Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Prírodovedecká fakulta / Klimageografia a hydrogeografia

Klíma - oceanologia (klima_oceanologia.doc)

oceánológia                                                                        

SVETOVÝ OCEÁN, JEHO VÝZNAM A ROZDELENIE

Voda sústredená v oceánoch a moriach vytvára svetový oceán, ktorý je súčasťou hydrosféry. Zaberá takmer 3/4 zemského povrchu, preto existujú tiež názory, že by bolo správnejšie a presnejšie nazývať našu planétu Oceán a nie Zem. Keď však porovnávame niektoré ukazovatele vodnej a pevninskej časti našej planéty, jednoznačne vychádza, že názov planéta Zem je odôvodnený.

Napríklad:

1. objem vody svetového oceánu je 1 370 mil.km3, čo je asi 1/800, resp. 0,12% objemu Zeme,
2. priemerná hĺbka svetového oceánu je 3 730 m, čo predstavuje približne 0,0006 zemského polomeru,
3. hustota vody je približne 1, hustota hornín asi 5,5, čiže na vodu pripadá asi 0,0023% celkovej hmotnosti Zeme.

Svetový oceán predstavuje otvorený dynamický systém, v ktorom neustále prebieha výmena látok a energie ako v ňom samostatnom, tak aj medzi ním a ostatnými geosférami. Táto výmena sa realizuje formou celkových – globálnych obehov, na ktorých sa zúčastňujú tepelná energia, zemská príťažlivosť, vlaha, rôzne soli a plyny.

Vysoká tepelná kapacita vody svetového oceánu spôsobuje, že je obrovským akumulátorom tepla a tým významným regulátorom teploty na Zemi. Prvoradú úlohu má v obehu zrážok a plynov, najmä kyslíka a CO2.

Voda svetového oceánu je v neustálom pohybe, ktorý spôsobujú rôzne príčiny i vietor, rozdiely v teplote a slanosti vody, vyrovnávanie úbytku vody v niektorých oblastiach, príliv a odliv a ďal. Dôležité sú zvlášť povrchové prúdy, ktoré spolu s vertikálnym a hlbinným vytvárajú všeobecnú cirkuláciu vôd svetového oceánu, ktorá má významnú úlohu v celoplanetárnych procesoch, napríklad:

1. spôsobuje výmenu vody vo svetovom oceáne
2. vplýva na rozdelenie jeho teploty a slanosti vody
3. prenáša ľad z polárnych oblastí do nižších geografických šírok
4. vplýva na cirkuláciu atmoféry a tým aj na podnebie jednotlivých oblastí Zeme, napríklad studené a teplé povrchové prúdy
5. mení okraje súše a ďal.

Je známe, že svetový oceán je kolískou života na Zemi. Vo vode oceánov a morí sú rozpustené takmer všetky chemické prvky. Svetový oceán je životným prostredím pre rôznorodý rastlinný a živočíšny svet. V mnohých oblastiach svetového oceánu, najmä v širokých príbrežných zónach sú veľké zásoby nerastných surovín, oceány a moria sú dôležitým dopravným priestorom. Čiže svetový oceán je aj pre človeka dôležitý a táto dôležitosť sa neustále prehlbuje a rozširuje možno povedať, že súčasnosti dostatočné poznanie a racionálne využívanie svetového oceánu patrí medzi najdôležitejšie problémy vzájomných vzťahov medzi prírodou a ľudskou spoločnosťou.

Vyplýva to najmä z týchto príčin:

1. neustály rast potreby potravín, nerastných surovín, energie, ktoré súvisia s rastom počtu obyvateľstva na Zemi
2. nerovnomernosť priestorového rozdelenia mnohých dôležitých surovín na súši
3. vyčerpanie, resp. nedostatok mnohých nevyhnutných surovín na súši,ich veľké zdraženie, náročnosť na získavanie ap.
4. nízke náklady na morskú dopravu
5. nevyhnutnosť prognóz počasia a podnebia a ďal.

Vo svetovom oceáne je mimoriadne významná pobrežná zóna, v ktorej sa najtesnejšie prejavujú vzájomné vzťahy medzi hydrosférou, litosférou, atmosférou a biosférou. Je to oblasť najväčšej koncentrácie a rôznorodosti života v oceánoch a moriach. V súčasnosti sa tak intenzívne využíva pre rôzne účely, že na mnohých miestach hrozí nebezpečie jej degradácie. V priebežnej zóne sa sústreďujú veľké sídelné aglomerácie, priemysel, poľnohospodárstvo, dopravná sieť. Napríklad zo 102 súčasných miliónových a mnohomiliónových miest ( s počtom obyvateľov viac ako 3 milióny) 57 je na pobreží, alebo v blízkosti pobrežia oceánov a morí. Zo 136 hlavných miest štátov, ktoré susedia s morom, alebo oceánom, 79 je bezprostredne na pobreží alebo v zálivoch riek, ktoré sú dostupné námorným lodiam. Táto zóna sa v ostatných desaťročiach stále viac využíva ako miesto skladovania pevných komunálnych i priemyselných odpadov, často aj tuhých látok a pod.

Svetový oceán, zdroj nerastných surovín

Medzi najvýznamnejšie suroviny, ktoré sa ťažia z dna oceánov a morí patrí ropa a zemný plyn. Prvé pokusy ťažiť ropu z morského dna sú známe zo začiatku 20. storočia, priemyselná ťažba sa rozvinula až po 2.svetovej vojne. Realizuje sa prevažne v hĺbkach do 200 m a sústreďuje sa do niekoľkých veľkých oblastí: Perzský záliv, Venezuelský záliv, Guinejský záliv, Severné more a moria juhovýchodnej Ázie. Potenciálne zásoby ropy sa udávajú od vyše 300 až 550 miliard ton, z toho na kontinentálnych šelfoch vyše 180 miliard ton. Zásoby zemného plynu sa udávajú na 260 triliónov m3.

