Návrat na detail prednášky / Stiahnuť prednášku / Univerzita Pavla Jozefa Šafárika / Fakulta verejnej správy / Základy verejnej správy

Dichotómia – štát a spoločnosť (dichotomia.doc)

Dichotómia – štát a spoločnosť

Pojem štát

1. pojem štát pochádza z latinského výrazu status, ktorý v starovekom Ríme slúžil na odlíšenie prirodzeného – predštátneho stavu (status naturalis) od stavu občianskeho (status civilis), ktorý súvisel so vznikom štátu a následným vymedzením občianstva
2. prvý, kto použil pojem štát v dnešnom slova zmysle, bol N. Machiavelli, ktorý hovorí o „il stato“

Základné teórie vzniku a podstaty štátu I.

1. teologická teória

1. objavila sa v nadväznosti na vznik prvých štátnych útvarov ako odpoveď na otázku: „Prečo vznikol daný štátny útvar?“
2. jej podstata spočíva v zdôrazňovaní úlohy božej vôle pri vzniku štátu a jej najstaršie varianty (napríklad teokratická teória) zdôrazňovali vplyv božej vôle aj pri výbere panovníka, ktorý sa tak považoval nielen za sprostredkovateľa božej vôle, ale často i za zástupcu boha či dokonca za jeho potomka

2. patriarchálna teória

1. nadväzuje na rodové spolunažívanie a prirovnáva vládu panovníka nad svojimi poddanými k vláde otca nad rodinou, či dokonca vláde boha nad svojimi veriacimi
2. štát sa tak dostáva do pozície dedičstva, čo znamená, že potomkovia panovníka naň majú prirodzené nástupnícke právo

3. konfliktualistická teória

1. považuje za prioritnú príčinu vzniku štátu konflikt medzi silnejším a slabším protivníkom (napríklad v podobe podrobenia slabšieho kmeňa kmeňom silnejším)
2. konfliktualistickou teóriou je aj marxistický prístup, ktorý však vyzdvihuje ekonomické pozadie uplatňovania násilia

4. teória spoločenskej zmluvy

1. v prirodzenom stave existovala u ľudí neobmedzená osobná sloboda a ako nutnosť zachovania spoločnosti sa objavila potreba obmedzenia tejto slobody
2. ľudia sa preto vedome rozhodli vzdať časti svojej slobody v prospech štátu, ktorý zabezpečí ochranu ich práv a vlastníctva

1. organická teória

1. vychádza z predstavy, že štát, rovnako ako celá spoločnosť, je len akousi analógiou biologického organizmu
2. štát sa vyznačuje takými znakmi, aké sú typické pre živé organizmy (napríklad rast, diferenciácia štruktúry, atď.), pričom štát žije aj po „smrti“ svojich jednotlivých stavebných prvkov (rodín, tried, politických organizácií, a pod.)

2. psychologická teória

1. zdôrazňuje, že štátna moc nie je ničím reálnym
2. štát je len emocionálnou projekciou, emocionálnou fantáziou, prostredníctvom ktorej väčšina spoločnosti prisudzuje vládnucim jednotlivcom či skupinám právo rozhodovať a sama sa tejto menšine podrobuje (ide teda o akúsi obdobu „dobrovoľného otroctva“)

3. funkcionalistická teória

1. vysvetľuje štát ako silu, ktorá je zameraná na dosahovanie určitých kolektívnych cieľov
2. štát je teda mechanizmom slúžiacim na vytvorenie alebo udržanie takých stavov integrácie medzi jedincami, skupinami a inštitúciami vnútri spoločnosti a medzi spoločnosťou a jej vonkajším prostredím, ktoré sú žiaduce z hľadiska trvania a vývoja celej spoločnosti

4. inštitucionálna teória

1. štát je v prvom rade inštitucionalizovanou mocou
2. štát je vlastne komplexom normatívne stanovených a mocensky zabezpečených sociálnych vzťahov, ktoré väčšina členov spoločnosti považuje za platné a záväzné

Základné znaky štátu

1. štát možno chápať aj ako osobitú formu politickej organizácie spoločnosti, ktorú od neštátnych foriem odlišujú špecifické znaky:

1. štátna moc – predstavuje osobitnú formu verejnej moci (štátna moc plní dve základné funkcie, a to integračnú i represívnu
2. suverenita (zvrchovanosť) - štát je nezávislý od mocenských systémov existujúcich na iných teritóriách (vonkajšia suverenita) i od akejkoľvek inej moci vnútri seba samého (vnútorná suverenita)
3. územná organizácia obyvateľstva – štát svoju moc uplatňuje na presne vymedzenom teritóriu
4. existencia štátneho občianstva – občanmi sú tie osoby, ktoré sú v štátnom zväzku so štátom (podstatou tohto zväzku je skutočnosť, že na týchto občanov sa v plnom rozsahu vzťahuje platný právny poriadok daného štátu a na strane druhej, títo občania predstavujú suverénov moci, pretože od nich pochádza štátna moc

Súčasné prístupy k pojmu štát

1. vo všeobecnosti možno rozlíšiť tri rôzne prístupy:

1. idealistický prístup – chápe štát ako etické spoločenstvo, ktorého základom je vzájomná sympatia, teda „univerzálny altruizmus“
2. funkcionálny prístup – orientuje sa na funkcie, ktoré plní štát – najdôležitejšou funkciou štátu je permanentné zabezpečovanie a udržiavanie spoločenského poriadku (štát možno definovať ako súbor inštitúcií, ktoré zabezpečujú poriadok a stabilitu v spoločnosti)
3. organizačný prístup – definuje štát ako súbor inštitúcií, ktoré sú z hľadiska ich cieľov verejné a ktoré sú financované z verejných zdrojov – každý štát má celkovo päť hlavných čŕt:

1. suverenita štátu – štát vykonáva absolútnu moc nad všetkými subjektmi v danej spoločnosti;
2. verejnosť štátnych inštitúcií – orgány štátu rozhodujú v kolektívnych súvislostiach a následne za tieto rozhodnutia zodpovedajú;
3. univerzálna legitimita – rozhodnutia štátu sú a priori považované za správne a záväzné zo strany všetkých členov spoločnosti;
4. vládnutie – autorita štátu sa opiera o donucovaciu moc, ktorá spočíva v tom, že ak nejaký spoločenský subjekt neplní svoje povinnosti, zo strany štátu nasleduje sankcia;
5. výlučná teritoriálna organizácia a pôsobnosť – vládnutie zo strany štátu sa vzťahuje na všetky subjekty pôsobiace, respektíve nachádzajúce sa na jeho území, pričom platí, že žiaden iný štát nemá nad teritóriom iného štátu žiadnu moc

Funkcie štátu

1. každý štátny útvar plní, vo vzťahu k iným, či vo vzťahu k sebe samému určité funkcie (prostredníctvom týchto funkcií sa snaží zamerať svoju činnosť i prostriedky na tvorbu takých podmienok rozvoja, ktoré budú optimálne z hľadiska spoločnosti):

1. ochranná funkcia – môže ísť o ochranu smerom navonok (štát vystupuje ako samostatný subjekt, ktorý je rovnocenný voči iným štátom), alebo o ochranu smerom dovnútra (štát sa chráni aj voči vnútorným negatívnym vplyvom - tieto môžu byť namierené tak proti štátu samotnému, ako aj proti jeho súčastiam, napríklad proti jeho občanom)
2. regulačná funkcia – vyžaduje, aby štát reguloval najdôležitejšie vzťahy, väzby a procesy prebiehajúce na jeho území (štát v rámci tejto funkcie nezasahuje iba direktívne, ale ponecháva iným subjektom možnosť úpravy vzájomných vzťahov, väzieb a interakcií podľa ich uváženia)
3. integračno-harmonizačná funkcia – štát zmierňuje napätie medzi svojimi občanmi alebo inými subjektmi a integruje ich záujmy pri tvorbe svojej politiky

Právny štát

1. koncepcia právneho štátu zdôrazňuje základnú myšlienku, že štát je viazaný svojim právom vrátane medzinárodných záväzkov, ktoré prijal
2. právny štát má päť charakteristických znakov:

1. princíp suverenity ľudu – vyjadruje nadradenosť občana nad štátom
2. princíp deľby moci – vyjadruje nezávislosť vzniku a pôsobenia troch základných druhov mocí (výkonnej, zákonodarnej a súdnej), ako aj existenciu systému vzájomných bŕzd a protiváh vo vzťahoch, väzbách a procesoch prebiehajúcich medzi týmito troma druhmi moci
3. princíp obmedzenia vlády – vyžaduje existenciu limitov štátnych zásahov
4. existencia súdnych záruk – občania aj iné subjekty musia mať záruku ochrany svojich práv v prípade ich ohrozenia
5. viazanosť štátu právom – všetky subjekty existujúce vnútri štátu vrátane štátu samotného sa musia riadiť existujúcou a platnou legislatívou

