Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Psychológia

Natascha Kampuschová (natascha_kampuschova.doc)

Natascha Kampuschová. Takmer neuveriteľný príbeh tejto Rakúšanky sa začal 2.marca 1998, keď sa po hádke s mamou v to ráno vybrala do školy. „Vstala som skoro. Bola som smutná. Pohádala som sa s mamou, lebo otec ma domov priviedol neskoro.“ Natascha zdôraznila, že vzťah s rodičmi mala vždy dobrý. Už z niekoľkých metrov videla Priklopila stáť pri aute a mala nepríjemný pocit, že by mala ísť na druhú stranu ulice. Zlé tušenie však odignorovala a pokračovala v ceste a to sa jej nevyplatilo. Priklopil ju schmatol,  strčil do auta a odviezol na neznáme miesto. Jej prechodným domovom sa stala kobka pod garážou.

Natascha poznamenala, že najťažší bol prvý polrok po únose, keď ju strčil do úkrytu bez denného svetla. Uzavretý priestor jej spôsoboval klaustrofobické stavy. Keď ju zatvoril do tmavej miestnosti pod garážou, bola zúfalá a strácala nádej, že sa odtiaľ niekedy dostane. Spočiatku búchala na stenu fľašami s vodou v nádeji, že ju niekto začuje. Myslela si, že večný šum ventilátora ju privedie do šialenstva. Až po šiestich mesiacoch mohla nútený úkryt opustiť a umyť sa v kúpeľni. Ak by ju neskôr nezačal púšťať do domu, povedala, že by sa asi zbláznila.

        Po dvoch rokoch väznenia mohla počúvať správy z rozhlasu, neskôr jej začal dávať knihy a časopisy. Únos ju ako tretiačku pripravil o možnosť vzdelávania v škole. Paradoxne však nazbierala také znalosti, ktoré by možno bežným spôsobom ani nezískala. V pivničnej cele mala k dispozícii knihy, noviny, časopisy, rádio a príležitostne aj televíziu. Domnieva sa, že jej únoscovi chýbala počas detstva milujúca rodina. Správal sa akoby mu chýbala sebaistota, sebavedomie. Chodili spolu na prechádzky, no nesmela sa od neho pohnúť ani

na krok. Vyhrážal sa smrťou, jej alebo okoloidúcich. Nevydarený útek si nemohla dovoliť. Ona išla vždy vpredu, on tesne za ňou, aby na ňu dával pozor. Bol nedôverčivý, všetko úzkostlivo kontroloval a preveroval. Vedela, že si musí získať jeho dôveru.

        Samovraždou v prípade jej odchodu sa vyhrážal niekoľkokrát počas rokov, keď ju násilím držal vo svojom dome. Ujsť sa jej podarilo, keď Priklopil telefonoval. Nikto z rodiny už nedúfal, že ju ešte niekedy uvidia. A vôbec nepredpokladali, že živú. Oplakali ju už dávno.

        V rozhovore v rakúskom časopise News priznala, že niekedy túžila Priklopila zabiť, snívala o tom, že „keby mala sekeru, odsekla by mu hlavu“, no dodala, že v skutočnosti by to nespravila. V posledných mesiacoch zajatia jej bolo jasné, že takto už ďalej nemôže žiť. Napriek tomu mala pred útekom zábrany a prenasledovali ju výčitky svedomia. „Mala som hrozné obavy. Jeho matka, priatelia, susedia, ktorým sa zrúti svet, on bol taký milý typ, pripravený pomôcť, vždy priateľský, vždy korektný,“ zhodnotila. Zodpovedná sa cítila i za svojho väzniteľa a vedela, že útekom ho odsúdi na smrť, lebo sa vyhrážal samovraždou“. Ale ak chcela ona sama žiť ďalej a najmä slobodne, musela utiecť.

        Natascha si za nepredstaviteľných osem rokov vybudovala k únoscovi vzťah. Psychológovia ho zvyknú označovať ako Štokholmský syndróm. Obeť prestane nenávidieť svojho trýzniteľa a začne na ňom lipnúť. W. Priklopil po zistení, že Natascha utiekla na slobodu, spáchal samovraždu.

Čo je vlastne štokholmský syndróm? Dňa 23.8.1973 o 10.15 ozbrojený muž prepadol Švédsku kreditnú banku v Štokholme. Streľbou zo samopalu upútal pozornosť 60 prítomných osôb a do zvuku rozbíjajúceho skla bankových prepážok zvolal: „Párty práve začína!“ Vtedy ešte nik netušil, že táto „párty“ potrvá dlhých 5 dní. Páchateľom bol už predtým niekoľkokrát trestaný 32-ročný Jan-Erik Olsson. Hneď po prepadnutí sa zamestnancom podarilo spustiť poplašné zariadenie a privolaná polícia odrezala lupičovi všetky cesty úniku. Jeho reakciou na to bolo zajatie 4 zamestnancov banky (3 žien a jedného muža) ako rukojemníkov a zabarikádovanie sa s nimi v trezore banky.

