Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Ekonomická univerzita / Podnikovohospodárska Fakulta / Medzinárodný obchod

Otázky na skúšku (otazky na MO 3.doc)

Neoklasické teórie hospodárskeho rastu

NEOKLASICKÉ TEÓRIE HOSPODÁRSKEHO RASTU1. 1 Predpoklady vzniku neoklasických teórií rastu
Hlavný impulz k rozpracovaniu neoklasických teórií rastu vyšiel z nedoriešených problémov, ktoré nastolili neokeynesovské modely. Ide najmä o problém nestálosti rovnovážnej miery rastu a protirečenia medzi tvz. zaručenou a prirodzenou mierou rastu.

Neoklasický prístup k riešeniu týchto problémov je celkom odlišný. Jeho stúpenci skúmajú problematiku rastu výlučne z hľadiska ponuky výrobných faktorov. Za základné makroekonomické faktory považujú kapitál a prácu, ktoré možno spájať v rôznych proporciách podľa technologických a ekonomických podmienok. Zároveň rátajú aj s možnosťou vzájomnej substitúcie týchto dvoch výrobných faktorov. Tieto zmeny v pomere medzi prácou a kapitálom predpokladajú aj zmenu kapitálového koeficientu (pomer kapitál – výroba sa stáva pružný). Neexistujú teda fixné výrobné koeficienty, ale očakáva sa, že ten istý objem výroby je možné dosiahnuť pri danej technike rôznymi výrobnými metódami, ktoré predstavujú rôzne kombinácie výrobných faktorov práce a kapitálu. Do rozboru bol zahrnutý aj vplyv vedecko – technického pokroku, t. j. vplyv vedy, zariadenia, organizácie a riadenia výroby na efektívnosť výrobných faktorov.

Tento prístup spolu s využitím aparátu výrobných funkcií a s empirickým ocenením ich parametrov predstavuje dôležitý nástroj makroekonomickej analýzy jestvujúcich kvantitatívnych súvislosti pri určovaní významu extenzívnych a intenzívnych faktorov rastu a pri prognózovaní ekonomického rastu.1. 2 Výrobná funkcia ako východisko neoklasických teórií rastu
Výrobná funkcia rozpracovaná na základe teórie hraničnej produktivity (J. B. CLARK) sa využíva najskôr na mikroekonomickej úrovni ako súčasť teórie firmy. Vznik makroekonomických výrobných funkcií spadá až do obdobia vzniku neoklasických teórií rastu.

Výrobná funkcia zobrazuje v matematickej podobe vzťahy technicko-ekonomickej závislosti medzi objemom výroby na jednej strane a množstvom a vzájomným pomerom nevyhnutných výrobných faktorov (práca, kapitál) na druhej strane. Vyjadruje teda vzťahy funkcionálnej závislosti medzi výrobnými nákladmi a dosiahnutým objemom výroby. Na makroekonomickej úrovni rozpracovali výrobnú funkciu J. B. CLARK, P. H. WICHSTEED a K. WICKSELL. Najznámejšia je však Cobbova-Douglasova výrobná funkcia, na základe ktorej boli zostavené aj prvé neoklasické modely rastu.

Americký ekonóm Paul H. DOUGLAS a matematik Charles COBB sa pokúsili overiť svoju výrobnú funkciu na konkrétnom štatistickom materiáli. Analyzovali závislosť fyzického objemu výroby spracovateľského priemyslu USA od celkového objemu práce a kapitálu vynaloženého v rokoch 1899-1922. Vychádzali teda z predpokladu, že objem výroby závisí od práce (počet odpracovaných hodín robotníkov a pracovníkov služieb) a kapitálu (náklady základného kapitálu). Pomocou svojej výrobnej funkcie získali rozpočtové indexy rastu objemu výroby spracovateľského priemyslu USA za uvedené obdobie, ktoré boli veľmi blízke skutočným indexom. Koeficient korelácie medzi nimi je podľa Douglasa asi 0,97. Pri konštrukcii výrobnej funkcie Cobb a Douglas vychádzali z týchto predpokladov:

-objem výroby je funkciou dvoch výrobných faktorov, práce a kapitálu, medzi ktorými existuje možnosť neobmedzenej vzájomnej substitúcie;
-hraničný produkt rastúceho výrobného faktora sa znižuje, ak sa objem – množstvo druhého faktora nemení; hraničný produkt oboch výrobných faktorov je však vždy pozitívny, teda zväčšuje objem výroby;
-medzi dosiahnutým objemom výroby a objemom výrobných faktorov (veľkosťou výrobných nákladov) je lineárna závislosť; objem výroby sa zväčšuje proporcionálne s rovnakým rastom oboch výrobných faktorov. To znamená, že výrobný proces prebieha pri konštantných výnosoch, resp. nákladoch. Cobb a Douglas vychádzali zo všeobecnej podoby výrobnej funkcie:

Y = F ( L, K)

Za základ svojej analýzy vzali jej rozvinutú podobu:

Y = A . Lα . Kβ
kde
Y – fyzický objem výroby,
L – množstvo vynaloženej práce, t. j. index hodín odpracovaných jedným pracovníkom,
K – množstvo vynaloženého kapitálu, t. j. index nákladov základného kapitálu,
A – koeficient proporcionality, ktorý vyjadruje vplyv nemerateľných výrobných faktorov, napríklad technický pokrok, zlepšenie organizácie výroby, zvýšenie kvalifikácie pracovníkov a pod.;

α, β – koeficienty elasticity nákladov práce a kapitálu, vyjadrujúce vplyv týchto výrobných faktorov na dosiahnutý objem výroby.

Cobbova-Douglasova výrobná funkcia zodpovedá východiskovým predpokladom neoklasických teórií rastu, ktoré možno vymedziť týmito základnými znakmi:
-Predpokladá sa, že sú k dispozícii dva homogénne výrobné factory, práca a kapitál, a výsledkom ich vzájomného pôsobenia je homogénny produkt.
-Pôsobí mechanizmus voľnej konkurencie, v dôsledku čoho výrobným faktorom patrí odmena, zodpovedajúca ich hraničným produktom, to znamená, že mzda sa rovná hraničnému produktu práce a zisk sa rovná hraničnému produktu kapitálu. Takéto rozdeľovanie dôchodkov zodpovedá prínosu výrobných faktorov a ich množstvu.
-Úplne sa využívajú všetky výrobné faktory ako dôsledok pôsobenia mechanizmu voľnej konkurencie, neobmedzenej substitúcie medzi prácou a kapitálom a voľnej tvorby cien výrobných faktorov v závislosti od dynamiky práce a kapitálu.
-Nespotrebovaná časť produktu, t. j. úspory, sa v plnom rozsahu investuje, neexistujú problémy s dopytom.
-Zvýšenie objemu výroby nemá vplyv na riešenie efektívnosti.
-Technický pokrok je neutrálny a autonómny, rovnomerne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov.
-Elasticita substitúcie výrobných faktorov sa rovná 1. To znamená, že zmena vzťahu medzi mzdou a ziskom vyvolá analogické zmeny vo vzťahu medzi prácou a kapitálom, a naopak. Rozdelenie dôchodkov sa v dôsledku toho nemení.
-Kapitál je homogénny, vystupuje ako rovnorodá, tvárna masa, ktorá je poddajná a môže pružne reagovať na zmeny cien výrobných faktorov.

