Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Sociálna práca

Bezdomovectvo ako sociálny problém (bezdomovectvo_ako_socialny_problem.doc)

Trenčianska univerzita A. Dubčeka v Trenčíne

Fakulta sociálno- ekonomických vzťahov

Seminárna práca zo sociálnej práce

( Bezdomovectvo ako sociálny problém )

17.10.2004                                                       Szigetiová Monika

                                                                        3. ročník, 531

Obsah

Úvod........................................................................................................3

Bezdomovectvo ako sociálny problém....................................................4

Strata domova..........................................................................................4

Vznik a príčiny bezdomovectva................................................................5

Nové formy sociálnej práce s ľuďmi bez domova....................................6

Záver.......................................................................................................10

Použitá literatúra.....................................................................................11

Úvod

Aj keď sa ľudia spiaci v papierových krabiciach  na uliciach, v parkoch, a na staniciach veľkých miest priemyselných krajín stali symbolom sociálneho vylúčenia a biedy uprostred bohatstva a sociálneho blahobytu, bezdomovectvo zaujíma majoritnú populáciu omnoho menej než ostatné dôsledky chudoby. Ešte zreteľnejšie než v iných prípadoch chápe totiž verejnosť bezdomovcov ako „underserving“ chudobu a spojuje ich s kriminalitou a alkoholizmom, s nedostatkom vôle a ignorovaním sociálneho poriadku.

Existujú rôzne príčiny straty domova, rôzne formy bezdomovectva a tak isto aj rôzne formy sociálnej práce s ľuďmi bez domova. Tejto problematike sa venujem na nasledujúcich stranách.

Bezdomovectvo ako sociálny problém

Strata domova

Bezdomovectvo je jeden z prejavov chudoby. Podľa mnohých expertov sa chudoba dotýka 1/3 obyvateľstva planéty. V radikálnej podobe znamená bezdomovectvo, čiže znamená absolútnu chudobu, kedy človek nemá zabezpečený ani minimálny životný štandard vo výžive, ošatení a bývaní. Jedinec trpiaci bezdomovectvom je postihnutý stratou domova, ktorá sa však nemusí chápať ako strata obydlia. Bezdomovec môže mať prístrešok (ubytovňu, nocľaháreň, opustený dom, chatku a pod.), ale tento nevytvára vhodné prostredie na udržiavanie sociálnych vzťahov, ktoré sa uskutočňujú v prostredí domova. V zmysle definície domova sa základné sociálne vzťahy utvárajú v rodine, na pracovisku alebo v rámci záujmových skupín. Pre ich utváranie a udržiavanie je potrebný práve domov.

Strata domova sa môže realizovať na viacerých úrovniach:

a) Strata domova je totožná aj so stratou obydlia

1. bezdomovec nemá kde bývať, prespáva na ulici, vonku.
2. táto forma bezdomovectva je najťažšia a je príznačná len pre malú skupinu ľudí
3. bezdomovci touto formou trpia väčšinou len určité obdobie

b) Strata domova nie je úplne totožná so stratou obydlia

4. bezdomovec neprespáva na ulici, ale snaží sa vytvoriť si vlastný náhradný domov,

ide o rôzne spôsoby bývania, ktoré sa oficiálne neevidujú. Najčastejšie je to bývanie v opustených domoch, záhradných chatkách, pivniciach, v kanáloch, či v provizórnych obydliach, ktoré si bezdomovec sám postaví. V tomto prípade sa bezdomovec snaží vyrovnať so stratou domova - jeho spôsob života sa najviac približuje spôsobu života človeka, ktorý domov má. Takéto obydlia len zriedkakedy obýva jeden človek, väčšinou to bývajú skupiny ľudí. Tieto skupiny bývajú relatívne stabilné a izolované od ďalších skupín bývajúcich v podobných podmienkach. Tvoria ich väčšinou skupiny kamarátov alebo páry. Bývanie s takouto skupinou je však založené na princípe silnejšieho. Ak nejaký z obyvateľov začne byť pre ostatných nepohodlný, či sa znepáči agresívnejšiemu spolubývajúcemu musí jednoducho uvoľniť miesto inému, dokonca často býva zo svojho provizórneho ubytovania vyhodený. Keďže bývanie v takomto obydlí nie je právne vymáhateľné a spolubývajúci nemôžu byť nijako potrestaní, býva takéto vylúčenie z obydlia dosť časté, a preto sa zloženie skupiny relatívne rýchlo mení. Vidíme, že ani toto nie je vhodné prostredie pre vytváranie sociálnych vzťahov potrebných na vytvorenie domova, neplatí preň taký systém sankcií (či už kladných alebo záporných), aký je prijímaný väčšinovým spoločenstvom.

c) Strata domova nie je úplne totožná so stratou obydlia, pretože bezdomovec využíva podpornú sieť ubytovania vytvorenú sociálnym systémom krajiny.