V súčasnosti je známych vyše 1500 lokalít s ropou a zemným plynom. Ťažba ropy sa vyznačuje vysokým tempom rastu. V roku 1960 ropa získavaná z morského dna činila asi 8% svetovej ťažby, v r. 1967 to bolo 14% (v roku 1975 20%, v roku 1982 25,2%) a roku 2000 by to malo byť až 50% svetovej ťažby ropy.

Okrem ropy a zemného plynu dno oceánov a morí je miestom výskytu ďalších významných rudných i nerudných surovín, ktorých význam vo svetovom hospodárstve rýchle rastie. Mnohé suroviny, ktoré sa ťažia na pevnine majú svoje pokračovenie i pod morským dnom. V súčasnosti existuje asi 100 baní na šelfoch Austrálie, Kanady, Chile, Fínska, Francúzska, Grécka, USA a ďal. Ťažia sa kamenné uhlie (Anglicko, Japonsko), železná ruda (Francúzsko, Kanada), meď a nikel (Hudsonov záliv). Veľmi cenné suroviny obsahujú sypké sedimenty v príbrežných a plážových oblastiach oceánov a morí. Získavajú sa z nich najmä minerály cínu, titánu, zirkónu, železa, ale aj zlato, platina a diamanty. Napríklad v Japonsku každoročne získavajú milióny ton železnej rudy pri ostrove Kjušú, v Thajsku, Indonézii a Malajzii ťažia cín, pri juhozápadných brehoch Afriky sa získavajú diamanty, titan sa získava z plážových sedimentov v Mozambiku, Tanzánii a Madagaskaru, viaceré vzácne kovy pri pobreží Austrálie a pod.

K významným a veľmi perspektívnym surovinám na dne svetového oceánu patria železo – mangánové konkrécie. Vyskytujú sa na dne oceánskych morí a na povrchu stredooceánskych chrbtov, prevažne v hĺbkach od 3 500 do 6 000 m. Zistili sa však aj v plytších polohách a aj na dne Baltického, Bieleho a Karského mora. Okrem železa a mangánu obsahujú viaceré cenné kovy: meď, nikel, kobalt, molibdén, zinok, olovo a ďal. Majú rôzny tvar a hmotnosť. Vyskytujú sa vo forme guličiek, hrudiek,tenkých lavíc. Rozmery majú od 2 mm do 2 m a hmotnosť až do 100 kg. Význam týchto konkrécií spočíva viac v obsahu farebných kovov, ako v obsahu železa a mangánu. Najväčšie zásoby sa zistili v Tichom oceáne v oblasti 5 – 15° sev. geogr. šírky a 120 – 150° západnej geogr. dĺžky. Tu na 1 m2 dna sa priemerne vyskytuje 10 kg konkrécií. Veľké zásoby železo-mangánových konkrécií existujú v Indickom oceáne a v severnej časti Atlantického oceánu. Ťažba týchto surovín je zatiaľ veľmi náročná a nákladná. Prvýkrát sa realizovala v Mexickom zálive v roku 1970, aj to len z hĺbky 1 000 m nasávaním.

Najdôležitejším nerastným bohatstvom svetového oceánu je jeho voda. Z nej sa v súčasnosti získava asi 1/3 svetovej ťažby kuchynskej soli, asi 2/3 horčíka a takmer 90% brómu. Perspektívnou sa v blízkej budúcnosti javí aj získavanie uránu, zlata, striebra, molybdénu, síry a ďalších látok.

Svetový oceán, zdroj potravín

Problém dostatku potravín je v súčasnosti jedným z najvážnejších celosvetových – globálnych problémov. Svetový oceán v tomto smere má mimoriadny význam a pri racionálnom prístupe predstavuje prakticky „nevyčerpateľný“ zdroj. Z hľadiska potravín je to v prvom rade rybolov, ktorý dnes predstavuje 60 až 66 mil. ton rýb ročne. Z tohto množstva asi polovica sa využíva ako potrava pre ľudí, zvyšok sa priemyselne spracúva na krmivo pre dobytok, umelé hnojivá, tuky a pod. V priestorovom rozložení rybolovných oblastí existujú určité geografické zákonitosti: bohaté lovištia sú na východných pobrežiach oceánov, kde existujú výstupné prúdy vo vysokých geografických šírkach v dôsledku sezónneho premiešavania a doplňovania vrchných vrstiev vody výživnými látkami, oblasti oceánom a morí blízko ústia veľkých riek. Podstatná šasť svetového rybolovu je na severnej pologuli, asi 77%. Nie je známe koľko rôznych druhov morských živočíchov využíva človek ako potravu. Loví ich niekoľko tisíc druhov, ale podstatná časť z nich pripadá asi na 20 druhov, z ktorých sú najvýznamnejšie slede, tresky, morský okúň, tunec, kambaly, raky.

Svetový oceán, zdroj energie

Okrem ropy a zemného plynu perspektívnym a netradičným zdrojom energie pre ľudstvo môžu byť morské prúdy, príliv a odliv, vlny, teplotné a salinické gradienty. V súčasnosti sa javí najreálnejšie využívať energiu prílivu a odlivu. Takáto hydroelektráreň pracuje od roku 1968 vo Francúzsku a v bývalom Sovietskom zväze na ostrove Kola. Intenzívne pokusy sa uskutočňujú v Kanade, Indii, USA a v Japonsku. Pokusy, využiť morské vlny pre získanie energie sa robia v Anglicku, USA, Švédsku a v Japonsku. V Anglicku napr. predpokladajú získať až 30% elektrickej energie z tohto zdroja.