Ak sú splnené tieto predpoklady výrobnej funkcie, možno konštatovať, že vyjadruje a zahŕňa nielen technicko-ekonomické vzťahy, ale aj sociálno-ekonomické problémy rozdeľovania (za predpokladu úplného využívania všetkých výrobných kapacít a v podmienkach úplnej zamestnanosti). Vtedy, keď výrobná funkcia zodpovedá týmto podmienkam, stáva sa neoklasickým modelom rastu, formou, ktorá plne vyjadruje podstatu neoklasických teórií rastu a rozdeľovania.

Takto chápaný neoklasický model rastu má ukázať, že ekonomika vykazuje vnútornú stabilitu a disponuje mechanizmami automatickej obnovy narušenej rovnováhy. Tak napríklad podľa predstaviteľa neoklasických teórií rastu J. MEADA neoklasický model ekonomiky v podobe Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie smeruje k stabilnému stavu, t. j. v tomto modeli rastú všetky základné ekonomické veličiny stálym tempom (dôchodok, kapitál, úspory a investície), ktoré sa rovná tempu rastu pracovných síl. V prípade, že nejaké destabilizujúce faktory urýchľujú alebo spomaľujú tempo rastu úspor (a teda aj mieru akumulácie kapitálu), nebude táto skutočnosť podľa neoklasikov ovplyvňovať tempo rastu dôchodku, jeho zvýšenie alebo zníženie, ale zmeny pomeru medzi kapitálom a prácou alebo medzi kapitálom a produktom. V dôsledku pružnosti cien, resp. pružnej menovej politiky sa zmení vzťah medzi ziskom a mzdou, v dôsledku čoho rozdelenie dôchodkov a všetky ostatné ukazovatele rastu zostanú bez zmeny a rovnováha bude aj naďalej stabilná.

Napriek tomu, že v súčasnosti je k dispozícii bohatá literatúra o rôznych typoch výrobných funkcií, neoklasické modely rastu najčastejšie vychádzajú z Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie, hlavne pre jej jednoduchosť a prehľadnosť a tiež preto, že táto výrobná funkcia umožňuje merať ďalšie faktory rastu, najmä technický pokrok.
1. 3 Ďalšie zdokonalenie neoklasických teórií rastu – vplyv technického pokroku
Veľký vplyv na ďalšie rozvíjanie neoklasických teórií rastu malo rešpektovanie vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, resp. uznanie, že aj technický pokrok, aj akumulácia kapitálu, t. j. investície, sú dva samostatné faktory rastu. Neoklasická ekonómia chápe technický pokrok ako súhrn kvalitatívnych zmien v ekonomike, ktoré sú výsledkom pôsobenia dokonalejšej techniky a technológie vo výrobe, ale aj ako súhrn dokonalejšej organizácie práce a výroby a kvalifikovanejšej a vzdelanejšej pracovnej sily.

Najskôr bol vplyv vedecko-technického pokroku zakomponovaný do Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie ako faktor času preto, aby bolo možné zdôvodniť vznik tej časti prírastku výroby, ktorá nebola výsledkom prírastku práce a kapitálu. V ďalšomobdobí boli vypracované diferencovanejšie kvantitatívne charakteristiky vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, ako aj rozdiely pri jeho pôsobení na efektívnosť jednotlivých výrobných faktorov. To si vyžiadalo rozvinúť všeobecnú teóriu technického pokroku ako predpoklad vypracovania zložitejších a presnejších výrobných funkcií.

Vychádzajúc z dvojfaktorovej výrobnej funkcie (práca a kapitál) možno hovoriť o dvoch typoch technického pokroku – o neutrálnom a nie neutrálnom technickom pokroku.

V dôsledku pôsobenia neutrálneho technického pokroku sa proporcionálne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov. Výsledkom pôsobenia neutrálneho technického pokroku je, že sa dosahuje väčší objem výroby pri nezmenených výrobných nákladoch, alebo sa dosahuje taký istý objem výroby s poklesom výrobných nákladov pri zachovaní toho istého pomeru medzi množstvom vynaloženej práce a kapitálu. To znamená, že pomer koeficientov elasticity medzi prácou a kapitálom (α : β) sa nemení, zostáva stály.

Nie neutrálny technický pokrok šetrí buď prácu alebo kapitál. Preto možno hovoriť o technickom pokroku, ktorý šetrí prácu (je náročný na kapitál) a o technickom pokroku, ktorý šetrí kapitál (je náročný na prácu). V tomto prípade sa mení pomer medzi výrobnými faktormi a tiež podiel jednotlivých faktorov na výslednom produkte. Pomer koeficientov elasticity (α : β) sa mení, nie je stály.

Predstavitelia neokeynesovských teórií kritizovali, že technický pokrok v neoklasických modeloch nevyžaduje nijaké náklady (čo dočasne vyvolalo vlnu investičného pesimizmu, ktorá bola založená na ilúzii, že technický pokrok ako najvýznamnejší faktor rastu je celkom nezávislý od investícií). Pod tlakom tejto kritiky začali neoklasickí ekonómi vo svojich modeloch rozlišovať tzv. stelesnený a nestelesnený technický pokrok.

Zdrojom nestelesneného technického pokroku je lepšia organizácia práce a výroby, efektívnejšie metódy a formy riadenia, kvalifikovanejšia pracovná sila a pod. Nestelesnený technický pokrok si podľa predstaviteľov neoklasických teórií rastu nevyžaduje žiadne investície.

Stelesnený technický pokrok je výsledkom akumulácie kapitálu a nových výrobných investícií. V dôsledku pôsobenia stelesneného technického pokroku dochádza k modernizácii a zavádzaniu najnovšieho výrobného zariadenia. Stúpenci neoklasických teórií rastu spočiatku rešpektovali len vplyv tzv. nestelesneného technického pokroku. Neskôr (pod vplyvom neokeynesovskej kritiky) uznali aj vplyv akumulácie kapitálu (investícií) na ekonomický rast. Zároveň čoraz väčší význam pripisovali hrubým investíciám. Podľa ich názoru (na rozdiel od staršieho prístupu) nositeľom technického pokroku nie sú len čisté investície, ale aj hrubé investície, ktoré prispievajú k obnove a modernizácii morálne alebo fyzicky opotrebovaného fixného kapitálu, čo predstavuje dôležitý faktor ekonomického rastu.

Predstavitelia neoklasických teórií rastu neskôr rešpektovali poznatok, že aj tzv. nestelesnený technický pokrok vyžaduje investície, ktoré sa vynakladajú mimo sféru materiálnej výroby. Rozvoj vedy a techniky, zdokonaľovanie používanej technológie, zvyšovanie vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne pracovných síl tiež vyžadujú veľké, obyčajne celospoločenské investície. Ide o tzv. nemateriálne investície zamerané na rozvoj školstva, zdravotníctva, vedy a výskumu, ktoré majú tiež osobitný význam pre tempo ekonomického rastu.

