odcudzení občianskeho preukazu.

Ak vyzvaná osoba odmietne preukázať svoju totožnosť, policajt je oprávnený takúto osobu predviesť na útvar Policajného zboru za účelom zistenia jej totožnosti. ak policajt nezistí totožnosť do 24 hodín od jej predvedenia, je povinný túto osobu prepustiť. O predvedení alebo odovzdaní osoby napíše policajt úradný záznam.

Pri výkone policajnej správy je možné používať informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti.

Informačno-technickými prostriedkami rozumieme najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri :

1. vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok  a ich vyhodnocovaní za využívania kriminalistických metód,
2. zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky,
3. vyhotovovaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov.

Takýmto spôsobom možno používať uvedené prostriedky pri plnení úloh v boji proti terorizmu, pri odhaľovaní trestnej činnosti organizovanej  v spojení s cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním omamných a psychotropných látok a jedov, s pašovaním, falšovaním a pozmeňovaním peňazí a cenných papierov, a pod.

Na použitie informačno-technického prostriedku môže dať súhlas len sudca na obdobie šesť mesiacov. Na základe novej žiadosti dobu použitia možno predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť mesiacov.

Ak Policajný zbor  nedostane písomný súhlas sudcu do 24 hodín od začiatku využívania informačno-technických prostriedkov, alebo ak sudca odmietne dať takýto súhlas. Policajný zbor je povinný používanie informačno-technických prostriedkov skončiť. Takto získané informácie nesmie Policajný zbor použiť a musí ich zničiť v prítomnosti sudcu, ktorý by inak bol príslušný na vydanie takéhoto dodatočného súhlasu.

Informácie získané informačno-technickými prostriedkami možno výnimočne použiť ako dôkaz, a to v prípade ak takáto informácia je jediným dôkazom svedčiacim o tom, že trestný čin, ktorý je výslovne uvedený v § 36 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov, spáchala konkrétne osoba a takýto dôkaz nemožno získať iným spôsobom.

Policajný zbor je oprávnený  používať prostriedky operatívno-pátracej činnosti sledovaní osôb a vecí, krycie doklady pri odhaľovaní  úmyselných trestných činov a pri zisťovaní  ich páchateľov, pri zabezpečovaní ochrany určených osôb, strážených objektov, ochrany štátnych hraníc a v iných nevyhnutných prípadoch.

Pred použitím donucovacích prostriedkov je policajt povinný osobu, proti ktorej zakročuje, vyzvať, aby upustila od protiprávneho konania, s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov. Od výzvy a výstrahy môže upustiť iba v prípade, keď je sám napadnutý alebo je ohrozený život alebo zdravie inej osoby a vec neznesie odklad alebo tomu bránia iné okolnosti.

Použitia zbrane je oprávnený iba :

1. v nutnej obrane a krajnej núdzi,
2. ak sa nebezpečný páchateľ , proti ktorému   policajt zakročuje, na jeho výzvu nevzdá, alebo sa zdráha opustiť úkryt,
3. ak nemožno inak prekonať odpor smerujúci k zmareniu jeho služobného zákroku,
4. ak zamedzí útek nebezpečného páchateľa, ktorého nemôže iným  spôsobom zadržať,
5. ak osoba, proti ktorej sa použila hrozba zbraňou alebo varovný výstrel do vzduchu, neuposlúchne výzvu policajta smerujúcu na zaistenie bezpečnosti inej alebo jeho vlastnej osoby,
6. ak nemožno inak zadržať dopravný prostriedok, ktorého vodič bezohľadnou jazdou vážne ohrozuje život a zdravie osôb a na opakovanú výzvu alebo znamenie dané podľa osobitných predpisov nezastaví,
7. aby odvrátil  nebezpečný útok, ktorý ohrozuje strážený objekt, alebo miesto, kde je vstup zakázaný, po márnej výzve, aby sa upustilo od útoku.

Pred použitím zbrane je policajt povinný vyzvať osobu, proti ktorej zakročuje, aby upustila od protiprávneho konania, s výstrahou, že bude použitá zbraň. Od výstrahy a varovného výstrelu do vzduchu môže  policajt upustiť len v prípade, keď je sám napadnutý, alebo je ohrozený život alebo zdravie inej osoby alebo vec neznesie odklad.

Neštátne zložky polície

Obecná polícia je poriadkový útvar v obci, ktorú môže zriadiť obecné zastupiteľstvo, ktoré zároveň určuje jej organizáciu, objem mzdových prostriedkov a rozsah technických prostriedkov potrebných na jej činnosť.         

        Obecnú políciu vedie jej náčelník, ktorého vymenúva a odvoláva obecné zastupiteľstvo. Obecná polícia v zmysle zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov zabezpečuje verejný poriadok v obci.

Obecnú políciu tvoria zamestnanci obecnej polície, ktorí sú  zamestnancami obce. Pri plnení úloh majú postavenie verejného činiteľa. Zamestnancom obecnej polície sa môže stať len bezúhonná osoba, staršia ako 21 rokov, ktorá je telesne, duševne a odborne spôsobilá na plnenie úloh obecnej polície.

Zamestnanec obecnej polície môže požadovať od osoby, aby preukázala svoju totožnosť. Ak odmieta osoba preukázať svoju totožnosť, alebo ak ju  nemôže  preukázať ani po predchádzajúcom poskytnutí potrebnej súčinnosti na preukázanie svojej totožnosti, je zamestnanec obecnej polície oprávnený predviesť túto osobu na útvar policajného zboru za účelom zistenia totožnosti.

Taktiež zamestnanec obecnej polície je oprávnený pri plnení svojich úloh požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktoré môže prispieť k objasneniu skutočnosti dôležitých pre odhalenie priestupku a zistenie jeho páchateľa. ak je dôvodná obava, že je ohrozený život alebo je vážne  ohrozené zdravie osoby, alebo ak hrozí závažná škoda na majetku a hrozí nebezpečenstvo z omeškania, je zamestnanec obecnej polície oprávnený otvoriť byt, vstúpiť doň a vykonať potrebné opatrenia na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Na otvorenie bytu a na vykonanie úkonov je zamestnanec obecnej polície povinný zabezpečiť prítomnosť nezúčastnenej  osoby. Nemusí tak urobiť, ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania a je  bezprostredne ohrozený život alebo zdravie alebo bezprostredne hrozí závažná škoda na majetku.

Súkromné bezpečnostné služby sú upravované v zákone č. 379/1997 Z.z. o prevádzkovaní súkromných bezpečnostných služieb a podobných činností o zmene a doplnení zákona č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Súkromnou bezpečnostnou službou sa rozumie štátna služba a detektívna služba. Podobnou činnosťou sa rozumie vlastná ochrana a technická služba na ochranu majetku a osoby (tzv. technická služba).

Bezpečnostnú službu môže prevádzkovať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej sa udelila licencia.

O udelení licencie rozhoduje krajské riaditeľstvo Policajného zboru na základe žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Krajské riaditeľstvo môže vydať licenciu, ak tomu nebráni záujem vnútorného poriadku a bezpečnosti a potom táto osoba je občanom Slovenskej republiky a ak  dosiahla vek 21 rokov, má spôsobilosť na právne úkony, je bezúhonná, je spoľahlivá, má požadovanú odbornú spôsobilosť  má trvalý pobyt na území slovenskej republiky.

.

SPRÁVA ŠKOLSTVA

Základná právna úprava :

zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov

zákon č. 131/2002 Zz. o vysokých školách

        Štátnu správu na úseku škôl a školských zariadení vykonávajú :

1. riaditeľ školy a riaditeľ školského zariadenia,
2. obec, v rozsahu prenesenej pôsobnosti z orgánov štátnej správy, ktorú doteraz vykonával okresný úrad,
3. samosprávny kraj, v rozsahu prenesenej pôsobnosti z orgánov štátnej správy, ktorú doteraz vykonával krajský úrad,
4. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky,
5. iné  ústredné orgány štátnej správy, ak to ustanovuje osobitný predpis.

Územnú samosprávu vykonávajú :

1. obec,
2. samosprávny kraj.

Obec pri výkone územnej samosprávy zriaďuje a zrušuje podľa siete škôl a školských zariadení :

1. základné umelecké školy,
2. predškolské zariadenia,
3. školské kluby detí,
4. školské strediská záujmovej činnosti,
5. centrá voľného času,
6. školské kuchyne a školské jedálne zabezpečujúce stravovanie pre žiakov základných škôl a pre deti v predškolských zariadeniach,
7. jazykové školy pri základných školách.

Obec pred zriadením alebo zrušením školy alebo školského zariadenia požiada ministerstvo školstva o ich zaradenie do siete škôl a školských zariadení alebo o ich vyradenie zo siete škôl a školských zariadení. K návrhu na zaradenie do siete škôl a školských zariadení a k návrhu na vyradenie zo siete škôl a školských zariadení obec požiada o vyjadrenie  príslušnú obecnú školskú radu a o tomto návrhu informuje okresný úrad.

Obec vykonáva správu škôl a školských zariadení a zabezpečuje pre realizáciu výchovno-vzdelávacieho procesu priestory a materiálno, technické vybavenie, didaktickú techniku využívanú vo výchovno-vzdelávacom procese, finančné prostriedky na prevádzku a údržbu, ako aj investičné prostriedky zo štátneho rozpočtu a z vlastných zdrojov.

Obec vykonáva kontrolu hospodárenia školy s finančnými a materiálnymi prostriedkami, ktoré škole pridelila a kontrolu účelného hospodárenia s majetkom obce v správe školy.

Školský obvod základnej školy zriadenej obcou tvorí územie obce alebo jej časť. Ak je

v obci viac ako jedna základná škola, určí obec všeobecne záväzným nariadením obce školské obvody pre jednotlivé školy. Obec sa môže  dohodnúť so susednými obcami na spoločnom školskom  obvode základnej školy. Ak nebude takáto dohoda uzatvorená a bude ohrozené plnenie povinnej školskej dochádzky žiakov, rozhodne o spoločnom školskom obvode základnej školy príslušný okresný úrad.

        Žiak plní povinnú školskú dochádzku v základnej škole v školskom obvode, v ktorom má trvalé bydlisko. Žiak môže plniť povinnú školskú dochádzku v základnej škole mimo školského obvodu, v ktorom má trvalé bydlisko so súhlasom riaditeľa základnej školy, do ktorej sa hlási.

Samosprávny kraj

        Samosprávny kraj pri prenesenom výkone štátnej správy zriaďuje a zrušuje siete škôl a školských zariadení a zoznamu stredísk   praktického vyučovania:

1. stredné školy,
2. učilištia,
3. strediská praktického vyučovania.

Samosprávny kraj pred zriadením alebo zrušením škôl a školských zariadení požiada ministerstvo o ich zaradenie do siete škôl a školských zariadení alebo o ich vyradenie zo siete škôl a školských zariadení alebo o ich zaradenie do zoznamu  stredísk praktického vyučovania. Samosprávny kraj pri zriaďovaní a zrušovaní stredných odborných učilíšť a stredísk praktického vyučovania požiada o súhlas ministerstvo školstva a o vyjadrenie príslušný ústredný orgán štátnej správy a sociálnych partnerov. O návrhu na zaradenie do siete škôl a školských  zariadení a o návrhu  na vyradenie zo siete škôl a školských zariadení samosprávny kraj informuje krajský úrad.

        Samosprávny kraj vykonáva kontrolu hospodárenia školy s finančnými a materiálnymi prostriedkami, ktoré škole pridelil a kontrolu účelného  hospodárenia s majetkom samosprávneho kraja v správe školy.

        Samosprávny kraj prideľuje finančné prostriedky súkromným stredným školám, cirkevným stredným školám, súkromným školským zariadeniam a cirkevným školským zariadeniam podľa osobitného predpisu a vykonáva kontrolu hospodárenia s týmito finančnými prostriedkami.

Vysoké školy

        Vysoké školy sú vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne. Základným poslaním vysokých škôl je rozvíjať harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť v človeku a prispievať k rozvoju vzdelanosti, vedy, kultúry a zdravia pre blaho celej spoločnosti.

        Vysoké školy sú :

1. verejné vysoké školy,
2. štátne vysoké školy,
3. súkromné vysoké školy.

Podľa charakteru a rozsahu svojej činnosti sa vysoké školy členia na univerzitné vysoké školy a neuniverzitné vysoké školy.

Univerzitná vysoká škola  poskytuje vzdelávanie v študijných programoch všetkých troch stupňov s významným podielom študijných programov druhého  stupňa a študijných programov tretieho stupňa. Študijné programy sa uskutočňujú v nadväznosti na svoje činnosti v oblasti vedy, techniky alebo umenia v súlade s aktuálnym stavom rozvoja týchto oblastí. Slovo „ univerzita“ prípadne z neho odvodené tvary slov, môžu mať vo svojom názve len univerzitné vysoké školy.

Neuniverzitné vysoké školy sa označujú ako odborné vysoké školy, poskytujú vysokoškolské vzdelávanie prevažne v študijných programoch prvého stupňa.

Verejná vysoká škola je verejnoprávna a samosprávna inštitúcia, ktorá sa zriaďuje a zrušuje zákonom.

Po zriadení verejnej vysokej školy vykonáva do vymenovania rektora funkciu štatutárneho orgánu vysokej školy osoba poverená ministrom školstva Slovenskej republiky. Verejná vysoká škola je povinná najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa jej zriadenia ustanoviť aj orgány akademickej samosprávy, a ak sa člení na fakulty, majú túto povinnosť aj jednotlivé fakulty.

Orgány akademickej samosprávy verejnej vysokej školy sú :

1. akademický senát verejnej vysokej školy,
2. rektor,
3. vedecká rada verejnej vysokej školy, umelecká rada verejnej vysokej školy a vedecká a umelecká rady verejnej vysokej školy alebo na  odbornej vysokej škole akademická rada verejnej vysokej školy,
4. disciplinárna komisia verejnej vysokej školy pre študentov.

Akademický senát verejnej vysokej školy  sa skladá z volených  zástupcov akademickej obce verejnej vysokej školy, má najmenej 15 členov, z toho najmenej jednu tretinu tvoria študenti. Akademický senát verejnej vysokej školy sa volí tak, aby každá fakulta v ňom bola zastúpená rovnakým počtom členov.

Rektor je štatutárnym orgánom verejnej vysokej školy, riadi ju, koná v jej mene a zastupuje ju navonok. Rektor za svoju činnosť zodpovedá akademickému senátu v niektorých vymedzených druhoch činnosti zodpovedá aj ministrovi.

Rektora vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu verejnej vysokej školy prezident Slovenskej republiky.

Orgánmi akademickej samosprávy fakulty sú :

1. akademický senát fakulty,
2. dekan,
3. vedecká rada fakulty, umelecká rada fakulty, vedecká a umelecká rada fakulty alebo na fakulte odbornej vysokej školy akademická rada fakulty,
4. disciplinárna komisia fakulty pre študentov.

Akademický senát fakulty je jej samosprávnym zastupiteľským orgánom. Má najmenej 11 členov, z toho najmenej jednu tretinu tvoria študenti. Akademický senát fakulty sa člení na zamestnaneckú časť a na študentskú časť. Členov zamestnaneckej časti akademického senátu fakulty volia v priamych tajných voľbách členovia zamestnaneckej časti akademickej obce fakulty. Členov študentskej časti akademického senátu fakulty volia v tajných voľbách členovia študentskej časti akademickej obce fakulty. Členom zamestnaneckej časti akademického senátu fakulty môže byť len člen zamestnaneckej časti akademickej obce fakulty.

Dekan fakulty je predstaviteľom fakulty, riadi ju, zastupuje a koná vo veciach fakulty. Dekan zodpovedá za svoju činnosť akademického senátu fakulty. Dekana vymenúva a odvoláva na návrh akademického senátu fakulty rektor. Rektor vymenuje za dekana kandidáta navrhovaného akademickým senátom fakulty, ak to nie je v rozpore so zákonom Akademický senát fakulty podá návrh na odvolanie dekana vždy, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

V rámci vysokej školy sa zriaďuje Správna rada, ktorej úlohou je posilňovať väzby verejnej vysokej školy a spoločnosti. Uplatňuje a presadzuje zohľadňovanie verejného záujmu v činnosti verejnej vysokej školy, najmä v súvislosti s využívaním jej majetku a finančných prostriedkov poskytnutých verejnej vysokej škole štátom.

Správna rada má 13 členov. Členov správnej rady vymenúva a odvoláva minister. Šesť členov správnej rady navrhuje na vymenovanie so súhlasom akademického senátu verejnej vysokej školy rektor. Šesť členov správnej rady navrhuje minister po vyjadrení rektora. Do správnej rady sú navrhovaní najmä predstavitelia verejného života vrátane podnikateľskej oblasti a územnej samospráva a predstavitelia ústredných orgánov štátnej správy, zodpovední za školstvo, financie, hospodárstvo a sociálnu oblasť. Jedného člena navrhuje na vymenovanie akademický senát verejnej vysokej školy.

Právnická osoba so sídlom v Slovenskej republike, ktorá bola zriadená alebo založená na vzdelávanie a výskum je oprávnená pôsobiť ako súkromná vysoká škola, ak jej vláda Slovenskej republiky udelila na to  súhlas v mene štátu. Návrh na udelenie štátneho súhlasu predkladá vláde  ministerstvo.

Žiadosť o udelenie štátneho súhlasu podáva právnická osoba, ktorá chce pôsobiť ako súkromná vysoká škola na ministerstvo.

Štátnymi vysokými školami sú :

1. vojenské vysoké školy,
2. policajné vysoké školy,
3. zdravotnícke vysoké školy.

Osobitnú úlohu v rámci jednotlivých druhov vysokých škôl plní Akreditačná komisia, ktorú zriaďuje vláda, ako svoj poradný orgán.

Akreditačná komisia sa skladá z predsedu, podpredsedu a ďalších členov, ktorých vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra po vyjadrení orgánov reprezentácie vysokých škôl, vymenúva ich z významných osobností z vysokých škôl, odborných a vedeckých ustanovizní.  Členmi Akreditačnej komisie sú aj zahraniční odborníci.

Akreditačná komisia sleduj, posudzuje a nezávisle hodnotí kvalitu vzdelávacej, výskumnej, vývojovej, umeleckej a ďalšej tvorivej činnosti vysokých škôl a napomáha jej zvyšovaniu. Komplexne posudzuje  podmienky, v ktorých sa  tieto činnosti na jednotlivých vysokých školách uskutočňujú a vypracúva odporúčania na zlepšenie práce vysokých škôl.

6.  SPRÁVA ZDRAVOTNÍCTVA

Základná právna úprava :

zákon č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov

Zákon č.273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, v znení neskorších predpisov

zákon č. 219/2002 o povolaní lekára a o Slovenskej lekárskej komore

Štátna správa

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy na úseku zdravotníctva v rámci svojej pôsobnosti :

1. určuje sústavu zdravotníckych zariadení,
2. odborne usmerňuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
3. zabezpečuje koordináciu štátnej a neštátnej zdravotníckej starostlivosti, spolupracuje s inými ústrednými orgánmi štátnej správy a mimovládnymi organizáciami Slovenskej republiky,
4. riadi a kontroluje výchovu a výučbu v zdravotníckom školstve a v ďalšom vzdelávaní pracovníkov v zdravotníctve,
5. určuje opatrenia na ochranu prírodných liečivých kúpeľov, prírodných liečivých zdrojov, minerálnych stolových vôd, zabezpečuje dozor nad ich dodržiavaním, ako aj nad ich využívaním,  
6. vydáva stanoviská k výstavbe zdravotníckych zariadení a schvaľuje používanie zdravotníckej techniky,
7. riadi a vykonáva kontrolnú činnosť,

Miestnu správu v odvetví zdravotníctva vykonávajú obce, vyššie územné samosprávne celky (samosprávne kraje) .

        Zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia, ak ide o ambulancie vrátane staníc lekárskej služby prvej pomoci, ambulancie v zariadeniach sociálnych služieb, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, špecializované zariadenia ambulantnej starostlivosti, nemocnice I. typu a nemocnice s poliklinikou I. typu je obec. Zriaďovateľom zdravotníckeho zariadenia, ktorým sú polikliniky a nemocnice s poliklinikou II. typu, okrem nemocnice s poliklinikou III. typu je samosprávny kraj. Zriaďovateľom ostatných zdravotníckych zariadení je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky.

        Samosprávny kraj vydáva povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v týchto zdravotníckych zariadeniach :

1. dialyzačné stredisko,
2. poliklinika,
3. nemocnica I. typu,
4. hospic,
5. geriatrické centrum.

Samosprávny kraj pri výkone samosprávy na úseku zdravotníctva

1. rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam vedúcich zdravotníckych zariadení,
2. rozhoduje o povinnosti zdravotníckeho zariadenia poskytnúť zdravotnú starostlivosť osobe v prípade odmietnutia jej návrhu na uzavretie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo odstúpenia od tejto dohody z dôvodu zmeny odborného zamerania zdravotníckeho zariadenia alebo pracovného zaťaženia.  

Samosprávny kraj taktiež

1. zriaďuje a spravuje stredné zdravotnícke školy,
2. zakladá zdravotnícke zariadenia podľa osobitného predpisu,
3. spravuje stredné zdravotnícke školy zriadené pred 1.júlom 2002.

Obec schvaľuje ordinačné hodiny  neštátneho zdravotníckeho zariadenia.

Zákonom č.273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, v znení neskorších predpisov sa zriadila Všeobecná zdravotná poisťovňa, ako verejnoprávna   inštitúcia na vykonávanie zdravotného poistenia.

        Samosprávnymi orgánmi Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ako verejnoprávnej inštitúcie sú správna rada a dozorná rada. Funkčné obdobie samosprávnych orgánov je štvorročné. Členstvo v samosprávnych orgánoch je nezlučiteľné so zamestnaním vo výkonných orgánoch Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

        Člen samosprávneho orgánu môže vykonávať rovnakú funkciu najviac vo dvoch po sebe nasledujúcich funkčných obdobiach, člen správnej rady nemôže byť v nasledujúcom funkčnom období členom dozornej rady.

        Správna rada je najvyšší samosprávny orgán Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Rozhoduje o zásadných otázkach činnosti poisťovne. Správna rada Všeobecnej zdravotnej poisťovne sa skladá zo siedmich zástupcov poistencov navrhnutých príslušnými reprezentatívnymi orgánmi zamestnancov a ďalších záujmových skupín a združení občanov, zo siedmich zástupcov zamestnávateľov  navrhnutých príslušnými reprezentatívnymi orgánmi zamestnávateľov a zo siedmich zástupcov štátu navrhnutých vládou Slovenskej republiky. Členov správnej rady volí a  odvoláva Národná rada Slovenskej republiky.

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti

Každý občan má právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane liečiv, zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb. Zdravotnú starostlivosť poskytujú zdravotnícke zariadenia štátu, obcí, fyzických osôb a právnických osôb v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a inými biomedicínskymi vedami.

Zdravotná starostlivosť sa poskytuje osobám :

1. bezplatne na základe povinného zdravotného poistenia,
2. na základe zmluvného poistenia,
3. bezplatne z prostriedkov štátneho rozpočtu,
4. za finančnú úhradu charitatívnych organizácií, fyzických osôb alebo právnických osôb,
5. za celú  alebo čiastočnú úhradu osôb, ktorým sa zdravotná starostlivosť poskytuje.

Osoba, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť, má právo na starostlivosť podľa druhu a stupňa zdravotného postihnutia. Osoba má právo na výber lekára alebo zdravotníckeho zariadenia s výnimkou osoby vykonávajúcej základnú a náhradnú vojenskú službu a osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. V prípade ohrozenia života alebo bezprostredne hroziacej závažnej poruchy zdravia má osoba právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti v najbližšom zdravotníckom zariadení, ktoré je schopné poskytnúť potrebnú zdravotnú starostlivosť.

        Právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody, ktorú osoba uzavrie so zdravotníckym zariadením alebo na podnet zdravotníckeho zariadenia s povereným ošetrujúcim lekárom. Návrh na uzavretie dohody môže dať osoba alebo zdravotnícke zariadenie. Dohoda sa uzaviera najmenej na šesť mesiacov na žiadosť jednej zo zmluvných strán.  

        Zdravotnícke zariadenie môže odmietnuť uzavretie dohody, ak nie je odborne zamerané na poskytnutie požadovanej starostlivosti, alebo ak by prijatím návrhu prekročilo svoje únosné pracovné zaťaženie. V prípade, ak zdravotnícke zariadenie odmietne návrh osoby na uzavretie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo odstúpi od dohody uzavretej s osobou z dôvodov zmeny svojho odborného zamerania, okresný úrad na podnet osoby bezodkladne určí, ktoré zdravotnícke zariadenie v okrese  poskytne osobe takúto starostlivosť. Toto zdravotnícke zariadenia sa spravidla určí čo najbližšie k bydlisku alebo pracovisku osoby.

