Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Prírodovedecká fakulta / Ekonomia

Ekonomia - poznamky (eko_poznamky.doc)

Ekonómia

Dôležitý ekonomický subjekt sú domácnosti, vstupujú na trh, nakupujú.. preto študujeme ekonómiu.

Ekonómia je veda o výrobe a obchode, analyzuje celkový pohyb v ekonomike, je to veda o peniazoch, bankách a pod., najlepšia definícia: je to veda, ktorá skúma, analyzuje a opisuje spôsob, ako ľudia používajú vzácne zdroje na výrobu tovarov, a ako si tieto rôzne tovary a služby rozdeľujú a navzájom vymieňajú.

Rozdiel medzi ekonómiou a ekonomikou:

1. ekonómia je veda, ktorá skúma ekonomiku - hospodársky život; navrhuje riešenia základných problémov ekonomiky
2. ekonomika uspokojuje potreby jednotlivých trhových subjektov; poskytuje podnety na riešenie

Metódy poznávania:

1. pozorovanie - metóda - dlhodobejšie sledovanie vývoja javov
2. ekonomická analýza - dedukcia foriem správania sa subjektov na základe analýz, využívanie grafov, krivky ponuky, dopytu, vzájomné súvislosti
3. štatistická analýza - ekonometria - aplikácia rozsiahlych dátových súborov za využitia moderných technológií, modelovanie
4. experiment - má obmedzenú aplikáciu v ekonómii, aplikujeme určité postupy na menšom počte subjektov, na časti ekonomiky, ak sa úspešne zaviedli, aplikujeme aj na celú ekonomiku

Pri ekonomickom uvažovaní si treba dať pozor na:

1. ostatné premenné zostanú nezmenené - ak skúmame závislosť medzi dvomi premennými, aby ostatné faktory boli nezmenené - javy a procesy porovnávať v rovnakých podmienkach
2. omyl "post hoc" - ak jav A predchádza javu B, z toho by malo vyplývať, že jav A vyvolá vznik javu B, nepodľahnúť časovej súvislosti, nepliesť ju s príčinnou súvislosťou
3. celok nie vždy je jednoduchým súčtom častí - nemôžeme prerátať to, čo platí pre celok, na jeho časti a opačne, to čo platí pre jednotlivca, neplatí pre spoločnosť
4. problém subjektívnosti - viac ľudí, viac názorov, napr. investícia Hyundai a Slovensko
5. problém neurčitosti - prevládajúci názor - prevláda v priemere, pravdepodobnostná veda, trpí neistotou, do E vstupuje každý z nás, ovplyvňuje jej chod, nevieme povedať, čo bude robiť jednotlivec

Mikroekonómia - analyzuje a opisuje správanie sa jednotlivých subjektov, domácností, firiem, odvetví. Vysvetľuje napr. proces tvorby ceny tovarov, vzťah ponuka a dopytu.

Makroekonómia - analyzuje hospodárstvo ako celok, napr. na úrovni štátu. Vysvetľuje vzťah medzi základnými makroek. veličinami (HNP, zamestnanosť, cenová hladina, inflácia...)

Hlavné etapy vývoja ekonómie

Merkantilizmus - vývin v 17. a a18. storočí hlavne v Anglicku a Francúzsku. Hlavný zdroj bohatstva bol zahraničný obchod, ktorý zabezpečoval príliv drahých kovov. Vývoz drahých kovov bol zakázaný, obchodníci peniaze získané z predaja nemohli vyviesť, museli za ne nakúpiť tovar v danej krajine - protekcionárstvo - ochrana vlastného trhu.

Fyziokratizmus - vznik v druhej tretine 18. storočia hlavne vo Francúzsku, základným zdrojom bohatstva bolo poľnohospodárstvo.

Adam Smith (1776) - zástanca voľného trhu, významné dielo Bohatstvo národov - základ vzniku modernej ekonómie. Hl. prínos - myšlienka hosp. slobody, podľa ktorej trh je prirodzený samoregulujúci systém. Vlastný záujem je hybnou silou.

David Ricardo (1817) - nadviazal na Smitha, prispel k objasneniu ekonomickej renty, venoval sa verejnému dlhu.

Neoklasická ekonómia - Menger, Walras, prvé analýzy ponuka a dopytu, rovnováhy na trhu, vyvíjala sa paralelne s marxistickou DOPLNIŤ.

J. M. Keynes (1936) - v čase ekonomickej krízy, zdôvodnil potrebu štátnych zásahov do trhovej ekonomiky, hlavnou príčinou nestability trhovej ekonomiky je nedostatočný dopyt po investíciách a to by mal štát ovplyvňovať.

M. Friedman, Hayek - Chicagská škola, kritici sprava, zástanci voľného trhu, odmieta štátne zásahy.

Galbrat - kritizoval súčasnú spotrebu a fungovanie veľkých korporácií, reklama ovplyvňuje situáciu na trhu, nadnárodné korporácie svet sám o sebe, verejný sektror chátra a súkromný žije na vysokej nohe.

Japonská ekonomika DOPLNIŤ

Pozitívna ekonómia - reálny opis správania sa ekonomiky, konštatuje fakty.

Normatívna ekonómia - vnáša etické a hodnotové súdy, želania a predstavy autorov, o ktorých možno diskutovať, ale nemožno ich dokázať faktami a vedeckými argumentami.

Vzťah štátu a ekonomiky (centrálnej vlády a ekonomiky)

Narastajúca úloha štátu v ekonomike je dlhodobým trendom. Existujú aj obdobia, kedy sa táto úloha koriguje, napr. 80. roky - M. Thatcherová, R. Reagan, - redukovať úlohu štátu, pozorujeme to doteraz, beží vlna privatizácie. Štát nemôže pôsobiť apelačne, nemôže niekoho presviedčať, napr. že má platiť dane. Štát potrebuje príjmy do svojho rozpočtu, potom ich rozdeľuje, vydáva regulačné opatrenia, ktorými ovplyvňuje ekonomiku.

Hlavné nástroje vplyvu štátu na ekonomiku:

3. dane
4. výdaje
5. regulácia

V kritických obdobiach, napr. v obdobiach ekonomických kríz a vojen, narastajú verejné výdavky štátu aj ich objem, preto si štát musí požičiavať, aby zabezpečil základné fungovanie štátu.

Základné funkcie štátu v ekonomike podľa normatívnej ekonómie:

1. vytváranie zákonného rámca pre trhovú ekonomiku
2. makroekonomická stabilizačná politika
3. ovplyvnenie alokácie - rozmiestnenia zdrojov v prospech zvýšenia ekonomickej efektívnosti
4. zavádzanie programov ovplyvňujúcich rozdelenie dôchodkov

Zákonný rámec - je veľmi dôležitý, sú to pravidlá pre firmy, štát, domácnosti, vymedzuje základné práva, daňové povinnosti, obchodný zákon, pracovno-právne vzťahy. Občas zákonom chýba dôsledná ekonomická prepracovanosť, analýza, napr. pri povinnom zavedení zimných pneumatík. Zákony sa zaoberajú náročnosťou na štátny rozpočet. Dôrazne definujú zodpovednosť výrobcov za svoje výrobky, bezpečnosť pri práci a pod.