Zdokonalenie neoklasických modelov rastu je nerozlučne späté s menom významného amerického ekonóma R. M. SOLOWA, ktorý do výrobnej funkcie zaviedol technický pokrok ako faktor rastu. Podobu Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie upravil takto:

Y = F ( K, L, t ),

kde t – vyjadruje technickú zmenu ako funkciu času.

Solow počíta s tzv. neutrálnym technickým pokrokom, ktorý podľa neho nezávisí od kvantitatívnych zmien vo výrobných faktoroch a ani sám na ne nevplýva. Výrobná funkcia, rešpektujúca neutrálny technický pokrok, nadobúda potom takúto podobu:

Y = A( t ) f ( K, L)

kde A(t) – koeficient, ktorý meria technický pokrok ako funkciu času t.
Po zavedení ukazovateľa neutrálneho technického pokroku možno túto výrobnú funkciu vyjadriť takto:

Y = A . Kα . Lβ . ert

kde Y – objem výroby,
K, L – náklady na prácu a kapitál,
α, β – koeficienty elasticity práce a kapitálu,
A – koeficient proporcionality,
ert – faktor času, ktorý vyjadruje vplyv kvalitatívnych zmien vo výrobe vrátane technického pokroku (e - základ prirodzeného logaritmu; r – tempo neutrálneho technického pokroku; t – čas).

Cobbova-Douglasova výrobná funkcia sa stala východiskom na rozpracovanie ďalších teórií ekonomickej dynamiky. 1. 4 Od zlatého pravidla akumulácie k modelom optimálneho rastu
Ak vychádzame z uvedených poznatkov, vzniká otázka, aké rovnovážne tempo rastu je pre hospodárstvo najvýhodnejšie z hľadiska maximalizácie rastu a spotreby. Tento problém sa usiluje vyriešiť tzv. zlaté pravidlo akumulácie kapitálu, ktoré vysvetlili takmer súčasne viacerí ekonómi – E. PHELPS, J. ROBINSONOVÁ, J. MEADE, T. W. SWAN a ďalší. Ich cieľom bolo zdôvodniť takú úroveň vybavenosti práce kapitálom, pri ktorej môže jeden pracovník maximalizovať svoju spotrebu. Vychádza sa pritom z toho, že jediným cieľom fungovania ekonomického systému je maximalizovať rast spotreby. Podľa zlatého pravidla akumulácie kapitálu je možné maximálny rast spotreby na jedného obyvateľa dosiahnuť vtedy, keď sa úroková miera, resp. priemerná miera zisku rovná miere rastu hospodárstva, ktorá je určená najmä rastom počtu pracujúceho obyvateľstva.

Sú možné aj ďalšie interpretácie zlatého pravidla. Predpokladá sa, že podiel investícií sa má rovnať podielu ziskov na dôchodku. Podľa tohto predpokladu sa rast spotreby maximalizuje vtedy, ak sa zisky celé akumulujú, aby sa zvýšili zásoby kapitálu. V prípade, že podiel investícií je nižší ako vyžaduje zlaté pravidlo, celková výroba a aj spotreba sa znížia. Ak je objem investícií vyšší, hrubý národný produkt sa zvýši, ale spotreba na jedného obyvateľa nedosiahne maximálnu možnú úroveň. Tieto poznatky o vývoji spotreby vychádzajú z predpokladu, že všetky prvky ekonomického systému – hrubý národný produkt, investície a spotreba – sa rovnomerne zväčšujú.

Zlaté pravidlo akumulácie ovplyvnilo ďalší smer vývoja neoklasických teórií rastu. Tieto modely odstránili strnulosť a nepružnosť modelu voči meniacim sa podmienkam ekonomickej reality. Možnosť plynulej zmeny pomeru práca – kapitál elegantným spôsobom rieši ťažkosti vyplývajúce zo zmien ponuky práce, čím si neoklasickí ekonómi vytvorili podmienky na riešenie ďalších otázok súvisiacich s problematikou ekonomického rastu, ako je stabilita ekonomickej rovnováhy technický pokrok, maximalizácia spotreby, optimalizácia investícií a pod.

Problém optimálneho rastu sa usiluje riešiť aj model von Neumanna, ktorý sa pokúsil dynamizovať Walrasov model všeobecnej ekonomickej rovnováhy. Von Neumannov mnohosektorový model sa odlišuje od Walrasovho v tom, že nepočíta so žiadnymi „pôvodnými“ výrobnými faktormi, ani s konečnou spotrebou, ktorá je cieľom Walrasovho modelu. Predstavuje uzavretý výrobný systém, kde spotreba je len stránkou výrobného procesu, nakoľko slúži na výrobu (reprodukciu) práce ako jedného z výrobných faktorov. To znamená, že všetky výrobné faktory sú predmetom výroby, čiže predstavujú statky vyrobené v predchádzajúcom období. Spotreba robotníkov má tiež výrobný charakter a všetko, čo prevyšuje ich spotrebu, je zvyšok, ktorý sa použije na rozšírenie výroby, teda na investície. Cieľom výroby je permanentná akumulácie kapitálu, ktorá je východiskom i konečným bodom ekonomického systému. Podmienkou rovnováhy vo Von Neumannovom modeli je, aby každý sektor rástol rovnakým tempom, teda proporcie medzi úrovňami jednotlivých výrobných procesov sa nemenia. Podľa von Neumanna maximálny, resp. optimálny rast spoločenskej výroby určuje výška úrokovej miery.

Von Neumannov model rovnovážneho rastu obsahuje mnohé teoretické závery, ktoré sa ďalej rozvíjali. Medzi najdôležitejšie poznatky patrí to, že vysvetlil základné princípy optimalizácie, vytvoril a vysvetlil niektoré teoretické základy lineárneho programovania a teórie hier. 1. 5 Nové teórie rastu – teórie endogénneho ekonomického rastu
Z neoklasických modelov rastu vyplýva, že tempo rastu je determinované exogénnymi činiteľmi, a to tempom rastu obyvateľstva a tempom rastu kapitálu. Vzhľadom na tieto nedostatky došlo v poslednom období k sformovaniu novej koncepcie dlhodobého ekonomického rastu, ktorého zdrojom sú endogénne faktory ekonomického rastu, teda faktory, ktoré sú zahrnuté vnútri modelu. Teórie endogénneho ekonomického rastu – známe tiež pod názvom nové teórie rastu – chápu rast počtu obyvateľstva ako endogénny faktor. Tento problém vysvetľuje teória ľudského kapitálu. Technický pokrok, veda, výskum, inovácie a investície tiež predstavujú endogénny faktor rastu.

