Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Sociálna práca

Sluchové postihnutie (osust_-_pri_sluchovom_postihnuti.doc)

Cahrakteristika sluchovo postihnutých

    Pri sluchovom postihnutí - ide o poruchu sluchu - počutia, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrostí a obdobia sluchového postihnutia.  

    Je postihnutý nedostatkami počutia reči. Toto postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi. Nedoslýchavosť je ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom. Úplná hluchota je prípad keď jedinec vôbec nepočuje. Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Sluchovo postihnutí majú väčšinou zvyšky sluchu.

    Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila stupne sluchových postihnutí na pracovné účely nasledovne:

-úplná strata sluchu

-veľmi ťažké sluchové postihnutie 91 dB

-ťažké sluchové postihnutie 71-91 dB

-stredne ťažké sluchové postihnutie 56-71 dB

-stredné sluchové postihnutie 41-55 dB

-ľahké sluchové postihnutie 26-40 dB

    Stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie nespôsobuje. Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexnú starostlivosť a v rámci nej špeciálnu výchovu je potrebné poskytnúť sluchovo postihnutým hneď od zistenia sluchového postihnutia, pretože raná výchova, od narodenia do troch rokov, je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností.

    Cieľom pedagogiky sluchovo postihnutých je sociálna integrácia. Pedagogika sluchovo postihnutých je samostatným vedným odborom. Člení sa na pedagogiku nepočujúcich a na pedagogiku nedoslýchavých. Prax pedagogiky sluchovo postihnutých sa zameriava predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, na rozvíjanie reči vo všetkých jej formách, t. j. orálnej, písanej, na rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, ale aj psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb.

    Pedagogika sluchovo postihnutých má veľmi úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam. Ide najmä o všeobecnú pedagogiku, fonetiku, o jednotlivé druhy špeciálnej pedagogiky (logopédiu, psychopédiu, pedagogiku telesne, zrakovo postihnutých, ťažkovychovávateľných, psychosociálne narušených a liečebnú pedagogiku), pedagogickú audiológiu, neurológiu, pediatriu, foniatriu, elektroakustiku, patopsychológiu, sociológiu a pod.

Charakteristika telesne a zdravotne postihnutých

    Telesne a zdravotne postihnutý jedinec je jedinec s chybou pohybového a oporného ústrojenstva alebo poškodením nervového ústrojenstva, ak sa prejavuje porušenou hybnosťou a jedinec v stave choroby alebo zdravotného oslabenia.  

    Sú tu zahrnuté tri skupiny postihnutých jedincov. Nedá sa vždy určiť, do ktorej skupiny daný jednotlivec patrí, pretože uvádzané skupiny postihnutia nemožno presne ohraničiť. Výchovou telesne a zdravotne postihnutých sa zaoberá jeden z odborov špeciálnej pedagogiky, označovaný ako pedagogika telesne a zdravotne postihnutých. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť primeranú svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia.

    Pohybové poruchy, odlišnosť jedinca od ostatných, priebeh liečby, izolácia a iné činitele môžu nepriaznivo ovplyvniť aj osobnostný vývin jedinca. Potreby takto postihnutého jedinca sa vo väčšej miere či menšej miere týkajú patričnej zdravotníckej starostlivosti, úprave fyzického prostredia (bezbariérovosť, úprava nábytku, prispôsobenie nástrojov a pomôcok na vykonávanie istých činností a pod), formovania spoločenských vzťahov (akceptovanie jedinca zo strany rovesníkov a okolia) a úpravy obsahu metód a foriem školskej i mimoškolskej výchovy. Telesne postihnutý jedinec môže získať vzdelanie všetkých stupňov ak s telesným postihnutím nie je spojené aj postihnutie mentálne.

    To si potom vyžaduje vzdelanie na úrovni osobitnej školy. Chorý jedinec sa vyznačuje osobitosťami vyplývajúcimi predovšetkým z toho, akým druhom z rozsiahleho počtu chorôb jednotlivých telesných systémov je postihnuté. Choroba a zmeny v životnej situácii jedinca, ktoré s ňou súvisia, mávajú individuálny odraz v psychickej sfére chorého jedinca. Chorý jedinec potrebuje predovšetkým zdravotnícku starostlivosť. Táto sa často nedá poskytnúť ambulantne, ale vyžaduje si hospitalizáciu. Tu sa spolu s liečbou poskytuje aj špeciálna výchova. Ak je jedinec v domácej starostlivosti, potrebuje prispôsobenú rodinnú starostlivosť a výchovu. Ak to stav postihnutého dieťaťa dovoľuje, navštevuje bežnú školu, kde sa zohľadňujú jeho osobitosti.

    Za zdravotne oslabeného jedinca sa považuje jednotlivec v stave rekonvalescencie alebo jedinec s oslabenou odolnosťou voči chorobám, náchylnosťou k recidíve choroby alebo s ohrozením zdravotného stavu v dôsledku nevhodného prostredia, nevhodného životného režimu či nesprávnej výživy.

     Pedagogika telesne postihnutých využíva poznatky viacerých medicínskych odborov, najmä pediatrie, ortopédie a ortopedickej protetiky, neurológie, interných odborov a fyziatrie. V širokej miere sa opiera aj o poznatky psychologických odborov, najmä patopsychológie a klinickej psychológie. Zo sociologických odborov je to sociálna patológia.

    Z hľadiska výchovy a vzdelávania sa v súčasnom školstve rozlišuje 5 hlavných skupín: nevidiaci, čiastočne vidiaci (zvyšky zraku), slabozrakí, binokulárne postihnutí, zrakové postihnutie s kombinovaným postihnutím. Uvedená diferenciácia zrakových postihnutí vyžaduje aj diferencovaný prístup v celkovej starostlivosti, výchove , vzdelávaní a profesijnej odbornej príprave, ktorá by umožňovala ich vývin, zapojenie do spoločnosti a budúceho pracovného začlenenia.  

Charakteristika slabozrakých

    Slabozrakosť predstavuje výrazné zníženie zrakových možností, ktorá sa prejavuje hlavne v procesoch vnímania (znížená rýchlosť a presnosť vnímania a taktiež znížené pole zrakového vnímania, nejasnosti a nepresnosti ich predstav, v komplikovanej orientácií, únavnosti zraku).

Charakteristika nevidiacich

    Slepota je porucha obidvoch oči, pri ktorom nevznikajú zrakové požitky. Do skupiny slepých sa zaraďujú i osoby, ktoré sú schopné rozlišovať len svetlo a tiene (svetlocitlivosť), prípadne i prakticky slepí (čiastočne vidiaci) jedinci. Medzi nevidiace sa prakticky zaraďujú osoby, ktoré v priestorovej orientácií, v učení a pri práci nemôžu používať zrak ako vedúci analyzátor.

Charakteristika čiastočne vidiacich

    Hraničné prípady medzi slepotou a slabozrakosťou predstavujú zvyšky zraku (čiastočné videnie).

Zrakové postihnutie s kombinovaným postihnutím.

V populácii sa vyskytuje stále väčší počet osôb s kombináciou niekoľkých postihnutí. Z kombinovaného zrakového postihnutia najväčšiu pozornosť si vyžaduje v proporcionálnej rehabilitácii a výchove kombinácia so sluchovým postihnutím, i keď táto kombinácia rovnako ako kombinácia s telesným postihnutím nie je štatisticky najpočetnejšia. Najpočetnejšia je kombinácia rôznych vnútorných chorôb so zrakovým postihnutím najmä v staršom veku. Ďalšou široko zastúpenou kombináciou je mentálne postihnutie. U kombinovaných postihnutí, viac než u ostatných zrakovo postihnutých, musíme voliť diferencovaný a individuálny prístup.

Liečebná pedagogika

U nás sa pojem liečebná pedagogika popri špeciálnej pedagogike začal používať v rokoch 1967-1968 na liečebno-výchovné formy pomoci psycho-sociálne narušeným osobám. Tento široký pojem sa pôvodne týkal osôb od útleho veku až po starobu, ktoré boli ohrozené nepriaznivými životnými okolnosťami (strata rodinného zázemia, asociálne prostredie, traumy, následky ochorenia a i.), alebo u ktorých už boli diagnostikované poruchy správania, ochorenia a ťažkosti pri sociálnej integrácii a ktorí boli odkázaní na rôzne formy inštitucionálnej pomoci.

Pôvodne sa takmer vôbec nepočítalo s terapeuticko-výchovnými formami pomoci pre osoby so zmyslovými chybami, mentálnym, telesným postihnutím a poruchami reči.  Potreba liečebnej pedagogiky bola odôvodnená závažnosťou porúch správania a ich negatívnymi spoločenskými následkami. Prevládal názor, že v liečebnej pedagogike ide o využívanie rôznych foriem činnostných terapii pri:  1. sťaženej insocializácii, teda pri sprostredkovaní vedomostí, zručností a  skúseností, ktoré dieťaťu chýbajú, aby sa mohlo úspešne sociálne integrovať  (napr. pri dlhodobom neuspokojovaní základných psychických potrieb v detstve, najmä pri absencii vzťažnej osoby, pri výchovnej zanedbanosti, pri sociálnom znevýhodnení v prípade neúplnej alebo dysfunkčnej rodiny a pod.),  2. resocializácii, kde ide o znovu začlenenie jedinca, ktorý bol už dobre  sociálne integrovaný, ale iba v problémových sociálnych skupinách (napr. asociálna partia, rodina alkoholikov, narkomanov, kriminálne subkultúry alebo aj relatívne izolované prostredie liečebne, ústavu),  3. reedukácii, pri preučení nevhodných modelov správania, kde sa pedagogické  pôsobenie zameriavalo na zmenu postojov, hodnotového systému, návykov a pod.  V súčasnosti sa liečebná pedagogika aj u nás chápe ako terapeuticko-výchovné  pôsobenie pri výchovných ťažkostiach, pričom platí, že predchádzať je lepšie ako naprávať. Uplatňuje sa preto preventívne i tam, kde ťažkosti vzhľadom na podmienky vývinu jednotlivca a jeho životné okolnosti možno predpokladať. Liečebná pedagogika hľadá a využíva formy intenzívnej výchovnej pomoci,  predovšetkým prostredníctvom činnostných terapií. Jej uplatnenie v praxi však závisí predovšetkým od existujúceho systému spoločenskej pomoci postihnutým a od vybudovanej siete inštitucionalizovanej starostlivosti.

Národný program rozvoja životných podmienok občanov so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach života

Ministerstvo zdravotníctva SR by sa malo viac venovať otázkam organizácie prevencie zdravotného postihnutia a genetickému poradenstvu pre rizikové skupiny obyvateľstva ako aj zvýšeniu informovanosti z tejto oblasti. Špecifické poradenstvo v oblasti genetiky by malo byť pre občanov so zdravotným postihnutím zabezpečované bezplatne. Na toto priamo nadväzuje špecifický screening - vyhľadávanie a evidencia detí so zdravotným postihnutím už v kojeneckom veku. Aktuálnou je požiadavka na povinné vykonávanie špecifického screeningu v 6. mesiaci a 1. roku života všetkých kojencov na poruchy intelektu, zraku, sluchu a pervazívnych vývinových porúch v praxi a hlavne informovať o tejto možnosti. Pre komplexnú liečebnú starostlivosť a následnú rehabilitáciu je včasné zistenie zdravotnej poruchy faktorom rozhodujúcim. Požadovaný screening pri tom okrem bežne dostupných zvukových alebo iných hračiek, ktoré väčšina pediatrických ambulancií má, a samozrejme ovládania metódy, si nevyžaduje dodatočné finančné náklady.

Je potrebné zvýšenú pozornosť venovať zaškoľovaniu a preškoľovaniu zdravotníckeho personálu. Tento personál by mal byť vyškolený tak, aby rodičom poskytoval vhodné a správne rady, a tým uľahčoval ich rozhodovanie v prospech vlastných postihnutých detí. Takéto školenie by malo prebiehať nepretržite a malo by sa opierať o najnovšie dostupné poznatky.

Psychologická práca s pacientami, (dospelými, alebo deťmi a ich rodičmi, s rodinnými príslušníkmi) je mimoriadne dôležitá. Všeobecne sa zabezpečuje liečebná rehabilitácia, ale na psychické dopady, najmä u dospelých, sa zabúda.

Pri potvrdení diagnózy zdravotného postihnutia má byť samozrejmosťou okamžitá špecifická liečebná a komplexná rehabilitačná starostlivosť (pod rehabilitačnou starostlivosťou sa rozumie komplexná rehabilitačná starostlivosť aj o rodinu s členom so zdravotným postihnutím) a u detí aj spolupráca s pedagogicko-psychologickými a špeciálno-pedagogickými poradňami. Takáto previazanosť spolupráce rezortov zdravotníctva a školstva zatiaľ chýba, čím dochádza k zlyhávaniu prepojenia lekára prvého kontaktu so špeciálno-pedagogickými poradňami. Chýba rehabilitácia v oblasti psychiky, predovšetkým potreba vyrovnať sa so svojím postihnutím. Osobitne je to dôležité u občanov, ktorí zdravie náhle stratili alebo postupne strácajú a teda plne si uvedomujú, čo vlastne stratili alebo strácajú.

Z hľadiska liečebnej starostlivosti je významná i otázka zabezpečenia potrebných liekov a zdravotníckych - kompenzačných pomôcok. Podľa súčasne platnej legislatívy väčšinu vitamínov v neinjekčnej forme si musia pacienti hradiť sami, preto je potrebné hľadať možnosti takého riešenia, aby vitamíny, nevyhnutné pre udržanie lepšieho fyzického stavu, boli v indikovaných prípadoch pre občanov so zdravotným postihnutím poskytované bezplatne aj v neinjekčnej forme. Je potrebné zjednodušiť predpisovanie kompenzačných pomôcok a dlhodobo užívaných osobitne schvaľovaných liekov.

Riešiť problémy, ktoré sa vyskytujú pri indikovaní kúpeľnej liečby, predovšetkým u osôb s ťažkým telesným postihnutím, stomikov a u osôb s mentálnym postihnutím. Je žiadúce, aby v prípade nároku sprievodcu alebo osobného asistenta bolo umožnené absolvovať kúpeľnú liečbu v kúpeľných zariadeniach s ním. V opačnom prípade je napr. nevyhnutné riešiť potrebu tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich osôb v zdravotníckych, rehabilitačných a kúpeľných zariadeniach, napr. výučbou zdravotníckeho personálu v používaní posunkovej reči nepočujúcich.

Zaraďovanie kompenzačných a rehabilitačných pomôcok do prílohy nariadenia vlády sa posudzuje v pracovných skupinách kategorizačnej komisie, v ktorých zástupcovia občanov zdravotne postihnutých nemajú možnosť sa vyjadriť a často vznikajú súvisiace problémy.

V kategorizačnej komisii Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky pre lieky je nevyhnutné zastúpenie užívateľov, zástupcu občanov so zdravotným postihnutím.

