Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Základy sociológie

Prednáška typ 3. (zsoc_course3.doc)

Vznik a vývoj sociológie, jej hlavné etapy, predstavitelia, predmet, funkcie, metódy sociológie

1. vznik – polovica 19. storočia
2. prvý krát slovo sociológia – Auguste Comte – Kurz pozitívnej filozofie
3. logos – veda, náuka
4. societas – spoločnosť
5. etapa od roku 1839 sa nazýva – etapa PROSOCIOLÓGIE – názory o spoločnosti sa vyvíjajú v rámci iných vedných disciplín
6. po roku 1839 prešla sociológia 3 etapami:

1. 1839 – 1920 – etapa vzniku veľkých teoretických systémov – 3 prúdy:

1. organicizmus

1. spoločnosť je prirodzeným prírodným systémom, spoločnosť funguje podľa rovnakých princípov ako príroda (biologizmus, naturalizmus)
2. prvý predstaviteľ – H. Spencer

2. psychologizmus

3. všetko čo sa deje má svoje pramene vnútri indivídua, v jeho psychike
4. predstaviteľ – S. Freud, Gustav Le Bon – spoločenské dianie je ovplyvnené davovým správaním

3. sociologizmus

5. zdroje, príčiny, hybné sily správania treba hľadať v spoločnosti samotnej, vlastné spoločenské špecifické zákonitosti
6. predstaviteľ – Emil Durkheim – dielo o sebevražde

4. marxizmus

7. ekonomický determinizmus – všetko čo sa deje v živote má príčiny v ekonomike, vo výrobných vzťahoch
8. v tejto etape sa sociológia rozvíjala v Európe

2. 1920 – 1950 - etapa empirickej sociológie a formovania vzniku úsekových špecifických sociologických disciplín

9. vyvíjala sa v Amerike
10. empíria – skúsenosť
11. vzniká sociológia ekonomiky, práce, organizácií, náboženstva, práva, deviantného správania, vojny, armády – úsekové sociologické disciplíny
12. predstavitelia – Max Weber, zomrel 1920, zaoberá sa sociológiou politiky (Politika ako povolanie), kultúry „Základné sociologické pojmy“
13. P. Sorokin (Američan ruského pôvodu)
14. Paul Felix Lazaisfeld – empirický výskum nezamestnanosti, ťažisko – praktický život

3. 1950 – súčasnosť – etapa typická veľkými hľadaniami, syntézou I. a II. Etapy, návrat k nim

15. preto sociológiu nazývame teoreticko-empirickou vedou
16. predstaviteľ – Robert K. Merton (Lazaisfeldov žiak), tvorba Teórie stredného dosahu
17. T. Paisons – otec tzv. štruktúrneho funkcionalizmu, chápal spoločnosť ako systém
18. Ralf Dahrendorf – začínal ako podnikový sociológ, vypracoval sa na ministra hospodárstva Nemecka, pozvali ho do VB – získal titul Lord, predstaviteľ teórie konfliktu

Logos – veda

1. musí mať svoj objekt a predmet skúmania – čo skúma ?

19. objekt sociológie – spoločnosť

2. každá veda musí plniť nejaké funkcie – K čomu slúži ? na čo slúži ?

20. sociológia plní 3 funkcie:
21. teoreticko-poznávaciu (objasňovaciu)

1.  snaha o odhalenie podstaty, podmienenosti i súvislostí jednotlivých sociálnych javov a procesov s cieľom stanoviť určité vývojové tendencie a ich zákonitosti

22. sociologicko-technická – dávajú isté návody, odporúčania, inovácie k zmene daného vzťahu

1.  realizácia poznatkov  v praxi

23. ideologická – zlá funkcia
24. humanizačná funkcia

1.  úsilie o zmiernenie tlaku vonkajších vecných i sociálnych podmienok života na človeka tak, aby neobmedzovali priestor pre jeho sebarealizáciu

3. metódy skúmania – Ako dospejeme k nejakým záverom ?

25. teoretické (naše myšlienkové pochody – dedukcia, analógia, syntéza, analýza) aj empirické – konkrétne (v podniku)
26. exploratívne (technika dotazníka a rozhovoru)
27. observačná (pozorovanie)
28. sociometrická
29. metóda slobodného opisu

4. musí mať svoj pojmový a kategoriálny aparát

Sociológia – teoreticko-empirická veda, ktorá sa zaoberá spoločnosťou, jej životom a vývojom, s dôrazom na procesy sociálnej diferenciácie a sociálnej integrácie

Spoločnosť a jej sociálne systémy

Systémový charakter spoločnosti

1. Komponenty systému – tvoria obsah daného celku. Vzájomná spätosť komponentov, ich usporiadanie tvorí štruktúra systému. Systém – celok, ktorý sa skladá z komponentov a má štruktúru
2. Každý systém plní nejakú funkciu, má svoje zameranie. Komponenty plnia podobné funkcie ako celý systém – systém je organizovaný. Usporiadanosť funkcií je vyjadrená organizáciou systému. Táto systémová teória plní aj metodologickú funkciu. Spoločnosť budeme chápať ako dynamický sa vyvíjajúci organický systém, ktorý svojou vnútornou aktivitou, vzájomným pôsobením svojich podsystémov a komponentov reprodukuje základné podmienky svojho bytia.