Stabilizačná politika - chceme stabilnú ekonomiku, minimálne by sme chceli, aby sa nám neznehodnotili peniaze a pomaly rástli mzdy. Je potrebné redukovať dôsledky krízových cyklov, nezamestnanosti, inflácie apod.

Rozdiel medzi fiskálnou a monetárnou (kontroluje NBS) politikou.

Alokácia zdrojov - problém vzťahu medzi makro a mikroúrovňou, či vytvárať extra programy, či robiť regionálnu politiku, nejaká alokácia musí byť.

Rozdelenie dôchodkov - veľké systémy sociálneho zabezpečenia, zabezpečenia v nezamestnanosti, prístup k zdravotníckej starostlivosti. Štát sa stará o určité skupiny obyvateľov, robia to všetky krajiny.

Teória verejnej voľby

Je to špeciálna časť ekonómie, prijímanie rozhodnutí vo verejnom sektore, ako štát rozhoduje o výške daní, redistribúcii prostriedkov.

Dôležitá je otázka udeľovania peňažných hlasov - každý z nás rozhoduje o prosperite nejakého ekonomického subjektu (čo si kupuje a pod.)

Politická podstata rozhodovania - politika ovplyvňuje ekonomiku. Ciele politika sú iné ako ciele podnikateľa. Politik chce byť znovuzvolený, podnikateľa zaujíma, koľko zarobí. Naši politici chcú byť znovuzvolený a pritom aj zarobiť. Ďalšou skupinou sú záujmové skupiny - skupiny voličov, zväzy podnikateľov, môžu reprezentovať regionálne záujmy. Argumentujú nezamestnanosťou, rozvojom regiónov apod.

Pri verejnej voľbe musíme spojiť názory veľkej skupiny do jedného, dôjsť k nejakej kolektívnej voľbe, problém nedeliteľnosti. Kolektívne rozhodnutie môže byť:

6. škodlivé - zlý rozpočet, škodí všetkým
7. redistribučné - pre jednu skupinu dobré, pre inú znamená straty
8. efektívne - pozitívne efekty na všetkých, napr. podpora školstva a vedy

Alternatívne rozhodovanie

Dôležitá je otázka spravodlivosti v kolektívnej voľbe - malo by to byť jednohlasné rozhodnutie, všetci musia byť nejako uspokojení, ale je to náročnejšie na čas a energiu. Problém je hlavne pri väčších projektoch, väčšinou sú dlhé a komplikované, tí poslední môžu žiadať takmer hocičo, pretože na ich názore záleží, napr. EÚ - kompenzácie v iných oblastiach.

Ďalší postup je rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou.

Ďalšou alternatívou je majoritné rozhodovanie pomocou jednoduchej väčšiny.

Problém tyranie väčšiny DOPLNIŤ

Hlasovací paradox - hľadanie výslednej alternatívy je cyklus; veľa rizík; niekto, kto tomu rozumie, môže ovplyvniť výsledok napr. zoradením poradia hlasovania, vedenia rokovania želaným smerom a pod.

Problém zlyhania štátu - štát robí chyby, treba byť pripravený oponovať. Štát zlyháva v dvoch základných prípadoch:

9. rozhodnutia neprinášajú väčšiu ekonomickú efektívnosť, obmedzuje rozvoj podnikania a pod.
10. rozdeľuje verejné prostriedky v prospech nesprávnych ľudí (či dávať, aké dávky, min. mzda, prídavky na deti), či tie prostriedky idú na ten cieľ, čo majú, aby to malo nejaký efekt

Aj štát niekedy musí prijímať nepríjemné rozhodnutia.

Verejný statok - jeho úžitok sa rozptýli po celej spoločnosti,  dostávame ho aj bez toho, že by sme si to želali, napr. verejné osvetlenie.

Súkromný statok - vieme rozdeliť, poskytujeme osobitným jednotlivcom, môžeme ich zabezpečiť prostriedkami trhu, nevyžadujú si priamu aktivitu štátu.

Externality - vedľajšie efekty fungovania ekonomiky, môžu sa prejavovať ako externé náklady alebo úspory, napr. znečisťovanie životného prostredia, zhoršenie zdravotného stavu.

Dane

Pri daniach rozlišuje dva princípy:

1. princíp prospechu - najviac by mali platiť tí, čo ich najviac potrebujú, keď ich štát prerozdelí, napr. vysoké školy financujú všetci rodičia, hoci nie všetky deti tam chodia
2. princíp platobnej schopnosti - viazať na bohatstvo, dôchodky, zdaniť tých, čo sú schopní dane platiť

Poznáme dva typy rovnosti:

1. horizontálna - tí, čo sú si sociálno-ekonomicky rovní, by mali platiť rovnaké dane, nemal by byť ďalší kľúč, ktorý by to modifikoval
2. vertikálna - v rôznej sociálnej situácii by mali byť ľudia zdaňovaní rôzne

Základné modely zdanenia:

1. progresívne: bohatší platia viac ako tí s menšími príjmami
2. degresívne: chudobnejší platia viac
3. proporcionálne: všetci zdanení rovnako

Dane:

1. priame: priama záťaž jednotlivcov a firiem, dane z príjmov
2. nepriame: napr. DPH, spotrebné dane - napr. na palivá, tabak a alkohol - najvýznamnejšie zdroje

Existuje systém daňových úľav, napr. pre investorov, rodiny s deťmi apod.

Daň z nehnuteľnosti nie je príjmom do štátneho rozpočtu, je to príjem obce, typická miestna daň.

Ekonómia sa zaoberá účinkami daní, do akej miery podporuje daňový systém k investovaniu a modernizovaniu a pod.

Fiškálna politika

Je to politika o rozpočte - rozpočtová politika.

Rozpočet slúži štátu na kontrolu a evidenciu financií, je ukazovateľom priorít a cieľov štátu. Ukazuje pre daný rozpočtový rok (u nás je to kalendárny rok), aké by mal byť príjmy a kam by mali smerovať výdavky. Prijíma sa s predstihom a vychádza vo forme zákona. Je to súhrn príjmových a výdavkových položiek.

Rozpočet je zostavený so schodkom - deficitom, podľa toho poznáme rozpočet:

11. prebytkový: príjmy sú väčšie ako výdavky
12. výdajový: príjmy sa rovnajú výdavkom
13. deficitný: príjmy sú menšie ako výdaje

Deficit - vláda musí vykryť, preto si štát požičiava a vzniká verejný dlh, vydávajú sa obligácie a vznikne položka splácanie verejného dlhu v rozpočte.

Ciele rozpočtu sú snaha o zachovanie vysokej zamestnanosti, boj proti cyklom, snaha o zachovanie nízkej inflácie, makroekonomická stabilita.