Svetový oceán, zdroj sladkej vody

V tomto smere ide mimoriadne významný a prakticky nevyčerpateľný zdroj. Získavanie sladkej vody zo slanej morskej je v súčasnosti veľmi náročné na energiu a takto získaná sladká voda je oveľa drahšia ako voda získavaná tradičným spôsobom. Najrozšírenejším technoligickým procesom je destilácia, ktorou sa získava asi 96% sladkej vody, najmä v Kuvajte, Iráne, sev. Afrike, Kalifornii a bývalom Sovietskom zväze. Relatívne vysoká cena takto získanej vody sa ešte zvyšuje jej dopravou od pobrežia do miesta spotreby.

Rozdelenie, názvy a hranice oceánov a morí

Rozdeleniu svetového oceánu na jednotlivé oceány a moria sa venovali viacerí oceánografi. Najvýznamnejší sú uvedení v knihe Z. Kukala (1977). Najčastejšími kritériami sú: obrysy pevnín a ostrovov, reliéf dna, určitý stupeň samostatnosti prúdového systému a atmosferickej cirkulácie a existencia vodných más s určitou teplotou a slanosťou. Pre charakteristiku základných pojmov oceán, more, záliv je dostačujúco výstižná definícia podľa oceánológa E. Brunsa z roku 1958.

1. Oceán je časť svetového oceánu, ktorá leží medzi pevninami, má panvy s hĺbkami 4 000 až 6 000 m, uzatvorený prúdový systém, vlastné vodné masy s typickým rozdelením teplôt a slaností a vlastný systém sedimentov na dne.
2. More je časť oceánu zasahujúca do pevniny, alebo oddelená od oceánu reťazou ostrovov. Najmenšia plocha mora je 11 600 km2 (Marmarské more). Moria sa rozdeľujú na okrajové a vnútorné.

1. Okrajové more je od oceánu oddelené jedným alebo dvomi plochami, alebo reťazou ostrovov. Svojou vodnou masou úzko súvisí s oceánom, jeho prúdový systém je časťou oceánskeho prúdového systému a teplotou a slanosťou sa veľmi neodlišuje od oceánu (Severné more, Beringovo more).
2. Vnútorné more je takmer úplne obklopené pevninou a s oceánom súvisí s jedným alebo viacerými prielivmi (Čierne more, Baltské more). K vnútorným moriam podľa uvedeného autora patria aj stredozemné moria. Sú to také vnútorné moria, ktoré ležia medzi 2 – 3 pevninami, majú samostatný prúdový systém, odlišnú teplotu a slanosť (Stredozemné more, Červené more).

Okrem morí sa vyčleňujú ešte zálivy, ktoré sú definované ako časť oceámu, alebo mora, ktorá zasahuje do pevniny. Z rôznych, najmä historických dôvodov sa táto terminológia vždy nedodržiava a niektoré zálivy sa nazývajú morom a opačne. Napríklad Aljašský alebo Guinejský záliv sú typickými okrajovými moriami. Niekedy sa na mapách môžeme stretnúť s obidvoma názormi, napríklad Baffinov záliv i Baffinovo more. (Kukal, Z. a kol., 1977)

Rozdelením svetového oceánu na jednotlivé oceány sa zaoberajú oceánografovia už od začiatku minulého storočia. Podľa doporučenie rady Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne sa svetový oceán delil na 5 oceánov:

1. Tichý
2. Atlantický
3. Indický
4. Arktický
5. Antarktický (Južný)

Neskôr sa prijal návrh nemeckého oceánológa O. Kümmela rozlišovať len tri oceány:

1. Atlantický
2. Tichý
3. Indický

Arktický sa pričlenil k Atlantickému a Antarktický k Tichému, Indickému a Atlantickému.

V súčasnosti platí rozdelenie svetového oceánu podľa Medzinárodného hydrografického byra (International Hydrographic bureau – IHB, z roku 1953, a to na 4 oceány:

1. Atlantický
2. Indický
3. Tichý
4. Severný ľadový oceán

Táto komisia stanovila aj hranice medzi jednotlivými oceánmi i hranice jednotlivých morí. Rozdielne sú názory na časť hranice medzi Atlantickým a Severným ľadovým oceánom. Podľa IHB i ďalších, hranica vedie od najsevernejšieho bodu Nórska k najjužnejšiemu bodu Špicbergov a na východ pobrežia Grónska, odkiaľ je hranica totožná s názorom iných autorov, ktorí ju vedú od mysu Stadt v Nórsku k najsevernejšiemu ostrovu Shetlandského súostrovia, k mysu Stromnes na Islande a odtiaľ k východnému pobrežiu Grónska. Hranice medzi jednotlivými oceánmi sú dostatočne názorne vykreslené aj v atlasoch, ktoré vydala Slovenská kartografia: Atlas sveta, Bratislava 1970 a Svet – aktuálny atlas, Bratislava 1993.

ZNEČISŤOVANIE SVETOVÉHO OCEÁNU

Vodu, dno i pobrežia oceánov a morí človek stále viac využíva pre rôzne účely, čím zároveň aj spôsobuje, že tento priestor v mnohých smeroch znehodnocuje a ohrozuje. Sám si vedome ale aj nevedome vytvára problémy, ktorých riešenie si častokrát vyžaduje medzištátnu až celosvetovú spoluprácu. Znečiaťovanie hydrosféry, v rámci ktorej svetový oceán má prvoradý celoplanetárny význam, patrí medzi najväčšie problémy súčasnej civilizácie.

Podľa Medzinárodnej oceánografickej komisie znečisťovanie svetového oceánu sa definuje ako:

„Priame alebo nepriame prinášanie substancií alebo energií vplyvom človeka do oceánskeho životného prostredia (vrátane prínosu riekami), ktoré sú nebezpečné ľudskému zdraviu, škodia morským organizmom, obmedzujú využitie oceánov a morí, vrátane rybolovu a znižujú rekreačné možnosti“.