Systémovosť spoločnosti skúmame z hľadiska jej jednotlivých sfér:

1. sféra ekonomická – tvorí ju materiálna výroba, pre prežitie človeka
2. sféra politická – nástroj na zabezpečenie chodu, poriadku spoločnosti (parlament, prezident, vláda, súdy, polícia, armáda)
3. sféra kultúrna – všetko, čo nás obklopuje, vytvára kultúrny život spoločnosti
4. sféra sociálna – rozčlenenie obyvateľstva podľa určitých kritérií a vzťahov medzi nimi

Takéto rozdelenie spoločnosti je abstrakciou, lebo funguje ako celok.

V centre sociálnej sféry je človek so svojimi potrebami, záujmami, ale u človeka nefungujú ani sféry 1 – 3.

Obsah a štruktúra sociálnej sféry – systému

Sociálna sféra je relatívne samostatnou, autonómnou sférou so špecifickým postavením medzi ostatnými sférami spoločnosti. Je potrebné uvedomiť si, že sociálna sféra sa vyznačuje priemerovou dimenziou. Prostredníctvom sociálnej sféry sú ostatné 3 sféry integrované do jednotného celku. Fungovanie sociálnej sféry podmieňuje rozvoj a stagnáciu ostatných sfér. Keď nefunguje sociálna, nefungujú ani ostatné.

1. Základnými komponentmi sociálnej sféry je predovšetkým sústava sociálnych subjektov s ich sociálnou štruktúrou. Subjekt – nositeľ cieľavedomej činnosti pôsobiaci na objekt. Subjektom môže byť každý jednotlivec i spoločnosť.
2. Ďalším komponentom, ktorý vstupuje do všetkých dimenzií spoločnosti a zvýrazňuje obsah systému je práca. Práca je realizačná, činná zložka sociálnej sféry. Práca je vzájomné pôsobenie medzi subjektom a objektom, v ktorom subjekt za pomoci pracovných prostriedkov pôsobí na objekt s cieľom zmeniť ho podľa svojich potrieb a záujmov. Práca je charakterizovaná ako tvorkyňa hodnôt jeho rozvoja a sebarealizácie, zároveň je to jeho základná potreba a hodnota.
3. V sociálnej sfére spoločnosti zaujímajú dôležité miesto aj také komponenty, ktoré tvoria podmienky a zároveň celie sociálneho rozvoja.

Ciele:

30. osobnostný rozvoj človeka
31.  spôsob života – životný štýl
32.  životná úroveň
33.  sociálne zabezpečenie
34.  životné prostredie
35.  sociálna infraštruktúra

Tieto ciele sú aj podmienkami nášho rozvoja.

4. Ďalším komponentom sociálnej sféry je organizačno-riadiaci a reprodukčný mechanizmus sociálneho rozvoja. Dôležité je poznávanie a plánovanie sociálneho rozvoja – inštitučná základňa rozvoja
5. Reálne chápaný sociálny systém nemôže fungovať bez potrebného technického a technologického vybavenia. Sociálna sféra musí mať materiálnu technickú výbavu.

Základné špecifiká a funkcie sociálnej sféry

1. Sociálna sféra jednak sprostredkováva, ale aj priamo zabezpečuje uspokojovanie základných sociálnych potrieb človeka a ovplyvňuje vytváranie sociálnej podstaty človeka. Je centrom procesov, ktorých obsahom sú zmeny v sociálnej štruktúre spoločnosti. Zároveň je priestorom, v ktorom sa najvýraznejšie prejavujú procesy sociálnej rovnosti či nerovnosti a procesy sociálnej spravodlivosti.
2. Sociálna sféra predstavuje nosnú rovinu interakcie medzi jednotlivcom a spoločnosťou, pretože všetky zásadné vzťahy jednotlivca a spoločnosti sú ovplyvňované, modifikované a sprostredkované jeho príslušnosťou k nejakej sociálnej skupine.
3. Sociálna sféra plní v živote spoločnosti integrujúcu (zjednocujúcu) funkciu. Táto funkcia vyplýva z cieľovo programového zamerania sociálneho systému, z jeho osobitného postavenia pri rozvíjaní sociálnej podstaty človeka.

Sociálna zmena a spoločenský vývoj

1. Zmeny v prírodných podmienkach spoločenského života
2. Zmeny v oblasti materiálnej kultúry, zvlášť v oblasti technického rozvoja a vynálezov
3. Zmeny v oblasti duchovnej kultúry, zvlášť náboženstva, hodnotového systému
4. Zmeny v oblasti ekonomických vzťahov
5. Zmeny v politických vzťahoch (zmeny politických systémov, vplyv politikov na obyvateľov, teroristické útoky, ktoré dokážu významne ovplyvniť spoločenské dianie)

Špecifiká spoločenského vývoja, v názoroch predstaviteľov sociologického myslenia

Spoločenský vývoj môže byť procesom dlhodobých a postupných zmien – evolučný vývoj, alebo môže byť diskontinuitným skokom zásadnej povahy – revolučný vývoj.