Jeho prvou požiadavkou bolo prepustenie bývalého spoluväzňa Clarka Olafssona, jeho vyzbrojenie a príchod do banky. Obaja muži potom vyjednávali s políciou nasledujúcich 131 hodín až do 28. augusta. Rukojemníci boli demonštratívne ukazovaní vo dverách s pištoľou pod bradou, v niektorých fázach boli spútaní a priviazaní drôtom tak, aby sa pri prípadnom útoku polície uškrtili vlastnou váhou.

Napriek tomu všetkému rukojemníci pri oslobodzujúcom útoku polície chránili páchateľov vlastnými telami proti polícii. Po incidente odmietli vypovedať proti páchateľom, dokonca usporiadali zbierku na ich právne zastupovanie a jedna z rukojemníčok bola s Olssonom údajne určitý čas zasnúbená. Priaznivé postoje a rešpekt rukojemníkov k páchateľom ostro kontrastovali s ľahostajnosťou rukojemníkov k zásluhám polície o ich zachránenie. Práve tento kontrast prekvapil odborníkov i verejnosť. Po oslobodení rukojemníci nevyjadrovali smerom k páchateľom žiadne pocity nenávisti. Zvláštna pozitívna emocionálna väzba rukojemníkov na páchateľov bola označená ako štokholmský syndróm.

Štokholmský syndróm je, zjednodušene povedané, psychický stav, keď obeť únosu (rukojemník) nadobudne k páchateľovi (väzniteľovi) pozitívny citový vzťah, sympatizuje s ním, pomáha mu pri dosahovaní jeho cieľov, napríklad mu môže pomáhať i na úteku pred políciou, súcití s ním, spolupracuje, má snahu chrániť ho. Rukojemníci sa ocitajú v situácii, v ktorej dominuje úplná závislosť na konaní páchateľa a strach. Štokholmský syndróm potom predstavuje spontánnu reakciu na totálnu stratu kontroly nad vlastným životom.

Vzniká zvláštna pozitívna emocionálna väzba rukojemníka na páchateľa na základe absolútnej kontroly páchateľa nad životom a smrťou rukojemníka, v ktorej páchateľ umožní obeti prežiť. Obeť je páchateľovi vďačná, že jej umožnil prežiť, sústredí sa na pozitívnu stránku jeho osobnosti, jeho „láskavosť“ a odmieta vidieť prejavy jeho brutality. Dá sa povedať, že ide o psychologickú obrannú reakciu umožňujúcu prežiť v situácii ohrozenia. Obeť sa identifikuje s cieľom únoscu práve preto, že v danej situácii pre ňu ohrozenie znamená nie konanie únoscu, s ktorým je v bezprostrednom styku, ale paradoxne konanie polície, snažiacej sa zneškodniť páchateľa, často jeho zabitím. S jeho prežitím je obvykle spojené aj prežitie obete, lebo je v situácii, kedy môže byť páchateľom zabitá pri akomkoľvek náznaku útoku zo strany polície.

Názory odborníkov na typickosť štokholmského syndrómu pre správanie rukojemníkov sa dá najlepšie charakterizovať ako opatrné. Rozhodne nie je označovaný za bežnú, zvyčajne sa vyskytujúcu reakciu. Stále nie je ujasnené, či je tento termín vyhradený len pre mimovoľnú stratégiu správania rukojemníka, či naopak označuje racionálne zvolenú, účelovú väzbu a kooperáciu s páchateľom, alebo dokonca oboje. Z týchto dôvodov je problematické používať taký vágny termín pre spätné objasnenie motivácie konkrétneho správania rukojemníka v živých prípadoch.