Trhový mechanizmus svojou vnútornou konkurenčnou podstatou pôsobí v podobe Smithovej neviditeľnej ruky na proces využívania najnovších vedeckých a technických poznatkov. Podľa teórií endogénneho rastu môžu v rôznych krajinách existovať rôzne miery úspor a rôzne miery investícií, a teda aj rôzne tempo ekonomického rastu. Podľa teórií endogénneho rastu poznatky vedy a techniky a nové technológie nie sú rovnako prístupné pre všetky krajiny. Základom endogénnych teórií rastu je nové, širšie poňatie kapitálu. Základnými faktormi rastu sú technický pokrok (vedomosti, vzdelanostná a kvalifikačná úroveň, tvorivosť), a pozitívne externality ako endogénne prvky ekonomického systému. Podľa týchto teórií je ekonomický rast endogénnym produktom fungovania ekonomického systému, a nie činiteľov, ktoré sa nachádzajú mimo daného ekonomického systému.

Jedným z predstaviteľov teórie endogénneho rastu je P. ROMER. Vychádza z existencie endogénneho technického pokroku, ktorý zabezpečuje dlhodobý ekonomický rast akumuláciou vedomostí. Podľa ďalšieho predstaviteľa teórií endogénneho ekonomického rastu R. LUCASA technický pokrok súvisí s investíciami do ľudského kapitálu. Podľa Lucasa investície do ľudského kapitálu prispievajú k zvyšovaniu odborných a profesionálnych schopností ľudí, a tým zabezpečujú rast produktivity pracovníkov. To je tzv. interný efekt investície do ľudského kapitálu. Zároveň sa tým zvyšuje produktivita iných pracovníkov, firiem a tiež efektívnosť a výkonnosť ekonomiky ako celku. To je tzv. externý efekt investícií do ľudského kapitálu.

Podľa teórií endogénneho rastu kapitálové investície zahŕňajúce investície do fyzického a do ľudského kapitálu vytvárajú pozitívne externality. To znamená, že investície do fyzického kapitálu (strojov a technických zariadení) zvyšujú efektívnosť výroby investujúcich firiem a spoločnosti ako celku, keď používajú nové technológie, nové výrobné postupy, nové vedomosti, výrobky vyvinuté inými firmami.

Podobne keď firma investuje do zvýšenia vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne svojich pracovníkov, do vedy, výskumu a vývoja, zvyšuje to efektívnosť nielen vlastnej firmy, ale aj iných firiem, pretože vedomosti, schopnosti, vynálezy, patenty, inovácie nie je možné dokonale utajiť a izolovať. Z toho vyplýva, že časť výnosu súvisiacu s kapitálovými investíciami získavajú okrem investorov aj ďalšie firmy a skupiny obyvateľstva. Produktom pozitívnych externalít z kapitálových investícií sú v teóriách endogénneho ekonomického rastu rastúce výnosy z rozsahu. Z toho potom vyplýva, že v dôsledku rastúcich výnosov z rozsahu môže dochádzať k ekonomickému rastu aj bez technického pokroku. Preto je potrebné rozlišovať tzv. kontinuálny technický pokrok, ktorý predstavuje proces stále rastúceho využívania existujúcich vedeckých a technických poznatkov (zvyšuje sa počet jednotlivcov, firiem a krajín, ktoré používajú existujúcu techniku) a skokový technický pokrok, ktorý znamená využívanie kvalitatívne dokonalejších technológií.

Pozitívne externality ako produkt investícií do fyzického a do ľudského kapitálu a rastúce výnosy z rozsahu sa stávajú dôležitými faktormi dlhodobého ekonomického rastu. Teórie endogénneho ekonomického rastu sa usilujú odhaliť, charakterizovať a vysvetliť faktory, ktoré determinujú kvantitatívne a kvalitatívne súvislosti populačného vývoja, pričom využívajú možnosti stimulácie a motivácie k dynamizácii využívania vedeckých a technických poznatkov.

Na kapitálových investíciách, ktoré majú zabezpečiť dlhodobý ekonomický rast, sa majú podľa teórií endogénneho ekonomického rastu podieľať súkromné aj verejné investície. Tieto teórie sa usilujú vysvetliť a zdôvodniť možnosti trvalého rastu svetovej ekonomiky a zároveň umožňujú vysvetliť ekonomické a sociálne rozdiely medzi rôznymi krajinami súčasného sveta. Podľa nich nedochádza ku konvergencii, ako to vyplýva z neoklasických teórií rastu. Základný tvar výrobnej funkcie v teóriách endogénneho ekonomického rastu je takýto:

Y = A . K,

kde Y – reálny dôchodok, A – koeficient vyjadrujúci úroveň techniky a technológie, K – kapitál zahŕňajúci fyzický aj ľudský kapitál.

Kapitál zahŕňa v sebe všetky výrobné vstupy. Uvedený tvar výrobnej funkcie predpokladá konštanté výnosy z výrobného faktora. Teda ak sa zdvojnásobí objem kapitálu, zdvojnásobí sa aj reálny dôchodok. Z endogénnych teórií rastu vyplýva, že rozdielna miera úspor (akumulácie kapitálu) spôsobuje prehlbovanie rozdielov v celkovej výške reálneho dôchodku, a preto nemusí dochádzať ku konvergencii vyspelých a menej vyspelých krajín.

Význam teórií medzinárodného obchodu
Význam teórií MO

Teórie MO sa javia ako výlučne teoretická záležitosť
Praktické využitie teórií MO vyplýva z toho čím sa zaoberajú
- celková hospodárska politika
- zahraničná hospodárska a obchodná politika
- činnosť integračných orgánov
- regulovanie zložitých procesov prepojenia trhových ekonomík

Slúžia ako podklad pre
- činnosť medzinárodných organizácií
- stratégiu transnacionálnych korporácií
- geoekonomiku

