Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Sociálna práca

Duševná choroba a jej sociálny dopad (galkova_-_dusevna_choroba_a_jej_socialny_dopad.doc)

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne

Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov

Ľudské zdroje a personálny manažment

Sociálna práca

Duševná choroba a jej sociálny dopad

Zuzana Galková

533

Duševné choroby

Žiadna krajina, žiadny človek nie je imúnny voči duševným chorobám a ich psychologický, sociálny a ekonomický dopad je obrovský. Asi 400 miliónov ľudí trpí na duševné alebo neurologické poruchy, na psychosociálne problémy vyplývajúce z alkoholizmu alebo nadmerného užívania iných drog. To znamená, že najmenej jeden zo štyroch ľudí, ktorí vyhľadajú lekársku pomoc, trpí práve na tieto poruchy, ktoré často ostanú nepoznané a preto neliečené.  V dnešnej dobe sa tieto poruchy dajú liečiť a ľudia s duševnými poruchami a ochoreniami mozgu nemusia ostať na okraji spoločnosti. A predsa svet stavia pred týchto ľudí bariéry. Týka sa to tak ich liečby ako aj ich reintegrácie a normálneho fungovania v spoločnosti.  

Duševná choroba je choroba vyznačujúca sa poruchami v oblasti duševného diania alebo prevažne telesnými príznakmi, ktoré sú zapríčinené psychickými činiteľmi. Ochorenia ako sú depresie, schizofrénia, Alzheimerova choroba, drogové závislosti, epilepsia a duševná retardácia. O duševných a neurologických poruchách platí, že existuje veľká priepasť medzi dostupnými liečebnými metódami a ich využívaním.  

Duševné zdravie je integrálnou súčasťou celkového zdravia. Umožňuje človeku realizovať svoje kognitívne, afektívne a vzťahové potenciály. Pri vyrovnanej duševnej dispozícii je človek efektívnejší pri zvládaní životných stresov, je schopný produktívne pracovať, a jeho prínos je pre komunitu v ktorej žije, býva vyšší.  Duševné poruchy a poruchy mozgovej činnosti, ovplyvňujú duševné zdravia, obmedzujú či zmenšujú možnosti uplatnenia človeka v spomenutých oblastiach. Prevencia a liečenie duševných porúch otvára cestu k plnému uplatneniu človeka.  Keďže duševné zdravie je fundamentálnym stavebným kameňom rozvoja ľudstva, na duševné problémy musíme nazerať ako na súčasť života, ako na fakt ktorý môže v živote nastať, ale aj ako na problém, ktorý má riešenie.  Eticky, vedecky ani spoločensky neexistuje dôvod pre vylučovanie osôb s duševným ochorením z našej spoločnosti. Systém zdravotnej starostlivosti by mal byť lídrom tejto stratégie. Neexistuje dôvod na vylúčenie služieb v oblasti duševného zdravia zo všeobecného systému poskytovania zdravotnej starostlivosti. Spojenie medzi psychickým a fyzickým je neoddeliteľné..

Duševné zdravie predstavuje základnú hodnotu života. Stále však stúpa počet ľudí s duševnými poruchami, ktoré prinášajú nesmierne utrpenie nielen im, ale aj ich najbližšiemu okoliu. Na Slovensku navštívi psychiatra ročne 250 000 ľudí, ak každý z nich pochádza zo štvorčlennej rodiny, má každý rok s duševnou chorobou bezprostrednú skúsenosť milión ľudí.  Duševné zdravie má veľký význam aj pri vzniku mnohých závažných telesných ochorení ako sú napr. srdcocievne alebo nádorové choroby a podieľa sa tak na predčasnej úmrtnosti. Priemerný vek dožitia obyvateľov Slovenska patrí k najnižším v Európe.  Týmto faktom sa duševnému zdraviu venuje nedostatočná pozornosť. Napriek tomu, že duševné poruchy sú také isté choroby ako telesné, chorí sú v porovnaní s telesne chorými naďalej diskriminovaní nielen pri možnostiach primeranej liečby, ale aj pri návrate späť do spoločnosti. Veľká väčšina verejnosti nemá o duševných poruchách dostatočné vedomosti, má o nich skreslené predstavy a predsudky, čo vedie k strachu vyhľadať pomoc psychiatra.  Hoci posledné roky priniesli mnohé nové vedomosti o duševných poruchách a ich liečbe, z najrôznejších príčin sa prehlbuje priepasť medzi tým, čo by sme pacientom vedeli poskytnúť a medzi tým, čo im skutočne poskytujeme.  

