Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Trenčianska univerzita A. Dubčeka / Fakulta Sociálno Ekonomických vzťahov / Filozofia

prednášky (flzf_prednasky.doc)

1. Vznik a vývoj filozofie. Hlavné filozofické smery a prúdy.

Filos : priateľ, milovník

Sofia : múdrosť

Filozofia: láska k múdrosti

Filozof : milovník múdrosti

Filozofia sa vyvíjala ako pojmové poznanie, na rozdiel od mýtického poznania

Mýtus : jeden z prvých spôsobov, kt. človek vyjadroval svoj vzťah k svetu. Anonymný príbeh o pôvode Bohov, sveta, človeka, o usporiadaní vš. vecí, o morálnych pravidlách. Zachováva sa tradíciou.

Mýtický obraz sveta : nerozlišuje medzi fantastickým a reálnym, medzi nadprirodzeným a prirodzeným

Mýtus : nepriamo odpovedá na otázky, kt. neskôr zaujímajú filozofiu (ako vznik. svet, aké je miesto človeka na svete)

Prirodzená schopnosť človeka je poznávať svet okolo seba. Keď človeku chýba skúsenosť, keď stráca istotu, keď nastupuje údiv, nevedomosť, stáva sa tento svet pre človeka problémom.

Počiatok filozofovania vzniká na hranici medzi skúsenosťou a odkrývaním toho čo nie je prístupné našim zmyslom. Cesta hľadania = prechod od mýtu k logu

Logos : gr. filozofia – slovo, reč, zmysel, rozum, zákon

Filozofia je jedným z viacerých spôsobov osvojovania si sveta človekom i seba samého.

Osvojovanie sveta sa uskutočňuje prostredníctvom:

- náboženstva

- umenia

- vedy

- filozofie

- praxe

- bežného vnímania

Filozofia vyvažuje vedu, sústreďuje sa na otázky viac ako na odpovede, pretože neexistujú definitívne odpovede. Filozofia skúma veci, ktoré veda neskúma (nevie, nechce)

Aristoteles pokladá za prvý podnet k filozofovaniu údiv.

Delenie :

1. Antická – Grécka filozofia

a) Raná gr. filozofia (Milétska škola, Eleátska škola, Pytagorovci, Atomisti, Sofisti, Herakleitos)

b) Klasická gr. filozofia (Platón, Sokrates, Aristoteles)

c) Poklasická gr. filozofia – helenisticko – rímska fil. (Stoicizmus, Epikureimus, Skepticizmus, Novoplatonizmus)

2. Stredoveká filozofia

a) Patristika

b) Scholastika

3. Renesančná filozofia

4. Novoveká filozofia

a) Novoveký racionalizmus

b) Novoveký empirizmus

c) Osvietenská novoveká filozofia

d) Nemecká klasická filozofia

5. Poklasická filozofia

a) Scientická filozofia (pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia)

b) Antropologická filozofia (náboženská filozofia existencie, iracionalistický voluntarizmus, filozofia života)

6. Moderná filozofia 20. st.

a) Pragmatizmus

b) Analytická filozofia a filozofia vedy

c) Realistické filozofické smery (neorealizmus, kritická ontológia, fenomenológia, hermeneutika ..)

2. Čo je filozofia? Základné filozofické disciplíny.

Filos : priateľ, milovník

Sofia : múdrosť

Filozofia: láska k múdrosti

Filozof : milovník múdrosti

Prvýkrát sa s termínom filozofia stretávame u Herakleita z Efezu, pre ktorého znamená túžbu po vedení, ktoré by obsiahlo celú skutočnosť a odhalilo človeku zmysel života, zmysel jeho konania a snaženia.

Filozofia je jedným z viacerých spôsobov osvojovania si sveta človekom i seba samého.

Osvojovanie sveta sa uskutočňuje prostredníctvom:

- náboženstva

- umenia

- vedy

- filozofie

- praxe

- bežného vnímania

Filozofia vyvažuje vedu, sústreďuje sa na otázky viac ako na odpovede, pretože neexistujú definitívne odpovede. Filozofia skúma veci, ktoré veda neskúma (nevie, nechce)

Aristoteles pokladá za prvý podnet k filozofovaniu údiv.

Filozofovanie si nemôže dovoliť každý človek. Prístup k filozofii sa otvára len tomu, kto dokáže a chce myslieť samostatne, nespolieha sa na všeobecne rozšírenú mienku a dôveruje vlastnému rozumu. Vyžaduje sa teda istý stupeň zrelosti myslenia.

Hlavné filozofické disciplíny:

1. Dejiny filozofie skúma vývoj a vzájomné súvislosti filozofických smerov, škôl a pojmov

2. Ontológia (gr. on – súcno, logos – náuka) – učenie o bytí.

3. Gnozeológia - filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá poznaním tým, o čo sa poznanie opiera a kde sú pramene poznania, aké sú možnosti poznania a medze poznania, ako môže byť poznanie pravdivé. Čiže, teória poznania skúma poznanie z hľadiska jeho podmienok, možností a hraníc.

Teória poznania sa stáva kľúčovou disciplínou novovekej filozofie

Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém.

4. Logika - formálna veda, ktorá sa často považuje za filozofickú disciplínu a kladie sa na miesto, ktoré jej vyhradil už Aristoteles: je orgán (nástroj) filozofie, má teda inštrumentálny význam, pretože učí správne argumentovať, presnejšie sa vyjadrovať a pomáha pri presnej analýze filozofických problémov. Neštuduje samotný proces myslenia, nezaujíma ju obsah vyjadrovaných myšlienok, ale ich stavba a možnosti ako usporadúvať myšlienky do istých racionálnych celkov = vedeckých systémov. Pracuje so všeobecnejším vymedzením jazyka predovšetkým v grafickej podobe (symbolika)

5. Filozofia dejín - filozofická reflexia dejín, ktorá sa opiera o interpretáciu a hodnotenie najmä výsledkov výskumu a výkladu dejín. Filozofia dejín sa teda neuspokojuje konštatovaním toho, čo bolo, ale chce vystihnúť, ako vôbec dejiny vznikajú, pátra po ich etickej hodnote a po ich zmysle a cieľoch. V tomto zmysle ide o výklad dejín, čiže o hľadanie odpovede na otázku týkajúcu sa príčin, hybných síl a cieľov dejín; filozofie dejín sa ďalej chápe ako teória a metodológia historickej vedy. Pojem filozofie dejín pochádza od Voltaira. Ostatný predstavitelia: J.G.Herder, F.Hegel, K. Marx ..

6. Etika (praktická filozofia) – (gréc. ethos –zvyk, mrav, obyčaj) – filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním morálky a mravnosti a hľadá všeobecnú zásadu, ktorá by človeku ukazovala, o čo sa má v živote usilovať, ako sa správať k iným ľuďom. Etika teda neopisuje svet aký je, ale ako ho máme žiť. Každá etika verí, že existuje dobro, ktoré možno poznať a konať podľa neho, verí v ľudskú spolupatričnosť a dôstojnosť každého človeka. Napriek skepticizmu v otázkach možnosti morálnej pravdy, jej objektivity a dobra, s ktorým sa stretávame v súčasnej etike, nadobúdajú teoretické otázky etiky stále väčší význam. Sú to predovšetkým otázky, ktoré sa dotýkajú práva, života a smrti, eutanázie, pornografie, genetiky, trestu, vzťahov k životnému prostrediu, ale i medzinárodných vzťahov, ekonomických vzťahov a pod. V súčasnosti možno sledovať mnoho prúdov a smerov v etike (analytická, teologická, enviromentálna, feminitstická, diskurzívna etika, teória spravodlivosti, evolučná etika ...)

7. Axiológia (gr. axios – to čo je cenné, logos slovo) filozofická náuka o povahe hodnôt, ich mieste v spoločnosti a v hodnotovej štruktúre človeka. Axiológia sa zaoberá aj otázkami o vzájomných vzťahoch a pomeroch k spoločenským a kultúrnym faktorom a ku štruktúre osobnosti.

8. Filozofia človeka – antropológia (grécky anthrópos – človek) vo všeobecnom význame je to náuka o človeku, ktorá sa zaoberá trvalou reflexiou človeka o seba samom. Antropológia je všeobecná náuka. Filozofická antropológia je filozofická veda. Za jej zakladateľa sa považuje M. Scheler.

3. Antická grécka filozofia. Predsokratovci.

Filozofia v antickom Grécku sa svojím záujmom sústreďovala v predsokratovskom období na prírodu.

Rané obdobie, 6. – 5. stor. p.n.l.:

Milétska škola- začal sa ňou vývin gréckej filoz. Patrili do nej Táles, Anaximenes a Anaximandros. O ich živote vieme len veľmi málo. Z ich diel sa veľa nezachovalo a to čo poznáme má formu zlomkov. Spoločným znakom najstarších filozofov bolo hľadanie pralátky- arché, ktorá je počiatkom všetkých vecí.

Táles pokladal za základ všetkých vecí a sveta vôbec vodu, Anaximandros zase za začiatok a základný prvok vecí vyhlásil „neurčité“- apeirón a Anaximenes za počiatok všetkých vecí považoval neobmedzený vzduch. Okrem filozofie vynikali aj v iných odboroch ako matematika, geometria, astronómia a pod.

Pytagorovci- boli idealisti, ktorí za základ všetkého považovali čísla a číselné vzťahy a tvrdili, že každé číslo je základom niečoho iného. Základné čísla sú 1 (bod), 2 (priamka), 3 (rovina), 4 (priestor) a súčet je magických 10 planét. Najdôležitejším číslom bola sedmička. Pythagoras prvý krát použil slová filozof a kozmos. Svet nazval kozmom ktorý je usporiadaný podľa číselných vzťahov. Pytagorovci sú aj zakladatelia názorov na umenie. Pythagorejská škola smerovala k abstraktnému mysleniu.

Eleátska škola- dostala svoje meno podľa mesta Elea v južnom Taliansku.

- zastavitelia pohybu (súcna – bytia)

Patrili sem Xenofanes, Parmenides a Zenón. Za zakladateľa sa považuje Xenofanes, ktorý tvrdil, že svet je večný a nezničiteľný. Uznával len 1 podstatu vesmíru (sveta,prírody), ktorou je boh. Takéto stotožnenie boha s prírodou nazývame panteizmus. Jeho učenie rozvinul Parmenides, ktorého pokladáme za zakladateľa ontológie. Bytie podľa neho nemá vznik ani zánik, je stále, nemenné, večné a totožné so sebou samým. Zenón sa usiloval dokázať, že mnohosť vecí a ich pohyb nemožno logicky pochopiť, vyjadriť, a tak vzniklo jeho učenie o apóriách (apória=bezvýchodiskové postavenie), tzv. Zenónove paradoxy.

Herakleitos z Efezu za základ všetkého považoval oheň. Bol materialista a ako 1. prišiel s názorom, že celý svet sa vyvíja, mení. Známe je jeho Panta rei (všetko plynie). Je predstaviteľom dialektického myslenia = všetko plynie, vyvíja sa a poníma svet a človeka vo vývine. Herakleita pokladáme aj za zakladateľa gnozeológie- teórie poznania. Známy je aj svojou myšlienkou ktorú vyjadril v podobe aforizmu: „ Do tej istej rieky vstupujeme a predsa nevstupujeme, sme a nie sme.“ Podľa neho nieje možné 2-krát vstúpiť do tej istej rieky, lebo toho kto vstúpi do tej istej rieky druhý krát, omývajú už nové vlny.

Empedokles bol materialista pre ktorého základom všetkého sú 4 pralátky: voda, vzduch, zem a oheň, ktoré sa v rôznom pomere zmiešavajú.

Anaxagoras bol presvedčený, že príroda sa skladá z nekonečného množstva čiastočiek, ktoré nie sú okom viditeľné.

Materializmus dosiahol v starovekom Grécku svoj najväčší rozmach v atomistickej teórii, ktorej hlav.predstaviteľmi sú Leukipp a Demokritos. O Leukippovi sa nezachovalo nič z jeho života. Demokritos tvrdil, že všetko je zložené z malých, nedeliteľných čiastočiek- atómov a že aj ľudská duša a myseľ sa skladajú z guľatých atómov.

4. Sokrates a Platón

Sokrates 469-399 p.n.l. bol Aténčan, ktorý sa vyučil sochárstvu, ale neživil sa tým. Pôsobil keď bola v Aténach demokracia, vláda všetkých slobodných občanov. Žil v chudobe uprostred ľudu, hovoril o veciach zdanlivo všedných a prehlasoval, že vie, že nič nevie. Bol odporcom sofistov (platení učitelia filozofie), ale dokázal si z nich vybrať to, čo vyhovovalo jeho svetovému názoru. Sokrates sa dožadoval pravdy a bol presvedčený, že každý, kto ju hľadá, ju aj nájde. Bol zameraný na skúmanie podstaty ľudských záležitostí ako napr. zbožnosti, spravodlivosti, cnosti alebo krásy. Bol kritický k človeku ako jednotlivcovi, ale díval sa kriticky aj na ľudské spoločenstvo, teda na štát. Tvrdil, že nieje možné štát zlepšiť, pokiaľ sa nezlepšia všetci jeho občania. Sokrates bol obvinený, že neverí v boha a kazí mládež a na súde mal možnosť sám si stanoviť trest. Súd však popudil tým, že navrhol, aby bol živený na štátne útraty a tak bol nakoniec r.399 odsúdený na trest smrti, pri ktorom vypil jed a zomrel.

Najznámejšie výroky „Viem, že nič neviem“, „Poznaj sám seba“

Najlepším Sokratovým žiakom bol Platón 427-347, ktorý žil v dobe keď už grécka filozofia mala za sebou učenie jónskej, eleátskej a pythagorovskej školy. Platón bol veľkým odporcom materializmu a vytvoril 1. ucelený filozofický systém, ktorý bol idealistický- objektívny idealizmus. Idealizmus sa delil na objektívny (základom bol duch) a subjektívny (základom bol osobný duch) Platón bol presvedčený, že okrem reálneho sveta existuje aj svet ideí, ktorý je večný a zmyslovo nevnímateľný. Vysvetľoval prepojenie týchto 2 svetov. Hovoril, že všetko má svoju ideu a že aj každému človeku je pri narodení pridelená idea = duša, ktorá je večná a keď človek zomrie, tak sa idea vráti do sveta duší a telo pohltí zem. Idey delil na 3 základné druhy: 1, duše roľnícke 2, duše strážcov, ktoré sú spojené s hrdosťou, úctou a patriotizmom a 3, duše rozumové, čiže duše filozofov. Platón bol aj estetikom, vychovávateľom, zaoberal sa aj spoločnosťou a v Aténach založil školu, ktorú nazval Akadémia. Napísal asi 400 kníh. Známa je napr. jeho kniha Ústava, ktorej dôležitým doplnkom boli Zákony. Ďalším významným dielom je aj Obrana Sokratova. Väčšina jeho prác je napísaná formou dialógu, v ktorom je hlavnou postavou Sokrates

Postavenie ľudí, ktorí sa pri poznávaní opierajú o zmyslami dostupný svet, vyjadril svojim slávnym prirovnaním k obyvateľom jaskyne (odraz sveta na stene jaskyne považujú prikovaní ľudia v jaskyni za skutočný svet)

5. Aristoteles

Aristoteles 384-322 p.n.l. pochádzal z mesta Stageira a študoval v Platónovej Akadémii (najlepší žiak Platóna). Bol vychovávateľom Alexandra Macedónskeho a neskôr založil v Aténach peripatetickú filozofickú školu Lýceum (pri prednášaní sa v škole prechádzalo), kde sa pri učení prechádzali učiteľ i žiaci. Európske ľudstvo sa sýtilo Aristotelovým učením celých 1000 rokov. Bol doslova tvorcom európskeho vedeckého myslenia. Vytvoril rozsiahle dielo, ktoré je považované za zavŕšenie antickej filozofie (ako druhý vytvoril ucelený systém filozofie). Vypracoval systém kategórií (ústredných pojmov v každej vete). Hovoril, že každá vec sa skladá z 2 vecí: z látky, ktorá je beztvará a bezduchá a z tvaru, ktorý je duchovný. Napísal niekoľko 100 spisov, ktoré sú členené podľa obsahu na: spisy o logike, ktoré sa súborne nazývajú Organon, t.j nástroj, spisy prírodovedecké, spisy metafyzické, spisy etické, spisy politické a spisy o literatúre a rétorike. Aristoteles je považovaný za zakladateľa logiky, ktorú pokladal za nástroj pre rozvoj ostatných vied. Jeho najvýznamnejšie diela sú Fyzika, Metafyzika, Politika, O vzniku a zániku, Etika Nikomachova, Poetika, Rétorika, O duši, čo je hlavné psychologické dielo a iné. Aristoteles položil aj základy ekonómie.