        Občan môže odstúpiť od dohody pred uplynutím šiestich mesiacov odo dňa uzavretia dohody, ak  :

1. zmení trvalý pobyt, prechodný pobyt alebo pracovisko,
2. sa ambulantne lieči v mieste svojho prechodného pobytu alebo pracoviska a jeho zdravotný stav vyžaduje, aby sa liečil v mieste svojho  trvalého pobytu,
3. zdravotnícke zariadenie prestane byť zmluvným zdravotníckym zariadením s poisťovňou kde je občan poistený.

Zdravotnícke zariadenie môže odstúpiť od dohody, ak sa zmení jeho odborné zameranie alebo ak pacient závažným spôsobom, najmä svojim správaním a nedodržaním pokynov lekára porušuje liečebný režim. Ak po uplynutí šiestich mesiacov občan alebo zdravotnícke zariadenia od dohody neodstúpi, táto dohoda sa predlžuje na neurčitý čas.

Pacientovi možno uhradiť náklady na liečenie v cudzine vtedy, ak sa vyčerpali všetky možnosti liečenia na území Slovenskej republiky a ak od takéhoto liečenia možno očakávať zlepšenie alebo zabránenie zhoršeniu jeho zdravotného stavu. V takýchto prípadoch náklady na liečenie uhrádza Všeobecná zdravotná poisťovňa alebo iná zdravotná poisťovňa. Ak pacienta nevyslala na liečenie do cudziny Všeobecná zdravotná poisťovňa alebo iná zdravotná poisťovňa, uhrádza si náklady na liečenie v cudzine sám.

Cudzincom, ktorí sa zdržiavajú na území Slovenskej republiky, sa zdravotná starostlivosť poskytuje  :

1. bezplatne, alebo za čiastočnú úhradu na základe medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná,
2. bezplatne, alebo za čiastočnú úhradu na základe zdravotného poistenia alebo zmluvného poistenia.
3. za celú úhradu.

7. SPRÁVA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Základná právna úprava :

Ústava SR č. 460/1992 (v úplnom znení č. 135/2001 Zz.)

zákon č. 17/1992 o životnom prostredí v znení neskorších predpisov

zákon č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie

Právo na priaznivé životné prostredie je vyhlásené Ústavou SR a vyjadruje o.i. nevyhnutnosť existencie jednotlivých zložiek životného prostredia v určitej kvantite i kvalite vzhľadom na to, že ovplyvňujú zdravý život a vývoj človeka.

        Štát je v súčasnosti univerzálnym subjektom starostlivosti o životné prostredie vzhľadom na to, že disponuje všetkými druhmi nástrojov starostlivosti o životné prostredie. Je nesporné, že jedna z najdôležitejších úloh pri praktickom zabezpečovaní úloh štátu v rámci starostlivosti o životné prostredie patrí štátnej správe.

        Štátnu správu životného prostredia uskutočňujú orgány štátnej správy a orgány samosprávy (ak bol výkon úloh miestnej štátnej správy v zmysle čl.71 ods.1 Ústavy SR prenesený na obec a vyšší územný celok zákonom).

  1.1.  Kompetencie orgánov verejnej správy na úseku životného prostredia                                          

          Kompetencie orgánov verejnej správy na úseku životného prostredia legislatívne upra-

   vujú zákony Slovenskej národnej rady z.č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia, z. č. 223/2001

    Z.z. o odpadoch, z. č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny.

    Zákony upravujú kompetenčne pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti vyššie citovaných

    právnych predpisov, predmet správy, procesný postup, výkon dozoru a prijímanie sankčných

    postihov na príslušnom úseku životného prostredia.

1. Kompetencie orgánov verejnej správy v oblasti ochrany ovzdušia

           Kompetencie orgánov verejnej správy na úseku ochrany ovzdušia legislatívne upravu-

je zákon č. 478/2002 Z.z. o ochrane ovzdušia.

Zákon vymedzuje:

1. predmet zákona – pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku ochrany ovzdušia                      
2. základné pojmy na účely zákona / vonkajšie ovzdušie, úroveň znečistenia, spaľovňa odpa-

  dov, anglomerácia, smogovová situácia .../

3. zdroj / skládka odpadov, stacionárny zdroj /
4. kvalitu ovzdušia / ciele, hodnotenie kvality, meranie úrovne znečistenia, akčný plán, regu-

lačný poriadok, varovný systém/

5. povinnosti prevádzkovateľov zdrojov a povoľovanie zdrojov / povinnosti prevádzkovate-

  ľov malých, stredných a mobilných zdrojov, spaľovne odpadov, oprávnenia a povinnos-

   ti  orgánov ochrany ovzdušia /

6. orgány ochrany ovzdušia / ministerstvo, ministerstvo dopravy, inšpekcia, krajské úrady,

  okresné úrady,  štátny dozor,  správne konanie,obce/  

7. definuje zdroje zaradenia znečisťujúcich látok / trieda A , B/ a procesný postup okresného  

úradu pri procese zaraďovania znečisťujúcich látok

Samotnými nositeľmi kompetencií orgánov štátnej správy na úseku ochrany ovzdušia sú:

     1. Ministerstvo  životného prostredia

         - riadi výkon štátnej správy vo veciach ochrany ovzdušia

         - vykonáva hlavný štátny dozor vo veciach ochrany ovzdušia

         - zabezpečuje prostredníctvom poverenej organizácie chvaľovanie meracích prostriedkov ,

            metód, zariadení, sietí a laboratórií

         - zabezpečuje prostredníctvom poverenej organizácie a inšpekcie správnosť meraní  mera-

            cími prístrojmi

         - zabezpečuje výskumma sleduje technický rozvoj v rámci ochrany ovzdušia

         - vydáva súhlas na výrobu a dovoz zariadení, ktoré znečisťujú alebo môžu znečisťovať

            ovzdušie

         - prostredníctvom hlavného štátneho dozoru dozerá ako funkčne nižšie zložky a oprávnení

            posudzovatelia, poverené  organizácie vykonávajú ustanovenia zákona č. 478/2002  Z.z.

            a všeobecne záväzných predpisov

          - hlavný štátny dozor dozoruje dodržiavanie zákona č. 478/2002 Z.z. a všeobecne záväzných

             predpisov vydaných na jeho vykonanie

     2.   Ministerstvo dopravy

           - v rámci hlavného štátneho dozoru dozerá ako oprávnené osoby, odborne spôsobilé oso-

               by a ministerstvom poverená organizácia vykonávajú ustanovenia zákona č. 478/2002

               Z.z. a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na jeho vykonanie

           - vykonáva štátnu správu vo veciach mobilných zdrojov a hlavný štátny dozor nad týmito

               zdrojmi

           - udeľuje oprávnenia a osvedčenia o odbornej spôsobilosti na kontrolu a na vykonávanie

               emisných kontrol zdrojov a vytvára sieť pracovísk vykonávajúcich kontroly

      3.   Krajský úrad

            - sprístupňuje informácie verejnosti a minimálne raz ročne zverejňuje informácie o kvali-

                te ovzdušia a podiele jednotlivých zdrojov na jeho znečistení

           -  odsúhlasuje vymedzenie oblastí vyžadujúcich osobitnú kontrolu ovzdušia

           -  vypracúva , vydáva a zverejňuje program a integrovaný program

           - zriaďuje smogové regulačné systémy

           - vyhlasuje a odvoláva varovné a regulačné opatrenia

            -  informuje verejnosť o zhoršení kvality ovzdušia a o vyhlásení signálov a o opatreniach

            -  vydáva všeobecnou vyhláškou akčný plán a prevádzkový poriadok

         4.   Obvodný úrad

                - vydáva rozhodnutie o umiestnení stavieb a ich využívaní

                - vydáva súhlas na inštaláciu technických prostriedkov na monitorovanie emisií a úrov-

                   ne znečistenia ovzdušia

                - vydáva súhlas na povolenie zmeny používaných palív a surovín

                - vydáva súhlas na povolenie ďalšej prevádzky spaľovne odpadov

                - vo veciach odborného posudzovania zabezpečuje odbornej spôsobilosti, určuje obsah

                  odborného posudzovateľa, mení alebo ruší osvedčenie, povoľuje vyhotovenie odborné-

                   ho posudku

                - vo veciach oprávnených meraní stanovuje požiadavky, zverejňuje informácie o zozname

                   metód oprávneného merania, odsúhlasuje zmeny údajov a dokladov , meni a ruší opráv-

                   nenie alebo pozastavuje výkon oprávneného merania

           Sankcie v prípadoch porušovania z. č. 478/2002 a všeobecne záväzných predpisov ukladá inš-

           pekcia   vykonávajúca hlavný štátny dozor alebo okresný úrad. Výška sankcií závisí od stup-

           ňa a miery porušenia zákona č. 478/2002 / výška pokút sa pohybuje od 5.000 Sk až do 1.000

           000 Sk/

      1.1.2.  Kompetencie orgánov verejnej správy v oblasti odpadového hospodárstva

            Kompetencie orgánov verejnej správy na úseku odpadového hospodárstva legislatívne upravuje zákon č. 525/2003  Z.z.o odpadovom hospodárstve.

Zákon vymedzuje:

- predmet zákona – pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku odpadového hospodárstva,

   nakladanie s odpadmi a pri predchádzaní vzniku odpadov

8. základné pojmy na účely zákona / odpad, pôvodca, držiteľ odpadu,  odpadové hospodárstvo,    

  zhodnocovanie, zneškodňovanie, triedenie, skladovanie, skládkovanie odpadov, komunálny  

        odpad, nebezpečný odpad, zariadenia na zber a znehodnocovanie, dekontaminácia /

- povinnosti prevádzkovateľov zdrojov a povoľovanie zdrojov / povinnosti prevádzkovate-

 ľov malých, stredných a mobilných zdrojov, spaľovne odpadov, oprávnenia a povinnos-

- účel odpadového hospodárstva / predchádzanie vzniku odpadov, znehodnocovanie,  využíva-

  nie, zneškodňovanie odpadov /

9. programy odpadového hospodárstva / programy vydávané orgánmi štátnej správy, program

         pôvodcu odpadu odpadu a program obce, držiteľa polychlórovaných bifenilov /

10. pôsobnosť orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva / udeľovanie súhlasu na úseku

   odpadového hospodárstva, autorizácia podmienky udelenia, udelenie, zmena, predĺženie, zá-    

      nik autorizácie, regitrácia /

      -   dovoz, vývoz a tranzit odpadov    

      -  nakladanie s odpadmi / nakladanie s komunálnymi odpadmi, s drobnými stavebnými odpad-

          mi, nakladanie s nebepečnými odpadmi, polychlórovaými bifenylmi, odpadovavými olejmi,

          s opotrebovanými pneumatikami, s opotrebovanými batériami, odpady s demolácií, staveb-    

          né odpady /

       - definuje staré vozidlá, elektrozariadenia a elektroodpad / držiteľov, spracovateľov, zber, nak-

           ladanie s elektroodpadom/

       -  recyklačný fond / zriadenie, výpočet príspevku, orgány fondu, poskytovanie a pou-

           žitie prostriedkov /  

       - orgány štátnej správy odpadového hospodárstva / ministerstvo, inšpekcia, krajské úrady a

          obvodné úrady životného prostredia / ich pôsobnosť a konanie

       -  zodpovednosť za porušenie ustanovení zákona č. 525/2003 Z.z., ukladanie sankcií v prípa-

           de porušenia  právnej normy

Nositeľmi kompetencií orgánov štátnej správy na úseku odpadového hospodárstva sú:

     1. Ministerstvo hospodárstva

         - riadi a kontroluje výkon štátnej správy v odpadovom hospodárstve

         - vypracúva a zverejňuje program SR

         - dáva povolenia, určuje podmienky pri dovoze, vývoze a tranzite odpadov

         - dáva súhlas na prepravu nebezpečných odpadov

         - schvaľuje program pôvodcu odpadu s celoslovenskou pôsobnosťou

         - je orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve

         - zabezpečuje poskytovanie informácií medzinárodným ištitúciám ktorých je SR čle-

            nom

         - vedie evidenciu prepravovaných odpadov cez štátnu hranicu

         - vyjadruje sa ku Koncepcii územného  rozvoja SR

         - oznamuje Európskej komisii program SR týkajúci sa polychlórovaných bifenylov

         - vydáva všeobecne záväzný predpis týkajúci sa odpadového hospodárstva

         2.  Inšpekcia    

              - je orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve

              - ukladá pokuty

              - rozhoduje v sporných prípadoch či je tovar v prípade prepravy cez štátnu hranicu od-

                  padom

              - je oprávnená vykonávať kontroly odpadu  v rámci cezhraničnej prepravy  na mieste

                   vzniku , u oznamovateľa, príjemcu odpadu a na hraničných priechodoch

              - je oprávnená odoberať a analyzovať vzorky odpadu

          3. Krajský úrad životného prostredia

              - vypracúva , vydáva a zverejňuje program kraja

             -  schvaľuje program pôvodcu odpadu , program obce

             - dáva vyjadrenie k zriadeniu spaľovne odpadov

             - dáva vyjadrenie k výstavbe dotýkajúcej sa odpadového hospodárstva

             - dáva súhlas na prepravu nebezpečných odpadov presahujúcu uzemný obvod obvodné-

                 ho úradu

             - rozhoduje o zaradení odpadu ak držiteľ nemôže odpad jednoznačne zaradiť                                      

             - je oprávnený do odstránenia závady zakázať činnosť pôvodcovi odpadu alebo prevádko-

                teľovi zariadenia

             - je orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve

             - ukladá pokuty

             - dáva súhlas na znehodnocovanie  alebo zneškodnenie odpadu mobilnými zariadeniami

             - poskytuje informácie o existencii zariadení vhodných na zneškodnenie odpadov

             - ukladí prevádzkovateľovi zariadenia na znehodnocovanie odpadov znehodnotiť odpad

             - vyjadruje sa sa k územným plánom regiónov

          4. Obvodný úrad životného prostredia

              - vypracúva podklady na vypracovanie programu kraja a SR

              - vydáva potvrdenie o uzatvorení skládky

             - vykonáva registráciu

             - schvaľuje program pôvodcu odpadu a program obce

             - vydáva súhlas na zber alebo spracovanie starých vozidiel a odpadu z elektrozariadení

             - vedie evidenciu hlásení o vzniku  a nakladaní s odpadmi, sprievodných listov nebezpeč-

                ných odpadov, evidenčných listov nebezpečných odpadov, výroby a dovozu

             - je orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve

             - ukladá pokuty

             - prejednáva priestupky

             - rozhoduje v správnom konaní v prvom stupni vo veciach  zákona č. 525/2003 Z.z.

             - poskytuje informácie o existencii zariadení vhodných na zneškodnenie odpadov

             - vykonáva v druhom stupni štátnu správu ak v prvom stupni rozhodujú konajú obce

             - vykonáva monitorovanie

             - vyjadruje sa k územným plánom obcí a zón

          5. Výkon štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve

              - výkon zabezpečujú krajské a obvodné úrady životného prostredia

              - štátny dozor je zisťovanie ako právnické a fyzické osoby dodržujú zákon č. 525/2003

                 Z.z. a všeobecne záväzné predpisy vydané na jeho vykonanie

              - v prípade porušenia zákona alebo predpisov konajú na základe zákona 71/1967 Z.z.

              - ukladajú pokuty v prípade porušenia  zákona č. 525/2003 Z.z. alebo všeobecne záväz-

                 ných predpisov na jeho vykobnanie

                Sankcie v prípadoch porušovania z. č. 525/2003 a všeobecne záväzných predpisov na

                 jeho vykonanie ukladá krajský alebo obvodný úrad životného prostredia.Výška sankcií závisí od stupňa a miery porušenia zákona č. 525/2003 Z.z.,výška pokút sa pohybuje od

                 5.000 Sk / priestupok/ až do 5.000.000Sk.

      1.1.3  Kompetencie orgánov verejnej správy v oblasti ochrany prírody a krajiny

            Kompetencie orgánov verejnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny upravuje zákon č. 543/2002  Z.z.o ochrane prírody a krajiny.

Zákon vymedzuje:

- predmet zákona – pôsobnosť ogánov štátnej správy pri ochrane prírody a krajiny s cieľom

   prispieť k zachovanie rozmanitosti a foriem života na Zemi  

- základné pojmy na účely zákona / územný systém ekologickej stability, zložky ekosystémov,

   biocentrum ekosystém, biokoridor, interakčný prvok určitý ekosystém , mokraď, genofod,

   osobitne chránená časť prírody, sťahovavý druh, biotop, druh živočícha alebo rastliny európs-

   keho alebo medzinárodného významu /

     - všeobecnú ochranu prírody a krajiny / povinnosť chrániť prírodu, všeobecná ochrana  živočíchov

        a rastlín, priaznivý stav biotopu, druhu, časti krajiny, ochrana biotopov, preventívne opatrenia na

        ochranu prírody, vyjadrenie orgánu ochrany, súčinnosť s inými orgánmi /

     - osobitnú ochranu prírody a krajiny / I, II, III  IV, V stupeň ochrany, chránené územia a ochranné

         pásma, chránená krajinná oblasť, Národný park, chránený areál, prírodná rezervácia, prírod-

         ná pamiatka, územie európskeho významu, súkromní chránené územie, výnimky z podmienok

         ochrany, druhová ochrana, chránené druhy, chránená rastlina, živočích, evidencia, označenie /

      - dokumentáciu ochrany prírody a krajiny, prístup do krajiny, finačný príspevok,obmedzenia

          vlastníckych práv a predkupné právo

       - orgány ochrany prírody a ich pôsobnosť / ministerstvo, Slovenská inšpekcia životného prostredia,

         krajský úrad, okresný úrad, obec /, štátnu správu vykonáva aj Štátna veterinárna a potravinová

         správa

Nositeľmi kompetencií orgánov štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny sú:

     1. Ministerstvo hospodárstva

         - riadi a kontroluje výkon štátnej správy vo veciach ochrany prírody a krajiny

         - plní funkciu hlavného štátneho dozoru

         - obstaráva koncepciu ochrany, program starostlivosti o národný park, projekt ochrany chrá-

            nenej krajinnej oblasti, návrh územia európskeho významu

         - obstaráva a schvaľuje program starostlivosti o krajinnú oblasť, o zónu, alebo časti zóny

           chránenej krajinnej oblasti, program záchrany druhov rastlín a živočíchov, národný červe-

           ný zoznam vzácnych, zriedkavých a ohrozených druhov rastlín a živočíchov

         - vydáva vyjadrenia ku Koncepcii územného rozvoja

         - zriaďuje a riadi organizácie ochrany prírody prostredníctvom ktorých zabezpečuje výkon

            štátnej ochrany prírody

         - zúčastňuje sa na medzinárodnej spolupráci, na uskutočňovaní medzinárodných programov  

            a projektov

         -  vedie evidenciu fyzických osôb, podnikateľov, a právnických osôb ktorým bola uložená

            sankcia

       1.1. Inšpekcia

              - orgán dozoru prostredníctvom ktorého ministerstvo vykonáva štátny dozor

              - ukladá sankcie za porušenie z.č. 543/2002 Z.z. a iformuje o tom ministerstvo

              - nariaďuje nápravné opatrenia na odstránenie nedostatkov

              - môže nariadiť analýzu DNA alebo krvi na preukázanie identity jedinca

        2. Krajský úrad

            - riadi a kontroluje výkon štátnej správy vo veciach ochrany prírody a krajiny

           - obstaráva projekty ochrany areálu, prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, ochrany

              ochranného pásma , jaskyne a vodopádu

           - vyhlasuje , mení a zrušuje ochranu chráneného areálu , prírodnej rezervácie, chráneného

              územia, ochranného pásma

           - obstaráva a schvaľuje program starostlivosti, program záchrany, na základe žiadosti vlast-

              níka pozemku v súkromnom chránenom území program záchrany

           - môže v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku zo zakázaných činností v územiach ur-

              čitým stupňom ochrany

           - prijíma nahlásenia, oznámenia

           - vydáva všeobecne záväzné vyhlášky vo veciach ochrany prírody

           - nariaďuje opatrenia na  odstránenie nedoststov

           - vedie zoznam členov stráže prírody

           - môže nariadiť vykonanie analýzy krvi a DNA na preukázanie identity jednotlivca

           - vykonáva štátny dozor

           - zriaďuje odborové organizácie zamerané na starostlivosť o vybrané areály

       3. Obvodný úrad

           - vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny

           - obstaráva projekt ochrany chráneného krajinného prvku, vyhlasuje mení a ruší

              jeho obsah  

          - vykonáva okresné revízie stavu osobitne chránených častí prírody a krajiny

          - ukladá fyzickým a právnickým osobám sankcie podľa tohto zákona

          - vydáva všeobecne záväzné vyhlášky vo veciach ochrany krajiny

          - nariaďuje potrebné opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov

          - môže nariadiť vykonanie analýzy krvi a DNA na určenie identity jedinca

          - vykonáva štátny dozor

          - obstaráva a schvaľuje dokument regionálneho územného systému stability

          - plní ďalšie úlohy vo veciach ochrany prírody a krajiny

        4.Obec

           - vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach ochrany drevín

           - môže uložiť vlastníkovi pozemku na ktorom drevina rastie, vykonať  nevyh-

              nutné opatrenia najej ozdravenie alebo rozhodnúť o jej vyrúbaní

           - vyznačuje dreviny určené na výrub

           - obstaráva a schvaľuje dokument miestneho územného systému  ekologic-

               kej a dokument starostlivosti o dreviny

         - v súhlase na výrub drevín ukladá vykonanie primeranej náhradnej výsadby,sta-

            rostlivosti o ňu alebo zaplatenie finančnej náhrady

         - vykonáva štátny dozor vo veciach v ktorých vykonáva štátnu správu v rozsahu sta-

            novenom týmto zákonom  

     5. Štátna veterinárna a potravinová správa

          - posudzuje podmienky na držbu živočíchov či zodpovedajú ich biologickým, fyziologic-

             kým a etologickým potrebám

          - pre živočíchy zabezpečuje program preventívnej a liečebnej starostlivosti

          - posudzuje zariadenie na držbu živočíchov z bezpečnostného a zdravotného hľadiska  

      6. Výkon štátneho dozoru pri ochrane prírody a krajiny

          - ide o zisťovanie ako fyzické osoby, podnikatelia a právnické osoby dodržiavajú z.č. 543/

           /2003 Z.z. a všeobecne záväzné predpisy na jeho vykonanie a povinnosti z toho vyplývajú-

           ce

          - má oprávnenie v prípade zistenia nezákonného stavu  ukladať pokuty a prijímať také opat-

            renia aby bol nezákonný stav odstránený

         - majú právo ku kontrole si prizvať zamestnancov iných právnických osôb alebo iné právnic-

            ké osoby ak je to odôvodnené osobitou povahou úlohy  

            Sankcie v prípade porušenia zákona č. 543/2002 Z.z. a záväzných predpisov určených na

            jeho vykonanie ukladá krajský úrad životného prostredia a okresný úrad životného prost-

            redia . Výška sankcií závisí od stupňa a mieri porušenia zákona č. 543/2002Z.z., výška

            pokút sa pohybuje od  5.000 Sk do 1.000.000 Sk  

SPRÁVA  NA ÚSEKU ŽIVNOSTENSKÉHO PODNIKANIA

Základná právna úprava :

zákon č. 222/1996 Z.z.o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov

zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov

zákon č. 126/1998 Z.z.  o Slovenskej živnostenskej komore v znení neskorších právnych predpisov

Na úseku živnostenského podnikania treba rozlišovať dva základné druhy vzťahov. Jeden druh predstavujú vzťahy súkromnoprávnej povahy, ktoré sú upravené najmä normami obchodného, občianskeho a pracovného práva. Tieto vzťahy možno označiť z hľadiska  postavenia podnikateľa ako súkromnoprávne vzťahy. Iný druh predstavujú vzťahy verejnoprávnej povahy, ktoré sú upravené normami práva verejného (ústavného, správneho, finančného, prípadne ďalších odvetví verejného práva). Ich súčasťou sú verejnosprávne a správnoprávne vzťahy. Sú upravené normami správneho práva hmotného i procesného. Vznikajú, menia sa a zanikajú v procese výkonu verejnej správy orgánmi verejnej správy s kompetenciou vo veciach živnostenského podnikania. Funkcia a úlohy verejnej správy na tomto úseku :

1. ochrana verejných záujmov (životného prostredia),
2. života,
3. zdravia,
4. fiskálnych záujmov štátu a obcí,
5. bezpečnosti a podobne,
6. vytváranie  optimálnych podmienok pre rozvoj súkromnej podnikateľskej sféry.