Duševné choroby spôsobujú škodlivé vplyvy spoločenského prostredia, duševné zaťaženia, otrasy a konflikty (psychogénne duševné choroby) alebo poškodenia funkcie najvyšších oblastí mozgu, ktoré tvoria fyziologický substrát duševného diania, napr. toxické vplyvy, zápaly, nádory, degeneratívne pochody ap. (somatogénne duševné choroby) alebo majú endogénny základ, spočívajúci vo vnútorných, zatiaľ nie dostatočne známych príčinách narušenia duševného a nervového diania, napr. vplyvom dedičných činiteľov alebo vrodenej náchylnosti k určitej duševnej chorobe. Všetky činitele sa môžu v jednotlivých prípadoch navzájom prelínať. Rozpoznávaním a liečením duševných chorôb sa zaoberá psychiatria.

Duševná choroba vzniká (ak odhliadneme od fyzických a biochemických faktorov, ktoré môžu mať veľký, a v niektorých prípadoch dokonca rozhodujúci význam) v dôsledku toho, že radšej prehliadame to, čo je na realite nepríjemné a nepohodlné fakty vytláčame zo svojho vedomia. Pokúšame sa brániť svoje vedomie, svoje chápanie sveta pred realitou. Používame na to celý rad prostriedkov, ktoré psychiatri nazývajú obrannými mechanizmami; všetci sa k nim chylujeme a obmedzujeme s ich pomocou svoju vnímavosť. Ak nás lenivosť a strach z utrpenia vedú k tomu, že sa bránime obzvlášť intenzívne, potom naše chápanie sveta bude mať málo spoločného so skutočnosťou (alebo vôbec nič). Aj naše konanie sa stane nerealistickým, pretože vychádza z toho, ako chápeme svet. Pokiaľ v tomto smere prekročíme určitú mieru, poznajú naši spoluobčania, že sme "odtrhnutí od reality" a vyhlásia nás za duševne chorých, i keď my sami vôbec nepochybujeme o svojom duševnom zdraví. Táto schéma duševnej choroby odhliada od ešte jednej okolnosti: niektorí jedinci môžu chápať realitu o toľko lepšie než ich spoluobčania, že ich "chorá spoločnosť" vyhlási za "šialencov". Dávno predtým, než nastane extrémna situácia a spoluobčania nás označia za duševne chorých, naš však na zhoršujúci sa nesúlad medzi nami a svetom upozorní naše vlástné nevedomie. Nevedomie k tomu používa rad spôsobov: zlé sny, záchvaty úzkosti, depresie a ďalšie príznaky. Hoci vedomá časť našej mysle popiera realitu, naše nevedomie je vševedúce a vie, ako sa veci majú; tvorbou týchto príznakov sa pokúša stimulovať vedomú časť našej mysle, aby pochopila, že niečo nie je v poriadku. Depresívne príznaky sú signálom pre trpiaceho jedinca, že s ním nie je všetko v poriadku a treba urobiť zásadné zmeny. Nepríjemné priznaky slúžia tomu, aby ľuďom ukázali, že sa vydali na nesprávnu cestu, ich duchovný rast sa zastavil a sú vo váznom nebezpečenstve. Príznaky nie sú to isté čo choroba; tá existuje dávno pred nimi. Skôr než chorobou samou sú príznaky počiatkom uzdravenia. Skutočnosť, že sú nechcené, nasvedčuje ešte viacej tomu, že ide o prejavy milosti - dary Božie alebo, ak chcete, posolstvá z nevedomia, určené k začatiu sebaspytovania a nápravy.

