Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trnavská univerzita / Právnická fakulta / Politická a právna filozofia 20.storocia

Tézy na skúšku. (otazky_overene_casom.doc)

Politická a právna filozofia 20. storočia

okruh otázok na skúšku

1. Otázky otvorené časom.

Právo a jeho pôvod? Všetko od štátu? Štát je vlastne jediným tvorcom práva. Právo patrí silnejším?  Spravodlivosť je všetko, čo prospeje silnejšieho ale Sokrates odpovedá, tak to nemá byť. Alebo to tak nemá byť?

Právo by malo byť vyrovnané medzi silnejším a slabším. Právo by malo byť rovné. Rovnosť pred právom.

Pochádza všetko právo od štátu? Štát je hlavným nositeľom práva. / alternatívne autority – príroda, rozum, svedomie. Prirodzené právo platí aj keby Boha nebolo – začiatok modernej koncepcie prirodzeného práva. Na toho nadviazali nemecký osvietenci – prirodzené právo odvodené z rozumu. Všetci sme príslušníkmi ľudského rodu, ľudstvo je jednotné a  rozum, vie ho používať a preto je prirodzené právo osobeneodnatelné.

Pre účely práva je treba rozum predpokladať.

Kant – filozof. – slobodu treba predpokladať. Predpokladáme, že ľudia môžu slobodne konať.

2. Právny pozitivizmus – pojem práva.

Sa stal filozofiou modernej spoločnosti, ktorý reagoval na jej problémy

- opieral sa o tradície empirizmu /D. Hume/

-> veda sa chápe ako jediný prostriedok poznania a rozhoduje aj o tom, čo je pozitívne

- odmieta špecifické filozofické poznanie a základné filozofické problémy považuje za pseudoproblémy

- filozofia má len zhrňovať a systematizovať výsledky vied

- orientuje sa na to, čo je dané, faktické a odmieta všetko nadprirodzené alebo vyšpekulované => dôraz na racionálne prvky poznávacieho procesu /boj proti tmárstvu/ a metódy vedeckého bádania /overovanie hodnoverných  historických údajov/, hromadenie historických dát

- rozvíjal sa v období asi 100 rokov v 3 fázach:

 1. klasický pozitivizmus

 2. empiriokriticizmus

             => veda ako systém znakov a schém skúsenosti

        -> pravda = prospôsobenie myšlienok sebe navzájom

       -> odmieta existenciu vonkajšieho sveta ako zdroja našich pocitov, prostredie je opisom dojmov „čistej skúsenosti

 3. novopozitivizmus /Viedenský krúžok/

     - v 20. r. 20. st. nadväzuje na machizmus

    - skutočné vedy sú iba prírodné vedy

    - dominantným problémom je očistenie vedy od pseudovedy

    - zaoberá sa problémami modernej logiky, jazyka a štruktúry vedeckého poznania

    - aká je podstata sveta nie je záležitosťou filozofie ale fyziky, vedomie je zasa záležitosť psychológie,

    - čo je potom ale predmetom filozofie? – je to to, čo je spoločné všetkým vedám, t.j. metódy poznania, spôsoby

      myslenia, verifikácia vedeckej práce, problematika vedeckého jazyka

    - analýza vedeckého jazyka viedla k vytvoreniu novodobej logiky  /bez nej by nebola kybernetika, počítače, atď./

       – tú vytvorili práve novopozitivisti

   - predstavitelia: L. Wittgenstein, B. Russell, R. Carnap

POSTPOZITIVIZMUS

- kon. 50. r. 20. st. prestáva byť dominantnou vedou filozófia vedy, do poredia sa dostáva otázka vývinu vedeckého

 poznania – t.j. analýza dejín vedy

- vo vývine vedy rozlišujeme 3 etapy:

 1. predvedecké obdobie – množstvo škôl

 2. obdobie normálnej vedy – jedna dominantná teória

 3. obdobie krízy vedy – anomálie, ktoré problematizujú teóriu a nie je možé ich vysvetliť v rámci dominantnej teórie

