Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Sociálna práca

Zdravotne postihnutí (zdravotne_postihnuti.doc)

Úvod

„Človek môže cítiť radosť iba vtedy,

keď vidí, že jeho práca prináša plody,

keď sám dosiahne zlepšenie vlastnej situácie a súčasne pomôže druhým,

keď cíti, že život je vzrušujúci a plný možností.“

(Vybraté z Ideológie STIL-u, 1997)

    Zrejme by sme neočakávali, že autormi týchto krásnych myšlienok, plných optimizmu, túžby po dosiahnutí medziľudského súzvuku a blaha, myšlienok poskytujúcich energiu pre tých, ktorí sa zastavili a váhajú ísť ďalej, budú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. Ich obraz zvykneme skôr spájať s pasivitou, odkázanosťou, znímame ich ako objekt ľutovania. Inokedy sa o nich hovorí ako o večných nespokojencoch, rebelantoch, ktorí si nevážia úsilie spoločnosti o pozivíne ovplyvnenie ich životných podmienok.

    Úvodné myšlienky sú vybraté zo životnej filozofie členov Štockholmského združenia pre nezávislý život STIL, ktorí napriek svojmu závažnému zdravotnému postihnutiu vychádzajú z toho, že hlavným motorom ich ďalšieho rozvoja sú oni sami. Na základe svojpomoci a finančnej podpory komunity aktívne obhajujú svoje právo na život so všetkým, čo bežne človeku prináša.

    Osoby so zdravotným postihnutím žijú na celom svete a vo všetkých vrstvách spoločnosti. Počet osôb so zdravotným postihnutím vo svete je vysoký a stále rastie.

    Príčiny aj následky postihnutia nie sú vo svete rovnaké. Rozdiely sú výsledkom rozdielnych sociálno-ekonomických podmienok a rozdielnych opatrení, ktoré štáty prijímajú na riešenie problémov svojich občanov.

    Súčasný spôsob riešenia problémov zdravotného postihnutia je výsledkom vývoja za ostatných dvesto rokov. V mnohom odráža všeobecné podmienky života a sociálnu a hospdársku politiku jednotlivých období. Pokiaľ ide o osoby so zdravotným postihnutím, podmienky ich života ovplyvňuje aj rad špecifických okolností. Nevedomosť, nevšímavosť, povera a strach sú spoločenské faktory, ktoré izolovali osoby so zdravotným postihnutím a pribrzdili ich vývoj.

    Časom sa spôsob riešenia problémov zdravotne postihnutých osôb vyvíjal od hlavnej starostlivosti v ústavoch k vzdelávaniu zdravotne postihnutých detí a rehabilitácii osôb, ktoré sa stali zdravotne postihnutými v dospelosti. Vďaka vzdelaniu a rehabilitácii sú osoby so zdravotným postihnutím aktívnejšie a iniciujú ďalšie riešenie svojich problémov. Vznikli organizácie osôb so zdravotným postihnutím, ich rodín a priateľov, ktoré obhajujú lepšie podmienky pre zdravotne postihnuté osoby. Po druhej svetovej vojne sa začalo hovoriť o pojmoch integrácia a normalizácia, ktoré odrážajú rastúce uvedomovanie si schopnosti osôb so zdravotným postihnutím.

    Koncom 60. rokov začali organizácie osôb so zdravotným postihnutím v niektorých štátoch formulovať nový pojem zdravotného postihnutia, ktorý by vystihoval úzku spojitosť medzi obmedzením, ktoré pociťujú jednotliví zdravotne postihnutí, prostredím, v ktorom sa pohybujú a postojom širokej verejnosti. V tom čase sa čoraz väčšmi dostávali do popredia záujmu problémy zdravotného postihnutia v rozvojových krajinách. V niektorých sa percento zdravotne postihnutej populácie odhadovalo veľmi vysoko a osoby so zdravotným postihnutím boli navyše veľmi chudobné.

Vzťah spoločnosti k osobám so zdravotným postihnutím –

1. historický náčrt

    Každá spoločnosť si vytvára vlastnú filozofiu a systém intervenií v oblasti zabezpečovania životných potrieb jej členov. Tieto vždy budujú na historickom dedičstve a národnej tradícii spoločenstva, jeho aktuálnom hopodárskom a politickom usporiadaní, životných skúsenostiach, potrebách a morálnej vyspelosti jeho členov a tiež aj na záväzkoch voči iným subjektom (krajinám, spoločenstvám). Úroveň spoločenského poznania nedeterminuje iba celkovú prosperitu spoločenstva, ale aj vzťahy jeho jednotlivých sociálnych subjektov a formovanie ich vzájomných postojov.

    V problematike zabezpečovania životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím a uspokojovania ich potrieb história zaznamenala viacero významných zmien. S ohľadom na ich charakter a rozsah možno v histórii identifikovať tri charakteristické obdodia: represívne, charitatívne a obdobie humanitnej starostlivosti. V represívnom štádiu bola spoločenská mienka a prax naklonená k priamej likvidácii ľudí so zdravotným postihnutím alebo k ich vylúčeniu či opusteniu. Uznanie práva na život bolo dané iba fyzicky zdatným jednotlivcom, ktorí jediní boli schopní vojenskou silou ubrániť svoje mesto či štát proti nepriateľovi.

    Až v období kresťanstva, založenom na hlásaní lásky k blížnemu a povinnosti vzájomne si pomáhať, dochádza k legálnemu identifikovaniu tejto skupiny ľudí, o životné podmienky ktorých sa má spoločnosť povinnosť postarať. Formy starostlivosti boli založené na skupinovom princípe – vytvárali sa podmienky pre spoločný život ľudí so zdravotným postihnutím v útulkoch a neskôr v domovoch-ústavoch. Aj keď je skupinový prístup a ústavný princíp dnes kritizovaný, v uvedenom období ho bolo možné považovať za pozitívny krok, ktorý bol prejavom záujmu spoločnosti o ovplyvňovanie životných podmienok sociálne odkázaných ľudí a zárukou, aj keď iba základných, predsa len sociálnych istôt.

    V 40-50-tych rokoch 20. storočia vrcholilo zriaďovanie ústavných veľkokapacitných foriem starostlivosti. S ohľadom na rast počtu obyvateľov, odkázaných na tento typ starostlivosti a obmedzené kapacity existujúcich zariadení, sa však životné podmienky v nich stávali postupne neúnosné a ľudsky nedôstojné. Ani úpravy prostredia, odbarierizovanie, technické zdokonaľovanie či rozširovanie kapacít ústavov nemohlo odstrániť základný nedostatok rezidenciálnej starostlivosti – neschopnosť plne uspokojiť skutočné sociálne potreby ľudí so zdravotným postihnutím a zabrániť ich izolácii od rodiny, komunity a širšieho spoločenského diania.

    V snahe po riešení tohto globálneho problému celej spoločnosti sa hľadali cesty, akou formou nahradiť mašinériu štátnej ústavnej starostlivosti. Ukázalo sa, že reálnou a progresívnou alternatívou k nej je zabezpečovanie podpory a pomoci občanovi prostredníctvom mimovládnych tzv. neštátnych subjektov, ktoré sú pripravené k rýchlejším zmenám, majú pružnejšiu organizáciu práce a riadenia a významne podporujú pluralizáciu spoločnosti. Ich pôsobenie dáva nádej pre novú éru hľadania identity celej spoločnosti a jej globálnej integrácie.

