Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Hospodárska politika EÚ

vypracované otázky ku skúške (vyriesene_otazky_ku_skuske.doc)

         Fakulta sociálno – ekonomických vzťahov

Trenčianska univerzita  Alexandra  Dubčeka v Trenčíne

Predmet :  Hospodárska politika  Európskej  únie

Otázky  

1. Jednotlivé  fázy  ekonomickej integrácie
2. Teória  ekonomickej  globalizácie a ekonomickej integrácie  (grafy  netreba)
3. Historický vývoj m myšlienok integrácie
4. Začiatky  integrácie  v západnej   Európe
5. Integrácia a reformy  v 90. rokoch
6. Európsky  parlament
7. Rada  EÚ
8. Európska komisia
9. Európsky  ombudsman
10. Politika hospodárskej súťaže
11. Priemyselná politika   EÚ
12. Definícia spoločnej poľnohospodárskej politiky  (SPP)
13. Nástroje   SPP
14. Reformy  SPP
15. Slovensko a SPP
16. Regionálna politika   EÚ – podstata
17. Nástroje  regionálnej politiky  EÚ
18. Migrácia  a EÚ – vzťah  „starých“  a „nových“  štátoch
19. Európsky  rok mobility
20. Rozpočet  EÚ   - príjmy
21. Rozpočet  EÚ  - výdavky
22. Rozpočet  EÚ  na roky   2007 - 2013
23. Spoločná dopravná politika   EÚ
24. Podstata  Európskej  menovej  únie
25. Politika   EÚ  voči tretím krajinám
26. Politika  EÚ  a životné prostredie
27. Turecko a EÚ -  ekonomické  aspekty
28. Turecko a EÚ – politické  aspekty
29. Geografické  členenie  krajín  Európskej únie
30. Veľká Británia a EÚ
31. Nórsko a EÚ
32. Rozšírenie  ES v roku 1973
33. Rozšírenie  Es v roku 1986
34. Rozšírenie EÚ  v roku 1995
35. Rozšírenie  EÚ  v roku 2004

1. Jednotlivé fázy ekonomickej integrácie

    Ekonomická globalizácia zásadne mení základne poznatky ekonomickej vedy. Konkrétne možno prezentovať tieto fenomény zmien:

Základné produktívne faktory modernej trhovej ekonomiky – kapitál, práca a pôda – fungujú v zmenenej forme aj naďalej. Primárnym zdrojom hodnôt sú vedecko-technické poznatky, predovšetkým informačné technológie, ich priame a veľmi efektívne využívanie v celej sfére podnikateľských aktivít.  Globalizácia znamená vznik kvalitatívne novej medzinárodnej deľby práce: vznik globálneho ekonomického centra s najvyššou kvalitou všetkých ekonomických i finančných parametrov.

    Rozhodujúce postavenie v globálnej ekonomike majú nadnárodné podnikateľské firmy, ktoré su v skutočnosti hlavnými aktérmi globálneho hospodárstva. Monopolná sila týchto svetových gigantov znamená stále posilňovanie ich moci – v podstate na úkor suverenity jednotlivých, najmä menších štátov.

    Medzinárodnú ekonomickú integráciu definujeme ako systém procesov  intenzívnejšieho, dobrovoľného a cieľavedomého komplexu ekonomických, vedecko-technických a ďalších spoločenských zlučovaní a zjednocovaní jednotlivých samostatných štátov s cieľom dosiahnutia nového a podstatne významnejšieho ekonomicky a neskoršie politicky integrovaného celku vyššej kvalitatívnej úrovne nielen služieb a produktov, ekonomických a menovo-finančných procesov, najmä však kvality života obyvateľov.

    Cieľom medzinárodnej ekonomickej integrácie je vybudovať v rámci globálnej ekonomiky nový kvalitatívne i kvantitatívne všestranne vyspelý celok – v príprade európskej integrácie – medzinárodnú ekonomickú integráciu s 500 miliónmi ľudí, plne porovnateľnú s ekonomickou, podnikateľskou i spoločenskou kvalitou USA.

    Globalizácia a medzinárodná ekonomická integrácia sa podmieňujú a doplňujú a oba majú pozitívny vplyv na svetový hospodársky a sociálny rozvoj.  

Vo svete sa uplatňuje:

1. mikroekonomická integrácia ( Prepájanie a spájanie hospodárskych subjektov na úrovni firiem a subjektov formou uzatvorenia zmlúv a dohôd vo výrobe, obchode, výskume a vývoji. Z hľadiska vytvárania medzinárodnej ekonomickej integrácie sa hovorí o negatívnej (založená na odstraňovaní prekážok, ktoré bránia plneniu cieľov integračného zoskupenia) a pozitívnej (vytváranie podmienok pre prechod zoskupenia z jedného kvalitatívneho stupňa do druhého vyššieho stupňa)).
2. makroekonomická integrácia  (na úrovni štátov, odvetví)

1. makroekonomické formy (pásmo voľného obchodu, colná únia, spoločný trh..)

    Proces tvorby medzinárodnej ekonomickej integrácie má spravidla nasledujúce vývojové etapy:

1. Zóna voľného pohybu tovarov

1. vzájomné odstránenie ciel a množstvových obmedzení medzi členmi bez spoločnej colnej tarify navonok (napr. EFTA už od roku 1959).

2. Colná únia

     -    spoločné colné územie, spoločná colná tarifa členských krajín navonok (napr. EHS už

           od roku 1968).

3. Spoločný trh

     -    colná únia a plná mobilita produktívnych faktorov v rámci integrácie – t.j. voľný

           pohyb kapitálu, pracovných síl, tovarov a služieb (napr. EHS od 1.1.1993).

4. Hospodárska únia

     -    spoločný trh sa rozširuje o spoločnú hospodársku, obchodnú, vedeckú, mzdovú,

          sociálnu a poľnohospodársku politiku.  Je významným krokom k politickej integrácii

          a spoločnému občianstvu únie (napr. Maastrichtskou zmluvou vstúpila do platnosti

          1.11.1993 zmluva o Európskej únii).

5. Hospodárska a menová únia

     -    hospodárska únia sa rozširuje o spoločnú menovú politiku i spoločnú meno (Euro).  

         (Napr. podpisom Amsterdamskej zmluvy 1.5.1999 došlo k vytvoreniu Európskej

         hospodárskej a menovej únie, 12 členských krajín zaviedlo spoločnú menu Euro od

         1.1.2002).

6. Jednotná globálna ekonomika

          -   prezentuje cieľovú projekciu medzinárodných integračných tendencií globalizujúceho sa sveta. Jednotné kvalitatívne ekonomické parametre, jednotná mena, obrovká dimenzia jednotného globálneho trhu predstavujú v podstate ideálne parametre trhového svetového hospodárstva.

    Vstup každej členskej krajiny do integračného zoskupenia znamená – okrem pozitívnych faktorov  aj významný ekonomický prínos v kvalitatívnom i kvantitatívnom raste ekonomiky, tiež v rozvoji spotreby a následne aj v raste kvality života.  Osobitne významné sú nové kvalitatívne parametre tvorby hrubého domáceho produktu, produkcia tovarov a služieb na podstatne širšom integrovanom trhu. Významným prínosom je budovanie colnej únie, odstránenie všetkých prekážok pre pohyb tovarov, služieb, kapitálu i pracovných síl. Pohyb tovarov medzi členskými krajinami prestáva mať charakter medzinárodného pohybu tovarov. Nastáva voľný pohyb tovarov v rámci integrovaného spoločenstva.

Plusy hospodárskej integrácie:

2. vzájomné bezpečnostné väzby, nižšie rizikov vojen,
3. jednotný trh
4. cezhraničná sloboda pohybu
5. vyššie investície
6. upevňovanie demokracie
7. prispôsobenie menších krajín väčším štátom – vyššej kultúre národa

Mínusy hospodárskej integrácie:

8. strata suverenity štátnej príslušnosti
9. redukcia právomocí, kompetencií národných vlád
10. strata pracovných miest a ochrana domáceho trhu
11. obavy z rozšírenia obchodu s drogami
12. presadzovanie jednotných právnych noriem, ktoré nezohľadňujú kultúru, sociálne, ekonomické situácie daných štátov

Príčiny integračných procesov

1. ekonomické – voľný obchod, trhy
2. politické – potreba inštitúcií

2. Teória ekonomickej globalizácie a ekonomickej integrácie

    Primárny význam má rozvoj a čo najvyššia úroveň aplikácie vedy, nových technológií a inovácií v projekci najvýznamnejších integrovaných  celkov globálneho sveta.  Európska ekonomická integrácia – reprezentovaná Európskou úniou – formuluje svoj cieľ: vybudovať dynamicky sa rozvíjajúci integrovaný celok najvyššej kvalitatívnej úrovne globálnej ekonomiky do roku 2010 (v roku 2003 však EÚ vykazuje len 85% produktivity práce ekonomiky USA).

Osobitný význam majú nebývalé možnosti integrovaného trhu  na úseku medzinárodného využívania kapitálu, tovarov, služieb, pracovných síl.

    Kapitál predstavuje významný faktor podnikania, jeho kvalitatívny znak súčasnosti spočíva v jeho globálnom charaktere: pohybuje sa vždy k svojmu najvyššiemu zhodnoteniu v celej globálnej sfére. V poslednom období je to najmä prvoradá globálna ekonomika USA.

Druhou základnou charakteristikou globálneho pohybu kapitálu je jeho primárne napojenie – plná, stála kompatibilita s globálnym vedeckým progresom. Významnou sférou efektívneho podnikania globálneho kapitálu je sféra rozvojového sveta, osobitne Čína, tiež aj tzv.tranzitívne ekonomiky, napr. pohyb kapitál z rozvojových krajín do globálneho ekonomického  centra v súčasnosti presahuje objemy pohybu kapitálu z centra do globálneho ekonomickej periférie. Globálny kapitál má v produktívnom procese dominantné postavenie, ktoré sa – najmä v integrovanom prostredí ďalej umocňuje. Významné v tejto súvislosti sú aj zmenené funkcie štátu – podpora vstupu zahraničného kapitálu do vlastnej ekonomiky, patrí t.č. k významným štátnym prioritám, aj prínosy zo strany zahraničného kapitálu pre štátne fiškálne príjmy sú len minimálne. Prakticky zahraničný kapitál v krajine pôsobenia prezentuje len sekundárne efekty – zamestnanosť, rast exportu, subdodávky domácich firiem, najmä rozsiahle multiplikačné efekty v rámci integrovanej ekonomiky. Pôsobenie zahraničného kapitálu v podmienkach integrovanej ekonomiky je realizované prevažne formou monopolistického pôsobenia na integrovanom trhu. Kapitál svoje monopolné postavenie často mení – následkom podstatných výhod rozsiahleho integrovaného prostredia: výnosov z rozsahu, technologického progresu, nízkych mzdových nákladov, inovácií a podobne.

    Základnou zmenou využívania faktora práce v súčasnom integračnom i globálnom prostredí je zásadné rozdelenie práce na pomerne úzku vrstvu vysokokvalifikovanej a značne rozsiahlu skupinu málokvalifikovanej práce – pri novom paradoxe: postupnom zužovaní a miznutí tzv. strednej vrsty. Vysokokvalifikovaná práca je prepojená s progresom kapitálu, vedecko-technickým pokrokom, novými technológiami, inováciami a súčasne aj priamo s využívaním obrovských investícií, ktoré vytvárajú optimálne podmienky progresu a efektívnosti globálnej ekonomiky. Výsledkom je nová kvalita progresu sveta Západu, sveta ekonomickej globalizácie. Americká ekonomika má mimoriadne vysokú absorpciu vysokokvalifikovane práce – (40 tis. vedcov pôsobiacich v USA z Európy a Ázie) pre vysoké kapitálové možnosti  a tiež ja pre zvýšené investície do vedy a výskumu. Málokvalifikovaná pracovná sila predstavuje v podmienkach globalizácie  a ekonomickej integrácie prebytok.  Situáciu na trhu práce, kde je stále vysoký počet nezamestnaných využívajú silné kapitálové podnikateľské subjekty, ktoré na trhu práce vystupujú v danej lokalite ako jediný zamestnávateľ monpson. Výsledkom je podstatne nižšia odmena za prácu.

    Pôda zaznamenáva tiež zmeny vo svojom vývoji v nových podmienkach ekonomickej globalizácie a medzinárodnej ekonomickej integrácie. Najvyššie hodnotí pôdu v priamom centre podnikateľských aktivít, najmä v centre hlavného mesta, vo významných lukratívnych lokalitách pre bývanie – uvedenej prvej skupiny práce, tiež v lokalitách pre rozvoj cestovného ruchu a ďalších druhov podnikania. Vzdialené a málo významné lokality prezentujú spravidla nízku cenu pôdy. Využívanie prírodných zdrojov v podmienkach ekonomickej globalizácie riešené výhradne v globálnom rozsahu . Trh prírodných zdrojov je založený na princípe postupného rastu svetovej ceny. Na prvom mieste integračnej stratégie EÚ je a vždy bola poľnohospodárska pôda. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ vytvorila na základe ochranárskych opatrení obrovské prebytky, významné postavenie Európskej únie na globálnom poľnohospodárskom trhu, značné problémy v zahraničnom obchode týmito produktmi s USA.

3. Historický vývoj myšlienok integrácie

Počas posledných 50 rokov prešla integrácia v Európe významnými etapami, ktoré viedli k vytvoreniu menovej únie, keď 1. januára 2002 nahradila spoločná mena euro meny dvanástich členských štátov EÚ, ktoré sú členmi menovej únie. Jedným z prvých, ktorý sa zaoberal myšlienkou európskej integrácie bol francúzsky právnik Pierre Dubois, ktorý navrhol vznik zhromaždenia šľachticov už v roku 1308. Ústrednou myšlienkou pre vznik stálej organizácie európskych štátov sa zaoberal aj český kráľ Jiří z Podebrad v roku 1464.

V roku 1713 zverejnil svoj plán integrácie nazvaný konfederácia európskych panovníkov Abbé de Saint Pierre.

V 20. stor. sa prvá iniciatíva vedúca k zjednoteniu Európy objavila po 1. svetovej vojne. Vychádzala z usporiadania amerického modelu a mala smerovať k založeniu a vzniku Spojených štátov európskych. Ďalšie snahy sa začali objavovať na konci 2. svetovej vojny, čo súviselo s tým, že európske štáty boli vojnou veľmi oslabené. Britský ministerský predseda Winston Churchil vyzval v roku 1946 v Zurichu aby došlo k znovu vytvoreniu európskej rodiny. Zo začiatku sa spolupráca rozvíjala na základe vojenských aliancií z čias vojny. V r. 1948 podpísali VB, Fr., Belg zmluvu o západnej únii, ktorá sa v roku 1954 rozšírila o Nemecko a Taliansko. Na poli ekonomiky v apríli 1948 vznikla Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu. (OECC). To bola podmienka na čerpanie prostriedkov z Marshallovho plánu, kt. sa USA snažili pomôcť obnove vojnou zničených európskych štátov. Návrhy európskeho hnutia ovplyvnili aj vznik Rady Európy, kt. vznikla podpisom zmluvy 5. 5. 1949. Bola prvou medzinárodnou organizáciou, ktorá si stanovila za cieľ úsilie o väčšiu jednotu medzi členskými štátmi a podporu hospodárskeho a sociálneho pokroku v Európe.

4. Začiatky integrácie v západnej Európe

9. mája 1950 francúzsky minister zahraničných vecí R. Schuman navrhol vytvoriť celoeurópsku organizáciu, ktorá by kontrolovala a regulovala výrobu a obchod s montánnymi výrobkami a tak 18. apríla 1951 došlo k podpisu Parížskej zmluvy, ktorou sa zakladalo Európske spoločenstvo uhlia a ocele. (ESUO) Ďalšou etapou integračných snáh v Európe sa stal podpis Rímskych zmlúv a vytvorenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskej agentúry pre atómovú energiu (EURATOM) a to 25. 3. 1957, kedy boli podpísané Rímske zmluvy a začal sa používať aj súhrnný názov Európske spoločenstvá (ES).

Ciele, ktoré si stanovila Rímska zmluva o EHS kládli dôraz nielen na opatrenia pomocou , kt. mala byť vytvorená colná únia no aj na opatrenia, kt.. vytvárajú spoločný trh a hospodársku úniu ako napr. pohyb kapitálu a prac. Síl , spoločná poľnohospodárska a dopravná politika. Na základe druhej hospodárskej zmluvy bol vytvorený EURATOM, čo umožnilo rýchly rast jadrového priemyslu, zvýšenie životnej úrovne v členských štátoch ako aj rozvoj výskumu. Protiváhou ES sa stalo Európske združenie voľného obchodu založené na základe Štokholmskej konvencie podpísanej 20. 11 . 1959. Podpísali ju Dánsko, Nórsko, Švédsko, VB, .... Cieľom tohto združenia bolo rozvoj obchodu, postupné odstránenie ciel a vytvorenie pásma voľného obchodu. V r. 1973 VB, Dánsko prestali byť členmi EZVO a stali sa členmi ES. EZVO uzatvorilo s ES dohody o voľnom pohybe k 1. januáru 1984 a 2. mája 1992 podpísali dohodu o vytvorení Európskeho ekonomického priestoru (EEA).  Okrem integrácie na makroúrovni sa uskutočnila aj integrácia vnútorná na základe, ktorej mali ES vytvorené spoločné orgány . Od apríla 1965 kedy bola podpísaná zlučovacia zmluva majú ES spoločné všetky hlavné orgány  Parlament, Súdny dvor , Radu Eú  a Komisiu.

V r. 1979 sa konali priame voľby do Európskeho parlamentu a v tomto r. sa prijal aj dokument Správa o európskych inštitúciách. 70. roky sa zvyknú označovať aj ako obdobie eurosklerózy, hoci bolo predložených množstvo reformných návrhov proces integrácie sa spomalil. Hlavnou príčinou spomalenia bola hospodárska kríza v 70. rokoch. Rozširovanie EHS, ktoré so sebou prinášalo komplikované rokovania ako aj rozširovanie oblasti záujmu a spolupráce medzi členskými štátmi ES. V 80. rokoch došlo k ďalšiemu významnému integračnému počinu. ES si stanovili cieľ vytvorenia spoločného trhu do konca r. 1992. Pri budovaní spoločného trhu sa vychádzalo z  dokumentov Biela kniha o dobudovaní vnútorného trhu a Jednotný európsky akt. (JEA). Biela kniha obsahovala zoznam 300 opatrení na odstránenie 3 okruhov prekážok spoločného trhu materiálnych, technických a daňových.  JEA predstavuje novelizáciu základných zmlúv o ES, kt. sa rozširujú právomoci európskych orgánov. JEA bol podpísaný vo februári 1986. Najdôležitejšími ustanoveniami sa stali nové oblasti a priority. Boli stanovené nové legislatívne postupy pre účely zefektívnenia rozhodovania v Rade Ministrov, zakotvila sa európska politická spolupráca a Európsky súdny dvor bol rozšírený ustanovením dvora prvej inštancie.

5. Integrácia a reformy v 90. rokoch

Začiatkom 90. rokoch došlo k jednej z najvýznamnejších novelizácií zákl. zmlúv ES. Na medzivládnej konferencii v Maastrichte vznikla Maastrichtská zmluva alebo aj Zmluva o Európskej únii (EÚ).

K jej uzatvoreniu došlo v 3 po sebe nasledujúcich fázach.

1. fáza – r. 1988 - 1990 - zmluva bola zostavovaná na medzivládnych konferenciách, ktoré sa týkali najmä princípov fungovania politickej, hospodárskej a menovej únie.

2. fáza – r. 1991 – 1992 – uskutočňovali sa rokovania na medzivládnej úrovni o detailoch zmluvy. Vyvrcholila Maastrichtským summitom, na ktorom bola Zmluva o EÚ vo februári 1992 podpísaná.

3. fáza – zahŕňala proces ratifikácie členskými štátmi.

Maastrichtská zmluva je založená na 3 pilieroch:

1. Európske spoločenstvá (zahrňuje tri už exist. spoločenstvá ESUO, EHS, EURATOM),

2. Spoločná zahraničná a bezpečnostná spolupráca,

3. Spolupráca v oblasti súdnictva vnútorných vecí.

V základných ustanoveniach zmluvy sú uvedené hlavné ciele EÚ:

1. podpora harmon. a rovnomer. rozvoja v členských štátoch, trvalý a neinflačný hosp. rast,
2. rešpekt voči životnému prostrediu,
3. konvergencia hosp. výkonnosti člen. štátov s vysokou zamestnanosťou a soc. ochranou,
4. zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,
5. ekonomická a sociálna súdržnosť a solidarita členských štátov EÚ.

Okrem týchto cieľov obsahujú základné ustanovenia aj základné princípy fungovania EÚ – princíp subsidiarity a rešpekt voči demokracii a základným ľudským právam. Ďalšie dôsledky – vznik európskeho systému centrálnych bánk, zavedenie občianstva EÚ, väčšie právomoci EP.

Ďalšou významnou zmluvou v 90. rokoch bola Amsterdamská zmluva, je revíziou Maastrichtskej zmluvy. Bola podpísaná v júni 1997, do platnosti vstúpila v máji 1999. Amsterdamská zmluva obsahovala najmä:

1. odstránenie prekážok voľného pohybu,
2. vytvorenie bezpečného územia v Európe,
3. zabezpečenie čo najužšieho kontaktu s občanmi, ich potrebami a očakávaniami, presadzovanie práv občanov,
4. posilnenie postavenia EÚ na medzinárodnej scéne,
5. vytvorenie efektívnejšej inštitucionalizovanej  štruktúry tak, aby inštitúcie EÚ boli čo najlepšie pripravené na ďalšie rozširovanie EÚ.

Zatiaľ poslednou revíziou zmlúv je Zmluva z Nice, podpísaná vo februári 2001, do platnosti vstúpila vo februári 2003. Nové ustanovenia zmluvy výrazne reformujú európske inštitúcie, zjednodušujú rozhodovacie procesy a vytvárajú podmienky na efektívnejší súdny systém.

Najťažšie úlohy celého summitu:

- zváženie podielov hlasov jednotlivých členských štátov v Rade EÚ, vyplyvajúce z rozšírenia EU smerom na východ,

- reforma týkajúca sa princípu hlasovania, v budúcnosti sa bude využívať princíp hlasovania na základe kvalifikovanej väčšiny,

- budúca veľkosť Európskej komisie, teda počtu jej členov po rozšírení  EÚ o 10 štátov zo strednej a východnej Európy.