V sociologickej teórii sa stretávame s 3 prúdmi na spoločenský vývoj:

1. Evolucionistický (biologický) je spojený s menom Hubert Spencer

36. keď sa vyvíja ľudský druh, musí sa vyvíjať aj ľudská spoločnosť
37. spoločenský vývoj je pokračovaním prírodného vývoja
38. F. Tonnies – spoločenský vývoj smeruje od pospolitosti k spoločnosti (pospolitostná fáza – vzťahy boli založené na vzájomných sympatiách, v druhej fáze majú vzťahy inštitucionálny charakter (nemôžeme si vybrať)
39. E. Durkheim – vývoj smeruje od spoločnosti mechanického typu (súdržnosť kmeňov rovnorodých jedincov so spoločnými mravmi, tradíciami, mierami) k spoločnosti s organickým typom solidarity, kde panuje súdržnosť na základe spoločenskej diferenciácie a na základe deľby práce – väzby na základe špecializovaných činností
40. vývoj spoločnosti je vzostupný

Etapy vo vývoji spoločnosti:

7. prvotnopospolná spoločnosť
8. otrokárska
9. feudálna
10. kapitalistická
11. komunistická

Túto koncepciu spoločenského vývoja hlásali:

Marx – Engels – hovoria o jednotlivých typoch x bod zmeny – sociálna revolúcia (zmena ekonomickej formácie)

Arnold Toynber – chápal to tak ako Marx a Engels, len on tvrdil, že sociálna zmena je zmena dopravných ciest – v prvej etape prevažovali pozemné komunikácie, námorné komunikácie, letecké komunikácie. Vymieňali sa informácie aj kultúra.

Moderná spoločnosť – začína sa formovať v 18. storočí hlavne v GB pod vplyvom priemyselnej revolúcie (zavedenie parného stroja do výroby).

12. priemyselná revolúcia je pojem na označenie tých technických novôt, prostredníctvom ktorých človek na rozdiel od predchádzajúceho obdobia inak zabezpečuje svoje potreby
13. prvou špecifikou moderných spoločností bolo, že prevažná časť ľudí bola zamestnaná v továrňach a úradoch, nie v poľnohospodárstve
14. v priemyselných spoločnostiach je oveľa väčšia urbanizácia (mestský spôsob života), ľudia sa sťahujú do miest. V súčasnosti viac ako 90% obyvateľov žije v mestách.
15. život v meste je anonymný, neosobný, ľudia sa stretávajú len ako známi, nie priatelia – dochádza k vzniku kriminálnych činov
16. druhou špecifikou moderných spoločností je, že ich politický systém je intenzívnejší, rozvinutejší a komplikovanejší
17. začínajú sa budovať národné štáty – národ si vytvorí politické hranice, čím sa oddelí od iného národa – strojársky priemysel
18. ďalšou špecifikou modernej spoločnosti je zameranie sa na zbrojársky priemysel – národy sa chcú brániť proti ostatným, aby im nezobrali územie
19. vyššia ekonomická úroveň, politická kohézia a vojenská sila zohrali významnú rolu v tom, že moderný štýl života v posledných dvoch storočiach sa viditeľne rozšíril do celého sveta.
20. v súčasnosti existuje aj moderný aj tradičný spôsob života, nie len na celom svete, ale aj v rámci jedného štátu
21. po modernej bude nasledovať postmoderná (postpriemyselná = postindustriálna), kde ľudia nie sú zamestnaní v priemysle, ale väčšina v bankovníctve, finančníctve, službách

Sociologická štruktúra a stratifikácia spoločnosti

Sociálna nerovnosť a chudoba

Dejiny sociálnej štruktúry:

1. Sociálna štruktúra je zákonite vzniknutá sústava komponentov (poznáme ich ako sociálne skupiny, triedy a vrstvy) a vzťahov medzi nimi
2. Sociálna štruktúra je vyjadrená vzťahmi medzi rozličnými sociálnymi pozíciami vo vnútri spoločnosti (nerovnosť medzi sociálnymi skupinami)

Sociálne skupiny ako základné prvky sociálnej štruktúry spoločnosti

Sociálna skupina (Keller) – pre sociálnu skupinu všeobecne platí, že určitý človek má niečo spoločného s inými ľuďmi a táto spoločnosť ovplyvňuje jeho jednanie voči ním a zároveň ho odlišuje od všetkých ostatných ľudí.

