Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Hospodarska geografia

Poľnohospodárstvo (hog_rel2.doc)

11 Poľnohospodárstvo

Je činnosť, s ktorou sú spojené etapy rozvoja spoločnosti:

1. vedomé využívanie prírodných síl a zdrojov k uspokojeniu existenčných potrieb;
2. vznik a rozvoj spoločenských celkov (rod, kmeň);
3. poznávanie a prispôsobovanie vplyvom vonkajšieho prostredia;
4. postupné vytváranie a využívanie pojmu čas a priestor;
5. prvé zmeny v rozmiestnení hospodárstva spojené s postupným rozširovaním ekumeny (obývaná časť zemského povrchu)

Poľnohospodárstvo je odvetvím materiálnej výroby, ktorého produkty sú výsledkom procesu, pri ktorom spoločnosť bezprostredne pôsobí na prírodu.

Produkuje hlavne rastlinné a živočíšne produkty pre fyzickú existenciu populácie a suroviny pre priemysel (ich význam klesá v dôsledku rozvoja najmä chemického priemyslu).

Hodnotou svojej produkcie zaostáva za priemyslom, ale územne je rozšírenejším a rozhodujúcim úsekom národného hospodárstva v Afrike, v Ázii, v Latinskej Amerike. Najvyspelejšie poľnohospodárstvo majú krajiny západnej Európy, USA, Kanady a Austrálie.

V poľnohospodárskej výrobe, do ktorej zahŕňame i lesníctvo, rybolov a lov, je dosiaľ zamestnaná prevažná časť ľudí na svete, ale jej vývin, úroveň a spôsoby hospodárenia sú rôzne.

V poľnohospodárskej prvovýrobe stále pokračuje pokles počtu pracovných síl, hlavne v ekonomicky vyspelých krajinách (2-10% ekonomicky aktívneho obyvateľstva), v niektorých rozvojových krajinách presahuje aj 70% (priemer za Afriku a Áziu). Zvyšuje sa počet osôb zamestnaných pri spracovaní, skladovaní, doprave a odbyte poľnohospodárskej produkcie.

6. Produktivita (rentabilita) poľnohospodárskej výroby sa meria nákladmi vynaloženými na výrobu určitého množstva produktu.
7. Intenzita poľnohospodárskej výroby sa meria výnosmi kultúr a plodín na jednotku osevnej plocha a počtom úžitkových zvierat k rozlohe poľnohospodárskej alebo ornej pôdy. Všeobecne je možné povedať, že krajiny s rozsiahlym pôdnym fondom a vysokou produktivitou poľnohospodárskej výroby majú spravidla nižšiu intenzitu (USA, Kanada), naopak oblasti s obmedzenými možnosťami pôdneho fondu a vysokou hustotou osídlenia majú vyššiu intenzitu.
8. Ukazovateľom kvality poľnohospodárskej výroby je podiel rastlinnej a živočíšnej výroby na celkovej poľnohospodárskej výrobe. Prevaha živočíšnej výroby nad rastlinnou výrobou je ukazovateľom vyspelého hospodárstva. V modernom poľnohospodárstve väčšia časť rastlinnej výroby sa produkuje pre živočíšnu výrobu.

Zvláštnosti poľnohospodárskej výroby (PV)

9. PV pracuje so živými organizmami, ktoré sú viazané na podmienky vonkajšieho prostredia;
10. PV je viazaná na základný výrobný prostriedok – pôdu, ktorá svojou kvalitou, nepohyblivosťou, nerozmnožiteľnosťou a polohou ovplyvňuje jej výsledky;
11. V rastlinnej výrobe je typický plošný (areálový) charakter rozmiestnenia, bez ohľadu na úroveň agrotechniky, pretože rastliny potrebujú pre svoj rast určitý priestor;
12. Najmä v modernej živočíšnej výrobe prevažuje bodový (strediskový) charakter rozmiestnenia, pretože mobilné živé organizmy je možné sústrediť. Ak živočíšna výroba funguje na primitívnej krmovinovej základni alebo sa vyznačuje extenzívnym hospodárením, má plošný charakter rozmiestnenia.

Prírodné pásma a ich význam vo svetovom hospodárstve

Prírodné pásma predstavujú súbor prírodných podmienok k poľnohospodárskemu využitiu. Ich rozdielna kvalita súvisí s odlišnou polohou na Zemi, čo vytvára charakteristické usporiadanie ďalších prírodných zložiek (teplo, zrážky, pôdy, …). Spoločenské a ekonomické skutočnosti rozhodujú o zapojení jednotlivých pásiem do svetového hospodárstva.

Rovníkové pásmo

Podnebie: horúce, s malými ročnými a dennými výkyvmi a prebytkom zrážok

Pôdy: červenozem – chudá na živiny, málo humusu, bez hnojenia sa vyčerpáva po dvoch úrodách, uživiť sa môžu kultúry s hlbokými koreňmi

Vegetačná forma: prales s cennými drevinami (eben, mahagon, okume, …)

Plodiny: kakaové bôby, palma olejná, kokosové orechy, korenie, prírodný kaučuk; pre domácu sporebu – maniok, jamy, banány, ryža – nestačí kryť spotrebu

Subrovníkové pásmo (sever Latinskej Ameriky, India, Madagaskar)

Podnebie: obdobie dažďov (90% zrážok) a sucha (2 – 10 mesiacov) – vegetačný cyklus zastavený, zavlažovanie

Pôdy: gaštanové, najkvalitnejšie na riečnych náplavách, aj zavlažované

Vegetačná forma: najcennejšie v Západnej Indii (teakové drevo), savany

Plodiny: plantáže – kakao, káva, čaj, cukrová trstina, bavlník, juta, podzemnica olejná; pre domácu spotrebu – ryža, okopaniny

Tropické pásmo (20°-30°s. a j.š.)

Podnebie: výrazné sezónne výkyvy teplôt, nedostatok zrážok  pôda len v okrajových oblastiach a oázach

Plodiny: rastlinná výroba len so závlahami, extenzívna živočíšna výroba (Austrália – ovce), ďatlovník – potraviny, krmivo, vývoz; bavlník, podzemnica olejná; pre domácu spotrebu – pšenica, kukurica, jačmeň

Subtropické pásmo (30°-40°s. a j.š.)

Podnebie: dostatok tepla, v zime aj mrazy a 80% zrážok

Pôdy: žltozeme, červené – málo humusu, najúrodnejšie v náplavách

Vegetácia: krovinné porasty, lesy – korkový dub

Plodiny: olivovník, vinič, citrusy; bavlník, sója, pšenica – v Severnej Amerike

Mierne pásmo (40°- 65°)

Podnebie: sezónne rozdiely teplôt, najviac zrážok vo vegetačnom období

Pôdy: černozeme pri južnom okraji až po podzoly (najviac)  na severe

Vegetácia: lesy mierneho pásma, stepi

Plodiny: pšenica, jačmeň, kukurica, cukrová repa, zemiaky, sója, slnečnica, repka, ovocie, intenzívna živočíšna výroba

Pre pestovanie kultúrnych rastlín i pre chov dobytka sú najvhodnejšie oblasti stepí a saván. Stepi v Európe a v Ázii sú do značnej miery poľnohospodársky využívané, prérie a pampy v Amerike, savany v tropickej Afrike predstavujú ešte rezervu poľnohospodárskej pôdy. Rovnako púšte a polopúšte by bolo možné využívať po vybudovaní zavlažovacích systémov. Doteraz najmenší úžitok poskytujú tundry. Krátke leto, večne zamrznutá pôda, bažiny a rašeliništia a nedostatok tepla nedovoľujú zaviesť rastlinnú výrobu v širšom rozsahu. Mohli by byť základom pre chov sobov a kožušinovej zveri.

Typy poľnohospodárstva

13. intenzívne poľnohospodárstvo: vyznačuje sa pomerne vysokou potrebou ľudskej práce, vyžaduje i veľké investície a uplatňuje sa na malých plochách v husto osídlených oblastiach alebo v špeciálnych poľnohospodárskych odvetviach (záhradníctvo, zeleninárstvo, …)
14. extenzívne poľnohospodárstvo: v oblastiach prirodzene úrodných, pomerne krátko obrábaných, kde pri malej ľudnatosti je nadbytok pôdy. Hektárové výnosy sú nižšie, ale na veľkých plochách je rentabilné;
15. prímestské poľnohospodárstvo: v zázemí miest, produkuje predovšetkým rôzne druhy zeleniny, mlieko, hydinu, …
16. plantážne poľnohospodárstvo: v tropických a subtropických oblastiach, jeho typickým rysom je zameranie na jednu alebo niekoľko málo rastlinných kultúr pestovaných pre trh. Uplatňuje sa na veľkých plochách a využíva lacnú pracovnú silu domácu alebo dovezenú. Základné potraviny sa dovážajú zo zahraničia;
17. roľnícka malovýroba: málo špecializovaná, rastlinná výroba je dopĺňaná živočíšnou výrobou, produkcia pre rodinu, menej pre trh;
18. archaické poľnohospodárstvo: prevláda namáhavá ručná práca, produkty sú určené výhradne pre potreby roľníka a jeho rodiny.

Rastlinná výroba

S obrábaním pôdy a sejbou obilnín sa začalo v mladšej dobe kamennej (neolite). Na západe Starého sveta bola civilizácia založená na pestovaní pšenice a jačmeňa, ázijské civilizácie boli založené na prose a ryži. Ich kultivácia sa však začala neskôr ako pri pšenici a jačmeni. Centrum šírenia kultúrnych rastlín v Eurázii zahrňuje Malú Áziu, Zakaukazsko, Irán a Turkménsko; vo zvyšku sveta Egypt, Palestína, Sýria. Pestovanie obilia umožnilo, že jeden človek uživil aj viac domácností a uvoľnil časť populácie pre ďalšiu činnosť (prácu). Preto nazývame prechod človeka – lovca k usadlému poľnohospodárovi neolitickou revolúciou.