Príčiny znečisťovania svetového oceánu sú rôznorodé a ich dosah sa neustále zväčšuje. Škodlivé látky sa do oceánov a morí dostávajú prirodzeným spôsobom, napríklad eróziou na pobrežiach, vulkanizmom na oceánskom dne, riekami, vetrom atmosferickými zrážkami a ľudskou činnosťou, napríklad odpadové vody z veľkých sídiel a elektrární, ťažba nerastných surovín, ukladanie toxických odpadov v sudoch a kontajneroch na morskom dne, ukladanie použitého paliva jadrových elektrárni, lodná doprava a pod.

K látkam, ktoré sa na znečisťovaní svetového oceánu najviac podielajú, na prvé miesto patria ropné látky. Predpokladá sa, že do svetového oceánu sa ročne dostáva asi 6 mil. ton ropy, z toho prevažná časť pričinením človeka. I keď najznámejšie znečistenia ropou sú z havárií tankerov, ktorým sa ropa transportuje, viac rôznych ropných látok sa dostáva do svetového oceánu vypúšťaním znečistených vôd pri čistení tankerov a prínosom znečistených vôd riekami z pevniny. Asi 10 % ropy z uvedeného množstva prichádza do svetového oceánu prirodzeným spôsobom, napríklad presakovaním z naftonosných vrstiev dna do morskej vody. Ropné látky sa ukladajú na hladine vo forme tenkej súvislej vrstvy. Toxicita a trvanie ropných látok na hladine závisí od ich druhu. Nebezpečenstvo ropného znečistenia je najmä v tom, že zabraňuje alebo znižuje výmenu plynov, pohlcuje kyslík rozpustený vo vode, obmedzuje fotosyntézu.

Vplyv ropy veľmi negatívne pôsobí na vtáctvo tým, že im zlepuje perie, znižuje tepelné a izolačné vlastnosti a pod. Vplyvom na rybolov, znečistením pláží a pod. má ropné znečistenie negatívne dôsledky v hospodárstve príslušných štátov.

Na znečisťovaní svetového oceánu sa stále viac podielajú chlorované uhlovodíky, ktoré sú obsiahnuté v rôznych syntetických chemických látkach, napríklad v rozpúšťadlách prímesoch do farieb, pesticídoch a pod. Odhaduje sa, že asi 25% ročnej produkcie týchto látok sa dostáva do svetového oceánu a to riekami, odpadovými vodami priamo do oceánov a morí i vetrami. Tieto látky sú veľmi nebezpečné preto, že sú sú značne rezistentné, akumulujú sa v biomase, spomalujú tiež fotosyntézu, rast a delenie buniek fytoplanktónu a pod. Vplyv chlorovaných uhlovodíkov sa môže negatívne prejaviť na celom potravinovom reťazci organizmov svetového oceánu.

Svetový oceán je stále viac ohrozovaný aj znečisťovaním ťažkými kovmi a komunálnymi odpadmi. Z ťažkých kovov sú nebezpečné svojou toxicitou zlúčeniny ortuti, olovo a kadmium. Komunálnymi odpadmi sa do svetového oceánu dostávajú rôzne organické i anorganické látky – zlúčeniny fosforu, dusíka, detergenty, fenoly, patogenné mikroorganizmy a pod. Udáva sa, že asi 60 – 65 % organických látok má svôj pôvod od znečisťovateľov na pobreží, zvyšok prinášajú rieky. Odpadové vody obsahujú veľa výživných látok, čo spôsobuje eutrofizáciu vôd pri pobrežiach s negatívnymi dôsledkami pre živočístvo, najmä ryby.

V mnohých oblastiach svetového oceánu ako na plážach, tak aj na dne okrajových a stredozemných morí sa vyskytuje množstvo pevných odpadov z dreva, skla, plastických látok a pod. Odhaduje sa, že v posledných rokoch do svetového oceánu sa dostáva 8 až 10 miliónov ton pevných odpadov, ktoré znehodnocujú príslušné časti oceánov a morí a nielen esteticky ale častokrát aj svojou toxicitou.

Existuje veľmi úzka súvislosť medzi rozsahom znečistenia jednotlivých častí svetového oceánu a koncentráciou obyvateľstva, sídiel a rôznych hospodárskych aktivít na pobrežiach, ťažbou a dopravou ropy. Preto aj najväčšie znečistenie existuje pri pobrežiach ekonomicky vyspelých štátov, v stredozemných a okrajových moriach. Medzi najviac znečistené časti svetového oceánu patria napríklad Stredozemné more, Severné more, Baltské more, Americké stredomorie, severná časť Indického oceánu a ďalšie.

OCHRANA SVETOVÉHO OCEÁNU

Pre zmenšenie nebezpečenstva znečisťovania svetového oceánu sa už niekoľko desaťročí vytvárajú príslušné opatrenia. Na celosvetovej alebo regionálnej úrovni sa prijali rôzne konvencie a dohovory, ktoré zahrňujú ochranu celého svetového oceánu, resp. jeho častí. Problematike ochrany hydrosféry vrátane aj svetového oceánu sa venuje vyše 100 medzivládnych a nevládnych organizácií medzi ktorými je najvýznamnejšia Organizácia spojených národov a jej príslušné komisie. Prvá všeobecná konvencia na ochranu svetového oceánu pred znečistením naftou bola prijatá v roku 1954 a rôzne doplnky k nej v roku 1962, 1969, 1973 a 1978. Na 3. konferencii OSN a morskom práve (apríl 1982) sa prijala aj konvencia o ochrane svetového oceánu pred znečistením akéhokoľvek pôvodu. Okrem konvencií zahrňujúcich ochranu celého svetového oceánu existuje celý rad rôznych konvencií, resp. zmlúv o ochrane jednotlivých morí alebo časti oceánov. Napríklad o ochrane Stredozemného mora (1968), Severného mora (1969), severovýchodného pobrežia Atlantického oceánu (1974), Baltického mora (1976), Čierneho a Azovského mora (1976) a ďal. Existuje tiež veľa konvencií a zmlúv o ochrane biologických zdrojov svetového oceánu. Napríklad v roku 1958 sa podpísala v Ženeve Konvencia o rybolove a ochrane živočístva na otvorených častiach svetového oceánu, Konvencia o ochrane živočístva Antarktídy (1980) a rad ďalších. Ochrane svetového oceánu sa venovala veľká pozornosť aj na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji v Rio de Janeiro 3.-14.1992.