Sociálny štát

1. sociálne rozpory kapitalizmu a neschopnosť riešiť vzniknuté problémy tradičnými prostriedkami solidarity viedli k vytvoreniu koncepcie sociálneho štátu
2. pojem welfare state bol prvýkrát použitý v roku 1941
3. ide o označenie štátu, ktorý je spoluzodpovedný za sociálne a hospodárske procesy, ktoré by podľa prísne liberálneho chápania mali byť ponechané výlučne trhovému mechanizmu a občianskej spoločnosti – realizácia sociálnej funkcie štátu sa tak dostáva do rúk zákonodarcu, ktorý má riešiť príslušné vzťahy právnymi predpismi

Administratívny štát

1. koncepcia administratívneho štátu je odvodená zo skoršej myšlienky „policajného štátu“ a preto sa chápe ako stelesnenie všeobecnej vôle alebo verejného záujmu
2. verejná správa sa chápe ako najvitálnejšia a pre tento účel skoncipovaná inštitúcia štátu
3. administratívny štát má tri základné dimenzie:

1. prechodná dimenzia – stojí na myšlienke, že štát vznikol ako pokus riadiť sociálne vzťahy prostriedkami dočasnej štruktúry moci
2. priestorová dimenzia – zvrchovanosť štátu je obvykle upravená tak, aby si podmanila nielen určitú časť populácie, ale aby výhradne korešpondovala s jasne ohraničeným teritóriom
3. funkčná dimenzia – administratívny štát definuje pre seba viac či menej exkluzívne funkcie slúžiace riadeniu sociálnych vzťahov existujúcich v danom štáte

Pojem spoločnosť

1. spoločnosť je jedným z najmenej jasných a jednoznačných pojmov súčasných sociálno-politických vedných disciplín
2. svoj pohľad na tento jav predstavilo mnoho autorov, no vždy sa skôr či neskôr objavila kritika, ktorá dokázala poukázať na nedostatky toho ktorého prístupu
3. spoločnosť možno chápať ako skupinu ľudí, ktorí žijú na zvláštnom území, sú podriadení tomu istému systému politickej moci a autority a sú si vedomí toho, že majú odlišnú identitu od iných skupín ľudí, ktoré ich obklopujú

Dichotomické ponímania spoločnosti

1. 1. dichotómia:

1. realistický prístup vníma spoločnosť ako realitu sui generis (teda realitu osobitného druhu), ktorá sa nespája s jednotlivcami, ktorí ju tvoria, ale viaže sa výlučne na ich súhrn
2. nominalistický prístup, naopak, chápe spoločnosť ako určité zoskupenie osôb, pričom podoba spoločnosti je naviazaná na konanie a správanie sa týchto osôb.

2. 2. dichotómia:

1. holistický prístup je založený na myšlienke, že spoločnosť, ako určitý celok nemožno vysvetľovať prostredníctvom jej častí, pretože len fungovanie celku nám odhaľuje fungovanie častí
2. analytický prístup zdôrazňuje myšlienku potreby skúmania častí spoločnosti za účelom pochopenia fungovania celej spoločnosti

1. 3. dichotómia:

1. sociologizmus nazerá na spoločnosť ako na skupinu osôb sui generis a to v tom zmysle, že táto skupina sa v dôsledku svojho vývoja pokladá za samostatnú sociálnu jednotku
2. psychologizmus vyzdvihuje interiorizáciu myšlienky spoločnosti jej samotnými členmi (podstata tohto prístupu spočíva v sebauvedomení si príslušnosti jednotlivca ku skupine a jeho následnú identifikáciu s touto skupinou)

2. 4. dichotómia:

1. konsenzualistický prístup vníma spoločnosť ako organizovaný kolektív, ktorý je spätý kooperatívnymi väzbami, vzťahmi a procesmi a to najmä za účelom reprodukcie a prežitia
2. konfliktualistický prístup stotožňuje spoločnosť s permanentným riešením sociálnych konfliktov

Významy pojmu spoločnosť

1. v širšom slova zmysle predstavuje synonymum ľudského rodu, ako sociálneho agregátu osôb oboch pohlaví a rôznych vekových skupín (tieto osoby sú spojené do rôznych sebestačných zoskupení, pre ktoré sú typické vlastné rešpektované inštitúcie a zdieľaná kultúra)
2. v užšom slova zmysle ide o súbor osôb, ktoré žijú v skupinách, na spoločnom a ohraničenom teritóriu, ktoré je kontrolované politickou mocou (tieto osoby zdieľajú spoločný rebríček hodnôt, akceptujú rovnaké normy a správajú sa v súlade s rovnakými inštitúciami)
3. z filozofického hľadiska predstavuje spoločnosť obdobu ľudského rodu, ktorý odlišuje človeka od ostatných živých organizmov
4. sociologické hľadisko vyzdvihuje spolužitie ľudských jedincov (dôraz kladie nielen na ich teritoriálne spolužitie, ale aj na vzťahy, väzby a procesy vytvorené v rámci tohto spolužitia)