Najviac vystavený duševnému ochoreniu je ten, kto má predpoklady pre vznik duševnej poruchy a navyše vedie životosprávu, ktorá prispieva ku vzniku duševnej poruchy, napríklad nadmerne užíva alkohol alebo užíva iné drogy, alebo vedie životosprávu, ktorá prináša viac stresov, ako je schopný uniesť pre zraniteľnosť, ktorú nosí v sebe.Pacient, ktorý trpí duševnou chorobou prežíva stavy citové, primerané tej-ktorej duševnej poruche, ale značne individuálne, čo sa týka intenzity a naliehavosti. Spúšťacím mechanizmom pre duševnú chorobu môže byť strata zamestnania, blízkeho človeka, bieda, všetky vážne straty, neistoty.  Životné problémy otestujú naše schopnosti vysporiadať sa s nimi. Ak ich zvládame, skôr nás to posilňuje, ak sú neriešiteľné a hromadia sa, neistota bezmocnosť a nedostatočná kontrola a stres sa môžu podieľať na spustení rôznych duševných porúch, najčastejšie stresových, úzkostných a depresívnych. Dedičnosť je významná u väčšiny duševných porúch, ale neznamená to predurčenosť, ale len zraniteľnosť. Rovnako je významné aj prostredie, podmienky psychického vývinu predovšetkým v detstve, ale aj neskôr. Ak sú podmienky priaznivé, prevažujú ochranné faktory, nevzniká porucha, ani keď sú prítomné významné predpoklady dedičnosti. Ak prevažujú nepriaznivé podmienky a stresy v detstve, vytvára to porovnateľné nepriaznivé predpoklady pre vznik duševných porúch, ako samotná dedičnosť.

Situacionalista Gilles Ivain už pred 30 rokmi napísal: "Duševná choroba zachvátila planétu. Symptómy - Banalizácia života: menej smiechu, menej snov. Iba nekonečný kolos dopravy a obchodovania, prázdne oči v preplnených uliciach. Každý je zhypnotizovaný prácou a pohodlím: novým obkladom v kúpeľni, najmodernejšou práčkou, domácim kinom."

Novým prvkom v izolácií človeka je svet elektronickej simulácie – diskmany, videohry, televízia. Káblová kultúra mení naše sociálne štruktúry, narúša vzťahy s ostatnými živými bytosťami. Časopis Journal of American Medical Association v roku 1992 uskutočnil štúdiu, ktorá poukazovala na rôzne negatívne efekty masovej komunikácie, ktorá nás podľa autorov štúdie mení na "jednu veľkú súťaživú skupinu, zatiaľ čo ničí naše intímne sociálne väzby." Veľkou otázkou moderného života je počítačová sieť – Internet. Zohráva internet v zmysle sociálnych vzťahov pozitívnu alebo negatívnu úlohu ? Na jednej strane vytvára obrovské možnosti komunikácie medzi ľuďmi, na druhej strane má preukázateľný potenciál narušiť ich osobné vzťahy. Autori štúdie uskutočnenej na Stanfordskej univerzite v USA dokázali, že Internet človeka oberá o čas, ktorý by za iných okolností strávil v priamom kontakte s inými ľuďmi. Pracovníci inej americkej univerzity – Carnegie Mellon University v roku 1998 zistili, že ľudia, ktorí strávili denne na internete niekoľko hodín zažívali v zväčšenej miere pocity smútku a osamelosti. Ľudia intenzívne využívajúci internet sa často venujú svojej práci aj po príchode domov. On-line komunita nemôže nahradiť skutočné ľudské spoločenstvo ani jeho základné úlohy. Ľudia v ekonomicky rozvinutých krajinách vychutnávajú prosperitu v nebývalej miere – zdravotná starostlivosť, zvyšujúca sa priemerná dĺžka života, hojnosť jedla a bezpečnosť. Život nebol nikdy tak plný stimulujúcich zážitkov a vzrušenia. Napriek tomu, alebo práve preto, stále častejšie vychádzajú najavo známky citového otupenia stále väčšieho počtu ľudí. Naše mozgy sú presýtené a city omráčené lavínou podnetov, ktoré sa na nás valia. Psychológovia Bernardo Carducci a Philip Zimbardo na základe vlastných výskumov tvrdia, že súčasný prekomercionalizovaný moderný život mení naše prirodzené každodenné vzťahy s okolím zvyšovaním rýchlosti a komplikovanosti. Reakciou môže byť rastúca agresivita, ktorej prejavom je napríklad porušovanie pravidiel slušnosti, alebo naopak utiahnutie sa do seba. Duševné choroby sú ešte stále považované za akýsi nedôstojný biľag, čosi, čo pacienta negatívne poznačí na celý život. Podľa prognózy pritom práve psychické poruchy budú krízou 21. storočia a už dnes každý štvrtý človek trpí alebo v minulosti trpel nejakou duševnouporuchou. Špeciálnym strašiakom pre laickú verejnosť je schizofrénia, tabuizované a spoločensky stigmatizované ochorenie, ktoré sa zbytočne spája s množstvom predsudkov. Na schizofréniu ochorie prísne konštantné jedno percento populácie, to znamená - každý stý človek.