Podstatou teórií MO je, že na základe
- skúmania hospodárskej empírie,
- vývojových tendencií
- faktorových príčin
zovšeobecňujú a definujú
- zákony
- pravidlá
- zákonitosti, ktoré platia pre medzinárodnú špecializáciu
Teórie medzinárodného obchodu vo vývoji ekonomickej vedy
Adam Smith – zakladateľ ekonomickej vedy sa vo veľkej miere zameriaval na MO
Huma, Smith a Ricardo
- ideovo otvorili nástup kapitalizmu
- hlásali voľný trh
- slobodu v medzinárodnom obchode (free trade)
Ekonomická veda sa od začiatku zakladala na princípoch otvorenej trhovej ekonomiky
Teórie MO tvoria súčasť základov klasickej aj novodobej ekonomickej vedy
Na začiatku sa prelínali s politickou ekonómiou a s národohospodárskou náukou
Postupne sa oddelili a vytvorili samostatnú oblasť ekonomickej vedy
Vývojom sa začali deliť z tzv.
- čistej teórie MO sa oddelila
- peňažná teória MO
Etapy vývoja teórií MO
- klasické teórie MO
- neoklasické teórie MO
- neo - neoklasické teórie MO – súčasná etapa
Počiatky teórií MO možno nájsť už v období neskorého feudalizmu 17. – 18. storočie
Etapa klasickej teórie je spätá
- s nástupom kapitalizmu
- s priemyselnou revolúciou
- s rozvojom medzinárodných až svetových trhov
- trvala od poslednej tretiny 18. stor. až do svetovej hospodárskej krízy 1929
- hlavní predstavitelia – Smith, Ricardo, Mill a Marshall
- táto teória zjednodušovala zákonitosti v MO
- na prvotné otázky z oblasti zákonitosti a efektov v MO dávala adekvátne odpovede aj keď zjednodušené
- Marx sa tiež považuje za velikána ekonómie, ale nevenoval sa teórii MO
Neoklasická teória MO
- začala v 30. rokoch a pokračovala približne do 70. rokov
- zložitejší MO a MMS
- regulovanie makroekonomických procesov v jednotlivých ekonomikách
- regulovanie i v medzinárodnom meradle
- dynamizovanie medzinárodných vzťahov
- vznikla nová teória MO známa ako Hecksher – Ohlin – Samuelsonova (HOS)
- veľký vplyv na zmeny v ekonomickom učení mali ďalej Haberler, Taussig, Viner, Linder, Posner
- proces formovania neoklasickej školy zavŕšil Kindleberger vo svoje neoklasickej syntéze
Charakteristické pre neoklasickú teóriu MO je
- spája mikro a makroekonomickú problematiku
- národnú a medzinárodnú trhovú ekonomiku
- zabezpečuje viacfaktorovú analýzu ekonomických procesov
Čistá teória MO
- sústreďuje sa iba na medzinárodný pohyb tovarov t. j. samotný MO
Predmetom jej skúmania sú
- teória hodnoty
- ceny a výmenné relácie v MO
- pravidlá určujúce štruktúru a rozsah medzinárodnej špecializácie výroby
Analýzy v čistej teórii MO sa delia na dva smery
Pozitívna analýza skúma
- ekonomickú realitu tak ako existuje
- hospodárske vzťahy aké boli a aké sú
- takto sú analyzované faktory podmieňujúce a určujúce hodnotový objem
- štruktúru aj výmenné relácie v MO
- stanovujú sa objetívne kritériá, všeobecné pravidlá pre vstup tovarov (v zmysle firiem a ekonomík) na jednotlivé medzinárodné trhy
Normatívna analýza – týka sa ekonómie blahobytu – Welfare Economics skúma
- aké by mali byť ekonomické podmienky
- hospodárske vzťahy
- aby sa ekonomický blahobyt maximalizoval
Do normatívnej analýzy patria otázky
- výnosov plynúcich z medzinárodneho obchodu
- rozdeľovania výhod z neho medzi obchodujúce krajiny
- vplyvu colných sadzieb a iných protekcionistických opatrení
- teória obchodnej politiky

Peňažná teória MO skúma MO v súvzťažnosti
- s medzinárodným pohybom peňazí
- s medzinárodnými menovo-finančnými vzťahmi
- spolu s teóriou cien
- menových kurzov
- všeobecnej rovnováhy v trhovej ekonomike
- zamestnanosti
Zahŕňa v sebe otázky
- platobnej bilancie
- devízových trhov
- fungovania MMS
- medzinárodného zdanenia
- medzinárodných kapitálových pohybov
Peňažná teória MO vhodne dopĺňa čistú teóriu MO o konkrétne peňažné vzťahy
Súčasná etapa začala od 80. rokov
- podkladom je neoklasická teória MO, ktorá sa rozvíja vplyvom
- dynamických zmien v hospodárskom svete
- je poznačená rozvojom nových funkčných smerov
- rozvoj teórie tzv. medzinárodnej firmy – International Business
- globalizácia ekonomického myslenia
- Predpokladá sa, že smerom k 21. storočiu sa vypracuje kvalitatívne n

Vývoj teórií v MO

MERKANTILIZMUS

- dominovalo od 18. do 18. st. v západnej Európe (Thomas Mann)

Podstata – štát má regulovať a kontrolovať obchod so zahraničím tak aby sa dosahovala, udržiavala aktívna obchodná bilancia, lebo takýto stav vyvoláva a zabezpečuje prílev zlata, striebra, peňazí do krajiny

Vychádzala z toho – že odlev drahých kovov (peňazí) zmenšuje bohatstvo štátu, ich prílev bohatstvo i moc štátu zväčšuje

Nástroje merkantilistickej politiky – boli zamerané na aktívnu obchodnú i platobnú bilanciu a mali protekcionistický charakter

1. Zákazy odlevu drahých kovov

2. Záväzky platiť za nákupy v zahraniční formou vývozu domácich hotových výrobkov

3. Zákazy obmedzenia dovozov hotových výrobkov zo zahraničia

4. Podpora zakladania a rozvoja domáceho manufaktúrneho priemyslu i poľnohospodárstva a ich vývozu

5. Zákazy vývozu domácich surovín potrebné pre domácu výrobu

6. Podpora dovozov surovín pre domácu potrebu

Opatrenia merkantilistickej politiky mali kolonialistický charakter

1. Zákony o obchode a plavbe, ktoré mali zabezpečiť vývoz domácich hotových výrobkov na odbytové trhy kolónií, dovoz surovín a iných produktov z kolónií

2. Obchodné vojny – ktoré viedlo Anglicko proti Portugalska a Španielska, neskôr Holandsku

3. Privilegovanie obchodných spoločností

Doktrína tuhého protekcionizmu – sledovala cieľ zabezpečiť veľké zisky z MO, posilniť ich medzinárodné postavenie

Nedostatky merkantilizmu

1. Vychádzal z toho že základom blahobytu je sféra obehu (obchodu) a nie výroby

2. So svojim protekcionalistickým zameraním sa dostal do protikladu s potrebou ekonomického liberalizmu

3. Stal sa ideovo-praktickým základom rozvoja koloniálnej sústavy, čím dlhodobo založil rozdielnosti v ekonomickej úrovni

4. Predpoklad dosahovania aktívnej obchodnej bilancie už vtedy platil len pre hospodársky vyspelejšie krajiny, udržovania aktívnej obchodnej bilancie spôsoboval vlny porotekcionizmu ktoré ohrozovali free trade

Teória samoregulovania obchodnej bilancie (Hume)

- ak vývoz krajiny prevyšuje jej dovozy, potom prílev drahých kovov vyvolaný aktívnou obchodnou bilanciou automaticky povedie k zvýšeniu cien v krajine, v zahraničí (s pasívnou OB) odlev drahých kovov zníži množstvo peňazí v jej vnútornom obehu a to spôsobí pokles cien

- v krajine A rast cenovej hladiny zvýši aj ceny tovarov v exporte, tovary sa stanú drahším, ich konkurenciaschonposť a dopyt po nich klesá

- v krajine A vzraste dopyt po tovaroch z krajiny B, zvýšené príjmy a dôchodky v krajine A povedú k rastúcemu sklonu k importu