                                        /=paradigma/ => noví kandidáti na paradigmu, prechod od jednej k druhej = vedecká

                                        revolúcia

- predstavitelia: K. R. Popper, T. Kuhn, P. Feyerabend, I. Lakatos

3. Prirodzenoprávna škola – idea práva.

škola prirodzenoprána

1. učenie o ideálnom práve, nezávislom od štátu, vyvierajúcom z rozumu a prirodzenosti človeka. Zárodky tákýchto názorov sú už v antike u Sokrata, Platona a i. V stredoveku pokladali prirodzené právo za druh božieho zákona ( Tomáš Akvinský). Idea prirodzeného práva sa najviac rozšírila v období buržoáznych revolúcií za Západe 17.-18. storočia. Rozpracúvali ju najmä Grotius, Spinoza, Locke, Rousseau, Montesquieu, Holbach, Kant, Radiščev a ď. Prirodzenoprávna škola bola súcasťou teoretického základu kritiky feudalizmu a zdôvodňovania prirodzenosti a rozumnosti buržoáznej spoločnosti.

Kto má moc, nemusí mať aj právo, pretože právo silnejšieho je najväčšie bezprávie. Svojvoľnému uplatňovaniu moci čelí idea práva a to ideou je spravodlivosť

4. Právny realizmus – život práva.

- vychádza z teórie pragmatizmu -za pravdivú považuje takú teóriu, ktorá sa osvedčuje v praxi, t.j. ktorá je užitočná

- znakom všetkých teórií, ktoré vyúsťujú do právneho realizmu je programové skúmanie práva v činnosti /law in

  action/, ktoré pôsobí na život spoločnosti

5. Právna komparatistika – porovnávanie práv.

Právna komparatistika je jedným z najmladších právnych odvetví. Vznik 1900. Donedávna prebiehal spor o jej samotnej existencii. Bolo sporné, či ide o samostatné právne odvetvie, alebo ide len o názov pre pracovnú metódu v právnej vede. Pre komparatistiku je príznačné používanie porovnávacej metódy.

Porovnávaciu právnu vedu možno vymedziť ako vedu, podstatou ktorej je skúmanie práva za účelom získavania nových poznatkov porovnávaním a rozlišovaním rôznych právnych systémov alebo ich súčastí, pričom zohľadňuje ich historický vývoj, národné tradície a determinujúce spoločenské procesy. Právnou komparatistikou je porovnávanie rôznych právnych systémov s cieľom zistiť ich podobné a rozdielne črty.

Pre komparatistiku bola charakteristická terminologická nepresnosť pri jej označovaní, používal sa termín porovnávacie právo (v dôsledku nesprávneho prekladu z angličtiny resp. z francúzštiny).

Právna komparatistika sa realizuje vo všeobecnej teórii práva, ale najmä ako odvetvová komparatistika (najväčší význam má v oblasti občianskeho práva, okrem toho v ústavnou, trestnom, procesnom a správnom práve).

Členenie komparatistiky podľa spôsobu porovnávania:

1. deskriptívna (opisná)
2. abstraktná (dogmatická, čistá - získava poznatky pre vedecké ciele)
3. aplikovaná (najmä za účelom zdokonalenia domáceho práva)
4. kontrastná (vyhľadáva protiklady)
5. Členenie komparatistiky podľa funkcií:

teoretická (zameraná na získanie poznatkov), pedagogická, praktická

6. Vynorila sa idea porovnávania práva ako metódy, ktorá je schopná z jednotlivých právnych systémov abstrahovať idey ideálneho právneho systému. (Komparatistika má plniť úlohu, ktorú v minulosti plnilo rímske právo – Ihering.)
7. Do I. svetovej vojny je predmetom záujmu len európske kontinentálne právo, po vojne aj angloamerická práva oblasť.
8. K rozmachu právnej komparatistiky dochádza v medzivojnovom období (Rabel, Lévy-Ullmann, Gutteridge, Yntema...). Komparatistika si kládla za cieľ vytvorenie jednotného svetového práva.
9. Po II. svetovej vojne sa od zjednocovania práva upúšťa, západná komparatistika sa zaoberá právnymi systémami rozdeleného sveta (R. David, Ancel, Constantinesco, Eörsi, Sacco, Zweigert). Rozpadol sa koloniálny systém a vznikli nové štáty. Na západe sa komparatistika rozvíjala, v ZSSR k nej zaujali odmietavý postoj zo strachu pred „buržoáznou ideológiou“.  Porovnávacia veda sa rozvíjala v Maďarsku, v Poľsku a v Československu (Knapp, Luby, Bianchi, Štefanovič...)