NIEKTORÉ TERMINOLOGICKÉ A LEGISLATÍVNE OTÁZKY SÚVISIACE S MORSKÝM PRÁVOM

Stále širšie možnosti využívania svetového oceánu – nerastné suroviny dna a vody oceánov a morí, biologické bohatstvo – nastolovali postupne riešenie otázok do akej vzdialenosti a miery majú právo pobrežné štáty príslušnú časť svetového oceánu využívať. Od roku 1958 problematika vyhraničenia pobrežných vôd sa riešila na troch konferenciách OSN o morskom práve. Na tretej v apríli 1982 podpísali konvenciu, ktorá okrem iného vymedzuje aj príslušné pobrežné oblasti a stanovuje možnosti ich využívania príslušnými štátmi. (Konvenciu podpísalo 130 štátov, 17 sa zdržalo a 4 boli proti jej prijatiu).

Podľa tejto konvencie sa rozlišujú:

1. pevnina: časť súše po úroveň najnižšieho stavu mora alebo oceánu počas odlivu. Keď je pobrežie horizontálne členité stanovuje sa priamková bazálna línia, pričom dĺžka jednotlivých úsekov je spravidla maximálne 24 míl.
2. pobrežné vody: časť oceánu alebo mora do vzdialenosti 12 námorných míl (22,224 km) od bazálnej línie. V tejto časti svetového oceánu jeho dno, voda aj vzduch patria úplne príslušnému pobrežnému štátu. Pobrežnými vodami (používa sa aj názov výsostné vody) v období mieru môžu sa prepravovať aj vojnové lode, nemôžu však ponorky a prelietavať lietadlá.
3. pridružená zóna: od pobrežných vôd zasahuje do vzdialenosti ďalších 12 námorných míl. V tejto časti príslušný štát nemá úplné suverené právo, ale môže uskutočňovať rôzne kontroly podľa vlastných opatrení a predpisov napríklad finančných, colných a zdravotných.
4. výhradná hospodárska zóna: časť svetového oceánu do vzdialenosti 220 námorných míl (370,4 km) od bazálnej línie. V tejto časti pobrežný štát má výlučné právo využívana všetkých prírodných zdrojov na dne, pod ním vo vode, na hladine i vo vzduchu, má právo vedeckého výskumu a organizovania ochrany. Štát však garantuje optimálne využívanie prírodných zdrojov. Cudzie štáty majú právo na volnú plavbu lodí, kladenie káblov a potrubí na dne oceánu alebo mora.
5. volná časť svetového oceánu: časť svetového oceánu mimo výhradnej hospodárskej zóny, ktorá je prístupná všetkým štátom. Aj v tejto časti svetového oceánu je nevyhnutné dodržiavať stanovené pravidlá v námornej doprave,ochrane životného prostredia oceánov a morí, v rybolove, ťažbe nerastných surovín z dna oceánu a pod. Napríklad ťažbu železo – mangánových konkrécií z veľkých hĺbok musí schváliť „Medzinárodný úrad pre morské dno“, pretože podľa základného hesla OSN „podmorské nerastné suroviny sú spoločným dedičstvom ľudstva“.

Prijatím 200 mílovej výhradnej hospodárskej zóny 37 % plochy svetového oceánu pripadlo pod právne normy a výhradné využívanie pobrežných štátov. Pod kontrolu týchto štátov sa dostal najmä rybolov, pretože vyše 90 % z celkového úlovku rýb pripadá v súčasnosti práve na uvedenú zónu. Veľkú výhodu získali najmä štáty, ktoré ležia na ostrovoch, poloostrovoch, alebo súostroviach. Veľmi znevýhodnené sú štáty v zálivoch s krátkym pobrežím, príklady ilustruje tabuľka.

Prijatím uvedenej konvencie vznikli však aj viaceré problémy najmä v plošne malých zálivoch, v okrajových moriach, v stredozemných moriach, kde sa 200 míľová zóna jednotlivých pobrežných štátov môže prekrývať a často býva príčinou rôznych konfliktných situácii. Problémy vznikajú aj v tkz. historických zálivoch, v prielivoch a pod.

Hydrologické rajóny svetového oceánu

1. Je možné vyčleniť určité oblasti s približne rovnakými vlastnosťami, podobne ako aj na súši, i keď hranice medzi nimi sú oveľa menej výrazné, čo spôsobuje pohyblivosť morskej vody najmä oceánske prúdy.
2. Viacerí autori na základe rôznych kritérií rozčlenili svetový oceán na fyzicko- geografické, resp. hydrogeografické oblasti.

3. G. Schotta (Geographie des Indischen und Stihlen Ozeans, Hamburg 1935, Geographie des Atlantischen Ozeans, Hamburg 1942),
4. G. Wüst (Die Grenzen der Ozeane, Berlin 1939),
5. N.V.Stepanov (General classification of the water masses of the world ocean, their formation and transport. Oceánology 9, Leningrad).
6. G. Dietrich, ktorý vo svojej učebnici „Allgemeine Meereskuude eine Einführung in die Ozeaongraphie“, Berlin 1957, použil povrchové prúdy, ktoré výrazne ovplyvňujú hydrologické, klimatické, fyzikálne, chemické a biologické pomery vo svetovom oceáne.
7. Pre polárne oblasti a šelfové moria použil iné kritéria, pretože ich hydrologické pomery sa viac formujú pod vplyvom iných činiteľov.