Obsahom výkonu verejnej správy na úseku živnostenského podnikania sú :

7. konanie vo veciach ohlasovacích a koncesovaných živnosti,
8. výkon kontrolnej činnosti  voči podnikateľom so živnostenským oprávnením,
9. rozhodovanie o pozastavení, resp. zrušení živnostenského oprávnenia,
10. fungovanie informačného systému vo vzťahu k iným subjektom verejnej správy,
11. vedenie živnostenského  registra a s uplatňovaním administratívno-právnej zodpovednosti za správne delikty na úseku živnostenského podnikania.

Subjekty verejnej správy s pôsobnosťou vo veciach správy živnostenského podnikania

Ťažisko výkonu verejnej správy vo veciach živnostenského podnikania spočíva na orgánoch štátnej správy. Vymedzené úlohy plnia tiež obce. Slovenská živnostenská komora plní subsidiárne  funkcie.

Ústredným orgánom štátnej správy pre živnostenské podnikanie je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré  v rámci svojej pôsobnosti  :

1. riadi a kontroluje výkon štátnej správy v živnostenskom podnikaní,
2. spolupracuje s ústrednými orgánmi a s inými právnickými osobami vo veciach živnostenského podnikania a pri zabezpečovaní jednotného uplatňovania právnych predpisov,
3. zabezpečuje jednotný informačný systém v živnostenskom podnikaní a v rozsahu zodpovedajúcom vecnej pôsobnosti ústredných kontrolných, inšpekčných orgánov im na požiadanie poskytuje z tohto zoznamu jednorazové údaje,

Ministerstvo vnútra v rámci pôsobnosti riadiť a kontrolovať výkon štátnej správy v živnostenskom podnikaní plní aj úlohy pri preskúmavaní rozhodnutí krajských úradov vo veciach živnostenského podnikania. Úprava spolupráce ministerstva vnútra s ústrednými orgánmi štátnej správy a inými právnickými osobami vo veciach živnostenského podnikania je v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 písm. e) zákona o Slovenskej živnostenskej komore, podľa ktorého sú ústredné orgány štátnej správy povinné spolupracovať so Slovenskou živnostenskou komorou pri tvorbe právnych predpisov týkajúcich sa živnostenského podnikania.

        V rámci zabezpečovania jednotného informačného systému v živnostenskom podnikaní vedie ministerstvo vnútra centrálny zoznam podnikateľov, ktorým bolo vydané živnostenské oprávnenie.

Pôsobnosť živnostenských úradov vykonávajú obvodné úrady.

Obvodné úrady sú ťažiskovými orgánmi pri zabezpečovaní úloh vyplývajúcich zo živnostenského zákona. V informačnom systéme vedú evidenciu podnikateľov, ktorým vydali   živnostenské oprávnenia. Rozhodujú vo veciach správnych deliktov  na úseku živnostenského podnikania. V rámci informačného systému vedú živnostenský register. Živnostenský zákon taxatívne ustanovuje údaje, ktoré sa zapisujú do živnostenského registra:

12. ak ide o fyzickú osobu, obchodné meno, identifikačné číslo, miesto podnikania, osobné  

     údaje, ako osobné údaje týkajúce sa zodpovedného zástupcu, ak ide o právnickú osobu,

     obchodné meno, sídlo, mená osôb, ktorú sú jej štatutárnym orgánom, a spôsob, akým za    

     právnickú  osobu konajú, identifikačné číslo, ak bolo pridelené, a osobné údaje týkajúce    

     sa zodpovedného zástupcu,

13. predmet podnikania,
14. prevádzkarne, ak sú zriadené,
15. dátum vzniku živnostenského oprávnenia,
16. čas, na ktorý sa živnostenské oprávnenie vydáva,  
17. pozastavenie alebo zánik živnostenského oprávnenia.,
18. vrátenie živnostenského listu alebo koncesnej listiny,
19. ak ide o zahraničnú osobu, adresu podniku alebo organizačnej zložky na území Slovenskej republiky,
20. skutočnosti podľa osobitných predpisov.

Zápis do živnostenského registra má deklaratórnu povahu. Obsahuje vlastne prehľad  prevádzkovania živnosti od vzniku živnostenského oprávnenia, jeho zmeny až po jeho zánik.  Vedenie živnostenského registra preto plní evidenčnú a kontrolnú funkciu. Aby tieto funkcie mohol plniť po celú dobu prevádzkovania živnosti, teda aby záznamy po celý čas zodpovedali skutočnosti, zákon ukladá podnikateľovi povinnosti oznámiť všetky zmeny údajov uvedených v ohlásení a v žiadosti o koncesiu pod hrozbou pokuty. Živnostenský register sa v záujme účinného zabezpečenia ochrany údajov  informačných systémoch rozčlenil na verejnú a neverejnú časť. Do neverejnej časti, do ktorej sú zaradené údaje majúce osobný charakter : meno a priezvisko, bydlisko  a rodné číslo nemá každý právo nahliadať. Právo nahliadať, prípadne z neho požadovať výpisy má každý len do verejnej časti živnostenského registra.  

Živnostenský úrad v mesačných intervaloch zasiela  tieto údaje daňovému úradu, príslušnému podľa bydliska fyzickej osoby, alebo sídla právnickej osoby, orgánu štátnej štatistiky, ktorý má sídlo v jeho územnej pôsobnosti. Živnostenský úrad zasiela v mesačných intervaloch zoznam podnikateľov, ktorým bol vydaný živnostenský list alebo koncesná listina  orgánu príslušnému na vyplácanie dávok sociálnej pomoci, regionálnej národnej poisťovni a príslušnému úradu práce. Zoznam podnikateľov zasiela aj príslušnému živnostenskému spoločenstvu. V tomto zozname sa uvádza obchodné meno, sídlo alebo miesto podnikania  a predmet podnikania. Obciam zasiela zoznam podnikateľov, ktorí majú na území obce sídlo alebo miesto podnikania, alebo ktorí na jej  území majú   umiestnenú prevádzkareň s uvedením ich obchodného  mena, predmetu podnikania  adresy umiestnenia prevádzkarní.

Živnostenský úrad na požiadanie poskytne jednorázové informácie z verejnej časti živnostenského registra aj miestne príslušným orgánom štátnej správy vykonávajúcim kontrolu  a  dozor nad podnikateľmi podľa osobitných predpisov.

Iné ústredné a miestne orgány štátnej správy pôsobia vo veciach živnostenského podnikania ako orgány špecializovanej kontroly, inšpekcie, dozoru, dohľadu a podobne. Pôsobia tiež pri vydávaní osvedčení o odbornej spôsobilosti a stanovísk o splnení podmienok ustanovených pre niektoré živnosti.  

Postavenie obcí a samosprávnych krajov vo vzťahu k živnostenskému podnikaniu možno charakterizovať vo dvoch rovinách. Jednak obce a samosprávne kraje ako právnické osoby môžu byť nositeľmi živnostenského oprávnenia, môžu nim byť aj nimi zriadené právnické osoby a jednak obec pôsobí i ako orgán verejnej správy.     V zmysle zákona o obecnom zriadení usmerňuje ekonomickú činnosť v obci a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva súhlas, záväzné stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej a inej činnosti a k umiestneniu prevádzky na území obce.  Utvára podmienky na riadne zásobovanie obce a vykonáva nad ním dozor ( povoľuje  predajný a prevádzkový čas, spravuje trhoviská). V medziach samosprávnej pôsobnosti obce  vytvárajú podmienky pre rozvoj podnikania.  Zákon o obecnom zriadení tiež ukladá obciam povinnosť spolupracovať s podnikateľskými právnickými a fyzickými osobami pôsobiacimi  v obci. Podľa zákona o priestupkoch  obec je tiež oprávnená ukladať za priestupky  na úseku podnikania (poškodzovanie spotrebiteľa a nedovolené podnikanie) v blokovom  konaní pokuty.

Živnostenský zákon okrem ustanovení hmotno-právnej povahy obsahuje i špeciálne procesno-právne ustanovenia, normy správneho práva procesného, ktoré upravujú procesný postup pri rozhodovaní resp. vykonávaní iných právne významných úkonov vo veciach živnostenského  podnikania príslušnými správnymi orgánmi a účastníkmi konania.

Kontrolná činnosť na úseku živnostenského podnikania

Kontrolnú činnosť ako súčasť výkonu verejnej správy na úseku živnostenského podnikania z hľadiska subjektov je možné členiť na kontrolu vykonávanú pracovníkmi živnostenského úradu a kontrolu vykonávanú pracovníkmi špecializovaných kontrolných orgánov v medziach ich pôsobnosti (odvetvové kontrolné, inšpekčné alebo dozorné orgány).

        Predmetom kontroly vykonávanej pracovníkmi živnostenských úradov, je plnenie povinností a dodržiavanie podmienok ustanovených pre živnosť podnikateľmi a ich zamestnancami. Kontrolnú činnosť vykonávajú zamestnanci živnostenského úradu, ktorí sa pri výkone kontroly preukazujú preukazom kontrolóra. Sú oprávnení požadovať preukázanie totožnosti od osôb vykonávajúcich činnosti   živnostenského charakteru. Zamestnanci živnostenského úradu-kontrolóri  majú právo vstupovať do priestorov podnikateľov, do ich prevádzkarní, majú právo požadovať potrebné doklady, informácie a vysvetlenia a majú právo priamo uložiť opatrenia na odstránenie nedostatkov zistených pri prevádzkovaní živnosti.

        Ak kontrolóri v súvislosti s kontrolou zistia skutočnosti, ktoré môžu ohroziť život, zdravie, bezpečnosť osôb, životné a pracovné prostredie, spíšu o tom záznam, ktorý odovzdávajú alebo doručia podnikateľovi a dotknutému orgánu štátnej správy. V ostatných otázkach sa spravujú ustanoveniami zákona o kontrole v štátnej správe.

         Povinnosti podnikateľov a podmienky prevádzkovania živnostenského oprávnenia sú ustanovené  v živnostenskom zákone a v osobitných právnych predpisoch. Podnikateľ a osoba zodpovedná za činnosť prevádzkarne sú povinní poskytovať súčinnosť pri kontrole dodržiavania povinností a podmienok ustanovených živnostenským zákonom.

Administratívnoprávna zodpovednosť

Za protiprávne konanie fyzických osôb na úseku živnostenského podnikania je voči nim možné uplatniť trestnoprávnu zodpovednosť za trestné činy, najmä podľa druhej hlavy Trestného zákona. Skutková podstata trestného činu neoprávneného  podnikania je založená na neoprávnenom poskytovaní služieb alebo vykonávaní výrobného alebo iného podnikania  vo väčšom rozsahu,  za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody až na jeden rok alebo peňažný trest, pri kvalifikovaných skutkových podstatách až na tri, resp. tri až osem rokov odňatia slobody.

        Spoločensky menej nebezpečné protiprávne konanie fyzických osôb je možné postihnúť v rámci zodpovednosti za priestupok alebo za iný správny delikt.

        Priestupkom na úseku podnikania je poškodzovanie spotrebiteľa, porušovanie predpisov na úseku nakladania s drahými kovmi a neoprávnené vykonávanie obchodnej, výrobnej alebo inej zárobkovej činnosti. Za poškodzovanie spotrebiteľa  možno uložiť pokutu do 5 000 Sk a zákaz činnosti do jedného roka.

Za neoprávnené podnikanie, to znamená prevádzkovanie živnosti bez živnostenského oprávnenia fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je predmetom voľnej živnosti živnostenský úrad uloží pokutu až do 50 000 Sk, ktorá je predmetom remeselnej alebo viazanej živnosti   pokutu až do 100 000 Sk a ktorá je predmetom koncesovanej živnosti pokutu do 200 000 Sk.  Konanie o uložení pokuty môže príslušný orgán začať len do jedného roka odo dňa keď sa o neoprávnenom podnikaní dozvedel (subjektívna premlčacia lehota) najneskôr do 5 rokov (objektívna lehota) keď  k porušeniu došlo. Konanie  o uložení pokuty je správnym konaním, ktoré vždy začína z podnetu správneho orgánu (živnostenský úrad).

S účinnosťou od 1. septembra 2001 sa zaviedla možnosť využitia inštitútu ukladania blokovej pokuty. Ide o prípady menej závažných správnych deliktov : ak podnikateľ neohlási živnostenskému úradu zriadenie prevádzkarne,  neoznámi zmeny údajov obsiahnutých v ohlásení živnosti alebo v žiadosti, na ktorej základe sa rozhodlo o udelení koncesie, nemá v prevádzkarni alebo na trhovom mieste autorizovanú inšpekčnú knihu. Zákonnou podmienkou uloženia blokovej pokuty do 5000 Sk je spoľahlivé zistenie povinnosti a ochota podnikateľa pokutu zaplatiť.  

Podľa § 18 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní sa konanie z podnetu správneho orgánu začína dňom, kedy správny orgán urobil voči účastníkovi prvý  úkon. Týmto úkonom môže byť napr. oznámenie o začatí konania alebo poznámka na ústne pojednávanie vo veci uloženia pokuty. Miestna príslušnosť živnostenského úradu na uloženie pokuty sa riadi § 7 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Miestna príslušnosť sa upravuje podľa tohto ustanovenia miestom činnosti účastníka, t.j. miesto protiprávnej činnosti osoby porušujúcej ustanovenia živnostenského zákona.    

SPRÁVNE PRÁVO  PROCESNÉ

        V predchádzajúcej, osobitnej časti skrípt sme sa venovali správnemu právu hmotnému s dôrazom na práva a povinnosti subjektov, ktoré vstupujú do právnych vzťahov v  jednotlivých oblastiach výkonu správy ( vnútorná správa, policajná správa, správa živnostenského podnikania a pod.). O týchto právach a povinnostiach rozhodujú správne orgány. Procesný postup správnych , ale aj ostatných  subjektov, ktoré vstupujú do právnych vzťahov, upravuje Správne právo procesné, niekedy nazývané aj formálne správne právo.

V tejto časti sa zameriame na správne konanie, ktoré je upravené všeobecným právnym predpisom -  zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( Správny poriadok).

1. SPRÁVNE KONANIE

Správne  konanie je  aplikačný  právny  proces, v ktorom správne   orgány   uskutočňujú   realizáciu   práva  vydávaním individuálnych správnych  aktov, t.j. rozhodnutí  podľa zákona č.7l/l967    Zb.   o    správnom   konaní.  Je    to   všeobecný predpis. Právne   predpisy  upravujú   však  niektoré   konania osobitne, napr. pozemkové úpravy, prejednávanie priestupkov, stavebné konanie a pod. Tento zákon sa vzhľadom  na jeho procesnoprávny  charakter nazýva správnym poriadkom.  

  V  správnom   konaní  sa  rozhoduje   o  právach,  právom chránených  záujmoch a  povinnostiach fyzických  a právnických osôb v oblasti štátnej  správy. Predmetom správneho konania sú však len práva a  povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ktoré  vyplývajú z  hmotnoprávnych predpisov.  Právom chránené záujmy, o ktorých sa rozhoduje  v správnom konaní, sú len také záujmy fyzických  či právnických osôb,  ktorým právne predpisy poskytujú  osobitnú ochranu.  Napríklad v  správnom konaní  sa tiež  rozhoduje o  priestupkoch a  o uložení  sankcií, čím  sa napĺňa dikcia zákona o ochrane záujmov fyzických a právnických osôb.  Správnym  poriadkom  sa  riadia  ministerstvá a ostatné ústredné  orgány štátnej  správy, napr.  Štatistický úrad  SR, Protimonopolný  úrad  SR,  Úrad  priemyselného vlastníctva SR,  Národný bezpečnostný úrad, Úrad pre štátnu službu a niektoré  ďalšie a miestne orgány štátnej správy, napr. okresné a  krajské úrady. Podľa správneho poriadku s určitými odchýlkami postupujú aj orgány samosprávy t.j. orgány  vyšších územných celkov,  obcí a  miest, ktoré  síce nie  sú orgány  štátnej správy,  ale  pre  účely  správneho  poriadku  sa  považujú za správne orgány.  

Správny poriadok sa nevzťahuje na:

-  postup  pri prejednávaní  a vybavovaní  sťažností, tento  je   upravený zákonom č. 152/1998

     Z.z. o sťažnostiach

1. na  rozhodovanie správnych orgánov  o  právnych  pomeroch  právnických  osôb,  zamestnancov  alebo  funkcionárov, ak sa    jedná o  vzťahy podriadenosti a  nadriadenosti, tento postup   upravuje  napr. Zákonník  práce alebo  zákon o  rozpočtových   pravidlách.

Správny poriadok nemožno  aplikovať bezvýhradne na všetky konania,  ktoré  uskutočňujú  orgány  štátnej  správy, pretože osobitný  predpis  môže  stanoviť  odchýlnu úpravu, (napríklad zákon  č.50/1976 Zb. o  územnom plánovaní  a stavebnom poriadku  v znení neskorších predpisov, zákon č.85/1990 Zb. o petíciách, zákon   č. 195/1988 o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov,  zákon  č.372/1990  Zb. o  priestupkoch  v  znení neskorších predpisov,  zákon  č.  455/1991  Zb.  o  živnostenskom  podnikaní  v znení  neskorších predpisov).

1.2 Zásady správneho konania

 Základnými  zásadami správneho  konania, ktoré vychádzajú  zo základných pravidiel konania sú :

1.zásada zákonnosti

2.zásada súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania

3.zásada hospodárnosti a rýchlosti konania

4.zásada materiálnej pravdy

5.zásada rovnosti všetkých účastníkov konania

Správne konanie uskutoční tzv. príslušný správny orgán. Príslušnosť správneho orgánu na konanie je :

a/  vecná

1. určuje, ktorý  druh správneho orgánu a ktorý stupeň v rámci   daného  druhu   je  príslušný  uskutočniť   správne  konanie   a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
2. osobitné  právne  predpisy  určujú,  ktorý  správny orgán je   vecne  príslušný  na  prvostupňové  konanie, napr. v zmysle   zákona  č.451/1991  Zb.  o živnostenskom  podnikaní v znení   neskorších predpisov  štátnu správu v prvom stupni vykonáva   Okresný  úrad,  odbor  živnostenského  podnikania  a ochrany   spotrebiteľa, v zmysle zákona č.94/1963 Zb. o rodine v znení   neskorších   predpisov   rozhoduje   o vydaní  predbežného   opatrenia  na umiestnenie  dieťaťa do  výchovy nahradzujúcej   výchovu   rodičov  v prvom  stupni   Okresný  úrad,  odbor   sociálnych vecí. Správne orgány, ktoré  sú  podľa osobitných   právnych  predpisov vecne  príslušné na  konanie, sú povinné   správne konanie  uskutočniť a vydať vo  veci rozhodnutie. Ak   žiadosť, resp. návrh podá  fyzická, prípadne právnická osoba   na  správnom orgáne,  ktorý nie  je príslušný  v danej  veci   konať,  je povinný  ho  v zmysle par.20  Správneho poriadku   postúpiť   správnemu  orgánu,   ktorému  prislúcha   o veci   rozhodnúť.

b/ miestna

-   určuje, ktorý z vecne príslušných správnych orgánov uskutoční   správne konanie, pričom

    sa táto miestna príslušnosť spravuje:

1. miestom, kde účastník konania vykonáva  činnosť,
2. miestom,  kde sa nachádza nehnuteľnosť,  ak sa konanie týka    nehnuteľnosti,
3. v ostatných prípadoch trvalým pobytom účastníka konania, ak    ide o fyzickú osobu  a sídlom účastníka konania, ak ide o právnickú osobu.

Na žiadosť účastníka konania  môže správny orgán vec postúpiť inému  vecne  príslušnému  orgánu  toho istého  stupňa, kde má účastník  konania pracovisko  alebo prechodný pobyt, účastníci

konania ako  i správny orgán s tým však musia súhlasiť.

c) funkčná  

určuje, ktorá organizačná  zložka vecne a miestne    príslušného  orgánu   bude  vo   veci   konať  (napr.  odbor    okresného úradu, oddelenie ministerstva).

Ak so zreteľom na pomer k veci alebo k účastníkom konania možno  mať pochybnosti  o predpojatosti  zamestnanca správneho orgánu,   je  tento   zamestnanec  vylúčený   z prejednávania a rozhodovania o veci. Túto  skutočnosť účastník konania (t.j. ten,  koho sa  konanie  týka)  môže oznámiť  správnemu orgánu. Najbližšie   nadriadený  vedúci   takéhoto  zamestnanca  potom rozhodne, či dotyčný zamestnanec bude vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci a pridelí ju inému zamestnancovi.

Predpojatosť  je  taký   vzťah  zamestnanca  správneho  orgánu k účastníkovi  konania  alebo  k veci,  ktorá  je  predmetom konania,  ktorý  dôvodne  vyvoláva  pochybnosti  o objektivite prejednávania a rozhodovania daným zamestnancom.

Ak  existuje  taký  dôvod,  zamestnanec  správneho  orgánu  je z prejednávania a rozhodovania o veci vylúčený.

V praxi  k vylúčeniu takéhoto zamestnanca dôjde na základe :

a)  oznámenia účastníka konania,

1. námietka  predpojatosti  musí  byť  konkrétna, napr. účastník   konania   musí  uviesť   skutočne   dôležité  dôvody, nielen   všeobecne   nepriateľský   vzťah   medzi   ním   a dotyčným   zamestnancom,
2. námietka  predpojatosti  sa  môže  týkať záujmu zamestnanca   správneho orgánu  na spôsobe prejednania  a rozhodnutia veci   z majetkového alebo iného aspektu.

b)oznámenia   zamestnanca  správneho  orgánu, ktorého sa možná   predpojatosť  týka, tento  

   zamestnanec je  povinný  oznámiť   takúto skutočnosť svojmu najbližšie nadriadenému

   vedúcemu.

c)oznámenia zamestnanca správneho orgánu  o tom, že už v tejto   veci sa zúčastnil na konaní

  ako  zamestnanec správneho orgánu   iného stupňa (napr., ak sa jedná  o odvolacie  konanie      

  a ten   istý    zamestnanec  bol  predtým  zamestnancom prvostupňového   orgánu)

O námietke  predpojatosti voči  zamestnancovi správneho orgánu vydá jeho nadriadený vedúci  tzv. procesné rozhodnutie, ktorým námietke  vyhovie,  ale  taktiež  aj  v prípade,  ak námietku zamietne.  V prípade,  ak  sa  námietke  nevyhovie,  účastník konania  nemôže  podať  proti  tomuto  rozhodnutiu  samostatné odvolanie,  ale   môže  sa  proti   nemu  odvolať  po   vydaní  meritórneho rozhodnutia (rozhodnutia vo veci samej).

1.3  Účastníci správneho konania

Účastníkom konania  je ten, o  koho právach alebo  právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať, prípadne koho práva,  záujmy alebo  povinnosti môžu  byť rozhodnutím  priamo dotknuté. Účastníkom  je aj  ten, kto  tvrdí, že  je účastníkom konania až  do času, kým  sa mu v  priebehu konania nepreukáže  opak,  alebo  komu  také  postavenie  priznáva  osobitný právny  predpis.

Účastníkom konania  môžu byť len  fyzické alebo právnické osoby, za predpokladu, že majú tzv. procesnú spôsobilosť. Procesná   spôsobilosť   je   spôsobilosť   účastníka  konania v správnom konaní  samostatne konať. U fyzických  osôb sa táto procesná  spôsobilosť   nadobúda  dovŕšením  18.   roku  veku, prípadne pred  dovŕšením tohto veku  uzatvorením manželstva so súhlasom súdu.

Právnické osoby, ktoré môžu byť účastníkmi konania, sú všetky subjekty, o ktorých  to ustanovuje zákon, napr. nadácie, obce,  obchodné spoločnosti, družstvá, atď. Tieto   subjekty   vykonávajú   svoju   procesnú   spôsobilosť  prostredníctvom   svojich   štatutárnych   orgánov,   prípadne zástupcov,   ktorí  sa   preukážu  oprávnením   konať  v  mene  právnickej osoby, zvyčajne písomným plnomocenstvom.

Účastníkom  správneho  konania  je  napr.  žiadateľ  o vydanie živnostenského   listu,   žiadateľ   o   príspevok   z  dôvodu starostlivosti o  blízku osobu, poškodený a  obvinený v konaní o priestupku. Účastníkom  konania je  aj tá  fyzická alebo  právnická osoba, ktorá tvrdí, že môže byť rozhodnutím vydaným v správnom konaní vo   svojich   právach,   právom   chránených  záujmoch  alebo povinnostiach priamo dotknutá. Tieto osoby majú procesné práva a povinnosti účastníkov konania až do času,  kým sa nepreukáže opak.