Základom je poľnohospodárska pôda, ktorá sa delí na:

19. ornú – patrí sem pôda. na ktorej sa nepestuje určitá rastlina dlhšie ako tri roky;
20. s trvale trávnatými porastami – plochy trvale pokryté trávou, teda prirodzené i umelé trávnaté porasty využívané ako lúky a pasienky, prípadne hospodársky nevyužívané, alebo využívané len občas;
21. s trvalými kultúrami  - zaberajú tie isté plochy počas dlhšieho obdobie (chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhradky, plantáže kávy, čaju, kakaa, cukrovej trstiny, bavlníka, …).

Úlohou rastlinnej výroby je pestovanie plodín, ktoré zabezpečujú výživu obyvateľstva, krmivo pre hospodárske zvieratá a suroviny pre priemysel. Mnohé z nich možno použiť na všetky tri účely (repy, zemiaky, …).

Hospodársky najdôležitejšou skupinou sú obilniny (pšenica, ryža, kukurica, jačmeň, ovos, proso, cirok). Majú veľkú nutričnú hodnotu, pokrývajú 50 – 60% priemernej energetickej spotreby svetovej populácie. Sú dobre dlhodobo skladovateľné, preprava na veľké vzdialenosti je s malými stratami. Ich podiel na výžive sa pohybuje od 15% v Austrálii a Oceánii po 65% v Ázii.

Najdôležitejšie miesto vo výžive má pšenica a ryža.

Pšenica, kukurica a ryža (80% obilia) majú najväčší podiel na raste úrody.

        Obilniny prevažujúce vo výžive vo vybraných oblastiach:

22. vyspelé štáty – pšenica
23. Stredná Amerika – kukurica
24. Afrika – cirok, proso, kukurica
25. Ázia - ryža

Vo vyspelých krajinách sa viac ako polovica produkcie obilnín používa ako krmivo.

Najväčšiu nadprodukciu pšenice majú USA, Kanada, Argentína, Austrália, Francúzsko. Stali sa hlavnými exportérmi obilnín. Tvoria spolu s Ukrajinou, Kazachstanom, východnou  Čínou a indickými nížinami hlavné obilné komory (obilnice) sveta – prebytkové oblasti obilia.

Pšenica má najväčšiu dynamiku v rozširovaní osevných plôch, v hektárových výnosoch, v postavení vo svetovom obchode. Celkový areál vyšľachtených odrôd zahŕňa všetky obývané kontinenty. Úroda sa zberá po celý rok. Objemom produkcie vedie Európa pred Áziou.

Ryža je druhá najdôležitejšia plodina vo výžive obyvateľstva sveta, najmä vo východnej, juhovýchodnej a južnej Ázii. Poznáme dva druhy ryže:

26. bahenná: zaplavená pôda, majú výkyvy teplôt, dve úrody ročne;
27. horská: nižšia teplota pre pestovanie, zrážky sú závlaha.

Najväčší producenti: Čína (1/3), India (1/5), Indonézia (1/10).

Vývozcovia: 2/3 vývozu ryže pochádza z Ázie, Čína, Thajsko, Barma, Japonsko

Dovozcovia: Malajzia, Indonézia, Singapúr, Bangladéš

Ryža sa pestuje aj v Brazílii (stala sa hlavnou obilninou), Egypte, v USA v okolí Mexického zálivu, v Európe v Taliansku, Španielsku a Francúzsku.

Kukurica je najvýznamnejšia kŕmna plodina, z Ameriky do Európy bola privezená v 16.storočí. Producenti a exportéri: USA a Latinská Amerika  vývoz do západnej Európy

Pre výživu: raž, jačmeň, proso, pohánka

Zemiaky – okopanina, nenáročné na pôdu, pestované v miernom a subtropickom pásme Európy, USA a Číny. Vytvárajú krmovinovú základňu aj v oblastiach s nepriaznivými prírodnými podmienkami. Ich pestovanie je ovplyvnené náročnosťou na živú prácu (při jarnej sadbe), prepravujú sa menej efektívne ako obilniny. Majú všestranné využitie: výživa, výkrm ošípaných, surovina pre priemysel (škrob, lieh). Producenti: Rusko, Čína, Poľsko, Ukrajina, USA, India, Nemecko, Bielorusko, Holandsko

Maniok (kasava) – rovníková oblasť, jamy – Afrika, bataty – Čína (rýchlo degenerujú mimo pôvodných oblastí)

Technické plodiny pre výživu

Pre výrobu cukru:

28. cukrová repa – v miernom pásme v Európe, Ázii a Severnej Ameriky; zbytky po spracovaní sa využívajú ako krmivo (kombinácia s intenzívnou živočíšnou výrobou). Pestovanie, náročné na pracovné sily, je vo vyspelých krajinách plne mechanizované;
29. cukrová trstina – viacročná plodina v teplých vlhkých oblastiach Brazílie, Kuby, Mexika, Indie, Číny, JAR, vyššia hektárová výnosnosť ako pri cukrovej repe (27 ton/ha  4 – 5 ton / ha), vyrába sa z nej 70% celosvetovej produkcie cukru. Tradičný spôsob zberu (ručné sekanie a čistenie) si vyžaduje veľké množstvo pracovných síl. Ide o jednorázovú potrebu, ktorá sa nedá rozložiť na dlhšie časové obdobie.

Pre výrobu oleja:

30. Sója – najdôležitejšia olejnatá plodina vo výžive obyvateľstva. Obsahuje veľa bielkovín, tukov, minerálnych látok, cukor, škrob. Jej význam prudko rastie, pestovanie sa rozširuje;

Najvýznamnejší producenti: USA, Brazília, Čína, Argentína, India, Kanada, Indonézia

31. slnečnica (najkvalitnejšia olejnatá rastlina mierneho pásma), olivy (Stredomorie), palma olejná (rovníková oblasť), podzemnica olejná, repka olejná

Plantážne plodiny

Banány – rovníkové a subrovníkové pásmo

Producenti: India, Brazília, Ekvádor, Filipíny, Čína, Indonézia, Kostarika, Kolumbia, Mexiko

Exportéri: Kostarika, Panama, Honduras, Ekvádor

Citrusy – subtropické pásmo

Producenti: Brazília, USA, Čína, Španielsko, Mexiko, India, Taliansko, Irán, Egypt, Pakistan, Grécko, Maroko

Pochutiny (pre nápoje)

Čajovník – sa pestuje v monzúnových oblastiach s dostatkom vlahy. Ide o odbor poľnohospodárstva náročný na pracovná silu. Má plantážny charakter. Vyrába sa čaj čínsky a čaj indický (asámsky), ktorý sa dováža do Európy vo väčšom množstve a paraguajský čaj (maté) obľúbený v Latinskej Amerike

Producenti: India, Čína, Srí Lanka, Keňa, Indonézia

Kávovník – sa pestuje v tropických oblastiach s dostatkom vlahy v období rastu a so suchým obdobím počas dozrievania. Má plantážny charakter. Pochádza z Etiópe, poznáme dva druhy: kávovník arabský a kávovník liberský. V arabských krajinách sa pestuje už len v Jemene. Viac ako 60% produkcie pochádza z Latinskej Ameriky: Brazília, Kolumbia; Indonézia, Mexiko, Etiópia, Uganda

Kakaovník – pochádza z Mexika, vyžaduje teplo a vlahu, väčšina produkcie pochádza zo západnej Afriky: Pobrežie Slonoviny, Ghana, Nigéria

Chmeľ – sa pestuje v chránených nížinách mierneho pásma – Európa (Nemecko), Severná Amerika (USA)

Vinič – subtropické a mierne pásmo Európy (Stredomorie) a Ameriky

Technické plodiny pre ľahký priemysel

Spoločným znakom týchto plodín je ich nepotravinársky charakter. Majú veľké požiadavky na priemyselné zušľachtenie a spracovanie pred finálnym použitím. Sú to typické trhové produkty, podiel vývozu sa pri jednotlivých druhoch pohybuje od 30% (bavlník) po 80% (kaučukovník). Pestovanie je sústredené do pomerne malých špecializovaných oblastí s veľmi výhodnými prírodnými a spoločensko – ekonomickými predpokladmi. Sú náročné na ľudskú silu.

Bavlník – najdôležitejšia vláknitá plodina, vyžaduje suché a teplé podmienky v období kvitnutia a dozrievania, vo vegetačnom období sa často zavlažuje, preto sa pestuje v oblastiach s dostatkom slnečného svitu: Čína, USA, India, Pakistan, Uzbekistan, Turkmenistan, Brazília, Austrália, Egypt

Priemyselné spracovanie bavlníka sa stalo v prvej etape industrializácie dôležitým prvkom vo väčšine krajín. Bavlna sa stala aj napriek nákladom na dopravu najlacnejšou textilnou plodinou. Pestovanie bavlníka je náročné na pracovné sily.

Ľan, konope, juta (Bangladéš, India), sisal (Latinská Amerika), kenaf (Thajsko), ramie (čínska tráva), kapok, koir

Kaučukovník – pestuje sa vo vlhkých rovníkových a subrovníkových oblastiach. Zbiera sa z neho šťava (latex). Najväčší producenti: Brazília, juhovýchodná Ázia: Indonézia, Malajzia, Thajsko, sú to zároveň aj najväčší vývozcovia, lebo až na výnimky ho nespracovávajú.

