zoradene prednasky

Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Základy verejnej správy

 

Systém fungovania verejnej správy 1526 - 2001 (system_fungovania_verejnej_spravy.doc)

UNIVERZITA P. J. ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH

FAKULTA VEREJNEJ SPRÁVY

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Systém fungovania verejnej správy 1526 - 2001

(referát)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Školský rok: 2006/2007                Jana Halecká

Predmet: Základy verejnej správy                        Skupina: II.

        História verejnej správy je pomerne dosť bohatá aj napriek tomu, že verejná správa ako vedná disciplína je mladá.

        Územie dnešného Slovenska bolo až do konca I. svetovej vojny súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie a až do tohto obdobia sa praktikoval aj systém správnej organizácie Uhorska. Podľa H. Jamoborovej (1978) systém správy na Slovensku môžeme pochopiť len na jeho systéme.

        Ako ďalej uvádza H. Jamborová, v roku 1526, po bitke pri Moháči, sa do Habsburskej monarchie včlenilo Uhorsko. Druhú polovicu štátoprávneho vývoja Uhorska poznamenali zápasy o zvrchovanosť proti absolútnej panovníckej moci. Kvôli týmto bojom Uhorsko zmenilo viackrát formu svojej suverenity, ktorú vyjadrovali najvyššie orgány štátnej správy. V miestnej správe sa však veľa zmien neuskutočnilo. V Uhorsku sa aj napriek snahám Habsburgovcov udržal stavovský štát.

        Podľa J. Bartla, Ľ. Kačírka, M. Otčenáša (2002) sa časť územia Slovenska, najmä východného, v roku 1541 dostala pod nadvládu Turkov. Na území zriadili vlastnú správu. Vytvorili provincie, tzv. pašalíky na čele s pašom. Provincie sa ďalej členili na okresy, tzv. sandžaky na čele s begom a na náhije. Uhorsko sa rozpadlo na 3 časti. Tvoril ho Budínsky pašalík, Sedmohradské kniežatstvo a zvyšok kráľovstva – územie Slovenska a stolice na západnom uhorskom pohraničí.

        Najvyšším orgánom habsburských panovníkov bola tajná rada. Tajnej rade predsedal cisár, ktorý menoval aj členov rady. Písomnou agendou bola poverená dvorská kancelária, ktorú tvorilo 10 oddelení. Neskôr sa uhorské oddelenie osamostatnilo a nazývalo sa Uhorskou dvorskou kanceláriou. O záujmy uhorských stavov sa staral uhorský snem a hospodárskymi otázkami sa zaoberala Uhorská komora. V Bratislave krátko pôsobila Uhorská kancelária ako najvyšší administratívno-správny orgán krajiny, ale po presunutí do Viedne zanikla. Ako konštatuje J. Bartl a i. (2002), vojsko a obrana krajiny podliehala viedenskému dvoru, ktorý na území Slovenska vytvoril 2 kapitantáty. Po kráľovi bol najvyšším hodnostárom krajiny palatín, ktorý symbolizoval uhorskú stavovskú monarchiu.

        V roku 1524 bola zriadená Miestodržiteľská rada, ktorá v mene panovníka spravovala Uhorsko. Jej členmi boli vysokí cirkevní hodnostári, ktorým panovník dôveroval dokonca viac ako šľachte. Literatúra uvádza, že „Miestodržiteľskej rade boli podriadené lokálne správne úrady, ktoré predstavovali komitáty, slobodné kráľovské mestá a privilegované dištrikty“ (Jamborová, H., 1978, s.18). Vojsko a obrana krajiny podliehala viedenskému dvoru, ktorý na území Slovenska vytvoril 2 kapitantáty. Po kráľovi bol najvyšším hodnostárom krajiny palatín, ktorý symbolizoval uhorskú stavovskú monarchiu. Komitáty vykonávali všetku správu, vrátane súdnictva, na valných zhromaždeniach – kongregáciách i prostredníctvom vedúcich volených úradníkov. Na čele stál župan, ktorého menoval kráľ. Vykonávanie správy v slobodných kráľovských mestách mal v kompetencii volený magistrát. Každá župa bola rozdelená do 3-6 okresov, ktoré tvorili 2-3 obvody. Každý z obvodov mal svojho slúžneho a služobne najstarší stál na čele celého okresu ako hlavný slúžny. Slúžni vykonávali župné nariadenia a príkazy miestodržiteľskej rady, udržiavali verejný poriadok a tiež súdnu moc. Správou obcí sa zaoberal zemepán. Zemepanské obce sa delili na slobodné obce, poddanské obce a obce so zmiešaným obyvateľstvom. Podľa J. Bartla a i. (2002) uhorská šľachta plnila dôležitú úlohu na snemoch a v stoličnej správe, napr. schvaľovanie daní bolo v kompetencii snemu a o výber daní sa zase starali stolice, teda reprezentanti šľachty. Jednou z výsad šľachty bola jej nezdaniteľnosť, ktorú rešpektoval i panovník Ferdinand I.