Základné rozdelenie duševných porúch

Duševné choroby sa delia spravidla do troch veľkých skupín:

1. organické psychické poruchy
2. endogenné (funkčné) psychické poruchy
3. psychogenné psychické poruchy

Organické psychické poruchy

Pri týchto poruchách nachádzame výrazné poruchy pamäti, učenia, myslenia, vedomia (to sú napr. stavy zmätenosti) a zmeny emotivity (napriklad emočná labilita). Počiatočné obdobie, ktoré predchádza rozvinutému obrazu demencie, pripomína neurasteniu a označuje sa ako pseudoneurastenia. Presenilná demencia prichádza pred 65 rokom veku. Jej podkladom je difúzna alebo lobálna mozgová atrofia. Do skupiny organických psychických porúch patria tiež duševné choroby spôsobené nadmerným požívaním alkoholu. Jednou z nich je Korsakova psychóza, pre ktorú je typická porucha pamäti zvlášť pre nedávne udalosti. Zabudnuté udalosti potom pacient nahradzuje vymyslenými.

Endogenné (funkčné) psychické poruchy

Patrí sem schizofrenná psychóza, ktorá začína pred 45 rokom veku, prejavuje sa zmenami v obsahu a forme myslenia (bludy, uvoľnenie asociácií), kvalitatívnymi zmenami vnímania (halucinácie), v afektivite, v uvedomovaní si seba samého, v zmenách voľných procesov, vo vzťahu k vonkajšiemu prostrediu. Bludy mávajú perzekučný obsah či vyjadrujú presvedčenie o možnosti vysielania, odnímania či vkladania myšlienok. Myšlienky môžu volne nadväzovať bez akéhokoľvek vzťahu a obsah zdelenia je potom ťažko pochopiteľný. Z halucinácií bývajú najčastejšie halucinácie sluchové. Taktilné halucinácie môžu mať podobu pálenia alebo pichania, telové halucinácie sa týkajú porušených funkcií vnútorných orgánov. Môžeme pozorovať hypersenzitivitu k somatickým pocitom a k zmyslovým vnemom. Emotivita býva otupelá, čo sa prejavuje v bezvýraznej mimike a monotónnom hlase. Býva postihnutá vôľa, pracovná a iná aktivita  je znížená. Pozornosť je obrátená smerom k vnútornému svetu (autizmus). Psychomotorika je buď utlmená, stereotypná alebo zvýšená. Choroba prebieha procesuálne.

Do skupiny endogénnych porúch patria tiež duševné poruchy, u ktorých vedúcim príznakom je porucha emotivity. Ide o mánie alebo o depresie.

Pri manických stavoch pozorujeme povznesenú náladu, hyperaktivitu, zrýchlenú reč, inadekvátne zvýšené sebavedomie, zníženú potrebu spánku, neschopnosť sústrediť sa na jednu činnosť a striedanie činností bez toho, aby predchádzajúca bola ukončená. Tiež plány do budúcnosti sú neúmerné, majú rysy zveličovanie a chýba im triezvosť. Manický syndróm môže byť navodený i farmakogénne, to znamená amfetamínom alebo steroidmi, alebo býva prítomný pri niektorých somatických chorobách.