Správny orgán  v priebehu konania  vždy skúma, ktoré  subjekty  spĺňajú podmienky  na priznanie postavenia  účastníka konania.

Správny  orgán môže  počas konania  zistiť i  ďalšie subjekty, ktoré  síce  od  začiatku   konania  neboli  účastníkmi  tohto konania, ale počas zisťovania podkladov na vydanie rozhodnutia vyšlo najavo,  že postavenie účastníkov  konania im prislúcha. O tom, že  ďalšiemu subjektu správny  orgán priznal postavenie účastníka  konania, sa  nevydáva osobitné rozhodnutie. Správny orgán  priberie  tento  subjekt   do  konania  a  oboznámi  ho s priebehom  konania. Správnym  rozhodnutím sa  však rozhoduje o tom,  že  určitej  fyzickej  alebo  právnickej osobe nepatrí postavenie  účastníka konania,  hoci to  tento subjekt  tvrdí. Napriek  tomu je  však považovaný  za účastníka  konania až do nadobudnutia  právoplatnosti  rozhodnutia  o  tom,  že  sa  mu nepriznáva  takéto postavenie.  Uvedené ustanovenia  správneho poriadku majú  význam najmä pri konaní  o priestupkoch, kde sa dodatočne môže preukázať, že  osoba, ktorá pôvodne vystupovala ako svedok,  je poškodenou osobou  a teda účastníkom  konania, alebo   sa   zistí   ďalšia   osoba,   ktorá   bude  obvinenou z priestupku, a teda účastníkom konania.

V prípade, že  účastníkom konania  má byť fyzická osoba, ktorá nemá  spôsobilosť  na  právne   úkony,  zastupuje  ju  zákonný zástupca  -  u  maloletých  detí  sú  to  rodičia. Ak maloletý účastník  nemá zákonného  zástupcu, ustanoví  mu správny orgán opatrovníka.

Správny  orgán  ustanoví  opatrovníka  tiež  tomu  účastníkovi konania,  ktorého   pobyt  nie  je  známy   alebo  ktorému  sa nepodarilo  doručiť  písomnosť  na  známu  adresu  v  cudzine. Opatrovník  sa ustanovuje  aj v  tých prípadoch,  keď účastník konania je postihnutý duševnou  alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať a nemá zákonného zástupcu.

Ak  je účastníkom  konania fyzická  osoba, ktorá  bola zbavená spôsobilosti na  právne úkony, zastupuje ju  v správnom konaní  súdom ustanovený opatrovník.

Účastníci  konania  alebo  ich  zákonní  zástupcovia, prípadne  opatrovníci  sa  môžu   dať  zastupovať  advokátom,  komerčným  právnikom alebo  aj inou osobou,  ktorú si zvolia  vzhľadom na  znalosť právnych predpisov a pod., túto osobu poveria písomným  plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice.

1.4  Priebeh správneho konania.

Konanie podľa správneho poriadku  možno rozdeliť do troch štádií. Toto  delenie je formálne,  avšak z hľadiska  logickej  postupnosti tieto   štádiá, resp. činnosti   správneho  orgánu  v priebehu správneho konania nasledujú za sebou takto :

l).  Začatie konania

2). Zisťovanie podkladov pre rozhodnutie

3). Rozhodnutie vo veci samej - in merito

Správne konanie je dvojinštančné, t.j. proti rozhodnutiu v správnom konaní v prvom stupni sa pripúšťa opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje správny orgán v druhom stupni. Rozhodnutie v druhom stupni je konečné a nepripúšťa sa proti nemu riadny opravný prostriedok.

Prvostupňové konanie

Začatie konania

Konanie začína na návrh účastníka konania alebo z podnetu správneho  orgánu. Správny  poriadok však  taxatívne neurčuje, kedy sa  správne konanie začína  na návrh účastníka  a kedy ex  offo - z úradnej povinnosti,  teda z podnetu správneho orgánu. Tieto podmienky  určujú osobitné právne  predpisy, napr. zákon 94/1963  Zb.  o  rodine  v  znení  neskorších predpisov, zákon č.50/1976 Zb.  o územnom plánovaní a  stavebnom konaní v znení neskorších predpisov a pod.

Spôsoby začatia ďalších  samostatných štádií správneho konania  však už  sú obsiahnuté v správnom  poriadku. Takto je upravené odvolacie  konanie,   ktoré  začína  len   na  základe  návrhu účastníka  konania  -  odvolania  podaného  proti rozhodnutiu. Ďalej  konanie o  obnove je  možné začať  aj na základe návrhu  účastníka konania, aj z  podnetu správneho orgánu. Preskúmanie rozhodnutia  mimo  odvolacieho  konania  začína  len z podnetu správneho  orgánu,  i  keď  vlastný  podnet  mohol byť daný zo strany účastníka  konania alebo aj  subjektu, ktorý postavenie účastníka v konaní nemal.

Konanie o proteste prokurátora sa začína len na základe návrhu  prokurátora - protestu.

Správne konanie je začaté dňom, kedy podanie (návrh) účastníka konania došlo správnemu orgánu, príslušnému vo veci rozhodnúť. Ak  sa podanie  začína na  podnet správneho  orgánu, je začaté dňom,  keď  tento  orgán  urobil  prvý  úkon,  napr.  v konaní o priestupku  na úseku  obrany  SR  je správne  konanie začaté  dňom, kedy správny orgán predvolá obvineného.

Ak fyzická  osoba požiada správny  orgán o príspevok  z dôvodu  starostlivosti o blízku osobu, dňom podania tejto žiadosti je správne konanie začaté.

Podanie (návrh) možno urobiť:

a) písomne

b) ústne do zápisnice

c) telegraficky,  ale  do   3  dní  ho  treba  písomne alebo ústne zápisnice   doplniť.

Podanie musí mať tieto náležitosti :        - kto ho podáva,

                                           - akej veci sa týka,

                                                   - čo sa navrhuje.

Ak   podanie  nemá   tieto  náležitosti,   správny  orgán navrhovateľovi  pomôže nedostatky  odstrániť, príp.  ho vyzve,  aby ich v určenej lehote odstránil.

V  prípade, že  podanie (návrh)  nie je  adresovaný vecne  alebo miestne  príslušnému orgánu, tento  bez meškania podanie  postúpi a upovedomí o tom účastníka konania.

Všetky  návrhy  alebo  žiadosti  v  správnom konaní možno  urobiť nielen  písomnou formou, ale aj  ústne do zápisnice, čo  však  navrhovatelia málokedy  využívajú, ale  často je  to pre fyzickú  osobu veľmi  výhodná forma,  ak sa  občan na správnom  orgáne  na  niečo  informuje,  môže  hneď  ústne  do zápisnice  spraviť podanie. Po obdržaní  návrhu na začatie konania, alebo  ak konanie  začína na podnet  správneho orgánu, správny  orgán  nariadi  ústne  pojednávanie  vtedy,  ak  to vyžaduje osobitný  predpis, alebo ak je to potrebné vzhľadom na objasnenie veci.

Správny orgán obligatórne  nariadi ústne pojednávania pri  konaní o priestupkoch, v konaní o povolení stavby môže správny  orgán  upustiť  od  ústneho  konania  len  vtedy, ak správnemu orgánu  sú  dobre  známe  stavebné  pomery  a žiadosť obsahuje  dostatočný podklad pre posúdenie navrhovanej stavby.

Na ústne pojednávanie sa  predvolajú všetci účastníci konania,  správny  orgán   ich  požiada,  aby   pri  ústnom  pojednávaní  uplatnili svoje pripomienky a námietky. Ústne konanie  je v zásade  neverejné, osobitný predpis  alebo  správny orgán môže nariadiť aj verejné ústne konanie.

Od  momentu   začatia  konania  môžu   účastníci  konania nadobúdať  procesné  práva  a  povinnosti,  vyplývajúce  z ich postavenia  ako   účastníkov  konania,  a   na  druhej  strane

správnemu orgánu  vzniká povinnosť vo  veci konať a  rozhodnúť v lehote, ktorá začína plynúť práve týmto momentom.

Zisťovanie podkladov  na vydanie rozhodnutia.

Po začatí správneho konania vykoná správny orgán úkony spojené so  zistením skutočného  stavu veci  a obstaraním spoľahlivého  podkladu pre rozhodnutie. Správny orgán ex offo je  povinný urobiť všetko pre spoľahlivé  zistenie skutkového stavu  a preto nie je viazaný  len tým, čo  navrhnú účastníci konania. Podkladom  pre  rozhodnutia  sú  najmä  vyjadrenia  účastníkov  konania,  ich návrhy  na preukázanie  pravdivosti ich  tvrdení  alebo   návrhy  na  preukázanie  nepravdivosti  skutočností, z ktorých  je  účastník  konania  obvinený,  čestné  vyhlásenia, skutočnosti  všeobecne  známe  alebo  známe  správnemu  orgánu z jeho  úradnej činnosti,  a dôkazy - najmä  výpovede svedkov  a ohliadky.

Práva účastníkov konania

1. navrhovať dôkazy,
2. klásť svedkom  a znalcom  otázky pri  miestnej ohliadke a    ústnom pojednávaní,
3. právo vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i    k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Tieto  práva   účastníkov  konania  musí   správny  orgán rešpektovať, to  znamená, že musí  im dať možnosť  sa vyjadriť k vykonaným  dôkazom  a  k  celkovému  podkladu,  z ktorého má rozhodnutie  vychádzať.  Prakticky  to  znamená,  že na ústnom pojednávaní sa  správny orgán opýta účastníkov  konania, či sa chcú  vyjadriť  k   hodnovernosti  nejakého  dôkazu,  zvyčajne  výpovede svedkov.

V  prípade,  že  správny  orgán  nedal účastníkom konania možnosť uplatniť ich práva,  môže táto skutočnosť viesť nielen k obnove konania, ale i k zrušeniu vydaného rozhodnutia súdom, alebo  v  rámci  konania  mimo  odvolania,  prípadne k podaniu protestu zo strany prokurátora.

Správny poriadok demonštratívne uvádza dôkazy, o ktoré správny orgán opiera svoje rozhodnutie :

1. výsluch svedkov,
2. znalecké posudky,
3. listiny,
4. ohliadka.

Okrem  týchto dôkazov  môže  správny  orgán použiť  i iné  dôkazy, ktoré správny poriadok  výslovne neuvádza a ktoré môžu  viesť  k  dôslednému  zisteniu  podkladu rozhodnutia. Takýmito dôkazmi sú napríklad zvukový alebo obrazový záznam, vyjadrenie  odborných  a  vedeckých   ústavov,  ktoré  nemajú  náležitosti  znaleckého posudku.

Správny orgán  nie je viazaný len  návrhmi účastníkov konania,  vykonáva dôkazy i z vlastného podnetu.

Výsluch svedkov

Každá fyzická osoba je povinná vypovedať ako svedok, musí  vypovedať pravdivo a nesmie nič zamlčať. Správny orgán musí svedka  poučiť o možnosti odoprieť výpoveď,  o jeho  povinnosti  nič  nezamlčať  a  o  právnych  následkoch  nepravdivej  alebo  neúplnej výpovede. Takýmto  následkom môže  obvinenie  z  priestupku  proti   poriadku  v  štátnej  správe  a následný postih formou  peňažnej pokuty uloženej rozhodnutím  správneho orgánu.

Výpoveď môže odoprieť:

1. ten, kto  by ňou spôsobil  nebezpečenstvo trestného stíhania   sebe alebo  blízkym osobám /  § ll6 OZ  - blízkou osobou  je    príbuzný  v  priamom  rade,  súrodenec,  manžel,  iné  osoby    v  pomere rodinnom  alebo  obdobnom  sa pokladajú  za blízke   osoby  len ak  by ujmu,  ktorú utrpela  jedna z  nich, druhá     dôvodne  pociťovala ako  vlastnú.  Osoby  v priamom  rade sú  predkovia, potomkovia  /ascedenti,  descedenti/, osvojenci,   osvojitelia.  Súrodenci  vlastní   i  nevlastní  sú  osobami   blízkymi bez ohľadu na to, či majú spoločných oboch rodičov,   iné  osoby  v  pomere  rodinnom  alebo  obdobnom  sú švagor,   synovec, bratanec,  druh, družka, tu  však musí byť  splnená   podmienka, že je medzi nimi mimoriadne blízky vzťah.  Svedok  môže  odoprieť  výpoveď  len  v  tom  prípade, že by   spôsobil   nebezpečenstvo  trestného   stíhania  sebe  alebo blízkym osobám, teda dôvodom odmietnutia výpovede nemôže byť   nebezpečenstvo postihu  za priestupok. Svedok  môže odoprieť   výpoveď celú alebo len časť výpovede.

Ako svedok nesmie byť vyslúchnutý  ten,  kto  by  porušil  štátne,  hospodárske  alebo služobné   tajomstvo  alebo  zákonom  uloženú  povinnosť  mlčanlivosti,   okrem ak by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo   ten, v záujme koho takúto povinnosť mlčanlivosti má.

Svedok  musí  využiť  právo   odmietnuť  výpoveď,  ak  je  zamestnancom  takej  organizácie,  kde  dochádza  do  styku so  skutočnosťami, ktoré v súlade  s osobitnými predpismi majú byť utajené. Taktiež  advokát  alebo  komerčný  právnik  má  povinnosť  zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach,  o ktorých sa dozvedel  v súvislosti  s výkonom  svojho povolania  o klientovi,  tejto mlčanlivosti ho môže zbaviť len klient.

Znalecký  posudok

Ak  je pre  odborné posúdenie  skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký  posudok, správny orgán ustanoví znalca. K  ustanoveniu znalca pristupuje  správny orgán vtedy, ak  odborné posúdenie  skutočností dôležitých  pre rozhodnutie nemôže uskutočniť sám. Znalca správny orgán vyberie zo zoznamu znalcov  krajského súdu,  v  obvode  ktorého má  správny orgán sídlo. Za  znalca však môže  správny orgán ustanoviť  i osobu, ktorá síce nie je zapísaná  v zozname znalcov, ale má potrebné  odborné  predpoklady, so  svojím ustanovením  súhlasí a  zloží predpísaný sľub. K takýmto prípadom môže dôjsť najmä vtedy, ak pre určitý odbor nie je znalec v zozname znalcov zapísaný.

Správny orgán si znalecký posudok  žiada zvyčajne, ak je potrebné ohodnotiť nejakú hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, alebo  určiť príčinu zranenia u poškodeného účastníka konania.

Listiny

Listiny sú  okrem výpovedí svedkov  najbežnejším dôkazným  prostriedkom.  Správny  orgán  môže  žiadať  listiny nielen od  účastníkov  konania,  ale  aj  od  akejkoľvek  osoby, ak je to potrebné  na  preukázanie  určitých  skutočností,  napr.  môže žiadať  predložiť  závet,   osvedčenie,  potvrdenia,  doklady,  vyhlásenia  alebo i  celé spisy.  Listiny sú  jednak verejné,  jednak  súkromné.  Verejné  sú  tie,  ktoré  sú vydané štátnym  orgánom  alebo  ktorých  verejný  charakter  vyplýva priamo zo  zákona. U  týchto listín platí predpoklad  ich pravdivosti, ak  však  sú  pochybnosti  o  ich  pravosti,  správny orgán vykoná  o tejto skutočnosti dokazovanie. Ak účastník konania alebo  akákoľvek iná osoba bezdôvodne  odmieta  predloženie  listiny, uloží  im  správny  orgán túto  povinnosť rozhodnutím. Právoplatné rozhodnutie o uložení tejto povinnosti správny orgán vykoná jej odňatím.

Predloženie  listiny  však  správny  orgán  nemôže žiadať  alebo len predloženie môže byť odmietnuté z dôvodov, pre ktoré  svedok  nesmie  byť  vyslúchnutý  alebo  je oprávnený odoprieť výpoveď.

Ohliadka

Vlastník  alebo   užívateľ  veci  je   povinný  predložiť  správnemu orgánu  predmet ohliadky alebo  strpieť ohliadku na  mieste. Ohliadku  však taktiež nemožno vykonať  alebo môže byť  odopretá z dôvodov, pre ktoré  nesmie byť vyslúchnutý alebo je  oprávnený odoprieť výpoveď svedok.

Na ohliadku musí byť prizvaný účastník konania a ten, kto  je oprávnený s predmetom ohliadky nakladať.

Ohliadka  sa  spravidla  robí  predložením hnuteľnej veci  správnemu orgánu, ak sa jedná o nehnuteľnú vec, vlastník alebo  užívateľ   veci   musí   umožniť   prístup  správnemu  orgánu, účastníkom konania,  znalcom i svedkom  na pozemok, do  budovy  a pod.  O  ohliadke  musí   správny  orgán  spísať  zápisnicu,  v ktorej  označí  predmet  ohliadky,  osoby,  ktoré  boli  pri  ohliadke  prítomné  a  výsledok  ohliadky.  Správny  orgán  je  taktiež oprávnený zhotoviť náčrt  alebo fotografie, ktoré budú  prílohou zápisnice.

Ak  vlastník  alebo   užívateľ  veci  dobrovoľne  nesplní  povinnosť predložiť vec na  ohliadku alebo strpieť ohliadku na  mieste  samom,,  správny  orgán   uloží  tejto  osobe  uvedenú  povinnosť rozhodnutím .

Správny  orgán môže  namiesto dôkazu  pripustiť i  čestné  vyhlásenie,  ktoré  urobí  účastník  konania  v  určitej veci.  Takéto čestné vyhlásenie nie je dôkazom v pravom zmysle slova, pretože skutočnosť, ktorá je uvedená v čestnom prehlásení, nie  je dokázaná,  ale len osvedčená.  V prípade, že  správny orgán  pripustí čestné vyhlásenie, toto  musí byť účastníkom konania  vlastnoručne podpísané  pred správnym orgánom,  alebo môže byť  podané ústne a zachytené v zápisnici správneho orgánu.

Čestné vyhlásenie však správny orgán nemôže pripustiť, ak:

1. osobitný predpis nepripúšťa použiť v správnom konaní čestné    vyhlásenie  namiesto  dôkazu  ,  alebo  použitie  čestného    vyhlásenia  v  konaní  by  bolo  v  rozpore  so všeobecným    záujmom,
2. čestné  vyhlásenie by mal  urobiť  len  jeden z účastníkov    konania,   čo  by   viedlo  k  porušeniu  zásady  rovnosti    účastníkov konania,
3. čestným vyhlásením by sa mal nahradiť znalecký posudok.

Správny orgán zabezpečuje priebeh konania týmito prostriedkami:

1)  predvolanie

1. správny  orgán môže  predvolať všetky  osoby,  ktorých osobná účasť je pri    prejednávaní veci  nevyhnutná, sú to najmä účastníci konania, svedkovia, znalci,  vlastníci veci, ktorá má  byť ohliadnutá,
2. v  predvolaní  správny  orgán  upozorní  na   právne následky nedostavenia sa,

2)   predvedenie

3. správny orgán môže dať predviesť len účastníka  konania   alebo   svedka,    ktorí   sa   bez                  ospravedlnenia  alebo  bez  závažných dôvodov  nedostaví ani na opätovné predvolanie,
4. inštitút  predvedenia však môže  správny orgán použiť na rozdiel od predvolania  len voči                 účastníkom konania a svedkom.

O predvedenie požiada správny orgán príslušný orgán Policajného  zboru SR podľa miesta pobytu osoby, ktorá má byť predvedená.

3)  predbežné  opatrenie

5. správny  orgán môže pred  skončením  konania uložiť účastníkom aby niečo vykonali,                  niečoho  sa  zdržali,  alebo  niečo  strpeli,  prípadne nariadiť zabezpečenie vecí, ktoré sú                  potrebné na vykonanie dôkazov,

1. správny  orgán predbežné opatrenie  zruší len   čo pominie  dôvod, pre ktoré  bolo nariadené,  ak  tak  neurobí   rozhodnutie  o  predbežnom  opatrení    stratí    účinnosť    dňom,   keď  rozhodnutie vo veci nadobudlo právoplatnosť.

4).poriadkové opatrenia  

2. pokuta do výšky 5000,-Sk, môže byť  uložená aj opakovane a tiež môže byť správnym orgánom odpustená.

Poriadkové  opatrenie je  procesný prostriedok,  ktorý má  donucovací charakter a správny  orgán ním zabezpečuje nerušený  priebeh  konania.  Pokutu  môže  správny  orgán  uložiť nielen účastníkom  konania,  ale  všetkým  osobám,  ktoré  sa konania  zúčastňujú, ak sťažujú postup konania, najmä takýmto konaním :

1. ak sa bez závažných dôvodov  nedostavia  na predvolanie na   správny  orgán,
2. rušia napriek  predchádzajúcemu napomenutiu  počas konania     poriadok,
3. bezdôvodne odmietajú svedeckú  výpoveď, predloženie listiny   alebo vykonanie ohliadky.

Poriadkovú pokutu uloží  správny orgán rozhodnutím, proti  ktorému je  prípustné odvolanie. Správny  poriadok má v  tejto  veci  zvláštne  ustanovenie  o  tom,  že  správny orgán, ktorý  pokutu  uložil, môže  ju odpustiť,  toto odpustenie  realizuje  správny  orgán  ďalším  rozhodnutím,  ktorým  uloženie  pokuty  zruší.  Dôvodom odpustenia  pokuty je  zvyčajne skutočnosť, že  uloženie pokuty  nebolo dôvodné, napr. ak  svedok neprišiel na  ústne  pojednávanie,   hoci  mu  predvolanie   bolo  doručené,  dodatočne však  vyjde najavo, že bol  dlhodobejšie mimo miesta  svojho bydliska, a preto sa na pojednávanie nemohol dostaviť.

Okrem  tohto  poriadkového  opatrenia  môže správny orgán použiť i  ďalšie opatrenie - vykázanie z miesta  pojednávania  v tom  prípade,  ak  ktorákoľvek  osoba,  prítomná  na  ústnom pojednávaní hrubo  ruší poriadok. Zvyčajne ide  o prípady, keď  k zabezpečeniu  poriadku  v  pojednávacej  miestnosti  nestačí  napomenutie, ani poriadková pokuta.

Ak správny  orgán vykáže z  miestnosti účastníka konania, správne  konanie prebehne  bez jeho  účasti. Správny  orgán ho  však  musí  dodatočne,  ale   ešte  pred  vydaním  rozhodnutia oboznámiť  s  výpoveďami  osôb,  o  ktorých  sa tento vykázaný  účastník  nedozvedel.  Takisto  musí  byť oboznámený, zvyčajne  písomnou  formou  aj  s  podkladmi  pre  rozhodnutie, aby boli zachované  procesné   práva  účastníka  konania   vyjadriť  sa  k podkladu rozhodnutia a uplatňovať námietky.

Zápisnica o správnom konaní

V  priebehu  ústneho  konania  je  správny  orgán povinný  uviesť v zápisnici všetky  úkony, ku ktorým počas pojednávania  došlo.

Zápisnica musí obsahovať tieto náležitosti :

1. označenie  správneho  orgánu,  napr.  odbor sociálnych vecí     okresného  úradu, alebo  odbor tvorby  a ochrany  životného     prostredia krajského úradu a pod.,
2. dátum uskutočnenia konania, miesto konania,
3. poučenie  účastníka  konania  o  jeho  procesných právach a     povinnostiach,
4. mená osôb, ktoré sa konania zúčastnili,
5. návrhy, ktoré boli počas konania podané,
6. poriadkové opatrenia, ktoré správny orgán uložil,
7. výrok rozhodnutia.

Túto zápisnicu  podpisujú všetky osoby,  ktoré sa konania  zúčastnili, napr. svedok podpíše  zápisnicu v mieste, kde bola  písomne zachytená  jeho výpoveď, takisto  aj účastník konania, znalec a  pod., na záver  zamestnanec správneho orgánu,  ktorý konanie viedol.

Ak niektorá z osôb, ktoré sa zúčastnili konania, odmietne  po  podaní  vysvetlenia  alebo výpovede  podpísať  zápisnicu,  nespôsobuje   to  jej   neplatnosť,  správny   orgán  zapísané skutočnosti  nahlas  pred  takouto  osobou  prečíta  a poznačí  skutočnosť, že  podpis bol odmietnutý, ako  aj dôvod pre ktorý  bol  odmietnutý.  Správny  poriadok  nemá osobitné ustanovenia  o tom,  ako  má  správny  orgán  postupovať,  ak  zistí  chybu  v zápisnici,  zvyčajne  sa  za  prítomnosti  osoby,  ktorá  po  prečítaní  zápisnice nesúhlasí  s niektorou  časťou zápisnice, uvedie  upravený  text.  Zrejmé  nesprávnosti,  ako  sú  chyby  v písaní, správny orgán opraví sám.