Nataschin príbeh je fascinujúci. Osem rokov, je príliš dlhá doba. Keď si predstavím, koľko negatívnych vplyvov spôsobil únos na desaťročné dieťa, tak sa mi chce plakať. Odlúčenie od rodičov, od priateľov, zmena prostredia a následná adaptácia v ňom. To je na detskú hlavičku príliš veľa. Určite si musela veľa vytrpieť, zniesť fyzickú i psychickú samotu, čo mohlo byť jednou z príčin vzniku štokholmského syndrómu. Táto psychická porucha patrí medzi tie, o ktorých nepanuje medzi vedcami jednotný názor. A pre nás laikov môže byť tento syndróm dosť nepochopiteľný. Veď ako môže vzniknúť citový vzťah medzi únoscom a uneseným, medzi tyranom a obeťou? Dokážete si predstaviť, že by sme mali radi niekoho, kto nám ubližuje, robí zle a kontroluje každý náš krok? Pre mňa je táto myšlienka nepredstaviteľná. Ale keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak je možné rozpoznať niekoľko príčin, ktoré robia tento jav reálnym. Napríklad to, že obeť nakoniec celý incident prežije, môže spôsobiť určitú vďačnosť voči únoscovi. Obeť si neuvedomuje, že za život vďačí celej hromade ľudí, ktorí sa podieľali na jej záchrane. V mnohých prípadoch sú to ľudia od záchranárov, cez policajtov a policajných vyjednávačov, až po zdravotnícky personál. Avšak obeť na základe citového vypätia, ktorému bola vystavená, vidí svojho trýzniteľa v ružových farbách, tak ako popisuje prvý zdokumentovaný prípad štokholmského syndrómu. Jednou z odpovedí môže byť skutočnosť, že my, ľudia, často podliehame svojim citom a uprednostňujeme ich pred zdravým myslením. Dôležitým faktorom je kontakt obete a únoscu, ktorý sú spolu 24 hodín denne, napr. v jednej izbe alebo budove. Človek sa na toho druhého nejakým spôsobom naviaže a začne na ňom lipnúť. To môže pôsobiť ako spolužitie dvoch partnerov, ktorí sa navzájom spoznávajú a zisťujú svoje hranice. Ak žijeme dlhší čas s neznámym človekom, po čase vznikne medzi nami puto, či už pozitívne alebo negatívne. Človek je od prírody zvedavý tvor, čo ho len podnecuje získavať čo najviac informácii o tých druhých. Aj keď, tak ako v tomto prípade, ide o osoby na druhej strane barikády.

Unesený si na začiatku kladie otázky, „prečo práve ja?“, no potom si uvedomí, že je to zbytočné, a snaží sa zistiť prečo únosca konal ako konal, čo ho viedlo k takémuto zvrátenému činu. Či už mal nejaké problémy v detstve, či vyrastal v úplnej rodine a mal od rodičov dostatok pozornosti, či dosiahol v živote to, čo očakával, resp. aký zlom nastal v živote, ktorý tak nepriaznivo ovplyvnil jeho zmýšľanie. V takýchto prípadoch ide vo veľkej miere o jednotlivca, ktorému sa doteraz nedostávalo veľa pozornosti, a takýmto činom sa ju snažia získať. Chce mať pri sebe niekoho blízkeho, s kým bude neustále v kontakte, aby nepociťoval samotu.        

Tieto pocity z nich v očiach obetí robia tých, ktorí potrebujú pomoc. Čiže dochádza k výmene rolí. Pôvodné obete sa presúvajú do pozícií tých, ktorí pomáhajú. Na základe novovzniknutých citových väzieb je častým javom nechuť svedčiť v neprospech únoscu, skôr sa  do popredia dostáva  snaha o odpustenie, resp. súcit s citovo nevyrovnanou osobou. Samozrejme výsledná reakcia závisí od konkrétnej osoby. Každý má na to svoj subjektívny postoj, ktorý slúži ako hodnotiaci fakt. Je možné že štokholmský syndróm ľahšie vznikne u osôb so širokým sociálnym cítením, u ľudí, ktorí sa venujú pomoci druhým alebo jednoducho sú ochotní pomôcť. Pre nich môže byť kontakt s únoscom tzv. „volaním o pomoc“. Dôležité je však rozoznať hranicu, ktorá oddeľuje pomoc v núdzi a „pomoc“ pri kriminálnom čine.

Natascha je skutočne silná osobnosť. Má pevnú vôľu a chuť do života. A to je liek, ako zabudnúť na nepríjemné chvíle. Bude jej to trvať ešte dosť dlho, kým sa aspoň trošku spamätá, a za to môže vďačiť aj usilovnej práci psychológov, ktorí sa jej neustále venujú.

Zoznam použitej literatúry:

www.apologeticsindex.org/353-stockholm-syndrome, (28. 09. 2006)

www.plus7dni.sk/ActiveWeb/16097/na slobode.html, (Plus7dní, p38/2006), (27. 09. 2006)

www.portal.cz/scripts/detail.asp?id=844, (28. 09. 2006)

www.novinky.cz/01/38/30.html,  (01. 10.2006)

www.rolkova.blog.sme.sk/c/13944/Stockholmsky-syndrom.html

U n i v e r z i t a   P.   J.  Š a f á r i k a   v   K o š i c i a c h

Fakulta verejnej správy

Študijný odbor: Verejná správa

Stockholmský syndróm

(referát)

Šk. rok: 2006/2007                                                                             Jana Halecká

Predmet: Psychológia                                                                                I. C

Odbor: Verejná správa