6. Helenisticko-rímska filozofia

4.stor. p.n.l. – 5./6. stor. n.l.

Helenistické obdobie súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Obdobie malo 3 hlavné prúdy: epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus.

Poklasické obdobie gréckej filoz. sa nazýva Helenizmus. Vplyv gréckej kultúry, filozofie, učenosti a náboženstva sa mieša s učenosťou národov Orientu. Grécky jazyk zjednocoval rôzne sociálno-politické etnické skupiny a podporoval myšlienku spriaznenosti všetkých ľudí, pretože majú rovnaký pôvod a učenie. Táto myšlienka spolu s myšlienkou prirodzeného práva, ale aj skutočnosť, že filozofia začína v mnohom plniť náboženské funkcie, pripravovali nástup rodiaceho sa kresťanstva. Rimania prevzali množstvo prvkov z gréckej kultúry. Mnohé oblasti ako napr. právo, správu štátu, vojenstvo, sami rozvinuli do vrcholnej dokonalosti. Vo filozofii sa predmet skúmania presúva z prírodovednej oblasti do etickej oblasti. Etika stoicizmu a epikureizmu je hlavnou časťou filozofie tohto obdobia. Okrem týchto 2 filoz. škôl v helenistickom období pôsobili aj akademici, peripatetici, skeptici, eklektici, alexandrijská škola a novoplatonizmus.

Epikureizmus

- založený gréckym filozofom Epikurom, ktorý sa venoval predovšetkým otázkam filozofie prírody a etike. V etike kladie dôraz na blaho človeka (eudaimonia) a nerušené prežívanie slasti. Cieľom života je pre múdreho človeka dosiahnutie ataraxie (pokoja duše), ktorý sa dostaví, ak prekonáme strach z bohov a smrti.

Stoicizmus

- najvplyvnejší filozofický smer helenistického obdobia. Zakladateľom bol Zenón.

- typické je eklektické preberanie zásad iných filozofických škôl. Z platónskej Akadémie prebrali delenie filozofie na logiku, fyziku a etiku.

Skepticizmus

- smer zdôvodňujúci úlohu skepsy – spochybňujúci možnosti pravdivého poznania. Zvyčajne je reakciou na dogmatické a špekulatívne metafyzické filozofické systémy. Ako dôvody pre skepticizmus sa uvádzajú: relativity zmyslového poznania, nepostačujúce kritériá pravdy, údajne neriešiteľné rozpory ľudského poznania

7. Patristika. Aurélius Augustín

Patristika (100-700) je starším obdobím stredovekej filozofie. Jej názov je odvodený od slova pater, ktorým boli označovaní duchovní a kňazi. Najvýznamnejšími predstaviteľmi z obdobia patristiky boli Tertullianus, Origenes, Ambrosius, Aurelius Augustinus, Hieronymus a Gregor Veľký.

Aurelius Augustinus (354-430) spočiatku žil búrlivým životom a bol prívržencom manicheizmu, čo bola sekta, ktorá hlásala, že diabol existuje od večnosti rovnako ako boh. Neskôr sa stal prívržencom skepticizmu a novoplatonizmu, až sa pod vplyvom milánskeho biskupa Ambróza obrátil ku kresťanstvu. Bol učiteľom rétoriky a právnikom v Kartágu, neskôr presídlil do Milána. Tam konvertoval na kresťanstvo, ktorého sa stal fanatickým zástancom. V Afrike bol vysvätený za kňaza a v roku 396 sa stal biskupom v meste Hippon a neskôr bol vyhlásený za svätého. Napísal viacero diel, napr. Proti akademikom, O pravom náboženstve, O božom štáte, O nesmrteľnosti duše, Rozhovory duše s bohom, Konfesie a pod. Augustinus hovoril, že v srdci človeka je uložená tzv. lex aeterna, večný zákon mravný, totožný so zákonom božím a so zákonom rozumu. Augustinus prebral 4 hlavné platónske cnosti - múdrosť, umiernenosť, spravodlivosť a statočnosť, a pridal k nim kresťanskú vieru, nádej a lásku. V psychickom živote človeka rozoznával 3 stránky spojené jednotiacim putom duše: schopnosť predstáv, úsudku a vôle. V slávnom spise O meste božom priniesol Augustinus prvú európsku filozofiu dejín. Jeho vplyv bol nesmierny a jeho učenie o štáte sa stalo základom stredovekej politiky.

8. Spor o univerzálie. Scholastika. T.Akvinský

Scholastika (700-1500) je mladším obdobím stredovekej filozofie. V 8.-9. storočí stúpol v Európe význam vzdelanosti. Spoločným jazykom všetkých vzdelancov tohto obdobia bola latinčina. Zakladateľom scholastiky bol učený anglosaský mních Alkuin. Scholastika sa delila na rannú, vrcholnú a neskorú. Scholastici sa zaoberali univerzáliami, čo sú všeobecné pojmy a viedli spor, či sú to len mená, alebo reálne existujú. Bol to spor medzi nominalistami,ktorí tvrdili, že sú to len mená a realistami, ktorí tvrdili, že reálne existujú. Tento spor vyriešil najvýznamnejší predstaviteľ scholastiky Tomáš Akvinský (1225-1274), ktorého prezývali Knieža scholastiky. Bol to talian, grófsky syn, ktorý študoval v kláštornej škole benediktínov v Monte Cassino a na univerzite v Neapoli. Neskôr vstúpil do rádu dominikánov. Prednášal v Paríži a v Taliansku. Bol najznámejším komentátorom Aristotelových diel. Rozoznával 3 druhy univerzálií: 1, univerzálie pred vecami 2, univerzálie s vecami a 3, univerzálie po veciach. Vytvoril ucelené učenie- teológiu katolíckej cirkvi. Vravel, že existujú 2 pravdy: 1, zjavené pravdy, pri ktorých je teológia nadradená a 2, rozumové pravdy, ktoré sú podriadené teológii. V etike uprednostňoval rozum pred vôľou. Neskôr bol vyhlásený za svätého. V roku 1879 bolo jeho učenie vyhlásené za filozofické učenie katolíckej cirkvi a nazývalo sa Tomizmus. Napísal viacero diel, z ktorých najvýznamnejšie sú Suma teologická, Suma proti pohanom a Sentencie k Petrovi Lombardskému.

9. Renesančná filozofia

Renesancia – znovuzrodenie, znovuobnovenie Antiky. Toto obdobie je považované za prechod od stredoveku k modernej dobe (novoveku)

Renesančná novoveká filozofia : je súčasťou renesancie ako kult. epochy, kt. sa pokúša o znovuzrodenie antickej vzdelanosti. Návrat k antike je len podnetom, ilúziou pre vznik nového myslenia, kt. sa od antiky zásadne odlišuje aj keď je ňou veľmi ovplyvnené. Prelom v prístupe k svetu (15. – 16. st. TAL), prelínanie fil. problémov s prírodovednými, etickými, náboženskými, ... 5 oblastí renesančného myslenia : filozofia, náboženstvo, etika, prírodoveda a učenie o štáte

- morálka a etika : nové chápanie človeka ako občana, 2 línie renesančného uvažovania = filologická (Erazmus Rotterdamský – znevážil všetky autority, najväčšia autorita = kritický rozum); laická (Michel De Montaigne – vyzýva k tolerancii, neľahká cesta hľadania samého seba)

- náboženstvo : reformácia Martin Luther, Kalvín; luteránske zdôraznenie ľudského individua, kt. je schopné samostatne si vykladať zmysel ,, Písma svätého ,, + mravný rigorizmus (prísnosť)

- vznik samotnej filozofie : vplyv obrodenia platónskej filozofie.

Mikuláš Kuzánsky : zákl. všetkého je ,, Jedno ,, stotožňuje ho s Bohom; teória : čím sme učenejší tým menej vlastne vieme. Prvá renesančná škola vznikla vo Florencii ( Marcilio Ficino)

SR : vplyv Platonizmu (Ján Sambuc), prekladal z gr. do latinčiny (Platóna); vplyv Telesia (Ján Jesenius)

- novoveká prírodoveda : rozvoj astronómie (veda o maxime, heliocentrizmus), medicíny, fyziky, filozofie, ...

Kopernik : astronóm, teória heliocentrickej sústavy, svet je guľatý - nezmerateľný - podobný nekonečnému. Sféra stálic, kt. všetko zahŕňa je nehybná; pohyb ostatných telies je kruhový, pohyb - prirodzená vlastnosť planét, nie je potrebný prvý hýbateľ

Galileo Galilei : astronóm, mechanik (teleskop), objavil Mliečnu cestu a neznáme mesiace Jupitera. Teória poznania -2 knihy : Kniha písma, Kniha prírody. Odmietal autoritu citátov z písma. Existuje iba jedna pravda = pravda vedeckého a filozofického poznania

Giordano Bruno : hovorí, že existujú nové neznáme planéty. Život nezávisí od náhody ani od stvoriteľa, verí aj na život mimo Zeme, obvinený z kacírstva (upálený). Myšlienka o nekonečnosti vesmíru. Boh je bod i atóm.

- novoveké učenie o štáte

Machiavelli : základom práva je moc a nie morálka, najvyšším zákonom politiky je šťatie a moc štátu. Na dosiahnutie tohto cieľa sú povolené aj nemorálne prostriedky. Dielo = Vladár : mocný lev + prefíkaná líška

Thomas More : ideológia založená na spoločnom majetku. Opisuje spoločnosť aká by mala byť. Cieľ = zabezpečiť materiálne potreby ľudí, slobodný rozvoj ľudsk. spoločnosti. Dielo = Utópia (nejestvujúca)

Campanella : v štáte má prevládať moc, múdrosť a láska. Príčinou útrap a zločinov je bohatstvo. Dielo = O slnečnom štáte

10. Novoveká empirická filozofia

Klasická novoveká filozofia (17. – 18. st. a vrchol 1.tretina 19. st.) : nástup kapitalizmu - rozvoj vedy a filozofie, kritika scholastiky, veda má objektívne poznávať zákony prírody. Hlavná disciplína = teória poznania + ideál poznania = matematika, ako veda každému prístupná, pochopiteľná, veda so všeob. platnosťou

- metódy : 1. Indukcia 2. Dedukcia

a) Empirizmus : založený na pociťovaní a zmyslovej skúsenosti (Bacon, Hobbes, Locke, Berkeley, Hume)

b) Racionalizmus : založený na rozumových schopnostiach, ktoré rozširujú naše poznanie (Descartes, Spinoza, Leibniz)

Empirizmus

Francis Bacon : zakl. empirizmu experimentálnej vedy, skúmal prírodu, dielo = Veľké obnovenie vied + Nová Atlantída (utopický ideál spravodlivej spoločnosti), obnovil materializmus, podstata prír. javov = hmota, kt. sa skladá z elementov

- hl. idea : človek má ovládnuť prírodu prostr. poznania, aby využil jej vlastnosti, procesy a zákony

- hl. metóda bádania : indukcia (skúma jedinečné veci a postupuje k zovšeobecňovaniu)

- meradlo pravdivosti vedeckých výskumov : skúsenosť; z procesu poznania treba vylúčiť predsudky, ilúzie a omyly = idoly (bránia rozumu dostať sa k pravde)

- idoly kmeňa : prekážky spôsobené príslušnosťou človeka k ľudskému rodu

- idoly jaskyne : človek ich nadobudol výchovou, vzdelaním a záujmami

- idoly trhu : vznikajú pri vzájomnom dorozumievaní medzi ľuďmi

- idoly divadla : nekritické preberanie autorít a názorov, nie sú vrodené

- zdôvodnil potrebu nového chápania a novej metódy vedy

John Locke : teista (Boh = neosobná príčina) , hľadá odpoveď na 2 otázky :

1. Odkiaľ ľudia získali svoje predstavy a myšlienky

2. Môžeme sa spoľahnúť na to čo získame zmyslami

- ľudské vedomie je pri narodení čistá a nepopísaná doska ,, Tabuľa Rasa ,, (poznatky na ňu píše naša skúsenosť), v ľudskom rozume nie sú vrodené idey, zdroj ideí = skúsenosť, kt. je zákl. každého poznania, niesme schopní poznať vonk. svet.

- učenie o štáte : štát si má zachovať slobodu a vlastníctvo; vzniká tam kde sa slobodní ľudia zrieknu prir. práva na sebaobranu, práva trestať násilníkov – prepožičiavajú toto právo spoločnosti ako celku. Úlohou štátnej moci je vydávať zákony, chrániť občana, trestať porušenie práva. Rozdeľuje štátnu moc na : zákonodarnú, výkonnú, federatívnu (kt. vyhlasuje vojnu a mier) = základ pre prvé Americké ústavy

Thomas Hobbes : sociálna filozofia, uznáva zmyslový pôvod poznania + zdôrazňuje význam racionálnej abstrakcie, dielo = Základy filozofie - zákl. pojem = ,, Teleso ,, (je nielen materiálny objekt, ale je ním aj štát), dielo = Legithian - nový prístup k spoločnosti. Hovorí o nárokoch a hrozbách nového ,, Umelého telesa = štátu ,, (v kt. je človek nútený žiť). Zastával absolutistickú monarchiu = moc v rukách jedného osvieteného panovníka.

George Berkeley : chce ľudí obrátiť opäť k Bohu, ich ateizmus chcel zničiť pomocou zničenia materializmu – chcel zničiť hmotu. Veci sú kombináciou našich pocitov, nepoznávame priamo vonkajší svet iba naše idey. Hl. idea : ,, Byť znamená byť vnímaný. ,,

David Hume : proces vnímania je viazaný na ,, materiál ,, (kt. pochádza zo zmyslovej skúsenosti – poskytuje nám dojmy = to čo práve prežívame a idey = napr. spomienky). Je skeptik. Je proti objektívnej existencii kauzality, podobe súdobej metafyziky, náboženstvu (náboženské predstavy sú založené na cite), popiera vieru v zázraky a v dogmy.

- dielo = Skúmanie ľudského rozumu

11. Novoveká racionalistická filozofia

- metódy : 1. Indukcia 2. Dedukcia

a) Empirizmus : založený na pociťovaní a zmyslovej skúsenosti (Bacon, Hobbes, Locke, Berkeley, Hume)

b) Racionalizmus : založený na rozumových schopnostiach, ktoré rozširujú naše poznanie (Descartes, Spinoza, Leibniz)

Racionalizmus

Baruch Spinoza : HOL filozof, židovského pôvodu, posl. racionalista, Boha stotožnil s prírodou, vo všetkom videl Boha, všetko je Boh - Boh je svet, kritizoval Descarta, jediná substancia = príroda (nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná) = monistické stanovisko, príroda má mnoho vlastností ,, Atribútov ,, (napr. myslenie, rozpriestranenosť), substancia sa prejavuje prostr. ,, Modov ,,

- bytie rozlišuje : príroda tvoriaca = božská podstata, produkuje seba aj ostatné veci) + príroda stvorená = samotné produkty

- najdokonalejšia forma štátu : demokracia, kde má človek pocit, že žije podľa vlastnej vôle

- diela = Princípy karteziánkej filozofie, Etika, Teologicko – Politiký Traktát, Rozprava o zdokonalovaní rozumu

Gottfried Leibniz : diela = Monadológia, Rozprava o matafyzike; koncepcia dvoch druhov právd :

1. Pravdy rozomu : matematické výroky

2. Pravdy faktu : založené na skúsenosti

- učenie o mnohosti substancií : základ všetkého je nekonečný počet jednotiek bytia ,, Monád ,, (sú od seba nezávislé a neovplyvňujú sa)

- 3 typy monád :

1. Temné : tvoria podstatu neorganických telies

2. Hmlisté : tvoria podstatu rastlín a živočíchov

3. Jasné : ľudská duša schopná logicky myslieť a chápať

- monáda monád : Boh, tento svet je najlepší zo všetkých svetov, Boh vytvoril maximum dobra a minimum zla - vďaka zlu vieme čo je dobro a usilujeme sa oň

- diela = Monadológia, Rozprava o metafyzike

René Descartes : vypracoval deduktívnu metódu (jeho ideál = matematizácia celého poznania), kritizoval scholastiku - poznanie chcel podrobiť racionálnej kritike a vytvoriť filozofický systém bez rozporov, kt. bude základom pre rozvoj prír. vied. Metodická skepsa pochybnosť o všetkom, čo bolo dosiaľ považované za pravdivé. Jediné o čom nemožno pochybovať - ,, Keď pochybujem tak myslím = Pochybujem, teda myslím = Myslím, teda som ,, Descartes je dualista (vychádza z dvoch od seba nezávislých substancií - mysliaca a rozprestierajúca sa substancia. Nad oboma substanciami stojí Boh, ich tvorca (riadi ich vzájomné pôsobenie)

- diela = Rozprava o metóde, Meditácie o prvej filozofii

12. Osvietenská (francúzska) novoveká filozofia

Osvietenská filozofia : nadviazala na racionalizmus a empirizmus. Vytvorila koncepciu prirodzenej morálky práva, náboženstva, teórie spoločenskej zmluvy.