Základné pojmy týkajúce sa zdravotného postihnutia

Zdravotné postihnutie a handicap

    Termín zdravotné postihnutie (disability) zahŕňa veľké množstvo rôznych funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v každej populácii vo všetkých krajinách na svete. Ľudia môžu byť postihnutí telesnou, duševnou alebo zmyslovou chybou, poruchou zdravia alebo duševnou chorobou. Takéto chyby, poruchy alebo choroby môžu mať trvalý, alebo prechodný ráz.

    Termínom handicap označujeme stratu alebo obmedzenie príležitosti mať rovnaký podiel na živote spoločnosti ako ostatní. Označuje sa ním nezhoda medzi osobou s postihnutím a prostredím. Kladie dôraz na nedostatky prostredia a niektorých druhov organizovanej činnosti spoločnosti (šírenie informácií, dorozumievanie, vzdelávanie a pod.), ktoré zdravotne postihnutým osobám bránia, aby ich využívali vo svoj prospech za rovnakých podmienok.

    Používanie týchto dvoch termínov – zdravotné postihnutie a handicap – treba chápať z hľadiska riešenia problémov zdravotne postihnutých v nedávnej minulosti. V 70. rokoch zástupcovia organizácií zdravotne postihnutých osôb a profesionáli, ktorí pracujú so zdravotne postihnutými osobami, ostro prostestovali proti vtedajšej terminológii. Používanie termínov zdravotné postihnutie a handicap bolo nejasné a mätúce, čo sťažovalo rozhodovanie pri riešení problémov postihnutých osôb a politickú činnosť. Terminologia odráža lekársky a diagnostický prístup, ktorý neprihliadal na neprístupnosť a bariérovosť okolia.

    V r. 1980 schválila Svetová zdravotnícka organizácia Medzinárodnú klasifikáciu porúch, zdravotných postihnutí a handicapov (ICIDH), ktorá priniesla presnejší, ale zároveň aj relativistický prístup. Klasifikácia jasne rozlišuje medzi poruchou, zdravotným postihnutím a handicapom. Často sa využíva najmä v rehabilitácii, vzdelávaní, štatistike, politike, legislatíve, demografii, sociológii, ekonomike a antropológii. Niektorí užívatelia vyjadrili obavu, že v Klasifikácii sa termín handicap ešte vždy definuje príliš lekársky, že sa priveľmi zameriava na jednotlivca a nedostatočne objasňuje interakciu medzi životnými podmienkami a nárokmi spoločnosti a schopnosťami jedinca. Tieto a ďalšie výhrady, ktoré vyjadrili užívatelia za 12 rokov od publikovania Klasifikácie sa zohľadnili v najbližších revíziách.

    Na základe skúseností získaných pri realizácii Svetového programu činnosti pre zdravotne postihnuté osoby a všeobecne diskusií, ktoré sa konali v Desaťročí zdravotne postihnutých osôb, ktoré vyhlásila OSN sa rozšírili znalosti a prihĺbilo sa pochopenie vzťahov medzi postihnutiami a používanou terminológiou. Súčasná terminológia uznáva nevyhnutnosť určiť tak potreby jednotlivca (napr. rehabilitáciu a odbornú pomoc), ako aj nedostatky spoločnosti (rôzne bariéry brániace integrácii).

Prevencia

    Termín prevencia znamená činnosť zameranú na zabránenie vzniku telesnej, intelektovej, psychickej alebo zmyslovej poruchy (primárna prevencia) alebo na zabránenie toho, aby poruchy spôsobili trvalé funkčné obmedzenie alebo zdravotné postihnutie (sekundárna prevencia). Prevencia môže zahŕňať rozličné druhy činností, napr. primárnu zdravotnú starostlivosť, prenatálnu a postnatálnu starostlivosť o dieťa, výchovu k správnej výžive, imunizačnú kampaň proti prenosným ochoreniam, zavádzanie opatrení na kontrolu endemických ochorení, bezpečnostných predpisov, programov na prevenciu úrazov v rôznych prostrediach, vrátane úpravy pracoviska, aby sa predchádzalo vzniku zdravotných postihnutí a chorôb z povolania, ako aj vzniku zdravotných postihnutí, zapríčinených znečisteným prostredím alebo ozbrojeným konfliktom.

Rehabilitácia

    Termín rehabilitácia sa vzťahuje na proces, ktorého cieľom je umožniť zdravotne postihnutým osobám, aby dosiahli a udržali si optimálnu telesnú, zmyslovú, rozumovú, duševnú a/alebo sociálnu úroveň funkcií, a tým im umožniť zmenu v živote smerom k dosiahnutiu väčšej nezávislosti. Rehabilitácia môže zahŕňať opatrenia na zabezpečenie a/alebo obnovenie funkcií alebo na kompenzáciu straty alebo absencie funkcie alebo funkčného obmedzenia. Rehabilitačný proces zahrňuje začiatočnú lekársku starostlivosť. Jeho súčasťou je široká škála opatrení a činností – od hlavnej a všeobecnej rehabilitácie k cieleným aktivitám, napr. k pracovnej rehabilitácii.

Vytváranie rovnakých príležitostí

    Termín vytváranie rovnakých príležitostí znamená proces, ktorý sprístupňuje ľuďom, zvlášť osobám so zdravotným postihnutím, rôzne systémy spoločnosti a prostredie (služby, informácie a pod.).

    Princíp rovnakých práv znamená, že potreby každého jednotlivca a všetkých ľudí sú rovnako dôležité, že tieto potreby sa musia pre spoločnosť stať štandardom na plánovanie a že všetky zdroje sa musia využiť tak, aby zabezpečili každému jednotlivcovi rovnakú príležitosť pre integráciu.

    Osoby so zdravotným postihnutím sú členovia spoločnosti a majú právo zostať v miestnej komunite. V rámci normálnych štruktúr vzdelávania, zdravotníckej starostlivosti, zamestnania a sociálnych služieb by mali dostať takú pomoc, akú potrebujú.

    Keď osoby so zdravotným postihnutím dosiahnu rovnaké práva, mali by mať aj rovnaké povinnosti. Pri dosiahnutí týchto práv by mala spoločnosť zvýšiť nároky na osoby so zdravotným postihnutím. Ako súčasť procesu vyrovnávania príležitostí by sa mali vykonať opatrenia, ktoré by zdravotne postihnutým osobám pomohli prevziať na seba, ako na právoplatných členov spoločnosti, úplnú zodpovednosť.

Ľudia so zdravotným postihnutím

    Keď uvažujeme o zdravotnom postihnutí človeka v akomkoľvek účelovom kontexte, v prvom rade nás zvyknú napadnúť asociácie súvisiace s narušením zdravia v medicínskom slova zmysle. V rámci týchto asociácií sa za opak zdravotného postihnutia považuje zdravie, hovoríme o zdravotne postihnutých občanoch versus zdravých občanoch. (Avšak takého povornávanie nie je správne a môže byť škodlivé.)

    Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje zdravie ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody (wellbeing). Na účely zdravotnej starostlivosti a zdravotného poistenia sa v Zákone o Liečebnom poriadku definuje „zdravotne postihnutý ako poistenec s trvalým poškodením fyzického alebo psychického zdravia“. Takáto spojitosť je ľuďom zrejmá a býva aj väčšinou správne chápaná.(Zdravotné postihnutie poznáme: mentálne, telesné a psycho-sociálne. Zdravotné postihnutia možno klasifikovať podľa mnohých hľadísk: Stupeň postihnutia, Časový faktor, Úroveň intelektu, Úroveň mobility, Úroveň komunikácie a sebaobslužnosti, Možnosť socializácie).

