Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Správne právo hmotné

Náležitosti správnych aktov. (sphi.-nalezitosti_vybavenia_spr.aktov.doc)

A) Devolúcia kompetencie

1. = ak kompetentný orgán po určité obdobie (prevažne stanovené právnymi predpisom) nekoná tak, ako to pre neho vyplýva z platného práva, na základe zákona sa presúva kompetencia konať a rozhodnúť vo veci na orgán vyššieho stupňa.
2. Pôvodne kompetentný orgán je povinný uhradiť náklady výkonu orgánu, na ktorý kompetencia prešla
3. Prevažne sa aplikuje v oblasti aplikačných rozhodovacích procesov
4. Neuplatňuje sa v oblasti normotvorby a veľmi zriedka pri riadiacej a organizátorskej činnosti

Právo na devolúciu môže po uplynutí lehoty uplatniť aj účastník na správnom orgáne vyššieho stupňa  

B) Určenie lehoty na vybavenie

1. Stanovenia lehoty na vybavenie má za cieľ dosiahnuť , aby vec bola vybavená v primeranom časovom úseku
2. Jej stanovenia však nie je podmienku pre posudzovanie nečinnosti orgánu VS. Konať v konkrétnej situácii je totiž nie len jeho právom, ale aj povinnosťou. Za nečinnosť sa potom považuje aj ak kompetentný orgán nekoná po „dlhšie časové obdobie“ alebo „neprimerane dlho“. Výklad týchto pojmov sa necháva na konkrétnu situáciu.
3. Nedodržanie stanovenej lehoty by malo viesť k disciplinárnej zodpovednosti (taktiež to nevylučuje uplatnenie nároku na náhradu škody)

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

Lehoty na rozhodnutie

1. V jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne.
2. V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.

C) Fikcia pozitívneho rozhodnutia

1. V prípade nečinnosti správneho orgánu sa predpokladá, že vec je rozhodnutá v úplnom súlade s návrhom na začatie konania
2. Uplatňuje sa v špeciálnych druhoch aplikačných rozhodovacích procesov (stavebné konanie)
3. Neuplatňuje sa tam, kde by mohlo dôjsť k ohrozeniu dôležitého spoločenského záujmu, pri kontradiktórnych záujmoch, normotvorbe a v oblasti riadenia a organizácie

D) Fikcia negatívneho rozhodnutia

1. Predpokladá sa vydanie zamietavého rozhodnutia
2. Jej uplatnenie v oblasti riadenia a organizácie nie je možné úplne vylúčiť

E) Sťažnosť na nečinnosť

Zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach

1. Sťažnosť je podanie FO, PO, ktorým

1. Sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pretože došlo k ich porušeniu alebo k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy,
2. upozorňuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah orgánu verejnej správy.

Podanie sťažnosti

2. Sťažnosť sa podáva spravidla písomne alebo ústne v záujme jej urýchleného a efektívneho vybavenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.
3. Všetky orgány verejnej správy sú povinné prijímať sťažnosti. Prijaté sťažnosti, na ktorých vybavenie alebo prešetrenie nie sú príslušné, sú povinné bezodkladne postúpiť orgánu príslušnému na ich vybavenie a zároveň o tom upovedomiť sťažovateľa.
4. Najširšie uplatnenie

F) Disciplinárna zodpovednosť

1. Môže ju uplatniť nadriadený orgán len tam, kde existuje pracovno-právny vzťah alebo obdobný. ( Napríklad: pri prenesenom výkone štátnej správy odvolací orgán nemôže uplatniť disciplinárnu zodpovednosť voči starostovi obce, ktorý je nečinný v stavebnom konaní)

G) Pokuta za nečinnosť

1. Pokuty ukladané orgánmi VS pri nečinnosti

1. Najmä ukladanie pokút zamestnancom VS za marenie výkonu VS alebo nesplnenie si povinnosti

2. Pokuty za nečinnosť ukladané súdmi

2. Na návrh FO alebo PO
3. Súd uloží povinnosť rozhodnúť v lehote 3 mesiacov od vydanie rozhodnutia
4. Za nedodržanie súdom uloženej povinnosti môže súd uložiť pokutu – aj opakovane do výšky 100 000 Sk

H)Príkaz konať – ústavná sťažnosť

1. Čl. 127 Ústavy SR:

(1)Ak nečinnosťou orgánu došlo k porušeniu práv alebo slobôd FO alebo PO, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

2. (3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

3. (4) Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.