Hydrologické rajóny svetového oceánu

1. Rajóny pasátových prúdov

1.1 Východné podrajóny pasátových prúdov

1.2 Centrálne podrajóny pasátových prúdov

1.3 Západné podrajóny pasátových prúdov

2. Rajóny rovníkových protiprúdov

3. Rajóny monzúnových prúdov

3.1 Tropický podrajón monzúnových prúdov

3.2 Mimotropický podrajón monzunových púdov

4. Rajóny povrchových prúdov subtropických oblastí

5. Rajóny voľných prúdov

6. Rajóny prúdov západných vetrov

7. Polárne rajóny

7.1 Vnútorné polárne subrajóny

7.2 Vonkajšie polárne subrajóny

8. Rajóny šelfových morí

1. Rajóny pasátových prúdov

Vyznačujú sa tým, že počas roku prevládajú západné prúdy (pohyb vody od východu na západ). V tomto rajóne prevažujú pasátové vetry. V Atlantickom a v Tichom oceáne sú dva takéto rajóny, na severenej a južnej pologuli, v Indickom oceáne jeden na južnej pologuli. Rajóny sa rozdelujú na tri podrajóny: východný, cetrálny a západný.

1.1 Východný podrajón pasátových prúdov

1. Prevládajúci smer povrchových prúdov je k rovníku (Kanársky, Benguelský, Kalifornský, Humboltov, Západoaustrálsky). Ide o prúdy, ktoré pritekajú z vysokých geografických šírok do nízkych k rovníku, preto je ich voda relatívne chladnejšia (studené prúdy).
2. Teplotná anomália sa zväčšuje v tých miestach, kde v dôsledku pasátov dochádza k cirkulácii od pevniny a k výstupu vody z väčších hĺbok na miesto odtečenej vrchnej vrstvy. Tieto miesta sú známe aj pod názvom zóny výstupu hlbinných vôd (Upuvelling areas).
3. Vystupujúca voda pochádza z hĺbky 100-300 m (rýchlosť pohybu pri výstupe je veľmi malá, cca 80 m za mesiac).
4. Vystupujúca hlbinná voda obsahuje veľa výživných látok, čo podmieňuje rozvoj planktonu a následkom toho aj bohatý rozvoj vyšších živočíšnych foriem. Tieto oblasti patria medzi najvýznamnejšie rybolovné miesta a na pobrežiach sa tu sústreďujú veľké kŕdle vtákov. Bohatstvo planktonu vplýva na farbu a priezračnosť vody. Nevyskytujú sa tu korály.
5. Zvláštnosti východného podrajónu v jednotlivých oceánoch sa prejavujú aj vo vzťahu k atmosfére a tým aj podnebiu na príslušných častiach oceánov a pevnín. Teplota povrchových oceánskych vôd je nižšia ako teplota vzduchu, zvlášť v blízkosti pobreží. Spôsobuje to výskyt častých hmiel. Pasátové vetry v miestach v ich vzniku sú celkove suché. Pri prúdení pozdĺž pobrežia k rovníku sa zohrievajú čím sa obsah vodných pár ešte znižuje. Preto tieto podrajóny majú málo zrážok a patria medzi najsuchšie na Zemi. Na pobrežiach vznikli známe púšte (Namíb, Atakama, Západoaustrálska púšť).

1.2 Centrálny podrajón pasátových prúdov

1. Prevládajú v ňom prúdy západného smeru, juhorovníkové, severovníkové.
2. Podrajóny sú oveľa jednotvárnejšie ako predchádzajúce. Je tu celkove málo zrážok a vysoký výpar, čo podmieňuje vysokú slanosť povrchových vrstiev vody. Malé zmeny teploty počas roka neumožňujú výraznejšiu vertikálnu výmenu vody.
3. Podrajóny sú chudobnejšie na plankton i vyššie živočíšne formy.
4. Oceán aj atmosféra sú tu značne jednotvárne. Podnebie je tu mimoriadne priaznivé pre človeka. Voda má sýto modrú farbu. V týchto podrajónoch však vznikajú tropické uragány.

1.3 Západný podrajón pasátových prúdov

1. Prevládajú v ňom prúdy smerujúce na sever, resp. na juh od rovníka. Vyznačujú sa vysokou teplotou vody, ktoré spolu s vysokým výparom podmieňuje nestálosť nízkych vrstiev atmosféry, čo sa okrem iného prejavuje v bohatstve zrážok a bujnej tropickej vegetácií na pobreží, napríklad na pobreží Brazílie.
2. Ako príklad vzťahu medzi oceánom a atmosférou môžeme uviesť aj rozdiely medzi podrajónom 1.1 a 1.3, kde približne v rovnakých geografických šírkach na pobreží Afriky je púšť Namíb, resp. Atakama na pobreží Južnej Ameriky, na pobreží Brazílie, resp. pobrežiach Polynézie rastie tropická vegetácia.

2. Rajóny rovníkových protiprúdov

1. Sú to oblasti v Atlantickom, Tichom a Indickom oceáne, v ktorých sa po celý rok alebo sezónne vyskytujú povrchové prúdy pohybujúce sa od západu na východ medzi severo a juhorovníkovými prúdmi.
2. Tieto prúdy vyrovnávajú odnos vody pasátovými prúdmi vo východných častiach oceánov, preto sa nazývajajú vyrovnávajúce, resp. kompenzačné prúdy.
3. Patria medzi najvýraznejšie v oceánoch. V Atlantickom a Tichom oceáne rovníkové protiprúdy po celý rok sú severne od rovníka. Rýchlosť týchto prúdov dosahuje 50 až 150 cm.s-1, čo patrí medzi najvyššie hodnoty na otvorených častiach oceánov.
4. Rovníkový protiprúd je najvýraznejší v Tichom oceáne, kde dosahuje šírku až 500 km a dĺžku 15 000 km.
5. V Indickom oceáne rovníkový protiprúd ako samostatný prúd sa vyskytuje len v zime a na rozdiel od susedných oceánov je na južnej pologuli. V lete počas juhozápadného monzúnu sa premiestňuje na severnú pologulu a splýva s juhozápadným monzúnovým prúdom.
6. Na severnej i južnej strane týchto prúdov dochádza k výstupu hlbinných vôd na povrch, sú to tzv. zóny divergencie. V dôsledku toho v týchto oblastiach je znížená teplota vrchných vrstiev vody.
7. Vystupujúca voda je chudobná na kyslík, ale bohatá na výživné látky, ktoré vo vrchných vrstvách, kde je dostatok svetla, podmieňujú bohatý rozvoj planktómu. Preto sú tu aj významné a veľmi perspektívne rybolovné oblasti.