Klasická teória MO

Teória absolútnych nákladov (A..Smith)– dôležítá je oblasť výroby, tvorivosť, zručnosti, produktivita práce, 1776 vydal knihu Bohatstvo národov – zaoberal sa aj otázkami MO, chápal trhovú ekonomiku ako otvorenú trhovú ekonomiku. „Prirodzené výhody prináša národom taká medzinárodná deľba práce pri ktorej sa krajiny vcelku a jednotlivé firmy špecializujú na výrobu tých tovarov pri výrobe ktorých dosahuje absolútne najnižšie náklady“

- skritizoval opatrenia, zásahy štátu, ktoré prekážajú zdravej špecializácii výroby v medzinárodnom meradle

- prirodzené výhody ktoré má pri výrobe určitého tovaru jedna krajina oproti druhej sú niekedy tak veľké, že celý svet uzná, že konkureovať takým krajinám nie je možné

- ak nás zahraničná krajina môže zásobiť tovarom lacnejším ako si ho my sami dokážeme vyrobiť, je lepšie si ho kúpiť

Teória komparatívnych výhod (D. Ricardo) – Zásady politickej ekonómie a zdanenia (1817) – krajina sa bude špecializovať na výrobu a vývoz tých tovarov, pri výrobe ktorých dosahuje nižšie komparatívne náklady ako partnerská krajina, a bude dovážať tie tovary vo výrobe ktorých majú iné krajiny nižšie komparatívne náklady, takáto medzinárodná deľba práce vyžaduje slobodný MO, konkurenciu na vnútornom i zahraničnom trhu

Ricardov model môžeme vyjadriť aj cez produktivitu práce – množstvo produkcie na časovú jednotku nákladov práce

Klasický model MO – patrí do čistej teórie MO má nasledujúce predpoklady: dve krajiny, dve tovary, práca jediná vytvára hodnotu, náklady výroby sú konštantné a pomer výnosu k nákladom je stály, dokonalá konkurencia, slobodný MO, obchoduje sa v pomere 1:1, rozdelenie dôchodkov v krajine sa nemení pod vplyvom výnosov z účasti na MO, vo vzájomnom obchode dosahujú krajiny rovnaké výhody

Nedostatky – nezohľadnenie mechanizmu medzinárodnej deľby práce medzi metropolami a kolóniami, idealistickú vieru v dodržanie podmienok voľnej konkurencie, zjednodušenia týkajúce sa radu iných faktorov v ekonomike i v MO

Zákon vzájomného dopytu (J.S.Mill) – Princíp politickej ekonómie (1848), výmena relácií tovarov závisí od D, ktorý existuje v danej krajine po tovaroch druhej krajiny a opačne, Mill veril vo fungovanie voľného trhového mechanizmu

- výmenné relácie medzi dvoma krajinami sa vytvárajú v rámci hraníc určených komp. nákladmi

- výmenné relácie v MO sa vytvárajú v prospech krajiny ktorá má pomerne menší D po dovážanom tovare, práve preto táto krajina má väčšiu výhodu z MO ako tá krajina ktorá má na dovážaný tovar vysoký D po jej vývoznom tovare a D menší

Klasická protekcionistická teória – podľa nich free trade má spĺňať dve funkcie

1. pôsobenie voľnej konkurencie s jej pozitívnymi účinkami, aby trhové podmienky v národných ekonomikách a v medzinárodnom meradle boli rovnorodé

2. zabezpečenie rozvoja ekonomík a tým aj bohatstva vo všetkých krajinách i regiónoch sveta

Hamilton – americký ekonóm rozvinul a presadil názor na protekcionistickú zahraničnoobchodnú politiku USA

List – nemecký ekonóm, priamo sa postavil proti doktríne slobodného obchodu, hlavnú pozornosť venoval hospodársko-politickým opatreniam štátu, protekcionistickej obchodnej politike

Teória troch VF (J.B.Say) – pracovnú teóriu hodnoty (smitha) nahradil na nákladovou teóriou hodnoty, podľa neho nie je dôležitá len práca, ale sú tu dve ďalšie faktory – prírodné činitele (pôda) a kapitál. Všetky tri faktory vytvárajú celkovú hodnotu tovarov

Krivky recipročného dopytu a ponuky (A. Marshall)

- krivka dopytu krajiny A po tovare krajiny B je súčasne ponukovou krivkou krajiny A pri jej vývoze do krajiny B a naopak

- prostredníctvom recipročného D a P možno určiť výmenné relácie v MO dvoch krajín

Grahamova kritika a premenlivé náklady – kritizoval Milla a Marshalla

1. tvrdil že Mill a Marshall precenili význam P a D pri určení ceny aj medzinárodnej hodnoty tovarov v MO a takto odsunuli na druhé miesto ich objektívny základ ktorý spočíva vo výrobných nákladov

2. Millov zákon platí len v krátkom časovom období

3. Kritizoval povahu teórie MO vychádzal raz a navždy daných prírodných ekonomických podmienok v krajinách  zúčasťňujúcich sa na MO

Viac druhov tovaru a substitučné náklady (Haberler) – rozvinul teória komp. nákladov, rozšíril počet tovarov, zaviedol nový prvok substitučné náklady

Sformuloval oddelenú teóriu MO založenú na substitučných nákladoch, jej podstata:

1. existujú rôzne možné kombinácie nákladov pri rôznych druhoch tovarov, ktoré je možné vyrábať, vyvážať či dovážať

2. sklon produkčno-substitučnej krivky v akomkoľvek bode je daný odhadovanými nákladmi na výrobu obchodovateľných tovarov

Normatívne aspekty rozvoja teórie MO (Taussing)

- upresnil mzdové náklady v rámci komparatívnych výhod, zvýšenie úrovne miezd vyvolá dopyt po tovaroch

- exportné odvetvia majú vplyv na celé NH

- medzinárodná špecializácia výroby nemusí byť vždy v súlade s princípom komparatívnych výhod

- OB krajín má tendenciu prispôsobovať sa  medzinárodným pohybom kapitálu

- časový faktor je podstatným

Neoklasická teória MO

Neoklasická teória MO vychádza z:

1. Doktríny ekonomického liberalizmu – voľná trhová ekonomika, slobodný MO

2. Ricardovho princípu komparatívnych výhod

3. Nákladovej teórie hodnoty, Sayovho teórie troch výrobných faktorov

4. Millovho zákona vzájomného dopytu a Marshallových kriviek recipročného D a P

5. Z neoklasickej syntézy – zmes ekonomického liberalizmu a regulovanie ekon. procesov

Neoklasický model MO – jeho predpoklady

1. dvw krajiny dva tovary

2. nákladová teória hodnoty tovaru – opúšťa sa pracovná teória hodnoty a nahradzuje sa teóriou či poňatím výrobných činiteľov

3. rovnaké výrobné funkcie

4. každý tovar je rôzne náročný na jednotlivé VF – krajiny sa špecializujú na výrobu a export tých tovarov pri výrobe ktorých disponujú priaznivými pomermi VF

5. abstrahuje sa od dopravných nákladov

6. existuje dokonalá konkurencia

7. platí princíp slobodného MO

8. výhody z MO pre krajiny spravidla existujú

9. obchoduje sa prostredníctvom peňazí

Teória ciel (colnej politiky) – dôležitou súčasťou zahranično-ochodnej a hospodárskej politiky Marchall, Taussing – priznávali zisk krajiny z používaných ciel

