Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Základy sociológie

prednášky nekompletné typ 1 (zsoc_course.doc)

Základy sociológie

P1

Predmet sociológie

Sociológia je:

1. spoločenská veda, ktorá vznikla zo slova socios - spoločnosť a logos - veda.
2. veda o spoločnosti
3. ako veda s vlastným predmetom skúmania je v európskom myslení známa od polovice 19. stor.
4. ako prvý použil sociológiu AUGUST COMTE (1798 - 1857) v spise: Kurz pozitívnej sociológie. Chápal sociológiu ako exaktnú (presne vymedzenú) vedu. Jej obsahom bola história ľudstva, etika, právo, estetika,... Exaktnosť bola v tom, že uznával iba fakty.
5. iné poňatie prezentoval francúzky sociológ EMILE DURKHEIM, ktorý ju považoval za vedu, ktorá sa zaoberá iba sociálnymi javmi. Za sociálne javy považoval tie, ktoré vykonáva človek pod nátlakom (podriaďuje sa im).

- pôvodne sa sociológia považovala za vedu o ľudských druhoch. V súčasnosti je to veda o sociálnom správaní, sociálnom konaní, sociálnych skupinách, o postavení jednotlivcov s spoločnosti

- sociológiu považujeme aj za vedu o medziľudských vzťahoch, o princípoch združovania sa ľudí. je to spoločenská veda, ktorá skúma sociálnu štruktúru, sociálne vzťahy medzi jednotlivcami a skupinami navzájom, ekonomické, právne, kultúrne, výchovné a politické vzťahy medzi jednotlivcami a skupinami. Predmetom sociológie je skúmať aj metodologické princípy skúmania spoločnosti.

V        rozvoji sociológie sú od začiatku uplatňované 2 tendencie:

1. Tvorí všeobecnú sociológiu - zdôrazňuje potreby skúmania spoločnosti ako celku. Zaoberá sa
   poznávaním podstaty, štruktúry a vývoja spoločnosti v rámci uzavretého celku.
2. Tvorí predpoklady pre vznik sociologických disciplín = skúmanie jednotlivých častí spoločnosti, jej
   útvarov a oblastí spoločenského života (výchova, osídlenie,...).

Funkcie sociológie:

1.        Poznávacia:

jej úlohou je odhaľovanie podstaty väzieb a súvislostí jednotlivých sociálnych javov a procesov,  napr. soc. jav: malá účasť študentov.

2.        Humanistická:

zmierňovanie sociálnych tlakov na človeka - tvorí sa priestor pre sebarealizáciu jednotlivca v spoločenskej skupine

3.        Socio - technická:

využívanie výsledkov sociologických výskumov v praktickom živote jednotlivca, resp. skupiny ľudí. Má:

1. analytickú zložku  - zaoberá sa analýzou ľudského správania, ktorá ho ovplyvňuje
2. normatívnu zložku- súhrn zákonov, noriem, tradícií, ktoré musí človek rešpektovať v spoločnosti,
   napr. katolík - desatoro prikázaní.

Spoločnosť ako objekt bádania

Spoločnosť sa chápe:

- v najširšom zmysle slova ako ľudský rod (zoskupenie ľudí na zemeguli, ktoré tvorí spoločenský agregát pozostávajúci zo 6 mld. členov),

- v užšom slova zmysle, súbor osôb žijúcich v skupinách, ktoré sú navzájom pospájané, žijú v ohraničených teritóriách, uznávajú základné spoločenské hodnoty a správajú sa podľa ustálených kultúrnych vzorov. Spoločnosť v tomto vymedzení sa približuje k pojmu štát..

- Podľa mnohých sociológov patrí pojem spoločnosť k naj spornejším pojmom v sociológii.

V        dejinách sociológie možno postrehnúť niekoľko vymedzení pojmu spoločnosť.
Sociologický pohľad na spoločnosť v súčasnosti je:

- ako zoskupenie ľudí, ktorí žili spolu dostatočne dlho na to, aby sa považovali za spoločenskú jednotku - psychológovia považujú aspekt sebavedomia a utvárania vedomia vzájomnej spolupatričnosti

Rozlišujú sa tieto spoločenské formácie:

1.        Tradičné:

končia priemyselnou revolúciou, objavom stroja do výroby, prvotnopospolná spoločnosť, feudálna, otrokárska spoločnosť (najneobjektívnejšia), možno ich charakterizovať:

1. materiálna produkcia je založená na využívaní prírodných foriem energie (sila vody, vetra, ...), deľba
   práce je málo rozvinutá
2. mocenská štruktúra sa sa tradičnou spoločnosťou vyvíja od rodov cez staroveké štáty až po monarchie.
   Mocenské usporiadanie je dvojvrstné; riadiaca (boháči) a podriadení - 90 %.
3. Vzdelanosť väčšiny obyvateľstva sa pohybuje na úrovni múdrosti zdravého rozumu a neprekračuje
   rovinu bežných prísloví
4. Sociológia- svet je značne diferencovaný, existuje mnoho privilégií a sociálnych závislostí. Myšlienka
   o rovnosti ľudí je považovaná za absurdnú. Tradičná sociológia je agrárna, doplnená remeselnou,
   výrobou.

2.        Industriálne:

buržoázna spoločnosť (kapitalistická). Vznikla modernizáciou tradičnej spoločnosti, zmenil sa politický systém a spôsob života ľudí. Priemyselná revolúcia spôsobila zmenu deľby práce (ovplyvnila spoločenskú solidaritu).

1. sociologický pohľad: prežitie jednotlivcov sú dôležité pracovné vzťahy ako rodinné
2. pracovná pozícia nadobúda mimoriadny význam ako identifikačný znak. Stáva sa prostriedkom
   spoločenského vzostupu / pádu.
3. Organizačná výroba s rozvetvenou deľbou práce si vyžaduje aj zložitý mechanizmus školstva. Človek
   sa považuje za určovateľa svojich vlastných osudov.

3.        Postmoderná spoločnosť:

- negatívne vplyvy industriálnej spoločnosti niektorých jednotlivcov dali základ na jej vznik. Je sklamaná z modernizmu, odmieta ideu pokroku a plánovanej budúcnosti. Vystupuje proti uniformite, ktorá je zabezpečená jednotlivými stupňami spoločenskej kontroly.

4.        Predindustriálna spoločnosť:

- nedospela do štádia priemyselnej výroby. Považuje sa za prírodnú.

5.        Konzumná spoločnosť:

- vytvorila nadvýrobu a s ňou spojenú nadspotrebu od potravín, cez textílie až po automobily, štatistika hovorí, že masový konzum sa týka len ľudstva na zemeguli. Spotrebuje však väčšinu vyrobených potravín, odevov,... V konzumnom spôsobe života zohráva veľkú úlohu reklama ktorá dokáže vzbudiť záujem o nové predmety, ktoré v skutočnosti obyvatelia nepotrebujú, sloboda mať a konzumovať robí ostatné druhy slobôd podriadenými konzumu. Napr. mnoho ľudí by mohlo tráviť víkend oddychom ale keďže chcú, aby im iní ľudia závideli, pracujú aj cez víkend. Likviduje logické myslenie časti obyvateľstva a sčasti spôsobuje uniformitu života. Uniformita - je spôsobená vyjadrovaním, obliekaním,...