3. Rajóny monzunových prúdov

1. Pravidelná zmena monzunových vetrov podmieňuje aj zmenu smeru povrchových prúdov v príslušných oblastiach svetového oceánu. Táto zmena sa prejavuje aj vo fyzikálnych a chemických vlastnostiach oceánskej vody jednotlivých prúdov. Vzhľadom na rôzny vplyv monzúnov v tropických a mimotropických oblastiach vyčleňujú sa 2 podrajóny monzúnových prúdov: tropický a mimotropický.

3.1 Tropický subrajón monzunových prúdov

2. Vyskytuje sa prevažne v Indickom oceáne.
3. V zimnom období (november – apríl) monzun nad Indickým oceánom sa prejavuje ako SV vietor, v oblasti indických morí ako severný vietor a vo východoázijských okrajových moriach Tichého oceánu ako severozápadný, resp. severný vietor.
4. V tomto období v severnej časti oceánu sú podobné pomery ako v rajóne pasátových prúdov Tichého a Atlantického oceánu. Povrchový prúd sa pohybuje na západ k pobrežiu Afriky, jeho voda sa postupne stáva slanšou – pretože sa zmenšuje množstvo zrážok.
5. Od mája do septembra pôsobí letný monzún – v severnej časti Indického oceánu sa prejavuje ako JZ vietor, vo východoázijských moriach ako južný, resp. JV vietor.
6. Zmena smeru povrchových prúdov podmieňuje zmenu slanosti vody počas roku, najmä v Bengálskom zálive a Andamanskom mori, a to až o 1-3 ‰ čo sa odráža aj v rastlinstve a živočístve týchto morí.

3.2 Mimotropický subrajón monzúnových prúdov

1. Vyčleňuje sa od Formózskeho prielivu v Tichom oceáne, a to na základe výraznej zmeny teploty vody v dôsledku monzúnovej cirkulácie.
2. Ročné výkyvy teploty vody povrchových vrstiev dosahujú vyše 10 °C, v niektorých oblastiach vyše 15 °C a v severných častiach subrajónu až vyše 20 °C. Ročná amplitúda 20 °C sa nikde inde v oceáne nevyskytuje.
3. Monzunová cirkulácia spôsobuje, že v Japonskom, Ochotskom i Beringovom mori v zime klesá teplota až na záporné hodnoty – moria zamŕzajú.
4. Napríklad voda v prístave Vladivostok, ktorý je na geografickej šírke Florencie, v zime tiež zamŕza. Na jar a v lete, v oblasti letného monzunu vznikajú časté a husté hmly.

4. Rajóny subtropických oblastí

1. Ide o prechodné oblasti medzi rajónami pasátových prúdov západných driftových prúdov.
2. Pasátové a západné prúdy obtekajú tieto rajóny v anticyklonálnom smere, čo podmieňuje nahromadenie ľahšej vrchnej vrstvy vody v centrálnych častiach rajónov. Vytvára sa tu mocná vrstva vody so zvýšenou slanosťou a teplotou.
3. V žiadnom inom rajóne svetového oceánu nie je taká vysoká teplota a slanosť v hĺbke 200-400 m ako v týchto rajónoch, ktorých je spolu päť.
4. Tieto rajóny sú chudobné na život. Mocná povrchová vrstva je chudobná na výživné látky v dôsledku nedostatku vertikálnej výmeny. V severných, resp. južných častiach rajónov sú zmeny teploty počas roku väčšie, preto dochádza k lepšej vertikálnej výmene a v dôsledku nej do vrchných vrstiev vody sa dostávajú výživné látky. Tieto časti rajónov sú na život bohatšie ako centrálne.
5. Nedostatok planktonu vo vode týchto rajónov, najmä v častiach, ktoré sú bližšie k rovníku spôsobuje, ža ich voda je veľmi čistá a priezračná s výraznou kobaltovo – modrou farbou. V týchto rajónoch, najmä v oblastiach orientovaných k rovníku sú mimoriadne priaznivé klimatické podmienky.
6. V častiach orientovaných k polárnym oblastiam sú takéto podmienky len v lete. V zime sa tu prejavuje vplyv západných vetrov, ktoré podmieňujú veľkú oblačnosť a zrážky.

5. Rajóny voľných prúdov

1. Ide o odtokové prúdy, ktoré vznikajú v dôsledku nahromadenia vody pasátovými vetrami v západných častiach oceánov.
2. K nim sa zaraďujú Golfský prúd, Kuro-šio, Brazílsky prúd, Východoaustrálsky a Mozambický prúd. Sú to prúdy s relatívne veľkými rýchlosťami.
3. Najznámejšie a najvýraznejšie medzi nimi sú Golfský prúd v Atlantickom a Kuro-šio v Tichom oceáne. Ide o teplé prúdy, ktoré majú veľký vplyv na hydrologické a klimatické pomery nielen v samotných oceánoch, ale aj v susedných pevninách.