Endogénna depresia so sebou prináša horšiu náladu, stratu záujmov, poruchu chuti do jedla a poruchu spánku, pocit zníženej energie, únavy, pocity menejcennosti, prípadne pocity viny, nesústredenie, časté sú myšlienky na samovraždu alebo samovražedné pokusy. Chýba uspokojenie či radosť, nastáva odlúčenie od rodiny alebo priateľov, zanedbávanie záujmov. V psychomotorike môže ísť o agitovanosť alebo prevláda útlm a zníženie aktivity. Stavy veľmi podobné endogénnej depresii navodzuje rezerpin, infekčné ochorenie (aj bežná chrípka) alebo napríklad znížená činnosť štítnej žľazy.

Zvláštnym prípadom endogénnej depresie je tzv. Depresia larvovaná (maskovaná). Táto forma predstavuje ekvivalent endogénnej depresie. V popredí sú somatické problémy, psychopatologická symptomatika ustupuje do pozadia. Podľa zahraničných pozorovaní sa odhaduje, že asi 10 % pacientov lekárov primárnej starostlivosti trpí depresiou, pričom v polovice prípadov ide o larvovanú depresiu. Tá môže mať celú radu podôb: chronické bolesti hlavy (pocity tlaku alebo pálenia v hlave), neuralgie, kardiálne problémy, respiračné choroby (pocity tlaku a stiahnutie hrdla), gastrointestiálne problémy (zápcha, hnačky, plynatosť), urogenitálné problémy (neurčité bolesti v panvovej oblasti), poruchy sexiálnych funkcií, poruchy spánkového rytmu, záchvaty potivosti, ranné pocity vyčerpania,... Larvovaná depresia teda pripomína rôzne somatické ochorenia, pri ktorých typické známky depresie – ako sú poruchy nálady, strata záujmov a nechuť do činností – spravidla úplne chýbajú alebo sú vyjadrené len minimálne. Doporučeuje sa v rozhovore s pacientom, o ktorom si myslíme, že trpí larvovanou depresiou, položiť otázku na aktuálny pocit zo života, záujmy a prípadne na zmeny, ku ktorým v tomto smere mohlo v porovnaní s minulými týždňami či mesiacami dôjsť. Pátranie po príčinách z okruhu psychosociálnych faktorov (problémy a konflikty v rodine či v zamestnaní) tu nevedie k významnému zistenie. Pacient však môže udávať nervozitu, únavu, poruchy spánku, zníženú chuť k jedlu a úbytok hmotnosti či poruchy sexuálnych funkcií. V rodinnej anamnéze zisťujeme niekedy depresie a očas i v osobnej anamnéze nachádzame depresívnu fázu viazanú na jarné alebo jesenné obdobie, niekedy tiež kolísanie nálad behom dňa (pričom v ranných hodinách býva nálada horšia). Pri larvovanej depresii môžeme vylúčiť nepriaznivých vplyvov psychosociálnej povahy v pacientovom minulom aj súčasnom živote. Na overenie správnosti diagnózy endogenného ochorenia prispieva aj pozitívna reakcia na antidepresíva.

Psychogénne psychické poruchy

Sem patria somatizujúce poruchy, konverzné poruchy, hypochondia a psychogenné bolestivé poruchy.

Somatizujúca porucha má dlhodobý priebeh. Dôvodom na vyhľadanie lekára či skôr celej rady lekárov sú úzkosti prezentované prehnaným spôsobom, ktorá mávajú nejasnú povahu a ich vzťah k niektorej somatickej chorobe je ťažko posúdiť.