Výsledky, ktoré sa podarilo dosiahnuť na summite v Nice:

1. Rozdelenie hlasov v Rade EÚ – od roku 2005 dostane najmenší členský štát (Malta), čo sa týka počtu obyvateľov, 3 hlasy. 4 členské štáty s najväčším počtom obyvateľov (Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko) budú mať po 29 hlasov, doteraz 10. SR bude mať po rozšírení  EÚ v Rade EÚ 7 hlasov.
2. Veľkosť Európskej komisie a jej reorganizácia – od r. 2005 bude každý členský štát zastúpený v komisii 1 komisárom. Najväčšie členské štáty, ktoré majú v súčasnosti po 2 komisároch, sa budú musieť jedného vzdať. SR tak získa v komisii 1 komisára.
3. Rozdelenie kresiel v Európskom parlamente – nové rozdelenie bude platiť od júna 2004, dôvodom je aby počet kresiel lepšie zodpovedal počtu obyvateľov členských štátov. Najväčší štát , Nemecko, bude mať 99 kresiel. SR bude mať 13 kresiel. Je stanovený obmedzený počet poslancov Európskeho parlamentu na maximálne 732.
4. Počet zástupcov v Hospodárskom a sociálnom výbore a vo Výbore pre regióny – po rozšírení EÚ je maximálny počet členov jedného aj druhého výboru stanovený na 350. Čo sa týka Hosp. a soc. výboru – členmi musia byť zástupcovia rôznych oblastí organizovanej občianskej spoločnosti, SR bude mať v tomto výbore 9 zástupcov.

Vo Výbore pre regióny – EÚ požaduje, aby legitimácia na zastupovanie územných samospráv.celkov členov tohto výboru vzišla z volieb. SR aj v tomto výbore-9 zástupcov.

5. Charta základných práv EÚ – obsahuje občianske, hospodárske, sociálne, politické a spoločenské práva. Zakladá sa predovšetkým na právach a základných slobodách zakotvených v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a na ústavných tradíciách členských štátov EÚ.
6. Princíp rozhodovania na základe kvalifikovanej väčšiny hlasov – pri mnohých rozhodnutiach, ktoré boli prijímané jednomyseľne by sa mal uplatňovať princíp kvalifikovanej väčšiny, napr.: rozhodnutia o menovaní predsedu Európskej komisie, rozhodnutia v oblasti priemyselnej politiky, rozhodnutia uľahčujúce slobodu sťahovania sa európskych občanov.
7. Zosilnená spolupráca – už Amsterdamská zmluva umožnila členským štátom, aby posilnili vzájomnú spoluprácu, bola vak viazaná na množstvo podmienok, ktoré obmedzovali jej praktickú realizáciu. Zmluva z Nice zrušila právo veta členských štátov proti takejto spolupráci, pričom stanovila, že na zosilnenú spoluprácu je treba najmenej 8 členských štátov. Je možné uplatniť ju aj v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky s výnimkou obrany.

Inštitúcie Európskej únie

Členské štáty EÚ delegujú suverenitu v niektorých otázkach na nezávislé inštitúcie, ktoré reprezentujú záujmy EÚ ako celku, záujmy jednotlivých členských štátov a občanov EÚ. Základný inštitucionálny ▲ tvoria Európska komisia, Rada EÚ, Európsky parlament, je doplnený ďalšími inštitúciami – Európsky súdny dvor, Európsky dvor audítorov, Európsky ombudsman. Okrem týchto je vytvorených niekoľko finančných, poradných, interinštitucionálnych a decentralizovaných orgánov EÚ.

Prehľad inštitúcií a orgánov EÚ:

6. Európsky parlament

Je zastupiteľským orgánom občanov členských štátov, strážcom európskych záujmov a ochrancom práva občanov EÚ. Vykonáva politickú kontrolu činnosti EÚ.O júna 1979 sú poslanci do EP volení priamo, na 5 rokov. SR by mala po vstupe do EÚ v máji 2004 v EP 13 poslancov, ich celkový počet je maximálne 732.

V súčasnosti pôsobí v EP 7 politických zoskupení a nezaradení poslanci. V každom politickom zoskupení musia byť členovia z viac ako jedného štátu, pričom zoskupenie musí mať aj min. počet poslancov. Každá skupina má predsedu, kanceláriu a sekretariát. Jednotlivé skupiny v EP:

1. Európska ľudová strana a Európski demokrati (EPP/ED),
2. Strana európskych socialistov (ESP),
3. Európska liberálna, demokratická a reformistická strana (ELDR),
4. Zelení a Európska slobodná aliancia (Green/EFA)
5. Európska zjednotená ľavica a Severná ľavica zelených (GUE/NGL)
6. Únia pre Európu národov (UEN)
7. Skupina pre Európu demokracie a odlišností (EDD)
8. nezaradení poslanci.

V rámci EP pôsobia:

1. stále výbory – 17, vykonávajú prípravné práce na plenárne zasadnutia, každý výbor má predsedu, 3 podpredsedov a sekretariát,
2. dočasné výbory, výbor pre otázky – môžu byť vytvorené na základe rozhodnutia EP k stálym výborom,
3. spoločné parlamentné výbory – zabezp. vzťahy s parlamentmi kandidátskych štátov,
4. medziparlamentné delegácie – spolupracujú s parlamentmi mimo štátov EÚ.

Predseda EP vedie plenárne zasadnutia, reprezentuje EP v medzinárodných vzťahoch.

Kancelária EP je zodpovedná za rozpočet EP administratívne, organizačné a personálne otázky. Tvorí ju predseda, 14 podpredsedov a 5 kvestorov (tí sú volení na 2,5 roka, zodpovedajú za administratívne otázky členov EP).

Predsednícka konferencia sa koná za účasti predsedu EP a predsedov politických skupín. Zodpovedá za politickú organizáciu EP, veľkosť výborov a delegácií, rozdelenie miest v EP.

Zasadnutia EP sú verejné, sídlom EP je Luxemburg.

K najvýznamnejším právomociam EP patrí:

1. legislatívna právomoc

V súčasnosti sa v otázke legislatívnej právomoci uplatňujú:

1.  procedúra konzultácií - stanovisko EP sa vyžaduje predtým, ako Rada EÚ príjme legislatívny návrh EK (napr. pri stanovovaní cien poľnohospodárskych produktov)
2.  procedúra spolupráce - EP má možnosť navrhovanú legislatívu zlepšovať pomocou  

   pozmeňovacích návrhov. Norma prechádza dvomi čítaniami, čo dáva EP dostatočný priestor  

   na  pozmeňovacie návrhy a Rade EÚ, aby vyjadrila priebežné stanoviská (napr. v oblasti  

   fondu regionálneho rozvoja,  životného prostredia, výskumu)

3.  procedúra spolurozhodovania – rozhodovacia právomoc je rovnomerne rozložená medzi EP  

      a Radu EÚ. Párny počet zástupcov EP a Rady EÚ vytvára Zmierovací výbor. Úlohou výboru  

      je nájsť taký kompromis, na základe ktorého EP a Rada EÚ schvália dané texty (napr. voľný

   pohyb pracovných síl, ochrana spotrebiteľa, vzdelanie, kultúra, zdravotníctvo).

2. rozpočtová právomoc

EP každoročne schvaľuje rozpočet EÚ, až po podpise predsedu EP sa rozpočet stáva zákonom EÚ. Okrem toho, EP každoročne hodnotí hospodárenie EK s rozpočtom.

3. právomoc kontroly nad výkonnou mocou

Výkonná moc je rozdelená medzi Radu EÚ a EK, ich predstavitelia každoročne predstupujú pred EP.

Vzťah medzi EP a EK - EP každých 5 rokov volí predsedu a členov EK, v priebehu jej činnosti EP hodnotí mesačné a výročné správy, ktoré mu musí EK predkladať. EP má právo odhlasovať nedôveru EK a donútiť ju tak k rezignácii.

Vzťah medzi EP a Radou EÚ spočíva v predkladaní programu Rady EÚ na začiatku predsedníctva a záverečnej správy na jeho konci, predseda Rady EÚ podrobne informuje EP o zasadnutia Rady EÚ.

7. Rada Európskej únie

Rada Európskej únie je najvyšším právnym a rozhodovacím orgánom EÚ. Skladá sa zo zástupcov vlád 25 členských štátov , vrátane Slovenskej republiky. Rada koordinuje presadzovanie záujmov a cieľov EÚ medzi jednotlivými štátmi. Ďalej zodpovedá rada za spolupráciu vlád členských štátov EÚ v oblasti zahraničnej i vnútornej politiky, najmä pri právnej spolupráci v otázkach poskytovania azylu, kriminality, drogovej problematiky, boja proti terorizmu atď. Jednotliví ministri sa usilujú nájsť spoločnú dohodu o návrhoch Európskej komisie v spleti rozličných národných záujmov členských krajín a dosiahnuť kompromis prijateľný pre všetky členské krajiny. Kompromis však nemusí byť prijateľný pre všetky členské krajiny, preto Rada väčšinou nerozhoduje konsenzom.

Rada Európskej únie prijíma legislatívu alebo právne akty EÚ vo väčšine prípadov spoločne s Európskym parlamentom. Táto inštitúcia sa často označuje ako Rada ministrov.

Sídlo Rady Európskej únie v Bruseli, budova Justusa Lipsiusa.

Rada EÚ vykonáva svoju činnosť na 3 úrovniach:

  na úrovni pracovných skupín (skupina odborníkov z jednotlivých štátov)

  na úrovni výboru stálych zástupcov (výbor veľvyslancov)

  na úrovni rady (stretnutia ministrov jednotlivých štátov)

Rada EÚ prijíma legislatívne opatrenia štvorakého druhu:

  nariadenia so všeobecnou platnosťou, ktoré sú pre adresátov záväzné. Právnu účinnoť majú i pre členskú štáty.

  direktívy (smernice) sú záväzné pre členské štáty, ktoré však rozhodujú o spôsobe ich realizácie samostatne.

  rozhodnutia sú reakciou na konkrétne prípady.

  odporúčania (memorandá) nemajú záväzný len odporúčací charakter.

Predsedníctvo v Rade EÚ určuje formu a problematiku práce rady. Hlavnou úlohou predsedajúceho štátu je organizovanie a vedenie zasadnutí rady, vypracovanie kompromisov na riešenú problematiku. Predsedníctvo v Rade EÚ sa vykonáva v presne určenom poradí na čas 6 mesiacov (od januára do júna a od júla do decembra).

Ako sa v Rade hlasuje?

Zmluva z Nice stanovuje od 1. januára 2005 nové rozdelenie váhy hlasov. Počet hlasov priznaných jednotlivým štátom sa zmenil. Slovenská republika v nej disponuje siedmimi hlasmi.

Počty hlasov jednotlivých štátov po rozšírení EÚ 1. mája 2004:

Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko:                             29
Španielsko, Poľsko:                                                                            27
Holandsko:                                                                                         13
Belgicko, Česká republika, Grécko, Maďarsko, Portugalsko:                 12
Rakúsko, Švédsko:                                                                            10
Dánsko, Fínsko, Írsko, Litva, Slovensko:                                          7Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, Luxembursko, Slovinsko:                     4
Malta:                                                                                                   3

Počty hlasov kandidátskych krajín:
Rumunsko:                                                                                             14
Bulharsko:                                                                                              10

Z týchto prepočtov vyplýva, že Slovensko nepatrí medzi najmenšie štáty. A tiež to, že menší sú v počte svojich zástupcov zvýhodnení oproti väčším. Pri siedmich slovenských hlasoch by v prepočte na počet obyvateľov napríklad Nemecko muselo mať vyše 100, Francúzsko 75, Holandsko 20 hlasov.

Za kvalifikovanú väčšinu sa považuje 258 hlasov. Veľké štáty teda nemôžu prehlasovať nových, čo bude pre nové členské štáty vrátane Slovenska výhodou.

Rada Európskej únie v skratke

1. Členovia: ministri 25 členských štátov
2. Úloha: legislatívny orgán Európskej únie
3. Adresa:
   Rue de la Loi 175,
   B-1048 Brusel
   Telefón (+32-2) - 2856111
   Fax (+32-2) - 2857397
   Internetová stránka: ue.eu.int

Vypracovanie ot. Podla knižky od L. Lipkovej:

Rada EÚ je rozhodovacím orgánom EÚ. Jedná sa o pravidelné stretnutia predstaviteľov členských štátov na úrovni ministrov. Rada EÚ sa stretáva v rôznom zložení, ktoré závisí od prerokúvanej problematiky. Frekvencia stretnutí závisí od naliehavosti danej otázky.

1. ministri poľnohospodárstva, hospodárstva a financií sa stretávajú raz mesačne,
2. ministri dopravy, životného prostredia a priemyslu 2 až 4 krát ročne.

Hlavné oblasti zodpovednosti Rady EÚ:

3. legislatívny orgán, v mnohých otázkach spolurozhoduje s EP
4. koordinuje hospodárske politiky členských štátov,
5. v záujme EÚ uzatvára medzinárodné dohody so štátmi a medzinárodnými organizáciami,
6. má spoločnú rozpočtovú právomoc s EP,
7. prijíma rozhodnutia nevyhnutné pre implementáciu SZBP na základe všeobecných smerníc stanovených Európskou radou,
8. koordinuje aktivity členov v oblasti polície a spolupráce súdnictva v oblasti kriminálnych činov.

Členské štáty disponujú váhou hlasou, ktorá nezávisí od ich ekonomickej veľkosti. Najviac hlasov majú Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, najmenej Luxembursko.

V Rade Eú sú zastúpené vlády členských štátov. Spolu s EP je Rada EÚ legislatívnym a rozpočtovým orgánom. V oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako aj súdnej a policajnej spolupráce v trestných veciach je najdôležitejším rozhodovacím orgánom. Predsedníctvo vedie minister toho štátu, ktorý v danom období vykonáva funkciu predsedníctva. Vo funkcii predsedníctva sa členské štáty pravidelne striedajú po 6 mesiacoch. Predsedajúci štát pripravuje a vedie všetky zasadnutia Rady EÚ, vypracováva prijateľné návrhy kompromisov a hľadá vecné riešenia problémov predkladaných Rade EÚ a snaží sa zaisťovať dôslednosť a kontinuitu rozhodovacieho procesu.

Podľa toho, čo stanovujú zmluvy pre jednotlivé prípady, rozhoduje Rada EÚ jednomyseľne, kvalifikovanou väčšinou alebo jednoduchou väčšinou.

Jednomyseľné rozhodnutie sa v súčasnosti vyžaduje pri rozhodnutiach dôležitých pre rozvoj únie.

Každý členský štát má v Bruseli svoje stále zastúpenie. V jeho čele je stály veľvyslanec. Veľvyslanci tvoria COREPER /vybor stálych ministrov/ -ktorý pripravuje stretnutia ministrov. Schádza sa každý týždeň, jeho hlavnou úlohou je zaistiť, aby sa prerokúvali iba najdôležitejšie a najcitlivejšie otázky. Na výkon činnosti Rady EÚ slúži sekretariát, ktorý sa stará o dokumenty, archív, materiálne zabepečenie. Má právne oddelenie, ktoré vypracováva odborné posudky. Sekretariát vedie generálny tajomník, ktorého menuje Rada EÚ jednomyseľne.

Rada EÚ vykonáva činnosť na 3 úrovniach:

1. na úrovni pracovných skupín-odborníci z jednolivých členských štátov
2. na úrovni COREPER,
3. na úrovni Rady EÚ – stretnutia jednotlivých ministrov.

Jednotlivé zákonné normy EÚ sú zverejňované v Úradnom Vestníku EÚ.

Právo prijaté Radou EÚ, resp. Radou EÚ a EP, može byť:

1. nariadenie – bezprostredne aplikovateľné, bez prijímania na národnej úrovni
2. smernica – záväzná pre členské štáty, čo sa týka cieľa: na národných orgánoch je výber foriem a prostriedkov dosiahnutia cieľov,
3. rozhodnutie  - záväzné pre tých, ktorým je určené, adresátom môže byť členský štát, všetky štáty, právnická osoba, fyzická osoba,
4. odporúčanie, stanovisko – nie sú záväzné.

8. Európska komisia

Komisia je politicky nezávislá inštitúcia, ktorá reprezentuje a presadzuje záujmy EÚ ako celku. Predstavuje "hnaciu silu" inštitucionálneho systému EÚ - navrhuje právne predpisy, politiku a programy činnosti a zodpovedá za implementáciu rozhodnutí Parlamentu a Rady.Európska komisia bola zriadená na základe zakladajúcich zmlúv EÚ. Má 25 členov – komiárov.

 Každých päť rokov do šiestich mesiacov od volieb do Európskeho parlamentu sa vymenuje nová komisia.

1. vlády členských štátov sa spolu dohodnú, koho vymenujú za nového predsedu Komisie;
2. nastávajúci predseda Komisie v rokovaniach s vládami členských štátov vyberie ďalších 24 členov Komisie;
3. nový Parlament potom uskutoční pohovor so všetkými 25 členmi a vydá stanovisko k celému "kolégiu". Ak je nová Komisia schválená, môže oficiálne začať prácu od nasledujúceho januára.

Funkčné obdobie súčasnej Európskej komisie sa začalo 22. novembra 2004. Jej prezidentom je José Manuel Barroso.

Komisia sa politicky zodpovedá Európskemu parlamentu (EP), ktorý má právomoc rozpustiť ju prijatím návrhu na vyslovenie nedôvery. Komisia sa zúčastňuje na všetkých zasadaniach EP, kde musí vysvetliť a zdôvodniť svoju politiku. Taktiež pravidelne odpovedá na písomné a ústne otázky poslancov Európskeho parlamentu.Sídlom komisie je Brusel (Belgicko). Má však aj úrady v Luxemburgu, zastúpenia vo všetkých štátoch EÚ a delegácie v mnohých hlavných mestách celého sveta.

Európska komisia má štyri hlavné úlohy:

1. navrhovať zákonné normy Parlamentu a Rade,
2. riadiť a implementovať politiku a rozpočet EÚ,
3. presadzovať dodržiavanie európskych zákonov (spolu so Súdnym dvorom),
4. zastupovať Európsku úniu na medzinárodnej scéne, napríklad na rokovaniach o dohodách medzi EÚ a inými štátmi.

Ako je organizovaná práca Európskej komisie 

Úlohou predsedu EK je rozhodnúť, ktorý komisár bude zodpovedať za akú oblasť politiky, a prerozdeľovať túto zodpovednosť (ak je to nevyhnutné) počas funkčného obdobia EK. Predseda - so súhlasom komisie - je tiež oprávnený požiadať komisára o rezignáciu.

Tím 25 komisárov (známy aj ako kolégium) sa stretáva raz týždenne, zvyčajne v stredu v Bruseli. Každý bod programu predkladá komisár zodpovedný za príslušnú oblasť politiky a kolégium prijíma kolektívne rozhodnutie o ňom.

Pracovníci Komisie sú organizovaní do 36 odborov, ktoré sú známe ako Generálne riaditeľstvá - DG (Directorates-General) a Služby (napr. Odbor právnych služieb.)

Každé generálne riaditeľstvo (DG) zodpovedá za konkrétnu oblasť politiky. Na jeho čele je generálny riaditeľ, ktorý sa zodpovedá jednému z komisárov.

Sú to DG, ktoré v skutočnosti navrhujú a vypracúvajú legislatívne návrhy Komisie, ale tieto návrhy sa stávajú oficiálne, až keď ich "prijme" kolégium na svojom týždennom zasadaní.
Navrhovaná legislatíva sa potom prerokuje so všetkými príslušnými odbormi Komisie a v prípade potreby sa zmení a doplní. Potom ju skontroluje odbor právnych služieb a poradné zbory komisárov (osobní politickí poradcovia).

Keď je návrh úplne pripravený, generálny tajomník ho zaradí do programu nasledujúceho zasadania EK. Ak sa dosiahne dohoda, kolégium "prijme" návrh a dokument sa zašle Rade a Európskemu parlamentu na posúdenie.

Ak komisári nedosiahnu dohodu, predseda ich požiada, aby o nej hlasovali. Ak 11 alebo viac členov súhlasí, návrh sa prijme. Potom bude mať bezpodmienečnú podporu všetkých členov Komisie.

Slovensko má od 1. mája 2004 jedného komisára EK – Jána Fígeľa

Vypracovanie ot. Podľa kniž ky Ľ. Lipkovej:

Európska Komisia /EK/ zaujíma v inštitucionálnej štruktúre EÚ kľúčové postavenie. Bola vytvorená v r. 1967 a reprezentuje záujmy Európy a inštitucionálnu štruktúru EÚ.Je to jediný orgán, ktorý má v Eú právo navrhovať legislatívu a určuje smerovanie EÚ.Od r.1995 sa skladá z 20 členov – komisárov, ktorých menujú členské štáty po schválení EP.

Predseda EK je menovaný ER po konzultácií s EP. Ostatní členovia sú menovaní vládami po konzultácii s nastupujúcim predsedom. Predtým ako začne EK pracovať musí ju potvrdiť EP.

EK je nezávislá na vládach členských štátov, v oblasti politických iniciatív a ich realizácie je zodpovedná len pre EP. Členov EK menunujú na 5 ročné obdobie členské šíáty EÚ./ Fr, Nem, Tal., Špan., VB – majú po 2 komisároch,ost. Štáty po 1/.

Každý komisár je zodpovedný za určitú oblasť a zodpovedá za prácu príslušného generálneho direktoriátu. EK prijíma rozhodnutia len v prípade schválenie väčšiny jej členov.

Komisári EK riadia prácu generálnych direktoriátov v týchto oblastiach:

9. hospodárske a menové záležitosti,
10. podniky, konkurencia, zamestnanosť a sociálne záležitosti,
11. poľnohospodárstvo,
12. doprava, životné prostredie
13. výskum, informačná spoločnosť
14. dane, colná únia,
15. vzdelanie, kultúra
16. zdravie obyvateľstva a ochrana spotrebiteľov,
17. justícia a vnútorné záležitosti
18. vonkajšie vzťahy, obchod, rozšírenie
19. rybolov, vnútorný trh, energetika, regionálna politika,
20. personalistika a administratíva, rozpočet.

EK zasadá 1 týždenne, jej činnosť je zameraná na prijímanie návrhov, dopracovanie zásadných politických dokumentov, hodnotenie vývoja prioritných politík.

Hlavné úlohy, kt. vykonáva EK:

1. navrhuje politické rozhodnutia a monitoruje ich plnenie, má výhradné právo navrhovať legislatívu EÚ a predkladať ju ostatným inštitúciam. Komisia však nemá právo rozhodovať o svojich vlastných návrhoch
2. sleduje dodržiavanie opatrení zakotvených v zmluvách o EÚ a legislatívu prijatú inštitúciami EÚ. Komisia pri porušení Európskeho práva v prípade potreby intervenuje predložením záležitostí Európskemu súdnemu dvoru.
3. je výkonným orgánom a dozerá nad implementáciou všetkých  rozhodnutí a zabezpečuje, aby sa rozhodnutia  EÚ preniesli do praxe.
4. zodpovedá za riadenie rozpočtu EÚ – navrhuje rozpočet a kontroluje výdavky EÚ, riadi  zdroje štrukturálnych fondov a bráni ich zneužívaniu.
5. reprezentuje EÚ na medzinárodnej úrovni, negociuje medzinárodné dohody, hlavne v oblasti obchodu a spolupráce.