6. Rajóny prúdov západných vetrov

1. Na severnej pologuli sa sem zaraďujú Severoatlantický prúd v Atlantickom oceáne a Severopacifický prúd v Tichom oceáne. Na južnej pologuli je to Prúd západných vetrov (Západný príhon).
2. Cirkulácia vzduchu nad týmito prúdmi sa vyznačuje veľkou premenlivosťou. Často sa tu vytvárajú cyklonálne situácie, najmä v zime, ktoré podmieňujú vznik búrok. Na južnej pologuli je to najmä medzi 40 a 50° južnej geografickej šírky, na severnej medzi 40 – 45° severnej geografickej šírky. Tieto oblasti sa preto nazývajú ako „revúce štyridsiatky“.
3. Spadne tu veľa zrážok, zvlášť v jesenných a zimných mesiacoch. Zrážky značne prevyšujú výpar, preto aj slanosť vrchných vrstiev vody je nižšia ako v susedných oblastiach smerom k rovníku.
4. Vo vnútri rajonov západných vetrov prebieha polárny front. Na južnej pologuli je to v oblasti najsilnejších západných vetrov.
5. V oblasti polárneho frontu dochádza ku konvergencii povrchových vôd. Stretávajú sa tu menej slané ale studené vody s teplejšími. Studené ťažšie vody klesajú do hĺbok, ktoré obohacujú kyslík. Hranica medzi teplejšími a chladnejšími vodami v zóne konvergencie je okrem iného aj hranicou vody, ktorá je bohatá na silikáty.
6. Na oceánskom dne je zároveň hranicou výskytu diatomových ílov, ktoré sú tvorené z kremitých schránok rozsievok – Diatomacae.
7. Na severnej pologuli nie sú také výrazné zóny konvergencie oceánskych vôd. Aj tu však dochádza k premiešavaniu vody výstupnými a zostupnými prúdmi, najmä v zime, kedy sa znižuje teplota vrchných vrstiev vody. Ťažšia chladnejšia voda klesá do hĺbky a na jej miesto vystupuje teplejšia a na výživné látky bohatšia voda.
8. Takéto premiešavanie existuje napríklad na New Fondladských plytšinách, v hraničnej zóne medzi Labradorským a Golfským prúdom a v Tichom oceáne medzi teplým prúdom Kuro-šio a studeným Kurilským. Výstupné prúdy prinášajú k povrchu veľa výživných látok, ktoré podmieňujú bohatý rozvoj planktonu a tým aj vyšších živočíšnych druhov. Preto aj uvedené miesta, podobne ako aj plytšiny západne od Grónska, okolo Islandu, Faerských ostrovov i ďalšie, patria k najvýznamnejším rybolovným oblastiam vo svetovom oceáne.

7. Polárne rajóny

Dôležitým činiteľom, ktorý významne ovplyvňuje všetky procesy ako v oceánoch a moriach týchto oblastí, tak aj v atmosfére nad nimi je ľad. Preto výskyt a trvanie ľadovej pokrývky je hlavným kritériom pre členenie polárnych rajónov. Na základe toho sa rozlišujú:

7.1 Vnútorné polárne rajóny

1. Povrch týchto rajónov ako na severnej, tak aj južnej pologuli je pokrytý ľadom po celý rok.
2. Na severnej pologuli patrí sem prevažne časť Severného ľadového oceánu a severoamerických morí.
3. Na južnej pologuli relatívne úzka časť okolo antarktického šelfového ľadovca.
4. Rozdiel medzi obidvomi rajónmi je aj v tom, že v severnom vnútornom rajóne prevláda tabuľový ľad, v južnom je veľa ľadových vrchov – eisbergov prevažne zo šelfového ľadovca.
5. V dôsledku ochladenia vody a zvýšenia slanosti pri jej zamŕzaní sa zvyšuje hustota vody pod ľadovcovou pokrývkou, čo podmieňuje vertikálnu cirkuláciu vody, ktorá na niektorých miestach dosahuje až dno.

7.2 Vonkajšie polárne rajóny

1. Ide o oblasti okolo vnútorného polárneho rajónu na obidvoch pologuliach, ktoré sú pravidelne pokryté ľadom v zime príslušnej pologule.
2. Hranicu týchto rajónov výrazne ovplyvňujú povrchové prúdy.
3. Napríklad v Atlantickom oceáne studené prúdy Labradorský a Východogrónsky prinášajú polárny tabuľový ľad i ľadové vrchy až na 46° južnej geografickej šírky ku New-Foundladským plytčinám.
4. Opačne teplý Severoatlantický prúd spôsobuje, že časti Nórskeho a Grónskeho mora až po 79° severnej geografickej šírky sú bez ľadu po celý rok.

8. Rajóny šelfových morí

Zaraďujú sa sem moria s hĺbkou prevažne 0 – 200 m. Tieto zaberajú asi 7,8 % povrchu svetového oceánu, ale len 0,2 % jeho objemu. Na fyzikálne a chemické i biologické vlastnosti vody tohto rajónu, dynamiku morskej vody vplývajú ako susediace časti príslušného oceánu, tak aj pevniny.

Literatúra

Kolektív autorov, 1966: The encyklopedia of oceanography. New York (Ruský prehľad: Okeaničeskaja enciklopedija, Leningrad, 1974, str.631.

Kolektív autorov, 1974: World water balance and water resources of the earth. Leningrad, str. 635.

Kolektív autorov, 1983: Enciklopedija okean-atmosfera. (Preklad z anglického originálu), Leningrad, str.464.

Kolektív autorov, 1984: Mir geografii. Geografija i geografi. Moskva, str.365 (str.188-215).

Kolektív autorov, 1986: Morskij enciklopedičeskij spravočnik, Tom 1-2, 508, 518 str. Leningrad 508,518 str.

Kukal, Z. a kol., 1972: Základy oceánografie, Praha.

Musielak, J., 1986: Zásoby a využívanie minerálneho bohatstva svetového oceánu. Geografia vo szkole XXXIX., č.1, Warszava.

Suchovej, V.F., 1986: Morja mirovovo okeana. Leningrad, str.286

Veršinskij, V.N., 1989: Zagodki okeana. Moskva, str.143.