Je to široké myšlienkové hnutie (18. st.), kt. vzniklo v ANGL a ovplyvnilo ideový + politický vývin v Európe. Zdôrazňovalo význam rozumu (v jeho využití videli zlepšenie spoločenských pomerov, morálky človeka).

17. st. FRANC : hnutie Libertínov = voľnomyšlienkári (šírili osvetu, rozvoj vedy, vzdelávanie ľudí)

ANGL osvietenstvo : jej významným zdrojom bola filozofia J. Locka

- znaky OF :

1. Vzbury proti autoritám : proti šľachte, cirkvi; inšpirácia v ANGL prírodovede

2. Racionalizmus : príroda je zariadená na zákl. rozumu, nutnosť vzdelať = osvietiť široké masy ľudí -vznik pedagogiky ako vedy (vydávanie encyklopédií)

3. Kultúrny optimizmus : treba koniec nevedomosti

4. Humanizácia kresťanstva : návrat k prírode, kt. obdarila človeka rozumom

5. Ľudské práva : filozofi neveria na zázraky, Boh svet stvoril - nezasahuje do ňho (snaha odstrániť dogmy)

6. Samotná myšlienka osvietenstva : boj proti cenzúre, otroctvu, boj za slobodu tlače

Slovenskí filozofi : proti poverám bojoval Michal Institoris Mošovský, Samuel Tešedik, Fándly, Bajza

- osvietenstvo chápali ako výchovné pôsobenie na človeka

- vznik : Učené tovarišstvo, Učená spoločnosť malohontská

Charles Montesquieu : filozofujúci historik, rieši problematiku politickej a štátnej moci - jej rozdelenie, práva. Na Slovensku sa zúčastnil rokovania Uhorského snemu. Snaha pochopiť vnútornú logiku dejín (pýta sa prečo a nie čo sa stalo?).

- diela = Perzské listy, O duchu zákonov, Anglická sloboda

- Perzské listy : poukazuje na relativitu hodnôt a kultúr (nevyhnutnosť občianskej aj náboženskej tolerancie)

- O duchu zákonov : skúma právnické pojmy, pôvod a funkciu spoločenských - politických - právnických organizácií. Každá krajina je špecifická a má svoje zákony.

Jean Jacques Rousseau : rieši problém človeka a bytia. Prirodzený človek nie je ani zlý ani dobrý. Považuje sa za duchovného vodcu revolúcie

Predmet jeho filozofie : človek a jeho osud. Kritizuje priemyselnú spoločnosť, pokrok vied = degenerácia + úpadok morálky.

- diela = Vyznania (nestály človek s psychopatickými črtami), Rozprava o vedách a umeniach (prirodzený stav = život bez vymožeností, návrat k prírode), Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi (súkromné vlastníctvo, vzťah pána a podriadeného), Spoločenská zmluva (Biblia FRAN revolúcie, ponúka východisko z danej situácie : uzavretie novej spoločenskej zmluvy - výsledkom má byť zjednotenie vôlí ľudí), Emil alebo o výchove (výchova dieťaťa v súlade s prírodou, prihliadať na jeho individualitu, náboženstvo založené na cite - cit vraví, že Boh existuje)

Francois Voltaire : nekorunovaný kráľ filozofov 18. st. Bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, absolutizmu, za rozvoj vedy. Bol asystémový filozof, bojoval za slobodu človeka a jeho myslenia. Ak by sme nemali Boha, museli by sme si ho vymyslieť. Boh má byť spravodlivý a správny.

- dielo = Filozofické listy (odporúčania na riešenia FRANC pomerov : 1. oboznámenie sa s Lockovou filozofiou 2. vo vede podporiť mechanickú filozofiu Newtona 3. uznať deistické chápanie náboženstva 4. heslo : princíp tolerancie 5. optimálna forma vlády : parlamentarizmus)

Denis Diderot : venoval sa tvorbe ,, Encyklopédie ,, (racionálny slovník vied, umení a remesiel -zaujímavá aj pre obyčajných ľudí). Je mechanický materialista, základ všetkého = hmota (postup prechodu hmoty od nižších foriem k vyšším až k mysleniu), spojenie hmoty s pohybom = samozrejmé, pri úvahách o prírode narazil na paradoxy (chcel ich dialekticky prekonať). Súhlasil so všeobecnou rovnosťou ľudí, poukazoval na význam individuálnych rozdielov.

- na rozvoj ľudskosti je nevyhnutná veda, tolerancia a demokracia

- dielo = Jakub fatalista (aplikácia determinizmu na ľudské myslenie)

13. Nemecká klasická filozofia. I.Kant, G.W.F. Hegel

Nemecký klasický idealizmus : vrchol novovekého klasického myslenia. Osvietenské myšlienky, kt. neskoro prišli do NEM boli základom pre nové filozofické myšlienky a teórie. NEM bolo hosp. zaostalé, nezjednotené, súperenie miest a kniežatstiev, silná pozícia cirkvi = idealistická filozofia spätá s náboženstvom. Filozofia sa zamerala na vnút. život človeka

Predstavitelia : Immanuel Kant, Johann Fichte, Friedrich Schelling, Georg Hegel

Immanuel Kant : zakladateľ NKI, pokračoval v diele Bacona a Descarta. Vonk. svet nepokladal za niečo nemenné a dané, ale za skutočnosť ovládanú ľudským rozumom.

- tvorca modernej etiky – autonómna etika (základné princípy správania sú vrodené) „Správaj sa tak ako chceš aby sa iní správali“

Názor : človek je slobodná bytosť, predstavuje ho ako ,, Ja ,, (subjekt schopný samostatne konať).

- 2 obdobia :

1. Predkritické : dielo = Všeobecné dejiny prírody, Teória nebies

2. Kritické : dielo = Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti

1 .obdobie : zaoberá sa prírodou = kozmologická hypotéza, uplatňuje poznatky Newtona, vysvetľuje vznik a stavbu vesmíru. Počiatok vývinu vesmíru = chaoz. Sily, kt. priviedli vesmír od chaosu k poriadku, spôsobia aj jeho návrat k chaosu.

2. obdobie : dielo = Kritika čistého rozumu – otázka čo je dostupné nášmu rozumu?

Skúmal nástroje, možnosti vedy, schopnosti poznávania.

- veci o sebe ( vo svojej podstate) a veci ako sa nám javia (veci sami o sebe sú nepoznateľné; poznávame iba javy – spôsob ako tieto veci pôsobia na nás.

- toto učenie nazval „kritikou rozumu“ – učenie agnosticizmu

-3 druhy poznávania: zmyslovosť, rozmysel (um), rozum;

Zmyslovosť – schopnosť pociťovať, estetika

Rozmysel (um) – schopnosť tvoriť pojmy a súdy

Rozum – schopnosť tvoriť úsudky blížiace sa ideám

Vo vedeckom poznaní prírody sa používajú poznatky

- a priori (poznanie, ktoré nie je závislé od skúsenosti, teda vychádza z rozumovej úvahy)

- a posteriori ( poznanie, ktoré pochádza zo skúsenosti, je na nej závislé)

Poznanie, ktoré sa zaoberá podmienkami možnej existencie apriórneho poznania, nazýva sa transcendentálnym poznaním.

Medzi apriórne podmienky zmyslovosti patria priestor a čas.

- človek sa pri snahe poznať najvyšší celok môže zapliesť do ,, Antimónií ,, (neriešiteľné protirečenia rozumu). Myšlienky bez obsahu = prázdne, nazeranie bez pojmov = slepé. Na otázku Boha nemôžeme odpovedať rozumom, ale len vierou. Zaoberal sa mravným konaním človeka, praktické používanie rozumu = človek v sebe nájde potrebu konať morálne (dielo = Mravný zákon - každý musí konať tak aby jeho konanie bolo vzorom pre všetkých. Kategorický imperatív - neformuje to čo je, ale čo má byť.)

- Kritika súdnosti : otázky krásy, 2 veci ho napĺňali údivom = hviezdne nebo nad nami, mravný zákon v nás

- Traktát o večnom miery : idea mierovej spolupráce, stúpenec prirodzeného práva

Johann Fichte : vplyv Kanta, svoje učenie spájal s politickými potrebami v NEM, vyzýval k národnému obrodeniu a zjednoteniu. Tvorca subjektívno - idealistického systému (,, Ja ,, vytvára svoj protiklad ,, Neja ,,)

- od tézy prechádza k antitéze (protiklad) až k zjednoteniu v syntéze

- príroda bola preňho ,, Neja ,, odvíjajúce sa od ,, Ja ,,

- tvrdil, že vonk. realita existuje len dovtedy kým subjekt o nej vie a má ju vo svojom vedomí

- dielo = Vedoslovie (Vedoslovie - nazval aj svoju filozofiu = veda o poznaní a vedení; zameral sa na vedomie, pretože len vedomie považoval za realitu)

Friedrich Schelling : jeho filozofia = koncepcie, obhajoval Fichteho - mal však iný názor na prírodu (príroda = prejav ducha), vytvoril vlastnú filozofiu ducha a prírody - subjektu a objektu. Svet a vedenie spočívajú v nerozlíšenom absolútne.

- absolútno : abstraktné ,, Ja ,, je základom vš. existujúceho

- hmota : nechápal ju ako samostatnú realitu, ale ako zvláštny stav absolútna

- dve koncepcie :

1. Transcendentálna filozofia : vychádza zo subjektívneho ako z primárneho (+ príroda má duchovnú podstatu)

2. Filozofia prírody : vychádza z objektívneho, začína skúmaním prírodných etáp, dospieva k vytvoreniu inteligencie, vyvodzuje vedomie z prírody ako neuvedomelého stavu ducha

Georg Hegel :

- bol oficiálnym vládnym filozofom na Berlínskej univerzite

- zomrel na choleru

- vytvoril ucelený systém filozofie

- rozvinul dialektiku

prvý vysvetlil celý prírodný - duchovný svet ako proces = neustály pohyb, zmena a vývoj. Tvorca objektívno - idealistického systému. Existuje len jedna podstatná skutočnosť = idea.

- absolútna idea : absolútny duch, absolútne prvá - aktívna - tvoriaca sila (všetko ostatné je druhotné) + prechádza 3 zákl. stupňami :

1. idea sa vyvíja sama v sebe

2. idea sa sama sebe odsudzuje, popiera samu seba

3. idea sa vracia sama k sebe , stáva sa duchom (dielo = Filozofia ducha)

- tvrdí že protirečenie sa nachádza v každej myšlienke teda od tézy sa dostaneme k antitéze a potom nasleduje syntéza. Tieto tri stupne vytvárajú triádu.

- vývin - kvantitatívne zmeny (evolúcia)

- kvalitatívne zmeny

- vývin po špirále

- najvyšším stupňom človeka je umenie, filozofia, náboženstvo

- historický vývoj má účel = sebauvedomenie ducha, uvedomenie si slobody jednotl. národov

- po jeho smrti : 2 tábory Starohegelovci +Mladohegelovci

14. Filozofia 19. storočia. Pozitivizmus, marxistická a antropologická filozofia

Poklasická filozofia 19. staoročia : zmena postavenia filozofie - chápanie jej možností, funkcií a tém. Charakterizuje ju pluralizmus (diferenciácia škôl, smerov), kt. má 2 prúdy : scientistický a antropologický

1. Scientistický : chápu filozofiu ako vedu, podporujú spoluprácu vedy a filozofie (filozofia má na vedu nadväzovať a poznávať predpoklady vied) - pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia

2. Antropologický : zaoberá sa človekom a jeho existenciou - náboženská filozofia existencie, voluntaristický iracionalizmus (voluntus = vôľa)

Scientistický prúd :

a) Pozitivizmus (filozofia má spolupracovať a používať nástroje vedy. Opak tomizmus – základom je teológia)

Auguste Compte : zakladateľ empirickej sociológie, jeho cieľom bolo založiť naše poznanie na niečom čo je pozitívne, na faktoch našej skúsenosti. Chce vylúčiť z filozofie metafyzické otázky. Oživuje myšlienky osvietenstva, pokrok vedy = zákon troch štádií (teologické - človek sa orientuje na nábož. vieru a nadprirodzené sily, metafyzické - človek vecne a triezvo poznáva + pozitívne - čo je veda? Čo je poslaním vedy? Veda poznáva aby človek mohol predvídať, predvídame aby sme mohli správne konať)

- klasifikácia základných vied : predpoklad vš. vied = matematika (psychológia = hovorí, že človek nemôže byť predmet skúmania, lebo človek je ten kto skúma)

- odmieta násilné, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti, kt. vedú k chaosu

- posledné obdobie : jeho filozofia nadobúda charakter náboženského kultu, náboženstvo sa zameriava na ľudstvo = najvyššia bytosť

b) Novokantovstvo : návrat k dedičstvu klasickej filozofii - ku Kantovi, rozvoj v dvoch filozofických školách (Bádenská + Marburská)

- Bádenská škola : obnovenie Kantovej epiky + učenia o praktickom rozume, zaujímajú sa o život človeka - jeho konaním (regulácia konania na zákl. hodnôt a noriem). + Heinrich Rickert

- Marburská škola : zamerala sa na Kantovu logiku a gnozeológiu (transcendentálne kategórie - ako podmienky poznania). Veda a poznanie sa nezakladajú iba na faktoch. Naše myslenie vkladá do sveta poriadok, bez neho by bol pre nás svet chaosom. + Hermann Cohen

c) Marxistická filozofia : veda o najvšeobecnejších zákonoch vývinu prírody, spoločnosti, ľudského myslenia. (Raný + Zrelý marxizmus)

Karl Marx : diela = Ekonomicko - filozofické rukopisy, Kapitál

- diela s Engelsom = Nemecká ideológia, Manifest komunistickej strany

Friedrich Engels : diela = Dialektika prírody; Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu

- zdroje marxizmu : Hegelova filozofia, ANGL klasická ekonómia, utopický socializmus

- filozofia sa v marxizme úzko spája s ekonomickou teóriu kapitalizmu a politickou problematikou komunizmu. Spoločenský pokrok = beztriedna spoločnosť komunizmu bez súkromného vlastníctva, odstránenie vykorisťovania človeka človekom.

Karl Marx : zavádza SEF, kt. má základňu (vyjadruje spoločenské bytie) a nadstavbu (vyjadruje spoločenské vedomie) = spoločensko ekonomická formácia - beztriedna = prvotnopospoľná, otrokárska, feudálna, kapitalistická, komunistická

- Marxova predstava odcudzenia človeka samému sebe = človek sa odcudzil sám sebe prostr. práce :

1. Človeku sa odsudzuje produkt práce

2. Človeku sa odsudzuje sama pracovná činnosť

3. Človeku sa odsudzuje druhová podstata

4. človeku sa odsudzuje sám človek

- súčasti marxizmu = dialektický materializmus, historický materializmus

- dialektický materializmus : zaoberá sa objektívnou realitou, kt. je mimo nášho vedomia - nezávisle od neho (objektívna realita = hmota), svet nie je chaotický, je poznateľný.