5. v najlepšom prípade ide o ubytovne, potom nasledujú nocľahárne, azylové domy, resocializačné zariadenia atď.
6. bezdomovec využíva oficiálne možnosti na ubytovanie a stáva sa podnájomníkom jednotlivých inštitúcií. Takýto spôsob väčšinou využívajú jednotlivci, málokedy skupiny (ak sú to skupiny, tak ide väčšinou o rodiny alebo časti rodín). V tomto prípade je veľmi ťažké vytvoriť si náhradný domov (ubytovňa sa nestáva domovom, plní len funkciu prístrešia), pretože v každom takomto zariadení sa dá bývať len dočasne - dĺžka bývania je podmienená buď vnútorným poriadkom inštitúcie, ktorá ju určuje, alebo finančným poplatkom, plateným najčastejšie v mesačnom intervale. Najčastejšie sa stáva, že bezdomovec strávi v takomto zariadení niekoľko týždňov až mesiacov. Pri takejto rýchlosti zmeny obydlia, ktorá súvisí aj so zmenou okolitého spoločenstva nie je možné vytvárať pevnejšie sociálne väzby.

Bezdomovectvo sa vyznačuje marginalizáciou. Strata domova, ktorá súvisí so stratou veľkej časti sociálnych väzieb, odsúva bezdomovca na okraj spoločnosti. Bezdomovec prestáva byť súčasťou väčšinového spoločenstva, prestáva sa riadiť jeho pravidlami. Spoločnosť má voči jedincom marginalizovaných skupín určité predsudky, na základe ktorých im pripisuje rôzne negatívne vlastnosti, ktoré narúšajú ich identitu. Správanie, spôsob života marginálov sa odlišuje od normatívneho poriadku (náboženského, filozofického, právneho, atď.) spoločnosti, v ktorej žije. Nedodržiavanie ustanovených systémov hodnôt a noriem odsúva marginalizovaného človeka na druhú stranu spoločnosti - spoločnosť sa voči nemu vydeľuje a izoluje ho.

Z uvedeného vyplýva, že bezdomovectvo, tak ako chudoba, sa vyznačuje nielen materiálnym, ale najmä sociálnym nedostatkom.

Vznik a príčiny bezdomovectva

        Bezdomovectvo nie je v Európe novým fenoménom, ale novým je dnes prudký rast počtu bezdomovcov a zmena ich skladby. Nejde pritom len o najkrikľavejšie prípady ľudí spiacich na uliciach a ostatných verejných miestach, ale i o jedincov a rodiny žijúce v nevyhovujúcich, neistých či nebezpečných podmienkach.

Okrem typických príčin straty domova ako sú:

7. rozvrat rodín
8. alkoholizmus
9. sociálna neprispôsobivosť,

relatívne veľký a rastúci počet bezdomovcov je dôsledkom štrukturálnych problémov ako:

10. nedostatok lacných bytov a bývania
11. vysoká nezamestnanosť

Fenomén bezdomovectva zasiahol slovenskú spoločnosť iba pred vyše desaťročím, no jeho vznik a príčiny majú priveľa otáznikov. Chudobní i bezdomovci sú postihnutí materiálnym i sociálnym hendikepom, preto je ich stratégia prežitia hodná poznania v záujme pomoci. Konštatuje to vo svojej práci etnologička Nina Beňová zo Slovenskej akadémie vied dokazujúc, že bezdomovectvo znamená nielen stratu domova, ale aj sociálnych a emocionálnych vzťahov človeka k človeku, vrátane rodinných alebo priateľských.

Všetkých bezdomovcov však nemožno vnímať zjednodušenou optikou ako lenivcov, opilcov alebo mentálne retardovaných jedincov žijúcich na úkor väčšiny spoločnosti z ich daní. Za chybu považuje Beňová, že slovenský právny poriadok pojem bezdomovec nepozná, čo spôsobuje mnohé nejasnosti a problémy riešenia ich situácie.