        Začiatkom 17. storočia sa snem pretvoril na dvojkomorový orgán. Hornú snemovňu, tzv. snemovňu magnátov tvorili zástupcovia vysokej katolíckej hierarchie a dolnú snemovňu šľachty tvorila reprezentovala pospolitá šľachta. Takéto zloženie Uhorského snemu pretrvalo až do roku 1848.

        L. Sokolovký (2004) uvádza, že v roku 1785 panovník Jozef  II., syn Márie Terézie, reformoval štátnu správu a župné zriadenie nahradil desiatimi dištriktmi. Tri z nich sa nachádzali aj na území Slovenska, a to Nitriansky, Banskobystrický a Košický dištrikt. Na čele dištriktov stáli kráľovskí komisári, ktorých menoval kráľ. Komisári zároveň vykonávali aj funkcie hlavných županov. Súdnictvo sa oddelilo od verejnej správy. Šľachta s týmito reformami nesúhlasila a postavila sa na odpor. Jozef II. bol prinútený pred smrťou väčšiu časť reforiem odvolať.

        Keďže uhorské komitáty ovládla šľachtická oligarchia, žiadali sa určité reformy miestnej správy.  Na základe vypuknutia revolúcie vo Viedni sa 15. marca 1848 uskutočnilo veľké ľudové zhromaždenie. Ako uvádza autori J. Bartl a kol. (2002), maďarská revolučná mládež žiadala od uhorského snemu odstránenie poddanstva, zrušenie aviticity, zrušenie odvádzania daní zemepánovi a cirkvi. Chceli zaviesť všeobecnú daňovú povinnosť pre všetkých obyvateľov Uhorska. Ďalej žiadali slobodu tlače, zrušenie cenzúry, rozšírenie volebného práva, zavedenie štátneho súdnictva a vytvorenie nezávislej uhorskej vlády. Počas „marcových dní“ sa na Uhorskom sneme vo Viedni odhlasovalo viacero zákonov, ktoré sa usilovali o novú úpravu postavenia Maďarska, napr. zák. čl. III/1848 o zriadení zodpovedného uhorského ministerstva. Odhlasovali sa i programové zákony, ktoré upravovali správu komitátov a miest. Ministerstvo (vláda) sa rozdelilo na 7 rezortov – ministerstiev na čele ktorých stáli ministri. Ako ďalej uvádza literatúra „nižšie orgány správy ostali zachované, avšak podľa zák. čl. XVI/1848 malo byť komitátne zriadenie upravené zákonom, a to na základe princípu ľudového zastúpenia. Pokiaľ sa tak stalo, mali byť zvolané rozšírené generálne kongregácie a na nich k vedeniu správy zvolený stály výbor za predsedníctva hlavného župana a komitátnych úradníkov“ (Jamborová, H., 1978, s.18). Vyššie uvedené  Marcové zákony sa stali základom pre nový uhorský štát, keďže zmenili stavovský charakter stolíc. Podľa L. Sokolovského (2004) kladným prvkom verejnej správy Uhorska bola čiastočná demokratizácia. Uhorsko pôsobilo ako nezávislý štát s nezávislou uhorskou vládou.

        L. Sokolovský (2004) ďalej konštatuje, že v roku 1849 bolo Uhorsko obsadené rakúskou armádou, ktorá v októbri nastolila diktatúru. Neskôr Habsburgovci rozpustili snem, zrušili uhorskú ústavu, uhorské ministerstvá a župnú samosprávu. O politickú správu Uhorska sa staral veliteľ vojska a cisársky komisár sa staral o civilné záležitosti. Bol podriadený priamo ministerstvu. Uhorsko sa rozdelilo na 5 vojenských dištriktov. Dištrikty boli podriadené postavenému vojenskému dištrikčnému komandantovi – vojenskému veliteľovi. Verejnou správou sa zaoberali ministerskí komisári. Dva dištrikty sídlili aj na Slovensku – v Bratislave a Košiciach. V ich rámci boli vytvorené civilnosprávne obvody, ktoré viedol dištriktuálny vrchný komisár, Každý obvod sa skladal z niekoľkých stolíc, ktoré boli ovládané vládnymi komisármi. V slúžnovských okresoch pôsobili okresní komisári.