Tabak – pestuje sa najmä v miernom a subtropickom pásme. Pestovanie, zber a prvotné spracovanie listov sú náročné na ľudskú prácu. Najvýznamnejší producenti: USA, Brazília, Argentína

Liečivé rastliny

Chinovník – horký prášok (chinín): Jáva, Sumatra, Srí Lanka, najúčinnejší prostriedok pri liečení malárie

Gafrovník – východoázijské pobrežie, Čína, Vietnam: gáfrový olej, z ktorého sa oxidáciou získa gáfor, ktorý sa využíva v zdravotníctve a chemickom priemysle

Chinín aj gáfor sa už vyrábajú aj umelo.

Korenie

Predmetom svetového obchodu je len niekoľko druhov tropického korenia

Čierne a (biele) korenie – 3/4 produkcie pochádza z Indie, Malajzie, Indonézie a Filipín

Vanilka – tropická Južná Amerika a Mexiko, Madagaskar

Škorica – sušená kôra vetví škoricovníka: Srí Lanka, Čína

Paprika – mierne pásmo

Kvetiny

Orchidea – tropické pásmo

32. subtropické pásmo: rastliny pre výrobu éterických olejov a substancií: ruže, levanduľa, jazmín (stredomorská oblasť)
33. mierne pásmo: hyacinty, tulipány - Holandsko

Živočíšna výroba

Zaisťuje potraviny bohaté na bielkoviny (mäso, mlieko, vajcia) a ťažnú silu na poľné práce a dopravu v poľnohospodárskych oblastiach (jazdecké a ťažné kone), časť produkcie sa využíva v priemysle (kože, kožušiny, kosti, vlna, prírodný hodváb, perie) a časť zostáva a využíva sa ako krmivo alebo hnojivá.

Živočíšna výroba sa podieľa na celosvetovej poľnohospodárskej výrobe približne tretinou, vo vyspelých krajinách 2/3  prevláda intenzívny maštaľný chov, skrmuje až 70% produkcie obilnín.

Rozmiestnenie živočíšnej výroby je ovplyvnené krmivovou základňou a spotrebou.

Extenzívny chov

34. kočovné pastierstvo: je najextenzívnejší typ živočíšnej výroby. Vznikol v južných (bez snehovej prikrývky) a rozšíril sa do severnejších krajov
35. polokočovný chov: pastieri doprevádzajúci stáda vytvárajú zároveň určitú zásobu krmiva na obdobie zimy a sucha, budujú prístrešky pre dobytok
36. transhumancia: pravidelný presun stád medzi nížinnými a horskými oblasťami (ovce)
37. moderný extenzívny chov: na prirodzených pastvinách (prérie, pampy, savany)

Intenzívny chov

38. chov alpského typu: dobytok je v lete vyháňaný na alpské lúky, v zime je ustajnený v údolí
39. intenzívny chov stajňový: v Európe, doplňuje rastlinnú výrobu
40. stajňový chov dobytka ako špecializované odvetvie: vysoká produkcia počas celého roka, vyššie využívanie strojov a menej ľudskej práce

Chov hovädzieho dobytka

Je najrozšírenejší, zabezpečuje približne 90% svetovej spotreby mlieka a 1/3 mäsa. Najväčší producenti: India, Brazília, USA, Čína

Mäso na vývoz: Austrália, Nemecko, Francúzsko, USA, Holandsko, Írsko

Mliečne hospodárstvo: Európa, Severná Amerika, Nový Zéland

Dobytkárske oblasti sveta:

- USA a Kanada – najväčšia oblasť; juhoamerické pampy (Argentína, Uruguaj, Brazília, Paraguaj), Austrália a Nový Zéland, Afrika (JAR), Európa

Chov ošípaných

Zabezpečuje 2/5 mäsa, rozšírený v miernych až chladných podmienkach, na husto osídlených územiach s vysokým podielom ornej pôdy (kukurica, zemiaky)

Producenti: Čína, USA, Rusko, Nemecko

Islam zakazuje používať bravčové mäso (aj z hygienických a zdravotných dôvodov

Chov oviec – extenzívne hospodárstvo, 2 oblasti:

41. stredné zemepisné šírky dobre zásobené vlahou: Európa, Nový Zéland, Argentína, Uruguaj
42. oblasti so suchou klímou: Austrália, Čína, India, Irán

vlna: Austrália, Nový Zéland, Čína, Rusko, Kazachstan, Argentína

mäso: Austrália, Nový Zéland

Chov hydiny

43. drobnochov
44. hydinové farmy vo všetkých hospodársky vyspelých krajinách sveta (najmä USA, Kanada, Európa, Čína – vajcia, mäso)
45. husi, kačice, morky (sezónny pokrm, napr. Vianoce)

Chov ťažných zvierat

Kôň (ťažné a jazdecké zviera), osol, mul, ťava

Jak (Nepál), lama (Andy), slony (južná Ázia), soby, psy (polárne oblasti)

Chov priadky morušovej

Zámotky (kokony) poskytujú vlákna pre výrobu prírodného hodvábu: Japonsko, Čína

Rybolov

Pripomína ťažbu obnoviteľných zdrojov. Takmer 2/3 rýb sa živí planktónom, necelú 1/3 tvoria dravci, zvyšok je bentos (organizmy na morskom dne). Viac ako 90% úlovkov sa získava na necelých 20% rozlohy svetového oceána.

Veľké rybolovné oblasti sú miesta studených prúdov a stretávania teplých a studených morských prúdov: andské štáty (vzostup hlbinných vôd), západ USA (Kalifornský prúd), Newfoundland (Labraborský a Golfský prúd), Japonsko (Kurošio + Ojašio), Afrika, Austrália

Rozsah zdrojov podľa oblastí kolíše následkom prirodzeného prírastku a migrácie rýb – zmena teploty, salinity, morské prúdy, znečistenie, intenzita lovu.

Podľa Konvencie o morskom práve (1982) môžu pobrežné štáty využívať všetky zdroje v 200-míľovom hospodárskom pásme.

Ryby: tresky, slede, sardinky, makrely, tuniaky tvoria 70% morských úlovkov

2/3 celkového úlovku pripadá na oblasti:

46. SZ Atlantik – od Biskajského zálivu k Maroku a k západnému pobrežiu Veľkej Británie a Írska, k Dánsku, pobrežie Nórska, Islandu;
47. SZ, Z, JV Pacifik – od San Francisca po Peru a Chile

Sladkovodný rybolov predstavuje 10% celkovej produkcie rýb, najmä v J, JV, V Ázii je rozšírený aj chov rýb.

Lovci: Japonsko, Rusko, ……Čína, USA, Chile, Peru, Nórsko, India

Spracovanie rýb sa orientuje do blízkosti zdrojov, do prístavov a na lode (plávajúce základne). Približne 1/4 úlovkov prichádza na trh v čerstvom stave. Ryby sa spracovávajú mrazením (1/3 upravených rýb), sušením, solením, údením (1/5) alebo konzervovaním (1/5).

Hlavnou vývoznou i dovoznou oblasťou rýb je Európa.

Lov veľrýb je prerušený od 80.rokov 20.st. – z veľrýb sa stal takmer vyhynutý druh. Lov je povolený len na vedecké účely.

Poľnohospodárstvo SR

Poľnohospodárske výrobné typy

Nadmorská výška, členitosť, zrážky, teplota, pôdny typ a druh, rastlinná a živočíšna výroba

1. Kukuričný VT: 37% z výmery poľnohospodárskej pôdy, do 200 m n.m., 9-10°C, suché podnebie do 500 mm/rok, černozeme, hnedozeme, čiernice

Náročné kultúry: kukurica na zrno, pšenica, jačmeň, olejniny, cukrová repa, zelenina, vínna réva, lucerka, odlesnené územie

Podunajská, Východoslovenská nížina, Juhoslovenská kotlina

2. Repársky VT: 13,6%, mierne zvlnené pahorkatiny do 350 m n.m., 8-9°C, 600 mm/rok, hnedozeme

Cukrová repa, pšenica, jačmeň, kukurica, zelenina, ovocie, lucerna, ďatelina, malé lesné remízky

Juhoslovenská, Košická kotlina, Považské podolie

3. Zemiakársky VT: 15,1%, 350-600 m n.m., 7-8°C, 700-800 mm/rok, kambizeme, lúky a zalesnené oblasti

Zemiaky, raž ovos, kŕmna repa, kŕmne miešanky, nenáročné ovocie

Spiš, Šariš

4. Zemiakársko-ovsený VT: 9,5%, 400-550 m n.m., 6,7-7,5°C, nad 700-800 mm/rok, kambizeme, viac ako polovicu územia vypĺňajú lesy, lúky a pasienky
5. Horský VT: 24,6%, nad 500 m n.m., nad 800 mm/rok, menej ako 6,5°C, lesy, lúky a pasienky

Raž, ovos, zemiaky, ľan, kŕmne zmesky a okopaniny, ďateľoviny

Súvislá oblasť v strede a na severe SR

Horná hranica poľnohospodárstva v SR siaha do 1000 m n.m., tam, kde je priaznivá expozícia do 1100 m n.m. pasením sú občasne využívané i hole až do 2000 m n.m.

Podľa terénneho výskumu poľnohospodárskych pôd bola SR rozdelená do 63 bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek, ktoré boli zaradené do 6 skupín. Každá obec je zaradená ako celok.

12 Doprava

Je cieľavedomé premiestňovanie nákladov a osôb v priestore. Je to súhrn činností, ktorými sa uskutočňuje pohyb dopravných prostriedkov po dopravných cestách a premiestňovanie osôb a vecí dopravnými prostriedkami a dopravnými zariadeniami,

Doprava predstavuje malú časť svetového hospodárstva. Zamestnáva 3-4% EAO. Jej význam odpovedá celkovému hospodárskemu postaveniu krajiny, intenzite jej vnútorných a vonkajších územných ekonomických zväzkov. Ročne doprava spotrebuje 1/4 svetovej ťažby palív, 1/3 elektrickej energie a kovov.