Početnosť nesúrodej komunity bezdomovcov na území hlavného mesta Slovenska Bratislavy sa rôzni, odhady sa pohybujú okolo počtu 3000, aj keď policajná akcia zorganizovaná magistrátom v roku 2003 našla iba 187 osôb. Alarmujúcim a zdokumentovaným však zostáva fakt, že v zime 2002/2003 zomreli na následky omrzlín asi dve desiatky ľudí bez domova, pripomína Beňová.

Bezdomovectvo je zreteľné aj v ďalších mestách, napríklad Nitre, Žiline, Banskej Bystrici a v Košiciach.

Rozhovory s bezdomovcami utvrdili autorku odbornej práce, že netvoria súrodú skupinu, aj keď ich spoločnosť tak vníma. Ich spoločným záujmom je predovšetkým získať bývanie. Malý prieskum medzi predajcami časopisu Nota Bene - vychádza z iniciatívy občianskeho združenia Proti prúdu a predávajú ho bezdomovci - ukázal, že takmer tretina z nich žije v ubytovniach, štvrtina na ulici, menej ako pätina v opustených objektoch a výrazne menej ako desatina u známych.

Beňová konštatuje, že paušálne posudzovať niekoho, či sa vie alebo nevie o seba postarať, sa nedá. Pri zamestnávaní bezdomovcov prevažujú príležitostné práce, častokrát ich však zneužívajú zamestnávatelia. Zber papiera alebo iných druhotných surovín a vyberanie kontajnerov je najčastejšie viditeľným spôsobom prežitia bezdomovcov. K nim treba prirátať aj pouličné zabávanie hrou na hudobnom nástroji a žobranie. Výskum ukázal, že aj v tejto komunite sa uplatňuje systém výpalného za ochranu a kupliarstvo.

V niektorých krajinách sa na bezdomovectve podiela i nedostatočná úroveň starostlivosti o mentálne postihnuté osoby. ( Napríklad v USA boli pod zámienkou humanizácie podmienok duševne postihnutých prepustení z liečební ich pacienti. Mnoho z nich zákonite skončilo bez starostlivosti medzi bezdomovcami )

Odhad počtu bezdomovcov je značne obtiažny, predpokladá sa však že ich je v krajinách Európskeho spoločenstva okolo 3 miliónov. V Európe je bezdomovectvo skôr záležitosťou jedincov, v USA sa zase napríklad odhaduje, že 28% tvorí rodiny.

Nové formy sociálnej práce s ľuďmi bez domova

        Sociálne skupiny ľudí potrebujúcich pomoc boli súčasťou spoločnosti aj v socialistickom režime, bez ohľadu na to, akú pozornosť im táto venovala. Avšak po páde tohto režimu sa v mestách stala novou skutočnosťou prítomnosť ľudí  bez domova. Je to súčasť transformačného procesu, ktorým spoločnosť prechádza, ale nepochybne bude i trvalým sprievodným javom spoločnosti sociálno- trhovej. Dnes vidíme, že i napriek existencii siete sociálnych služieb, nie všetci ľudia v núdzi ju vyhľadávajú, alebo im nemusí vyhovovať. Aj z tohto dôvodu sa časť ľudí ocitá na ulici, bez domova a stávajú sa aj výzvou pre spoločnosť, akým spôsobom je im možné v ich životnej situácii pomôcť. Pomoc štátu, ktorá v tejto oblasti zlyháva, prípadne je bezdomovcami odmietaná, je nahradzovaná aktivitami mimovládnych organizácií, ktoré majú aj charakter sociálnej práce.

        Príkladom týchto aktivít je činnosť občianskeho združenia Proti prúdu z Bratislavy. Základom práce tejto organizácie je vydávanie mesačníka Nota bene, ktorý sa distribuuje formou pouličného predaja. Predajcami sú ľudia žijúci na ulici alebo v útulkoch, alebo ľudia, ktorým hrozí, že prídu o strechu nad hlavou z finančných dôvodov. Predaj časopisu im pomáha preklenúť ťažkú životnú situáciu a postaviť sa na nohy. Časopis poskytuje možnosť dôstojného prijímu pre ľudí ktorí majú malú možnosť zamestnať sa, čím zároveň funguje ako prevencia kriminality. Záujemcovia prichádzajú sami, alebo ich posielajú spolupracujúce organizácie, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova. Predajca sa pri registrácii zaväzuje dodržiavať Kódex predajcu. Nepotrebuje občiansky preukaz ani žiadne peniaze na štart.

