Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Sociálna práca

¼udské práva (sumcova_-_ludske_prava.doc)

Úvod

        Kodifikácie práv človeka a občana, najmä vo francúzskej a americkej deklarácii, potvrdili pod vplyvom revolúcie pluralisticky ponímané ľudské práva a slobody človeka a občana. Obidve kodifikácie sú významné i preto, že výrazne ovplyvnili kodifikácie ľudských práv aj v ďalších krajinách, a to i v právnych systémoch  mimieurópskych tradícií.

        Pojem ľudských práv sa všeobecne rozšíril a legislatívne udomácnil v ústavách mnohých štátov. Okrem púheho právneho zakotvenia ľudských práv, obsahujú ústavy štátov aj ich procesnoprávne zabezpečenie. Procesnoprávnym zabezpečením chápeme garantovanie možnosti domáhať sa svojich ľudských práv v konaní pred súdnymi orgánmi štátu. Táto skutočnosť je podstatná pre ochranu subjektívnych práv jednotlivca, pretože v nadäznosti na garancie ústavne zakotvených práv a slobôd a kontrolný mechanizmus dokazuje efektívnosť ochrany ľudských práv v konkrétnom štáte.        

1. Ľudské práva

Terminologicky sa pojem ľudské práva používa na kategóriu práv a slobôd jednotlivca, ktoré sú ako jeho základné práva zakotvené v ústavných normách jednotlivých štátov a sú súčasťou pozitívneho práva, resp. právneho systému konkrétneho štátu.

        Pojmom "ľudské práva" sa označujú rozsahom i kvalitou rôzne práva a slobody jednotlivca: všeobecné občianske práva, všeobecné práva a slobody občanov, základné ľudské práva a slobody, ústavnými normami garantované práva a slobody osôb a práva detí.

        Napriek nejednotnej terminológii považujú sa za základné ľudské práva a slobody tie ľudské práva a slobody, ktoré zakotvujú medzinárodné dohovory a ďalšie normy medzinárodného práva, akými sú niektoré medzinárodnoprávne dokumenty označené ako dohovory alebo zmluvy, protokoly k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo dodatkové protokoly, záväzné časti Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.

        Obsah ľudských práv bol a je determinovaný ústavnými normami štátov a v praktickej rovine je určovaný charakterom štátnej organizácie spoločnosti a stupňom demokracie v danom štáte.

        Súčasné chápanie ľudských práv predpokladá, že minimálny štandard ľudských práv a slobôd je zakotvený v ústave štátu a doplnený sústavou vnútroštátnych inštitúcií, ktoré zabezpečujú ochranu subjektom ľudských práv. Minimálny medzinárodný štandard ľudských práv určujú tie základné ľudské práva a slobody, ktoré sú zahrnuté v univerzálnych medzinárodných dokumentoch a v medzinárodných dohovoroch a ľudských právach regionálneho charakteru. Medzinárodný štandard tvorí katalóg základných ľudských práv a slobôd, ktorý sa všeobecne delí na niekoľko skupín, označovaných ako generácie ľudských práv:

a) občianske a politické práva - práva prvej generácie,

b) hospodárske, sociálne a kultúrne práva - práva druhej generácie,

c) právo na rozvoj, právo na prírodné zdroje, právo na hodnotné životné prostredie, právo na mier, na solidaritu a právo na odzbrojenie - práva tretej generácie.

1.1. Ochrana ľudských práv

        Úvahy o potrebe a význame kodifikácie ľudských práv strácajú zmysel bez existencie záruk v podobe fungujúceho mechanizmu, ktorý zabezpečí ich ochranu. Individuálne možnosti jednotlivca v tejto oblasti závisia od činnosti štátu a od fungovania vnútroštátnych prostriedkov ochrany ľudských práv a základných slobôd. Pritom kvalita demokratického charakteru štátu a jeho právneho systému sa v súčasnosti všeobecne hodnotí podľa úrovne vykonávania a ochrany ľudských práv, pretože tieto procesy odrážajú kvalitu vzťahu spoločnosť - jednotlivec.

        Ochranu ľudských práv zabezpečuje sústava prostriedkov, ktoré chránia jednotlivca pred porušovaním ľudských práv a základných slobôd. Tieto prostriedky majú rôzny charakter. Patria k nim vnútroštátne a medzinárodné prostriedky ochrany ľudských práv, priame a nepriame prostriedky, právne, mimoprávne, súdne a kvázisúdne prostriedky a ďalšie.

        Z vnútroštátnych prostriedkov mimoprávneho charakteru má osobitný význam pre zabezpečenie ľudských práv  informovanosť, výchova a vzdelávanie o ľudských právach a o mechanizmoch ich ochrany.

        Prostriedkami priamej ochrany sú materiálna pomoc obetiam porušení ľudských práv, súdne a mimosúdne zisťovanie porušení práv a slobôd, vyšetrovanie, sťažnostné konanie, odškodnenie za porušenie práva a ďalšie.

        Nepriamymi prostriedkami sú zavedenie štandardu ľudských práv, podávanie správ o stave ľudských práv, vrátane diskusie, vedecké a publicistické štúdie o ľudských právach, rozvíjanie ideí a oboznamovanie s princípmi a systémami ochrany ľudských práv vo vyučovaní a vzdelávaní.

        K vnútroštátnym prostriedkom právnej a inštitucionálnej ochrany ľudských práv patria kontrolné mechanizmy politickej moci, vrátane sústavy súdnictva, inštitúcia ombudsmana a ďalších prostriedkov kvázisúdnej a mimosúdnej ochrany dodržiavania ľudských práv.

        Medzinárodné prostriedky ochrany ľudských práv nadobudli osobitný význam po druhej svetovej vojne, v období, v ktorom sa celosvetový záujem štátov konentroval na problematiku masového porušovania ľudských práv vo vojnovom konflikte a v ktorom vznik Organizácie Spojených národov motivovali nielen odhodlaním chrániť ľudstvo pred vojnami, ale aj obnovením viery v základné ľudské práva a dôstojnosť ľudskej osobnosti a utvorením medzinárodných pomerov umožňujúcich zachovanie spravodlivosti a úcty k medzinárodným záväzkom. Tieto pohnútky vyjadrili základajúce štáty OSN najprv v Charte OSN a následne v osobitnom medzinárodnom dokumente - Všeobecnej deklarácii ľudských práv (1948). Neskôr prijali štáty ďalšie medzinárodné dohovory (pakty), ktoré zakotvujú medzinárodnoprávne normy a procedúry na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Tento mechanizmus má základ v Charte OSN a v Komisii OSN pre ľudské práva a zahrňuje univerzálny systém ochrany ľudských práv.

        Zároveň s univerzálnym systémom vyvíjal sa európsky regionálny systém ochrany ľudských práv, ktorého základ položili západoeurópske štáty prijatím Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v Rade Európy (1950).

1.2. Charta Organizácie Spojených národov

(Charter of the United Nations)

        Požiadavku zakotviť základné ľudské práva a slobody do medzinárodných dokumentov predniesol počas druhej svetovej vojny prezident F.D.Roosevelt vo svojom posolstve Kongresu už v januári 1941. K štyrom slobodám, ktoré výslovne uviedol, patrili: sloboda slova a prejavu, sloboda viery, právo na oslobodenie od hladu a biedy, právo na oslobodenie od strachu. V októbri 1945 nadobudla platnosť.

        Charta OSN obsahuje vo svojich ustanoveniach celý rad odkazov na ľudské práva.  Predovšetkým v preambule medzi dôvodmi, ktoré viedli k založeniu OSN, uvádza sa odhodlanie "...obnoviť vieru v základné ľudské práva a dôstojnosť ľudskej osobnosti...".

        Jedných zo štyroch hlavných cieľov OSN je podľa článku 1 "...uskutočňovať medzinárodnú spoluprácu riešením medzinárodných otázok hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a humanitárnych a posilňovanie úcty k základným ľudským právam a slobodám..."(ods.3). Uvedené ustanovenia základajú záväzky pre členské štáty a aj pre OSN a jej orgány vykonávať aktivity na prospech ľudských práv a slobôd.

        V časti Charty OSN o poručenskom systéme sa medzi osobitnými cieľmi poručenského systému podľa čl. 76 uvádza ako jeden z cieľov "...posilňovať rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých bez diskriminácie...".

1.3. Všeobecná deklarácia ľudských práv

(Universal Declaration of Human Rights)

        Táto deklarácia bola prijatá zhromaždením OSN v roku 1948. Jej úlohou bolo určiť štátom ciele pre budúci vývoj v otázkach ľudských práv a najmä stanoviť základné zásady na dosiahnutie spoločného štandardu práv jednotlivcov a národov.

        Deklarácia obsahuje: rovnosť práv pre všetkých ľudí, právo na život, slobodu, osobnú bezpečnosť, právo na ochranu proti diskriminácii, právo na súdnu ochranu, právo byť spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, právo prezumpcie neviny, právo voľne sa pohybovať a slobodne si voliť bydlisko, právo politického azylu, právo na štátnu príslušnosť, právo rodiny na ochranu zo strany spoločnosti a štátu, právo vlastniť majetok, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, právo na slobodu presvedčenia a prejavu, právo vyhľadať, prijímať a šíriť informácie, slobodu pokojného zhromažďovania, právo podieľať sa na riadení verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov, právo na sociálne zabezpečenie, právo na prácu, slobodnú voľbu povolania, právo na uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti, právo na spravodlivú odmenu za prácu, právo zakladať odborové organizácie, právo na odpočinok a na zotavenie, právo na pravidelnú dovolenku, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, právo na špeciálnu  ochranu matiek i detí, právo na vzdelanie, právo slobodne sa zúčasťňovať na kultúrnom živote spoločnosti, právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z vedeckej, literárnej alebo umeleckej činnosti.

        Z právneho hľadiska nebola Všeobecná deklarácia ľudských práv záväzná pre štáty, ktoré sa hlásili k jej zásadám, vyhlásila však všeobecné princípy medzinárodného štandardu ľudských práv. Jej negatívom bola absencia medzinárodnoprávneho mechanizmu na vynútenie práv a slobôd voči odporujúcemu štátu. Deklarácia sa stala východiskom na prijatie ďalších deklarácií i záväzných medzinárodných paktov. Zásadný význam majú:

1. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966),

Tento pakt zakotvuje právo všetkých národov na sebaručenie. Na základe tohto práva národy slobodne určujú svoj politický status a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj. Každý štát - zmluvná strana tohto Paktu "sa zaväzuje rešpektovať a zabezpečiť práva uznané v tomto pakte všetkým jednotlivcom na svojom území a podliehajúcim jeho súdnej právomoci...!.

2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultýrnych právach (1966),

Formuluje právo všetkých národov na sebaručenie. "Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto paktu, sa zaväzuje samostatne i prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce, najmä hospodárskej a technickej, pri maximálnom využití vlastných zdrojov podniknúť kroky na postupné dosiahnutie plnej realizácie práv uznaných v tomto pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, najmä prijatím zákonodárnych opatrení."

3. Dohovor o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy (1948),

Dohovor definuje genocídu rozsahom všetkých uvedených činov spáchaných s úmyslom zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu:

a) usmrtenie príslušníkov takej skupiny,

b) spôsobenie ťažkých telesných ublížení alebo duševných porúch členom takej skupiny,

c) úmyselné uvedenie ktorejkoľvek skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie,

d) opatrenie smerujúce k tomu, aby sa v tejto skupine bránilo rodeniu detí,

e) násilné prevádzanie detí z jednej skupiny do druhej.

4. Deklarácia OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1967),

Deklarácia ukladá všetkým zmluvným stranám povinnosť zabrániť šíreniu myšlienok založených na rasovej nadradenosti alebo nenávisti a podnecovaní k rasovej diskriminácii, najmä tým, že vyhlásia za nelegálne a zakázané organizácie, ktoré sa zaoberajú takýmito aktivitami.

5. Dohovor proti mučniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (1987),

Dohovor poskytuje jednotlivcom aj štátom možnosť podávať sťažnosti na štáty a prejednať ich fakultatívnom vyšetrovacom konaní. Zodpovednosť za vykonávanie Dohovoru má Výbor proti mučeniu. Jeho úlohou je navštevovať väznice a ak je potrebné navrhovať zlepšenia týkajúce sa ochrany osôb pozbavených slobody pred mučením a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním. Dohovor stanovuje štátom povinnosti a zaväzuje ich uskutočniť vnútroštátne opatrenia na zabránenie aktov mučenia na územiach pod ich jurisdikciou. Ukladá im tiež povinnosť nevydať osobu do štátu, v ktorom by mohla byť podrobená mučeniu, povinnosť vyhlásiť mučenie za trestný čin a stíhať ho, ak aj vydať osoby obvinené z mučenia a spolupracovať pri prenasledovaní týchto osôb, povinnosť v zmysle Dohovoru vzdelávať personál, povinnosť vylúčiť dôkazy záskané mučením z procesného konania a zaviesť opravné prostriedky pre osoby, ktoré tvrdia, že boli mučené. Väčšina týchto povinností je založená na princípe všeobecného zákazu mučenia a ďalších činov krutého, nehumánneho a ponižujúceho zaobchádzania a trestania.

        Bol prijatý v roku 1987, nadobudol platnosť v roku 1989 a za SR ho podpísal minister zahraničných vecí E. Kukan 11. máj a1994. Motívom prípravy dohovoru proti mučeniu boli praktické skúsenosti, ktoré ukázali potrebu zaviesť širší a efektívnejší mechanizmus na ochranu osôb pozbavených slobody. Predmetom záujmu bolo najmä doplnenie existujúcej ochrany prostredníctvom individuálnej sťažnosti podľa Európskeho dohovoru a preventívny vyšetrovací mechanizmus na zisťovanie zaobchádzania s osobami pozbavenými slobody.

6. Dohovor o právach dieťaťa (1989).

V Dohovore sú dôležité tie ustanovenia, ktoré jednotne interpretujú termíny medzinárodnej ochrany dieťaťa, osobitne pojmové vymedzenie termínu "dieťa", ktorým je každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, ak podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. Medzinárodnoprávna ochrana postavenia dieťaťa nadväzuje na zásadu nediskriminácia a rešpektovania práv, ktoré každému dieťaťu zabezpečuje Dohovor.

Ďalšie dokumenty:

7. Dohovor o politických právach žien (1952),
8. Dohovor o slobode združovania a ochrane práva na organizovanie (1948),
9. Deklarácia práv dieťaťa (1959),
10. Deklarácia o odstránení všetkých foriem neznášanlivosti a diskriminácie základajúcich sa na náboženstve alebo na viere (1981),
11. Dohovor o zrušení otroctva a obchodu s otrokmi (1926),
12. Dohovor o postavení utečencov,

2. Systém ochrany ľudských práv v rámci Rady Európy

Členské štáty Rady Európy (k 1. aprílu 1998): Albánsko, Andorra, Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holdansko, Chorvátsko, Írsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, "bývalá juhoslovanská republika Macedónsko", Maďarsko, Malta, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko, San Marino, Slovensko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Turecko, Ukrajina.

        Na zabezpečenie ochrany demokracie a ľudských práv v Európe vznikla Rada Európy. Štatút Rady Európy bol podpísany 5. mája 1949 a nadobudol platnosť 3. augusta 1949. V Štatútu Rady Európy sa uvádza: "Každy štát Rady Európy uznáva zásadu právneho poriadku a zásadu, že každá osoba, ktorá je pod jeho jurisdikciou, používa ľudské práva a základné dohody... ."

        Podmienkou prijatia do Rady Európy je preukázať najmä zabezpečenie dodržiavania ľudských práv pre všetky osoby podliehajúce jurisdikcii štátu jeho štátnymi orgánmi a spoločenskými inštitúciami. Uvádza, že porušenie ľudských práv a základných slobôd sú dôvodom pozastavenia členstva alebo vylúčenie štátu z Rady Európy.

        Rada Európy sa zaoberá širokým spektrom programov na pol ľudských práv, ale aj v mnohých jej ďalších aktivitách či už sociálnej, právnej, kultúrnej oblasti alebo v oblasti vzdelávania je dôležitá dimenzia ľudských práv. Uskutočňuje svoje aktivity prostredníctvom systému rôznych mechanizmov a prostriedkov. Niektoré z nich sú politické: Výbor ministrov poskytuje výkonné rozhodnutia a riadi činnosť organizácie; výbory vládnych expertov vykonávajú činnosti, kt. ich poveril Výbor ministrov; Parlamentné zhromaždenie združuje zástupcov národných parlamentov a radí sa o práci Rady Európy, a Kongres miestnych a regionálnych samospráv Európy podporuje demokraciu na miestnej a regionálnej úrovni.

Ďalšie orgány, ktoré majú povahu súdu alebo inú formu, pracujú na základe dohovorov alebo právnych dokumentov uzatvorených v rámci Rady Európy. Najdôležitejšie štyri z nich sú:

1. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
2. Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania,
3. Európska sociálna charta,
4. Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín.

2.1. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

        Jeho priamym predchodcom je Všeobecná deklarácia ľudských práv. Predstavuje "prvé kroky ku kolektívnemu posilneniu niektorých z práv ustanovených vo Všeobecnej deklarácii". Pristupujúce štáty sa zaväzujú v rámci svojej jurisdikcie zabezpečiť každému určité občianske a politické práva a slobody uvedené v Dohovore.

         Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol  podpísaný r. 1950, platnosť nadobudol r. 1953. Nadviazal na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.

Dohovor zakotvuje:

1. právo na život,
2. zákaz mučenia alebo podrobenia neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,
3. zákaz otroctva alebo nevoľníctva a nútenej alebo povinnej práce,
4. právo na slobodu a osotnú bezpečnosť,
5. právo na riadne súdne konanie,
6. zákaz spätnej účinnosti trestného zákonodarstva,
7. právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie,
8. právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva,
9. právo na slobodu prejavu, právo prijímať i zotširovať informácie,
10. právo pokojne sa zhromažďovať, slobodne sa združovať vrátane práva zakladať odborové organizácie a vstupovať do nich
11. právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu v súlade so zákonom,
12. právo na účinné právne prostriedky nápravy pred vnútroštátnym orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností,
13. zákaz akejkoľvek diskriminácie,
14. právo odstúpiť od záväzkov stanovených v Dohovore v príade vojny alebo iného verejného ohrozenia.

Na prešetrenie priestupkov proti ľudským právam a zabezpečenie nápravy alebo odškodnenie boli pôvodne v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zriadené dva nezávislé orgány:

1. Európska komisia pre ľudské práva (1954),
2. Európsky súd pre ľudské práva (1959).

Dohovor je pre Európsku komisiu a Európsky súd pre ľudské práva podkladom na prejednávanie sťažností jednotlivcov a medzištátnych prípadov. Členovia Komisie a sudcovia sú plne nezávislí a volí ich Výbor ministrov resp. Parlamentné zhromaždenie. Sťažnosti najskôr prejednáva Komisia na jednom zo svojich zasadaní, ktoré sa konajú takmer pravidelne raz mesačne. Ak je sťažnosť vyhlásena za neprijateľnú, Komisia vyzve strany na zmierlivé urovnanie. V prípade, že to nie je možné, Komisia vypracúva správu uvádzajúcu fakty prípadu a názor Komisie a postupuje ju Výboru ministrov. Do troch mesiacov od odovzdania správy, zúčastnený štát, Komisia alebo aj sťažovateľ môže predniesť svoju sťažnosť Súdu. Keď je prípad pred súdom, nasleduje verejné pojednávanie. Rozhodnutie Sudú je pre zúčastnený štát konečné a záväzné. Štát musí podniknúť všetky potrebné kroky na zabezpečenie rozhodnutia Súdu a práv v rámci Dohovoru.

2.2. Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania

Môžeme vidieť len veľmi málo z toho, čo sa deje za zatvorenými bránami väzníc, policajných staníc, zariadení pre mentálne postihnutých a podobne. Z toho dôvodu bol prijatý v roku 1987 Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Tento Dohovor dopĺňa ochranu poskytovanú Európskym dohovorom a ochrane ľudských práv vytvorením Európskeho výboru na zabránenie mučenia. Tento výbor tvoria nezávislí a nestranní experti z rôznych oblastí vrátane práva, zdravotníctva, politiky a záležitostí väzenstva.

2.3. Európska sociálna charta

Práva zaručované Chartou možno rozdeliť do troch kategórií: ochrana zamestnanosti (právo na prácu, ochrana pracovného prostredia, právo organizovať, zvláštna ochrana niektorých kategórií pracujúcich), sociálna ochrana všetkých obyvateľov (právo na ochranu zdravia, právo na sociálnu bezpečnosť a právo na sociálnu a zdravotnícku starostlivosť, právo na služby soc. starostlivosti) a špeciálna ochrana mimo pracovného prostredia (práva detí a mladých ľudí, matiek, rodín, postihnutých, prisťahovalcov a ich rodín, staršie osoby).

Je platná v 20 krajinách Európy (Rakúsko, Cyprus, Fínsko, Nemecko, Island, Taliansko, Nórsko, Malta, Španielsko, Turecko, Belgicko, Dansko, Francúzsko, Grécko, Írsko, Luxembursko, Holandsko, Portugalsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo).

Tieto krajiny Chartu podpísali, ale doposiaľ ešte neratifikovali: ČR, SR, Lichtenštajsko, Rumunsko, Švajčiarsko, Maďarsko, Poľsko, Ukrajina.

3. Ochrana ľudských práv v rámci Európskej únie

        Podmienkou plnoprávneho členstva je vytvorenie stabilných demokratických inštitúcií, existencia právneho štátu, dodržiavanie ľudských práv, rešpektovanie a ochrana menšín.

        I keď je nesporné, že ochrana základných ľudských práv je integrálnou súčasťou systému hodnôt všetkých členov EÚ, Európska Únia zo začiatku nepovažovala za potrebné zakotviť do svojej agendy ľudské práva. Únia však zaväzovala rešpektovať základné práva, ktoré zabezpečuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný Radou Európy, a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom ako všeobecné právne predpisy Spoločenstva. Prioritným súdnym orgánom, ktorý je kompetentný garantovať ochranu základných ľudských práv a slobôd občanov EÚ je Európsky súdny dvor. Súdny dvor v rámci svojej kompetencie nepriamo dozerá na dodržiavanie ľudských práv v Únii tým, že sa zaoberá prípadmi porušenia ľudských práv a slobôd, presahujúcich svojím rozsahom vnútroštátnu úroveň. Rovnakú funkciu má jeho  kompetencia preskúmavať zákonnosť aktov, ktoré vydávajú orgány Únie, so zreteľom na rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd. Týmto spôsobom ovplyvnňuje utváranie európskeho štandardu základných ľudských práv a slobôd, a to predovšetkým vo sfére ekonomických a sociálnych práv a slobôd. Ide o zložitú úlohu, pretože právny systém EÚ tento štandard nedefinuje.

4. ÚSTAVA SR

        Dňa 1. septembra 1992 bola poslancami vtedy ešte Slovenskej národnej rady schválená Ústava Slovenskej republiky. Publikovaná bola v Zbierke zákonov ČSFR v čiastke 92 pod číslom 460 a rozoslaná bola 1. októbra 1992. Podľa jej preambuly sa týmto aktom mali zavŕšiť "...stáročné zápasy o národné bytie a vlastnú štátnosť". Slovensko sa malo začať rozvíjať ako: "....zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo".

Ústava SR pozostáva z 9 hláv. Ako prvá je preambula.

Prvá hlava:  3 oddiely: základné ustanovenia, štátne symboly, hlavné mesto SR.

Druhá hlava: 8 oddielov: všeobecné ustanovenia, základné ľudské práva a slobody, politické práva, práva národnostných menšín a etnických skupín, hospodárske sociálne a kultúrne práva, právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, právo na súdnu a inú právnu ochranu, spoločné ustanovenia k prvej a druhej hlave.

Tretia hlava: 2 oddiely: hospodárstvo SR, najvyšší kontrolný úrad SR,

Štvrtá hlava: Územná samospráva

Piata hlava: Zákonodárna moc: 2 oddiely: NRSR, referendum

Šiesta hlava: Výkonná moc: 2 oddiely: prezident SR, vláda SR,

Siedma hlava: Súdna moc: 2 oddiely: Ústavný súd SR, súdy SR,

Osma hlava: Prokuratúra SR a verejný ochranca práv: 2 oddiely: Prokuratúra SR, Verejný ochranca práv,

Deviata hlava: Prechodné a záverečné ustanovenia

Záver

        Moderná koncepcia ľudských práv sa zakladá na existencii univerzálnych, neodňateľných a solidárnych ľudských práv a základných slobôd, spätých s úpravou vzťahu medzi štátom a jednotlivcom, občanmi, prípadne inými skupinami (etnickými, jazykovými, rasovými národnostnými, náboženskými). V dnešnom nedeliteľnom, vzájomne prepojenom svete stali sa ľudské práva a základné slobody vecou a záujmom medzinárodného spoločenstva. Ich ochrana prestala byť výlučne vnútroštátnou záležitosťou štátov a nadobudla medzinárodný charakter. K definovaniu katalógu základných ľudských práv a slobôd môže dospieť medzinárodné spoločenstvo štátov ich špecifikovaním z platných noriem medzinárodného práva, ktoré sa nachádzajú v existujúcich medzinárodných dokumentoch a predstavujú tak záväzky štátov v oblasti ľudských práv.