Vývoj základných druhov dopravy

Najstarším druhom dopravy je suchozemská doprava. Začiatok ľudskej existencie sprevádzali vyšliapané chodníky, ktoré vo veľkej miere  záviseli od vlastností povrchu. Po chodníkoch sa premiestňovali osoby, ale aj náklad, ktorý prenášali. Neskôr bola využívaná sila zvierat, dvoj a štvorkolesové vozy.

Cesty viedli po vyvýšeninách, stretávali sa pri brodoch cez rieky alebo v lesoch. Rozvoj obchodu a vojny mali výrazný vplyv na budovanie ciest v Perzii, Indii, Číne i Rímskej ríši.

V staroveku vplyvom spoločnej deľby práce nastal výrazný rozvoj obchodu. Dopravnými cestami sa stávajú aj vodné toky, sú budované prieplavy. K dopravným prostriedkom pribúdajú plte, vydlabané kmene, lode. V Číne bol vybudovaný Veľký cisársky prieplav, ktorý slúži dodnes. Féničania a Gréci rozvíjali námornú dopravu v pobrežných oblastiach Stredozemného a Červeného mora. Suchozemské cesty sa začali spevňovať, neoddeliteľnou súčasťou dopravných prostriedkov sa stáva voz.

V stredoveku dochádza k úpadku dopravy, s výnimkou námornej, ktorá sa rozvíja i mimo Európy. Obchodné cesty vedú väčšinou v smere sever – juh.

V 15.storočí dochádza k významným geografickým objavom, rozvíja sa námorný obchod.

16.storočie sa vyznačuje výstavbou suchozemských ciest z vojensko-strategickým významom. V Európe sa budujú umelé vnútrozemské vodné cesty.

18.storočie predstavuje začiatok rozvoja železničnej dopravy. Vynálezom parného stroja sa dostáva do popredia nový dopravný prostriedok – vlak. V roku 1825 bola uvedená do prevádzky prvá verejná železničná parná dráha na svete v Anglicku medzi mestami Stockton a Darlington.

V 19. a 20.storočí vynájdením výbušného motora sa rozvíja ďalší dopravný prostriedok – automobil. Výrazným počinom pre rozvoj automobilizmu bolo zavedenie automatizácie do výrobného procesu v továrňach Henryho Forda. Výrobou prvých lietadiel ľudstvo začína ovládať aj vzdušný priestor.

Po druhej svetovej vojne sa v leteckej doprave začínajú používať prúdové motory, v námornej doprave atómový pohon. Najmä pre transport palív sa rozvíja potrubná doprava. Ľudstvo začína prenikať aj do vesmíru.

Doprava vytvára predpoklady a podmienky priestorového rozdelenia práce vo vnútroštátnom a medzinárodnom meradle. Prevažne líniový charakter dopravy sa líši od bodového (strediskového) charakteru v priemysle a areálového (plošného) v poľnohospodárstve.

Na líniách sa vytvára vlastná „práca“ dopravy, ktorá sa meria výkonom (t/km alebo os/km). V miestach, kde sa „lámu“ prepravné prúdy (v prístavoch medzi pevninskou a námornou dopravou, v prekladiskách medzi rôznou pevninskou dopravou) prevažuje bodový (strediskový) charakter rozmiestnenia, tu je sústredený objem prepravy vykazovaný „obratom“ v tonách.

Medzi základné lokalizačné činitele patrí:

1. rozmiestnenie výrobných síl v určitej oblasti;
2. úroveň rozvoja hospodárstva a jeho odvetví;
3. bilancia výroby a spotreby územia;
4. intenzita vzájomných zväzkov medzi priemyselnými centrami a ekonomickými oblasťami;
5. pri osobnej doprave charakter osídlenia, nerovnomernosť rozmiestnenia obyvateľstva.

Podľa predmetu dopravy poznáme:

6. nákladnú dopravu – premiestňuje náklady surovín z miest ich ťažby k výrobcovi a výrobky k spotrebiteľovi;
7. osobnú dopravu – premiestňuje osoby do zamestnania, za službami, rekreáciou a zabezpečuje prepravu pre individuálne potreby obyvateľstva.

Podľa charakteru prostredia delíme dopravu na:

8. pevninskú (suchozemskú a vodnú);
9. námornú;
10. vzdušnú.

Podľa druhu použitej dopravnej cesty:

železničná, cestná, vnútrozemská vodná, potrubná, námorná, letecká, špeciálne druhy dopravy.

Podľa vzťahu dopravy k určitému územiu delíme dopravu na:

11. vnútornú;
12. vchádzajúcu (cieľovú);
13. vychádzajúcu (zdrojovú);
14. tranzitnú.

Podľa miestneho rozsahu delíme dopravu na:

15. vnútroštátnu         -    miestnu
16. vnútrooblastnú
17. medzioblastnú
18. zahraničnú                -     medzinárodnú
19. samotnú zahraničnú
20. peážnu.

Dopravná sieť je sústava dopravných ciest, ktoré spojujú množinu miest na zemskom povrchu. Môžeme ju analyzovať z hľadiska:

1. statického – štruktúra dopravnej siete;
2. dynamického – vývoj dopravnej siete v istej oblasti v istom období.

Statické hľadisko:

1. Odchýlka ťahu dopravnej siete (deviatilita) vyjadruje odlišnosť od priamočiareho spojenia medzi miestami, ktoré sú dopravnou sieťou spojené. Vyjadruje sa deviatilitou, ktorá je podielom skutočnej dĺžky trasy k priamočiaremu spojeniu. Čím je deviatilita vyššia, tým väčšia je odchýlka ťahu dopravnej siete od priamočiareho spojenia. Na deviatilitu vplývajú prírodné prekážky (bariéry), veľkosť a význam sídiel.
2. Hustota dopravnej siete je vyjadrená pomerom počtu kilometrov dopravnej siete istého druhu na 100 km2 plochy určitého regiónu. Závisí od rozmiestnenia výrobných síl, činností, ľudnatosti regiónu. Čím väčšia je ekonomická aktivita oblasti a čím vyššia je ľudnatosť, tým vyššia je často i hustota dopravnej siete.
3. Spojitosť dopravnej siete vyjadruje stupeň, v akom je možné priame spojenie jednotlivých miest siete s ostatnými miestami siete.
4. Hierarchické usporiadanie dopravnej siete.

Dynamické hľadisko predstavuje 4 fázy vývoja dopravnej siete:

1. iniciačná, 2. intenzifikačná, 3. integračná, 4. selekčná.

Železničná doprava

Uplatňuje sa najmä v preprave nákladov (surovín) na stredné a veľké vzdialenosti. Jej rozmiestnenie ovplyvňujú najmä prírodné podmienky a hospodárske potreby.

Udržuje si mimoriadny význam v transkontinentálnej doprave (USA, Rusko, Čína, India).

V hospodársky vyspelých krajinách sa modernizuje železničná doprava (elektrifikácia, automatizácia), rušia sa málo využívané trate a zosilňujú sa výkony na niektorých hlavných tratiach (magistrály).

Budujú sa rýchle prímestské železničné trate v aglomeráciách a superrýchle ťahy (200-300 km/h) spájajúce centrá (TGV vo Francúzsku, Hikari v Japonsku, rýchlovlaky v Nemecku, USA).

Odstraňujú sa spomaľujúce úseky (trajekty) výstavbou podmorských tunelov (Eurotunel pod prielivom La Manche spájajúci Francúzsko s Veľkou Britániou, tunel spájajúci japonské ostrovy Honšú a Hokkaido).

V rozvojových krajinách Afriky, Latinskej Ameriky a južnej Ázie železničná doprava slúži prevažne na prepravu osôb, jej význam vzrastie po dobudovaní železničnej siete. Hustota železničných tratí úzko súvisí s hospodárskou vyspelosťou krajiny.

Najvyššiu hustotu železničných tratí (v km/100 km2) má Belgicko (15), Nemecko (14), veľká Británia (12).

Cestná doprava

Je najrýchlejšie sa rozvíjajúci druh dopravy vďaka svojej pružnosti, schopnosti bezprostrednej prepravy z východiska na miesto určenia.

Uplatňuje sa v preprave nákladov a osôb na kratšie vzdialenosti.

Cestná sieť má rôznu kvalitu. Jej rozmiestnenie je ovplyvnené najmä spoločensko - ekonomickými vzťahmi (skladba a územné usporiadanie hospodárstva). Prírodné podmienky sa uplatňujú najmä v členitých oblastiach. Vo vyšších nadmorských výškach sú nutné nákladné zariadenia zabezpečujúce cestné teleso. Viac ako 50% svetových ciest je vybudovaných v Severnej Amerike a západnej Európe. Vybavenosť automobilovým parkom je celosvetovo nerovnomerná.

Vývoj cestnej siete smeruje k skvalitňovaniu , k výstavbe diaľnic, rastu počtu dopravných prostriedkov, rozvoju diaľkovej dopravy.

Pre  vyspelé krajiny je charakteristický hromadný presun obyvateľov automobilmi na stredné a veľké vzdialenosti, medzi aglomeráciami a rekreačným zázemím, do teplejších oblastí.

Potrubná doprava

Uplatňuje sa pri preprave ropy, plynu a tekutých materiálov. Najväčšie a najpočetnejšie sú vývozné terminály v Saudskej Arábii. V dovozných krajinách potrubia začínajú v prístavoch a smerujú k spracovateľským závodom vo vnútrozemí. Transkontinentálne ropovody a plynovody sú vybudované na Aljaške, na západnej Sibíri, v strednej Ázii, v okolí Perzského zálivu. Najhustejšia sieť potrubnej dopravy je vybudovaná v USA a západnej Európe.