        Vojenská diktatúra bola ukončená 13. septembra 1850. Vtedy bolo vyhlásené provizórium organizácie verejnej správy. Nariadila sa nová organizácia, v ktorej každá zem Koruny mala zriadené miestodržiteľstvo na čele s miestodržiteľom, najvyšším štátoprávnym predstaviteľom. V Uhorsku sa nachádzalo 5 oddelení – dištriktov miestodržiteľstva, ktoré sa zhodovali s s obvodmi vrchných zemským súdov. Miestodržiteľstvá sa rozčleňovali sa na komitáty na čele s prednostom. Komitáty tvorili slúžnovské úrady. V roku 1851 sa utvorilo Uhorské miestodržiteľstvo, ktoré sídlilo v Pešti, ale bolo riadené Viedňou. Bolo vytvorených 5 miestodržiteľských oddelení resp. správnych obvodov či dištriktov, a každé z nich sa delilo na komitáty a tie na slúžnovské okresy. Na Slovensku bolo vytvorené Bratislavské a Košické miestodržiteľské oddelenie.        

        19. januára 1853 bolo správne provizórium nahradené tzv. definitívou územnej organizácie Uhorska. Ako uvádza autor definitívna organizácia politickej správy „potvrdzovala predchádzajúcu verejnosprávnu štruktúru“ (Sokolovský, L., 2004, s.115). Výkon miestnej štátnej správy bol presunutý viac na úrady. Miestodržiteľstvo bolo rozdelené na 5 oddelení, ktoré boli rozložené do sídiel dištriktov. Súdnictvo bolo znova osamostatnené a verejnosprávne a súdne právomoci vykonávali už len slúžni v okresoch.

        Autor ďalej uvádza, že formy tohto neoabsolutizmu reprezentoval minister vnútra Alexander Bach a platili do roku 1859. O rok neskôr bol vydaný Októbrový diplom, ktorý priznával Uhorsku konštitučné práva, obnovila sa uhorská dvorská kancelária, kráľovské miestodržiteľstvo a komitátne zriadenie. Organizácia politickej správy bola dovŕšená až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.  Októbrový diplom „sa stal východiskom pre reformu verejnej správy uhorskej časti dualistickej monarchie“ (Sokolovský, L., 2004, s. 115). „Reformné práce smerovali jednak k tomu, aby sa politická správa skonsolidovala, za ktorým účelom bolo súdnictvo odlúčené od správy zák. čl. IV/1869 a upravené pomery municípií – zák. čl. XLII/1870 a pomery obcí zák. čl. XVIII/1871, ktorý bol novelizovaný zák. čl. V/1876“ (Jamborová, H., 1978, s. 18).

        H. Jamoborová (1978) ďalej konštatuje, že v roku 1876 bolo 29 municípií zrušených a priradili sa komitátom ako mestá s regulovaným magistrátom. V Uhorsku ostalo už len 24 municipálnych miest, z toho 4 slovenské mestá. Taktiež sa upravili hranice niektorých komitátov, ktorých počet sa znížil na 63.

        Podľa H. Jamborovej (1978) v roku 1886 bol prijatý zákon o rozdelení obce na mestá so zriadeným magistrátom, veľké obce, malé obce združujúce sa s inými obcami do obvodov. Mesto so zriadeným magistrátom samo rozhodovalo vo vlastných veciach, vlastnými orgánmi, spravovalo svoj majetok, vyberalo obecné dane, ale v dôležitých veciach bolo podriadené municípiu (župe). Prostredníctvom mestského zastupiteľstva sa vykonávala samospráva. Výkonnú funkciu plnila mestská rada. Mestské predstavenstvo tvorili všetci úradníci v meste. Veľká obec mala obecné zastupiteľstvo s výkonným orgánom obecného predstavenstva. „Veľká obec je začlenená do okresu a podlieha kontrole hlavného slúžneho. V malej obci funguje pri zastupiteľstve obecné predstavenstvo. Malá obec je začlenená do obvodu a podlieha slúžnemu“ (Jamborová, H., 1978, s. 18).