Fiskálna politika pôsobí súbežne s monetárnou politikou, podporujú ekonomický rast a stabilitu cien. Fiskálna politika je nielen zámerná politika, čo vidíme v rozpočte, ale využíva aj automatické stabilizátory - napr. daňová sústava - vyššie mzdy, tým aj vyššie dane, pružnosť v oblasti daňových príjmov.

Sú vytvorené systémy fondov - napr. proti nezamestnanosti, ktoré bránia ekonomiku proti neželaným efektom.

Hlavné nástroje zámernej fiskálnej politiky:

1. verejné práce a iné programy výdavkov
2. projekty verejnej zamestnanosti
3. daňové sadzby

Verejné práce a iné programy výdavkov - projekty verejných investícií v našich podmienkach, hlavným cieľom je vygenerovať nové pracovné miesta, infraštruktúra, hydroelektrárne, vodné nádrže. Problém v otázke načasovania a dĺžky trvania, pretože väčšinou od prípravy projektov uplynie niekoľko rokov, kým sa reálne spustia; dosť rozsiahle a nákladné investície, zaťaží to rozpočet na dlhé roky dopredu; verejné investície sa dnes podrobnejšie študujú ako kedysi.

Projekty verejnej zamestnanosti - otázka verejnej zamestnanosti hlavne vo verejnom sektore, vo verejných službách, Národný úrad práce v spolupráci s obcami má kľúčovú úlohu, nie dlhodobé pracovné miesta.

Daňové sadzby - zníženie daní by mal byť impulz do ekonomiky; riziko je, že sa zájde ďaleko, veľmi sa znížia dane, nezostanú prostriedky, to znamená zvyšovanie deficitu. Zvyšovanie daní nie je politicky populárne. Narábanie musí byť opatrné, mali by to byť posledné opatrenia, ako rozhýbať ekonomiku.

Rozpočtový deficit je typický aj pre náš rozpočet. Súčasné pravidlá rozpočtovej politiky sú iné ako kedysi, predstava vyrovnaného rozpočtu je prekonaná, štát má toľko úloh, toľko peňazí - veľké deficity. Miera deficitu je podnetom diskusie, nemožno ju obchádzať. Rozlišujeme:

1. štruktúrny deficit
2. cyklický deficit

Rozpočet:

1. skutočný - rozpočet v nominálnom vyjadrení, s príjmami a výdavkami
2. štruktúrny - aké by boli príjmy a výdavky, deficity, keby štát fungoval na úrovni potenciálneho produktu
3. cyklický - rozdiel medzi skutočným a štruktúrnym rozpočtom

S deficitom sa vieme vyrovnať, len ho treba dobre odhadnúť.

Vzťah fiskálnej a monetárnej politiky

Vyjadruje, aké drahé sú peniaze, ako ľahko si ich môžeme požičať. Monetárna politika využíva nástroje NBS, reguluje povinné minimálne rezervy. Centrálna banka kontroluje úrokovú mieru, je to jednoduchšie rozhodnutie ako rozhodnutie o rozpočte. Obidve majú podobné ciele.

Hypotéza o vytláčaní - štáty vynakladajú veľké prostriedky na veľké projekty, čo nakoniec pri súťaži vytlačí prostriedky súkromných investorov. Banky radšej požičiavajú štátu, preto tieto prostriedky sú potom nedostupné pre súkromných investorov. Úrokové sadzby sú zvýšené, štát vytlačí súkromných investorov. Projekty súkromných investorov sú ďaleko výnosnejšie ako projekty štátu.

Keď ekonomická aktivita stagnuje, vtedy štát financuje...

Otázka načasovania - rozhodnúť sa v správny čas na správnom mieste správnou mierou.

Štátny dlh

Štátny dlh nadväzuje na deficit. Štát má dve možnosti: vytlačiť nové peniaze alebo si požičať. Natlačením nových peňazí by si štát znehodnotil menu, preto si požičiava a vzniká štátny dlh. Niekedy sa používa aj výraz verejný dlh, ten obsahuje okrem štátneho dlhu aj napr. dlh obcí, verejno-právnych korporácií za celý verejný sektor.

Väčšina dlhu je v rukách domácich subjektov, hlavne bánk a poisťovní, veľká časť sa presunie aj do dôchodkových poisťovní, tzv. vnútorný dlh. Zahraničné subjekty, opäť hlavne banky, tiež kupujú naše dlhopisy, aj keď je Slovensko problematické, tzv. vonkajší dlh. Možností financovania je viac.

Príkladom je Poľsko v 80. rokoch - bolo populárne na požičiavanie, ale splácanie zahraničného dlhu sa ukázalo ako problém - zahraničná mena, stali sa nesolventnými. Nastupujú rokovania a peniaze sa získavajú postupnými krokmi, výmenami a pod.

Najväčší problém štátneho dlhu je, že sa musí splácať, vstupuje do rozpočtu vážnymi položkami. Naša dlhová služba je 10 % rozpočtu. Časť súkromného kapitálu môže byť nahradená štátnym dlhom, je to výhodná investícia s nízkym rizikom.

EKONÓMIA II. - 25. 10. 2003

Základné problémy organizácie ekonomiky

V ekonomike existujú tri hlavné úlohy, ktoré treba riešiť: čo, ako a pre koho vyrábať? Rozlišujeme dva dôležité pojmy:

Input - vstup; veci, ktoré vstupujú do ekonomiky, statky, tovary, služby; najvýznamnejšie sú: prírodné zdroje (suroviny), práca a kapitál (v hmotnej aj nehmotnej podobe - financie, budovy apod.).

Output - výstup; to, čo vychádza z výrobného procesu; služba, ktorú firma poskytuje; inputy sa spájajú, aby sme produkovali outputy.

Možnosti každej ekonomiky sú obmedzené, neobmedzené sú len naše želania, preto hovoríme o zákone vzácnosti: statky sú vzácne preto, lebo nedostatok zdrojov neumožňuje vyrábať všetky tovary, ktoré by ľudia chceli spotrebovať. Ľudia majú rôznu životnú úroveň.

Pri výbere statkov, ktoré uprednostniť, musíme zvažovať voľbu, čo vedie k zvažovaniu hranice produkčných možností spoločnosti. Ak chceme vyrobiť viac jedného tovaru, musíme ubrať z produkcie druhého tovaru.

Efektívnosť - ekonomika na hranici produkčných možností, možnosti ekonomiky nie sú neobmedzené, je to otázka voľby.

Alternatívne náklady - úzko súvisia s problémom voľby. Aj my sa rozhodujeme, čo kúpiť, okamžite niečo iné strácame. Sú to tzv. náklady opätovanej príležitosti - vybrať si jednu vec znamená vzdať sa iného za hodnotu statku, ktorého sme sa vzdali. Napríklad vysokoškolák minie za päť rokov štúdia 50 000 x 5 = 250 000,- Sk. Iný človek za ten čas zarobí 120 000 x 5 = 600 000,- Sk. Celkové náklady štúdia tvorí súčet toho, čo dávame, plus to, čo strácame, teda 850 000,- Sk. Ale v konečnom dôsledku sa vysoká škola oplatí, lebo vysokoškolák potom zarobí za niekoľko rokov 200 000,- Sk ročne.