P2

Vývoj sociologického myslenia

Sociológia:

ako vedný odbor vznikla v 1. polovici 19. storočia za jej zakladateľa sa považuje: August Comte - bol profesor parížskej univerzity. Usiloval sa o vedecký pohľad na spoločnosť. Preto sa snažil vytvoriť samostatnú vedu o spoločnosti.

Podľa neho úlohou sociológie je nielen odhaliť ale aj využívať v prospech jednotlivá ale i skupín. Prostredníctvom psychológie chcel reformovať spoločnosť Sociológiu budoval ako pozitívnu vedu, založenú na overiteľných faktoch. Spoločnosť chápal ako organický prostriedok spojený so všeobecným súhlasom. Preto odporúčal skúmanie jednotlivých sociálnych javov vo vzájomných súvislostiach a vo vzťahoch.

Rozdelil sociológiu na:

a)        sociálnu statiku - v jej obsahoch mohol skúmať existenciu spoločnosti ako celku

- dôraz kládol na:

- štruktúru a fungovanie rodiny ako základnej jednotky spol.

1. štát, ktorý udržiaval súdržnosť spoločnosti
2. náboženstvo, prostredníctvom ktorého sa mala udržiavať

- súdržnosť spoločnosti

b)        sociálnu dynamiku – skúmala zákony sociálneho vývoja

Auguste Comte za rozhodujúceho činiteľa vývoja považoval intelektuálny vývoj jednotlivca- súčasná spoločnosť ho zabezpečuje prostredníctvom výberu škôl.

KAROL MARX (1818 - 1883):

- za základ života, pokladal materiálnu výrobu. V procese výroby vystupujú ľudia do výrobných

vzťahov, ktoré zodpovedjú dosiahnutému stupňu vývoja materiálnych síl (za ne považoval ľudí,

stroje).

- v procese výroby ľudia vstupujú do výrobných vzťahov, ktoré zodpovedajú dosiahnutému stupňu

vývoja materiálnych síl. Vo výrobe existujú materiálne prostriedky a materiálne sily (obsluhujú

materiálne prostriedky). V otrokárskej spoločnosti sa za výrobné sily považovali otroci a otrokári. Vo

feudálnej spoločnosti poddaní a feudáli. V kapitalistickej spoločnosti to boli robotníci a buržoázia.

- Zmena spoločenských zriadení sa uskutočnila prostredníctvom sociálnych revolúcií., rozpracoval teóriu spoločenských tried podľa vzťahu ľudí k výrobným prostriedkom. V každej triede bola trieda, ktorá výrobu riadila a trieda, ktorá pracovala vo výrobe. Zdôrazňoval nevyhnutnosť triedneho boja, ktorého výsledkom je odstránene spoločenských tried.

EMILE DURKHEIM (1858 - 1917):

- sociológiu považoval za vedu, ktorá sa zaoberá iba sociálnymi javmi. Za takéto javy považoval také javy, ktoré vykonávajú na človeka nátlak, a on sa im prispôsobuje.

- za úlohu sociológie považoval skúmať sociálne fakty, ktoré sú schopné vyvíjať vonkajší tlak na členov spoločnosti. Za sociálne fakty pokladal právo, náboženstvo, obyčaje a módu.

MAX WEBER (1884 - 1928):

- nemecký sociológ, ktorý chápal sociológiu za vedu o sociálnom konaní jednotlivcov. Sociálne konanie jednotlivca je spôsobené subjektívnou motiváciou alebo orientáciou na iného človeka (napr. niektorí ľudia pred rozhodnutím uvažujú o tom, čo by urobil ich otec, priateľ,.-) Všetky spoločenské inštitúcie (napr. rodina, štát,...) sú podľa Webera kombináciami sociálneho konania. Weber vypracoval teóriu ideálneho konania. Za ideálny typ konania považoval konanie racionálne a účelné (účel - získanie bohatstva, moci, uznania). Porovnanie ideálneho typu s realitou umožňuje pochopiť a vysvetliť, situačné konanie, umožňuje vysvetliť, prečo sa odchyľujeme od ideálneho konania. Svojimi prácami prispel k rozpracovaniu otázok politických, ekonomických, náboženských a kultúrnych inštitúcií.

Faktory pôsobiace na vývoj spoločnosti

Svet sa sústavne vyvíja mnohorakým spôsobom a spoločne so svetom sa mení aj človek. Rozvojom človeka sa mení spoločnosť a spoločnosť sa rozvíja v osobách, ktoré ju tvoria. Celá spoločnosť sa rozvíja natoľko, nakoľko utvára podmienky pre rozvoj jednotlivca (teoreticky má k vzdelávaniu prístup každý, ale prakticky nie).

Spoločnosť utvára podmienky materiálne, kultúrne a vzdelávacie. Podmienky musia mať charakter integrálny, aby zasiahli celého človeka, musia sa týkať všetkých dôležitých rozmerov jeho existencie, nielen ekonomickej stránky, ale aj rozmeru sociálneho, kultúrneho a duchovného.

V duševných časoch má čoraz väčší význam postulát solidárneho rozvoja, ktorý postihuje každého človeka čo je možné uskutočňovať len pri širokej medzinárodnej spolupráci.

Solidarita - cesta spolupatričnosti a rozvoja jednotlivca alebo skupín. V rozvoji súčasného sveta sa kritizujú 2 póly nazerania na solidaritu:

1. úplná absencia alebo nedostatok solidarity-- výsledkom sú rozdiely medzi bohatým svetom a chudobným juhom. Je to spôsobené rozdielnym obyvateľstvom, ich diskrimináciou a celkovým útlakom vyplývajúcim z vysokých dlžôb štátov južnej pologule voči štátom severnej.
2. Protipólom veľkej chudoby je nadmerný rozvoj spôsobujúci nadmernú hojnosť a vysokú životnú
   úroveň obyvateľov niektorých častí sveta. Nadmerný rozvoj spôsobuje narušenie hierarchie hodnôt, čo
   sa prejavuje narušeným princípom solidarity (snaha obohatiť sa na úkor iného).

P3

Štruktúra spoločnosti

vyjadruje sa pojmom:

Sociálna stratifikácia :

-        je to rozdelenie spoločnosti na sociálne vstvy, zložené z jednotlivcov alebo skupín s nerovnakým
podielom na sociálnych zdrojoch (moc, bohatstvo, prestíž).

- Charakterizuje spoločnosť ako usporiadaný celok. Prechádza z generácie na generáciu a podporuje ju ideológia, ktorá je pri moci a tá spoločnosť, ktorá je v opozícii ju kritizuje.

V štruktúre spoločnosti človek zastáva:

1.        Sociálny status:

- sociálna pozícia spojená s určitými právami v spoločnosti alebo skupine, v zamestnaní, rodine, v bydlisku.

1. vrodený (muž, žena)
2. získaný (vzdelanie, profesia)
3. vnútený (nezamestnanosť, výkon trestu, chodenie do školy)
   - môže sa meniť: vekom, zmenou zamestnania, vydaním sa,...

1. vertikálne
2. horizontálne

2.        Sociálna rola:

- je to očakávané správanie vyplývajúce zo sociálneho statusu - chápe sa ako vzor správania určený

spoločnosťou.

- Za štandardné správanie sa považuje očakávané správanie určené spoločnosťou, jeho výsledkom je

naučené správanie - to je predpokladom štandardného správania.

- Rolové správanie sa uskutočňuje aktívnou výchovou, nielen v rodine, ale aj v školách a rovesníckych

skupinách. Úroveň rolového správania -je to rozdiel medzi očakávaným správaním a skutočným

správaním - takto vznikajú rolové konflikty, prípadné odmietnutia. Rolové správanie môže spôsobovať

aj generačné konflikty.

Učenie sa sociálnych rolí sa označuje pojmom: Socializácia:

1. primárna socializácia: obdobie detstva + obdobie dospievania, kladú sa základy osobných vlastností

2. sekundárna socializácia: obdobie dospelosti, prispôsobovanie sa zmeneným podmienkam

3. resocializácia: odúčanie sa starých a osvojovanie si nových rol.

Sociálne nerovnosti

- patria k najvýznamnejšie sledovaným javom sociálnej spoločnosti

- sú spôsobené tým, že nie je rovnaký prístup k sociálnym zdrojom (bohatstvo, moc, prestíž)
- vznikajú spoločnosti, v ktorých sú zdroje nerovnomerne rozdelené, toto rozdelenie môže mať
hierarchickú podobu.

Rozvrstvenie v spoločnosti spôsobuje ekonomické postavenie jednotlivcov, ktoré je predpokladom

bohatstva alebo chudoby. Podiel na moci - schopnosť jednotlivcov presadiť vlastnú volu a záujmy v

spoločnosti.

Hierarchické usporiadanie v spoločnosti má následovné základné črty:

1.        charakterizuje celú spoločnosť

1. existuje v každej spoločnosti, len pozície sa inak označujú (pekári, právnici,...)
2. prechádza z generácie na generáciu
3. hierarchické usporiadanie podporuje ideológia spoločnosti

Zdroje sociálnej nerovnosti:

1. ekonomické postavenie jednotlivca, ktorým je podmienené jeho bohatstvo a to mohol získať vo formeodmeny, dedičstva alebo pomocou vlastnej usilovnosti.
2. je určený podielom na moci, ktorá sa vyjadruje schopnosťou jednotlivca presadiť vlastnú volu alebo
   záujmy v spoločnosti.
3. vyjadruje sa prestížou - spoločenské postavenie spojené s úctou, až obdivom a prejavuje sa určitými
   privilégiami.

Teórie vysvetľujúce sociálnu nerovnosť:

1.        Funkcionalistická teória: obhajuje nevyhnutnosť  nerovnosti, pretože robí spoločnosť funkčnou. Vychádza z predpokladu, že najlepšie pozície dosahujú najlepší ľudia.

2.        Teória konfliktu: považuje stratifikáciu za výsledok boja jednotlivých tried alebo skupín v spoločnosti.

Stratifikačné systémy

sú systémy usporiadania spoločnosti podľa možnosti presunu jednotlivcov z jednej vrstvy do druhej.

1. uzavreté - umožňujú iba minimálny pohyb osôb
2. otvorené - umožňujú neobmedzený presun jednotlivcov v rámci celej spoločnosti.

1.        Sociálna mobilita :

-     zmena postavenia spoločnosti Môže byť:

a)        horizontálna - v rámci jednej vrstvy v spoločnosti, napr. administratívny zamestnanec ide od jedného zamestnávateľa k druhému, ale vykonáva tú istú prácu.

b)        vertikálna - zmena medzi vrstvami - môže mať charakter vzostupu alebo pádu v rámci stratifikačného systému.

1. Intergeneračná mobilita: pozícia detí k rodičom, starým rodičom
2. Intrageneračná mobilita: pohyb v rámci jednej generácie

Sociálna zmena

- označujú sa ňou podstatné zrneny sociálneho usporiadania. Zmeny:

1. revolučné - občianske vojny (násilné konflikty)
2. evolučné - rozvoj SR od 1989 (nárast podnikania)

Zdroje sociálnych zmien:

1.        prírodné prostredie: zemepisná šírka (bližšie k pólom - drsnejšie prostredie, zrážky, sucho, záplavy, sopky, zemetrasenia)

2.        vývoj populácie: rast populácie je ovplyvnený ekonomickou prosperitou krajiny, populačnou explóziou (výsledkom je hlad)

3.        vedecko - technický pokrok: priemyselná revolúcia v 18. storočí (mil. obyvateľov sa sťahovalo do miest)

4.        kultúrne zmeny: vznik nových ideológií (kresťanstvo), prenikanie inej kultúry (filmy USA).

5.        kolektívne správanie: davová psychóza (športové, kultúrne,...)

6.        sociálne hnutia: majú jasné ciele, organizovanú činnosť, pôsobia postupne (evolučné), vznikajú ako reakcia s nespokojnosťou vyplývajúce z riadenia spoločnosti.

7.        konkurencia, súťaženie: súperenie, ktoré vzniká na presadzovanie súkromných cieľov na úkor iných členov spoločnosti

Teórie sociálnych zmien:

1.        evolucionalistická teória: vysvetľuje sociálnu zmenu ako výsledok vývoja spoločnosti

2.        cyklické teórie: nechápu sociálnu zmenu ako sled vývojových štúdií, ale ako uzavretý cyklus, ktorý sa realizuje v nasledovných etapách: vznik —► vzostup —► vyvrcholenie —► zánik

3.        funkcionalistické teórie: odmietajú radikálne zmeny, lebo narúšajú spoločnosť a jej funkcie - vysvetľuje sociálne zmeny ako prispôsobovanie sa spoločnosti zmeneným sociálnym a prírodným podmienkam

4.        teória konfliktu: podľa nej zmeny vznikajú na základe vnútorného protirečenia medzi jednotlivými triedami vo forme triedneho boja alebo revolúcie

5.        teória modernizácie spoločnosti: vyjadruje sociálne zmeny väčšou vyspelosťou v myslení jednotlivcov žijúcich na severe v porovnaní jednotlivcov žijúcich na juhu

P4

Osobnosť, indivíduum, jednotlivec

Sociológia sa zujíma o osobnosť preto, lebo jednotlivci vnášajú do spoločenského života svoje osobné vlastnosti. Štefanský používa pojem spoločenská osobnosť - chápe ju ako súbor trvalých vlastností jednotlivca, ktoré pôsobia na skupiny. V postavení jednotlivca v spoločnosti možno hovoriť o:

1.        osobnosť základná, bežná a priemerná:

je to typ osobnosti, ktorá sa v danej spoločnosti najčastejšie vyskytuje, je to človek rešpektujúci kultúrne vzory spoločnosti a hodnotový systém spoločnosti alebo skupiny.

2.        autoritatívna osobnosť:

vnútorne psychicky silná, snažiaca sa presadiť nekompromisnosťou až násilníckym spôsobom, prirodzený vodca, ktorý vyniká.

3.        charizmatická osobnosť:

človek, ktorého výnimočné vlastnosti dokážu okolo seba sústrediť obdivovateľov a stúpencov, môže ňou byť náboženský prorok, politický vodca, mimoriadne úspešný človek vo svojej profesii, môže to byť aj silný oponent politickej moci, odporca existujúceho poriadku.

4.        nugmatická osobnosť:

často podlieha predsudkom, zjednodušene vníma svet okolo seba a nugmatickým správaním často

zakrýva nedostatky vlastného intelektu. Nedokáže tvorivo vyriešiť vzniknuté problémy a svoje

rozhodnutia zdôvodňuje názormi autority.

dôsledne rešpektuje normy, pravidlá a zákony a je málo kreatívna.

Veľmi dobre sa uplatňuje tam, kde sú presne stanovené normy.

5.        populárna osobnosť:

žije v tieni vlastnej popularity, hlavnými rysmi spôsobu jej života sú:

1. kontrola verejnosťou nad všetkými stránkami jej života
2. strata anonymity
3. vysoká miera štilizácie životných postojov a z toho prameniace vnútorné rozpory medzi vlastnými a
   verejnosťou očakávanými spôsobmi prejavov a postojov.
4. Podriadenie vlastného spôsobu života s cieľom udržať si popularitu.

populárnymi osobnosťami sa stávajú športovci, herci, politici, jednotlivci s výnimočnými

vlastnosťami, ale aj ľudia s priemerným nadaním.

Popularita je na jednej strane zdrojom uspokojenia, na druhej strane zdrojom frustrácie.

Strata popularity je kritickým momentom v živote populárnej osobnosti. Niekedy končí aj tragicky.

Populárni ľudia majú veľký vplyv utvárať vzory správania a verejnej mienky. Spôsobujú spontánne

napodobňovanie ich štýlu života. Napomáhajú im časopisy, TV, rádio,...

6.        okrajová (marginálna) osobnosť:človek, ktorý sa rozhoduje medzi dvoma skupinami.

Napr. adolescentná mládež (15 - 18 ) nepatrí medzi deti ale nepatrí ani medzi dospelých. Správaním sa približuje dospelým, ale rodičia a známi ju berú ako dieťa. Menšiny nepatria k pôvodnému národu ani k štátotvornému národu.

patrí k dvom kultúram, ktoré od nej vyžadujú rozdielne správanie. Môže to však byť aj človek, ktorý sa snaží rýchlo prispôsobiť novému kultúrnemu životu a pritom je stále pod vplyvom starého prostredia. Môže patriť k viacerým skupinám, s ktorými sa navonok stotožňuje ale v skutočnosti toto spoločenstvo spôsobuje konflikt vyplývajúci z rôznych požiadaviek naň.

Empirické skúmanie sociálnej stratifikácie

Metódy skúmania sociálnej stratifikácie:

1.        objektívna metóda:

skúma postavenie jednotlivca v stratifíkačných systémoch na základe jeho vzdelania, podľa druhu vykonávanej práce, podľa výšky mzdy za vykonanú prácu.

Na základe kritérií sú zostavené stratifikačné stupne:

1. prvý stupeň - vyššie triedy (priemyselníci, vysoko postavení úradníci, manažéri veľkých firiem)
2. druhý stupeň - stredná vrstva ( malí podnikatelia, riadiaci pracovníci, pedagógovia, lekári,
   právnici,...)
3. tretí stupeň — nižšia stredná vrstva (bežní úradníci, administratíva na vážnych stupňoch, kvalifikovaní
   manuálni robotníci, čiastočne kvalifikovaní robotníci)
4. štvrtý stupeň — ostatní (závislí od štátu)

2.        subjektívna metóda:

založená na sebazaraďovaní do systému stratifikácie

3.        regulačná metóda:

používa sa pri zaraďovaní ľudí navzájom do sociálnych skupín (porovnávaním názorov iných ľudí na nich samotných)

Sociológia chápe osobnosť 3-akým spôsobom:

- ako jednotu individuálnych schopností, čŕt a vlastností konkrétneho človeka

- ako sebaregulačný systém (samoregulujúci), ktorý zabezpečuje adaptáciu jednotlivca na prostredie

- jednotlivec, ktorý disponuje slobodnou vôlou a nesie zodpovednosť za svoje konanie proces utvárania osobnosti v rozvíjaní jeho jedinečných vlastností.

Poznáme 3 názory na človeka:

- názor človeka samého na seba

- názor ostatných na človeka

- aký v skutočnosti je.

Tieto názory by mali byť čo najviac totožné. Sociálnym učením sa osvojuje kultúra spoločnosti, do ktorej osobnosť patrí. Realizuje sa výchovou v rodine, napodobňovaním vzorov v skupinách, do ktorých osobnosť vstupuje stotožňovaním sa s pravidlami v spoločnosti (človek je taký, aká je výchova do 6 - teho roku života).

Socializácia (sociálne učenie):

1. osobnosť sa ňou stáva sociálnou bytosťou, i

1. umožňuje jednotlivcom stať sa plnohodnotnými členmi v spoločnosti a tým zabezpečuje spoločnosti
   prežitie, ktoré sa uskutočňuje odovzdávaním nadobudnutej kultúry z generácie na generáciu,
   sociálnym učením sa osvojuje kultúra spoločnosti, do ktorej osobnosť patrí. Realizuje sa výchovou v
   rodine, napodobňovaním vzorov v skupinách, do ktorých osobnosť vstupuje stotožňovaním sa s
   pravidlami v spoločnosti (človek je taký, aká je výchova do 6 - teho roku života).

Človek má prirodzenú potrebu združovať sa a tak dosahovať ciele, ktoré presahujú schopnosti jednotlivca.

Potreba združovať sa pochádza z 2 podnetov:

1. z potreby  komunikovať so sebaprimeranými osobami (povedz s kým sa priatelíš a ja ti poviem kto si)
2. z potreby vzájomnej pomoci, pretože jednotlivec nieje schopný sám uspokojovať všetky svoje potreby

Jednotlivec a spoločnosť

tento vzťah bol vždy kritickým bodom politického života spoločnosti,

existujú 4 prúdy vysvetľujúce vzťah človeka na spoločnosť:

1. Individualizmus: tento prúd predstavoval nezávislosť človeka na štruktúrach spoločnosti (nezávislosť bola relatívna -kde sa človek narodil, ako sa dokázal presadiť, napr. Matúš Čák a jeho vojaci, Svorad a Benedikt mali rozdielnu nezávislosť)

- v teórii individualizmu sa štát považuje za inštitúciu vzniknutú dohodou (zmluvou medzi občanmi, ktorí sa formou štátu bránia proti egoizmu a vášniam jednotlivcov).

2. Kolektivizmus: všetko je podriadené záujmu spoločnosti (socialistický režim - robotnícka trieda). Z pohľadu kolektivizmu popiera význam jednotlivca na úkor skupiny, štátu,...., človek je redukovaný na

ekonomický faktor (výrobnú silu).

3. Existencializmus: predstavuje vzťah jednotlivca k spoločnosti

vychádza z tvrdenia o absolútnej nezávislosti osobnosti, postavení nad akúkoľvek normu či zákon

(utópia).

4. Kresťanský personalizmus: za spoločné dobro sa považuje to, čo je dobré pre všetkých. Spoločnosť odvodzuje od pohľadu na človeka, ktorý si zanecháva svoju vlastnú identitu a nerobí to na úkor druhých. Nikto nemá právo vykorisťovať iných. Dôležité j euvedorniť si, ako vzťah človeka k spoločnosti ovplyvňuje vzťah (dedičnosť, a vzťah výchovy osvojených procesov na správanie jednotlivca v spoločnosti). Každý človek po narodení zdedí vlastnosti po rodičoch, výchovou sa tieto vlastnosti rozvíjajú alebo potláčajú.

Teórie výchovy:

1. Nativizmus: jeho zástancovia tvrdili, že rozhodujúce sú dedičné vlastnosti, výchovu považovali za úplne zbytočnú,-bol rozšírený pred 2. svetovou vojnou presvedčením nemeckého národa, že sú ako nordická rasa predurčená na vládnutie. Veľmi často nativis{i z pohľadu dedičnosti predpokladalijv určitých rodinách sklon ku kriminalite, sklon k alkoholizmu.

2. Empirizmus: výchovu považuje za všemocnú, tvrdili, že z každého je možné vychovať buď Einsteina alebo žobráka. Potrebné je začať výchovou hneď od narodenia, (u nás napr. po 2. svetovej vojne prevládal názor, že kriminalita je zapríčinená nevzdelanosťou).

3. Teóra konvergencie: vysvetľuje vzájomný vzťah dedičnosti a výchovy tak, že prisudzuj e,rovnaký podiel dedičnosti a výchovy na správanie jednotlivca v spoločnosti (50% - 50%). V prípade konvergencie asi okolo 12 -teho roka života nastáva takýto stav. Čím je starší, tým je väčší vplyv výchovy.

4. Rubinsteinova teória lomu: vonkajšie výchovné vplyvy (odmeny, tresty) sa lámu na šedej kôre mozgovej. Týmto sa dá vysvetliť rozdielne správanie jednovaječných dvojičiek.

P5

Typológia osobnosti

- z pohľadu Hypokrata je to typológia, ktorá je najvšeobecnejšia. Hypokrates bol presvedčený, že v organizme človeka sa nachádzajú tekutiny ovplyvňujúce osobnosť človeka.

Z pohľadu Hypokrata sú:

1. Sangvinik - prevládajúca tekutina je sangvé - krv.

Pavlov nimi považoval osobnosť silnú, vyrovnanú a pohyblivú. Optimisticky naladení ľudia v krajnom
prípade až príliš dôverčiví, mávajúci veselý temperament, šíriaci pohodu, ľahkomyselní, ako riadiaci
pracovníci majú pozitívum ľahko nadväzovať kontakty, presadzovať svoje názory, neformálni
vodcovia. Negatívom je vysoká mienka o sebe samom. Využívajú informátorov - najideálnejší typ pre
riadiacu činnosť.

2. Cholerik - prevládajúca tekutina je cholé - žič.

Osobnosť je silná, nevyrovnaná, pohyblivá, vzruch prevláda nad útlmom v nervovej sústave. Časť podriadených ich nekriticky obdivuje a časť sa ich bojí. Obdivujú ich silné osobnosti, labilné sa ich boja. Cholerici sú pracovití, ale aj nároční na svojich podriadených. Cholerik je senzitívny, výbušný, prudko reagujúci, náladový, často bezohľadný, pre svoju slávu je schopný priniesť obete, vystupuje rázne, mužne, dokáže sa zastať podriadených, priniesť obete. aby sa pracovisko malo čo najlepšie.

3. Flegmatik - prevládajúca tekutina je flegma - hlien.

Osobnosť je silná, vyrovnaná, nepohyblivá nervová sústava. Heslo - ži a nechaj žiť. Pokojné typy, prítulné, spoľahlivé indivíduá, leniví a málo nároční na podriadených, často ale riadiaci pracovníci spôsobia úpadok, pretože sa vyhýbajú konfliktným situáciám, rnôžu byť užitoční, ak sú pravidelne kontrolovaní, vnášajú pokoj a nekonfliktnosť, priateľstvo.

4. Melancholik - prevládajúca tekutina je melancholé - čierna žlč

Slabá nervová sústava. Ľudia ľahko unaviteľní, neschopní riešiť dlhšie záťaže, človek emotívny, ľahko psychicky zraniteľný, precitlivený, zádumčivý s bohatým emotívnym životom, vyvinutý zmysel pre pravdu, spravodlivosť, hodiasa pre práce s jednotlivcami, psychicky slabšími, sú nerozhodní, ľahko ovplyvniteľní, nedôverčiví, tragédia by bola, ak by riadil skupinu, v ktorej sú cholerici, čo by viedlo k rozbitiu skupiny, zmysel pre objektívnosť.

Takéto čisté typy sú vzácne, veľmi časté sú kombinácie jednotlivých typov.

Typológia ľudí podľa postavenia v kolektíve:

1. Iniciátori - je človek, ktorý dokáže ostatných nadchnúť pre nejakú spoločnú myšlienku zorganizovať aktivitu. Majú málo energie, preto ju len vymyslia. Je to spravidla sangvinik.

2. Organizátori - dokážu rozdeliť úlohy primerané predpokladom každého jednotlivca a aktivitu vymyslenú iniciátomi dosiahnu do konca. Bývajú nimi najmä cholerici.

3. Vykonávatelia - podriaďujú sa záujmom organizátora, v prípade ji úlohy. Môže to byť 90% populácie. Sú príliš pohodlní.

4. Spolubežníci - nehodia sa na spoločnú aktivitu. Sú to ľudia trpení.

5. Samotári : môže ním byť jednotlivec, ktorý je silnou osobnosťou, ale v skupine sa nepresadil, spoločnú činnosť bude brzdiť. Človek, ktorý má pocit menejcennosti sa od ostatných izoluje - napr. zdravotný stav, zlé skúsenosti. Nemajú potrebu okrem práce s niekým sa stretnúť.

Sociálne vzťahy

- vznikajú pôsobením jednotlivcov navzájom medžTsebóu alebo pôsobením skupiny na jednotlivca alebo medzi skupinami navzájom.

Členenie

1.        priame alebo nepriame

1. zámerné alebo nezámerné
2. osobné alebo anonymné,
3. pozitívne alebo negatívne.

Primárny vzťah:

- sociálny vzťah medzi osobami, ktorý je charakterizovaný relatívne vysokým stupňom osobnej, angažovanosti jednotlivcov,

- poskytuje vysoké osobné uspokojenie, je doprevádzaný silnými pozitívnymi emóciami. Vzniká v. rámci primárnych skupín alebo medzi jednotlivcami,.

Primárny vzťah:

- je vzťah neosobný, formálny5ispravidla sa realizuje y pracovnej skupine, je to yzťahvznikajúci pri plnení služobných povinností.

Interpersonálny vzťah:

2. je pravidelne sa opakujúci, trvalý, nesprostredkovaný kontakt medzi ľuďmi spojený s emociálnym prežívaním. Pohybuje sa, v rovine priateľstva alebo lásky, prípadne nenávisti. Je založený na osobnej príťažlivosti, fyzickej atraktívnosti a vzniká vždy na základe výberového konania. Dôležité je všímať si jeho vznik, priebeh trvania, prípadne zánik.

Moc

- je podstatným spoločenským aspektom spoločenských vzťahov. Každý sociálny proces môže nadobudnúť mocenský charakter.

- predstavuje jednu zo základných osí sociálnych vzťahov, keď každý člen skupiny presadzuje vlastné zámery.

Mocenské záujmy sú často spájané s konfliktmi, ktoré vyplývajú z rozporu nazerania aktérov na vzájomné spolužitie. Tieto mocenské vzťahy môžu byť v rodine, v škole,... Mocenské vzťahy môžu mať charakter konkreácie a vzájomnej spolupráce. Prípadne sa konkreácia môže spájať s bojom o moc.

Zatiaľ čo mocenské pozície sú záležitosťou držiteľa moci aktualizácia vzťahov môže byť záležitosťou jednotlivcov, ktorí nemajú moc. Držiteľ moci sa spravidla nestará o partnerov, ktorí sú na jeho moci závislí.

Mocenské vzťahy majú charakter mocensko - politických vzťahov, ktoré sa týkajú možnosti ovplyvňovať život väčšiny obyvateľov v štátoch alebo v celých svetadieloch.

Sociálna interakcia:

- je správanie jednotlivcov voči sebe navzájom.

- má pre sociológiu zásadný význam, pretože poskytuje informácie pri uplatňovaní medziľudských

vzťahov v bežnom živote.

- označuje sa ako správanie jednotlivca k iným ľuďom a teda poskytne o jednotlivcoch, veľa informácií

- poukazuje na spoločenské systémy, v ktorých jednotlivci žijú, na normy správania, ktoré uznávajú.

je pre ňu dôležitá:

1. verbálna komunikácia, - ktorá spočíva v slovnom dorozumievaní
2. neverbálna komunikácia - ktorá sa prejavuje gestom tváre, zafarbením tváre,...

Verbálna a neverbálna komunikácia sa uplatňuje nielen v primitívnych ale aj vo vyspelých národoch sveta. Výraz tváre udáva informácie o vnútornom prežívaní jednotlivca napr. o tom, že prežíva šťastie, smútok, hnev, strach prekvapenie alebo .zármutok.

V prípade stretávania sa s inými môže človek reagovať ľahostajne ale aj zvýšenou sociálnou interakciou. Podobne aj jednotlivec môže dávať najavo svoju prvotnosť (nižšia komunikácia) alebo svoju utiahnutosť.

P6

Sociálna skupina

- v najširšom zmysle slova považujeme akékoľvek ľudské zoskupenie

- v užšom zmysle sova za sociálne skupiny nemožno považovať publikum, dav, spoločenskú triedu,

národ, zhluk.

- v užšom zmysle slova považujeme zoskupenie ľudí na základe spoločenských znakov a na základe

určitých kritérií.

1. V sociálnej skupine ide o dve alebo viac osôb spojených určitými väzbami.
2. Jednotlivci sú v sociálnej skupine spojení komunikáciou
3. Členovia skupiny vykonávajú spoločnú činnosť.Socializácia:

- je proces sociálneho učenia, ktorým sa jednotlivec stáva spoločenským tvorom.

- je to nadobúdanie nových skúseností, ktoré majú hodnotu regulačnú a sebavýchovnú. Obidve sa

podieľajú na osvojovaní si požadovaného správania.

Sociálna skupina sa vyznačuje nasledovnými znakmi:

1. Sociálnou interakciou: pôsobením jednotlivcov skupiny navzájom alebo celej skupiny na jednotlivca
2. Pocitom prináležitosti: označuje sa pojmom „my" a o tých, ktorí nepatria do skupiny „oni"
3. Skupinovou identitou: spočíva v osvojení si požadovaného skupinového správani

Typológia sociálnych skupín:

1.        rozdelenie sociálnych skupín podľa väzby medzi členmi:

a) primárne: skupina je založená na osobnom, bezprostrednom kontakte. Predpokladom vzniku takéhoto kontaktuje

malý počet členov. Členstvo je založené na emotívnych väzbách medzi členmi.

- Za primárne skupiny sa pokladajú rodina, susedstvo, rovesníčke skupiny.

b)   sekundárne: skupiny, v ktorých vznikajú funkčné väzby.

- Sú početnejšie ako primárne a občas sa stáva, že členovia sa navzájom nepoznajú (napr. študenti TnU).

- Neodporúča sa osobnostný vzťah pretože pôsobí v skupine disfunkčne.

- Trvá iba po dobu plnenia funkcie, pre ktorú vznikla.

Za sekundárne skupiny môžeme považovať:

- pracovné skupiny

- skupiny študentov na stredných a vysokých školách

- politické strany

- rozličné organizácie

2.        rozdelenie sociálnych skupín podľa spätnosti členov:

a) formálne - neosobné väzby medzi členmi, sú to umelo vytvorené skupiny

b) neformálne - prírodné skupiny, existujú osobné väzby, členstvo je na základe osobného výberu.

3. rozdelenie sociálnych skupín podľa interakcie:

a) malé - pozostáva z členov, ktorí majú bezprostredné vzájomné vzťahy, uznávajú spoločné normy, diferenciáciu rolí a reguláciu činnosti.

b) veľké - existujú sprostredkované vzťahy medzi jednotlivcami (napr. politická strana).

4. rozdelenie sociálnych skupín podľa typu solidarity:

a)        vnútorné skupiny - tie, do ktorých jednotlivec patrí (napr. študenti TnU)

b)        vonkajšie - tie, do ktorých jednotlivec nepatrí, považuje ich za cudzie, ba až konkurenčné (napr. štát).