6. Právna atropológia – vízia práva.

Antropológia práva
Antropológia práva skúma vznik, vývoj a fungovanie práva v rôznych kultúrach sveta. Predmetom takto orientovaných výskumov sú postupy (procedúry), inštitúcie, normy a princípy, ktoré zabezpečujú sociálnu kontrolu a ovplyvňujú tak spôsob života príslušníkov tejto kultúry.
Z právnych disciplín súvisí najmä s dejinami a sociológiu práva. Od dejín práva sa líšia tým, že si všíma práva v spoločnostiach a kultúrach, ktoré nepoznali písmo, a má tak blízko k etnológia.
Bežné moderné výmery práva predpokladajú existenciu centrálnej moci (vlády a štátu) a nepokrývajú preto ani tak významné právne systémy minulosti, ako bolo treba rímske právo. Významný právny antropológ českého pôvodu Leopold Pospíšil charakterizuje právo štyrmi podstatnými črtami:
1.existence spoločenské autority, ktorej rozhodnutie spoločnosť prijíma;
2.snaha o univerzálnej platnosti výrokov a rozhodnutia;
3.uznávání vzájomných záväzkov (princíp dlhopisy);
4.vymáhání rozhodnutie pomocou  vonkajšie sankcie.
Tieto rysy sa vyskytujú vo všetkých nám známych spoločnostiach, takže sa potvrdzuje Ciceronovo: "Kde je spoločnosť, tam je aj právo".

7. Totalitarizmus a právne myslenie – právo = vôľa vyvolených?

Totalitarizmus alebo totalizmus je v politike uplatňovanie (alebo snaha o uplatňovanie) zásady totality alebo menej presne synonymum slova totalita. Totalita je režim štátu (v širšom zmysle aj politickej strany a pod.) založený na totálnom presadzovaní štátnej (a pod.) ideológie či moci vo všetkých oblastiach, často aj násilnými a bezprávnymi metódami.

Typicky sa totalitarizmom myslí spoločensko-politické zriadenie, pre ktoré je príznačné všeobecné despotické zasahovanie autoritatívneho politického subjektu do všetkých spoločenských oblastí aj do života jednotlivcov. Pred nežnou revolúciou sa na Slovensku pojmom označovali najmä fašistické režimy, od nežnej revolúcie aj komunistické režimy.

8. Právne myslenie postmoderny – paradoxy práva.

Postmodernizmus je chápaný ako myšlienkové prekonanie modernizmu, ktorý vytvoril veľkú predstavu o svete a o pravidlách jeho ďalšieho vývoja, ktorá sa nikdy v praxi nikdy nepotvrdila a viedla k chybnému riešeniu dôležitých svetových problémov. Postmodernizmus sa postupne mení z kritického systému na svetonázor.

- snaží sa vytvoriť koncepciu pluralitného sveta ako možnej protiváhy univerzalizmu a totalitarizmu

- je to módne slovo, prvé zmienky zač. 20. st. u R. Panwitza v diele Kríza európskej kultúry, 1917

- D. Bell /sociológ/ hovorí, že postmoderná spoločnosť je pluralistická a kto to nerešpektujem je buď ignorant alebo diktátor

- J. F. Lyotard

  -> hlavný predstaviteľ

  -> podstatou postmodernistickej koncepcie je návrat k „relalizmu“ tak v oblasti filozofickej ako aj umeleckej

  -> postmoderné chápanie akceptuje svet každodennej banality, t.j. pokúša sa chápať skutočnosť v samotnej podstate