Zákon klesajúcich výnosov - približuje vzťah medzi inputmi a outpumi. Množstvo dodatočného outputu klesá, ak postupne pridávame jednotky inputov, pričom ostatné inputy ostávajú nezmenené.

Teória ponuky a dopytu

Hovorí o tom, ako spotrebiteľské preferencie určujú dopyt po tovaroch  a ako podnikové náklady určujú ponuku.

Krivka dopytu

Vždy je vzťah medzi cenou tovaru a požadovaným množstvom, tento vzťah vyjadruje krivkou dopytu. Zákon klesajúceho dopytu upozorňuje, že keď cena tovaru rastie, dopyt po tovare klesá. Požadované množstvo tovaru rastie, keď cena klesá. Lacnejším tovarom nahrádzame iné tovary.

Ako klesá požadované množstvo, keď rastie cena:

1. substitučne - nahradzujeme tovar iným tovarom, keď jeho cena rastie
2. dôchodkový efekt - keď cena rastie a nemáme dostatok peňazí, kupujeme menej a tlak výšky nášho dôchodku nás núti obmedziť spotrebu niečoho, čoho cena stúpa.

Faktory ovplyvňujúce dopyt:

1. cena - kľúčový prvok
2. priemerný dôchodok spotrebiteľov - suma všetkých príjmov
3. veľkosť trhu - v masovom meradle sa dá dosiahnuť nižšia cena
4. cena a dostupnosť porovnateľných produktov - ak tovar vieme nahradiť iným, s cenou sa narába opatrnejšie
5. závody a osobné preferencie - subjektívne faktory; ak sme na niečo zvyknutí, budeme to kupovať za hocijakú cenu, aj keď možno obmedzenejšie alebo obmedzíme niečo iné
6. osobitné faktory - v letnej sezóne sa predáva toľko slnečných okuliarov, aké je leto; v zime toľko lyží, koľko je snehu.

Dopyt aj faktory sa v čase menia.

Krivka ponuky

Vyjadruje, koľko nejakého tovaru a za akú cenu sú výrobcovia ochotní vyrábať a predávať určité tovary. Kľúčovým faktorom sú výrobné náklady. Medzi ostatné faktory ovplyvňujúce ponuku patria:

1. technologický prvok - môže výrazne znížiť náklady, automatizované technológie
2. inputy - náklady na suroviny, pracovnú silu a pod.
3. ceny substitučných výrobkov - väčšinou pri všetkom existuje konkurencia
4. organizácia trhu - ak má niekto monopol, môže lepšie narábať s cenou a nútiť spotrebiteľov kupovať za ním stanovenú cenu
5. osobitné faktory - počasie →ceny poľnohospodárskych produktov

Trhová rovnováha

Vyjadruje zloženie ponuky a dopytu. K trhovej rovnováhe dochádza vtedy, keď sa ponuka a dopyt vyrovnajú. Dochádza k nej pri určitom množstve a určitej cene.

Okrem trhovej rovnováhy existujú dve základné situácie:

1. prebytok - predávajúci chcú predať viac, ako chcú kupujúci kúpiť, ceny začnú klesať smerom k bodu trhovej rovnováhy
2. nedostatok - požadované množstvo za danú cenu je vyššie, ako sú producenti schopní poskytnúť, ceny idú hore.

Trhová rovnováha: dobrovoľne požadované množstvo = dobrovoľne ponúkané množstvo.

Tieto poznatky sú hlavne teoretické, ale platia napríklad pri aukciách. Väčšina ostatných trhov nesie črty nedokonalej konkurencie.

Teória cyklov a ekonomické cykly

Spoločenské javy majú cyklický charakter. Nie sú pravidelne periodické, dĺžka periód je iná.

Reštauračný cyklus - Weidlich (1988) reštaurácia od otvorenia až do krízy; dal do vzťahu kľúčové veci pri reštaurácii, a to kvalita jedla a počet hosti. Rozlišujú sa 4 základné fázy:

1. fáza otvorenia - typická menším počtom hosti, všetci zamestnanci sa snažia o vytvorenie pozitívneho image, majú snahu pritiahnuť čo najviac hosti
2. fáza prosperity - vďaka dobrému jedlu stále rastie počet hostí, ktorý následne spôsobuje tlak na tú kvalitu jedla, ktorá je stále dobrá, ale klesá
3. fáza úpadku - nižšia kvalita jedla, počet hostí klesá, začína mať zlé renomé
4. fáza krízy - reštaurácia má zlé meno, nízky počet hostí, snaha o zvýšenie kvality prichádza neskoro, reštaurácia sa predá, alebo sa zmení charakter reštaurácie, alebo sa zatvorí

Treba nájsť nejaký stabilný bod, potom reštaurácia funguje dlho. Často sa pri tom zopakuje niekoľko cyklov, kým sa nájde situácia, v ktorej sa potom reštaurácia udrží niekoľko rokov.

Cyklické javy sú veľmi frekventované v spoločnosti. Delíme ich na:

1. krátkodobé 3 - 4 - 5 rokov
2. strednodobé 10 - 15 rokov
3. dlhodobé 45 - 50 rokov

Ekonomické cykly vznikajú vtedy, keď sa ekonomická činnosť zrýchľuje alebo spomaľuje (vývoj cien, zamestnanosti, produkcie, HDP, úrokových sadzieb); keď sa medzera medzi skutočným a potenciálnym HDP zmenšuje. Okunov zákon hovorí, že každému 2 % poklesu HDP oproti potenciálnemu zodpovedá rast miery nezamestnanosti o 1 %.

Ekonomické cykly sa rozdeľujú na fázy:

1. recesie - ekonomika upadá; ak HDP poklesne v dvoch po sebe nasledujúcich štvrťrokoch, ekonomika je v recesii
2. expanzie - ekonomika sa rozširuje, rastie HDP

Vrcholy - body zvratu

Teórie endogénne - hľadajú príčiny vzniku cyklov v samotnej ekonomike

Teórie exogénne - hľadajú vysvetlenie ekonomických cyklov v procesoch a javoch mimo ekonomiky, napr. vojny, objavy zlata; najmä z pohľadu technológií, objavy a ich vysvetľovanie.

Ekonomika je riadená aj politickými rozhodnutiami, konečné slovo majú politici, preto hovoríme o politicko-ekonomických cykloch. Najčastejší je cyklus, ktorý sa odvíja od volebných periód. Politické subjekty vo vláde majú určité predstavy o ekonomike, tie potom aplikujú vo svojich rozhodnutiach. Najhoršie sú prvé dva roky, vtedy sa vlády snažia prijať najhoršie veci a dúfajú, že voliči na to do ďalších volieb zabudnú.

V USA sa diskutuje o druhom volebnom období prezidenta. V druhom volebnom období sa už tak nesnaží, lebo vie, že tretíkrát nemôže byť zvolený.

Striedanie vládnych koncepcií - či sa po štyroch rokoch vymení vláda alebo nie.