Edgeworth – protekcionizmus by mohol vytvoriť ekonomickú výhodu

Haberler – clá a iné podobné ekon. nástroje v ZO sú na liečenie, ale iba v malých dávkach

Samuelson – nekompromisný postoj, lebo odporujú princípu slobodného obchodu

Scitovsky – zavádzanie ciel zvyšuej pravdepodobnosť odvedtných opatrený zo strany durhých krajín, čo ne jegatívne pre normálne fungovanie MO

Hľadanie všeobecnej rovnováhy v MO

1. Zavedenie viacerých krajín, viacero tovarov a viacero faktorov do modelu MO pl. pohyb cien, vývoj P a D na tovarových trhoch, pohyby peňazí a vývoj na devízových trhoch,  

2. Dynamická ekonomická analýza pohybov a vývoja uvažovaných faktorov

3. Použitie matematicko-ekonomického aparátu

Peňažná teória MO – berú sa do úvahy peniaze, PB krajín sa automaticky vyrovnávajú a tým majú priaznivý vplyv na ekonomický vývoj krajín a aj na MO

- pri pasívnej bilancii krajiny B sa uhradí v zlate alebo v menách vymeniteľných za zlato

- pohyby zlata vyvolávajú isté cenový pohyby v oboch krajinách

- zmeny v cenách, dôchodkoch a dopyte vnútri krajín sa premietnu do relácie ich vnútorných aj zahraničných cien

Klasické poňatie mechanizmu PB – relácie cien a množstvá obchodovaných tovarov, D a P v MO ako aj výrob a zamestnanosť nie sú podstatne ovplyvňované medzinárodnými menovo-finančnými vzťahmi

Klasická teória – rast či pokles množstva peňazí v krajine vedie k rastu či poklesu celkového peňažného dopytu po tovaroch a službách

Všetky uvedené predpoklady padli pri realite neskorších podmienok:

- zmena cenových mechanizmov – monopolistický a oligopolistický charakter trhov pokrivil zdravú tvorbu cien v podmienkach nedokonalej konkurencie

- zmena monteráneho systému – v dôsledku obehu papierových peňazí s rôznym krytým, s rôznou kúpnou silou aj menovým kurzom

- slobodný MO – bol obmedzený a v niektorých obdobiach úplne narušený zavádzaním ciel a obmedzení

- MO nevyrovnával PB

Vyrovnávací mechanizmus PB – cieľom bolo preskúmanie reálneho vplyvu cenových zmien v jednotlivých krajinách zúčastňujúcich sa na MO

Teória PB – poňatie mechanizmu vývoja PB, vyrovnávanie jej nerovnováhy, poňatie jej faktorov

Moderné poňatie mechanizmu PB – vystupujú nové faktory pl. medzinárodná ekon. rovnováha/nerovnováha, používanie priamej či nepriamej regulácie PB, silné medzinárodné kapitálové pohyby a vplyv devízových kurzov

Heckscher-Ohlin-Samuelsonova teória – základ celej neoklasickej teórie MO, spoločné dielo uznávaných autorov, nespochybňuje princíp komp. výhod, je jednoduchá a univerzálna, obsah:

- rozličné krajiny sú v rozličnej miere vybavené rozličnými množstvami VF-ov

- rôzne faktory majú rozličnú náročnosť na určitý VF

- MO má tendenciu vyrovnávať ceny VF-ov medzi obchodujúcimi krajinami

Teória zahranično-obchodného multiplikátora – odklon od čistej teórie MO smerom na aktívne riešenie problémov hosp. rozvoja štátov s otvorenou trhovou ekonomikou, spĺňa dve funkcie:

- teoretické objasnenie zásahov moderného štátu do ZO sféry

- je podkladom pre rozpracúvanie expanzívnej zahraničnej hospodárskej a ZO-nej politiky

Základný vzťah ZO multiplikátora – Y = C + I + X(vývoz) – M(dovoz)

Podobnosť štruktúry dopytu (Linder) – v teórii MO treba rozlišovať medzi obchodom so surovinami a s hotovými výrobkami

Linderová hypotéza – objem obchodu s hotovými výrobkami určitej krajiny s každou jej partnerskou krajinou bude tým väčší čím väčšou je podobnosť v štruktúre dopytu týchto obchodujúcich krajín.

Vplyv technického pokroku na MO (Posner) – aplikoval Shumpeterovú koncepciu inovácie a imitácie na MO, rozpracoval teóriu imitačnej medzery – ako vplýva technický prvok na tovarovú štruktúru a dynamiku MO, imitačná medzera má tri časti:

1. Obdobie reagovania zo zahraničia – čas potrebný pre zavedenie pokusnej výroby

2. Obdobie domáceho reagovania – čas potrebný pre ostatných domácich výrobcov

3. Zaškoľovacie obdobie – čas potrebný pre domáci priemysel na zvládnutie technológie výroby nového výrobku

Schopnosť transformácie (Kindleberger) -  Kindlebergov efekt

Transformácia – schopnosť reagovať na zmeny, rozlišuje:

1. Tradičnú spoločnosť – ponorená do nekonečného opakovania výroby a spotreby, zmeny v okolitom svete ignorujú, nedostatočné prispôsobenie k vývojovým tendenciám

2. Transformujúca sa spoločnosť – spoločnosť zmien, výrobcovia vyvíjajú neustále aktivity a spotrebitelia majú záujem o zvyšovanie svojich reálnych dôchodkov

Neschopnosť transformácie – má negatívne dôsledky pre vývozný sektor

Teória dostupnosti (Kravis) – redukuje počet faktorov a zjednodušuje ich povahu, podľa neho je tovarová štruktúra MO v určená dostupnosťou resp. vlastníctvom prírodných zdrojov a výrobným monopolom. Krajiny sa špecializujú na výrobu a vývozu tých tovarov v ktorých majú vysokú dostupnosť

Neoklasická syntéza Kindlebergera – je pre ňu typické:

- mmnohofaktorová analýza – zohľadňuje väčší počet bazálnych a inak dôležitých faktorov

- prepojenie mikro- a makroekonomickej problematiky

- prepojenie čistej teórie MO s peňažnou teóriou MO

- súčasťami syntéz sú hlavne MO

Dopravné náklady – zakomponoval ich do teórie MO, keby doprané náklady boly nekonečne veľké MO by sa nemohol vôbec rozvinúť

Analýza výrobných faktorov – práce a kapitálu, rozlišoval ekonmiky s nedostatkom práce, náročné na prácu, málo rozvinutú, pracovne náročnú

Podmienka nedokonalej konkurencie – analyzoval monopoly

Kritika a obhajoba neoklasickej teórie MO

Leontiefov paradox – ako prvý priamo testoval teóriu H-O-S, vysvetlovanie – nadradenosť, štruktúra dopytu, prírodné zdroje, ľudský kapitál