Pri správnom konaní, ktoré  vedie kolektívny orgán, ktorý  má viac členov, musí byť spísaná i zápisnica o hlasovaní. Ak sa  nevedie  ústne  konanie, správny orgán spíše o všetkých dôležitých úkonoch osobitnú zápisnicu.

1.5  Rozhodnutie vo veci samej

Všetky  rozhodnutia vydané  v správnom  konaní majú povahu  individuálneho správneho  aktu ako aktu,  ktorým správny orgán  realizuje právo v určitom konkrétnom prípade, t.j. po zistení podkladu veci správny orgán vydá rozhodnutie.

Rozhodnutie vydané v správnom konaní môže byť:

1. konštitutívne-  rozhodnutím   sa  zakladajú  nové  práva  a    povinnosti alebo sa menia, zrušujú,
2. deklaratórne -  rozhodnutím sa zisťujú  alebo potvrdzujú   existujúce  práva a povinnosti.

Rozhodnutie  musí byť  v  súlade  so zákonmi  a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať  orgán na to príslušný, musí  vychádzať  zo  spoľahlivo  zisteného  skutkového  stavu a musí  obsahovať predpísané náležitosti.

Náležitosti rozhodnutia:

1. výrok,
2. odôvodnenie  (netreba,  ak  sa  všetkým  účastníkom vyhovuje   v plnom rozsahu),
3. poučenie o odvolaní.

Výroková časť

Táto  časť  rozhodnutia  je  najdôležitejšia,  pretože sa  v nej určujú konkrétne práva  a povinnosti účastníkov konania.  Správny orgán vo výroku formuluje, ako rozhodol vo veci, ktorá  bola  predmetom  konania,  preto  je  dôležité,  aby bol výrok  presný a určitý.

Vo  výroku  správny  orgán  musí  uviesť  aj  na základe akého ustanovenia  a  právneho  predpisu  rozhodol,  ak  účastníkovi  ukladá  trovy konania  alebo určuje  lehotu na  plnenie, výrok obsahuje aj :

3. rozhodnutie o trovách konania,
4. lehotu na splnenie uloženej povinnosti.

Odôvodnenie

Výrok  rozhodnutia musí  správny orgán  riadne zdôvodniť. Odôvodnenie  obsahuje,  ktoré  skutočnosti  boli podkladom pre rozhodnutie,  akými  úvahami  bol  správny  orgán  vedený  pri hodnotení dôkazov a prečo  aplikoval konkrétny právny predpis, ktorý uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia.

Odôvodnenie  musí  správny  orgán   spracovať  tak,  aby  bolo presvedčivé a  predovšetkým sa v  ňom musí vyjadriť  k všetkým návrhom, ktoré v priebehu konania podali účastníci konania. Veľmi  dôležité je tiež, aby  správny orgán vyhodnotil dôkazy, uviedol, ktoré dôkazy považoval za pravdivé, ktoré nie.

Poučenie

Táto  záverečná  časť  rozhodnutia  obsahuje  údaj, či je  rozhodnutie  konečné, alebo  sa proti  nemu pripúšťa odvolanie  (rozklad). Ak sa  jedná o tzv.  prvostupňové rozhodnutie, v  poučení  správny  orgán  uvedie,  v  akej  lehote  a  kde  treba  podať  odvolanie.  Lehotou,  určenou  na  podanie  odvolania je podľa správneho poriadku  15 dní, ktorá uplynie  od oznámenia, resp.  doručenia rozhodnutia.

Ak sa jedná o druhostupňové rozhodnutie, teda rozhodnutie  vydané v  odvolacom konaní, poučenie  obsahuje údaj o  tom, že  proti rozhodnutiu sa nepripúšťa odvolanie.

Rozhodnutie  musí byť  opatrené presným  názvom správneho orgánu,  ktorý  rozhodnutie  vydal,  dátum,  mená a priezviská  účastníkov konania, ktorým sa rozhodnutie doručí poštou, ďalej  úradná pečiatka, podpis s  uvedením mena, priezviska a funkcie  oprávnenej osoby.

Správny orgán oznámi výsledok  správneho konania - rozhodnutie  vo  veci ústne  účastníkom  konania,  ak bolo  nariadené ústne  pojednávanie   a  následne   im  doručí   písomné  vyhotovenie  rozhodnutia.  Ak  vydaniu   rozhodnutia  nepredchádzalo  ústne  konanie, oznámi sa rozhodnutie  účastníkom konania písomne. To  znamená,  že správny  orgán oznamuje  podľa správneho poriadku  svoje rozhodnutie takto :

1. doručením  písomného vyhotovenia  rozhodnutia, deň doručenia   sa považuje za deň oznámenia,
2. ústnym   vyhlásením  bez   následného  doručenia   písomného    vyhotovenia  rozhodnutia  len  vtedy,  ak  sa účastník vzdal   nároku  na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia.

Právoplatnosť rozhodnutia

Právoplatné  rozhodnutie upravuje  konečným  a  záväzným  spôsobom právne pomery účastníkov konania, t.j. zásadne bráni  tomu,  aby  sa  vo  veci  znovu  konalo  a  rozhodovalo (okrem prípadov  obnovy  konania   a  preskúmavania  rozhodnutí  mimo  odvolacieho konania).

Rozhodnutie  nadobudne právoplatnosť  márnym uplynutím  lehoty určenej v  rozhodnutí na podanie odvolania.  To znamená, že ak  účastník   konania   nepodá   proti   doručenému   rozhodnutiu  v stanovenej   lehote   odvolanie,    rozhodnutie   sa   stane právoplatným.

Vykonateľnosť rozhodnutia:

Ak  si  účastník  nesplní  dobrovoľne  povinnosť  uloženú  rozhodnutím  v určitej  lehote, rozhodnutie  je vykonateľné po  uplynutí   tejto  lehoty.   Teda  rozhodnutie,   ktoré  je  už právoplatné, nemusí  byť súčasne aj  vykonateľné. Vykonateľným  sa stane  až po uplynutí  lehoty určenej na  plnenie vo výroku rozhodnutia.   Iba   pri   rozhodnutiach,   kde   sa  neukladá účastníkovi  konania  splniť  určitú  povinnosť alebo zaplatiť  pokutu,   je   rozhodnutie   vykonateľné   súčasne   s   jeho  právoplatnosťou.

Procesné rozhodnutia.

Procesné  rozhodnutia na  rozdiel od  rozhodnutia vo veci  samej  sú  rozhodnutia,  ktoré  správny  orgán zvyčajne vydáva  v priebehu  konania, neobsahujú  však výrok  o veci,  ktorá je predmetom konania. Takýmito rozhodnutiami sú:

3. rozhodnutie o poriadkovej pokute,
4. rozhodnutie   o   vylúčení   zamestnanca   správneho  orgánu   z prejednávania a rozhodovania vo   veci,
5. rozhodnutie o odpustení zmeškania lehoty,
6. rozhodnutie o tom, že fyzická alebo  právnická osoba nie je účastníkom konania,
7. rozhodnutie o ustanovení opatrovníka,
8. rozhodnutie o prerušení konania,
9. rozhodnutie o zastavení konania,
10. rozhodnutie o uložení náhrady trov konania,
11. rozhodnutie o uložení povinnosti predložiť listinu,
12. rozhodnutie o uložení povinnosti predložiť predmet ohliadky,   alebo strpieť ohliadku na mieste,
13. rozhodnutie o predvedení osoby,
14. rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia,
15. rozhodnutie o uložení peňažnej pokuty pri výkone rozhodnutia   správneho orgánu.

Lehoty  na rozhodnutie  správneho orgánu

Podľa  správneho  poriadku  má  správny  orgán na rozhodnutie  tieto lehoty :

1. v jednoduchých prípadoch bezodkladne, najmä ak správny orgán     môže rozhodnúť na  základe dokladov predložených účastníkom    rozhodnutia,
2. v ostatných prípadoch do 3O dní od začatia konania,
3. vo zvlášť zložitých do 6O dní, a ak správny orgán nemôže   rozhodnúť ani v tejto  lehote, musí požiadať odvolací orgán    o primerané predĺženie lehoty.

Správny  orgán o  predĺžení lehoty  a aj o dôvodoch predĺženia lehoty  účastníka  konania  musí oboznámiť. Dôvodom nemožnosti  dodržania  týchto  lehôt  zvyčajne  býva  jednak  veľký  nápor  nevybavených žiadostí alebo návrhov  na správnom orgáne, ktoré nestíha  vybavovať alebo  aj zložité  a zdĺhavé zaobstarávanie  dôkazov,  ktoré  sú  potrebné  na  vydanie rozhodnutia. Účelom  ustanovenia  týchto  lehôt  je  dodržanie zásady hospodárnosti  a rýchlosti konania.

1.6 Druhostupňové konanie

Správny poriadok upravuje konanie  nielen v prvom stupni, t.j. priebeh konania a vydanie rozhodnutia na správnom orgáne, na  ktorý bol  návrh podaný,  ale aj  predpoklady a  postup na preskúmanie  v tomto  konaní vydaných  rozhodnutí, pri ktorých  vznikli pochybnosti o ich správnosti a zákonnosti. To znamená,  že rozhodnutie vydané  správnym orgánom môže  byť preskúmané nadriadeným správnym orgánom.

Formy preskúmavania rozhodnutí:

1. Odvolacie konanie
2. Konanie o rozklade
3. Obnova konania
4. Preskúmanie rozhodnutí mimo odvolacieho konania
5. Konanie o proteste prokurátora
6. Preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov súdom.

Zmyslom úpravy  preskúmavania rozhodnutí je  umožniť, aby tie rozhodnutia, ktoré nevyhovujú  požiadavkám na ne kladeným, sa  zrušili, alebo  zmenili skôr,  ako by  mohli mať  škodlivé  následky.

Riadne opravné prostriedky

Riadny opravný prostriedok je  odvolanie a rozklad. Sú to  opravné prostriedky,  ktoré môže účastník  konania podať proti  rozhodnutiu, ktoré ešte  nenadobudlo právoplatnosť, teda tieto opravné  prostriedky treba  podať v  lehote určenej  v poučení  rozhodnutia.

Proti  rozhodnutiu  správneho  orgánu  má  účastník právo  podať odvolanie ( ak zákon neustanovuje inak), alebo pokiaľ sa  účastník  konania  písomne  alebo  ústne  do zápisnice nevzdal odvolania.

Odvolanie  sa  podáva  na  správnom  orgáne, ktorý rozhodnutie  vydal v lehote l5 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia (ak nie je  iná lehota ustanovená osobitným právnym predpisom).

V prípade,  že  správny  orgán  "zabudne"  v rozhodnutí uviesť  poučenie  o možnosti  podať opravný  prostriedok, má  účastník  právo  podať  odvolanie  až  do  3  mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Odvolanie  má   odkladný  účinok  (ak   osobitný  predpis  neustanovuje   inak),  alebo   ak  odkladný   účinok  nevylúči  v rozhodnutí  správny  orgán  v  naliehavom všeobecnom záujme,  naliehavosť musí byť zdôvodnená.

V prípade, že v poučení  správny orgán vylúčil odkladný účinok  podanému  odvolaniu, to znamená, že účastník konania síce môže podať  odvolanie,  ale  povinnosť  uloženú  vo výrokovej časti  rozhodnutia musí splniť v určenej  lehote bez ohľadu na to, že  na  základe  odvolania  môže  byť  rozhodnutie  zrušené  alebo  zmenené.

Správny orgán má po  obdržaní odvolania účastníka konania  tieto povinnosti :

Správny orgán upovedomí ostatných účastníkov konania o obsahu odvolania, vyzve ich, aby sa k nemu vyjadrili a podľa potreby  doplní konanie vykonaním novonavrhnutých dôkazov.

Správny orgán môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak sa rozhodnutie netýka  iného   účastníka  konania,  alebo   s  tým  účastníci  súhlasia, a ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. To  znamená,  že  správny  orgán,  ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o  odvolaní účastníka konania  rozhodnúť len v  tom  prípade,  ak  odvolaniu  úplne  vyhovie  a  teda svoje pôvodné  rozhodnutie zruší a vydá nové rozhodnutie. Toto právo správneho  orgánu zrušiť vlastné rozhodnutie sa nazýva autoremedúra. Ak   však   správny   orgán   odvolaniu   nevyhovie,  predloží  rozhodnutie spolu  s výsledkami doplneného  konania a s  celým  spisovým materiálom do  30 dní odvolaciemu orgánu.

Odvolacím  orgánom,   ktorý  rozhoduje  o   odvolaniach  proti  rozhodnutiam okresných úradov je krajský úrad, pri odvolaniach  podaných proti  rozhodnutiam obcí rozhoduje  príslušný okresný úrad.

Proti  rozhodnutiu  ústredného   orgánu  štátnej  správy,  vydanému v prvom stupni, môže  účastník konania podať na tomto  orgáne  v  lehote  15  dní  odo  dňa  oznámenia riadny opravný prostriedok, ktorý sa nazýva rozklad.

To  znamená,  že  proti  rozhodnutiam  ústredných orgánov  štátnej správy  je možné podať  opravný prostriedok, ktorý  má  tie isté účinky ako odvolanie,  len má iný názov. Rozklad však má  vždy  odkladný  účinok  (odvolanie  nemusí  mať vždy tento  účinok).

Teda ak  rozhodnutie, ktoré vydal  ústredný orgán štátnej  správy, napr. Národný bezpečnostný úrad , o opravnom prostriedku  - rozklade rozhoduje vedúci tohto úradu.

Ustanovenia správneho poriadku o odvolacom konaní sa primerane  vzťahujú aj na konanie o rozklade.

Rozhodnutie o odvolaní

V  rámci  druhostupňového  konania,  ktoré  sa  nazýva aj  odvolacím   konaním,   odvolací   orgán   preskúma   napadnuté  rozhodnutie   v   celom   rozsahu,   ak   je   treba,  konanie  doplní, napr.  vypočuje  ďalšieho  svedka. Konanie  na odvolacom  orgáne Správny poriadok osobitne  neupravuje, analogicky sa na  toto konanie vzťahujú ustanovenia o prvostupňovom konaní. Účelom   odvolacieho   konania   je   preskúmanie  rozhodnutia správneho  orgánu vydaného  v prvom  stupni, pričom  účastníci  konania  sú oprávnení  uvádzať v  priebehu odvolacieho konania  nové skutočnosti a  dôkazy ale len také, ktoré  sa vzťahujú na  vec,  ktorá bola  predmetom prvostupňového  konania.

Odvolací  orgán   preskúma  napadnuté  rozhodnutie   z  týchto  hľadísk:

1. z  hľadiska zákonnosti, t.j.  či rozhodnutie bolo  vydané v     súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi
2. z  hľadiska správnosti zisteného skutkového  stavu, t.j. či    prvostupňový orgán vychádzal pri  vydaní rozhodnutia o veci    zo  spoľahlivo  zisteného  skutkového  stavu  a  či správne    vyhodnotil vykonané dôkazy.

Odvolací orgán môže o odvolaní rozhodnúť takto :

1. rozhodnutie prvostupňového orgánu  zmení alebo zruší,

1. tento spôsob zvolí odvolací orgán zvyčajne vtedy, ak zistí      právne alebo  vecné nedostatky prvostupňového rozhodnutia,     ktoré  môže sám v priebehu odvolacieho konania odstrániť a    napadnuté rozhodnutie nahradiť vlastným rozhodnutím,

2.rozhodnutie  zruší a vráti vec prvostupňovému orgánu,

1. ak odvolací  orgán zistí  také nedostatky  prvostupňového      rozhodnutia   alebo   konania,   ktoré   nemôže   v  rámci     odvolacieho konania sám odstrániť, vráti vec orgánu, ktorý      rozhodnutie  vydal,  na  nové  prejednanie a rozhodnutie. V      rozhodnutí,  ktorým vracia  vec prvostupňovému  orgánu, je     povinný  vysloviť  svoj  právny  názor,  ktorým  je  potom     prvostupňový   orgán  pri   opätovnom  prejednávaní   veci     viazaný. Nové rozhodnutie,  ktoré prvostupňový orgán vydá,     sa  považuje za  prvostupňové rozhodnutie  a účastníci  sa     môžu proti nemu opäť odvolať.

3.odvolanie  zamietne  a   rozhodnutie  prvostupňového  orgánu

 potvrdí.

1. takto postupuje odvolací orgán v tom prípade, ak nezistí v    napadnutom  rozhodnutí,   ani  v   konaní,  ktoré   mu     predchádzalo,    nedostatky     spôsobujúce    nesprávnosť     napadnutého rozhodnutia.

Odvolací orgán  takto rozhoduje len,  ak účastník konanie podá odvolanie  proti rozhodnutiu včas, t.j.  v lehote určenej  v poučení o  opravnom prostriedku. Ak  účastník konania zmešká lehotu na  podanie odvolania, odvolací  orgán aj tak  preskúma  podané odvolanie,  ale len z hľadiska,  či neodôvodňuje obnovu  konania   alebo   zrušenie    rozhodnutia   mimo   odvolacieho konania, inak odvolanie zamietne.

Proti  rozhodnutiu  odvolacieho  (druhostupňového) orgánu  nie je možné podať riadny opravný prostriedok. To   znamená,   že   doručením   druhostupňového   rozhodnutia  účastníkovi  konania toto  rozhodnutie nadobúda  právoplatnosť  a je konečné.

Mimoriadne opravné prostriedky

Správny  poriadok však  v záujme  dodržiavania zákonnosti  ustanovuje  tzv.  mimoriadne  opravné  prostriedky, ktorými sú  obnova  konania  a  preskúmanie  rozhodnutia  mimo odvolacieho konania a ktorými možno napadnúť právoplatné rozhodnutie.

Obnova konania

Konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak:

1. vyšli najavo nové skutočnosti  alebo dôkazy a bez zavinenia     účastníka konania sa nemohli uplatniť  v konaní, mohli mať     však na rozhodnutie podstatný vplyv,
2. rozhodnutie  záviselo  od   predbežnej   otázky,  v  ktorej    príslušný orgán rozhodol inak,
3. nesprávnym postupom správneho orgánu sa odňala účastníkovi    konania   možnosť  zúčastniť  sa  konania, čo   mohlo  mať     podstatný vplyv na rozhodnutie a náprava sa nemohla urobiť v odvolacom konaní
4. rozhodnutie  vydal vylúčený orgán,  čo mohlo mať  podstatný     vplyv   na  rozhodnutie   a  náprava   sa  nemohla  urobiť     v odvolacom konaní,
5. rozhodnutie  sa  opiera  o  dôkazy, ktoré  sa  ukázali  ako     nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom,
6. rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom.

Obnovu konania  povolí na návrh  účastníka konania, alebo nariadi správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni, - návrh na  obnovu treba podať do  3 mesiacov odo dňa,  kedy sa   účastník  dozvedel  o  dôvodoch,  najneskôr  do  3  rokov od   právoplatnosti  rozhodnutia. Po  uplynutí  lehoty  3 rokov sa   obnova povolí alebo nariadi,  len ak sa rozhodnutie dosiahlo   trestným činom.

Zmeškanie týchto lehôt správny orgán  nemôže odpustiť . Proti rozhodnutiu,  ktorým správny orgán  povolí alebo nepovolí obnovu konania, možno podať odvolanie.

Obnova konania pozostáva z týchto dvoch štádií:

1. rozhodnutie o povolení  obnovy konania, toto rozhodnutie   vydá správny orgán, ktorý    vo veci  rozhodol v poslednom   stupni, teda obnovu  konania    povolí alebo nepovolí
2. nové   rozhodnutie  vydané  v   obnovenom  konaní.

Nové konanie uskutoční správny orgán, ktorého rozhodnutia  sa  dôvod  obnovy  týka,  ak  sa  týka  obidvoch, nové konanie  uskutoční orgán  prvého stupňa. Proti  novému rozhodnutiu môže  účastník konania podať odvolanie.

Preskúmanie odvolania mimo odvolacieho konania.

Rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo  iného  podnetu  preskúmať  správny  orgán  najbližšie vyššieho  stupňa  nadriadený  správnemu  orgánu,  ktorý toto rozhodnutie  vydal.

Správny  orgán  príslušný  na  preskúmanie rozhodnutia ho  zruší  alebo  zmení,  ak  bolo  vydané  v  rozpore so zákonom,  všeobecne  záväzným   predpisom  (vyhl.,  nar.   vlády)  alebo všeobecne   záväzným   nariadením   obce.   Pri  preskúmaní  rozhodnutia  sa   vychádza z  právneho   stavu  a  skutkových  okolností v  čase vydania rozhodnutia. Lehota  na podanie toho návrhu je do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Rozdiel   medzi   obnovou   a   preskúmaním  rozhodnutia  mimo  odvolacieho konania je nasledovný:

1. v  obnove konania  sa odstraňujú  vecné nedostatky pôvodného   správneho konania a rozhodnutia,
2. preskúmaním  rozhodnutia  mimo  odvolacieho  konania  sa  odstraňujú právne omyly, ktorých  sa správny orgán dopustil  v pôvodnom rozhodnutí.

Špecifickými  opravnými prostriedkami,  ktorými možno napadnúť  rozhodnutie i  po tom, čo nadobudlo  právoplatnosť, sú konanie  o proteste  prokurátora  a  preskúmanie  rozhodnutia správneho  orgánu súdom.

Konanie o proteste prokurátora:

Prokurátor môže podať v rámci kontroly zákonnosti postupu  správnych  orgánov  -  prokurátorského  dozoru  protest  proti  rozhodnutiu  správneho  orgánu,  a  to  do  5 rokov od vydania  rozhodnutia. Prokurátor  môže podať protest  i proti všeobecne  záväzným  právnym  predpisom,  všeobecne  záväzným nariadeniam  obce  a   mesta,  ak  odporujú  zákonom   alebo  iným  právnym  predpisom. Správny orgán môže svoje rozhodnutie, proti ktorému  protest    smeruje,   zrušiť    alebo   nahradiť   rozhodnutím  zodpovedajúcim  zákonu. Ak  správny orgán  protestu nevyhovie, predloží  ho  do  30  dní  najbližšie  nadriadenému  správnemu  orgánu.

Proti rozhodnutiu  o proteste prokurátora  môžu účastníci  konania podať odvolanie. V  prípade, že sa protestu nevyhovelo,  môže podať prokurátor nový protest.

Ak  sa nevyhovie  ani  potom  protestu, prokurátor  môže podať  žalobu do 2 mesiacov  od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa  nevyhovelo protestu, najviac do l roka od právoplatnosti tohto  rozhodnutia.

Preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom

Súd  môže v  prípadoch, ktoré  ustanovujú osobitné právne  predpisy, preskúmať rozhodnutie správneho orgánu. Predpokladom  využitia   tohto   špecifického   opravného   prostriedku   je  skutočnosť,  že  rozhodnutie  správneho  orgánu  je právoplatné a boli vyčerpané všetky  prípustné riadne opravné prostriedky ( odvolanie alebo  rozklad).V tomto prípade  musí podať účastník  správneho konania žalobu na súd do dvoch mesiacov od doručenia  rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.

2. KATASTRÁLNE KONANIE

Kataster nehnuteľností patrí svojim významom, obsahom aj rozsahom medzi najdôležitejšie informačné systémy štátu, ktorých hlavnou úlohou by malo byť zabezpečenie právnej istoty fyzických a právnických osôb vo vzťahu k vlastníckemu právu a iným vecným právam k nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu venujeme katastru a katastrálnemu konaniu osobitnú kapitolu.

Konania o povolenie vkladu do katastra nehnuteľností je návrhové konanie, ktoré sa podporne spravuje ustanoveniami  správneho poriadku (zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní)  - katastrálny orgán postupuje podľa osobitného režimu zakotveného priamo v katastrálnom zákone a iba v prípade, že katastrálny zákon neobsahuje relevantné ustanovenia, postupuje kataster podľa správneho poriadku.

2.1 Pojem a účel katastra

Kataster nehnuteľností (ďalej len "kataster") ako informačný a evidenčný systém nehnuteľností je v SR upravený zákonom NR SR 162/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení. Na jeho základe môžeme konštatovať, že kataster nehnuteľností je  geometrické  určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra  sú  údaje  o  právach  k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom  práve,  záložnom  práve,  vecnom  bremene, práve zodpovedajúcom vecnému bremenu a o predkupnom práve,  ak  má  mať  účinky vecného práva, a o iných právach a povinnostiach z  vecného  bremena,  ak  boli zriadené ako vecné práva k nehnuteľnostiam, ako aj o právach  vyplývajúcich  zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, o nájomných právach  k  pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej päť rokov (ďalej  len  "právo k nehnuteľnosti"). Jeho základnou úlohou je na jednej strane slúžiť ako informačný systém o nehnuteľnostiach a na strane druhej má byť nástrojom pri ochrane vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Na základe zákona č. 211/2000 Z.z. bolo ustanovená povinnosť zverejňovať na voľne prístupnej internetovej stránke informácie z katastra nehnuteľností. Táto povinnosť ešte v tomto čase splnená nie je vzhľadom na jej finančnú náročnosť a zrejme bude realizovaná v dlhšom časovom období.