Ďalšie definičné znaky sociálnych skupín:

1. interakcia medzi členmi skupiny
2. existencia komunikačnej siete
3. spoločná činnosť
4. spoločný cieľ
5. diferenciácia pozícií a rolí
6. normatívny a hodnotový systém skupiny (tradície, normy)
7. systém sankcií
8. vedomie skupinovej príslušnosti a vedomie skupinovej odlišnosti

Typy sociálnych skupín:

Podľa veľkosti

1. malé (dochádza k bezprostrednému kontaktu, ľudia sa poznajú podľa mena)
2. veľké

Podľa povahy väzby medzi ich členmi

3. primárne (rodina)
4. sekundárne (škola)

Podľa typu vzťahov

5. formálne (pozície sú explicitne vytvárané, vojenská jednotka)
6. neformálne (pozície sa vytvárajú spontánne)

Podľa typu solidarity a identifikácie so skupinou

7. členské (člen aktuálne patrí)
8. referenčné (nepatrí, ale chce patriť)

Podľa spôsobu správania sa k jedincovi

9. out-group (skupina sa dištancuje od jedinca, patrí tam, ale neradi ho tam vidia)
10. in-group (skupina považuje jedinca za člena, ktorá sa s ňou stotožňuje)

Historické typy sociálnych skupín a ich súčasné pozostatky

STAVY – za svoju činnosť dostávali určité privilégiá

1. stav – šľachtický (aristokratický)
2. stav- vzdelanecký (kňazský)

KASTY – charakteristická je jej súvislosť s náboženskými predstavami

DAV ako zvláštna sociálna skupina

Dav je zvláštna skupina, v ktorej sa stráca kultúra. Je viac pod biologickými a inštinktívnymi vplyvmi ako racionálnymi a kultúrnymi. Je to skupina ľudí, ktorí sa zhromaždili na jednom mieste na základe toho istého podmetu.

11. G. Le Bon (vytvoril teóriu davového správania).

Klasifikácia davu:

Aktívny

22. útočný (lynčujúci)
23. únikový (panický)
24. získavací
25. expresívny (napr. demonštrácie)

Pasívny

26. obecenstvo

Sociálne vrstvy a triedy

Sociálna stratifikácia – rozvrstvenie spoločnosti

Triedy – významná ekonomická kategória

Triedy:

Horná vyššia – aristokracia rodom a majetkom (ľudia veľmi bohatí a majú k tomu rodový pôvod)

Horná nižšia – veľmi bohatí ľudia bez aristokratického pôvodu

Stredná vyššia – trieda intelektuálov (spisovatelia, speváci)

Stredná nižšia – klasická inteligencia (učitelia, lekári, technici)

Dolná vyššia – ľudia, ktorí nemajú prestíž, pracujú fyzicky, manuálne ťažko pracujú

Dolná nižšia – intelektuálna, morálna, biologická spodina spoločnosti (delikventi, žobráci, bezdomovci, prostitútky)

Ideálny model spoločnosti

                        4,1% s SR patrí do HT

                        52,6% stredná trieda

                        43,2% dolná trieda

1. pod minimálnou mzdou – absolventi, chudobní ľudia
2. dolná trieda je skoro tak početná ako stredná

Sociálno-etnické pospolitosti a náboženské spoločenstvá

Ľudstvo je rozdelené na 3 veľké rasy:

27. euroidná (biela)
28. ázijská (mongoloidná, žltá)
29. negroidná (čierna)

Rasa – prirodzená skupina ľudí, ktorá sa vyznačuje komplexom vonkajších znakov a génovými frekvenciami odlišnými od ostatných skupín, ktoré v minulosti obývali relatívne ohraničený geografický priestor. Všetky rasy sa ďalej členia. Rasy nie sú etnické skupiny.

Etnická štruktúra spoločnosti a národa ako jej základný prvok.

Prvky etnický spoločností (národ, národnosť, národnostné menšiny, etnické skupiny, etnografické skupiny).

Pospolitosť (spoločenstvo, komunita).

F. Tonnies – nemecký sociológ (diela Pospolitosť a spoločenstvo). Pospolitosť sa vyznačuje tým, že ľudia majú spoločné ciele, záujmy, majú blízke hodnoty, disponujú s tzv. pospolitostným vedomím.

Národ – 2 koncepcie národa:

30. národ v štátno-politickom zmysle – každý, kto žije na území daného štátu je príslušníkom toho istého národa. Má svoje zdroje v učení českého filozofa B. Bolrana.
31. v jazykovo-kultúrnom zmysle (J.G.Herder – rozpracoval túto koncepciu). Príslušníkom národa je každý, kto hovorí tým istým jazykom, resp. vyznávajú jednu kultúru. Každý národ je hlavne kultúrnym spoločenstvom. Národ je spoločenstvo politicky mysliacich a konajúcich.

Etnicita (etnikum = ľud)

32. vyjadruje súhrn predovšetkým kultúrnych charakteristík relatívne uzavretej ľudskej pospolitosti, ktorá sa odlišuje od ostatných skupín ľudí. Patrí tu aj vedomie pôvodu. (M. Weber – politika je boj o moc)

Národné vedomie

33. je pospolitostné vedomie spočívajúce na národnom sebapoznaní. Je to vedomie spolupatričnosti, v duchu ktorého sa dané etnikum zaväzuje zdieľať spoločné osudy a jeho pomocou je schopné vyriešiť podstatné otázky svojho budúceho vývoja.

