Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Sociálno-právna ochrana študentov

Sociálna politika, soc. zabezpečenie. (socialna_politika.doc)

Sociálna politika

Definícií je široké spektrum od tých najširších (najkomplexnejších) zahŕňajúcich všetky opatrenia spojené s realizáciou ekonomických  zmien (reforiem) smerujúce k občanovi až po tie najužšie spojené so systémom sociálneho zabezpečenia, ktorý je orientovaný iba na hmotné zabezpečenie jednotlivca pri vzniku (negatívnych) sociálnych udalostí.

Niektoré definície sú vybudované na cieľoch a zameraní sociálnej politiky, iné na hlavných činnostiach sociálnych subjektov pôsobiacich v sociálnej sfére.

Najširšia definícia zahŕňa – všetky opatrenia štátu a ďalších spoluparticipujúcich subjektov voči občanovi (tzv. aktívny prístup štátu), ku ktorým sa štát zaviaže v spoločenských dokumentoch najvyššej sily a to na medzinárodnej úrovni (ratifikáciou a podpisom medzinárodného dohovoru) ako na národnej úrovni (Ústava SR- 5.oddiel II. hlavy).

Definícia podľa V. Staňeka – sociálna politika je súbor aktivít, opatrení, ktoré cieľavedomo smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho života, zlepšovaniu životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu sociálnej suverenity či bezpečia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny.

Iní odborníci, resp. autori sociálnu politiku vnímajú ako súčasť verejnej politiky alebo ju vymedzujú negatívne, t. j. identifikujú znaky, ktorými sa odlišuje od ostaných politík (napr. hospodárskej politiky, menovej politiky atď.).

I. Tomeš – definuje sociálnu politiku ako sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo udržanie a fungovanie svojho osobitého alebo  iného (štátneho) sociálneho systému. Takmer všetky definície majú jedno spoločné, a to, že smerujú k podpore hospodárskej politiky a ku garancii (ústavných) sociálnych práv, ku ktorým sa štát zaviazal a ich realizáciu musí zabezpečovať najmä prostredníctvom vybudovania sociálneho modelu (známe trojčlenenie na poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory, a sociálnej pomoci), ktorý vytvorí podmienky pre získanie sociálnych istôt (resp. ochrany) jednotlivca (pri vzniku medzinárodne katalogizovaných sociálnych udalostí).

Naša definícia sociálnej politiky orientuje sa viac na skúmanie normatívneho vyjadrenia vzťahov medzi sociálnymi subjektmi, t. j. zaoberá sa skúmaním a ovplyvňovaním činnosti subjektov sociálnej sféry (štátna sféra, verejná sféra, súkromná sféra), ktoré prerozdeľujú sociálne blaho (dobro) v spoločnosti podľa určitého dohodnutého mechanizmu (sociálno-zabezpečovací model až sociálno–paternalistický model, poisťovací model) sociálne odkázaným jednotlivcom (užšie občanom SR).  

Z uvedeného vyplýva, že sociálna politika je interdisciplinárny odbor, nakoľko sa zaoberá prerozdeľovacím modelom, ktorý má svoj základ vo finančnej (daňovej) sústave, subjektmi inštitucionálne zakotvenými v štátnej, verejnej sfére a v mimovládnej sfére a napokon metódami a formami realizácie činností zameraných na určité ciele, t. j. sociológiou spoločnosti  a jednotlivca = sociálna práca a pedagogika.  

V jadre definície sociálnej politiky sa nachádza znak plurality (non plurality) sociálnych subjektov a variácie rôznych prerozdeľovacích typov (modelov) aplikovaných v určitých spoločensko-ekonomických etapách vývoja spoločnosti (klasický liberalizmus, neoliberalizmus, socialistické resp. sociálno-demokratické zriadenie). Oba zmienené znaky možno spoločne a vzájomne podrobiť bližšej analýze.

Vo vede sociálnej politiky sa používa iná vžitá typológia modelov sociálnych politík vnímaná cez mieru účasti štátu v sociálnom systéme (alebo jeho zásahov do sociálneho systému), čím zároveň podmieňuje (určuje) obsah, ciele a úlohy tej-ktorej sociálnej politiky. Ide o nasledovnú typológiu:

1. Inštitucionálno – redistributívny (paternalistický model, finančne náročný model, štát je najvýznamnejším sociálnym subjektom)
2. Pracovno-výkonový (korporatistický, za príklad môže poslúžiť zákon č. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách  - teda ide o známu tripartitu a na jej základe vytvorenú Hospodársku a sociálnu radu SR ako poradný, dohodovací a konzultačný orgán vlády SR)
3. Reziduálny (zostatkový model sociálnej politiky, v ktorom hlavnú úlohu pri tvorbe sociálnej politiky preberajú nižšie postavené subjekty sociálnej politiky a štát zabezpečuje iba fungovanie záchrannej sociálnej siete na úrovni zabezpečenia základných životných podmienok, t. j. nad úrovňou chudoby, napr. Veľká Británia).