        V tomto období vznikali rôzne agendy, napr. agenda technických stavieb, bezpečnostná agenda. Keďže bola agenda správy rozdelená, zriadil sa Správny výbor, ktorý ju sceľoval. Úpravy správy sa snažili o poštátnenie komitátnej správy. Smerovali k tomu, aby sa štátna správa vykonávala v komitátoch štátnymi úradníkmi. Takéto úpravy sa postupne odvolávali.

        Súdnictvo sa uberalo vo feudálnej línii. V roku 1869 bola sudcovská moc oddelená od legislatívnej a výkonnej. Začiatkom 20. storočia tvorili prvú inštanciu kráľovské okresné súdy a kráľovské súdne dvory – sédrie. Druhú inštanciu súdov tvorili odvolacie súdy tzv. kráľovské tabule. Najvyšší súd bol tzv. kráľovská kúria v Budapešti. Niektorými trestnými vecami sa zaoberali aj poroty.

        Podľa L. Sokolovského (2004) zákony, ktoré schválil uhorský snem v rokoch 1870 a 1886 boli základom rozvoja volenej samosprávy na úrovni stolíc a municípií.

        28. októbra 1918 Národný výbor v Prahe prijal zákon o utvorení Československej republiky. Ako spomína L. Sokolovský (2004), hneď na to boli na Slovensku zrušené municípiá. „Súbežne od konca roka 1918 československá legislatíva a exekutíva prijímala opatrenia na prechodné obdobie platné na Slovensku. Najprv to bolo vyslanie tzv. dočasnej vlády pre Slovensko v zložení Pavol Blaho, Anton Štefánek a Ivan Dérer, s neveľkou vojenskou a četníckou asistenciou, ktorá 6. novembra v Skalici deklarovala v mene Národného výboru v Prahe československú zvrchovanosť nad územím Slovenska“ (Šuchová, X., 2004, s. 98). Činnosť „skalickej vlády“ bola územne obmedzená len na západné Slovensko a časovo obmedzená do 14. novembra. Vtedy sa jej reprezentanti stali členmi Národného zhromaždenia. 10. decembra 1918 bol Národným zhromaždením prijatý zákon č. 64 o mimoriadnych a prechodných ustanoveniach na Slovensku. Zákon bol prijatý na základe osnovy, ktorú zostavil Vavro Šrobár. Zároveň bolo zriadené Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré plnilo výkonnú funkciu. Minister bol oprávnený menovať komisie namiesto municipálnych a obecných výborov, rušiť maďarské zákony, menovať úradníkov. Taktiež mu bola pridelená právomoc, „aby konal všetko a vydával nariadenia na udržanie poriadku, na konsolidovanie pomerov a na zabezpečenie riadneho štátneho života“ (Peroutka, F., 1933, s. 403 – 404). Úrad Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska pozostával zo 14 referátov. Ako uvádza K. Malý (1992), na politickej správe na Slovensku mali podiel aj župné a slúžnovské úrady, ktoré boli prevzaté z uhorského politického systému. Územnosprávne sa Slovensko vtedy delilo na 16 žúp, 4 mestá s municipálnym právom, 95 slúžnovských okresov, 30 miest so zriadeným magistrátom a 3542 obcí. „Župani na Slovensku boli menovaní ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska v decembri 1918“ (Janas, K., 2004, s. 65).

        V roku 1920 v Československu bolo prijatý zákon o župných a okresných úradoch, ktorý však nebol uvedený do praxe v celom štáte. Tento zákon bol 1. januára 1923 v modifikovanej podobe uvedený na Slovensku. Malo vzniknúť 21 žúp, pričom územie Slovenska sa delilo na 6 žúp – Bratislavská, Nitrianska, Pohronská, Podtatranská, Považská a Košická. Tieto župy sa označovali ako veľžupy a na ich čele stáli župani a okresy spravovali okresní náčelníci. Župani i náčelníci boli menovaní štátnymi úradníkmi. Cieľom župného zákona bolo odstrániť dualizmus vo verejnej správe, „a to jednak zlúčením agendy v prvom type úradov, jednak zjednotením organizácie a výkonu správy na celom území štátu – takto sa „mal riešiť aj akútny nedostatok úradníctva“ (Šuchová, X., 2004, s. 103). Ako opisuje K. Janas (2004) v Čechách zákon nebol uplatnený vôbec a na Slovensku sa neaplikoval dôkladne. Výkonnú funkciu mali okresné a župné úrady spolu s volenými župnými zastupiteľstvami, okresnými a župnými výbormi a komisiami. Župné a okresné úrady boli podriadené ministerstvu vnútra, ktoré pôsobilo ako tretia a najvyššia inštancia. Župné úrady mali pod sebou 35-členné zastupiteľstvá a okresy zas 8-členné výbory. Boli to volené orgány. Župan i náčelník boli členmi ministerstva vnútra, nepredstavovali župnú ani okresnú samosprávu. Vláda mohla vymenovať za zvláštnych podmienok až jednu tretinu členov zastupiteľstiev. Chcela tak zabrániť preniknutiu neštátotvorných živlov do volených orgánov. Župný zákon ohlasoval decentralizáciu, ale naopak priniesol „poštátnenie územnej samosprávy a tým jej väčšiu podriadenosť centrálnym orgánom, menovite ministerstvu vnútra“ (Šuchová, X., 2004, s. 105).