Môže ísť o rôzne pseudoneurologické príznaky (paralýzy, slepota), gastrointestinálne problémy, gynekologické problémy, ... Často býva úzkosť a depresia, ktorá uvedené orgánové ťažkosti sprevádza. Bežné sú tiež problémy v interpersonálnej sfére (manželstvo, zamestnanie). Problémy sa môžu prejavovať už v adolescencii a trvajú v kolísajúcej intenzite celý život. Prevádzajú sa pri tom rôzne vyšetrenia a niekedy aj operačné výkony. Pacienti sú ohrození závislosťou na liekoch. Somatizujúca porucha nevylučuje prítomnosť organického onemocnenia, a preto nové udávané problémy netreba podceňovať. Môžu síce spadať do rámca somatizujúcej poruchy, môže však byť aj príznakom niektorej choroby. Mnohopočetné nešpecifické somatické problémy bývajú tiež úvodným štádiom mnohých chorôb. Pacienta so somatizujúcou poruchou je teda potrebné vždy brať vážne.

Konverzná porucha - vyznačuje sa somatickými ťažkosťami, z nich najčastejšie sú neurologické poruchy typu paralýzy, afonie, záchvaty, ainézie, dyskinézie, slepota alebo zúženie zorného poľa, prípadne anosmia, anestézia, parestézia. Iné druhy konverzných príznakov sú menej časté. Konverzný príznak vyjadruje psychologický konflikt, ktorý vzniká tiež mimo voľnú kontrolu. Konverzný symptom sa spravidla rozvíja v súvislosti s psychickým stresom. Konverzná porucha začína náhle a často po krátkej dobe odznie. Jej vzniku môže predchádzať somaické ochorenie, potom máva podobu niektorých príznakov predchádzajúcej choroby. Inokedy pripomína konverzná porucha ochorenie niekoho z okolia. Pre túto poruchu je charakteristická neurologická ťažkosť. V prípade konverznej slepoty potom nachádzame normálne zornicové reakcie. Za konverznú poruchu však môže byť v počiatočnom období pokladaná skleróza. Ak sa odstráni symptóm hypnózou, svedči to o konverznej poruche. Ak to nie je úspešné, mohlo by pomôct v prípade dlhodobejšej liečby pomocou psychoterapie zameranej na posilnenie racionálnych zložiek potrebných pre riešenie životných problémov.

Hypochondrická neuróza - pacient tu nachádza presvedčenie o tom, že je chorý, zameriava sa na sledovanie vlastných somatických pocitov, vytrvale hľadá lekársku pomoc a nereálne interpretuje svoje somatické pocity ako abnormálne. Je presvedčený, že ide o vážnu nemoc a tento jeho názor pretrváva i navzdory opačnému uisteniu zo strany lekára. Jeho pozornosť sa sústreďuje na činnosť srdca, na peristaltiku, občasný kašeľ alebo drobné poranenia. Toto všetko ale interpretuje ako dôkaz závažného ochorenia. Obvykle je veľmi podrobné opisovanie všetkých okolností vzniku a ich vývoja. Obavy, ťažkosti a presvedčenie o chorobe sa môžu týkať aj niekoľko rôznych systémov zároveň. Priebeh je chronický a kolísa na intenzite. Problémy zasahujú do osobného života i do pracovnej sféry a stávajú sa súčasťou vzťahu k osobám v okolí. Môžu byť prostredníkom na získavanie pozornosti. Liečba pomáha málokedy a liečebným snahám často bránia rýchlo sa rozvíjajúce vedľajšie účinky. Pacienti odmietajú vysvetlenie, že za ich ťažkosťami sú psychologické faktory. Na akýkoľvek vlastný neúspech alebo životnú komplikáciu reagujú somatickými ťažkosťami. Pokladajú sa za osoby, ktorých osudom je trpieť. Návštevy lekárov a pobyt v nemocniciach patrí k ich životnému štýlu. Niekedy sa stane, že aj napriek opakovaným vyšetreniam je prehliadnutý začiatok skutočného ochorenia.

Psychogénna bolestivá porucha - prejavuje sa bolesťou pri neprítomnosti príslušného somatického nálezu. Je tu malá súvislosť s faktormi psychologickej povahy. Bolesť napodobňuje určité známe ochorenie a existuje časová súvislosť medzi psychologickým konfliktom a jej nástupom. Bolesť spravidla umožňuje dosiahnuť nejaké úľavy od okolia. Riziko tu predstavuje možnosť rozvoja závislosti na analgetikách.