  -> venuje sa aj problému jazykových hier

- M. Foucault /1926 – 1984/

  -> dôraz na diskontinuálny historický  vývoj – vždy ide o nájdenie novej epistémy = nového kritéria poznania

  -> neexistujú pre neho hranice vedeckého a nevedeckého

  -> dejiny vedenia člení do 3 období, pričom pre každé obdobie je charakteristická určitá epistéma: renesančné, klasické obdobie a moderné obdobie

9. Právny štát v kontexte právneho myslenia XX.  storočia – ľudské práva.

Zásadný obrat v chápaní ľudských práv spôsobila druhá svetová vojna, v ktorej priebehu si účastníci proti – hitlerovskej koalície uvedomili vzájomnú podmienenosť mieru a dodržovanie ľudských práv. V januári 1942 bola vo Washingtone podpísaná predstaviteľmi USA, ZSSR, Veľkej Británie, Číny a ďalších 22 štátov Deklarácia spojených národov, ktorá proklamovala úplné víťazstvo nad fašistickými štátmi, ako dôležitosť k obrane života, slobody, nezávislosti a náboženskej slobody, ako aj zachovanie ľudských práv a spravodlivosti v ich vlastných krajinách. Tieto zásady boli potvrdené v roku 1944 na konferencii v Dumbarton Oaks, kde bol na ich základe vypracovaní návrh štatútu OSN. Následne bola schválená Charta OSN, ktorá vo svojej preambuly prehlasuje odhodlanie: "…uchránit budoucí pokolení metly války, která dvakrát za našeho života přinesla lidstvu nevýslovné strasti; prohlásit znovu svou víru v základní liská práva, v důstojnost a hodnotu lidské osobnosti, v rovná práva mužů i žen a národů velkých i malých; vytvořit poměry, za nichž mohou být zachovány spravedlnost a úcta k závazkům plynoucím ze smluv a jiných pramenů mezinárodního práva; podporovat sociální pokrok a zlepšovat životní úroveň ve větší svobodě…". (www.lidska-prava.cz/zakony/index.htm, 15.1.2002).

Charta OSN tím jednoznačne potvrdila, že jedným z pilierov budúcej existencie ľudstva je okrem zachovania mieru, taktiež ochrana ľudských práv.
Všetci členovia Rady Európy priznali jednotlivcom vo svojej jurisdikcii právo individuálnej sťažnosti Európskej komisii pre ľudské práva a taktiež všetci uznali povinnú jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva.
Naša krajina je demokratickým štátom, ktorý plne dodržiava ľudské práva a slobody v rámci medzinárodných dohovorov. Ako krajina ešte v rámci Československa a hneď po jeho vzniku v roku 1918 sme sa stali štátom, ktorý stále prehlboval ochranu ľudských práv. Ústava z roku 1920 prijala pokrokové zásady európskych aj amerických deklarácií, zahrňovala tiež ochranu národnostných menšín a taktiež bola doplnená celou radou zákonov, upravujúcou okrem klasických ľudských práv a slobôd, tiež práva hospodárske kultúrne a sociálne. Po skončení druhej svetovej vojny bola prijatá v roku 1948 Ústava, ktorá bola neustále porušovaná výkonnou mocou robotníckej triedy. Bola porušená hlavná ústavná zásada, že jediným nositeľom moci je ľud. Znemožnením tajného hlasovania pri voľbách poslancov sa stala hovorcom robotníckej triedy úzka oligarchická skupina profesionálnych funkcionárov, ktorá si svoje monopolné mocenské postavenie nakoniec potvrdila aj v Ústave z roku 1960 článkom o vedúcej úlohe KSČ. V spoločnosti sa postupne začal vytvárať stav, v ktorom je občanom zakázané všetko, čo nie je vyslovene povolené zákonom. Každý, kto sa dovolával svojich práv a slobôd, sa stal nepohodlným proti - spoločenským elementom.