        Všetky vyššie spomenuté udalosti viedli „k reforme štátnej správy, ktorá vstúpila do platnosti prijatím zákona o organizácii politickej správy, ktorý bol pôvodne prijatý ako novela župného zákona z roku 1920“ (Janas, K., 204, s. 66). V Československu sa vytvoril krajinský princíp. Republika bola rozdelená na 4 krajiny, ktoré sa delili už len na okresy, a to Českú, Moravsko – sliezsku, Slovenskú a Podkarpatoruskú. Každá krajina bola samostatná právnická osoba.

        Od roku 1928 Pražská vláda zaviedla na Slovensku krajinské zriadenie. Krajinské inštitúcie zastávali krajinský prezident, krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor a Krajinský úrad v Bratislave. Krajinské zriadenie malo vytvoriť jednotnú organizáciu, „výkon správy na celom území republiky, čiastočne uspokojiť samosprávne potreby Slovenska, aj politické ašpirácie slovenských nacionalistických strán“, ale nesmela sa porušiť československá ústava a zákony (Šuchová, X., 2004, s. 109). Územie Slovenska malo vlastné administratívne hranice, delilo sa na 77 politických okresov, malo 2 mestá s magistrátom a 3476 obcí. Krajinský úrad vykonával na Slovensku „vnútornú správu a práva, ktoré dovtedy prislúchali župným úradom, županom, župným zastupiteľstvám a výborom“ (Šuchová, X., 2004, s. 111). Najvyšší úradníci boli krajinský prezident a viceprezident, ktorí boli menovaní prezidentom republiky a zodpovedali sa ministrovi vnútra. Krajinský prezident plnil súčasne funkciu predsedu voleného krajinského zastupiteľstva, krajinského výboru a krajinských komisií. Z toho vyplýva, že bol odstránený dualizmus vo verejnej správe, ale potvrdilo sa smerovanie k poštátneniu samosprávy. Dôležité krajinské orgány mali obmedzené funkcie. Podľa X. Šuchovej (2004) bola posilnená policajná a trestná právomoc správnych úradov. Touto reformou Slovensko nadobudlo právnu subjektivitu. Zákon pretrval do 22. novembra 1938, kedy bol vyhlásený ústavný zákon o autonómii Slovenska. „Právny stav, ktorý vznikol vyhlásením ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny vydržal až do marcových dní 1939. Stal sa základom k prebudovaniu štátu na federatívnom princípe, čo sa odzrkadlilo aj v jeho novom názve Česko – Slovenská republika“ (Janas, K., 2004, s. 67).

        14. marca 1939 vznikla prvá Slovenská republika. Zákonom č. 190/1939 definitívne zanikli krajinské orgány.

        1. januára 1940 vstúpila do platnosti nová územnosprávna reforma. Novým zákonom sa zrušilo krajinské zriadenie a ustanovili sa župy a okresy. Na ich čele boli menovaní župani a na čele okresov stáli tiež menovaní okresní náčelníci. Ako uvádza P. Mosný a L. Hubenák (2005) bola zavedená dvojstupňová štátna miestna správa. Vytvorilo sa 6 žúp: Bratislavská so sídlom v Bratislave, Nitrianska so sídlom v Nitre, Trenčianska so sídlom v Trenčíne, Tatranská so sídlom v Ružomberku, Šarišsko – Zemplínska so sídlom v Prešove a Pohronská so sídlom v Banskej Bystrici.