        Predaj pouličného časopisu:

•  ponúka možnosť dôstojného prijímu

•  zvyšuje sebaúctu a sebavedomie

•  rozvíja sociálne a komunikačné zručnosti, potrebné na opätovnú integráciu

•  učí hospodáriť s peniazmi

•  prekonáva sociálnu izoláciu ľudí bez domova

•  je vyjadrením solidarity a emocionálnej podpory verejnosti ľuďom bez domova

•  do pomoci je zapojená celá komunita

        Dôležitým aspektom takejto formy práce s ľuďmi bez domova je dať šancu tým, ktorí ju chcú dostať a ktorí chcú viesť iný život, avšak vzhľadom na rôzne osobné či životné skutočnosti to nedokážu sami.

        Cieľom je, aby predávanie časopisu bolo iba dočasnou aktivitou predajcu, ktorá povedie k tomu, že si nájde ubytovanie a „skutočnú“ prácu. Ľudia podporujúci predajcov, ktorí konajú v súlade s kódexom predajcu , zvyšujú ich šance začleniť sa do spoločnosti. Už samotné zapojenie do projektu si vyžaduje kvalitatívne zmeny v živote predajcu. Aby si ľudia od neho kúpili časopis, nesmie byť pod vplyvom alkoholu, musí slušne komunikovať a starať sa o svoju vizáž . Na dodržiavanie pravidiel dohliadajú čitatelia, ktorí si vyberajú predajcov, ktorých podporia.

        Rovnako nezanedbateľným faktom je, že aj táto forma sociálnej práce je založená na prístupe pomoc svojpomocou.  Projekt dáva šancu ľuďom bez domova aby si pomohli sami. Predajca nie je pasívnym objektom pomoci, ale pomáha si vlastnou aktivitou. Tento typ pomoci mu umožňuje zachovať si dôstojnosť a mobilizovať svoje vlastné vnútorné zdroje a schopnosti.

        Vydávanie časopisu Nota bene však nie je jedinou formou sociálnej práce s klientmi OZ Proti prúdu. Organizácia poskytuje ďalšie služby  v Sociálnom centre, ktorého cieľom je viesť klienta k samostatnosti a nezávislosti od poskytovanej pomoci. Preto okrem každodenného výdaja časopisov klientom, riešenia problémov a každodennej motivácie predajcov sociálni pracovníci zabezpečujú aj:

•  individuálne poradenstvo – partnerstvo v riešení aktuálnych a dlhodobých cieľov klienta

•  konkrétnu pomoc pri hľadaní ubytovania

•  pomoc pri hľadaní zamestnania, brigády a pod.

•  informujú o možnosti lekárskej starostlivosti a hygieny

•  prípadne distribuujú klientov do ďalších spolupracujúcich organizácií

•  „banku“ a úschovu dokladov a cenných materiálov (predajcovia majú možnosť šetriť si peniaze a chrániť pred krádežou niektoré druhy dokladov uschovaním)

•  preplácanie liekov, zdravotných pomôcok

•  zdarma prístup k počítaču a na Internet v kancelárii OZ proti prúdu

Okrem toho ešte aj na základe záujmu predajcov začala organizácia realizovať aj krúžkovú činnosť, ako je Divadlo Nota bene.

Hlavný cieľ všetkých týchto aktivít:

        Pomoc bezdomovcom integrovať sa do spoločnosti, prevencia bezdomovectva u sociálne znevýhodnených osôb a pozitívne vplývanie na postoje verejnosti voči bezdomovcom.

        Ďalšou formou sociálnej pomoci bezdomovcom sú projekty zamerané na rozdávanie jedla, ktoré napríklad realizuje vo viacerých mestách OZ Ži a nechaj žiť pod názvom Jedlo namiesto zbraní. Ide o pasívnu formu podpory týchto ľudí, ktorá ich nemotivuje k zmene svojej životnej situácie, ani im nedáva nové zručnosti a nezvyšuje ich potenciál. Na druhej strane je však veľmi potrebná, pretože aj keď nie všetci bezdomovci chcú zmeniť svoju životnú situáciu, majú právo na uspokojenie základných ľudských potrieb, akými sú jedlo, ošatenie, ubytovanie. Takéto projekty sú založené na solidarite a spolupatričnosti, ako  aj presvedčení o dôležitosti vzájomnej nezištnej pomoci medzi ľuďmi. Sú aj reakciou na nezáujem veľkej spoločnosti k ľuďom, ktorí sa často nie vlastnou vinou ocitnú na jej okraji a na represívne snahy zamerané voči týmto ľuďom ( ako napr. vytláčanie bezdomovcov z centier miest, zakazovanie žobrania a pod.)