Systém prístupu ku k informáciám v katastri nehnuteľností cez internet je v štátoch Európskej únie bežný. Kolektív autoriek tejto učebnej pomôcky mal možnosť v rámci mobilitného projektu SK/01/A/F/EX-100431 porovnať systém katastra v  Slovenskej republike a Holandsku. Aj keď Holandsko vzhľadom na historický vývoj, ako aj na obsah katastra nemožno porovnávať so Slovenskom, od zverejnenia  informačného systému katastra na internete sa očakáva  najmä pokles počtu  poskytnutých informácií formou osobnej žiadosti.

2.2 Predmet a obsah katastra

Kataster je tvorený katastrálnymi operátmi, čo sú súbory dokumentov obsahujúce údaje z jedného katastrálneho územia.

Do katastra nehnuteľností  sa zapisujú nehnuteľnosti, právne vzťahy k nim, ako aj skutočnosti a právne vzťahy s nimi súvisiace, ktoré vznikajú mimo pôsobenia katastrálnych úradov. V katastri sa evidujú

1. katastrálne územia,
2. pozemky,
3. stavby spojené so zemou pevným základom s výnimkou tých, ktoré sa neevidujú v katastri; napr. inžinierske siete, lyžiarske vleky, parkoviská, letiská atď.

1. stavby v zmysle katastrálneho zákona treba odlíšiť od stavieb podľa stavebného zákona (v podstate všetko, na čo je potrebné stavebné povolenie - teda aj letiská, parkoviská, rybníky,  apod.). Do katastra sa však zapisujú len stavby, ktorým bolo vydané súpisné číslo. V súčasnosti sa evidujú aj rozostavané stavby hoci nemajú súpisné číslo, ale len v súvislosti s právnym úkonom, napr. zriadením záložného práva, darovaním apod.),

4. byty a nebytové priestory, ktoré sú  predmetom  vlastníckych  vzťahov

1. v tejto súvislosti treba upozorniť aj na zmenu právnych účinkov vkladu v tomto prípade. Podľa   § 28 právne účinky vkladu zo zmlúv o prevode vlastníctva bytu a zo zmlúv o prevode vlastníctva nebytového priestoru vznikajú ku dňu doručenia návrhu na vklad. Toto ustanovenie neznamená, že účastník vkladového konania, ktorý má nadobudnúť vlastnícke právo, sa stane vlastníkom už dňom doručenia návrhu na vklad, ale to, že právne účinky rozhodnutia katastrálneho úradu o povolení vkladu platia spätne. Vyplýva z toho, že až do momentu kladného rozhodnutia sa k účastníkovi treba správať tak, akoby vlastníkom nebol a až po povolení vkladu sa mu spätne musia vrátiť plnenia, ktoré poskytol a kompenzovať iné práva. V konkrétnom prípade to teda znamená, že ak napr. došlo k prevodu vlastníctva bytu na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci (bytu) a na jej základe nájomník podá návrh na vklad, až do rozhodnutia katastrálneho úradu je povinný platiť nájomné a prenajímateľ je povinný na svoje náklady udržiavať byt v užívaniaschopnom stave. Po povolení vkladu sa stáva nájomca vlastníkom a to ku dňu, kedy podal návrh. Z tohto dôvodu mu prenajímateľ musí vrátiť nájomné za obdobie od podania návrhu na vklad po deň vkladu, a nájomca musí vrátiť plnenia, ktoré mu za toto obdobie poskytol prenajímateľ (napr. za opravu, údržbu bytu apod.).

1. právne účinky vkladu pre ostatné nehnuteľnosti zostáva nezmenený: podľa právnych predpisov platných na našom území  sa vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobúda nie momentom platnosti zmluvy zakladajúcej právny dôvod prevodu nehnuteľnosti (kúpna, darovacia, zámenná či iná zmluva), ale až momentom vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

5. chránené časti prírody a krajiny ( národné parky, prírodné rezervácie, chránené krajinné oblasti atď.),
6. kultúrne pamiatky a
7. vecné a iné práva k nehnuteľnostiam evidovaným  v katastri

1. práva  k  stavbám,  bytom a nebytovým priestorom na základe zmluvy o výstavbe,  vstavbe  a  nadstavbe domu, ako aj iné skutočnosti súvisiace s  právami  k nehnuteľnostiam (napr. vyhlásenie  konkurzu  voči  vlastníkovi  nehnuteľnosti, začatie vyvlastňovacieho konania alebo začatie exekúcie predajom  nehnuteľnosti )

Ak v praxi vznikne pochybnosť, či predmetná nehnuteľnosť je alebo nie je predmetom  evidovania  v  katastri, rozhoduje správa katastra.

Samotný kataster nehnuteľností  je teda súborom informácií. Obsahovo ho tvoria katastrálne operáty, ktorých zložkami sú:

1. súbor geodetických informácií ( katastrálne mapy, geometrické plány, zoznamy súradníc atď.)
2. súbor popisných informácií o katastrálnych územiach, právach k nehnuteľnostiam, vlastníkoch, o sídelných a nesídelných názvoch
3. zbierka zmlúv, dohôd, verejných listín a iných listín, ktoré potvrdzujú práva k nehnuteľnosti (príkladom môže byť kúpna zmluva, zámenná zmluva, notárske osvedčenie o vydržaní danej nehnuteľnosti)
4. informácie o pôdnom fonde
5. pozemkové knihy, železničnú knihu a ich operát (táto zložka už ďalej nie je dopĺňaná a slúži ako archívny podklad pre zistenie právnych vzťahov k nehnuteľnosti)
6. osobitná evidencia verejných listín.

Takýto spôsob evidencie nehnuteľností sa využíva od účinnosti zákona č. 265/1992 o zápisoch vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, in concreto od 1.1.1993. V praxi sa osvedčil ako vhodný nástoj evidencie nehnuteľností, ktorý spĺňa aj požiadavky trhového hospodárstva a preto bol po odstránení niektorých nedostatkov prebraný aj do nového katastrálneho zákona, platného v súčasnej dobe (z. NR SR č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších zmien a doplnení).

2.3 Zápis práv k nehnuteľnostiam

Zákon uvádza ako formy zápisu do katastra vklad, záznam a poznámku. Táto terminológia bola prevzatá z uhorského všeobecného zákona knižného z roku 1871. Zásadný rozdiel medzi uvedenými formami zápisu je v ich konkrétnych účinkoch:

1. vklad - právotvorné účinky (týmto úkonom katastrálneho úradu vzniká, mení sa alebo zaniká právo k nehnuteľnosti)
2. záznam – evidenčné účinky (tento úkon nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práv k nehnuteľnosti; iba zaznamenáva práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli mimo sféry pôsobenia katastrálneho úradu)
3. poznámka – predbežné účinky ( je určená na vyznačenie skutočnosti alebo vzťahu súvisiacich s nehnuteľnosťou, ktorá však nie je relevantne potvrdená)

Vkladové konanie

Vklad je jediným zápisom, ktorý spôsobuje právne následky, čo znamená, že má konštitutívne účinky a že na jeho základe teda vzniká, mení sa  alebo zaniká právo k nehnuteľnosti, napr. vlastnícke právo alebo práva z nájmu, ak majú trvať dlhšie ako 5 rokov a pod.

Tento úkon je najdôležitejšou činnosťou katastrálnych úradov a spočíva vo vykonávaní vkladov do katastra na základe kladného rozhodnutia v rámci konania o povolenie vkladu do katastra nehnuteľností. Ide o návrhové konanie, ktoré sa podporne spravuje ustanoveniami  správneho poriadku (zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní)  - katastrálny orgán postupuje podľa osobitného režimu zakotveného priamo v katastrálnom zákone a iba v prípade, že katastrálny zákon neobsahuje relevantné ustanovenia, postupuje kataster podľa správneho poriadku. Odlišne od správneho poriadku je upravené napr. prerušenie konania, jeho zastavenie, pojem účastníkov konania a odvolacie konanie.

Konanie o povolení vkladu je obligatórne návrhové a preto ho nemôže iniciovať správny orgán z vlastného podnetu. Písomný návrh na povolenie vkladu do katastra nehnuteľností podáva vlastník alebo iná oprávnená osoba, pričom stačí, aby ho podal jeden z účastníkov zmluvy. Musí obsahovať :

a) meno (obchodné meno, názov) a  miesto  trvalého  pobytu  (sídlo)  účastníka konania,

b) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,

c) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť  sa  alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti; ak sú  predmetom  návrhu  na  vklad  právne vzťahy z viacerých právnych úkonov, označia sa všetky právne úkony,

d)  číslo  listu  vlastníctva  a  názov  katastrálneho  územia,  ak  je  právo k nehnuteľnosti, ktoré má byť vkladom dotknuté, zapísané v katastri,

e) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť  právne  účinky  vkladu  pri  prevode

   majetku štátu na iné osoby podľa osobitného predpisu.

V návrhu treba  priložiť listinu, na základe ktorej môže správa katastra rozhodnúť o vklade (napr. kúpna zmluva). Nie je nutné, aby bol so zmluvou doručený aj list vlastníctva; postačí, ak je v nej presne  označený. Zmluva sa podáva v toľkých vyhotoveniach, koľko je účastníkov predmetnej zmluvy, ďalšie  vyhotovenie sa poskytuje pre potreby daňového úradu a 2 vyhotovenia pre evidenčné potreby samotného katastra. Na konanie je príslušná tá správa katastra, v obvode ktorej sa nachádza daná nehnuteľnosť.

Podstata konania spočíva v preskúmaní podstatných náležitostí zmluvy a jej platnosti, oprávnenia prevodcu nakladať s nehnuteľnosťou ako aj, či je právny úkon urobený v predpísanej forme a či má ďalšie potrebné náležitosti (zrozumiteľnosť, určitosť). Správa katastra skúma aj ďalšie právne a skutkové okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na jej rozhodnutie o povolení vkladu ( napr. začatie exekúcie predajom nehnuteľnosti).

V procese rozhodovania môže správa katastra dospieť k dvom záverom:

1. návrh osoby z nejakého dôvodu zamietne
2. povolí vklad do katastra

Správa katastra návrh zamietne, ak zistí, že ho podala neoprávnená osoba alebo ak je zmluva, dohoda, príp. zakladateľská listina, ktorá má byť podkladom pre vznik vlastníckeho práva, neplatná, príp. má právny úkon iné vady. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať do 30 dní od doručenia rozhodnutia na krajskom súde. Odvolanie sa podáva prostredníctvom správy katastra, ktorá môže rozhodnúť o odvolaní v rámci autoremedúry za podmienok uvedených v správnom poriadku. Ide o lehotu procesnoprávnu, preto stačí ak v posledný deň lehoty bolo odvolanie odovzdané na poštovú prepravu.

Ak sú splnené všetky náležitosti, ktoré vyžaduje katastrálny zákon, správa katastra  vklad povolí. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie, čo v praxi znamená jeho okamžitú právoplatnosť a teda aj vznik právnych účinkov viazaných na tento úkon katastrálneho orgánu. Podobne ho nemožno napadnúť ani mimoriadnymi opravnými prostriedkami podľa správneho poriadku, tj. obnovou konania, preskúmaním rozhodnutia mimo odvolacieho konania ani protestom prokurátora. Nápravu protiprávneho stavu možno dosiahnuť len súdnym rozhodnutím na základe určovanej žaloby alebo návrhom na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v prípade, že osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach nesprávnym postupom správneho orgánu.

Vlastnícke alebo iné právo,  zapisované do katastra nehnuteľností, vzniká dňom rozhodnutia s účinkami ex nunc – odo dňa právoplatnosti a nie s účinkami ex tunc (spätne odo dňa doručenia návrhu ako to bolo zakotvené v predchádzajúcej právnej úprave).

Keďže vklad údajov týkajúcich sa práv k nehnuteľnostiam nemožno vykonať bezprostredne po doručení návrhu, kataster najneskôr nasledujúci pracovný deň vyznačí v liste vlastníctva alebo pozemkovej knihe tzv. plombu, ktorá indikuje, že právo je dotknuté. Po vyznačení plomby nemožno vydať list vlastníctva.

Kataster má o návrhu rozhodnúť do 30 dní odo dňa doručenia, pri prevode majetku štátu do 15 dní. Samotný vklad vykoná kataster v deň, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o povolení vkladu, najneskôr nasledujúci deň.

Povolenie vkladu je spoplatneným úkonom. Za návrh na vklad sa podľa v súčasnosti platného Sadzobníka správnych poplatkov ( položka 11), ktorý je prílohou zákona č.145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch vyberajú správne poplatky, za návrh na vklad.

Záznam

Záznamom sa podľa právnej úpravy vyznačujú zmeny v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam, ku ktorým došlo inak ako na základe zmluvy a bez spolupôsobenia katastra nehnuteľností. Ide o práva, ktoré sa zapisujú do katastra nehnuteľností a  ktoré  vznikli,  zmenili sa alebo zanikli

2. zo zákona,
3. rozhodnutím štátneho orgánu,  
4. príklepom  licitátora na   verejnej   dražbe,
5. vydržaním,  
6. prírastkom    a    spracovaním,    
7. práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom a
8. práva k nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o  prevode  správy  majetku  štátu  alebo  z iných skutočností svedčiacich o zverení správy majetku obce

Tieto práva sa do katastra zapisujú na základe verejných listín a iných listín. Rovnako, ako je to vyžadované pri konaní o vklade, aj tieto listiny musia spĺňať určité náležitosti:

9. listina musí byť spísaná v štátnom jazyku alebo musí ísť o úradne overený preklad
10. musí byť na tej istej listine
11. listina nesmie obsahovať chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti
12. musí obsahovať označenie účastníkov práv k nehnuteľnosti, miesto, predmet a čas právneho úkonu a označenie nehnuteľnosti.

Vykonaním zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva záznamom do katastra nevznikajú, nemenia sa ani nezrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Vykonanie zápisu záznamom nie je teda rozhodnutím správneho orgánu a preto takýto zápis údajov nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Záznam  vykoná kataster spravidla bez návrhu na základe verejných alebo iných listín, ktoré mu zasielajú štátne orgány, notári a iné subjekty. Na zabezpečenie súladu skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri, majú tieto subjekty zákonnú povinnosť zasielať právoplatné rozhodnutia týkajúce sa vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Ak si tieto subjekty nesplnia spomínanú povinnosť, môže im správa katastra uložiť pokutu za porušenie poriadku na úseku katastra až do výšky 100 000,- Sk. V tomto prípade môže oprávnená osoba (vlastník, nájomca atď. ) návrh podať sama. Návrh musí obsahovať:

1. meno a miesto trvalého pobytu
2. označenie správy katastra
3. verejnú alebo inú listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti
4. označenie príloh

O vykonaní zápisu do katastra záznamom nikdy neprebieha správne konanie (ani v prípade návrhu), a z tohto dôvodu sa na činnosť katastra nevzťahujú ustanovenia správneho poriadku.Kataster na vykonanie záznamu oprávnené osoby  neupozorňuje. Môžu však využiť zákonné právo nahliadnuť do katastra nehnuteľností alebo si vyžiadať výpis.

Poznámka

Tretím druhom zápisu do katastra je poznámka. Jej zápisu podobne ako pri zázname nepredchádza žiadne konanie ani rozhodnutie. V porovnaní s predchádzajúcimi druhmi zápisov nemá poznámka ani konštitutívny ani  evidenčný význam, ale len upozorňuje na  určité skutočnosti súvisiace s nehnuteľnosťami. Poznámka má teda tzv. prenotačnú fukciu.

Skutočnosť viažuca sa k nehnuteľnosti  môže mať rôzny charakter; v zásade rozoznávame 2 druhy prípadov, pri existencii ktorých správa katastra vyznačí poznámku:

1. prípad tzv. nedoložených práv k nehnuteľnostiam

Nedoložené práva k nehnuteľnostiam sú tie, ktorých existencia nie je hodnoverne preukázaná ani vyvrátená. Ak niekto tvrdí, že je oprávneným v právnom vzťahu k nehnuteľnosti, ale jeho právo nie je zapísané v katastri ani nevie svoje tvrdenie hodnoverne preukázať, kataster zapíše poznámku v jeho prospech. Podmienkou je, aby do 1 mesiaca od dňa, kedy ho správa katastra vyzvala, podal na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti (určovaciu žalobu) alebo požiadal notára o vydanie osvedčenia o vydržaní predmetnej nehnuteľnosti.

        Ak súd určí alebo notár osvedčí, že tu existuje právo k nehnuteľnosti, kataster toto právo zapíše formou záznamu  (pretože ide o právo ktoré vzniklo rozhodnutím štátneho orgánu alebo vydržaním) a súčasne vymaže poznámku.

        Ak súd zamietne návrh alebo notár odmietne na základe zákonných dôvodov vydať osvedčenie, sú povinní do 30 dní túto skutočnosť oznámiť správe katastra, ktorá poznámku zruší.

2. prípad, kedy poznámka informuje v záujme ďalšieho nakladania s nehnuteľnosťou a upozornenia prípadných záujemcov o tieto nehnuteľnosti.

Na základe oznámenia súdu alebo iného štátneho orgánu alebo na návrh veriteľa, prípadne dlžníka správa katastra zapíše poznámku do katastra o

1. začatí konania o výkone rozhodnutia predajom nehnuteľnosti,
2. o vyhlásení konkurzu proti vlastníkovi nehnuteľnosti,
3. o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a
4. začatí vyvlastňovacieho konania a
5. začatí konania o právach k nehnuteľnostiam, ktoré musí určiť súd alebo osvedčiť notár a
6. o právach k nehnuteľnostiam, ak to ustanovuje osobitný predpis (napr. predbežné opatrenie súdu o zákaze nakladať s nehnuteľnosťou

Zápis poznámky v všetkých týchto prípadoch slúži na ochranu tretích osôb.

Správa katastra má nielen povinnosť poznámku zapísať ale ju aj zrušiť na základe právoplatného rozhodnutia o skončení konania.

O zápise poznámky sa nevedie správne konanie (aj keď sa vyznačuje na návrh oprávneného subjektu), preto sa naň nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

O údajoch, ktoré sú v evidencii katastra zapísané, platí, že sú hodnoverné, až kým sa nepreukáže opak. Tie údaje, ktorých hodnovernosť bola vyvrátená sa nesmú používať na žiadny z účelov uvedených v zákone (napr. pri ochrane práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov, tvorbu a ochranu životného prostredia a ďalšie).

Katastrálny orgán je povinný poskytovať údaje z katastra na požiadanie. Keďže katastrálny operát je verejný, každý má právo robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. Práve funkcia verejnosti je zárukou toho, že kataster nehnuteľností bude slúžiť ako zákonné evidenčné dielo.

2.4 List vlastníctva

Každý zo spomínaných zápisov sa vpisuje do listu vlastníctva. Na liste vlastníctva sú uvedené vybrané údaje o nehnuteľnostiach, vlastníkoch, právach a o iných vzťahoch k  nehnuteľnostiam a iné údaje.        List vlastníctva obsahuje :

1. číslo listu vlastníctva,
2. názov okresu,
3. názov obce a
4. názov katastrálneho územia

List vlastníctva sa skladá z troch častí, označených písmenami A, B a C.

1. časť "A - majetková podstata" – obsahuje všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom práv k nehnuteľnostiam a údaje o nich, a to výmery, druhy pozemkov, príslušnosť k zastavanému územiu obce a iné bližšie vysvetlenia časti A
2. časť "B - vlastníci"- obsahuje mená (názvy) vlastníkov nehnuteľností, rodné čísla (identifikačné čísla organizácií), spoluvlastnícke podiely, titul nadobudnutia, miesto trvalého pobytu (sídlo) a iné bližšie vysvetlenia časti B
3. časť "C - ťarchy" - obsahuje vecné bremená, záložné práva, predkupné práva, ak majú mať účinky vecných práv, iné práva, ak boli dohodnuté ako vecné práva, a iné bližšie vysvetlenia časti C a číslo položky; časť C neobsahuje údaj o výške dlhu.

V prípade, že právo má byť dotknuté na základe doručeného návrhu, vyznačuje sa v liste vlastníctva alebo pozemkovej knihe plomba. Listy vlastníctva sa plombujú v deň doručenia zmluvy, verejnej listiny alebo inej listiny, najneskôr však v nasledujúci pracovný deň. Ak sa plomba týka iba niektorej nehnuteľnosti alebo iba niektorého spoluvlastníckeho podielu, plomba sa vyznačí v časti A listu vlastníctva alebo v časti B listu vlastníctva. Ak sú zmenou dotknuté všetky údaje evidované na liste vlastníctva, plomba sa vyznačí v časti C listu vlastníctva. Pri elektronickom spravovaní sa plomba vyznačí na pamäťovom médiu počítača bezprostredne po prijatí podania. Po vyznačení plomby nemožno vydať list vlastníctva.

Poznámky sa zapisujú do časti B listu vlastníctva. Poznámka sa vpíše do listu vlastníctva najmä na základe oznámenia (napr. „Poznamenáva sa vyhlásenie konkurzu o výkon rozhodnutia predajom nehnuteľností" alebo „Poznamenáva sa uznesenie súdu o predbežnom opatrení“). V prospech toho, kto nemôže hodnoverne preukázať, že je oprávnený v právnom vzťahu, sa vpíše do listu vlastníctva poznámka na základe návrhu na začatie konania o určenie vlastníckeho práva alebo na základe žiadosti o vydanie osvedčenia potvrdených súdom alebo notárom. V prospech toho, kto na základe výzvy podá na súd návrh na určenie práva k nehnuteľnosti alebo požiada notára o vydanie osvedčenia, sa vykoná podmienečný zápis práva k nehnuteľnosti na list vlastníctva tak, že sa založí predbežný list vlastníctva a ako titul nadobudnutia sa uvedie "Poznamenáva sa začatie konania o určenie vlastníckeho práva" alebo "Poznamenáva sa začatie konania o osvedčenie vlastníckeho práva".

2.5 Štátna správa katastra nehnuteľností

Pred novelizáciou katastrálneho zákona v r. 2001 boli tvorbou, vedením, spravovaním, aktualizáciou ako aj kontrolnými funkciami boli poverené katastrálne úrady. Fungovali na úrovni ústredných orgánov štátnej správy (menovite Úrad geodézie, kartografie a katastra SR) ako aj na úrovni miestnej štátnej správy (okresné a krajské úrady, katastrálne odbory). Katastrálne odbory boli súčasťou vnútornej štruktúry okresných a krajských úradov.

Kataster nehnuteľností ako súčasť orgánov všeobecnej miestnej štátnej správy  bol v európskom meradle absolútna výnimka. Vo všetkých krajinách EÚ i v tých, ktoré sú čakateľmi na vstup, je táto činnosť zahrnutá buď do špecializovanej štátnej správy, alebo do organizačnej štruktúry orgánov súdnej moci, aby bola garantovaná nezávislosť rozhodovania na tomto úseku.

S účinnosťou od 1. januára 2002 bola štátna správa na úseku katastra vyčlenená zo všeobecnej štátnej správy. Takto ustanovenú špecializovanú štátnu správu tvorí:

1. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ÚGKK SR) ako ústredný orgán pre úsek katastra nehnuteľností

Postavenie ÚGKK SR ako ústredného orgánu štátnej správy upravuje zákon NR SR č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších zmien a doplnení. Jeho pôsobnosť a konkrétne úlohy spomínaný zákon neupravuje; je predmetom katastrálneho zákona. ÚGKK SR riadi katastrálne úrady, je druhostupňovým (odvolacím) orgánom vo vzťahu  ku katastrálnym úradom, vykonáva katastrálnu inšpekciu, zabezpečuje medzinárodnú spoluprácu a plní ďalšie úlohy zverené zákonom do jeho pôsobnosti.

Na jeho čele je predseda, ktorého vymenúva a odvoláva vláda. Predseda je za výkon svojej funkcie zodpovedný vláde. Predsedu v čase jeho neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho práv a povinností podpredseda. Podpredsedu vymenúva a odvoláva vláda na návrh príslušného predsedu.

1. katastrálne úrady

Spolu so správami katastra predstavujú miestne orgány štátnej správy. V súčasnosti je zriadených 8 katastrálnych úradov v sídlach krajov. Sú to rozpočtové organizácie napojené finančnými vzťahmi na rozpočet ÚGKK SR. V ich kompetencii je najmä riadiť a kontrolovať výkon štátnej správy na úseku katastra a vykonávať v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v prvom stupni konajú správy katastra.