Väčšie etapy politicko-ekonomických cyklov - napr. pravicová koncepcia...

Ekonomické cykly sú v dnešnej dobe lepšie zvládnuté ako v minulom storočí, krízy nie sú také dramatické, rola štátu je aktívnejšia.

Dlhé vlny

Medzi vrcholmi  zhruba 50 rokov

Prvý autor diskutujúci o dlhých vlnách bol Gelderen (1913), ale mal len otázku pocitov. Jeho teóriu potvrdil Kondratieff (1926), preto hovoríme o tzv. "Kondratieffovských dlhých vlnách". Hovorí, že existujú obdobia prosperity, ktoré úzko súvisia s  vedúcimi odvetviami. Začalo sa diskutovať o technologických aspektoch dlhých vĺn a kľúčovom odvetví na rozvoj ekonomiky. Rast ekonomiky je úzko spätý s uvádzaním technologických inovácií.

Je to viac-menej prijímaná teória, neprijíma sa len interval periodicity.

Prebehlo zhruba päť vĺn, pričom prvé dve sú spájané s priemyselnou revolúciou a posledná je otázkou súčasnosti.

1. Prvá vlna sa spája s koncom 18. storočia: 1770 - 1800. Nástup dreveného uhlia, využitie vodnej energie, výroba železa, hlavne Veľká Británia, nároky na dopravu - najmä kanály.
2. Druhá vlna kulminovala okolo rokov 1830 - 1850. Opiera sa o parnú energiu, stala sa rozhodujúcou vo výrobe aj doprave, železnica zničila pozíciu kanálov, rozmach železiarstva, strojárenstva, baníctva.
3. Tretia vlna prebehla v rokoch 1930 - 1950, bola komplexnejšia, týkala sa viacerých krajín - Nemecko, USA, presun od železa k oceli, začína sa s ťažbou ropy a výrobou elektriny, spaľovací motor spôsobí neskorší rozvoj automobilizmu, chemický priemysel sa rozvíjal hlavne v Nemecku.
4. Obdobie štvrtej vlny prerušila 2. svetová vojna 1930 - 1950. Rozvoj sa opiera o automobilizmus, oceliarstvo, podporené investíciami do cestných sietí a telefonizácie - hlavne v USA, masová spotreba. Po 2. svetovej vojne sa zavádza hliník a plasty.
5. Piata vlna 70. - 80. roky - súvisí s najmodernejšou technológiou, počítače, telekomunikácie. Postindustriálne odvetvia - kombinácia informačných a telekomunikačných technológií, masové nasadenie nových materiálov, ktoré produkuje chémia, genetika apod.

Schumpeter:

1. ekonomický rast je hnaný radikálnymi inováciami, ktoré vytvárajú nové a prudko rastúce odvetvia, ktoré generujú príjmy, dopyt
2. radikálne inovácie majú tendencie zhlukovať sa počas období ekonomickej stagnácie - hlavne z nedostatku investičných aktivít, začínajú podporovať rizikové akcie

Obdobia rýchleho ekonomického rastu majú tendenciu vyskytnúť sa s určitým časovým posunom po prekonaní nejakej technologickej bariéry.

Rozlišujeme tri základné typy inovácií:

1. inovácie, ktoré šetria kapitál, energiu
2. inovácie, ktoré šetria prácu - významné v americkej histórii, boli priekopníkmi v nasadzovaní automatizovaných procesov
3. inovácie, ktoré podporujú dopyt

Inovácie a objavy sa nedajú naplánovať. Je rozdiel medzi vedeckým (vieme o atómovej energii) a technologickým (ako vyrobiť atómovú bombu) prekonaním bariéry.

Návratnosť investícií pod vplyvom nových technológií - obrovské prostriedky sa investovali do kanálov, peniaze sa nevrátili a prišla železnica.

Staré technológie doplnené novými

Príčiny ekonomickej stagnácie z pohľadu teórie ekonomických cyklov: ekonomicky významné odvetvia prestanú rásť ešte pred tým, ako novovytvárajúce sa odvetvia dosiahnu makroekonomickú dôležitosť.

Úvod do environmentálnej ekonómie - úvod do ekonómie životného prostredia

Ekonómia životného prostredia zahŕňa ekonomicky orientované analýzy životného prostredia. Základným prvkom sú environmentálne problémy, ktoré sa považujú za externality.

Environmentálne problémy ako externality

Externalita je vedľajším produktom ekonomických procesov spôsobujúcich nejakú formu degradácie životného prostredia - emisie do vzduchu, havária tankera, erózia, znečistenie vody.

Analýza počtu zainteresovaných strán - zaujíma nás, koľko je zdrojov znečistenia a koľko je postihnutých. Tieto dva počty (zdrojov a postihnutých) sú významné, aby sme sa vedeli vysporiadať s nejakým problémom. Poškodzovanie medzi dvomi identifikovanými stranami. Sú tri možnosti:

1. jeden zdroj a jeden poškodený: základný model, odohráva sa napríklad medzi susedmi; dá sa jednoducho vyriešiť bilaterálnymi dohodami. Ale týchto prípadov nie je veľa, nie je to hlavný problém.
2. jeden zdroj a veľa postihnutých: častejší model; vieme identifikovať zdroj - to je to jednoduchšie; problém je riešiť to, je tu problém v miere postihnutia, čo je prijateľná miera?; ďalším problémom je kooperatívna akcia poškodených subjektov  -čakanie a spoliehanie, že to niekto vyrieši; prečo to mám riešiť ja, keď je veľa poškodených.
3. najčastejší model je veľa zdrojov a veľa poškodených, súbeh zložiek vplývajúcich na prostredie, komplikovanejšia situácia. Vstupuje do popredia problém merania miery znečistenia, informácie, ktoré nám poskytnú znečisťovatelia, sú dôležité, nie je jednoduché ich získať. Ťažko sa prijímajú rozhodnutia, je to práca aj pre štátnu správu na celé týždne, problematická procedúra.

Analýza právnej stránky - hlavná pozornosť na vlastnícke pomery. Právny systém jednotlivých štátov sa dokáže dnes úspešne vysporiadať s problémom externalít. Jednotlivé štáty si medzinárodné dohovory vykladajú po svojom - z medzinárodného hľadiska je to komplikované. Štáty sa to potom snažia riešiť dohodami medzi nimi.

Analýza charakteru ekonomického systému - v súčasnom svete dominuje kapitalizmus, ale jednotlivé ekonomiky štátov nie sú identické. Každá má určité špecifiká. Poznáme dva kľúčové ekonomické systémy: prevládajúci systém trhovej ekonomiky a systém plánovitej ekonomiky. Plánovitý systém sa sústreďuje na otázky osobnej produkcie, menšia pozornosť sa venuje otázkam životného prostredia. Niektoré nástroje nebolo možné v plánovitej ekonomike aplikovať.

