Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Všeobecná ekonomická teória

seminárna práca stručný vývoj (seminarkastrucnyvyvoj.doc)

Úvod

Niet takej oblasti ľudskej činnosti, kde by sme nepotrebovali poznatky ekonómie. Tak ako sa vyvíjala ľudská spoločnosť a hospodárstvo, tak sa vyvíjalo a zdokonaľovalo aj poznanie zákonitostí hospodárskeho života. Poznanie vývoja ekonómie umožňuje lepšie pochopiť aj súčasnú ekonómiu. Vývoj ekonomickej vedy charakterizuje rôznosť názorov na jeden a ten istý problém. Táto skutočnosť vyplýva z odlišných predpokladov a ekonomických podmienok, v ktorých vznikali jednotlivé smery. Proces vývoja ekonomickej teórie súvisí s meniacimi sa podmienkami ekonomického vývoja.

Napriek tomu, že hospodárska činnosť sprevádza ľudskú kultúru od počiatku civilizácie, až do 15. storočia nemáme dôkazy o jej existencii vo formalizovanej podobe. Do polovice 18. storočia, keď sa začala formovať klasická ekonómia a to hlavne učenie Adama Smitha, nedosiahla ekonómia postavenie vedy.

Predklasickí ekonómovia sa zaoberali jednotlivými zložkami ekonomiky a ich teoórie možno označiť ako čiastkové. Predklasických autorov rozdeľujeme do troch škôl ekonomického myslenia: scholastiky, merkantilizmu a fyziokratizmu. Rozdiely v ekonomických názoroch medzi jednotlivými školami sú zapríčinené zmenami v organizácií hospodárskeho života.

Medzi prvotné historické zdroje ekonomických teórií možno zaradiť Bibliu, ktorá obsahuje nejedno ponaučenie o práci, pôde a kapitále. Do rámca prvotných historických zdrojov patria tiež pozorovania hospodárskych javov antickými filozofmi.

1    Predhistória ekonomických teórií

1. Učenie starovekého grécka

V tomto období sa poznatky o hospodárení rozvíjali ako súčasť nerozčlenenej vednej discip-líny – filozofie. Vo svojej analýze sa vtedajší myslitelia zameriavali na vysvetľovanie ekono-mického správania ľudí.

Xenofón (430 – 355 pred n. l.) – vo svojom spise Oikonomikus (oikos = dom, hospodárstvo, nomos = pravidlo) sa zaoberal pravidlami rozumného vedenia domácnosti a poľnohospo-dárstva. Vyzdvihol poľnohospodárstvo ako odvetvie, ktoré je zdrojom obživy všetkých vrstiev spoločnosti.

Platón (427 – 347 pred n. l.) – učiteľ starogréckeho mysliteľa Aristotela.

Trieda, ktorá má vládnuť spoločnosti, pozostávajúca podľa neho z vojakov, filozofov a ostatných občanov, by nemala mať nijaké súkromné vlastníctvo. Namiesto toho by malo existovať vlastníctvo komunálne.

Aristoteles (384 – 322 pred n. l.) – poukázal na to, že spoločné vlastníctvo sa prieči ľudskej povahe, pretože človek je od prírody egoista a ľudia sa vždy viac starajú o „vlastné“ než o „spoločné“.

Výrobu tovarov s cieľom uspokojovania potrieb považoval za prirodzenú a označil ju ako ekonomika, zatiaľ čo výrobu tovarov na uspokojovanie nekonečných ľudských túžob považo-val za niečo neprirodzené a označil ju ako chrematistika.

2. Scholastika

Ako prví autori, ktorí sa zaoberali fungovaním rozvíjajúcej sa ekonomiky v západnej Európe.

Ich pôsobenie spadá do obdobia medzi 13. a 16. storočím. Jej rozvoj je bezprostredne spojený s učením vtedajšej cirkvi. Scholastickými autormi boli vzdelaní mnísi, ktorí sa pokúšali apli-kovať náboženské princípy na svetský život. Usilovali sa o to, aby sa súkromné vlastníctvo stalo zlučiteľné s náboženským učením. Najvýznamnejším predstaviteľom scholastiky je:

Tomáš Akvinský (1225 – 1274) – taliansky dominikánsky mních. Snažil sa uviesť do súladu učenie cirkvi s rozvojom vtedajšej spoločnosti. Využil Aristotelove myšlienky a poukázal na to, že súkromné vlastníctvo sa neprotirečí prirodzeným zákonom. Požadoval chudobu a komunálny spôsob života pre tých, ktorí sa zaviazali k náboženskému životu.