10. Liberalizmus, kozervatizmus, neoliberalizmus a neokonzervatizmus a ďalšie kontexty – problém inovácie.

Neokonzervativizmus – obnovená a posilnená viera v to, že v konzervatívne hodnoty nemusí nutne veriť elita

Neoliberalizmus – obnovené a vylepšením posilnené učenie o o tom, že všetko dokáže vyriešiť voľný trh

11. Demokracia a jej kritici – problém účasti.
Podľa údajov Freedom House z roku 1993 iba pätina obyvateľstva planéty pôsobí v podmienkach, ktoré by sme mohli označiť za demokratické. Ralph Dahrendorf svoju skepsu rozširuje aj na budúce obdobie a tvrdí, že Singapúrsky syndróm, t.j. rozšírenie globalizujúceho sa kapitalizmu je sprevádzané snahou zbaviť sa demokracie ako príliš pomalej metódy racionálneho rozhodovania. Demokracia prestala byť formou štátu, tou sa stala republika. Podľa dnešného chápania demokracia je proces v ktorom sa hľadajú nové spôsoby a metódy spolurozhodovania všetkých o všetkom.
Pareto, Socializmus a demokracia sú nedosiahnuteľné. Ale neodsudzuje len tieto ale rovnako aj liberalizmus. Tvrdí, že politické elity vždy dokážu vynájsť príslušné ideológie. Dejiny sú cintorínom aristokracií, výmenou, kolobehom elít. Nádejou Pareta sa stal fašizmus. Poznal ho síce iba z jeho prvej fázy, ale práve jeho koncepcie sa stali základom niektorých fašistických téz.
Gaetano Mosca sa celý život venoval skúmaniu vzťahu medzi klasickou demokraciou a životom svojej doby. Jeho koncepcia elity je politická trieda, ktorá vedie masu. Demokracia je ilúzia a kľúčom k pochopeniu Moscu je jeho antirousseauizmus. Demokraciu považuje za politickú formulu, čiže ospravedlnenie moci nejakým morálnym princípom. Mosca fašizmus odmietol v prospech konzervatívneho liberalizmu.
Robert Michels skúmal na začiatku 20. storočia vnútornú štruktúru nemeckej sociálnej demokracie a na základe tejto analýzy sformuloval železný zákon oligarchie. Ak organizácia prekročí istú veľkosť, nevyhnutne v nej vládne oligarchia, ktorá môže bez obmedzení ovládať jej činnosť. Nie je možné vo veľkej organizácii, aby sa každý podieľal na rozhodovaní a aby každý kontroloval rozhodovanie. To znamená, že špecialisti, teda vodcovia sa stávajú nepostrádateľnými. Vedenie podniká také opatrenia, aby si svoje postavenie udržalo. Klasickí elitári sú teda skeptickí ku mase i k demokracii, ktorá potom nie je potrebná, odmietajú ju.
V XX. storočí sa však objavili koncepcie, ktoré demokraciu neodmietajú, ale chápu ju ako proces, pretože si príliš dobre uvedomujú úskalia klasickej demokracie. Spomedzi nich si pozornosť zaslúži demokratický revionizmus, dem. funkcionalizmus, pluralitná demokracia, polyarchia konsociačná a participatívna demokracia.
Dodnes vplyvný demokratický revionizmus sa vyrovnáva s existenciou elít v súčasnosti a s javom masovej apatie. Jeho tvorcom je J.A. Schumpeter (1183-1950), známy ako autor svetoznámej knihy Kapitalizmus, socializmus a demokracia, je predstaviteľom jeho elitárskeho smeru. Jeho úmyslom je obrániť demokraciu pred útokmi elitárov. Neokonzervativizmus môžeme chápať ako modernú formu tejto teórie. Demokracia je vláda schválená ľudom.
Teda: napriek pasivite más a ich neschopnosti sa politické formy vlády ktoré sa považujú za demokratické ukázali ako schopné fungovať demokratickým spôsobom. To je v stručnosti argument tzv. demokratického funkcionalizmu.