Základné črty spoločnosti

1. spoločnosť môžeme charakterizovať podľa niekoľkých jej základných čŕt:

1. nie je tvorená bezprostredne jednotlivcami, ale skupinami, pričom sa nevyhnutne skladá z oboch pohlaví a zo všetkých vekových skupín
2. je relatívne sebestačná vzhľadom k prostrediu, pretože na rozdiel od partikulárnych skupín, ktoré plnia len niektoré funkcie, ona plní všetky podstatné funkcie
3. je nositeľom, tvorcom a užívateľom kultúry a jej členovia sú spätí spoločnou kultúrou bez ohľadu na ich vnútornú diferencovanosť do subkultúr
4. je relatívne vysoko integrovaným celkom, ktorý sa niekedy prejavuje ako systém s cieľovým správaním
5. v interakcii s inými spoločnosťami je chápaná vo význame globálnej spoločnosti

Vzťah štátu a spoločnosti

1. štát predstavuje spoločenskú inštitúciu – z toho vyplýva, že vo vzťahu k spoločnosti nie je indiferentným javom, ale naopak, je jednou z jej súčastí
2. prvok, ktorý spoločne so štátom vytvára dichotómiu musíme hľadať v rámci spoločnosti, v rámci jej súčastí
3. väčšina súčasných autorov sa zhoduje, že týmto prvkom je občianska spoločnosť, ktorá vypĺňa priestor medzi súkromným životom človeka (ako jedinca patriaceho do určitej spoločnosti) a ekonomickými i politickými makroštruktúrami (existujúcimi v danej spoločnosti).

Pojem občianska spoločnosť

1. dôsledné oddelenie štátu, ako politickej sféry, od spoločnosti, ako občianskej sféry, bolo prvýkrát významne pertraktované G. W. F. Hegelom a to hlavne začiatkom 19. storočia v jeho práci Filozofia práva

1. spoločnosť (občianska spoločnosť) je prirodzeným systémom založeným na ekonomickom záujme
2. štát je výtvorom ľudí, respektíve produktom ich rozumu
3. štát umožňuje existenciu občianskej spoločnosti a zároveň ju chráni a umožňuje jednotlivcom zapájať sa do aktivít, ktoré v nej prebiehajú

2. občianska spoločnosť sa definuje ako historicky vyformovaná vrstva spoločenského života, pre ktorú je typické spontánne sebavyjadrenie sa jedincov a ich dobrovoľných združení, ktoré si vytvárajú k realizácii ich záujmov
3. ide o komplex nepolitických vzťahov medzi jedincami navzájom, ako aj medzi jedincami a ich združeniami

Súčasný pohľad na občiansku spoločnosť

1. v súčasnosti sa občianskou spoločnosťou rozumie nezávislá, samostatne organizovaná spoločnosť, ktorej členovia sa dobrovoľne zapájajú do riešenia verejných záležitostí, aby sa uspokojil individuálny, skupinový, či verejný záujem a to všetko v súlade s normami, ktoré existujú v rámci vzťahu medzi štátom a spoločnosťou
2. v širšom slova zmysle sa pod občianskou spoločnosťou dá rozumieť akýsi súhrn vzťahov, väzieb a procesov, ktoré prebiehajú, respektíve ktoré sa realizujú medzi troma základnými sektormi spoločnosti – verejným, podnikateľským a neziskovým mimovládnym (teda občianskym) – aj keď tieto sektory navzájom súťažia, v konečnom dôsledku to prináša pozitívny dopad, pretože sa dopĺňajú a vyvažujú svoje slabiny či obmedzenia

Základné znaky občianskej spoločnosti

1. občianska spoločnosť má niekoľko podstatných čŕt:

1. neustála dynamika vývoja
2. rozvoj špecifických činností, najmä spontánnych a svojpomocných
3. horizontálny charakter zmluvných vzťahov
4. pluralita, záujmová rozmanitosť a diferencovanosť
5. špecifické metódy riešenia konfliktov – najmä prostredníctvom kooperácie a dohôd
6. vytvorenie občianskej kultúry s vlastným hodnotovým rebríčkom a uznávaním sociálnych noriem a inštitúcií
7. autoregulatívne mechanizmy zabezpečujúce rozvoj a reprodukciu