- východiskom poznania = prax

- historický materializmus : človek ako tvorca existencie sv. prostriedkov, na prvom mieste v živote = ekonomický faktor

- marxistická filozofia : vedecký svetonázor 19. st., rozvoj v soc. - dem. robotníckom hnutí (Z Európa + Rusko), mala predstavu o pokroku s utopickými prvkami

Antropologický prúd :

a) Voluntarizmus (smer, ktorý nejakým spôsobom uznáva primát vôle pred rozumom)

Arthur Shopenhauer : jeho filozofia = iracionalizmus a voluntarizmus, podstata sveta sa vymyká rozumu, je iracionálna; podstata sveta = vôľa (živelná, slepá, bez cieľa, neslobodná)

- jeho pesimizmus : svet nemá zmysel, je len bludiskom živelne pôsobiacich síl, utrápených a ustráchaných bytostí, kt. sa snažia prežiť. Človek stále niečo chce a trápi sa keď to nemá, a aj keď to získa znova sa trápi - chce znova niečo iné. Východisko : žiť v asketizme, venovať sa umeniu

- kladie si otázku či z tejto situácie existuje východisko - jedna možnosť = samovražda (ale ňou by sme potvrdili víťazstvo vôle a jej nezmyselnosti). Navrhuje útek zo sveta, poprieť život a vlastnú vôľu.

- dielo = Svet ako vôľa a predstava

Sören Aabye Kierkegaard

Dánsky filozof a teológ– sústreďuje pozornosť filozofie na človeka.

Považuje sa za tvorcu existencionalizmu

Diela: “Buď, alebo”; “Strach a chvenie”, „Nemoc k smrti“

Zakladateľ teológie paradoxu – kategória paradoxu – sme nútení sa rozhodnúť buď –alebo

Rozdeľuje ľudí do 3 skupín:

1. estetický typ – berie život ľahšie, vyhľadáva príjemné stránky, odstrkáva nenávisť, žiaľ ... a prechádza životom ľahko a naplno.

2. etický typ – poníma život ako povinnosť, riadi sa poslaním, úlohami (rodič, ..) a tomu venuje svoj život.

3. teologický typ – má niečo aj z estetickej aj etickej stránky, ale hľadí ďalej. Tento typ Kierdegaard preferoval aj keď bol veľký kritik kresťanstva.

Svojím názorom na náboženskú vieru ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka sa v tom čase dostal do rozporu s protestantskou teológiou.

Friedrich Nietzsche (1844 – 1900):

Pre duševnú poruchu musel zanechať katedru klasickej filologie v Basilei. Viac umelec ako filozof.

Tri fázy v jeho vývine:

a) schopenhauerovsko-wagnerovský pesimizmus

b) pozitivisticko-racionalistický smer (Sokratov rozum)

c) zarathustrovská doba (najvýznamnejšia fáza)

Bol filozofom, ktorý nechcel vytvoriť filozofický systém. Svoje diela písal skôr v básnických obrazoch, metaforách a aforizmoch. Medzi základné tematické okruhu jeho filozofie patrí vôľa k moci, nadčlovek, prehodnotenie všetkých hodnôt.

Najvyššou hodnotou pre Nitzscheho je život, ktorý realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci.

Bol kritikom vtedajšieho náboženstva

Nový ideál vidí v „nadčloveku“, ktorého mu zjavil Zarathustra (náboženstvo blízkeho východu)

Človek je podľa Nietzscheho výsledkom evolúcie života, ktorej biologický mechanizmus sa u človeka síce zastavil, ale evolúcia pokračuje smerom k nadčloveku. Nadčlovek už nie je produktom mechanického prírodného procesu, ale produktom ľudskej aktivity, ľudskej vôle k moci.

Situáciu človeka v modernom svete Nietzsche charakterizuje výrokom, ktorý doteraz vzbudzuje veľký ohlas:

„Boh je mŕtvy, Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! My všetci sme jeho vrahmi! Ako sa utešíme?“

Vlastne tu nehovorí o Bohu, ale o človeku, ktorý stráca vieru v prevahu Boha, a tým v modernom svete stráca oporu v hierarchii najvyšších istôt a hodnôt svojho života.

Niektoré jeho názory zvulgarizoval a zneužil nemecký fašizmus.

b) Filozofia života : zaujíma sa o život človeka, kt. sa všelijako prejavuje v psychických zážitkoch, v tvorivosti a dejinnosti. Pýta sa na zmysel, cieľ a hodnotu života. Zaujíma sa o ľudskú existenciu, kt. nemožno zrušiť a scientisticky redukovať.

Henri Bergson : realita, kt. je nám daná vo vedomí = sám život. Život je neustály tok, prúd, vznikanie a rast (prebieha v čase). Čas = trvanie. Besprostrednosť života je prístupná len intuícii. Boh = život, Boh ako imanentná životná sila (vnútorná).

Wilhelm Dilthey : význam má jeho hermeutika ako metóda duchovných vied. Tvrdí, že filozofia má porozumieť životu a človeku. Na to aby sme porozumeli dejinám je potrebný zážitok a schopnosť vcítiť sa. Rozdiel medzi poznávaním v prír. vedách a duchovných vedách = vysvetľovanie a chápanie.

Hermeutika - umenie chápať a interpretovať. Hlása, že sa musíme vedieť vcítiť a vžiť do života iného aby sme mu porozumeli.

15. Filozofia 20. storočia. Logický pozitivizmus, existencializmus, neotomizmus.

- pragmatizmus, neopragmatizmus, neorealizmus, kritická ontológia, kritický realizmus, intuitívny, explanačný, kauzálny, domienkový, interný realizmus, štrukturalizmus, fenomenológia, existencializmus, filozofická antropológia, hermeneutika, postmoderná filozofia

Logický pozitivizmus (logický empirizmus, novopozitivizmus)

- vytvorili ho členovia Viedenského krúžku M.Schlick, R. Carnap, Ph Frank (fyzik), H.Hahn a K Godel (matematik).

- základné formovanie princípov logického pozitivizmu ovplyvnil Ludwig Wittgenstein vo svojom diele Logicko- filozofický traktát.

- od staršieho pozitivizmu sa líši, tým, že prioritný význam pripisuje modernej logike a jej aplikácii na riešenie filozofických problémov.

- zmysluplné a zrozumiteľné je len to, čo je verifikovateľné – dokázateľné pomocou zmyslovej skúsenosti. Úloha filozofie nemôže spočívať v tom, že vedľa vied prináša nové, hranice vedy prekračujúce poznatky, ale jedine v tom, že odhaľuje metafyzické otázky ako nezmyselné, lebo spočívajú na neporozumení logiky jazyka.

Existencializmus

Po 2.svet. vojne ako reakcia na politickú, ekonomickú a morálnu krízu vzniká existencionalizmus. Existencialisti sa sústreďujú na človeka, čo je na ňom neopakovateľné, aký je vo chvíľach zlosti, strachu. V týchto situáciách sa najviac prejavuje odlišnosť jednotlivých ľudí. Za inšpirátora existen. je považovaný S. Kierdegaard. Dôraz kladie na osobné prežívanie skutočnosti v stavoch úzkosti. Existen. sa venuje spôsobu bytia. Ľudskú bytosť a jej život neskúma pomocou racionálnych kategórií, ale opisovaním prežívania človeka v tzv. hraničných situáciách. Je to tzv. činná filozofia, jej zámerom je voľba rozhodnúť sa a plná zodpovednosť za toto rozhodnutie.

Nemecký existencializmus

Martin Heidegger (1889 – 1976)

Cieľom filozofie je bytie, súcno.

- pojem „bytie“ je veľmi široký

- pojem „bytie“ je nedefinovateľný a nemožno ho nijako logicky analyzovať.

- naše vlastné jestvovanie je jediný druh bytia, ktorý dostatočne poznáme

- aj keď neviem, čo znamená „byť“ viem, že „som“.

Existencionalisti hľadajú medzi rôznymi „spôsobmi bytia“ existencie ten, v ktorom by sa prejavil najplnšie. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach.

Hlavné dielo: „Sein und Zeit“ („bytie a čas“, 1927). „Kant a problém metafyziky“ „Platonovo učenie o pravde„

Jeho filozofické učenie je revoltou proti tradičnej filozofii

Stavia sa veľmi nepriateľsky proti logike - zamieta všetky jej smery, pretože sa vraj vzťahujú k jestvujúcemu a nevidia pravé bytie. Zavrhuje aj filozofiu hodnôt ako pseudofilozofiu a odmieta každú snahu o hodnotenie.

Odmieta filozofiu ako sústavu výpovedí o svete, jeho poriadku a zákonitostiach, odmieta materialistickú filozofiu i filozofiu idealistickú a nakoniec odmieta aj filozofiu existencionálnu a nazýva svoj systém originálnym názvom ek – sistencia.

Jeho snaha byť „originálnym“ je výrazne prehnaná

Jeho filozofia sa chce zaoberať človekom, ako nositeľom bytia. Heidegger obvinil predchádzajúcich mysliteľov, že chceli definovať bytie a určovať, že má také alebo iné vlastnosti. Tým vraj pokladali bytie za niečo jestvujúce, avšak bytie je to, čo určuje jestvotu ako jestvotu.

- Ak chceme teda poznať bytie, musíme sa obrátiť k sebe samým

- Analýza existencie ukazuje jedinú cestu k pochopeniu bytia.

- uznáva prvotnosť bytia pred vedomím, ale nijako nie jeho nezávislosť na vedomí. „Len tak dlho je bytie, pokiaľ je bytie ľudské“, Heidegger teda popiera existenciu nezávislej reality

Karl Jaspers (1883 – 1969):

Študoval právo a medicínu, habilitoval sa pre psychológiu a stal sa psychiatrom. Roku 1921 bol povolaný ako profesor filozofie do Heidelbergu

Hlavný spis pod názvom „Philosofie“ systém existenciálnej filozofie, ktorý vyšiel r. 1938 už pod názvom „Existenzphilosophie“.

Filozofia je podľa Jaspersa metafyzikou

V diele: „O pravde“ sa zaoberá otázkou, o čo ide vo filozofii. Zaoberať sa pravdou neznamená skúmať obsahovú pravdu, ale spôsoby, ako sa k nej priblížiť. Viera „v absolútne platnú pravdu je pochybná“.

Bytie je vraj trojaké: 1. bytie predmetné, 2. bytie pre „seba samého“, odlišné od bytia predmetného a zvané existenciou, a 3. „bytie o sebe jestvujúce“, transcendencia, Boh.

Na svete nič pevného, nič absolútneho, nič nepochybného – avšak zjavuje sa nám aj naša vlastná ohraničenosť, konečnosť. Musí byť teda niečo, čo prekračuje náš konečný svet a orientuje náš pohľad k transcendencii, k Bohu.

Jeho krédom je: „filozofická viera“ (návrat ku Kierkegaardovi „Biblia a biblické náboženstvo sú základmi nášho filozofovania, stálou orientáciou a prameňom našich názorov“)

Na osvetlenie existencie má Jasper dva dôležité pojmy: hraničná situácia a komunikácia. Ľudský život plynie v situáciách, ktoré prežívame a čiastočne aj spoluutvárame. Existujú však základné hraničné situácie (smrť, vina, utrpenie, náhoda, nespoľahlivosť sveta), v ktorých človek stroskotáva a zisťuje, že s predchádzajúcou rutinou už nevie zvládnuť danú situáciu. Práve otrasenosť zo stroskotania mu môže ukázať cestu k pravej realizácii existencie, k tomu aby bol sám sebou. Ďalším spôsobom pravej realizácie existencie je medziľudská komunikácia ako existenciálna otvorenosť pre iného človeka. Nemôžeme ju redukovať na každodenné rutinné rozhovory, či sociálne vzťahy.

Francúzsky existencializmus: Gabriel Marcel, Jean Paul Sartre, Albert Camus

Gabriel Marcel (1889 – 1973)

Patrí k nábožensky orientovaným filozofom vo vnútri existenciálnej filozofie.

Bol proti Heideggerovi a Sartrovi

- popiera objektívny poriadok sveta

- odmieta objektívnosť filozofického poznania

- ide mu o koncentráciu na subjektivitu ľudského „ja“

- snaha obnoviť transcendenciu v ľudskom poznaní

Základné dielo: „Metafyzické žurnály“

Vo filozofii rozlišuje tzv. „problémy“ a „mystériá“

- „Problém“ je čosi, čo vraj je dané transsubjektívne, čo môžeme objektívne pozorovať.

- „mystérium“, nie je mimo mňa, v mystériu som angažovaný, zúčastnený.

- Jedine „mystériá“ majú význam pre filozofiu

- majú byť základom budovania metafyziky. A predmetom Marcelovej metafyziky je človek

Jean Paul Sartre (1905 – 1980)

stojí na čele existencionálnej filozofie vo Francúzsku.

Podáva ontologicko – fenomenologickú analýzu bytia

Spis“ „Existencializmus je humanizmus“ vysvetľuje populárnou formou zásady exstistencializmu

Pre vývoj Sartrovho myslenia má veľký význam vojnové obdobie.

Jedným z najzávažnejších problémov jeho filozofie je problém slobody.

Niet žiadneho iného sveta, ako svet ľudských vzťahov, všetko je závislé na človeku a na jeho slobode.

Subjektivizmus sa prejavuje celkom zreteľne v jeho etike. Je to etika “ambiguity“

Najvýznamnejšie dielo „Bytie a ničota“ , rozoznáva tu dva spôsoby ľudského žitia: autentického a života podľa „planej viery“

„Byť o sebe“ i „pre seba“ svojim začiatkom a konečným cieľom, to je zmysel ľudského života. Ale vtedy by človek bol bohom, boha však podľa Sartra niet a tak človek okrem seba nič iného nenachádza, je opustený (délaissé) a osamotený vo svojej ničote a topí sa v absurdnosti svojej vlastnej existencie.

Neotomizmus

- hlavný smer v novšej katolíckej náboženskej filozofii a v užšom zmysle obnova tomizmu.

- hlavné úsilie je uviesť do súladu vieru a poznanie, filozofiu a náboženstvo. Na základe neomylnosti slova božieho priznáva neotom. zjaveniu vyššie postavenie.

- je budované na troch princípoch - princíp personálny (človek – osobnosť)

- princíp solidarity (usilovanie sa o spoločné dobro)

- princíp subsidiarity (obrana pred kolektivizmom (v socializme))

- predstavitelia ( J.Maritain, , J.M.Bochenski, J Marechal...)

E.Gilson

- prišiel k záveru, že tomizmus je jedinečnou zmesou gréckeho myslenia a kresťanskej viery. Odmietal pokusy o zmierenie s modernou filozofiou. V Gilsonovom poňatí otvára filozofia cesty viere. Ak aj nemôže dokázať pravdy zjavenia, môže ukázať, že zjavne neodporuje rozumu. Dielo : „Boh a filozofia“

16. Zákony formálnej logiky. Pojem a súd.

Formálna logika

- formálna veda, ktorá sa často považuje za filozofickú disciplínu a kladie sa na miesto, ktoré jej vyhradil už Aristoteles: je orgán (nástroj) filozofie, má teda inštrumentálny význam, pretože učí správne argumentovať, presnejšie sa vyjadrovať a pomáha pri presnej analýze filozofických problémov. Neštuduje samotný proces myslenia, nezaujíma ju obsah vyjadrovaných myšlienok, ale ich stavba a možnosti ako usporadúvať myšlienky do istých racionálnych celkov = vedeckých systémov. Pracuje so všeobecnejším vymedzením jazyka predovšetkým v grafickej podobe (symbolika)

Predstavitelia:

Aristoteles Carnap,. Morgan Wittgenstein

4 logické zákony

1. Zákon totožnosti - po celú dobu diskutovania musíme veci chápať rovnako od začiatku do konca (prík. koruna)

2. Zákon sporu – dve rozdielne tvrdenia o tej istej veci nemôžu byť obidve pravdivé. Jedno musí byť pravdivé – druhé nepravdivé.

