Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Prírodovedecká fakulta / Ekonomia

Uvod do enviromentalnej ekonomie (eko_env_ekonomia.doc)

ÚVOD DO  ENVIRONMENTÁLNEJ EKONÓMIE -

EKONOMICKÉ  NÁSTROJE PRE ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

Napriek  všetkým snahám, pocitom a vzťahu, ktoré máme k životnému prostrediu a jeho ochrane je tento problém predovšetkým racionálny. Je jedným s problémov modernej spoločnosti a existuje v jej reálnom prostredí. Ťažko sa mu podarí získať nejakú exkluzivitu riešenia, na úkor všetkého ostatného, najmä ak hodnotové pohľady mnohých ľudí a ich osobné preferencie sú odlišné. To platí napriek pozoroavteľného posunu v prospech životného prostredia.

        Napriek všetkému aj svet ekonomiky svet chápe potrebu ochrany životného prostredia. Predovšetkým je však potrebné, aby riešenie bolo súčasťou existujúceho fungovania spoločnosti, jeho hlavných princípov, príp. ich modifikácii. Samozrejme mnohí sú schopní robiť oveľa viac, ale spoliehanie sa na niečo úplne nové, mimo existujúcej spoločnosti je neisté.

        Problém má niekoľko dimenzii, jednak ide o identifikáciu miery a dôsledkov určitého problému, a následne sa jedná o jeho riešenie. Toto sa nachádza viac v oblasti politiky, resp. spoločenských, ako prírodných vied. Je však snaha, aby sme dosiahli spoločné chápanie problému a odstránili snahy o izolované vnímanie problému, čo by do určitej miery mohlo paralyzovať jeho riešenie.

        Jednou z hlavných dnešných tendencii je fakt, že environmentálne problémy sú i problémami ekonomickými a ekonómia musí hrať významnú úlohu pri ich riešení. Bez nej to proste nepôjde. Srdce, cit a prírodovedné poznanie, protestné akcie, problém skôr identifikujú ako riešia. Predovšetkým sa treba snažiť o otupenie vzájomného nepochopenia - environmentalistov a pro-rozvojových ekonómov. Cieľom je spoločné pôsobenie v prospech využívania ekonomických nástrojov na riešenie envi-problémov. Všetci však cítia ťažkosti pri implementácii a efektívnosti takejto politiky, hlavne v prípade transhraničných efektov - kyslé dažde, znečisťovanie oceánu a riek, deštrukcia tropického pralesa.

Prvým krokom musí byť samotná ekonomicky orientovaná analýza podstaty environmentálnych problémov. Toto je skôr otázka ekonomickej teórie, na ktorú už určité odpovede existujú. Environmentálne dopady sa považujú za externality – efekty, ktorých náklady a prospech nie sú plne súčasťou potenciálnej, alebo aktuálnej trhovej výmeny. Teda nie sú priamou súčasťou hlavných ekonomických premenných - cien, nákladov. O probléme externalít existuje veľa diskusii. Konvenčný ekonomický prístup k externalitám v tomto prípade nie je plne vhodný, štát je už v nich začlenený, na princípe štátnych intervencii - zákonov, zdanenia, atď. V prípade mnohých environmentálnych aktivít, prekračujúcich hranice štátov, tomu však zatiaľ nie je.

Inštitucionálny pohľad je tiež vhodný. Komplexnosť a zložitosť problému vyplýva tiež zo skutočnosti, že väčšina prvkov environmentálneho charakteru nepodlieha trhovému mechanizmu. Neexistuje trh s čistým vzduchom, z čistými plážami, výhľadom na pekný les či lúku, s vlastnosťou tropického pralesa absorbovať CO. Mnohý považujú tieto prvky za vlastnosti bez ceny. Praktická politika si vyžaduje zmenu, kde vzniká potreba aby tieto netrhové tovary boli ohodnotené, a bola na možnosť prijať vhodnú politiku.