Pozornosť si zaslúži jeho postoj k úžerníctvu, za ktoré pokladal vyberanie úroku akejkoľvek výšky za požičanie peňazí.

3. Merkantilizmus

Predstavuje prvú a ucelenú podobu, v ktorej sa ekonomické myslenie pokúsilo o teoretické zdôvodnenie základov trhovej ekonomiky. Vyvíjal sa od 16. do polovice 18. storočia . Najväčší rozmach dosiahol v Anglicku a vo Francúzsku. Za hlavný zdroj bohatstva krajiny považovali zahraničný obchod, ktorý do krajiny zabezpečoval prílev drahých kovov.

Rozlišujeme dve základné obdobia:

raný – monetárny merkantilizmus: videli spôsob zabezpečenia prosperity krajiny v hromadení drahých kovov a v zabránení ich odlevu do cudziny.

rozvinutý – manufaktúrny merkantilizmus: uvedomovali si, že výroba tovaru, ktorý nájde odbyt v zahraničí, zabezpečí krajine prosperitu. Predpokladom dosiahnutia tohto cieľa bol rozvoj výroby, a hlavne rozvoj manufaktúr. Medzinárodný obchod sa tak stáva prostriedkom rastu bohatstva jednotlivých národov a súčasného zbedačovania iných národov. Hlavnou úlohou panovníka a štátu bolo podporovať manufaktúrnu výrobu a vývoz tovarov.

Najvýznamnejším predstaviteľom merkantilizmu v Anglicku bol:

Thomas Mun (1571 – 1641) – známy londýnsky obchodník

A vo Francúzsku J. B. Collbert (1619 – 1683) – podľa ktorého pomenovali francúzsku podobu merkantilizmu – colbertizmus.

Predstaviteľmi politiky merkantilizmu u nás za čias Rakúsko-Uhorska bola Mária Terézia a jej syn Jozef II.

4. Fyziokratizmus

Vo všeobecnosti znamená uznávanie nadvlády prírody, vznikol ako reakcia na učenie merkantilizmu v druhej tretine 18. storočia vo Francúzsku.

Za hlavný zdroj bohatstva krajiny pokladal pôdu a poľnohospodársku výrobu.

Hlavnými predstaviteľmi fyziokratizmu boli F. Quesnay a A. R. Turgot (1727 – 1781).

F. Quesnay (1694 – 1774)- osobný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. Ekonómiou sa začal zaoberať až ako šesťdesiatročný. Pristupoval k ekonomickému organizmu ako lekár k ľudskému organizmu. Povinnosťou politika a ekonóma je odstrániť príčiny, ktoré spôsobujú chorobný stav hospodárstva. Zdrojom všetkého bohatstva krajiny je poľnohospodárska výroba, pretože je jedinou produktívnou prácou a znásobuje výrobné náklady. Iba táto práca vytvára čistý výrobok, zisk. Ostatné druhy práce pokladá za neproduktívne.

1. Klasická ekonómia  

Vznik ekonómie ako samostatnej vedy. Jej základy položila klasická ekonómia, ktorá vznikla v druhej polovici 18. storočia a trvala do sedemdesiatych rokov 19. storočia. Medzi jej najvýznamnejších predstaviteľov patria W. Petty, A. Smith, D. Ricardo, J. B. Say, T. R. Malthus.

W. Petty (1623 – 1687) – nehľadal zdroje bohatstva spoločnosti vo sfére obehu, ale vo výrobe. Vytvoril základy teórie pracovnej hodnoty, ktorou vysvetlil aj také ekonomické kategórie, ako sú cena, mzda, renta, úrok. Podporoval rozvoj výroby a chápal súvislosti medzi peniazmi a výmenou tovarov. Hodnotu tovaru vytvára iba práca vynakladaná na ťažbu drahých kovov, ostatné druhy práce ju vytvárajú len nepriamo, pokiaľ sa vymieňajú za drahé kovy.

Adam Smith (1723 – 1790) – bol hlásateľom hospodárskej slobody – liberalizmu. Za základ fungovania trhovej ekonomiky pokladal slobodu človeka, slobodu vlastníctva a podnikania.

Východiskom Smithovej predstavy fungovania hospodárstva je predpoklad, že všetky ekonomické javy a procesy vyplývajú z prirodzenej povahy človeka – egoistu, ktorý sleduje svoj osobný záujem a ten je hybnou silou ekonomického vývinu. Štátu preto pripadajú len tri úlohy:

- ochrana krajiny pred vonkajším nebezpečenstvom,

- udržiavať poriadok a spravodlivosť vo vnútri krajiny,

- budovať a udržiavať také zariadenia verejného sektoru, o ktoré nemá záujem jednotlivec,  

  pretože sa nevyplácajú.