I) Správna žaloba na nečinnosť – Občiansky súdny poriadok

1. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
2. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
3. Prokurátor môže podať návrh podľa odseku 1, ak orgán verejnej správy je v konaní nečinný aj po upozornení prokurátorom.
4. Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu môže súd na opakovaný návrh účastníka, ak je správny orgán naďalej nečinný, uložiť pokutu do 100 000 Sk, a to aj opakovane. Pred rozhodnutím o pokute si súd vyžiada stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

J) Sťažnosť na nečinnosť podaná na ES pre ĽP

1. Najprv musia byť vyčerpané všetky vnútroštátne prostriedky nápravy
2. Namietané porušenia sa musia týkať práv uvedených v ED o ochrane ĽP a ZS

28.        Európske správne práva – pojem, charakteristika, vývoj

1. európske správne právo

1. môžeme rozlíšiť tri rôzne poňatia a významy tohto pojmu, ktoré nám vo svojom spojení dávajú celkový obraz európskeho správneho práva

1. európske správne právo ako správne právo Európskeho spoločenstva a Európskej únie
2. európske správne právo ako spoločného správneho priestoru, teda právo vytvárané a používané na rôznych úrovniach medzivládnej spolupráce a slúžiace tak nielen pre účely administratívnej kooperácie a integrácie členských štátov EU, ale aj iných nositeľov a vykonávateľov verejnej správy, bez toho aby tomu bránili právne prekážky vnútroštátnej povahy
3. európske správne právo ako právo, ktoré je spoločné pre verejnú správu európskych demokratických štátov, a to v rovine všeobecných pojmov, ako aj v rovine spoločných právnych princípov a základných inštitútov

2. charakteristika

2. pramene

1. primárne (komunitárne právo)

1. zakladajúce zmluvy, zmluvy o pristúpení nových členských štátov a všeobecné princípy právneho spoločenstva:

1. princíp formálnej a materiálnej rovnosti
2. princíp viazanosti správy zákonmi, resp. právom
3. princíp obmedzenej voľnosti správneho rozhodovania
4. princíp ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania
5. princíp proporcionality
6. princíp zodpovednosti správy

2. normatívne dohody – s inými štátmi a organizáciami

2. sekundárne predpisy (únijné právo):

1. nariadenia
2. smernice
3. rozhodnutia
4. odporúčania a stanoviská

3. priamy a nepriamy výkon verejnej správy EÚ – európske správne právo je v prevažnej miere vykonávané členskými štátmi; časť však vykonáva aj EÚ a to priamym alebo nepriamym výkonom verejnej správy

3. priamy

1. priamy výkon verejnej správy orgánmi a úradmi EÚ je daný predovšetkým vo veciach predaných členskými štátmi do výlučnej kompetencie Európskej únie
2. výlučnou právomoc možno uplatniť aj v prípadoch, keď sa v rámci zdieľanej kompetencie ukáže ako nevyhnutné uzavrieť medzinárodnú zmluvu na úrovni EÚ
3. výlučnú právomoc uplatňuje EÚ vo svojich vnútorných veciach

4. nepriamy – ide o konzultačné kompetencie orgánov EÚ voči úradom členských štátov

1. vykonávanie exekutívnej alebo administratívnej kompetencie, ktorá má základ v práve EÚ, iným než únijným orgánom alebo úradom
2. vykonávanie exekutívnej alebo administratívnej kompetencie, ktorá má základ v práve EÚ prostriedkami  vnútroštátneho práva členských štátov EÚ
3. vykonávanie len určitej časti exekutívnej alebo administratívnej kompetencie orgánom alebo úradom EÚ

3. vývoj

4. 1949 – založenie Rady Európy

5. od roku 1957 zahŕňa aj Európsku konferenciu miestnych orgánov; v súčasnosti je z toho Kongres miestnych a regionálnych samospráv

5. 1951 – Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele
6. 1957 – Zmluva o založení Európskeho spoločenstva atómovej energie
7. 1958 – Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímska zmluva)
8. 1986 – Jednotný európsky akt
9. 1992 – Maastrichtská zmluva – Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Zmluva o Európskej únii
10. 1997 – Amsterdamská zmluva
11. 2001 – Zmluva z Nice