Na čele katastrálneho úradu je prednosta, ktorého vymenúva  a odvoláva predseda ÚGKK SR.

2. správy katastra

Prevažná časť úloh vyplývajúcich z existencie evidenčného a informačného systému  v SR je zákonom zverená jednotlivým správam katastra. Tieto vykonávajú svoje úlohy v územnom obvode okresu  a ich sídlom je príslušné sídlo okresu. Do ich pôsobnosti patrí výkon štátnej správy v prvom stupni, napr. rozhoduje v katastrálnom konaní, zapisuje práva k nehnuteľnostiam, vydáva verejné listiny, poskytuje informácie z katastra a zabezpečuje ďalšie činnosti spojené s výkonom štátnej správy na úseku geodézie a kartografie.

Za jej činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého menuje a odvoláva prednosta katastrálneho úradu.

Takáto štruktúra katastrálnych orgánov zodpovedá koncepcii špecializovanej štátnej správy  a jej výsledkom je rozšírenie právomocí a rozhodovacia a finančná nezávislosť od všeobecnej štátnej správy. V minulosti štruktúra katastrálnych orgánov, fungujúcich v rámci okresných a krajských úradov, prispievala k spomaľovaniu celého procesu katastrálneho konania  na úkor práv fyzických a právnických osôb.

Súčasná evidencia nehnuteľností v Slovenskej republike má svoje opodstatnenie nielen pri zvyšovaní právnej istoty fyzických a právnických osôb, ale je aj naplnením právneho záväzku štátu, ktorý vyplýva z Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v súvislosti s povinnosťou štátu vytvoriť a spravovať verejne prístupný nástroj právnych vzťahov k nehnuteľnostiam.

3. PRIESTUPKOVÉ KONANIE

Priestupky sú upravené osobitným právnym predpisom – zákonom č. 372/1990 Zz. v znení neskorších predpisov. V kapitole Zodpovednosť vo verejnej správe uvádzame, že priestupky patria do kategórie správnych deliktov. Pre verejnú správu je charakteristická značná rôznorodosť aktivít, a teda aj rôznorodosť porušovania práv a povinností fyzickými a právnickými osobami na jednotlivých úsekoch verejnej správy. Ide o početne rôznorodú skupinu činov, ktoré majú spoločné to, že ide spravidla o protiprávne konanie, ktorého znaky ustanovuje zákon, za ktoré ukladá správny orgán sankcie ustanovené administratívnoprávnymi normami. Priestupky sú osobitným druhom správnych deliktov.

Vzhľadom na náročnosť dobrej znalosti noriem priestupkového práva v správnej praxi, t.j. v činnosti orgánov štátnej správy a samosprávy venujeme priestupkom a priestupkovému konaniu osobitnú kapitolu. V tejto kapitole vysvetľujeme pojem priestupku, jeho začlenenie do kategórie správnych deliktov, osobitosti konania o priestupkoch vo vzťahu k Správnemu poriadku a uvádzame niektoré najčastejšie sa vyskytujúce skutkové postaty priestupkov.

3.1 Pojem priestupku

Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Ako sme v predchádzajúcej  kapitole uviedli, Správny poriadok je všeobecný predpis a správne orgány podľa neho postupujú, pokiaľ osobitný predpis neobsahuje odchýlnu úpravu. Osobitným predpisom, ktorý upravuje konanie o priestupkoch, je zákon o priestupkoch. Správny poriadok v priestupkovom konaní platí subsidiárne, tj. tam, kde neexistuje osobitná úprava (napr. náležitosti rozhodnutia, práva a povinnosti účastníkov konania a pod.)

Ak hovoríme o zavinenom konaní, porušujúcom zákon, je potrebné vymedziť prípady tzv. nutnej obrany a krajnej núdze, ktoré, aj keď porušujú zákon, nie sú priestupkami. To znamená, že priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia :

1. primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom  (nutná obrana) alebo
2. nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil , a toto nebezpečenstvo nebolo  možné v danej situácii odstrániť inak (krajná núdza).

Nutná obrana a krajná núdza patria medzi okolnosti vylučujúce  spoločenskú nebezpečnosť a protiprávnosť činu, ktorý inak vykazuje formálne znaky    priestupku uvedené v osobitnej časti priestupkového zákona, v osobitných zákonoch a vo všeobecne záväzných nariadeniach obcí. Útok musí byť  vždy aktivitu človeka. Predpoklad, že útočníkom môže byť len človek, zostáva zachovaný aj vtedy, ak človek použil na útok napr. psa alebo iné zviera. Avšak napadnutie psom, ktorého nepoštval na útok  človek, nemožno subsumovať pod nutnú obranu. Obranu proti psovi v tomto prípade treba kvalifikovať ako krajnú núdzu, ak sú splnené jej ďalšie  podmienky. Obrana musí byť namierená proti útočiacemu človeku  alebo proti veci, ktorú má pri sebe (na sebe), ak má byť ňou postihnutý útočník s cieľom zabrániť útočníkovi v útoku. Pri nutnej obrane sa nevyžaduje zachovanie princípu subsidiarity a proporcionality tak, ako je tomu pri krajnej núdzi, keď sa musí skúmať, či  konaním v krajnej núdzi nebol spôsobených zrejme rovnako závažný dôsledok ako ten, ktorý hrozil,  a hroziace nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.

O vybočenie medzí nutnej obrany pôjde napr. a, ak obrana bola objektívne a nepochybne neprimeraná útoku a keď pokračovala aj po skončení útoku  O nutnú obranu nejde ani vtedy, keď bola použitá, hoci útok fyzickej osoby ešte nehrozil alebo, ak ešte nehrozil priamo. Primeranosť nutnej obrany, t.j. najmä jej intenzitu a rozsah, ako aj splnenie ostatných podmienok posudzuje vždy individuálne správny orgán, ktorý vec rieši.

Pri krajnej núdzi nejde o obranu proti útočníkovi, ale o odvrátenie stavu hroziaceho poruchou, teda o odvrátenie nebezpečenstva. O konanie v krajnej núdzi nejde, ak nebezpečenstvo nehrozí priamo, bezprostredne, ak hrozí vo vzdialenie budúcnosti alebo dokonca, ak už pominulo. Rovnako nejde o krajnú núdzu. ak sa u nej sleduje iný účel než odvrátenie nebezpečenstva.  

Princíp subsidiarity, ktorý sa uplatňuje pri krajnej núdzi vyžaduje, aby sa najprv vyčerpali všetky iné možné prostriedky na odvrátenie priamo hroziaceho nebezpečenstva v danej situácii, napr. privolaním pomoci, útekom z miesta požiaru. Princíp proporcionality   sa vzťahuje  na hmotný alebo nehmotný následok. Následok vyvolaný konaním v krajnej núdzi nesmie byť zrejme rovnako závažný alebo závažnejší než následok, ktorý by vznikol, ak by nedošlo ku konaniu smerujúcemu odvrátiť priamo hroziace nebezpečenstvo.

Splnenie podmienok nutnej obrany  a krajnej núdze posudzuje správny orgán. Pri hodnotení či  podmienka subsidiarity bola v prípade krajnej núdze splnená, treba prihliadať len na tie možnosti konajúceho, ktoré mohol reálne využiť a ktorými bolo možné hroziace nebezpečenstvo odvrátiť včas, a to v konkrétne posudzovanej situácii, teda v konkrétnych objektívnych a subjektívnych súvislostiach, a nie vo všeobecnosti.  

V priestupkovom práve sa rovnako ako v trestnom práve uplatňuje zásada „ nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege „ (žiaden  delikt bez zákona, žiaden trest bez zákona). Uplatňovanie tejto zásady je významnou právnou zárukou proti zneužitiu trestania vo verejnej správe a proti svojvôli správnych orgánov, ktorým patrí riešenie správnych deliktov. Pritom sa vyžaduje, aby osoba i správny orgán  jednoznačne vedeli, za aký skutok, kto a ako postihuje. V tomto smere má nezastupiteľné miesto jasná, zrozumiteľná a určitá definícia pojmu priestupok.  

Vyvodzovanie právnej zodpovednosti za priestupky je neoddeliteľnou súčasťou činnosti verejnej správy.  Rovnako ako celá jej činnosť je aj postih priestupkov viazaný zásadou zákonnosti. Osobitný význam pre formálne vyjadrenie možného postihu priestupkov je uplatnenie požiadavky zákonného podkladu vyvodzovania administratívnoprávnej zodpovednosti za priestupky.

Platná právna úprava používa na vymedzenie pojmu priestupok kombináciu materiálneho znaku a formálnych znakov a kombináciu pozitívneho a negatívneho vymedzenia pojmu. Materiálny znak je vyjadrený charakteristikou, že konanie porušuje alebo ohrozuje spoločenský záujme. Ak konkrétny skutok nenapĺňa tento materiálny znak, nie je priestupkom,  hoci formálne znaky priestupku sú splnené. Materiálny znak sa v teórii často chápe ako sociologický princíp, príp. politický postulát, na základe ktorého  sa normy  priestupkového práva utvárajú alebo zohráva úlohu interpretačnej pomôcky.

Popri  materiálnom znaku musí byť konanie jednak za priestupok výslovne označené (zákonom o priestupkoch alebo iným zákonom, a nie napr. nariadením vlády alebo vyhláškou ministerstva), jednak musí napĺňať všetky znaky , ktoré vo svojom súhrne tvoria skutkovú podstatu priestupku : subjekt, subjektívnu stránku, objekt a objektívnu stránku. Formálnymi znakmi priestupku sú jednak všeobecné zákonné znaky spoločné pre všetky priestupky (napr. vek a príčetnosť páchateľa), jednak typové znaky, t.j. znaky skutkovej podstaty priestupku, ktoré charakterizujú a odlišujú konkrétne priestupky.

Konkrétne konanie, ktoré má formálne znaky priestupku, bude teda spravidla konaním porušujúcim alebo aspoň ohrozujúcim záujem spoločnosti. Nemusí to tak byť vždy, a preto správny orgán je povinný posúdiť, či záujem spoločnosti sa v konkrétnom prípade porušil alebo ohrozil, pričom miera porušenie alebo ohrozenia je zároveň hľadiskom na posúdenie závažnosti priestupku.

Zákon o priestupkoch je čiastočnou kodifikáciou priestupkov. Ich skutkové  podstaty ďalej vymedzujú napr. tieto zákony v platnom znení :

1. zákon NR SR č.180/1996 Z.z. Colný zákon,
2. zákon NR SR č.168/1996 Z.z. o cestnej doprave ,

-     zákon NR SR č.207/1995 Z.z. o civilnej službe

3. zákon č.202/1995 Z.z. Devízový zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
4. zákon NR SR č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov,
5. zákon NR SR č.72/1995 Z.z. o pobyte cudzincov na území slovenskej republiky,
6. zákon NR SR č.246/1993 Z.z. o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov,
7. zákon č. 216/1991 Zb. o cestovných dokladoch a o cestovaní do zahraničia,
8. zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve,
9. zákon č. 126/1985 Zb. o požiarnej ochrane,
10. zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

3.2. Znaky skutkovej podstaty priestupku

Skutkovú podstatu priestupku tvoria :

1. subjekt
2. subjektívna stránka
3. objekt
4. objektívna stránka.

Subjektom priestupku môže byť len fyzická osoba, t.j. občan Slovenskej republiky, cudzinec i osoba bez štátnej príslušnosti. Fyzická osoba zodpovedá za priestupok, ak dosiahla v čase spáchania priestupku vek 15 rokov. Ako hranica administratívnoprávnej zodpovednosti za priestupok sa ustanovuje deň, ktorý nasleduje po dni pätnástych narodením páchateľa priestupku. Ak trvá priestupok dlhší čas, je zodpovednosť obmedzená len na obdobie po dovŕšení 15 rokov. Osobu, ktorá v čase spáchania priestupku dovŕšila pätnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku, označuje zákon o priestupkoch pojmom  „mladistvý“.

Ďalšou podmienkou zodpovednosti fyzickej osoby je , aby v čase spáchania priestupku bola príčetná. Za priestupok nie je zodpovedný ten, kto pre duševnú poruchu v čase jeho spáchania nemohol rozpoznať, že ide o porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, alebo nemohol ovládať svoje konanie. Zodpovednosti sa však nezbavuje ten, kto sa do stavu nepríčetnosti priviedol, hoci len z nedbanlivosti, požitím alkoholu alebo užitím inej návykovej látky.  

        Priestupok nemôže spáchať orgán, organizácia, obec alebo iná právnická osoba, ale len fyzická osoba. Subjektom priestupku teda môže byť občan SR, cudzinec,  utečenec, presídlenec, osoba bez štátnej príslušnosti, alebo bezdomovec ; ak splní podmienky ustanovené zákonom o priestupkoch.

        Za porušenie povinnosti uloženej právnickej osobe zodpovedá podľa  zákona o priestupkoch ten, kto za právnickú osobu konal alebo mal konať, a ak ide o konanie na príkaz, ten, kto dal na konanie príkaz.

        Zodpovednosť za priestupok je zohľadnením princípu osobnej individuálnej zodpovednosti. Právnická osoba teda nemôže byť páchateľom priestupku. Priestupku sa môže dopustiť len fyzická osoba, a to aj vtedy , ak koná v mene právnickej osoby, napr. keď právnu povinnosť má právnická osoba a porušenie tejto povinnosti má znaky  priestupku. Najčastejšie pôjde o aplikáciu ustanovení osobitnej hmotnoprávnej časti zákona o priestupkoch ( priestupky proti poriadku v správe), ak z povahy veci nie je jednoznačne identifikovateľné, že priestupok môže  spáchať len fyzická osoba vo všeobecnosti, a nie ako zamestnanec (člen) právnickej osoby, ďalej priestupky na úseku  zdravotníctva (porušenie zdravotnej nezávadnosti poživatín alebo pitnej vody), priestupky na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami požitie alkoholického nápoja pred výkonom zamestnania a i.).

Deliktuálna spôsobilosť páchateľa priestupku sa v našej i zahraničnej teórii legislatívy považuje spolu so zavinením páchateľa za subjektívne predpoklady postihu páchateľa.  Výnimky z deliktuálnej spôsobilosti podľa zákona o priestupkoch (exempcia) sú odôvodnené osobitným postavením páchateľa. Väčšinu priestupkov môže spáchať ako páchateľ ktokoľvek, kto je deliktuálne spôsobilý („ priestupku sa dopustí ten, kto ......“). Niektoré skutkové podstaty však obsahujú osobitné znaky  charakterizujúce páchateľa, napr. ako účastníka zhromaždenia, uchádzača o zamestnanie, rodiča školopovinného dieťaťa. V tomto prípade ide o tzv. konkrétny alebo špeciálny subjekt.

Subjektívnu stránku priestupku vyjadruje zavinenie. Z ustanovenia § 3 zákona o priestupkoch vyplýva, že sankciovateľnosť konania ako priestupku sa ustanovuje opačne ako pri trestných činoch, pri ktorých sa zásadne vyžaduje úmyselné zavinenie. Konanie, ktoré napĺňa materiálny znak a ostatné formálne znaky priestupku, alebo nebolo zavinené ani z nedbalosti, nemôže byť priestupkom.

Zavinením sa rozumie vnútorný, psychický vzťah páchateľa priestupku ku skutočnostiam, ktoré tvoria priestupok. Musí preto zahŕňať všetky znaky vyjadrené v skutkovej podstate priestupku.

Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

1.  Priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ

1. vedel,  že môže svojim konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo
2. nevedel , že svojim konaním  môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

1. Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

1. chcel svojim konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo
2. vedel, že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem  chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.

2. Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný.

O zavinenie z nevedomej nedbanlivosti ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu spoločnosti chráneného priestupkovým alebo iným zákonom sú dané súčasne. Nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že konanie je nezavinené.

        Napríklad poranenie, ktoré spôsobil  inému útok psa, zakladá u majiteľa, resp. chovateľa psa znaky trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 223, resp. § 224 Trestného zákona alebo priestupku proti občianskemu spolunažívaniu (§ 49 ods.1 písm.b zákona o priestupkoch) vtedy, keď neurobil všetky opatrenia primerané konkrétnej situácii, aby zabezpečil ochranu zdravia spoluobčanov pred útokom psa, hoci vedel alebo mal vedieť; že pes môže byť útočný a nebezpečný voči cudzím osobám. Na posúdenie toho, či ide o trestný čin alebo o priestupok, je aj v tomto prípade rozhodujúci najmä následok (intenzita a rozsah). Jeho  kvantifikácia (napr. podľa doby pracovnej neschopnosti) je významným kritériom určenia nebezpečnosti (závažnosti) konania majiteľa alebo chovateľa psa pre spoločnosť.

        Úmyselné zastrelenie psa členom poľovníckeho združenia v prípade napr. zníženej viditeľnosti, keď pes sedí v neprehľadnom teréne, správa sa pokojne, nehľadá ani neprenasleduje zver, ani sa k nej neplazí, vykazuje podľa okolností znaky priestupku proti majetku , ak nejde o trestný čin poškodzovania cudzej veci.

        Priestupok možno spáchať nielen aktívnym konaním (komisívne), ale aj opomenutím konania, ku ktorému osobu zaväzuje konkrétny právny predpis (omisívne konanie, t.j. nečinnosť). Napr. priestupok proti majetku spočívajúci v poškodení veci na cudzom majetku možno spáchať aktívnym konaním, ale  aj opomenutím konania spočívajúcim v úmyselnom zanedbaní povinnosti chrániť cudziu vec. Omisívne konanie je napr. nespolupôsobenie v daňovom konaní, neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci. Komisívne konanie je napr. rušenie nočného kľudu, porušenie poštovej výhrady, vyrúbanie stromu bez povolenia.

Zákon odlišuje zavinenie a vinu. Výrok rozhodnutia, ktorým sa vyslovuje vina, znamená jednak to, že konanie obvineného z priestupku je zavinené, jednak  to, že sú splnené všetky podmienky na vyvodenie jeho zodpovednosti za priestupok.

Z koncepcie zavinenia v zákone o priestupkoch vychádza konštrukcia jednotlivých skutkových podstát v osobitnej časti, forma zavinenia sa ustanovuje len tam, kde priestupkom je len úmyselné konanie. Tam, kde môže byť priestupkom konania úmyselné alebo nedbanlivostné, má zistenie formy a stupňa zavinenia  význam pre ukladanie a výmeru sankcie. Rozlíšenie stupňa  úmyselného zavinenia a zavinenia  z nedbanlivosti sa v osobitnej časti zákona o priestupkoch  výslovne nerieši.

Objektom  priestupku  sú záujmy spoločnosti, ktoré sú chránené zákonom a proti ktorým je protiprávne konanie namierené. Podľa stupňa  všeobecnosti rozlišuje  právna teória  objekt:

1. všeobecný,
2. druhový
3.  individuálny objekt.

Všeobecným objektom  je riadny výkon verejnej správy, čo vyplýva už z povahy priestupkov ako jedného z druhov  správnych deliktov. Popri tomto typickom objekte poskytuje priestupkové právo ochranu aj ďalším spoločenským vzťahom a záujmom, napr. osobnosti človeka, majetku fyzických osôb a právnických osôb. Protiprávne konanie namierené proti poriadku vo verejnej správe sa zvykne označovať ako priestupok poriadkového charakteru a protiprávne  konanie smerujúce k porušovaniu iných práv a záujmov fyzických osôb ako priestupok  kriminálneho charakteru.

Druhový objekt je objekt spoločný skupinám priestupkov v určitej oblasti. Jeho základom sú spoločné druhové črty individuálnych objektov priestupku. Z hľadiska druhového objektu sa členia priestupky v osobitnej hmotnoprávnej časti zákona o priestupkoch (napr. priestupky na úseku podnikania, práce a sociálnych vecí).

Individuálnym objektom je konkrétny spoločenský vzťah, na ktorého ochranu je príslušné ustanovenie predovšetkým určené. Určenie individuálneho objektu je významné z hľadiska  správnej kvalifikácie skutku. V tejto súvislosti treba odlišovať následok porušenia alebo ohrozenia objektu deliktu a účinok deliktu. Účinkom priestupku je porušenie konkrétneho hmotného predmetu útoku (napr. občianskeho preukazu, lekárskej dokumentácie, dopravnej značky). Hmotný predmet útoku  nie je obligatórnym znakom skutkovej podstaty priestupku a nie je napokon ani častý, čo je podmienené povahou právnych povinností, ktoré sa priestupkom porušujú.

Objektívna stránka priestupku spočíva v protiprávnom charaktere určitého konania a jeho následku. Vychádza sa tu zo  zásady, že základom právnej  zodpovednosti môže byť iba protiprávnosť. Protiprávne konanie môže byť výsledkom aktívnej činnosti (napr. úmyselné poškodenie cudzieho majetku) alebo nečinnosti, t.j. opomenutia splnenia právnej povinnosti, teda povinnosti, ktorá vyplýva z právneho predpisu. Spôsobom protiprávneho konania a následkom  sa jednotlivé priestupky po vonkajšej stránke najviac líšia.  Medzi protiprávnym konaním, bez ohľadu na to, či ide  o aktívnu činnosť alebo nečinnosť, či má krátkodobý alebo dlhodobý charakter, a jeho škodlivým následkom musí byť príčinná súvislosť. Každým priestupkom sa porušuje alebo ohrozuje záujem,  ktorý je jeho objektom. Pre priestupky je charakteristické, že následok je spravidla daný už samotnou existenciou protiprávneho konania, ktoré porušuje alebo ohrozuje  záujem spoločnosti  a ktorý mal byť zabezpečený práve splnením právnej povinnosti. Rozsah a kvalita  následku  tvoria významný základ pre posúdenie výmery sankcie. Konkrétnym skutkovým podstatám vybraných priestupkov sa venujeme v nasledujúcej podkapitole.

Ako sme už uviedli, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone č.372/1990 Zb.v platnom znení. Týmto je teda vymedzený okruh spoločenských vzťahov, ne ktoré sa tento zákon vzťahuje, pričom sa rozlišuje  pôsobnosť zákona :

1. časová
2. územná
3. osobná

Zodpovednosť za priestupok sa posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania priestupku; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku rozhoduje. O ochrannom opatrení sa rozhodne podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje.

Podľa tohto alebo iného zákona sa posudzuje priestupok, ktorý bol spáchaný na území Slovenskej republiky.

Konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa zákona alebo medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať. Nemožno ani vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať; ak osoba, ktorej bola sankcia uložená, sa stala neskôr osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady a imunity.  Tu zákon vymedzuje osobnú pôsobnosť negatívne tým, že ustanovuje okruh osôb, ktorých konanie majúce znaky priestupku nemožno ako priestupok prejednať.

Výnimku  z pôsobnosti  zákona o priestupkoch, resp. ostatných zákonov upravujúcich skutkové podstaty priestupkov, ustanovujú napr.  tieto právne predpisy a medzinárodné dokumenty :

1. Ústava Slovenskej republiky, pokiaľ ide o stíhanie prezidenta republiky  a poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ( pri extenzívnom výklade  je zrejmé, že ak  poslanca nemožno trestne  ani disciplinárne  stíhať bez súhlasu Národnej rady, nemožno ho stíhať ani pre priestupok)
2. zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.38/1993 Z.z.  o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní  pred ním a o postavení jeho sudcov (§ 14 ods.5- ústavného sudcu nemožno stíhať pre konanie, ktoré má znaky priestupku),
3. vyhláška č.157/1964 Zb. (Viedenský dohovor o diplomatických stykoch),
4. vyhláška č.32/1969 Zb.(Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch).

Pri týchto výnimkách  rozlišujeme hmotnoprávnu (t.j. beztrestnosť) a procesnú (t.j. nestíhateľnosť po dobu, keď existujú zákonom ustanovené okolnosti). Pri prezidentovi republiky sa fakticky procesnoprávna exempcia mení na hmotnoprávnu, pretože stíhanie je navždy vylúčené. Pri poslancoch Národnej rady Slovenskej republiky a pri ústavných sudcoch to tak nie je.

Osobitným prípadom čiastočnej hmotnoprávnej exempcie je vyňatie z pôsobnosti zákona o priestupkoch pomerne širokého okruhu osôb , a to :

Sudcovia, prokurátori, štátni policajti, osoby podliehajúce vojenskej disciplinárnej právomoci a  osoby počas výkonu trestu odňatia slobody sú právne zodpovedné za konanie vykazujúce znaky priestupku. Na nich sa však nevzťahuje pôsobnosť zákona o priestupkoch, ale pôsobnosť osobitných zákonov.