Do pôsobnosti EK patria 2 významné úrady = Európsky úrad pre boj proti podvodom /OLAF/ a Štatistiký úrad EÚ /Eurostat/.

9.  EURÓPSKY OMBUDSMAN

EO sa volí na obdobie 5 rokov s možnosťou znovuzvolenia. EO vyšetruje prípady nesprávnych administratívnych postupov v inštitúciach a orgánoch EÚ a referuje o nich. Podávať sťažnosti môže každý občan EU alebo každá fyzická či právnická osoba, ktorá sídli alebo je zaregistrovaná v niektorých členských štátov EU. Inštitúcie a orgány EU sú povinné poskytnúť EO požadované informácie a sprístupniť príslušné dokumenty. Členské štáty mu musia rovnako poskytnúť informácie, ktoré môžu pomôcť pri objasňovaní prípadov nesprávnych administratívnych postupov v inštitúciach a orgánoch EU. Ak sa pokus o zmierenie nepodarí, môže navrhnúť iný spôsob riešenia prípadu. Hlavné aktivity EO: ochrana základných práv, zabezpečenie transparentnej administratívy, zlepšenie služieb, ktoré poskytujú inštitúcie, garantovanie rešpektovania zákonov, ochrana práva zamestnancov v inštitúciach EU.

10. POLITIKA HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE

Každá z politik hospodárske súťaže stojí na princípoch nediskriminácie  a transparentnosti nielen samotnej právnej úprave, ale aj administratívnych procedúrach ako aj v aktívnej informovanosti verejnosti. Primárnou snahou  WTO je , aby jednotlivé politiky ochrany hospodárskej súťaže potláčali nesúťažné praktiky, ktoré sú jasne v rozpore alebo proti ostatným členom. Čím viac krajín pristúpi k politike ochrany hospodárskej súťaže, tým je viac pravdepodobné , že jednotlivé národné režimy budú fungovať na vysokých štandardoch transparentnosti.

Hospodárska súťaž – súperenie medzi podnikateľmi v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné podnikateľské subjekty a dosiahnuť tak hospodársky prospech. Efektívna hospodárska  súťaž je stav, keď podnikatelia pôsobiaci na trhu uskutočňujú svoje rozhodnutia súvisiace s ich podnikateľskou činnosťou samostatne, vrátane výberu svojich obchodných partnerov. Predpokladom efektívnej hospodárskej súťaže je preto vylúčenie akýchkoľvek priamych alebo nepriamych kontaktov medzi konkurentmi, ktorých cieľom alebo efektom je,  alebo môže byť, ovplyvnenie správania svojho konkurenta , ako aj vylúčenie toho, aby podnikatelia odhaľovali svojim konkurentom svoje budúce podnikateľské zámery.

Cieľom HS je zabránenie monopolizácii trhov ako výsledku reštriktívnych  dohôd a koncentrácii medzi podnikateľmi, zabránenie zneužívania dominantného postavenia, zabránenie poskytovania súťaž obmedzujúcej štátnej pomoci, vytvorenie prostredia priaznivého pre inovácie a technický pokrok, ochrana záujmov spotrebiteľov formou zabezpečenia im možnosti kúpy tovarov a služieb za najvýhodnejších podmienok.

Politická ochrana HS EU je založená na spoločnom legislatívnom rámci vypracovanom Európskou komisiou a sústreďuje sa na  následovné oblasti : eliminácia dohôd vedúcich k potláčaniu trhovej súťaže a k zneužívaniu dominantného postavenia na trhu – napr. cenové dohody medzi konkurenciou. Kontrola spájania, zlučovania spoločností – napr. spojenie dvoch subjektov by mohlo viesť k získaniu dominantného postavenia na trhu. Liberalizácia ekonomiky monopolných sektorov – napr. telekomunikačný sektor. Monitorovanie štátnej pomoci.

Európska komisia má právomoci na zasahovanie do prípadov ohrozujúcich spoločný trh. Je potrebné spomenúť , že väčšina členských krajín EU má vlastnú legislatívnu úpravu na potláčanie nesúťažných praktík. Niektoré dohody medzi spoločnosťami potláčajú trhovú súťaživosť. Ak existuje cenová dohoda, firmy nie sú tlačené vyvíjať nové produkty alebo služby lepšej kvality a cenách, namiesto toho vzniká situácia, kedy sa spotrebiteľ nemôže rozhodnúť na základe lepších cien, lepších produktov alebo lepších foriem distribúcie. V takejto situácii spoločnosti nemusia súťažiť a nie sú motivované k zlepšeniu produktov alebo k znižovaniu nákladov.

Efektívne podnikanie je zamerané na získavanie nových trhov do bodu, kedy môžu získať veľmi silné postavenie. Ak však firma ohrozí trhovú súťaž svojim dominantným postavením, je to považované za zneužitie trhového postavenia. Takúto zneužitie dominantného postavenia môže viesť k zníženiu trhových cien, k obmedzeniu prístupu k tovarom a službám.

Keď sa spoločnosti spájajú prostredníctvom akvizície alebo založením spoločného podniku, väčšinou má takéto konanie priaznivý vplyv na trh. Spojenie firemných aktivít umožňuje dosiahnuť synergický efekt v mnohých oblastiach ako napríklad v oblasti výskumu a vývoja nových produktov v oblasti implementácie, redukcie výrobných a distribučných nákladov. Takýmto spájaním spoločnosti zvyšujú svoju efektivitu na trhu. Intezifikuje sa konkurencia a konečný spotrebiteľ benefituje z vyššej kvality tovarov a lepších cien. V posledných rokoch trend spájania podnikov v EU nabral na význame. Akvizície , ktoré vytvárajú a posilňujú dominantné postavenie na trhu sú zakázané zákonom EK. Na zabránenie takéhoto konania EU vyvinula systém veta pri posudzovaní akvizicií a spoločných  podnikov na spoločnom trhu EU.

Monopoly, ktoré neposkytujú služby všeobecného ekonomického záujmu, vedú k vysokým cenám, k nízkej kvalite služieb a k nízkej schopnosti inovácií a investícií. Práve preto komisia zastáva názor , že istá miera trhovej súťaže musí byť vnesená do priemyselných monopolov, čo by mohlo znamenať zlepšenie kvality služieb a zníženie cien.

Štátna pomoc, ktorá deformuje súťaživosť na spoločnom trhu, je zakázaná. Poskytovaním výhod niektorým firmám  na úkor druhých firiem vážne narúša normálne trhové prostredie. Avšak v niektorých prípadoch EK poskytuje výnimky a autorizuje pomoc, ktorá je žiadaná na základe riadnych predpisov, ako napríklad v prípadoch pomoci regionálnemu rozvoju, ochrane životného prostredia, výskumu a vývoju, atď. Existujú formy štátnej pomoci, ktoré sú akceptovateľné a podporujú rozvoj regiónov alebo prekonávajú vážne ekonomické situácie v členských krajinách alebo podporujú aktivity spoločného záujmu členských krajín alebo majú priaznivé sociálne dopady. Pomoc môže mať rôzne formy : granty alebo odpustenie úrokových sadzieb, daňové úľavy. Pomoc môže byť  poskytnutá vo forme štátnych záruk alebo dotácií do určitých tovarov a služieb napr. pomoc soc. Charakteru, pomoc pri odstraňovaní škôd spôsobených prírodnými katastrofami, pomoc namierená na ekonomický rozvoj v zaostalých oblastiach, podporu zachovania kultúrneho dedičstva.  

11. Priemyselná politika EÚ

PP je určitá časť HP, jej vymedzenie nie je celkom jednoznačné.

1. súbor opatrení, ktoré sa používajú na ovplyvňovanie investičných rozhodnutí podnikov zo strany štátu, ako aj na podporu MaE cieľov v oblasti nezamestnanosti, výkonnosti priemyslu.
2. súbor opatrení v procese štrukturálneho prispôsobenia sa súvisiaceho so zmenami v komparatívnych výhodách; opatrenia sa dotýkajú útlmových oblastí a odvetví budúcnosti (info a nanotechnológie, high-tech)
3. PP ako aktivity a zásahy EÚ resp. jej členských štátov  do určitých odvetví priemyslu
4. ide teda o určitý druh štrukturálnej politiky v oblasti priemyslu

PP sa týka formovania celého prostredia, v ktorom podnikateľské subjekty existujú. Nadväzuje na HP, napr. v monetárnej oblasti (úrokové miery), fiškálnej oblasti (štátne výdaje, podpora a ochrana vybraných priem.odvetví formou subvencií zo ŠR, daňovej politiky).

Kritika PP: (štátne zásahy môžu vyvolávať)

- rast byrokracie, podporovať korupciu, lobizmus

- plytvanie peniazmi daňových poplatníkov

- neprirodzeným spôsobom narušovať vývoj ekonomiky

- podnikateľov i pracovníkov stimulovať k prílišnému spoliehaniu sa na podpory štátu

- rozvíjať nezdravú konkurenciu medzi štátmi, snažiacimi sa prilákať cudzích investorov a podporovať vlastný export

- EHS zaostávala za USA a Japonskom v PP

- Rímska zmluva: ustanovania v oblasti priem. – pôžičky, úvery z ECB

- projekty:

a) pre oblasť výskumu a uplatňovania progresívnych technológií (BRITE, COST, ESPRIT, EUREKA, ...)

b) informačné systémy a databanky (CORDIS, ECLAS, EUROCONTACT, ...)

c) podpora malých a stredných firiem (CRAFT, ESCE, Euro Info Centers)

d) podpora zmien v infraštruktúre (ENVIREG, EUROFORM, FORCE, MONITOR, ...)

- 1986: Jednotný európsky akt (potreba posilnenia vedecko-technickej základne konkurencieschopnosti EÚ

- 1989: PP v otvorenom a konkurenčnom prostredí (dokument EÚ)

- 1993: Maastrichtská zmluva – prvýkrát použitý termín PP

- 1993: Biela kniha (strategický dokument s konštatovaním poklesu výkonnosti ekonomicky a stagnácie priemyslu + východiská: podpora konkrétnych regionálnych programov; nadväzuje napr. Program rozvoja podpory inovačných aktivít)

- 1994: Politika konkurencieschopnosti EÚ (politika nehmotných investícií)

Summit v Lisabone – akčný program na podporu podnikania

a) primárnym cieľom je reštrukturalizácia

b) začala sa používať v 50-tych rokoch (ESUO – séria intervencií v odvetviach ťažby uhlia a výroby ocele)

c) 70-80 roky zameranie na: železiarsky a oceliarsky priem., textilný, obuvnícky a lodiarsky

d) 90.roky : EKomisia zdôraznila význam konkurencie, otvorených trhov a horizontálnych opatrení zameraných na zvýšenie produktivity a podpory inovácie.

4 prioritné oblasti v PP:

- nehmotné investície

- rozvíjanie priemyselnej kooperácie (hlavne technologická spolupráca firiem)

- rovnaké pravidlá hry; členia sa:

a) interné aspekty: zdravá konkurencia na jednotnom trhu, otvorenie odvetví plynu, elektriny, telekomunikácií

b) externé aspekty: posilnenie nástrojov EÚ rozšírením na oblasť služieb

- modernizovať vládnu intervenciu: deregulácia, zjednodušenie administratívnych postupov

Nástroje PP:

5. konzultácie a koordinácia medzi členskými štátmi a EÚ
6. podpora osobitných opatrení po rozhodnutí radou
7. daňové opatrenia, finančná pomoc, verejné kontrakty a pomoc s výskumom
8. inštitúcie pre transfer technológie a technologické rady

12. Definícia spoločnej poľnohospodárskej politiky

- ide o najvýznamnejšiu spoločnú politiku EÚ (z hľadiska výdavkov)

- je najrozsiahlejšia, najnákladnejšia a najspochybňovanejšia (zo strany V.Británie); najviac si z tohto rozpočtu berie Franc.

- je založená na multifunkčnom charaktere poľnohosp. a úlohe, ktorú zohráva v ekonomike, ŽP, v krajinotvorbe a celej spoločnosti

Zavedenie SPP:

1962 – prijatie zásady SPP v EHS

- vo Franc. pracovalo v poľnohosp. 20% ekon. aktívneho obyvateľstva

- priem.zamestnanosť v EHS v poľnohosp. bola pritom iba 8%

- politický vplyv vidieckeho obyv. bol značný

Osobitosti poľnohosp.výroby:

9. závislosť na prírodných podmienkach
10. poľnohosp.je tradične preferované + vplyv na krajinotvorbu

SPP vychádza zo skutočností:

11. vidiek zaberá 80% celkovej rozlohy a žije tu 17,5% obyvateľstva
12. poľn.aktivity udržujú min.hustotu obyv.na vidieku 100 obyv./km2
13. v poľn.je zamestnaných 2% ekon.aktívneho obyvateľstva
14. poľn.podniky sa spravidla nachádzajú v regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti
15. odhaduje sa, že na 1 pracovníka v poľn. pripadajú 4 pracujúci v odvetviach, nadväzujúcich na poľn.produkciu
16. počet poľn.podnikov ročne klesá o 3%
17. priemerná rozloha poľnohosp.farmy je 17,5 ha

Ciele SPP:

18. zvýšiť produktivitu práce
19. zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov
20. stabilizovať trhy
21. zabezpečiť rozumné ceny potravín pre spotrebiteľov

13.  Nástroje Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP)

SPP využívala a dodnes využíva na dosiahnutie svojich cieľov široký arzenál nástrojov regulácie spoločného trhu s poľnohospodárskymi produktmi, ide najmú o spoločnú organizáciu poľnohospodárskych trhov (SOPT) s výraznou ochranou cien prostredníctvom intervencií na vnútornom trhu, dovozných vyrovnávacích dávok a výrobných limitov, zlepšenie výrobných podmienok podporou fariem a opatrení zameraných na spoluprácu medzi farmami, zlepšenie marketingovej štruktúry, podpory určené na kompenzáciu nepriaznivých prírodných podmienok, osobitné programy pre znevýhodnené oblasti, stredomorské oblasti a iné. Za účelom riadenia SPP bola zriadená spoločná organizácia poľnohospodárskych trhov (SOPT).

Pôvodne mala SOPT jednu z nasledovných foriem – spoločné pravidlá súťaže, povinnú koordináciu rôznych predajných organizácií v jednotlivých štátoch alebo Európsku trhovú organizáciu.

SOPT boli zavedené postupne a v súčasnosti sa vzťahujú na väčšinu poľnohospodárskych produktov v EÚ. Vytvárajú základné nástroje spoločného poľnohospodárskeho trhu – odstraňujú prekážky pre vnútornú výmenu poľnohospodárskych produktov v rámci EÚ a udržujú spoločnú colnú tarifu voči tretím krajinám.

V súčasnosti existuje 21 spoločných trhových organizácií, ktoré možno v zásade rozdeliť na základe troch organizačných princípov:

1. Trhové organizácie s trhovou podporou. Trhová organizácia sa vzťahuje na trhovú podporu a cenovú garanciu a vonkajšiu ochranu asi u 70 % poľnohospodárskych produktov v EÚ. Vzťahuje sa najmä na obiloviny, cukor, mliečne produkty, mäso, niektoré druhy zeleniny a ovocia, vína. Ide o tzv. intervenčné ceny v rámci intervenčného opatrenia.  Intervencia je opatrenie na ochranu trhu v rámci ktorého sa poľnohospodárske výrobky nakupujú za pevne stanovenú intervenčnú cenu. Množstvo produkcie, na ktorú sa vzťahujú intervenčné ceny sa administratívne stanovuje – tzn. pravidlá kvótovania, napr. stanovením rozsahu obrábanej poľnohospodárskej pôdy al. počtov kusov chovného dobytka. Trhový efekt týchto nákupov sa prejavuje v znižovaní ponuky. Napriek tomu intervenčné ceny často vedú k nadprodukcii. súčasne zaručujú určitý príjem producentom. Produkty, ktoré nie je možné predať za intervenčnú cenu, odkupujú štátne intervenčné agentúry. Agentúry intervenujú iba vtedy, ak trhová cena poklesne pod určitú úroveň

2. Trhové organizácie so spoločnou vonkajšou ochranou. Pred zahraničnou konkurenciu z nečlenských štátov EÚ je chránená asi ¼ poľnohospodárskych produktov, a to bez cenovej garancie pre spoločný trh. Patria sem vajcia, hydina, okrasné rastliny, niektoré druhy ovocia, zeleniny a vína, ktoré nepatria do prvej skupiny. Vonkajšia ochrana sa zabezpečuje uvalením dovozného cla. Ak ceny ponuky klesnú pod určitú hranicu, zavádza sa dodatočná vyrovnávacia dávka.

3. Trhové organizácie s priamymi podporami. Až do reformy SPP existoval rozdiel medzi dodatkovými a priamymi subvenciami. Dodatkové subvencie mali zabezpečiť primeraný príjem bez zvýšenia spotrebiteľských cien. Priame subvencie sú určené pre poľnohospodárske produkty, ktoré sa vyrábajú iba v EÚ a to v malom množstve. Týkajú sa napr. ľanu, konope, bavlny, chmeľu, osiva a pod.

V SPP sa využívajú nasledovné druhy cien:

1. cieľová (orientačná) cena – určená na plánovanie, zahŕňa aj prepravné náklady v rámci EÚ a hovorí poľnohospodárom čo môžu očakávať
2. intervenčná (garantovaná) cena – táto cena je nižšia ako cieľová a líši sa v jednotlivých krajinách EÚ, môže sa za ňu predať akékoľvek množstvo komodity
3. prahová cena – ide o minimálnu cenu pre tovary z tretích krajín, ktorá je vyššia ako garantovaná ; určuje za akú výšku ceny môžu dovážať producenti z EÚ

Nástroje SPP:

1. garantované ceny
2. vyrovnávacie dávky na neobrábanie poľnohospodárskej pôdy
3. ostatné dávky fondu → subvencie exportérom, financovanie ničenia prebytočnej produkcie

               Subvencie exportérom

                                                                          ponuka

P

                                                      E

Ps             subvencie

 P

                                                                                            dopyt

0                                        Q2   Q3               Q1                     Q

4. dovozné poplatky

1. prahové ceny = minimálne dovozné ceny

5. tzv. zelený frank – v minulosti → bol iný kurz

Európsky poľnohospodársky záverečný a usmerňovací fond:

96 %  - sekcia záruk (záručné ceny a pod.)

4 % - usmerňovacia sekcia (reštrukturalizácie poľnohospodárskej výroby)

14 .  Reformy SPP

Dňa 10.7.2002 schválila Európska komisia návrh na radikálnu zmenu spoločnej poľnohospodárskej politiky. Tento materiál bol prijatý na základe žiadosti Európskej rady  pripraviť návrhy úprav spoločnej organizácie trhu, aby bolo možné zabezpečiť naplnenie cieľov Agendy 2000. Taktiež bolo potrebné zohľadniť závery Goteborgského summitu, ktorý požadoval zohľadnenie pôsobenia spoločnej poľnohospodárskej politiky na životné prostredie a na udržateľný hospodársky rozvoj.

Zhodnotenie SPP, ktoré predložila Európska komisia možno rozdeliť do piatich základných bodov:

1. stabilizácia trhov s poľnohospodárskymi komoditami,
2. vytvorenie udržateľného systému priamych platieb,
3. zlepšenie rešpektovania štandardov,
4. lepšia rovnováha v podpore poľnohospodárstva,
5. rozvoj vidieckych oblastí.

Komisia navrhla radikálnu zmenu v spoločnej poľnohospodárskej politike, navrhuje totiž postupné odstránenie prepojenia finančných príspevkov zo spoločného európskeho rozpočtu na objem produkcie, rozlohu obrábanej pôdy alebo počet chovaných zvierat.

Farmy by mali dostať priame subvencie, ktoré by boli vypočítané na základe výšky podpory v predchádzajúcich rokoch, pričom by nezáležalo na objeme a druhu poľnohospodárskej produkcie, ktorú by vykonávali a súčasne by bola výška takejto subvencie ohraničená hodnotou 300 000 eur ročne na jednu farmu, čo však môže negatívne vplývať      na veľké farmy, ktoré dokážu využívať intenzívne hospodárenie. Návrh je citlivý aj v prípade SR, pretože priemerná rozloha fariem je v SR rádovo vyššia ako v krajinách EÚ ( relatívne vyššie dotácie na jednu farmu ).

Nový návrh počíta aj s prísnejším uplatňovaním štandardov týkajúcich sa potravinovej bezpečnosti, ochrany životného prostredia, zdravia zvierat a vhodného zaobchádzania s nimi, ako aj bezpečnosti pri práci. Splnenie týchto náležitostí bude podmienkou na získanie podpory Európskej únie.

Farmy, ktoré za rok získajú dotácie prevyšujúce 5 000 eur, budú musieť povinne overovať svoje účtovníctvo v súlade s komunitárnym systémom auditu komerčných fariem.

Plán komisie zároveň predpokladá redukciu priamych platieb pre poľnohospodárov          na úrovni 3 % ročne, pričom maximálne by malo ísť o redukciu vo výške 20 % tak, ako bolo stanovené v Agende 2000. Ušetrené prostriedky z priamych platieb by mali byť rozdelené medzi členské štáty EÚ podľa rozlohy poľnohospodárskej pôdy, počtu zamestnancov v poľnohospodárstve a prosperity celého sektora.

Tento návrh  nepodporujú Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Francúzsko, Írsko. Niektoré krajiny zo severu a Veľká Británia si uvedomujú nevyhnutnosť reformy tejto politiky. Existujú dve zásadné príčiny nutnosti reformy, a to rozšírenie EÚ a prebiehajúce globálne obchodné rokovania na pôde WTO, ktoré rokujú o liberalizácii obchodu s poľnohospodárskymi produktmi. Európsky rozpočet nie je stavaný na situáciu, kedy by musel za rovnakých podmienok, aké majú súčasné členské krajiny únie, dotovať poľnohospodárstvo nových členov.

        Snahou väčšiny členských krajín je odstrániť tie opatrenia, ktoré poškodzujú obchod. V prípade dotácií ide o tie, ktoré výrazne vplývajú na obchod – tzv. jantárová skupina, ďalej tie, ktoré v obmedzenej forme vplývajú na obchod – tzv. modrá skupina a tie ktoré na obchod vplyv teoreticky nemajú – tzv. zelená skupina.

Tendencia vo svete spočíva v presune z výrazne vplývajúcich subvencií, napr. exportných alebo produkčných subvencií na tie, ktoré výrazný vplyv nemajú, ako napr. podpora vidieckych oblastí, ale aj priame platby nezaložené na výške produkcie.