Úlohou environmentálnej ekonómie je preto využiť teoretické nástroje ekonómie k poskytnutiu integrovaného analytického pohľadu a k vyvinutiu nástrojov na získanie hodnotových mier environmentálnych prvkov a následne vyvinutie vhodnej environmentálnej politiky.  Že to bude trvať dlho je jasné. Mierka mnohých problémov je vskutku globálna.

Prvá časť prednášky sa týka inštitucionálnej analýzy externalít a ich kategorizácie. V ďalšej  časti sa bude venovať pozornosť prístupom  konvenčnej ekonomickej teórie. Nemožno obísť informačný aspekt problému, najmä čo sa týka problémov globálnejšieho dosahu. V záverečnom bloku sa dotknem otázok budúcnosti, rôznych  problémových otázok, úlohy trhu v environmentálnej politike. Dôsledkov privatizácie, daní a obchodovateľných emisných povolení ako ekonomických nástrojov pôsobiacich na životné prostredie.

Environmentálne problémy ako externality

Pochopenie environmentálnych problémov ako externalít je jedným z kľúčových bodov pri snahách spojiť environment a ekonomiku. Môžu byť však chápané v niekoľkých hlavných súvislostiach klasifikovaných podľa:

1. počtu zainteresovaných strán - zdrojov i postihnutých,
2. právnej stránky,
3. charakteru ekonomického systému.

Externalita - v  našom prípade to je vedľajší produkt ekonomických procesov spôsobujúcich nejakú formu degradácie životného prostredia (emisie, znečistenie vody, havária tankera, erózia,..). V ďalšom budem teda hovoriť o externalitách a toto si za tým treba vždy predstaviť.

a/  počet  zdrojov (znečisťovateľov) a počet postihnutých (znečisťovaním).

Počet zdrojov i počet postihnutých negatívnymi externalitami má významný vplyv na schopnosť rôznych inštitúcii zaoberať sa ich dôsledkami. Klasický učebnicový príklad poškodzovania medzi dvoma identifikovanými stranami, je skutočne výnimočný (dáva možnosť priameho bilaterálneho riešenia). V takomto prípade sa i ekonomické dôsledky dajú pomerne presnejšie odhadnúť a riešiť (dane, dotácie). Napr. problémy medzi susedmi sa dajú jednoducho riešiť medzi nimi samotnými, príp. pomocou  polície, alebo až súdu (ale sú riešiteľné). Podobne v takýchto prípadoch môže postupovať štát, prostredníctvom napr. úradov oddelení ŽP okresných úradov. Z praktického života však poznáme predovšetkým tie komplikovanejšie problémy.

Mnohé problémy s externalitami spadajú do kategórie kedy jeden zdroj postihuje mnohých recipientov (osoby, firmy). Teda vzťah jeden - veľa. V tomto prípade je pomerne jednoduché identifikovať zdroj externality, ale každý sa môže cítiť postihnutý príliš málo. Individuálne postihnutie je príliš malé a v tom prípade ťažko nastáva situácia podobná situácii jeden vs. jeden. Problém sa vynára v dvoch rovinách - v odmeraní miery postihnutia (komplexný problém) a probléme organizácie kooperatívnej akcie postihnutých subjektov, pretože náklady a eventuálny efekt pre každého je príliš malý  na to aby zaujal aktívne stanovisko a konanie proti zdroju externality (znečisťovateľovi). Práve tu sú typické aspekty správania sa "free rider" (čierneho pasažiera), kedy sa mnohí postihnutí spoliehajú na silnú akciu zorganizovanú inými (ktorí však „tam“ vždy nie sú).

Najkomplikovanejší prípad externalít nastáva v situácii "veľa vs. veľa" - kedy externality produkuje veľa zdrojov a postihnutých subjektov, je tiež veľmi veľa (firiem, obyvateľov). To sa prejavuje v raste koncentrácie škodlivín, rozširovaní sa ozónovej diery, ale i problémy s komunálnym a priemyselným odpadom, kanalizáciou, atď. Problémy merania sú tu obzvlášť komplikované, najmä s identifikáciou jednotlivých zdrojov a ich rozdielov (dosť nákladné). Tu existuje veľká závislosť na informáciach pochádzajúcich priamo od znečisťovateľov. Rovnako distribučné aspekty sú veľmi vážne - pretože najmä v sektoroch dopravy a energetiky sa ťažko prijímajú rozhodnutia, sú pomerne neelastické v dopyte a majú vážne dopady na príjmy a výdaje jednotlivých subjektov (napr. domácností). Zakalkulovanie si cien rôznych opatrení v elektrárňach do cien energie, má ťažké sociálne dopady. Toto by vyvolalo zvýšenie  tempa rastu cien, lebo by sa premietlo do všetkých cien. Podobne základné opatrenia v ozdravení dopravy  sú veľmi nákladné  (napr. výmena autobusov, alebo dokonca lepší dopravný systém - čistejší) a rovnako v našom prípade majú sociálny aspekt - zvýšenie cestovného na dochádzanie za prácou. Pritom obe aktivity sú neelastické z dôvodov, že sú nevyhnutné a zmeny trvajú veľmi dlho (každý musí cestovať, musí spotrebúvať el. energiu). Nehovoriac pritom o inflácii.

b/ právne prostredie - vlastnícke pomery

Veľmi významnú úlohu pri definovaní a riešení externalít hrajú vlastnícke práva. Právny systém jednotlivých štátov sa väčšinou dokáže vysporiadať s problémami externalít existujúcimi v rámci štátu. Hlavne pomocou daní, regulačných opatrení v rámci environmentálnej politiky. Problém má komplikovanejšiu dimenziu ak externality prekračujú hranice štátov a stávajú sa predmetom medzinárodného práva a zložitejších jednaní, najčastejšie na multilaterálnej úrovni. Vo väčšine prípadov medzinárodné právo neposkytuje dostatočné práva a ani záruky na adekvátnu ochranu (niektoré štáty dohody nepodpíšu, iné nedodržiavajú, alebo majú svojský výklad dohôd, častá je dlhá doba uvádzania do platnosti).

c/ ekonomický systém

Problém  externalít sa vyskytuje vo všetkých typoch ekonomického systému, resp. jeho variantoch. Musíme mať na pamäti, že napriek súčasnej prevahe kapitalizmu, nie sú ekonomické systémy jednotlivých krajín vzájomnou jednoznačnou kópiou. Tá základná skúsenosť v tomto prípade sa týka pohľadov na dva základné ekonomické systémy - trhového  a plánovitého hospodárstva.

Plánovitý systém sledujúci predovšetkým otázku množstva produkcie, obmedzuje priestor na jednanie medzi znečisťovateľmi a postihnutými. Menšia pozornosť a dôslednosť  bola venovaná problémom životného prostredia. Úzko to súviselo s dominanciou jednej strany a reguláciou spoločenských procesov touto líniou. Charakter a rozvinutosť ekonomického systému sú nevyhnutnou podmienkou uvedenia a využívania ekonomických nástrojov - bez jasných vlastníckych práv, širokej miery uplatnenia trhovej ekonomiky sa proste niektoré  nástroje nedajú uplatniť - napr. obchod s emisnými povoleniami, dane.

Konvenčné ekonomické prístupy

Po predchádzajúcich základných informáciách o prevládajúcom inštitucionálnom rámci a jeho komplikáciach, môžeme začať uvažovať o možnom spektre ekonomických nástrojov. Mnohé indície nám poskytuje samotné konvenčné ekonomické myslenie v oblasti externalít. Jedná sa teda o základné východiská pri analýze problému. Najprv ide o možnosti využívania daní a dotačnej politiky vo vzťahu k nákladom a envi iniciatívam. Tento prístup je potom konfrontovaný s plnokrvným trhovým prístupom vychádzajúcim z Chicagskej školy. Tieto dve tendencie poskytujú hlavné súvislosti možných režimov politiky voči životnému prostrediu.

a/ Štandartný ekonomický prístup - dane a dotácie.

Tento prístup je tradične nazývaný Piguovský (podľa Pigou, 1920). Počíta sa pritom, že  problém externalít je ďaleko menší ako napr. problém monopolistického správania sa. Pigou považoval za vhodný systém daní a dotácii slúžiaci ku korigovaniu spoločenských nákladov nezahrnutých do rozhodovacích procesov súkromného sektoru. Týmto spôsobom sa prostredníctvom dane na pôvodcu externality dáva do súladu jeho nákladová položka so  skutočnými celospoločenskými nákladmi na produkciu. Pôvodca platí a preto sa snaží obmedzovať túto mieru na spoločensky optimálnu úroveň. Následne je možné platiť dotáciu, pomoc subjektom postihnutým externalitami, ako kompenzáciu za poškodenie (majetku, zdravia, atď.). Často tieto dane priamo smerujú do fondov, z ktorých sa pomoc vypláca (ale môže to byť napr. cez štátny rozpočet).

Vlády v tomto prípade zabezpečujú donucovací systém voči zdrojom, aby platili plné náklady svojich aktivít. V mnohých prípadoch je však lepšie nedávať výnosy z takýchto daní obetiam, ale ich využiť na koncentrované iniciatívy na zlepšenie situácie (napr. daň na energiu, pohonné hmoty, na program energetických úspor). Iný efekt je možný, ak sa tým vyvolá tlak na znižovanie spotreby. Treba však podotknúť, že tento prístup je vhodný skôr v jednoduchších prípadoch (ako boli už spomínané - jeden vs. jeden).

Problémy pri riešení sú veľmi vážne. Predovšetkým definovanie aká miera externality je škodlivá (ako?) a aká je jej cena (ktorá by sa mala napr. premietnuť do dane). Je to vedľajší produkt spoločensky dôležitej práce. Jej plné náklady by mali byť súčasťou rozhodovania. Problém nie je tvorba externalít, ale to ich "zlé" množstvo. Optimálne množstvo externalít je samozrejme nulové, ale v extrémnom prípade dane môžu výrobcu zničiť (náklady externality sú také vysoké).

Iným aspektom je otázka konkurencie medzi firmami produkujúcimi externality, predpokladá sa  totiž, že externality sú inakšie v dokonale trhovom prostredí (bez ostatných aspektov reálnej ekonomiky - napr. monopolizácie).

Rovnako sa predpokladá, že náklady poškodzujúcich firiem a následných škôd sú známe. Z hľadiska potrieb veľkého množstva informácii je však tento prístup veľmi náročný. Dosiahnutie nespochybniteľného rozhodnutia pre výšku týchto nákladov je ťažké. Podobne  môže dôjsť k nezohľadneniu niektorých sociálnych cieľov - potrebu distribúcie a rešpektovanie napr. vlastníckych práv.

V skutočnosti najmä prítomnosť nejakého monopolu a možných distribučno - spotrebiteľských dôsledkov modifikujú formu intervencie v tomto smere. Ak však sú jednotlivé podmienky vyhovujúce je obyčajne riešenie typu dane/dotácie prvým, najlepším  riešením.

Najdôležitejším prínosom Piguovského modelu je poznanie, že environmentálne poškodenie má náklady, ktoré musia byť zahrnuté do rozhodovania a do cien. Rovnako to znamená uplatnenie princípu "pôvodca platí náklady externality". Musíme si však uvedomiť, že tento model poskytuje rámec predovšetkým pre individuálne, alebo nekomplikované všeobecné prípady, často prejednávané jeden po druhom, alebo samostatné.

b/ Laissez-faire prístupy: Coase a vlastnícke práva

Predchádzajúci racionálny prístup bol do určitej miery napadnutý teoretikmi, prívržencami plnokrvnej trhovej ekonomiky. Najviac sa to spája s prácou Coase (1960).

Prístup z hľadísk slobodného trhu interpretuje problém externalít ako absenciu trhu a súvisiacich vlastníckych práv. V ekonomike, v ktorej má každý majetok vlastníka, sú všetky externality internalizované. Podľa tohto prístupu nadmerné spásanie pasienkov v horách, znečistenie morí a ovzdušia je dôsledkom, že určité spoločné časti pôdy, mora a ovzdušia nie sú vlastnené, nemajú priameho vlastníka. Ak by boli, potom riešenie škôd by bolo organizované prostredníctvom vzťahu k hodnotám a vlastníctvu, teda prostredníctvom vlastníckych práv (kde sú aj povinnosti). Tieto sú určované jednak prostredníctvom trhu a jednak prostredníctvom právneho systému. Preto ak niekto znečisťuje rieku, ktorú niekto vlastní a má právo na čistú  vodu, bude požadovať kompenzáciu. Ak nebude mať právo na čistú vodu, bude v jeho záujme, aby podnik znížil emisie.

Coaseho originálny model je opäť jeden vs. jeden prípad. Tieto strany vyjednávajú a výsledkom je rovnováha, je jedno ako sa to rieši, je to otázka umiestnenia vlastníckych práv medzi pôvodcu a majiteľa. Je jedno, či platí za znečisťovanie, alebo ho znižuje, je to ich vzájomná vec (iba distribučný aspekt). Rozhodujúci je výsledok.

Ak by tento Coaseho model vyjednávania bol správny, mal by mať významné dôsledky pre environmentálnu politiku. Neplatný by bol princíp "znečisťovateľ platí", bola by tam rovnocenná pozícia bez jasných ekonomických súvislostí. Ale predovšetkým z toho vyplýva že, uvedenie vlastníckych práv pre niektoré "slobodné" statky - vzduch, vodu, by vyriešilo problém externalít. Nakoniec skutočnosť, že väčšina environmentálnych statkov nemá vlastníka má  vážne dôsledky proti pasívnej environmentálnej politike.

Problém s Coaseho prístupom je, že on predpokladá existenciu takéhoto trhu. V skutočnosti, hlavné globálne environmentálne problémy vznikli za okolností, kde je prakticky  nemožné definovať vlastnícke práva. Predpokladá fungujúci trh, dobre fungujúci trh. Ak však je v hre nejaký monopol, vyjednávanie sa stáva veľmi komplikované, rastie počet  zainteresovaných strán. Ak je v tom viac strán, objavuje sa problém free riders a rastú transakčné náklady na proces vyjednávania. Je tu aj otázka medzigeneračnej spravodlivosti - kto jedná v zastúpení budúcich generácii?

Pigou vs. Coase

Základný rozdiel medzi týmito prístupmi je v spôsobe a mechanizme riešenia problému externalít. Piguovský prístup sa opiera o pragmatizmus s ktorým štátny úradník, alebo vládne inštitúcie hodnotia každý prípad a jeho individuálne hodnoty. Úradník identifikuje strany a  pokúša sa odhadnúť náklady a prospech, resp. škody pre každého. Informácie sa zhromažďujú od jednotlivých strán a potom sa hľadá optimálne riešenie.

Coaseovský prístup sa spolieha na trh ako taký, aby zabezpečil jednanie dotknutých strán. Ak sa nemôžu dohodnúť, zohľadňujú sa aspekty ich vlastníckych práv. Na prekonanie ťažkostí je vhodným fórom súd, kde sa právne vyjasnia rozdiely a postavenie jednotlivých strán. Súd potom vykonáva to čo robí úradník v Piguovskom prípade. V konečnom prípade si aj tento postup vyžaduje informácie, ktoré potrebuje štátny úradník. Rozdiel sa potom zužuje skôr na otázky nákladov každej metódy, a otázku nedostatkov súdu a vlády. Nedá sa jasne povedať čo  je efektívnejšie z hľadiska nákladov na vyriešenie problému.

Nedokonalé informácie, strategické správanie sa

Na rozdiel od spomínaných príkladov s plnou informáciou, v konkrétnych situáciach zvyčajne chýba presná informácia o podstate externality, nákladoch a výhodách rôznych alternatív ich riešenia. Neurčitosť je pretrvávajúcou vlastnosťou environmentálnych problémov.

Prvá otázka smeruje k vhodným vedeckým metódam modelovania neurčitosti. Druhý  problém sa týka ťažkostí odhaľovania informácii súkromného charakteru u jednotlivcov, firiem, krajín a dohodnutie kooperačných dohôd. Väčšina envi externalít je neurčitá vo svojich efektoch. Ešte pred desiatimi rokmi sme mnohé problémy nevedeli jasne definovať, či sú to vlastne skutočne problémy (skleníkový efekt), ako sa prejavujú, aké sú ich konečné dôsledky, a  také sú možno už ďalšie i teraz. Stupeň neurčitosti sa znižuje prostredníctvom ďalších výskumov. Otázka však je, či by sme mali prijímať opatrenia na základe nedostatočnej informácie, nevediac či sa  jedná skutočne o vážny problém? Alebo sa stačí  sústrediť na lepší výskum a spoliehať sa budeme schopní prijať lepšie opatrenia neskôr? Odpoveď musí byť pragmatická - musia byť vyhodnotené očakávané náklady dôsledkov a prospech - musí sa prijať vyvážené rozhodnutie.

Základné ekonomické úvahy však potrebujú minimálne poznanie subjektívnych strát jednotlivcov z environmentálnych škôd, ich preferencie rizík, a náklady na kontrolu znečistenia firiem, atď.

Globálna kooperácia

Mnohí autori prezentujú environmentálne problémy ako súčasť tzv. "tragédie spoločného". Mnohé environmentálne statky sú mimo hlavného ekonomického priestoru a nie sú nikým vlastnené. Mali by byť s voľným prístupom, rovnováhou, čo nás trápi je ich únosnosť. Pri otvorenom prístupe je možnosť tragédie reálne existujúca. Spoločné vlastníctvo, však má patriť nejakej skupine vlastníkov a nie patriť nikomu (tu je rozdiel). Títo musia ustaviť pravidlá využívania. Tento drobný nuans poukazuje na charakter moderného environmentálneho myslenia, snažiaceho sa definovať vlastnícke práva v takýchto prípadoch, od voľného prístupu k spoločným vlastníckym právam. Platí však problém, že hoci jeden môže mať prospech z prekračovania pravidiel, všetci môžu mať prospech len ak ich budú všetci dodržovať. Tu sú niekde zárodky problému na medzinárodnej úrovni.

V medzinárodnom pohľade môžeme nájsť i prípady prístupu "obeť platí" - napr. vyspelé štáty formou pomoci. Mnohé strany sa na medzinárodnej kooperácii nepodieľajú z dôvodu, že nemajú na to prostriedky. Preto niektoré dohody sú možné, kým iné nie (CFC - freóny, napr. áno, lebo sa to týka hlavne vyspelých krajín), napr. s ohľadom na počet zainteresovaných a ich situáciu.

Problém ocenenia budúcnosti

Mnohé z externalít v skutočnosti budú platiť budúce generácie. A my dnes nevieme presne ani koľko to bude a ani za čo budú musieť platiť. Mnohé ťažkosti sú už jasné, napr. jadrový odpad (alebo nie). Takmer všetky enviexternality majú nadčasové, alebo intertemporálne dimenzie. Tieto aspekty sú zahrňované do ekonomickej analýzy prostredníctvom úverovania budúcnosti. Je jednoznačné, že 1000 Sk má dnes väčšiu hodnotu ako 1000 Sk o niekoľko rokov (a to nielen vďaka inflácii, ale i vďaka očakávaným výnosom). Malo by sa riešiť aj nižšími úrokovými mierami.

Trhovo orientované riešenia environmentálnych problémov

V súčasnosti je najmodernejšie preferovať využitie trhu na riešenie environmentálnych problémov. Podstatou je, že firmy i jednotlivci by mali explicitne čeliť nákladom za spôsobené environmentálne škody.  Environmentalisti však tradične argumentujú v prospech štátneho intervencionizmu. Často sa argumentuje, že predsa externality sú dôsledkom trhového prostredia a teda zásahy štátu sú nevyhnutné. Nie je to však tak jednoznačné, neberú sa totiž do úvahy náklady na túto intervenčnú aktivitu.

    Existuje pomerne veľa stratégii, ale z praktických aspektov sa sústredíme na zavedenie súkromného vlastníctva, využitie daňového systému a tvorbu trhu s emisnými povoleniami.

Privatizácia

V užšom zmysle slova to znamená prevod majetku od jednej skupiny vlastníkov (vláda, štát), k inej skupine (súkromní vlastníci, spločnosti vlastnené súkromnými akcionármi a pod.). Neuvádzajú sa žiadne nové vlastnícke práva, skôr sa mení podstata existujúcich vlastníckych práv. Dôsledok tejto zmeny závisí od možností a obmedzení spojených s týmito formami vlastníctva. Nevie sa zatiaľ príliš veľa o dôsledkoch takýchto zmien, najmä ak privatizácii   podliehajú environmentálne citlivé odbory - energia, doprava.

Ak nejaké aktivity kontroluje štát, má na ich fungovanie aj iné požiadavky, ako len ich  maximálnu profitabilitu (napr. maximum možných jázd). To potom môže viesť k nadmerným kapacitám (elektrárne, vodné nádrže). Trend je teda skôr orientovaný na maximalizáciu výstupu - produkcie. V tomto prípade teda pri previazanosti množstva znečistenia na množstvo produkcie je jasná spojitosť nevýhody štátneho vlastníctvo. Štát dostáva lacnejšie kapitálové zdroje, ak idú z rozpočtu a nie z bánk.

Privatizácia smeruje hlavne k redukovaniu produkcie na hraničnú mieru z hľadísk profitu a vyšších nákladov na produkciu. Výstavba jadrovej elektrárne zo súkromných zdrojov býva značne nákladnejšia ako zo zdrojov verejných. Pre životné prostredie je potom napr. vyššia úroková miera výhodná - zamedzuje výstavbu nejakých monštier. Ak by totiž mala byť stavba úspešná, musí ústiť do vyšších cien energie, čo vyvoláva tlak na šetrenie.

Často sa argumentuje, že efektívnosť zdrojov kontrolovaných súkromným sektorom bude väčšia ekonomizáciou environmentálnych škôd. Efekty sa koncentrujú do troch oblastí: z určitého množstva vstupov sa vyprodukuje viac outputu (redukuje sa dopyt po prírodných vstupoch), redukujú sa  náklady na environmentálne zlepšenia  (snahou redukovať náklady na prácu - menej ľudí - nižšie náklady), ceny a teda aj výsledný produkt budú bližšie k nákladom a bude tendencia eliminovať nadprodukciu. Tieto prednosti majú obzvlášť veľký význam pri dlhodobých investíciách.

Súčasne samozrejme privátne firmy podliehajú environmentálnej regulácii. Otázka znie, či je lepšie možné monitorovať a postihovať súkromný, alebo verejný sektor. Odpoveď je samozrejme komplikovanejšia. Ale predstava, že súčasne štát ide zabezpečovať reguláciu niečoho za čo vlastne zodpovedá, je menej optimálna (zodpovedá aj za finančné ukazovatele verejného sektoru). Po privatizácii za finančné ukazovatele firmy zodpovedajú súkromní  vlastníci (ak napr. platia za škody).

Dane

Daňový systém poskytuje mechanizmus, ktorý môže priniesť vhodnejšie správanie sa znečisťovateľov - bližšie k stavu odrážajúcemu náklady environmentálnych škôd. Ich príťažlivosť pre vlády je tradičná. Dane zvyšujú príjmy, majú pomerne širokú mieru akceptovania a zároveň tlačia trh k efektívnejším metódam kontroly a nižšej produkcii znečistenia.

Ideálna by bola daň presne odrážajúca náklady na znečistenia. Je však ťažké a nakoniec nepraktické požadovať úplne presné informácie o znečistení a následných nákladoch (komplikované a teda nákladné).

Možností je viac, napr. v prípade zdanenia CO2 produkujúcich palív na báze približného potenciálu. Takto by sa dali odlíšiť odlišné vstupy - uhlie, plyn, voda, jadrové palivo. Mohlo by sa tým zabezpečenie vhodnej postupnej transformácie v prospech menej znečisťujúcich palív. Problém tu je, že sa zdaňuje rovnako, bez ohľadu na skutočnú mieru znečistenia (teda nezohľadní sa to, čo napr. elektráreň vykonala v prospech nižších emisii).

Druhá možnosť je zdaňovať skutočné emisie, podľa jednotlivých zdrojov - podnikov. napr. pomocou vzťahu dávajúceho do súvisu množstvo vyprodukovanej energie a mieru znečistenia.

Treťou možnosťou je zdaniť konečného spotrebiteľa (čo sa deje napr. cez DPH). Tu sa ale ťažko dosiahne výraznejší efekt, pretože dopyty po energii nie je veľmi elastický a emisie sa nemusia znížiť. Muselo by dôjsť k veľmi výraznej zmene cien energie.

Dane teda môžeme považovať za pomerne lákavý typ politiky v snahe znížiť mieru  znečistenia a v snahe naplniť fondy potrebné na dotácie. Nemôžeme však uvažovať jednoducho len v podmienkach uzavretých národných ekonomík. Komplikácie opäť nastávajú s ohľadom na medzinárodné prostredie. Akákoľvek výraznejšia daň uvalená na niektoré odvetvie môže veľmi vážne poškodiť konkurencie schopnosť ním produkovaných tovarov na  medzinárodných trhoch. Preto majú daňové opatrenia vážny limit, mali by sa riešiť kolektívne na medzinárodnej úrovni. Ináč môžu pôsobiť kontraproduktívne voči záujmom národnej ekonomiky.

Obchod s emisnými povoleniami

Dlho sa diskutovalo medzi ekonómami o možnosti regulovania znečisťovania prostredníctvom emisných kvót, s ktorými sa následne obchoduje. Tu sa musí environmentálny cieľ definovať v určitom emisnom limite - napr. 100 jednotiek. Na toto prípustné množstvo sa vydajú povolenia na znečistenie vo výške 100 jednotiek. Ich prvotné umiestnenie je dôležité. Väčšinou dostanú povolenia na určitej úrovni existujúci znečisťovatelia (napr. podľa pomeru a ich dohode). Znečisťovatelia potom môžu s daným objemom znečistenia na povolení slobodne obchodovať na trhovej cene. Znamená to napr. to, že každý nový subjekt, ktorý počíta so znečistením musí kalkulovať s nákladmi na emisný limit s povolením, a nákladmi na redukciu znečistenia, teda sa tvorí tlak na redukciu emisii.

        Potenciál využitia obchodovateľných povolení je pomerne veľký, samozrejme vyžaduje si trošku  iný systém mechanizmu správy v životnom prostredí. Dokonca je možné si predstaviť emisné povolenia v medzinárodnej mierke. Problém by bol s rozvojovými krajinami, ktoré by si nemohli dovoliť povolenia (resp. asi by ich rýchlo predali iným). Ale sú tam i ďalšie problémy.

*****

Pre posledné roky je typická snaha o obrat k "zelenšej" ekonomike. Problematika si však vyžaduje nové iniciatívne typy politík. Podstatný tlak musí smerovať k internalizácii envi nákladov v rámci firiem. Aj ďalšie postupy sú vhodné a ich výber závisí od analýzy problémov, počtu dotknutých strán, inštitucionálneho a právneho rámca.