3. Zákon vylúčenia tretieho – tretia možnosť neexistuje

4. Zákon dodatočného odôvodnenia

Premisa

1. v tradičnej logike je to výrok, o ktorom sa predpokladá, že je pravdivý a z ktorého sa vyvodzuje záver. Úsudky sa delia podľa toho, z koľkých premís sa vyvodzuje záver.

2. v modernej logike je to výraz, alebo výrokové spojenie, vyskytujúce sa v implikácii bezprostredne pred znakom implikácie.

Pojem

- definuje tak, že vysvetlí podstatné znaky

- kognitívny významový útvar alebo kognitívne významové dianie, ktoré je výsledkom poznávania vlastností alebo vzťahov entít a je súčasťou súdov.

Pojem dovoľuje vyčleniť nejakú skupinu javov alebo predmetov, priradiť im jednotiaci zmysel a odlíšiť ich od všetkého ostatného. To, čo majú veci spoločné, je pritom v pojmoch zachytené na úrovni všeobecného.

- pojmové myslenie je abstraktné

Na pojme sa tradične vyčleňuje rozsah pojmu a obsah pojmu.

Rozsah pojmu

- je daný množstvom predmetov, ktoré možno zahrnúť pod uvedený pojem

Obsah pojmu

- je určovaný výpočtom základných znakov pojmu. Vymedzenie obsahu pojmu sa nazýva definícia.

Obsahom a rozsahom pojmov sa zaoberá filozofický smer konceptualizmus (smer scholastickej filozofie P. Abélard)

Klasifikácia pojmov: - analytické

- syntetické

Súd

- myšlienka vyjadrená oznamovacou vetou

- je vyjadrením vzťahu medzi dvoma pojmami

- v tradičnej logike je to subjekt – predikátový výrok - schematicky vyjadrené

S je P

subjekt spojka predikát (tvrdí alebo popiera niečo o subjekte)

Súdy rozdeľujeme podľa subjektu: - všeobecné

- čiastočné

- jednotlivé

Podľa spojky - kladné

- záporné

- podradené, priradené, podmieňovacie

- hypotetické, kategorické

- alternatívne

4 základné súdy – logický štvorec

AfIrmo (kladné) nEgO (záporné)

Všeobecný A E Všeobecný

kladný záporný

Čiastočný I O Čiastočný

Kladný záporný

Úsudok – z niekoľkých súdov vytvoríme úsudok (premisy + záver)

Úsudky delíme:

- kategorický (tvrdiaci)

- deduktívny – všeobecné čiastkové (vierohodný)

- induktívne – čiastkové všeobecné (pravdepodobný)

Sylogizmus – forma logického úsudku, ktorý rozpracoval Aristoteles.

Rozlišujeme:

1. Kategorický sylogizmus (deduktívny úsudok) – musí obsahovať práve dve premisy (subjekt-predikátové výroky). Tým sa líši od bezprostredných úsudkov, ktoré majú len jednu premisu a od ostatných ktoré majú viac než dve premisy.

2. Podmienený (hypoteticko-kategorický) sylogizmus je úsudok, ktorého prvá premisa je implikácia subjekt-predikátových výrokov, druhá premisa a záver sú subjekt-predikátové výroky.

Výroková logika – skladanie výrokov do zložených výrokov

- počiatky megarská škola, neskôr ju systematicky rozpracovali stoici

Výrok – oznamovacia veta, o ktorej sa dá povedať, že je pravdivá alebo nepravdivá

Výrokové spojky: konjunkcia (spojenie – „a“)

disjunkcia ( oddeľovanie, rozpojenie – „buď – alebo“)

implikácia ( ak z pravdivosti jedného výrazu vyplýva pravdivosť druhého „ak ...potom“)

ekvivalencia ( logická rovnosť – „vtedy a len vtedy“)

negácia ( obracia pravdivostnú hodnotu)

17. Deduktívny a induktívny úsudok. Hypotéza a dôkaz.

Dedukcia = odvodzovanie

- usudzovanie, odvodzovanie od všeobecného k zvláštnemu, k jednotlivému.

- proces postupných transformácií výrazov pomocou odvodzovacích pravidiel. Každé jednotlivé použitie odvodzovacieho pravidla na dané výrazy (sekvencie) sa nazýva krokom dedukcie

Dedukcia je myšlienková operácia, ktorá z jednej alebo viacerých premís vyvodzuje výrok, ktorý je ich logickým dôsledkom.

Indukcia

- jeden zo základných poznávacích postupov, vedecká metóda, najdôležitejšia forma reduktívneho usudzovania; pri indukcii sa na základe skúmania podstatných čřt určitej časti predmetov nejakej triedy usudzuje na inú časť tejto triedy. Indukcia umožňuje tvorbu hypotéz a teórií.

Inducia je jedna zo základných foriem spájania myšlienok pri usudzovaní.

Indukcia je druh usudzovania, v ktorom sa z viacerých jedinečných či čiastočných súdov odvodzujú všeobecné súdy, závery.

Indukciu delíme na:

- úplnú – všetko preskúmané

- neúplnú (Mendelejev)

Hypotéza

- výpoveď o jave, ktorej platnosť nie je definitívne overená; neverifikované tvrdenie, spočívajúce na verifikovateľných predpokladoch; vedecky zdôvodnená, v systéme výpovedí alebo viet formulovaná domnienka o stave vecí, ktorý nebolo možné priamo pozorovať alebo experimentálne potvrdiť, napr. o spôsobe existencie objektov, súvislostí, zákonitostí, vlastností, príčin, následkov atď.

Hypotézy vytvárame na to, aby nám pomáhali objasňovať súvislosti a vysvetľovať pravidelnosti.

Hypotézy overujeme experimentom.

Dôkaz

- myšlienkový postup, ktorý demonštruje pravdivosť tvrdenia. Na základe platných argumentov dokazuje platnosť tézy (priamy dôkaz), alebo ukazuje, že jej popretie vedie k logickému sporu (nepriamy dôkaz)

Dokazovanie

- usudzovanie, pri ktorom sa zdôvodňuje pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia; procesuálna stránka dôkazu; predkladanie dôkazov.

Téza

- základná myšlienka. V logike: tvrdenie; téza dôkazu je dokazovaná veta.

Argument

- dôvod určitého tvrdenia; dôkazový prostriedok, dôkaz

Oponovať

- prejavovať nesúhlas, odporovať; posudzovať, hodnotiť.

Kauzalita - príčinnosť = kauzálna súvislosť = príčinná súvislosť = súvislosť príčiny a následku = príčinne účinkové vzťahy = kauzálny nexus

- priame, konkrétne a základné sprostredkovanie objektívnych súvislostí; jeden proces ( príčina) vyvoláva druhý proces ( následok alebo účinok). Príčinnosť je forma pôsobenie súvislosti medzi vecami, procesmi, systémami atď. objektívnej reality, kedy jav, nazývaný príčinou, vyvoláva nevyhnutne alebo zákonite za určitých podmienok oný jav, ktorý sa nazýva následok.

Príčinou následkov môže byť ľudské správanie i celý rad najrôznejších iných javov.

Príčinnosť je predmetom skúmania etiológie a patrí k základným otázkam, ktorými sa zaoberá filozofia

18. Teória poznania. Jednota zmyslového a rozumového poznania.

„Svet je poznateľný“ – gnostici

„Svet nie je poznateľný“ – agnostici

Teória poznania = gnozeológia = epistemológia = noetika

- filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá poznaním tým, o čo sa poznanie opiera a kde sú pramene poznania, aké sú možnosti poznania a medze poznania, ako môže byť poznanie pravdivé. Čiže, teória poznania skúma poznanie z hľadiska jeho podmienok, možností a hraníc.

Teória poznania sa stáva kľúčovou disciplínou novovekej filozofie

Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém.

Agnosticizmus (z gr. a- = ne-, gnosis = poznanie) - stanovisko, podľa ktorého nie je možné poznať podstatu vecí alebo sveta; poznanie sa obmedzuje iba na skúsenosť, na javy a pod. K zástanco agnosticizmu zaraďujú Huma, Kanta, pozitivistov

Termín 'agnosticizmus' je plodom 19. stor. ( Th. H. Huxley) a označoval vtedy pozitivistický názor, že problém metafyzickej pravdy a najmä náboženské otázky nie sú zodpovedateľné. Táto tendencia pokračuje v neopozitivizme 20. stor. a radikalizuje sa natoľko, že agnosticizmus považuje princípy náboženstva z hľadiska jazykovej analýzy za tautológie alebo nezmysel, pretože ich pravdivosť nemožno empiricky ani potvrdiť ani vyvrátiť.

Poznanie

- nadobudnutie poznatkov; vzťah medzi poznávaným a poznávajúcim. Procesuálnou stránkou poznania je poznávanie. Výsledkom, produktom poznávania je poznatok. Poznanie je predmetom skúmania v rámci gnozeológie, teórie poznania, epistemológie, psychológie, intelektiky, biológie, informatiky, kybernetiky a iných disciplín.

Poznatok je kognitivny významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacieho procesu, napr. v rámci vedeckého výskumu. Poznatok je produkt poznávacej činnosti, realizáciou jej cieľa, spracovaným predmetom poznania Poznatok je reprodukcia určitej vymedzenej časti objektívneho sveta vrátane zákonitostí, ktoré v ňom platia. Poznatky vznikajú ako produkt pracovnej, spoločenskej a myšlienkovej činnosti ľudí. Ich bezprostrednou funkciou je prevedenie rozptýlených nejasných predstáv a tušení do všeobecnej formy, pričom sa z nich zachováva to, čo možno oznámiť iným ako ustálený základ racionálneho konania. Ich komunikovateľnosť, t. j. ich vyjadriteľnosť v istej (aj umelej) jazykovej podobe, je ich charakteristickou vlastnosťou ( L539;59).

Filozofia skúma poznatky napríklad z aspektu histórie a dynamiky ich narastania, logiku ich organizovanosti a vzájomnej prepojenosti, základné, všeobecne platné predpoklady poznateľnosti a poznávania, všeobecné otázky vzťahu poznatkov ku skutočnosti atď

Poznanie rozumové

- poznanie, ktoré sa opiera o rozum.

poznanie rozumové ( Demokritos)

- jasné poznanie , ktoré odhaľuje človeku veci také, akými v skutočnosti sú, pretože už nie sú znehodnotené "výronmi" vecí, čiže ich zmyslovými odrazmi v ľudskej duši. Rozumové poznanie umožňuje rozlíšiť medzi skutočnosťou takou, aká je naozaj, a skutočnosťou subjektívne percipovanou, čiže jej subjektívnym, relatívnym odrazom. Rozumové poznanie umožňuje poznať atómy, ktoré sú zmyslami nepoznateľné

poznanie rozumové ( Empedokles)

- má svoj pôvod v krvi, pretože najmä krvou, ktorá je prameňom života i duše, sa človek ako-tak stotožňuje so svetom

Poznanie zmyslové

- poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje. Zmyslové poznanie je umožňované telesnými zmyslami. Zmyslové poznanie považujú často za bezprostredné poznanie.

Zmyslové poznanie je prvý stupeň procesu poznania; operuje pocitom a vnemom.

pocit

- psychický obsah, surová a elementárna danosť vyvolaná fyziologickým podnetom, pôsobiaca na nejaký vonkajší zmysel alebo vnútorný zmysel; kognitívny významový útvar, psychicky elementárny (ďalej nedeliteľný) poznávací fenomén , vznikajúci pri pociťovaní. Vedomie nikdy nezískava pocit ako taký. Pocit je akoukoľvek surovinou a nevyhnutnou podmienkou každého vnímania

Pocit zhrnuje v premenlivom pomere afektívne zafarbenie a reprezentatívne prvky. Z toho pramení obvyklé rozlišovanie pocitov reprezentatívnych s poznávacou funkciou (farby, tvary, tóny a hmatové pocity) a subjektívnejšie pocity afektivne (pocity vnutorného fyziologického naladenia, pocity bolesti, radosti ap.

Pocit znamená aj mienenie alebo názor, napr vtedy, keď hovoríme "Mám pocit, že ...".

vnem

- psychický obsah, zážitok alebo obsah vedomia, ktorý je výsledkom vnímania. Vnemy napriek tomu, že sú analyzovateľné na pocity, majú celostný charakter. Vnemy sa vzťahujú na vonkajší priestor a ich konštituenty (pocity) sú čerstvé. Vnemy sú nezávislé od vôle čiže nemožno ich ľubovoľne vyvolávať alebo meniť. Majú prízvuk pocitu pasivity. Vnemy vznikajú prostredníctvom receptorov

Vnem je celostný zmyslový odraz predmetu

poznanie zmyslové ( Empedokles)

- súčasť poznávania sveta; proces zmyslového poznávania je vyvolávaný spájaním sa elementov obsiahnutých v človeku s elementami mimo neho

19. Racionalizmus, senzualizmus, empirizmus, iracionalizmus, agnosticizmus.

Racionalizmus

- stanovisko rozumu, súbor filozofických smerov, ktoré do centra svojej pozornosti stavajú rozličné druhy rozumu (ratio), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v 17. storočí a v 18. storočí, a to najmä v dielach Descarta, Spinozu, Leibniza a Ch. Wolffa. Pascal, ako aj empiristi Locke, Hume, Condillac proti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil Kant. Fichte, Schelling, Hegel sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu. Plne racionalistický je historický materializmus, pozitivizmus, pragmatizmus a od týchto filozofií závislé alebo nimi ovplyvnené myšlienkové smery súčasnosti: marxizmus, novopozitivizmus, logicizmus, fyzikalizmus.

Racionalizmus je spôsobom myslenia osvietenstva a zdieľa jeho optimizmus, pokiaľ verí v bezhraničné možnosti ľudského poznania. Racionalizmus uznáva iba dočasne, nie však principiálne neriešiteľné problémy. V poosvietenskom období sa výrazne stavala proti racionalizmu romantika, iracionalizmus ( Schopenhauer, Kierkegaard, Main de Biran, Nietzsche) a filozofia života ( Bergson, Dilthey), hoci nezriedka a nechcene v ňom sami neprestali väzniť ( L154;598-599).

Za racionalizmus možno považovať každú doktrínu, ktorá z metafyzického hľadiska vyhlasuje, že nič neexistuje bez dôvodu a teda že nič nie je nepochopiteľné rozumom ( L719;249).

Senzualizmus

- filozofický názor, že jediným prameňom poznania sú zmyslové javy, pocity a vnemy. Základom celého nášho poznania je zmyslové nazeranie (či už koceptualizované alebo nie). V zmyslovom nazeraní je aj pôvod aj overenie nášho poznania. Základný princíp senzualizmu vyjadril J. Locke v téze: Nič nie je v našom rozume, čo by predtým nebolo v našich zmysloch.

Podľa senzualizmu je naše poznanie v podstate dané už v zmyslovom nazeraní a úloha rozumu spočíva len vo formálnom usporiadaní zmyslového materiálu ( L669;176 L402;70).

Predchodcom novovekého senzualizmu sa stal R. Bacon.

Empirizmus

- učenie, ktoré za zdroj poznatkov pokladá jedine skúsenosť (empíriu). Empirizmus sa snaží celé poznanie zdôvodniť skúsenosťou alebo na základe skúsenosti. Empirizmus je filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti.

Hlavný problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému, teoretickému vedeniu. Prostriedkom, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je indukcia. Predstavitelia empirizmu od F. Bacona po J. St. Milla predpokladali, že vedecké poznanie sa zakladá na odhaľovaní kauzálnych vzťahov, ku ktorým vedci musia dospievať induktívnym spôsobom. V európskej filozofii sa s empirizmom stretávame najmä na pôde anglickej filozofie.

Iracionalizmus

- postupy odmietajúce možnosť rozumového vysvetlenia sveta. Podstatu skutočnosti možno podľa iracionalizmu pochopiť iba citom, vôľou, intuíciou, vierou a pod. Iracionalizmus je filozofické učenie, ktoré za základ výkladu skutočnosti berie iracionálne princípy ( vôľu a pod.).