15. Slovensko a SPP

Kapitola poľnohosp. Patrila v prístupových rokovaniach k najťažším, pretože je najviac náročná na finančné prostriedky z únie.2 Oblasti prerokovávané pre SR:

1. Priame platby
2. Produkčné kvóty

Kodanský summit navrhol-kompromisné riešenie pre nové členské krajiny únie po vstupe

25% z výšky priamych platieb súčasných členov, po 2 rokoch medziročný vzrast o 5% a od roku 2007 medziročný rast 10% do roku 2013 bude dosiahnutá plná výška.

Dohodnuté bolo 10-ročné prechodné obdobie na priame platby farmárom vo výške 25/30/35/40% na roky 2004-2007, v ďalších rokoch nárast 10%, dosiahnutie plnej výšky 100% v roku 2013.

V rokoch 2004-2006 možu noví členovia doplácať priame platby do výšky 55/60/65% použitím prostriedkov na rozvoj vidieka při spoluúčasti ŠR-konečné rozhodnutie zostáva na národných vládach.

Produkčné kvóty sú pre poľnohospodárov významnejšie ako priame platby a požiadavky SR sa s návrhom EK často rozchádzali. EK navrhla nižšie ako požadované kvóty vo vačšine komodít a živočíšnej výrobe. SR však stanovila požiadavky na minimálnej hranici zabezpečenia potravinovej sebestačnosti, no mnohé požiadavky zostali nenaplnené. Podarilo sa zvýšiť kvóty na produkciu mlieka a výrobu mliečnych produktov.Produkcia mlieka v SR stúpa a rastie aj dopyt po mliečnych výrobkoch, ktoré sa už dnes dovážajú zo zahraničia. Má však v SR dobré predpoklady na rozvoj.Kvóta na produkciu mlieka bola zvýšená oproti povodnému návrhu EK o 64tisíc ton viac a od roku 2007 o ďalších 36tisíc ton.

Nepodarilo sa však výrazne zmeniť výmeru obrábanej pody, hlavne na pestovanie obilnín a strukovín- krmivá pre živočíšnu výrobu.

Najvačší rozdiel medzi návrhom EK (4tisíc ton/rok) a požiadavkou SR (60tisíc ton/ročne) bol u produkcie izoglukózy-sladidla používaného pri výrobe nealko nápojov, lacnejší ako cukor. Nakoniec je dohodnutá 42tisíc ton/ročne.

Neúspešné boli rokovania o počte kráv bez trhovej produkcie mlieka, kde bola kvóta zvýšená len nepatrne.Napriek tomu by mali slovenskí poľnohospodári vstupom do EÚ získať.Aj keď spoločný poľnoh.trh EÚ nie je vysoko deformovaný, pre SR by bolo horšie zostať mimo neho.

Do SR poľnoh. by mali po vstupe do EÚ plynúť prostriedky zo štátneho rozpočtu SR a ďalších 4 zdrojov:

1. priame platby
2. prostriedky na rozvoj mlieka
3. štrukturálne fondy
4. ostatné zdroje

Celkové príjmy pre poľnohospodárov vyznievajú v prospech vstupu do EÚ. Platby z únie budú závisieť od charakteru regiónu-najvačšie subvencie smerujú do znevýhodnených oblastí. Na nás je ako budeme schopní prostriedky využiť. Slovenskí poľnoh. majú konkurenčnú výhodu najma v rastlinnej výrobe, v živočíšnej naopak zaostávame.

16. Regionálna politika EÚ – Podstata

5. súčasť štrukturálnej politiky („región je územný celok medzi mestom a nár. hospodárstvom“)
6. geografické chápanie= určité územie
7. problémové regióny- zaostalé a deprimované

RP

-aktivity, programy a kroky, ktoré už uskutočňujú štáty EÚ, samosprávy, organizované skupiny s cieľom dosiahnuť regionálny rozvoj

-mikro a makro regióny

-zmeny rozmiestnenia ekon.aktivity v danom regióne

-zameraná na určité regióny

-poslaním je celkový ekon.,ekologický a sociálny rozvoj

-snaha o napravenie škod trhu a trhových aktivít

RP ovplyvňuje a usmerňuje to, čo trh nedoriešil

Ciele RP:

8. Znižovať rozdiely medzi regiónmi
9. Prispievať k harmonickému rozvoju regiónov
10. Podporovať hosp., sociálny, ekon. a ekologický rozvoj

Základné princípy:

1. princíp endogénnosti – fin. prostriedky treba hľadať vo vnútri regiónu, nie z EÚ
2. princíp subsidiarity – rozhodovanie na najnižšej úrovni, kde vznikol problém
3. zásada TUR – rozvoj regiónu by nemal ísť na úkor ŽP

Štáty sa členia podľa systému NUTS – podľa ukazovateľov:

HDP v parite kúpnej sily, hrubý pracovný príjem, miera nezamestnanosti, úroveň infraštruktúry

Sekundárne ukazovatele platia len v SR:

Stavebná výroba na zamestnanca, vklady na obyvateľa, objem zahr. investícií, výška prostriedkov vynaložených na…, saldo dochádzky za prácou, počet bytov na 1000 ob.

Regionálna pomoc je určená:

1. znevýhodneným regiónom
2. regiónom prechádzajúcim konverziou
3. regiónom čerpajúcim Kohézny fond
4. oblastiam so špec. problémami- pohraničie, vidiecke, rybárske oblasti
5. osobám s problémami na pracovnom trhu-dlhodobo nezam., diskriminovaní
6. miestnym a region. orgánom v rámci medzin. Spolupráce
7. kandidátskym štátom

Proces pomoci:

1. Rada EÚ schváli rozpočet, štrukturálne fondy podľa cieľov 1,2,3 (nástroje RP), EK určí oblasti, ktoré možu čerpať prostriedky
2. každý štát predloží svoje návrhy-plán rozvoja podľa problémových oblastí
3. po vyhodnotení plánov sú zaslané EK
4. členské štáty a EK prediskutujú obsah dokumentov
5. po dohode oboch strán sa vypracuje Rámec pomoci spoločenstva a Jednotné programové dokumenty + programy, vykoná  sa platba vopred, o detailoch programu potom rozhodujú národné orgány
6. národné orgány informujú o stanovení detailov
7. národné orgány vyzvú na predkladanie projektov
8. príslušné orgány garantujú, že prostriedky sa využívajú efektívne

Klasifikácia NUTS v SR

NUTS-klasifikačný systém štatistických územných jednotiek zavedený Štatistickým úradom ES

NUTS1        1                SR

NUTS2        4                Bratislavský kraj, Západ, Stred, Východ Slovenska

NUTS3        8                BA kraj, TN, TT, NT, BB, ZA, KE, PO (kraje)

NUTS4        79                Okresy

NUTS5        2883                Obce

1. Nástroje  regionálnej politiky  EÚ

Regionálny rozvoj

Nástroje regionálnej politiky EÚ

V zmysle č. 158 Zmluvy o EÚ hlavných cieľom regionálnej politiky EÚ je podpora celkového harmonického rozvoja prostredníctvom posilnenia hospodárskej a sociálnej súdržnosti, znižovanie rozdielov medzi úrovňami rozvoja v jednotlivých regiónoch a zmierňovanie zaostalosti v najznevýhodnenejších regiónoch alebo ostrovoch vrátane vidieckych oblastí.

Cieľ č. 1: podpora rozvoja a štrukturálnych zmien regiónov, ktorých rozvoj zaostáva. Regióny, na ktoré sa vzťahuje cieľ 1, sú tie regióny, ktorých HDP na obyvateľa meraný paritou kúpnej sily je menší ako 75 % priemeru EÚ.

Cieľ č. 2: podpora hospodárskej a spoločenskej premeny oblastí, ktoré čelia štrukturálnym ťažkostiam. Patria sem najmä oblasti, ktoré prechádzajú sociálno - ekonomickými zmenami v priemysle a službách, upadajúce vidiecke oblasti, mestské oblasti nachádzajúce sa v ťažkostiach a krízou postihnuté oblasti závislé na rybolove.

Cieľ č. 3: podpora prispôsobovania a modernizácia politík a systémov vzdelávania, školenia a zamestnanosti prostredníctvom opatrení na podporu ľudských zdrojov. Oblasti spôsobilé na financovanie v rámci cieľa 3 sú oblasti, ktoré nie sú financované podľa cieľa 1.

Štrukturálne fondy (ŠF)

Európska regionálna politika je založená na finančnej solidarite medzi regiónmi. Umožňuje použitie viac ako 35 % rozpočtu EÚ, ktorý prichádza najmä z bohatších členských štátov, v znevýhodnených regiónoch.

Takáto vzájomná solidarita nepomáha len prijímateľom pomoci, ale tiež štátom, ktoré sú hlavnými prispievateľmi do rozpočtu spoločenstva (napr. tým, že ich podniky profitujú z veľkých investičných projektov v slabších regiónoch). Ignorovanie rozdielov medzi regiónmi by mohlo, na druhej strane, viesť k ich narastaniu, čo by brzdilo rozvoj Európskej únie ako celku.

Nástrojmi realizácie regionálnej politiky sú štrukturálne fondy. Napriek tomu, že všetky štyri štrukturálne fondy pôsobia spoločne, každý má svoje špecifické tématické oblasti. Štrukturálne fondy nefinancujú individuálne projekty, ale viacročné programy regionálneho rozvoja, ktoré spoločne pripravujú regióny, členské štáty a Európska komisia. Programy sú pripravené podľa spoločných východísk navrhnutých Európskou komisiou pre EÚ ako celok.

Príspevky do týchto fondov od začiatku 90-tych rokov výrazne vzrástli: z 8 miliárd eur ročne v roku 1989 na 32 miliárd eur v roku 1999. Pre roky 2000 až 2006 bolo na všetky štyri štrukturálne fondy vyčlenených spolu až 195 miliárd eur (v cenách roku 1999).

Nárok na využívanie štrukturálnych fondov majú iba členské krajiny EÚ a programujú sa na sedemročné obdobia (súčasnou programovacou periódou je obdobie 2000 až 2006). Kandidátske krajiny - vrátane Slovenska - budú môcť čerpať prostriedky z týchto fondov až po ich vstupe do únie. Pre Slovenskú republiku bola potvrdená výška prostriedkov zo štrukturálnych fondov na skrátené programovacie obdobie r. 2004 - 2006 v celkovej výške 1050,3 mil. EUR.

Hlavnými finančnými nástrojmi európskej regionálnej politiky sú štyri štrukturálne fondy:

1. Európsky fond regionálneho rozvoja
2. Európsky sociálny fond
3. Riadiaca sekcia Európskeho poľnohospodárskeho a garančného fondu
4. Finančný nástroj na riadenie rybolovu

V rokoch 2000 až 2006 vyčlenila EÚ celkovo (vrátane Kohézneho fondu) na podporu znevýhodnených regiónov, oblastí so zvláštnymi handikepmi a ohrozených spoločenských skupín, 213 miliárd eur.

1.)  Štrukturálne fondy: Európsky fond regionálneho rozvoja - financuje infraštruktúru, investície do tvorby pracovných príležitostí, miestne rozvojové projekty a pomoc malým a stredným podnikom;

Európsky sociálny fond - podporuje návrat nezamestnaných a znevýhodnených skupín do pracovného života, najmä financovaním odbornej prípravy a systému podpory zamestnávania týchto skupín;

Európsky poľnohospodársky usmerňovací a záručný fond (EPUZF), usmerňovacia sekcia - podporuje opatrenia rozvoja vidieka v oblastiach Cieľa 1;

EPUZF, záručná sekcia - prispieva k dosiahnutiu Cieľa 2 podľa nariadenia Rady (ES) č. 1257/1999 o podpore rozvoja vidieka z EPUZF upravujúce a rušiace niektoré nariadenia.

Finančný nástroj na riadenie rybolovu - pomáha adaptovať a modernizovať rybolovný priemysel;

Kohézny fond (KF)

2.)  Kohézny fond: poskytuje priame finančné prostriedky na individuálne projekty zamerané na zlepšenie životného prostredia a rozvoj dopravnej infraštruktúry.

Kohézny fond bol založený Maastrichtskou zmluvou ako zvláštny fond solidarity v roku 1993 na pomoc štyrom málo prosperujúcim členským štátom: Grécku, Portugalsku, Írsku a Španielsku.

Týmto najmenej prosperujúcim štátom (HDP na obyvateľa nižší ako 90 percent priemeru c EÚ) mal pomôcť zapojiť sa do hospodárskej aj menovej únie. Portugalsko, Grécko, Írsko i Španielsko dokázali vďaka jeho pomoci splniť prísne konvergenčné kritériá a stali sa súčasťou eurozóny.

Hlavným rozdielom oproti štrukturálnym fondom je to, že jeho základnou bunkou je štát. Je určený na podporu veľkých infraštruktúrnych investícií v oblasti dopravy a životného prostredia s nákladmi nad desať miliónov eur. Vzhľadom na to, že HDP na hlavu Slovenska nedosahuje 90% priemeru EÚ, bude aj ono oprávnené uchádzať sa o tieto prostriedky. Fond nadväzuje na predvstupový fond ISPA. Fond podporuje:

1. projekty životného prostredia
2. projekty budovania transeurópskych dopravných sietí, projekty dopravnej infraštruktúry spoločného záujmu
3. predbežné štúdie súvisiace s realizáciou projektov
4. štúdie prispievajúce k schvaľovaniu a implementácii ostatných projektov
5. protipovodňové opatrenia

Pri projektoch predkladaných v rámci Kohézneho fondu platí princíp 50:50, čo znamená, že polovica alokácie pre danú krajinu musí smerovať do rozvoja dopravne infraštruktúry a polovica do rozvoja a ochrany životného prostredia.

V rokoch 2000 až 2006 (rozpočtové obdobie EÚ) dosiahne ročný rozpočet Kohézneho fondu 2,5 miliardy EUR, čo predstavuje spolu 18 miliárd EUR na obdobie siedmich rokov. Pre Slovenskú republiku bola potvrdená výška prostriedkov z Kohézneho fondu na skrátené programovacie obdobie r. 2004 - 2006 (po vstupe SR do EÚ) v celkovej výške 509,7 mil. EUR.

Riadiacim orgánom pre Kohézny fond je Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, sprostredkovateľskými orgánmi sú Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR a Ministerstvo životného prostredia SR. Oba sprostredkovateľské orgány sú povinné pripraviť sektorové stratégie pre využívanie Kohézneho fondu, na základe ktorých sa budú prideľovať prostriedky na jednotlivé projekty. MDPaT svoju stratégiu už zverejnilo na svojej internetovej stránke, MŽP tak zatiaľ neurobilo, aj keď je už stratégia vypracovaná.

1. Migrácia  a EÚ – vzťah  „starých“  a „nových“  štátoch

Migrácia v EU

Sloboda pohybu alebo migrácia medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie je jednou zo štyroch základných slobôd, na ktorých je postavený spoločný trh v rámci únie. V rokovaniach o podmienkach pristúpenia nových členských krajín sa však otázka voľného pohybu pracovných síl stala pálčivým politickým problémom. Súčasné členské štáty sa boja masového prílivu imigrantov z nových členských štátov, ktorí by mohli „kradnúť“ pracovné miesta ich vlastným občanom, zneužívať ich relatívne štedré sociálne systémy a ohrozovať súdržnosť a homogenitu ich spoločností.

Požadovali preto prechodné obdobia, ktorých cieľom je obmedziť voľný pohyb pracovníkov bezprostredne po rozšírení na isté časové obdobie. Aká je však realita? Sú obavy zo záplavy migrantov z nových členských krajín opodstatnené?

Profil imigranta

Častým tvrdením, obhajujúcim voľný pohyb do pôvodných členských krajín, je demografický fenomén starnutia populácií týchto krajín. Ekonomickí migranti by mohli poskytnúť akúsi „demografickú injekciu“. Prieskum Európskej nadácie pre zlepšenie pracovných a životných podmienok sa zaoberal analýzou typických socioekonomických čŕt potenciálnych migrantov. Aký je teda profil priemerného migranta?

Najväčší záujem o vysťahovanie sa za prácou do jednej z členských krajín EÚ je medzi mladými ľuďmi. Ďalším markantným znakom je vzdelanie: vysťahovať sa túžia najmä ľudia s univerzitným vzdelaním alebo študujúci.

Existencia rodiny alebo závislých osôb sa ukazuje byť závažnou brzdou migračných ambícií – len 20 % tých, ktorí majú založenú rodinu, alebo žijú so závislými osobami, vykazuje pevné odhodlanie odísť. Naopak, v skupine slobodných je to 70 %. Okrem týchto charakteristík je typickým znakom aj prevaha osôb ženského pohlavia medzi tými, ktorí túžia odísť.

Tento demografický profil potenciálneho migranta komentovala komisárka Margot Wallströmová slovami, že obavy z nehatenej záplavy imigrantov, ktorí budú zneužívať sociálne systémy cieľových krajín, sú neopodstatnené. Vzhľadom na to, že typický imigrant je mladý, vzdelaný a bezdetný, bude príliv takýchto imigrantov ekonomickou a demografickou vzpruhou pre ekonomiky starých členských krajín. Zruční imigranti sa budú totiž aktívne podieľať na ekonomickom raste a raste produktivity v týchto krajinách.

Nevýhody na strane zdrojových krajín?

Riziká sa objavujú skôr na druhej strane – v zdrojových krajinách migrácie. Tu skutočne hrozí demografický únik, ako aj únik mozgov z pristupujúcich krajín: 2 – 3 percentá potenciálnych migrantov sú všetko osoby z vekovej skupiny medzi 15 - 24 rokmi, z nich jedna tretina má univerzitné vzdelanie a jedna štvrtina študuje.

Willy Buschak, výkonný riaditeľ Európskej nadácie pre zlepšenie pracovných a životných podmienok, tvrdí, že jedinou dilemou v cieľových krajinách môže byť to, že hoci migrácia bude dobrá pre ekonomický rast a súdržnosť, vyvinie tiež tlak na lokálnej úrovni, ak dôjde ku koncentrácii migrantov.

Motivačné faktory migrantov

Prieskum tiež ukázal, že ekonomická situácia a predovšetkým faktor nezamestnanosti majú na odhodlanie migrovať za prácou do inej krajiny menší vplyv, než sa doteraz myslelo. Len 2 % nezamestnaných sú pevne odhodlané odísť. Určujúcim faktorom je v tomto ohľade predovšetkým rodinný stav: 70 percent slobodní, 26 percent s rodinou.

Keďže migranti budú mladí a ochotní pracovať, nehrozí tlak na sociálne a penzijné systémy v cieľových krajinách zo strany migrantov.

Strednodobý dopad bude zrejme závažnejší na nové členské štáty, pretože odliv mladých a vzdelaných bude vyvíjať tlak na vytvorenie alebo stimuláciu politiky orientovanej na udržanie si tohto ľudského potenciálu. Rovnako štrukturálna politika EÚ by sa mala orientovať na to, aby podporovala rast tých regiónov, z ktorých odchádzajú mladí ľudia za prácou inam.

Skúsenosti a závery z predchádzajúcich vĺn rozšírení poukazujú na to, že celkový objem migrácie s časom, ktorý uplynul od rozšírenia, skôr klesá, než naopak. Zo Španielska ako zdrojovej krajiny odchádzalo v raných 70. rokoch okolo 200.000 osôb. Tento počet do konca 70. rokov klesol na 120.000 a v 90. rokoch predstavoval len 2 – 3.000 osôb. Napokon, mobilita medzi jednotlivými regiónmi vnútri únie je relatívne slabá – len 1,5 percenta populácie EÚ sa ročne presťahuje do iného regiónu.

Prognózy počtu migrantov

Závery sú také, že aj v prípade úplnej slobody pohybu pracovníkov dňom rozšírenia, ktorým je 1. máj 2004, by došlo len k minimálnej migrácii pracovníkov z pristupujúcich krajín do pôvodných členských štátov. Celkový objem migrácie bol odhadovaný na približne 1 % populácie v pracovnom veku, a to po dobu piatich rokov. V únii, ktorá bude mať po rozšírení 450 miliónov obyvateľov, by to bolo okolo 220.000 osôb ročne.

K iným záverom dospela štúdia nemeckého ekonomického think-tanku DIW. Táto štúdia zisťovala počty migrantov v Nemecku ako najčastejšej cieľovej krajiny a krajiny s najväčším podielom z celkového počtu migrantov. Následne tieto čísla projektovala na iné členské štáty únie, ako aj do budúcnosti. Zdrojovými krajinami v tomto prípade bolo 10 krajín strednej a východnej Európy.

Táto štúdia vychádzala z toho, že pri okamžitom zavedení bezbariérového voľného pohybu osôb hneď po rozšírení by do Nemecka ako cieľovej krajiny prichádzalo asi 220.000 osôb ročne s celkovým migračným potenciálom 2,5 milióna osôb (2,5 percenta populácie 10 krajín strednej a východnej Európy). Extrapoláciou na ďalšie členské krajiny by došlo k nárastu v celkovom počte migrantov z 10 krajín strednej a východnej Európy na 335.000 osôb ročne a dlhodobý potenciál 3,9 milióna osôb.

Väčšina empirických štúdií odhaduje dlhodobý migračný potenciál z krajín strednej a východnej Európy niekde medzi 2 – 4 % ich populácie. Iné štúdie však naznačujú, že dlhodobý migračný potenciál je omnoho väčší a pohybuje sa pre Nemecko niekde medzi 8 – 10 percentami ich populácie. To by znamenalo, že tieto údaje, pokiaľ by sa vzťahovali na všetky súčasné členské krajiny, by znamenali pre EÚ-15 migračný potenciál až 12 – 15 percent.

Vplyv prechodných období

Dopad prechodných období, obmedzujúcich voľný pohyb osôb bezprostredne po rozšírení podľa vzorca 2+3+2 roky (maximálne 7), sa ukázal byť ako nanajvýš rozpačitý. Závery štúdie DIW poukazujú na to, že odloženie voľného pohybu pracovných síl na neskoršie obdobie nespôsobí zmiernenie migračného tlaku z pristupujúcich krajín. Prechodné obdobia by mali byť využité na zmiernenie prvotného náporu po ich odstránení napr. implementáciou rôznych kvót.

Na druhej strane, je pochopiteľná reakcia tých členských štátov, ktoré sľúbili absolútne slobodný prístup pracovníkom z pristupujúcich krajín na svoj trh práce. S blížiacim sa dátumom rozšírenia a strachom z toho, že kombinácia zatvorených trhov v okolitých krajinách povedie k disproporčnému smerovaniu imigrantov do tých krajín, ktoré nezavedú obmedzenia. Výsledkom sú obmedzenia v Holandsku, Švédsku aj Dánsku. Posledné dve krajiny, ktoré aspoň formálne neobmedzili prístup na svoj trh práce, Írsko a Veľká Británia, sprísnili aspoň svoje systémy sociálnych dávok, aby vylúčili spomedzi potenciálnych migrantov tých, ktorých cieľom by nebolo pracovať, ale tieto systémy zneužívať.