V súčasnosti je alarmujúci nedostatok nocľahární v hlavnom meste. Vďaka uzatvoreniu nocľahárne vo Vrakuni a neistému osudu Lamačského útulku, Bratislava opäť ponúka svojim obyvateľom v núdzi jedinú nocľaháreň s kapacitou 15 miest. Napriek predsudku, že bezdomovcom život na ulici vyhovuje a do ubytovní sa zbiehajú len v zime aby nezamrzli, organizácie pracujúce s bezdomovcami pociťujú aj v letnom období výrazné problémy s ubytovávaním klientov.

Pre klientov bez domova, ktorí majú príjem nižší ako 3000 Sk mesačne, čo je väčšina, je nájsť ubytovanie takmer nemožné. Aj vďaka tomuto objektívnemu nedostatku iných ubytovacích možností sa hoci aj šesťmesačný pobyt klienta v nocľahárni nedá nazvať "chronickým zneužívaním služieb".

Bezdomovectvo je forma extrémneho vylúčenia zo všetkých oblastí spoločnosti (zo sociálneho života, kultúrneho, zo zdravotnej starostlivosti...). Podľa združenia Proti prúdu je neadekvátne očakávať, že človek, ktorý strávil niekoľko rokov na ulici si okamžite nájde prácu, ubytovanie a šťastne sa zaradí do spoločnosti. Zahraničné programy na podporu zamestnateľnosti bezdomovcov trvajú minimálne 18 mesiacov. (Dobrá správa pre náš štátny rozpočet je fakt, že mnoho nezamestnaných ľudí bez domova žiadne sociálne dávky nepoberá a ani nechce poberať.)

OZ Proti prúdu je presvedčené, že všetci sa môžeme stať bezdomovcami, ale nikto ním nechce ostať. Považuje za povinnosť kompetentných vytvárať kvalitné sociálne služby pre ľudí bez domova, ktoré uľahčia ich návrat do spoločnosti, a nie hrať sa na policajtov prísne požadujúcich dôkazy bezdomovectva: "Lebo hoci sa status bezdomovcov v posledných rokoch trochu zlepšil, predstierať bezdomovectvo s cieľom vymeniť nocľah v pohodlnom byte za miestnosť so šiestimi spolunocľažníkmi bez akéhokoľvek súkromia, je absurdné," tvrdí v závere správa občianskeho združenia.

        Bezdomovci sú prirodzeným koloritom všetkých veľkých miest vo vyspelých krajinách. Ich sústredenie sa v mestách je na jednej strane odrazom väčších šancí na prežitie, ale nesporne svedčí aj o skutočnosti, že anonymita veľkomiest, rozpad tradičného modelu veľkej rodiny a následne zlyhanie súdržnosti a prirodzenej solidarity tejto základnej spoločenskej jednotky vedú k vzniku špecifickej mestskej kultúry, ktorá sa odlišuje od života na vidieku. V tejto súvislosti je zaujímavé, že aj keď veľká skupina obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby sú Rómovia, netvoria z celkového počtu bezdomovcov výraznejšiu časť. Aj keď ide iba o domnienku, mohlo by to svedčiť o tom, že tradičný model veľkej solidárnej rodiny má v rómskej komunite stále svoje miesto, a preto, ak aj prídu rómske rodiny o bývanie, vyhľadávajú v prvom rade pomoc bližšej alebo vzdialenejšej rodiny. Napriek tomu, že Rómovia žijúci v osadách nie sú bezdomovcami, spoločnými znakmi oboch skupín sú chudoba, vylúčenie zo spoločnosti, sociálne normy odlišné od majority a nízke šance na zmenu svojej životnej situácie iba vlastným pričinením.

Záver

Problém bezdomovectva ako sociálny problém by sa dal nakoniec zhrnúť takto: Obecne povedané, bezdomovectvo je viac než  nedostatkom prístrešia a viac než chudobou. Je súčasťou širšieho procesu marginalizácie, založeného na neschopnosti bezdomovcov participovať na spôsobe života, ktorý je štandardný pre väčšinu populácie. Oblasť prevencie  je však mimoriadne prínosná a dôležitá v zmysle predchádzania vzniku hmotnej núdze.

Použitá literatúra

P. Mareš – Sociologie nerovnosti a chudoby, Sociologické nakladateľstvo, Praha 1999

Príručka objavovateľa stratených území, Manuál pre všetkých, ktorí sa venujú komunitnému rozvoju – Bratislava 2003

www.socionet.sk

www.changenet.sk

www.pravda.sk