Agnosticizmus

(z gr. a- = ne-, gnosis = poznanie)

- stanovisko, podľa ktorého nie je možné poznať podstatu vecí alebo sveta; poznanie sa obmedzuje iba na skúsenosť, na javy a pod. K zástancom agnosticizmu zaraďujú Huma, Kanta, pozitivistov

20. Subjekt a objekt poznania. Pravda, nepravda (omyl, lož)

Subjekt poznania

- z hľadiska teórie poznania stojí subjekt oproti objektu a predstavuje poznávajúceho

Objekt poznania

- (lat. obiectus – protiľahlý) – všeobecne každá vec, predmet. V gnozeológii predmet ľudského pozanania a praxe stojaci mimo subjekt, čiže to čo poznávame.

Pravda

- zhoda náhod myslenia so skutočnosťou

- filozofická kategória, ktorá označuje základnú hodnotu poznania. Neexistuje sama osebe, je to skôr vlastnosť, hodnota, ktorú prisudzujeme (podľa rôznych kritérií) našim úvahám. Je to norma, ktorú nadobúdajú naše predstavy o skutočnosti. Postihnúť všeobecnú definíciu pravdy je takmer nemožné, preto významnú úlohu zohráva prístup, uhol pohľadu. Pravda má veľa aspektov a stáva sa predmetom analýzy v gnozeológii, estetike, formálnej logike, axioológií ...

Pravdu často chápu napríklad ako zhodu vecí a intelektu alebo ako odhalenosť ( alétheia) a inými spôsobmi.

Učenie o dvojakej pravde= teória dvojakej pravdy

- je učenie o vzájomnej nezávislosti právd filozofie a teológie, ktoré vzniklo v stredoveku . Jeho cieľom bolo oddeliť vedu od náboženstva. Najvýraznejšie bolo učenie o dvojakej pravde sformulované v arabskej filozofii : napr. Ibn Rušd sa domnieval, že filozofické pravdy sú neprijateľné pre teológiu a teologické pravdy neprijateľné pre filozofiu. Zástancami učenia o dvojakej pravde bol averroizmus , stredoveký nominalizmus ( Duns Scotus , Occam ), v období renesancie napr. Pomponazzi.

pravda ( Aristoteles)

- zhoda nášho poznania s vecou, ktorú poznávame; zhoda myslenia s bytím.

pravda ( Augustinus, A.)

- večná, nepremenná a absolútna vlastnosť ideálnych entít.

Nepravda

- opak pravdy; jedna z pravdivostných hodnôt výroku

Omyl

- neúmyselné urobenie niečoho nesprávneho, nesprávny názor, neprávny úsudok, mýlka, pomýlenie sa. Je to označenie tvrdenia, pri ktorom ten, kto ho vyslovuje, nepostihuje stav veci správne, pravdivo bez toho, aby o tom vedel. Omyl je bežným faktom a súčasťou procesu poznania na ceste hľadania pravdy. Podľa K.R. Poppera sa možno učiť v poznaní len z omylov, ktorých eliminácia znamená postupné kroky na ceste za poznaním pravdy.

Lož (klamstvo)

- vedome alebo úmyselne prejavená nepravda, prekrútená pravda

21. Základné metódy vedeckého empirického skúmania.

Vedecká metóda poznávania:

1. vymedzenie problému

2. stanovenie jeho vzťahu k doterajšiemu empirickému poznaniu

3. stanovenie jeho vzťahu k doterajšiemu teoretickému poznaniu

4. ďalej stanovenie overiteľných hypotéz

5. uskutočnenie experimentu

6. analýza získaných údajov

7. potvrdenie alebo zvrhnutie hypotéz

8. empirické overenie (obohatené o prax)

Empirizmus

Empirické skúmanie

- skúmanie zamerané priamo na objekt a opierajúce sa o údaje pozorovania a experimentu

Empirický fakt – poznatok, ktorý zistí každý človek, keď niečo zažije.

Vedecký fakt – získavaný cielene (systematicky, organizovane), nie je to úplná výpoveď o skutočnosti, možno ju doplniť ale nie vyvrátiť.

Empirické nástroje:

- pozorovanie (skúmanie na základe vonkajších vlastností)

- meranie (prisudzovanie čísel predmetom alebo javom podľa dohodnutých pravidiel)

- dokazovanie (usudzovanie, pri ktorom sa zdôvodňuje pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia; procesuálna stránka dôkazu; predkladanie)

- experiment (registrácia priebehu zámerne vyvolaných javov za vopred stanovených podmienok)

22. Teoreticko – poznávacia činnosť. Hypotéza. Deduktívne a induktívne uvažovanie. Zdôvodňovanie a dokazovanie. Analógia.

Vedecká metóda poznávania:

1. vymedzenie problému

2. stanovenie jeho vzťahu k doterajšiemu empirickému poznaniu

3. stanovenie jeho vzťahu k doterajšiemu teoretickému poznaniu

4. ďalej stanovenie overiteľných hypotéz

5. uskutočnenie experimentu

6. analýza získaných údajov

7. potvrdenie alebo zvrhnutie hypotéz

8. empirické overenie (obohatené o prax)

Hypotéza

Hypotézy vytvárame na to, aby nám pomáhali objasňovať súvislosti a vysvetľovať pravidelnosti.

Hypotézy overujeme experimentom.

Teoretické skúmanie

- forma skúmania spojená so zdokonaľovaním pojmového aparátu vedy a zameraná na všestranné poznanie v podstatných súvislostiach a zákonitostiach. teoretické skúmanie otvára nové perspektívy vysvetlenia a predvídania faktov, orientuje a usmerňuje empirické skúmanie

Teoretické metódy

Analýza

- rozčlenenie celku na časti

Syntéza

- postup, ktorý na základe skúseností alebo logiky postupuje od najjednoduchších pojmov alebo výpovedí k zložitejším. V Heglovej filozofii označuje syntéza tretí moment dialektiky, ktorý spája tézu a antitézu tým, že ich „prekonáva“ alebo vyzdvihuje na vyššiu úroveň.

Dedukcia = odvodzovanie

- usudzovanie, odvodzovanie od všeobecného k zvláštnemu, k jednotlivému.

- proces postupných transformácií výrazov pomocou odvodzovacích pravidiel. Každé jednotlivé použitie odvodzovacieho pravidla na dané výrazy (sekvencie) sa nazýva krokom dedukcie

Dedukcia je myšlienková operácia, ktorá z jednej alebo viacerých premís vyvodzuje výrok, ktorý je ich logickým dôsledkom.

Indukcia

- jeden zo základných poznávacích postupov, vedecká metóda, najdôležitejšia forma reduktívneho usudzovania; pri indukcii sa na základe skúmania podstatných čŕt určitej časti predmetov nejakej triedy usudzuje na inú časť tejto triedy. Indukcia umožňuje tvorbu hypotéz a teórií.

Inducia je jedna zo základných foriem spájania myšlienok pri usudzovaní.

Indukcia je druh usudzovania, v ktorom sa z viacerých jedinečných či čiastočných súdov odvodzujú všeobecné súdy, závery.

Abstrakcia

- vyčleňovanie podstatných a všeobecných vlastností javov a predmetov a zanedbávanie ostatných (nepodstatných, individuálnych). Zároveň je chápaná ako postup i ako výsledok tohto postupu pri prechode od zmyslového k racionálnemu poznaniu.

Konkretizácia

- aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny jav

Modelovanie

Analógia

- skutočnosť, že medzi dvoma alebo viacerými objektmi jestvuje rovnakosť určitých znakov ( vlastností, štruktúr, funkcií), ale zároveň rôznosť iných znakov. Pojem analógie často stotožňujú s pojmom podobnosti.

Vyhľadávanie analógií a usudzovanie z určitých už známych súvislostí na neznáme súvislosti sa označuje ako analogický úsudok. Analógia je nenáhodná mnohoznačnosť. Existujú dva základné typy analógie: analógia pomeru a analógia úmernosti .

Zdôvodňovanie

- hľadanie dôvodu; proces, v ktorom nachádzame dôvod, skúmame ho a vyvodzujeme z neho dôsledky.

Dokazovanie

- usudzovanie, pri ktorom sa zdôvodňuje pravdivosť (alebo nepravdivosť) nejakého tvrdenia; procesuálna stránka dôkazu; predkladanie dôkazov.

23. Príroda, spoločenstvo a spoločnosť. Dejiny ľudstva a filozofia dejín. Materialistické a idealistické poňatie dejín.

Príroda

- súhrn všetkých hmotných predmetov, štruktúr a procesov v nekonečnej mnohotvárnosti ich prejavu. V najširšom zmysle je príroda všetko, čo existuje v celej mnohotvárnosti foriem (vesmír) mimo vedomia a nezávisle od neho. Za prírodu pokladajú aj protiklad výtvorov spoločnosti.

Príroda je predmetom skúmania prírodných vied , filozofie, teológie, zameriava sa však na ňu aj náboženstvo , každodenné vedomie človeka, umenie, praktická činnosť človeka, technika, technológia atď.

Filozofia prírody = naturfilozofia

- jedna z genitívnych filozofií; súhrn všetkých filozoficko-špekulatívnych pokusov o systematické vysvetlenie prírody, jej podstaty, foriem, javov a pohybu. Predmet filozofie prírody je príroda v jej celku.

príroda ( Aristoteles)

- dianie; prameň pohybu i pokoja vo veciach i vo svete. Príroda je cieľ, pre ktorý sa všetko vo svete deje, ďalej nevyhnutnosť vo svete, zákon, a napokon vnútorný vzťah medzi javmi sveta. Príroda je na základe štyroch príčin vďaka imanentnému pohybu tvorcom všetkého a svojimi zákonmi všetko zahŕňa a všetko riadi. Príroda je zákonom sebe samej. Pozemská príroda znamená stále prechádzanie od prvotných elementov k rastlinám a ďalší rozvoj od rastlín k živočíchom.

príroda ( Hegel, G. W. F.)

- reálne bytie, rodisko a terén činnosti ducha, jeho predpoklad. Príroda je predmetom skúmania vo filozofii prírody .

Príroda je inobytie idey. Príroda netvorí protiklad idey, jej úplnú negáciu, ale naopak, bez idey je nemysliteľná.

Príroda je nevyhnutný medzistupeň v teleologickom vývojom procese stávania sa idey absolútnou subjektivitou, absolútnym duchom.

filozofia prírody ( Bacon, F.)

- najdôležitejšia časť filozofie a základ všetkých vied. Ňou získané poznanie prírody musí zodpovedať skutočnosti a nesmie byť ovplyvnené nijakými osobnými náladami a predpojatosťami (anticipatio), ale musí sa opierať len o pozorovanie a skúsenosť. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebná nová metóda filozofovania, majúca dve fázy: negatívnu a pozitívnu.

Negatívna fáza metódy filozofovania spočíva v nachádzaní a odstraňovaní všetkých prameňov chýb. Pozitívna fáza metódy filozofovania spočíva v ukazovaní prostriedkov
vedúcich k získaniu systematického vedenia o svete prírody. Pozitívna metóda spočíva v experimente a v indukcii

Spoločenstvo

- spoločný život alebo existencia viacerých ľudí alebo organizmov.

Spoločnosť

- trvale súnaležitá skupina ľudí, ktorú spája istá predstava správania sa a mravov, spoločná minulosť a tradícia, fyzická blízkosť a množstvo skutočných stretávaní, spoločne rešpektované ciele a hodnoty a obvykle i jazyk ako najdôležitejší prostriedok komunikácie. Zvyčajne sa toto spoločenstvo ľudí identifikuje so štátom, ktorý by mal slúžiť k organizácii spoločnosti.

filozofia spoločnosti

- pokus o vysvetľovanie spoločnosti samej, spoločenského života vôbec zo samotného základu, t. j. prirodzene daných spoločenských dispozícií človeka: spočívajú tieto dispozície iba v tom, že človek je nedostatočne vybavený na dosiahnutie určitých vonkajších cieľov a v dôsledku toho potrebuje taký nedostatok nahradiť, alebo skôr v tom, že mu bohatstvo jeho dispozícií neumožňuje vybudovať spoločenstvo ako vyšší celok a v spoločenstve s druhými dosiahnuť svoj plný rozvoj?

filozofia sociálna

- filozofické skúmanie sociálneho života, ktoré vyúsťuje do filozofického obrazu spoločenského života kolíšúceho podľa toho, aké kategórie a ďalšie významové útvary intervenujú v priebehu tvorby tohto obrazu ako dominantné. Ak napríklad takýmto dominantným významovým útvarom je pojem normy, môže ísť sociálnej filozofii o výskum a presadzovanie takých noriem, podľa ktorých by sa mal rozvíjať spoločenský život.

Sociálna filozofia je často teoretickou reflexiou možností lepšieho sveta a v tomto zmysle je aj obsiahnutá ako viac alebo menej explicitný filozofický základ v sociálnych utópiách a ideológiách

Častými témami sociálnofilozofickej reflexie spoločnosti je sloboda a nevyhnutnosť v spoločenskom živote, historická zákonitosť, vzťah spoločnosti a prírody.

Dejiny ľudstva a filozofia dejín (otázka č. 24)

Materialistické ponímanie dejín

- filozofia dejín, ktorá aplikuje hegelovskú schému na materialisticky interpretovanú sociálno-ekonomickú štruktúru a jej vnútorné dialektické napätia. Historický materializmus vychádza zo Saint-Simona a dôrazne ho zastáva marxizmus - smer súčasnej filozofie vychádzajúci z učenia K. Marxa. Marxistická filozofia sa odštiepila v 40. rokoch 19. storočia od hegelovskej ľavice a snahou o analýzu zákonitostí formujúcej sa buržoáznej spoločnosti sa zaraďuje do prúdu sociálneho myslenia 19. storočia. Marx tu zdôrazňuje pojem odcudzenia

Idealistické ponímanie dejín

Idealizmus - filozofický smer, ktorý vychádza z tézy, že prvotným, čiže tým, od čoho závisí všetko ostatné, je niečo ideálne alebo duchovné, napr. idea, vedomie, duch, duša a pod. V dejinách filozofie sa stretávame aj s podobou etického idealizmu, ktorý vychádza z toho, že mravne naše konanie môžeme a máme riadiť len na základe poznania ideálnych princípov konania. Táto tradícia siaha až k Platónovej filozofii.

24. Zmysel dejín. Sloboda a nevyhnutnosť. Hybné sily, subjekty a objekty dejín.

Filozofia dejín - filozofická reflexia dejín, ktorá sa opiera o interpretáciu a hodnotenie najmä výsledkov výskumu a výkladu dejín. Filozofia dejín sa teda neuspokojuje konštatovaním toho, čo bolo, ale chce vystihnúť, ako vôbec dejiny vznikajú, pátra po ich etickej hodnote a po ich zmysle a cieľoch. V tomto zmysle ide o výklad dejín, čiže o hľadanie odpovede na otázku týkajúcu sa príčin, hybných síl a cieľov dejín; filozofie dejín sa ďalej chápe ako teória a metodológia historickej vedy. Pojem filozofie dejín pochádza od Voltaira. Ostatný predstavitelia: J.G.Herder, F.Hegel, K. Marx ..

Hybná sila dejín - sila, ktorá spôsobuje pohyb dejín, podľa Homéra je ňou napr. odveký rozpor medzi slobodou a nevyhnutnosťou

Dejiny ľudstva - vývoj človeka a ľudskej spoločnosti od ich vzniku až dodnes. Dejiny ľudstva sa členia na pravek, starovek, stredovek, novovek a najnovšie dejiny

Zmysel dejín - to, k čomu dejiny smerujú

Názory na dejiny:

Podľa Augustína dejiny sú dejinami spásy medzi stvorením a posledným súdom a riadi ich Boh. Všetko to, čo sa v dejinách deje, pochádza z protikladnosti dvoch sfér, ktoré spolu bojujú – je to boj Božieho štátu a svetského štátu.