Významné je tiež učenie o hodnote: zdrojom bohatstva krajiny je práca, a to bez ohľadu na to, v akom odvetví bola vynaložená. Hodnotu určuje množstvo práce vynaloženej na výrobu tovaru. Svoje najvýznamnejšie dielo vydal až v roku 1776 Pojednanie o podstate a príčinách bohatstva národov, skrátené Bohatstvo národov.

David Ricardo (1772 – 1823) – nemal ekonomické vzdelanie. Jeho školou bol praktický život na burze. Tu dosiahol veľké finančné úspechy a už ako 25-ročný patril medzi najbohat-ších ľudí v Anglicku. Jeho najvýznamnejšie dielo Zásady politickej ekonómie a zdaňovania (1817). Nadviazal na Smithovo učenie, hlavne na jeho teóriu hodnoty. Podľa Ricarda veľkosť hodnoty tovaru určuje množstvo práce, ktoré treba vynaložiť na jeho výrobu.

Vytvoril teóriu komparatívnych (porovnateľných) výhod. Tzn. štát sa špecializuje na výrobu výrobkov, ktoré dokáže vyrábať s najvyššou produktivitou práce.

Za najdôležitejšiu súčasť ekonomickej teórie považoval rozdeľovanie dôchodkov. Tzn. mzda pre robotníkov, zisk pre kapitalistov a renta pre vlastníkov pôdy. Objasnil podstatu diferenciálnej renty – cena poľnohospodárskych výrobkov je určená N na najhorších pozemkoch, všetci výrobcovia s nižšími výrobnými nákladmi dosiahnu diferenciálnu rentu.

J. B. Say (1767 – 1832) – s jeho menom sa spája Sayov zákon trhu, podľa ktorého ponuka si automaticky vytvára dopyt a rozsah trhu je úmerný rozsahu výroby. Tovary si navzájom vytvárajú odbyt, čiže všetky sa rpedajú. Celý tento poces má zabezpečiť voľná konkurencia.

T. R. Malthus (1776 – 1834) –preslávil sa populačnou teóriou, podľa ktrej obyvateľstvo má tendenciu rozmnožovať sa rýchlejšie ako životné prostriedky napr. potraviny. To znamená, že obyvateľstvo rastie geometrickým radom, zatiaľ čo životné prostriedky aritmetickým radom. Tak vzniká rozdiel medzi počtom obyvateľstva a množstvom životných prostriedkov.

2. Marxistická ekonomická teória

Karl Marx (1818 – 1883) – predpokladal, že abstraktnou prácou robotník vytvára hodnotu a konkrétnou prácou úžitkovú hodnotu. Pracovná sila dokáže vytvoriť vyššiu hodnotu, akú má sama. T tohto prebytku vzniká nadhodnota, ktorú si privlastňuje kapitalista. V tom videl základ vykorisťovania. Z toho vyvodil záver o protirečivých záujmoch robotníkov a kapi-talistov. Zákonitosti vývoja kapitalizmu vysvetlil v diele Kapitál – skladá sa zo štyroch zväzkov.

3. Neoklasická ekonómia

Vznikla v 70.tych rokoch 19. storočia a trvala až do 30-tych rokov 20. storočia.Orientovala sa najmä na analýzu ponuky a dopytu, cien, spotreby atď. Vychádza zo Sayovho zákona trhu a existencie dokonalej konkurencie, ktorá zabezpečuje racionálne rozhodovanie domácností a podnikateľov. Jedných z cieľov neoklasickej ekonómie bola teória hraničnej užitočnosti. Hodnotu tovaru určuje majiteľov subjektívny pocit uspokojenia poslednou jednotkou danej zásoby určitého tovaru (teda nie veľkosť výrobných nákladov, ako to bolo v klasickej ekonómii).

Známe je tzv. Paretovo optimum: pri daných výrobných zdrojoch, danom rozdelení dôchod-kov a daných preferenciách spotrebiteľov nastáva optimálny stav vtedy, keď nikto nemôže zlepšiť svoju situáciu bez toho, aby nezhoršil situáciu niekoho iného. Významné miesto v neoklasickej ekonómii zaujíma Angličan Algred Marshall, Američan John Bates Clark a Francúz Leon Walras.