Úzkostné stavy nepatria do skupiny schizoformných porúch, sú sprevádzané mnohými somatickými príznakmi. Patria sem panická úzkostná porucha, generalizovaná úzkostná porucha a úzkostné neurózy.

Panická úzkostná porucha je charakterizovaná úzkosťou vystupňovanou až k pocitom hrôzy a strachu, je sprevádzaná dušnosťou, bolesťou v hrudníku, pocitom dusenia, závratmi, potením, omdlievaním, trasením a strachom zo smrti. Trvanie úzkosti je pár minút.

Generalizovaná úzkostná porucha sa prejavuje okrem trvalejšej úzkosti, ktorá trvá týždne, ešte motorickým napätím (trasenie, svalové napätie, bolesť svalov, nepokoj), zvýšenou vegetatívnou aktivitou (potivosť, závrate), úzkostným očakávaním (neustálou starosťou o budúcnosť), sebapozorovaním, nespavosťou a pocitom únavy.

Úzkostná neuróza – jej somatické príznaky: potivosť, pocity horúčavy alebo zimy, hnačky, tachykardia,... úzkosť v správaní sa prejavuje inhibíciou právania, niekedy naopak býva prítomná agitovanosť, naliehavosť a bezradnosť. Priaznivo na pacienta pôsobí akceptovať ho, vyjadriť mu porozumenie a presvedčivo profesionálne vystupovať.

Nikto presvedčivo nepopísal príčiny rastúceho počtu duševných chorôb. Psychológovia, sociológovia, epidemiológovia špekulujú: Existuje nejaký nepreskúmaný vírus, ktorý pôsobí geneticky a robí nás zraniteľnejšími ? Alebo to je niečo v životnom prostredí - elektromagnetické žiarenie, mikro-vlnenie vo vzduchu, alebo chemikálie v jedle a vode ? Sú to kultúrne a ekonomické faktory, ktoré vytvárajú stres ? Odpovede na tieto otázky možno prinesie budúcnosť, ale už dnes, teraz a tu, si stále viac ľudí, obyvateľov rozvinutých a ekonomicky prosperujúcich industriálnych krajín sveta, kladie takmer náboženskú otázku: Aký má zmysel žiť v najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najbohatších krajinách sveta, keď človek cíti stále viac smútku úzkosti ? Je to cena za moc a bohatstvo, ktoré sme získali ? Museli sme zaň vymeniť kúsok svojej duše ? V okamihu, keď si ľudia položia túto otázku, strácajú svoju masku a starostlivo budovaný imidž. Prečo som smutný? Prečo cítim úzkosť ? Prečo nedokážem milovať? Prečo mám žiť a prečo mám zomrieť? Odpovede na tieto otázky, možno, ležia hlboko v našom kolektívnom podvedomí. Cesta do spodných prúdov našej psychiky vedie cez postmodernistické zrkadlové siene. Viac a viac ľudí žije osamelo. Pracovná doba do neskorého večera, hodina cvičenia v posilovni, jedlo v fast food reštaurácii, cesta domov autom, chatovanie na internete, pár hodín spánku, raňajky pred televíznou obrazovkou, cesta do práce. Žiť osamelo nie je pre človeka jednoduché. Americký National Institute for Healtcare Research (NIHR) uvádza: "depresie sú rozšírenejšie medzi ľuďmi žijúcimi bez rodiny." Výskumníci sú presvedčení, že život odrezaný od rodiny alebo iného podporného spoločenstva je jednou z hlavných príčin vysokej miery depresií v rozvinutých krajinách.

Zoznam použitej literatúry

Jaroslav Baštecký, Jiří Šavlík, Jiří Šimek – Psychosomatická medicína, Grada avicenum Praha 1993

www.sme.sk

www.edusan.sk

www.elis.sk

www.changenet.sk

www.kruhzivota.sk

http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvch/choroba_dusevna.html

www.dusevnezdravie.sk

www.ecav.sk