Regionálne disparity ako motivácia?

Závery Európskej nadácie pre zlepšenie životných a pracovných podmienok naznačujú, že súvislosť medzi nezamestnanosťou a sklonom k imigrácii nie je taká vysoká, ako sa pôvodne myslelo. Niečo však na rozhodnutie migrantov musí vplývať! Je to mzdový rozdiel medzi krajinou ich pôvodu a cieľovou krajinou? Alebo je to vnímanie rozdielov v kvalite života v zdrojovej a cieľovej krajine?

Bez toho, aby som naznačoval kauzálne súvislosti medzi ekonomickým blahobytom a migráciou, poukážem na konkrétne čísla. HDP na hlavu v parite kúpnej sily v pristupujúcich krajinách predstavuje síce 77 percent priemeru HDP v EÚ-15 na Cypre a 69 percent v Slovinsku, no len 35 percent v Lotyšsku a 39 percent v Litve. Slovensko dosahuje len 47 percent priemeru EÚ-15 (údaje sú za rok 2002). Tieto makroekonomické čísla však zahmlievajú regionálne disparity medzi jednotlivými regiónmi pristupujúcich krajín. 37 zo 41 regiónov v desiatich pristupujúcich krajinách je pod priemerným HDP na hlavu EÚ-15. Rozdiely aj v rámci jednotlivých pristupujúcich krajín sú enormné: najbohatšími regiónmi pristupujúcich krajín sú región Praha (135 percent priemeru EÚ-15) a Bratislavský región (102 percent). Naopak, najchudobnejší región, ktorým je Lubelskie vojvodstvo v Poľsku, dosahuje len 29 percent priemerného HDP EÚ-15. Medzi 10 najchudobnejšími regiónmi je aj región Východné Slovensko s 34 percentami. Región Stredné Slovensko dosahuje 37 percent a región Západné Slovensko 41 percent priemerného HDP per capita v EÚ.

Rozšírená Európa a migrácia

Migrácia bola vždy fenoménom spájaným predovšetkým s rozvojom. Na druhej strane bola zároveň aj zdrojom obáv a strachu, najmä pre občanov vyspelých štátov.

Rôzne výskumy len potvrdili očakávania. Ich výsledky zdôrazňujú fakt, že po rozšírení EÚ sa bude migrácia z nových členských štátov do súčasných 15 mierne zvyšovať. I keď v dlhodobom horizonte bude mať nepopierateľne pozitívny vplyv na vývoj v EÚ, z krátkodobého hľadiska môže spôsobiť určité tenzie, najmä v nových členských krajinách, ktoré sa stanú hraničnými štátmi schengenského priestoru, pretože vo všetkých štátoch EÚ bude aj naďalej fungovať fenomén tzv. šedého sektora v oblasti zamestnania.

Ako zvládnuť migráciu

Dôležitým strategickým komponentom spoločnosti, ktorý by mal napomôcť preklenutiu tohto obdobia, budú školenia a vzdelávacie programy. Tieto aktivity predstavujú veľmi užitočný zdroj informácií jednak pre tých, ktorí budú chcieť emigrovať a usadiť sa v inom štáte, ako aj pre tých, ktorí budú v prítomnosti migrantov žiť. Na efektívne zabezpečenie realizácie a dosiahnutie úspešných výsledkov bude nevyhnutná úzka spolupráca štátnych inštitúcií s mimovládnymi i náboženskými organizáciami tak, aby sa zabezpečila udržateľnosť projektov a citlivé, humánne riešenia diferencovaných aspektov migrácie. Veľmi dôležitú úlohu v propagácii vzdelávacích programov, ako aj hodnôt spoločnosti v duchu tolerancie a rešpektovania rozdielov medzi ľuďmi budú zohrávať médiá. Migrácia je oblasť, ktorá vyžaduje kontinuitné uskutočňovanie spoločných aktivít, ktoré sú najefektívnejším nástrojom rešpektovania ľudskej dôstojnosti migrantov a dodržiavania ich ľudských práv.

Dôležitým aspektom budúcej zjednotenej Európy by mala byť aktívna, otvorená a jednotná azylová politika prijatá nielen v rámci súčasných členských štátov, ale aj budúcich hraničných štátov EÚ. Všetky opatrenia by mali smerovať k tomu, aby sa migrácia stala kontrolovaným javom. S tým súvisia aj ďalšie opatrenia, ktoré je potrebné schváliť a aproximovať, a to najmä v oblasti politiky zamestnanosti EÚ a migrácie. Európska únia v spolupráci s vládami európskych štátov musí poskytnúť reálny priestor na vybudovanie Európy, v ktorej budú sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť predstavovať najvyššie hodnoty.

Od pádu Berlínskeho múru sa Európa snažila znovuzjednotiť kontinent, a preto nová Európa nesmie dovoliť, aby Schengenské dohody vytvorili novú železnú oponu medzi členskými a nečlenskými štátmi. Zakladajúce princípy Európskej únie zahŕňajú voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a osôb. Tieto slobody zohrávajú dôležitú úlohu nielen v ekonomickom, ale aj v sociálno-kultúrnom kontexte.

Príčiny migrácie

Príčiny migrácie sú rôzne. Faktory, ktoré motivujú ľudí k emigrácii, známe ako "push factors", sú nasledujúce: politická nestabilita, nízka životná úroveň, chudoba, choroby, ozbrojené alebo iné konflikty a pod. K faktorom, ktoré ovplyvňujú výber cieľovej krajiny, známym ako "pull factors", patrí sociálna istota, dodržiavanie ľudských práv, lepšie ekonomické príležitosti, spravodlivosť, bezpečnosť a pod.

Z geografického hľadiska má migrácia v Európe tri aspekty:

-migrácia v rámci súčasných členských štátov EÚ

- migrácia v rámci nových členských štátov strednej a východnej Európy

-migrácia v rámci štátov, ktoré budú s rozšírenou Európskou úniou hraničiť

Keďže v tomto článku nie je možné zachytiť všetky aspekty migrácie, poukážeme len na niektoré aspekty voľného pohybu osôb v rámci rozšírenej Európskej únie.

Na základe údajov získaných v ostatných prieskumoch je všeobecne známe, že v posledných rokoch v členských štátoch veľmi poklesla pôrodnosť. To znamená, že v blízkej budúcnosti sa bude viac investovať do sociálnych a zdravotníckych služieb pre seniorov, čo výrazne ovplyvní ekonomiku týchto krajín. Podľa OSN jeden zo scenárov udržania stabilného rastu počtu obyvateľstva EÚ poukazuje na to, že Únia potrebuje v rokoch 2000 - 2050 viac než 47 miliónov imigrantov. Z tohto hľadiska môže znamenať migrácia pre trh práce pozitívny prvok. Na druhej strane majú občania EÚ veľké obavy z prílivu pracovnej sily zo strednej a východnej Európy. Preto aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy navrhovalo založiť Európske monitorovacie stredisko pre migráciu, ktorého úlohou by bolo podrobne monitorovať celú migráciu, integračné politiky a efektivitu prijatých opatrení. Podľa Eurobarometra z novembra 2002 väčšina občanov EÚ súhlasí s rozšírením, 22 % je proti, pričom v krajinách, kde sa očakáva väčší dopad migrácie, je toto percento ešte vyššie (Rakúsko 32 %; Švédsko 28 %; Francúzsko, Nemecko a Fínsko 27 %).

Z makroekonomickej perspektívy má migrácia veľa pozitívnych stránok, ako napríklad vyšší počet produktívnych pracovníkov, viac platiteľov daní a príspevkov do sociálnych fondov a nové zručnosti osvojené mladými ľuďmi. To všetko bude pozitívne vplývať na ekonomickú efektivitu budúcej multikultúrnej Európy. Práve preto musia integračné opatrenia poskytovať všetkým migrantom podmienky na ich plnú participáciu na živote tej-ktorej krajiny.

Je viac ako pravdepodobné, že počnúc prvou dekádou, ktorá začne rokom 2004, sa každý rok z nových členských štátov EÚ do tých súčasných presťahuje približne 350-tisíc ľudí. Očakáva sa, že 60 % z nich sa presťahuje do Nemecka, 12 % do Rakúska a 5 % do Veľkej Británie. Väčšina migrantov bude pochádzať najmä z Poľska (30 %), Rumunska (30 %) a Bulharska (10 %). Podľa predpokladov bude do roku 2015 v súčasných členských štátoch o 2,9 milióna legálnych rezidentov z nových členských štátov viac než v súčasnosti a v roku 2035 o 3,9 milióna (menej ako 3 % dnešnej populácie EÚ). Na druhej strane sa však očakáva, že veľká časť týchto migrantov sa po určitom čase vráti do krajín pôvodu, kde budú priaznivo vplývať na rast národných ekonomík prostredníctvom nových skúseností a zručností získaných v zahraničí (takáto situácia bola pozorovaná v prípade Írska, Portugalska a Španielska).

Migrácia a voľný pohyb osôb

Nové členské štáty majú výhrady k legislatíve, ktorá upravuje prechodné obdobie týkajúce sa voľného pohybu osôb. Niektoré z nich to odôvodňujú tým, že takéto opatrenia nie sú kompatibilné s princípmi a slobodami, ktoré Únia propaguje, a že takáto legislatíva rozdeľuje Európanov na dve skupiny – na občanov s formou druhoradého občianstva a na občanov s občianstvom EÚ.

Z hľadiska migrantov má migrácia svoju pozitívnu, ale aj negatívnu stránku. Pozitívne dôvody, ktoré podporujú migráciu, sú nasledujúce:

nádej v lepšiu budúcnosť

vyššie príjmy

získanie nových zručností

K negatívnym aspektom môžeme zaradiť:

frustráciu z pobytu v cudzej krajine mimo vlastnej kultúry a bez rodinnej podpory

xenofóbne prejavy zo strany hostiteľov

mieru prispôsobenia sa iným kultúrnym a jazykovým tradíciám v novom prostredí

Migranti pracujú zvyčajne na pozíciách, ktoré nezodpovedajú ich kvalifikácii, ich diplomy nie sú uznávané a navyše musia čeliť silnej konkurencii miestneho obyvateľstva.

Právo slobodne sa pohybovať a slobodne sa zdržiavať na území členských štátov je jedným zo základných znakov zjednotenej Európy. Sloboda pohybu osôb úzko súvisí s legislatívou EÚ v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Problematika vízovej, azylovej a prisťahovaleckej politiky, súvisiaca so slobodou pohybu, je upravená v IV. hlave Zmluvy o EÚ. Protokol o azylovom práve pre občanov členských štátov upravuje len štyri prípady, v ktorých občania EÚ môžu požiadať o azyl v inej členskej krajine. Ustanovenia IV. hlavy neznižujú zodpovednosť členských štátov v oblasti udržania verejného poriadku a verejnej bezpečnosti. Zmluva o EÚ v článku 12 ustanovuje aj všeobecný princíp nediskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Je to princíp, ktorý má vplyv na vznik a fungovanie vzťahov v rámci rovnosti pri zaobchádzaní v oblastiach voľného pohybu pracovníkov, právo na podnikanie a poskytovanie služieb. Právo slobodného pohybu sa aplikuje na občanov členských štátov, občanov Commonwealthu a občanov francúzskych zámorských území. Výnimky sa týkajú zamestnania vo verejnej správe (článok 39 odsek 4), ako aj funkcií vo verejnej správe, ktorých účelom je priama alebo nepriama participácia na jej výkone a ochrana všeobecných záujmov štátov a miestnych orgánov. Obmedzenia týkajúce sa slobody pohybu sú upravené čl. 39 Zmluvy o EÚ (pre samostatne zárobkovo činné osoby), napríklad z dôvodu verejnej bezpečnosti, zdravia a verejného poriadku. Európska definícia verejného poriadku však neexistuje. Štáty si môžu tento pojem voľne vykladať. Európsky súdny dvor však uvádza, že obmedzenie z verejného poriadku môže byť aplikovateľné iba vtedy, ak existuje reálna a dostačujúca voľba, ohrozujúca základný záujem spoločnosti. Obmedzenia sú založené na osobnom správaní osoby, alebo ak sa osoba dopustila nezákonného konania. Všetky opatrenia musia byť odôvodnené a dôvody oznámené.

Rómovia verzus EÚ

Po roku 1989 sa sloboda pohybu v rámci Európy rozšírila. Sociálny systém v niektorých krajinách strednej a východnej Európy sa však stával labilným. Najviac tieto ekonomické a spoločenské zmeny ovplyvnili Rómov. Medzinárodné organizácie vo svojich správach zdôrazňovali porušovanie ich ľudských práv, negatívny vzťah majoritného obyvateľstva k tejto národnostnej menšine, zvyšujúcu sa nezamestnanosť a neschopnosť využívať právne prostriedky na ochranu svojich práv.

V rámci prevencie nežiaducej migrácie by sa mali zintenzívniť aktivity komunít, mali by byť podporené integračné procesy a mali by sa zlepšiť životné podmienky občanov. Rómovia sú často vystavení rasovej diskriminácii a latentnej diskriminácii na trhu práce. Všetky úlohy zamerané na zlepšenie situácie a na podporu rómskej národnostnej menšiny by mal štát uskutočňovať intenzívnejšie, systematickejšie a v úzkej spolupráci s Rómami. Faktom je, že existujúca diskriminácia nie je na úrovni štátov, ale týka sa najmä jednotlivcov. Štát má pritom povinnosť takéto konanie prísne postihovať.

Všetky štáty EÚ, ktoré prijímajú žiadateľov o azyl, musia rozvíjať spoločnú stratégiu týkajúcu sa azylových procedúr, berúc do úvahy špecifickú situáciu Rómov, všetky musia pokračovať v boji proti rasizmu a diskriminácii, musia prijať a implementovať rôzne politiky, ktoré podporujú rôznorodosť a slobodu pohybu osôb.

19. Európsky rok mobility

Európska komisia nazvala rok 2006 Európskym rokom mobility pracovníkov. EK chce zvýšiť zamestnanosť v rámci EÚ podporou pohybu pracujúcich medzi zamestnávateľmi v jej členských krajinách. Tento rok sa zameria na zvýšenie povedomia a pochopenie výhod pracovníkov aj v zahraničí, aj v nových zamestnaniach. Ide o prvý európsky rok, ktorý spája otázky mobility a pracovníkov.

Práca v nových krajinách a/alebo sektoroch poskytuje pracovníkom nové schopnosti a skúsenosti, z ktorých majú výhody aj oni, aj ich zamestnávatelia. Zmena kvalifikácie je tiež rozhodujúca v globalizovanom a reštrukturalizovanom hospodárskom prostredí. Súčasné údaje však ukazujú, že len málo Európanov pracuje v zahraničí. Za posledných tridsať rokov počet Európanov, ktorí žijú v inej krajine EÚ ako v krajine pôvodu, zostáva naďalej na úrovni okolo 1,5 %. A v deviatich krajinách EÚ zostalo 40 % pracovníkov na rovnakých pracovných miestach viac ako desať rokov.

Vladimír Špidla, európsky komisár pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a rovnaké príležitosti, definoval niektoré dôvody nižšej mobility pracovníkov v EÚ: „V oblasti mobility pracovníkov stále existujú právne, administratívne a lingvistické prekážky spojené s nedostatkom vedomostí o dostupných informáciách a pomoci a mnohí pracovníci nie sú stále presvedčení o výhodách práce v inej krajine a/alebo inom sektore. Týmto sa musíme zaoberať.“

Asi 4,3 milióna eur z ročného rozpočtu 6 miliónov eur sa vyhradí na projekty zamerané na zvýšenie povedomia v oblasti mobility, ktoré sa v septembri predložia v rámci výzvy na predkladanie návrhov, komisia bude spolufinancovať projekty až do výšky 85 % celkových oprávnených nákladov. V závislosti od kvality žiadostí Komisia očakáva, že bude financovať 20 až 30 projektov.

Zvyšok sa použije na hlavné udalosti, ako je júnová konferencia mobility vo Viedni alebo septembrový Európsky veľtrh práce, ktorý predstaví veľtrhy práce asi v sto európskych mestách. Takisto sa plánuje niekoľko štúdií týkajúcich sa dosahu mobility, ako aj snáh zlepšiť štatistické údaje o tejto téme. Európska cena sa udelí organizácii, ktorá najviac prispela k mobilite pracovníkov.

Rok 2006 je tiež rokom, keď dvanásť členských štátov EÚ, ktoré po poslednom rozšírení uplatnili prechodné opatrenia týkajúce sa pracovnej mobility, budú mať prvú príležitosť preskúmať, či ich ponechajú. Zrušenie alebo zmiernenie týchto dočasných obmedzení týkajúcich sa pohybu pracovníkov z nových členských štátov by výrazne pomohlo pracovnej mobilite.

20. Rozpočet EU - príjmy

Financovanie rozpočtu EU je základom jej fungovania, umožňuje, resp. obmedzuje realizáciu jej projektov a úspešnú činnosť jej orgánov. Otázky financovania dnešnej EU sa riešia v Zmluve o Európskom hospodárskom spoločenstve. Tak, ako každý rozpočet, i rozpočet EU má dve základné zložky, a to príjmovú a výdavkovú. EU je financovaná hlavne z príspevkov svojich členských štátov. Rozpočet EU plní dve základné funkcie. Financuje akcie únie, ktoré súvisia s jeho spoločnými politikami alebo s koordinovanými činnosťami jednotlivých členských štátov tzv. operačné výdavky. Druhou zložkou sú náklady na vlastnú činnosť orgánov EU tzv. administratívne výdavky.

Európsky parlament navrhuje rozpočet EÚ. Postup pri navrhovaní a schvaľovaní rozpočtu je obdobný ako v iných parlamentoch. Rozpočet sa stáva platným podpísaním prezidentom európskeho parlamentu, zvyčajne v decembri. Finančnú kontrolu plnenia rozpočtu vykonáva dvor auditorov.

Príjmy - prostriedky na financovanie rozpočtu sa získavajú z nasledovných zdrojov:

1, tradičné zdroje:

1. clo – vyberané na vonkajších hraniciach EU pri dovoze tovaru z tretích krajín

            Clá sú stanovené na základe spoločnej colnej tarify. Tento zdroj však vykazuje tendenciu  

            k poklesu. Je to spôsobené liberalizáciou svetového obchodu, začleňovanie nových krajín do

            EU, čím sa zmenšuje okruh štátov, voči ktorým sa uplatňuje dovozné clo. Väčšina obchodov

            sa realizuje v rámci EU, čiže bez cla. Členské krajiny si ponechávali z objemu vybraného cla

           10%, teraz je to 25% (na udržiavanie colníc).

2. poplatky za dovoz poľnohos.produktov z tretích krajín a dávky vyberané za cukor a izoglukózu

- predstavujú pomerne nestabilný prvok príjmov a ich výška sa mení so zmenou objemu  

      obchodu s nečlenmi, menových kurzov a s pohybom svetových cien. Nemajú za následok

      zvýšenie príjmov, keďže sú kompenzované výdavkami prakticky rovnakej výšky.  

      Uprednostňované sú výrobky z členských štátov, sú cenovo zvýhodnené v porovnaní  

      s importovanými.

2, cudzie zdroje:

3. určité percento z DPH za tovar a služby realizované v štátoch EU. Táto položka tvorí asi ½ rozpočtu, predstavuje 0,5%
4. určité percento z HDP – príspevky jednotlivých štátov podľa ich prosperity a stupňa vývoja,

            max. 1,27% (je niekoľko návrhov znížiť na 1%)

3, ostatné príjmy - príjmová časť spoločného rozpočtu obsahuje i ďalšie špecifické zdroje, ako napr.:

5. dane z príjmov úradníkov a zamestnancov inštitúcií EU,
6. peňažné pokuty uložené Európskym súdnym dvorom jednotlivým členským štátom alebo podnikom
7. bankové úroky, zrážky z honorárov zamestnancov a z platieb nevyužitých konkrétnych výdavkov Únie, príspevky do výskumných programov ako aj zostatok z predchádzajúceho roku.
8. EU má v nutnom prípade k dispozícii i pôžičky od ESUO, Euratom-u, a BIS (banka pre medzinárodné platby).

Najviac platia Nemecko, Francúzko, Taliansko, VB.

Na hlavu najviac platia Holandsko, Švédsko, Nemecko.

1. Rozpočet  EÚ  - výdavky
   - poľnohospodárstvo 45 %,
   - financovanie štrukturálnych fondov 35 % z rozpočtu (patrí sem aj Kohézny fond),
   - financovanie vnútornej politiky 6 %,
   - zahraničná politika 5 %,
   - administratívne výdavky 5 %,
   - predvstupová pomoc kandidátskym krajinám 3 %,
   - rezervy 1 %,

Výdavky na spoločnú poľnohospodársku politiku:

1. absorbuje najväčšiu časť rozpočtu (v 60 rokoch 80% výdavkov rozpočtu, v súčasnosti okolo 45%)
2. financuje sa z Európskeho poľnohospodárskeho  usmerňovacieho a garančného fondu
3. garančná sekcia: s cieľom garantovať farmárom stabilné ceny a exportné subvencie, akcie zamerané na rozvoj vidieka.
4. usmerňovacia sekcia: na financovanie rozvoja vidieka, programy modernizácie a racionalizácie poľnohospodárstva, štrukturálne zmeny.
5. priame platby poľnohospodárom, úroveň produkčných kvót (pre nové členské štáty budú priame platby zodpovedať 25%, 30%, 35% až kým nedosiahnu 100%, ktoré poberajú súčasné členské štáty)

Výdavky na regionálnu politiky:

6. tretina rozpočtu EÚ je venovaná na vyrovnanie sociálnej a ekonomickej úrovne členských štátov (na zníženie rozdielu medzi zaostalejšími a rozvinutejšími regiónmi a podporovať rovnosť profesionálnych príležitostí rôznych soc. skupín)
7. financuje sa z Európskeho regionálneho rozvojového fondu, Európskeho sociálneho fondu, Eur. poľnohosp. garančn. a usmerňovacieho fondu a Finančného nástroja na podporu rybolovu

Štrukturálne fondy:

8. Eur. poľnohosp. garančný a usmerňovací fond(EGAF): - podporuje štyri opatrenia – predčasný dôchodok, kompenzačné odškodnenie v znevýhodnených zónach, zalesnenie poľnohosp. zón, agroenvironment
9. Eur. sociálny fond (ESF): - predchádzať a bojovať s nezamestnanosťou, rozvíjať ľudské zdroje, podporovať začlenenie nezamestnaných do trhu práce
10. Eur. regionálny rozvojový fond (ERDF): -znižovať regionálne nerovnosti v EÚ a podporovať rozvoj a reštrukturalizáciu regiónov (podpora zaostalých regiónov, investície do infraštruktúry, materiálne investície do školstva, zdravotníctva, ochrana ŽP
11. Fin. nástroj na usmerňovanie rybolovu (FIGF): - dosiahnuť rovnováhu medzi zdrojmi sektoru rybolovu a jeho využívaním, posilnenie konkurencieschopnosti tohto sektora a rozvoj zón závislých od rybolovu, modernizácia loďstva, ochrana morských zón

Kohézny fond:

12. je určený na fin. podporu pre najmenej prosperujúce krajiny. Financuje projekty zamerané na zlepšenie ŽP a integráciu do transeurópskych dopravných sietí.
13. prispieva k trvalému rozvoju zainteresovaných štátov a k posilneniu súdržnosti v EÚ.