    Už nie natoľko bežné a jednoznačne laikmi ponímané sú spojenia v súvislosti so vzdelávacím kontextom. Na účely pedagogické sa v súčasnosti používa pojem dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Tento pojem sa zaviedol do systému školstva v súvislosti s jeho transformáciou, dodnes však nie je presne legislatívne vymedzený. Využíva sa v súvislosti v vytváraním vhodných podmienok pre výchovu a vzdelávanie všetkých detí, ktoré sa svojim individuálnym potenciálom pre proces výchovy a vzdelávania významne líšia od bežnej detskej populácie. Dieťaťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami tak môže byť nielen dieťa zdravotne postihnuté či dieťa s vývinovou poruchou učenia, ale aj dieťa nadané a talentované. Vytváranie vhodných podmienok-to je cielený zásah, ktorý má v niektorých prípadoch podobu architektonickej či technickej úpravy vyučovacích priestorov, inokedy ide o aplikáciu špeciálnopedagogických prístupov a medód, využívanie alternatívnych modelov práce a komunikácie. Nech však má intervecia akúkoľvek podobu, jej cieľové zameranie je vždy rovnaké-je nástrojom na uspokojovanie individuálnych vzdelávacích potrieb dieťaťa. (Špeciálna pedagogika sa stará o zdravotne postihnutého človeka len do ukončenia povinnej školskej dochádzky. Narozdiel od toho, sociálna práca sa venuje starostlivosti o zdravotne postihnutého človeka po celý život.)

    Najdiferencovanejší je význam spojenia „zdravotné postihnutie“ v sociálnej sfére. Je to dané jej zložitosťou, vnútorným systémom, existenciou viacerých subsystémov, v ktorých sa otázky zdravotného postihnutia občana definujú v rôznych kontextoch a na rôzne účely. Často sa mylne domnievame, že finančná či iná podpora, ktorá sa občanom so zdravotným postihnutím poskytuje v jednotlivých subsystémoch sociálnej sféry, slúži na akési univerzálne odškodnenie za poruchu zdravia. Keďže takéto uvažovanie môže byť významne dezorientujúce, môže poškodzovať prirodzenú aktivitu občana, nasledujúca tabuľka (Tab. č. 1) poskytuje stručný prehľad pojmov a účelov, ktoré sú z hľadiska platnej legislatívy aktuálne:

Tab. č. 1: Pojmy využívané v sociálnej sfére v súvislosti so        

          zdravotným postihnutím občana

    Bližšie vymedzenie jednotlivých pojmov

- občan so zmenenou pravovnou schopnosťou je občan, ktorý je uznaný za čiastočne invalidného, a občan, ktorý má pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav podstatne obmedzenú možnosť sústavnej prípravy na povolanie. (Za nepriaznivý zdravotný stav sa považujú invalidita podľa právoplatného rozhodnutia alebo posudku Sociálnej poisťovne, choroba, porucha zdravia alebo zdravotné postihnutie uznané príslušným ošetrujúcim lekárom.)

- občan so zmenenou pracovnou schopnosťou s ťažším zdravotným postihnutím je invalidný občan, ktorý je schopný vykonávať sústavné zamestnanie iba za celkom mimoriadnych podmienok, a občan ktorý sa pre svoj dlhodobo nepriaznivý zdravoný stav môže sústavne pripravovať na povolanie iba za celkom mimoriadnych podmienok.

    Účelom týchto vymedzení je vytvoriť osobitný systém ochrany a podpory uvedenej skupiny občanov v procese ich zamestnávania tak, aby mali reálnu možnosť byť informovaní o existencii daného pracovného miesta, uchádzať sa oň, získať ho, zotrvať v ňom a taktiež sa v ňom rozvíjať.

    invalidita občana

- invalidný občan je občan, ktorý pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav

1. je neschopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnancie,
2. je schopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie iba za celkom mimoriadnych podmienok,

- čiastočne invalidný občan je občan, ktorý pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav

1. má telesné alebo duševné schopnosti dosahujúce polovicu schopností na výkon sústavného zamestnania v porovnaní so zdravými občanmi, alebo
2. je schopný vykonávať doterajšie alebo iné sústavné zamestnanie len za osobitne uľahčených pracovných podmienok, alebo
3. má značne sťažené všeobecné životné podmienky.

    Vymedzenia slúžia na identifikovanie situácií, kedy je potrebné hľadať náhradné zdroje finančného zabezpečenia občana (invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok), nakoľko sám nie je z dôvodu svojho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu schopný získať potrebné zdroje v plnom alebo obmedzenom rozsahu.

    bezvládnosť občana

- občan je čiastočne bezvládny, ak potrebuje dlhodobo pomoc inej osoby pri niektorých nevyhnutných životných úkonoch (napr. umývanie, česanie, obliekanie),

- občan je prevažne bezvládny, ak potrebuje okrem vyššie uvedenej pomoci pravidelnú pomoc inej osoby pri hlavných životných úkonoch (napr. chôdza, fyziologická potreba),

- občan je úplne bezvládny, ak úplne stratil schopnosť sebaoblsuhy.

    Zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť slúži občanovi na úhradu nákladov, spojených s vykonávaním pomoci inou osobou.

    dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť

- mimoriadnou starostlivosťou osobitne náročnou sa rozumie vyššie uvedená starostlivosť, ak je vo zvýšenom rozsahu potrebná v priebehu dňa, príp. aj v noci.

    Účelom je nahradiť stratu príjmu, ktorä má rodič alebo iná oprávnená osoba z dôvodu, že zabezpečuje starostlivosť o dieťa a nemá riadny príjem z pracovnej činnosti. Ide taktiež o podporu výchovy a výživy nezaopatreného dieťaťa, ktoré vyžaduje mimoriadnu starostlivosť.

    ťažko zdravotne postihnutý občan

    Tento pojem bol špeciálne vyvinutý pre potreby sociálnej starosltivosti, hoci v jej systéme nie je presne legislavíne vymedzený. Využíva sa na účely poskytovania peňažných príspevkov, služieb sociálnej starostlivosti a vecnej pomoci s cieľom zmierniť, prekonať alebo odstrániť dôsledky, ktoré majú občania z titulu svojho ťažkého zdravotného postihnutia v každodennom živote.

    Vymedzenie ťažkého zdravotného postihnutia občana je podľa existujúcej právnej úpravy prevažne medicínske, t. j. vychádza z taxatívne vymedzeného zoznamu diagnóz, prevažne spojených s poruchou nosného alebo pohybového aparátu, ktorých prítomnosť znamená na účely sociálnej starostlivosti automaticky prítomnosť ťažkého zdravotného postihnutia. Absentuje vymedzenie tohto pojmu pomocou nejakej univerzálne merateľnej jednotky, pričom by sa „merala kvantita“ jej prítomnosti u jednotlivých (nielen vybraných) druhov zdravotných postihnutí a pri dosiahnutí kritickej, či vyššej hodnoty by bolo možné jednoznačne stanoviť, že sa jedná o občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Denne sa totiž presviedčame o tom, že každé zdravotné postihnutie, teda nielen postihnutie pohybové, či senzorické, má negatívny dopad na život občana, a to i napriek tomu, že nie je bezprostredne pozorovateľné, zjavné. Preto bolo jednou z prvoradých úloh spracovateľov zákona o sociálnej pomoci, jeho časti týkajúcej sa kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia zdokonalenie systému identifikovania a posudzovania ťažkého zdravotného postihnutia občana tak, aby bol univerzálnejší a sociálne spravodlivejší.