Vnútrozemská vodná doprava

Slúži na prepravu tovarov veľkých objemov (uhlie, ropa, rudy, stavebný materiál, drevo). Veľký objem vnútrozemskej vodnej dopravy majú rozľahlé krajiny (Rusko, Kanada, USA). Vysoký podiel v preprave nákladov tvorí v Holandsku, tropickej Afrike, Latinskej Amerike, juhovýchodnej Ázii. Najväčší systém vnútrozemskej vodnej dopravy tvoria Veľké jazerá a Rieka sv. Vavrinca v USA a Kanade, v Európe rieky Rýn, Dunaj, Labe, Odra, Volga, v Južnej Amerike Parana, Amazon, Orinoco, v Ázii Indus, Ganga, Mekong, v Afrike Kongo, Níl, Niger, Zambezi.

Námorná doprava

Uplatňuje sa pri preprave nákladov, materiálov s veľkým objemom na veľké vzdialenosti. V prímorských krajinách sa uplatňuje pobrežná plavba – kabotáž aj na prepravu osôb. Najviac námorných liniek je v Atlantickom oceáne. Najväčšie flotily majú Libéria, Japonsko, Veľká Británia, Grécko, Nórsko. Najväčšie prístavy sú Rotterdam, Singapur, Kóbe.

Letecká doprava

Zabezpečuje rýchlu prepravu osôb na veľké vzdialenosti. Najvýznamnejšie trasy smerujú cez Atlantický oceán medzi Európou a Severnou Amerikou a medzi Severnou a Latinskou Amerikou. Polovica svetových výkonov pochádza z USA, Európy a Ruska.

Špeciálne druhy dopravy

Uplatňujú sa v oblastiach s osobitným hospodárskym využívaním alebo v extrémnych prírodných podmienkach. Sú to úzkokoľajné železnice, visuté lanovky, pásová doprava, ťažné zvieratá, nosiči.

Dopravné oblasti

21. oblasti s modernou technikou: Európa, juh Kanady, USA, Japonsko, východ Austrálie, Nový Zéland, juh Afriky;
22. s veľkým podielom jednoduchej miestnej dopravy: hustá sieť železníc a ciest, využíva sa sila ľudí a zvierat – Afrika, južná, juhozápadná, juhovýchodná Ázia, Latinská Amerika;
23. severné oblasti Kanady a Ruska: riedke osídlenie, územia sa využívajú na ťažbu dreva a surovín, z dopravných prostriedkov sa využívajú lietadlá, nákladné autá, sane, lode;
24. s dominujúcou riečnou dopravou: Amazon, Kongo;
25. takmer bez pozemnej dopravy: púšte, zaľadnené územie, vysoké pohoria.

Tendencie vývoja dopravy

1. Rast rýchlosti dopravných prostriedkov.
2. Zvyšovanie prepravnej kapacity dopravných prostriedkov.
3. Unifikácia dopravy (zjednocovanie dopravy) v oblasti technických a legislatívnych podmienok. Dochádza ku kontajnerizácii dopravy, pretože kontajnery sú stabilné obaly, ktoré sa môžu prepravovať všetkými druhmi dopravy. Tým sa urýchľuje preprava, čo je ekonomicky výhodnejšie a bezpečnejšie. V železničnej preprave je snaha v rámci kontinentov zjednotiť technické podmienky, vybudovať transeurópsku sieť železničných tratí, používať jednotné vlaky.
4. Koncentrácia prepráv na vybrané cestné komunikácie. Dochádza k technickému zdokonaľovaniu dopravných ciest, výsledkom je magistralizácia dopravnej siete územia (formujú sa cestné a železničné magistrály v krajinách, stavebnými parametrami prevyšujú ostatné, uskutočňuje sa na nich podstatný objem prepráv).
5. Znižovanie negatívnych vplyvov dopravy na životné prostredie. Doprava má priame a nepriame vplyvy na životné prostredie, má sa zabrániť šíreniu negatívneho vplyvu od zdroja (dopravnej cesty) k prijímateľovi (človeku).

Doprava Slovenska

Na Slovensku je 42 997 km ciest (2003), z toho diaľnice predstavujú 312,8 km, cesty I.triedy 3 334,7 km, cesty II.triedy 3728 km, cesty III.triedy 10 395 km a miestne komunikácie 25 219 km. Železničná ciest predstavuje 3 657 km, z toho úzkorozchodné trate 50 km a širokorozchodné trate 100 km. Splavných tokov máme 250,85 km.

Slovensko je vnútrozemský štát, ktorého územie je hornaté (hlavne stred štátu) a je pramennou oblasťou riek. Rieky, okrem Dunaja, nie sú využiteľné pre vnútroštátnu dopravu. Vzhľadom na rozmery štátu sa pre malé vzdialenosti nerozvíja vo veľkej miere vnútroštátna letecká doprava. Územie nemá nerastné suroviny pre rozvoj vnútroštátnej potrubnej dopravy (nezahrňujeme prepravu vody).

Konfiguráciu železničnej a cestnej siete ovplyvnilo množstvo činiteľov:

26. príslušnosť Slovenska k štátnym útvarom v čase výstavby železníc a ciest ovplyvnila priebeh komunikácií.

Do roku 1871 boli na Slovensku tri železnice: konská železnica Sereď – Trnava – Bratislava, Košice – štátna hranica s dnešným Maďarskom (s pokračovaním do Miškolca) a časť trate Viedeň – Budapešť od Devínskej Novej Vsi cez Bratislavu, Nové Zámky po Štúrovo. Po roku 1871sa začali budovať trasy smerujúce na Budapešť, bohumínska železnica spájajúca Horné Sliezsko s Maďarskom, považská železnica spájajúca Žilinu s Bratislavou a Budapešťou, železnica smer sever – juh cez Gemer do Budapešti, železnica Vrútky – Zvolen – Šahy. Minimálne množstvo železníc sa budovalo v smere západ – východ.

Po roku 1918 v rámci Československa sa dostali do popredia ťahy východ – západ, zdokonalila sa trať Košice – Žilina – Česká republika. Po druhej svetovej vojne táto trať slúžila najmä na zásobovanie nerastnými surovinami zo Sovietskeho zväzu. Trasa bola preťažená, pristúpilo sa k jej zelektrifikovaní a zdvojkoľajení. Na južný ťah sa zdvojkoľajnil, v súčasnosti to nie je veľmi potrebné. Prvá zdvojkoľajená trať bola Štúrovo – Bratislava – Kúty s pokračovaním do Břeclavi.

27. prírodné podmienky

1. reliéf : juhovýchodné a východné Slovensko má hustú pravidelnú dopravnú sieť. Stred Slovenska sa vyznačuje redšou dopravnou sieťou situovanou pozdĺž tokov;
2. riečna sieť: rieky nie sú veľkou prekážkou, keďže na území Slovenska sú najmä horné toky riek, nie je problém vybudovať krátke jednoduché mosty;
3. klimatické podmienky: majú minimálny vplyv;

28. konfigurácia sídelnej siete: najmä poloha dvoch centier – Bratislavy a Košíc zapríčinila diaľkové spojenie v smere východ – západ;
29. mimoriadna hospodárska aktivita, ktorá bola alebo je na určitom území spôsobuje vybudovanie rozvinutejšej dopravnej siete alebo rozvoj špeciálnych typov dopravy (Vysoké Tatry – hustá sieť železníc – TEŽ; Gemer, Banská Štiavnica, Horehronie)

Tendencie vývoja dopravy v SR po roku 1989

Po prechode na trhovú ekonomiku si dopravný systém vyžaduje radikálne zmeny.

1. Zmena v rozložení prepráv medzi železničnou a cestnou prepravou: presúva sa objem prepráv nákladov i osôb zo železníc na cestné komunikácie.

Železničná doprava (množstvo prepraveného tovaru):

1970 – 104,059 mil. t, 1975 – 122,614; 1985 – 128,416; 1988 – 132,023; 1990 – 117,237; 1992 – 76,123;  1994 – 58,953

Preprava osôb: 1980 – 137,518 mil.; 1988 – 125,374; 1995 – 89,471

Pokles sa udial v priebehu veľmi krátkej doby (5-6 rokov), kým v krajinách západnej Európy to trvalo i 20 rokov. Železničné trasy však zostali v rovnakom rozsahu, rovnako aj počet zamestnancov.

2. Prudký nárast počtu osobných automobilov v cestnej doprave spôsobilo prudké zvýšenie intenzity automobilov na cestách. Cestná sieť nebola pripravená na takéto nároky. Dôsledkom rastu počtu automobilov je aj statická doprava – „garážovanie“ na cestách, auto je v pohybe len 5 - 6 % času v roku.

13 Zahraničný obchod

Je neoddeliteľnou súčasťou ekonomiky každého štátu. Rozsah a štruktúra zahraničného obchodu (ZO) je ovplyvnená:

1. dosiahnutou ekonomickou úrovňou krajiny;
2. štruktúrou jej ekonomiky;
3. postavením v medzinárodnom obchode.

Obchod so statkami (tovarom) a službami medzi jednotlivými štátmi z hľadiska konkrétnej krajiny zahŕňa: export (E) – vývoz, import (I) – dovoz, obrat (E+I) – výmena, saldo (E-I) – bilancia

Štruktúra vývozu rýchlo a pomerne presne ukáže, aká je hospodársko–geografická špecializácia jednotlivých štátov a ich častí. Rozsah dovozu charakterizuje úroveň komplexnosti hospodárstva.

Na medzinárodnom obchode sa podieľajú všetky krajiny sveta, ale rôznou intenzitou. Najvyššia závislosť od ZO sa prejavuje v menších priemyselne vyspelých krajinách so špecializovaným priemyslom a poľnohospodárstvom a v rozvojových krajinách s jednostranne orientovanou ekonomikou na vývoz surovín alebo poľnohospodárskych plodín.