Výdavky pre oblasť vnútornej politiky:

14. výskum a technologický rozvoj (2/3 zo sumy určenej pre vnútorné politiky)
15. transeurópska doprava, energetické a telekomunikačné siete (podpora vybudovania globálnej siete)
16. komunitárne programy – hlavne v oblasti vzdelávania, mládeže, vedy a technického rozvoja (napr. programy Socrates, Erasmus, Tempus)
17. ostatné: ŽP, audiovizuálne média a komunikácia, priemyselná politika, politika vnútorného trhu

Výdavky na vojkajšie akcie:

18. akcie do nečlenských krajín únie po celom svete – rozvojová a humanitárna pomoc (potravinová pomoc)  a finančná podpora (pre podporu demokracie a ľudských práv, ochranu tropických pralesov a ŽP

Rezervy:

19. monetárna rezerva (na zmeny parity euro/dolár, už je zrušená), rezerva núdzovej pomoci tratím krajinám, garančná rezerva

Predvstupová pomoc:

1. zdroje sú rozdelené medzi poľnohospodársky nástroj SAPARD, štrukturálny predvstupový nástroj ISPA a program PHARE.

1. Rozpočet  EÚ  na roky   2007 - 2013

Rozpočet EÚ na roky 2007-2013 sa stal otázkou, ktorá rozdelila úniu. Najväčší čistí prispievatelia do spoločného rozpočtu žiadali obmedzenie výdavkov, Komisia a Európsky parlament chceli dodatočné zdroje na napĺňanie lisabonských cieľov. Británia nesúhlasí s obmedzením svojho rabatu, Francúzsko nechce podstatne reformovať Spoločnú poľnohospodársku politiku.

 Je tradíciou, že príspevok každej krajiny do spoločného rozpočtu korešponduje s veľkosťou jej ekonomiky. Krajiny s hospodárstvom bojujúcim s krízou, neefektívnym poľnohospodárskym sektorom či slabou infraštruktúrou z týchto prostriedkov dostávali značné finančné injekcie. Po zmene rozpočtovej štruktúry, ktorá nastala po rozšírení únie, sa očakáva, že niektoré nové členské krajiny sa stanú hlavnými adresátmi fondov EÚ. Čistým príjemcom z rozpočtu únie bude aj Slovensko.

Z pôvodných členských krajín dostáva najviac peňazí Španielsko, po ňom Grécko, Portugalsko a Írsko. Ak chce EÚ pomôcť novým členom, s výrazne nižšou životnou úrovňou a slabšou infraštruktúrou, tieto štyri krajiny časť príspevkov stratia. Budúcemu rozpočtu únie však hrozí skôr obmedzenie, než nárast, ktorý by si vyžadovali rastúce ambície rastúcej EÚ - čistí prispievatelia (v prepočte na hlavu sú najväčšími Holandsko a Švédsko, v absolútnych číslach je to Nemecko a Francúzsko) žiadajú obmedzenie výdavkov.

Podľa britského návrhu sa objem financií určených na štrukturálne fondy má znížiť o 10 percent, proti čomu sú štáty, ktoré tieto fondy využívajú. Naopak, britský rabat by mal podľa návrhu klesnúť v nasledujúcich 7 rokoch iba o 8 miliárd eur.

Britský návrh európskeho rozpočtu na roky 2007 až 2013, ktorý o 10 % znižuje sumu určenú pre nové členské krajiny, je podľa väčšiny voči týmto štátom "macošský". Mizivú šancu na dohodu vidí napríklad Nemecko, hoci mu britský plán znižuje odvody. Španielsky minister financií v Bruseli povedal, že návrh je dobrý pre Britániu, nie však pre ďalšie krajiny. Dánsky premiér mieni okrem iného požadovať lepšie finančné podmienky pre najchudobnejšie oblasti. Poľský premiér tiež nepodporí britský úsporný návrh v jeho súčasnej podobe. Hlasným odporcom je aj Francúzsko, ktoré žiada Britániu, aby sa vzdala svojej každoročnej zľavy vo výške 4,6 miliardy eur, ktorý presadila Margaret Thatcher v roku 1984 kedy bola Veľká Británia chudobnejšia, než dnes.  

Európski ministri zahraničných vecí sa v 8.12.2005 v Bruseli nedohodli na kompromise, ktorý by mal únii priniesť novú finančnú perspektívu počas summitu Európskej rady.

23. SPOLOČNÁ DOPRAVNÁ POLITIKA EURÓPSKEJ ÚNIE

    Základným globálnym cieľom  spoločnej dopravnej politiky  EÚ je vytváranie moderného celoeurópskeho transkontinentálneho dopravného systému.

    Hlavným motívom spoločnej dopravnej politiky EÚ je:

- dosiahnutie vyššej efektívnosti vnútorného trhu EÚ;

-  posilnenie konkurencieschopnosti trhu EÚ;

-  zintenzívnenie regionálneho hospodárstva;

-  zlepšenie spojenia s okolitými krajinami;

-  paradigma trvale udržateľného rozvoja.

    Pracovnou metódou tvorby spoločnej dopravnej politiky je analýza východiskového stavu dopravného systému, definovanie problémov, stanovenie čiastkových cieľov a stratégie v určitom časovom horizonte a následné prijímanie opatrení s rôznou právnou silou.

    Pracovné dokumenty, podľa ktorých sa tvorí spoločná dopravná politika EÚ, vychádzajú z Maastrichtskej zmluvy. Zmluva zakotvila širší pojem „transeurópska sieť – TEN“, ktorá zahŕňa oblasť dopravných a energetických sietí EÚ.

    Medzi ďalšie pracovné dokumenty o doprave patrí:

= Biela kniha Európskej komisie ( okruhy: Spoločná dopravná politika, Stratégia oživenia železníc                      Spoločenstva);

= Zelená kniha Európskej komisie ( okruhy: Sieť občana, K správnej a efektívnej tvorbe cien v doprave ).

    Moderný transeurópsky dopravný systém by mal mať tieto znaky:

- priestorovo určené hranice európskeho kontinentu, ktorý systém pôsobí;

- dopravnú sieť tvorenú dopravnými koridormi prechádzajúcimi naprieč kontinentom;

- harmonizovaný systém kontinentálnych a medzikontinentálnych uzlov;

- schopnosť reagovať na optimálne prepravné potreby a požiadavky ekonomického komplexu;

- schopnosť reagovať na potreby a dôsledky ekológie a bezpečnosti

Predmetom spoločnej dopravnej politiky EÚ je:

1. Transeurópska dopravná sieť

    Európska rada podľa zásad Bielej knihy prijala na urýchlenie realizácie rozvoja transeurópskej dopravnej siete (TEN) konkrétne rozhodnutia o ich budovaní a financovaní. Aplikuje sa tu program TINA o budovaní nosnej siete pre 9 dohodnutých transeurópskych dopravných koridorov v smere západ – východ a sever – juh tak, aby sa dopravne prepojili všetky súčasné i budúce členské štáty EÚ. Bola zostavená skupina osobitných vládnych poverencov pod názvom Skupina Christophersen. Jej hlavnou úlohou bolo vyhľadať prednostné dopravné projekty všeobecného záujmu a riešiť spôsob ich financovania. Tieto projekty museli prezentovať najnovšiu technickú úroveň.

    Koncom 90tych rokov minulého stor. sa nahromadili problémy súvisiace s dlhotrvajúcim nerovnomerným vývojom jednotlivých dopravných odborov (nepriaznivý ekolog. vývoj a dopravné zápchy). V rámci dopravnej politiky EÚ bol v r. 2000 prijatý tzv. akčný program, ktorý predkladá okolo 60 špecifických opatrení v časovom horizonte do r. 2010 a to:

- obmedziť straty v cestnej doprave;

- znížiť straty dopravných odborov a technológií, ktoré menej zaťažujú životné prostredie.

Vývoj a zámery v rozširovaní dopravných sietí do tretích krajín

    Cieľom týchto zámerov je integrácia a vzájomná interoperabilita dopravných sietí. Boli dohodnuté prioritné dopravné projekty spoločného záujmu:

1. dlhodobú perspektívu celoeurópskeho rozvoja o plánovaní infraštruktúry v oblasti cestnej, koľajovej a kombinovanej dopravy
2. do r. 2010 spoločný záujem – rozvoj dopravných sietí na území EÚ a do krajín strednej a východnej Európy
3. prioritné projekty spoločného záujmu s časovým horizontom realizácie do piatich rokov napr. Berlín – Moskva (cesta a koľajnice), Norimberg – Praha, Drážďany – Praha, Maďarsko – diaľnica M5, premostenie Dunaja (cesta a koľajnice)

2. Spoločný prepravný trh

    Rozvíjanie spoločného dopravného trhu znamená ďalšie zvyšovanie konkurencieschopnosti dopravy EÚ pri udržaní trvalého rozvoja. Základným predpokladom je privatizácia a liberalizácia dopravy a následná regulačná a reregulačná politika a politika hosp. súťaže v doprave.

    Spoločný prepravný trh EÚ, trh bez hraníc, bol vyhlásený od 1. januára 1993 ako výsledok doterajšej spoločnej dopravnej politiky. Nebol liberalizovaný vo všetkých svojich segmentoch rovnomerne.

    Spoločný liberalizovaný prepravný trh EÚ predstavoval pre dopravné odvetvia účastníckych štátov trojnásobnú transformáciu:

1. odštátnenie a liberalizáciu národných prepravných trhov
2. približovanie a harmonizáciu nár. preprav. trhov do spoločného preprav. trhu EÚ
3. liberalizáciu a ďalšie rozvíjanie spoločného preprav. trhu EÚ

    Národné prepravné trhy sa harmonizovali a zjednocovali v podmienkach:

-medzištátnej prepravy, tranzitu a kabotáže

- vstupu na preprav. trh a výkonu povolania

- dopravnej prevádzky

- vydávania licencií

- tvorby prepravnej ceny

- spoplatnenia dopravnej cesty a stanovenia iných poplatkov

- daňového zaťaženia

- sociálnych predpisov

- predpisov ekológie a bezpečnosti

V dopravnej podnikateľskej sfére tzn. rovnocenné a harmonizované podmienky na výkon povolania.

    Na riešenie problémov spoločného preprav. trhu bol prijatý súbor opatrení Bielej knihy na úrovni Európskej komisie a na riešenie závažnejších problémov napr. v železničnej doprave aj na úrovni Európskeho parlamentu. Cieľom prijatého súboru opatrení je dosiahnuť merateľné výsledky v roku 2010 s priebežnou kontrolou výsledkov v roku 2005.

Oblasti riešenia sú:

- revitalizácia železníc

- zvýšenie kvality cestnej dopravy

- podpora námornej, pobrežnej a vnútrozemskej vodnej dopravy

- kongescie a bezpečnosť v leteckej doprave

- účinná tarifná politika

- podpora výskumu

- riadenie vplyvu globalizácie

Prehľad výsledkov spoločnej dopravnej politiky

    Prehľad výsledkov spoločnej dopravnej politiky možno rozdeliť na dva okruhy:

- do 1. okruhu sú zaradené výsledky podľa dopravných odborov

- do 2. okruhu sú zaradené výsledky vzťahujúce sa na logistiku a na oblasť dopravného manažmentu

Železnice:

    V 1. etape sa západoeurópske železnice pretransformovali zo štátnych podnikov s prevádzkovo orientovanou ponukou na privatizované podniky s trhovo orientovanou ponukou. Hlavným cieľom tejto transformácie bolo zvýšenie ich konkurencieschopnosti.

    2. etapa sa začala v decembri 1999 rozhodnutím Rady ministrov dopravy EÚ o úplnej liberalizácii trhu, železničnej prepravy do r. 2008 v ránci EÚ, a to tzv. slobodou kabotáže. Kabotáž v železničnej doprave znamená sprístupnenie národnej železničnej siete inonárodným žel. Spoločnostiam aj v rámci vnútorného trhu.

    Medzi najvýznamnejšie spoločné projekty patrí:

- transeurópska sieť vysokorýchlostných železníc, systém kontajnerových vlakov, systém zabezpečenia vlakov (ETCS), elektronický prenos nákl. Listov (DOCIMEL), rádiový systém (EIRENE) a identifikácia vozidiel (AFI)

Cestná doprava:

    Pôsobí na spoločnom prepravnom trhu EÚ s veľkým počtom dopravných subjektov a len s min. obmedzeniami. Analýzy hovoria o nepretržitom raste od roku 1970.

    Prudký nárast cestnej dopravy preukázal aj slabé miesta tohto odboru: veľká rozdrobenosť a s tým súvisiaca malá odolnosť proti tlakom veľkých zákazníkov znižovať ceny za prepravu. Malí a strední dopravcovia sa uchyľujú k cenovému dumpingu na úkor soc. a ekolog. nákladov.

Námorná doprava:

    Počíta sa s ďalším nárastom zámorskej kontajnerovej dopravy až o 30 %. Námorná doprava EÚ sa koncentruje cca do 50 prístavov. Najvýznamnejšie prístavy Rotterdam, Antverpy, Marseille a Hamburg (50 mil. ton nákladov ročne). Významným opatrením je prijatie správy o spoločnej politike pre bezpečné moria s cieľom zvýšiť bezpečnosť a predchádzať znečisťovaniu morí. Významnou súčasťou námornej dopravy je pobrežná plavba. Realizuje sa ňou viac ako 41 % obchodu v rámci EÚ.

Vnútrozemská vodná doprava:

    Realizuje 4 % obchodu v rámci EÚ. Napriek vysokému % realizovaných výkonov sú podľa názoru expertov ešte značne nevyužité možnosti na strane dopytu a ponuky.

Letecká nákladná doprava:

    Bola liberalizovaná k 1. 1. 1993 uvoľnením posledných regulačných opatrení. Realizuje na spoločnom nákladnom trhu EÚ asi 3 % z množstva prepravovaného tovaru. Nárast dopytu po leteckej nákladnej doprave stále naráža na vysoké ceny. Nárast ponuky v nákladnej leteckej soprave brzdia problémy v riadení leteckej prevádzky a pozemných odbavovacích plôch, ale i problémy logistiky zvozu a rozvozu zásielok.

    Logistické podniky zaoberajúce sa prepravou získali veľký podnikateľský priestor vďaka slobodnému a konkurenčnému prepravnému trhu EÚ v oblasti medzinárodných obstarávacích, distribučných alebo výrobných činností.

    V rámci multimediálnych systémov a sietí môžu kooperovať rôzne typy podnikateľských subjektov (cestní, železniční, leteckí dopravcovia, lodné spoločnosti...).

    Vznikajú rôzne druhy logistických podnikov:

- veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré vlastnia lode, lietadlá, kontajnerový park a skladiská

- malá poradenské a obchodné firmy bez dopravnej techniky, ale s vynikajúcou informačnou technológiou a know-how o prepravných službách v jednotlivých konkrétnych reláciách alebo

- dopravno-zasielateľské firmy spojené s finančnými inštitúciami s rozšírenou ponukou v oblasti financovania a iné

    Multimodálna transeurópska infraštruktúra z hľadiska upevňovania hosp. sily EÚ predpokladá prepojenie na ázijsko-pacifický región s osobitným zreteľom na Transibírsku magistrálu.

    Dopravný manažment a jeho rozvoj sa stáva dôležitou oblasťou, ktorá priamo ovplyvňuje situáciu na prepravnom trhu. Európska komisia v júni 1994 predložila návrhy projektov dopravného manažmentu pre cestnú, leteckú, lodnú a železničnú dopravu a satelitný systém multimodálnej dopravy.

26. Politika EÚ a životné prostredie

    Už v 60.rokoch, kedy začalo rásť všeobecné povedomie o environmentálnych problémoch, Spoločenstvo prijíma značný počet legislatívnych opatrení na ochranu ŽP. Vo všeobecnosti tieto opatrenia postihovali znečistenie ovzdušia a povrchových vôd a neskôr aj manipuláciu s toxickými látkami a nakladanie s odpadmi.

     Po prvýkrát bol prvok ochrany ŽP zahrnutý do zakladajúcich zmlúv Európskeho spoločenstva až v r. 1987 v Jednotnom európskom akte. JEA vyjadruje skutočnosť, že ochrana ŽP patrí medzi základné sféry záujmu Európskeho spoločenstva.

    Rio de Janeiro, rok 1992, Summit Zeme – prijatá Agenda 21 – prvý celosvetový dokument o uplatňovaní trvalo udržateľného rozvoja v rôznych sférach a na rôznych hierarchických úrovniach.

TUR – umožňuje uspokojovanie potrieb súčasných generácií bez toho, aby boli ohrozené nároky budúcich generácií na uspokojovanie ich potrieb. Zakladá sa na štyroch základných pilieroch: ekonomickom, sociálnom, environmentálnom, inštitucionálnom.

    Udržateľný rozvoj patrí k základným princípom a je zakotvený v Zmluve o EÚ, v Lisabonskej stratégii, ako i v návrhu ústavnej zmluvy o Európskej únii. Napr. v Rakúsku, Holandsku, Dánsku, Fínsku sa otázky TUR stali predmetom záujmu celej spoločnosti i jednotlivých občanov.

Udržateľný rozvoj sleduje ako hlavné ciele:

1. vyvážený hospodársky rast s adekvátnou dynamikou
2. cenovú stabilitu
3. sociálne trhovú ekonomiku
4. sociálnu súdržnosť a plnú zamestnanosť
5. vysokú konkurencieschopnosť
6. spoločenskú politiku
7. vysokú ochranu životného prostredia
8. zlepšenie kvality života

    Hrozby a riziká z  neudržateľného rozvoja sa prehlbujú – rastúci tlak na potrebu prírodných zdrojov, záťaž znečistenia prírodného prostredia prekračujúca v mnohých oblastiach sveta únosnosť krajiny. Demografický vývoj – starnutie obyvateľstva, zmeny klimatických podmienok sa nezlepšujú, ozón ubúda, odlesňovanie, odumieranie lesov, znižovanie biodiverzity. Vznikajú nové hrozby – terorizmus, prírod. katastrofy,  nové epidémie, nárast chudoby.

Amserdamská zmluva, ktorá v roku 1997 revidovala ustanovenia Maastrichtskej zmluvy potvrdila záväzky vyslovené v Deklarácii z Rio. Európska rada dokonca zdôraznila potrebu urýchliť procesy naštartované na Summite Zeme, aby  sa dal trvalo udržateľný rozvoj dosiahnuť na celom svete. Medzi ďalšie významné princípy deklarované v Amsterdamskej zmluve patria:

9. princíp nápravy škôd priamo u zdroja znečistenia
10. princíp integrity /zahrnutie hľadiska ŽP do celkovej politiky Spoločenstva/
11. princíp predbežnej opatrnosti
12. princíp „znečisťovateľ platí“
13. princíp subsidiarity

Helsinský summit, 1999 – EÚ zaujala vedúcu rolu pri úsilí o zníženie emisií skleníkových plynov, zabránenia ďalšieho poškodzovania ozónovej vrstvy a pri ochrane biodiverzity. Prijatá stratégia TUR pre EÚ, vytýčený cieľ, aby sa EÚ stala najekologickejšou časťou sveta. Spolupráca pri riešení ekologickej problematiky s ďalšími relevantnými medzinárod. subjektami /OSN, Svetová banka, OECD, MMF/. 4 hlavné priority v oblasti ochrany ŽP:

14. boj proti klimatickým zmenám
15. ochrana verejného zdravia
16. zlepšenie manažmentu prírodných zdrojov
17. zníženie preťaženosti dopravných systémov.

Ciele politiky Spoločenstva v oblasti ŽP:

18. udržiavanie, ochrana a zlepšovanie kvality ŽP
19. ochrana ľudského zdravia
20. rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov
21. podpora opatrení na medzinárodnej úrovni pri riešení regionálnych a globálnych environmentálnych problémov

    Mnoho environmentálnych problémov už nemožno riešiť na európskej úrovni  /ozónová vrstva, biodiverzita, atmosféra.../, EÚ koordinuje a zastupuje svojich členov vo vzťahu ku globálnym environm. dohodám, akou je napr. Kjótsky protokol. Kjótsky protokol je legálne záväzným dodatkom k nezáväznému UNFCCC /UNFCCC – Rámcový dohovor OSN o zmene podnebia, 189 signatárov medzi ktorými sú tiež USA a iné veľké rozvíjajúce sa krajiny napr. Čína/.  EÚ uviedla do života prvú schému obchodovania s emisiami na svete, ktorá umožňuje veľkým emitentom obchodovať s povoleniami na emisie CO2 na celoeurópskom trhu s uhlíkom. Komisia argumentuje, že obchodovanie s emisiami je najlacnejším spôsobom, ako podporovať spoločnosti, aby preberali nové technológie.  V EÚ klesá podiel na globálnej produkcii sklen. plynov, nemôže však tento problém vyriešiť sama, treba zaangažovať iné krajiny, potrebný proces v rámci OSN. EÚ podporuje bilaterálnu spoluprácu, aby pretláčala technológiu, a to prostredníctvom dohôd s inými veľkými ekonomikami /partnerstvo pre čistú energiu medzi EÚ a Čínou, akčný plán G8/.

Relevantné inštitúcie a rozhodovanie EÚ v otázkach ŽP

    Komisia do istej miery ovplyvňuje smerovanie environ. politiky EÚ, keďže predkladá návrhy na začatie legislatívneho procesu. Tieto návrhy bývajú často upravované parlamentom. V Rade musia krajiny s rôznymi zámermi, ponímaním a pod rôznou úrovňou tlaku priemyselných kruhov prísť k dohode, ktorá je zvyčajne pod úrovňou pôvodného návrhu Komisie. Rada prijíma predpisy fiškálnej povahy, opatrenia týkajúce sa územného plánovania, využívania pôdy a hospodárenia s vodnými zdrojmi a opatrenia týkajúce sa štruktúry energetických zdrojov čl. štátu. V ostatných oblastiach Rada prijíma všeobecné programy určujúce prioritné ciele.