    Vychádzalo sa z pojmov porucha (impairment), obmedzenie (disability) a znevýhodnenie (handicap), ktoré definovala Svetová zdravotnícka organizácia a z ktorých čerpajú aj prestížne medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa otázkami integrácie občanov so zdravotným postihnutím do spoločnosti (napr. dokument Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím.) Porucha sa vymedzuje ako akákoľvek strata alebo abnormalita v psychickej, fyziologickej alebo anatomickej štruktúre alebo funkcii. Pri obmedzení sa zaujímame o ujmu alebo nedostatočnú schopnosť spôsobenú poruchou, ktorá znemožňuje občanovi vykonávanie niektorých bežných činností takým spôsobom a v takom rozsahu, ktorý je pre človeka bežný. Ak má porucha a z nej vyplývajúce obmedzenie, resp. obmedzenia dopad na spoločenskú realizáciu občana, ak mu bráni vykonávať príslušné sociálne funkcie a zaraďovať sa do očakávaných sociálnych vzťahov, rolí, potom hovoríme o znevýhodnení (handicape), ktoré má občan so zdravotným postihnutím v porovnaní s občanom rovnakého veku, pohlavia, vzdelania a iných sociodemografických charakteristík.

    Niektorí autori nevnímajú ako hlavný zdroj znevýhodnenia (handicapovania) ľudí so zdravotným postihnutím, voči ľuďom bez neho, samotné zdravotné postihnutie. Zdôrazňujú skôr nerovnosť príležitostí k životu v ich komunite, v rodine, nerovnosť v možnostiach vzdelávania, zamestnávania, vedenia domácností, v prístupnosti k verejným službám, k transportu a nerovnosť pri dosahovaní akceptovateľného životného štandardu.

    Pri spracovávaní zákona o sociálnej pomoci sa budovalo na výhode diferencovaného využívania uvedených pojmov. Vychádzalo sa z toho, že kompenzáciu straty funkčnosti jednotlivých orgánov, či telesných štruktúr a obmedzení z toho vyplývajúcich, je potrebné riešiť v systéme zdravotného poistenia, zatiaľ čo kompenzácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia spadá do pôsobnosti sociálneho zabezpečenia. Univerzálne použiteľnou jednotkou pre účely kompenzácie sa stala miera funkčnej poruchy vyjadrujúca nedostatok telesných, zmyslových alebo duševných schopností určitého stupňa vyjadrená v percentách (od 0% - 100%). Predpokladá sa pritom, že nedostatok bude trvať najmenej jeden rok, čím sa oddiferencuje zdravotné postihnutie od aktuálnej poruchy zdravia – choroby. Prostredníctvom percentuálneho vyjadrenia miery funkčnej poruchy je možné stanoviť kritickú hranicu, od ktorej sa občan považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Touto hranicou je 50% miery funkčnej poruchy. Ak ju občan dosiahne alebo prekročí, môže sa mu na základe jeho žiadosti o kompenzáciu poskytnúť pomoc, účelová viazaná na zmierňovanie, prekonávanie alebo odstraňovanie sociálnych dôsledkov, ktoré má v živote z dôvodu svojho ťažkého zdravotného postihnutia. Zohľadňujú sa pritom aj nemedicínske (nelekárske) hľadiská odkázanosti na sociálnu pomoc – osobnostné predpoklady občana, jeho aktivita v spoločenskom živote, rodinné zázemie a vzťahy, príjmová situácia a širšie spoločenské a architektonické prostredie, v ktorom žije. Všetky tieto faktory významne vstupujú do procesu voľby optimálneho nástroja kompenzácie.

    Problematika zdravotného postihnutia je samozrejme predmetom záujmu aj iných rezortov, napr. rezortu hospodárstva, životného prostredia, výstavby a verejných prác, financií či dopravy, pôšt a telekomunikácií. Pojmy, ktoré využívajú vo svojich právnych úpravách, nie sú väčšiou vymedzené mimo rámca pojmov, definovaných v rezortoch zdravotníctva, sociálnych vecí a školstva.

Práca sociálneho pracovníka

    Sociálna práca vo vzťahu k zdravotne postihnutým občanom bola v minulosti organizovaná najmä prostredníctvom cirkevných organizácií v ústavných zariadeniach. V moderných systémoch sociálnej pomoci a podpory občanov so zdravotným postihnutím zastávajú stále častejšie takúto úlohu – poskytovanie pomoci a rád – sociálni pracovníci.

    V oblasti pomoci a podpory občanov so zdravotným postihnutím sa so sociálnou prácou stretávame na orgánoch miestnej štátnej správy, miestnej samosprávy, ďalej v zariadeniach sociálnej starostlivosti (sociálnych služieb), v zdravotníckych zariadeniach či v rozličných neštátnych zariadeniach. Zjednodušene možno povedať, že sociálneho pracovníka „vo výkone“ poznáme na jednej strane ako úradníka a na strane druhej ako poskytovateľa sociálnej služby. V rámci výkonu sociálnej starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutých občanov má práca sociálneho pracovníka na úrade, v porovnaní s prácou v zariadeniach na poskytovanie sociálnych služieb, svoje špecifiká. Všeobecne možno hovoriť o výraznom zastúpení administratívno-organizačných činností (napr. rozhodovanie o vzniku nároku na rozličné formy starostlivosti, administratívno-evidenčné činnosti). Tieto zaberajú pracovníkovi čas, ktorý by mal venovať dôkladnej terénnej práci a práci s občacom, s cieľom získať potrebnú orientáciu v sociálnom priestore a problému konkrétneho jednotlivca, poznať a mobilizovať jeho vlastné kapacity k riešeniu problému a stanoviť možné formy podpory. V praxi sa práca na úradoch výrazne operacionalizuje, v popredí sú existujúce formy sociálnej starostlivosti, na ktoré sa „napasovávajú“ potreby konkrétneho občana so zdravotným postihnutím. Prístup  k nemu je výrazne paternalistický, poznačený celkovou filozofiou „darca versus pasívny odberateľ“ starostlivosti.

Tab. č. 2: Porovnanie sociálnej starostlivosti a sociálnej pomoci  

          pre oblasť pomoci občanom s ťažkým zdravotným  

          postihnutím

    V zmysle novoformulovaných princípov (Tab. č. 2) sa očakáva, že sociálny pracovník na úrade bude vstupovať do riešenia sociálnych problémov ľudí so zdravotným postihnutím v iných vzťahových schémach. Znázorňuje ich obrázok č. 1:

Obr. č. 1: Práca sociálneho pracovníka na úrade podľa zákona      

          o sociálnej pomoci

nový cyklus podpory (pôsobenie syndrómu „rastúceho stromu“)

použitie nástroja intervencie

sociálny pracovník

ako subjekt sociálnej pomoci

diagnostika sociálnej situácie, voľba nástroja intervencie

občan so zdravotným

postihnutím ako subjekt sociálnej pomoci

sociálna situácia

občana

zlepšenie sociálnej situácie občana na základe intervencie

nástroje

intervencie

    V rámci takéhoto cyklu vystupuje sociálny pracovník ako:

- diagnostik a poradca (pomáha občanovi orientovať sa v jeho sociálnom priestore a situácii a spoločne s občanom identifikuje jeho potreby vo vzťahu k možnostiam podpory),

- mediátor zvoleného nástroja intervencie (odporúča napr. vhodného realizátora sociálnej služby),

- spoluhodnotiteľ efektívnosti použitého nástroja intervencie,

- stratég zmeny (plánovanie ďalších možných intervencií v nadväznosti na dosiahnutý efekt použitých nástrojov a efekt „rastúceho stromu“).