5.        rozdelenie sociálnych skupín podľa členstva;

a)        členské: je pre jednotlivca taká skupina, ktorá jeho prináležitosť k skupine preukazuje rôznymi znakmi, symbolmi a inými vonkajšími znakmi (napr. policajti, skauti, požiarnici)

b)        referenčná:

- skupina, do ktorej sa jednotlivec nemôže dostať, ale stotožňuje sa s jej pravidlami a navonok vystupuje ako člen preňho nedosiahnuteľnej skupiny.

- skupina, ktorá slúži pre jednotlivca ako vzor vlastného správania a cieľ životného snaženia

- skupina, ktorá na jednej strane pôsobí pozitívne (napr. na prednášky môže prísť každý), ale môže byť aj negativistický orientovaná (napr. bohatý človek kradne v obchode a potom to odhodí do koša len preto, aby zapadol do skupiny).

6. rozdelenie sociálnych skupín podľa členstva:

a) pracovné

b) vzdelávacie

c) výchovné

d) športové

e) kultúrne

Vývoj členstva v skupine má následovnú genézu (proces vznikania):

Zhluk (najnižšie organizovaná skupina)   —► skupina   —► kolektív

Vzťah medzi jednotlivcami v skupine môže mať charakter spolupráce, nezištnej pomoci až obetavosti – to sú pozitívne vzťahy. Ale môže mať aj charakter konkurencie, ignorácie až nenávisti členov. Čím je viac pozitívnych vzťahov, tým je skupina viac súdržná a naopak.

Členstvo sociálnej skupiny sa vyznačuje nasledovnými znakmi:

- spoločný záujem -cieľ

- spoločná činnosť

- uznávanie spoločných hodnôt

- akceptovanie individuálnej odlišnosti. Nemožno očakávať, že členstvom sa človek vzdá svojej identity.

Nátlaková skupina

- snaží sa vyvíjať tlak na vedenie organizácií, na predstaviteľov politickej moci a ovplyvňovať ich

rozhodnutia.

- spravidla presadzuje ekonomické a národnostné záujmy a výhody. Typickými nátlakovými skupinami

sú: Jogistické skupiny, odbory, menšiny, mafie,...

- nemusia sa vždy chápať ako negatívne skupiny, ale snažia sa presadiť svoje záujmy.

Jej úspešnosť závisí od:

1. finančných prostriedkov, ktoré má k dispozícii,
2. počtu akcieschopných členov
3. vnútornej súdržnosti (všetci nemôžu mať rovnaké práva)
4. miery informovanosti o dôležitých rozhodnutiach,
5. jej prestíže na verejnosti.

Presadením svojich záujmov nátlakové skupiny používajú:

1. propagandu cez masovokomunikačné prostriedky
2. sponzorstvo
3. korupciu.

Nátlakové skupiny môžu byť konkrétnym členom:

- Úplne akceptované (člen sa stotožňuje so skupinou),

- čiastočne stotožňované s cieľom nátlakovej skupiny,

- prejavuje sa len navonok nejakými znakmi.

Skupina je:

- základný sociálny útvar, v ktorom sa uskutočňuje príprava človeka pre život, v ktorej nadobúda osobné

skúsenosti a presadzuje svoje vlastné názory.

Najdôležitejšími sociálnymi skupinami sú:

1) rodina - v ktorej sa vychováva vzťah k autorite a osvojuje sa systém spoločenských hodnôt,

2) škola - v ktorej sa uskutočňuje socializácia medzi seberovnými jednotlivcami a zároveň škola pripravuje dospievajúcich pre konkrétne profesie

3) rovesníčke skupiny - ktoré bývajú oporou v zložitých životných situáciách,

4) organizácie, inštitúcie - napr. cirkevné spoločenstvá, rozličné záujmové organizácie, ktoré dodávajú jednotlivcom istotu. Ľudské bytosti sa vyvíjajú iba prostredníctvom stimulácie (podnecovania) s inými ľudskými bytosťami.

P7

Rodina ako sociálna skupina.

Rodina:

- je malá sociálna skupina, v ktorej vznikajú príbuzenské vzťahy medzi manželmi, rodičmi, deťmi a

súrodencami.

3. Je inštitúcia, ktorá vznikla spolužitím rodičov rozdielneho pohlavia, ktoré vychovávajú potomkov.
4.  

Funkcie rodiny:

- biologická - vychovávať potomstvo

- výchovná - povinnosť starať sa o deti, vyvíjať zdatnosti dieťaťa

- ekonomická

- citová (emotívna) - prejaviť city v rámci výchovnej funkcie

- funkcia ochrany - napr. pomoc starých rodičov pri opatrovaní vnúčat

- funkcia trestu - obaja rodičia by mali mať na deti rovnaké požiadavky

- funkcia socializačná - má širší význam ako výchovná

- náboženská - nemusí byť vo všetkých rodinách

Výchova:

1. autoritatívna: presadenie názorov:

a)        brutálna - bezohľadné tresty rodičov, bezohľadne presadzujú svoje názory.

b)        ambiciózna - náročnosť na úspech dieťaťa (napr. rodičia naplánujú VŠ pre dieťa).

2. liberálna výchova: stredobodom je dieťa (jedináčik, postihnutý)

a) merkantilný charakter  - výchova je založená na podplácaní

b) kverulantská - pocit krivdy, keď sa dieťa kritizuje (napr. ak dieťa nieje úspešné v škole, rodič upodozrieva učiteľa)

Klady: rýchle dospievanie, nezávislosť

Zápory: osvojenie si pocitu krivdy, podozrievavosť, prílišné egocentrické správanie

3. demokratická: rodičia rozvíjajú vrodené predpoklady svojich detí a použitia miernych trestov a odmien.

Patológia rodiny – škodlivé vplyvy

5. vzniká nesprávnym výberom partnera

Zdrojom bývajú rozdielne názory na výchovu detí:

- ako využívať voľný čas

- rozdielny názor na zarobené financie

- rozdielnosť vierovyznania

- národnostné rozdiely

Dôvody na rozvod z pohľadu partnerky:

- alkoholizmus                - zlé zaobchádzanie        - nevera

Dôvody na rozvod z pohľadu partnera:

- neschopnosť manželky starať sa o rodinu                - žiarlivosť                - zlé zaobchádzanie

Je veľmi dôležité pri akých podmienkach deti vyrastajú.

1.        negatívne podmienky:

- chladný vzťah rodičov k deťom: nedostatok lásky, citová chudoba, nezáujem, neschopnosť

vychovávať deti

- ambivalentný vzťah: striedanie citových prejavov od rozmaznávania po tresty, vzdor voči rodičom až

nenávisť

- perfekcionalistický vzťah: snaha o prevychovanie, výchova plná kritiky voči deťom. Výsledkom je

labilnosť a pocit menejcennosti dieťaťa

- ochranársky vzťah: spočíva v stálom dohľade, neumožňuje získať vlastné skúsenosti, spôsobuje

závislosť na niekom inom

- nadmerný autoritatívny vzťah: snaha o najlepšiu výchovu. Výsledkom je nadmerná závislosť detí od

rodičov, časté prežívanie pocitu viny.