    Niektoré z prevládajúcich a predpokladaných trendov súčasnej legislatívy EÚ sú rámcová legislatíva, ekonomické nástroje, dobrovoľné dohody a lepšia integrácia otázok ŽP do ostatných politík EÚ.

    Spoločenstvo je aktívne  vo väčšine oblastí environmentálnej legislatívy. Najvýznamnejšími smernicami    v právnom systéme EÚ vo vzťahu k životnému prostrediu sú nasledovné:

22. v oblasti kvality ovzdušia
23. v oblasti kvality a manažmentu vôd
24. v oblasti ochrany prírody
25. v oblasti nakladania s odpadmi
26. v oblasti priemyselného znečistenia
27. v oblasti chemických látok
28. v oblasti geneticky modifikovaných organizmov.

LIFE – program pre ŽP, financujú sa z neho inovačné projekty verejných a súkromných organizácií, jednak v krajinách EÚ, ale aj mimo EÚ.

27. Turecko a EÚ – ekonomické aspekty

28. Turecko a EÚ – politické aspekty

/Nie je celkom možné tieto dve otázky od seba oddeliť, bolo by to vytrhnuté z kontextu/

    Už od založenia moderného Turecka v roku 1923 bola táto krajina s prevažne moslimským obyvateľstvom sekulárnou demokraciou, spojenou úzkymi vzťahmi so Západom. Turecko patrilo medzi zakladajúcich členov OSN, je členom NATO, Rady Európy, OECD a asociovaným členom Západoeurópskej únie.

    Približne po 40 rokoch strávených v „čakárni EÚ“, 3. októbra 2005 konečne začalo prístupové rokovania s Bruselom. Aby k tomu mohlo dôjst, Turecko muselo uzákoniť šesť zákonov zvyšujúcich ochranu ľudských práv, zlepšujúcich fungovanie súdnictva, a od Ankary sa očakávalo, že rozšíri svoju dohodu o colnej únii na nové členské krajiny vrátane Cyperskej republiky. Očakáva sa, že prístupové rokovania s Tureckom potrvajú minimálne desaťročie. Negociačný proces bude mať otvorený koniec a nebude ukončený pred rokom 2014.  Komisia bude Turecku naďalej poskytovať značnú finančnú pomoc v podpore prístupového procesu.

    Odporcovia vstupu Turecka do EÚ agrumentujú tým, že T je pre EÚ príliš veľké, príliš chudobné a príliš moslimské, čerpalo by masívnu podporu a bolo by pre úniu príliš veľkým sústom, obávajú sa prílivu nekvalifik. pracovníkov z najchudobnejších častí T.   V súčasnosti má T 71 mil. obyv., nárast za 20 rokov na 80-85 mil. obyv. , bol by to najľudnatejší čl. štát – veľké zastúpenie v európskych inštitúciach. Na druhej strane by EÚ z prílivu migrantov v produktívnom veku profitovala, pretože čelí problému starnutia populácie, ktorý bude v období, keď vstup T bude aktuálny, ešte výraznejší. Do európskych krajín by prišli pracovať hlavne vzdelaní ľudia. Obyvateľstvo T sa vzdeláva,  aj na VŠ, vzdelávanie dievčat. Vlna imigrácie nekvalifik. robotníkov z videckych oblatí prebehla už v 50-tych a 60-tych rokoch v rámci gastarbeiterského programu. V súčasnosti žije v Európe cca 3,8 mil. Turkov.  

    Turecko disponuje rozsiahlymi zásobami nerastných surovín a je dôležitou tranzitnou krajinou pre prepravu ropy a zemného plynu z Ázie do Európy. Kľúčovým spojencom Turecka sú USA. Veria, že EÚ prijme stredozemnú moslimskú krajinu za plnoprávneho člena, členstvo Turecka v EÚ by znamenalo stabilný modelový príklad pre celý islamský svet. Turecko je významným obchodným partnerom VB, Nemecka, francúzske spoločnosti sú na zozname najväčších investorov v Turecku.

    Komisia 9. novembra vydala svoju hodnotiacu správu o pokroku Turecka za rok 2005.

Čo sa týka   ekonomických kritérií, Komisia sa rozhodla udeliť Turecku status  fungujúcej trhovej ekonomiky v prípade, že udrží tempo reforiem.

1. ekonomický rast je  vysoký, zlepšenie ekonomickej stability
2. významný pokrok v oblasti riadenia a kontroly verejných financií, došlo k zvýšeniu fiškálenej transparentnosti
3. vzrástol prílev priamych zahraničných investícií
4. prebiehajú ďalšie štrukturálne reformy, spolu s efektívnejšou alokáciou zdrojov s cieľom udržania tempa reforiem.

V oblasti politických kritérií  Komisia uvádza, že politická transformácia Turecka pokračuje, pokračuje v uspokojivom napĺňaní Kodanských politických kritérií.

5. prípadov porušenia ľudských práv ubúda, treba implementovať existujúcu legislatívu a vyvíjať ďalšiu legisl. iniciatívu
6. ústava niekoľkokrát novelizovaná, rozšírila sa sloboda prejavu
7. zakázaný trest smrti, uzákonená revízia trestného zákonníka
8. ozbrojené sily stále uplatňujú značný vplyv
9. v oblasti ochrany ľudských práv a práv menšín je situácia stále nejasná, medzi časté praktiky stále patrí mučenie a zlé zaobchádzanie
10. násilie voči ženám zostáva predmetom vážnych obáv
11. výkon kultúrnych práv je neistý, reštriktívny prístup k menšinám a kultúrnym právam – kurdská menšina
12. T pristúpilo k väčšine najdôležitejších medzinárodných a európskych dohovorov.

    V Turecku sa k islamu hlási až 90 % obyv. Ide o umiernenú formu tohto náboženstva, odmietajúcu fundamentalizmus. Je tolerantný voči iným náboženstvá, čo je dedičstvom vplyvu politiky Osmanskej ríše a najmä sekularistických reforiem Mustafu Kemala-Ataturka.

;Strategická poloha Turecka – na európskom kontinente iba do 5 % tureckého územia, zvyšok v Aázii. Susediace krajiny – Irak, Irán. Členstvo Turecka v EÚ – stabilizujúci prvok v danej oblasti.

28. Politické aspekty vstupu Turecka do EÚ

Politické aspekty vstupu Turecka do EÚ zahŕňajú niekoľko okruhov problémov. Ide predovšetkým o dodržiavanie demokracie a ľudských práv, dodržiavanie práv národnostných menšín, práv žien, náboženských slobôd a o otázku diplomatického uznania Cypru.

Pri hodnotení pripravenosti Turecka na predvstupové rokovania sa Európska komisia prísne pridržiava úlohy: zhodnotiť politickú pripravenosť, demokratické štandardy a ochranu ľudských práv. Otázka dodržiavania ľudských práv a demokratických pravidiel musí byť v Turecku dobudovaná na porovnateľnú úroveň štandardov únie. Demokracia musí byť garantovaná stabilnými inštitúciami fungujúcimi na princípe deľby moci a vzájomných protiváh. Pokiaľ sa z Turecka stane demokratická krajina so stabilnými demokratickými inštitúciami, malo by byť v únii vítané.

        Ďalším významným politickým problémom Turecka je otázka postavenia Kurdov v krajine. Národnostne je obyvateľstvo Turecka tvorené z 85,7 % Turkami, 10,6 % Kurdami, 1,6 % Arabmi.  Tam kde žijú Kurdi (JV krajiny) – je najchudobnejšia časť krajiny. Kurdi je najväčší národ, ktorý nemá vlastný štát.

        Turecko je ojedinelé svojim prevažne moslimským charakterom. Táto skutočnosť však nič nemení na skutočnosti, že turecký štát bol založený ako sekulárna demokracia a je najlepším príkladom úspešnej koexistencie islamu a demokracie. Európa nie je a nesmie byť kresťanským klubom a Turecko nesmie byť odmietnuté iba preto, že väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia. Umiernený islám, ktorý Turecko reprezentuje, by mal byť pomocou pre integráciu moslimských menšín v Európe.

        V Turecku je významný vplyv armády, ktorá v rokoch 1960, 1971 a 1980 uskutočnila vojenské prevraty. Štátny aparát i ekonomika boli pod jej silným vplyvom. Oslabenie jej pozície vo verejnom živote by mohlo znamenať neúnosne zvýšenie úlohy islámu.

        Mnohé z politických požiadaviek na vstup do EÚ Turecko už splnilo, ako napríklad: potvrdilo a znova sa zaviazalo, že je sekulárnym štátom, zrušilo trest smrti, schválilo 9 reformných súborov opatrení, ktoré okrem iného zakazujú mučenie vo väzniciach, bol obmedzený vplyv armády na riadení krajiny.

        Bezpečnosť nie je vnímaná iba ako vojensko politická záležitosť. USA a Veľká Británia podporujú členstvo Turecka v EÚ, pretože je pilierom NATO v Malej Ázii a zohráva v regióne dôležitú strategickú úlohu.

        Z politických kritérií Turecko odmieta jeden z požadovaných ústupkov a to diplomatické uznanie Cypru. Turecko uznáva iba Cyperskú tureckú republiku, ktorú však od roku 1975 neuznal žiaden iný štát. Cyperskú republiku, ktorá je členom EÚ, Turecko neuznáva. Referendum o znovuzjednotení Cypru stroskotalo. Pred začiatkom predvstupových rozhovorov muselo Turecko prisľúbiť, že rozšíri colnú úniu na všetkých 10 nových členských štátov únie, t.j. aj na Cyprus.

29. Geografické členenie krajín EÚ

Počet členských krajín: 25.

Rozloha: 3, 98 mil. km².

Počet obyvateľov: 448,85 mil. (2003)

Najväčší štát: Francúzsko (543,9 tis. km²).

Najmenší štát: Malta (315,6 km²).

Najľudnatejší štát: Nemecko (82,4 mil. obyv.).

Štát z najmenším počtom obyvateľov: Malta (397,3 tis. obyv).

Štát s najväčším počtom obyvateľov na km²: Malta (1249 obyv.).

Štát s najmenším počtom obyvateľov na km²: Fínsko (15 obyv.).

Najvyšší bod: Mont Blanc (Francúzsko) 4810 m nad morom.

Najnižšia priemerná nadmorská výška: Holandsko (10 m. n. m.).

Najsevernejší štát: Švédsko.

Najjužnejší štát: Grécko (ostrov Kréta).

Najzápadnejšia krajina: Portugalsko.

Najvýchodnejší štát: Cyprus.

Vlajka: od roku 1986 sa používa zástava, ktorú prijala Európska rada. Skladá sa z kruhu dvanástich zlatých hviezd na modrom pozadí (číslo dvanásť reprezentuje dokonalosť a úplnosť). Vlajka je zároveň i emblémom EÚ.

Mapa so štvorfarebným rozlíšením „starého kontinentu“ na: A, členské krajiny EÚ; B, kandidátske krajiny EÚ; C, krajiny Európskeho hospodárskeho priestoru; D, nečlenské krajiny EÚ.

Hymna: Óda na radosť z Beethovenovej Deviatej symfónie

Hlavné mestá EÚ: (sídla správnych orgánov a inštitúcií EÚ): Brusel, Štrasburg, Luxemburg.

30. Veľká Británia a EU

1.1.1973 Spojené kráľovstvo spolu s Dánskom, Írskom vstupuje do Europskeho spoločenstva. Počet členov sa tak zvýšil na deväť. Počas nasledujúcich rokov vstupilo Grecko,Španielsko, Portugalsko, Rakúsko do ES. 1. novembra 1993 bola podpísaná zmluva o európskej únii. Od 1.1.1995 mala EU už 15 štátov.  

Zálivy vhodné na prístavy a široké delty riek umožňovali po stáročia ovládať námorný obchod a budovať veľkú koloniálnu ríšu. Príjmy z námorného obchodu a využívanie kolonii z krajiny vytvorili v 19 storočí vedúcu hospodársku veľmoc. Vďaka technickým vynálezom, dostatku surovín (uhlie, ropa, zemný plyn, želez. ruda, cín olovo a meď) sa začala priemyselná revolúcia, ktorá zmenila charakter Veľkej Británie. V dnešnej ekonomickej ľtruktúre stále majú úlohu tradičné odvetvia (ťažba uhlia,, rúd, železo, cín meď, zinok) ale rýchlejšie sa rozvíjajú konkurencieschopnejšie a ziskovejšie exportné odvetvia (elektronika, výroba automobilov, lietadiel, chémia). Vyspelá ekonomicky silná krajina má popredné postavenie aj v obchode, finančníctve, vývoze kapitálu, poisťovníctve, námornej a leteckej doprave.  Britské produkty vo svete konkurujú americkým i japonským výbornou kvalitou a jedinečnosťou (vlnené výrobky, letecké motory, kancelár. Technika, polovodiče). VB je významným finančným a obchodným centrom (londýnska burza)

VB je jedným z piatich stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, zakladajúcim  členom NATO a členom EU.

VB prebrala rotujúce predsedníctvo v EU 1.júla 2005.  Británia nastúpila na čelo EU už šiesty krát, naposledy v roku 1998.Medzi priority Britkého predsedníctva t. Blair zaradil ekonomickú a sociálnu reformu ako aj reformu Spoločnej poľnohospodárskej politiky.

VB má zavedený voľný pohyb pracovníkov .Po rozšírení únie prišlo pracovať z nových členských krajín viac ako 200 tisíc ľudí. Viac ako polovica z nich prišla z Poľska,  Približne 18 tisíc Slovákov tam pracuje v súčasnosti. Ľudia z nových krajín zaplnili pracovné miesta, ktoré bolo ťažké obsadiť vo fabrikách,  reštauráčných kuchyniach, v poľnohospodárstve, zdravotníctve či v cest. ruchu. Obavy VB so zneužívania so. systému sa nepotvrdili.

Rozpočtový rabat VB, ktorý presadila Margaret Thatcher v r.1984 je tŕňom v oku jej europskych kolegov. Zodpovedá sume vo výške 5 mld eur a bol zavedený v čase ked bola VB chudobnejsia ako dnes . Europska komisia trvá na tom, aby Londýn bol Londýn pripravený vzdať sa časti (2 – 3 mld) svojho rabatu- peňazí, ktoré sa mu každoročne vrátia zo spoločného rozpočtu EU. Britské predsedníctvo je kritizované kvôli nedostatku pokroku v rokovaniach o finančnej perspektíve.

Britské predsedníctvo chce zoškrtať rozpočet EU na rok 2007-2013 na 1,03 % HDP. Povedie to k škrtom na štrukturálne fondy, z ktorých benefitujú chudobnejšie krajiny únie. Bude to znamenať pokles pomoci EU  asi o 10 %.

Británia navrhuje aby bola v r. 2008 urobená radikálna revízia všetkých výdavkov EU.

31. Nórsko a EU

Táto severská krajina je v Európe unikátna tým, že už dvakrát rokovala o vstupe do EU, no občania tento krok už dvakrát odmietli, v roku 1972 a 1994 .

Od roku 1990 pôsobí v Nórsku nadstranícka organizácia „ NIE TIL EU“ (nie do EU), ktorá úzko spolupracuje s politickými stranami, ktoré sú proti vstupu do EU a ktoré majú kreslá v parlamente. Táto organizácia má kontakty s organizáciami farmárov a rybárov, ktorí sú stáli nepriaznivci vstupu.

Nórsko je bohatá krajina. Po Saudskej Arábii a Rusku je tretím najväčším vývozcom ropy na svete. Okrem ropy je Nórsko bohaté na  zemný plyn, minerály, lesy, rybolov. Poľnohospodárstvo a farmári sú považované za národné bohatstvo a výlučne nórsku identitu. Prírodné zdroje sú dôležité pre Nórsky export. Tradičnou aktivitou je námorná doprava (štvrté najväčšie lodstvo na svete) a rybolov. Lodná doprava predstavuje druhý najväčší príjem z vývozu. Čo sa týka rybolovu, Nórsko je jedným z troch svetových exportérov morských rýb, 95 % tejto produkcie vyváža..

Ekonomický rast je vysoký, inflácia nízka. Podľa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj chudoba v krajine takmer neexistuje.

Nórska politika vo vzťahu k EU kladie dôraz na zachovanie národnej suverenity. Nórsko je hrdé na svoju sebestačnosť a samostatnosť.

Nórsko je s EU v mnohých oblastiach  úzko previazané.

Norsko je súčasťou Schengenskej dohody o voľnom pohybe osôb a podieľa sa na projekte Spoločnej európskej obrannej politiky., spolupracuje v rámci policajnej kontroly a ochrany, a kontrol hraníc, tak ako keby bolo plnoprávnym členom EU. Spoločne s Islandom sa Nórsko a EU zaviazali na kritériach a mechanizmoch pre zavedenie zodpovednosti za preskúmanie žiadostí o azyl.

Nórsko sa stalo súčasťou Europskeho hospodárskeho priestoru. Prispievajú do neho takmer 300 milionov dolárov ročne a vďaka nemu majú prístup na spoločný európsky trh. Zároveń však nemusia prijať niektoré európske direktívy, napr. Spoločnú rybársku politiku alebo zahraničnú a bezpečnostnú politiku EU

32. ROZŠÍRENIE  ES  V ROKU 1973

1.1.1973 – pristúpili Veľká Británia, Írsko, Dánsko.

Možnosť ďalšieho rozširovania, ktorá bola v roku 1967 zastavená na základe francúzskeho vetovania,  sa v roku 1970 obnovila a hlavná zmena umožňujúca tento krok nastala v postoji Francúzska, ktoré bolo pripravené podporovať britské členstvo. Táto zmena vo francúzskom postoji bola spôsobená aj novými prezidentskými voľbami. Novozvolený prezident Georges Pompidou zastával názor, že Veľká Británia ako spojenec Francúzska môže predstavovať nástroj kontroly Nemecka, ktoré začalo orientovať svoju politiku smerom na východ. Rokovania o novom rozšírení sa začali 30. júna 1970.

Veľká Británia po odblokovaní otázky jej vstupu rozpútala rozsiahlu vnútropolitickú kampaň v prospech členstva v ES. Vstup do Spoločenstva nepredstavoval pre Anglicko iba určitú alternatívu, ale bol pre neho po ekonomickej stránke nutný. V snahe presvedčiť britskú politickú verejnosť o výhodách vstupu bola vydaná  „biela kniha“ obsahujúca argumenty pre vstup na spoločný trh. Aj napriek obavám Británie zo spoločnej poľnohospodárskej politiky a z výšky odvodu do rozpočtu ES dolná snemovňa 13. júla 1972 schválila vstup Británie do ES. Ďalšími pristupujúcimi krajinami bolo Írsko, Dánsko a Nórsko. Britský postup ovplyvnil aj vstup Írska a Dánska do ES, keďže obe krajiny boli priamo závislé na obchodných vzťahoch s Britániou. Íri podporili svoj vstup do ES 10. mája 1972 prostredníctvom referenda. Vstup Dánska do tejto európskej organizácie schválil 8. septembra parlament a 2. októbra svoj názor vyjadrili  v referende aj občania. Prvého januára 1973 sa ES rozšírilo len o Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu (tzv. európska deviatka). Vstup do ES vyvolal najväčšiu vlnu rozporov v Nórsku, kde sa v priebehu rokovaní podarilo v porovnaní s inými kandidátskymi krajinami dosiahnuť najviac výnimiek a výhod. Avšak ani tieto špecifiká nezjednotili názory Nórska a jeho obyvateľov na vstup. Po neúspešnom referende sa vzťahy medzi Nórskom a ES upravili 14. mája 1973 po podpise dohody o voľnom obchode.

Prvé rozšírenie Európskych spoločenstiev o Veľkú Britániu, Írsko a Dánsko - inak nazývané ako severné rozšírenie,  sa uskutočnilo v roku 1973, šestnásť rokov po podpise Rímskych zmlúv a viac než dvadsať rokov po založení Európskeho združenia pre uhlie a oceľ (ESUO) v roku 1951 ako základného kameňa Európskej integrácie. Táto relatívne dlhá doba, ktorá sa v histórii Európskeho spoločenstva už viac nikdy neopakovala,  bola spôsobená viacerými faktormi. Okrem rozdielnej politickej situácie v jednotlivých štátoch, relatívne krátkeho odstupu od udalostí druhej svetovej vojny a hľadaniu nových pozícii v Euro-Atlantickom priestore toto rozšírenie bolo význačné tým, že sa Európska únia rozšírila o Veľkú Britániu  - štát s historicky, mocensky a geograficky špecifickým postavením v Európe. Ostatné štáty, ktoré požiadali o členstvo spoločne s Veľkou Britániou - Írsko, Dánsko a Nórsko boli do značnej miery závislé na tom ako dopadnú jednania práve s touto krajinou. Pre Írsko, Dánsko a Nórsko bolo členstvo v Európskom spoločenstve cestou ako si udržať obchodné väzby s Britániou v ešte širšom regionálnom zoskupení, ktoré by redukovalo ich historickú závislosť na tejto krajine.

Spoločenstvá v tom čase zároveň prevzali nové úlohy a zaviedli novú sociálnu, regionálnu a poľnohospodársku politiku. Na implementáciu regionálnej politiky sa v roku 1975 založil Európsky fond pre regionálny rozvoj

„Britský problém“ -  Británia nesúhlasila s výškou svojich odvodov do spoločnej pokladne ES. Británia ako krajina s rozvinutým priemyslom bola po vstupe do ES v roku 1973 nútená podrobiť sa zásadám stanoveným v rámci ES a musela nakupovať potraviny z ES za vyššie ceny ako boli na svetových trhoch. Výška odvodov pre Britániu vychádzala zo skreslených údajov a nezachytávala skutočnú výšku HDP, ktorá bola dokonca nižšia ako priemer členských krajín ES. Aj keď sa Spoločenstvo snažilo o zmierňovanie hospodárskych rozdielov medzi členskými krajinami prostredníctvom jednorázovej kompenzácie z prostriedkov Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (ERDF) a Európskeho sociálneho fondu (ESF), ani táto nekoncepčná forma vyrovnávania Británii nepostačovala  a usilovala sa o úpravu svojho príspevku.

Nedôsledné riešenie tohto problému len za pomoci fondov ES postupne viedlo k prehlbovaniu finančnej krízy a poukazovalo na nutnosť upraviť pravidlá získavania príjmov pre rozpočet. Riešenie požadovala aj Margaret Thatcherová hneď po svojom nástupe do funkcie v roku 1979. Anglicko zastúpené svojou premiérkou predložilo návrh riešenia, v ktorom podmienilo svoj súhlas so zvýšením príjmovej časti rozpočtu.

Veľká Biritánia si vydobyla prechodné 12-ročné obdobie. To „zneužívajú“ dodnes, úplne sa neprispôsobili.

