Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Komenského / Prírodovedecká fakulta / Sociológia

prednaska (SOCIOLOGIA.doc)

Úvod

objekt

Predmet

príčiny vzniku

Teórie a smery

Významní sociológovia

Úvod, objekt a predmet

Sociológia – jedna z vied o:

1. spoločnosti,

1. sociálnom správaní,
2. sociálnych skupinách,
3. sociálnych vzťahoch,
4. štruktúre spoločnosti atď.

Sociológia:

1. pomáha chápať miesto jednotlivca v sociálnom svete, orientovať sa v ňom, odhaľovať ciele konania jednotlivcov a skupín v spoločnosti (často skrytá),
2. študuje súčasnú spoločnosť a jej historický vývoj, porovnáva rôzne spoločnosti,
3. skúma sociologické javy a vzťahy medzi nimi,

     sociologické javy – inštitúcie,

                                  procesy,

                             sociálne skupiny,

                             sociálne vzťahy atď.

4. pomáha formulovať prognózy vývoja spoločnosti,
5. zaoberá sa „každodenným životom“.

Spoločnosť = objekt sociológie!

Časť spoločnosti, t. j. sociologické javy = predmet sociológie!

Spoločnosť – nejasný a nekonkrétny pojem,

                      ale pre sociológa prevažne konkrétny, napr. štát.

1. V priebehu histórie vytvorený, relatívne stabilný systém spoločenských vzťahov a väzieb, ktorý sa udržuje pôsobením zákonov, obyčají, tradícií a noriem založených na pracovnom procese.

Spoločnosť je určená (Shils):

6. územím,
7. reprodukciou nového pokolenia,
8. systémom vlastných pravidiel,
9. názvom,
10. históriou,
11. kultúrou.

1. Skupina ľudí, ktorí boli spolu tak dlho, že mohli vytvoriť organizovanú skupinu a považovať sa za prísne vymedzenú jednotku (Lilton).
2. Súhrn individuí konajúcich s ohľadom na konanie druhých v určitom historickom, priestorovom, kultúrnom a sociálnom kontexte, ktorého parametre môžu svojím konaním ovplyvniť len čiastočne (Keller).

V skutočnosti neexistuje – tvoria ju ľudia svojim správaním.

Je predmetom viacerých vied; rozdiel je v ťažisku skúmania.

Sociológia – teoreticko-empirická veda, ktorá skúma spoločnosť na rôznych úrovniach:

1. mikroúroveň,
2. makroúroveň,
3. kombinácia obidvoch (najčastejšia úroveň).

Sociológia – pluralitný pohľad na spoločnosť, t. j. skúma spoločnosť podľa rôznych hľadísk:

1. demografické,
2. psychologické,
3. kolektívne,
4. štruktúrne,
5. dynamické,
6. kultúrne.

Príčiny vzniku

Sociológia – ako samostatná veda v 1. polovici 19. storočia (mladá ?).

12. Následok priemyselnej revolúcie v Európe,
13. dôsledok deštrukcie tradičnej spoločnosti a rozporuplného vývoja modernej spoločnosti,
14. prudký rozvoj a uplatnenie v USA (prečo?).

Ako dosiahnuť, aby neustále napredovanie a modernizácia, zmeny spoločnosti posilňovali a nie oslabovali?

                                Snaha o kontrolovanú zmenu,

t. j. skĺbiť pevné pravidlá spoločnosti = sociálna statika s neobmedzenou možnosťou vývoja = sociálna dynamika.

Zdroj radikálnej premeny spoločnosti:

15. premena inštitúcie trhu ekonomiky sa stala hybnou silou spoločnosti,
16. rozvoj diaľkového obchodu

    (1815 – 1845) – vznik komplexného sebaregulujúceho trhového systému

    » transformácia ľudskej spoločnosti, aj kultúry,

    » regulovanie distribúcie privilégií.

Práca (človek) + príroda (pôda) = tovar (ponuka, dopyt).

Mzda               + renta                 = trhová cena.

Sloboda – možnosť predať svoju pracovnú silu a nájsť najlepší trh.

Tradičná spoločnosť:                                Moderná spoločnosť:

1. stavovská príslušnosť,                                triedna príslušnosť,
2. status pri narodení,                                status získaný,
3. príslušnosť ku kmeňu, k vrstve.                príslušnosť k sociálnej triede, národu.

Moderná spoločnosť:

17. odbúranie prežitkov, práva žien a chudobných, práva menšín, ľudské a občianske práva,
18. oslabenie a zničenie tradičných rodinných lokálnych a profesijných inštitúcií, t. j. neistota, hľadanie miesta v spoločnosti,
19. pokusy o oživenie pospolitosti v modernej spoločnosti = trieda, národ.

Ale …

…. paradox modernej liberálnej spoločnosti:

    Organizácie spätne obmedzujú práva jednotlivca!

Kríza modernej spoločnosti koncom 20. storočia – hodnoty individualizmu, oslobodenie od tlaku veľkých organizovaných systémov (globalizácia).

Riziká:

1. kríza sociálneho štátu,

1. nerovnaká distribúcia hodnôt,

1. delenie spoločnosti na úspešných a neúspešných (nebezpečenstvo demagógie, nacionalizmu a pod.)

… Aký je recept na novú spoločnosť? …

Teórie a smery, významní sociológovia

1. Čo drží spoločnosť pohromade?
2. Aký je vzťah a vzájomný vplyv jednotlivca a spoločnosti?

Hlavné sociologicKé smery a teórie

I. Teória sociálneho konsenzu (Comte, Dürkheim)

1. Vzájomná odkázanosť ľudí v systéme spoločnosti a ich tendencia spájať sa do celku.
2. Usporiadanie spoločnosti ovplyvňuje jednotlivca.

Spoločenskú zmenu vyvoláva prispôsobenie sa!

Conte – snaha vytvoriť po rozpade tradičnej spoločnosti vedecky zdôvodnený „poriadok“.

Predpoklady:

20. súdržná spoločnosť založená na solidarite, reciprocite a spolupráci,
21. rešpektovanie legitímnych autorít, noriem, hodnôt a záväzkov.

Spoločenský systém závisí na konsenze a má tendenciu pretrvávať (konzervatívnosť).

Teória sociálnej výmeny = všetko je tovar; forma zisku »

t. j. dáš – dostaneš (vrátane sociálnych vzťahov).

Štruktúrny funkcionalizmus (Parsons, Marlon)

1. Každý sociálny jav plní v spoločnosti svoju funkciu,
2. členovia spoločnosti vedome uznávajú a rešpektujú spoločné hodnoty, pretože z toho profitujú,
3. spoločnosť chce dosiahnuť rovnováhu a sebareguláciu.

Nedostatky – oficiálne hodnoty uznávajú len privilegovaní.

II. Teória sociálneho konfliktu (Coser, Dahrendorf, neomarxisti)

1. Uplatňovanie moci, schopnosť jednotlivcov a skupín ovládať zvyšok, ktorý je k podmienkam spolužitia donútený = konflikt.
2. Konanie jednotlivca vplýva na spoločnosť.

Spoločenskú zmenu vyvoláva konflikt!

Neide o funkciu sociálneho javu, ale o to, koho záujmom slúži.

Rozhodujúci vplyv na správanie jednotlivca má obhajovanie vlastných záujmov; privilegovaní diskriminujú ostatných » konflikt, ktorý by nemusel spoločnosť oslabovať, ale aj posilňovať, príp. stabilizovať.

1. Spoločnosť - je rozdelená, založená na pritikladoch, súperení, opozícii, nátlaku len kvôli rôznym záujmom.
2. Spoločenský systém – je založený na protikladoch a má tendenciu na zmenu (Simmel, Weber).

Chicagská škola (Park, Burgess) – strata istôt,

                                        – boj všetkých proti všetkým.

III. Alternatívna (interpretatívna) sociológia

1. USA – nejednotný prúd.
2. Štúdium mikroúrovne, konanie a sociálne vzťahy jednotlivcov.
3. Spoločnosť existuje vďaka konaniu jednotlivcov; udržuje sa zotrvačným myslením a konaním - vedome (I), ale aj násilím (II).

III. A/ Symbolický interakcionizmus (Mead)

22. Okolitý svet tvoríme svojím konaním,
23. spoločnosť je produkt členov, ktorí tvoria svoj svet v interakcii s okolím.

III. B/  Fenomenologická sociológia (Schutz)

24. Skúmanie aktivít všedného dňa,
25. človek má svoj názor na seba, aj okolie,
26. svet je jasný a organizovaný » neobvyklá situácia » problém:

     buď zmeníme svoj svet a nájdeme rovnováhu, alebo prestaneme ho uznávať

     (neistota, samovraždy, terorizmus, drogy atď.).

významní sociológovia

Comte

1. Otec sociológie.
2. Postavil ju na vedeckom základe, t. j. formulovanie zákonitostí na základe faktov (vzor – prírodné vedy).

Sociálna statika – zákony fungovanie spoločnosti (rodina, štát, náboženstvo).

Sociálna dynamika – smery sociálneho vývoja.

                           Podmienky: a) intelektuálne,

                                          b) podnebie, demografické, deľba práce.

1. Znepokojenie pádom autorít.
2. Potreba nového systému – spoločnosť budú viesť technici a sociológovia.

Vývoj spoločnosti (štádiá):

1. Teologické (starovek, stredovek) – všetko je produkt nadprirodzena.
2. Metafyzické (14. – 17. storočie) – rozklad viery a spoločnosti.
3. Pozitívne – veda, priemysel (harmonický rozvoj spoločnosti).

K. MARX

1. Základ spoločnosti je v materiálnej výrobe.
2. Základňa spoločnosti – vytváranie vzťahov, ktoré ovplyvňujú sociálne vzťahy a inštitúcie (nadstavba spoločnosti).

Stupeň ich vývoja určuje typickú spoločnosť = spoločenskú ekonomickú formáciu – prvotnopospolnú, otrokársku, feudálnu, či kapitalistickú.

Ich zmena = sociálna revolúcia – výrobné vzťahy začínajú byť brzdou;

     (triedny boj » rozpor dvoch tried).

1. Cieľ – beztriedna spoločnosť, vrchol historického vývoja.

M. WEBER

1. Prírodné vedy nie sú vzorom, pretože človek koná vedome.
2. Sociológia ako veda o sociálnom konaní:

subjektívna motivácia,

orientácia na ostatných,

     » kombináciou sú produkty spoločnosti (rodina, hospodárstvo, štát).

E. DüRKHEIM

1. Prírodné vedy ako vzor.
2. Sociálna solidarita udržuje súdržnosť spoločnosti.

Súdržnosť:

1. mechanická (tradičná)

27. starovek (spoločnosť pohlcuje jednotlivcov podľa ich funkcie v spoločnosti),
28. nízka deľba práce (sebestačnosť v rámci skupiny).

2. organická (moderná)

29. jednotlivci závisia od seba prostredníctvom deľby práce.

M. SPENSER

1. Evolucionistický smer
2. Tradičná spoločnosť v podstate ako vojenská, t. j. expanzia.
3. Priemyselná spoločnosť        –    autonómia,

1. osobná sloboda,
2. pokles úlohy štátu (liberalizmus),
3. dobrovoľná kooperácia ľudí.

F. TöNNIES

1. Opak M. Spensera.
2. Tradičná pospolitosť – kladné citové väzby, harmónia.
3. Moderná spoločnosť – neosobné chladné dosahovanie zisku.

Ďalšie smery:

30. formálne,
31. rasovo-antropologické,
32. geografické.

Pri transformácii spoločnosti na modernú rastie autonómia jednotlivca.

Čo je výsledok?

1. Pokrok (SPENSER)
2. Egoizmus (TöNNIES)
3. hrozba integrity spoločnosti (DüRKHEIM)

Kultúra, komunikácia, spoločenské procesy

kultúra

Vytváranie kultúry = ľudský spôsob prežitia v prírodnom prostredí.

Kultúra:

1. Produkt vzájomnej činnosti ľudí počas mnohých generácií.
2. Ľudská činnosť a jej materiálne výsledky, predstavy o živote, vierovyznanie, vzorce správania, zákonitosti a normy, ktoré organizujú život spoločnosti za účelom prežitia jednotlivca a spoločnosti.
3. Spočíva v schematizovaných a ustálených spôsoboch myslenia, cítenia a reagovania, a to buď nadobudnutých, alebo odovzdávaných (najmä pomocou symbolov – reč).

    » Tieto symboly predstavujú významné výdobytky ľudských skupín stvárnené

       v materiálnych výtvoroch.

1. Skutočné jadro kultúry tvoria tradície, idey a s nimi spojené hodnoty (Kroeber, Khukholm).

Sociálno-kultúrny systém – špecifická kultúra historicky utvorenej vnútorne integrovanej skupiny (spoločnosti).

Prejavy kultúry:

1. materiálne (artefakty),
2. duchovné  - hodnoty, normy, symboly,

      - názory na svet, ideológia, jazyk,

      - sociálne inštitúcie, spôsoby správania.

1. Hodnoty

- predstavy a ciele, ktoré sa usilujeme dosiahnuť,

- morálne a náboženské doktríny (čo je dobré a čo zlé),

- zväčša abstraktné a všeobecné.

1. Normy

- vzory a pravidlá správania sa v spoločnosti,

- ich dodržiavanie si spoločnosť vynucuje sankciami,

- konkrétnejšie predpisy a kódexy: nepísané,

                                                      písané (zákony).

1. Symboly

- predmety, slová a gestá nesúce pre členov sociologicko-kultúrneho systému istý význam,

- významné pri komunikácii: verbálne,

                                           neverbálne.

1. Názory na svet

- historická skúsenosť, príslovia, vedecké zákony atď.

1. Ideológia

- systém tvrdení, teórií a cieľov o tom, čo je žiaduce pre istú skupinu, ktorá sa prezetuje ako spoločnosť,

- cieľom je ovládnuť spoločnosť, stanoviť ciele, určiť pravidlá správania a myslenia.

Funkcie kultúry:

1. Formuje osobnosť a integruje ľudí do spoločnosti (socializačná),
2. vytvára a udržuje hodnoty,
3. vytvára vzory konania, modely spoločenských systémov.

Delenie kultúry:

1. univerzálna (všeľudská) – kultúrne univerzálie (jazyk, viery, hodnoty),
2. konkrétna (sociálno-kultúrny systém).

1. Kultúra v rámci spoločnosti = dominantná;
2. Subkultúry sociálnych skupín (etnické, náboženské atď.).

3. Ak sú subkultúry v konflikte = kontrakultúra;

    » subkultúra má iné hodnoty a normy ako dominantná (anarchia, sekty atď.).

Etnocentrizmus – tendencia hodnotiť iné kultúry z hľadiska našej ako anomálie,

      (dobyvatelia, misionári).

Kultúrny relativizmus – všetky kultúry sú jedinečné, a preto ich treba pochopiť.

Kultúrny vývoj (kultúrna zmena):

1. Dlhodobé premeny sociálno-kultúrnych systémov.
2. Vznik – premena – zánik.
3. Pokrok – stagnácia – regres (úpadok) – retardácia.

Typy kultúrnej zmeny:

1. Endogénne – premeny v rámci sociologicko-kultúrneho systému,

                          (poznatky, vynálezy, demografické premeny).

2. Exogénne – kontakty a vplyvy rôznych kultúr.

Akulturácia – výsledok migrácie,

                – kultúrna difúzia prvov medzi kultúrami,

                    (krížiacke výpravy, amerikanizácia) – možnosť asimilácie.

Masová kultúra – 20. storočie,

                    – rozvoj tlače, filmu, TV, rádio, masová priemyselná revolúcia.

3 podstatné prvky ľudskej kultúry:

1. Schopnosť symbolickej komunikácie,
2. inštitucionalizované konanie,
3. tvorba legitímnej štruktúry organizovanej moci.

Symbolická komunikácia:

1. prijímanie a odovzdávanie informácií prostredníctvom symbolov (jazyk),
2. predpoklad existencie sociálnej organizácie,
3. koordinácia aktivity,
4. prekonávanie izolovanosti,
5. pomáhanie k orientácii,
6. sprístupňovanie minulosti a budúcnosti.

Vývoj:

1. kapilárna – archaická spoločnosť

4. informácie v pamäti,
5. centrá informácií: dôležité osoby mocenskej

                                    štruktúry,

2. organizovaná – tradičná spoločnosť

– informácie písané,

                                        – centrá: mudrci, vedci atď.,

3. masová – moderná spoločnosť

– moderné centralizované médiá ako prostriedok

  kontroly spoločnosti,

– centrá: odborníci na komunikáciu.

Spoločné znaky:

33. komunikátor,
34. obsah,
35. publikum,
36. prostriedky, ako je tlač, telegraf, telefón, rozhlas, TV, moderné prostriedky komunikačnej techniky.

Účinok » teória 2-stupňovej komunikácie = „názorový vodca“.

Sociálna podmienenosť komunikácie – verejná a formálna reč.

Kritika masovej komunikácie:

1. Strata orientácie v záplave informácií,
2. strata vierohodnosti správ,
3. znižovanie medziosobnej komunikácie.

Formálne spoločenské procesy

1. Adaptácia

1. Aktívne, vedomé prispôsobenie sa novému sociálnemu prostrediu.
2. Uvedomenie si, že doterajšie normy, hodnoty, vzory nevedú k cieľu.

Konsenzus:        súhlas,

                kompromis,

                arbitráž.

1. Sprostredkovanie
2. Tolerancia

2. Asimilácia

1. Prispôsobenie sa až po stratu kolektívnych charakteristík a znakov; zanikanie kultúrnych hodnôt, spôsobu života.

Subjekt prijíma kultúru iného subjektu:

1. amalgamácia – splývanie etník,
2. konverzia – prijatie nového systému hodnôt.

Delenie:

1. dobrovoľná a nútená,
2. mechanická a interiorizačná.

3. Súťaž

1. Súbežné paralelné zvýšené úsilie subjektov pri dosahovaní cieľa.

Delenie:

1. mäkká – korektnosť, podpora, solidarita,
2. neutrálna – formálne vzťahy,
3. tvrdá – rivalita, eliminácia súpera.

4. Konflikt

Fázy:

1. nezhoda v cieľoch a prostriedkoch,
2. vznik opozície,
3. spor,
4. bojkoty,
5. kríza,
6. otvorený konflikt.

Delenie:

1. osobný,
2. skupinový,
3. celo (globálno) spoločenský,

1. realistický,
2. nerealistický – odpútanie pozornosti od skutočnej podstaty napätia.

5. Kooperácia

1. Spolupráca – plánovitá, cieľavedomá, súdržná a vzájomne výhodná metóda dosahovania cieľov.
2. Rast produktivity, skrátenie času, stimulácia schopností atď.
3. Podľa noriem spoločnosti môže byť aj negatívna (kartel, monopol).

INŠTItúcie a organizácie

A/ INŠTITÚCIE

Zvyky a obyčaje                        Inštitúcie                                Organizácie

Elementárne formy                        Uvedomelé                                 Skupina ľudí

sociálnych javov,                        a racionalizované,                        vykonávajúcich

ich akceptovanie si                         rozumovo zdôvodnené                nejaké činnosti.

nemusíme uvedomovať.                obyčaje.

                                Inštitúcia        Organizácia

1.                                                                1.

Spôsob (opis) činností, ktorý                                Sociálna supina ľudí, ktorá sa

poznáme a ktorým sa riadime.                                správa a koná istým spôsobom.

2.                                                                2.

Návod na riešenie problému                                 Nástroj riešenia problému

(vysoké školstvo).                                                 (UK).

Inštitúcia – adopcia, demokracia, sviatky, bankovníctvo, manželstvo, nevera, rodina, súboj, celibát, štát, priateľstvo, pôst atď.

                Inštitucionalizované formy konania = osi každej kultúry.

1. náhrada pudového konania zvierat,

- je potrebné sa ich učiť, pretože nie sú vrodené,

1. rutinné spôsoby správania pri riešení základných problémov členov spoločnosti,
2. všeobecne praktizovaný spôsob konania pre naplnenie reálnej, či fiktívnej potreby,

1. zabezpečujú stabilitu sociálno-kultúrneho systému,
2. sú nástrojom sociálnej kontroly,
3. očávakávanie ľudí, že ostatní sa k nim budú správať rovnako.

2 pohľady na inštitúcie:

1. funkcionalistický – uspokojujú potreby spoločnosti,
2. antropologický – uspokojujú vlastné potreby člena sociálno-kultúrneho systému.

Inštitúcie sú všeobecne uznávané a akceptované.

Príklady:

37. rodinné,
38. vzdelávacie,
39. náboženské,
40. vojenské,
41. ekonomické atď.

1. Oficiálne inštitúcie (manželstvo).
2. Neoficiálne inštitúcie (nevera).

Základné potreby rôznych spoločností (sociálno-kultúrnych systémov) sú si podobné » niektoré inštitúcie sú zastúpené vo väčšine kultúr.

Etnocentrizmus:

42. tendencia spoločnosti považovať svoje inštitúcie za najlepšie a najvhodnejšie (aj keď sú protichodné),
43. má kultúrne, aj komunikačné bariéry.

Inštitúcie = nám hovoria „ako“ a nie „prečo“

Extrém = život ako sled predpísaných krokov » deformácia konania – chápania

                                                                             inštitúcií

Vznik a zánik inštitúcií

Inštitúcie:                

1. umožňujú konanie tým, že ho obmedzujú,
2. do istej miery zbavujú jedinca slobody, ale prináša mu to uznanie ostatných,
3. väčšia, či menšia možnosť rešpektovať (nerešpektovať) niektoré inštitúcie (manželstvo).

Človek - je aktívny produkt svojej spoločnosti,

         - bez rešpektovania inštitúcií by v sociologicko-kultúrnom systéme prestal

  fungovať ako sociálna bytosť.

B/ ORGANIZÁCIE

1. „Podmnožiny“ inštitúcií,
2. veľké, formálne, sekundárne sociálne skupiny vytvorené a koordinované za účelom dosahovania cieľov a plnenia úloh v spoločnosti nezávisle na konkrétnom jedincovi.

Delenie:

1. podľa oblasti činností v spoločnosti:

1. politické (strany),
2. ekonomické (banky atď),
3. vzdelávacie (školy),
4. náboženské (cirkev) atď.

2. podľa nadobúdania a spôsobu kontroly členstva:

1. Dobrovoľné (normatívne)

- dobrovoľný slobodný vstup, bez odmeny za členstvo, osobný vzťah, lojalita,

 solidarita a identifikácia jedinca s organizáciou, sebakontrola.

Príklady: cikrvi, záujmové organizácie atď,

1. Donucovacie (koercívne)

- členom proti svojej vôli, rôzne obmedzené miery voľnosti, nestotožnenie sa

 s cieľmi organizácie, formálna kontrola.

Príklady: armáda, väzenie, liečebne atď,

1. Utilitárne (užitočné)

- medzistupeň

- členstvo prináša úžitok členovi, je potrebné pre život, kombinácia stotožnenia sa a donútenia, kombinácia sebakontroly (formálnej, aj neformálnej).

Organizácia - spôsob koordinácie aktivít ,

- kooperácia vyžaduje existenciu mocenských vzťahov;  

 (nadriadení a podriadení).

                Mocenské vzťahy: byrokracia

                                         moc                »        politika, štát

                                         autorita                »        politika, štát

Formálnosť organizácií:

– princípy ich fungovania sú rovnaké bez ohľadu na ich úlohu v spoločnosti.

Sociologické organizácie:

1. technický smer – menežering,
2. teoretický smer – logika fungovania organizácie rôzneho typu.

C/ BYROKRACIA

V. de Gournay (1745)

44. dôležitá pre chod organizácií,
45. snaha optimalizovať chod veľkých organizácií (M. Weber).

Byrokracia tvorí štruktúrnu organizáciu:

1. špecializácia a deľba práce,
2. usporiadanie statusov a sociálnych úloh,
3. neosobné rozhodovanie - formálna komunikácia.

Byrokracia – produkt racionalizácie konania,

      – obmedzenie improvizácie a tvorivosti, ale zvýšenie prehľadnosti,

               – vymedzenie presných práv a povinností,

               – ochrana pred uzurpovaním moci jednotlivcom.

Ideál byrokratickej organizácie:

1. Deľba práce s presným vymedzením práv a povinností (špecializácia),
2. hierarchia podľa kompetencií a zodpovedností (nadriadení a podriadení),
3. o obsadení postu rozhoduje kvalifikácia,
4. neosobné vzťahy, nadradenosť predpisov pred osobnými vzťahmi,
5. kariéra – odmeňovanie podľa zásluh a lojality,
6. formalizovaná komunikácia – písané pravidlá informovania a rozhodovania.

Vplyvy neformálnej komunikácie (personalistika – výbor vedúcich):

1. posilnenie organizácie,
2. oslabenie organizácie.

3 zložky byrokratických organizácií:

1. riadiaci pracovníci,
2. stredné kádre,
3. radoví pracovníci.

Vývoj byrokratických organizácií:

1. dlhé obdobie stability,
2. kríza,
3. krátke obdobie zmien.

Ako prebiehajú zmeny?

46. zhora nadol,

-    dotknú sa všetkých častí organizácie.

Nedostatky byrokracie (nechcené):

1. Odcudzenie organizácie sociálnym cieľom a jednotlivca organizácii,
2. ritualizmus, t. j. zmena prostriedku na cieľ, samoúčelnosť cieľa, strata zmyslu existencie organizácie,
3. korupcia - nesúlad formálnej a neformálnej komunikácie,
4. možnosť ovládnutia organizácie malou skupinou,
5. nadbytočnosť – rast organizácie bez zefektívnenia práce,
6. „trénovaná neschopnosť“ riešiť problém, na ktorý nie sú predpisy,
7. nekompetentnosť – výber osôb neprebieha podľa schopností,
8. inercia – tedencia organizácie pretrvať v nezmenenej forme aj po sociálnych zmenách v spoločnosti.

Aký bude vývoj veľkých byrokratických organizácií?

1. humanizácia byrokracie:

47. ústup byrokracie,
48. decentralizácia,
49. zvýšenie efektivity,
50. kreativita jednotlivca,
51. kreativita osobnej zodpovednosti, neformálnych vzťahov,
52. zainteresovanosť na úspechu.

2. rast veľkých organizácií a byrokratických prístupov:

53. korporácie, monopol,
54. snaha o oslabenie byrokracie prinesie poruchy koordinácie,
55. presadzovanie osobných záujmov.

Socializácia, deviácia

Socializácia

– proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru spoločnosti a formuje sa ako individuálna bytosť.

Interiovizácia

– osvojenie si kultúrnych prvkov jedincom (nielen formálne, ale aj mechanické, príp. vnútorné stotožnenie sa).

                        Spoločnosť                Jednotlivec

2 úlohy socializácie:

1. Jednotlivcovi umožní stať sa plnohodnotným členom spoločnosti.
2. Spoločnosti zabezpečí prežitie prenosom kultúry na novú generáciu.

Sociálny status

1. Pozícia v skupine, resp. spoločnosti spojené s právami a povinnosťami (otec, manžel, politik).
2. Jeden status je spravidla kľúčový – určuje postavenie v spoločnosti (politik).

Delenie:

1. vrodený (muž, róm),
2. získaný (lekár, politik),
3. vnútený (nezamestnaný, vojak ZS).

Sociálna úloha

(Mead, Linton)

1. Dynamický aspekt statusu.
2. Štandardne očakávané správanie v súvislosti so statusom jedinca.
3. Správanie jedinca podľa očakávaní skupiny, resp. spoločnosti.

Delenie:

a) predpísaná, očakávaná,

b) skutočný výkon úlohy.                

» Ich rozpätie určuje miera tolerancie spoločnosti (zákony, verejná mienka).

        Socializácia = celoživotný proces!

Etapy socializácie

1. Primárna – prevláda vplyv spoločnosti na formovanie jedinca

 (výchova, učenie),

6. nacvičovanie sociálnych úloh,
7. sebauvedomovanie sa v spoločnosti

    (práva a povinnosti).

Príklad: detstvo … dospievanie

Sociálne činitele: rodina, rovesníci, škola, masmédiá atď.

2. Sekundárna – vplyv spoločnosti a jednotlivca je vyvážený,

8. prispôsobovanie sa (si) sociálnym úlohám,
9. využitie skúseností a vedomostí.

        Príklad: dospelosť … staroba

        Sociálne činitele: vlastná rodina, pracovný kolektív, priatelia, organizácie,    

                                     médiá a pod.

Moderná spoločnosť:

– vzrast nárokov na adaptáciu,

– veľa nových úloh,

– konflikt úloh: konfrontácia očakávaní a vlastných schopností a potrieb;

  (žena – matka versus kariéra).

Resocializácia:

1. osvojenie si nových sociálnych úloh, ich výmena, premena (opúšťanie prekonaných hodnôt, noriem atď),

1. recidivisti.

Rôzne spôsoby socializácie:

1. dievča – chlapec,
2. dieťa veriaceho a ateistu,
3. dieťa nezamestnaného a podnikateľa.

„Zmäkčovanie“ úloh, t. j. čo nositeľ úloh musí a čo môže urobiť (Dahrendorf).

Kritika úloh!

Socializácia:

1. Zaistenie kontroly jednotlivca v spoločnosti po páde starých kontrolných mechanizmov spoločnosti,
2. chaos je nekontrolovateľný,
3. optimálny je kontrolovaný rozvoj.

Utriedenie spoločnosti:

1. stratifikácia,
2. inštitúcie,
3. organizácie,

» to sú kontrolné mechanizmy spoločnosti.

Tradičné spoločnosti – všetko pod silnou verejnou kontrolou v okruhu známych ľudí,

10. cudzinec je podozrivý,
11. jedna úloha často na celý život.

Moderné spoločnosti – urbanizácia, t. j. každý je cudzinec,

                                        –   nízka sociálna kontrola,

12. veľa úloh, rozporné sociálne tlaky na ich výkon.

Nebezpečenstvo socializácie:

1. neschopnosť vybrať a skĺbiť viac úloh (demagógia, rozvrat),
2. socializácia do skupiny, ktorej normy a hodnoty sú v rozpore s normami a hodnotami spoločnosti.

Socializácia musí byť primeraná = úloha rodiny,

1. slabá (patologická) deviácia,
2. silná - neschopnosť kritického posúdenia úlohy.

Deviácia:

1. správanie slabo socializovaných jednotlivcov, ktoré je pre skupinu, resp. spoločnosť porušením noriem a vzorov,
2. vyvoláva reakcie spoločnosti – snaha izolovať, odsúdiť, liečiť, prevychovať, trestať deviantov,
3. porušovanie písaných, aj nepísaných noriem,
4. prirodzený jav v každej spoločnosti.

Relatívnosť deviácie závisí od času,

                                        miesta,

                                                a sociálnych podmienok.

Konformita                    Nekonformita                              Deviácia

    Súlad s normami.          Odchýlka od noriem                    Nesúlad s normami.

                                v rámci tolerancie skupiny

                                        (spoločnosti)

bez vyvolania reakcie.

Delenie deviácie:

1. dysfunkčná – oslabuje spoločnosť,
2. funkčná – v konečnom dôsledku po vyvolaní zmeny noriem je pozitívna.

Teórie vzniku a existencie deviácie:

1. Biologické – fyziologické črty deviantov.

2. Psychologické – duševné príčiny deviácie.

» obidve teórie sa sústreďujú na individuálnu charakteristiku deviantnej osoby.

3. Sociologické – spoločenský kontext deviácie,

                      – sociálne a kultúrne faktory a podmienky vzniku deviácie.

        3. a) Teória anómie (Dürkheim)

56. krízy a zmeny spoločnosti vyvolajú neplatnosť starých noriem, nové nie sú » ľudia nemajú pravidlá = deviácia.

3. b) Teória sociálneho napätia (Merton)

57. deviácia je dôsledok protikladu spoločensky deklarovaných cieľov a platných noriem, ktoré časť spoločnosti neakceptuje.

3. c) Kultúrne teórie deviácie

58. hodnoty sociálnych skupín sa môžu podstatne líšiť od hodnôt a noriem väčšinovej spoločnosti = devianti.

3. d) Teória nálepkovania

59. sociálna skupina označí členov inej skupiny ako deviantov.

Sociálna kontrola:

1. Spoločenský mechanizmus na zabezpečenie poriadku a stability spoločnosti,
2. vynucovanie konformity (sankcie).

Väčšina spoločnosti prešla socializáciou a dodržiava normy bez donútenia =

        = sebakontrola.

Delenie sebakontroly:

1. neformálna – neoficiálny sociálny nátlak

(ocenenie, výsmech, presviedčanie),

1. formálna – oficiálny tlak

(polícia, väzenie).

sociálne skupiny, Sociálne nerovnosti

Sociálne skupiny

Sociálna skupina:

1. spojivo medzi jednotlivcom a spoločnosťou,
2. autonómny celok nadradený jednotlivcovi,
3. skupina osôb navzájom spojená vzťahmi,
4. má svoju vnútornú štruktúru.

Znaky sociálnej skupiny:

1. sociálna interakcia členov podľa pravidiel skupiny

– sociálna štruktúra spoločnosti,

2. príslušnosť k sociálnej skupine

– stotožnenie sa členov s normami, hodnotami a  pravidlami skupiny,

3. skupinová identita

– príslušnosť k skupine uznáva aj okolie skupiny;

  nečlenovia skupiny chápu členov ako celok.

Jednotlivec je členom viacerých sociálnych skupín.

Úlohy sociálnej skupiny (v živote jednotlivca a spoločnosti):

1. inštrumentálne (nástrojové) – len v skupine dosiahneme cieľ,
2. efektívne (citové) – ľudská spolupatričnosť, sociálne kontakty.

Štruktúra sociálnej skupiny:

1. záleží na veľkosti a funkcii skupiny v spoločnosti,
2. jednotlivci nadobúdajú sociálnou interakciou v skupine určité postavenie.

» deľba činností

» koordinácia

                » riadenie skupiny

1. hierarchia členov skupiny podľa statusov.

Riadenie skupiny – železný zákon oligarchie (R. Michels)

1. vo veľkých skupinách moc prechádza do rúk vodcu (-ov)

     » vznik skupinovej oligarchie = vláda niekoľkých nad väčšinou skupiny.

Typy vodcov:

1. inštrumentálny (formálny) – úloha organizátora,
2. expresívny (neformálny) – tvorí „náladu“ v skupine.

Druhy sociálnych skupín:

1. Podľa väzby medzi členmi:

1. Primárne – osobné vzťahy,

    – menej členov.

2. Sekundárne – sprostredkované vzťahy,

                              – viac osôb,

                          – vzťahy vznikajú až po získaní členstva.

prípadne

1. Formálne – priamy, aj nepriamy kontakt,

– špecializovanejšie členstvo,

– viac členov,

– menšia solidarita,

                        – identifikácia,

                        – zreteľné inštitucionalizovanie úloh (predpisy).

                        Príklad: armáda

1. Neformálne – priamy kontakt,

  – univerzálnejší charakter,

  – menej členov,

  – intímnejší vzťah,

  – silná vnútorná identifikácia,

  – solidarita,

                           – jednota,

                           – silná interakcia členov.

                           Príklad: rodina

1. Podľa typu solidarity členov:

1. Vnútorné – do ktorej človek patrí, t. j. „my“,
2. vonkajšie – do ktorej človek nepatrí, t. j. „oni“.

1. Podľa spätosti jednotlivca a skupiny:

1. Členské – jednotlivec je členom,
2. referenčné – orientuje sa na ňu bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom.

Ďalšie členenie:

dobrovoľné

nedobrovoľné

                        malé

                        veľké

Zánik sociálnych skupín = potreba ich existencie.

Nerovnaký prístup členov spoločnosti k sociálnym zdrojom:

1. moc,
2. bohatstvo,
3. prestíž.

    » vznik rozvrstvenia sociálnych skupín a sociálna stratifikácia

INDIA                                brahmani

        rast moci a bohatstva                šúdrovia

Črty sociálnych skupín:

1. Netýka sa len individuálnych rozdielov, je charakteristikou celej spoločnosti,
2. v nejakej podobe existuje v každej spoločnosti; nedá sa odstrániť,
3. prechádza z generácie na generáciu,
4. časť spoločnosti ju svojou idelógiou podporuje,  časť odmieta.

Základ stratifikácie:

1. ekonomické postavenie – majetok a príjem,
2. moc – schopnosť presadiť vlastné záujmy nátlakom, príp. ovplyvňovaním,
3. prestíž – spoločenská úcta, vďačnosť, uznanie.

… môžu a nemusia súvisieť…

Pohyb jednotlivcov a skupín v stratifikačnom systéme = sociálna mobilita (P. Sorokin)

Delenie sociálnej mobility:

1. horizontálna – pohyb medzi sociálnymi pozíciami v rámci vrstvy,
2. vertikálna – pohyb medzi vrstvami.

Štrukturálna mobilita – pohyb celých spoločenských skupín v stratifikačnom systéme

                                   Spoločnosti.

Stratifikačné systémy:

1. Relatívne uzavreté

60. minimálna sociálna mobilita,
61. vrodený status.

Delenie:

1. otrokársky  - od staroveku po  USA (19. storočie),
2. kastrovnícky – India, apartheid,
3. stavovský – feudálna Európa,

  (malá miera sociálnej mobility – povýšenie na šľachtica).

2. Relatívne otvorené

62. značná sociálna mobilita,
63. vlastným pričinením získaný status.

Triedny systém – moderné priemyselné trhové spoločnosti,

13. príležitosti na mobilitu,
14. občianska a politická rovnosť,
15. ekonomické rozdiely.

Rôzne prístupy k triednej stratifikácii:

1. K. Marx – sociálna trieda (rovnaký prístup k výrobným prostriedkom).
2. M. Weber – nielen výrobné prostriedky, ale aj profesia, kvalifikácia, moc atď.

Rast významu pracovno-profesionálneho postavenia.

Definovanie tried:

1. objektívne – trieda ako štatistická kategória podľa určitého znaku,
2. subjektívne – sebazaradenie sa do skupiny.

Regulačná metóda – vzájomné zaraďovanie sa do tried.

Prečo existuje stratifikácia?

1. Funkcionalistická teória

1. Nevyhnutná na obsadenie dôležitých miest dobrými ľuďmi (stimulovanie ostatných).

2. Konfliktualistická teória

1. Výsledok konfliktu sociálnych skupín.

Stratifikácia a ekonomicko-politická moc:

1. Tradičné spoločnosti: moc – majetok – vyššia moc.
2. Moderné spoločnosti: majetok – moc – väčší majetok.

Pre spoločnosti je dôležité:        zdôvodnenie sociálnych nerovností = politika;

                        ak nie je dostatočné » kríza; sociálne zmeny.

Sociálna zmena

1. Podstatné zmeny sociálneho usporiadania spoločnosti – kultúry, stratifkácie atď.

Zdroje sociálnej zmeny:

1. prírodné prostredie,
2. vývoj populácie, migrácie,
3. vedecko-technický a technologický pokrok – priemyselná revolúcia,

                                                                urbanizácia,

            ekonomická migrácia atď.

1. kultúra spoločnosti, ideológia (nové náboženstvá, vedecké objavy),
2. kolektívne správanie – davové, masové,

      – vznik sociálneho hnutia:

                                    organizovaná činnosť sociálnych skupín

                                    (feminizmus, ekologické hnutia),

1. súťaženie, konkurencia, konflikt medzi skupinami alebo sociálno-kultúrnymi systémami.

Delenie sociálnej zmeny:

1. evolučná,
2. revolučná.

Teórie sociálnej zmeny:

1. Evolucionistické ( M. Spenser)

- vývoj spoločnosti prebieha od jednoduchších foriem k zložitejším.

2.  Cyklické (A. Toynbee, P. Sorokin)

    - vývoj spoločnosti je uzavretý cyklus,

 t.j . vznik – vzostup – vrchol – úpadok – zánik.

3.  Funkcionalistické (T. Parsone)

- spoločnosť sa sociálnej zmene prispôsobuje (nové podmienky),

- hľadanie stability sociálno-kultúrneho systému.

4. Konfliktualistické (K. Marx, R. Duhrendorf)

   - zdroj zmeny je konflikt sociálnych skupín.

Teórie modernizácie

Teórie svetových systémov

Teórie závislostí

Rodina, komunita

Manželstvo

1. Kultúrna norma,
2. inštitúcia regulovaná normami, vzťahmi a predpismi,
3. sociálne uznávaný a zväčša formálne potvrdený zväzok 2 a viac osôb, z ktorého vyplývajú pre členov sociálne práva a povinnosti.

Podľa formy vzťahu:

1. monogamia = moderná spoločnosť (1 muž + 1 žena),
2. polygamia – polygýnia (1 + n),

– polyandria (n + 1),

3. skupinové manželstvo (n + n).

Spoločnosť môže normami regulovať výber partnera, a to:

1. exogamia – manželstvo medzi členmi rôznych sociálnych skupín,
2. endogamia  – manželstvo medzi členmi rovnakej sociálnej skupiny.

Rodina

1. sociálna skupina (?),
2. 2 a viac osôb v jednej domácnosti,
3. v nejakej forme existuje v každej spoločnosti.

Konfliktualisti – manželstvo a rodina znevýhodňujú jedného člena voči ostatným.

Funkcionalisti – spoločnosť vznikom a podporou inštitúcií manželstva a rodiny zabezpečuje plnenie svojich úloh a svoje prežitie.

Úlohy rodiny:

1. Regulácia sexuality – hranice sexuálneho správania (incest a pod.),
2. reprodukcia spoločnosti – spoločnosť by mala motivovať jednotlivcov tvoriť rodiny a v nich vychovávať deti,
3. socializácia členov rodiny, a tým prenos kultúry medzi generáciami,

- socializácia uľahčuje deťom ich zaradenie sa v systéme sociálnej stratifikácie (status, úloha).

4. emocionálna – citové zázemie, intimita, ochrana a starostlivosť o členov v prípade životných problémov,
5. ekonomická – rodina je základnou ekonomickou jednotkou spoločnosti,

- samostatne hospodáriaca domácnosť zabezpečuje prvotnú deľbu práce.

Typy rodiny:

        Podľa formy (aké vzťahy prevládajú):

1. manželské (základná rodina),
2. príbuzenské – tradičná spoločnosť (rozšírená rodina).

Podľa autority:

1. patriarchálna – muž je vzor (v súčasnosti prevládajúca vo svete),
2. matriarchálna – žena je vzor (v súčasnosti zriedkavá),
3. egalitárna – rovnomerné rozdelenie moci, práv a povinností,

                               – súčasná základná rodina.

        Podľa odvodzovania pôvodu detí:

1. patrilineárna – vychádza sa z rodiny otca,
2. matrilinerálna – vychádza sa z rodiny matky,
3. bilaterálna – vychádza sa z oboch vetiev.

Životný cyklu rodiny – závislý na type rodiny a kultúre spoločnosti.

Moderná základná rodina:

1. Výber partnera – dohoda partnerov alebo rodičov (rituály, zásnuby atď.).
2. Uzavretie manželstva – vznik rodiny = obrad (štátny, náboženský, spoločenský).
3. Obdobie trvania rodiny:

- do narodenia detí,

- výchova detí,

- po odchode detí.

1. Zánik manželstva a rodiny:

- smrť,

- rozchod,

                                - rozvod;

     » rozchod a rozvod už akceptované = vznik neúplných rodín.

Emancipácia ženy v rodine:

1. kariéra ženy,
2. právo na rozvod,
3. regulácia počatia;

= riešenie konfliktu úloh (manželka – matka – profesia)

Nové formy partnerstva:

1. single – bez stáleho partnera,
2. programovo bezdetné manželstvo,
3. spolužitie bez manželstva,
4. spolužitie v komúnach = spoločná výchova detí,
5. homosexuálne partnerské vzťahy.

2 pohľady na rodinu – zo strany spoločnosti = inštitúcia,

                         – zo strany jednotlivca = neformálna sociálna skupina.

Komunita

1. V sociológii: označenie spoločenstva (skupiny) ľudí žijúcich a spolupracujúcich na určitom územi, kde sa odohráva väčšina ich života,
2. druh lokálnej sociálnej skupiny (územie, súdržnosť, vzťahy členov).

Inštitúcia susedstva:

1. spôsob komunikácie a sociálnej interakcie členov komunity pri združovaní a riešení problémov,
2. podmienka fungovania komunity.

Príklad komunít:

Dedina        - menej členov,

                - nižšia hustota osídlenia,

                - sociálne rovnorodejší členovia

 (väčšinou poľnohospodárske spoločenstvo),

- osobné vzťahy,

                - prevaha neformálnej kontroly nad formálnou.

Mesto                - komunita s rozvinutou deľbou práce,

                - viac členov,

                - väčšia hustota,

                - sociálna rôznorodosť členov,

                - prevaha neosobných vzťahov,

                - špeciálne sociálne úlohy,

                - prevaha sociálnej formálnej kontroly nad neformálnou.

1. V tradičných spoločnostiach - jasné odlíšenie.
2. V moderných spoločnostiach – rozdiely sa stierajú.

F. Tönnies:

1. tradičné spoločnosti – dominuje spoločenstvo (pospolitosť),

     – neformálne vzťahy,

     – emócie, sympatie,

                              – dominuje vôľa celku.

b)  moderné spoločnosti – dominuje spoločnosť,

                                – formálne vzťahy,

                               – racionálne a vecné správanie,

                               – dominuje voľa jednotlivca.

Tradičná komunita – základný sociálny útvar,

                         – najvyšší stupeň sociálnej integrácie,

                         – úzky vzťah s jednotlivcom,

                         – uzavretosť.

Moderné komunity – nové väzby mimo pôvodnej komunity,

                         – silnejší vplyv spoločnosti (štátu), ktorá preberá funkcie komunity,                         – formálnejšie vzťahy,

                         – otvorenosť voči okoliu.

Urbanizácia = prechod od komunity k modernej spoločnosti.

Sociálne dôsledky urbanizácie:

64. zmena spôsobu života a sociálnych interakcií v meste,
65. nové subkultúry a sociálne skupiny.

„Ekológia mesta“

Vplyv urbanizácie na komunity:

1. Zánik komunít, sociálna izolácia, absencia neformálnej kontroly (kriminalita, stres, odcudzenie),
2. pretrvávanie pozmenených komunít – susedské, rovesnícke (ulice, štvrte),
3. nové typy komunít – nie blízkosť, ani susedstvo, ale subkultúry (mládež, umelci, homosexuáli, getá atď.).

Náboženstvo

1. prejav ľudskej duchovnej činnosti; potreba odpovedať na základné otázky bytia,
2. systém názorov založených na viere, ktorými si ľudia vysvetľujú niečo „nadprirodzené“ – „posvätné“,
3. jeden zo základných atribútov spoločnosti.

„religio“ (z latinčiny) = spájať, zviazať

Kultúrna antropológia

Religionistika

Teológia

Základné prvky náboženstiev:

1. Viera – dogmy; učenie o „posvätnom“,

   – názor na svet, prírodu, spoločnosť, človeka a jeho život.

        Napr.         mágia – viera v čarodejnú moc,

                    animizmus – viera v životnú silu všetkých vecí v prírode (šintoizmus),

                teizmus – viera v boha (-ov),

                          monoteizmus – jeden boh (islam, kresťanstvo atď.),

                          polyteizmus – Grécko, Egypt, hinduizmus.

2. Symboly – veci so vzťahom k „posvätnému“,

1. kresť = Kristus – kríž, oplátka a víno,
2. hind = Višnu – krava,
3. indiáni Severnej Ameriky – totemy.

3. Praktiky – činnosti vyznávačov náboženstva,

1. symbolické – tance, hudby, modlitba, meditácia, obrady,
2. rituály – obrady vykonávané štandardným spôsobom pri určitých príležitostiach (napr. krst).

4. Spoločenstvá veriacich – náboženstvo nebýva individuálne, ale ho vyznáva spoločenstvo (komunita).

5. Náboženské zážitky – subjektívne spojenie s božstvom; dosiahnutie harmónie.

Poznámka: 4. a 5. = vyjadrenie a posilnenie viery a súdržnosti komunity.

6. Doktríny a filozofia života – určenie noriem, hodnôt, vzorov pre správny život jednotlivca a spoločenstva,

1. kódexy,
2. desatoro prikázaní,
3. šarija atď.

Delenie náboženstiev (Heller, Mrázek – ČR, 1988)

1. Kmeňové – predpísomná éra (mytológia prírodných návodov, animisti),
2. Návodové – písmo a štát (predkolumbovská Amerika),
3. Svetové – pol. 1. tis. p. n. l.        

 Karmové – karma, kozmický poriadok

  (budhizmus, hinduizmus, taoizmus, konfucionizmus atď.),

               Teistické – zoroastrizmus, judaizmus, kresťanstvo, islam atď.,

1. Synkretizujúce – bahai, New Age.

1. 6. storočie p. n. l. = základný predel v ľudskom myslení,

 - odklon od archaickej mytológie,

 - príklon k teizmu / monoteizmu.

Teistické systémy – kult božských bytostí (mono-, poly-),

       – príp. pantoizmus (Boh = svet),

       – začiatok = judaizmus, Egypt.

Karmové systémy – jeden všetkému (aj bohom) nadradený Zákon.

Karma – činy, skutok, dielo.

Ateizmus – vedomé popieranie existenie Boha ako autonómnej bytosti,

             – nemusí sa vylučovať s náboženstvom (napr. budhizmus).

Európsky ateizmus – odmietanie monoteizmu,

                   - Boh = časť ľudského vedomia mimo človeka, ktorú treba vrátiť,

              - koncepcia nadčloveka (Conte, Marx, Nietzche).

Sociológia – skúma sociálne aspekty náboženstva,

16. jeho miesto v živote spoločnosti,
17. vzťah k iným kultúrnym inštitúciám,
18. jeho sociálne funkcie.

Funkcie náboženstva:

1. udržiavanie usporiadania spoločnosti,
2. spoločenské zmeny (môže ich vyvolať),
3. vzťah k jednotlivcovi.

a) + b)                E. Dürkheim – náboženstvo odráža štruktúru spoločnosti,

                                – upevňuje sociálny poriadok.

                K. Marx – náboženstvo upevňuje pozíciu vládnucej skupiny,

                           – odvádza od praktických riešení ilúziou.

                M. Weber – náboženstvo býva aj kritikom usporiadania spoločnosti,

                               – môže vyvolať spoločenské zmeny.

Napríklad:

1. vplyv protestanizmu na rozvoj raného kapitalizmu,
2. náboženská neznášanlivosť (vojny, terorizmus),
3. M. L. King – občianske a ľudské práva,
4. Ivah – islamské revolúcie.

c)                 Náboženstvo - pomáha zvládnuť životné ťažkosti, strach zo smrti,

2.                           - pomáha nájsť si miesto v spoločnosti,
3.      - pomáha nájsť vyrovnanosť a spokojnosť,
4.      - rieši problém orientácie jednotlivca vo svete,
5. - pre spoločnosť je dôležité dať človekovi recept na život.

Náboženské organizácie:

1. Cirkvi

1. veľké, početné organizácie veriacich,
2. stabilizované postavenie v spoločnosti, určitý sociálno-politický vplyv,
3. podiel na moci, podpora svetskej moci a spoločenského zriadenia,
4. pevná formálna štruktúra; kňazstvo; majetok,
5. relatívne tolerantné; zhoda so sociálnym okolím.

2. Sekty

1. menšie organizácie najčastejšie odštiepené od cirkvi,
2. prísne usporiadané, striktné riadenie a kontrola členov,
3. zo začiatku bez kňazstva a majetku,
4. nižšia miera tolerancie,
5. postupným zväčšovaním sa menia na cirkvi.

3. Kulty

1. zvláštny druh sekty – viera inej kultúry (Mara Krišna),

                                         – nové viery (scientológia),

6. začiatky cirkví a náboženstiev.

Náboženstvo v modernej spoločnosti

Sekularizácia (zosvetštenie) – oslabenie vplyvu náboženstva na svetské záležitosti.

Novoveká Európa – odmietanie Boha a viery v Boha = priestor pre ideológiu ako náhradu náboženstva (fašizmus, komunizmus, nacionalizmus atď).

1. úpadok významu a autority tradičných cirkví,
2. rast počtu a vplyvu siekt a kultov » obrana tradičných cirkví = evanjelizácia,

       ekumenizácia,

1. veda – racionálnejšia, ale nemá vysvetlenie zmyslu života,
2. moderná spoločnosť ponúka nové náboženstvá (napr. New Age), resp. nové viery a ideológie (svetské náboženstvá) – život v službách triedy (komunizmus),

       – život v službách národa (nacionalizmus).

Ekonomický systém

Ekonomický systém – sociálne inštitúcie zabezpečujúce výrobu, výmenu rozdeľovanie a spotrebu tovarov a služieb v spoločnosti.

Ekonómia  – procesy výroby, výmeny a spotreby.

Sociológia – fungovanie ekonomického systému z pohľadu sociálnych vzťahov a následkov.

Sociológia práce:

1. deľba práce,
2. zamestnanosť (ženy, dôchodcovia),
3. pracovná mobilita,
4. produktivita,
5. fluktuácia,
6. spokojnosť s prácou,
7. vzťahy na pracovisku,
8. výber pracovníkov (personalistika).

Povolanie (profesia):

1. druh práce za odmenu,
2. vyžaduje schopnosti a odbornú prípravu,
3. umožňuje zaujať v spoločnosti sociálnu pozíciu (status),
4. rozhodujúcim vplyvom pôsobí na ostatné sféry života jednotlivca.

Zamestnanie – vzťah: zamestnanec verus zamestnávateľ.

Základný problém spoločnosti:

1. získať zdroje na prežitie v prírodnom prostredí:

»

2. aký tovar a služby vyrábať (poskytovať) a v akom množstve,
3. ako vyrábať z pohľadu využívania existujúcich zdrojov,
4. pre koho vyrábať, ako rozdeľovať vyrobené tovary a služby.

»   Riešenie súvisí s vývojovým stupňom spoločnosti.

Sektory ekonomického systému:

1. Primárny  – získavanie surovín,

– získavanie materiálov,

– pestovanie plodín.

1. Poľnohospodárstvo,
2. lesníctvo,
3. baníctvo,
4. ťažba surovín atď.

2. Sekundárny – výroba tovarov zo surovín.

1. Priemysel.

3. Terciérny – služby.

Ekonomický systém spoločnosti:

1. Tradičnej – predindustriálnej

66. zberači, lovci, pastieri, poľnohospodári,
67. dominuje primárny sektor,
68. nadprodukcia potravín » širšia deľba práce » remeslá, obchod.

1. Modernej – industriálnej

69. zvýšenie významu sekundárneho a terciérneho sektora,
70. nové druhy zdrojov energie,
71. masová produkcia, špecializácia,
72. začína dominovať platená práca.

1. Modernej – postindustriálnej

73. 2. polovica 20. storočia,
74. vyspelé technológie,
75. klesá význam výroby na úkor poskytovania služieb a informácií,
76. dominuje terciérny sektor.

Ekonomický systém modernej spoločnosti:

1. Kapitalistický typ – súkromné vlastníctvo,

19. voľný trh,
20. konkurencia,
21. štát nezasahuje do ekonomiky,
22. prosperita jednotlivca » prosperita štátu.

2. Socialistický typ – kolektívne (štátne) vlastníctvo,

23. štátne plánovanie a riadenie ekonomiky,
24. individuálne úsilie o zisk je neprípustné.

3. Zmiešaný typ – v súčasnosti najrozšírenejší,

25. spoluexistencia súkromného a kolektívneho vlastníctva,
26. snaha o odstránenie negatív kapitalistického ekonomického systému (krízy, nezamestnanosť),

    – obmedzenie voľnej súťaže zásahmi štátu (dane, úvery, regulácia cien a miezd,

       protimonopolná politika, ochrana zamestnancov atď.),

    – štát ako spoluvlastník = a.s., korporácie, nadnárodné spoločnosti.

Kapitalistický ekonomický systém zvíťazil nad socialistickým ako produktívnejší, ale postupne sa modifikoval na zmiešaný.

Perspektívy vývoja modernej spoločnosti:

1. Nové trendy urbanizácie,
2. renesancia širšej rodiny,
3. problém masového vzdelávania,
4. modernizácia rozvojových krajín » „otváranie nožníc – sever / juh“,
5. vzťah ekonomického rastu a ekológie – koncepcia trvalo udržateľného rozvoja,
6. ekonomika oslabuje štruktúru spoločnosti   –   nezamestnanosť,

27. marginalita,
28. sociálne problémy,
29. trh diktuje a ovplyvňuje sociálny život.

    » Kríza sociálnych vzťahov = sociálny štát = snaha (nutnosť) „zmäkčiť“ vplyv trhu.

Ekonomický systém, sociálny štát

Sociálny štát = welfare state

Sociálny štát:

1. nový sociálny fenomén,
2. po 2. svetovej vojne realita všetkých vyspelých krajín,
3. vychádza z významu inštitúcie štátu v oblasti politickej, ekonomickej, ale najmä sociálnej úlohy.

Wefare state:

1. 40. roky 20. storočia (lord Beveridge, 1942),
2. prísľub sociálnej rovnosti a blahobytu.

Sociálny štát – štát, ktorý cez demokraticky orientovanú moc

 (zákonodárstvo a štátnu správu):

1. Garantuje minimálny príjem pre jedinca a rodinu na úrovni životného minima.
2. Poskytuje sociálne zabezpečenie pre prípad sociálnych rizík.
3. Zaisťuje kvalitnú úroveň sociálnych služieb pre všetkých občanov bez rozdielu spoločenského statusu.

Vznik sociálneho štátu:

1. Dôsledok narušenia tradičného systému sociálnej solidarity (rodina, cechy, cirkevná a svetská charita).
2. Dôsledok:

77. industrializácie,
78. urbanizácie,
79. novej deľby práce,
80. voľného trhu práce,
81. oslabenia primárnych sociálnych skupín a ich úloh,
82. novej stratifikácie,
83. oslabenia sociálnej kontroly.

1. Kompenzácia závislosti jedinca na trhu práce.
2. Čím izolovanejší jedinec, tým potrebnejší sociálny štát.
3. Odpoveď na problémy vývoja kapitalizmu.

Začiatky sociálneho štátu:

84. 19. storočie: sociálne poistenie,
85. 20. storočie: prvé tézy (Beveridge, Marshall)

               - plná zamestnanosť, stabilná nukleárna rodina.

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Listina základných ľudských práv a slobôd

» Práva: a) občianske – individuálna sloboda občana,

                            – rovnosť pred zákonom  (18. storočie),

            b) politické – participácia na rozhodovaní a moci (19. storočie)

            c) sociálne – participácia na využívaní úrovní:

                                                        – ekonomického blahobytu,

                               – sociálneho zabezpečenia,

                        – kultúrneho dedičstva (vzdelanie)

                                                                                     (20. storočie).

a) + b) = nezabezpečujú automaticky sociálnu rovnosť!

Dekomodifiácia pracovnej sily:

1. neviazať kvalitu sociálneho zabezpečenia na kvalitu pracovnej sily,
2. slobodná možnosť občana rozhodnúť sa nepracovať bez ohrozenia sociálnych istôt ; z dôvodov zdravotných, vekových, rodinných – dôchodok,

 – materská,

                                                          – štúdium.

Ako zaistiť sociálnu rovnosť s ohľadom na možnosti ekonomiky?

Vývoj sociálneho štátu:

1. 80. roky 19. storočia – r. 1930

- začiatky poistenia (úrazové, nemocenské, dôchodkové, nezamestnanecké),

    - Nemecko, Rakúsko, Veľká Británia, Taliansko.

1. r. 1930 – 2. svetová vojna

- konsolidácia

    - reakcie na hospodársku krízu, umifikácia sociálneho zabezpečenia.

1. r. 1945 – r. 1962

- sociálna prestavba základných moderných sociálnych štátov (legislatíva).

1. r. 1962 – r. 1973

- sociálna expanzia

    - rast produktivity pri nízkych mzdách,

    - rast sociálneho zabezpečenia.

1. r. 1973 –  r. 1980

- stagnácia

    - vysoké mzdy,

    - ropná kríza » pokles príjmov,

                            hospodárskeho rastu,

                            rast verejných sociálnych výdavkov.

1. r. 1980

- rekonceptualizácia sociálneho štátu

    - nutné redukcie sociálnych programov,

    - hľadanie nových modelov.

Vplyvy na podobu sociálneho štátu:

86. industrializácia a urbanizácia,
87. politické inštitúcie,
88. mobilizácia zamestnancov (odbory),
89. kultúrna difúzia,
90. medzinárodná spolupráca.

Typy sociálneho štátu – kritériá:

1. Kto robí sociálnu politiku – štát, verejný sektor

     (cirkev, charita, nadácie, súkromný sektor).

2. Na koho je sociálna politika orientovaná – najchudobnejší,

                                                                     – stredná trieda.

3. Aký je zdroj (impulz) poskytnutia sociálnej pomoci – potreba,

– minulé príjmy.

4. Kto platí sociálne výdaje – štát, zamestnávatelia, beneficienti.
5. Akú časť HDP spotrebujú verejné sociálne výdaje.
6. Z akého sociálneho programu sa vychádza – liberáli, konzervatisti, sociálni demokrati.

»   Typy sociálneho štátu (Andersen) – DELENIE:

1. Liberálny sociálny štát

1. Pomoc závisí na majetkových pomeroch,
2. súkromné poistenie, nie egalitárne,
3. zameranie hlavne na najchudobnejších („ostatní na to majú“),
4. USA, Kanada, Austrália, Veľká Británia, Švajčiarsko.

2. Korporalistický (konzervatívny) sociálny štát

1. Štát nahrádza trh ako zdroj sociálneho zabezpečenia,
2. zachovanie statusových rozdielov,
3. slabá redistribúcia zdrojov,
4. vplyv cirkví,
5. Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Francúzsko.

3. Sociálno - demokratický sociálny štát

1. Najmenej častý,
2. rovnosť minimálnych potrieb,
3. rovnaké poistné nároky, ale odvody podľa zárobkov,
4. snaha o plnú zamestnanosť,
5. rozsiahle programy pre pomoc rodine,
6. Škandinávia.

Súčasná kríza sociálneho štátu:

1. Ekonomika – recesia – rast HDP zaostáva za rastom sociálnych výdajov;

    » nedostatok rozvojových investícií » bariéra ekonomického rastu.

2. Strata sociálneho konsenzu – oslabenie sociálnej solidarity,

       – demotivácia pondikateľov (vysoké dane);

    » chýbajú zdroje.

3. Strata efektívnosti sociálneho štátu – neefektívna redistribúcia daní;

    » sociálny systém využívajú informovaní, nie chudobní,

       - veľa úradníkov (byrokracia) – preťaženosť; vyžadujú stále viac zdrojov

                                                        (až 50 % verejných sociálnych výdavkov).

4. Nedostatok verejných sociálnych služieb – rastúce náklady, napr. zdravotníctvo.
5. Demografia: starnutie populácie, menej ekonomickej aktivity (vyššie dane).

» znižuje sa viera v ciele sociálneho štátu » ohrozenie sociálneho zmieru

Ako to riešiť?

                Liberalizmus      = trh

                Konzervatizmus = tradičné sociálne inštitúcie

Obhajoba sociálneho štátu:

1. Redukujúce nezamestnanosť – zamestnáva veľa ľudí.
2. Organizuje aktívnu politiku zamestnanosti.
3. Zaisťuje kvalitnú pracovnú silu – dostupné vzdelanie a zdravotníctvo.
4. Zvyšuje kúpnu silu obyvateľstva.
5. Znižuje sociálnu nerovnosť - posilňuje istoty » sociálny zmier = bráni demagógii.

Kritika sociálneho štátu:

1. Finančne nákladné a organizačne náročné – nerentabilné a málo účinné.
2. Závislosť jedinca na štáte a byrokracii.
3. Ľudia zneužívajú práva a neplnia si povinnosti.
4. Zbavuje zodpovednosti a schopnosti postarať sa sám o seba.

Nutnosť existencie sociálneho štátu – občan si sám všetko nevyrieši;

   – štát bude dominantným garantom sociálneho

      zabezpečenia a služieb.

Trh tvoria aj neúspešní » kým sú, tak sociálny štát je opodstatnený.

Sociálny štát musí rešpektovať:   ekologické limity,

                                          ekonomické limity,

                                        demografické limity,

                                        obmedzenosť zdrojov.

Rast životnej úrovne pre všetkých … porovnateľný s USA je nemožný » hľadanie „strednej cesty“.

Megatrendy 2000: Post Welfare state

1. Od komunálnych bytov k vlastným,
2. od plošného národného zdravotníctva k súkromnému,
3. od štátnej regulácie k trhu,
4. od sociálnych dávok k príjmu,
5. od kolektivizácie k individualizmu,
6. od sociálneho zabezpečenia k súkromnému poisteniu,
7. od daňového zaťaženia k redukcii daní.

Verejné sociálne výdaje:

– snaha o rovnosť potrieb verejných služieb a ochota občanov ne (platiť) dane;

  - Západná Európa: 40 – 55 % z HDP,

  - USA: 36 % z HDP.

Minimálny príjem:

– optimum, ktoré zabezpečí prežitie a nedomotivuje pri hľadaní práce;

  - závisí od úrovne miezd.

Existenčné a sociálne minimum

Sociálne zabezpečenie a služby:

91. úraz,
92. práceneschopnosť,
93. invalidita,
94. staroba,
95. nezamestnanosť,
96. zdravotná starostlivosť,
97. tzv. materská,
98. prídavky,
99. tzv. vdovské a sirotské atď.

Sociálne poistenie:

1. Fondový systém – každý ma svoj fond, do ktorého platí a neskôr ho využíva;

– USA.

2. Priebežný systém – intergeneračná solidarita,

 – ekonomicko-aktívni občania platia na dôchodcov,

 – záleží na demografickej situácii.

c) Zmiešaný systém – kombinácia fondového a priebežného systému,

                           – najbežnejší.

Zdroje:

1. Zamestnanci:         Dánsko 8 %   … Holandsko 44 % príjmov fondov
2. Zamestnávatelia:   Dánsko 3 %   … Švédsko 65 %
3. Štát:                     Dánsko 80 % … Francúzsko 8 %

Úloha štátu = garant pre prípad nesolventnosti fondov.

Zdravotná starostlivosť:

– od 60. rokov rastú výdavky na ňu rýchlejšie ako HDP » všeobecná redukcia.

Systémy zdravotnej starostlivosti:

1. Prevažne trhový – individuálne (USA),
2. národná zdravotná služba – štát platí pre všetkých (Švédsko, Taliansko),
3. poisťovací – povinné poistenie (Nemecko, Rakúsko, Benelux).

Zabezpečenie v nezamestnanosti; bývanie; vzdelanie.

Politický systém

Mocenská nerovnosť = znak každej spoločnosti!

Moc

– schopnosť jednotlivcov a skupín presadiť svoju vôľu pri riešení rôznych spoločenských záležitostí napriek odporu ostatných, a to spôsobom, ktorý je pre nich výhodný.

Chápanie moci:

1. Funkcionalistické – zaisťuje prosperitu celku; jej kumulácia je potrebná.
2. Konfliktualistické – je zdrojom konfliktov a oslabenia spoločnosti.

1. Nelegitímna moc:

100. vláda násilím,
101. hrozba silou,
102. časom je snaha o legitimizáciu.

1. Legitímna moc:

103. autorita,
104. sociálne potvrdená … okolím uznávaná,
105. efektívnejšia a stabilnejšia.

Typy autority (M. Weber)

1. Tradičná autorita

1. osobné vzťahy vládcu a ovládaných,
2. takmer neobmedzená moc opierajúca sa o tradíciu mocenského usporiadania spoločnosti.

2. Charizmatická autorita

1. viera v mimoriadne schopnosti vodcu » oddanosť k nemu,
2. osobné vzťahy,
3. bez vplyvu tradície,
4. sľub sociálnej zmeny,
5. nový spoločenský poriadok.

3. Legálno – racionálna

1. neosobné vzťahy,
2. legitimizovaná sociálne uznávanými postupmi a inštitúciami, ktoré umožňujú výkon práv a povinností volených zástupcov,
3. moc zákona, nie ľudí » demokratizácia spoločnosti,

- rovnosť pred zákonom,

                                - možnosť odvolať vládnucich.

1. priaznivá pre hospodárstvo (možnosť dlhodobejšieho plánu),
2. ak sa nedodržujú prijaté pravidlá, tak zaniká.

Politický systém

– súhrn sociálnych inštitúcií na reguláciu života spoločnosti využitím moci.

Politika

– záväzná regulácia kolektívnej akcie na úrovni spoločnosti.

M. Weber (1999) – definícia politiky:

„Politika je úsilie o dosiahnutie podielu na moci alebo ovplyvňovanie deľby moci, či už vnútri štátu alebo medzi skupinami ľudí, ktoré zahŕňa.“

Platón, Aristoteles, T. Akvinský, Hegel, Marx atď.

Cicero – res publica

Sociológia » sociológia politiky » politológia = veda o politike

         (prelom 19. a 20. storočia)

Historické štádiá politickej regulácie spoločnosti:

1. Spoločnosť bez vlády

1. normy = tradície a viera,
2. autorita je nestála, t. j. premenlivá,
3. lovci a zberači (Eskymácia, Pygmejovia atď.)

2. Spoločnosť s nevýrazným vodcom

1. ako so sprostredkovateľom konfliktu, ktorý nevnucuje, ale len odporúča.

3. Posilnenie úlohy vodcu

1. ostatní sa riadia jeho názorom a nevydeľujú sa od ostatných.

4. Vodca

1. politická úloha,
2. trvalý nárok na rozhodovanie za celok, ale len v niektorých oblastiach s presne vymedzenou právomocou.

5. Vládca

1. jeho príkazy sú vždy pre všetkých záväzné,
2. rešpekt cez vieru a tradície,
3. ekonomická nerovnosť ešte nie je.

6. Hierarchia moci

1. vyšší (často symbolický) vládca a nižší vládcovia,
2. začiatky vykorisťovania práv iných.

7. Monopol vládcu na legitímne násilie

1. rané štáty,
2. závodky štátnej moci,
3. vojenská aristokracia ako nástroj na výkon moci,
4. dane, otroctvo (Etruskovia, Skýti atď.)

8. Rozvoj aparátu výkonnej moci

1. monopol štátu na násilie,
2. centralizovaná administratíva – byrokracia,
3. privilegovaná menšina disponuje zdrojmi spoločnosti v mene celku;

     » vznik politiky.

Prečo sú spoločnosti v rôznych fázach?

1. Biosociačná hypotéza

106. málo početné populácie nepotrebujú zložitú politickú organizáciu.

2. Ekonomická hypotéza

107. politická nadstavba závisí od ekonomických zdrojov,
108. vládcov treba živiť = nutná nadprodukcia.

3. Sociokultúrna hypotéza

109. čím je spoločnosť uzavretejšia a homogénnejšia, tým má nižší stupeň politickej organizovanosti.

Štát

1. Najvyššia vývojová forma usporiadania mocenských vzťahov.
2. Hlavná inštitúcia politickej moci.

Funkcionalisti: - štát chráni občana, riadi a koordinuje spoločnosť.

Konfliktualisti:  - štát je zdroj nadvlády jednej skupiny nad druhou.

Podstata štátu:

110. monopol na organizované násilie,
111. jediný legitímny zdroj násilia na území je štát a jeho organizácie; ak tak nie je, je to zločin.

Teórie vzniku štátu:

1. Teologická – Božia vôľa.
2. Patriarchálna – štát ako ekvivalent veľkej rodiny.
3. Patrimociálna – štátna moc súvisí s vlastníctvom pôdy v určitom teritóriu.
4. Teória násilia – štát je produkt uplatnenia sily (nadvlády menšiny).

5. Teória spoločenskej zmluvy – štát je výsledok dohody jednotlivcov;

– vzdanie sa slobôd jednotlivca (občana) v prospech štátu (jeho predstaviteľov) za účelom zabezpečenia určitých potrieb, napr. obrana.

Vývoj štátu:

1. Polis

1. Rímska republika
2. Feudálny štát

1. Národný štát
2. Welfare state

(sociálna zodpovednosť štátu)

» rast funkcií štátu » štátny byrokratický aparát

Typy Štátu podľa spôsobu vlády

1. Nedemokratické typy                        

1.   a) Totalitárny                

1. Držitelia moci riadia a kontrolujú všetky časti života spoločnosti.
2. Štátne organizácie, totalitná ideológia, monopol jednej strany = štátny aparát.
3. Zákaz opozície - psychologický a fyzický teror,
4. Monopol na masmédiá.
5. Vlastnenie zbraní.
6. Mocenský systém riadi ekonomický systém;

    – direktívne plánovanie a riadenie spoločnosti.

1. b) Autokratický

1. Vláda jednotlivca (skupiny) násilím.
2. Nezasahuje do všetkých častí života (ekonomika, cirkev).

112. monokracia,
113. aristokracia,
114. plutokracia,
115. oligarchia atď.

2. demokratické typy

1. Vládnuci sú delegovaní a legitímne zvolení slobodnou vôľou väčšiny občanov na určitý čas; sú kontrolovateľní a odvolateľní.
2. Súhlas ovládaných; rešpektovanie opozície lojálnej voči štátu.

2. a) Priama demokracia

1. Všetci sa zúčastňujú na moci (referendum, petícia).
2. Atény

2. b) Zastupiteľná demokracia

1. Cez volených zástupcov.
2. Zastupujúce orgány: parlament, hlava štátu, samospráva.
3. Subjekty politickej moci: občania, politické strany, odbory, hnutia atď.

Formy vlády:

1. Parlamentná
2. Kabinetná
3. Prezidentská

Deľba štátnej moci:

a) horizontálna:        a 1) zákonodárna (parlament),

                        a 2) výkonná (vláda),

                        a 3) súdna (nezávislé súdy).

b) vertikálna:                - typ štátu podľa územnej organizácie, vzťahu štátu a regiónu.

1. Unitárny  – jedna ústava,

– jedna sústava mocenských orgánov.

1. Centralizovaný
2. Decentralizovaný

2. Zložený

1. Federácia – členovia majú vlastné orgány moci a správy,

– niektoré práva prevedú dobrovoľne na federálne orgány.

2. Reálna únia – nie je spoločný zákonodarný orgán, len dočasný,

  – zbor zástupcov členských parlamentov; spoločná hlava štátu.

3. Zväzy

1. Personálna únia – úplne samostatné štáty spojené len osobou panovníka.
2. Konfederácia – voľné spojenie štátov cez spolkovú zmluvu,

     – jej orgány nemajú zákonodarnú moc;

     – členovia musia schváliť ich rozhodnutia,

     – nemá právnu subjektivitu.

4. Nerovnoprávne štáty – napr. protektorát

Právny štát:

1. Štát viazaný právnymi garanciami:

1. Suverenita občanov         voľby,

práva menšiny (jej ochrana),

                                moc väčšiny.

2. Deľba moci         legislatívna,

                        exekutívna,

                        súdna,

                        » sú vzájomne kontrolované.

3. Obmedzenie vlády

  - právne a ústavné limity pre štát,

   - jeho viazanosť zákonmi, ústavou, medzinárodnými zmluvami a dohovormi.

4. Súdne garancie – nezávislé súdy (aj ústavný súd).

Ideál demokracie … aby vládnuci poškodzovali ovládaných, čo najmenej!

Ideové smery politiky

Začiatok 19. storočia » pád monarchií, francúzska revolúcia, priemyselná revolúcia.

Ideológie – svetonázorové systémy na poznanie a vysvetlenie sveta.

Politické ideológie:

1. Idey, ktoré sú základom politického konania.
2. Ovplyvňujú charakter politického systému.
3. Upevňujú stmelenie sociálnej skupiny.

1.   Liberalizmus:

Veľká Británia » USA » Európa  » Ázia,

116. pád feudalizmu,
117. voľný trh,
118. stredná trieda (buržoázia),
119. industrializácia,
120. republiky,
121. kapitalizmus / individualizmus.

Ideológia „industriálneho Západu“:

122. vplyv na dnešné západné politické systémy,
123. obmedzenie štátnej moci; občianske slobody atď.,
124. čerpajú z nej (hlavne ekonomicky) ostatné ideológie.

Hlavné myšlienky:

1. individualizmus

125. potreby jednotlivca pred potrebami kolektívu.

1. sloboda ako najvyššia hodnota

126. prirodzené práva jednotlivca, ale nie absolútna sloboda.

1. Sociálna spravodlivosť

127. rovnoprávnosť; rovnosť možností a príležitostí.

1. Tolerancia k iným názorom

128. pluralita.

1. Občianska spoločnosť

129. koncepcia spoločnej zmluvy,
130. štát slúži občanom,
131. ústavnosť.

A/ Klasický liberalizmus: - Veľká Británia, 19. storočie,

                                          - USA do 30. rokov 20. storočia,

                                   - súčasnosť znamená jeho renesanciu.

1. Štát čo najslabší, prirodzené práva jednotlivca (život, sloboda, majetok).
2. Ekonomicky: veľký trh, ktorý je samoregulujúci, tzv. „laissez faire“,

                         - odmietanie markantilizmu.

Utilitarizmus:

132. človek chce maximalizovať svoj prospech a minimalizovať neúspech;
133. len jedinec môže definovať, čo je dobré a čo zlé.

Meritokracia:

134. viera vo vládu schopných a tolerantných.

Sociálny darwinizmus:

135. rovnosť možností (garancia),
136. prirodzený výber » prežijú schopní (nie je sociálna starostlivosť štátu).

B/ Moderný liberalizmus: (20. storočie)

1. potreba intervencií štátu,
2. súcit, altruizmus, empatia,
3. rovnaké možnosti sebarealizácie,
4. sociálna zodpovednosť štátu.

Welfarizmus:

137. sociálny štát (pozitívna sloboda – štátne garancie sociálnych práv),
138. komplexné sociálne zabezpečenie.

Keynesianizmus:

139. odmietnutie laissez faire (hospodárska kríza v 30. rokoch),
140. samoregulácia trhu = špirálovitý úpadok ekonomiky,
141. vrchol popularity (60. – 70. roky),
142. vládne zásahy do ekonomiky (znižovanie daní, zvyšovanie vládnych investícií).

Predstavitelia:

1. F. won Hayek,
2. M. Friedman,
3. J. S. Mill,
4. T. Jefferson atď.

2. Konzervativizmus:

Veľká Británia, Francúzsko (reakcia na revolúciu),

143. chudobnejší na nové myšlienky,
144. viazaný na vyššie triedy,
145. umiernenosť,
146. opatrnosť,
147. strach zo zmien,
148. snaha konzervovať daný stav (spoločenské zriadenie).

Hlavné myšlienky:

1. Tradície – silný vplyv náboženstva (monarchie)

30. stabilita, istota, identita, spolupatričnosť,
31. ľudská nedokonalosť a obmedzenosť,
32. obava z izolácie a nestability,

        – právo = nie podpora slobody, ale zachovanie poriadku.

1. Organická spoločnosť – ľudia sú závislé bytosti, ktoré chcú niekam patriť;

                                        » silná rodina, národ, komunita.

1. Sloboda = uvedomenie si povinností voči spoločnosti;

                       – spoločnosť je dôležitejšia ako jedinec, ktorý ju musí rešpektovať,

                   – nábožensko-sociálny tmel,

                   – národ ako prirodzený útvar (patriotizmus).

1. Autorita  – nie spoločenská zmluva, ale nutnosť „zhora“ » silná vláda a štát,

                   – viera v poriadok, disciplínu,

        – strach z trestu, donucovanie; cenzúra je možná, lebo chráni jedinca.

Sociálna rovnosť je mýtus, ale nerovnosť je prirodzená.

Majetok = základná hodnota a istota (od predkov  … pre potomkov).

Vývoj:

1. Veľká Británia: progresívnejší; opatrné zmeny,
2. Európa, Rusko: ochrana monarchie, t. j. autoritatívnejší;

    a) + b) = 19.  a 1. polovica 20. storočia,

3. 2. polovica 20. storočia: prijatie demokracie a sociálnych reforiem;

          kresťansko-demokratické strany,

4. USA: silnejší vplyv až v 60. rokoch,
5. Japonsko: liberálno-demokratická strana = veľký trh, ale silné  tradície.

A/ Autoritatívny konzervatizmus:

1. obhajoba monarchie, príp. cirkvi,
2. posilnenie osobnej, príp. vládnej moci,
3. spochybnenie autority, tzn. chaos a utrpenie,

- Rusko, Francúzsko: 19. storočie,

- Nemecko, Taliansko: 20. storočie,

- Európa: ukončenie v 70. rokoch (Španielsko, Portugalsko),

1. viera – národ – poriadok – poslušnosť.

B/ Paternalistický konzervatizmus:

- Veľká Británia, Nemecko: 2. polovica 19. storočia,

1. umiernenejší,
2. prístupný zmenám; pragmatický,
3. ústupky z obavy pred revolúciou,
4. sociálne reformy: sociálna zodpovednosť (povinnosť) bohatých,
5. podpora tradičných inštitúcií,
6. protekcionizmus v ekonomike,
7. “stredná cesta” = zmiešané ekonomiky (štát riadi ekonomiku a garantuje sociálne istoty).

C/ Libertariánsky konzervatizmus:

1. ekonomické zblíženie s liberalizmom,
2. trh je prirodzený,
3. štát je silný pri ochrane poriadku a autority, ale nie v ekonomike,
4. nová pravica = úspech v 70. – 80. rokoch (Veľká Británia, USA, Dánsko, Nemecko).

Predstavitelia:

1. E. Burke,
2. J. de Maistre,
3. R. Serudon atď.

3.   Socializmus:

149. myšlienkovo bohatý,
150. prispôsobivý,

151. okrem Severnej Ameriky zasahoval všetky kontinenty;
152. reakcia na negatívne sociálno - ekonomické podmienky kapitalistickej Európy v 19. storočí (laissez faire),  
153. spojenie s robotníckou triedou.

Hlavné myšlienky:

2. Kolektivizmus – jedinec sa formuje výchovou,

      – podstatná je príslušnosť k skupine, resp. triede, s ktorou by sa

         mal nesamostný jedinec stotožniť,

2. Spoločenská trieda – podľa ekonomického postavenia;

        ich konflikt je základom dejín » komunizmus,

                                    – podľa profesie, t. j. prímu » sociálna demokracia.

1. Spolupráca – nie konkurencia;

                       – nie ekonomická, ale morálna motivácia = pre blaho spoločnosti.

1. Nové formy vlastníctva – družstvo, štátno – spoločenské vlastníctvo.

1. Rovnosť – nielen možností, ale aj podmienok na rozvoj potenciálu;

                   – komunizmus: zrušiť súkromné vlastníctvo » beztriedna spoločnosť,

                   –  sociálna demokracia: rovnosť v prerozdeľovaní (dane, welfare state).

Vývoj:

a) Utopický socializmus: Owen, Fourier – komunity; Saint, Simon.

b) Marx, Engels, Lenin – komunizmus,

                 nevyhnutné zvrhnutie kapitalizmu revolučnou cestou; Rusko

                                  permanentná revolúcia.

c) Západná Európa: prijatie parlamentnej demokracie,

                         - odmietnutie revolúcie,

                         - revolúcie = socialisti, sociálna demokracia.

d) 20. storočie: šírenie z Ruska do Číny, Kórey, Vietnamu, Kuby atď.

e) Úspechy po 2. svetovej vojne: hospodárska konjunktúra (sociálne výdaje).

Spojenie s nacionalistickým, národno-oslobodzovacím bojom:

154. extrém (Vietnam, Kórea),
155. umiernenosť (India).

6. 70. roky: recesia, úpadok.

Cesty k socializmu:

1. revolučná, t. j. revolúcia, diktatúra proletariátu (ZSSR, Čína » tretí svet),
2. evolučná, t. j. strata revolučného charakteru,

     - volebné právo, odbory (západ).

Vrchol = 20. roky;

– II. internacionála: a) Lenin – revolúcia, komunizmus,

                               b) Kantský, Lasalle – parlament

6.                                                                 (eurokomunizmus; sociálna demokracia).

Demokratický socializmus:

Veľká Británia, Taliansko, Španielsko, Nemecko, Francúzsko;

- prijatie demokracie a trhu.

4. Komunizmus:

156. likvidácia súkromného vlastníctva,
157. kolektívne vlastníctvo,
158. beztriedna spoločnosť.

Dejiny: konflikt tried = revolúcia » materializmus,

         spoločnosť = ekonomický základ a politická nadstavba.

1. Marx: postupné odumieranie štátu.
2. Lenin, Stalin: centralizácia, občianska vojna, jedna strana = totalitná diktatúra.
3. Západ: eurokomunizmus » transformácia na sociálno-demokratické strany,

      - pokojný prechod k socializmu.

5. Sociálna demokracia:

159. odmietanie revolúcie a diktatúry proletariátu,
160. nie zánik, ale reforma humanizácie kapitalizmu,

1. vplyv liberalizmu: trh, sociálne orientovaný štát,
2. vplyv sociálneho aspektu náboženstiev: idea rovnosti (kresťanstvo, islam).

6. Nacionalizmus:

161. nie klasická ideológia, ale skôr doktrína, že národy sú nositeľmi štátnej moci a majú si vládnuť sami,
162. veľmi prispôsobivý (pokrokový, reakčný, ľavicový, pravicový, demokratický, autoritatívny).

Stredovek = „národ“ bez politického významu,

                  - štát = kráľovstvo, ríša atď.

r. 1789 (Francúzsko) – politický význam „národ“

19. storočie – silné pozície Nemecka (Európa, Latinská Amerika),

                 – storočie nacionalizmu a národných štátov.

Nacionalizmus spájaný:

1. najprv s liberalizmom (pokrokom),
2. neskôr s konzervatizmom (reakciou) – šovinizmus, xenofóbia,

1. s protikoloniálnym bojom,
2. s náboženstvom (islam),
3. s marxizmom » ale nacionalizmus odmieta internacionalizmus.

Súčasnosť:

1. globalizácia – OSN, EÚ (tzn. pokles nacionalizmu),
2. separatizmus – obroda nacionalizmu.

Podmienka nacionalizmu = patriotizmus, t. j. oddanosť vlasti.

Kultúrny a politický nacionalizmus = od pocitu identity k požiadavke samosprávy.

Nacionalizmus nefunguje v rámci ostatných ideológií:

1. liberálny nacionalizmus – Rousseau, Wilson, Nehvú atď.
2. konzervatívny nacionalizmus – Bismarck, de Gentlle atď.

3. extrémny nacionalizmus = nacionálny šovinizmus,

     - národy sú nerovnoprávne v práve na sebaurčenie;

     - histerický národný fanatizmus.

   » džihád, panslavizmus, pangermanizmus, islamský fundamentalizmus (teokracia).

7. Fašizmus:

1. 20. roky 20. storočia: Taliansko, Nemecko, Španielsko, stredná Európa, Pobaltie,

                                       Balkán, Japonsko;

163. opora v maloburžoázii,
164. odpor ku kapitalizmu (veľkopodnikatelia),
165. odpor ku komunizmu (robotníci),
166. odpor k náboženstvu a humanizmu,
167. obava z revolúcie a hospodárskej krízy,
168. vplyv porazeného nacionalizmu (Versailles),

169. v jednote je sila = totalita,
170. nový človek: povinnosť, poslušnosť, časť,
171. len silní prežijú = permanentný boj o prežitie a životný priestor,
172. vodcovstvo a elitárstvo – kritika rovnosti = nadčlovek (vodca, elita, masy),
173. prvky socializmu a nacionalizmu, t. j. štát a rasa.

1. Taliansko: podriadenie jedinca a štátu (etetizmus),

1. Nemecko: nacizmus, rasizmus = zmes autisemitizmu a sociálneho darwinizmu.

Totalitarizmus:

1. jedna ideológia (vodca, strana),
2. silová eliminácia opozície – štát kontroluje hospodárstvo,
3. monopol na masovú komunikáciu a zbrane.

8. anarchizmus:

Anarchia = bezvládie (od francúzskej revolúcie)

Najprv s marxistami, neskôr vzniká rozpor (Bakunin).

174. odpor k štátu, jeho organizáciám, k politickej autorite, cikvi,
175. nikdy nezískal štátnu moc,
176. slabý ekonomický základ,
177. štát je nebezpečný, obmedzuje slobodu jedinca, je nepotrebný,
178. spolupráca slobodných jedincov na základe dohody.

1. 90. roky 19. storočia: násilie - revolúcia, terorizmus,

1. 70. roky 20. storočia: represie štátu.

Pacitizmus = kritika násilia (Tolstoj)