Iné členenie vychádza zasa z pochopenia vzťahov medzi štátom, trhom a rodinou, ktorého výsledkom sú tri sociálne modely štátov (často používané vo verejnom živote):

1. Liberalistický model sociálneho štátu (uprednostňuje sa uplatňovanie princípu slobody v sociálnej politike)

2. Sociálno-demokratický model sociálneho štátu (uplatňovaný aj v SR, napr. čl. 55 odst. 1 Ústavy SR „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“ ide o snahu vyjadriť synergiu ekonomických a sociálnych cieľov, ktoré by sa mali dosahovať rozumnou hospodárskou politikou)

3. Konzervatívny model sociálneho štátu (orientovaná politika na tradičné hodnoty spoločnosti (vrátane rodiny) a nezáujem presadzovať do zaužívaných postupov (modelov) nové trendy, myslenie a prístupy k riešeniu sociálnej agendy).

K sociálnym subjektom, ktorých význam narastá alebo klesá v závislosti od aplikovaného modelu sociálnej politiky, zaraďujeme:

1. štátne, resp. sústava ním vytvorených orgánov
2. zamestnávatelia
3. odborové organizácie
4. územná a miestna samospráva
5. charitatívne organizácie, organizácie občianskych iniciatív vrátane cirkví (zakladané napr. ako právnické osoby, združenia, neziskové organizácie)
6. rodiny, domácnosti a občania

Občan, resp. jednotlivec je zároveň aj objektom sociálnej  politiky, pretože jej hlavným (a primárnym) cieľom je práve rozvoj jednotlivca, kvalita spôsobu jeho života, jeho uplatnenie v spoločnosti prostredníctvom rozvoja jeho schopností, tvorivých duševných síl a rozvoja jeho osobnosti. Takto možno objekty štruktúrovať podľa ekonomickej aktivity, vzdelania, podľa dosahovaného príjmu, veku a pohlavia.

Postavenie sociálnej politiky a aj jej význam je ovplyvnený hospodárskou politikou daného štátneho celku, význam sociálnej politiky narástol najmä v 70. rokoch minulého storočia a najmä po prijatí Jednotného európskeho aktu na úrovni Európskych spoločenstiev a Amsterdamskej revízii Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev (1997). In concreto, majú podstatný význam z pohľadu sociálnych cieľov zhrnutých do tzv. Európskeho sociálneho modelu a ktoré sú obsahom čl. 4 ods. 2 písm. b) a čl. 151 až 153 Zmluvy o fungovaní EÚ (odporúčam naštudovať).

Funkcie:

1. ochranná funkcia, ktorá má zabrániť sociálnej exklúzii jednotlivca zo života spoločnosti; ochrániť ho pred ním nezavineným prepadom pod hranicu chudoby. Zároveň predchádzať vzniku sociálnych konfliktov v spoločnosti  

2. motivačná a stimulačná funkcia, t. j. motivovať nielen viaceré sociálne subjekty k účinnej podpore a realizácii sociálnej politiky, ale najmä jednotlivca primäť k zodpovednosti za riešenie svojej sociálnej situácie či postavenia.

3. rozdeľovacia funkcia – úzko súvisí s uplatnením prerozdeľovacích princípov (ktoré uplatniť a v akej miere na úkor ostatných princípov ??? -  rovnosť, sociálna spravodlivosť, adresnosť–neadresnosť, sociálna odkázanosť, zásluhovosť, dobrovoľnosť alebo povinná participácia) v distributívnom mechanizme

4. Preventívna funkcia – uplatnenie preventívnych opatrení za účelom predchádzania negatívnych sociálnych javov až patologických napr. zák. č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele alebo zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v súvislosti s využitím sociálneho poradenstva)

5. Homogenizačná funkcia – odstraňujúca neprimeranú rôznorodosť v príjmoch (napr. dôchodkové dávky a ich valorizácia), preto úzko súvisí s prerozdeľovacou funkciou.