V takýchto diskusiách sa rodili predstavy o demokracii v 20. storočí. Podľa demokratického revionizmu v politickom systéme dominujú elity. To znamená, že rozhodnutia robí vždy menšina, ale že demokratickým prvkom je nenásilné súperenie elít o mocenské pozície.
Pluralistickú a elitársku teóriu spojil Robert A. Dahl. Rozlišuje medzi ideálom demokracie a dosiahnuteľnou skutočnosťou. Politický režim, ktorý sa blíži ideálu demokracie v súčasnosti nazýva polyarchiou. Polyarchiu skúma ako súbor politických inštitúcií nevyhnutných pre demokraciu vo veľkom meradle. V otázke multipolarity (t.j. sveta založeného na samosprávnych politických jednotkách) je skeptický. Ohrozenie súčasných Spojených štátov vidí v korporatívnom kapitalizme. Politická rovnosť nie je cieľ, ale je to prostriedok na rozdelenie slobody v spoločnosti.
Zložitý vzťah existuje medzi pluralitou a subkultúrnym pluralizmom. Príkladmi krajín v ktorých dominuje subkultúrny pluralizmus sú Švajčiarsko, Belgicko, Rakúsko a Holandsko.
Tvrdeniami, že demokracia musí byť "prenesená" z oblasti politických rozhodnutí do priestoru širokej verejnej účasti sa zaoberá participačná demokracia. Radikálni demokrati, alebo nová ľavica predkladajú teda súbor argumentov, v ktorých sa jednotlivec prostredníctvom svojho talentu a schopností politicky realizuje, participuje. Benjamin Barber považuje liberálnu demokraciu za slabú teóriu demokracie. Jej osudom je nevyhnutnosť voliť medzi dvoma protichodnými možnosťami. Na jednej strane medzi prirodzeným stavom, ktorý ohrozuje potenciálnu ľudskú slobodu, zatiaľčo štát ohrozuje skutočnú slobodu. Participačnú demokraciu nazýva Barber silnou demokraciou.
Jeden topos rozširujúci diskurz v podaní Chomského na záver: Demokracia je vtedy, keď má verejnosť prostriedky, aby sa zúčastňovala významným spôsobom na riadení svojich vlastných záležitostí a informačné prostriedky sú verejne prístupné a slobodné.
Na záver poznámka k vzťahu demokracia a štát:
Aj vnútri samotného kapitalizmu prebiehajú dve protikladné tendencie, ktoré sa týkajú vývoja samotného štátu. Webrovská či fordovská koncepcia opierajúca sa o klasickú byrokraciu a oproti nej predstava o minimálnom štáte. Max Weber predložil vlastnú europocentrickú, presnejšie jej západoeurópsku verziu. Je autorom modernej predstavy o byrokracii. Podľa Webera funguje efektívne, predvídateľne, dokáže kvantifikovať a zdôrazňuje kontrolu nad ľuďmi. Rozlišoval tri typy štátnej moci: racionálny, tradičný a charizmatický. V štáte videl usporadujúci princíp verejného života. Vo svojej známej prednáške Politika ako povolanie (1919) považuje štát za také ľudské spoločenstvo, ktoré si na určitom území nárokuje pre seba monopol legitímneho fyzického násilia. Demokraciu chápe ako súťaž vodcov o priazeň občanov. Rozlišuje však medzi politikom a úradníkom. Politik kladie ciele a volí prostriedky. Strany sú formou podnikania v politickej oblasti. Za najproduktívnejšiu považuje plebiscitárnu formu demokracie s charizmou vodcu.
Radikálnu kritiku byrokracie vyslovil francúzsky sociológ M. Crozier. Z jeho analýz vyplýva, že byrokracia je takou organizáciou, ktorá umožňuje dlhodobý únik z nevyhnutnosti riešiť skutočné problémy.
Ohrozený je však demokratický sociálny štát škrtený globalizačnými procesmi, javom, ktorý Ralph Dahrendorf pomenoval ako singapúrsky syndróm. Zrútenie demokratického sociálneho štátu by znamenalo popretie občianskej spoločnosti. Dokáže občianska spoločnosť zmeniť naprogramovanosť spoločenských štruktúr?.