Základné konvenčné ekonomické prístupy k životnému prostrediu

Spektrum ekonomických nástrojov

1. historicky starší prístup - Pigou (1920) autor, štandardný prístup, opiera sa o dane a dotácie; vhodne zostrojený systém daní a dotácií slúži na riešenie spoločenských nápadov, ktoré nie sú súčasťou ekonomiky. Platí princíp: pôvodca znečistenia platí za to, čo spôsobil. Postihnutým sa vyplácajú dotácie z daní znečisťovateľov, tým sa kompenzujú zdravotné následky a pod. Významnú úlohu má vláda - sformuluje systém donucovania voči znečisťovateľom, núti ich platiť plné náklady. Hlavným cieľom je stanovenie výšky externality a postihu. Prínosom je, že prístup zavádza do nákladov novú položku - daň za znečistenie - vo výške, aká mu spravodlivo náleží.
2. Coase (1960) - opiera sa o voľný trh a vlastnícke práva. Prvý prístup bol napadnutý z hľadiska slobodného trhu. Problém absencie vlastníckych práv

Ďalšie problémy životného prostredia:

1. problém nedokonalej informácie - chýbajú informácie o podstate, o hodnotení dôsledkov; odhaľovanie informácií súkromného charakteru
2. nevieme veľa o efektoch environmentalistiky - to, čo sme považovali pred pár rokmi za niečo perfektné, teraz považujeme za katastrofu
3. problém globálnej kooperácie - veľká časť globálnych problémov je dôsledkom tragédie spoločného - ako veľmi môže uškodiť v prežití znečisťovateľom - ekologická katastrofa; mnohé environmentálne statky nie sú nikým vlastnené; platí pôvodca, ale niekedy platí obeť, keď chcú niečo proti tomu robiť.
4. problém ocenenia budúcnosti - za niektoré katastrofy budú platiť ďalšie generácie a riešiť všetky otázky s tým spojené - problémy, spôsoby

Environmentálne postupy - trhovo orientované riešenia

Privatizácia a riešenie problémov životného prostredia - prevod majetku väčšinou z verejného sektoru, najčastejšie štátu, k inej skupine - privátni vlastníci. Nevznikajú žiadne nové práva, len sa mení podstata existujúcich vlastníckych práv. V budúcnosti budeme vedieť viac o efektoch privatizácie, hlavne v citlivých oblastiach, napr. energetike.

Ako privatizácia zlepšuje životné prostredie: keď niečo vlastní štát, má iné požiadavky na fungovanie ako vlastníci v privátnom sektore. Štátne podniky sa orientujú na maximalizáciu outputu, neorientujú sa na zisk. Majú tendencie uprednostňovať veľké kapacity, ich narábanie nie je ekonomické. Štát sa nezaoberá tým, že by šetril zdroje. Privátna sféra prináša racionalizáciu, snaží sa redukovať náklady na produkciu, systém požičiavania núti investorov efektívne vynakladať prostriedky.

1. šetrenie zdrojov, lepšie narábanie s nimi
2. privátne firmy podliehajú dôraznejšej environmentálnej regulácii

Daňový systém modifikuje správanie sa subjektov, tlačia producenta, aby zaviedol lepšiu technológiu, bude menej znečisťovať a tým sa mu znížia dane.

Ak výrobok spracujem lepšou technológiou, je menší odpad a lepší dopad na životné prostredie, "recyklácia odpadu".

Dane sú lákavou politikou.

Pri výhodnom zdanení subjektov v zahraničí a nevýhodnom zdanení doma môžeme odpísať vlastný podnik - nezamestnanosť.

Obchod s emisnými povoleniami je nástrojom na reguláciu znečistenia životného prostredia. Musí sa odborníkmi vhodne nadefinovať prípustné množstvo znečistenia, tá miera sa rozdelí na určitý počet jednotiek a urobí sa aukcia. Dávame tým podnikom právo znečisťovať, kupujú si nejaký počet jednotiek - kvóty. Všetky podniky spolu sa musia zmestiť do tej miery znečistenia. Nejaké kvóty sú alokované v prospech štátu.

Dnešná ekonomika je "zelenšia" ako pred pár rokmi.

EKONÓMIA III. - 8. 11. 2003

Otázka rovnosti a vzťah medzi rovnosťou a efektívnosťou

Chudoba je situácia, keď ľudia majú nedostatočné dôchodky. Presnú hranicu chudoby objektívne ťažko zadefinujeme. Problém chudoby vychádza zo sledovania životných nákladov, rozpočtov rodín. Chudobné rodiny vydávajú jednu tretinu a viac svojich výdavkov na potraviny.

Zdroje chudoby sú majetkové rozdiely (nemajú aktíva), nemajú výnosy z majetku, rozdiely v osobných schopnostiach, dôležitú úlohu má aj faktor vzdelania.

Náklady rovnosti - akú mieru rovnosti by mala spoločnosť zabezpečiť? Minulý režim sa snažil o rovnosť ekonomických výsledkov, aby všetci mali všetko bez ohľadu na to, či je niekto lenivý alebo pracovitý, či je zametač alebo lekár. Dnes musíme súhlasiť s určitými nerovnosťami, ak chceme, aby ekonomika fungovala.

Riešenie problému chudoby - redistribúcia - presun časti od bohatých chudobným, ak sú ľudia nezamestnaní, znižujú sa úspory. Redistribučný systém je zraniteľný svojou administratívnou a finančnou náročnosťou.

Welfare state - štát blahobytu - tak sa staral o občanov, až sa zamotal do systému a neposkytoval blahobyt. Koncom 19. storočia vznikajú masové strany, všeobecné volebné právo, do vlád sa dostali aj otázky životných podmienok, štáty postupne preberajú zodpovednosť aj za sociálno-ekonomickú situáciu svojich občanov. Predstaviteľ - Bizmarck. Je to spoločnosť, ktorej vláda modifikuje trhové sily, aby chránila jednotlivcov pred presne vymedzenými náhodami a zaručila určitú minimálnu životnú úroveň bez ohľadu na ich trhový dôchodok, napr. podpory bývania, systém podpory v nezamestnanosti, rodinné prídavky, každý dostáva nejaké príjmy od štátu. Pred nástupom Workfare state - štát tvrdej práce nastáva kríza štátu blahobytu. Dnes máme štát tvrdej práce.

Existujú dve kategórie na meranie sociálno-ekonomického postavenia ľudí:

1. dôchodok - celkový objem peňazí, ktoré získa jednotlivec alebo domácnosť za určité obdobie: mzdy, výnosy... Vo vyspelých krajinách pracovné dôchodky tvoria dve tretiny celkového dôchodku, jedna tretina sú ostatné výnosy z majetku a pod.
2. bohatstvo - pozostáva z čistej peňažnej hodnoty všetkých aktív, ktoré človek v určitom okamihu vlastní

Príjmy sú zdaňované. Dôchodok, ktorý je k dispozícii po zdanení príjmov, sa nazýva disponibilný dôchodok.

Nerovnosti v dôchodkov ovplyvňuje aj schopnosť intenzívnej práce a vzťah k voľnému času.

Existuje diferenciácia medzi zamestnaniami, existujú lepšie a horšie platené miesta, je rozdiel medzi prácou v štátnom a súkromnom sektore.