        „K 31. decembru 1940 bol zrušený krajinský úrad a okresné samosprávy“ (Janas, K., 2004, s. 67). Väčšina náležitostí prešla na župy a notárske úrady. Reprezentantom župnej samosprávy bol župný výbor, ktorý menoval minister vnútra. „Reforma organizácie verejnej správy vstúpila do platnosti 1. januára 1940 a udržala sa v platnosti až do 7. apríla 1945, kedy boli župné úrady nariadením predsedníctva SNR zrušené“ (Janas, K., 2004, s. 67).

        L. Sokolovský (2004) spomína, že slovenská štátna správa zanikla po obnovení Československej republiky. Počas roku 1945 verejnú správu obcí, miest a okresov vykonávali volené národné výbory. Po prijatí novej ústavy 9. mája 1948 vznikli v Československu kraje s krajinskými národnými výbormi, ktoré vošli do platnosti 1. februára 1949. Na Slovensku sa z 19 krajov nachádzalo 6 – Bratislavský, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický a Prešovský. Národné výbory kontrolovala Komunistická strana Československa.

        Ako ďalej uvádza L. Sokolovský (2004) v roku 1960 sa uskutočnila ďalšia reforma štátnej správy. Kraje i okresy boli zredukované od 1. júla 1960. Vzniklo 10 krajov, z toho 3 na Slovensku – západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský. V roku 1968 ich tvorilo 38 okresov.

        „Po vzniku česko – slovenskej federácie 1. januára 1969 a konštituovaní nových národných orgánov boli kraje v Slovenskej socialistickej republike k 1. júlu zrušené a zostali iba okresy“ (Sokolovský, L., 2004, s. 116).

        1. januára 1971 sa krajinské zriadenie znova obnovilo. Štátna správa v tejto podobe pretrvala do roku 1989. Podľa L. Sokolovského (2004) na prelome rokov 1989 a 1990 padol totalitný režim. Obnovila sa obecná samospráva a zrušili sa kraje. Okresné národné výbory boli nahradené 38 okresnými úradmi v rámci ktorých bolo 121 obvodov s obvodnými úradmi. V tomto období sa začala príprava novej reformy verejnej správy.

        Presadil sa návrh, ktorý najviac vyhovoval HZDS. „24. júla 1996 vstúpil do platnosti zákon, ktorým vzniklo na Slovensku 8 nových krajov a v ich rámci 79 okresov“ (Sokolovský, L., 2004, s. 116). Kraje predstavujú druhý stupeň miestnej štátnej správy. V roku 2001 boli zriadené samosprávne kraje.

        Všetky vytvorené reformy, ktorých cieľom bolo skvalitnenie štátnej správy sa presadzovali v rámci záujmov vtedajších vedúcich politických strán. Kvôli tomu platili tieto reformy len dočasne. Každá reforma sa snažila riešiť a odstrániť nedostatky verejnej správy, ale ako to väčšinou býva, keď sa niečo niekde vyrieši, zároveň sa niečo niekde inde pokazí. Nové reformy by sa nemali vracať k zastaralým, ktoré platili v minulosti a aj tak neboli postačujúce. Mali by sa vyvíjať a čo najviac zdokonaľovať, aby sa systém organizácie viac priblížil k občanom.

 

 

        

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zoznam použitej literatúry:

  1. Janas, K. 2004. Územná organizácia verejnej správy na Slovensku v 1.pol. 20. stor. a jej dopady na súčasnú podobu tejto organizácie. In: Teória a prax verejnej správy, 2004, s. 65 – 69.
  2. Sokolovský, L. 2004. Dejiny a reformy verejnej správy na Slovensku. In: Teória a prax verejnej správy, 2004, s. 114 – 118.
  3. Šuchová, X. 2004. Problémy organizácie politickej správy na Slovensku v predmníchovskej republike. In: Slovensko v Československu (1918 – 1939), 2004,

     s. 95 – 122.

  1. Bartl, J. – Kačírek, Ľ. – Otčenáš, M. 2002. Dejepis pre 2. ročník gymnázií – Národné dejiny, 2002.
  2. Retrospektivní lexikon obcí Československé socialistické republiky 1850 – 1970.

     Zv. 1. Praha: Federální statistický úřad, 1978, s. 17 – 20.

  1. Mosný, P. – Hubenák, L. 2005. Dejiny štátu a práva na Slovensku, 2005, s. 278 – 279.