2.        pozitívne podmienky:

- priateľstvo: je nevyhnutné pre nadobudnutie životnej istoty, zjemňujú sa vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, berú sa ohľady na iných. Kamarátstvo vedie k nezištnosti, schopnosti obetovať sa pre záujmy kamarátov.

P8

Lokálne prostredie

Prostredie:

- prírodné (rodina, lokálne prostredie)

- internacionálne (domy, školy, mimoškolské, masovo - komunikačné prostredie)

- spoločenstvo ľudí žijúcich na ohraničenom území, územie obývané ľuďmi. V lokálnom prostredí vznikajú sociálne vzťahy na základe územnej blízkosti jednotlivcov, ich vzájomnej spolupráce a rešpektovania sociálnych noriem.

Delenie podľa obyvateľstva:

1.        mikroprostredie: je také prostredie, kde každý každého pozná, napr. rodina, škola, zamestnanecké skupiny, vidiecke mestá s počtom obyvateľov do 10.000.

- vznikajú vzťahy na základe vzájomnej spolupráve, pomoci, je tu veľká sociálna kontrola, ktorá môže byť aj veľmi nepríjemná (každý sa zaujíma o každého).

2.        mezoprostredie: stredne veľké mestá, napr. Trenčín

- spolupráca je vzájomnejšia ako v mikroprostredí. Je tu veľká anonymita, ktorá umožňuje prežívať

život bez sociálnej kontroly, verejná mienka je minimálna. Môžme pozorovať veľkú urbanizáciu, ktorá

spočíva v sťahovaní ľudí z vidieka do miest. Ďalej sa uskutočňuje strata identity, mestá sa rozširujú na

úkor okolitých obcí.

- Mesto: je závislé na vidieckom prostredí potravinami a surovinami na výrobu potravín, poskytuje

zamestnancom príležitosti, má rozvinutú delbu práce.

- Dedina: je typická neformálnymi sociálnymi vzťahmi, väčšiou sebestačnosťou, ktorá vyplýva z

vlastnej pôdy a života prevažne vo vlastných súkromných domoch.

V meste je život jednoduchší ale monotvárny a v dedine je zložitejší, ale pestrejší, živší.

3.        makroprostredie: sú obyvatelia štátu, veľkomiest, svetadielov, všetci ľudia žijúci na zemi.

Z pohľadu rešpektovania právnych predpisov, ktoré platia v lokálnom prostredí

môžeme hovoriť o:

1.  komformnom správaní

2.  nekomformnom správaní.

Sociológia skúma príčiny, spôsoby a mechanizmy konformného aj nekonformného správania.

Teórie vysvetľujúce komformné očakávané správanie ľudí:

1. Teória napodobňovania:

- vysvetľuje správanie ľudí podstatou ich povahy, teda snahou imitovať iných ľudí

- spočíva v schopnosti človeka predvídať, aké správanie mu môže spôsobiť príjemné a aké nepríjemné

- je výsledkom socializácie človeka, kedy sa správa určitým spôsobom z vlastného presvedčenia.

2. Teória vyhľadávania príjemných pocitov a vyhýbania sa nepríjemným pocitom

-        teória založená na používaní odmien a trestov. Spočíva v schopnosti človeka predvídať, aké správanie
môže poskytnúť príjemné pocity a aké nepríjemné (sankcie).

3. Samoregulujúca teória: vysvetľujúca nekonformné správanie:

- jej výsledkom je socializácia človeka vlastnou sociálnou kontrolou.

Nekonformné správanie:

6. rebelantné správanie
7. samotárske správanie
8. ritualizované správanie

Sociálna konformita sa dosahuje: Sociálnou kontrolou:

- je činnosť ľudí s cieľom dosiahnuť konformné správanie a dodržiavať platné normy a zákony všetkými členmi spoločnosti (napr. policajné, bezpečnsotné, väzenské, súdne inštitúcie, ktoré má spravidla k dispozícii každý štát na presadzovanie formálnej kontroly).

- najčastejšie sa dosahuje sebakontrolou - najbližšia forma kontroly vyplývajúca zo socializácie človeka a kontrolou prostredníctvom iných ľudí.

a)        neformálna kontrola: realizuje sa prostredníctvom dobrovoľníkov (napr. ochrancovia prírody)

b)        sebakontrola: najbližšia forma kontroly vyplývajúca zo socializácie človeka

c)        formálna kontrola: prostredie oficiálnych orgánov (polícia, armáda,...)

Sociálna kontrola sa realizuje prostredníctvom sankcií. Môžu mať charakter:

1. pozitívny - prinášajú výhody a odmeny

negatívny -

1. stupeň: nevýhody a tresty

2. stupeň: odňatie slobody

3. stupeň: finančná pokuta

b)  formálny- vznikajú pri nerešpektovaní zákonov

neformálny - vznikajú pri nerešpektovaní obyčajov

Podľa prísnosti sankcionovania delíme normy:

1)  obyčaje - normy s dlhodobou tradíciou, ktorých nedodržiavanie sa sankcionuje najmiernejšie, napr. ironickým úsmevom,...

- obyčaje môžu byť: zdravie ľudí, nosenie krojov,...

2)  móda - vkus, dobová obľúbenosť, ktorá podlieha rýchlym zmenám, sankcionuje sa iróniou, výsmechom, oceňuje sa napodobňovaním

3)  mravy - normy, ktoré vyplývajú z morálnych postojov, sankcionujú sa pohŕdaním až prejavom odporov

4)  zákony - normy, ktorých dodržiavanie vymedzujú právne orgány, sankcionujú sa peňažnými pokutami, podmienečnou a nepodmienečnou stratou slobody

- druh normy, ktorý sprevádza prísny zákaz, porušenie sa povzžuje za zločinnosť, kanibalizmus

Funkcie sociálnej kontroly:

1.        prevencie: predchádzasnie nekomforného správania, napr. verejnými pojednávaniami

2.        odstrašenia: ktorých úlohou je vzbudiť strach, obavu z porušovania predpisov

3.        resocializácia: má funkciu zbavenia sa zlých návykov a osvojenie si nových návykov (napr. nápravnovýchovné ústavy).

Najčastejšie spôsoby správania:

1.        nonkonformné: rebelanstvo, sústavná nespokojnosť

2.        patologické: najčastejšie sa prejavuje patológiou rodiny, kriminalitou alebo zločinnosťou, konzumáciou drog, patologickým hráčstvom, prostitúciou, násilím - vo forme šikanovania v školách, v rodine,... do sociálnej patológie patrí aj nezamestnanosť, chudoba a bieda.

3.        sociálna deviácia: je odchýlka od očakávaného správania, ktorá sa prejavuje ako porušovanie noriem a zákonov spoločnosti

- je nižší stupeň sociálnej patológie, napr. deviantné správanieje záškoláctvo.