Najväčším zdrojom nerovností je dedičstvo, ďalšími zdrojmi sú schopnosť úspor, schopnosť znášať riziko - veľká časť dnešného úspechu je výsledok včerajšieho rizika.

Nezamestnanosť

Nezamestnanosť je celospoločenský jav veľkej významnosti. Trápi politikov aj každého z nás. Je typická pre hocijakú ekonomiku, je jedným z príkladov najväčších strát v ekonomike. Má veľké degenerujúce vplyvy v spoločnosti - dlhodobá nezamestnanosť môže mať za následok alkoholizmus atď. Je jedným z najsledovanejších ukazovateľov ekonomiky

1. Základnou kategóriou sú zamestnaní - tí, čo vykonávajú akúkoľvek prácu, aj tí, ktorí momentálne absentujú z práce pre chorobu, štrajky alebo dovolenku
2. nezamestnaní - nepracujú, ale chcú pracovať, aktívne si prácu hľadajú.

Tieto dve kategórie spolu tvoria pracovnú silu. Ľudia bez práce, ktorí si nehľadajú prácu, sú mimo pracovnej sily.

Hlavným ukazovateľom je miera nezamestnanosti - počet nezamestnaných vydelíme celkovou pracovnou silou, udáva sa v percentách. Poznáme tri základné druhy:

1. frikčná - dôsledok neustáleho pohybu ľudí medzi zamestnaniami, súvisí s etapami životného cyklu, napr. ukončili vzdelanie, zmenili bydlisko.  V každej ekonomike existuje veľký pohyb ľudí za prácou, s tým je spojené obdobie krátkodobej nezamestnanosti.
2. štruktúrna - vzniká v prípade nesúladu medzi ponukou a dopytom po pracovnej sile. V niektorom odvetví rastie, v inom klesá zamestnanosť. Časť ľudí vždy zostane mimo, musia sa rekvalifikovať, dôsledok štruktúrnych zmien v ekonomike. Dopyt po určitej práci stúpa, dopyt po inej práci klesá, ponuka sa nestačí pružne prispôsobiť.
3. cyklická - sezónna nezamestnanosť zapríčinená nízkym dopytom po pracovných silách  v určitých odvetviach; všetky odvetvia uvoľňujú pracovnú silu, týka sa celkovej ekonomiky. Typickým ukazovateľom je, že klesá zamestnanosť vo všetkých odvetviach.

Hlavnou príčinou nezamestnanosti  je otázka nepružnosti miezd. Pracovný trh je veľmi regulovaný, podlieha pravidlám, mzdy sa pomaly prispôsobujú - majú regulovaný charakter. Mzdy nie sú dostatočne pružné, aby vyrovnávali dopyt po práci s ponukou práce.

Z hľadiska nezamestnanosti sú najrizikovejšie tieto kategórie ľudí:

1. z pohľadu veku: mladí, ktorí vstupujú na trh práce a ľudia tesne pred hranicou odchodu do penzie
2. z hľadiska rasových a etnických problémov: napr. afroamerická populácia, u nás je to rómska komunita
3. z pohľadu jazykových súvislostí: ľudia, ktorí neovládajú jazyk krajiny si automaticky znižujú šancu na dobré miesto
4. z pohľadu vzdelania: dramaticky vyššie a nižšie šance na dobré miesto
5. s ohľadom na dĺžku nezamestnanosti: nemala by trvať dlhšie ako pár mesiacov pri normálnej ekonomike; sú aj dobrovoľne nezamestnaní

Prirodzená miera nezamestnanosti je miera, pri ktorej sú sily pôsobiace na rast inflácie v rovnováhe, inflácia (rast cien) je stabilná. Nerovná sa nule, to nie je cieľom. Je to taká miera nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší alebo sa rovná počtu voľných miest. Ovplyvňujú ju tri hlavné faktory:

1. demografické faktory: dnes je významná zamestnanosť žien, mladých a dôchodcov; veľa pohyblivých skupín so sezónnym zamestnaním, čiastkovým úväzkom a pod.
2. vládna politika: otázky sociálneho rámca, podpory v nezamestnanosti, ľudia si počkajú na lepšie miesto, nie sú tak tlačení nájsť si okamžite prácu. Problémy nastávajú, ak skončí odvetvie s masovou zamestnanosťou - treba ich rekvalifikovať...

Optimálna miera nezamestnanosti je miery, pri ktorej by bol čistý ekonomický blahobyt krajiny najvyšší, ešte nižšia miera.

Ako znížiť prirodzenú mieru nezamestnanosti: otázka kvality služieb trhu práce, podpora vládnych programov zamestnanosti - vzdelávacie a rekvalifikačné programy, odstránenie vládnych prekážok - prehnanej regulácie na trhu práce - vlády chránia nezamestnaných a netvoria dostatočnú motiváciu k hľadaniu práce, vytvorenie ekonomiky pod silným tlakom - makroekonomickými opatreniami štát nastaví ekonomiku na vysoký dopyt, aby bol záujem o pracovnú silu, je to dynamická ekonomika, zvyšuje HDP, tvorba verejných pracovných miest - verejno-prospešné práce. Tieto programy sú cielené na vybrané regióny alebo skupiny ľudí.

Inflácia

Inflácia je menej sledovaná ako nezamestnanosť, hoci sa týka každého z nás. Dochádza k nej, ak rastie celková cenová hladina. Inflácia je znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje tastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí. Miera inflácie - zmeny hladiny. Opakom inflácie je deflácia - celková cenová hladina klesá, je to nezvyklá situácia. Ešte existuje dezinflácia - pokles miery inflácie.

Cenové indexy - vážené priemery individuálnych cien - váha tovaru odráža jeho ekonomický význam. Najvýznamnejšie sú:

1. index spotrebiteľských cien - meria náklady na spotrebný kôš statkov a služieb (potraviny, šatstvo, náklady na zdravotníctvo, poplatky...)
2. index cien výrobcov - fixnými váhami sú dodávky tovaru - sleduje cenovú hladinu

Jadrová inflácia - 2,8 % - očistené od vplyvov - dane, dotácie, regulácie cien.

Prechod medzi jednotlivými druhmi inflácie nie je jednoznačný. Základné druhy pri delení podľa rýchlosti rastu cien sú:

1. mierna - jednociferné ročné tempo rastu cien 1 - 9 %, celkom prijateľná, , ceny sú stabilné, ľudia môžu veriť peniazom, uzatvárajú sa dlhodobé zmluvy
2. cválajúca - dvoj- až trojciferne rastú ceny - 10 - 1000 % ročne, začínajú sa veľké ekonomické ťažkosti
3. hyperinflácia - rast cien v tisíckach percent, ničí krajiny, rýchlosť peňazí sa zvyšuje, peniaze sa nerátajú, ale vážia; spôsobuje dezorganizáciu ekonomiky a rozpad peňažného hospodárstva.