Liberálna kritika – neodmietli neoklasickú teóriu, navrhovali jej reštauráciu patrí sem Myrdal, Prebisch, Singer, Lewis, Chenery, Myint

Radikálna kritika – odmietali neoklasickú teóriu, Hirshcman, Balogh, Furtade, Emmanule, Wallerstein

Obhajoba neoklasickej teórie medzinárodného obchodu – Viner, Hesse, Meier, Letwin, Nurkse

Teória a prax PZI

ZI – sú realizáciou dlhodobého medzinárodného pohybu kapitálu

1. Portfóliové – vývozca ich neovláda ani neriadi firmu v zahraničí, plynú mu odtiaľ len výnosy z kapitálu (úroky, dividendy, podiel na zisku)

2. Priame – ktoré umiestňuje investor  v zahraničí s cieľom získať kontrolu nad podnikom, podieľa na zisku firmy, i na jej vlastníctve

Členenie PZI podľa podielu na vlastníctve – podiel zahraničného investora na vlastníctve

1.Investície v 100%-nom vlastníctve zahraničného investora – majú formu TNK, sú to spoločnosti ktoré vlastnia, riadia alebo spravujú výrobné alebo obchodné zariadenia vo viacerých krajinách, má vysoký podiel predaja v zahraničí na celkovom objeme predaja, má veľa zamestnancov, dochádza k PZI ak:

a) materská spoločnosť získa dostatočný počet akcií v zahraničnej spoločnosti

b) materská spoločnosť získa alebo zakladá v zahraničí nové podniky pobočky

c) materská spoločnosť presúva do zahraničia fondy na financovanie rozvoja

d) príjmy podnikov a zahraničných pobočiek materskej spoločnosti sú reinvestované do rozvoja

2. Joint ventures – spoločné podniky, výrobná alebo obchodná spoločnosť na ktorej sa zúčastňuje domáci i zahraničný partner, tri typy:

a) firmy z dvoch krajín vytvoria joint venture v tretej krajine

b) firmy z dvoch krajín vytvoria joint ventur v jednej z nich

c) firmy z dvoch krajín vytvoria joint venture i s účasťou miestnej vlády

Členenie PZI podľa funkčného hľadiska

1. Vertikálne – materská a dcérska firma sú špecializované v rôznych fázach produkcie, smerujúce späť, smerujúce dopredu pl. spoločnosti ktoré spracovávajú ropu

2. Horizontálne – ak dcérske spoločnosti vykonávajú v zahraničí tie isté funkcie ako ona pl. vyrába tie isté produkty pl. coca-cola

3. Konglomerátne – smerujú do oblasti, ktoré nesúvisia s pôvodným hlavným predmetom činnosti materskej spoločnosti pl. veľké naftárske spoločnosti

Teórie PZI

1. Teória trhovej nedokonalosti

a) Teória monopolistickej výhody – je založená na existencii výhod, ktoré spôsobujú že firma je monopolistom, firma má vynikajúce poznatky

b) Teória vzájomnej závislosti oligopolistických firiem – firma sa musí pripraviť na konkurentov

2. Teória životného cyklu

a) Uvedenie na trh – výroba sa uskutočňuje doma

b) Fáza rastu – firma sa začína zaujímať o zahraničné trhy, skúma možnosť premiestnenia výroby

c) Fáza zrelosti – presúva výrobné kapacity do lacnejších krajín

3. Teória internacionalizácie – prečo firmy expandujú aj doma aj v zahraničí a prečo môžu byť PZI efektívnejšie než export

4. Elektická teória – vysvetľuje rozdiely medzi krajinami v type zahraničných aktivít, firma musí vlastniť výhody, ktoré nemajú konkurenčné firmy v iných krajinách, firma internacionalizuje tieto výhody ak nájde v zahraničí vhodné podmienky

Determinanty PZI

1. Prístup na miestny trh

2. Prístup k ľudským zdrojom

3. Dobré podmienky pre podnikanie

4. Náklady a zisk

5. Marketingové dôvody a clá

6. Prístup k miestnym zdrojom

7. Vytvorenie exportnej základne

8. Prístup k miestnej technológii

Determinanty môžu byť:

1. Interné – vychádzajú z vnútorných podmienok a zdrojov firmy pl. manažment, nový zamestnanec, významná udalosť

2. Externé – komplex činiteľov vychádzajúc z ekonomického, kultúrneho a právneho prostredia, v ktorom pôsobí

a) v materskej krajine – stimuly materskej krajiny na investovanie v zahraničí

b) v hostiteľskej krajine – rastúci trh a dopyt, atraktívne investičné prostredie

Z vecného obsahu môžu byť

1. Nákladové – faktorvé náklady, náklady na rôzne služby späté s výrobou, investície zamerané na získanie nerastných surovín alebo iných vstupov, ktoré sú v materskej krajine nedostupné alebo drahé, investície zamerané na využitie pracovnej sily, úspora prepravných nákladov

2. Dopytové – ovplyvňujú výšku dosahovaného zisku rastom/poklesom predaja pl. veľkosť trhu zahraničnej krajiny a dynamika jej rastu, udržanie kontaktu so zákazníkom, nasledovanie konkurenta, prekonanie prekážok obchodu

3. Investičné – súhrn právnych noriem, obmedzení a politických vzťahov v hostiteľskej krajine pl. všeobecný postoj vlády a obyvateľstva k ZI-iám, politická stabilita, regulácia vlastníctva zahraničných firiem, menová regulácia, daňová štruktúra

Efekty PZI

1. Vplyv na národný dôchodok – tým že pridáva určitú hodnotu k vstupom a vytvára zisk z ktorého platí daň, vyčíslenie:

čistý prínos/náklady PZI = (platby za VF+Zisk po zdanení+daň z príjmu)/platby za zahraničné produkčné faktory

1 – prínosy sú vyššie ako náklady a daná ZI má priaznivý vplyv na národný dôchodok

2. Vplyv na obchodnú a platobnú bilanciu – vplývajú na PB hostiteľskej i materskej krajiny prílevom a odlivom finančných a tovarových tokov

- ak je export väčší ako import potom GNP prevyšuje sumu o tú istú sumu, PZI zlepšia PB

3. Vplyv na zamestnanosť – či zahraničný kapitál nahrádza domáci priemysel, dochádza k zvyšovaniu odbornej úrovne pracovnej sily, ktorá pracuje s modernejšou technológiou

4.  Pôsobenie na hospodársku štruktúru – vplývajú na konkurenčné prostredie, a na odvetvovú a regionálnu štruktúru

5. Politické, sociálne a environmentálne efekty – hostiteľská krajina pri príleve investícií sa obáva že postupne vznikne hospodárska aj politická závislosť od investujúcej krajiny

6. Vzťah investora a hostiteľskej krajiny v časovom horizonte

PZI a ich vplyv na obchod

1. Statický efekt – berú sa do úvahy statické komparatívne výhody krajiny

2. Dynamický efekt – investori preferujú krajiny s kombináciou statickej komp. výhody a inovačného a technologického potenicálu

3. Efekt reštrukturalizácie – závisí od lokálnych špecifík