Cena surovín je nižšia ako cena priemyselných výrobkov a podlieha výkyvom na svetovom trhu. V rozvojových krajinách vzniká nepomer medzi hodnotou vývozu a dovozu a udržuje to pasívnu bilanciu ZO. Vzhľadom na nevyvážené monokultúrne hospodárstvo v mnohých krajinách vzniká nutnosť dovozu najzákladnejších potravín.

Význam medzinárodného obchodu je v tom, že do neho vstupujú krajiny s tovarom, na ktorý sa špecializujú, na výrobu ktorého majú najvodnejšie podmienky.

Obchodná politika jednotlivých štátov môže mať tieto podoby:

- protekcionizmus: ochranárske opatrenia pre obmedzenie importu (extrémne presadzované za socializmu). Prejavujú sa  kvótami a limitmi na dovoz tovaru, stanoveným clom, dovoznou prirážkou, potrebou certifikácie, devízovou reguláciou...

- liberalizmus: voľný obchod bez obmedzení (ČSFR – liberalizácia cien a ZO v roku 1990)

Hlavné výhody liberálnej obchodnej politiky:

- rastie konkurencia na domácom trhu;

- znižuje sa nebezpečenstvo monopolných praktík domácich výrobcov;

- spotrebitelia majú širšiu možnosť výberu;

- existuje možnosť porovnania kvality (výrobnej, technickej, estetickej...) domácich výrobkov so svetovými;

- zrýchľuje sa rast životnej úrovne (zníženie ceny a zvýšenie reálnej mzdy).

Štruktúru ZO posudzujeme z dvoch hľadísk: komoditné (tovarové) a teritoriálne (priestorové).

Vyspelé krajiny sú charakteristické exportom priemyselného tovaru, rozvojové krajiny prevahou exportu surovín.

Najväčší vývozcovia: Nemecko, USA, Japonsko

Najväčší dovozcovia: USA, Nemecko, Japonsko, Francúzsko

Štáty s najvyšším ZO (obrat, absolútne hodnoty, v poradí): USA, Nemecko, Japonsko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko

Štáty s najvyšším podielom zahraničného obchodu na 1 obyvateľa (2000, obrat, v poradí): Luxembursko, Belgicko, Írsko, Holandsko, Švajčiarsko, Nórsko, Dánsko, Švédsko

V rámci obchodu sa vyskytuje pojem dumpingová cena. Je to predávanie výrobkov pod cenu, so snahou predstihnúť (príp. zlikvidovať) konkurenciu, etablovať sa na trhu vybraného štátu.

Hlavné problémy súčasného medzinárodného obchodu:

- zvyšovanie protekcionizmu, hlavne v obchode s agroproduktami (najviac rozvojové krajiny, ale i EÚ a čiastočne aj USA: 2002 – najtvrdšie protekcionistické opatrenia v dejinách amerického oceliarstva)  v roku 2002 po prvýkrát od roku 1982 zníženie obratu v ZO

- nedodržiavanie autorských práv a patentov (napr. India, Pakistan - výroba patentom chránených liekov z výskumu v USA, ich predaj)

Platobná bilancia štátu so zahraničím je súhrn všetkých príjmov a výdajov v styku so zahraničím. Ak prevládajú príjmy nad výdavkami, ide o aktívnu platobnú bilanciu. Pasívna platobná bilancia znamená zadĺženosť krajiny.

Predmetom ZO nie je len tovar, ale aj služby: doprava, poistné, bankové služby, cestovný ruch, poplatky, dôchodky z investícií, vládne príjmy a výdaje. Tempo rozširovania objemu obchodu so službami je skoro trikrát rýchlejšie ako obchod so službami. Kupujúci sa snažia získať nielen výrobok, ale aj celú technológiu, know – how, technickú dokumentáciu.

Podiel cestovného ruchu sa určuje odhadom, keď priemerný počet zahraničných turistov, ktorí prekročili za určité obdobie hranice danej krajiny, sa vynásobí priemernými dennými výdajmi. Príjmy z CR pre Španielsko, Taliansko, Mexiko a Rakúsko znamenajú významnú položku, ktorou kryjú pasívum svojej obchodnej bilancie.

Dopravné – príjmy a výdaje z titulu poskytovania a prijímania dopravných služieb, náklady na opravu dopravných prostriedkov, prístavné poplatky (Nórsko, Grécko)

Poistné – príjmy a výdaje za poskytnuté a prijímané poistné služby – Veľká Británia, Nemecko

Dôchodky z investícií – podľa konečného salda určujeme veriteľské krajiny (aktívne saldo) a dlžnícke krajiny (pasívne saldo)

Licencie a patenty – dovoz: Japonsko, Taliansko, Francúzsko, Nemecko; vývoz: USA

WTO (World Trade Organization – Svetová obchodná organizácia)  koordinuje ZO.  Vznikla v roku 1994, začala  pôsobiť 01.01.1995. Má 148 členov (štátov). WTO – tri piliere:

 GATT (General Agreement on Tarrifs and Trade): Všeobecná dohoda o clách a obchode (s tovarom)

 GATS (General Agreement on Trade in Services): Všeobecná dohoda o obchode so službami

 TRIP (Traderelated Aspects of Intellectual Property Rights): Dohoda o právach o obchodných vzťahoch týkajúca sa práv intelektuálneho majetku a vlastníctva (Copyright, patenty, obchodné tajomstvá, ochranné známky)

 IMF (International Monetary Fund – Medzinárodný menový fond) zabezpečuje mechanizmus konzultácií a spolupráce v medzinárodných menových otázkach, kurzovú stabilitu a zabraňuje znehodnocovaniu národných mien (2001 – zavedenie Euro – 12 krajín EÚ, okrem Veľkej Británie, Dánska a Švédska). Vznikla v roku 1944, má 184 členov (štátov).

Medzinárodné hospodársko-obchodné organizácie (zóny voľného obchodu)

NAFTA (Severoamerická dohoda voľného obchodu) – USA, Kanada, Mexiko

APEC (Ázijsko-Tichomorská hospodárska spolupráca) – USA, Kanada, Mexiko, Peru, Chile, Austrália, Nový Zéland, Čína, Japonsko, Indonézia, Južná Kórea, Tchaj-wan, Malajzia, Thajsko, Filipíny, Singapur, Rusko... (spolu 21 krajín)

ASEAN (Združenie národov juhovýchodnej Ázie) – Singapur, Thajsko, Malajzia, Indonézia, Filipíny, Brunej, Myanmar, Vietnam, Laos, Kambodža

MERCOSUR (Spoločný trh južnej časti Južnej Ameriky) – Argentína, Brazília, Uruguaj, Paraguaj (Chile – pridružený člen)

OPEC (Organizácia zemí vyvážajúcich ropu) – Saudská Arábia, Irak, Irán, Kuvajt, SAE, Venezuela, Líbia, Nigéria, Alzírsko, Indonézia...

Európa

EÚ (Európska únia) – zastrešuje aj obchodné otázky (25 členov)

EFTA(Európska zóna voľného obchodu EZVO)–Švajčiarsko, Nórsko, Island, Lichtenštajnsko

CEFTA (Stredoeurópska zóna voľného obchodu) – Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Bulharsko, Rumunsko

Afrika

SACU (Južná Afrika)

CEAU (Stredná Afrika)

ECOWAS (Západná Afrika)

Zahraničný obchod SR

V rokoch 1993-2004

(A) Teritoriálna štruktúra

 export:         1993 – 25% do EÚ

export:         2004 – 65% do EÚ

 import: takmer 100% závislosť od energetických surovín dovážaných z Ruska (ropa, zemný plyn, uhlie) - najlacnejšie, ale problematické pre integračný proces do EÚ – potreba diverzifikácie importu najdôlezitejších energetických surovín

Hlavní obchodní partneri :

1993: Česko – podiel 38% na zahraničnom obchode SR (pokračovanie obchodu dovtedy prebiehajúceho v rámci spoločného štátu (ČSFR), tento podiel sa však postupne znižoval, v roku 2001 klesol na 15%

2004: Nemecko – hlavný obchodný partner (25% podiel na ZO), na 3. a 4. mieste Rakúsko a Taliansko

(B) Komoditná štruktúra

 export: nevyhovujúca komoditná štruktúra – vyvážame málo sofistikované výrobky na nízkom stupni spracovania

- komoditná štruktúra exportu sa od roku 1993 výrazne nezmenila, stúpol len podiel motorových vozidiel (Volkswagen)

- export je málo diverzifikovaný medzi jednotlivé odvetvia a hospodárske subjekty

 import: závislosť od energetických surovín z Ruska

(C) Protekcionalizmus a liberalizmus v zahraničnom obchode SR

 ČSFR – liberalizácia cien a zahraničného obchodu 1990 (Klaus)

 vo svete viac presadzované proexportné opatrenia (u nás FPZO, Exim-banka – zbyrokratizované inštitúcie) u nás ešte stále prevládajú antiimportné opatrenia

 dohody o voľnom obchode s krajinami: EÚ, CEFTA, EFTA, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Turecko, Izrael

dovozná prirážka:

1993 – 10% s postupným znižovaním na 0% (1996)

1997 – 7% s postupným znižovaním na 0% (1998) – obe Mečiarova vláda

1999 – 7% s postupným znižovaním na 0% (2001) – Dzurindova vláda

Obchod SR s ČR bol do vstupu oboch štátov do EÚ riadený colnou úniou (podpísaná v roku 1992). Je plne liberalizovaný okrem agropotravinárskych produktov

Obchod SR s EÚ - agropotravinárske produkty – najproblémovejšia položka zahraničného obchodu SR aj EÚ (aj keď tvoria len okolo 10% obch. výmeny)

- z krajín V4 najviac protekcionistických opatrení na agroprodukty má Poľsko

- v EÚ subvencie do poľnohosp. 38%, v USA tiež zvýšili z 13% na 22%,

Celková obchodná bilancia (saldo) ZO SR – neustále pasívna (okrem roku 1994 – vplyv dovoznej prirážky), pasívne saldo sa v období od roku 1995 neustále zvyšovalo až po rok 2002, odvtedy nastáva mierne zlepšenie bilancie, v niektorých mesiacoch sme sa od roku 2004 dostali do plusu.