Hoci Machiavelli zastáva novoveký názor, že dejiny robia ľudia, presadzuje ako subjekt dejín len štátnu moc. Názor, že časy sa síce menia, ale ľudia ostávajú rovnakí, znehodnocuje samotné dejiny, pretože nerešpektuje fakt, že zmeny v dejinách spôsobené ľuďmi menia aj samých ľudí.

V novovekej koncepcii dejín sa formuluje základná téza, že subjektom dejín je sám človek, nie Boh, lebo Boh je voči svetu transcendentný (nadzmyslový, nadprirodzený, nadzemský).

Kant vo filozofickej interpretácií dejín pokladá za rozhodujúcu otázku slobody. Tým sa filozofia dejín stáva politickou filozofiou.

Podľa Hegela je zmyslom dejín absolútne vedenie o absolútne. Dejiny chápal ako nevyhnutný, svetovým duchom riadený proces vzniku rozumného štátu. Zároveň dejiny chápe ako pokrok i vo vývoji a v uvedomovaní si slobody. Dejiny predstavujú vývoj ducha v čase.

Aj podľa Marxa dejinný vývin speje k slobode. Slobodu však nechápe ako slobodu mravného občana v rozumnom právnom štáte, ale ako slobodu človeka, ktorý slobodne vyrába a spotrebúva. Osobitný dejinný význam pripisuje proletárskej revolúcii, pretože sa uskutoční na základe uvedomenia si svojho významu.

Sloboda - neprítomnosť donucovania: nemusenie robiť to, čo sa nechce, z čoho však nevyplýva smieť robiť, čo sa chce; preto sa pojem slobody odlišuje od pojmu svojvôle. Pojem slobody je veľmi mnohoznačný, čo sa zneužíva na ideologickú manipuláciu. Sloboda je jedna zo základných spoločenských hodnôt.

Nevyhnutnosť – nevyhnutné je to, čo nemôže byť inak, má stále vlastnosti a nastáva pri splnení určitých podmienok.

25. Filozofia, politika a právo. Teória spoločenskej zmluvy. Politická filozofia.

Politika (gréc. polis – obec) – dodnes sa používa aristotelovská definícia : politika je umenie ovládať a uzmierovať rozmanité záujmy vo vnútri štátu, t.j. že sa im dáva podiel na moci úmerný ich významu pre blaho a prežitie celej pospolitosti. Cieľom politiky je zaistiť funkčnosť štátu.

- činnosť zameraná na dosiahnutie alebo udržanie štátnej alebo obecnej moci. Vrchol, maximum, ktoré môže dosiahnuť politika, je to, že sa stane súčasťou kultúry, to znamená (spolu) pretvárateľkou spoločnosti na kultúrne spoločenstvo. Politika je predmetom viacerých vedných, filozofických a teologických disciplín, predmetom umeleckého líčenia a každodenných úvah. Obraz politiky, ktorý sa v priebehu týchto úvah a umeleckého stvárňovania konštituuje, závisí predovšetkým od kategórií, ktoré v tomto priebehu intervenujú. Osobitný výskumný záujem o politiku manifestuje politológia.

Právo – systém štátom stanovených všeobecne záväzných noriem (pravidiel) správanie, pričom na rozdiel od iných podobných normatívnych systémov (napr. morálky) je právo kodifikované, zaštítené inštitúciami a jeho dodržiavanie sa v prípade potreby presadzuje násilím.

Právo vytvára vonkajšiu inštanciu, ktorá zaručuje, že ľudia môžu rozvíjať svoje vzťahy v danom rámci. Preto sa právo nevyhnutne stavia, ako zdôraznil Rousseau, proti sile (násiliu). Pôvod práva videli filozofi rôzne: právo vyplýva z Božej vôle, zo zvrchovanosti národa alebo zo samotnej prirodzenosti človeka. Avšak centrálnou otázkou, ktorú kladie filozofia práva, je otázka vzťahu medzi právom a slobodou

Filozofia práva – súhrn názorov, ktoré predstavujú filozofickú diskusiu o problémoch práva a spravodlivosti. Filozofia práva sa sústreďuje na vzťah práva a morálky, ktorá je v európskej kultúrnej tradícii jedným z najstarších problémov chápania spoločenského vývoja. V súčasnej filozofii práva sa skúmajú otázky ľudských práv v interkultúrnej a medzinárodnej komunikácii (Engliš, Weys, Tomsa)

filozofia práva hegelovská - tvrdí, že každý právny systém stelesňuje ideu, ktorú si daná spoločnosť vytvára o spravodlivosti ako takej. Ďalej tvrdí, že právo občana sa môže uskutočňovať iba v štáte homogénnom a univerzálnom

Politiku skúmajú viaceré vedy napr. politológia.

Filozofia skúma to čo iné vedy neskúmajú teda individuálne a výnimočné javy. V politike skúma filozofia politické hodnoty (normy), pretože tieto nie sú univerzálne, ale napr. v každom štáte môžu mať iné pojatie.

Prečo sú tieto hodnoty odlišné v rôznych sociálnych skupinách? Pretože hodnoty sú vyjadrením istých potrieb a záujmov ľudí a tieto potreby a záujmy sú rozdielne, pretože ľudia sa už rodia iní – rozdielni. Hodnoty sú základné biologické (existenčné) a hodnoty ktoré sú odvodené zo záujmov. Vlastne uvedomenie si potrieb vyústi do záujmov. Hodnota vzniká medzi subjektom a objektom, je to uvedomovanie si, že endity sú schopné uspokojovať nejaké potreby. Ak sú endity schopné uspokojovať moje potreby, tak rastú v mojich očiach (zvyšuje sa ich hodnota). Čím viac uspokojujú moje potreby tým väčšiu hodnotu im pripisujeme.

Norma je vyjadrenie hodnoty. Napr. morálna norma, právna norma, zvyková norma, etiketa. Normy (zákony) sú pre všeobecné veci – platia pre všetkých a obsahujú nejaké výnimky. Normy delíme:

- politické

- etické

- právne

Filozofia skúma z akých noriem a hodnôt vychádzajú politické názory.

Teória spoločenskej zmluvy =kontraktarianizmus = kontraktualizmus - učenie o vzniku štátu a práva ako výsledku zmluvy vedome uzavretej medzi ľuďmi Ústrednou myšlienkou teórie spoločenskej zmluvy je idea, že legitimná vláda je umelý produkt dobrovoľnej dohody slobodných morálnych činiteľov - že neexistuje nič také ako prirodzená politická autorita. Typickým výrazom teórie spoločenskej zmluvy je Lockovo

Politická filozofia ako filozofická veda vznikla v 19. storočí.

- uvažovanie a princípoch a inštitúciách dobrého politického poriadku pri rozhodujúcej intervencii filozofických kategórií resp. iných filozofických významových útvarov, napr. kategórií alebo pojmov dobra, zla, boja, suverenity, vlády, moci, násilia, triedy, štátu, revolúcie, odcudzenia, emancipácie, republiky, spontaneity, inštitucionality, slobody atď. a pod. Politická filozofia generuje predovšetkým pojem politickosti.

26 Kritická teória Frankfurtskej školy. Kritický racionalizmus K. Poppera

Frankfurtská škola – názov pre skupinu nemeckých filozofov a sociológov, ktorí prezentujú filozofickú školu kritického marxizmu. (M. Horkheimer, T.W.Adorno, H.Marcuse, J. Habermas ...) Tento smer vznikol na inštitúte pre bádanie vo Frankfurte (1923). Sústreďuje sa na výklad a kritiku filozofie K. Marxa a aktuálne politické, filozofické a kultúrne aspekty kritiky spoločnosti (kapitalizmu).

Kritický racionalizmus – pokračovatelia Frankfurtskej školy. Jeho zakladateľom je rakúsky filozof a metodológ vedy K.R.Popper ( 1902-1994). Kritizuje niektoré tvrdenia logického empirizmu, predovšetkým princíp verifikácie a indukcionizmus proti ktorým kladie princíp falzifikácie (vyvrátenia) a dedukcionizmus. Vedecké hypotézy podľa Poppera sa nedajú potvrdiť induktívnym zovšeobecnením a overiť na základe skúsenosti, ale môžeme ich overiť pokusmi o ich vyvrátenie. Overenie hypotézy (teórie) spočíva v tom ,že odolá všetkým pokusom o falzifikáciu. Metafyzické tvrdenia sú nefalzifikovateľné, teda nevedecké. V sociálnej a politickej filozofii Popper kritizuje historizmus a utopiszmus jeho ideálom je otvorená spoločnosť (Odmieta možnosť vedecky exaktného predvídania ľudských dejín ako celku na základe formulovania historických zákonov) s nenásilným riešením konfliktov a pluralitou, ktorá zabezpečuje slobodu jednotlivca.

K. Popper – narodil sa vo Viedni a utiekol pred fašizmom do Británie. Najdôležitejšie diela.

„ Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“, „Bieda historizmu“.

Nedôveruje dedukcii a indukcii. Odporúča zamerať sa či sa dá vyvrátiť nejaký záver.

„Beh sveta nie je prísne determinovaný a preto nie je plne poznateľný.

Ohľadom spoločnosti dospieva k týmto záverom:

- definovať spoločnosť ako niečo jediné správne, dokonale – považuje za zavrhnutia hodné

- súhlasí s Kantom

- odmieta náboženské, rasistické a marxistické učenia o dokonalej spoločnosti

- poslaním štátu nie je aby vytváral šťastie občanov, ale zmierňoval škody, pohromy a obránil ich. O šťastie sa musí starať každý sám – je individuálne.

- demokraciu chápať ako vládu ľudu je fikcia

- súčasné poňatie demokracie nie je vláda ľudu, ľudia sa podieľajú na riadení len sprostredkovane – voľby, teda vládne vlastne menšina.

- demokracia je potrebná, pretože umožňuje striedanie vlády určitej menšiny pokojným – nenásilným spôsobom (voľbami) nie prevratom.

27. Rozvoj filozofie človeka v 19. a 20. storočí S. Kierkegaard, F. Jaspers a iní

Filozofia človeka – antropológia (grécky anthrópos – človek) vo všeobecnom význame je to náuka o človeku, ktorá sa zaoberá trvalou reflexiou človeka o seba samom. Antropológia je všeobecná náuka. Filozofická antropológia je filozofická veda. Za jej zakladateľa sa považuje M. Scheler.

Existuje viac poňatí človeka:

- človek je bytosť nadaná rozumovou schopnosťou

- ľudia majú artikulovanú reč

- človek je jediná bytosť schopná vytvárať si sama pracovné nástroje

- človek je jediná bytosť schopná transtendencie – plánovania

- človek je bytosť kultúrna

Max Scheler (1874-1928)

- zakladateľ filozofickej antropológie

- problematika hodnôt (axiológia)

- dielo: „Miesto človeka vo vesmíre“

Sören Aabye Kierkegaard

Dánsky filozof a teológ– sústreďuje pozornosť filozofie na človeka.

Považuje sa za tvorcu existencionalizmu

Diela: “Buď, alebo”; “Strach a chvenie”, „Nemoc k smrti“

Zakladateľ teológie paradoxu – kategória paradoxu – sme nútení sa rozhodnúť buď –alebo

Rozdeľuje ľudí do 3 skupín:

1. estetický typ – berie život ľahšie, vyhľadáva príjemné stránky, odstrkáva nenávisť, žiaľ ... a prechádza životom ľahko a naplno.

2. etický typ – poníma život ako povinnosť, riadi sa poslaním, úlohami (rodič, ..) a tomu venuje svoj život.

3. teologický typ – má niečo aj z estetickej aj etickej stránky, ale hľadí ďalej. Tento typ Kierdegaard preferoval aj keď bol veľký kritik kresťanstva.

Svojím názorom na náboženskú vieru ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka sa v tom čase dostal do rozporu s protestantskou teológiou.

Friedrich Nietzsche (1844 – 1900):

Pre duševnú poruchu musel zanechať katedru klasickej filologie v Basilei. Viac umelec ako filozof.

Tri fázy v jeho vývine:

a) schopenhauerovsko-wagnerovský pesimizmus

b) pozitivisticko-racionalistický smer (Sokratov rozum)

c) zarathustrovská doba (najvýznamnejšia fáza)

Najvyššou hodnotou pre Nitzscheho je život, ktorý realizuje od vôle k životu až po vôľu k moci.

Bol kritikom vtedajšieho náboženstva

Nový ideál vidí v „nadčloveku“, ktorého mu zjavil Zarathustra (náboženstvo blízkeho východu)

Situáciu človeka v modernom svete Nietzsche charakterizuje výrokom, ktorý doteraz vzbudzuje veľký ohlas:

„Boh je mŕtvy, Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! My všetci sme jeho vrahmi! Ako sa utešíme?“

Vlastne tu nehovorí o Bohu, ale o človeku, ktorý stráca vieru v prevahu Boha, a tým v modernom svete stráca oporu v hierarchii najvyšších istôt a hodnôt svojho života.

Niektoré jeho názory zvulgarizoval a zneužil nemecký fašizmus.

28. Francúzska a nemecká filozofia existencie. J.P. Sartre, K. Jaspers a iní

Po 2.svet. vojne ako reakcia na politickú, ekonomickú a morálnu krízu vzniká existencionalizmus. Existencialisti sa sústreďujú na človeka, čo je na ňom neopakovateľné, aký je vo chvíľach zlosti, strachu. V týchto situáciách sa najviac prejavuje odlišnosť jednotlivých ľudí. Za inšpirátora existen. je považovaný S. Kierdegaard. Dôraz kladie na osobné prežívanie skutočnosti v stavoch úzkosti. Existen. sa venuje spôsobu bytia. Ľudskú bytosť a jej život neskúma pomocou racionálnych kategórii, ale opisovaním prežívania človeka v tzv. hraničných situáciách. Je to tzv. činná filozofia, jej zámerom je voľba rozhodnúť sa a plná zodpovednosť za toto rozhodnutie.

Nemecký existencializmus

Martin Heidegger (1889 – 1976)

Cieľom filozofie je bytie, súcno.

- pojem „bytie“ je veľmi široký

- pojem „bytie“ je nedefinovateľný a nemožno ho nijako logicky analyzovať.

- naše vlastné jestvovanie je jediný druh bytia, ktorý dostatočne poznáme

- aj keď neviem, čo znamená „byť“ viem, že „som“.

Existencionalisti hľadajú medzi rôznymi „spôsobmi bytia“ existencie ten, v ktorom by sa prejavil najplnšie. Ukazuje sa, že týmto spôsobom je strach.

Hlavné dielo: „Sein und Zeit“ („bytie a čas“, 1927). „Kant a problém metafyziky“ „Platonovo učenie o pravde„

Jeho filozofické učenie je revoltou proti tradičnej filozofii

Jeho snaha byť „originálnym“ je výrazne prehnaná

- Ak chceme teda poznať bytie, musíme sa obrátiť k sebe samým

- Analýza existencie ukazuje jedinú cestu k pochopeniu bytia.

- uznáva prvotnosť bytia pred vedomím, ale nijako nie jeho nezávislosť na vedomí. „Len tak dlho je bytie, pokiaľ je bytie ľudské“, Heidegger teda popiera existenciu nezávislej reality

Karl Jaspers (1883 – 1969):

Študoval právo a medicínu, habilitoval sa pre psychológiu a stal sa psychiatrom. Roku 1921 bol povolaný ako profesor filozofie do Heidelbergu

Hlavný spis pod názvom „Philosofie“ systém existenciálnej filozofie, ktorý vyšiel r. 1938 už pod názvom „Existenzphilosophie“.

Filozofia je podľa Jaspersa metafyzikou

Bytie je vraj trojaké: 1. bytie predmetné, 2. bytie pre „seba samého“, odlišné od bytia predmetného a zvané existenciou, a 3. „bytie o sebe jestvujúce“, transcendencia, Boh.

Jeho krédom je: „filozofická viera“ (návrat ku Kierkegaardovi „Biblia a biblické náboženstvo sú základmi nášho filozofovania, stálou orientáciou a prameňom našich názorov“)

Francúzsky existencializmus: Gabriel Marcel, Jean Paul Sartre, Albert Camus

Gabriel Marcel (1889 – 1973)

Patrí k nábožensky orientovaným filozofom vo vnútri existenciálnej filozofie.