1. Uvedomenie si seba ako sociálno-etnického spoločenstva svojho vzťahu k iným etnikám a uvedomenie si svojho poslania v spleti ostatných národov.
2. Na vedeckom základe spočívajúce falošnou ideológiou neovplyvnené historické vedomie.
3. Pozitívny vzťah k takým národným hodnotám ako sú jazyk, geografický priestor, na ktorom je sústredená väčšina príslušníkov národa (vlasť).
4. Uvedomenie si svojho vzťahu k sociálno-štátnemu organizmu, v ktorom národ žije. K tomuto patrí aj vzťah k forme vlády.
5. Uvedomenie si svojho miesta v národno-emancipačných snaženiach t.j. či sa nedostala určitá časť národa do nevýhodného postavenia, či nebola blízko historických udalostí alebo či nemá pocit menejcennosti, že si museli vydolovať jeho národnú slobodu.

Národné sebapoznanie

34. poznanie svojej minulosti
35. poznanie prítomnosti a pozitívny vzťah k súčasnému budovaniu národa
36. poznanie budúcnosti (poslanie národa)

Etnické pospolitosti v SR

37. národnosť nie je reálne existujúcim sociálnym útvarom
38. vyjadruje vzťah k národu alebo k inému etnickému spoločenstvu

Národ(nost)né menšiny

39. je to skupina príslušníkov jedného národa, žijúceho na území obývanom iným národom, s ktorými sa kultúrne neidentifikuje, resp. ktorú väčšinový národ nepovažuje za svoju, a ktorá od vlastného tzv. materského národa je oddelená štátnou hranicou

Etnické skupiny

40. sú spoločenstvá, ktorým chýbajú základné črty, ktoré by ich integrovali do uceleného, kompaktného spoločenstva. Nie vždy majú jednotný jazyk, častokrát majú nízku úroveň etnickej identity, sú zvyčajne roztrúsené na celom území v podobe etnických ostrovčekov, nemajú materský národ.
41. na Slovensku sú 3 etnické skupiny:

1.  Rómovia
2.  Rusíni
3.  Židia

42. na Slovensku existujú aj etnografické skupiny

1.  Záhoráci
2.  Šarišania
3.  Goralovia

Inštitucionalizácia a organizácia spoločenského života

Chápanie spoločenských inštitúcií

Za inštitúcie považujeme každý všeobecne taktizovaný spôsob konania, ktorý slúži k naplneniu určitej potreby. Inštitúcie sa považujú za základ každej kultúry. Za základ špecifického ľudského spôsobu problému prežitia človeka v danej kultúre. Schopnosť človeka inštitucionalizovať svoje konanie je základom jeho kultúry a socializácie. Táto schopnosť ho odlišuje od konania zvierat.

Inštitúcia – spôsob ako sa má niečo robiť (napr. inšt. rodiny). Je to popis činností, ktoré musí poznať ten, kto chce v danej kultúre existovať s inými ľuďmi.

Inštitúcie podľa oblastí a sfér spoločenského života

1. inštitúcia rodiny – súvisí s potrebou kultúrnej regulácie udržiavania ľudského druhu
2. ekonomické inštitúcie – regulujú aktivity umožňujúce prežitie v prírodnom prostredí. Určuje ako sa v danej kultúre zhotovujú a ako sa rozdeľujú prostriedky nevyhnutné k prežitiu alebo zaisteniu určitej životnej úrovne.
3. politické inštitúcie – regulujú a kontrolujú verejný život
4. náboženské inštitúcie – odpovedajú na špecificky ľudskú potrebu zasadenia vlastnej existencie do kozmického diania. Posiľňujú pocit ontologickej istoty.

Inštitúcie – vyjadrujú reguláciu spoločenských vzťahov a činností. Učebné a systematické zavedenie zásad a pravidiel konania a správania s cieľom dosiahnuť jednotné a zladené pôsobenie jednotlivých sociálnych skupín, vyjadrujú spôsob zvládnutia akejkoľvek situácie.

Chápanie organizácií a ich členenie

43. organizácia ako stav. Stav – opak neporiadku, chaosu
44. organizácia ako činnosť
45. organizácia ako sociálny útvar (skupina)

Organizácie

46. sociálne skupiny vytvorené k dosiahnutiu konkrétnych spoločenských cieľov alebo úloh spoločnosti
47. zámerne a cieľavedomé vytvorené spoločenské útvary, ktoré nám zabezpečujú usporiadanie spoločenského života, reguláciu spoločenských vzťahov a činností
48. zdravotníctvo (inštitúcia) = nemocnica, lekáreň (organizácie)

Zložky organizácie

49. personálna, materiálna, činnostná zložka

Organizácie disponujú následnými znakmi:

1. sledujú cieľ a majú isté funkcie
2. majú svoj hodnotový a normatívny systém
3. deľba pozícií a rolí a aj modifikácia vzťahov

Rozlišujeme viac druhov organizácií:

1. podľa oblasti života spoločnosti:

1. politické, ekonomické, vzdelávacie, náboženské

2. podľa spôsobu nadobúdania členstva a uplatňovania kontroly nad členmi:

2. dobrovoľné – najviac rozšírený spôsob, ľudia do nich vstupujú dobrovoľne, pričom za členstvo nedostávajú žiadnu odmenu. Hlavným kontrolným mechanizmom je sebakontrola členov, ktorí sa stotožňujú s hodnotami a normami organizácie.
3. donucovacie – členmi sa ľudia stávajú proti svojej vôli, najčastejšie z donútenia. Hlavným kontrolným mechanizmom je formálna kontrola, opierajúca sa o sankcie.
4. utilitárne – členstvo nie je ani dobrovoľné ani povinné, nikto nenúti do vstupu, ale členstvo v nich je pre nás prospešné. Pri riadení a kontrole používajú sebakontrolu aj formálnu a neformálnu kontrolu. Každá organizácia má formálny charakter.

Byrokratické organizácie

Charakteristickou črtou moderného vývoja je postupné zbyrokratizovanie organizácie. Byrokratická organizácia vznikla ako dôsledok a produkt procesu racionalizácie spoločenského konania.

Byrokratické organizácie sa vyznačujú:

1. práca v nich je podľa deľby práce na základe odborných znalostí
2. všetko je riadené podľa prísnej hierarchie, lenže inštrukcie stanovujú kto, komu, čo môže nariaďovať, kto má poslúchať a komu sa má zodpovedať
3. postup do vyššej funkcie je podľa prísne stanovených pravidiel a kritérií
4. všetky záležitosti sú vybavované podľa presne sformulovaných zásad. Na všetko existujú nariadenia.
5. o vybavených záležitostiach sú zhotovované dokumenty
6. byrokrati pracujú v hlavnom pracovnom čase, za mzdu
7. byrokratické vzťahy sú neosobné

Sociologická charakteristika človeka, jeho potreby, záujmy, hodnoty

Človek – chápeme ho ako druhovú bytosť s tými vlastnosťami, ktorými sa odlišuje od ostatných zložiek skutočnosti, predovšetkým od ríše zvierat.

Znaky odlišnosti človeka od zvierat sú reč, myslenie, výroba pracovných nástrojov. Keďže človek myslí, má vedomie. Je schopný sebareflexie. Má svoje spomienky, vízie. Spomienky sú manipulovateľné. Človek vie smútiť, disponuje humorom, smúti nad smrťou blízkeho. Človek je zodpovedný za vývoj spoločnosti. Jedine človek je schopný vytvárať systémy. V porovnaní so zvieratami človek nie je natoľko agresívny ako zvieratá v rámci svojej skupiny. Človek si svoju agresiu dokáže naplánovať narozdiel od zvierat.

Indivíduum – tie vlastnosti, ktorými sa ľudia navzájom odlišujú od seba: vonkajšie, vnútorné, telesné ... Človek sa rodí ako indivíduum.

Osobnosť – jednotlivec (indivíduum) z hľadiska jeho začlenenia a funkčnosti v prírodnom a sociálnom svete. Osobnosťou sa človek nerodí, ale sa ňou stáva. Osobnosť ako bio-psycho-sociálna bytosť. Človek je výsledkom procesu socializácie. Človek sa formuje v procese socializácie. Socializačný proces je dlhodobý.

Základné štruktúrne zložky osobnosti:

1. motivačná zložka (sféra) osobnosti:

5. potreby – vyjadruje pocit nedostatku, vzťah závislosti osobnosti od jej životného a sociálneho postavenia, ktoré vyjadrujú podmienky jej existencie. Vzbudzujú jej aktivitu a vyvolávajú určité city.
6. záujmy – vznikajú ako dôsledok uvedomenia si (objektívnej) nevyhnutnosti. Potreby sú objektívne (závislé od našej vôle a záujmy sú subjektívne). Záujem obsahuje prvok objektívnej potreby, ktorú je treba primeraným spôsobom uspokojiť. Prvok subjektívneho spracovania tejto potreby to znamená jej poznanie a zhodnotenie. Prvok vôle uspokojiť danú potrebu. Záujmy sú tzv. vyššie potreby.
7. hodnoty – vyjadrujú špecifickú sociálnu určenosť rôznych objektov, javov okolitého sveta, v ktorom sa prejavuje ich pozitívny alebo negatívny význam pre jednotlivca, pre spoločnosť. Pri hodnotení posudzujeme čím sa nám veci alebo javy stali. Nepopisujeme ich vlastnosti, nekonštatujeme udalosti, ale posudzujeme ich dosah v našom živote. Každý človek má hodnotový systém.