14 Integračné zoskupenia

Európska integrácia

Prvé myšlienky zjednotenej Európy sa objavili ešte v stredoveku. Českí králi Jan Luxemburský a Jiří z Poděbrad, anglický kvaker Wiliam Penn a ďalší panovníci a myslitelia presadzovali myšlienku konfederácie, ktorá by bola zárukou mieru v Európe.

Otázky európskej integrácie nadobudli reálnu podobu až po 2.sv.vojne. Pokusy o zjednotenie sa zintenzívnili, pretože štáty vyšli z vojny hospodársky oslabené a prejavila sa i nich silná ekonomická závislosť na USA.

V roku 1948 bola založená Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorá bola v roku 1960 pretransformovaná na Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Stala sa organizáciou združujúcou hospodársky najvyspelejšie štáty sveta s účasťou i neeurópskych štátov.

Európske združenie uhlia a ocele (Montánna únia)

9.5.1950 francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman navrhol založiť celoeurópsku organizáciu pre kontrolu a reguláciu výroby a obchodu s montánnymi výrobkami (tj. s uhlím a oceľou). Autorom projektu Montánnej únie bol Jean Monnet. Podľa jeho návrhu sa malo vytvorením novej nadnárodnej inštitúcie Francúzsko vzdať kontroly nad vlastným ťažkým priemyslom, nad produkciou uhlia a ocele a prenechať ju kontrole nadnárodnej organizácie. Rovnaký postup očakávalo Francúzsko od Nemecka. Cieľom projektu bolo podriadenie priemyselných odvetví spojených s výrobou zbraní účinnej medzinárodnej kontrole prostredníctvom záväznej medzinárodnej zmluvy.

18.4.1951 podpísalo v Paríži 6 štátov (Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko) zmluvu o vytvorení EZUO. Po ratifikácii všetkými krajinami vstúpila zmluva do platnosti 25.7.1952. Združenie bolo prvým nadnárodným ekonomickým integračným zoskupením vytvoreným po 2.sv.vojne.

Ciele:

1. prispieť k zvyšovaniu životnej úrovne členských štátov;
2. postupne vytvárať podmienky, ktoré zabezpečia najracionálnejšiu medzinárodnú deľbu práce a čo najvyššiu produktivitu práce, pri udržaní nepretržitej zamestnanosti bez vyvolávania porúch v hospodárstve členských krajín.

Inštitúcie: vysoký komisariát, spoločné zhromaždenie, rada, súd.

V rámci spoločného trhu s uhlím a oceľou bolo zrušené, resp. zakázané, používanie dovozného a vývozného cla, používanie kvantitatívnych reštrikcií v obchode s výrobkami, subvencie alebo podpory poskytované štátmi. Bolo neprístupné používať praktiky, ktoré by smerovali k rozdeľovaniu alebo využívaniu trhov.

Založenie EZUO sa ukázalo pre zúčastnené krajiny ako veľmi prospešné. Prispelo predovšetkým k zvýšeniu vzájomnej obchodnej výmeny.

Rímske zmluvy

Členské štáty Montánnej únie schválili 29.5.1956 správu belgického ministra zahraničných vecí Paula Henryho Spaaka o všeobecnej hospodárskej únii v oblasti mierového využitia atómovej energie. Výsledkom bolo podpísanie Rímskych zmlúv 25.3.1957, na základe ktorých vznikli dve nové medzinárodné ekonomické organizácie, a to:

3. Európske hospodárske spoločenstvo (EHS);
4. Európska agentúra pre atómovú energiu (EURATOM).

EHS

Úlohou bolo zbližovanie hospodárskej politiky členských krajín, podpora harmonického rozvoja hospodárskej činnosti, nepretržitý a vyrovnaný hospodársky rast, zabezpečenie väčšej stability, urýchlené zvyšovanie životnej úrovne a budovanie tesnejších vzťahov medzi členskými štátmi.

Tieto ciele sa mali plniť:

5. postupným odstraňovaním colných poplatkov a kvantitatívnych obmedzení;
6. zavedením spoločného colného sadzobníka a spoločnej obchodnej politiky voči tretím krajinám;
7. zrušením prekážok pre voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu;
8. zavedením spoločnej politiky v oblasti poľnohospodárstva a dopravy;
9. použitím postupov umožňujúcich koordinovať hospodársku politiku členských krajín a vyrovnávať nevyrovnanosť ich platobných bilancií;
10. zbližovaním národných právnych poriadkov;
11. vytvorením Európskeho sociálneho fondu za účelom zabezpečenia zamestnanosti a prispením k zvyšovaniu životnej úrovne pracujúcich;
12. zriadením Európskej investičnej banky pre uľahčenie hospodárskeho rastu EHS sprístupnením nových zdrojov;
13. pridružením zámorských krajín a území za účelom zvýšenia obchodu a podpory hospodárskeho a sociálneho rozvoja.

Členské štáty EHS mali predovšetkým vybudovať „spoločný trh.“ Táto úloha bola splnená 1.1.1993, kedy bol dobudovaný jednotný trh členských štátov Európskych spoločenstiev.

EURATOM

Úlohou bolo prispieť k zvyšovaniu životnej úrovne v členských krajinách a k rozvoju vzťahov s ostatnými krajinami vytvorením podmienok nevyhnutných pre rýchle vybudovanie a rast odvetví jadrového priemyslu.

Dňa 8.4.1965 v Bruseli bola podpísaná zlučovacia zmluva o ustanovení spoločnej Rady a spoločnej komisie Európskych spoločenstiev, ktorá vstúpila do platnosti 1.1.1967. Všetky tri spoločenstvá (EZUO, EHS, EURATOM) začali používať názov Európske spoločenstvá (ES), pričom ich právna samostatnosť zostala zachovaná. Zlučovacia zmluva zaviedla spoločný rozpočet. Od 1.11.1993 po ratifikácii Zmluvy o Európskej únii (tzv. Maastrichtskej zmluvy) členskými štátmi sa používa názov Európska únia (EÚ).

Inštitúcie EÚ: Rada EÚ, Európska rada, Európsky parlament, Komisia EÚ, Súdny dvor, Audítorský dvor, Hospodársky a sociálny výbor, Výbor pre regióny

Rozširovanie EÚ:

1.1.1973 – Dánsko, Írsko, Veľká Británia

1.1.1981 – Grécko

1.1.1986 – Portugalsko, Španielsko

1.1.1995 – Fínsko, Rakúsko, Švédsko (nie Nórsko)

1.5.2004 – ČR, SR, Poľsko, Maďarsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Slovinsko, Malta, Cyprus

Európske združenie voľného obchodu (EZVO)

Príčinou vytvorenia bola potreba (najmä malých štátov) prejsť k vyššiemu stupňu ekonomickej integrácie. Priamym podnetom bolo vytvorenie EHS. Veľká Británia, Rakúsko, Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Švédsko a Španielsko začali od decembra 1958 rokovať o vytvorení „malej zóny voľného obchodu,“ ktorá vznikla 4.1.1960 podpisom Štokholmskej dohody. Neskôr sa pripojili Fínsko a Island.

Rozdiely medzi EZVO a ES:

1. Hľadisko inštitucionálne: inštitúcie EZVO sú menej významné, sekretariát sídli v Ženeve, 100 pracovníkov;
2. Hľadisko rozsahu: obmedzenie na liberalizáciu obchodu s priemyselnými výrobkami. Liberalizácia obchodu sa uskutočňovala progresívnym znižovaním ciel medzi členskými krajinami. Cieľom nebolo dosiahnuť voľný pohyb kapitálu a pracovných síl. Nezaviedlo spoločné clá voči tretím krajinám.

V súčasnosti sú členmi: Island, Lichtenštajsko, Nórsko, Švajčiarsko.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP)

Založená v roku 1949 štátmi strednej a východnej Európy, ku ktorým sa pripojili i viaceré neeurópske socialistické krajiny. Členovia: Bulharsko, ČSSR, Kuba, Maďarsko, Mongolsko, NDR, Poľsko, Rumunsko, ZSSR, Vietnam (pôvodne aj Albánsko). Jej činnosť bola ukončená v roku 1990.

Úlohou bolo koordinovať vzájomnú hospodársku spoluprácu v zahraničnom obchode, vo finančno-úverových vzťahoch, vo výrobnej sfére, v doprave, v investíciách, vo vedecko-technickej spolupráci. Ekonomiky členských štátov boli navzájom veľmi tesne prepojené. Vo vzájomnej výmene tovaru realizovali až 50% obratu svojho zahraničného obchodu.

Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode (CEFTA – Central European Free Trade Agreement)

Bola podpísaná 21.12.1992 v Krakove medzi ČR, Maďarskom, Poľskom a SR, neskôr sa pridalo Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko. Zmluvné štáty smerovali k úplnému odstráneniu colných prekážok a k odstráneniu netarifných prekážok obchodu. Voči tretím krajinám si zachovali vlastné colné sadzby a colné predpisy.