Bol proti Heideggerovi a Sartrovi

- popiera objektívny poriadok sveta

- odmieta objektívnosť filozofického poznania

- ide mu o koncentráciu na subjektivitu ľudského „ja“

- snaha obnoviť transcendenciu v ľudskom poznaní

Základné dielo: „Metafyzické žurnály“

Vo filozofii rozlišuje tzv. „problémy“ a „mystériá“

- „Problém“ je čosi, čo vraj je dané transsubjektívne, čo môžeme objektívne pozorovať.

- „mystérium“, nie je mimo mňa, v mystériu som angažovaný, zúčastnený.

- Jedine „mystériá“ majú význam pre filozofiu

- majú byť základom budovania metafyziky. A predmetom Marcelovej metafyziky je človek

Jean Paul Sartre (1905 – 1980)

stojí na čele existencionálnej filozofie vo Francúzsku.

Podáva ontologicko – fenomenologickú analýzu bytia

Spis“ „Existencializmus je humanizmus“ vysvetľuje populárnou formou zásady exstistencializmu

Pre vývoj Sartrovho myslenia má veľký význam vojnové obdobie.

Jedným z najzávažnejších problémov jeho filozofie je problém slobody.

Niet žiadneho iného sveta, ako svet ľudských vzťahov, všetko je závislé na človeku a na jeho slobode.

Subjektivizmus sa prejavuje celkom zreteľne v jeho etike. Je to etika “ambiguity“

Najvýznamnejšie dielo „Bytie a ničota“ , rozoznáva tu dva spôsoby ľudského žitia: autentického a života podľa „planej viery“

29. Etika ako praktická filozofia. Autonómna a heteronómna, deskriptívna a normatívna etika.

Etika (praktická filozofia) – (gréc. ethos –zvyk, mrav, obyčaj) – filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním morálky a mravnosti a hľadá všeobecnú zásadu, ktorá by človeku ukazovala, o čo sa má v živote usilovať, ako sa správať k iným ľuďom. Etika teda neopisuje svet aký je, ale ako ho máme žiť. Každá etika verí, že existuje dobro, ktoré možno poznať a konať podľa neho, verí v ľudskú spolupatričnosť a dôstojnosť každého človeka. Napriek skepticizmu v otázkach možnosti morálnej pravdy, jej objektivity a dobra, s ktorým sa stretávame v súčasnej etike, nadobúdajú teoretické otázky etiky stále väčší význam. Sú to predovšetkým otázky, ktoré sa dotýkajú práva, života a smrti, eutanázie, pornografie, genetiky, trestu, vzťahov k životnému prostrediu, ale i medzinárodných vzťahov, ekonomických vzťahov a pod. V súčasnosti možno sledovať mnoho prúdov a smerov v etike (analytická, teologická, enviromentálna, feminitstická, diskurzívna etika, teória spravodlivosti, evolučná etika ...)

Autonómna etika – normy správania, ktoré sú v nás. Etická teória, podľa ktorej morálka vyrastá z vrodenej alebo apriórnej mravnej povinnosti. Morálka má - podľa toho učenia - základ v samotnom mravne konajúcom subjekte: človek si sám vytvára mravný zákon, pričom je nezávislý od akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu.

Heteronómna etika - normy správania, ktoré sú nám určené (napr. desatoro, etický kódex..) Etické učenie, podľa ktorého morálka vyrastá z príčin nezávislých od konajúceho subjektu. Za takéto vonkajšie príčiny pokladá štát, náboženské prikázania, motívy, ako osobná zainteresovanosť alebo želanie dobra iným ľuďom. K heteronómnym etickým učeniam patrí napr. hedonizmus, eudaimonizmus, utilitarizmus.

Deskriptívna – opisuje aká morálka v skutočnosti je

Normatívna etika – nazývaná tiež deontologická. Usiluje sa nájsť kritériá na stanovenie podmienok konania, ktoré možno označiť za dobré alebo zlé. Na základe určitého morálneho princípu usiluje sa o systematické uskutočňovanie morálnych príkazov, zákazov a morálnych hodnotení (T.G. von Wright)

S pojmom etiky sa stretávame aj v ďalších filozofických smeroch a postojoch:

Eudaimonizmus (gréc. eudaimonión – dobrý duch, blaženosť, šťastie) – filozoficko – etické učenie, ktoré považuje za najvyšší cieľ ľudského života dosiahnutie šťastia, blaženosti. Má rôzne formy – hedonistický, aretologický, ontologický eudaimonizmus. Pretože dosiahnuť šťastie je veľmi zložité, zaoberá sa často skromnejšími cieľmi napr. odstraňovať utrpenie v živote človeka.

Epikureizmus – filozofický smer založený gréckym filozofom Epikurom, ktorý sa venoval predovšetkým otázkam filozofie prírody a etike. V etike kladie dôraz na blaho človeka (eudaimonia) a nerušené prežívanie slasti. Cieľom života je pre múdreho človeka dosiahnutie ataraxie – pokoja duše, ktorý sa dostaví, ak prekonáme strach z bohov a smrti.

Asketizmus (gréc. askésis – starostlivosť, cvičenie) morálny princíp, ktorý od človeka žiada obete, zrieknutie sa svetských radostí a pôžitkov, potlačenie zmyslových túžob v záujme nejakých vyšších cieľov.

Pragmatizmus (gréc. pragma – konanie, čin) – filozofický smer, ktorý vznikol koncom 19.stor. v USA, ale rozkvet zaznamenal hlavne pred 2. sv. vojnou. Podľa pragmatizmu naše pojmy a súdy majú zmysel, ak sú spojené s praktickým životom a sú pre neho užitočné

Vyskytuje sa v dvoch variantoch:

1.populárnej, kde zjednodušenej podobe vyjadruje záujmy konzumne orientovanej spoločnosti

2. filozofickej, kde pôsobí ako pokus o riešenie troch filozofických problémov a to významu, pravdy a poznania.

Perfekcionalizmus - etické učenie, podľa ktorého je cieľom morálky ustavičné zdokonaľovanie človeka.

Egoizmus (lat. ego – ja) – morálny postoj, keď človek uprednostňuje vlastné záujmy a pri rozhodovaní neberie do úvahy záujmy iných ľudí ani spoločnosti ako celku.

Altruizmus (lat. alter – druhý) – morálna zásada, ktorá vyžaduje od človeka potlačiť vlastný egoizmus a obetovať svoje záujmy v prospech záujmov iných ľudí.

Filozofia života – filozofický smer, ktorý vznikol v 19. storočí ako opozícia k scientizmu a racionalizmu. Dôraz kladie na život človeka, ktorý sa prejavuje rozmanitým spôsobom v psychických zážitkoch prežívaní, tvorivosti a dejinnosti. Filozofia života sa pýta na zmysel, cieľ a hodnotu života a chce život pochopiť z neho samého.

30. Morálka a jej štruktúra, základne etické kategórie. Dobro, sloboda vôle a svedomie.

Morálka (lat. mos – mrav, zvyk) premenlivý, historicky a kultúrne podmienený súhrn hodnotiacich súdov, zvykov, názorov, ideálov, pravidiel a noriem, ktorými sa ľudia viac alebo menej riadia vo svojom praktickom mravnom konaní.

Nástroje morálky :

1. vnútorný – individuálny – svedomie ( v širšom zmysle znamená schopnosť ľudského ducha (jedinca) poznať mravné hodnoty, príkazy a zákony, v užšom zmysle potom ich aplikácia na vlastné správanie sa.)

2. vonkajší – kolektívny – verejná mienka

Mravnosť (lat. mos – mrav, zvyk, vôľa, spôsob života) – všeobecným mravným normám, zvyklostiam a štandardom zodpovedajúce konanie spočívajúce na slobodnom rozhodnutí v príslušnom sociálno-kultúrnom kontexte. Na rozdiel od morálky nemusí byť mravnosť ukotvená a reflektovaná svedomím.

Základné etické kategórie (pojmy)

Dobro – vyjadrujeme ním to čo nás teší, uspokojuje, čo zodpovedá našim túžbam, potrebám, čo prispieva k blahu. Filozofia ho označuje ako všetko hodnotné, prospešné, vynikajúce, čo sa považuje za zodpovedajúce mravnému ideálu. Filozofický pojem dobro patrí k rozvoju súcna, lebo je jeho výsledkom a cieľom jeho aktivity a u rozumných bytostí sa dosahuje slobodne a v súlade s rozumovým poznaním.

Zlo – opak dobra. Zlo a dobro predstavujú krajné medze intervalu, v rozmedzí ktorého sa odohráva morálne hodnotenie javov a udalostí viazaných na činnosť človeka. Zvyčajne zlo je tým, čo spôsobuje bolesť a cez kategóriu zla možno morálne „merať“, hodnotiť vzťahy medzi ľuďmi.

Blaho – materiálne a duchovné podmienky nevyhnutné pre existenciu človeka a spoločnosti. Blaho je objektom potrieb človeka, objektom jeho úsilia, cieľom celej jeho činnosti. Blaho je meradlom hodnoty predmetného sveta i cieľavedomej činnosti, ktorou sa ho človek zmocňuje. Je historicky podmienené. Eudaimonizmus (gréc. eudaimonión – dobrý duch, blaženosť, šťastie) – filozoficko – etické učenie, ktoré považuje za najvyšší cieľ ľudského života dosiahnutie šťastia, blaženosti. Má rôzne formy – hedonistický, aretologický, ontologický eudaimonizmus. Pretože dosiahnuť šťastie je veľmi zložité, zaoberá sa často skromnejšími cieľmi napr. odstraňovať utrpenie v živote človeka.

Svedomie – vnútorný hlas, schopnosť rozoznať dobro od zla. Morálne vedomie. (v širšom zmysle znamená schopnosť ľudského ducha (jedinca) poznať mravné hodnoty, príkazy a zákony, v užšom zmysle potom ich aplikácia na vlastné správanie sa.)

Slobodná vôľa – možnosť konať podľa vlastnej vôle ale je tu vždy obsiahnutá i určitá miera zodpovednosti. Morálne a právne sa tu sčasti prelína a sčasti je odlišné.

Kant „Konaj tak ako by si to chcel od iných“

Gándhi „ Ak človek koná zle z donútenia nie je to nemorálne“

31. Základy teórie hodnôt a hodnotenia. Subjekt a objekt poznania a hodnotenia.

Teória hodnôt a hodnotenia

Hodnota – pôvodný význam nachádzame v politickej ekonómii, kde označuje vlastnosť predmetu uspokojovať potreby indivídua (úžitková a výmenná hodnota).

Vo filozofii je termín hodnota viac kategóriou, ktorá interpretuje vzťah medzi človekom a skutočnosťou a je výsledkom tohto vzťahovania sa, je vyjadrením významu pre človeka a usmerňuje jeho správanie. Podľa Nietzscheho nemôže byť hodnota niečo, o čo sa človek sám nepričinil, čo nestvoril.

Termín „hodnota“ zaviedol do filozofie Lotze.

Prečo sú hodnoty odlišné v rôznych sociálnych skupinách? Pretože hodnoty sú vyjadrením istých potrieb a záujmov ľudí a tieto potreby a záujmy sú rozdielne, pretože ľudia sa už rodia iní – rozdielni. Hodnoty sú základné biologické (existenčné) a hodnoty ktoré sú odvodené zo záujmov. Vlastne uvedomenie si potrieb vyústi do záujmov. Hodnota vzniká medzi subjektom a objektom, je to uvedomovanie si, že endity sú schopné uspokojovať nejaké potreby. Ak sú endity schopné uspokojovať moje potreby, tak rastú v mojich očiach (zvyšuje sa ich hodnota). Čím viac uspokojujú moje potreby tým väčšiu hodnotu im pripisujeme.

Hodnotenie – zisťovanie hodnoty, pripisovanie hodnoty

hodnotenie morálne - schválenie alebo odsúdenie javu spoločenskej skutočnosti a konania ľudí podľa toho, aký majú morálny význam; posudzovanie, či vykonané činy zodpovedajú alebo nezodpovedajú požiadavkám morálky; uskutočňuje sa na základe kategórií dobra a zla. hodnotenie mravné - pripisovanie mravnej hodnoty, prisudzovanie mravného významu, mravné posudzovanie. Hodnotíme vlastné a cudzie konanie, osoby a sociálne útvary (inštitúcie, zákony atď.).

Poznávanie – cieľom poznávanie je odhalenie vlastností a súvislostí. Poznanie je nadobudnutie poznatkov vzťah medzi poznávaným a poznávajúcim.

Poznávanie a hodnotenie sa dlho považovalo za to isté, ale nie je to to isté. Poznanie je len predpokladom hodnotenia. Hodnotenie má isté odlišnosti:

1. Pri poznaní ide o objektívnosť, potláčanie subjektivity. Hodnotenie je aj subjektívne a niekedy najmä subjektívne.

2. Ak poznávanie má byť objektívne (rozumovo – zmyslové), tak hodnotenie je vždy aj emocionálne alebo najmä emocionálne.

32. Hodnoty, normy a ideály. Typologizácia a hierarchia hodnôt. Hodnotetie ľudí.

Hodnota – pôvodný význam nachádzame v politickej ekonómii, kde označuje vlastnosť predmetu uspokojovať potreby indivídua (úžitková a výmenná hodnota). Vo filozofii je termín hodnota viac kategóriou, ktorá interpretuje vzťah medzi človekom a skutočnosťou a je výsledkom tohto vzťahovania sa, je vyjadrením významu pre človeka a usmerňuje jeho správanie. Podľa Nietzscheho nemôže byť hodnota niečo, o čo sa človek sám nepričinil, čo nestvoril.

Termín „hodnota“ zaviedol do filozofie Lotze.

Hodnoty rozdeľujeme podľa rôznych kritérií do rôznych kategórii napr:

- morálne

- estetické

- náboženské

- etické

- materiálne

- duchovné

- reálne

- ideálne

Hodnoty sa usporadúvajú do nejakého rebríčka (hierarchie). Hierarchia hodnôt je usporiadaný systém hodnôt podľa dôležitosti, určuje najvšeobecnejšie postoje, životný štýl a morálku každého človeka:

- primárne (hlad, smäd, ..) biologické

- sekundárne sociálno – ekonomické

- terciárne vyššie (umelecké) duchovné

Hodnoty majú historickú dimenziu, čiže sa vyvíjajú a menia.

Problematikou hodnôt sa zaoberá axiológia, etika, estetika, psychológia, filozofia hodnôt, antropológia, kuturológia, ekonómia.

Axiológia – (gréc. axios – to čo je cenné, logos – slovo) – filozofická náuka o povahe hodnôt, ich mieste v spoločnosti a v hodnotovej štruktúre človeka. Axiológia sa zaoberá aj otázkami o vzájomných vzťahoch a pomeroch k spoločenským a kultúrnym faktorom a ku štruktúre osobnosti.

Norma – (lat. pravidlo, predpis) – to, čím sa meria prijateľnosť alebo uspokojivosť vecí, konania, chovania, čo odpovedá norme, je normálne. Norma je vyjadrenie hodnoty. Napr. morálna norma, právna norma, zvyková norma, etiketa. Normy (zákony) sú pre všeobecné veci – platia pre všetkých a obsahujú nejaké výnimky. Normy delíme:

- politické

- etické

- právne

Ideál – významový útvar obsahujúci predstavu niečoho dokonalého (narp.človeka) a požiadavku alebo prianie, aby sa toto dokonalé stalo skutočnosťou. Ideál je spravidla súhrnom noriem, stelesneným v obraze určitej najvyššej hodnoty, ktorý sa stáva vzorom činnosti subjektu, jeho správania a konania a teda aj stimulov a regulátorom jeho činnosti.

R. Arón „Človek je neobyčajné zviera, ako jediné je pre svoje ideály schopné obetovať život a ešte ľahšie životy iných.

Prednášky sú zverejnené v súlade s ustanovením § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 618/2003 v znení neskorších prepisov a teda výhradne na informačné účely. Prosíme Vás aby ste všetky porušenia autorských práv bezodkladne ohlásili administrátorovi. Podmienky používania

Digital Services Act Specialist Masterclass