    Ak sme takýmto spôsobom vymedzili pôsobnosť sociálnych pracovníkov na sledovanom úseku práce, potom nemožno pochybovať o potrebe ich adekvátnej prípravy k prebratiu profesionálnej zodpovednosti za zverené úlohy v zmylsle pravidla č. 19 Štandardných pravidiel: „Zaškoľovanie personálu“. Preto sa v súčasnosti u nás konštruuje komplexný systém školského vzdelávania sociálnych pracovníkov prostredníctvom vyššieho odorného školstva a vysokého školstva. Pozornosť sa venuje rovnako ďalšiemu vzdelávaniu tých pracovníkov, ktorí už v sociálnej sfére pôsobia a majú ambície pôsobiť v nej naďalej, a to buď ako pracovníci orgánov miestnej štátnej správy a miestnej samosprávy, či ako priami vykonávatelia sociálnych služieb pre občana.

    Ku kvalitatívnej zmene na ceste k začleneniu občanov so zdravotným postihnutím do spoločnosti sa budeme môcť priblížiť aj na základe zmeny práce tých, ktorí majú byť občanom na tejto ceste sprievodcami. Bude dôležité vybaviť sociálnych pravocníkov na úradoch takou sumou poznania a takými nástrojmi podpory, ktoré budú občanov postupne viesť k zvyšovaniu ich nezávislosti, rastu sebaúcty a zodpovednosti, viery vo vlastné sily a napokon viery v reálnu možnosť dosiahnutia zmeny v živote. Takýmito nástrojmi nemusí byť vždy iba priama finančná podpora. Môže ísť aj o sprostredkovanie vzoru hodného nasledovania, dodanie sily, či spoločné nájdenie možnej alternatívy. Sociálny pracovník by mal mať dostatok zručnosti a nástrojov k tomu, aby mohol „asistovať“ občanovi v jeho živote. Ak za ich pomoci dokáže presvedčiť občana, že on sám – občan – je hlavnou príčinou, zdrojom aj cieľom zmeny, potom sociálny pracovník splnil bezo zvyšku profesionálne úlohy, ktoré mu spoločnosť zverila, a ľudské poslanie, ku ktorému sa dobrovoľne rozhodol.

    Sociálna svojbytnosť občana – to by mal byť hlavný motív práce sociálnych pracovníkov. Podpora svojbytnosti občana – to by mal byť zasa motív záujmu spoločnosti o prácu sociálnych pracovníkov.

    Je zjavné, že profesionalizáciou sociálnej práce by sa mal jej výkon posunúť naznačeným smerom. Zamyslime sa ale nad otázkou potreby profesionalizácie v prípade pskytovania sociálnej služby (napr. opatrovateľskej služby či osobnej asistencie). Aj takýto výkon predsa možno považovať za výkon sociálnej práce. Zodpovedá zvyšovanie jeho kvality priamoúmerne úrovni profesionality vykonávateľov sociálnych služieb? Je do budúcnosti zámerom profesionalizovať výkon sociálnych služieb?

    Bez väčšieho zamýšľania zrejme odpovieme, že áno. Pred čím nás však varujú skusenosti odborníkov pre problematiku nezávislého života ľudí so zdravotným postihnutím napr. zo Švédska či Nemecka? Podľa nich je najväčším problémom ľudí so zdravotným postihnutím skutočnosť, že ich život ovládli odborníci – lekári, psychológovia, terapeuti, rehabilitační či sociálni pracovníci. Upozorňujú pritom, že čím je viac občan so zdravotným postihnutím centrom pozornosti odborníkov, tým menej rozhoduje o svojom živote sám. Profesionáli sa stávajú „odborníkmi“ na jeho potreby a na spôsoby uspokojovania týchto potrieb. Zástupcovia filozofie Nezávislého života ľudí so zdravotným postihnutím preto priamo vyzývajú k deprofesionalizácii vo výkone sociálnych služieb, osobitne v osobnej asistencii. Opodstatnenosť takéhoto názoru možno priblíži analýza charakteru úkonov, ktoré sa občanom so zdravotným postihnutím v rámci sociálnych služieb poskytujú. Ide prevažne o činnosti, ktoré vykonávame v živote bežne, bez špeciálnej kvalifikácie či uvedomovania si ich výnimočnosti. Asistuje sa občanom pri zabezpečovaní úkonov telesnej hygieny, prípravy a konzumácie jedla, bytovej hygieny, transportu, vybavovaní záležitosí na úradoch atď. Skutočným špecifikom týchto úkonov je iba schopnosť opatrovateľov, osobných asistentov rešpektovať predstavy ľudí so zdravotným postihnutím o tom, kedy, kde, ako a v akom rozsahu sa má služba poskytovať tak, aby sa zásadným spôsobom nenarušilo ich prirodzené právo na vlastný životný štýl a rytmus.

    Osobný asistent nemusí mať špeciálne vzdelanie, pretože postihnutý nevystupuje v role pacienta, o ktorého sa musí postarať. Osobný asistent nahrádza nevládne ruky a nohy, ale nenahrádza rozum a schopnosť rozhodovania sa o sebe, o svojich problémoch, o tom, kam bude smerovať život. Osobný asistent nie je na to, aby nás opatroval a pomohol nám prejsť životom, osobný asistent je človek, ktorý je prostriedkom k tomu, aby aj ľudia s postihnutím mali také možnosti ako ostatní.

    Zodpovednosť za identifikovanie potrieb občana a určovanie spôsobov ich uspokojovania tak definitívne prechádza na občana samotného, čím sa zásadne mení jeho pozícia vo vzťahu k poskytovateľovi služby.

    Rastom skúseností s osobnou asistenciou ako nástrojom pomoci možno predpokladať, že sa stane centrom záujmu nielen samotných ľudí so zdravotným postihnutím ako jej užívateľov a ich rodín. Osobná asistencia je najprirodzenejším prejavom svojpomoci a spoločného zaangažovania ľudí na prosperite občanov, ktorí sú pre svoje zdravotné postihnutie v živote znevýhodnení. Možno očakávať, že aj prostredníctvom nej sa vyrieši problém trvalého nedostatku opatrovateľov na úrovni miestnej štátnej správy, rovnako môže pomôcť miestnym zastupiteľstvám v spoluzodpovednosti za sociálnu situáciu ich obyvateľov.

    Pri osobnej asistencii ide o podporu „zcivilnenia“ života ľudí so zdravotným postihnutím, do ktorého profesionalita vstupuje len do takej miery, aby sa garantovala rovnosť príležitostí pre všetkých.

Starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutých občanov

    Platná právna úprava v SR priamo a jednoznačne nedefinuje pojem „ťažko zdravotne postihnutý občan“. Vo všeobecnosti sú to občania s ťažkým telesným, zmlyslovým alebo mentálnym postihnutím, ktoré odôvodňuje poskytnutie niektorých výhod, služieb v domácnostiach alebo zariadeniach sociálnej starostlivosti, ako aj poskytnutie peňažných a vecných dávok na zmiernenie alebo prekonanie následkov ich postihnutia. Okruh ťažko zdravotne postihnutých občanov pre účely sociálnej staroslivosti je teda možné identifikovať na základe analýzy vymedzených zdravotných postihnutí, podmieňujúcich priznanie niektorých dávok sociálnej starosltivosti, alebo mimoriadnych výhod. Okrem toho sa na účely sociálnej starostlivosti za ťažko zdravotne postihnutých občanov považujú aj občania, ktorí boli na základe právnych predpisov o sociálnom zabezpečení uznaní za invalidných, resp. čiastočne invalidných alebo bezvládnych. Ďalej sú to deti, ktoré boli uznané za dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté, vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť alebo osobitne náročnú mimoriadnu starostlivosť.

    V rámi sociálnej starostlivosti sa zdravotné postihnutie podmieňujúce poskytnutie dávky alebo služby spravidla preukazuje rozhodnutím alebo posudkom posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia príslušnej pobočky sociálnej poisťovne. Platná právna úprava výnimočne pripúšťa poskytnutie dávky pre nepriaznivý zdravotný stav aj na základe odporúčania príslušného zdravotníckeho zariadenia.

    Pri uplatňovaní jednotlivých nástrojov sociálnej starostlivosti ťažko zdravotne postihnutým občanom má významné miesto poskytovanie poradenských služieb všeobecného charakteru a vyhľadávacia činnosť. Je orientovaná najmä na osamelo žijúcich občanov, občanov žijúcich v nepriaznivých podmienkach, ktoré nemôžu sami prekonať, a tým, ktorým nemôže alebo neposkytuje potrebnú pomoc vlastná rodina. Ťažko zdravotne postihnutým občanom sa poskytujú jednorazové a opakované peňažné a vecné dávky na úhradu základných životných potrieb alebo mimoriadnych výdavkov. Za jednu z najvýznamnejších služieb možno považovať poskytovanie opatrovateľskej služby. Prostredníctvom nej sa zabezpečuje udržiavanie domácnosti a osobná starostlivosť o týchto občanov, a to v ich vlastnej domácnosti alebo v zariadeniach opatrovateľskej služby.

    Významnou službou poskytovanou ťažko zdravotne postihnutým občanom je umožnenie účasti na kultúrno-spoločenskom živote, organizovanie rekreačných pobytov vrátane poskytovania príspevku na úhradu rekreačných poukazov.

    Ťažko zdravotne postihnutým občanom, ktorí pre trvalé zmeny zdravotného stavu potrebujú sústavnú a komplexnú starostlivosť, ju poskytujú v ústavoch sociálnej starostlivosti formou celoročného, týždenného alebo prechodného pobytu.

    Druhy ústavov sociálnej starostlivosti pre zdravotne postihnutých občanov:

1. ústavy pre telesne postihnutú mládež,
2. ústavy pre telesne postihnutú mládež s pridruženým mentálnym postihnutím,
3. ústavy pre menátle postihnutú mládež,
4. ústavy pre zmyslovo postihnutú mládež,
5. ústavy pre telesne postihnutých dospelých občanov,
6. ústavy pre telesne postihnutých dospelých občanov s pridruženým mentálnym postihnutím,
7. ústavy pre zmylsovo postihnutých dospelých občanov,
8. ústavy pre mentálne postihnutých dospelých občanov.

    V rámci sociálnej starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutých občanov orgány štátnej správy a obce veľmi úzko spolupracujú so zdravotníckymi zariadeniami, občianskymi združeniami, cirkevnými a charitatívnymi organizáciami.

Kompenzácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia

    Sociálnym dôsledkom ťažkého zdravotného postihnutia je znevýhodnenie, ktoré má občan s ťažkým zdravotným postihnutím v porovnaní so zdravým občanom rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok.

    Kompenzácia je určená na prekonanie alebo na zmiernenie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia formou:

-sociálnych služieb,

-peňažných príspevkov.

    Na účely kompenzácie sa posudzuje miera funkčnej poruchy podľa druhu zdravotného postihnutia. Táto miera sa určuje v percentách. Funkčná porucha je nedostatok telesných, zmyslových alebo duševných schopností občana, ktorý z hľadiska predpokladov vývoja zdravotného postihnutia trvá dlhšie ako 1 rok. U občana s ťažkým zdravotným postihnutím je miera funkčnej poruchy minimálne 50%.

    Okrem toho sa posudzujú jeho:

1. osobnostné predpoklady (osobné vlastnosti a úsilie riešiť sociálnu núdzu vlastným pričinením, najmä vlastnou prácou),
2. rodinné prostredie (rozsah pomoci, ktorú rodina tomuto občanovi poskytuje),
3. prostredie, ktoré ovplyvňuje jeho integráciu do spoločnosti, najmä podmienky bývania a prístupnosť stavieb občianskeho vybavenia.

    Na základe takéhoto posúdenia príslušný orgán miestnej štátnej správy vydá posudok o tom, že ide o občana s ťažkým zdravotným postihnutím a navrhuje v ňom formu kompenzácie.

    Formy kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnuia sú:

1. sociálne služby:

1. prepravná služba – je novou sociálnou službou, ktorá má zabezpečiť integráciu občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaných na individuálnu prepravu.
2. opatrovateľská služba– možno ju poskytovať občanovi, ktorý pre svoj nepriaznivý zdravotný stav potrebuje pomoc inej osoby pri zabezpečovaní nevyhnutných životných úkonov, nevyhnutných prác v domácnosti alebo kontakte so spoločnským prostredím najmä sprievodcom, tlmočením do posunkovej reči pre nepočujúce osoby a predčítavaním pre nevidiacich. Prednostne sa poskytuje v byte občana.
3. starostlivosť v zariadení sociálnych služieb (domov sociálnych služieb – pre ľudí so zdravotným postihnutím, ktorými sú telesné postihnutie, duševné poruchy a poruchy správania alebo zmyslové postihnutia. Takto zdravotne postihnutý tu získava nielen nevyhnutnú starostlivosť ako stravovanie, bývanie a zaopatrenie, ale aj ďalšiu starostlivosť – výchovu, poradenstvo, záujmovú a kultúrnu činnosť, pracovnú terapiu, rekreačnú a rehabilitačnú činnosť; zariadenie chráneného bývania – je určené pre občana so zdravotným postihnutím, ktorý musí byť schopný viesť samostatný život s pomocou inej osoby; rehabilitačné stredisko pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím – cieľom je okrem nevyhnutnej starostlivosti jeho regabilitácia tak, aby sám dokázal mobilizovať svoje vnútorné schopnosti a snažil sa prekonávať osobnostné a sociálne dôsledky svojho zdravotného postihnutia. Pomáha mu pri tom aj s tým súvisiace poradenstvo; zariadenie opatrovateľskej služby – poskytuje starostlivosť občanovi, ktorý je odkázaný na zabezpečenie nevyhnutných životných úkonov, ale jeho rodina mu pomoc nemôže zabezpečiť a ani mu nemožno poskytnúť opatrovateľskú staroslivosť v jeho byte. Prostredníctvom sociálnej práce sa mu tu zabezpečuje stravovanie, bývanie, zaopatrenie a nevyhnutné životné úkony. Patria sem stanice opatrovateľskej služby, zariadenia opatrovateľskej služby na dlhodobý pobyt, zariadenia na denný podbyt.).

2. peňažné príspevky na:

1. zaobstaranie pomôcky,
2. opravu pomôcky,
3. kúpu osobného motorového vozidla,
4. prepravu,
5. osobnú asistenciu,
6. úpravu bytu, rodinného domu a garáže.

    Tieto formy kompenzácie sa poskytujú v závislosti od jednotlivých druhov sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, akými sú znížená pohybová a orientačná schopnosť, narušená schopnosť dorozumievania a omedzená (stratená) schopnosť vykonávať nevyhnutné životné úkony alebo nevyhnutné práce v domácnosti.

   V dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia môže mať občan aj zvýšené výdavky na diétne stravovanie, na zabezpečenie prostriedkov osobnej a bytovej hygieny, ako aj tie zvýšené výdavky, ktoré súvisia s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, so zabezpečením prevádzky pomôcky, prevádzky osobného motorového vozidla alebo so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom. Formou kompenzácie sú peňažné príspevky na zvýšené výdavky.

Sociálne služby pre zdravotne postihnutých občanov

    Vývoj zdravotného stavu našich obyvateľov prebieha v súčasnosti neuspokojivo. Rastúca chronickosť ochorení a neustále sa zvyšujúci počet zdravotne postihnutých občanov predstavuje jeden zo závažných celospoločenských problémov ovplyvňujúcich sociálnu situáciu.

    Systém sociálnej pomoci, ktorý sa podieľa na riešení dôsledkov týchto negatívnych javov, musí hľadať cesty pre ekonomicky a prakticky zvládnuteľné uspokojovanie potrieb zdravotne postihnutých občanov. Súčasne je potrebné zabezpečiť najvyššiu možnú mieru nezávislosti a kvalitu života tejto sociálnej skupiny.

    Sociálne služby v podstate plnia tri základné funkcie:

4. podporná funkcia napomáha jednotlivcom využívať zdroje, ktoré im spoločnosť ponúka (napr. poskytovanie informácií, denná starostlivosť),
5. sebaaktualizujúca funkcia pomáha jedincom viesť čo najnormálnejší spôsob života (napr. opatrovateľská a aistenstká služba),
6. terapeutická funkcia eliminuje existujúcu alebo hroziacu patológiu (napr. rehabilitácia, psychologické poradenstvo).

    Pri riešení problémov spojených s poskytovaním služieb zdravotne postihnutým občanom sa prejavujú určité protirečenia. Každý občan má právo na nezávislosť, rovnoprávne postavenie v spoločnosti, dôstojnú úroveň možnosti uspokojovania svojich materiálnych a duchovných potrieb a aktívnu účasť na spoločenskom živote. Súčasne sa neúnosne zvyšujú náklady na zabezpečenie kvalitnej liečby a dostatočné sociálne zabezpečenie zdravotne postihnutých občanov, ktorí sa v dôsledku rôznych funkčných obmedzení stávajú závislými od sociálnych dávok a rôznych inštitúcií.

    Tieto problémy sa prejavujú v mnohých vyspelých štátoch a vyžadujú riešenie nielen zo strany jednotlivcov, ale aj celej spoločnosti. V súčasnosti prebiehajú neustále diskusie o procese prispôsobovania sa systémov sociálnych služieb v jednotlivých krajinách novým demografickým trendom. Hľadajú sa nové alternatívne riešenia, ktoré by zohľadňovali najmä znižovanie výdavkov na sociálne služby, zabezpečenie rastu kvality a efektívnosti ponúkaných služieb a zvýšenie úlohy užívateľa služieb.

    Sociálne služby sú v systéme sociálnej pomoci chápané ako nástroj na riešenie sociálnych udalostí občana súvisiacich s jeho zníženou sebestačnosťou alebo úplnou neschopnosťou zabezpečiť si starostlivosť o svoju osobu, alebo svoju domácnosť. Sociálnymi službami sa majú pokrývať potreby občana s dôrazom na jeho zachovanie v prirodzenom prostredí.

    Oblasť potrieb zdravotne postihnutých občanov je u nás málo prebádanou oblasťou. Vo všeobecnosti chýbajú údaje s dobrou vypovedacou schopnosťou o životnej situácii a potrebách najmä zdravotne postihnutých občanov. Na základe niekoľkých prieskumov v tejto oblasti možno napríklad uviesť, že celkovo sa prejavuje stúpajúci počet zdravotných postihnutí v závislosti od pribúdajúceho veku, pričom najviac zdravotne postihnutých sa vyskytuje v skupine 50 až 60-ročných občanov.

    Zrejme najčastejšou príčinou zdravotných postihnutí sa stal náledok choroby alebo ochorenia. U občanov poproduktívneho veku je telesné postihnutie často kombinované so srdcovo-cievnymi ťažkosťami. Je tu možná súvislosť s úrovňou a dostupnosťou poskytovania preventívnej a rehabilitačnej starostlivosti v našich podmienkach.

    S najväčšími problémami sa takíto občania stretávajú pri realizácii úkonov sebaoblsuhy, v oblasti finančného zabezpečenia a účasti na spoločenskom živote. Potreba nevyhnutnej pomoci stúpa so zvyšujúcim sa vekom a je veľmi významná najmä vo vekovej kategórii nad 70 rokov. Týka sa to hlavne týchto oblastí:

7. sebaobsluha
8. každodenné práce spojené s udržiavaním domácnosti,
9. nákupy a nevyhnutné pochôdzky,
10. ťažšie práce v domácnosti (veľké upratovanie, napr. po maliaroch a remeselníkoch),
11. komunikácia s okolím a vybavovanie na úradoch.

    Mimovládne subjekty majú zatiaľ pomerne malý podiel na poskytovaní sociálnych služieb. Pri zabezpečovaní každodenných bežných činností zdravotne postihnutých občanov prevažne pomáhajú členovia rodiny. Títo sa často z vyčerpanosti a neúnosného zaťaženia sami stávajú zdravotne potihnutými a na pomoc odkázanými občanmi. Okrem rodiny, poskytujú týmto ľuďom pomoc aj susedia a známi, zamestnávateľ, cirkevné inštitúcie, združenia, zväzy ZPO, štátne zariadenia (ÚSS), oddelenia sociálnej starostlivosti, iné neštátne zariadenia, zdravotnícke zariadenie, úrad práce a pod.

    Adresná pomoc formou vybraných terénnych sociálnych služieb má nezastupiteľné miesto v systéme sociálnej pomoci.

    Úlohou terénnych sociálnych služieb je napomáhať, aby ľudské potreby a spoločenské roly zdravotne ťažko postihnutých občanov zostávali zachované. Prispievajú k tomu, že táto špecifická skupina občanov môže zotrvávať vo svojom prirodzenom prostredí, udržiavať rodinné a susedské vzťahy, uplatňovať sa na trhu práce a plnšie využívať možnosti sebarelizácie.

    Domáca opatera zabezpečovaná prostredníctvom terénnych sociálnych služieb môže mať charakter:

12. osobný alebo odborný,
13. sociálny alebo medicínsky,
14. kombinovaný.

    Zväčšovanie rozsahu poskytovaných terénnych sociálnych služieb v budúcnosti bude ovplyvňovať aj to, že na Slovensku sa prejavuje celkové zhoršovanie zdravotného stavu obyvateľstva. Jedným z ukazovateľov je zaťaženossť regiónu invaliditou. V SR v r. 1999 v priemere na 1000 obyvateľov pripadalo 69 osôb poberajúcich určitý druh invalidného dôchodku.

    Najrozšírenejšou a najprepracovanejšou sociálnou službou poskytovanou v teréne z hľadiska končepčných zámerov, spôsobu organizácie, personálnej vybavenosti, zabezpečovaných úkonov a klientely, je opatrovateľská služba v domácnostiach a v zariadeniach opatrovateľskej služby.

    Systémovou zmenou pri transformácii sociálnej strostlivosti do systému sociálnej pomoci v tejto oblasti bolo uplatňovanie profesionalizácie pri poskytovaní opatrovateľskej služby. Vyplýva to z uprednostňovania poskytnutia opatrovateľskej služby pred poskytovaním sociálnych služieb pobytového typu.

    Terénne sociálne služby majú posilňovať rodinnú solidaritu, a nie ju nahradzovať.

    Nároky na terénne sociálne služby neustále narastajú a ich organizácia je stále náročnejšia. Objavujú sa tu problémy, ktré súvisia s tým, že:

- náklady na rôzne druhy opatery sa zvyšujú,

- rastie počet osôb, ktoré si želajú byť opatrovanými vo svojich domovoch,

- stúpajú nároky na rozsah a kvalitu poskytovaných úkonov,

- prejavuje sa nedostatok opatrovateliek pri poskytovaní opatrovateľskej služby a ich časté výmeny,

- problematické je pomerne nízke finančné ohodnotenie práce opatrovateliek a ostatných pracovníkov terénnych sociálnych služieb,

- činnosť niekedy nezodpovedá očakávaniam osôb, ktoré sociálne služby potrebujú.

Záver

Charta pre tretie tisícročie

    „Vstupujeme do tretieho tisícročia, poznačeného tým, že ľudské právo každej osoby v každej spoločnosti bude uznané a chránené. Táto Charta je proklamovaná, aby sa premietla táto vízia (predstava) do reality.

    Základné ľudské práva sú ešte bežne popierané celej časti svetovej populácie, ktorá zahrňuje mnoho z odhadovaných 600 miliónov detí, žien a mužov, ktorí sú zdravotne postihnutí. Usilujeme sa o svet, kde zákonodarstvo podporuje plné zahrnutie a prístup, vo všetkých oblastiach spoločnosti.

    Vedecký a sociálny pokrok v 20. storočí zvyšuje porozumenie jedinečnej a neporušenej hodnoty každého života. Ignorancia, predsudok, povera a strach ešte stále veľmi vládnu v spoločenskej odpovedi na zdravotné postihnutie. V treťom tisícročí musíme prijať zdravotné postihnutie ako bežnú súčasť pestrých ľudských podmienok. Štatisticky, aspoň 10% akejkoľvek spoločnosti sa rodí so zdravotným postihnutím a jedna zo štyroch rodín má zdravotne postihnutého člena.

    V rozvinutých a rozvojových krajinách, na severe a juhu sveta, segregácia a marginalizácia umiestňuje zdravotne postihnutých ľudí na najnižší stupeň sociálneho a ekonomického rebríčka. V 21. storočí musíme naliehať, aby zdravotne postihnutí ľudia mali také isté ľudské a občianske práva ako každý iný občan.

    20. storočie demonštruje, že s nápadmi a vynaliezavosťou je možné, aby sa rozšíril prístup ku každému zdroju spoločnosti, k fyzickému, sociálnemu a kultúrnemu prostrediu, doprave, informáciám, technológiám, masmédiám, vzdelávaniu, justícii, verejným službám, zamestnaniu, športu a rekreácii, voľbám a náboženským úkonom. V 21. storočí musíme rozšíriť túto dostupnosť z malého počtu na veľký, odstrániť všetky bariéry v životnom prostredí, elektronické a subjektívne bariéry pre plné zahrnutie do života spoločnosti. Takýmto prístupom môže prísť stimulácia pre účasť a vodcovstvo, vrúcnosť priateľstva, slávu, náklonnosť a sympatiu a pre krásy zeme a vesmíru.

    Každú minútu každého dňa, viac a viac detí a dospelých sa stáva zdravotne postihnutými náledkom nedostatku prevencie chorôb, ktoré by sa dali prevenciou zistiť a nedostatku liečby v podmienkach vhodných na liečbu. Globálna imunizácia a iné preventívne stratégie nemajú ešte dlhé trvanie, sú praktické a cenovo možné. Čo je potrebné, je politická determinácia, predovšetkým vlád, ukončiť toto utláčanie ľudskosti.

    Technické pokroky teoreticky prinášajú manipuláciu genetických komponentov života v rámci ľudskej kontroly. Toto predstavuje nové etické dimenzie pre medzinárodný dialóg o prevencii zdravotného postihnutia. V treťom tisícročí musíme vytvoriť politiku porozumenia, ktorá rešpektuje dôstojnosť všetkých ľudí a základnú rovnováhu a úžitok odvodený od širokej rozmanitosti medzi nimi.

    Medzinárodné programy, ktoré napomáhajú ekonomickému a sociálnemu rozvoju by mali vyžadovať normy prístupnosti vo všetkých projektoch infraštruktúry, vrátane technológií a komunikácií, aby sa zabezpečilo, že ľudia so zdravotným postihnutím budú plne začlenení do života v ich komunite.

    Každý národ by mal mať stále pokračujúce (priebežné) celoštátne programy, aby sa znížilo alebo predchádzalo akémukoľvek riziku, ktoré by mohlo viesť k poškodeniu, zdravotnému postihnutiu alebo handicapu, ako aj programy včasnej intervencie u detí a dospelých, ktorí sa tali zdravotne postihnutými.

    Všetci zdravotne postihnutí ľudia by mali mať prístup k liečbe, informáciám o svojpomocných technikách a ak je to potrebné, zaistenie spôsobilých a náležitých technológií.

    Každej zdravotne postihnutej osobe a každej rodine so zdravotne postihnutým členom, by mali byť poskytnuté rehabilitačné služby, nutné na optimaliáciu mentálneho, telesného a funkčného zdravia, takto zabepečujúc kapacitu zdravotne postihnutých jednotlivcov, aby si mohli zorganizovať život nezávisle, ako akýkoľvek iný občan.

   Zdravotne postihnutí ľudia by mali zohrávať hlavnú úlohu v plánovaní ich vlastnej rehabilitácie a podpore programov a organizácie zdravotne postihnutých ľudí by bali byť splnomocnené s nevyhnutnými zdrojmi podieľať sa na zodpovednosti v národnom plánovaní pre rehabilitáciu a nezávislý život.

    Spoločnosť, založená na rehabilitácii, by mala byť široko presadzovaná na národnej a medzinárodnej úrovni ako tá spoločnosť, ktorá poskytuje dostupné služby.

    Každý národ musí rozvinúť, s účasťou organizácií zdravotne postihnutých osôb a organizácií pre osoby so zdravotným postihnutím, komplexný plán s jasne definovanými cieľmi a harmonogramom pre implementáciu cieľov, vyjadrených v tejto Charte.

    Táto Charta vyzýva členské štáty, aby podporili včasné uverejnenie Dohody OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím ako kľúčovú stratégiu, ktorou sa tieto ciele dosiahnu.

    V treťom tisícročí sa musí stať cieľom všetkých národov rozvinúť sa do spoločností, ktoré chránia práva zdravotne postihnutých ľudí a podporujú ich plné zaangažovanie a začlenienie do všetkých aspektov života. Pre tieto ciele, Charta pre tretie tisícročie je vyhlásená pre aktivitu celého ľudstva v presvedčení, že za implemenáciu jej cieľov je primárne zodpovedná každá vláda a všetky relevatné mimovládne a medzinároné organizácie.“

Charta bola odsúhlasená Zhromaždením Rehabilitation International v Londýne, Spojené kráľovstvo, 9. septembra 1999.