Dohoda o severoamerickom pásme voľného obchodu (NAFTA – North American Free Trade Agreement)

Je výsledkom takmer 200-ročnej hospodárskej a politickej spolupráce USA a Kanady. Napriek malým rozdielom v produktivite práce majú USA a Kanada značné disproporcie v jednotlivých ukazovateľoch. Ich ekonomická váha je neporovnateľná, čo je dané nesmiernymi rozdielmi vo vnútroregionálnom rozmiestnení pracovných zdrojov a výrobných kapacít.

Ekonomická závislosť medzi USA a Kanadou je vzájomná. Závislosť Kanady na USA nie je jednostranná. Kanada má v porovnaní s USA nedostatok kapitálu. Disponuje však bohatými zdrojmi nerastných surovín, ktorými zásobuje americký priemysel. V ekonomickom systéme USA je Kanada využívaná ako strategická rezerva, ktorá napomáha fungovaniu americkej ekonomiky znižovaním ekonomických strát spojených s konjunkturálnymi výkyvmi. Je najväčším recipientom amerických investícií. Súčasne je najväčším zahraničným odberateľom amerických tovarov.

V roku 1994 vstúpila do platnosti trilaterálna dohoda medzi USA, Kanadou a Mexikom. V priebehu 15 rokov odstránia všetky bariéry (clá, kvantitatívne reštrikcie, …) vo vzájomnom obchode a vytvoria veľký subkontinentálny trh.

14. Na dovoz textilných výrobkov odstráni Mexiko ihneď všetky dovozné obmedzenia, USA a Kanada v priebehu 10 rokov;
15. Všetky dovozné clá na automobily sa zrušia do 10 rokov;
16. Clá v poľnohospodárstve, investície – do 10 rokov sa zrušia všetky legislatívne prekážky pre vstup cudzieho kapitálu;
17. Doprava – voľný prejazd kamiónov cez Mexiko;
18. Intelektuálne vlastníctvo – ochrana sa prispôsobí štandardu vo vyspelých štátoch;
19. Ochrana ŽP – každý štát bude aplikovať svoje národné normy;
20. Na riešenie sporov sa vytvorí nezávislá arbitrážna komisia;
21. USA a Mexiko založia Severoamerickú rozvojovú banku na podporu vzájomného obchodu.

Rada pre hospodársku spoluprácu v Ázii a Tichomorí - APEC (Asian Pacific Economic Cooperation)

Založený 5.11.1989 podpisom dohody v Canbere. Otcom myšlienky vzniku bol vtedajší austrálsky premiér Robert Hawk, ktorý chcel dať založením Rady spoločnú identitu tichomorským a ázijským krajinám voči jednotnému trhu vtedajšieho Európskeho spoločenstva.

Pôvodnými členmi bolo 12 ázijských a amerických krajín, ku ktorým sa neskôr pridalo ďalších 9. APEC je regionálne združenie, ktoré hodlá v súlade so Všeobecnou dohodou o clách a obchode vytvoriť pásmo voľného obchodu a má snahu rozvíjať najmä investičnú spoluprácu. V tichomorskom regióne, kam sa presúva ekonomické ťažisko sveta, vznikne najväčšia zóna voľného obchodu vo svetovom hospodárstve. Ambicióznym plánom je rozvoj energetického hospodárstva v regióne v záujme globálneho obchodu, koordinácia menovej politiky a fiškálnej politiky a pravidelné stretnutia najvyšších predstaviteľov.

Mercosur (Mercado Común del Sur) – Spoločný trh Juhu

26.3.1991 podpísali predstavitelia Brazílie, Argentíny, Paraguaja a Uruguaja dohodu o vytvorení Mercosuru. Cieľom je vybudovať do roku 2006 colnú úniu. Pridruženými štátmi sú Chile a Bolívia.

Mercosur sa stal najpokrokovejšou colnou úniou oblasti, pretože dosiahol vysoký stupeň liberalizácie vzájomnej obchodnej výmeny tovaru medzi členskými štátmi. Štáty zavádzajú spoločné clá voči tretím krajinám. Medzi Mercosurom a EÚ by sa mali zrušiť všetky prekážky vzájomného obchodu. EÚ je najväčším obchodným partnerom.

ASEAN (Association of East Asian Nations) –Združenie krajín juhovýchodnej Ázie

Dohoda o založení bola podpísaná 8.8.1967 v Bangkoku štátmi Indonézia, Malajzia, Singapur, Filipíny a Thajsko. Neskôr sa pridali: Brunej, Vietnam, Barma a Laos.

Je to najvýznamnejšie politicko–hospodárske zoskupenie v Ázii. Ekonomická integrácia členských krajín mala vytvoriť protiváhu neustále narastajúcemu hospodárskemu vplyvu Číny. Cieľom je realizácia aktivít v záujme hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja jednotlivých členských štátov a rozvoja spolupráce medzi nimi. Do roku 2008 sa má vytvoriť pásmo voľného obchodu medzi členskými štátmi, má sa prilákať zahraničný kapitál. Členské krajiny vybudujú výskumné ústavy a zaškoľovacie inštitúty pre prípravu odborníkov pre kapitálové trhy, vytvorí sa spoločný menový a devízový systém. Vo vnútri zoskupenia existujú politické spory.

Čína

Na území štátu sa vytvárajú zvláštne ekonomické zóny, ktoré majú prispieť k hospodárskemu rozvoju a zvýšeniu exportnej schopnosti krajiny. Sú to pobrežné slobodné ekonomické zóny, kde boli odstránené bariéry obmedzujúce voľný trh a vstup súkromného kapitálu. Dosahujú až 30% rast výroby ročne.

Sú osobitnými „ostrovmi“ čínskeho ekonomického zázraku a sú súčasťou scenára hospodárskych reforiem. Má byť cez ne zabezpečený prílev zahraničného kapitálu – zahraničných investícií, technológií a zahraničného manažmentu – do krajiny.

Existujú 3 typy VEZ, líšia sa v rozmeroch a právnom statuse. Začali sa budovať začiatkom 80-tych rokov.

1. Špeciálne ekonomické zóny. Je ich zatiaľ 5, z toho 4 boli vybudované v roku 1980. Nachádzajú sa v najrozvinutejších regiónoch na JV krajiny. V posledných rokoch bola vybudovaná posledná na ostrove Chaj-nan. Cieľom je využiť VEZ pre rozvoj hospodársky zaostalého regiónu. Miestne orgány moci sú nezávislé na ústrednej vláde v otázkach hospodárskej politiky i v oblasti prijímania zákonov platiacich v zóne.
2. Voľné pobrežné ekonomické zóny. V roku 1984 nadobudlo 14 miest tento status. Mestá sú súčasťou výrobných a administratívnych vzťahov celej krajiny. Majú voľnosť v realizácii hospodárskej politiky. Špecializujú sa na priemyselnú výrobu s proexportnou orientáciou (30% celkovej priemyselnej výroby).
3. Regióny ekonomického rozvoja. Začali sa vytvárať v roku 1985, sú v blízkosti pobrežných zón. Ich úloha spočíva v komplexnom rozvoji daných oblastí, ktoré majú s pobrežnými zónami rozvinuté trhové vzťahy. Špecializujú sa na rozvoj poľnohospodárskej produkcie.

Pre zahraničných investorov sú VEZ príťažlivé lacnou pracovnou silou, ktorej cena je 10-krát nižšia ako  v Hongkongu a rozsiahly spotrebiteľský trh, ktorého dopyt sa neustále rozširuje.

Novoindustrializované štáty JV Ázie – „ázijské tigre“

Je to skupina pôvodne rozvojových štátov, ktorým sa vďaka efektívnej hospodárskej politike podarilo vymaniť z hospodárskej zaostalosti a naštartovať vysoké tempo hospodárskeho rastu, ktoré bolo sprevádzané štrukturálnymi zmenami v ekonomike.

Prvé NIK: Kórea, Tchaiwan, Hongkong a Singapur.

Do skupiny NIK sa zaraďujú i latinskoamerické ekonomiky – Brazília, Argentína, Chile, ktoré sa vyznačovali v 90-tych rokoch vysokým tempom hospodárskeho rastu a realizovali sa v nich štrukturálne zmeny ekonomiky.

Pri voľbe stratégie ekonomického rozvoja boli efektívne využité vnútorné i vonkajšie zdroje ekonomického rastu:

22. pracovná sila sa vyznačuje konfuciánskou pracovitosťou, disciplinovanosťou a lojálnosťou k firme;
23. hospodárska politika bola pôvodne zameraná na podporu podnikateľskej aktivity domácich i zahraničných subjektov, zmenila sa na štátnu proexportnú a menovú politiku;
24. vonkajšie ekonomické podmienky stimulovali rozvoj odvetví náročných na prácu.

V posledných 10 rokoch sa rozvíja najmä špičková technika, vlády podporujú elektrotechnický, chemický, kovospracujúci a aerokozmický priemysel. Budujú sa vedecko-výskumné parky, kde sa uskutočňuje experimentálna malosériová výroba. V prípade úspešných výsledkov sa organizuje masová veľkosériová výroba. Vznikajú aj tzv. riskofirmy, ktoré vytvárajú unikátne výskumné činnosti v informatike, mikroelektronike, biotechnológiách, aerokozmickom priemysle, pri ovládaní zdrojov oceánu.

Vývozná expanzia NIK býva označovaná ako ničivá a často evokuje reštriktívne opatrenia zo strany priemyselne vyspelých krajín. Exportéri sú všestranne preferovaní, podpora sa poskytuje najperspektívnejším, konkurencieschopným podnikom (cenový a menový dumping).

K nekalým formám prenikania na zahraničné trhy patrí pirátsky obchod. Predovšetkým menšie firmy kopírujú vzorky tovaru vyrábané v priemyselne vyspelých krajinách a realizujú ich na zahraničných trhoch. Využívajú pritom zavedené chránené tovarové značky známych transnacionálnych společností.