2. realizačná (činnostná) zložka osobnosti:

8. sociálne postoje – neaktívna dispozícia osobnosti. Schopnosť, pripravenosť reagovať na určité situácie. Sú blízke k hodnotám

plnenia:

1. funkciu, ktorá uľahčuje orientáciu človeka v spoločnosti
2. postoj je výrazom spolupatričnosti s určitou sociálnou skupinou

Sociálny status – vyjadruje základný obsah sociálneho postavenia človeka vzhľadom na spoločenské činnosti, ktoré vykonáva. Status sa obyčajne skúma a posudzuje podľa pracovných a životných podmienok, výšky príjmu, prestíže a autority, spôsobu bývania, vlastníctva vecí.

Status:

1. sociálna pozícia (práva, výhody) – súhrn práv, ktoré skupina určila jednotlivcovi. Pozície vyjadrujú spoločenské postavenie jednotlivca, jeho konkrétnu situáciu v súhrne spoločenských vzťahov. Sociálna pozícia – základný pilier sociálnej štruktúry spoločnosti.
2. sociálna rola (povinnosti) – určuje štandard správania, ktoré skupiny od jednotlivca očakávajú

obsahuje:

1. očakávania skupín, podľa ich typov
2. predstavujú nositeľa rolí o jej naplnení
3. skutočný výkon

Prestíž – výraz spoločenského hodnotenia indivídua, povolania, profesie, ktorú vykonáva, je výrazom toho, aký má jednotlivec status danej spoločnosti, akú zastáva pozíciu, hierarchiu v spoločnosti.

Kritéria prestíže:

50. výška príjmu
51. moc – schopnosť vládnuť nad inými
52. dĺžka štúdia, ktoré bolo vynaložené na výkon profesie
53. spoločenská dôležitosť profesie

Sociálna mobilita a sociologické problémy migrácie

Sociálna mobilita je jav, kedy sa mení sociálna pozícia jednotlivca alebo rodiny, napríklad z roľníka sa stane robotník, z robotníka podnikateľ. Sociálnu pozíciu je možno určiť aj na základe príjmu, vzdelania, výhodnejšieho miesta bydliska, aj na základe osobnej úcty a prestíže. V tomto prípade za sociálnu mobilitu budeme považovať pohyb medzi týmito kategóriami.

Prechod z jednej pozície do druhej pozície nazývame sociálna mobilita.

Horizontálna mobilita – keď nedôjde k výraznej zmene sociálnej pozície napr. z robotníka sa stane roľník alebo naopak, z automechanika sa stane vodič.

Vertikálna mobilita – zostupný alebo vzostupný pohyb v rámci sociálnej hierarchie.

Otvorená spoločnosť – jednotlivec má otvorenú možnosť postupovať po stupňoch sociálnej hierarchie.

Intergeneračná mobilita – jav, keď sa sociálna pozícia niekoho zmení v porovnaní so sociálnou pozíciou jeho rodičov.

Intrageneračná mobilita – jav, keď niekto v priebehu sociálnej životnej dráhy postúpi z prvej sociálnej pozície do druhej.

Sociálna migrácia

Kým pojem sociálna migrácia je spojený s dynamikou sociálnej štruktúry, tak migrácia je chápaná ako dynamika obyvateľstva sídiel (miest a obcí). Migrácia je sťahovanie. Rozoznávame migráciu vnútornú (vo vnútri hraníc jedného štátu) a medzinárodnú. Zvláštny politický, ideologický podtext majú pojmy emigrácia (vysťahovalectvo), imigrácia (prisťahovalectvo).

Hlavné smery nelegálnej migrácie

1. Ázijská cesta (kopíruje hodvábnu cestu)
2. Balkánska cesta
3. Africká cesta

Existuje aj medzikontinentálna (zámorská) migrácia.

Rodina, spôsob života, voľný čas

Manželstvo a rodina – vo svetových kultúra existujú rôzne typy manželstiev:

1. monogamné – jeden muž a jedna žena
2. polygamné – jeden muž a viac žien

polyandria – jedna žena a viac mužov

3. skupinové manželstvá – viac mužov a viac žien
4. homosexuálne manželstvá

Rodina je spojená s manželskými zväzkami, ale o rodine hovoríme len vtedy ak okrem manželského páru sú tam aj deti alebo starí rodičia.

Štatistika pozná rôzne rodinné stavy:

1. slobodný (á) – najjednoduchší rodinný stav
2. ženatý, vydatá – keď žije so svojím manželom (manželkou) alebo žije mimo manžela (manželky) s iným (inou) a nie sú rozvedený
3. rozvedený (rozvedená) – môže žiť sám, alebo s niekým mimo manželstva
4. ovdovený (ovdovená)

Nukleárna rodina – tvorené rodičmi a deťmi

Rozšírené rodiny – širšia pospolitosť, ktorej členovia nemusia žiť v spoločnej domácnosti (starí rodičia, príbuzní)

Od rodiny je potrebné rozlíšiť pojem domácnosť. Skupina ľudí, ktorej členovia žijú spoločne, podieľajú sa na existenčných nákladoch, spoločne si užívajú výsledky svojej činnosti, môžu byt príbuzní, ale nie je to podmienkou (v bohatých rodinách do domácností patrí aj služobníctvo). Rodina je prvotnou inštitúciou. Rodina je malá sociálna skupina.

Spôsob života a jeho výskum

Spôsob života vyjadruje systém činností na uspokojovanie potrieb človeka alebo skupiny. Sledujeme aké činnosti ľudia vykonávajú, kde, kto sa ich zúčastňuje, prečo ich vykonávajú, čo pre nich znamenajú.

Životný štýl sa vzťahuje skôr k jednotlivcovi ako ku skupine.

Skúmanie životného štýlu:

1. spotrebiteľské zvyky domácností (strava, oblečenie, ...)
2. zariadenie bytu (nábytok, ...)
3. kultúra bývania (knihovňa, obrazy, ...)
4. materiálne prostredie (či má rodina vlastný rodinný dom, chatu, auto, ...)
5. činnosť v tzv. druhom hospodárstve (práca v záhrade, ...)
6. intelektuálne činnosti (sledovanie TV, čítanie)
7. rekreácia (výlety, dovolenky, ...)
8. zvyklosti (oslavy narodenín, večierky, ...)
9. intenzita medziľudských vzťahov (či majú ľudia známych, priateľov, ...)

Podľa zistených výsledkov je možno identifikovať nasledujúce skupiny životných štýlov a životných spôsobov:

1. elita (majú všetko k dispozícií)
2. intelektuálne orientované skupiny
3. rodinocentrické skupiny
4. skupiny napodobňujúce vyššie vrstvy spoločnosti
5. materiálne orientované skupiny

Sociálne normy, sociálna deviácia a kontrola

54. teoretické základy skúmania sociálneho poriadku

E. Durkheim

55. podľa jeho teórie, sociológia má skúmať sociálne fakty, t.j. akékoľvek spôsoby konania, ktoré môžu byť ustálené (menej ustálené), ktorých zdrojom je vonkajší nátlak na jednotlivca
56. spoločnosť chápal ako poriadok na ľudskej súdržnosti, solidarite
57. poriadok nie je samozrejmosťou, a ľudia si nutnosť poriadku uvedomujú len čiastočne
58. odchýlky noriem vedú k deviantnému správaniu
59. ľudia, ktorí porušujú sociálne normy sa tiež združujú – vzniká tzv. svet neporiadku

Sociálne normy

60. je záväzné a všeobecne formulované vyjadrenie požiadavky na konanie ľudí, ako výrazu kolektívnej skúsenosti členov konkrétnej society, organizácie alebo celej spoločnosti k určitým relatívne sa opakujúcim situáciám
61. každá spoločnosť má istú kolektívnu skúsenosť

1. sociálnou je iba taká norma, ktorá reguluje spoločnosť, alebo sociálne konanie
2. pre všetky sociálne normy je charakteristická všeobecnosť požadovaného očakávaného správania a konania
3. sociálna norma je záväzným imperatívnym vyjadrením požiadavky na správanie v rámci daného spoločenstva, resp. v rámci danej kultúry
4. dôležitým definičným znakom sociálnych noriem je sociálne donútenie a najvýraznejším prejavom sociálneho donútenia sú sankcie (negatívne, pozitívne)

delia sa na:

62. právne – sú tvorené súhrnom pravidiel a požiadaviek, ktoré vymedzujú a vyžadujú určité formy konania, od všetkých, ktorí žijú na území ohraničenom politickými hranicami daného štátu, a ktorí predvídajú presne stanovené sankcie pri ich porušení
63. mravné

Morálne normy

64. upravujú veľmi širokú oblasť morálnych vzťahov, najmä citových, ktoré nie je možné upravovať iným spôsobom
65. ich autorita je zaručená všeobecne prijatou predstavou o obsahu etických kategórií dobra a zla
66. nie všetko sa dá zakotviť do zákona
67. ideálne by bolo, keby medzi právnymi a morálnymi bol súlad

Sociálna kontrola – problémy deviácie a komformity

68. sociálny útvar vytvára obranný systém proti narušeniu sociálnych noriem – sociálna kontrola
69. jej najnápadnejšou súčasťou sú verejne uznávané postupy sebaobrany, hodnotenia závažnosti deviácie, odmeňovanie komformity a trestanie porušovania noriem
70. každé porušenie sociálnych noriem – deviácia (odchýlka od noriem)
71. komformita – isté podriaďovanie spoločnosti sociálnym normám
72. nonkomformita – neporuší sociálne normy, ale je nezvyklé (zafarbenie vlasov na zeleno)
73. sociálna anómia – stav spoločnosti charakterizovaný nedostatkom normatívnej regulácie (staré normy už neplatia a nové ešte neplatia)
74. pozitívna deviácia – také konanie, ktoré je v rozpore s antihumánnymi normami

Sociologické otázky kultúry a civilizácie

- sociologické chápanie kultúry – je jednou zo základných neoddeliteľných stránok spoločenského života