Účinok inflácie ovplyvňuje, či ide o anticipovanú (očakávame je, vieme o nej) alebo proporcionálnu (týka sa rovnako všetkých odvetví) infláciu. Tieto dve formy nerobia veľký problém, nemajú dramatický dosah na prerozdeľovanie. Nebezpečné sú neanticipované a neproporcionálne formy inflácie, napr. pri prudkom raste cien ropy.

Vzťah inflácie a nezamestnanosti:

inertná inflácia - očakávame ju a ani nevnímame, dlhodobé, stabilné

Dopytová inflácia - ak prudko rastie dopyt, narazí na nedostatok tovaru a služieb, dopyt rastie rýchlejšie ako potenciál ekonomiky, stúpnu ceny.

Nákladová inflácia - súvisí s výškou nákladov, ceny stúpajú, zvýšenie nákladov na mzdy.

Vzťah inflácie a nezamestnanosti - Phillipsova krivka - 1958                        

Hypotéza prirodzenej miery

Ceny a mzdy majú tendenciu rýchlo sa zvyšovať, keď sa nezamestnanosť nachádza pod svojou prirodzenou mierou.

Možnosti protiinflačnej politiky

1. kontrola cien a miezd - z krátkodobého hľadiska
2. dobrovoľné cenové a mzdové smernice
3. špeciálna daňová politika - extra zdanenie, ak sa niekomu rýchlo zvýši mzdový fond

Monopol

Väčšina trhov obsahuje aj prvky monopolu.

Dokonalá konkurencia - všetky firmy, ktoré na trhu pôsobia, sú príliš malé na to, aby mohli ovplyvniť trhovú cenu. Je zriedkavá. Jediný príklad je trh s poľnohospodárskymi komoditami.

Nedokonalá konkurencia - firma, ktorá môže významnejšie ovplyvniť cenu, je nedokonalý konkurent. Výrobcovia, predajcovia kontrolujú cenu na trhu. Nie úplne, nemôžu cenu tvrdo diktovať, ale majú šance ju ovplyvniť. Nastavia určitú cenovú úroveň, ostatní sa musia prispôsobiť. Neznamená stratu konkurencie, rivality. Pracuje sa s reklamou.

Základné formy nedokonalej konkurencie - analyzuje sa trhová štruktúra, sledujú sa organizačné charakteristiky, otázky firiem, aké majú podiely na trhu, stupeň homogenity a heterogenity výrobkov:

1. monopol - extrém, jeden predávajúci, jeden poskytovateľ kontroluje výstup celého odvetvia, súčasne výrobok je homogénny a neexistuje nijaký substitučný výrobok. Dnes je to zriedkavé, skôr iba miestne monopoly, napr. dodávka vody, dnes už ani telekomunikačné služby nemajú monopol. Asi žiadna firma nie je úplne odolná voči konkurencii.
2. oligopol - niekoľko predávajúcich, poskytovateľov. Ich počet nie je veľký. , Stretávanie záujmu malého počtu konkurujúcich si firiem. Cenové vojny medzi výrobcami homogénnych  - nediferencovaných výrobkov - homogénny oligopol. Ďalšia forma oligopolu - heterogénny -  odvetvie s niekoľkými firmami, ale diferencovanými produktmi (automobilky), tvrdá konkurencia hlavne v období, keď sa zle predáva.
3. monopolistická konkurencia - veľa firiem vyrába rôzne produkty, ani jeden nemá veľký podiel na trhu. Diferencované produkty - napr. reštaurácie. Od dokonalej konkurencie sa líši len v tom že produkty sú diferencované.

Príčiny nedokonalosti trhu - v niektorých odvetviach je silná konkurencia, v iných nie:

1. nákladové podmienky - pri určitej výrobe môžeme dosiahnuť úspory z rozsahu, dlhodobý trend, deľba práce, vedie to k rastu koncentrácií
2. bariéry konkurencie - bariéry vstupu na trh

1. hlavne keď extrémne zákonné obmedzenia vedú k zníženiu počtu konkurentov na trhu. Zákonné obmedzenia - otázka patentov, kto má patent, nemá konkurenta, napr. Polaroid, bez patentovej ochrany by sa nikomu nechcelo nič vymýšľať, sú významnou súčasťou ekonomiky
2. štát reguluje počet subjektov v určitom trhu - reguluje monopoly, napr. distribúcia elektrickej energie, štát definuje práva a obmedzuje počet subjektov; štát ich pustí na trh, za to ich môže regulovať; ÚRSO - inštitúcia, ktorá zastupuje štát pri komunikácii s týmito odvetviami
3. clá - chránia pozíciu výrobcu, napr. Olivetti - chceli začať vyrábať počítače, tak na určité obdobie mali zahraničné počítače vysoké clá, aby podporili národného výrobcu
4. diferenciácia produktu - napr. americké a európske autá sú iné; bariéra, ktorá sa dnes dá ľahko prekonať.

Intervenčné stratégie: monopolný zisk - veľká pozornosť sa venuje extra ziskom z monopolu:

3. zdanenie - zisk monopolu sa zníži zdanením, máme viac peňazí v rozpočte, nie je ideálne, lebo dane si výrobca zakomponuje do cien
4. cenová kontrola - neúčinný postup opodstatnený v krízových situáciách - napr. vojny. Najväčším rizikom je, že vedie k nedostatku komodity.
5. štátne vlastníctvo - častá stratégia na riešenie monopolnej situácie
6. regulovanie - do fungovania subjektov fungujú regulačné úrady, ktoré majú právo žiadať informácie, bez štátneho vlastníctva, Úrad pre štátnu pomoc
7. protimonopolná politika - proti neželaným praktikám na trhu

Regulovanie štátom:

1. ekonomické - kontrola cien, úrovne služieb, kvality. Nie je politicky necitlivé, možnosť korupcie. Nie vždy je snaha udržať situáciu v prospech spotrebiteľa.
2. spoločenské - vedľajšie efekty sprevádzajúce ekonomickú činnosť, napr. zdravie, ochrana spotrebiteľa, bezpečnosť pri práci

Prirodzené monopoly - miestne monopoly, napr. pohrebné služby: majú regulované ceny, distribúcia vody - iný prístup by bol neefektívny. Sú odvetvia, kde štát vstupuje regulovaním, lebo to vyplýva z charakteru odvetvia. Vstup štátu do rizika bezohľadnej konkurencie, napr. letecká doprava - musí dozerať, bola by v katastrofálnom stave, lietadlá by padali... Podobne železnica, výroba potravín - silné vstupy štátu.

Protimonopolná politika

Antitrustová politika

Shermanove zákony - snaha obmedziť monopolnú moc

Claytonov zákon - dokonalejší - 1914

rozličné monopoly veľkých spoločností, napr. IBM, posledný Microsoft

Fúzie - spoločnosti, ktoré sa spájajú:

1. horizontálne fúzie - firmy v tom istom odvetví
2. vertikálne fúzie - spojenie firiem v rôznej etape výrobného cyklu, bývajú predmetom skúmania protimonopolných úradov
3. konglomerátne fúzie - bez nejakých produkčných väzieb a vzájomných vzťahov

Hospodárska súťaž