Aktuálne najvýznamnejšie úlohy:

1. Zmiernenie nepriaznivého demografického vývoja a následné prispôsobenie sociálnych systémov tejto skutočnosti (dlhodobo udržateľné dôchodkové systémy (zásluhovosť a vek sú dostačujúce opatrenia modernizujúce doterajšie poistné systémy... je to postačujúce?); podpora natality, mladých rodín)
2. Podpora mobility pracovnej sily v rámci Európskeho spoločenstva
3. Podpora trvalo udržateľného ekonomického rozvoja, t.j. prepojenie rastu ekonomiky so znižovaním nerovností (tak individuálnych ako aj regionálnych) a podporou sociálnej kohézie
4. Podpora vedomostnej  spoločnosti
5. Zmierňovanie nepriaznivých globalizačných následkov (mení sa štruktúra ekonomických subjektov, pretože nie všetky sa dokázali adaptovať na nové európske trhy a pravidlá, t .j. je potrebné posilňovať aktívne nástroje politiky zamestnanosti, ktoré sú obsiahnuté v Národných akčných programoch)
6. Podpora sociálnej inklúzie určitých skupín obyvateľstva, napr. znevýhodnení uchádzači o zamestnanie, skupina tzv. „nezamestnateľných osôb“, zastavenie prehlbovania sociálnej stratifikácie obyvateľstva na základe rozdielnej príjmovej úrovne (služby zamestnanosti sú už konštruované spôsobom, aby najväčšia časť štátnej pomoci bola nasmerovaná do najzaostalejších regiónov, napr. výška viacerých príspevkov v rámci služieb zamestnanosti závisí od evidovanej miery nezamestnanosti v okrese, či ide znevýhodneného uchádzača o zamestnanie a od typu regiónu)
7. Posilnenie tripartitizmu v sociálnych procesoch
8. Uplatňovať také riešenia a trendy v sociálnej politike, ktoré skĺbia solidarity so zásluhovosťou
9. Ciele dané Európskou sociálnou agendou (Nice 2000): dosiahnuť plnú zamestnanosť, rozvíjanie mobility pracovnej sily, využívať výhody hospodárskej a menovej spolupráce, posilňovať sociálnu súdržnosť, problém starnutia obyvateľstva, rozširovanie EÚ, globalizácia so sociálnou dimenziou.

Väčšina uvedených úloh sa dosahuje budovaním, resp. transformáciou (reformami) sociálnopoisťovacích systémov, daňových systémov, záchrannej sociálnej siete – systému sociálnej pomoci, politiky zamestnanosti.  Funkčnosť týchto systémov je podmienená dobre fungujúcim trhovým mechanizmom (je potrebné naakumulovať kapitál, financie, ktorý je následne potrebné prerozdeliť čo najspravodlivejšie a najefektívnejšie, aby nedošlo len k jeho konzumácii, ale aby sa prejavil ak zvýšenou aktivitou príjemcov sociálnej (hmotnej) pomoci a služieb).  

(Najvýznamnejšie) Druhy sociálnej politiky:

10. zdravotnícka politika
11. politika zamestnanosti
12. bytová politika
13. rodinná politika
14. politika životného prostredia, resp. enviromentálna politika
15. vzdelávacia politika

Navýznamnejšie medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa otázkami sociálnych práv:

Medzinárodný pakt OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966 (publik. pod č. 120/1976 Zb. )

Dohovor MOP č. 102  o minimálnych štandardoch v sociálnom zabezpečení z roku 1952 (publikovaný pod č. 461/1991 Zb.)

Dohovor ILO č. 130 o liečebno–preventívnej starostlivosti a dávkach v chorobe (publikovaný ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 537/1990 Zb.

Dohovor ILO č. 183 z roku 2000 o revidovaní Dohovoru MOP o ochrane materstva z roku 1952 (publikovaný ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 190/2002 Z. z)

Dohovoru ILO č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach z roku 1967 (publikovaný ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 416/1991 Zb.)

Európska sociálna charta a jej dodatkový protokol (publikovaný pod č. 329 a 330/1998 Z. z.)

Revidovaná Európska sociálna charta z roku 1996 (publikovaná pod č. 273/2009 Z. z.)

Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia z roku 1964 Štrasburg (dokument Rady Európy pod č. 48)

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení viacerých protokolov (Rím, 1950)

Na úrovni EÚ je to Charta základných sociálnych práv pracovníkov ES (1989) a Charta základných práv EÚ (2000 Nice)

Na národnej úrovni:

Ústava SR (publik. pod č. 460/1992 Zb.) a Listina základných práv a slobôd (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.)