Marshall objasnil mechanizmus ponuky a dopytu a ukázal, že cena trhovej rovnováhy vzniká v priesečníku kriviek ponuky a dopytu. Pri tejto cene sa ponuka rovná dopytu.

4. Keynesovská makroekonomická teória

John Maynard Keynes (1883 – 1946) – anglický ekonóm. Vytvoril teóriu, ktorej cieľom bolo zdôvodniť nevyhnutnosť štátnych zásahov do trhovej ekonomiky. Jeho teória vznikla v pod-mienkach veľkého poklesu výroby a vysokej nezamestnanosti, v období veľkej hospodárskej krízy. Jeho najvýznamnejšie dielo je Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí (1936).

Podľa teórie efektívneho dopytu úroveň takých makroekonomických veličín, ako sú celkový objem výroby, zamestnanosti a národného dôchodku, nezávisí od výrobných možností danej ekonomiky, ale od kúpyschopného dopytu. Kúpyschopný dopyt spoločnosti tvorí národný dôchodok pozostáva z výdavkov domácností na spotrebu a výdavkov podnikov na investície.

Zameriavaj sa na ekonomické problémy vyspelých kapitalistických krajín v období všeobecnej krízy kapitalizmu (1929 – 1933).

Tvrdí, že trh nie je schopný sám riešiť všetky problémy spoločnosti, preto by mal štát napomáhať v tých oblastiach, ktoré nedokáže vyriešiť trh sám. Toto svoje učenie nazval moderná zmiešaná ekonomika.

5. Neokeynesovstvo a postkeynesovstvo

Neokeynesovci venovali hlavnú pozornosť otázkam efektívneho dopytu, spotrebnej a investičnej funkcii a investičnému multiplikátoru. Súčasťou neokeynesovstva sa stala aj Philipsova krivka, ktorou sa vysvetľuje vzťah medzi úrovňou cien a úrovňou zamestnanosti.

Predpokladajú tiež, že inflácia a nezamestnanosť sa vzájomne vylučujú.

Postkeynesovci rozširujú Keynesovu teóriu pomocou ďalších teoretických prístupov. Predmetom skúmania ekonómie je objasnenie mechanizmu fungovania rozvinutej trhovej ekonomiky, ktorú ponímajú ako systém s fungujúcimi peňažnými inštutúciami.

6. Ekonomické myslenie druhej polovice 20. storočia

Od sedemdesiatych rokov sa keynesovské štátne zásahy stávali neúčinnými. Do popredia sa začali dostávať nové ekonomické koncepcie predovšetkým monetarizmus, teória racionálnych očakávaní a ekonómia ponuky.

7.1  Monetarizmus  

Od polovice 70-tych rokov sa stal jednou z najuznávanejších škôl  ekonomickej vedy. Za hlavnú príčinu hospodárskych problémov trhovej ekonomiky pokladá štátne zásahy do ekono-miky. Podstatou monetaristickej ekonomickej teórie sú peniaze a rovnováha na peňažnom trhu. Vychádza z kvantitatívnej teórie peňazí, podľa ktorej rast množstva peňazí vyvolá rast cien, pretože to isté množstvo tovaru sa vymieňa za väčšie množstvo peňazí. Naopak pokles množstva peňazí v obehu spôsobuje zníženie cien.

Milton Friedman – nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 1976. Odmieta štátne zásahy do riadenia ekonomiky a chápe ich ako zásahy do osobnej slobody. Odmieta uzákonenie minimálnej mzdy, ako aj monopol odborov na trhu práce.

1. Teória racionálnych očakávaní

Vychádza z toho, že človek je tvor ekonomický, čiže spotrebitelia  i podnikatelia sa správajú racionálne a cieľavedome tak pri získaní a vyhodnocovaní informácií, ako aj pri ich využívaní. Čiže robia všetko ako najlepšie vedia. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov teórie patrí

E. Lucas a J. Barro.

2. Ekonómia ponuky

Hlása minimalizáciu štátnych zásahov a vystupuje proti vysokému zdaneniu príjmov. Usiluje sa riešiť problém, ako vyrábať viac, efektívnejšie a racionálnejšie. Riešenie vidí v podnecovaní iniciatívy, aktivity, tvorivosti, v hľadaní nových poznatkov a nepretržitom zavádzaní inovácií. Na aktivitu a tvorivosť musí štát vytvoriť podmienky – daňová reforma a zníženie daní.

Najvýznamnejším predstaviteľom ekonómie ponuky je A. Laffer.