Konanie majúce znaky priestupku sa teda posudzuje ako disciplinárny priestupok policajta, kárne previnenie prokurátora, kárne previnenie sudcu. Ak správny orgán príslušný prejednať priestupok podľa zákona o priestupkoch zistí, že ide o niektorú z uvedených osôb, postúpi vec orgánu príslušnému podľa osobitného predpisu na prejednanie skutku. Tento osobitný režim sa použije iba vtedy, ak v čase činu trvá napr. služobný pomer policajta. Ak by vznikol až neskôr alebo zanikol prv, než sa skutok prejednal podľa osobitných predpisov, prejedná sa takýto skutok ako priestupok.

Ak fyzická osoba prestala byť sudcom alebo policajtom, resp. vojakom atď. t.j. ak prestala patriť do osobitnej kategórie osôb,  nemožno jej konanie vykazujúce znaky priestupku prejednať podľa osobitného zákona, pretože sa naňho vzťahuje pôsobnosť zákona o priestupkoch.

Podľa Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch záväzného aj pre Slovenskú republiku požívajú diplomatické výsady a imunity diplomatickí zástupcovia, členovia administratívneho a technického personálu, členovia rodín spomenutých osôb, ako aj členovia pomocného personálu a osoby v súkromných službách členov diplomatickej misie. Výsady a imunity požívajú  aj konzulárni zamestnanci a konzulárni úradníci v súlade s Viedenským dohovorom o konzulárnych stykoch a s jednotlivými konzulárnymi dohodami.

3.3 Sankcie

Za priestupok možno uložiť tieto sankcie :

1. pokarhanie,
2. pokutu,
3. zákaz činnosti,
4. prepadnutie veci.

Sankciu možno uložiť samostatne alebo s inou sankciou; pokarhanie nemožno uložiť spolu s pokutou. Od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupkoch upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku.

Za priestupok možno uložiť len sankcie, ktoré ustanovuje zákon o priestupkoch  alebo iný  zákon. Ide o naplnenie zásady „ nulla poena sine lege“, t.j. žiaden trest bez zákona. Správny orgán postupuje podľa zákona o priestupkoch vtedy, keď iný zákon neobsahuje o sankciách za priestupky osobitné ustanovenia. Zákon priestupkoch je aj v prípade sankcií subsidiárnym predpisom vo vzťahu k ostatným zákonom upravujúcim skutkové podstaty priestupkov. Ak správny orgán rozhodol o vine, môže uložiť sankciu (sankcie) len pri splnení podmienok v medziach ustanovených v ďalších  ustanoveniach  zákona o priestupkoch. Ak neustanoví osobitný zákon inak, možno za každý priestupok uložiť pokarhanie alebo pokutu. Zákaz činnosti a prepadnutie veci možno  uložiť len vtedy, ak sú v konkrétnom prípade splnené podmienky  pre ich uloženie.

Pri určení druhu sankcie a jej výmery správny orgán  prihliadne na závažnosť priestupkov, najmä na :

1. spôsob jeho spáchania a na jeho následky
2. okolnosti, za ktorých bol spáchaný,
3. mieru  zavinenia,
4. pohnútky a na osobu páchateľa,
5. či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.

Za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti  možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov.

Zákon o priestupkoch na rozdiel od Trestného zákona výslovne neupravuje poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. Avšak aj v priestupkovom konaní sú konkrétne okolnosti významným prostriedkom individualizácie  sankcie. Správny orgán môže priznať povahu poľahčujúcich okolností napr. vtedy, ak páchateľ spáchal priestupok v silnom rozrušení, vo veku blízkom veku mladistvého, pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, ak pri objasňovaní priestupku vyvíjal potrebnú súčinnosť a pod. Naopak, pri určení druhu a výšky sankcie sa v neprospech páchateľa posudzuje, ak spáchal priestupok napr. s osobitnou ľsťou, ak pritom využil niečiu bezbrannosť, ak spôsobil závažnejšiu škodu, ak spáchal viac priestupkov alebo bol za ne už postihnutý a pod. Medzi významom jednotlivých okolností môžu byť v konkrétnom prípade značné rozdiely. Preto je rozhodujúce zhodnotenie významu každej z nich správnym orgánom.

Výška pokuty, ktorú môže správny orgán uložiť, je uvedená pri jednotlivých skutkových podstatách priestupkov v osobitnej časti zákona o priestupkoch.        

        Zákaz činnosti možno uložiť len za priestupky uvedené v osobitnej časti  zákona alebo v inom zákone a na čas v nich ustanovený, najdlhšie na dva roky, a ak ide o činnosť, ktorú páchateľ vykonáva v pracovnom alebo v inom obdobnom pomere alebo na ktorú  treba  povolenie alebo súhlas štátneho orgánu, a ak páchateľ spáchal priestupok touto činnosťou alebo v súvislosti s ňou.

Zákaz činnosti možno vysloviť len na takú činnosť, ktorá, resp. v súvislosti s ktorou  sa páchateľ dopustil priestupku. Táto súvislosť musí byť priama, bezprostredná. Nestačí, že páchateľ priestupku prejaví priestupkom morálnu nespôsobilosť vykonávať činnosť. Táto podmienka je zároveň špecifickým hľadiskom pri určení obsahu a rozsahu zakazovanej činnosti tak, aby výkon sankcie mohol splniť svoj účel. Obsah a rozsah  vymedzí správny orgán vo výroku rozhodnutia tak, aby nevznikli pochybnosti, že sa postihuje páchateľ priestupku a čo sa mu zakazuje. V opačnom prípade si ťažko možno predstaviť výkon takéhoto rozhodnutia a jeho kontrolu.    

        Úmyselné vykonávanie činnosti zakázanej rozhodnutím správneho orgánu formou rozhodnutia o priestupku, môže naplniť skutkovú podstatu súdneho deliktu (trestný čin marenia úradného rozhodnutia).

        Pri ukladaní zákazu činnosti možno páchateľovi priestupku zakázať súčasne výkon rôznych činností (napr. podnikateľskej a vedenia motorových vozidiel), v súvislosti s ktorými sa dopustil priestupku, za ktorý bol postihnutý v priestupkovom konaní. V takom prípade sa časy zákazu jednotlivých činností nespočítavajú a každú činnosť možno zakázať na čas uvedený pri jednotlivých skutkových podstatách osobitne najdlhšie však na dva roky.

        Prepadnutie veci možno uložiť, ak vec patrí páchateľovi a

1. bola použitá na spáchanie priestupku alebo bola na to určená, alebo
2. bola priestupkom získaná alebo nadobudnutá za vec získanú priestupkom.

Prepadnutie veci nemožno uložiť, ak je jej hodnota v nápadnom nepomere k povahe priestupku. Vlastníkom prepadnutej veci sa stáva Slovenská republika.

Prepadnutie veci patrí medzi sankcie a preto ochranné opatrenia spočívajúce v zhabaní veci nemožno nahrádzať sankciou prepadnutia veci, pretože sankciou možno postihnúť iba páchateľa priestupku.

Prepadnutie veci nemôže správny orgán vysloviť, ak je páchateľ priestupku len spoluvlastníkom a nie výlučným vlastníkom veci. Vlastníctvo k veci nemožno stotožňovať s oprávnením užívať vec. Prepadnutie veci možno uložiť len vtedy, ak páchateľ priestupku získal  celú vec za vec, ktorú nadobudol priestupkom. Ak páchateľ priestupku od času spáchania priestupku, za ktorý možno uložiť sankciu prepadnutia veci, do vydania prvostupňového rozhodnutia  o tomto priestupku vec napr. predal, nemožno ju vyhlásiť za prepadnutú. Do úvahy prichádza len zhabanie veci osobe, ktorá túto vec kúpila, ak sú splnené ostatné podmienky.  

Okrem sankcií môže správny orgán uložiť aj tzv. ochranné opatrenie.

Ochrannými opatreniami sú :

1. obmedzujúce opatrenia,
2. zhabanie veci.

Účelom a podstatou ochranných opatrení je predovšetkým prevencia, t.j. odstrániť alebo aspoň obmedziť, resp. znížiť nebezpečenstvo  ďalšieho porušenia alebo ohrozenia záujmov chránených zákonom o priestupkoch.

Ochranné opatrenia nie sú sankciami podľa zákona o priestupkoch, hoci svojimi dôsledkami sa im značne podobajú.  Sú tiež ujmou za spáchaný priestupok, avšak majú špecifický  obsah i poslanie.

Ochranné opatrenie sa líši od sankcie tým, že sankcia je opatrenie štátneho donútenia ukladané príslušnými správnymi orgánmi za priestupok jeho páchateľovi, pričom mu pôsobí určitú ujmu a zároveň vyslovuje morálne odsúdenie jednak priestupku, jednak jeho páchateľa. Ochranné opatrenia sú druhou možnosťou, ktorou sa štát bráni priestupkom. Ide o celkom samostatnú kategóriu. Používajú sa popri sankciách na ochranu spoločnosti.

3.4 Konanie o priestupkoch

Konanie o priestupkoch je upravené osobitným zákonom – zákonom č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom subsidiárne platí Správny poriadok.

Priestupky prejednávajú okresné úrady , ako aj iné orgány štátnej správy, ak to ustanovuje osobitný zákon.

Na  prejednanie  priestupku  je  miestne príslušný správny orgán, v ktorého územnom obvode bol priestupok spáchaný. Miestne   príslušný  správny   orgán  môže   na  uľahčenie prejednania  priestupku alebo  z  iného  dôležitého dôvodu  aj bez súhlasu  účastníkov  postúpiť  vec   na  prejednanie  inému  vecne príslušnému správnemu orgánu, v ktorého územnom obvode sa páchateľ zdržiava alebo má pracovisko.

Objasňovanie priestupkov vykonávajú správne orgány a tiež aj orgány štátnej a obecnej polície.

Účastníkom konania  v konaní o priestupku je podľa Správneho poriadku  ten, o  koho právach alebo  právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať, prípadne koho práva,  záujmy alebo  povinnosti môžu  byť rozhodnutím  priamo dotknuté. Podľa zákona o priestupkoch sú účastníkmi konania:

a) obvinený z priestupku,

b) poškodený,  ak ide  o prejednávanie  náhrady majetkovej  škody

   spôsobenej priestupkom,

c) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to

   v časti konania týkajúcej sa zhabania veci,

d) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku

Pre priestupkové konanie v prvom stupni je ustanovená obligatórne ústna forma konania .V neprítomnosti  obvineného z  priestupku možno vec prejednať   len  vtedy,   ak   sa   odmietne  dostaviť   na  ústne pojednávanie, hoci  bol riadne predvolaný, alebo  sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.

Priestupky prejednávajú správne orgány z  úradnej povinnosti, ak nejde

o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh  - tzv. návrhové delikty. Návrhovými deliktami sú:

1. priestupky na úseku práva na prístup k informáciám
2. priestupky proti občianskemu spolunažívaniu (ublíženie na cti podľa    § 49   ods. 1  písm. a)  zákona o priestupkoch

Návrhové delikty sa prejednávajú len  na návrh postihnutej  osoby alebo jej  zákonného

zástupcu alebo opatrovníka , to znamená, že ak dotknutá osoba nesúhlasí s prejednaním priestupku, správny orgán nemôže konať a vec odloží. Lehota na začatie konania o priestupku je prekluzívna – 3 mesiace od odo dňa, keď sa navrhovateľ  o priestupku dozvedel

Ak  správny orgán zistí určité skutočnosti nasvedčujúce tomu, že priestupok nemôže prejednať, postúpi vec :

a) prokurátorovi alebo  orgánu Policajnému zboru,  ak skutočnosti

   nasvedčujú, že ide o trestný čin,

b) orgánu  príslušnému podľa  osobitného právneho  predpisu  na

   prejednanie skutku  tzv. osobitnej kategórie osôb ( sudcovia, prokurátori, osoby

   podliehajúce vojenskej právomoci )

c) správnemu orgánu  príslušnému na prejednanie  skutku, ktorý je

   iným správnym deliktom než priestupkom.

Na konanie o priestupkoch sa vzťahujú zásady stanovené v Správnom poriadku a taktiež na postup pri prejednávaní priestupkov sa subsidiárne vzťahuje Správny poriadok. Obvinený i poškodený majú práva a povinnosti stanovené zákonom o priestupkoch. Ak správny orgán vec neodloží alebo zo zákonných dôvodov konanie nezastaví, po prejednaní priestupku vydá rozhodnutie.

Výrok   rozhodnutia   o   priestupku,   ktorým   je   obvinený z priestupku  uznaný  vinným,  musí  obsahovať :

1. popis skutku s označením miesta  a času spáchania  priestupku,
2. vyslovenie viny,

1. druh a výšku sankcie,
2. prípadne  rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie
3. o započítaní času  do času zákazu činnosti
4. uložení ochranného  opatrenia
5. o nároku na náhradu škody
6. o trovách konania

Proti  rozhodnutiu o  priestupku môže  sa odvolať  v plnom rozsahu len obvinený z priestupku, a  ak ide o mladistvého, v jeho prospech aj jeho zákonný zástupca a orgán starostlivosti o dieťa. Poškodený sa môže odvolať len vo veci náhrady škody.

V odvolacom konaní správny orgán nemôže zmeniť uloženú sankciu v neprospech  obvineného z  priestupku, ak  nezistí nové podstatné skutkové okolnosti.

Návrh na preskúmanie rozhodnutia  o priestupku súdom možno podať až  po vyčerpaní riadneho  opravného prostriedku v správnom konaní. Týmto ustanovením sa realizuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a právo obrátiť sa na súd, ak účastník konania tvrdí, že rozhodnutím správneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Podmienkou podania žaloby je však najprv podanie odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu a až v prípade, že účastníkovi konania nebude vyhovené v tomto odvolacom konaní, môže sa obrátiť na súd. Súd však podľa § 247-250k Občianskeho súdneho poriadku preskúmava len zákonnosť právoplatného rozhodnutia o priestupku, t.j. celkovú správnosť konania. Napadnuté rozhodnutie buď potvrdí alebo pre nezákonnosť zruší. Proti rozhodnutiu súdu sa nepripúšťa opravný prostriedok  a preto je konečné.

3.5. Vybrané skutkové podstaty niektorých priestupkov

Priestupky proti poriadku v správe sú upravené v § 21 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupku proti poriadku v správe sa dopustí ten, kto :

a) neoprávnene  zhotoví  reprodukciu   ceniny  alebo  neoprávnene zhotoví  alebo uvedie  do obehu  predmet, ktorý  by mohol  byť  zamenený s ceninou alebo pečiatkou štátneho orgánu, obce alebo organizácie,  bez úmyslu  obohatiť sa  alebo sfalšovať verejnú listinu alebo uvedené predmety,

b) úmyselne  uvedie nesprávny  alebo neúplný  údaj orgánu štátnej správy  alebo obci  alebo mu  požadovaný údaj  zatají, hoci má povinnosť takýto údaj uviesť,

c) úmyselne  neoprávnene  užíva  vedeckú  alebo  umeleckú hodnosť alebo titul absolventa vysokej školy,

d) úmyselne  zničí,  poškodí  alebo  neoprávnene  odstráni  alebo poruší uzáveru alebo úradnú značku,

e) úmyselne  zničí,  poškodí  alebo  neoprávnene odstráni verejnú vyhlášku alebo pozmení jej obsah,

f) úmyselne  podá  nepravdivú   alebo  neúplnú  svedeckú  výpoveď v správnom   konaní  alebo   podá  nepravdivé   alebo  neúplné vysvetlenie  orgánu  oprávnenému  objasňovať  priestupky alebo uvedie  nepravdivý  údaj  v  čestnom  vyhlásení  pred  orgánom štátnej správy alebo obce,

g) úmyselne neoprávnene sa vydáva za verejného činiteľa,

h) úmyselne     nedodrží     obmedzujúce     opatrenie    uložené v priestupkovom konaní.

(2) Za priestupok podľa  odseku 1 písm. a) až  c) možno uložiť pokutu do  1 000 Sk, za priestupok  podľa odseku 1 písm. d)  až h) pokutu do 3 000 Sk.

Priestupky proti  bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sú upravené v § 22 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupky na úseku podnikania sú upravené v § 24 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupku na úseku podnikania sa dopustí ten, kto

a) poškodí iného  na cene, akosti,  množstve alebo hmotnosti  pri predaji tovaru alebo poskytovaní iných služieb,

b) v obchode  alebo pri  inom podnikaní  spracúva, predáva  alebo v súvislosti s  tým skladuje alebo  po vykonanej oprave  alebo úprave vydáva tovar z drahých kovov, ktorý nezodpovedá právnym predpisom o jeho povinnom preskúšaní alebo úradnom označení,

c) falšuje  alebo  úmyselne  zneužije  úradnú  značku  pre  tovar z drahých kovov alebo úmyselne  uvedie do obehu tovar označený takou značkou,

d) neoprávnene  vykonáva  obchodnú,  výrobnú  alebo inú zárobkovú činnosť,

e) spôsobom  odporujúcim zákonu  úmyselne vyzradí  obchodné alebo bankové  tajomstvo  alebo  skutočnosť,  na  ktorú  sa vzťahuje zákonom uložená povinnosť zachovávať mlčanlivosť.

(2) Za priestupok  podľa odseku 1  písm. a) a b)  možno uložiť pokutu do  5 000 Sk, za  priestupok podľa odseku  1 písm. c) a  d) pokutu do 10 000 Sk a za priestupok podľa odseku 1 písm. e) pokutu do 100 000  Sk. Zákaz činnosti až do jedného  roka možno uložiť za

priestupok podľa odseku 1 písm. a) až c) a e).

Priestupky na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami sú upravené v § 30 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupku na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami sa dopustí ten, kto :

a) predá,  podá alebo  inak umožní  požitie alkoholických nápojov osobe  zjavne  ovplyvnenej  alkoholickým  nápojom  alebo  inou návykovou  látkou,  osobe  mladšej  ako  osemnásť  rokov alebo osobe, o  ktorej vie, že bude  vykonávať zamestnanie alebo inú činnosť,  pri  ktorej  by  mohla  ohroziť  zdravie  ľudí alebo poškodiť majetok,

b) neoprávnene  predá,  podá  alebo   inak  umožní  druhej  osobe škodlivé užívanie inej návykovej látky, než je alkohol,

c) sa   nepodrobí  opatreniu   postihujúcemu  nadmerné  požívanie alkoholických nápojov alebo užívanie iných návykových látok,

d) úmyselne  vyrobí  liek  alebo  destilát  bez  povolenia  alebo úmyselne lieh alebo destilát vyrobený bez povolenia prechováva alebo uvádza do obehu,

e) úmyselne umožňuje  požívať alkoholický nápoj  alebo užívať iné návykové  látky  osobe  mladšej  ako  osemnásť  rokov,  ak tým ohrozuje jej telesný alebo mravný vývoj,

f) požije alkoholický nápoj alebo  užije inú návykovú látku, hoci vie,  že bude  vykonávať  zamestnanie  alebo inú  činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť zdravie ľudí alebo poškodiť majetok,

g) po požití  alkoholického nápoja alebo po  užití inej návykovej látky vykonáva činnosť uvedenú v písmene f),

h) v  stave vylučujúcom  spôsobilosť, ktorý  si privodil  požitím alkoholického  nápoja  alebo   užitím  inej  návykovej  látky vykonáva činnosť uvedenú v písmene f).

(2) Za priestupok  podľa odseku 1  písm. a), b),  c), d) a f možno  uložiť pokutu  do 3 000  Sk, za  priestupok podľa  odseku 1 písm. e)  a g) pokutu do  5 000 Sk a za  priestupok podľa odseku 1 písm. h) do  10 000 Sk; zákaz činnosti do  šiestich mesiacov možno

uložiť za priestupok  podľa odseku 1 písm. f),  do jedného roku za priestupok podľa odseku 1 písm. g)  a do dvoch rokov za priestupok podľa odseku 1 písm. h).

Priestupok na úseku práva na prístup k informáciám upravuje   § 42a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupku sa  dopustí aj ten, kto  vedome vydá a zverejní nepravdivé,  neúplné  informácie,   kto  poruší  povinnosť  určenú osobitným predpisom, (Zákon  Národnej  rady  Slovenskej  republiky  č. 211/2000 Z.z. o slobodnom  prístupe  k  informáciám  a  o  zmene  a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) alebo ten,  kto vydaním rozhodnutia alebo

vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií. Za  tento priestupok  možno  uložiť  pokutu do 50 000 Sk a zákaz činnosti až na dva roky.

Priestupky proti občianskemu spolunažívaniu upravuje   § 49 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupku proti občianskemu spolunažívaniu sa dopustí ten, kto

a) inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech,

b) inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví,

c) úmyselne  uvedie  nesprávny  alebo  neúplný  údaj pred štátnym orgánom, pred  orgánom obce alebo pred  organizáciou za účelom získania neoprávnenej výhody,

d) úmyselne naruší  občianske spolunažívanie vyhrážaním  ujmou na zdraví,  drobným    ublížením  na  zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním,

e) od  iného  násilím  sám  alebo  za  pomoci ďalších osôb vymáha majetkové práva  alebo práva z nich  vyplývajúce, o ktorých sa domnieva,   že   mu   patria   bez  vykonateľného  rozhodnutia príslušného orgánu,

f) napomáha osobnou účasťou  násilnému vymáhaniu majetkových práv alebo práv  z nich vyplývajúcich,  hoci na ich  vymáhanie niet vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu.

(2) Za priestupok podľa odseku  1 písm. a) možno uložiť pokutu do  1 000  Sk,  za  priestupok  podľa  odseku  1  písm. b)  až  d) a písm. f)  pokutu do  3 000  Sk a  za priestupok  podľa odseku  1 písm. e) pokutu do 10 000 Sk.

Priestupky proti majetku upravuje   § 50 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Priestupku  proti majetku sa  dopustí ten, kto úmyselne  spôsobí škodu na cudzom  majetku  krádežou,  spreneverou,  podvodom  alebo zničením alebo poškodením veci z takého  majetku, ak škoda nedosahuje výšku minimálnej  mesačnej mzdy  ustanovenej všeobecne  záväzným právnym predpisom, alebo sa o takéto konanie pokúsi. Za tento priestupok  možno uložiť pokutu do 10 000 Sk.

SPRÁVNE SÚDNICTVO

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe:

1. žalôb
2. alebo opravných prostriedkov

Na preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov sú vecne príslušné krajské súdy. V zákonom stanovených prípadoch rozhodujú o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov okresné súdy, a to je len jeden prípad -  ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu správneho orgánu o priestupku obvineného.

V ďalšom jednom prípade rozhoduje o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov Najvyšší súd Slovenskej republiky  ,a to  ak žaloba smeruje proti rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy .

Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov

Konanie na súde sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.
Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Súd môže rozhodnúť o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Predpokladom  konania súdu o podanej žalobe je voči rozhodnutiu správneho orgánu je, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

Žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu, poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach žiadateľov o priznanie postavenia utečenca.

Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Prokurátor môže žalobu podať do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené protestu, najneskôr však do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Spôsoby rozhodnutia súdu o podanej žalobe :

1. Súd žalobu zamietne ( a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdí) ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.

2. Súd žalobe vyhovie a zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že

a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov,

c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené,

e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

Správne orgány sú viazané právnym názorom súdu. Proti rozsudku súdu  o zamietnutí žaloby je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým žalobe vyhovel,  je odvolanie prípustné, len ak bolo rozhodnutie zrušené z dôvodov podľa písmen a) a b).

Pre rozhodovanie súdov o žalobách voči rozhodnutiam SO teda platí kasačný princíp, čo znamená, že súd môže rozhodnutie SO zrušiť alebo žalobu zamietnuť. Súd nevykonáva dokazovanie.

Rozhodovanie opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov

V niektorých prípadoch  zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (teda o riadnych opravných prostriedkoch).

Sú to nasledovné prípady:

:
Napr. zákon o občianskych združeniach 83/1990 Zb v znení platných predpisov  ustanovuje, že  proti rozhodnutiu MV o odmietnutí registrácie môžu členovia prípravného výboru podať do 60 dní odo dňa, keď rozhodnutie bolo ich splnomocnencovi doručení, opravný prostriedok na Najvyšší súd.

Podľa zákona č. 513/2006Z.z. o sociálnom poistení , Ústredie Sociálnej poisťovne rozhoduje v prvom stupni o dôchodkových dávkach, o úrazovej rente a o pozostalostnej úrazovej rente. Proti rozhodnutiu ústredia možno podať opravný prostriedok v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia, o ktorom rozhoduje Krajský súd.

Podľa zákona č. 162/1995 Zz. v platnom znení, proti rozhodnutiu Správy katastra o zamietnutí povolenia vkladu do katastra nehnuteľností sa možno odvolať do 30 dní od doručenia rozhodnutia na Krajskom súde. Odvolanie sa podáva prostredníctvom správy katastra, ktorá môže rozhodnúť o odvolaní v rámci autoremedúry za podmienok uvedených v správnom poriadku.

O opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.Proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie.