Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Metódy a techniky sociologického výskumu

Metódy a techniky sociálneho výskumu (mtsv_course.doc)

Metódy a techniky sociálneho výskumu

P1

Problematika skúmania sociálnych javov

Sociálne javy majú na rozdiel od iných isté výnimočnosti, kt. súvisia s charakterom človeka. Sociálne javy sa skúmajú medzi jednotlivcami navzájom, jednotlivcom a skupinou a skupinami navzájom.

Vníma sa intenzita pôsobenia, pozitívne/negatívne pôsobenie, dĺžka pôsobenia, možnosti zvýšiť/znížiť intenzitu. Majú charakter – spolupráce, žičlivosti, súťaženia, súperenia, závisti či pohŕdania. Sociálne javy možno považovať za kultúru národa.

Zvláštnosti SJ:

1. SJ sa skúmajú na vzorke ľudí, kt. nemožno presne určiť – niekedy, napr. spotrebitelia, výskum nemá vyčerpávajúci charakter
2. Osoby vnášajú individuálne názory, myšlienky, ... pre skúmanie javu. Zámere, ciele, postoje jednotlivca môžu byť skryté, pôvodný výskum nezistí, čo si ľudia skutočne myslia.
3. Početnosť jednotlivcov, kt. môžu byť predmetom výskumu môžu byť 1-2 ľudia až po 100 tisícky ľudí. SJ, ktoré tu existujú sa navzájom ovplyvňujú.
4. Náhodilosť – je veľmi ťažké odlíšiť zákonitosť od náhodilosti – jedine opakované výskumy môžu spoľalivo dokázať pravdivosť. Pravdivosť si treba overiť.

Vlastnosti SJ:

- neuzavretosť – nie je konečná podoba, jav sa môže meniť, modely

- dynamičnosť – premena javov, uskutočňuje sa cez výskum, mal by byť stabilizovaný

- hromadnosť – veľké množstvo jedincov

- javy treba skúmať v okolí, kde sa odohrávajú – v natívnom prostredí

Typológia a druhy sociálneho výskumu

1. Prieskum – rozsahom, hĺbkou a dĺžkou trvania menej náročná činnosť prieskumu, často sa neformujú ani hypotézy.

2. Výskumná sonda – zúžený zber informácií, prehĺbený na konkrétnych problémoch.

3. Výskum – základný/aplikovaný zber informácií. Základný – analyzujú sa problémy spojené s vývojom sociológie. Aplikovaný – zaoberá sa praktickými problémami – v sociológií problémy rodiny, verejnej mienky, podniku, vzdelanosti.

Druhy sociologických výskumov:

Členenie – vecné, metódy a techniky, historický vývoj.

Kvalitatívny výskum – postup je viac individualizovaný. Činnosti vo výskume sú rozdelené podľa relatívne uzatvorených etáp, každá etapa má špecifický cieľ.

Kvantitatívny výskum -

Typológia sociologických výskumov

1. Diagnostický výskum – popisný, sledujúci čiastkové charakteristiky skúmaného problému. Často je iba predvýskumom väčšieho výskumu. Získavajú sa prvé informácie o skúmanom jave, s menšou početnosťou respondentov, cieľom je sledovať intenzitu sociálnych javov.
2. Empirický výskum – výskum systematicky zhromažďujúci informácie vedeckými prostriedkami. Overuje hypotézy, získané výsledky možno považovať za hodnoverné podklady.
3. Chronologický výskum – výskum časového úseku, kt. sa skúma vývoj sociálneho javu.
4. Komparatívny výskum - porovnávajúci sociálne javy z rozličného pohľadu.
5. Kontrolný výskum – na pozorovanie a porovnávanie 2 výskumných súborov, z kt. 1 má charakter kontrolného súboru, v ňom sa podmienky nemenia. Menia sa len vo výskumnom súbore.
6. Orientačný výskum – predbežný, nezáväzný zber informácií, zisťuje či má zmysel robiť väčší výskum, pretože ten môže byť drahý.
7. Terénny výskum – zber informácií v teréne, na pracoviskách
8. Verifikačný výskum – rozložený na dotazovanie, kt. sa potvrdzuje pravdivosť respondentov

Sociálny výskum môže skúmať trh, kde sa realizuje analýza zákazníkov, úroveň predaja výrobkov, vzťah výrobcu, predajcu a zákazníka.

P2

Sociologický výskum trhu

1. výskum trhu je systematické zhromažďovanie informácií o zákazníkoch, výrobkoch a predajcoch

Trh        – spotrebiteľský – výrobca, predajca, spotrebiteľ

– priemyselný – najdôležitejšie požiadavky na výrobu a do akej miery sa nechá spotrebiteľ ovplyvniť

2. výskum sa musí realizovať aj na úrovni predaja, či neznižuje kvalitu, potom chce lacnejšie predávať
3. týka sa aj priemyselného trhu – realizuje sa na trhu výrobkov a aj v oblasti poskytovania služieb výrobcom, získavania informácií o kontraktoch, o jej výskume, o tom, ako sa predpokladá do budúcnosti zabezpečiť trh inovovanými výrobkami.
4. Z hľadiska spôsobu získavania informácií o kontraktoch, u odberateľov hovoríme o metódach:

1. primárne spôsoby – priame informácie
2. sekundárne spôsoby – slúžili najprv na iné účely

Metodický a technický aparát výskumu trhu

5. preberá sa z matematiky, štatistiky, prognostiky, ...
6. pojem výskum trhu sa zamieňa s marketingovým výskumom – marketingový výskum je širší pojem. Výskum trhu sa zaoberá len výrobcom, predajcom a odberateľom. Marketingová analýza – akékoľvek informácie, kt. sú potrebné na fungovanie marketingu.

Špecifiká sociologického výskumu

7. skúmať ľudí je oveľa zložitejšie ako akýkoľvek iný výskum kvôli tomu, že najprv potrebujeme súhlas na spoluprácu s človekom – v úvode dotazníku je uvedené, či súhlasí. Prípadne uviesť odmenu.
8. Je potrebné realizovať výskum časovo optimálne, aby nezasahoval do voľného času respondentov, príp. ich neobmedzoval v práci.
9. Nemožno robiť výskum, kt. zasahuje do súkromia respondenta.
10. Aby sme získali čo najviac respondentov, treba ich označiť za odborníkov, kt. názor je pre nás dôležitý.
11. Špecifikosť z etického a právneho hľadiska.

Získané informácie utajovať, použiť len na vedecké účely. Výskumník musí vystupovať ako nestranný pozorovateľ. Výsledky výskumu nemôžu ublížiť respondentovi, príp. jeho rodine, nesmú poškodiť jeho záujmy a preto s nimi výskumníci musia pracovať uvážene, nesprávne použité výsledky výskumu môžu pripraviť respondenta o zamestnanie, spôsobiť škodu, znevážiť.

Etické problémy SV sú aj v spôsobe skresleného priebehu celého výskumu, napr. pri zisťovaní verejnej mienky sa výberom respondentov výsledok skreslí, výsledok môže byť poznamenaný i spôsobom spracovania – (to, čo je pre nás neprijateľné vynecháme).

Z metodologického hľadiska si treba všimnúť:

12. reliabilita výskumu – spoľahlivosť, treba robiť výskum na tej istej vzorke viackrát, ide o minimálne prítomnosť náhodných chýb v priebehu výskumu, ľuďom sa mení nálada, komplexné posúdenie reliability sa vyjadruje koeficientom reliabiliy – odvodzuje sa z korelácie medzi 2 meraniami skúmaného javu.
13. validita – vyjadruje do akej miery je výskumník schopný skúmať to, čo v skutočnosti chce skúmať, týka sa nielen obsahu výskumu, ale hlavne voľby výskumných metód, kt. majú validitu zabezpečiť, týka sa výsledku, zberu informácií aj výsledkoch, kt. sa dosiahli jednorázovým zberom inf., možno ju zabezpečiť porovnaním výsledkov, kt. boli dosiahnuté rozlišnými metódami, existuje nezávislý zdroj – matrika, respondent predstavuje zdroj závislý na dostupnosti materiálu, inf. kt. o ňom máme (o všetkých ľuďoch sú informácie – primárne – rodný list + sekundárne – občiansky preukaz).

Podľa úrovne znalostí v oblasti možno realizovať úspešné výsledky okolo 92%. SV je etického hľadiska diskutabilný aj vtedy ak sa výskumník rozhodne propagovať nekvalitné výrobky, nesprávne politické rozhodnutia.

Sociologický výskum

Monografický – všestranný popis 1 javu, veľa premenných + hodnoty + väzby – prípadová štúdia.

Diagnostický – či sa objavuje/ako často sa vyskytuje jav – sledujú sa hodnoty – vybrať vlastnosti.

Explanačný – výkladový, vysvetlenie pôvodu vlastností + fakt existencie, príčiny

Prognostický – predvídanie budúcej udalosti, značne dlhodobý proces premien javu

Podľa druhu výskumného plánu

- formulatívny – predstavy o objekte sú nejasné, treba formulovať – presne formulovať hypotézy

- opisný – deskriptívny – systematický opis kvantitatívno/kvalitatívnych javov, zvláštností, prvky musia byť definované

- experimentálny – dostatok faktov umožňuje overenie hypotéz, predpokladov

- štatistický – pozorovanie masových javov, s určitou % pravdepodobnosťou, podľa pravidiel

- typologický – vyčlenenie typov v rámci celku – predbežne intuitívne/na základe precíznej analýzy, kvalitatívny opis typu

- historický – zistenie vzniku a priebehu formovania soc. javu, zhromažďovať údaje

- prípadové štúdie – monografické skúmanie vybraných objektov

Cieľ výskumu

- teoretický – kumulovanie teórie, zovšeobecňovať poznatky

- explanačný – odhaliť závislosti a regulárnosť

- verifikačný – overenie riešení, kontrola zákonitostí výsledkov, intenzita a hĺbka s akou sa javy skúmajú

- základový – objavenie nových princípov, uviesť príčiny a zákonitosti, dlhodobosť, využívanie mnohých prostriedkov, nákladnosť. Hľadá príčiny a vysvetľuje javy.

- aplikovaný – odhaliť existujúce zákonitosti, opiera sa o základný, ako využiť závery základného

- prieskum – ide do šírky, nie do hĺbky, má opisný charakter, uskutočňuje sa počas krátkeho času, slúži na utvorenie si obrazu o celkovom jave

Podľa toho, ktoré znaky skúma

- kompexný – všetky významné aj menej významné znaky

- čiastkový – parciálny, skúma len niektoré znaky

Špecifické druhy výskumu

- výskum verejnej mienky – stav a zmeny zmýšľania obyvateľov – metóda reprezentatívnej skupiny

- sociografický výskum – všestranný obraz javu – teritoriálne určený

- kauzistický – systematické štúdium jednotlivých prípadov, kt. charakterizujú hromadný jav

- zúčastnený – profesionáli sú súčasťou skupiny pri práci, pritom plnia výskumný program

- sociologický prieskum – na operatívne potreby politicko-správnych orgánov

- terénny výskum – priamo na mieste skúmania, kde sa soc. javy vytvárajú

- porovnávací – porovnávanie odlišností medzi reálnymi súbormi

P3

Etapy sociologického výskumu

1. prípravná

2. zber informácií

3. vyhodnotenie informácií

4. publikovanie výsledkov

1. Prípravná – oboznamuje sa ňou výskumník s problémov. Pozostáva z:

1. a) výber témy, formulácie predmetu – čo ideme skúmať
2. b) štúdia dostupnej literatúry – problém už mohol byť skúmaný, ak nie,
3. c) predbežnej analýzy – zistiť svoje možnosti, je potrebné sa zaoberať výberom skúmanej vzorky – náhodný výber, zákonité výbery – 1. stupňová, 2 stupňová, viacstupňová zákonitosť. Viacstupňová – napr. obyvatelia mesta, kt. majú telefón, vyberá sa každý 10ty v zozname. Výber vzorky rozhoduje o pravdivosti výskumu.
4. d) formulácie cieľov, cieľ výskumu – čo chceme získať
5. e) vymedzenia úloh výskumu – úlohou je získať dostatok dôkazov,
6. f) formulovania hypotéz – predpoklad, kt. na základe informácií o skúmanom jave v prípravnej fáze naformuluje samotný výskumník,

Hypotéza je predpoklad vyslovený na základe informácií o skúmanom jave. Naformuluje ho samotný výskumní. Existuje východzia a počas výskumu môžu vznikať pracovné hypotézy, v priebehu celého výskumu hypotézy dokazujeme. Hypotéza je významným prvkom pohybu poznania k novým objavom. Vzniká na základe známych poznatkov, vychádza však za ich hranice, predpokladá niečo nové, čo nebolo ako fakt nikde formulované. Hypotéza formuluje nové tvrdenia, ktorých pravdivosť nebola doteraz preukázaná. Aktívne pôsobí na ďalší rozvoj vedeckého poznania. Umožňuje zhromažďovanie a systematizáciu nových faktov a podnecuje k novým výskumom. Dobre formulovaná hypotéza je zároveň aj projektom riešenia problému. Hypotézy formulované neurčito, vágne, nemôžu tvoriť funkciu projektu. Kvalitu hypotézy možno posudzovať aj podľa toho ako presne odporúča pre ďalšie vedecké poznávanie. Poznávacia hodnota hypotézy spočíva v tom, že objasňuje všetky známe fakty a je schopná predvídať nové, doteraz nepublikované fakty.

7. g) výber výskumných techník zberu informácií – dotazník, rozhovor, pozorovanie, experiment, štúdium dokumentov. Dotazník je len doplnkovým typom získavania informácií.
8. h) výber metód vyhodnotenia získaných údajov – tabuľky, grafy, diagramy alebo aj vzťahová analýza príčin, prečo sú takého výsledky. Výsledky môže vyhodnotiť len profesionál.

2. Zber informácií
3. Vyhodnotenie informácií
4. Publikovanie výsledkov

1. Sociologické podmienky sú premenlivé, preto je veľmi dôležitý výber témy

2. Treba spĺňať konkrétnosť témy.

3. Treba brať do úvahy finančnú náročnosť.

Okrem toho či ide o výskum praktický – riešiaci konkrétny problém alebo teoretický – ktorý má posunúť vedu.

Existujú 2 druhy problémov.

1. Sú základným zdrojom problémov, kt. riešia výskumníci
2. Rozvoj samotnej vednej disciplíny, v kt. sa výskum realizuje.

Ak by sa oba zdroje problémov nerozvíjali, vznikli by krajnosti:

1. ak by riešili len praktické problémy, mal by charakter prakticizmu a veda by stagnovala
2. ak by sa riešili len problémy vedy, prax by nedostala dosť podnetov a informácií a dochádzalo by k zastávaniu praktických.

Skúmanie v sociológií je spojené s faktami a poznatkami. Výsledok akéhokoľvek riešenia problému v spoločnosti je poznávanie faktov. Každá veda sa opiera o fakty. Vedecké fakty musia byť zachytené objektívne a nemožno s nimi zaobchádzať ľubovoľne.

Nemožno vynechať alebo zamlčať fakty, kt. sú dôležité pre objektívne vyhodnotenie skutočností. Takýto subjektivizmus pri práci s faktami znemožňuje odhaliť objektívne vzťahy a poznať objektívnu skutočnosť. Skresľovať výskum možno aj preto, pokiaľ nie sú dostupné skutočné fakty. Pri zachytávaní faktov sa prejavujú aj individuálne rozdiely činnosti bádateľov. Objektívne – schopnosti komunikovať, zostaviť dotazník, neschopnosť správne vyhodnotiť výsledky.

Formulovanie problému výskumu znamená opustiť hranice poznaného a pohybovať sa v oblasti nepoznaného. Za nepoznané sa považujú nové informácie, kt. sa získavajú pre sociálnu objednávku.

Sociálna skutočnosť je zložitá, prebieha v nej veľa procesov, kt. sa navzájom prelínajú a preto sa veľmi ťažko odhaľujú. Preto niektoré fakty unikajú, iné výskumník nechá uniknúť ako menej dôležité a ďalším pripíše väčší význam ako v skutočnosti majú.

S faktami možno pracovať v nasledovných etapách:

1. zhromažďovanie faktov
2. porovnávanie faktov, triedenie a hodnotenie
3. hľadanie súvislostí medzi nimi

Do prípravnej fázy môžeme začleniť aj predvýskum. Predvýskum je súčasťou prípravnej etapy. Môže byť náhodný alebo zákonitý, je to realizácia zberu informácií na malej vzorke respondentov, kt. nám potvrdí správnosť výberu otázok v dotazníku alebo osobné predpoklady pre vedenie rozhovoru s inými ľuďmi.

Ciele a úloha výskumu

Cieľ – čo chceme získať/dosiahnuť (napr. zozbierať dostatok inf. o tom, aby sme mohli zistiť kt. drogy sa najčastejšie konzumujú, prečo a kde)Úloha – čo všetko sa urobí, aké sú kroky, aby sa výskum mohol objektívne realizovať, napr. preštudovať literatúru, vybrať skúmanú vzorku.

Vzorka musí byť reprezentatívna, reprezentuje určitú kategóriu ľudí. Nikdy nemôže byť vyčerpávajúca.

Výber vzorky -v sociológií

metóda = výberu vzorky, náhodne/zákonite, jednostupňový/viacstupňový výber,

technika = spôsob zisťovania, dotazník/pozorovanie/rozhovor/experiment

procedúra = spôsob vyhodnotenia výsledkov, kvantitatívne/kvalitatívne.

V sociologickom výskume nehovoríme o ľuďoch ale respondentoch.

Predbežná analýza

1 – spôsob výberu výskumnej vzorky

- náhodilý - nikým sa neobmedzujeme, zbierame inf. napr. od toho, koho stretneme

- zákonitý – vyberáme napr. región, vek, pohlavie, ...

Rozhoduje o objektívnosti a pravdivosti výsledkov výskumu

2 – Výber výskumnej metodiky, techniky – akým spôsobom sa informácie od respondentov budú získavať. Napr. dotazník je považovaný len za pomocnú metódu, kt. treba doplniť inou.

3 – Zvážiť, na akej úrovni vyhodnotíme zistené informácie

- kvantitatívne vyhodnotenie – čísla, tabuľky, grafy

- vzťahová analýza – zistenie príčin týchto štatistických údajov (veľmi ťažký proces, môže ho urobiť len človek, kt. jav pozná

Skúmanie v sociológií a iných vedách je náročné na prácu s faktami a poznatkami. Výsledkom akéhokoľvek riešenia problému v spoločnosti je porovnávanie faktov. Každá veda sa opiera o fakty.

Požiadavky na fakty:

3. vedecké fakty musia byť zachytené objektívne, t.j. napr. viacerými metódami, nemožno s nimi zaobchádzať ľubovolne
4. nemožno vynechať/zamlčať fakty, kt. sú dôležité pre objektívne vyhodnotenie skutočnosti
5. takýto subjektivizmus pri práci s faktami znemožňuje odhaliť objektívne vzťahy a poznať objektívnu skutočnosť – skutočnosť sa skresľuje, ak nie je prístup ku skutočným faktorm
6. pri zachytávaní faktov sa prejavuje aj individuálne rozdiely činnosti bádateľov (vzťahová analýza)
7. sociálna skutočnosť je veľmi zložitá, prebieha v nej množstvo procesov, kt. sa navzájom prelínajú a preto sa aj veľmi ťažko odhaľujú, preto niektoré fakty unikajú, iné výskumník nechá uniknúť ako menej dôležité, a ďalším pripíše väčší význam, než v skutočnosti majú
8. s faktami možno pracovať v nasledovných etapách:

1) zhromažďovanie faktov

2) porovnávanie faktov, triedenie a hodnotenie

3) hľadanie súvislostí medzi faktami

Do prípravnej fázy patrí aj predvýskum – môže byť náhodný/zákonitý

- realizácia zberu inf. na malej vzorke respondentov, kt. potvrdí správnosť výberu otázok v dotazníku/osobné predpoklady pre vedenie rozhovoru s inými ľuďmi.

P4

Zber informácií

Výskumné techniky – zbierajú sa informácie

Výskumné metódy – robí sa vzorka

Podľa toho či ide o praktický alebo teoretický výskum

Empirický výskum – používa sa pozorovanie, dotazník, rozhovor, štúdium dokumentov, experiment

Teoretický výskum – metódy logického vyhodnocovania/zberu (na základe myšlienok dokážeme vytvoriť nový poznatok, typické pre výskumné ústavy).

Rozdiel medzi empirickým a teoretickým výskumom – možno posúdiť len teoreticky. Teoretický bez empirického nemôže existovať a empirické podklady bez logického vyhodnotenia zostávajú prakticizmom bez možnosti zovšeobecnenia.

Pozorovanie

Technika, typické pre prírodné vedy. Uplatňuje sa hlavne v školskej praxi, má charakter hospitácie – spôsob kontroly pedagogického procesu predstaveným školy. Je to činnosť – zámerná, pripravená, zameraná na zachytávanie javov a procesov, kt. nám umožnia odhaľovať súvislosti a vzťahy skúmanej skutočnosti. Ide o bezprostredné kognitívne vnímanie.

Typy pozorovaní

– krátkodobé (zistíme náhodilé a podstatné údaje, ak realizujeme opakovane, je vhodné spraviť stredno-dlhodobé) /dlhodobé (náročné na prípravu, financie, čas),

– jednorazové (ak sa nedá opakovať, nemôžeme potvrdiť validitu, mali by byť podobné podmienky, aby sa výsledky dali použiť na zovšeobecnenie) / opakované

– zjavné (je seriózne ale objekt sa môže prispôsobovať – očakávané správanie) / skryté (môže prinášať objektívnejšie informácie, malo by byť audiovizuálne)

– zámerné (prípravná fáza – stanoviť ako sa bude pozorovať, pozorovací hárok, určiť priebeh pozorovania)  / náhodné (záleží na intenzite podnetu akú má kvalitu)

– zúčastnené (pozorovateľ je súčasťou skupiny, kt. pozoruje) / nezúčastnené (nie je účastník skupiny, pozorovateľ do skupiny nepatrí, jeho prítomnosť je rušivá)

Výhody

- je možné využiť techniku – o to je jednoduchšie pre pozorovateľa

- najprirodzenejší spôsob zberu informácií (zrak získava 90% vnemov)

- je možné využiť techniku na zväčšenie a opakované premietanie

- najmenej rušivo pôsobí na objekt pozorovania

- pozorovaním sa získavajú vždy nové informácie

Nevýhody

- je drahé, pretože je potrebné osobne sa ho zúčastniť alebo využiť techniku (čas + financie)

- je náročné na tréning a prípravu, schopnosť pozorovať len daný jav a nevšímať si nesúvisiace

- môže byť morálne problematické (sledovanie, )

Postup pozorovania:

1. stanoviť predmeť a cieľ pozorovania

2. rozložiť objekty na zložky

3. sformovať pracovnú hypotézu – čo kde kedy ako

4. rozvrhnúť činnosti na miesta a čas

5. zaznamenať – do hárkov

6. opísať kvantitatívne a kvalitatívne stránky – má zachytiť všetky skutočnosti

7. empirické znaky – sústrediť a pripraviť na analýzu

Pozorovanie – objektívny zber informácií, objektívnosť sa dosahuje nestrannosťou pozorovateľa, zachytávaním čo najväčšieho počtu informácií a dlhodobosťou pozorovania. Možno ho považovať za vedecké ak má presne stanovený cieľ, premyslený spôsob práce s pozorovacím hárkom, predmet pozorovania a plánovité zbieranie informácií. Plánovitosť sa dosahuje vypracovaním programu pozorovania, časového harmonogramu, presného finančného krytia a hmotného zabezpečenia pozorovania. Objektívnosť predpokladá pravdivé (bez sympatie a antipatie) a presné vnímanie javov a procesov. Pravdivosť a presnosť vnímania sociálnych javov sa nezaznamenávajú v protokoloch, protokoly možno doplniť o magnetofónové záznamy, záznamy urobené kamerou, fotografie, možno zabezpečiť opakovateľnosť pozorovania. Špecifickou črtou pozorovania je pozorovanie prirodzeného priebehu, do uvedeného priebehu nemôže vedecký pracovník vnášať svoje názory a komentráre ale musí oceniť prirodzenosť zaznamenaného javu, táto požiadavka sa označuje ako štandardnosť pozorovania, neovplyvniteľnosť, predchádzanie náhodilosti. Umením v pozorovaní je zachytiť nielen vonkajší priebeh skúmaných javov ale i vnútorné vlastnosti a vzťahy. Vzťahy medzi skúmanými javmi možno zisťovať myšlienkovými operáciami, analýzou, syntézou, abstrakcou, kt. sa uplatňuje pri rozbore záznamov pozorovacích hárkov (pri premietaní nasnímaních skutočností). Cieľom pozorovania ako vedeckej techniky zberu informácií nie je iba fotografovanie skutočností, registráciou faktov ale i hľadanie súvislostí medzi činiteľmi, kt. uvedené fakty spôsobujú. Pri používaní techniky pozorovania možno postupovať tým spôsobom, že pozorujeme záznam vzorky udalostí, zaznamenávame časový priebeh komplexne. Môže sa stať, že niektoré podstatné udalosti nezaznamenávame. Pri zázname časových celkov zachytývame SJ v určitých časových intervaloch, napr. len v niektoré dni v týždni a nedostávame informácie reprezentatívneho charakteru.

Protokoly pozorovania – patria k základnému vybaveniu pozorovateľ, pozorovateľ v nich zaznamenáva do vopred pripravených tlačív správanie podľa stanovených požiadaviek, správanie môže hodnotiť podľa posudzovacích škál, kt. umožnia jednoduché kvantifikovanie pozorovaného javu. Umožňuje opakovane sa vracať k pozorovanej skutočnosti, sú základom pre ďalšiu analýzu získaných faktov.

Celkové hodnotenie pozorovania – jedno z najťažších techník zberu inf., na jednej strane pozorujem, na druhej aj zaznamenávam – náročné na trpezlivosť, určitý zvyk, tréning, prípravu. Pozorovanie možno použiť ako samostatnú techniku i ako doplnok k rozhovoru či dotazníku, hlavne pri rozhovore sa môže pozorovanie uplatniť – na menšej vzorke. Na pozorovanie sa treba pripraviť ako na akúkoľvek inú techniku zberu inf.

P5

Dotazník

V 19. storočí sa ním realizovali výskumy v školstve USA, neboli však dobre navrhnuté.

Technika, je to zhromažďovanie odpovedí na presne položené otázky. Špecifiká – charakteristický pre spoločenské vedy + veľký počet respondentov za krátky čas + málo náročný na financie..

Výhodou je veľká početnosť respondentov v relatívne krátkom čase, nízka nákladnosť. Začal sa používať v 2. polovici 19. storočia na zisťovanie názorov žiakov, kt. končili základné školy a išli sa na strednú školu (1840).

Masové používanie dotazníka v 20. storočí neprinášalo očakávané výsledky čo spôsoboval povrchný a laický prístup ku zberu informácií. Nedostatky boli vo formulácií otázok, výbere skúmanej vzorky, kt. často nemala reprezentatívny charakter a odborníci kritizovali aj nedostatočnú kvalitu dotazníkov, kt. sa týkala formulácie otázok, usporiadania a výstižnosti položených otázok. Na odstránenie nedostatkov sa rozpracovali metodiky zberu informácií dotazníkom – napr. je vhodné určiť maximum otázok na kt. sú ľudia ochotní odpovedať, či má možnosť.

Dotazník možno používať ako objektívnu techniku zberu informácií ak:

sa venuje primeraná pozornosť príprave dotazníka (zosúladiť cieľ s výberom otázok).

1. Otázky priamo súvisia s cieľom výskumu

2. Logické usporiadanie otázok podľa obsahu

3. Nesmie obsahovať pravopisné chyby,

4. Otázky musia byť výstižné aby ich pochopil aj najmenej vzdelaný respondent (prispôsobiť sa)

5. Optimum je 20, max. 30 otázok, inak respondent stráca záujem a sústredenie.

Dotazník musí mať premyslenú koncepciu, sú vyradené náhodné a nepodstatné javy, javy zriedkavo sa vyskytujúce, je treba odbornosť pri formulovaní hypotéz. Vedeckosť dotazníka závisí na teórií z ktorej vedecký pracovník vychádza a na premyslených východzích hypotézach. Hypotézy umožňujú formulovať otázky na podstatné stránky skúmaných javov a procesov.

Otázka (širší pojem položka). Otvorená otázka – umožňuje vlastnú odpoveď.

Polootvorená otázka – sú na výber alternatívy alebo je možné vlastnú odpoveď.

Ústrednú úlohu v dotazníku má voľba otázok (položiek). Otázky musia byť konkrétne formulované a môžu sa pýtať len na 1 problém. Otázky musia byť prensné, príliš široké, vyvolávajúce rôzne asociácie. Respondent musí byť motivovaný k jasnej odpovedi na jasnú, zrozumiteľnú otázku. Všetci respondenti musia chápať otázky, otázky musia byť prispôsobené respondentom. Otázky nemožno kombinovať a pýtať sa na 2 informácie naraz, pretože výsledok je nepresný. Otázky nesmú byť sugestívne, navádzať k určitým odpovediam. Je dôležité vylúčiť otázky, kt. majú vedomostný charakter, nie je to test.

Otázky musia byť po štylistickej stránke správne. Spôsob kladenia otázok v dotazníku určuje úroveň odpovedí respondentov. Na začiatku musia byť úvodné otázky. Jadrom výskumu sú ústredné otázky, ktoré nasledujú keď sa respondent začne sústrediť. Použijú sa podstatné otázky. Na záver sa používajú filtračné otázky, kt. zisťujú informovanosť, odbornosť, pravdivosť. Nasleduje poďakovanie, prípadne odmena.

Typológia otázok dotazníku:

1. otvorené – neštruktúrované, napr. uveďte, kt. používate – umožňujú voľne sa vyjadriť, neobmedzujú odpovedajúceho, nie sú vymedzené obsahom, formou ani rozsahom, možňujú hlbšie preniknúť do podstaty skúmaného javu. Poskytujú obsažnejšie informácie, úroveň odpovedí závisí na schopnosti respondenta sa vyjadrovať. Spracovanie otvorených otázok je veľmi pracné a časovo náročné, ťažko sa vyhodnocujú

2. uzavreté – štruktúrované, pomáhajú respondentovi vybrať si medzi viacerými alternatívami, najjednoduchší je výber medzi 2 otázkami. Odpoveď na ponúknuté alternatívy možno realizovať zakrúžkovaním, stupnicou (škálovaním), bodmi (1-100).

3. polootvorené – čiastočne štruktúrované, formulujú sa alternatívy, poslednou alternatívnou je voľná možnosť sa vyjadriť.

Vzťah dotazníka a respondenta musíme zdôvodniť ešte pred kladením otázok.

Je dôležité uviesť spoločenský význam výskumu. Respondent musí byť presvedčený, že za ním prichádza iba pre informácie, kt. nemôže získať iným spôsobom. Ohľaduplnosť a dodržiavanie etických aspektov je potrebné považovať za samozrejmosť.

Významným aspektom je výber skúmanej vzorky – dôležitá je veľkosť vzorky, kt. súvisí s predpokladanou návratnosťou dotazníka. Je nevyhnutné odhadnúť predpokladanú návratnosť dotazníkov. Na rozdiel od ostatných techník je interakcia medzi výskumníkom a respondentom neosobná, čo prináša viac nevýhod ako výhod.

Dotazník je najlacnejšou technikou pre hromadné zisťovanie, umožňuje jednoduché vyhodnotenie a odpovede sú použiteľné pre dlhý čas.

Anketa – uplatňuje sa v tlači ako zber informácií pozostávajúci z 2-3 otázok, zameraný na obsah otázok. Nevýhody – malá návratnosť, nemôžeme si overiť pravdivosť odpovedí, nemôžeme si overiť, či respondenti dokázali otázky pochopiť. Nedostatky sa dajú čiastočne odstrániť tým, že sa použijú filtračné otázky. Dobrý dotazník má vyhovovať 2 požiadavkám:

- účelovo-technickej požiadavke – presnosť otázok a očakávaná presnosť odpovedí

- psychologickým podmienkam vytvoriť čo najoptimálnejšie podmienky pre vyplnenie dotazníka.

Spôsob vyplnenia dotazníka musí byť jednoznačne uvedené.

P6

Rozhovor / interview

Výnimočnosti:

9. veľká výhoda je priama sociálna interakcia medzi respondentom a výskumníkom
10. umožňuje výskumníkom reagovať na správanie respondenta a robiť vážnejšie závery zo správania ako z obsahu toho, čo rozpráva
11. umožňuje hlbšie pochopiť názory respondenta
12. umožňuje prispôsobenie výskumníka respondentovi v kladení otázok terminológiou, ktorá je pre respondenta prijateľná
13. umožňuje preniknúť výskumníkovi hlbšie do postojov respondenta
14. jediná výskumná technika, ktorá umožňuje získavať informácie trestno-právnej zodpovednosti. Informácie sa nezískavajú iba výpoveďou, ale aj reakciou, gestami, mimikou, ktoré môže zaznamenať technika.

Požiadavka na výskumníka

1. dostatočné vedomosti z psychológie, aby vedel vzbudiť dôveru u respondenta (že nezneužije informácie, že ich nepoužije na iné účely)
2. človek, kt. sa dokáže v rozohovore presadiť, psychicky dostatočné silná osobnosť, ktorá nenechá priebeh rozhovoru v rukách respondenta, ale dokáže jednoznačne požiadať respondenta, aby odpovedal len na položené otázky.

Rozhovor býva bez finančnej odmeny.

Typológie rozhovorov:

1. podľa počtu osôb s ktorými sa vedie:

- individuálny – najjednoduchší

- skupinový – potreba človeka, kt. bude zaznamenávať údaje

- hromadný – desiatky ľudí vedú rozhovor, kt. vedie výskumník

2. podľa prípravy a dodržiavania poradia v štylizácií otázok:

- štandardizovaný – presne určené poradie otázok aj ich znenie, veľmi náročný na zapamätanie znenia a poradia, tie isté otázky pre každého respondenta v rovnakom poradí a znení

- neštandardizovaný – jasný je cieľ prispôsobiť sa situácií, znenie a poradie otázok nie je záväzné pre všetkých respondentov, otázky možno meniť, dopĺňať, vynechávať podľa situácie. Umožňuje viesť prirodzený rozhovor, je náročné na zapamätanie odpovedí, je možné len to najpodstatnejšie. Pri dodatočnom zaznamenávaní zapisujeme len naše domienky, čím neskôr zaznamenávame rozhovor, tým väčšmi sa reálne a zaznamenané odpovede odchyľujú.

- pološtandardizovaný – máme predstavu o poradí a znení otázok, za istých podmienok ich možno meniť

3. podľa formulácií otázok (nemali by mať napovedajúci charakter)

- uzavreté – niekoľko alternatívnych odpovedí na výber

- polouzavreté – pomáha alternatívami, jedna z nich je voľná pre formuláciu

- otvorené – najlepšie, voľnosť respondenta

4.

- priame – pýtame sa na určitý jav/udalosť

- nepriame – nie sú určené priamo na respondenta

Priebeh rozhovoru:

1. príprava rozhovoru – vymedzienie problému, výber skúmanej vzorky, vypracovanie plánu rozhovoru, či bude výskumník sám alebo bude mať spolupracovníka. Či požiada externých zberateľov, ako sa budú respondenti vyberať.
2. výber typu rozhovoru – štandard/ne, ... či bude mať výskumník asistenta
3. obsahová strana – či sú otázky naštuduje z alebo ich bude formulovať spamäti, prípadne aj čítať.

Poradie otázok:

- všeobecné otázky – ohľadom konkrétnej osoby, zamestnanie, postavenie, ...

- otázky týkajú ce sa konkrétneho problému, najskôr menej dôležité, až keď bude respondent vtiahnutý do situácie možno prejsť na náročnejšie otázky, cca 12.-16. otázka, keď ešte nie je unavený

- záver – všeobecné, rozširujúce otázky (overejnie informovanosti a odbornosti respondenta, poďakovanie, predpoklad dˇalšej spolupráce, odmena za ochodu – väčšinou losovanie)

V priebehu rozhovoru je žiadúce stále motivovať respondentov k spolupráci v prejavovaní záujmu o ich odpovede. Pre prirodzený priebeh rozhovoru sú dôležité aj doplňujúce otázky, kt. tiež môžu motivovať.

Špecifické postavenie rozhovoru v porovnaní s dotazníkom

15. zaznamenávanie odpovedí – v rozhovore sa spoliehame na pamäť, aby sme dali respondentovi najavo, že jeho odpovede zaznamenávame, veľká náročnosť na pamäť (vybrať z počutého len to podstatné), ak by boli pri rozhovore 2,3 výskumníci a po rozhovore zaznamenávali počuté, bolo by to rozdielne – znehodnotenie výsledkov
16. respondenta možno požiadať o zvukový záznam (kvôli etickým / morálnym dôvodom), ide o efektívny spôsob, kt. neruší rozhovor, kt. je zaznamenaný, je to drahšie a treba ho prepísať
17. možno si pripraviť odpoveďový hárok, kde podčiarkujeme pripravenú škálu odpovedí, neprerušujeme rozhovor a máme podklady
18. možnosť zapisovania priebehu rozhovoru, treba na to upozorniť, prerušovanie rozhovoru na zaznamenávanie odpovedí

Technika rozhovoru sa často používa v kombinácií s inými (dotazník), respondent vypĺňa dotazník, možno na overenie s malou časťou urobiť rozhovor (tie isté otázky).

Nedostatkom rozhovoru je obmedzená možnosť práce s respondentmi (obmedzené množstvo respondentov, spravidla ľudia žijúci v okolí, je limitované náročnou technikou aj organizačne oproti dotazníku, vytváranie nerovnakých podmienok pre respondentov

Rozhovor sa používa tam, kde sa nedá uplatniť dotazník (trestná činnosť), v prípadoch, keď je dôležité overiť informácie (aj na malej vzorke respondentov), v prípade realizácie predvýskumu (rozhovor umožňuje výskumníkovi získať informácie v prostredí vo výskumnej problematike, použitie rozhovoru v predvýskume môže uľahčiť aj formuláciu cieľov výskumu).

Je potrebné, aby bol výskumník navodil atmosféru, ktorá bude respondentovi prijateľná nezainteresovane hodnotil odpoveď respondenta.

Špecifickým spôsobom rozhovoru je beseda – možno ju považovať za skupinový rozhovor, umožňuje rýchlejšie zhodnotiť viacero ľudí. V priebehu besedy je dôležité pozorovať aj správanie jednotlivcov, zisťovať pozíciu v skupine a vzťahy medzi jednotlivcami, v priebehu besedy je dôležitá pozícia výskumníka, medzi výskumníkom a besedujúcimi sa vytvára zvláštny sociálny vzťah, v ktorom je výskumníkovi prisudzovaná sociálna orla a preto je dôležitý jeho vek, náboženská a politická orientácia, rečové vady, musí sa taktne správať voči účastníkom besedy, pozíscia výskumníka uľahčuje postavenie vo vednej inštitúcií, pretože ho účastníci besedy považujú za odborníka, za najvhodnejšie sa povyžuje, ak sa výskumník prezentuje ako človek, kt. je len do určitej miery oboznámený so skúmanou problematikou a hľadá informácie u nezasvätených – besedujúcich. Účastníci besedy – aktívny účastník, trémista/introvert, dominantný, samodiskutujúci, kverulant, mlčiaci + moderátor.

Rozhovor je výhodnou technikou zberu informácií pre respondentov, kt. sa radi vyjadrujú ústne a pre výskumníkov, kt vedia vzbudiť dôveru a záujem respondentov.

P7

Štúdium dokumentov

V SV možno pracovať s rozličným písomnými dokumentmi, kt. poskytujú dôležité alebo jediné inf. s konkrétnych skúmaných javoch, inf. sa môžu mať charakter zaznamov zrokovaní rozličných inštitúcií (od rokovania prezidenta SR až po rokovanie zastupiteľstva obce), môžu byť záznamom o inšpekciách, kontrolách, kroniky a iné písané dokumenty.

Dokumenty môžeme rozdeliť na:

- neoficiálne – odvodené z oficiálnych, rozličným spôsobom upravené a pre konkrétne potreby často aj vytrhnuté. Je potrebné hľadať iné dokumenty, kt. overia takto získané informácie, overiť ich spoľahlivosť, zistiť záver, pre kt. boli vypracvané a zistiť autora dokumentov. Sú potrebné 3 neoficiálne zdroje dát, aby sme mohli neoficiálne dokumenty považovať za pravdivé. Pri hodnotení dokumentov je potrebné brať do úvahy dobu, v kt. vznikli a súvislosti, za kt. boli vypracované.

- oficiálne – správy, kt. vyžadujú riadiace inštitúcie od svojich podriadených. Nariadenia, predpisy právneho a ekonomického charakteru a dokumentov, kt. majú charakter vyhlášok, kt. sú záväzné k určitému dátumu pre všetkých občanov štátu – napr. rodný list, zakladajúca listina TnUAD.

- primárne/sekunárne/terciárne – takéto zoradenie možno urobiť podľa pôvodnosti a autentickosti dokumentov. Rozlíšiť pôvodnosť/hodnovernosť u starších dokumentov je niekedy veľmi zložité. Primárne – zostavujú sa na základe bezprostrednej registrácie prebiehajúcich javov a procesov s použitím priameho pozorovania/rozhovoru – napr. súdne protokoly, záznamy matriky, protokol o vykonanej štátnej skúške. Sekundárne – sú zovšeobecnením primárnych dokumentov, napr. rozličné ročenky.

- písomné, šifrované (číslice, diagramy, grafy v štatistikách), iným spôsobom vytvorené. Pri práci s dokumentami si výskumník musí uvedomiť, že väčšinou neboli pôvodne vyhotovené pre sociálny výskum.

Je to jedna z najťažších techník zberu inf., kt. predpokladá podrobné štúdium materiálov, kt. musí výskumník dávať do vzťahu ku skúmanému problému a podrobne poznať dobu, v kt. materiály vznikli. Písomné dokumenty sa analyzujú dvojakou metódou.

- kvantitatívna analýza – čísla, roky, inf. kvantitatívneho charakteru

- kvalitatívna analýza – obsahová analýza, obsah sa rozloží na malé časti. Procedúra, pri kt. sa rozoberá, študuje obsahová a odborná stránka textu.

Hodnovernosť analýzy závisí na hĺbke teoretického vzdelania výskumníka, na presnom formulovaní kategórií a na serióznosti rozboru predloženého textu.

V písomných dokumentoch je ukryté množstvo informácií, kt. môže poskytnúť poznatky z oblasti práva, kriminality, hospodárenia, školstva, zdravotníctva, spôsobu života ľudí v určitých výnimočných obdobiach.

Etapy/fázy sociálneho výskumu v ktorých možno využiť štúdium dokumentov: (predvýskum, v stanovení cieľov výskumu)

1. štúdium dokumentov má v priebehu výskumu viacero použití – v prípravnej fáze na získavanie informácií o skúmanom probléme z verejných/súkromných dokumentov.

2. možno ho využiť na priamy zber inf.

3. uplatňuje sa aj pri porovnávaní výsledkov výskumu s výsledkami iných výskumov, kt. boli realizované podobným spôsobom.

4. materiály získané štúdiom dokumentov sa môžu využiť ako zdroj položiek pre tvorbu škál, pre formuláciu otázok v dotazníku, pre zisťovanie validity iných výskumných techník.

P8

Experiment

Z lat. exporior – skúšam, poznávam. V každej vednej disciplíne sa považuje za najdôležitejší, v prírodných aj technických vedách. Je to empirická technika. Experiment je zámerná, plánovitá, opakovaná činnosť, pri ktorej sú výtvorené presne kontrolované podmienky. Cieľom je potvrdiť hypotézu, zákonitosti vzťahu vymedzených podmienok, dokázanie hypotézy a výsledok. Veľkou výhodou je nekonečná opakovateľnosť, pričom môžeme meniť podmienky.

Podstata experimentu – existuje závislá a nezávislá premenná. Porovnáva sa ako nezávislá premenná vplýva na závislú premennú – ako nezávislá stimuluje zmeny na závislej premennej. Závislosť sa rôznymi spôsobmi meria, musí sa správne určiť. Prostredie je užšie a širšie, v kt. sa odohráva:

- prirodzený – najvhodnejší, môže realizovať každý, napr. zmena zloženia pracovnej skupiny, presun zamestnancov

- laboratórny – môže realizovať iba skupina odborníkov, majú rozličné meracie prístroje – detektor lži. Možno modifikovať prostredie a podmienky, ktoré naň vplývajú.

Druhy experimentov:

Podľa cieľa        - heuristický – objavenie nových vzťahov a zákonitostí

                - verifikačný – preveruje sa platnosť či neplatnosť hypotézy

Podľa času        - ex post facto –

                - ex pro factum -

V rámci sociologického experimentu môžeme hovoriť o ekonomickom, právnom, pedagogickom, sociálno-psychologickom, metodickom.

Matematické formy

Analýza – rozklad na časti,

Syntéza – súčasti celku sa dávajú dohromady

To umožňuje zistiť príčinu súčasného stavu.

Z cvík

Analýza dokumentov

Ide najmä o analýzu textu a obrázkov. Textom sú osobné dokumenty, štatistiky, informačné noviny, denníky, ikonografia. Sú to rukopisné/tlačené odkumenty, účelové/zostavené nezávisle, osobné/neosobné, oficiálne/neoficiálne, zachytené písomne/audiovizuálne, primárne aj sekundárne.

Postup:

1. výber dokumentov

2. kritické zhodnotenie – validity a použiteľnosti

3. rozbor dokumentov – kvantita a kvalita

Metódy:

1. konštruktívna metóda – rekonštrukcia, interpretácia obsahu, výklad, vychádza z koncepcie

2. typologická – vyhľadávajú sa znaky – typy. Treba poznať okolnosti – kvantitatívna správa.

3. štatistické spracovanie – zisťovanie závislostí medzi znakmi

4. metóda príkladov – pomocou autobiografie

5. analýza – skúma slová, kvantitu, obsah

Škálovanie

Spôso kvantitatívnej analýzy – cieľom je vytvoriť jednotný znak, kvalitatívne rôznorodé znaky sa prevádzajú na kvalitu – merateľný znak. Existujú rôzne škály – podľa charakteru. Požiadavka – merateľná, musí diferencovať, väčšia škála umožňuje presnejšie určiť pozíciu.

Má párny/nepárny počet bodov – nepárna obsahuje neutrálny bod – nevedomosť, neurčitosť. Škály sú overované a potvrdzované kvalifikovaným odhadom expertom. Objektívnosť – teoretické skúsenosti/vedomosti/pokus + omyl.

<, >, =, intervaly, graficky, bodovacia technika, poradová (1,2,3,4,5), kardinálna (-2,-1,0,1,2)

Porovnanie techník

Z hľadiska – času, podstaty, financovania.

Dotazník – najpoužívanejší, náročný na zostavenie (otázky a poradie), jednoduchší na vyhodnotenie, lacný, nenáročný, povrchný, hromadnosť

Anketa – málo otázok, nemá výpovednú hodnotu

Rozhovor – časovo a finančne náročný, menšie vzorky, zisťuje stav vedomia, nie objektívny stav ale jeho odra.

Pozorovanie – treba objektivitu pozorovateľa, je náročné na čas aj finančne, skúma

Experiment – najnáročnejšia, najdrahšia technika

Štúdium dokumentov –

Sociálny audit

Sociálny audit = prehľad psychických podmienok, faktorov a javov pre potrebu manažérskej práce. Hodnotenie podľa etalónu – stupníc a jednotiek.

Interpretácia výsledkov výskumu

1. popis – deskripcia javu

2. posúdenie súvislosti, či existujú vzťahy -

3. výroky záveru sú čo možno najlepšie zdôvodnené

Je možné viac výsledkov a tvrdení. Výroky môžu byť skonštatované aj ako nepravdivé. Ak sa hypotéza nepotvrdí, môže byť nepravdivá/nedostatok, či zlé vstupy výskumu.

Zostavenie záverečnej správy o výsledkoch výskumu – úvod, vysvetlenie cieľov a popis, zhrnutie pre prax.