Írsko – spočiatku jedna z najchudobnejších krajín, vysoká nezamestnanosť, mali problém po vstupe. Dnes majú 4. najvyšší HDP p.c. v EÚ.

Dánsko – bohatý štát. Vstupom získalo nové odbytové trhy pre priemysel i poľnohospodárske produkty.

33. ROZŠÍRENIE  ES  V ROKU 1986

1.1.1986 – 3. rozšírenie ES – 2. južné rozšírenie – pristúpili Španielsko a Portugalsko.

Tlak na zmenu štruktúry ES vytvárali aj nové ekonomické potreby, ktoré vynikali v dôsledku zvyšujúceho sa počtu žiadostí o združenie, či členstvo v  ES. Boli to žiadosti krajín prevažne na Juhu Európy.

Od prvého severného rozšírenia sa aj ďalšie krajiny ako Grécko, Portugalsko a Španielsko, ktoré sa v priebehu rokov 1974 a 1975 vymanili spod nadvlády autoritatívneho režimu a položili vo svojich krajinách základy modernému demokratickému politickému systému, chceli stať členmi ES. Prijatie týchto krajín predstavovalo pre ES výzvu a to nielen na posilnenie stability v stredomorskej oblasti ale tiež na rozvoj spoločného trhu.

Práve toto tzv. južné rozšírenie a hlavne jeho politický rozmer si vyžadovali vnútornú úpravu ES, týkajúcu sa podmienok rozširovania. Doteraz prijaté zmluvy nijako nedefinovali a nestanovovali podmienky pre vstup do Spoločenstva, ktoré by mali kandidátske krajiny splniť. Jediným obmedzením bolo určité teritoriálne obmedzenie. Nebola však žiadna iná podmienka, ktorá by formálne bránila nejakej krajine kandidovať na člena Spoločenstva.  Pri tomto druhom rozširovaní sa pozornosť okrem ekonomických ukazovateľov upriamila aj na oblasť upevňovania demokratického priestoru v západnej Európe, a to na základe výzvy predsedu ES Hansa – Dietricha Genschera z 15. novembra 1978, nazývanej aj ako „deklarácia demokracie“. Deklarácia ešte viac upozornila na otázku, či kandidátske krajiny naozaj napĺňajú zásady demokratického politického systému a či dokážu zaručiť ľudské práva a slobody. Týmto krokom sa nepriamo potvrdila snaha o ekonomickú ale aj o politickú jednotu.

Druhá vlna rozšírenia začala 12. júna 1975 na základe oficiálnej žiadosti Grécka o vstup, ktoré malo s ES asociačnú dohodu už od roku 1961, avšak pre vojenskú diktatúru nastolenú v Grécku v rokoch 1967 až 1974 sa dohoda obmedzila iba na obchodné vzťahy. Po páde diktátorského režimu sa vzťahy s ES opäť normalizovali. Vo februári 1976 sa rozhodlo o začatí rozhovorov s Gréckom.  Zmluva o vstupe bola podpísaná 25. mája 1979 v Aténach a od 1. januára 1981 sa Grécko stalo riadnym v poradí desiatym členom ES.

Južné rozšírenie neznamenalo len prijatie Grécka (1. január 1981), ale aj prijatie Španielska a Portugalska. Grécko požiadalo o členstvo v  ES v roku 1975 a skôr ako s ním ES skončilo prístupové rokovania, predložili v roku 1977 svoje žiadosti o vstup aj vyššie spomenuté krajiny. Aj keď vstup všetkých troch krajín bol vzájomne podmienený, uskutočnil sa oddelene. Prvou pristupujúcou krajinou bolo Grécko a až o päť rokov neskôr sa ES rozšírilo aj o Portugalsko a Španielsko. ES sa v súvislosti s prijímaním nových členov obávalo možného roztrieštenia ekonomiky a tiež aj značného spomalenia integrácie.

Španielsko orientovalo svoj export poľnohospodárskej produkcie prevažne do Británie a keď Británia požiadala o vstup do ES, malo to vplyv aj na podanie prvej španielskej žiadosti v roku 1962, ktorú Spoločenstvo odmietlo. Po nastolení demokratického systému si Španielsko 28. júna 1977 opäť podalo žiadosť. V roku 1978 po vypracovaní stanoviska Komisie nasledovali rokovania v orgánoch ES a 5. januára 1979 sa začali oficiálne rozhovory o pristúpení Španielska do ES.

Španielsko si od vstupu  sľubovalo zmodernizovanie ekonomiky, ale hlavným problémom vo vzájomnom rokovaní bola oblasť poľnohospodárstva, kde Španielsko ohrozovalo postavenie Francúzska a Talianska, a oblasť rybolovu, kde zasa ohrozovalo Španielsko ostatné krajiny veľkosťou svojho rybárskeho loďstva.  Všetky tieto fakty využila Komisia na argumentáciu toho, že rozšírenie ES bude možné len v tom prípade, ak dôjde k úplnej premene spoločnej poľnohospodárskej politiky spolu s jej hlavným princípom, ktorým by bola dotácia pomocou garantovaných cien. Problémy predpovedala Komisia aj v oblasti priemyslu, v ktorej pretrvávala štátna pomoc a veľa obmedzení vo forme taríf. Nestabilita na španielskej politickej scéne a rozhodnutie neprijať nových členov, kým sa nevyriešia vnútorné problémy, spôsobili, že sa nestanovil dátum pristúpenia. Sklamanie Španielska ukončil summit vo Fontaineble v roku 1984, na ktorom sa dospelo k vzájomnej dohode a zmluva o pristúpení Španielska bola podpísaná 12. júna 1985 s platnosťou od 1. januára 1986 (tzv. európska dvanástka).  

Súčasne s rokovaním o vstupe Španielska prebiehali aj rokovania o rozšírení s Portugalskom. Rovnako ako Španielsko aj Portugalsko, naviazané na Britániu svojimi obchodnými vzťahmi, bolo ovplyvnené vstupom Británie do ES a v roku 1962 aj ono požiadalo o vstup. Prvý pokus o vstup bol rovnako ako v prípade Španielska neúspešný a až 1. januára 1973 boli vzťahy medzi Portugalskom a ES upravené dohodou o spolupráci a voľnom obchode, hoci Portugalsko bolo už od roku 1960 členom EFTA.  Po nastolení nového politického režimu sa pokúsilo o vstup druhýkrát, a to 28. marca 1977.

Portugalsko predstavovalo pre ES menšie riziko ako Španielsko. Dôvodom bola nižšia portugalská stabilita v oblasti hospodárstva a administratívy, a preto aj transformácia portugalského hospodárstva bola jednoduchšia ako v prípade Španielska.

Členstvo v ES malo Portugalsku podľa jeho očakávaní priniesť podporu ekonomiky ako aj posilnenie novovzniknutej demokracie v krajine. Vo vypracovanej správe o dôsledkoch vstupu Portugalska do ES Komisia poukázala na nebezpečenstvo narušenia celistvosti ES v oblasti hospodárstva a na slabé hospodárske ukazovatele. Aj napriek týmto nedostatkom vyslovila svoj súhlas so začatím prístupových rozhovorov a vypracovala rekonštrukčný plán.

Keďže v mnohých oblastiach bol predvstupový rozhovor menej problematický ako v prípade Španielska, podarilo sa  Portugalsku dosiahnuť dohodu a uzavrieť rokovanie skôr. Prepojenosť krajín južného rozšírenia spôsobila, že Portugalsko muselo počkať na výsledok rokovaní so Španielskom. Omeškanie vstupu Portugalska do ES spôsobené Španielskom viedlo ku vzniku konfliktov medzi týmito dvoma krajinami, ktoré sa ukončili až podpisom zmluvy o vzájomnej podpore v priebehu desaťročného prechodného obdobia. Túto zmluvu podpísali v apríli roku 1984.

Týmto rozšírením  sa vyprofilovali najchudobnejšie štáty ES – tzv. PIGS – Portugalsko, Írsko,  Grécko, Španielsko, kde smerovala najväčšia časť pomoci ES. Tieto krajiny využili pomoc a napr. Írsko – v súčasnosti 4. najvyšší HDP p.c. v EÚ.

34. Rozšírenie EÚ  v roku 1995   a 35. Rozšírenie  EÚ  v roku 2004

Proces rozširovania EÚ:

o členstvo v únii môže požiadať každý eur. štát, pričom je podmienkou mať systém vlády, ktorá sa opiera o demokratické princípy. Žiadosť o vstup predkladá štát REÚ.

Rozhodnutie o členstve je aktom politickej vôle, ktorý pripadá predovšetkým Rade a členským štátom EÚ.

Kodaňská ER formulovala v roku 1993 „kritéria vstupu“ :

1. politické kritérium – stabilita demokratických inštitúcií, právny štát, dodržiavanie ľud. práv a práv menšín,
2. ekonomické – existencia fungujúceho trh. mechanizmu, schopnosť vyrovnať sa s konkurenčným tlakom a trhovými silami v rámci EÚ,
3. schopnosť prevziať na seba záväzky z členstva (vrátane menovej únie).

Každá vstupujúca krajina, ktorá uzatvorila s EÚ asociačnú dohodu o pristúpení, musí prijať a zosúladiť svoju legislatívu s legislatívou EÚ. Je to súbor pravidiel, rozdelený na tématicke okruhy, ktoré sa nazývajú negosiačné kapitoly. (sú tam zahrnuté zakladacie Rímske zmluvy, Maastrichtská a Amsterdamská zmluva, smernice schválené Radou EÚ a E.súdneho dvora.

Po splnení kritérií REÚ rozhodne o otvorení rokovaní o pristúpení za účasti Komisie.

O akceptovaní žiadosti na vstup potom rozhoduje REÚ.

So vstupom nového členského štátu musí súhlasiť absolútna väčšina jeho členov. Musí byť dojednaná Zmluva o vstupe, ktorá podlieha ratifikácii všetkých členských krajín.

Prístupový proces prebieha v 3 fázach:

4. screening – skúma stav preberania legislatívy EÚ
5. negociačný proces – rokovania prebiehajú na úrovni ministerskej, úroveň zástupcov (vyjednávač), úroveň expertov.
6. ratifikačný proces – dohody uzatvorené vrámci jednotlivých kapitol tvorí potom Zmluvu o pristúpení, táto definuje podmienky za akých krajina vstupuje do EÚ. Po podpise zmluvy členskými krajinami následuje ratifikačný proces – schválenie zmluvy v parlamentoch členských krajín a v EParlamente.

1.1.1995 pristúpili k EÚ : FÍNSKO,  RAKÚSKO,  ŠVÉDSKO.

1.5.2004 pristúpili: ČR, SR, Maďarsko, Poľsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Cyprus, Slovinsko.

Ešte raz čo robil niekto iní !

1. Integrácia a reformy v 90. rokoch

Začiatkom 90. rokov vznikla na medzivládnej konferencii v Maastrichte najvýznamnejšia novelizácia základných zmlúv európskych spoločenstiev (ES) tzv. Maastrichtská zmluva ale aj Zmluva o EÚ.

K uzatvoreniu zmluvy došlo v 3 fázach:

1. fáza: Zmluva bola zostavovaná na medzivládnych konferenciách, ktoré sa týkali najmä princípov fungovania politickej, hospodárskej a menovej únie. (1988-1990)

2. fáza: Uskutočňovali sa rokovania na medzivládnej úrovni o detailoch zmluvy, ktoré vyvrcholili Maastrichtským summitom – podpísanie Zmluvy o EÚ – február 1992.

3. fáza: Proces ratifikácie členskými štátmi – problémy v V.Británií, Nemecku, Dánsku a Francúzsku.

EÚ vzniká na základe Maastrichtskej zmluvy, ktorá zahrňuje (3 piliere vytvoreného nového nadnárodného organizmu):

1. tri už existujúce spoločenstvá (EUSO, EHS, EURATOM)

Orgány ES sa stali orgánmi EÚ, na rozdiel od ES však EÚ nedisponovala právnou subjektivitou.

2. spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku

3. spoluprácu v oblasti súdnictva a vnútorných vecí.

V zmluve je zakotvené:

- vytvorenie menovej únie

- spôsob zavádzania spoločnej európskej meny – eura.

V základných ustanoveniach zmluvy sú uvedené hlavné ciele EÚ:

1. Podpora harmonického a rovnomerného rozvoja v členských štátoch, trvalý a neinflačný hospodársky rast,
2. Rešpekt voči životnému prostrediu,
3. Konvergencia hospodárskej výkonnosti členských štátov s vysokou zamestnanosťou asociálnou ochranou,
4. Zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,
5. Ekonomická a sociálna súdržnosť a solidarita členských štátov EÚ.

Okrem týchto cieľov obsahujú základné ustanovenia aj základné princípy fungovania EÚ:

- princíp subsidiarity

- rešpekt voči demokracii a základným ľudským právam

Zmluva obsahovala ďalšie dôsledky:

- vznik európskeho systému centrálnych bánk,

- zavedenie občianstva EÚ

- väčšie právomoci Európskeho parlamentu.

Maastrichtská zmluva podporila a posunula dopredu celý integračný proces v západnej Európe (niektoré významné politické kompetencie prešli z členských štátov na orgány EÚ.)

Významná revízia Maastrichtskej zmluvy v 90. rokoch – Amsterdamská zmluva (Maastricht II.) bola prijatá na medzivládnej konferencii, ktorá sa konala 29. marca 1996 – 17. júna 1997.

Hlavným cieľom konferencie bolo rokovať o niektorých opatreniach dovtedajších zmlúv so snahou zvýšenia ich efektívnosti pre lepšie splnenie očakávania občanov.

Podpísaná bola v júni 1997 a do platnosti vstúpila v máji 1999.

Obsahovala najmä:

1. odstránenie prekážok voľného pohybu,
2. vytvorenie bezpečného územia v Európe,
3. zabezpečenie naužšieho kontaktu s občanmi s ich potrebami a očakávaniami a presadzovanie práv občanov,
4. posilnenie postavenia EÚ na medzinárodnej politickej scéne,
5. vytvorenie efektívnejšej inštitucionálnej štruktúry tak, aby inštitúcie EÚ boli čo najlepšie pripravené na ďalšie rozširovanie EÚ.

Okrem týchto úloh sa v zmluve objavili:

1. potreby koordinácie aktivít v oblasti podpory zamestnanosti,
2. upevnenie politiky EÚ v sociálnej sfére a v oblasti ochrany životného prostredia a ochrany zdravia občanov EÚ.

Členské štáty sa dohodli na upevnení spolupráce v oblasti boja proti terorizmu, zločinu a drogám, zosúladení imigračnej a vízovej politiky – Európa =´územie slobody, spravodlivosti a bezpečnosti.

Posledná revízia zmlúv je Zmluva z Nice, ktorá bola schválená na stretnutí Európskej rady v decembri 2000 a podpísaná vo februári 2001. Do platnosti vstúpila vo februári 2003. Znenie zmluvy nahrádza Amsterdamskú zmluvu.

Nové ustanovenia zmluvy:

3. výrazne reformujú európske inštitúcie,
4. zjednodušujú rozhodovací proces
5. vytvárajú podmienky na efektívnejší súdny systém v rámci rozšírenej únie.

Najťažšia úloha summitu v Nice, ktorý sa tíkal reformy inštitúčií EÚ:

6. podiel hlasov členských štátov v Rade EÚ (najýznamnejší  orgán, inštitúcia EÚ)

Zmena podielu hlasov vyplývala predovšetkým z nadchádzajúceho rošírenia sa EÚ smerom na východ.

Významná a problematická otázka:

7. reforma týkajúca sa princípu hlasovania (namiesto princípu jednomyseľnosti sa bude vo väčšej miere využívať princíp hlasovania na základe kvalifikovanej väčšiny).

Ďalšia reforma – Budúca veľkosť Európskej komisie = počet členov po rozšírení EÚ o Ďalších 10 štátov zo strednej a východnej Európy. (V súčasnosti má 20 členov, pričom najväčšie členské štáty – 2 predstavitelia, ostatné po 1 zástupcovi.)

Výsledky, ktoré sa podarilo dosiahnuť na summite v Nice:

1. Rozdelenie hlasov v Rade EÚ

Od roku 2005 – najmenší členský štát počtom obyvateľov = 3 hlasy,

4 členské štáty s najväčším počtom obyvateľov = 29 hlasov (doteraz mali 10 hlasov)

Opatrenie bolo prijaté z dôvodu rozšírenia EÚ, ktorú od mája 2004 tvorí 25 štátov, aby bol zaistený primeraný vzťah medzi váhou hlasov a počtom obyvateľov.

SR v rozšírenej EÚ v Rade EÚ =7 hlasov.

2. Veľkosť Európskej komisie a jej reorganizácia

Od r. 2005 bude každý členský štát zastúpený v komisii 1 komisárom, čo znamená, že najväčšie členské štáty sa budú musieť 1 zástupcu vzdať.

Po pristúpení 27. členského štátu sa počet členov komisie ohraničí, kde presný počet určí Rada EÚ. Počet zástupcov < 27 a zavedie sa systém rotácie, na základe ktorého sa bude určovať národnosť jednotlivých komisárov pre rovnaké zaobchádzanie štátov

Zmluva z Nice posilnila aj právomoci predsedu komisie.

3. Rozdelenie kresiel v Európskom parlamente

Zmena nastala pre rozšírenie EÚ a je platná od júna 2004 – podľa počtu obyvateľov členských štátov.

Najväčší štát Nemecko = 99 kresiel.

SR = 13 kresiel

Obmedzený počet poslancov = max. 732 poslancov (pred rozšírením 10 čl. štátmi bolo 626).

4. Počet zástupcov v Hospodárskom a sociálnom výbore (HSV) a vo Výbore pre regióny (VPR)

Po rozšírení je maximálny počet členov stanovený na 350  (bolo 222).

HSV = členovia sú zástupcovia rôznych oblastí organizovanej občianskej spoločnosti

SR: 9 zástupcov.

VPR = zmluva v Nice požaduje, aby legitimácia na zastupovanie územných samosprávnych celkov členov tohto výboru vzišla z volieb.

SR: 9 zástupcov.

5. Charta základných práv EÚ

8. obsahuje občianske, hospodárske, sociálne, politické a spoločenské práva.
9. Zakladá sa  na právach a základných slobodách zakotvených v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a na ústavných tradíciách členských štátov EÚ.

6. Princíp rozhodovania na základe kvalifikovanej väčšiny hlasov

Sú to napríklad:

10. rozhodnutie o menovaní predsedu Európskej komisie,
11. rozhodnutia v oblasti priemyselnej politiky,
12. rozhodnutia uľahčujúce slobodu sťahovania sa európskych občanov

V prípade štrukturálnych fondov a kohézneho fondu sa bude uplatňovať od roku 2007.

7. Zosilnená spolupráca

Amsterdamská zmluva umožnila členským štátom posilnenie vzájomnej spolupráce, ktorá bola však viazaná na množstvo striktných podmienok a obmedzení na jej praktickú realizáciu.

Zmluva v Nice zrušila právo veta členských štátov proti takejto spolupráci a stanovila, že na zosilnenú spoluprácu je treba najmenej 8 členských štátov a je ju možné uplatniť aj v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky s výnimkou obrany.

6. Európsky parlament

= zastupiteľský orgán občanov členských štátov, strážcom európskych záujmov a ochrancom práv občanov EÚ.

Vykonáva politickú kontrolu činností EÚ a jeho predchodcom bolo Zhromačenie. Od 1979 podslanci do EP sú volení priamo, na 5 rokov.

SR po vstupe do EÚ = 13 poslancov, kedy maximálny počet poslancov v EP je stanovení na maximálne 732 poslancov (pred rozšírením bolo 626 poslancov).

Na základe Maastrichtskej a Amsterdamskej zmluvy EP nie je len konzultatívnym orgánom, ale spolurozhoduje a schvaľuje zákony.

Právomoci EP posilňovali:

13. Jednotný európsky akt
14. Zmluva z Maastrichtu (1993)
15. Amsterdamská zmluva (1997)
16. Zmluva z Nice (2000)

V EP pôsobí:

1. 7 politických zoskupení:

1. Európska ľudová strana a Európski demokrati (EPP/ED)
2. Strana európskych socialistov (ESP)
3. Európska liberálna, demokratická a reformistická strana (ELDR),
4. Zelení a Európska slobodná aliancia (Green/EFA)
5. Európska zjednotená ľavica a Severská ľavica zelených (GUE/NGL)
6. Únia pre Európu národov (UEN)
7. Skupina pre Európu demokracie a odlišnosti (EDD)

V zoskupení musia byť členovia z viac ako jedného štátu a musí mať minimálny počet poslancov. Každá skupina má predsedu, kanceláriu a sekretariát a jej činnosťou je posudzovanie, vyjadruje pripomienky k správam výborov parlamentu, rozhoduje aj o agende, ktorá sa prerokováva na plenárnych zasadnutiach.

2. nezávislí poslanci.

V rámci EP pôsobia:

1. stále výbory – vykonávajú prípravné práce na plenárne zasadnutia,
2. dočasné výbory, výbor pre otázky,
3. spoločné parlamentné výbory – vzťahy s parlamentmi kandidátskych štátov
4. medziparlamentné delegácie – spolupracujú s parlamentmi mimo štátov EÚ.

Predseda EP:

17. vedie plenárne zasadnutia
18. reprezentuje EP v medzinárodných vzťahoch.

Kancelária EP:

19. zodpovedá za rozpočet EP
20. administratívne, organizačné a personálne otázky

Zasadnutia EP sú verejné a sídlo EP je v Luxemburgu.

Najvýznamnejšie právomoci EP:

1. legislatívna právomoc

uplatňujú sa:

21. procedúra konzultácií (stanovisko EP pred  prijatím legislatívneho návrhu Európskej komisie Radou EÚ.)
22. procedúra spolupráce (EP má možnosť zlepšenia navrhovanej legislatívy pomocou pozmeňovacích návrhov)
23. procedúra spolurozhodovania (rozhodovacia právomoc je rovnomerne rozložená medzi EP a Radu EÚ)

2. rozpočtová právomoc

24. EP každoročne schvaľuje rozpočet EÚ
25. Každoročne hodnotí hospodárenie Európskej komisie s rozpočtom

3. právomoc kontroly nad výkonnou mocou

Výkonná moc je rozdelená medzi Radou EÚ a Európskou komisiou, ich predstavitelia každoročne predstupujú pred EP.

Vzťahy:

EP a Európska komisia:

26. EP každých 5 rokov volí predsedu a členov Európskej komisii
27. V priebehu činnosti Európskej komisie EP hodnotí mesačné a výročné správy, ktoré musí predkladať.
28. Môže donútiť Európsku komisiu k rezignácii

EP a Rada EÚ:

29. Rada EÚ predkladá program
30. Predseda Rady EÚ informuje EP o ich zasadnutiach a o pokroku pri vytváraní spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.