Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Prírodovedecká fakulta / Klimageografia a hydrogeografia

Klíma - dejiny hydrologie (klima_dejiny_hydrologie.doc)

Stručné dejiny hydrológie

Základné znalosti o vode – získané pozorovaním prírodných javov.

Staroveké národy         

1. stavali priehrady
2. budovali zavlažovacie kanály
3. vykonávali prvé vodomerné pozorovania (približne 2750 p n.l.)
4. meranie zrážok (4. stor. p n.l. v Indii)

Prvá správa o veľkých zavlažovacích kanáloch – Arménsko (714 p n.l.) – odtiaľ do Iránu, Egypta a Indie

Vode venovali veľkú pozornosť aj grécki filozofi:

Táles Milétsky (624 – 548 p.n.l)

1. kladie vodu do prvopočiatku sveta a poznal všetky tri skupenstvá vody a vedel popísať ich vzájomnú premenu

Hypokratos (460 – 400 p.n.l)

1. z pozorovania výparu odvodil prvé poznatky o kvalite vody

Platón (428 – 348 p.n.l)

1. vyslovil teóriu Tartaru – ohromnej nevyčerpateľnej nádrže vody v hlbinách Zeme a o nekonečnosti kolobehu vody v prírode

Aristoteles (385 – 322 p.n.l)

1. vysvetľuje pôvod riek a prameňov troma spôsobmi:

1. z atmosférických zrážok
2. z premeny vzduchu na vodu po jeho preniknutí do horninového prostredia
3. premenou pár neznámeho pôvodu vystupujúcich z vnútra Zeme

Teofrast (372 – 287 p.n.l)

1. prvý v histórii podstatu a priebeh hydrologického cyklu

Rímska civilizácia priniesla do formovania hydrológie skôr praktické poznatky.

Vitrevius

1. vo svojom diele „10 kníh o architektúre“ (27 p.n.l) formuloval závislosť prietokového množstva od prietokovej rýchlosti a veľkosti prietokového profilu.

Rím bol známy svojimi akvaduktami – v roku 50 n.l. bolo v Ríme 10 veľkých akvaduktov s dĺžkou 400 km, ktoré dodávali do mesta denne 800 000m3 vody.

Od úpadku Rímskej ríše do konca 15. storočia hydrologické znalosti ľudstva urobili len malý krôčik dopredu. Je to spoločný znak pre vedu vo všeobecnosti. Je to dôsledok posiľňovania moci cirkvi a jej „otvoreného“ boja proti všetkému, čo spochybňovalo cirkevné dogmy.

Prvé náznaky vymaňovania sa vedy spod vplyvu cirkvi sa objavujú v diele L. B. Albertiho (1404 – 1472), ktorý predpokladal, že aj podzemná voda má svoju hladinu a že existuje vzájomná súvislosť hladín podzemných a povrchových vôd.

Po období intuícií a dohadov nastupuje obdobie pozorovania a merania.

Leonardo da Vinci (1452 – 1519)

1. vychádza z historického odkazu starovekých filozofov
2. často sa zaoberá meraniami v prírode
3. podrobne študuje pohyb vody v koryte rieky a rozdelenie rýchlosti
4. používa rôzne farbivá na sledovanie pohybu vody a plaváky na meranie rýchlosti

Bernardo Palissy (1510 – 1590)

1. podáva pravdivý obraz o kolobehu vody v prírode a mechanizmu stavby a činnosti artézskych horizontov

17. storočie – epocha rozvoja vied, t.j. aj hydrológie

Benedetto Kastelli (1577 – 1644)

1. napísal knihu „O meraní tečúcich vôd“
2. ako prvý v Európe zostrojil zrážkomer
3. podarilo sa mu dokázať, že do povodia viac vody naprší ako z neho povrchovo odtečie

Edmund Halley (1656 – 1742)

1. zaoberal sa pokusmi s výparom
2. dokázal, že z mora sa vyparuje dostatok vody na to, aby tým bol vysvetlený pôvod atmosférických zrážok.

18. a 19. storočie – obdobie experimentu

1. rozvíja sa predovšetkým hydrológia povrchových vôd
2. odvodzujú sa zákony prúdenia vody v korytách a potrubiach (Bernoulli, Venturi, Chézy, Pitot)
3. prúdenie podzemných vôd (H. Darcy, J. Dupnit, A Thiem, B. J. Boussinesque, P. Forchheimer)

2. polovica 20. storočia + súčasnosť

1. rozsiahle merania s využitím modernej prístrojovej techniky
2. využívanie systémového prístupu riešenia hydrologických úloh
3. komplexné metódy matematického modelovania s využitím výpočtovej techniky