Komplexná rehabilitácia u nás ešte nie je zaužívaným pojmom, ale jednotlivé druhy rehabilitácií (zdravotná, pracovná, sociálna) sú zabezpečované v pôsobnosti rezortov, aj keď nie vždy na požadovanej úrovni. Sociálnu rehabilitáciu zabezpečujú prevažne občianske združenia občanov so zdravotným postihnutím s dotáciou štátu prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Medzi základné úlohy patrí vybudovanie chýbajúceho komplexného systému rehabilitácie občanov so zdravotným postihnutím. Tento systém sa musí týkať všetkých vekových kategórií občanov so zdravotným postihnutím a musí byť účinný ihneď po zistení zdravotného postihnutia. V primeranej miere sa musí dotýkať nielen samotnej osoby so zdravotným postihnutím, ale v celom komplexnom charaktere aj rodiny, v ktorej táto osoba žije.

Vzhľadom na to, že v súčasnej dobe v zastúpení štátu túto činnosť vykonávajú dobrovoľné organizácie občanov so zdravotným postihnutím, je potrebné vytvoriť im na to primerané legislatívne, finančné a materiálne podmienky. Pod týmito podmienkami máme na mysli postupné vybudovanie siete rehabilitačných stredísk, zabezpečujúcich na celom území Slovenskej republiky trvalú dostupnosť komplexnej rehabilitácie pre občanov so zdravotným postihnutím a schopnosť pružne reagovať na zmenu životných podmienok a fyzického stavu každého postihnutého jednotlivca. Dopracovať sa k stavu, keď takto fungujúca rehabilitácia bude rýchlo dostupná v blízkosti bydliska občana so zdravotným postihnutím. Dôležitým faktorom je aj požiadavka, aby kurzy rehabilitácie (napríklad pre poúrazové stavy v prípade straty mobility, zraku alebo straty sluchu, civilizačné choroby a pod.) boli klasifikované ako zákonný dôvod pre poskytnutie plateného voľna.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v rámci pripravovaného zákona o sociálnom poistení navrhuje riešiť rehabilitáciu tých, ktorých zdravotné postihnutie vzniklo následkom úrazu.

V rámci takéhoto riešenia je potrebné zabezpečiť súčinnosť rezortov zdravotníctva, školstva a práce, sociálnych vecí a rodiny pri zabezpečovaní zriaďovania a prevádzky stredísk rehabilitačnej činnosti.

Projekty občianskych združení občanov so zdravotným postihnutím v tejto oblasti, na ktoré v súčasnom období poskytuje dotácie v prevažnej väčšine MPSVR SR, pričom výška poskytovaných finančných prostriedkov má klesajúcu tendenciu. Je nutné podporovať aj z iných rezortov, napr. hľadať možnosti na zvýšenie tejto podpory z grantovej politiky rezortov práce, sociálnych vecí a rodiny, školstva, kultúry, ale predovšetkým umožniť podporu z grantovej politiky rezortu zdravotníctva, ktorá aj napriek neustálym opodstatneným požiadavkám občianskych združení občanov so zdravotným postihnutím u nás absentuje.

Trenčianska Univerzita Alexandra Dubčeka

Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov

Odbor Ľudské zdroje a personálny manažment

Seminárna práca z predmetu Sociálna práca

Práca sociálneho pracovníka na úseku starostlivosti o zdravotne postihnutých

Ročník: tretí          Ivan Ošust

Škol.rok:  04/05         Krúžok: 533

Použitá literatúra:

1. www.socionet.sk
2. www.employment.gov.sk/socialna_pomoc/nar_prog_rozvoja_zivot_podm.html

Obsah:

Obsah………………………………………………………………………………1

Cahrakteristika sluchovo postihnutých…………………………………………….2

Charakteristika telesne a zdravotne postihnutých………………………………….3

Charakteristika čiastočne vidiacich……………………………………………...…4

Charakteristika nevidiacich………………………………………………………...5

Zrakové postihnutie s kombinovaným postihnutím………………………………..5

Liečebná pedagogika……………………………………………………………….5

Národný program rozvoja životných podmienok občanov

so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach života…………………………5

Pouzitá literatúra…………………………………………………………………….6